Abbagnano [-ňa-], Nicola, 15. 7. 1901 Salerno – 9. 9. 1990 Miláno — taliansky filozof. Profesor dejín filozofie na univerzite v Turíne, priekopník existencializmu v Taliansku. Sústredil sa na problém existencie a slobody. V dielach Štruktúra existencie (La struttura dell’esistenza, 1939) a Možnosť a sloboda (Possibilità e libertà, 1959) sa vyrovnával s nem. existencialistickou filozofiou. Existenciu nechcel chápať v závislosti od ničoty (ako M. Heidegger) ani od bytia (ako K. Jaspers), ale ako možnosť bytia, čím zdôrazňoval neurčenosť existencie. Túto neurčenosť, problematickosť, považoval za substanciu existencie a sám svoje stanovisko nazýval štrukturálnym alebo substanciálnym existencializmom. Ďalšie diela: Úvod do existencializmu (Introduzione all’ esistenzialismo, 1942), Dejiny filozofie (Storia della filosofia, 1946 – 50), Filoz. slovník (Dizionario di filosofia, 1961).

Abhidhammapitaka [pálijsky], Abhidharmapitaka [sanskrit] — súbor buddhistických scholastických textov s noetickým, psychologickým a etickým obsahom z 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. kodifikovaný v 5. stor.; tretia časť pálijského kánonu staroindických posvätných buddhistických textov (→ Tripitaka) skladajúca sa zo 7 kníh.

abiogenéza [gr.] — teória o vzniku živých organizmov z neživých látok, napr. z jednoduchých organických zlúčenín. Až do začiatku 19. stor. bola rozšírená Aristotelova hypotéza o samoplodení (generatio spontanea, archiogenesis, naivná abiogenéza) zo 4. stor. pred n. l., podľa ktorej organizmy (napr. hmyz) môžu vznikať spontánne zo špiny, z odpadkov ap. Hoci túto teóriu pokusmi poprel už L. Spallanzani (1765), definitívne ju vyvrátil až v 19. stor. L. Pasteur.

Súčasné predstavy o vzniku života na Zemi sú založené na hypotézach J. S. Haldana (1929) a koacervátovej hypotéze A. I. Oparina (1934): Zem má približne 5 miliárd rokov, pričom počas prvej miliardy boli na nej nevhodné podmienky na vznik živej bunky (vysoká teplota, obsah plynov v atmosfére ap.). Aminokyseliny (základné stavebné jednotky proteínov) a nukleotidy (základné stavebné jednotky nukleových kyselín) mohli vzniknúť počas tzv. chemickej evolúcie abiotickou (prebiotickou) syntézou z jednoduchých zlúčenín uhlíka, kyslíka, vodíka a síry za katalytickej funkcie kovov a spolupôsobenia energie z rádioaktívneho žiarenia a elektrických výbojov v prapôvodnom praoceáne. Nízkomolekulová jednoreťazcová RNA však mohla vzniknúť ešte pred vznikom prvých proteínov a ako základ prvého genómu mala autokatalytické a autoreprodukčné vlastnosti. Ďalší vývoj priniesol vznik protobiontov (priestorovo ohraničených polymérov obsahujúcich aj RNA) a mohol pokračovať cez komplexnejšie útvary (probionty, hypercykly) až k najjednoduchšej živej prokaryontnej bunke. Život takto vznikol vývojom asi pred 4 miliardami rokov, prvé fosílie jednobunkových prokaryontných organizmov sú staré 3,8 miliárd rokov. Proti abiogenéze stojí teória biogenézy.

absolútno [lat.] — bezpodmienečnosť. Filozofický pojem na označenie niečoho, čo je večné, nekonečné, dokonalé, nemenné a nezávislé. V náboženstve sa stotožňuje s Bohom. Pojem absolútno bol známy už v antickej filozofii. V zmysle základného metafyzického chápania Boha ho začal používať až B. Spinoza, podľa ktorého sa od Boha odvíja všetko ostatné. V Heglovej filozofii je absolútno totožné so svetovým rozumom, A. Schopenhauer ho pokladá za synonymum vôle. V kresťanskom myslení sa chápe ako naplnenie Božej vôle, konečná platnosť spásy prostredníctvom Ježiša Krista, neprekonateľnosť (prísľub spasenia je neprekonateľný).

abstrahovanie [lat.] → abstrakcia

absurdita [lat.] — nezmyselnosť, to, čo odporuje logickým zákonom, logická spornosť, logická nemožnosť;

1. estet. označenie diel, ktoré využívajú vnútorne rozporné javy ako inšpiráciu na vyjadrenie určitej umeleckej myšlienky. Absurdita nie je estetická kategória, často sa však spája s kategóriami komična alebo tragična;

2. filoz. v existencialistickej filozofii označenie sveta zbaveného významu a zmyslu alebo sveta, ktorého význam sa chápe ako vnútorne rozporný;

3. log. pri deduktívnom postupe pravidlo reductio ad absurdum (dovedenie k absurdnému, k nemožnému), ktoré odhalením spornosti medzi dôsledkami nejakého predpokladu (tvrdenia) vyvracia tento predpoklad (tvrdenie).

actio [ákcijó; lat.] — pôsobenie, činnosť;

1. filoz. kategória aristotelovskej filozofie vyjadrujúca rôzne druhy pôsobení: actio in distans — pôsobenie na diaľku; actio immanens — pôsobenie dovnútra, na seba samého; actio et reactio — opačné pôsobenie; actio transiens — pôsobenie navonok, na iný predmet;

2. práv. žaloba; v rímskom práve základný pojem súkromného práva; v najširšom význame súdne konanie. Actio mala v Ríme procesný (formálny) a hmotný (materiálny) význam. Z procesného hľadiska vyjadruje procesnú činnosť žalobcu, žalovaného a prétora. Preto je medzi dnešnou žalobou a rímskou actio mnoho rozdielov (hoci je medzi nimi aj dosť podobností). Actio bola predovšetkým výsledkom spoločného pôsobenia procesných strán, a tak po začatí sporu už neprichádzalo do úvahy opätovné konanie vo veci (bis de eadem re ne sit actio), ba ani späťvzatie žaloby. Z hmotného hľadiska predstavovala z nej vyplývajúce subjektívne právo, resp. povinnosť, a to tak, že pre každú typickú skutkovú podstatu existovala zvláštna k nej patriaca actio. Teda konkrétny skutkový stav sa v Ríme nepodriaďoval všeobecnej zákonnej skutkovej podstate, ako je to podľa dnešného práva, ale predovšetkým sa zisťovalo, či a aká žaloba sa môže uplatniť v konkrétnom prípade (qualis actio). Napr. ak predávajúci požadoval zaplatenie kúpnej ceny, mal žalobu z predaja (actio venditi), ak, naopak, kupujúci požadoval vydanie kúpenej veci, mal žalobu z kúpy (actio empti). Každá iná žaloba bola pre jedného i pre druhého neupotrebiteľná, takže rímske právo predstavovalo sústavu žalôb na rozdiel od moderného práva ako sústavy jednotlivých nárokov. Okrem tejto prináležitosti žaloby a subjektívneho práva existovali v Ríme aj iné rozdiely. Napr. z hľadiska namierenosti proti povinnému subjektu existovali actiones in personam (osobné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti individuálnemu dlžníkovi zo záväzkovoprávneho vzťahu, a actiones in rem (vecné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti komukoľvek, kto neoprávnene porušil cudzie právo k veci. Z rozdielu týchto dvoch typov žalôb vypracovala právna veda dôležitý protiklad medzi záväzkovým a vecným právom.

actus [ák-; lat.] — skutočnosť; dôležitý pojem v Aristotelovej filozofii úzko spätý s pojmom možnosť (potentia); Aristoteles prostredníctvom nich zaviedol do ontológie princíp vývoja. Pojmy actus a potentia na seba totiž odkazujú a spolu vyjadrujú princíp vývoja. Actus má ontologický primát nad potenciou a je teoretickým postulátom v koncepcii prvohýbateľa ako čistej energie aktualizujúcej všetky kozmické potencie.

actus purus [ák- pú-; lat.] — čistá skutočnosť.

aditívnosť [lat.] — filoz. pojem odrážajúci typy vzťahov medzi celkom a časťou. Vyjadruje možnosť vyčerpávajúceho vysvetlenia vlastností celku z vlastností častí alebo naopak. Aditívnosť sa najčastejšie vyjadruje len v sumárnom aspekte – celok sa rovná súhrnu častí.

agathon [-ton; gr.] — dobro; filozofický termín označujúci cieľ ľudského úsilia o dosiahnutie dokonalého konania, ale aj snahu obce o spravodlivé usporiadanie. Gréci nepoznali slovo dobro, kým sa umelo nevytvorilo v sokratovsko-platónskom dialógu. Sokrates už nehľadal odpoveď na otázku, ktoré konanie je dobré (gr. agathos), ale pýtal sa na spoločný pojem (gr. eidos), na dobro ako také (gr. to agathon). U Platóna sa dobro stotožňuje s najvyššou ideou v mysliteľnej oblasti, u Aristotela je cieľom praktického života (najvyšším dobrom je blaženosť).

agens [lat.] — činiteľ, pôvodca;

1. filoz. pôsobiaca podstata, konajúca bytosť, hybná sila (causa efficiens), účinná príčina, pôvodca diania; princíp, ktorý zavádza formu. Významové spektrum termínu agens vyplýva zo súvislostí Aristotelovej teórie kategórií a filozofie prírody;

2. chem. → činidlo;

3. jaz. komponent sémantickej stavby vety predstavujúci aktívnu východiskovú substanciu deja, najmä činnosti, resp. procesu; činiteľ (pôvodca) deja. Opak: patiens. Na úrovni gramatickej štruktúry (v stavbe vety) mu najčastejšie zodpovedá podmet (subjekt), ktorý je vyjadrený podstatným menom v 1. páde. Napr.: Syn listuje v knihách. V konštrukciách s príslovkovým určením je v 7. páde. Napr.: Pravidlá boli schválené ministerstvom.

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

Ainesidémos z Knóssu, asi 1. stor. pred n. l. — grécky skeptický filozof, zakladateľ neskorého skepticizmu. Pôsobil v Alexandrii. V diele Osem kníh Pyrrhónových rozhovorov (zachovalo sa len vo výpisoch) sformuloval tzv. 10 trópov (druhov), t. j. argumentov proti poznaniu: 1. tie isté veci nevyvolávajú rovnaké predstavy; 2. ľudia sú od prirodzenosti rôzni; 3. máme rôzne uspôsobené zmyslové orgány; 4. poznávame v rozdielnych stavoch a situáciách; 5. rozdielne národy majú rozdielne spôsoby života; 6. veci nepoznávame v ich čistom stave, ale ako zmiešané s inými; 7. veci poznávame v rôznych vzdialenostiach a polohách; 8. veci sú pre nás rozdielne svojimi rozdielmi medzi kvantitou a kvalitou; 9. veci sú pre nás rôzne svojou zriedkavosťou, trvalosťou alebo cudzosťou; 10. relatívne termíny sú samy osebe nepoznateľné.

aitia [gr.] — filoz. príčina, dôvod. V gréckej metafyzike označenie určujúcich princípov utvárania ktoréhokoľvek bytia. Príčiny spôsobujúce zmeny v zákonodarstve hľadal už Solón. U Platóna je príčinou všetkého bytia idea dobra a v tomto zmysle je príčina zároveň účelom (gr. telos), ku ktorému bytie smeruje. Aristoteles definuje najvyššiu filozofiu ako teoretickú znalosť prvých počiatkov a príčin a rozlišuje štyri druhy príčin: 1. to, z čoho vec vzniká (lat. causa materialis), 2. podstata a bytnosť (causa formalis), 3. prvý počiatok zmeny alebo pohybu (causa efficiens), 4. účel a dobro (causa finalis). Oproti takému teleologickému chápaniu príčin stojí deterministické chápanie (napr. u atomistov).

Akai, Krištof, aj Akkay, 25. 3. 1706 Súľov-Hradná, okres Bytča – 28. 3. 1766 Kláštor pod Znievom, okres Martin — filozof, náboženský spisovateľ, člen jezuitského rádu. Študoval na gymnáziu v Trenčíne a na univerzitách v Trnave a Košiciach, kde pôsobil aj ako profesor filozofie. Neskôr predstavený kláštora v Kláštore pod Znievom. Jeho ústredné dielo Kozmografia (Cosmographia, seu philosophica mundi descriptio, 1737) obsahuje poznatky z vtedajšej astronómie a fyziky. Nasledovník stredovekej scholastiky, odporca moderných prírodných vied, proti ktorým staval citáty z Biblie a z diel cirkevných autorov. Zástanca geocentrického svetonázoru a antického učenia o štyroch prvkoch.

akauzalizmus [gr. > lat.] — filoz. prístup, podľa ktorého sú možné nepríčinné javy, t. j. javy príčinne nepodmienené. Predpokladať akauzálne javy znamená nahrádzať objektívne príčinné súvislosti ľubovoľne konštruovanými fantastickými javmi, zázrakmi.

akceptácia [lat.] — prijatie, uznanie; práv.

1. identifikácia (stotožnenie sa) adresáta právnej normy s obsahom platného práva alebo jeho časti alebo konformita adresáta právnej normy s platným právom alebo s jeho časťou;

2. prijatie návrhu zmluvy; jednostranný právny úkon vyjadrujúci vôľu adresáta prijať návrh na uzavretie zmluvy.

akcidencia [lat.] —

1. filoz. → akcident;

2. hud. → predznamenanie;

3. polygr. príležitostný druh tlačovín menšieho rozsahu, najrôznejšieho vyhotovenia, s náročnou grafickou a typografickou úpravou s využitím akcidenčného písma. Akcidencie sú určené na rôzne účely pre obchod, spoločenské organizácie, administratívu, súkromné osoby ap. (súkromné i firemné oznámenia – svadobné, promočné, maturitné, smútočné, vizitky, pozvánky, novoročenky, reklamné tlačoviny, prospekty ap.). Význam akcidenčnej tlačoviny určuje typografia akcidencie, kvalita potlačovaného materiálu a použité zošľachťovanie (lakovanie, laminovanie).

Akkay [akaj], Krištof → Akai, Krištof

aktuálna nekonečnosť — filoz. neohraničenosť abstraktnej negácie každej účinnosti bytia a zároveň abstraktné potvrdenie jeho celostnosti a zakončenosti. V aktuálnej nekonečnosti vyjadrujúcej všeobecnosť a celostnosť určitej kvality je zároveň obsiahnutá negácia jej kvantitatívnej ohraničenosti. Aktuálna nekonečnosť ako jeden aspekt protirečivého charakteru kvantitatívnej nekonečnosti je úzko spätá s potenciálnou nekonečnosťou a umožňuje zaviesť do matematiky kategóriu nekonečno ako jeden zo základných momentov celkovej súvislosti sveta.

Albertus Magnus → Albert Veľký

Albert Veľký, sv., Albertus Magnus, Albert von Lauingen, nesprávne Albert von Bollstädt, pravdepodobne 1193 (alebo okolo 1206) Lauingen – 15. 11. 1280 Kolín nad Rýnom — nemecký filozof, teológ a prírodovedec, člen dominikánskeho rádu. Študoval v Benátkach, Padove, Kolíne nad Rýnom a Bologni, vyučoval na univerzite v Paríži a v Kolíne nad Rýnom. R. 1254 – 57 provinciál nemeckej provincie dominikánov, 1260 – 63 biskup v Regensburgu.

Prívrženec aristotelovskej filozofie a presvedčený novoplatonik, odporca averroizmu a scholastického dogmatizmu. Prostredníctvom aristotelovských ideí sa v diele Teologická suma (Summa theologiae) pokúsil o vypracovanie uceleného kresťanského filozoficko-teologického systému. Jeho tvorba zahŕňa okrem všetkých oblastí teológie a filozofie aj prírodovedné traktáty z oblasti astronómie, botaniky, mineralógie, zoológie a pôrodníctva, ako aj spisy z oblasti alchýmie, bájky s biblickou tematikou a legendy. Opísal bájne zviera – jednorožca. V botanike sa venoval opisu rastlín a ich vývoju od semena po dospelého jedinca; založil botanickú záhradu. Bol pokladaný za najväčšieho učenca svojej doby (už za života bol nazývaný Veľký) a medzi prostým ľudom mal povesť čarodejníka. Jeho najvýznamnejším žiakom a nasledovníkom bol Tomáš Akvinský.

R. 1622 blahorečený, 1931 svätorečený a vyhlásený za učiteľa cirkvi, 1941 vyhlásený za patróna prírodovedcov. Zobrazovaný v dominikánskom rúchu s opátskou berlou a mitrou, jeho atribútom je aj kniha alebo pero. Sviatok 15. novembra.

alétheia [gr.] — pravda; ústredný termín gréckej metafyziky na označenie bytia ako nemennej skutočnosti. Pôvodne malo slovo aktívny význam (aléthés – ten, ktorý neskrýva; odtiaľ alétheia – neskrytosť). Grécke myslenie je výrazne zrakové (pravdivé je to, čo sa odkrýva, ukazuje, a je tak zrejmé), preto je filozof pozoroveteľom diania (gr. theóros), obdarený duchovným zrakom (Pytagoras, Platón). Prvý definoval pravdu v rámci svojej logiky Aristoteles ako pravdivý súd, ktorý je v zhode s vecou. Pravda vyslovená v reči je však nezávislá od človeka, patrí k bytiu, ktoré môže človek poznávať.

Alexander [eliksándr], Samuel, 6. 1. 1859 Sydney, Austrália – 13. 9. 1938 Manchester — anglický filozof, predstaviteľ neorealizmu. Profesor na univerzite v Manchestri (1893 – 1923). V hlavnom filozofickom spise Priestor, čas a božstvo (Space, Time and Deity, 1920) rozpracoval teóriu emergentnej evolúcie: evolúcia smeruje ku komplexite, má svoj nisus, t. j. vnútornú tendenciu smerovať vždy k vyšším úrovniam organizácie. Univerzum je hierarchicky usporiadané, jednotlivé vývinové stupne obsahujú vlastnosti neredukovateľné na vlastnosti nižších stupňov. Boh ako bytosť pred svetom nejestvuje, evolučný vývin sveta ako celku však smeruje k napĺňajúcemu sa božstvu. Ďalšie diela: Morálny poriadok a pokrok (Moral Order and Progress, 1889), Spinoza a čas (Spinoza and Time, 1921), Krása a iné formy hodnôt (Beauty and Other Forms of Value, 1933).

Alexander z Hales, Alexander Halensis, medzi 1180 – 85 Hales, Gloucestershire – 21. 8. 1245 Paríž — anglický filozof a teológ. Prvý z vplyvných františkánskych učencov, profesor parížskej univerzity. V spore o univerzálie zastával stanovisko realizmu. V hlavnom spise Suma všeobecnej teológie (Summa universae theologiae, vydané 1475 v Benátkach), ktorý začal písať na žiadosť pápeža Inocenta IV., sa usiloval spájať aristotelovskú a augustínsku argumentáciu. Všeobecne sa považuje za tvorcu scholastického spôsobu argumentácie, pri ktorom sa pri nejakej téze uvedú všetky dôvody za a proti a napokon rozhodujúci argument záväznej autority. Formou argumentácie je sylogizmus. J. Gerson a Tomáš Akvinský si jeho dielo mimoriadne vážili. Jeho najznámejším žiakom bol sv. Bonaventura.

alexandrijská škola —

1. zoskupenie učencov okolo inštitúcie Museion založenej Ptolemaiovcami v 3. stor. pred n. l. v Alexandrii. Nadväzovalo na peripatetickú filozofiu (→ peripatetická škola), v neskoršom období s prvkami mysticizmu a mágie. K významným výsledkom alexandrijskej školy patria Euklidovo dielo o geometrii, Eratosthenovo zmeranie obvodu Zeme, Aristarchova heliocentrická hypotéza, Hipparchov katalóg stálic, Ptolemaiov epicyklický systém geocentrizmu, Hérónove pokusy s mechanickými účinkami sily pary, ale aj začiatky textovej kritiky vo filologických vedách ap.;

2. súhrnný názov rôznych synkretických učení ovplyvnených gréckou filozofiou, ako aj orientálnou a židovskou mystikou (Filón Alexandrijský, Apollónios z Tyany a i.) až po sformovanie novoplatonizmu (Ammónios Sakkas, Plótinos);

3. označenie ranokresťanského patristického myslenia; katechetická škola, ktorá sa vyvinula v egyptskej Alexandrii zo školy na vyučovanie katechumenov. Smer alexandrijskej školy charakterizuje mysticizmus, vo vysvetľovaní Starého zákona sa kládol dôraz na alegorický výklad. Jej predstavitelia odmietali doslovný výklad zaužívaný v antiochijskej škole, hľadali hlbší, mystický zmysel biblických udalostí. Hlavnými predstaviteľmi boli Klement Alexandrijský a Origenes, z alexandrijskej školy vyšli Dionýz Alexandrijský (Veľký) a sv. Atanáz.

alexandrizmus [podľa vlastného mena] — smer v talianskej renesančnej filozofii, ktorý si za východisko zvolil interpretáciu Aristotelových diel vypracovanú Alexandrom z Afrodízie (2. stor. n. l.); ústredným problémom bola otázka nesmrteľnosti duše. Podľa Alexandrovho výkladu Aristotelovho učenia o duši je zložkou ľudskej duše iba pasívny rozum (na rozdiel od aktívneho Božieho rozumu), a teda ľudská duša je smrteľná. Tento výklad ovplyvnil aj niektorých scholastikov (David z Dinantu). V renesancii ho akceptovali a rozpracovali najmä bolonský profesor P. Pomponazzi a jeho nasledovníci nazývaní alexandristi, ktorí zastávali názor, že Aristoteles chápal dušu ako hmotnú, a preto smrteľnú entitu. Proti tejto koncepcii sa postavili averroisti, ktorí tvrdili, že intelekt jednotlivca po smrti splynie s nesmrteľným intelektom.

Althusser [-tüs-], Louis, 16. 10. 1918 Birmandreis, dnes Bir Mourad Raïs (neďaleko Alžíra), Alžírsko – 22. 10. 1990 Paríž — francúzsky filozof, neomarxista a štrukturalista. Spochybňoval vedeckosť marxizmu založeného na Marxovej neideologickej ekonomickej koncepcii, kým nedospel k novej koncepcii marxizmu očistenej od všetkých humanistických prvkov, ako sú odcudzenie a požiadavka spravodlivosti. Autor diel Montesquieu, politika a dejiny (Montesquieu, la politique et l’histoire, 1959), Za Marxa (Pour Marx, 1965), Čítať Kapitál (Lire "le Capital", 1965) a i.

Ammónios Sakkas, okolo 175 – 242 — grécky filozof, iniciátor novoplatonizmu. Pracoval v Alexandrii ako prístavný robotník (odtiaľ meno, sakkas – nosič vriec). Pramene sa rozchádzajú v názore, či sa odvrátil od kresťanstva alebo ostal kresťanom. Po dlhých rokoch štúdia a rozjímania si otvoril v Alexandrii školu filozofie. Spájal Platónovu filozofiu s niektorými prvkami aristotelizmu a orientálneho myslenia. Svoje učenie pravdepodobne šíril iba ústne, diela v písomnej podobe sa nezachovali. Jeho najvýznamnejšími žiakmi boli Plótinos a Origenes.

amoralizmus [gr. + lat.] — koncepcia (resp. osobnostný, súkromný postoj) spočívajúca v odmietnutí (z filozofických, náboženských, sociálnych či psychologických príčin) potreby uznávať a uplatňovať akýkoľvek systém morálky. S amoralizmom sa možnostretnúť napr. u niektorých sofistov v antike, vo viacerých kacírskych hnutiach stredoveku, u N. Machiavelliho, v opise prirodzeného stavu človeka T. Hobbesa, u F. Nietzscheho alebo aj u anarchistov ap. V niektorých z uvedených prípadov nejde o dôsledný amoralizmus, ale iba o neuznanie dobových mravných sústav bez schopnosti navrhnúť iné.

Praktickou formou amoralizmu je stanovisko jednotlivca či spoločnosti, ktorí síce teoreticky uznávajú určitú sústavu morálnych zásad, ale vo svojej činnosti ju bezohľadne porušujú.

amor Dei intellectualis [-lek-; lat.] — rozumová láska k Bohu; v Spinozovej etike najvyššia blaženosť, ktorú možno dosiahnuť prekonaním afektov a vášní. Samo poznanie sa stáva vášňou. Rozumová láska k Bohu je časťou lásky, ktorou Boh miluje sám seba.

analógia entis — analógia bytia, ústredný pojem scholastiky, tomizmu a novotomizmu, prostredníctvom ktorého sa vysvetľuje vzájomná podobnosť, ale i odlišnosť bytí, ako aj vzťahu Boha a stvoreného. Všetky rozdiely splývajú v najvyššej nemateriálnej príčine – v Bohu. V analógii entis sa absolutizuje totožnosť.

ananké [gr.] — nevyhnutnosť, nutnosť. Pôvodne božský princíp, iné pomenovanie osudu (gr. moira, lat. fatum). Osud stojí nad všetkým dianím, aj nad bohmi. Nevyhnutnosť je princíp nátlaku, nadradenosti až násilia. V protiklade k determinizmu nevyhnutnosti stojí osud chápaný ako náhoda (gr. tyché, lat. fortuna). Prvomyslitelia (napr. Parmenidés) stotožňovali nevyhnutnosť so spravodlivosťou (gr. diké). U Platóna je prvýkrát spochybnená nevyhnutnosť ako slepá blúdiaca príčina novým princípom, a to tvorivou činnosťou rozumu, ktorý ovládol svojou presvedčivosťou svetový poriadok. V prírode vládne nevyhnutnosť, a nie účelnosť.

anarchizmus [gr.] — hnutie, ktorého základným cieľom je anarchia. Jeho východiskom je neuznanie žiadneho morálneho zdôvodnenia existencie vlády a politického systému. Hnutie odmieta uznať legitimitu a nevyhnutnosť akejkoľvek moci, preto chce odstrániť politickú aj ekonomickú moc (vlastníctvo je krádež). Anarchizmus je viac morálnym a sociálnym ako politickým hnutím. Ako politická doktrína je založený na presvedčení, že spoločnosť nepotrebuje štát a ľudia majú uspokojovať vlastné potreby priamo, bez organizujúceho sprostredkovateľa. Človek by mal požívať absolútnu slobodu, preto anarchizmus preferuje priamu demokraciu. O koncepcii usporiadania spoločnosti bez existencie akýchkoľvek vládnucich či aspoň organizačných štruktúr teoretizovali už antickí filozofi. V novoveku jej náčrt podal T. Hobbes. Filozofický základ anarchizmu položil M. Stirner, ktorý Heglovu ideu odcudzenia aplikoval na také sociálne javy, ako sú štát, právo, morálka, rodina ap. Pojem anarchizmus zaviedol francúzsky socialista J. P. Proudhon; okrem neho najvýznamnejšími ideovými tvorcami anarchizmu boli W. Godwin a M. A. Bakunin. Obhajcami nenásilného anarchizmu boli L. N. Tojstoj a M. K. Gándhí. Anarchizmus našiel ohlas aj na Slovensku (anarchistické skupiny sústredené okolo časopisu Der Sozialist, ktorý vydával koncom 19. stor. J. Zlocha z Trnavy). Anarchizmus má dva smery: jeden používa akékoľvek prostriedky na odstránenie štátu (vrátane politického teroru a vrážd), druhý má blízko k pacifizmu a nenásilným odporom chce rozvrátiť štátny mechanizmus. Idey anarchizmu využil aj K. Marx, ktorý vo svojej teórii medzi odstránenie existujúceho štátu a úplnú likvidáciu štátu postavil neurčité obdobie diktatúry, čím získal prvotnú podporu anarchistov v boji proti buržoáznemu štátu. V. I. Lenin sa spojil s anarchistami pri získavaní moci, boľševici po revolúcii odstraňovali vplyv anarchistov aj s ich nositeľmi. K významnejším anarchistickým politickým akciám v 20. stor. patrilo zavraždenie amerického prezidenta W. McKinleyho 1901 a následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este 1914. Vraždy ukázali neschopnosť akéhokoľvek systému uchrániť jednotlivého politika pred teroristickou akciou, no zároveň nemožnosť deštruovať politický systém individuálnym terorom, hoci tento môže byť zámienkou na aktivity s ďalekosiahlymi dôsledkami (napr. začatie svet. vojny). V Česku v 1. polovici 90. rokov 20. stor. dochádzalo k súčinnosti anarchistických a pacifistických skupín, čo bol dôsledok prevládania nenásilnej filozofie v anarchizme. Tieto skupiny mali blízko ku Gándhího názoru na maximálnu redukciu štátnych zásahov do života človeka. Vo Francúzsku sa anarchizmus dostal do odborárskeho hnutia, čo spôsobilo jeho radikalizáciu. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. sa anarchizmus výrazne prejavil v študentských aktivitách, najmä vo Francúzsku a v USA. V Paríži vypukli pouličné boje za spojenia anarchistov a radikálov. Vlna anarchie prešla cez Mexiko a Južnú Ameriku do Japonska a Južnej Kórey. V modernej teórii vedeckého poznania sa stretávame s tzv. metodologickým anarchizmom (P. K. Feyerabend), ktorý súvisí s postmodernistickým myslením.

Anaxagoras z Klazomén, okolo 500 pred n. l. Klazomény, dnes súčasť mesta Urla, Turecko – 428 alebo 427 pred n. l. Lampsakos, dnes Lapseki, Turecko — grécky predsokratovský (→ predsokratovci) prírodný filozof. Pôsobil v Aténach, kam priniesol iónsku filozofiu. Blízky priateľ Perikla a Euripida. Tvorca filozofického dualizmu, pretože ako prvý rozlišoval telesné a duševné. Vznik a zánik vecí považoval za ilúziu a štyri živly nahradil nekonečným množstvom deliteľných semien (gr. spermata) alebo homoiomerií (rovnakých čiastočiek), ktorých delenie a zlučovanie spôsobuje dianie vo svete. Veci obsahujú všetky druhy semien, ale pri každej nejaký druh prevláda. Počiatočný chaos sa zmenil na svetový poriadok pôsobením rozumu (gr. nús). Zmysly sú nedostatočné na poznávanie podstaty vecí. Podľa Anaxagora z Klazomén život na Zemi je vesmírneho pôvodu a nebeské telesá sú rozžeravené kamene. Svoju filozofiu zachytil v diele O prírode (Peri fyseós), ktoré sa nezachovalo. Jeho učenie je rozvinutím starších kozmogónií tak smerom k atomistom (→ atomizmus), ako aj k sokratikom.

Anaximandros z Miléta, okolo 610 pred n. l. – 546 pred n. l. — grécky prírodný mysliteľ, príslušník milétskej školy, Tálesov žiak. Jeho spis O prírode (Peri fyseós), ktorý je prvým gréckym filozofickým dielom, sa zachoval iba v zlomkoch. Zostrojil prvú známu mapu sveta a zdokonalil slnečné hodiny. Ako prvý začal písať v próze. Dianie chápal ako ustavičné vznikanie a zanikanie. Vládnucim princípom vydeľovania všetkých vecí je apeirón (neobmedzené), nesmrteľná pralátka, z ktorej vznikol svet a ktorý všetko obopína a riadi. Pri vzniku nášho sveta sa vydelili polaritné princípy, teplé a studené, vlhké a suché, ktoré sú pôvodcami svetového pohybu a umožnili vznik Slnka, hviezd atď. Vládne medzi nimi boj (vzniká bezprávie a trest), ktorý spôsobuje neprestajnú premenlivosť všetkých vecí. Jeho myšlienky rozvinul jeho žiak Anaximenés z Miléta a Hérakleitos z Efezu.

Anaximenés z Miléta, okolo 585 alebo 580 pred n. l. – 528 alebo 525 pred n. l. — grécky filozof, príslušník milétskej školy prírodných mysliteľov, Anaximandrov žiak. Za pralátku všetkých vecí označil neobmedzený vzduch (gr. apeirón aér), ktorý stotožňuje so svetovou dušou. Veci vznikajú a zanikajú zrieďovaním a zhusťovaním. Z riedkeho vzduchu pochádza oheň, z hustého vzduchu voda a zem. Spolu s Anaximandrom označuje prvotné kozmogonické princípy ako polaritné. Všadeprítomný neviditeľný vzduch je obrazom Anaximandrovho neobmedzeného apeirónu, pretože už nie je neurčitý, ale životodarný. Dýchaním sa udržiava pri živote tak človek, ako aj svet.

androgýn [gr.] — obojpohlavná bytosť, hermafrodit;

1. lek. osoba postihnutá androgýniou (→ obojpohlavnosť);

2. mytol. predstava o niektorých božstvách, mýtických predkoch a prvých ľuďoch spájajúcich v sebe mužské aj ženské pohlavné znaky. Obraz androgýna, mužsko-ženskej bytosti, prekonáva stav binárnej opozície medzi mužom a ženou a zakladá sa na názore, že obe pohlavia sa navzájom dopĺňajú a až toto dopĺňanie vytvára dokonalého človeka. Platón vo svojom dialógu Hostina hovorí, že kedysi na počiatku žili bytosti, ktoré v sebe spájali obe pohlavia. Zeus ich potrestal za spupnosť tak, že obe pohlavia oddelil, a ľudia teraz hľadajú stratenú polovicu. Keď ju nájdu, zrodí sa v nich láska – eros. Do filozofickej polohy myšlienku androgýna vyniesol ruský filozof V. Soloviov v spisoch Zmysel lásky a Platónova životná dráma. Podľa neho naozajstný človek v plnosti svojej ideálnej osobnosti nemôže byť len mužom alebo ženou, ale má vládnuť vyššou jednotou oboch.

Andronikos z Rodu, 1. stor. pred n. l. — grécky peripatetický filozof pôsobiaci v Alexandrii. Obnovil záujem o Aristotela, ktorý zostal skoro storočie nepovšimnutý. Okolo 70 pred n. l. pripravil ezoterické vydanie Aristotelových spisov. Pri zoraďovaní jednotlivých skúmaní pripísal knihám názvy, ktoré sa neskôr vžili ako ich pomenovania (napr. po Fyzike nasleduje Metafyzika, grécky ta meta ta fysika = to, čo nasleduje za Fyzikou). Písal komentáre k Aristotelovi, Theofrastovi z Eresu a vlastné traktáty o logike.

antagonizmus [gr.] — vzájomné protipôsobenie dvoch tendencií, úsilí alebo vplyvov, ktoré majú opačné zameranie a protichodný účinok alebo následky; nezmieriteľný protiklad, absolútny rozpor, forma protirečenia charakterizovaná bojom nezmieriteľných tendencií, síl, spoločenských skupín, ktorá nevyhnutne vedie k radikálnemu riešeniu. Antagonizmus existuje ako všeobecný princíp na všetkých úrovniach foriem pohybu hmoty (v prírode i spoločnosti), kde má svoju špecifickú podobu, a prejavuje sa ako opak spolupôsobiacich synergických vzťahov. Na fyzikálno-chemickej a biologickej úrovni sa antagonizmus prejavuje ako protikladné pôsobenie alebo postavenie, napr. protichodný alebo rušiaci sa účinok rozličných chemických látok (jed – protijed), protichodný vzťah medzi populáciami dvoch druhov organizmov, pri ktorých sa znižuje početnosť populácií vytváraním nepriaznivých podmienok navzájom, súťaženie o potravu, priame zvyšovanie úmrtnosti jedincov, produkcia špecifických antibiotických substancií ap. Kvalitatívne iný je antagonizmus prejavujúci sa na sociálnej úrovni pohybu hmoty medzi spoločenskými skupinami sledujúcimi protikladné sociálne záujmy a z toho prameniace protirečenia, ktoré reflektujú tieto protiklady záujmov.

anticipácia [lat.] — vykonanie niečoho vopred, v predstihu (pohybu, kroku, zložitého úkonu);

1. ekon. anticipácia ekonomických činiteľov — pesimistické alebo optimistické hypotézy, na ktorých sa zakladajú predpovede (napr. výpočty na dosiahnutie istého výsledku); o anticipáciu ide aj pri účtovaní položiek patriacich do príslušného obdobia i vtedy, keď v ňom ešte skutočný príjem alebo výdavok nenastal; anticipácia platby — úhrada pred termínom splatnosti;

2. filoz. myšlienkové predstihovanie, predpokladanie budúcich vnemov, poznatkov, udalostí; predvídanie opierajúce sa skôr o tušenie ako o presné poznanie. Môže ísť o zdanlivo ničím nepodmienené uchopenie budúceho poznatku, ale aj o unáhlené, väčšinou nesprávne zovšeobecnenie na základe malého počtu prípadov (napr. Aristotelova anticipačná indukcia). I. Kant hovorí o tzv. anticipácii vnímania, čím rozumie také poznanie, ktoré možno apriórne označiť ako empirické. Anticipácia je vlastne predbežné poznanie, ktoré sa dodatočne vedecky overuje;

3. jaz. lapsus, prolepsa — prerieknutie, omyl pri písaní, ktorý vzniká ako časová inverzia predbiehaním grafického vyjadrenia pred myšlienkovým spracovaním výrazu;

4. psychol. využitie predošlej skúsenosti (učenia) na vedomú i spontánnu pripravenosť na efektívny čin, ale aj uvedomelé správanie podľa hodnôt a noriem skupiny, do ktorej by jednotlivec raz chcel patriť. V experimentoch na podmienené reflexy slinenie psov už napr. pri zažatí žiarovky, zvýšenie frekvencie tepu pri začutí nezvyčajného šramotu.

antika [lat.] — pôvodne v 16. a 17. stor. označenie umeleckých predmetov, starožitností, neskôr aj ideálov, ktoré vyjadrovali; od začiatku 20. stor. označenie politických a hospodárskych dejín, kultúry, umenia a ďalších sfér života starovekého Grécka a Ríma v období od 12. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. (niekedy až do 6. stor.), t. j. všetkých stránok života gréckej a rímskej spoločnosti v staroveku. Geograficky sa pod antickú civilizáciu zahŕňajú všetky územia, ktoré tvorili súčasť Rímskej ríše v čase jej najväčšieho rozsahu (za cisára Trajána), pričom jednotlivé územia boli do nej začlenené v rôznom období.

V Grécku sa obdobie antiky začína v 12. stor. pred n. l. po zániku mykénskej civilizácie, keď prichádzajúce grécke kmene Achájcov, Iónov, Aiolov a Dórov postupne obsadili územie celého Grécka a ostrovy v Egejskom mori. V priebehu veľkej gréckej kolonizácie osídlili ostrovy pri pobreží Malej Ázie i pobrežie Malej Ázie, sev. pobrežie Egejského mora, úžiny Bospor a Dardanely a pobrežie Čierneho mora. Smerom na západ sa usadili vo vých. časti Sicílie, v juž. Itálii a napokon aj na pobreží dnešného Francúzska a Španielska. V priebehu archaického obdobia sa vytvorili mestské štáty (polis), ktoré dosiahli politický, kultúrny a hospodársky vrchol v klasickom období (5. stor. a 1. pol. 4. stor. pred n. l.). V helenistickom období (4. – 1. stor. pred n. l.) vznikli po rozpade ríše Alexandra III. Veľkého rozsiahle teritoriálne štáty Egypt, Sýria, Pergamská ríša a Macedónia, ktoré sa v priebehu 2. – 1. stor. pred n. l. stali postupne súčasťou Rímskej ríše.

Rímsky štát sa začal formovať v pol. 8. stor. pred n. l. v str. Itálii ako mestský štát s vládou kráľov. R. 509 pred n. l. vznikla Rímska republika, ktorá rozširovala územie štátu najprv v Itálii a od pol. 3. stor. pred n. l. v priamom konflikte s Kartágom (→ púnske vojny) i na pobreží Stredozemného mora, keď obsadila územie Hispánie, sev. Afriky, Grécka a Malej Ázie. V 1. stor. pred n. l. sa rímske územie rozšírilo tak, že Stredozemné more sa stalo jej vnútorným morom. R. 27 pred n. l. Gaius Octavius (Augustus) zaviedol v Rímskej ríši monarchiu – cisárstvo. Za cisára Trajána (98 – 117 n. l.) dosiahla najväčší územný rozsah a za jeho nástupcov aj hospodársky a sociálny rozkvet. V 1. pol. 3. stor. zavládla v ríši vojenská anarchia, situáciu stabilizoval cisár Dioklecián (284 – 305 n. l.). R. 395 cisár Theodosius I. Veľký rozdelil ríšu na dve časti, pričom Západorímska ríša zanikla pod náporom barbarských kmeňov 476 n. l.

Gréci a Rimania vytvorili prvú vyspelú civilizáciu v Európe, ktorá sa stala zdrojom neskoršiej európskej civilizácie stredoveku i novoveku. Na základe získaných poznatkov starovekých civilizácií Blízkeho východu a vlastných pozorovaní sa sformovala antická filozofia (→ grécka antická filozofia, → rímska filozofia), z ktorých sa v priebehu helenistického obdobia vyčlenili ďalšie vedné disciplíny (matematika, fyzika, astronómia, lekárstvo, filológia, zemepis a i.). Vo svojich neskorších prejavoch (stoicizmus, novoplatonizmus) ovplyvnila antická filozofia aj kresťanské učenie. V živote Grékov i Rimanov mali dôležitú funkciu antické náboženstvo (→ grécke antické náboženstvo, → rímske náboženstvo) a mytológia (→ grécka mytológia, → rímska mytológia), ktoré ovplyvňovali nielen duchovný život, ale aj výtvarné umenie (→ grécke výtvarné umenie, → rímske výtvarné umenie) a architektúru (→ grécka architektúra, → rímska architektúra). V literatúre sa rozvíjali všetky druhy a žánre: poézia (lyrika aj epika), tragédia, komédia, v próze historiografia, náuková próza, dobrodružný román (→ grécka literatúra, → rímska literatúra). Rozvíjali sa aj divadlo (→ grécke antické divadlo, → rímske divadlo), hudba (→ grécka hudba, → rímska hudba) a šport, budovali sa knižnice (→ knižnica, Dejiny).

antinaturalizmus [gr.+ lat.] — všeobecne tendencia proti zákonom prírody a prirodzeného poriadku, opak naturalizmu. Snaha nereprodukovať skutočnosť verne, realisticky, ale ju čo najviac štylizovať, pretvárať podľa fantázie a obrazotvornosti. V umení sa antinaturalizmus nesústreďuje na presný opis postáv, ale narába so symbolickými, abstraktnými a subjektívnymi prvkami.

Antisthenés, okolo 435 pred n. l. – okolo 370 pred n. l. — grécky antický filozof, zakladateľ jednej z tzv. malých sokratovských škôl, kynickej školy. V protiklade k Platónovmu dôrazu na všeobecné (idea) uznával len bytie jednotlivých vecí. Známy je jeho výrok Vidím koňa, žiadnu koňovosť. Sústreďoval sa na problémy etiky. Prvky sokratovskej filozofie v nej spájal s niektorými názormi sofistov, najmä s ich rozlišovaním toho, čo je dané od prírody a čo dohodou (príroda verzus konvencia). Za hodnotné považoval to prvé, v prírode videl základ práva. Druhé, t. j. výtvory kultúry a civilizácie, považoval za škodlivé či aspoň zbytočné. Z toho vyplynul jeho ideál jednoduchého života, nezávislosti od okolitého sveta, ľahostajnosti k bohatstvu, k stavovským rozdielom, k sláve, náboženstvu, rodine ap., teda ku kultúre vôbec. Zachovali sa jeho dve deklamácie Aias a Odysseus. Jeho pokračovateľom bol Diogenés zo Synopy. Na niektoré prvky Antisthenovho učenia neskôr nadviazali stoici.

antitéza [gr.] — tvrdenie, ktoré je v rozpore s iným tvrdením, tvrdenie odporujúce téze, jej opak, protiklad;

1. biol. druhá časť položky v určovacích kľúčoch živých organizmov, ktorá je protikladom prvej časti položky (tézy); napr. v téze sa hovorí, že ide o dreviny, v antitéze, že o byliny;

2. filoz., log. z logického hľadiska výrok (súd), protiklad iného výroku (napr. Kantove antinómie). V heglovskej dialektike druhý stupeň triády (téza, antitéza, syntéza) tvoriaci negáciu predchádzajúceho (tézy) nevyhnutnú z hľadiska vývinu danej sféry skutočnosti. Má teda už nielen logický, ale aj ontologický charakter;

3. jaz. protiklad, rétorická figúra — široko rozvité formálne prirovnanie protikladom. Máva tri časti, pričom kladie do protikladu dva motívy. V prvej sa uvádza isté konštatovanie, ktoré sa v druhej popiera, v tretej sa uvádza nová skutočnosť, ktorá vyjadruje protiklad oproti predchádzajúcim tvrdeniam, a tým pomenúva realitu výstižnejšie ako prvé dve tézy. Napr. Odišiel, a viac sa nevrátil, navždy sa stratil;

4. lit. štylistická figúra alebo básnický zvrat, v ktorých sa kladú do ostrého protikladu dva motívy, pojmy, slovné spojenia, myšlienky alebo charakterové črty postáv umeleckého diela.

Nač sloboda?! I v nej ma rabstvo čaká!

(S. H. Vajanský: Segedínsky plnomesiac)

Alebo:

Je boh, je diabol, nebo, peklo,

je dobro, zlo, je telo, duch.

(J. Jesenský: Človek)

V poetike je známa tzv. slovanská alebo metaforická antitéza, ktorá sa stáva výstavbou umeleckého textu a skladá sa z troch častí: obrazu, jeho popretia a nového obrazu. Na princípe antitézy ako na kompozičnom princípe sú vybudované slovenské ľudové piesne. Napr.:

Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali,

či ste z neba spadli, či ste rástli v háji?

Z neba sme nespadli, v háji sme nerástli,

ale nás mládenci a dievčence našli.

5. výtv. alegorický spôsob znázornenia protikladných síl a zásad formou tézy a antitézy, typu a antitypu (Dobro a Zlo, Cnosť a Neresť, Kristus a Antikrist) prostredníctvom personifikácie alebo cyklických výjavov.

antropocentrizmus [gr. + lat.] — názor, najčastejšie filozofický, pripisujúci človeku ústredné postavenie vo svete. Považuje človeka za najvyššiu hodnotu a meradlo všetkého. V historickom vývine nadobúdal antropocentrizmus rôzne podoby, pričom v tom istom období jestvovali jeho rozličné varianty. V Európe sa výrazne prejavil už vo filozofii sofistov (Prótagoras) a Sokrata. V stredoveku bol zatlačený do úzadia kresťanským teocentrizmom, ktorého súčasťou však bola špecifická podoba antropocentrizmu zdôrazňujúca výsadné postavenie človeka ako koruny tvorstva a zmyslu Kristovej obete. Idey laického antropocentrizmu boli obnovené v renesancii, rozpracované v humanizme. Hlavnou myšlienkou novovekého antropocentrizmu je chápanie človeka ako tvorcu seba samého, svojho sveta a dejín s kladnými i zápornými stránkami jeho činnosti. Už od začiatkov filozofie sa rozvíjal aj ďalší názor podriaďujúci človeka prírode a jej zákonom, kozmocentrizmus, ktorý pôsobí ako protiváha antropocentrizmu aj v novovekej a súčasnej filozofii v podobe rôznych foriem scientistickej filozofie. V súčasnosti je antropocentrizmus predmetom kritiky z viacerých smerov, napr. ekologického myslenia.