abakus [gr. > lat.] —

1. archit. krycia doska, ktorá ukončuje antickú stĺpovú hlavicu a na ktorej spočíva kladie; nadhlavica. Abakus bol prvýkrát použitý v egyptskej architektúre. V dórskom stavebnom kánone je hladký, nečlenený, v iónskom a korintskom stavebnom kánone spravidla profilovaný;

2. v antickom Ríme bohato vykladaný ozdobný stolík, ako aj hracia doska na hry s kockami;

3. mat. staroveká a stredoveká počítacia pomôcka na sčitovanie a odčitovanie prirodzených čísel, príp. aj kladných zlomkov. Tvorí ju tabuľka s vyznačenými stĺpcami, do ktorých sa vzostupne sprava doľava ukladajú znaky jednotiek príslušného rádu (kamienky, guľôčky alebo paličky, neskôr žetóny s vyznačeným počtom jednotiek). Z abakusu sa vyvinuli počítadlá s guľôčkami na nitiach alebo na drôtoch v radoch alebo v stĺpcoch (čínske počítadlo süan-pchan, ruský sčot, školské počítadlo).

abreuvoir [-rövuár; fr.] — napájadlo v tvare rybníkov a nádrží zriaďované po obvode barokových zámockých záhrad a parkov, často umelecky zdobené.

Abú Ghuráb — archeologická lokalita v Egypte asi 10 km juhozápadne od Gízy. Výskumy Nemeckej orientálnej spoločnosti tam koncom 19. stor. odhalili zvyšky monumentálneho slnečného chrámu Šesepibre, ktorý dal postaviť panovník 5. dynastie Niuserre. Chrám sa skladal z údolného chrámu, zo vzostupnej cesty a zádušného chrámu. V okolí údolného chrámu nachádzajúceho sa na rozhraní úrodnej pôdy a púšte sa rozprestierala rozľahlá sídlisková aglomerácia. Vzostupná cesta, ktorá pokračovala juhozápadným smerom do púšte, sa napájala na vých. ohradný múr zádušného chrámu obdĺžnikového pôdorysu. V záp. časti chrámu bol mohutný podstavec so žulovým obložením, na ktorom stál vysoký obelisk vybudovaný z vápencových blokov. Na vých. úpätí podstavca sa dodnes nachádza monumentálny alabastrový oltár, ktorého strany imitujú hieroglyf hetep a ktorý je orientovaný na štyri svetové strany. Na juž. úpätí podstavca stála pôvodne kaplnka, ktorej steny boli zdobené hieroglyfickými textami a reliéfmi (o. i. torzo scény obradu napínania lana, ktoré patrilo k zakladaciemu rituálu vykonávanému na začiatku každej nábožensky významnej stavby). V podstavci viedla k obelisku chodba s úzkym schodiskom, ktorej steny boli tiež zdobené reliéfmi (scény sviatku sed, ročné obdobia a i.). Vo vých. časti nádvoria chrámu boli umiestnené kruhové bazény používané pri kultových obradoch, juž. od neho bola objavená vých.-záp. orientovaná štruktúra zo sušených tehál v tvare lode, ktorá zrejme predstavovala jednu z posvätných slnečných bárok boha Re.

Abúsír, gr. Busiris — archeologická lokalita na záp. brehu Nílu asi 25 km juhozáp. od Káhiry predstavujúca rozľahlé pohrebisko Starej ríše s kráľovskými a súkromnými hrobkami. Na práce nemeckých egyptológov zo začiatku 20. stor. nadviazali v 60. rokoch výskumy Čs. (dnes Českého) egyptologického ústavu Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, ktoré pokračujú dodnes. Na sev. hraniciach sa rozkladajú zvyšky slnečného chrámu postaveného prvým panovníkom 5. dynastie Weserkafom. Abúsíru dominujú pyramídy panovníkov Sahureho, Neferirkareho a Niuserreho z 5. dynastie. Južne a juhozápadne od Neferirkareho pyramídy sa nachádza pyramídový komplex jeho manželky Chentkaus II. a nedokončená pyramída kráľa Raneferefa. V okolí kráľovských pyramíd sú hrobky príslušníkov kráľovských rodín a vysokých štátnych úradníkov, ku ktorým patrí aj hrobka vezíra a Niuserreho zaťa Ptahšepsesa. Súkromné hrobky typu mastaby siahajú až k juž. hraniciam Abúsíru so Sakkárou. Juhozápadne od Raneferefovej nedokončenej pyramídy je skupina šachtových hrobov, ktoré pochádzajú z 26. – 27. dynastie. Z nich sa dosiaľ podarilo preskúmať hrobku Udžahorresneta a Iufaa.

Adam [edm], Robert, 3. 7. 1728 Kirkcaldy – 3. 3. 1792 Londýn — škótsky klasicistický architekt a návrhár, spolu s W. Chambersom najvýznamnejší architekt 2. pol. 18. stor. v Anglicku. Syn škótskeho architekta a záhradného architekta Williama Adama (*1689, †1748). Študoval v otcovom ateliéri, 1754 – 57 absolvoval študijnú cestu Grand Tour do Talianska, kde 1755 – 57 v Ríme študoval antickú, renesančnú i súdobú barokovú architektúru a oboznámil sa aj s dielami G. B. Piranesiho, ktorého prístup k architektúre ho významným spôsobom ovplyvnil. R. 1758 sa usadil v Londýne, kde sa k nemu 1763 pridal jeho brat James Adam (*1732, †1794), s ktorým spolupracoval do konca života.

Vo svojej tvorbe sa inšpiroval viacerými zdrojmi, významne ho ovplyvnila najmä študijná cesta. Hlavným štýlovým zdrojom bola pre neho rímska antická architektúra. Rozmanité architektonické formy a vzory (palladianizmus, antika, renesančná architektúra, súdobá francúzska architektúra) originálnym spôsobom prispôsoboval súdobým požiadavkám na komfortné a elegantné šľachtické bývanie, ako aj zjemnenému vkusu vzdelaných objednávateľov. Svojimi ranými dielami (do pol. 60. rokov 18. stor.) priniesol do súdobej anglickej architektúry myšlienky neoklasicistickej architektúry Talianska. Navrhoval najmä vidiecke šľachtické sídla, záhradné architektúry, mestské domy v Londýne i menšie verejné stavby. V pol. 60. rokov sa ustálil jeho vlastný architektonický štýl, charakteristický vyzretou klasicistickou syntézou a elegantnými rafinovanými formami, nazývaný aj Adamov štýl (Adam Style).

Navrhol viacero šľachtických sídel i vidieckych víl. K jeho najvýznamnejším dielam patria prestavby sídel Osterley park House (1765 – 80) a Kenwood House (1767 – 69) v Londýne, vidiecke sídla Harewood House (1759 – 71) a Saltram House (1768 – 79) a i. V luxusných mestských obytných domoch, ktoré navrhol v Londýne, sa sústredil predovšetkým na komfort, ktorý požadovali jeho šľachtickí objednávatelia (Wynn House, námestie Saint James’s Square, 1772 – 76; Derby House, námestie Grosvenor Square, 1773 – 74, nezachovaný; Home House, námestie Portman Square, 1773 – 77). Zaoberal sa aj urbanizmom, navrhol viaceré verejné stavby (nezrealizované návrhy univerzity a King’s College v Cambridgei; univerzita v Edinburghu, 1789 – 93). K jeho najvýznamnejším dielam patria aj Syon House (1760 – 69) a budova umeleckej spoločnosti Society of Arts (1772 – 76) v Londýne, Register House v Edinburghu (1774 – 92) a i. Navrhoval aj nábytok a umeleckoremeselné predmety (koberce, strieborný riad).

V jeho interiérových návrhoch sa uplatnil tzv. etruský štýl (neoklasicistický štýl, ktorý vychádzal z antického vázového maliarstva, renesančného groteskového ornamentu i z archeologických nálezov v Herculaneu a v Pompejach a uplatnil sa predovšetkým v Anglicku v 2. pol. 18. stor. najmä v interiérovom dizajne). Etruský salón v Osterley Park House v Londýne (okolo 1775 – 76), ktorý navrhol, patrí najvýznamnejším dielam v tomto štýle. Pre niektorých objednávateľov príležitostne vytváral aj diela v štýle Gothic Revival.

Autor teoretickej práce Zrúcaniny Diokleciánovho paláca v Splite v Dalmácii (The Ruins of the Palace of the Emperor Diocletian at Spalatro in Dalmacia, 1764). R. 1773 spolu so svojím bratom Jamesom vydali prvý zväzok knihy Architektonické diela Roberta a Jamesa Adama (The Works in Architecture of Robert and James Adam; 2 zväzky, 1773 – 78), ktorá významným spôsobom prispela k šíreniu ich štýlu i architektonických myšlienok.

Jeho tvorba mala veľký vplyv na anglickú architektúru 2. pol. 18. stor., a hoci nemal vlastných žiakov, ovplyvnil celý rad architektov. Jeho štýl sa rozšíril do Európy, napr. do Ruska, kde ho uplatnil R. Cameron, i do USA, kde pretrval do 20. rokov 19. stor. (→ klasicizmus).

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

Aden, arabsky ’Adan — prístavné mesto v Jemene na pobreží Adenského zálivu, administratívne stredisko guvernorátu Aden; 752-tis. obyvateľov (2012). Skladá sa z troch častí: at-Taváhí, Ma’alla, Krater. Priemysel petrochemický (rafinéria ropy), lodiarsky (opravovne lodí), potravinársky (výroba jedlého oleja z bavlníkového semena), získavanie soli z morskej vody, výroba mydla a hliníkového riadu. Centrum obchodu. Najvýznamnejší prístav Jemenu, medzinárodné letisko.

Už v antickom období významné obchodné centrum známe pod menom Adana ako súčasť juhoarabských štátov (Sába), od 7. stor. súčasť Jemenu, resp. Arabskej ríše. Prístav na obchodných cestách medzi Indiou a Európou. V 16. – 18. stor. pod nadvládou jemenských imámov a tureckých pašov, od 1839 pod kontrolu britskej Východoindickej spoločnosti, od 1858 súčasť Britskej Indie. R. 1937 – 63 sa mesto s priľahlým územím stalo britskou korunnou kolóniou (Kolónia Aden), od 1963 názov Štát Aden, súčasť Federácie Južnej Arábie. Význam Adenu vzrástol po vybudovaní Suezského prieplavu (otvorený 1869), hospodársky úpadok nastal počas jeho uzavretia 1967 – 75. Opätovný rozmach po zjednotení Južného Jemenu, 1967 – 90 hlavné mesto Jemenskej ľudovodemokratickej republiky. Počas občianskej vojny 1993 – 94 značne poškodené. Zachované zvyšky opevnení (11. stor.) a veží (13. stor.) okolo starého mesta (Krater), ktoré je situované v kráteri vyhasnutej sopky. Mešita (vybudovaná 1859 na mieste pôvodnej z 15./16. stor., 1994 zničená), Kostol sv. Františka z Assisi (19. stor.). Univerzita (založená 1970). V údolí Tavila juhových. od starého mesta (Krater) sa nachádza systém kamenných záchytných nádrží na vodu vybudovaný pravdepodobne v 1. stor., čiastočne rekonštruovaný v 19. stor.

administratívna budova — druh budovy určenej na administratívne (kancelárske) činnosti. V administratívnych budovách sídlia najmä správne a vládne orgány, finančné inštitúcie, poštové úrady, výskumné a spoločenské organizácie i kancelárie výrobných podnikov. Prvé budovy administratívneho typu začali vznikať už v renesancii (banky), napr. aj dnešná Galleria degli Uffizi vo Florencii (architekt G. Vasari, 1560 – 71) bola pôvodne určená na administratívne účely. Administratívna budova sa ako architektonický typ výrazne rozvinula s rozvojom priemyslu v 19. stor. (najmä v Spojenom kráľovstve a v USA). Koncentrácia kancelárskych činností viedla k výstavbe výškových budov. Na nich sa prvýkrát vyskúšal rad nových stavebných konštrukčných a architektonických princípov: oceľový skelet, rýchlovýťahy, ohňovzdorné konštrukcie, klimatizácia, zavesené priečelia, celosklené fasády. Americké mrakodrapy (prvé v Chicagu) boli administratívnymi budovami a často najvyššími budovami na svete (napr. Empire State Building v New Yorku). V súčasnosti mávajú veľké administratívne budovy dve fasády, medzi ktorými je klimatizovaný medzipriestor (napr. budova Národnej banky Slovenska v Bratislave, 2000, architekti M. Kusý, Pavol Paňák a kolektív). Priestorovo sa administratívne budovy skladajú z vlastných kancelárskych priestorov, z vedľajších miestností a z komunikácií (schodiská, výťahy ap.). Kancelárske priestory môžu mať podobu individuálnych kancelárií alebo celé podlažie tvorí veľkopriestor pre väčšie množstvo administratívnych pracovníkov. Medzi týmito krajnými riešeniami existuje rad medzistupňov. Veľkopriestory dovoľujú ľahšie premeny vnútorného členenia, menšie kancelárie sú pre pracovníkov psychicky príjemnejšie. Malé kancelárske budovy môžu byť veľmi rozmanito usporiadané a spojené s priestormi, ktoré slúžia aj na iné účely.

admiralita [arab. > fr.] —

1. najvyšší úrad vojenského loďstva, zodpovedá ministerstvu vojenského námorníctva;

2. budova, sídlo tohto úradu. Najznámejšia budova admirality je v Petrohrade, dielo architekta Andrejana Dimitrijeviča Zacharova (*1761, †1811) z 1806 – 23, symbol ruského klasicizmu, zámerne napodobňovaná v období socialistického realizmu.

aglomerácia [lat.] — nahromadenie, zhluk;

1. ban. proces spekania jemnozrnných rúd alebo ich koncentrátov (zmiešaných s palivom a s vhodnými prísadami) na kusové pri vysokých teplotách, pričom sa menia aj vlastnosti aglomerovaných materiálov, predovšetkým chemické. Vyrobený aglomerát je určený na ďalšie hutnícke spracovanie. Aglomerácia sa uplatňuje najmä pri úprave chudobných železných rúd;

2. geogr. kompaktné rozsiahle zoskupenie sídel navzájom spojených rozmanitými intenzívnymi vzťahmi (výrobnými, pracovnými, kultúrno-bytovými, rekreačnými) do zložitého mnohokomponentového dynamického systému. Dôsledok prudkej industrializácie, ktorá núti obyvateľstvo zoskupovať sa vo veľkom množstve na určitom mieste. Rozlišuje sa mestská aglomerácia, ktorá vzniká združovaním viacerých okolitých sídelných celkov do jedného mestského útvaru (napr. Bratislava), sídelná aglomerácia, pri ktorej sa zhluk obyvateľstva tvorí premiestnením priemyselnej výroby z veľkých mestských aglomerácií do voľnejších priestorov (Žiar nad Hronom, Košice), a priemyselná aglomerácia, ktorá je dôsledkom sústredenia rôznych druhov výroby do jedného územného celku.

Ágra — mesto v severnej Indii na rieke Jamuna, administratívne stredisko okresu Ágra v členskom štáte Uttarpradéš; 1,760 mil. obyvateľov (2011). Priemysel strojársky, chemický, textilný, obuvnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, jačmeňa, pšenice, pšena). Železničná a cestná križovatka s letiskom, sídlo univerzity.

Na území Ágry existovalo staroveké osídlenie. Prvýkrát písomne doložená v 11. stor., keď sa tam spomína pevnosť. Sultán Sikandar z dynastie Lódíovcov (vládol 1489 – 1517) presunul z Dillí do Ágry svoje hlavné administratívne centrum a dal tam vybudovať pevnosť (pravdepodobne na mieste dnešnej Červenej pevnosti, nezachovala sa). V rokoch 1526 – 40, 1556 – 71 a 1598 – 1648 bola Ágra centrom vlády a sídlom Veľkých Mogulov (Mughalov), v 16. – 17. stor. významné politické a kultúrne centrum. Rozkvet najmä počas vlády Akbara Veľkého (1556 – 1605, Ágra sa stala jeho hlavným mestom a nazval ju Akbarabád), ktorý tam dal vybudovať mnohé významné stavby z červeného pieskovca, predovšetkým Červenú pevnosť, mesto opevnil mohutnými hradbami s bránami, hlavné ulice dal vydláždiť kameňmi a vybudoval systém odvodňovacích kanálov. Panovník Šáhdžahán (vládol 1627 – 58) dal Červenú pevnosť prestavať a mnohé stavby Akbara Veľkého nahradil reprezentačnými stavbami z bieleho mramoru. V roku 1648 preniesol hlavné mesto do Dillí, Ágra však zostala až do konca 18. stor. strategicky významným mestom. V období vlády Veľkých Mogulov bola významným centrom produkcie luxusných umeleckoremeselných predmetov (koberce, vlnené látky, mramorové intarzie, výrobky zo slonoviny a zlata, výšivky a i.)

Stavebné pamiatky: na brehu rieky Jamuna mauzóleum Tádž mahal (1631 – 48; 1983 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), mauzóleum rodiny dvorana Itimáduddaulu (1622 – 28, vybudované na vyvýšenej platforme v záhrade perzského typu čahár bágh s vodnými kanálmi; vďaka dekoratívnej geometrickej a arabeskovej výzdobe z kamenných a drahokamových inkrustácií pokladané za jednu z najvýznamnejších stavieb mogulskej architektúry), Červená pevnosť (Lál kilá, 1565 – 79; 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) – mohutný pevnostný systém pozostávajúci z hradieb vybudovaných z červeného pieskovca, obkolesujúci komplex prepychových súkromných palácov určených pre panovníkov i reprezentatívnych audienčných stavieb s nádvoriami a so záhradami, budovaný postupne v 16. – 17. stor., k najvýznamnejším stavbám v Červenej pevnosti patria Perlová mešita (Mótí masdžid, 1648 – 54), Džahángírov palác (Džahángírí mahal, 1573), Súkromný palác (Khás mahal, 1631 – 40), Sklený palác (Šíš mahal, okolo 1631 – 40).

V Sikandre (dnes súčasť mesta Ágra) ruiny viacerých stavieb z obdobia vlády sultána Sikandara Lódího (začiatok 16. stor.) a mauzóleum Akbara Veľkého (1605 – 13).

Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).

Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).

Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.

Ahmadábád — mesto v záp. Indii v členskom štáte Gudžarát na rieke Sabarmati asi 50 km od jej ústia do Khambátskeho zálivu Arabského mora; 6,358 mil. obyv. (5. najväčšie mesto Indie, 2011). Významný textilný (bavlnársky, hodvábnický) priemysel, ďalej chemický, strojársky priemysel. Dopravná križovatka – významný železničný uzol na diaľnici spájajúcej mesto s Bombajom (Mumbáí) a s Dillí, dve letiská (medzinárodné a národné). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (najmä pestovanie bavlníka). Sídlo Gudžarátskej univerzity a katolíckeho biskupstva.

Založené 1411 moslimským panovníkom Gudžarátu, sultánom Ahmedom šáhom, od 1572 súčasť ríše Veľkých Mogulov, po období úpadku v 18. stor. významné obchodné stredisko, 1818 ovládnuté Britmi, od 2. pol. 19. stor. sa menilo na moderné priemyselné mesto. Do 1972 hlavné mesto Gudžarátu, dodnes jeho kultúrne stredisko. Významné architektonické pamiatky v starom meste obkolesenom hradbami z 15. – 16. stor., palác, mešity, mauzóleum Ahmeda šáha (1423 – 40), hrobky kráľovien a i. R. 2017 bolo staré mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Achleitner [-lajt-], Friedrich, 23. 5. 1930 Schalchen, Horné Rakúsko — rakúsky architekt, teoretik architektúry a spisovateľ. Profesor na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Autor mnohých esejí a štúdií o rakúskej a stredoeurópskej architektúre, ako aj 3-zväzkového sprievodcu po architektúre 20. stor. v jednotlivých rakúskych spolkových krajinách Rakúska architektúra v 20. storočí (Österreichische Architektur im 20. Jahrhundert, 1980 – 2010). Člen Viedenskej skupiny, spoluautor viacerých avantgardných hier. Experimentoval s jazykom, využíval dialekt a prvky konkrétnej poézie. Jeho rané práce vyšli až vo výbere Prózy, konštelácie, montáže, básne v dialekte, štúdie (prosa konstellationen, montagen, dialektgedichte, studien, 1970), samostatne vydal Kvadratický román (quadratroman, 1973).

AIA → Americký inštitút architektov

Aja Sofia → Hagia Sofia

akant [gr. > lat.] — štylizovaný rastlinný ornament v podobe listu bodliakovitého tvaru rastliny rodu akant. Obľúbený dekoračný prvok v gréckom a rímskom staviteľstve typický pre korintskú a kompozitnú stĺpovú hlavicu. Po prvýkrát použitý v Grécku v 5. stor. pred n. l. na Apolónovom chráme v blízkosti mesta Figaleia. Okrem stĺpových hlavíc sa akantový ornament používal pri výzdobe takmer vo všetkých slohových obdobiach na reliéfoch, rímsach, konzolách, umeleckoremeselných výrobkoch a textíliách.

Akbar Veľký, Džaláluddín Muhammad, 15. 10. 1542 Umarkot, provincia Sindh, dnes Pakistan – 15. 10. 1605 Ágra, India — indický panovník z dynastie Veľkých Mogulov (od 1556). Rozšíril ich moc takmer na celý indický subkontinent a vytvoril silnú ríšu Veľkých Mogulov s hlavným mestom Ágra. V záujme zachovania jednoty ríše prijal opatrenia, ktorými si získal nemoslimské obyvateľstvo (zrušil daň z hlavy). Zreorganizoval štátnu správu, scentralizoval finančný systém. Dal urobiť katastráciu obrábaných pozemkov, zreformoval pozemkovú daň. Preslávil sa náboženskou tolerantnosťou. Založil vlastnú vieru díne-iláhí (božská viera). Za jeho vlády začal islam v Indii vstrebávať početné indické prvky a vytvorila sa osobitá indická moslimská kultúra. Považovaný za jedného z najvýznamnejších panovníkov Ázie. Podporoval obchod, vedu a umenie. Rukopisná kronika Kniha Akbarova (Akbar-námeh, okolo 1590) so 116 miniatúrami, ktorá vznikla na jeho príkaz, je dnes vo Viktóriinom a Albertovom múzeu v Londýne. Okrem knižnej maľby a umeleckých remesiel významným spôsobom podporoval aj architektúru. Originálny architektonický štýl, ktorý vznikol v období jeho vlády, kombinoval prvky tradičnej indickej hinduistickej a islamskej architektúry. K najvýznamnejším zachovaným príkladom tohto štýlu patria stavby v novom hlavnom meste Fatéhpur Síkrí, ktoré založil 1569. Mauzóleum Akbara Veľkého (1605 – 13) je v Sikandre (dnes súčasť mesta Ágra).

Akko, arabsky ‘Akko — mesto na severozápade Izraela na pobreží Stredozemného mora v sev. časti Haifského zálivu; 47-tis. obyvateľov (76 % populácie tvoria Židia, zvyšok Arabi, 2011). Hutnícky priemysel (železiareň). Prístav pre menšie lode.

Založené začiatkom 2. tisícročia pred n. l., postupne významné obchodné centrum, v 1. tisícročí pred n. l. sa dostalo pod vplyv Feničanov, v helenistickom období nazývané Ptolemais, od 65 pred n. l. bolo rímske, od 636 n. l. arabské. V čase križiackych vojen významný oporný bod križiakov, od 1191 hlavné mesto Jeruzalemského kráľovstva, 1291 dobyté vojskami mamlúckeho sultána al-Ašrafa Chalíla (†1293). Od 1948 po izraelsko-arabskej vojne súčasť Izraela. V meste sa nachádza najväčšia a najvýznamnejšia mešita v Izraeli (1781). Jedno z významných stredísk bahaizmu. Múzeum. R. 2001 bolo staré mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Akrokorint — ruiny pôvodnej antickej pevnosti (akropoly) nad gréckym mestom Korint. Jedno z bývalých najdôležitejších opevnení Peloponézu situované na Korintskej šiji spájajúcej polostrov s pevninou. Opevnenie, v ktorom sa nachádzajú zvyšky pôvodných kyklopských hradieb (okolo 1100 pred n. l.), pochádza väčšinou zo 14. – 18. stor., keď bola pevnosť v rukách Janovčanov, Turkov a Byzantskej ríše. Chrám bohyne Afrodity z antického obdobia sa nezachoval.

akropola, gr. akropolis —

1. vyvýšené miesto v starovekých gréckych mestách obyčajne ohradené hradbami, za ktorými sa v čase nebezpečenstva ukrývalo obyvateľstvo. V najstarších časoch bývalo na akropole umiestnené sídlo panovníka (Mykény, Tiryns), neskôr posvätný okrsok s náboženskými stavbami. Najznámejšia je aténska Akropola;

2. ústredná časť pravekých a ranostredovekých, spravidla silne opevnených hradísk.

Alabjan, Karo Semionovič, 26. 7. 1897 Jelizavetpoľ, dnes Gäncä, Azerbajdžan – 5. 1. 1959 Moskva — arménsky architekt. Spoluzakladateľ silno ľavicovej skupiny VOPRA. Prvá cena (s Vasilijom Nikolajevičom Simbircevom, *1901, †1982) v súťaži o projekt Paláca sovietov v Moskve (1931 – 33). Po prvých konštruktivistických prácach sa orientoval na tradičné zdroje historickej, najmä arménskej architektúry. S B. M. Jofanom vytvoril pavilón ZSSR na svetovej výstave v New Yorku 1939.

Alba Iulia [ju-], maď. Gyulafehérvár, nem. Karlsburg, Weißenburg, lat. Castrum Apulum — mesto v Rumunsku na rieke Mureš v historickej oblasti Sedmohradsko 270 km severozápadne od Bukurešti, administratívne stredisko judeţa Alba; 64-tis. obyvateľov (2011). Je významným turistickým strediskom. Hlavným hospodárskym odvetvím je cestovný ruch (od roku 2011 sa ročný počet ubytovaných turistov zvýšil o 250 %). K jeho rozvoju prispela rozsiahla obnova stavebných pamiatok, mestských parkov a cyklistických chodníkov. Z tradičných priemyselných odvetví je zastúpené potravinárstvo, výroba jemnej keramiky (najväčší podnik na výrobu porcelánu v Rumunsku, jeden z najväčších v Európe), drevárstvo (mesto leží v oblasti s vysokou lesnatosťou a je jedným z najvýznamnejších producentov dreva v Rumunsku), kovovýroba a textilný priemysel. Rozvíja sa priemysel informačných technológií a automobilový priemysel. Mesto leží na hlavnej železničnej trati štátu vedúcej dolinou rieky Mureš z Aradu do mesta Târgu Mureş.

V staroveku bolo dáckym sídlom (Apulon), po vzniku rímskej provincie Dácia sa stalo centrom provincie Horná Dácia s názvom Apulum. Stredoveké mesto (nazývané Horné mesto) vzniklo na ruinách rímskych stavieb na prirodzenej terase nad riekou Mureš (archeologické nálezy rímskeho paláca s mozaikami; zvyšky rímskej brány nazývanej Porta Principalis Dextra). V 9. – 11. stor. sa okolo neho (slovanský názov Balgrad) vytvorilo miestne rumunské kniežatstvo, začiatkom 11. stor. bolo pripojené ako komitát Alba k Uhorsku. Uhorský kráľ Štefan I. tam začiatkom 11. stor. (1009) založil biskupstvo a Katedrálu sv. Michala. V 13. stor. tam bol založený kláštor augustiniánskych pustovníkov, v roku 1295 kláštor dominikánov (deštruovaný v 19. stor.) a 1299 východne od katedrály benediktínsky konvent Sv. Ducha, v juhozápadnej časti mesta bol od 13. stor. budovaný biskupský palác. Začiatkom 16. stor. sa mesto stalo významným centrom renesančnej kultúry. V 16. – 17. stor. (1541 – 1691) bolo hlavným mestom Sedmohradského (Transylvánskeho) kniežatstva. Od polovice 16. stor. vzniklo okolo mesta pod vedením talianskych architektov a inžinierov renesančné opevnenie, v 2. polovici 16. stor. bol vybudovaný renesančný kniežací palác (prestavovaný v 17. stor., sídlo G. Betlena). Koncom 16. – začiatkom 17. stor. tam bolo založené pravoslávne (rumunské ortodoxné) biskupstvo (eparchia) a kláštor (deštruované 1699). Mesto je pokladané za kolísku rumunského národného hnutia a literatúry písanej v rumunskom jazyku, v 17. stor. bolo sídlom prestížnej humanistickej protestantskej vysokej školy (založená 1622 G. Betlenom). V roku 1690 sa stalo súčasťou habsburskej monarchie. V roku 1715 bolo premenované na Karlsburg podľa cisára Karola VI., ktorý na mieste starších hradieb a opevnení z rokov 1716 – 1736 (alebo 1714 – 1738) dal vybudovať bastiónovú pevnosť hviezdového pôdorysu (nazývaná Alba Carolina, zachovala sa a tvorí opevnenie Horného mesta; vstup do pevnosti tvorí niekoľko barokových triumfálnych brán s bohatou sochárskou výzdobou). V Alba Iulii bolo 1. 12. 1918 vyhlásené pripojenie Sedmohradska k Rumunsku. V roku 1922 tam bol korunovaný Ferdinand I. za tzv. kráľa Veľkého Rumunska.

Stavebné pamiatky: najvýznamnejšou pamiatkou je Katedrála sv. Michala, ktorá prešla zložitým architektonickým vývojom, pričom si zachovala stredoveký charakter. Bola založená začiatkom 11. stor. uhorským kráľom sv. Štefanom I. ako jednoloďová stavba s polkruhovou apsidou, jej súčasťou bola k južnej strane pristavaná rotunda z roku 950, ktorá bola prestavaná z pôvodne rímskej kruhovej veže a slúžila ako baptistérium. Koncom 11. stor. bolo jednolodie úplne prestavané, vznikla trojloďová románska bazilika (zachovali sa fragmenty jej sochárskej výzdoby). Výstavba súčasnej katedrály sa začala počas vlády Ondreja III. v 1. polovici 13. stor. Vznikla trojloďová bazilika s transeptom a chórom ukončeným polkruhovou apsidou, zaklenutá krížovými rebrovými klenbami; na východnej strane transeptu sa nachádzajú menšie polkruhové apsidy, na západe dvojica veží s predsieňou (postupne bola vybudovaná len južná veža). Katedrála postavená v tzv. prechodnom štýle s románskymi i gotickými prvkami bola poškodená pri mongolskom vpáde a pri požiari v roku 1277, následne upravená. V 14. stor. bol predĺžený chór, v 1. polovici 16. stor. bola pristavaná neskorogotická predsieň a kaplnka kanonika Jánosa Lázóia s renesančnými prvkami (dostavaná 1512). V 15. stor. dal katedrálu upraviť Ján Huňady, ktorý si ju zvolil za rodinnú hrobku (je tam pochovaný). Reštaurovaná bola v 19. stor. Nachádzajú sa tam významné príklady románskeho sochárstva, barokový mobiliár, neskorogotické a barokové náhrobky a i.

K ďalším významným pamiatkam patrí aj barokový kláštor trinitárov budovaný od roku 1719, ktorého pôvodne barokový kostol bol v roku 1794 modifikovaný na knižnicu nazývanú Batthyaneum (založená 1780 biskupom Ignácom Batthyánym, nachádzajú sa v nej viaceré významné stredoveké rukopisy a inkunábuly), biskupský palác, viaceré stavby z 19. stor., komplex budov rumunskej ortodoxnej arcieparchie s korunovačnou Katedrálou Sv. Ducha (1921 – 23; neobyzantská stavba s prvkami tradičnej pravoslávnej architektúry Valašska a Moldavska) a i.

V meste sa nachádzajú viaceré múzeá a pamätníky.

Alcántara [-kan-] — mesto v záp. Španielsku v autonómnej oblasti Estremadura; 1,6 tis. obyvateľov (2015). Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Nazvané podľa 6 oblúkov rímskeho mosta (arabsky al-kantara = most) postaveného 105 – 106 pred n. l. cisárom Trajánom. Stavebné pamiatky: zachované ruiny arabských hradieb a hradu, neskorogoticko-renesančný kláštor San Benito (1506 – 76), bývalé sídlo alcántarského rádu, Kostol sv. Márie Almocóbarskej z 13. stor. Mesto spojené autobusovou dopravou s mestami Cáceres a Ceclavín.

Aleijadinho [alejžadiňu], vlastným menom Antônio Francisco Lisboa, 1730 alebo 1738 Ouro Prêto – 18. 11. 1814 tamže — brazílsky sochár, architekt. Vrcholom jeho tvorby je sochárska výzdoba kostola Bom Jesus de Matozinhos v Congonhase (1985 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Alessi, Galeazzo, 1512 Perugia – 30. 12. 1572 tamže — taliansky architekt, hlavný predstaviteľ vrcholnej renesančnej architektúry v Miláne a Janove. Študoval v Ríme predovšetkým Michelangelovo dielo, niekedy pokladaný za jeho žiaka. Pôsobil v Perugii, 1548 – 57 v Janove, kde vytvoril svoje najvýznamnejšie diela: kostol Santa Maria di Carignano s centrálnou dispozíciou (1552, dokončený 1603 po jeho smrti), opevnenie, prístavné budovy, paláce (Sauli, Grimaldi, Flescari a i.) a vily (Cambiaso), ktoré ovplyvnili ranobarokovú palácovú architektúru. Niektoré z nich ležia na Novej ceste (Strada Nuova, dnes Via Garibaldi) vybudovanej podľa Alessiho návrhu. V Miláne vytvoril palác Marino (1558) a kostol Santa Maria presso San Celso.

Alexy, Tibor, 22. 7. 1929 Padarovce, okres Rimavská Sobota — slovenský urbanista. Od 1955 pôsobil na Fakulte architektúry SVŠT (dnes STU) v Bratislave; 1986 DrSc., 1987 profesor. Získal viaceré ocenenia v urbanistických súťažiach: historické jadro Bratislavy (1966, s kolektívom, 1. cena), Bratislava-Petržalka (1967, s kolektívom, 1. cena), Viedeň-Juh (1971, s kolektívom, 2. cena) a i. Autor teoretickej práce Rekonštrukcia sídel (1983).

Alhambra [arab.] — rozľahlá pevnosť a sídlo maurských vládcov (dynastia Nasrovcov) na skale nad Granadou v juž. Španielsku, jeden z najvýznamnejších príkladov svetskej islamskej architektúry stavaný od 1213 až do 14. stor. Podľa orientálneho zvyku sú najdôležitejšie verejné a reprezentačné priestory zoradené okolo dvorov s vodnými nádržami a kanálmi. K najvýznamnejším zachovaným častiam zo 14. stor. patria Myrtový dvor (po obidvoch kratších stranách s arkádou, s priľahlou Sieňou vyslancov a s mohutnou vežou na sev. strane) a Leví dvor, ktorý je nazvaný podľa fontány (12 levov nesie alabastrovú fontánu) a obklopený arkádovými chodbami, nadväzujú naň obytné trakty a bývalý hárem. Medzi obidvoma dvormi boli kúpele a záhrada. Vnútorné priestory sú bohato farebne dekorované: sokle zdobené modrými fajansovými mozaikami a plochy stien pokryté štukovou ornamentikou s prevládajúcou červenou, modrou a zlatou farbou a pozoruhodnými stalaktitovými klenbami. K najkrajšīm priestorom patria Sieň spravodlivosti, Sieň dvoch sestier a Sieň Abenseragov. Keď sa 1492 skončila vláda Arabov v Španielsku a Alhambra pripadla katolíckym kráľom, dal cisár Karol V. 1527 – 68 postaviť v sev. časti dvojposchodový štvorkrídlový renesančný palác, ktorý zostal nedokončený. Alhambra neskôr slúžila ako štátna väznica, v priebehu 18. stor. začala chátrať, v 19. stor. ju zreštaurovali. R. 1984 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

alkovňa [arab.] — zaklenutý výklenok na umiestnenie postele. Prístenok alebo bočná miestnosť bez okien pridružená k väčšiemu obytnému priestoru, slúžiaca na spanie. Toto priestorové usporiadanie pochádzajúce z arabského obytného domu sa v priebehu 17. stor. rozšírilo cez Španielsko a Francúzsko do Európy. Steny alkovne bývali zvyčajne čalúnené, v šľachtických interiéroch sa používala najmä v 18. stor.

Alliprandi, Giovanni Battista, 1665 alebo 1672 Laino, Lombardsko – 14. 3. 1720 Litomyšl — taliansky barokový architekt pôsobiaci v Čechách, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov baroka v Čechách. Jeho otec Lorenzo Alliprandi (†okolo 1712) pôsobil ako štukatér vo Viedni, kde v roku 1685 G. B. Alliprandi vstúpil do učenia k Francescovi Martinellimu (*1651, †1708).

Od roku 1690 pôsobil v Čechách, kde sa stal vyhľadávaným architektom tamojšej aristokracie a od roku 1706 aj hlavným fortifikačným architektom (navrhoval opevnenia). Pracoval pre najvýznamnejšie české šľachtické rody, pre ktoré navrhoval zámky a paláce, napr. Kosmonosy (1697 – 1709), Liblice (1699 – 1706), Colloredovský palác (po 1708) a palác Přehořovských z Kvasejovic (dnešný Lobkovicovský palác, 1702 – 07) v Prahe na Malej Strane, Šternberský palác v Prahe na Hradčanoch (1698 – 1708), Colloredovsko-Mansfeldovský palác v Prahe v Starom Meste (po 1700) a i. Navrhoval aj kostoly, napr. Kostol najsvätejšej Trojice v Kukse (1707 – 17), Kostol sv. Anny v Benešove (1705 – 10), loreta v Kosmonosoch (1704 – 12) a i.

Jeho tvorba sa vyznačuje rozmanitosťou a tvorivou syntézou viacerých vplyvov. Vyšiel z akademizmu D. Martinelliho, ovplyvnený bol aj dielami najvýznamnejších predstaviteľov viedenského baroka (J. B. Fischer z Erlachu, J. L. von Hildebrandt). Jeho stavby predstavujú priamu spojnicu medzi viedenskou architektúrou a Čechami a mali významný vplyv na súdobú českú architektúru (F. M. Kaňka, J. B. Santini-Aichel a i.)

almemor [hebr.], aj bema — vyvýšené miesto v synagóge, kde sa číta Tóra. V ortodoxných židovských synagógach býva almemor umiestnený podľa tradičných zvyklostí v geometrickom strede modlitebne, v neologických (reformovaných) synagógach od 2. pol. 19. stor. pred skriňou na Tóry vo vých. časti interiéru.

almužný stĺpik, almužník — spravidla rôzne profilovaný kamenný stĺpik alebo pilierik vybavený kovovou schránkou (almužnicou), do ktorej sa v kostoloch dávala almužna.

altán [tal.] — pôvodne vyhliadková nadstavba umiestnená na streche domu v podobe nízkej vežičky. Neskôr murovaná, drevená, prípadne otvorená malá stavba, záhradná besiedka, domček, niekedy nazývaný aj filagória.

alžbetínsky sloh, angl. Elisabeth-Style — označenie najmä profánnej anglickej architektúry z obdobia vlády kráľovnej Alžbety I. (1558 – 1603). Alžbetínsky sloh bol výrazom narastania bohatstva vznikajúcej ranokapitalistickej spoločnosti. Originálnym spôsobom kombinoval gotické a renesančné (klasické) formy, prejavil sa v ňom aj vplyv súdobej nizozemskej a francúzskej architektúry a umenia. Najvýznamnejšie stavebné pamiatky: Longleat House (Wiltshire, 1556 – 80, autor J. Thynne), Wollaton Hall (Nottinghamshire, 1580 – 88, autor R. Smythson), Hardwick Hall (Derbyshire, 1590 – 97), Burghley House (Northamptonshire, 1575 – 87) a Montacute House (Somerset, dokončený 1601).

Alžír, fr. Alger, arab. al-Džazá’ir, oficiálny prepis Al Jazái’r — hlavné mesto a prístavné mesto Alžírska na pobreží Stredozemného mora, administratívne stredisko vilájetu Alžír; 2,594 mil. obyvateľov (2015). Politické, hospodárske a kultúrne stredisko štátu. Priemysel strojársky, textilný, potravinársky (mlynársky, pivovarnícky, vinársky, tabakový), chemický, kožiarsky, papiernický; od 1982 sa tam každoročne konajú medzinárodné trhy. Námorný prístav – najväčší obchodný prístav štátu (vývoz ropy a jej produktov), medzinárodné letisko.

Alžír bol založený v 10. stor. na mieste fenického a rímskeho mesta Icosium. Od 16. stor. hlavné mesto tureckej provincie, neskôr jedno z centier korzárstva. R. 1830 obsadené Francúzmi, hlavné mesto Francúzskeho Alžírska; 1942 – 44 sídlo velenia Spojencov v sev. Afrike a dočasnej francúzskej vlády (Francúzskeho výboru národného oslobodenia); od 1962 hlavné mesto Alžírska.

Jadro mesta tvoria pevnosť kasba (zo 16. stor., 1992 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a stará štvrť Medína. Veľká mešita (11. stor.), nová mešita (17. stor.), katedrála Notre Dame d'Afrique (2. pol. 19. stor.), Kostol Sv. Trojice (2. pol. 19. stor.), pamätník . Nová, moderná architektúra. Národné dramatické divadlo, národná knižnica (založená 1835), univerzita (založená 1909) a i. vysoké školy; vedeckovýskumné ústavy, múzeá, archív, botanická záhrada.

ambit [lat.], ambulatórium —

1. krížová chodba v kláštoroch alebo pri katedrále (sídle kapituly), najčastejšie zaklenutá chodba obklopujúca rajský dvor (kvadratúra), do ktorého sa zvyčajne otvára arkádami; v období baroka sa stavali ambity aj pri významných pútnických kostoloch, mohli napr. obklopovať loretu;

2. chórová ochodza (ambulatórium) v kostole; chodba obkolesujúca hlavný oltár v chóre (chodba medzi hlavným oltárom a chórovými kaplnkami). Najčastejšie sa nachádza vo veľkých pútnickych stredovekých kostoloch a je vybudovaná tak, aby pútnici mohli voľne cirkulovať okolo oltára (v gotických katedrálach môže byť dvojitá).

ambulatórium [lat.] → ambit

Americký inštitút architektov, American Institute of Architects, AIA — spoločnosť amerických architektov, ktorú 1857 založili viacerí americkí architekti, okrem iných R. Upjohn a R. M. Hunt. Najväčšia organizácia architektov USA, ktorá má viac ako 90-tis. členov (2017). Vydávala viacero časopisov (od 1913 Journal of the American Institute of Architects, 1957 premenovaný na AIA Journal, 1961 – 2006 ako Architecture: The AIA Journal). Významným svetovým architektom každoročne udeľuje zlatú medailu AIA. R. 1985 sa čestným členom AIA stal V. Karfík.

amfiprostylos [gr.] — typ pozdĺžneho pôdorysu gréckeho antického chrámu s dvoma predstavanými stĺporadiami (predsieňami) spredu i zozadu.

Amiens [amjen] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France na rieke Somme, administratívne stredisko departementu Somme; 133-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, strojársky, potravinársky, kožiarsky, chemický (výroba pracích prostriedkov), nábytkársky. Dopravná križovatka, cestné a železničné spojenie s Parížom a Lyonom.

Pôvodne keltské mesto Samarobriva, v rímskom období nazývané Ambianum. Od 9. stor. stredisko grófstva Amiens pripojeného 1190 ku kráľovskej doméne. Biskupstvo doložené 511, jeho presné hranice stanovené 1308. R. 1117 dostalo Amiens mestské práva, od 13. stor. jedno z najväčších francúzskych miest (okolo 20 tisíc obyvateľov) s významnou textilnou výrobou (od 11. stor.) a jedno z najbohatších miest v záp. Európe. V 13. – 15. stor. tam sídlili významné iluminátorské dielne, v 16. a najmä 17. stor. významné centrum produkcie gobelínov. R. 1435 – 63 a 1468 – 77 ovládané burgundskými vojvodami, 1597 okupované Španielmi. R. 1802 tam bol uzavretý Amienský mier. Počas 1. svet. vojny bolo mesto ohrozené nemeckou ofenzívou (1918), ktorá sa usilovala oddeliť francúzske a britské vojská na Somme.

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Notre-Dame (Katedrálna bazilika Panny Márie z Amiens, francúzsky Basilique Cathédrale Notre-Dame d'Amiens), najväčšia katedrála vrcholnej gotiky a zároveň jeden z najväčších kostolov vo Francúzsku, 1981 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vybudovaná po požiari 1218 v dvoch hlavných stavebných kampaniach medzi 1220 – okolo 1270 (alebo 1269) na mieste staršieho biskupského sídla, katedrály (okolo 850) a neďaleko sa nachádzajúceho Kostola sv. Firmina (okolo 850; sv. Firmin, †okolo 303, ranokresťanský mučeník a legendárny prvý biskup Amiensu). Od konca 13. stor. a v 14. stor. boli vybudované viaceré bočné kaplnky, od 1336 veže záp. fasády (ukončené 1403), koncom 15. – zač. 16. stor. doplnený oporný systém chóru, 1528 (alebo 1529 – 1533) nová vežička (sanktusník) nad krížením, počas francúzskej revolúcie i v oboch svetových vojnách bola katedrála len málo poškodená, reštaurovaná od 1820, 1849 – 74 E. E. Violletom-le-Ducom, západná fasáda reštaurovaná v 90. rokoch 20. stor., kedy bola objavená aj jej pôvodná farebná výzdoba. Známe sú mená jej architektov, ktoré boli zapísané do labyrintu osadeného 1288 do dlážky katedrály (labyrint bol zničený v 18. stor. a rekonštruovaný 1894 – 97). Boli to Robert de Luzarches (*okolo 1160, †1228), Thomas de Cormont (pôsobil okolo 1235 – 50, katedrálnu hutu viedol od okolo 1235) a jeho syn Regnault de Cormont (pôsobil okolo 1241 – 88). Katedrála pozostáva z trojlodia na záp. fasáde s dvojicou veží, trojloďového transeptu a z chóru s ochodzou a vencom 7 polygonálnych radiálne usporiadaných kaplniek, pričom stredná kaplnka je predĺžená. Stena hlavnej lode je trojdielna (vysoká arkáda, presvetlené trifórium a bazilikálne okná). Výnimočne sa zachovala aj pôvodná bohatá sochárska výzdoba vysokej umeleckej úrovne, ktorá sa sústreďuje na trojici portálov záp. fasády (stredný portál s Posledným súdom) a na portále na juž. fasáde transeptu (socha Panny Márie s dieťaťom známa ako Vierge Dorée z okolo 1260). Sochárska výzdoba, v ktorej sa prejavilo viacero súdobých štýlových prúdov, vznikla z väčšej časti v 1. pol. 13. stor. Čiastočne sa zachovala aj pôvodná polychrómia sôch, pôvodné vitráže z 13. stor. a bohatá výzdoba interiéru (drevené rezbársky bohato zdobené stallá z 1508 – 19, viaceré náhrobky z 13. stor., na chórových prepážkach sochárske cykly zobrazujúce výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa a sv. Firmina z 15. – 16. stor., organ z 1549 a barokový mobiliár zo 17. – 18. stor.). Ďalšie pamiatky: biskupský palác (17. stor.), kostoly Saint-Germain-l’Écossais a Saint-Leu (15. stor.), zvonica (beffroi, 15. – 18. stor.), niekoľko stredovekých meštianskych domov, viackrát prestavaná radnica zo 17. stor., divadlo s fasádou v slohu Ľudovíta XVI., regionálne múzeum Musée de Picardie (1855 – 67), cirkus J. Verna (1889), významná pamiatka modernej architektúry obytný dom Tour Perret (A. Perret, 1949 – 52), múzeum J. Verna, ktorý žil v Amiense a i. Mesto bolo počas 1. a 2. svet. vojny značne poškodené, jeho historické jadro je zväčša rekonštrukciou z obdobia po 1945. Univerzita (založená 1965). Stredisko turistiky.

Ammanati, Bartolomeo, aj Ammannati, Bartolommeo, 18. 6. 1511 Settignano (pri Florencii) – 13. 4. 1592 Florencia — taliansky sochár a architekt, jeden z najvýznamnejších umelcov v Taliansku v 2. a 3. štvrtine 16. stor. V období okolo 1523 – 27 sa školil v akadémii B. Bandinelliho vo Florencii a od 1527 u J. Sansovina v Benátkach. Okrem B. Bandinelliho a J. Sansovina ho ovplyvnil najmä Michelangelo Buonarroti, ktorý bol jeho vzorom a ktorého štýl sa snažil napodobniť v sochárstve aj v architektúre.

Ako úspešný a vyhľadávaný sochár vytvoril množstvo verejných i súkromných objednávok (náhrobky, fontány, voľné sochy, sochy a reliéfy pre výzdobu architektúry) vo Florencii, v Benátkach, Pise, Padove, vo Vicenze, v Ríme aj v Urbine. Začiatkom 40. rokov 16. stor. spolupracoval s J. Sansovinom v Benátkach (sochy na fasáde knižnice sv. Marka). V období 1544 – 48 v Padove pre humanistu Marca Mantovu Benavidesa (*1489, †1582) vytvoril kolosálnu sochu Herkula, víťazný oblúk a svoje majstrovské dielo Náhrobok Marca Mantovu Benavidesa v kostole Chiesa degli Eremitani v Padove (1546). Od roku 1555 pôsobil vo Florencii v službách Cosima I. V období okolo 1560 – 74/5 postupne, so svojimi spolupracovníkmi (jedným z nich bol G. da Bologna), vytvoril Neptúnovu fontánu na Piazza della Signoria vo Florencii. K jeho najvýznamnejším architektonickým dielam patrí prestavba paláca Palazzo Pitti (1560 – 77, úprava nádvoria a stvárnenie priečelia obráteného do záhrad Boboli) vo Florencii, kde navrhol aj viaceré paláce a most Ponte della Santa Trinità cez rieku Arno (1567 – 70/1, zničený v 2. svetovej vojne, neskôr obnovený). V Ríme navrhol viacero palácov aj úpravy starších stavieb (pracoval pre pápežov Júliusa III. a Gregora XIII.). Jeho stavby majú výrazne skulpturálny charakter s množstvom manieristických prvkov (napr. grotesky).

Amritsar — mesto v severozápadnej Indii v členskom štáte Pandžáb neďaleko hraníc s Pakistanom; 1,133 mil. obyvateľov, aglomerácia 1,183 mil. obyvateľov (2011). Významné priemyselné a obchodné stredisko s textilným (výroba väčšiny vlnenej priadze Indie), strojárskym, elektrotechnickým a potravinárskym priemyslom. Rozvinuté remeslá (tkáčstvo, výroba umeleckých predmetov zo zlata, striebra a slonovej kosti, klenotníctvo). Dopravná križovatka s letiskom. Hlavné kultúrne a náboženské centrum sikhov.

Podľa sikhskej legendy miesto, na ktorom neskôr vzniklo mesto, vybral tretí sikhský guru Amar Dás (*1479, †1574). Jeho nasledovník, štvrtý sikhský guru Rám Dás (*1534, †1581), tam po 1574 založil mesto a okolo 1573 – 77 prebudoval pôvodne prírodné jazero na Jazero nektáru nesmrteľnosti (v sanskrite Amrit sarovar, odtiaľ názov Amritsar používaný približne od začiatku 18. stor.). Uprostred jazera bola vybudovaná najposvätnejšia sikhská svätyňa (gurdvára) Šrí Harmandir Sahib, ktorá je zároveň najvýznamnejším pútnickým miestom sikhov (podľa sikhskej viery symbolizuje 68 najvýznamnejších pútnických miest v Indii). V 18. stor. mesto viackrát ohrozené perzskými a afganskými vpádmi, rozkvet začiatkom 19. stor. počas vlády maharadžu Randžíta Singha (1801 –1839), ktorý ho 1802 dobyl, od 1849 pod britskou nadvládou. Začiatkom 20. stor. (1919) britské vojská vyslané potlačiť odpor proti tzv. Rowlattovým zákonom namiereným proti národnooslobodzovaciemu hnutiu v Indii zabili v Amritsare 379 ľudí (→ amritsarská masakra). Po rozdelení Indie (1947) v meste vypukli protimoslimské nepokoje a moslimské obyvateľstvo utieklo do Pakistanu. R. 1982 po vyostrení sporov medzi radikálnymi sikhmi a indickou vládou obsadili ozbrojení sikhskí separatisti komplex chrámu Šrí Harmandir Sahib. R. 1984 uskutočnili indické jednotky proti nim vojenskú operáciu, pri ktorej boli sikhskí separatisti zlikvidovaní; časť chrámového komplexu bola poškodená.

Stavebné pamiatky: chrám Šrí Harmandir Sáhib (nazývaný aj Darbár Sáhib, aj Zlatý chrám): stavbu prvého, jednoduchého chrámu z tehál začal 1581 piaty sikhský guru Ardžan (*1563, †1606), 1589 bol chrám vysvätený a 1604 v ňom uložil kópiu posvätnej sikhskej knihy Ádi Granth. Následne bol niekoľkokrát zničený a znesvätený (napr. 1757 a 1762 úplne zničený). Súčasná podoba chrámu pochádza z 19. stor., keď ho prestaval maharadža Randžít Singh, ktorý ho dal 1830 pokryť zlatom (odtiaľ názov Zlatý chrám). Vybudovaný je na mramorovej platforme uprostred jazera, má 4 vchody, 2 podlažia, zlatú kupolu a na nárožiach 4 otvorené stĺpové pavilóny (čatrí). Jeho architektúra spája prvky islamskej architektúry Veľkých Mogulov (Mughalov) a hinduistickej tzv. rádžpútskej architektúry. Exteriér aj interiér majú bohatú dekoratívnu výzdobu. Okolo jazera, v ktorom pútnici vykonávajú rituálnu očistu, je vybudovaná pútnická cesta. Súčasťami komplexu sú aj sídlo náboženských vodcov sikhov – palác Akal Takht (založený šiestym sikhským guruom Hargóbindom, *1595, †1644, pri útoku indických vojsk 1984 bol silne poškodený, do súčasnej podoby prestavaný koncom 20. stor.), múzeum dejín sikhov, komunitná kuchyňa (langar) a niekoľko posvätných stromov.

K ďalším pamiatkam v Amritsare patria pevnosť Góbindgarh (18. stor., v 19. stor. prebudovaná Randžítom Singhom), hindustický chrám zasvätený bohyni Durge, nazývaný Durgiana (aj Lakšmí Nárájana, 1. pol. 20. stor., vybudovaný uprostred jazera, architektúra napodobňuje Šrí Harmandir Sahib, kupola a čiastočne aj fasáda sú pozlátené) a i.

Amsterdam — hlavné mesto Holandska a prístavné mesto pri Severnom mori na rieke Amstel a na kanáloch v provincii Noord-Holland (nie je jej administratívnym strediskom, tým je mesto Haarlem); 167 km², 860-tis. obyvateľov (2018), metropolitná oblasť 2,323 mil. obyvateľov (2014). Amsterdam je korunovačným mestom, nie je však sídlom kráľa, parlamentu, vlády, ako ani viacerých ústredných štátnych orgánov, tým je mesto Haag. Svetové centrum obchodu a financií. Priemysel lodiarsky, strojársky, automobilový, elektrotechnický, petrochemický, gumársky, kožiarsky, odevný, potravinársky, brúsenie diamantov. Významné dopravné centrum: prístav (2. najväčší holandský prístav, po Rotterdame), železničná a cestná križovatka, medzinárodné letisko Schiphol, podzemná dráha (40 km, 1977). Terén Amsterdamu je podmoknutý, početné kanály (grachty) a niekoľko stoviek mostov tvoria charakteristické črty mesta.

Dejiny: podľa tradičných názorov bol Amsterdam založený 1275 (prvá zachovaná písomná zmienka), ale už koncom 12. stor. tam existovala malá rybárska osada a pri ústí rieky Amstel do zátoky morského zálivu IJ bola vybudovaná hrádza (hol. damme, odtiaľ názov Aemstelredamme, Amstelredamme a neskôr Aemsterdamme; nachádzala sa približne na mieste dnešného hlavného námestia v centre mesta nazývaného de Dam, kde stojí Kráľovský palác), ktorá vznikajúce mesto chránila pred zaliatím vodou. Pravdepodobne už v tom období sa začala výstavba sústavy hrádzí, ktoré zároveň slúžili aj ako cesty (viaceré existujú do súčasnosti) a bol vybudovaný prístav (Damrak). R. 1300 alebo 1306 získal Amsterdam mestské práva, v tom období vznikli aj prvé kamenné stavby (kostoly). V 14. stor. sa mesto začalo rozvíjať najmä ako významné centrum obchodu (14. – 15. stor. člen Hanzy), boli vybudované hradby (v 15. stor. rozšírené). Od 14. stor. až do obdobia reformácie bolo aj významným pútnickým miestom. R. 1453 zasiahol mesto požiar, ktorý zničil väčšinu stavieb.

V 16. stor. mal Amsterdam okolo 60-tis. obyvateľov a domy boli budované aj na predmestiach za mestskými hradbami. Bol obkolesený vodným kanálom nazývaným Singel, ktorý do 1585 predstavoval aj významný obranný prvok; v súčasnosti obkolesuje najstaršiu časť mesta. V druhej polovici 16. stor. vypukli v meste ikonoklastické nepokoje (1566), počas ktorých bola zničená vnútorná výzdoba kostolov (najmä oltáre). Po vypuknutí Nizozemskej revolúcie (1566) proti španielskej nadvláde reprezentovanej katolíckym kráľom Filipom II. sa mesto spočiatku postavilo na stranu koruny, 1578 sa však pridalo k revolúcii reprezentovanej Viliamom I. Oranžským, a tým aj k protestantizmu (tento obrat v dejinách mesta sa označuje ako Alteratie), čo viedlo k zvrhnutiu a vyhnaniu bohatého katolíckeho patriciátu a k ustanoveniu novej mestskej rady, v ktorej mali rozhodujúce zastúpenie protestanti (kalvinisti). Boli zatvorené niektoré kláštory a zakázané bolo aj verejné praktizovanie katolíckeho náboženstva. Význam Amsterdamu stúpol po obsadení Antverp (ktoré boli jeho hlavným konkurentom) Španielmi 1585. Okrem bohatých obchodníkov z juž. nizozemských provincií a hugenotov z Francúzska sa tam usadili portugalskí Židia z Antverp, ktorí tam založili dielne na brúsenie diamantov.

Zlatým vekom Amsterdamu bolo 17. stor., keď sa stal najvýznamnejším svetovým centrom medzinárodného obchodu, hlavným centrom obchodu s luxusným orientálnym tovarom a s diamantmi a významným prístavom. R. 1602 bola založená holandská Východoindická spoločnosť (Zjednotená východoindická spoločnosť, hol. Vereenigde Oostindische Compagnie, V. O. C.) a burza (→ Amsterdamská efektová burza). Amsterdam sa stal jedným z hlavných finančných centier Európy. V. O. C. vybudovala v meste a na priľahlých ostrovoch (Oostenburg) rozsiahle doky a priemyselné stavby, ktoré boli okolo 1657 najväčším priemyselným komplexom v Európe. Obrovský ekonomický rast a s ním spojená populačná explózia spôsobili značné rozšírenie mesta a veľkú stavebnú aktivitu. V 17. stor. nastal aj veľký kultúrny a umelecký rozkvet. Usadilo sa tam a žilo množstvo maliarov (nezávislých i členov cechu – gildy; niekedy sa hovorí o amsterdamskej maliarskej škole), z ktorých najvýznamnejším bol Rembrandt (→ holandské výtvarné umenie). Amsterdam bol v tom období aj významným centrom kníhtlače (náboženská tolerancia) a grafiky (množstvo tlačiarenských dielní). Od 1615 bol budovaný charakteristický systém kanálov (grachty), ktoré vytvorili okolo centra mesta niekoľko polkruhových koncentrických prstencov (vďaka systému kanálov sa mesto nazýva aj Benátky severu). Na brehoch kanálov vznikali najmä obytné domy bohatých mešťanov (obchodníkov; s obchodmi a skladmi na prízemí) s typickými vysokými stupňovitými štítmi a veľkými oknami na fasádach.

V 18. stor. nastalo obdobie stagnácie, Amsterdam síce stále patril k najväčším mestám v Európe (vyše 200-tis. obyvateľov), jeho význam ako obchodného centra však upadol. Koncom 18. stor. bol počas napoleonských vojen obsadený Francúzmi, 1806 sa nakrátko stal sídlom panovníka Holandského kráľovstva 1806 – 10 Louisa Bonaparta, ktorý prebudoval radnicu na Kráľovský palác. Počet obyvateľov v období francúzskej okupácie výrazne klesol (okolo 40-tis.).

R. 1815 – 30 bol Amsterdam hlavným mestom Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 Holandského kráľovstva. Od druhej polovice 19. stor. sa ekonomika mesta postupne obnovovala (najmä po 1870). Koniec 19. stor. je vnímaný ako druhý zlatý vek v jeho dejinách. Boli budované nové kanály (napr. 1824 Noord-Hollandskanal a 1876 Noordzeekanal, ktorý umožnil lepšie spojenie so Severným morom), železnica, továrne, vznikli viaceré verejné budovy a obytné domy v štýle historizmu. V období 1883 – 1920 bol okolo mesta budovaný obranný systém v celkovej dĺžke okolo 135 km pozostávajúci zo 42 pevností (Stelling van Amsterdam, 1996 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Amsterdam sa od poslednej tretiny 19. stor. postupne stal významným centrom vedeckého výskumu, kultúry i turizmu.

Začiatkom 20. stor. tam vznikli nové predmestia (najmä domy pre robotníkov a sociálne slabšie vrstvy), významný stavebný rozvoj sa prejavil o. i. aj v dielach architektov amsterdamskej školy. R. 1921 sa k mestu pripojili okolité obce, čím sa značne zväčšila jeho rozloha. Počas 2. svetovej vojny od 1940 bol Amsterdam okupovaný Nemeckom, väčšina židovského obyvateľstva bola deportovaná do koncentračných táborov (známy je najmä tragický osud Anny Frankovej; → Denník Anny Frankovej). Po vojne sa začal veľký stavebný rozvoj, 1977 bolo vybudované metro.

Stavebné pamiatky: centrum mesta si zachovalo historický charakter s množstvom pôvodných stavieb zo 17. – 19. stor., 2010 bola táto časť Amsterdamu (Grachtengordel) spolu s hlavnými kanálmi zo 17. stor. (Singel, Herengracht, Keizersgracht, Prinzengracht) i so stavbami stojacimi na ich brehoch zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Stavby v historickej časti mesta boli od najstarších čias pre podmoknutý terén zakladané na drevených koloch.

Najvýznamnejšie sakrálne stavby: gotický kostol Oude Kerk (pôvodne Sint-Nicolaaskerk, založený v 13. stor., vysvätený 1306, prestavaný v 14. - 15. stor., upravený v 16. stor.; najstaršia zachovaná kamenná stavba v meste), neskorogotický kostol Nieuwe Kerk (koniec 14. – 15. stor.), Zuiderkerk (1603 – 11, veža 1614; 3-loďová bazilika s klasickým architektonickým dekorom vybudovaná podľa návrhu H. C. de Keysera st.), Westerkerk (1620 – 31, veža 1638; H. C. de Keyser st.), Portugalská synagóga (1671 – 75), pôvodne tajný katolícky kostol v mestskom obytnom dome Ons’ Lieve Heer op Solder (17. stor., od 1888 múzeum), bazilika Heilige Nicolaas (1887) a i.

Najvýznamnejšie profánne stavby: Kráľovský palác (pôvodne radnica stavaná od 1648 podľa návrhu J. van Campena na mieste staršej stredovekej radnice, dokončená 1665, sochárska výzdoba, na ktorej sa podieľali najvýznamnejší súdobí sochári, bola dokončená koncom 17. stor.; po 1808 prestavaná na kráľovský palác, jej jadro tvorí monumentálna sála nazývaná Burgerzaal), neskororenesančné sídlo holandskej Východoindickej spoločnosti Oostindisch Huis (1605, H. C. de Keyser st.), pôvodný arzenál admirality (Zeemagazijn, 1655, dnes Námorné múzeum), veža Munttoren (pôvodne súčasť brány stredovekého opevnenia mesta z 1480, prestavaná v 17. stor., keď vznikla aj zvonkohra v laterne). Množstvo obytných mestských domov bohatého patriciátu zo 17. stor., k najvýznamnejším patrí napr. De Dolfijn (1605, H. C. De Keyser st.), Huis met de Hoofden (1622, P. H. de Keyser), Coymanshuis (1625, J. van Campen), Trippenhuis (1660 – 62), Deutzenhofje (1695), klasicistický Maagdenhuis (1784) a i. Viaceré verejné budovy z 19. až prvej polovice 20. stor., napr. Amstel Hotel (1863 – 67), Rijksmuseum (1876 – 85, P. J. H. Cuypers), hlavná stanica (1885 – 89, P. J. H. Cuypers), pošta (1899), koncertná sieň (Koninklijk Concertgebouw, 1883 – 88), Stedelijk Museum (1876 – 85), secesný Americký hotel (1898 – 1900, prestavaný v 20. rokoch 20. stor.), budova burzy (1893 – 1903, H. P. Berlage, jedna z najvýznamnejších stavieb modernej architektúry v Európe), Scheepvaarthuis (1913 – 28, jeden z najvýznamnejších príkladov diel amsterdamskej školy) a i.

Amsterdam je najvýznamnejšie kultúrne centrum Holandska: dve univerzity (1632, 1882), sídlo akadémie vied, univerzitná knižnica (základ zbierky vytvorený 1578), akadémia výtvarných umení (1924), umelecké múzeá (Rijksmuseum, 1808; Stedelijk Museum, 1874; Van Gogh Museum, 1973; a i.), Amsterdamské múzeum (1920), Múzeum Anny Frankovej (1960), divadlá, koncertné sály; vedeckovýskumné ústavy, botanická (1638) a zoologická záhrada (1838). R. 1928 dejisko IX. letných olympijských hier.

anastylóza [gr.] — rekonštrukčná metóda obnovy architektonických pamiatok, pri ktorej sa porušená pamiatka obnoví do pôvodného stavu zo zachovaných častí a stavebných článkov na pôvodnom mieste a v pôvodnom prostredí. Prvý raz sa táto metóda použila 1834 – 38 pri rekonštrukcii chrámu Atény Niké na aténskej Akropole.

Ancona [-ko-] — prístavné mesto v str. Taliansku v kraji Marche, administratívne stredisko provincie Ancona; 101-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, papiernický, potravinársky, strojársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka.

Založené okolo 390 pred n. l. gréckymi kolonistami zo Syrakúz. Za rímskej správy námorné a výrobné stredisko. Od 6. stor. sídlo biskupstva. Súčasť byzantského Pentapolisu. Pipinovou donáciou pripadlo pápežskému štátu. V 12. – 13. stor. stredisko marky kontrolovanej sálskymi a štaufskými cisármi; od 1355 opäť majetkom pápežov. Obchodný vzostup mesta brzdený Benátkami. Od 1860 súčasť Sardínskeho kráľovstva, od 1861 patrí Taliansku. Archeologické múzeum, galéria. Univerzita (založená 1969).

Stavebné pamiatky: Trajánov oblúk (115 n. l.), románsky dóm z 12. stor.

Angkór Thom — hlavné mesto khmérskeho kráľovstva Angkór rozprestierajúceho sa na severozápade dnešnej Kambodže. Bolo založené kráľom Džajavarmanom VII. (1181 – 1218/19) na mieste bývalého hlavného mesta Jašódharapura, ktoré 1177 vypálili pri vpáde Čamovia. Rozkladalo sa na štvorcovom pôdoryse so stranami dlhými 3 km, obklopené hradbami s mohutnými bránami na prístupových cestách. Objekty boli rozmiestnené symetricky, centrum tvorila buddhistická svätyňa Bajon. Väčšina monumentálnych stavieb bola 1431 zničená Thajčanmi a zarástla tropickou vegetáciou. Odkryté až v 20. stor.; počas bojov 1970 – 78 značná časť opäť silno poškodená. R. 1992 bol Angkór Thom spolu s ďalšími pamiatkami zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Archeologický park Angkór.

anglické okno — posuvné okno otvárané vyťahovaním.

ankóna [gr. > lat.] —

1. kameň vyčnievajúci zo steny;

2. pôvodne v antickej architektúre konzola nesúca iónsku, neskôr renesančnú rímsu nad dverami.

anta, lat. antae — stenový výstupok predlžujúci múrovú konštrukciu stavby. Anta sa využívala na predĺžených bočných stenách predsiene megarónov, zväčša na obidvoch užších stranách pôdorysu. V Grécku často stvárňovaná v duchu použitého architektonického kánonu s pätkou a hlavicou (→ antový chrám).

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).