kánon

Text hesla

kánon [gr. > lat.] — pôvodne v antickom Grécku meradlo dĺžky (vzor, mierka, matrica), neskôr všeobecná jednotka miery, pravidlo, predpis, norma; aj súhrn (zoznam) dôležitých, presne stanovených a záväzne platných predpisov, pravidiel, zákonov, spisov či diel, ktoré stabilizujú tradíciu;

1. archit., výtv. záväzná estetická norma, pravidlo, model hodný nasledovania. V širšom význame norma, ktorá má pomôcť pri dosahovaní estetického ideálu, v užšom význame presne pomenované proporcie a štruktúry umeleckého diela. Ak kánon nie je explicitne sformulovaný, odvodzuje sa z určitého súboru umeleckých diel, ktoré sa považujú za výnimočné, pričom sa podľa neho posudzujú ďalšie umelecké diela, alebo sa predpisuje umelcom ako vzor. Pretože pomáha definovať kultúrnu tradíciu (uplatňoval sa v európskom umení, ale aj v čínskom maliarstve a v buddhistickom umení), slúži ako prostriedok identifikovania sa s určitou kultúrou alebo, naopak, na vymedzenie sa voči nej alebo na vylúčenie sa z nej. Presadzuje sa inštitucionálne (umelecké akadémie, kultúrne inštitúcie), mocensky (štátne orgány), politicky, právne, ideologicky alebo verejnou mienkou. V kultúre bývajú kánony odmietané rôznymi subkultúrami, postmodernou kultúrou i hnutiami za občianske práva.

V európskom výtvarnom umení (sochárstve, maliarstve) sa kánon chápe ako stanovený pomer proporcií jednotlivých častí ľudskej postavy stvárnenej ako sochárske alebo maliarske dielo, v architektúre ako stanovený pomer veľkostí proporcií častí architektonického objektu (→ proporcie). Pravdepodobne najstarší známy kánon vytvorili starovekí egyptskí sochári a maliari. Za tvorcu sochárskeho kánonu sa však považuje grécky antický sochár Polykleitos (aj Polykleitos St., činný 450 – 410 pred n. l.), ktorý sa proporciami ľudského tela teoreticky zaoberal v súčasnosti stratenom diele Kánon (Kanón), jeho sochárske stvárnenie ideálnej mužskej postavy (Doryforos, okolo polovice 5. stor. pred n. l.) sa považuje za vzorový príklad stvárnenia proporcií ľudského tela. Vychádzajúc z Polykleitovho kánonu zobrazovania ľudského tela, vypracoval v 1. stor. n. l. rímsky architekt a teoretik architektúry Vitruvius klasickú normu (kánon) proporcií ľudského tela i stavieb. V antike sa veľkosť a vzájomné proporcie častí stavieb jednotlivých kánonov (→ antické stavebné kánony) odvodzovali od modulu, ktorým bol obvykle dolný priemer stĺpa (jeho násobkom bola stanovená veľkosť každého článku stavby). Vychádzajúc z Vitruvia a z antropometrie, sa ideálnymi proporciami ľudského tela zaoberali napr. v renesancii Leonardo da Vinci (zlatý rez) a A. Dürer, v období klasicizmu J. G. Schadow (teoretický spis Polykleitos alebo miery človeka podľa pohlavia a veku, Polyklet oder von der Massen der Menschen nach dem Geschlechte und Alter, 2 zväzky, 1834 – 35). V modernej architektúre sa na základe štúdia proporcií usilovali vytvoriť kánony F. L. Wright, L. Mies van der Rohe a Le Corbusier (modulor);

2. filoz. súbor pravidiel správneho myslenia. V dejinách filozofie možno za kánon v takomto význame považovať napr. spisy predstaviteľa klasickej nemeckej filozofie I. Kanta Kritika čistého rozumu (1781), Kritika praktického rozumu (1788) a Kritika súdnosti (1790); v užšom význame v Kantovom diele Kritika čistého rozumu súhrn apriórnych zásad správneho používania určitých poznávacích schopností, náuka o zásadách správneho používania umu (nem. Verstand);

3. hud. a) v antickom Grécku lišta monochordu na určenie dĺžky kmitajúcej struny pri skúmaní intervalových vzťahov;

b) kontrapunktická technika polyfonickej hudby založená na striktnej imitácii. Vzniká postupným opakovaním melódie vo dvoch až v šiestich hlasoch. Téma prvého hlasu sa nazýva proposta, jej opakovanie v ďalších hlasoch risposta. Postupné vrstvenie pridávajúcich sa hlasov (rispost) podlieha prísnym pravidlám (napr. podľa intervalu, ktorým sa risposta začína, sa rozlišuje kánon v prime, kánon vo vrchnej alebo v spodnej sekunde, v tercii ap.). Podľa typu imitácie sa rozlišuje račí, zrkadlový, enigmatický (hádankový), kruhový, nekonečný a iný kánon. Dosiaľ najstarším zachovaným kánonom je anglický Letný kánon (Sumer is icumen in) z 13. stor. V 14. stor. sa kánon využíval najmä v talianskej caccii a vo francúzskej chasse (zvukomalebná vokálna alebo inštrumentálna skladba), ako aj v raných fúgach, ktoré v imitujúcich hlasoch obsahovo súviseli s loveckými scénami a so symbolickým znázorňovaním úteku. Od vrcholného stredoveku patril kánon k najpoužívanejším kánonickým útvarom (hudobným druhom) vokálnej polyfónie. Najväčší význam dosiahol v 15. a 16. stor. v tvorbe skladateľov franko-flámskej školy. V neskoršom období značne ovplyvnil vznik barokovej fúgy. Významné postavenie zaujíma vo vrcholnej kontrapunktickej tvorbe J. S. Bacha, napr. v triovej sonáte z cyklu Hudobná obeť, ako aj v klavírnych dielach Goldbergove variácie, a najmä Umenie fúgy. V klasicizme sa kánon využíval len sporadicky v obsahovo nadľahčených skladbách (napr. v spoločenských kánonoch J. Haydna a W. A. Mozarta a v žartovných kánonoch L. van Beethovena). V hudbe 20. stor. ho opäť používali napr. skladatelia druhej viedenskej školy;

4. hudobno-básnický útvar, druh bohoslužobného spevu s básnickým textom, posledná veľká forma byzantského hymnu. Obsahuje deväť (resp. 8) troj- a štvorstrofových ód (chválospevov, hymnov; druhá óda sa spravidla vynecháva), ktoré sa od 7. stor. striedavo spievajú počas neeucharistických bohoslužieb byzantského obradu, napr. počas rannej bohoslužby (utiereň). Kánony sú zvyčajne dielom hymnografov, ktorí sa inšpirovali biblickými textami, napr. chválospevmi Mojžiša po prechode Červeným morom (2M 15,1 – 9) či chválospevom na oslavu Bohorodičky (Lk 1,46 – 55; v záp. cirkvi známy ako Magnificat), v doslovnom znení sa biblické vzory používajú iba výnimočne (napr. vo vigíliovej liturgii Bielej soboty). Najznámejšie sú paschálny Zlatý kánon (aj Veľkonočný kánon) Jána Damascénskeho a Veľký kajúci kánon (Ho megas kanón) Andreja Krétskeho, ktorý má deväť piesní spolu zložených z 250 tropárov oddelených refrénom. Za autorov staroslovienskeho Kánonu na počesť sv. Demetera Solúnskeho (aj Kánon utierne sv. Demetera) sa pokladajú sv. Cyril a Metod, prípadne ich žiaci;

5. lit. zoznam autorov (alebo ich diel) považovaných za vzor. Prvý známy kánon (výber, zoznam) autorov, ktorí slúžili ako vzor žánru a jazyka (atického nárečia) a ktorých diela boli preto častejšie odpisované (spravidla sa lepšie zachovali), zostavili v gréckej antickej literatúre alexandrijskí učenci asi v 3. – 2. stor. pred n. l. Zahŕňal troch najlepších tragikov (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), deviatich lyrikov (Alkman; Stésichoros; Ibykos, 6. stor. pred n. l.; Simónidés z Keu; Bakchylidés; Pindaros; Alkaios; Sapfó; Anakreón) a desiatich atických rečníkov (Demostenes; Lysias; Hypereidés, Isokratés; Aischinés; Lykurgos; Isaios; *okolo 420 pred n. l., †po 343 pred n. l.; Antifón; Andokidés, *okolo 440 pred n. l., †okolo 390 pred n. l.; Deinarchos, *okolo 360 pred n. l., †po 282 pred n. l.). Kánon rímskych autorov pre potreby rétorickej školy načrtol Quintilianus v 10. knihe Základov rétoriky (Institutio oratoria).

Významnejšie však boli stredoveké kánony. Patristický kánon predstavovali štyria východní (sv. Atanáz, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky, sv. Ján Zlatoústy) a štyria západní učitelia cirkvi (sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, sv. Gregor I. Veľký). S cieľom obrodiť klasickú latinčinu v stredovekom školstve latinskej Európy sa za vlády Karola Veľkého objavil pokus vypracovať kánon autorov s prevahou kresťanských autorov, o ktorých by sa vyučovalo v školách. V 11. stor. sa za kánon pokladali tzv. zlatí autori (Terentius, Vergílius, Horácius, Ovídius, Sallustius, Lucanus, Statius, Juvenál, Persius) prednášaní v rámci školského programu lektúry a interpretácie (tzv. kurikulum, lat. curriculum), čo svedčí o raste autority rímskej pohanskej literatúry. Rovnováhu medzi nimi a kresťanskými autormi udržiavalo kurikulum, ktoré v 12. stor. systemizoval Konrád z Hirsau (*asi 1070, †asi 1150). Kánon antických autorov sa od 1500 postupne zužoval. Charakter kánonu má zoznam diel zo 17. stor. určených na výchovu francúzskeho následníka trónu, → ad usum Delphini.

Z estetického hľadiska boli za kánony literárnej tvorby považované Aristotelova Poetika, anonymný spis z 1. stor. n. l. O vznešenom (Peri hypsus, gr. aj Peri hypsús) a v latinskom prostredí Horáciov list Pisonovcom, t. j. O umení básnickom (najmä ním sa vo francúzskej literatúre inšpirovala veršovaná rozprava N. Boileaua-Despréauxa Básnické umenie, 1674). V súčasnosti sa na Slovensku s cieľom oboznámiť žiakov a študentov základných a stredných škôl s mimoriadne významnými slovenskými a svetovými spisovateľmi (súhrnne označovaní ako klasici) a ich dielami zostavujú ako vzdelávacie štandardy zoznamy odporúčaných alebo povinných literárnych textov (diel) a autorov, ktorých skupina nositeľov (celá kultúra alebo subkultúrne zoskupenie) považuje za hodnotné, autorizuje ich a usiluje sa o ich zachovanie. Výber autorov a diel však môže byť subjektívny, a preto sa o ňom vedie široká diskusia;

6. log. → Millove kánony;

7. náb. a) zoznam kníh (textov) obsahujúcich všeobecne záväzné hodnotové normy, predstavujúcich základ vierouky a určitým náboženským spoločenstvom považovaných za vnuknuté bohom, a teda za pravé a posvätné, ktorý sa oficiálnym uznaním náboženskou (resp. cirkevnou) autoritou (kanonizáciou) stáva nemenným. Napr. v buddhizme sa za kánony považujú sútry, Tripitaka a i. (→ buddhistická literatúra), v tibetskom buddhizme Kandžur a Tandžur, v hinduizme védy, v zoroastrizme Avesta, v islame Korán ap. V judaizme a kresťanstve predstavuje tzv. biblický kánon zoznam kníh tvoriacich Bibliu. Jeho podoba (počet kníh a ich poradie) sa v priebehu vývoja menili a v jednotlivých náboženských spoločenstvách, resp. v cirkvách sú odlišné. Judaizmus i kresťanstvo vychádzajú zo spoločnej biblickej tradície, ktorou je Starý zákon. Formovanie kánonu Starého zákona prebiehalo niekoľko storočí a na základe samostatného tradovania jeho dvoch verzií (hebrejskej a gréckej) sa utvorili dva kánony – užší, židovský (hebrejský) a širší, grécky kánon. K ustáleniu počtu kníh záväzne zahrnutých v židovskom kánone došlo podľa tradície koncom 1. stor. n. l. (resp. medzi rokmi 90 – 100) v akadémii v Jabne v Palestíne (preto sa nazýva aj palestínsky kánon). Tvorí ho 39 kníh (v judaistickej teológii je ich počet symbolicky zredukovaný na 24 podľa počtu písmen hebrejskej abecedy) rozdelených do troch častí: Tóra, Proroci (hebr. Neviim) a Spisy (hebr. Ketuvim), z ktorých Tóra má privilegované postavenie. Podľa prvých písmen jednotlivých častí ho židia nazývajú Tanach (z pohľadu kresťanov niekedy nazývaný aj hebrejská Biblia). Základom gréckeho kánonu sa stal preklad Starého zákona do gréčtiny (Septuaginta), ktorý vznikol už v 3. – 2. stor. pred n. l. pre potreby Židov v diaspóre v Alexandrii (preto sa nazýva aj alexandrijský kánon). Obsahoval však viac kníh než neskôr židmi prijatý palestínsky kánon a používali ho aj prví kresťania. Obidva kánony (alexandrijský aj palestínsky) sa v priebehu vývoja stali základom ustálenia počtu biblických kníh (→ Biblia, → kánonické knihy);

b) omšový kánon, lat. canon missae — v liturgii rímskokatolíckej cirkvi súbor pravidiel určujúcich znenie a priebeh ústrednej časti omše, v súčasnosti nazývanej eucharistická modlitba (→ modlitba, → eucharistia). Najstarším druhom omšového kánonu je Rímsky kánon (lat. Canon Romanus), ktorého text v latinčine vznikol medzi 4. a 6. stor. a odvtedy bol zmenený len málo. Od liturgickej reformy (1968) po 2. vatikánskom koncile (1962 – 65) sa Rímskym kánonom nazýva prvá eucharistická modlitba a používa sa len zriedkavo;

c) v kresťanstve v staroveku a ranom stredoveku oficiálny zoznam duchovných, ktorí mohli vysluhovať sviatosti v konkrétnom chráme alebo na konkrétnom území;

d) oficiálny zoznam svätcov (martyrológium);

8. práv. lat. canon — pôvodne v cirkevnom práve termín používaný na označenie ustanovení s právnou (disciplinárnou) povahou prijatých na cirkevných konciloch, prvýkrát pravdepodobne na 1. nicejskom koncile (325). V súčasnosti základná štrukturálna jednotka niektorých cirkevných zákonníkov, napr. v rímskokatolíckej cirkvi Kódexu kánonického práva (skratka Kán., lat. Can.), vo východných katolíckych cirkvách Kódexu kánonov východných cirkví, v anglikánskych cirkvách napr. Canons of the Church of England, prípadne v disciplinárnych predpisoch pravoslávnych cirkví; → kánonické právo.

Text hesla

kánon [gr. > lat.] — pôvodne v antickom Grécku meradlo dĺžky (vzor, mierka, matrica), neskôr všeobecná jednotka miery, pravidlo, predpis, norma; aj súhrn (zoznam) dôležitých, presne stanovených a záväzne platných predpisov, pravidiel, zákonov, spisov či diel, ktoré stabilizujú tradíciu;

1. archit., výtv. záväzná estetická norma, pravidlo, model hodný nasledovania. V širšom význame norma, ktorá má pomôcť pri dosahovaní estetického ideálu, v užšom význame presne pomenované proporcie a štruktúry umeleckého diela. Ak kánon nie je explicitne sformulovaný, odvodzuje sa z určitého súboru umeleckých diel, ktoré sa považujú za výnimočné, pričom sa podľa neho posudzujú ďalšie umelecké diela, alebo sa predpisuje umelcom ako vzor. Pretože pomáha definovať kultúrnu tradíciu (uplatňoval sa v európskom umení, ale aj v čínskom maliarstve a v buddhistickom umení), slúži ako prostriedok identifikovania sa s určitou kultúrou alebo, naopak, na vymedzenie sa voči nej alebo na vylúčenie sa z nej. Presadzuje sa inštitucionálne (umelecké akadémie, kultúrne inštitúcie), mocensky (štátne orgány), politicky, právne, ideologicky alebo verejnou mienkou. V kultúre bývajú kánony odmietané rôznymi subkultúrami, postmodernou kultúrou i hnutiami za občianske práva.

V európskom výtvarnom umení (sochárstve, maliarstve) sa kánon chápe ako stanovený pomer proporcií jednotlivých častí ľudskej postavy stvárnenej ako sochárske alebo maliarske dielo, v architektúre ako stanovený pomer veľkostí proporcií častí architektonického objektu (→ proporcie). Pravdepodobne najstarší známy kánon vytvorili starovekí egyptskí sochári a maliari. Za tvorcu sochárskeho kánonu sa však považuje grécky antický sochár Polykleitos (aj Polykleitos St., činný 450 – 410 pred n. l.), ktorý sa proporciami ľudského tela teoreticky zaoberal v súčasnosti stratenom diele Kánon (Kanón), jeho sochárske stvárnenie ideálnej mužskej postavy (Doryforos, okolo polovice 5. stor. pred n. l.) sa považuje za vzorový príklad stvárnenia proporcií ľudského tela. Vychádzajúc z Polykleitovho kánonu zobrazovania ľudského tela, vypracoval v 1. stor. n. l. rímsky architekt a teoretik architektúry Vitruvius klasickú normu (kánon) proporcií ľudského tela i stavieb. V antike sa veľkosť a vzájomné proporcie častí stavieb jednotlivých kánonov (→ antické stavebné kánony) odvodzovali od modulu, ktorým bol obvykle dolný priemer stĺpa (jeho násobkom bola stanovená veľkosť každého článku stavby). Vychádzajúc z Vitruvia a z antropometrie, sa ideálnymi proporciami ľudského tela zaoberali napr. v renesancii Leonardo da Vinci (zlatý rez) a A. Dürer, v období klasicizmu J. G. Schadow (teoretický spis Polykleitos alebo miery človeka podľa pohlavia a veku, Polyklet oder von der Massen der Menschen nach dem Geschlechte und Alter, 2 zväzky, 1834 – 35). V modernej architektúre sa na základe štúdia proporcií usilovali vytvoriť kánony F. L. Wright, L. Mies van der Rohe a Le Corbusier (modulor);

2. filoz. súbor pravidiel správneho myslenia. V dejinách filozofie možno za kánon v takomto význame považovať napr. spisy predstaviteľa klasickej nemeckej filozofie I. Kanta Kritika čistého rozumu (1781), Kritika praktického rozumu (1788) a Kritika súdnosti (1790); v užšom význame v Kantovom diele Kritika čistého rozumu súhrn apriórnych zásad správneho používania určitých poznávacích schopností, náuka o zásadách správneho používania umu (nem. Verstand);

3. hud. a) v antickom Grécku lišta monochordu na určenie dĺžky kmitajúcej struny pri skúmaní intervalových vzťahov;

b) kontrapunktická technika polyfonickej hudby založená na striktnej imitácii. Vzniká postupným opakovaním melódie vo dvoch až v šiestich hlasoch. Téma prvého hlasu sa nazýva proposta, jej opakovanie v ďalších hlasoch risposta. Postupné vrstvenie pridávajúcich sa hlasov (rispost) podlieha prísnym pravidlám (napr. podľa intervalu, ktorým sa risposta začína, sa rozlišuje kánon v prime, kánon vo vrchnej alebo v spodnej sekunde, v tercii ap.). Podľa typu imitácie sa rozlišuje račí, zrkadlový, enigmatický (hádankový), kruhový, nekonečný a iný kánon. Dosiaľ najstarším zachovaným kánonom je anglický Letný kánon (Sumer is icumen in) z 13. stor. V 14. stor. sa kánon využíval najmä v talianskej caccii a vo francúzskej chasse (zvukomalebná vokálna alebo inštrumentálna skladba), ako aj v raných fúgach, ktoré v imitujúcich hlasoch obsahovo súviseli s loveckými scénami a so symbolickým znázorňovaním úteku. Od vrcholného stredoveku patril kánon k najpoužívanejším kánonickým útvarom (hudobným druhom) vokálnej polyfónie. Najväčší význam dosiahol v 15. a 16. stor. v tvorbe skladateľov franko-flámskej školy. V neskoršom období značne ovplyvnil vznik barokovej fúgy. Významné postavenie zaujíma vo vrcholnej kontrapunktickej tvorbe J. S. Bacha, napr. v triovej sonáte z cyklu Hudobná obeť, ako aj v klavírnych dielach Goldbergove variácie, a najmä Umenie fúgy. V klasicizme sa kánon využíval len sporadicky v obsahovo nadľahčených skladbách (napr. v spoločenských kánonoch J. Haydna a W. A. Mozarta a v žartovných kánonoch L. van Beethovena). V hudbe 20. stor. ho opäť používali napr. skladatelia druhej viedenskej školy;

4. hudobno-básnický útvar, druh bohoslužobného spevu s básnickým textom, posledná veľká forma byzantského hymnu. Obsahuje deväť (resp. 8) troj- a štvorstrofových ód (chválospevov, hymnov; druhá óda sa spravidla vynecháva), ktoré sa od 7. stor. striedavo spievajú počas neeucharistických bohoslužieb byzantského obradu, napr. počas rannej bohoslužby (utiereň). Kánony sú zvyčajne dielom hymnografov, ktorí sa inšpirovali biblickými textami, napr. chválospevmi Mojžiša po prechode Červeným morom (2M 15,1 – 9) či chválospevom na oslavu Bohorodičky (Lk 1,46 – 55; v záp. cirkvi známy ako Magnificat), v doslovnom znení sa biblické vzory používajú iba výnimočne (napr. vo vigíliovej liturgii Bielej soboty). Najznámejšie sú paschálny Zlatý kánon (aj Veľkonočný kánon) Jána Damascénskeho a Veľký kajúci kánon (Ho megas kanón) Andreja Krétskeho, ktorý má deväť piesní spolu zložených z 250 tropárov oddelených refrénom. Za autorov staroslovienskeho Kánonu na počesť sv. Demetera Solúnskeho (aj Kánon utierne sv. Demetera) sa pokladajú sv. Cyril a Metod, prípadne ich žiaci;

5. lit. zoznam autorov (alebo ich diel) považovaných za vzor. Prvý známy kánon (výber, zoznam) autorov, ktorí slúžili ako vzor žánru a jazyka (atického nárečia) a ktorých diela boli preto častejšie odpisované (spravidla sa lepšie zachovali), zostavili v gréckej antickej literatúre alexandrijskí učenci asi v 3. – 2. stor. pred n. l. Zahŕňal troch najlepších tragikov (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), deviatich lyrikov (Alkman; Stésichoros; Ibykos, 6. stor. pred n. l.; Simónidés z Keu; Bakchylidés; Pindaros; Alkaios; Sapfó; Anakreón) a desiatich atických rečníkov (Demostenes; Lysias; Hypereidés, Isokratés; Aischinés; Lykurgos; Isaios; *okolo 420 pred n. l., †po 343 pred n. l.; Antifón; Andokidés, *okolo 440 pred n. l., †okolo 390 pred n. l.; Deinarchos, *okolo 360 pred n. l., †po 282 pred n. l.). Kánon rímskych autorov pre potreby rétorickej školy načrtol Quintilianus v 10. knihe Základov rétoriky (Institutio oratoria).

Významnejšie však boli stredoveké kánony. Patristický kánon predstavovali štyria východní (sv. Atanáz, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky, sv. Ján Zlatoústy) a štyria západní učitelia cirkvi (sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, sv. Gregor I. Veľký). S cieľom obrodiť klasickú latinčinu v stredovekom školstve latinskej Európy sa za vlády Karola Veľkého objavil pokus vypracovať kánon autorov s prevahou kresťanských autorov, o ktorých by sa vyučovalo v školách. V 11. stor. sa za kánon pokladali tzv. zlatí autori (Terentius, Vergílius, Horácius, Ovídius, Sallustius, Lucanus, Statius, Juvenál, Persius) prednášaní v rámci školského programu lektúry a interpretácie (tzv. kurikulum, lat. curriculum), čo svedčí o raste autority rímskej pohanskej literatúry. Rovnováhu medzi nimi a kresťanskými autormi udržiavalo kurikulum, ktoré v 12. stor. systemizoval Konrád z Hirsau (*asi 1070, †asi 1150). Kánon antických autorov sa od 1500 postupne zužoval. Charakter kánonu má zoznam diel zo 17. stor. určených na výchovu francúzskeho následníka trónu, → ad usum Delphini.

Z estetického hľadiska boli za kánony literárnej tvorby považované Aristotelova Poetika, anonymný spis z 1. stor. n. l. O vznešenom (Peri hypsus, gr. aj Peri hypsús) a v latinskom prostredí Horáciov list Pisonovcom, t. j. O umení básnickom (najmä ním sa vo francúzskej literatúre inšpirovala veršovaná rozprava N. Boileaua-Despréauxa Básnické umenie, 1674). V súčasnosti sa na Slovensku s cieľom oboznámiť žiakov a študentov základných a stredných škôl s mimoriadne významnými slovenskými a svetovými spisovateľmi (súhrnne označovaní ako klasici) a ich dielami zostavujú ako vzdelávacie štandardy zoznamy odporúčaných alebo povinných literárnych textov (diel) a autorov, ktorých skupina nositeľov (celá kultúra alebo subkultúrne zoskupenie) považuje za hodnotné, autorizuje ich a usiluje sa o ich zachovanie. Výber autorov a diel však môže byť subjektívny, a preto sa o ňom vedie široká diskusia;

6. log. → Millove kánony;

7. náb. a) zoznam kníh (textov) obsahujúcich všeobecne záväzné hodnotové normy, predstavujúcich základ vierouky a určitým náboženským spoločenstvom považovaných za vnuknuté bohom, a teda za pravé a posvätné, ktorý sa oficiálnym uznaním náboženskou (resp. cirkevnou) autoritou (kanonizáciou) stáva nemenným. Napr. v buddhizme sa za kánony považujú sútry, Tripitaka a i. (→ buddhistická literatúra), v tibetskom buddhizme Kandžur a Tandžur, v hinduizme védy, v zoroastrizme Avesta, v islame Korán ap. V judaizme a kresťanstve predstavuje tzv. biblický kánon zoznam kníh tvoriacich Bibliu. Jeho podoba (počet kníh a ich poradie) sa v priebehu vývoja menili a v jednotlivých náboženských spoločenstvách, resp. v cirkvách sú odlišné. Judaizmus i kresťanstvo vychádzajú zo spoločnej biblickej tradície, ktorou je Starý zákon. Formovanie kánonu Starého zákona prebiehalo niekoľko storočí a na základe samostatného tradovania jeho dvoch verzií (hebrejskej a gréckej) sa utvorili dva kánony – užší, židovský (hebrejský) a širší, grécky kánon. K ustáleniu počtu kníh záväzne zahrnutých v židovskom kánone došlo podľa tradície koncom 1. stor. n. l. (resp. medzi rokmi 90 – 100) v akadémii v Jabne v Palestíne (preto sa nazýva aj palestínsky kánon). Tvorí ho 39 kníh (v judaistickej teológii je ich počet symbolicky zredukovaný na 24 podľa počtu písmen hebrejskej abecedy) rozdelených do troch častí: Tóra, Proroci (hebr. Neviim) a Spisy (hebr. Ketuvim), z ktorých Tóra má privilegované postavenie. Podľa prvých písmen jednotlivých častí ho židia nazývajú Tanach (z pohľadu kresťanov niekedy nazývaný aj hebrejská Biblia). Základom gréckeho kánonu sa stal preklad Starého zákona do gréčtiny (Septuaginta), ktorý vznikol už v 3. – 2. stor. pred n. l. pre potreby Židov v diaspóre v Alexandrii (preto sa nazýva aj alexandrijský kánon). Obsahoval však viac kníh než neskôr židmi prijatý palestínsky kánon a používali ho aj prví kresťania. Obidva kánony (alexandrijský aj palestínsky) sa v priebehu vývoja stali základom ustálenia počtu biblických kníh (→ Biblia, → kánonické knihy);

b) omšový kánon, lat. canon missae — v liturgii rímskokatolíckej cirkvi súbor pravidiel určujúcich znenie a priebeh ústrednej časti omše, v súčasnosti nazývanej eucharistická modlitba (→ modlitba, → eucharistia). Najstarším druhom omšového kánonu je Rímsky kánon (lat. Canon Romanus), ktorého text v latinčine vznikol medzi 4. a 6. stor. a odvtedy bol zmenený len málo. Od liturgickej reformy (1968) po 2. vatikánskom koncile (1962 – 65) sa Rímskym kánonom nazýva prvá eucharistická modlitba a používa sa len zriedkavo;

c) v kresťanstve v staroveku a ranom stredoveku oficiálny zoznam duchovných, ktorí mohli vysluhovať sviatosti v konkrétnom chráme alebo na konkrétnom území;

d) oficiálny zoznam svätcov (martyrológium);

8. práv. lat. canon — pôvodne v cirkevnom práve termín používaný na označenie ustanovení s právnou (disciplinárnou) povahou prijatých na cirkevných konciloch, prvýkrát pravdepodobne na 1. nicejskom koncile (325). V súčasnosti základná štrukturálna jednotka niektorých cirkevných zákonníkov, napr. v rímskokatolíckej cirkvi Kódexu kánonického práva (skratka Kán., lat. Can.), vo východných katolíckych cirkvách Kódexu kánonov východných cirkví, v anglikánskych cirkvách napr. Canons of the Church of England, prípadne v disciplinárnych predpisoch pravoslávnych cirkví; → kánonické právo.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kánon [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kanon