Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – hudba - teória, terminológia, inštitúcie

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 211 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

a

a

1. prvé písmeno väčšiny abecied;

2. fyz. značka áru, značka predpony atto;

3. hud. názov tónu 6. stupňa základnej diatonickej stupnice; ladiaci tón s medzinárodne určenou frekvenciou 440 Hz, ktorý sa od čias starej gréckej hudby používa ako základ ladenia;

4. lek. skr. akromiale;

5. log. vo význame dvojčlennej výrokovej spojky konjunktor (˄, &). Spojkou a sa spájajú 2 jednoduchšie výroky do zloženého výroku, konjunkcie. Konjunkcia je pravdivá v jedinom prípade, keď sú obidva podvýroky pravdivé.

a battuta

a battuta [tal.] — hud. úder do taktu; termín označujúci návrat do pôvodného tempa.

abreviatúra

abreviatúra [tal.] —

1. hud. skratka; skrátený zápis notového záznamu. Používa sa pri melodických ozdobách (napr. trilok, obal ap.), dynamických znamienkach (napr. p, f, mf, sfz atď.), orientačných znamienkach (napr. d. c. = da capo), niektorých spôsoboch hry (napr. trem = tremolo) alebo pri opakovaní rovnakej figúry;

2. jaz. → skratka.

absolútna hudba

absolútna hudba — všeobecné pomenovanie hudby vytvorenej bez mimohudobného, t. j. literárneho, básnického alebo výtvarného programu (inšpirácie), ktorý by v poslucháčovi mohol vyvolávať asociácie súvisiace s mimohudobnými predstavami, dejom ap. Pojem absolútna hudba vznikol v 19. stor., keď sa s rozvojom hudobného romantizmu začala formovať programová hudba komponovaná na literárne námety. Absolútna hudba je však v súčasnosti relatívnym pojmom a vyjadruje najmä historický, dobový prístup k hudbe koncipovanej čisto inštrumentálne.

absolútny sluch

absolútny sluch — schopnosť jednotlivca rozoznať akýkoľvek tón a určiť jeho presnú výšku bez toho, aby počul iný tón (→ sluch).

Académie royale de musique

Académie royale de musique [akademi ruajal d müzik] — prvá parížska opera vybudovaná na základe privilégia udeleného 1669 Ľudovítom XIV. P. Perrinovi na uvádzanie operných diel vo francúzskom jazyku. Prvým predstavením bola opera R. Camberta Pomona (Pomone, 1671), v ďalšom období sa tam uvádzali napr. najslávnejšie diela J.-B. Lullyho a J.-P. Rameaua. Koncom 18. stor. zničená ohňom. Predchodkyňa Veľkej opery v Paríži.

a cappella

a cappella [ka-; tal.] — hud. 1. vokálna, spravidla viachlasná hudba bez inštrumentálneho sprievodu; aj zborový spev bez inštrumentálneho sprievodu; 2. pôvodne označenie polyfónneho štýlu v hudbe 16. stor., v ktorom hudobné nástroje iba zosilňovali alebo nahrádzali jednotlivé hlasy.

accelerando

accelerando [ače-; tal.] — hud. postupne zrýchľovať.

accentato

accentato [ačen-; tal.] — hud. dôrazne.

accompagnato

accompagnato [akkompaňa-; lat.] — hud. so sprievodom; v latinskej barokovej opere spev sprevádzaný inštrumentálnym súborom na rozdiel od recitatívu secco, kde sa sprievod obmedzoval na generálny bas.

adagio

adagio [-džo; tal.] —

1. hud. voľne, zdĺhavo, voľnejšie tempo ako andante, rýchlejšie ako largo. V cyklickej forme aj názov pomalej, voľnej časti;

2. balet. jedna z foriem tanca v priestore, v ktorom sa využívajú nesené figúry, rotácia tanečnice za pomoci partnera, skoky a pohyby horných končatín; úvodná časť klasického pas de deux, časť grand pas, pas d’action (→ pas). Vývojom sa do adagia vniesli akrobatické prvky; v terminológii klasického tanca skupina cvikov pri tyči a na voľno, slúži na rozvinutie zmyslu pre rovnováhu a líniu póz, na získanie koordinácie a sily i na rozvíjanie hudobného cítenia a tanečnosti.

adagissimo

adagissimo [-dži-; tal.] — hud. čo najvoľnejšie.

ad libitum

ad libitum [lat.] — podľa priania, želania, podľa chuti, podľa vlastného uváženia, ľubovoľne; hud. označenie používané pri speve alebo pri nástroji, ktorý sa môže v prednese skladby vynechať alebo ľubovoľne použiť.

a due

a due [tal.] — dvaja, pre dvoch;

1. príkaz v partitúre, že určitý part treba hrať unisono dvoma rovnakými nástrojmi, napr. a due clarinetti;

2. označenie názvu skladby pre dva rovnaké nástroje, napr. sonata a due violini;

3. označenie hlasov v polyfónnej hudbe, napr. fuga a due voci.

afektová teória

afektová teória — hudobno-estetická teória vyplývajúca z mechanistického spájania ľudských citov a vášní (afektov) s výrazovými prostriedkami hudby. Jej začiatky možno nájsť už v antickej hudbe (Hippokratovo učenie o temperamentoch, symbolika stupníc, platónska a aristotelovská klasifikácia hudby na dobrú a zlú). Renesancia (Heinrich Glarean, aj Henricus Glareanus, vl. m. Henrich Loriti, *1488, †1563; G. Zarlino) nastolila v duchu antiky podobné spájanie hudby a citov, ale v novom svetle (aj intervaly mali citový, čiže afektový zmysel). Afektová teória sa rozvíjala hlavne v 17. a 18. stor., a to najmä zásluhou C. Monteverdiho, R. Descarta, M. Mersenna a J. Matthesona, ktorého dielo predstavuje jej vyvrcholenie. Mattheson vysvetlil hudobné napodobnenie asi 20 stavov ľudskej duše (radostné city zobrazené durovými tóninami, konsonantmi a veľkými intervalmi, smutné city molovými tóninami, malými intervalmi, disonantmi ap.). Poznanie, že hudba dokáže vyvolávať citové stavy a vzruchy, viedlo v 17. stor. až do pol. 18. stor. k úsiliu racionalisticky usporiadať tieto vzťahy do systému. Príklady pôsobenia hudby na city boli dokonca vyhlásené za zmysel hudby vôbec, pričom sa nedialekticky chápali ako večne platné a nevyvíjajúce sa zákonitosti. Afektová teória bola najradikálnejšie prekonaná A. Schopenhauerom a najintenzívnejšie oživená na začiatku 20. stor. H. Kretzschmarom.

affabile

affabile [affá-; tal.] — hud. milo, láskavo, vľúdne.

affettuoso

affettuoso [-ózo; tal.] — hud. náruživo, vášnivo.

africká hudba

africká hudba — všeobecné pomenovanie hudobných kultúr na africkom kontinente; súhrn hudobných kultúr domorodého obyvateľstva rôzneho historického a etnického pôvodu. Zahŕňa typy navzájom veľmi odlišnej hudobnej štruktúry a podstaty: na severe arabskoislamská hudba, na severovýchode etiópska hudba a na juhu kultúra negroidných národností, ktorú ovplyvnila hudba juhových. Ázie. Charakteristiku ich štýlových prvkov sťažuje mnohotvárnosť kultúr a rozľahlosť územia. Pre hudbu sev. Afriky je charakteristická pentatonická stupnica s využitím harmonických tónov (alikvotov), pentatonizmov, primitívna mnohohlasnosť (→ ostinato, → bourdon) i početné ženské piesne. Z nástrojov sú časté obmeny primitívnych jednostrunových oblúkov. K charakteristickým znakom rozvinutej severoafrickej hudobnej kultúry patrí množstvo idiofónov tak rytmických, ako aj sonoristických. Popri idiofónoch veľkú skupinu tvoria membránofóny, najčastejšie jednostrunové. Z aerofónov je to Panova flauta z kosti. V hudobnej kultúre str. Afriky dominujú sudánska a černošská kultúra, najmä kmeňa Bantuov. V hudbe mnohonárodnej sudánskej kultúry vystupujú do popredia archaizmy, pentatonizmy a responzoriálny spev, z hudobných nástrojov sú to rohy, slonie kly, bubny, harfy, lýry ap. V prímorských oblastiach vplyv Stredozemia a arabskej kultúry.

Najrozšírenejšia je však hudobná kultúra černochov, ktorá sa v užšom význame pokladá za typickú africkú hudobnú kultúru. Je charakteristická tempom odvodeným od pohybu celého tela a veľmi bohatou rytmickou zložkou, vyskytujú sa časté polyrytmické a synkopické útvary, v intervalovej štruktúre sa používa tzv. harmonická tercia, vokálny štýl je sylabický. Melodické frázy sú krátke a opakujú sa na spôsob litániovej melodiky, využívajúc antifonálnu a responzoriálnu techniku. Výraznú snahu o farebnosť možno badať na množstve nástrojov od primitívnych až po zvyšky nástrojov vysokých kultúr. Okrem bubnov a signálnych nástrojov sú zastúpené xylofóny, sanza a aerofóny, zo strunových nástrojov hudobný luk, nástroje lutnového typu (kora), hrkálky, rôzne typy píšťal, rohov (apunga) a i. Hudba afrických černochov je dôležitou zložkou ich spoločenského života a neodmysliteľnou súčasťou náboženských obradov, pripisuje sa jej veľký magický účinok. Sprevádza všetky životné udalosti (narodenie dieťaťa, obriezku, svadby, pohreby, sejbu, žatvu, lov, boj ap.). Africká hudba si vo všeobecnosti zachovala tieto základné črty (spočívajúce v mimoestetických funkciách) aj v odlišných historických a etnických podmienkach, v ktorých žili deportovaní černošskí otroci, a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila aj funkčnú podstatu vznikajúceho afroamerického hudobného folklóru.

afroamerická hudba

afroamerická hudba — nepresné, zaužívané označenie afroamerického hudobného folklóru a jeho žánrov, ktoré vznikali na americkom kontinente v synkretickom procese medzi africkou a európskou kultúrou. Africké korene tejto hudby sú minimálne, predajom afrických černochov do amerického otroctva boli prerušené etnické i historické súvislosti. Rozptýlením afrických černochov na americkom území sa začalo premiešavanie pôvodných kmeňových celkov, a tak sa prvky africkej hudobnej kultúry rýchlo vytrácali a miešali s belošskou kultúrou. O vzniku afroamerickej hudobnej kultúry jestvuje viacero teórií, no všeobecne sa prijíma názor, že v dôsledku synkretického procesu vystúpili do popredia tie prvky, ktoré boli spoločné niekoľkým africkým kmeňom. Do pôvodne pentatonického systému postupne vstupovalo tonálne cítenie, ktorému sa prispôsobovala melodika, ale zostali tzv. blue notes (→ blue tóny). Vokálna hudba postupne splývala s inštrumentálnou hudbou, pričom sa nástroje vokalizovali a vznikali nové tónové modely. Tak vznikali nové tónové, melodické, rytmické i harmonické tvary, ktoré nemali obdobu v žiadnych iných predchádzajúcich prúdoch, preto sa afroamerická hudba i jej odrody folklóru amerických černochov celkom oprávnene považujú za samostatný hudobný prejav.

agile

agile [adži-; tal.], agilmente — hud. pohyblivo, svižne.

agitato

agitato [-džitá-; tal.] — hud. vzrušene.

Agnus Dei

Agnus Dei [deí; lat.], Baránok Boží —

1. označenie Ježiša Krista Jánom Krstiteľom; starokresťanské symbolické zobrazovanie Krista ako baránka vychádzajúce z novozákonného textu (J 1,29). K základným významom tohto prirovnania patrí poukázanie na symbol obety, obetného daru. Víťazný charakter obety približujú zobrazenia apokalyptického Baránka (Zjav), osláveného Baránka s krížovou zástavou, Baránka otvárajúceho knihu ap. Baránok je aj atribútom Jána Krstiteľa zvyčajne zobrazovaného s krížovou palicou, na ktorej je páska s textom Hľa, Baránok Boží (lat. Ecce Agnus Dei), v scéne Kristovho krstu v Jordáne, ale aj v samostatných zobrazeniach (agnusky);

2. od 7. stor. časť katolíckej svätej omše;

3. spev pri prisluhovaní evanjelickej Večere Pánovej;

4. hud. posledná časť zhudobnenej svätej omše;

5. posvätené agnusky.

agogika

agogika [gr.] —

1. hud. označenie systému tempových zmien, ktoré vznikajú pri interpretácii skladby a ktoré nie sú metrorytmicky a tempovo fixované alebo sú fixované len čiastočne (→ tempo rubato). Pojem do hudobnej teórie zaviedol H. Riemann (Musikalische Dynamik und Agogik, 1884). Agogika nie je synonymom tempa, pretože sa viaže na pohyb v priebehu interpretácie. Napr. crescendo sa spravidla spája so zrýchlením a diminuendo so spomalením;

2. jaz. zmena tempa reči v ústnych rečových prejavoch. Patrí medzi mimojazykové výrazové prostriedky; uskutočňuje sa retardáciou (spomalením) alebo akceleráciou (zrýchlením) tempa prejavu.

agréments

agréments [-mánt; fr.] — hud. melodické ozdoby, ktoré zaviedli francúzski skladatelia 17. stor., neskôr sa uplatnili medzinárodne.

air

air [ér] — francúzske a anglické označenie piesne, árie, melódie; aj netanečná časť barokovej tanečnej suity zväčša pomalého tempa. Vo francúzskej opere a balete 17. a 18. stor. útvar kratší ako talianska ária.

Aix-en-Provence Festival

Aix-en-Provence Festival [eks an -vans], plný názov Le Festival international d’art lyrique d’Aix-en-Provence — jeden z najvýznamnejších francúzskych hudobných festivalov, člen Medzinárodnej asociácie európskych festivalov. Vznikol 1948, koná sa každoročne v letných mesiacoch v architektonicky vzácnom prostredí v Aix-en-Provence. Dramaturgickú dominantu festivalu tvoria operné predstavenia, oratóriá, koncerty špičkových zahraničných orchestrov, recitály a štýlovo vyhranené vokálne a komorné koncerty. Ťažisko tvorí hudba W. A. Mozarta, R. Straussa, ako aj C. Debussyho, M. Ravela a ďalších francúzskych (H. Sauguet, H. Barraud, F. Poulenc a i.) a iných autorov rôznych štýlových období vrátane súčasnej hudby.

akcent

akcent [lat.] — dôraz, zdôraznenie;

1. jaz. → prízvuk;

2. hud. a) prízvuk, dôraz na tóny v rámci taktu. Pri pravidelnom akcente sa zdôrazňujú (akcentujú) ťažké doby taktu, napr. v 3/4 takte prvá doba, v 4/4 takte prvá a tretia doba, v 6/8 takte prvá a štvrtá doba; nepravidelný akcent je na ľahkej dobe. Posunutím akcentu z ťažkej doby na ľahkú vzniká synkopa. Podľa spôsobu, akým sa tóny akcentujú, sa rozlišuje dynamický akcent je najdôležitejší, nepravidelný dynamický akcent sa označuje znakmi alebo skratkami (—, >, ˄, rf, rfz, sf, sfz); tónický akcent (melodický, intonačný akcent) – akcentovaný tón znie o trocha vyššie; agogický akcent – akcentovaný tón trvá o trocha dlhšie. Všetky druhy akcentu sa môžu vyskytovať súčasne; b) aj druh melodickej ozdoby vo francúzskej hudbe 17. a 18. stor.;

3. polygr. diakritické (rozlišovacie) znamienko nad obrazom písma; v slovenčine mäkčeň (č), dĺžeň (á), prehlasovacia dvojbodka (ä) a vokáň (ô); v dôsledku akcentov dosahuje slovenský písmový súbor 120 písmových znakov. V cudzích jazykoch je to napr. vlnovka nad písmenom – tilda (ñ, ã).

akcentová notácia

akcentová notácia — jednoduché notačné systémy na zaznamenávanie melodických figúr používaných pri bohoslužobnom prednese sakrálnych textov. Najdôležitejšie typy akcentovej notácie sú sýrska, hebrejská (známe už okolo 900 pred n. l.), byzantská (ekfonetická notácia) a latinská (používala sa v kombinácii s neumami). Akcentová notácia je predchodkyňou neskorších notácií aj nášho súčasného hudobného písma.

akcidencia

akcidencia [lat.] —

1. filoz. → akcident;

2. hud. → predznamenanie;

3. polygr. príležitostný druh tlačovín menšieho rozsahu, najrôznejšieho vyhotovenia, s náročnou grafickou a typografickou úpravou s využitím akcidenčného písma. Akcidencie sú určené na rôzne účely pre obchod, spoločenské organizácie, administratívu, súkromné osoby ap. (súkromné i firemné oznámenia – svadobné, promočné, maturitné, smútočné, vizitky, pozvánky, novoročenky, reklamné tlačoviny, prospekty ap.). Význam akcidenčnej tlačoviny určuje typografia akcidencie, kvalita potlačovaného materiálu a použité zošľachťovanie (lakovanie, laminovanie).

aklamácia

aklamácia [lat.] — hromadný, zjavný prejav súhlasu napr. pri voľbách; hromadné volanie na pozdrav;

hud. v chrámovom speve zborovo prednášané zvolania (amen, aleluja, Kyrie eleison), v byzantskom speve osobitný druh spevov na oslavu panovníka a najvyšších cirkevných hodnostárov pri procesiách, triumfálnych sprievodoch a cirkevných slávnostiach.

akoláda

akoláda [fr.] — svorka spájajúca notové osnovy, na ktorých je zaznamenaná skladba (pri klavírnych kompozíciách dve, v partitúre podľa potreby).

akord

akord [lat. > fr.] —

1. ekon. a) akordná práca; práca odmeňovaná podľa dohodnutých úloh, resp. kusov (práca za akord – za ucelenú časť výrobku alebo diela s uvedeným termínom skončenia práce); b) druh úkolovej mzdy, mzda za konkrétne stanovenú pracovnú úlohu;

2. hud. súzvuk, ktorý v daných podmienkach (historických, formových) pôsobí ako jednotka, nie ako zloženina. Skladá sa najmenej z 3 rôznych tónov; za rôzne sa pritom nepokladajú tóny líšiace sa o jednu alebo o viac (čistých) oktáv. Podľa počtu rôznych tónov sa rozoznávajú trojzvuky, štvorzvuky, päťzvuky ap. Dvojzvuky možno pokladať za neúplné akordy. Tóny, z ktorých je akord zložený, sa nazývajú akordické tóny. Ich preskupovaním (prekladaním pomocou oktávových postupov) možno jednoduché akordy upraviť z ľubovoľného tvaru do (redukovaného) základného tvaru, v ktorom sú medzi dvoma susednými akordickými tónmi (keď sa doplnia vynechané) intervaly toho istého základného druhu. Podľa toho sa rozoznávajú akordy terciovej, kvartovej a sekundovej stavby. Najnižší tón akordu v akejkoľvek úprave sa nazýva basový tón; v základnom tvare je basovým tónom základný tón. V tradičnej harmónii prevláda terciová stavba akordu. Názvy akordických tónov: základný tón, tercia, kvinta, septima, nóna atď. Názvoslovie i najčastejšie označovanie jednotlivých tvarov troj- a štvorzvukov historicky vzniklo z generálneho basu. Podľa druhu (t. j. intervalového zloženia základného tvaru) najdôležitejšími akordmi v diatonike sú trojzvuky: durový (napr. ceg), molový (cesg), zmenšený (cesges), zväčšený (cegis); štvorzvuky: durovo malý (cegb), zmenšený (cesgesheses), zmenšene malý (cesgesb), molový alebo malý (cesgb), durový alebo veľký (cegh); aj → obrat akordu.

akyn

akyn [turkické jazyky > rus.] — stredoázijský (kazašský, karakalpacký, kirgizský) ľudový básnik, spevák improvizujúci epické skladby vo forme piesňového recitatívu so sprievodom hudobného nástroja (dombra, kobza). Obľúbené boli súťaže akynov nazývané ajtys.

Albertiho bas

Albertiho bas — klavírna technika sprievodného hlasu založeného na figuratívnom opakovaní rozložených akordov. Objavuje sa od 18. stor. v klavírnej hudbe. Nazvaná podľa talianskeho speváka, čembalistu a skladateľa Domenica Albertiho (*1710, †1740), ktorý ju údajne použil ako prvý.

alboráda

alboráda [špan.] —

1. v španielskej hudbe typ rannej piesne (ranné stretnutie) hranej na dulciane (španielsky druh hoboja) a malom bubne. Názov odvodený pravdepodobne od alby;

2. hudobný útvar španielskeho pôvodu, ktorý použili napríklad N. Rimskij-Korsakov v Španielskom capricciu a M. Ravel v klavírnom cykle Zrkadlá (Alborada del gracioso).

aleatorika

aleatorika [lat.] — kompozičná metóda založená na využívaní prvkov náhody. Vznikla v 50. rokoch 20. stor. ako protiklad k prísne organizovanej tradičnej hudbe. Je založená na zámere skladateľa už v partitúre globálnym zápisom umožniť interpretovi slobodnú interpretáciu v oblasti rytmu, zvuku a farby a jej cieľom je dosiahnuť zvukovú podobu závislú od interpreta. Základnými variantmi aleatoriky sú náhodnosť sledu jednotlivých tónov za sebou alebo súčasne znejúcich tónov, ale aj náhodnosť poradia jednotlivých formových úsekov.

Malá aleatorika určuje základné znaky priebehu skladby a náhode prenecháva iba detailné prvky, veľká aleatorika ponecháva voľnej improvizácii i podstatné znaky skladby, čím sa umožňuje vznik neobmedzeného množstva odlišných variantov tej istej skladby. Aleatorika skladby alebo jej aleatorické úseky tak dostávajú možnosť mnohých rozdielnych interpretačných podôb závislých od zvukovej predstavivosti dirigenta a hráčov. Príklady prvotnej aleatoriky je možné nájsť v dielach J. Cagea a jeho amerických nasledovníkov, v európskej hudbe v dielach K. Stockhausena, P. Bouleza a i. V 60. rokoch 20. stor. sformulovali nový typ aleatoriky skladatelia poľskej školy, najmä W. Lutosławski v dielach Benátske hry a Tri poémy na H. Michauxa, K. Serocki, H. M. Górecki a K. Penderecki (v diele Tren a i.) a rozvíjali ju ďalší poľskí, ale aj európski skladatelia. Na Slovensku k prvým skladateľom uplatňujúcim aleatorickú techniku patria I. Zeljenka, P. Kolman, L. Kupkovič a i.

aleluja

aleluja, haleluja — melodicky rozvinuté exklamácie na konci kresťanských bohoslužobných spevov (hebr. halelú’jah = chváľme Boha), ako aj samostatný druh bohoslužobného spevu vsúvaný medzi graduále a evanjelium s pripojeným krátkym úryvkom zo žalmu.

al fine

al fine [tal.] — hud. do konca, napr. da capo al fine – od začiatku do konca (skladby), po znamenie fine.

alikvotné tóny

alikvotné tóny, čiastkové tóny, harmonické tóny — tóny, z ktorých sa skladá každý dostatočne dlho trvajúci tón s výnimkou elektronicky vytvorených sínusových tónov. Skladba alikvotných tónov má veľký význam z hľadiska nástrojovej alebo vokálnej farby. Alikvotné tóny sú vždy v tých istých intervalových pomeroch (napr. od tónu C: C, c, g, c1, e1, g1, c2, e2, fis2, g2, a2, b2, h2, c3, cis3, d3, dis3, e3... atď.), ich frekvencie sú v pomeroch 1 : 2 : 3 : 4 : 5 : ... atď. k frekvencii najnižšieho z nich, základného tónu. Niektoré sú zreteľne nižšie, než by zodpovedalo notovému zápisu (siedmy, jedenásty a ich násobky).

alla

alla [tal.] — na spôsob; hud. alla marcia – pochodovo, v rytme pochodu, alla polacca – v rytme poľského tanca (polonézy), alla tedesca – na spôsob nemeckého tanca, alla turca – na spôsob tureckej hudby, alla zingara – na spôsob cigánskej hudby.

alla breve

alla breve [tal.] — hud. dvojdobý takt, základnou jednotkou sú polové noty.

allargando

allargando [tal.] — hud. spomaľovať, spomalene.

allegretto

allegretto [tal.] — hud. trochu rýchlo, o niečo voľnejšie ako allegro.

allegro

allegro [tal.] —

1. hud. rýchlo; aj skladba v tomto tempe;

2. balet. v terminológii klasického tanca skupina cvikov v rýchlom tempe. Slúži na získanie pružnosti, ľahkosti a výšky skokov, ohybnosti nôh; zostavená z malých skokov (malé allegro), veľkých skokov (veľké allegro), tvorí záverečnú časť cvičenia na voľno; výstup interpreta v balete, jeden z druhov variácií.

allemande

allemande [almánd], allemanda [fr.] —

1. pomalý tanec v 3/4 takte považovaný aj za predchodcu valčíka;

2. párový tanec v miernom tempe, obradového charakteru, známy pod týmto názvom od polovice 16. stor. Po jednoduchom tanci nasledoval skočný tanec. Prvýkrát allemande opísal 1588 T. Arbeau v knihe L’Orchésographie (1588). Umiestňuje sa ako prvá časť tanečnej suity v 4/4 metre a miernom tempe. V barokovej hudbe bola allemande dvojdielnou skladbou s predpísaným opakovaním oboch dielov využívajúca princíp imitácie, čím sa vzďaľovala pôvodnému tanečnému charakteru.