Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 1685 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

a

a

1. prvé písmeno väčšiny abecied;

2. fyz. značka áru, značka predpony atto;

3. hud. názov tónu 6. stupňa základnej diatonickej stupnice; ladiaci tón s medzinárodne určenou frekvenciou 440 Hz, ktorý sa od čias starej gréckej hudby používa ako základ ladenia;

4. lek. skr. akromiale;

5. log. vo význame dvojčlennej výrokovej spojky konjunktor (˄, &). Spojkou a sa spájajú 2 jednoduchšie výroky do zloženého výroku, konjunkcie. Konjunkcia je pravdivá v jedinom prípade, keď sú obidva podvýroky pravdivé.

Aachen, Hans von

Aachen [á-], Hans von, aj Johann (aj Joan) von, aj Aken, Achen, Aach, Ach, Acha, 1552 Kolín nad Rýnom – 4. 3. 1615 Praha — nemecký maliar pôsobiaci v Taliansku a v Čechách, predstaviteľ neskorého internacionálneho manierizmu.

R. 1574 – 87 pôsobil v Taliansku (Benátky, Rím, neskôr Florencia). Počas pôsobenia vo Florencii (1582 – 83) maľoval o. i. portréty Mediciovcov a zoznámil sa s G. da Bolognom. Bol cenený najmä ako portrétista, 1587 sa vrátil do Nemecka, v Augsburgu vytvoril portréty Fuggerovcov, pôsobil aj v Mníchove (oltár v kostole Sankt Michael, 1587; portréty vojvodskej rodiny). R. 1592 sa stal dvorným maliarom cisára Rudolfa II. v Prahe, kde sa 1596 natrvalo usadil. Pôsobil aj ako diplomat, o. i. získaval umelecké diela pre cisárske zbierky, čo mu umožnilo živý kontakt s najvýznamnejšími súdobými umeleckými centrami. Uplatnil sa predovšetkým ako citlivý portrétista (Portrét Rudolfa II., okolo 1603 – 04), maľoval aj diela s historickými (antickými i biblickými) a náboženskými motívmi (Zvestovanie Panne Márii, po 1605), žánrové obrazy a alegórie, ktoré sa vyznačujú rafinovanou ikonografiou (Alegórie vojen proti Turkom, 1593 – 1606; Alegória pravdy cisárskych záležitostí, 1598). Vo svojej tvorbe spojil idealizovaný maliarsky štýl rímskeho a florentského manieristického maliarstva, benátskej maľby (Tizian, Veronese, Tintoretto) i súdobého holandského realizmu, pričom patril k najvýznamnejším predstaviteľom rudolfovského umenia (spolu s J. Heintzom st. a B. Sprangerom). V jeho neskorých dielach sa prejavil vplyv Carracciovcov, čo ho priviedlo k uplatneniu šerosvitu (kolorit jeho malieb sa stal temnejším). Mal množstvo žiakov, jeho neskoré diela anticipovali nástup barokového umenia v Čechách.

aba

aba [arab.], abaja — voľný vlnený mužský plášť bez rukávov nosený v krajinách Blízkeho východu najmä pri náboženských slávnostiach.

Abaco, Evaristo Felice dall’

Abaco [-ko], Evaristo Felice dall’, aj Dall’ Abaco, Evariste Felice, 12. 7. 1675 Verona, Taliansko – 12. 7. 1742 Mníchov — taliansky skladateľ. Od 1704 pôsobil v Mníchove ako koncertný majster na dvore bavorského vojvodu Maximiliána II. Emanuela. Komponoval husľové a triové sonáty, husľové koncerty a concertá grossá. Jeho tvorba predstavuje ušľachtilý a zrelý typ talianskej hudby 17. a 18. storočia.

a battuta

a battuta [tal.] — hud. úder do taktu; termín označujúci návrat do pôvodného tempa.

abaz

abaz, abagi, abbasí — perzská strieborná minca nazvaná podľa šáha Abbása I. Veľkého. Jeden abaz sa skladal zo 4 šahisov, 50 abazov tvorilo 1 toman. Od 1620 sa abazy razili s hmotnosťou 7,7 g, od 1782 až do 19. stor. aj v Gruzínsku s hmotnosťou 3 g. Do 1926 boli obeživom i v Afganistane.

Abbado, Claudio

Abbado, Claudio, 26. 6. 1933 Miláno, Taliansko – 20. 1. 2014 Bologna — taliansky dirigent a klavirista. Jeho otec Michelangelo Abbado (*1900, †1979) bol profesor hry na husliach na konzervatóriu G. Verdiho v Miláne, matka klaviristka a spisovateľka pre deti. Hru na klavíri študoval v Miláne, dirigovanie u H. Swarowského vo Viedni. R. 1958 debutoval v Terste ako symfonický dirigent, 1959 ako operný dirigent (S. Prokofiev: Láska k trom pomarančom), 1963 získal 1. cenu v dirigentskej súťaži D. Mitropoulosa v New Yorku. Po úspechoch s poprednými svetovými orchestrami v Európe a USA od júna 1969 dirigent a od 1971 umelecký riaditeľ La Scaly v Miláne, súčasne stály dirigent Viedenských filharmonikov a hlavný hosťujúci dirigent Londýnskeho symfonického orchestra. R. 1988 – 91 umelecký riaditeľ a dirigent Štátnej opery vo Viedni, 1991 – 2002 umelecký šéf Berlínskych filharmonikov. Iniciátor a dirigent Mládežníckeho orchestra G. Mahlera a festivalu súčasnej hudby Wien modern. Po K. Böhmovi a H. von Karajanovi jedna z najvýznamnejších dirigentských osobností 2. polovice 20. stor., vynikajúci symfonický a operný dirigent. Pri operných inscenáciách často spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom (Chovanščina, Boris Godunov).

Abbate, Nicolò dell

Abbate, Nicolò dell’, aj Abate, 1509 až 1512 Modena – 1571 Fontainebleau — taliansky manieristický maliar a kresliar činný v Modene, Bologni a vo Francúzsku. Jeden zo zakladateľov a hlavných predstaviteľov fontainebleauskej školy. Jeho figurálny štýl bol ovplyvnený Correggiom, Parmigianinom a D. Dossim. V Taliansku sa podieľal na viacerých významných freskových výzdobách palácov (napr. séria fresiek s výjavmi z Aeneidy na zámku Scandiano pri Modene, okolo 1540; fresky v Sala dei Conservatori v Palazzo Publico v Modene, 1546; dekorácie a fresky v Palazzo Torfanini v Bologni, okolo 1550), vytváral aj oltárne obrazy (Umučenie sv. Petra a Pavla, 1547). Jeho dekoratívne diela mali významný vplyv na umelcov ďalších generácií pôsobiacich v Bologni (napr. Caracciovcov). Od 1552 pôsobil vo Francúzsku, spolupracoval s F. Primaticciom na výzdobe zámku vo Fontainebleau. Maľoval aj mytologické výjavy (Príbeh Aristaea, okolo 1565), krajiny a portréty, vytváral aj návrhy na nástenné koberce a emailové práce. Jeho diela sa vyznačujú elegantnými formami a jemným stvárnením. Do Francúzska priniesol idylický klasický štýl súdobého talianskeho manierizmu, čím významným spôsobom ovplyvnil francúzske umenie, najmä vývin krajinomaľby.

Abbe, Ernst Karl

Abbe, Ernst Karl, 23. 1. 1840 Eisenach – 14. 1. 1905 Jena — nemecký fyzik. R. 1870 – 96 profesor fyziky na univerzite v Jene a riaditeľ observatória, od 1866 pracovník závodu Carl Zeiss, od 1888 jeho majiteľ. Zaoberal sa optikou. Zaviedol mieru závislosti indexu lomu od vlnovej dĺžky svetla (Abbeho číslo), skonštruoval optické prístroje, vyriešil osvetlenie preparátov v mikroskopoch.

Abbeho číslo

Abbeho číslo, zn. \(\nu\) — jedna z charakteristík optického skla. Používa sa pri výpočte optických sústav ako pomer indexu lomu žltej spektrálnej čiary sodíka zmenšeného o jeden k rozdielu indexu lomu modrej farby a indexu lomu červenej farby: \((n_D – 1) : (n_F – n_C)\). Čím menšia je jeho hodnota, tým viac sklo láme svetlo. Nazvané podľa E. K. Abbeho.

abbozzo

abbozzo [abocco; tal.] — hrubo otesaná kamenná socha alebo rezba. Abbozzo podľa modelov rôzneho druhu robia spravidla pracovníci dielne, ktorí ho odovzdávajú majstrovi na dokončenie.

Ábel, Jozef

Ábel, Jozef, 16. 8. 1941 Piešťany — slovenský spevák (tenor). R. 1960 – 63 študoval spev u Imricha Gála (*1910, †1977) a Š. Hozu na konzervatóriu v Bratislave, 1963 – 67 u Vlasty Linhartovej na JAMU v Brne. Víťaz Dvořákovej súťaže v Karlových Varoch (1968). R. 1955 – 82 sólista opery Štátneho divadla v Ostrave, 1982 – 2004 Opery SND v Bratislave. Ako lyrický tenor sa uplatnil v širokom domácom i svetovom operetnom aj opernom repertoári: Jeník (Predaná nevesta), Turridu (Sedliacka česť), Záboj (Svätopluk), Alfred (Traviata), Cavaradossi (Tosca), Števo (Jej pastorkyňa).

Ábelovský, Ján

Abelovský, Ján, 30. 4. 1950 Trnava — slovenský historik umenia. R. 1968 –74 študoval na Katedre estetiky a dejín umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. R. 1975 – 89 pôsobil v SNG, 1990 – 93 v Ústave dejín umenia SAV, 1990 – 93 odborný poradca galérie MITTE vo Viedni, od 1998 výkonný riaditeľ aukčnej spoločnosti SOGA. Zaoberá sa slovenským umením 19. a 20. stor. Autor niekoľkých odborných štúdií, kurátor výstav. Autor monografií Július Jakoby (1994), Výtvarná moderna Slovenska. Maliarstvo a sochárstvo 1890 – 1949 (1997; s K. Bajcurovou), Timeless Visions (1997), J. Hála (2006), Alexy (2008).

Abendroth, Hermann

Abendroth [á- -rót], Hermann, 19. 1. 1883 Frankfurt nad Mohanom – 29. 5. 1956 Jena — nemecký dirigent. Študoval u Ludwiga Thuilleho (*1861, †1907) a Felixa Mottla (*1856, †1911). Pôsobil v Mníchove, Lübecku, Essene, Berlíne a Kolíne nad Rýnom, 1935 – 45 šéfdirigent Gewandhausorchestra v Lipsku, od 1945 šéf hudobného vysielania v lipskom a berlínskom rozhlase a profesor na Vysokej hudobnej škole vo Weimare. Významný interpret hudby L. van Beethovena, J. Brahmsa a A. Brucknera. Dirigoval aj Slovenskú filharmóniu.

Abert, Hermann

Abert, Hermann, 25. 3. 1871 Stuttgart – 13. 8. 1927 tamže — nemecký muzikológ, syn významného hudobného vedca a skladateľa Johanna Josefa Aberta (*1832, †1915). Študoval u otca na konzervatóriu v Stuttgarte, prednášal klasickú filológiu a hudobnú vedu na univerzitách v Halle, Lipsku a Berlíne. Autor hudobnovedných prác Hudobné názory stredoveku a ich pramene (Die Musikanschauung des Mittelalters und ihre Grundlagen, 1905), Goethe a hudba (Goethe und die Musik, 1922), Ilustrovaný hudobný lexikón (Illustriertes Musiklexikon, 1927), ako aj biografií (R. Schumann, W. A. Mozart).

Abildgaard, Nicolai Abraham

Abildgaard [abilgór], Nicolai Abraham, krstený 11. 9. 1743 Kodaň – 4. 6. 1809 Frederiksdal (pri Kodani) — dánsky klasicistický maliar. R. 1772 – 77 žil v Taliansku, po návrate od 1778 profesor, 1789 – 91 a 1801 – 09 riaditeľ maliarskej akadémie v Kodani (dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení). Zakladateľ dánskej maliarskej školy, učiteľ B. Thorvaldsena. Vytvoril cyklus obrazov na motívy Apuleiových Premien (Metamorphoses). Autor nástenných malieb s námetmi z dánskej histórie a antickej mytológie (o. i. výzdoba zámku Christianborg pri Kodani, 1794).

Abraham, F. Murray

Abraham [ejbrehem], F. Murray, vl. m. Fahrid Murray Abraham, 24. 10. 1939 Pittsburgh, Pa. — americký filmový, divadelný a televízny herec. Divadelnú hereckú kariéru začal 1965 v Los Angeles. Na mimobroadwayských scénach vynikol v inscenáciách hier W. Shakespeara Macbeth a Kráľ Lear. Za filmovú postavu skladateľa A. Salieriho (Amadeus) získal Zlatý glóbus a Oscara za najlepší mužský herecký výkon (1984). V 90. rokoch 20. stor. pedagóg na Brooklyn College. Najvýznamnejšie filmy: Serpico (1973), Všetci prezidentovi muži (1976), Zjazvená tvár (Scarface, 1983), Meno ruže (1986), Nostradamus (1993), Grandhotel Budapešť (The Grand Budapest Hotel, 2014).

Abraham, Paul

Abraham, Paul, 2. 11. 1892 Apatin, Srbsko (Vojvodina) – 6. 5. 1960 Hamburg — maďarský skladateľ. Dirigent v Budapešti, vo Viedni a v Berlíne. R. 1933 emigroval cez Paríž a Kubu do New Yorku, 1953 sa vrátil do Európy a až do svojej smrti pôsobil v Hamburgu. Autor 13 operiet, z ktorých najmä Viktória a jej husár (1930), Kvety Havaja (1931) a Ples v Savoji (1932) získali svetovú popularitu. Skladal aj hudbu k filmom.

Ábrányi, Emil

Ábrányi [-ni], Emil, 22. 9. 1882 Budapešť – 11. 2. 1970 tamže — maďarský skladateľ a dirigent. Po štúdiách v Lipsku u A. Nikischa od 1907 dvorný dirigent v Hannoveri, od 1919 riaditeľ Národnej opery a od 1921 riaditeľ Štatneho divadla v Budapešti, 1922 založil a viedol Budapeštiansky symfonický orchester. Autor opier Monna Vanna (1907), Paolo und Francesca (1912), Don Quijote (1917) a i.

Ábrányi, Kornél

Ábrányi [-ni], Kornél, 15. 10. 1822 Szent Györgyi-Ábráni, dnes súčasť Nyírábrány – 20. 12. 1903 Budapešť — maďarský klavirista, skladateľ a publicista. Žiak F. Chopina, F. Kalkbrennera a J. F. Halévyho. R. 1860 s Mihályom Mosonyim (*1815, †1870) a Gyulom Rózsavölgyim (*1822, †1861) založil prvý maďarský hudobný časopis Zenészeti Lapok, ktorý do 1876 aj redigoval. Písal štúdie z oblasti hudobnej estetiky a maďarskej hudby, autor Učebnice harmónie (1874) a všeobecných Dejín hudby (1886), prekladateľ operných libriet.

abreviatúra

abreviatúra [tal.] —

1. hud. skratka; skrátený zápis notového záznamu. Používa sa pri melodických ozdobách (napr. trilok, obal ap.), dynamických znamienkach (napr. p, f, mf, sfz atď.), orientačných znamienkach (napr. d. c. = da capo), niektorých spôsoboch hry (napr. trem = tremolo) alebo pri opakovaní rovnakej figúry;

2. jaz. → skratka.

Abrhám, Josef

Abrhám, Josef, 14. 12. 1939 Zlín — český filmový, divadelný a televízny herec. R. 1965 – 92 člen Činoherného klubu, od 1992 Národného divadla v Prahe. Debutoval 1961 vo filme Kde alibi nestačí, popularitu získal ako primár Blažej v televíznom seriáli Nemocnice na kraji města a ako Dalibor Vrána vo filme Vrchní, prchni (1980). Z ďalších filmov: Křik (1963), Každý den odvahu (1964), Morgiana (1972), Holka na zabití (1975), Marečku, podejte mi pero! (1975), Jára Cimrman, ležící, spící (1983), Konec starých časů (1989), Žebrácká opera (1991), Všichni moji blízcí (1999), Konečná stanice (2004), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Odcházení (2011) a i. Účinkoval aj vo viacerých televíznych filmoch a seriáloch.

abri

abri [fr.] — forma reliéfu, plytká, široko otvorená dutina (polojaskyňa) vyskytujúca sa najmä v strmých svahoch v krasových oblastiach. Na jej vzniku popri rozpúšťaní (→ kras) často spolupôsobia i gravitačné procesy. Abri sa od prehistorických čias, najmä v paleolite a v neskorších obdobiach, využívali ako ľudské obydlia (zachovali sa zvyšky skalných kresieb, malieb a rytín pod skalnými prevismi).

Abrilová, Victoria

Abrilová (Abril), Victoria, vlastným menom Victoria Mérida, 4. 7. 1959 Madrid — španielska filmová, divadelná a televízna herečka. Medzinárodnú popularitu získala vo filmoch El Lute, choď alebo zdochni (El Lute, camina o revienta, 1987) a Milenci (Amantes, 1990), presadila sa aj v zahraničí, najmä vo Francúzsku (filmy Mesiac v kanáli, La Lune dans le caniveau, 1983; Účet, L’addition, 1984). V posledných rokoch zaujala postavou herečky erotických filmov Mariny (Spútaj ma!, Átame!, 1989), televíznej hlásateľky Rebeccy (Vysoké opätky, Tacones lejanos, 1991) alebo sebavedomej homosexuálnej hrdinky Loly (S milenkou mojej matky, 101 Reykjavík, 2000).

Absil, Jean

Absil, Jean, 23. 10. 1893 Péruwelz, provincia Hainaut – 2. 2. 1974 Brusel — belgický skladateľ a hudobný publicista. Študoval na konzervatóriu v Bruseli u Paula Gilsona, 1922 získal 2. stupeň Rímskej ceny za kantátu La Guerre a stal sa riaditeľom hudobnej akadémie v Etterbecku, od 1931 pôsobil na konzervatóriu v Bruseli (1936 profesor). Člen Kráľovskej akadémie Belgicka. Ako hudobný publicista založil Revue internationale de musique. Autor 5 symfónií, symfonickej básne Jeanne d’Arc, inštrumentálnych koncertov, opery Fansou..., baletov Le Miracle de Pan a Épouvantail, ako aj knihy o princípoch súčasnej hudby Požiadavky súčasnej hudby (Les postulats de la musique contemporaine, 1937).

absolútna hudba

absolútna hudba — všeobecné pomenovanie hudby vytvorenej bez mimohudobného, t. j. literárneho, básnického alebo výtvarného programu (inšpirácie), ktorý by v poslucháčovi mohol vyvolávať asociácie súvisiace s mimohudobnými predstavami, dejom ap. Pojem absolútna hudba vznikol v 19. stor., keď sa s rozvojom hudobného romantizmu začala formovať programová hudba komponovaná na literárne námety. Absolútna hudba je však v súčasnosti relatívnym pojmom a vyjadruje najmä historický, dobový prístup k hudbe koncipovanej čisto inštrumentálne.

absolútna maľba

absolútna maľba — v širšom význame abstraktná maľba (→ abstraktné výtvarné umenie), v užšom význame umelecká forma spočívajúca výlučne na súlade autonómnych farieb a foriem, zbavujúca sa, na rozdiel od abstraktného umenia, asociácií a psychologických výrazových možností. Absolútna maľba je blízka konkrétnemu umeniu.

absolútny sluch

absolútny sluch — schopnosť jednotlivca rozoznať akýkoľvek tón a určiť jeho presnú výšku bez toho, aby počul iný tón (→ sluch).

Abstraction-Création

Abstraction-Création [-straksjon kreasjon; fr.] — medzinárodná avantgardná skupina výtvarných umelcov, ktorá rozvíjala úsilie zaniknutej skupiny Cercle et Carré (založenej 1929). Vznikla 1931 v Paríži, 1932 – 36 vydávala ročenku abstraktného umenia Abstraction-Création: Art Non-Figuratif. Jej zámerom bolo propagovať a vystavovať abstraktné umenie, osobitne geometrickú abstrakciu (vplyv T. van Doesburga a hnutia De Stijl i ruského konštruktivizmu). R. 1935 mala okolo 50 členov. K jej členom patrili A. Herbin, F. Kupka, A. Gleizes, H. Arp, P. Mondrian, A. Pevsner, N. Gabo, A. Calder, J. Albers, L. Fontana, J. Gonzáles, A. Gorky, B. Hepworthová, V. Kandinskij a i. Pokračovaním Abstraction-Création po 2. svet. vojne bol Salon des réalités nouvelles.

abstrakcia

abstrakcia [lat.] —

1. filoz. jedna z foriem poznania charakterizovaná jeho prechodom od zmyslovej úrovne k racionálnej úrovni, ako aj výsledok tohto procesu. V abstrakcii sa odhliada od určitých znakov, vlastností a vzťahov vecí, ktoré sa v danej situácii považujú za nepodstatné, a vyčleňujú sa len tie, ktoré sú podstatné. V procese abstrakcie, t. j. pri abstrahovaní, myslenie postupuje od individuálnej, javovej formy veci k jej podstate. Rozoznávajú sa 2 základné typy abstrakcie: formálna abstrakcia deliaca sa na elementárnu abstrakciu, pri ktorej sa odhliada od individuálnych podmienok determinujúcich špecifické osobitosti jednotlivých vecí, čo umožňuje vyčleniť v nich spoločné, zhodné, identické znaky, vlastnosti a vzťahy, a idealizáciu, pri ktorej sa navyše odhliada od modifikačných podmienok a prirovnávajú sa k nule, k nekonečnu alebo ku konštante. V procese idealizácie sa v myslení konštruujú idealizované objekty, čo umožňuje hlbšie preniknúť do podstaty veci. V rámci dialektickej abstrakcie sa odhliada aj od niektorých podmienok, pri ktorých vzniká sama podstata vecí. Je nevyhnutná na pochopenie pôvodu a procesu tvorenia samej podstaty. Abstrakcia je úzko spätá s myšlienkovým procesom konkretizácie;

2. log. operácia meniaca výrokovú funkciu na názov množiny predmetov, ktoré majú vlastnosť reprezentovanú touto výrokovou funkciou. Ak je \(Q(x)\) výroková funkcia, výraz \((λx)Q(x)\), kde \((λx)\) je operátor abstrakcie, tvorí názov množiny všetkých tých predmetov, ktoré spĺňajú \(Q(x)\). Napr. v univerze všetkých prirodzených čísel označuje výraz \((λx)(x ≤ 3)\) množinu \(\{1,2,3\}\).

3. výtv. antipozícia k predmetnej figurácii. Podľa vzťahu k zobrazovanej skutočnosti sa rozlišuje relatívna abstrakcia, forma nepredmetného umenia, kde skutočnosť je len východiskom (→ abstraktné výtvarné umenie), a absolútna abstrakcia, kde sa abstrakcia sama osebe považuje za východisko ako absolútny princíp (→ nefiguratívne výtvarné umenie). Konštruktívna abstrakcia vizualizuje štruktúry geometrického poriadku, lyrická abstrakcia zobrazuje gestický proces kreatívnej akcie (→ informel).

abstrakcionizmus

abstrakcionizmus [lat.] — umelecký smer zobrazujúci námety nefiguratívnym spôsobom na rozdiel od figuratívnej metódy, ktorá uprednostňuje zobrazenie napodobňovaním znakov reálnych predmetov. Nefiguratívna tvorba oddeľuje prvky od vnímania, ktoré je ich zdrojom; využíva zväčša geometrické alebo fantazijné znaky; v umení abstraktné a neabstraktné vždy koexistujú. Ako osobitný umelecký smer sa abstrakcionizmus rozvinul zač. 20. stor. vo výtvarnom umení, hudbe, poézii a balete (→ abstraktná poézia, → abstraktný balet, → abstraktné výtvarné umenie, → absolútna maľba, → absolútna hudba, → absolútna poézia).

abstraktný balet

abstraktný balet, aj absolútny balet — nedejový balet vytvorený výlučne prostriedkami choreografie. Na rozdiel od ballet d’action tanečník nestvárňuje rolu, ale prostredníctvom choreografie pohybom interpretuje hudbu. Abstraktný balet vznikol začiatkom 20. stor. z tradície divertissementu, za prvý abstraktný balet v histórii sa pokladá balet Les Sylphides (resp. Chopiniana, 1907) v choreografii M. M. Fokina.

abstraktný expresionizmus

abstraktný expresionizmus — hnutie vo výtvarnom umení (najmä v maliarstve) v USA v 40. – 50. rokoch 20. stor., niekedy označované aj ako newyorská škola (predstavitelia abstraktného expresionizmu pôsobili najmä v New Yorku) al. akčná maľba. Vzniklo v 2. pol. 40. rokov 20. stor. a rozvíjalo sa zároveň s európskou abstrakciou (informel, tašizmus). Ide o prvý špecificky americký štýl výtvarného umenia, ktorý získal medzinárodnú reputáciu a vplyv. Termín abstraktný expresionizmus bol použitý 1929 v súvislosti s tvorbou V. Kandinského. Maliari, ktorí sa k abstraktnému expresionizmu priraďujú, nevytvorili jednotný maliarsky štýl, ich prístupy k maľbe sa vyznačujú rôznorodosťou (od malieb J. Pollocka vytvorených technikou drippingu cez silno zdeformované fragmenty ľudských postáv W. de Kooninga po farebné plochy M. Rothka). Spájal ich záujem o abstraktné formy, ktorými sa usilovali vyjadriť svoje osobné (individuálne), silné, emočné al. expresívne obsahy, pričom dôraz kládli i na fyzický akt maľby. Charakteristická je pre nich spontánnosť, akt maľovania je stotožnený s existenciálnou drámou. Predstavitelia abstraktného expresionizmu nadviazali na európske avantgardné smery, napr. na kubizmus (osobitne na analytický kubizmus; A. Gorky), ale najmä na surrealizmus, v ktorom významnú úlohu zohrával prvok improvizácie a náhody (psychický automatizmus a voľne plynúce línie). Významný vplyv na nich malo aj mexické umenie a umenie severoamerických Indiánov, ale aj štúdium antropológie, diel C. G. Junga, mytológie a indiánskych rituálov. K najvýznamnejším predstaviteľom abstraktného expresionizmu patrili J. Pollock, ktorý nadviazal na maliarsku techniku používanú H. Hofmannom (rozlievanie a striekanie farby na plátne) a po 1947 ju postupne doviedol k jej maximálnym výrazovým možnostiam (dripping), A. Gorky, H. Hofmann, W. de Kooning, F. R. Kline, M. Tobey a i. Abstraktný expresionizmus ovplyvnil aj súdobé americké sochárstvo a fotografiu. Druhá generácia newyorskej školy (M. Rothko, B. Newman, C. Still) odmietla dramatické gestá a priklonila sa k tzv. maľbe farebných plôch (Colour Field Painting).

abstraktný tanec

abstraktný tanec — forma tanca v 20. rokoch 20. stor., ktorá sa spája s menom maliara, tanečného a divadelného teoretika a scénografa O. Schlemmera. Jeho Abstrakter Tanz je charakterizovaný výtvarným videním a vizualizáciou tanečného pohybu. Vzťah figúra – pohyb – priestor bol scénicky realizovaný v diele Triadický balet (Triadische Ballett, 1922).

absurdita

absurdita [lat.] — nezmyselnosť, to, čo odporuje logickým zákonom, logická spornosť, logická nemožnosť;

1. estet. označenie diel, ktoré využívajú vnútorne rozporné javy ako inšpiráciu na vyjadrenie určitej umeleckej myšlienky. Absurdita nie je estetická kategória, často sa však spája s kategóriami komična alebo tragična;

2. filoz. v existencialistickej filozofii označenie sveta zbaveného významu a zmyslu alebo sveta, ktorého význam sa chápe ako vnútorne rozporný;

3. log. pri deduktívnom postupe pravidlo reductio ad absurdum (dovedenie k absurdnému, k nemožnému), ktoré odhalením spornosti medzi dôsledkami nejakého predpokladu (tvrdenia) vyvracia tento predpoklad (tvrdenie).

absurdná dráma

absurdná dráma, absurdné divadlo — dramatický text porušujúci tradičnú významovú a formálnu štruktúru (postupy) divadelnej hry v klasickom chápaní. Absurdná dráma je polytematická, nemá súvislý dej, chýba v nej motivácia (počnúc zápletkou a končiac rozuzlením) i akákoľvek charakterizácia postáv (historická, spoločenská). Devalváciou svojej komunikatívnej funkcie (dlhými bezobsažnými monológmi, prázdnymi frázami, chaotickými slovnými nezmyslami ap.) v nej dokonca stráca svoj význam aj jazyk. K najvýznamnejším predstaviteľom patria S. Beckett, E. Ionesco, A. Adamov, H. Pinter, T. Stoppard, E. Albee, S. Mrožek a i. V hodnotovom jadre slovenskej dramatickej tvorby nevznikli texty, ktoré možno jednoznačne priradiť k absurdnej dráme. Známe sú najmä absurdné humoresky M. Lasicu a J. Satinského (Nečakanie na Godota, 1969), v ktorých autori popierajú zaužívané formy vtipu.

Abuladze, Tengiz Jevgenievič

Abuladze, Tengiz Jevgenievič, 31. 1. 1924 Kutaisi – 6. 3. 1994 Tbilisi — gruzínsky filmový režisér a scenárista. Námety čerpal z gruzínskej literatúry, histórie a kresťanských tradícií, nakrúcal filozoficko-metaforické filmy o pravde a svedomí, o cti, hrdinstve a ľudskom utrpení. Zaujal už hraným debutom Somárik (Lurdža Magdany, 1955, spolu s Rezom Čcheidzem, *1926, †2015), ktorý sa stal v histórii gruzínskej kinematografie prelomovým dielom. Medzinárodný úspech dosiahol voľne koncipovanou filmovou trilógiou Prosba (Moľba, 1968), Strom prianí (Natvris khe, 1976) a Pokánie (Monanieba, 1984) o nevinných ľuďoch trpiacich pre politické či náboženské presvedčenie. Z ďalších filmov: Cudzie deti (Čužie deti, 1958), Babička a ja (Ja, babuška, Iliko i Illarion, 1963), Náhrdelník pre moju milú (Ožerelie dľa mojej ľubimoj, 1972).

Académie royale de danse

Académie royale de danse [akademi ruajal d dans] — kráľovská akadémia tanca v Paríži založená 1661 Ľudovítom XIV. na podnet kardinála Mazarina. Mala 13 tanečných majstrov na čele s riaditeľom (prvým bol P. Beauchamps). Zaoberala sa výučbou tanečníkov a bdela nad čistotou tanečného umenia. Pôsobila do 1780.

Académie royale de musique

Académie royale de musique [akademi ruajal d müzik] — prvá parížska opera vybudovaná na základe privilégia udeleného 1669 Ľudovítom XIV. P. Perrinovi na uvádzanie operných diel vo francúzskom jazyku. Prvým predstavením bola opera R. Camberta Pomona (Pomone, 1671), v ďalšom období sa tam uvádzali napr. najslávnejšie diela J.-B. Lullyho a J.-P. Rameaua. Koncom 18. stor. zničená ohňom. Predchodkyňa Veľkej opery v Paríži.

a cappella

a cappella [ka-; tal.] — hud. 1. vokálna, spravidla viachlasná hudba bez inštrumentálneho sprievodu; aj zborový spev bez inštrumentálneho sprievodu; 2. pôvodne označenie polyfónneho štýlu v hudbe 16. stor., v ktorom hudobné nástroje iba zosilňovali alebo nahrádzali jednotlivé hlasy.

Accardo, Salvatore

Accardo [akkar-], Salvatore, 26. 9. 1941 Turín — taliansky huslista a dirigent. Študoval na konzervatóriu v Neapole u Luigiho d’Ambrosia (*1885, †1957). Víťaz husľovej súťaže v Ženeve (1956) a Paganiniho súťaže v Janove (1958). R. 1971 založil festival Neapolský hudobný týždeň na špičkové pestovanie komornej hudby, 1992 sláčikové kvarteto Quartetto Accardo a 1996 komorné teleso Orchestra da Camera Italiana. Medzinárodne uznávaný interpret tvorby N. Paganiniho a romantických virtuóznych skladieb. Ako prvý huslista nahral na hudobné nosiče komplet šiestich Paganiniho husľových koncertov. Viacerí významní skladatelia (A. Piazzolla, I. Xenakis, W. Piston) mu venovali svoje skladby. Pedagóg na konzervatóriu v Siene, kde usporadúva aj interpretačné kurzy.

accelerando

accelerando [ače-; tal.] — hud. postupne zrýchľovať.

accentato

accentato [ačen-; tal.] — hud. dôrazne.

Accius, Lucius

Accius [akci-], Lucius, genitív Accia, 170 pred n. l. Pisaurum – po 85 pred n. l. — dramatik z obdobia starého Ríma. Inšpiroval sa gréckou mytológiou, prepracúval aj hry Aischyla, Sofokla a Euripida. Napísal vyše 40 tragédií vyznačujúcich sa pátosom a rétorickosťou, väčšina z nich sú crepidaty, o. i. Atreus, Antigona, Medea, Bakchantky (Bacchae), Feničanky, (Phoenissae); z trójskeho cyklu Achilles, Astyanax, Hekaba (Hecuba), Trójanky (Troades) a i., ďalšie sú praetexty, napr. Brutus (uvedená 135 pred n. l. na triumfálnych Brutových hrách) a Decius (nazývaná aj Aeneades, opisujúca historickú udalosť z 3. samnitskej vojny, v ktorej sa 295 pred n. l. Decius Mus obetoval za vlasť). Zo všetkých tragédií sa zachovali len fragmenty.