Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: náboženstvo

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 510 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ab

Ab — skratka Knihy proroka Abakuka; → Abakuk, → Biblia.

Abaddon

Abaddon [hebr.] —

1. v Starom zákone metaforické označenie kráľovstva mŕtvych, miesta zániku;

2. v Novom zákone ničivý anjel skazy (gr. Apollyón, Zj 9,11);

3. v rabínskej literatúre miesto zatratenia, jedna zo štyroch častí pekla.

Abakuk

Abakuk, Habakuk — jeden z dvanástich tzv. malých starozákonných judských prorokov. Pôsobil v jeruzalemskom Chráme v období pred babylonským zajatím (okolo 600 pred n. l.). Jeho Kniha proroka Abakuka (Habakuka, skr. Ab, Hab; Biblia) sa skladá z 2 častí – z proroctva a z modlitby sprevádzanej melódiou. V obidvoch sa obracia proti modloslužbe, a najmä proti zlu, ktoré sa pácha na spravodlivých. Neprajníkom adresuje hrozby a sľubuje trest podľa ich skutkov.

abatiša

abatiša [aramejsky > lat.] — predstavená niektorých ženských kláštorov rímskokatolíckej cirkvi volená rehoľníčkami.

abba

abba [aramejsky] —

1. modlitebné oslovenie Boha Otca;

2. vo vých. cirkvách predstavení kláštorov a mnísi vyznačujúci sa pestovaním vysokej askézy, tzv. starci (gr. gerónes).

abbé

abbé [aramejsky > gr. > lat. > fr.] —

1. rímskokatolícky kňaz mimo pastorácie, vychovávateľ v šľachtických rodinách;

2. vo Francúzsku pôvodne rehoľník, ktorého rehoľní bratia zvolili do riadiacej funkcie kláštora, od 17. stor., keď príjemcami finančných ziskov z kláštorov prestali byť jeho obyvatelia a stali sa nimi sekulárni duchovní, čiže tí, ktorí neboli členmi rehoľného rádu, označenie takéhoto duchovného, v 19. stor. aj správca farnosti, resp. ktorýkoľvek kňaz, aj keď nevykonával kňazskú službu.

Abd

Abd — skratka Knihy proroka Abdiáša; → Abdiáš, → Biblia.

Abdiáš

Abdiáš, aj Obadiáš, hebrejsky Obadjah, Obadjahu, sluha Pánov — jeden z malých prorokov, ohlasovateľ spásy, ktorý pôsobil v Judsku. Autor najkratšieho spisu Starého zákona Kniha proroka Abdiáša (Obadiáša; skr. Abd, Ob; → Biblia). Obsahom jeho proroctva je útok proti Edomejcom, vazalom Babylonu.

Ábel

Ábel, hebr. Hevet — podľa Biblie druhorodený syn Adama a Evy, pastier. Podľa knihy Genezis (1 M 4,2) ho zo závisti zabil jeho brat Kain, roľník. V apokryfnej literatúre (Kniha Henochova) je Ábel prototypom nevinnej obete. Jeho potomkovia sú preto predurčení za sudcov. V kresťanskej literatúre (List Hebrejom, 11,4) je zosobnením dobra, človekom viery. Islam ho spomína iba ako jedného z Adamových synov. V príbehu o vražde Ábela sa odráža konflikt medzi roľníckym a pastierskym spôsobom života.

Abhidhammapitaka

Abhidhammapitaka [pálijsky], Abhidharmapitaka [sanskrit] — súbor buddhistických scholastických textov s noetickým, psychologickým a etickým obsahom z 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. kodifikovaný v 5. stor.; tretia časť pálijského kánonu staroindických posvätných buddhistických textov (→ Tripitaka) skladajúca sa zo 7 kníh.

Abímelech

Abímelech

1. kráľ Geráry, ktorý dal uniesť Abrahámovu ženu Sáru, nazdávajúc sa, že je jeho sestrou (1 M 20). Vo sne bol však upozornený, že je to Abrahámova manželka, a ak sa jej dotkne, zomrie. Vtedy Abímelech vrátil ženu Abrahámovi;

2. syn biblického izraelského sudcu Gideona. Po otcovej smrti dal zavraždiť svojich bratov okrem najmladšieho Jótama a stal sa na 3 roky kráľom v Sícheme. Po jeho smrti sa Síchem stal súčasťou Izraela (Sdc 8 – 9).

ablúcia

ablúcia [lat.] — v kresťanstve obradový úkon pri krste; v katolíckej cirkvi pri sv. omši po obetovaní omytie prstov po dotyku so sv. hostiou a bohoslužobných nádob (kalichov). V hinduizme kontakt s posvätnou riekou, v judaizme obradné očistenie rúk pred jedlom, v šintoizme čistota rúk a úst pred vstupom do chrámu, v islame čistota rúk pri modlitbe a čítaní Koránu (pri nedostatku vody možno ablúciu vykonať čistým pieskom).

Abrabanel, Izák

Abrabanel, Izák (Jicchak ben Jehuda), aj Abravanel, 1437 Lisabon – 1508 Benátky, pochovaný v Padove — židovský komentátor, náboženský mysliteľ a politik. Prvé práce publikoval ako dvadsaťročný, 1472 začal písať komentáre k Tóre. Od 60. rokov 15. stor. sa venoval rodinným podnikateľským a finančným aktivitám, od 1472 alebo od 1475 bol v službách portugalského kráľa Alfonza V. Afričana ako kráľovský pokladník; po Alfonzovej smrti musel ujsť do Kastílie, kde bol na kráľovskom dvore v Tolede poverený funkciou strážcu pokladu. Styky, ktoré v tomto postavení získal, využíval v prospech židovského obyvateľstva. Po vypovedaní Židov zo Španielska (1492) sa usadil v Miláne, neskôr na Sicílii a v Benátkach. Považovaný za znalca Aristotela. Židovské dejiny pokladal za Božie zjavenie spojené s mesianistickým očakávaním. Považoval za prospešnejšie, aby si židovský národ žijúci v tvrdých podmienkach udržal vieru v podstatu judaizmu, než rigorózne lipol na tradícii.

Abrabanel, Juda

Abrabanel, Juda (Jehuda ben Jicchak), lat. Leo Hebraeus, Leone Ebreo, asi 1460 Lisabon – asi 1525 — židovský filozof a lekár, syn Izáka Abrabanela. Po vypovedaní Židov zo Španielska žil od 1492 v Taliansku. Na rozdiel od otca sa viac zaoberal všeobecnými vedami ako hebrejskou teológiou. Vychádzal z talianskej renesančnej filozofie platónskeho zamerania. V taliančine napísal dielo Dialógy o láske (Dialoghi d’Amore, vyšlo po jeho smrti, 1535), ktoré sa pokladá za medzník v dejinách estetiky, metafyziky a etiky a bolo preložené do hebrejčiny a európskych jazykov.

Abrahám

Abrahám, hebr. Avraham, pôvodne Abrám, hebr. Avram — prvý starozákonný patriarcha, praotec Hebrejov a cez syna Izmaela (so Sárinou slúžkou Hagar) aj Arabov (arab. Ibráhím). Meno Abrahám je doložené v mezopotámskych klinopisných textoch z 2. pol. 3. tisícročia pred n. l.

Podľa Biblie Abrahám bol synom Teracha, ktorý svoj pôvod odvodzoval od Noemovho syna Šéma (1 M 11) a pochádzal z chaldejského (babylonského) mesta Ur, odkiaľ sa presťahoval do severomezopotámskeho Cháranu. Tam ako 75-ročný dostal Abrahám od Boha pokyn, aby odišiel do krajiny, ktorú mu Boh ukáže. Približne okolo 1900 pred n. l. sa vydal so svojou ženou Sárou (Sáraj), synovcom Lótom, s čeľaďou a čriedami oviec do Kanaánu, kde viedol život patriarchu rodu. Po krátkom pobyte v Egypte v období hladu, kde vznikol pre Sáru konflikt s faraónom, sa vrátil do Kanaánu a usadil sa pri rieke Hebron. Tam bojoval proti kráľovi Elamu, aby vyslobodil zajatého Lóta. Potom sa stretol s Melchisedekom (Melchicedekom), kráľom Sálemu (Šálemu; asi Jeruzalem), ktorý ho požehnal a dal mu ako obetný dar chlieb a víno, čo je podľa kresťanskej tradície starozákonný symbol svätého prijímania. Boh uzavrel s Abrahámom zmluvu (→ berit), v ktorej mu prisľúbil početné potomstvo; vonkajším znakom zmluvy bola obriezka (obrezaní boli všetci muži Abrahámovej rodiny). Druhý raz navštívil Boh Abraháma v podobe troch mladíkov či anjelov (v kresťanstve symbol Najsvätejšej Trojice), ktorí boli na ceste do Sodomy, a starene Sáre prisľúbil do roka narodenie syna. Abrahám mal 100 rokov, keď sa im skutočne narodil syn Izák (hebr. Jicchak). Boh chcel vyskúšať Abrahámovu vieru, a tak ho požiadal, aby mu obetoval dospievajúceho Izáka. Abrahám výzvu poslúchol, no keď mal syna na oltári zabiť, Boh mu zadržal ruku a Abrahám ako náhradu obetoval baránka Akeda. Podľa biblického podania Sára zomrela vo veku 127 rokov a Abrahám vo veku 175 rokov. Synovia Izák a Izmael ho pochovali v jaskyni Machpéla (Makpéla) v Hebrone.

Abrahamides, Izák

Abrahamides, Izák, aj Hrochotius, Hrochotský, Abrahamffy, 1557 Hrochoť, okres Ban. Bystrica – 30. 8. 1621 Bojnice, okres Prievidza — slovenský náboženský spisovateľ, evanjelický kňaz a cirkevný hodnostár. Po štúdiách v Prahe a Lipsku vysvätený 1595 vo Wittenbergu za kňaza, 1595 – 1607 farár vo Zvolene, 1607 – 21 v Bojniciach. Na Žilinskej synode 1610 zvolený za jedného z prvých troch superintendentov slovenskej evanjelickej cirkvi. S E. Lánim a so S. Melikiom vydal slovenský preklad Lutherovho katechizmu Katechizmus Dr. M. Luthera z nemeckého jazyka na slovenský preložený (1612). Autor latinskej humanistickej pohrebnej kázne za palatínom Jurajom Turzom Oratio exequialis... D. Georgio Thurzoni (1617), ako aj ďalších kázní (zachované v rukopise).

Abrahams, Israel

Abrahams [ejbrehems], Israel, 26. 11. 1858 Londýn – 6. 10. 1925 Cambridge — anglický židovský učenec a učiteľ. Vodca liberálneho judaizmu v Spojenom kráľovstve. Najvýznamnejšie dielo: Židovský život v stredoveku (Jewish Life in the Middle Ages, 1896).

Absolón

Absolón, hebrejsky Abšalom — podľa biblického podania (2 Sam 3 – 19) tretí syn kráľa Dávida známy krásou a dlhými ryšavými vlasmi. Povstal proti svojmu otcovi, ktorý pred ním musel ujsť z Jeruzalema. Absolón ho na čele vojska prenasledoval, ale bol porazený. Na úteku sa zachytil vlasmi o strom a bol zabitý napriek otcovmu zákazu; ten jeho smrť trpko oplakával.

absolúcia

absolúcia [lat.] — odviazanie, odpútanie, oslobodenie;

1. náb. odpustenie hriechu, → rozhrešenie;

2. práv. v rímskom práve oslobodzujúci rozsudok (absolutio); opak: kondemnácia (→ condemnatio).

Abú Hanífa

Abú Hanífa, 699 Kúfa – 767 Bagdad — islamský učenec, zakladateľ hanafíovskej právnej školy (hanafíovského mazhabu), jedného zo štyroch právnych smerov sunnitského islamu. Pomerne liberálny hanafíovský mazhab sa uplatnil na arabskom východe a v Osmanskej ríši.

Acquaviva, Claudio

Acquaviva [akva-], Claudio, aj Aquaviva, 14. 9. 1543 Atri, Taliansko – 31. 1. 1615 Rím — piaty generál Spoločnosti Ježišovej, jezuitov (od 1581); dal jezuitom definitívny študijný poriadok (Ratio atque institutio studiorum Societatis Iesu, → Ratio studiorum).

Acta Martyrum

Acta Martyrum [ák-; lat.] — záznamy o mučeníkoch, skutky mučeníkov; správy o procesoch, odsúdení a popravách starokresťanských martýrov sčasti založené na súdnych protokoloch a správach očitých svedkov.

Acta Sanctorum

Acta Sanctorum [ák- sánktó-; lat.] — edícia životopisov svätcov a legiend o ich skutkoch členená podľa ich sviatkov na mesiace; začali ju vydávať 1643 J. Bolland a belgická kongregácia jezuitov (Antverpy – Brusel 1643 – 1940, Benátky 1734 – 70, Paríž od 1863).

Adam a Eva

Adam a Eva — podľa Biblie prvý ľudský pár, prarodičia ľudského pokolenia. Podľa knihy Genesis (1 M 2 – 3) prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu (podľa kresťanského prekladu z jeho rebra, podľa židovského prekladu z jeho boku). Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (→ dedičný hriech). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode. Eva bola matkou Kaina, Ábela a Šéta. Nový zákon nazýva Ježiša Krista druhým Adamom, niektorí stredovekí autori ho tiež pokladali za druhého Adama a Máriu za druhú Evu. V islame podľa Koránu prvý človek Adam podľahol v rajskej záhrade našepkávaniu diabla (→ Iblís) a okúsil z plodov stromu nesmrteľnosti, Eva v ňom nie je výslovne menovaná ani považovaná za pramatku ľudstva.

Vo výtvarnom umení boli Adam a Eva námetom od neskorej antiky a raného kresťanstva a jednými z mála nahých postáv stredovekého umenia zobrazovanými takmer všetkými umeleckými druhmi. Najčastejšie témy: stvorenie Adama a Evy, prvotný hriech (s hadom podávajúcim Eve jablko zo stromu poznania), vyhnanie z raja. Boli znázorňovaní aj v iných súvislostiach, napr. v Apokalypse, v scénach ukrižovania Ježiša Krista je pri kríži často Adamova lebka (podľa starokresťanskej legendy bol Adam pochovaný na mieste, kde neskôr stál Kristov kríž). Najznámejšie diela: nástenná maľba z 3. stor. v rímskych Katakombách sv. Marcellina a Petra, mozaika v Chráme sv. Marka (San Marco) v Benátkach (12. stor.), freska v dóme v Arezze od Piera della Francesca (1466), fresky v kaplnke Brancacciovcov vo Florencii od Masaccia (15. stor.), freska v Sixtínskej kaplnke od Michelangela (1535). Na Slovensku aj obľúbená téma ľudového výtvarného umenia.

adamiti

adamiti — všeobecný názov náboženských siekt hlásajúcich návrat k rajskému stavu nevinnosti, v akom žili Adam a Eva. Preto sa na svojich schôdzach stretávali nahí, odmietali manželstvo a rodinu a voľný pohlavný styk nepokladali za hriešny. Adamiti sa vyskytovali už v 2. stor. medzi gnostikmi, v 14. stor. v Bulharsku, začiatkom 15. stor. v Čechách v ľavom krídle husitského hnutia táboritov.

adat

adat [arab. > malajsky] — obyčajové právo, nepísaný tradičný zákonník najmä obyvateľstva v indonézsko-malajskej kultúrnej oblasti, ale aj v ďalších islamských krajinách. Normy adatu vznikali v podmienkach rodovej spoločnosti, vychádzali z predislamskej tradície, upravovali podľa miestnych pomerov sociálne, politické a ekonomické vzťahy. Dopĺňali islamské náboženské právo (→ šaría). V 20. stor. boli viaceré normy odporujúce neislamskému právu (krvná pomsta, výkupné za vraždu, únos nevesty ap.) zakázané a sankcionované (napr. v stredoázijských republikách bývalého ZSSR).

Adeodatus I.

Adeodatus I., aj Deusdedit, sv., ? – 8. 11. 618 Rím — pápež (615 – 618) talianskeho pôvodu. Najskôr bol 40 rokov kňazom, až v starobe zvolený za pápeža.

Adeodatus II.

Adeodatus II., ? – 17. 6. 676 — pápež (672 – 676) talianskeho pôvodu. Od mladosti bol mníchom (benediktín), ako starec zvolený za pápeža. Podporoval kláštory, bol známy svojou štedrosťou. Bojoval proti monoteletizmu.

adiaforon

adiaforon [gr.] — nab. fakt, úkon alebo vec náboženského alebo mravného charakteru, ktoré nemajú záväzný vzťah k viere alebo k vierouke, preto sa ani nevyžadujú, ani nezakazujú.

Ádi Granth

Ádi Granth [sanskrit], Prvá kniha — sikhské kánonické dielo. Obsahuje takmer 6-tis. textov rôznych autorov (hinduistických svätých, najmä guruov). Kompiloval ho 1604 piaty sikhský guru Ardžan (aj Ardžun, *1536, †1606), sikhovia prijali verziu zrevidovanú 1704 desiatym guruom Góbindom Singhom. Po smrti Góbinda Singha sa Ádi Granth stal jedinou duchovnou autoritou sikhov, považovaný je za žijúceho gurua (Guru Granth Sahib). Kópia knihy Ádi Granth sa nachádza v každom sikhskom chráme (gurdvára); uložená je na čestnom mieste, je predmetom uctievania a každodenne sú z nej odriekané posvätné texty.

ad maiorem Dei gloriam

ad maiorem Dei gloriam [-jó- deí gló-; lat.], A. M. D. G. — všetko pre väčšiu slávu Božiu; heslo Spoločnosti Ježišovej (→ jezuiti).

administrátor

administrátor [lat.] —

1. ekon. člen správnej rady účastinnej spoločnosti vymenovaný pri založení spoločnosti štatútom alebo na zakladajúcom valnom zhromaždení účastinárov. Delegovaný administrátor zastupuje funkciu prezidenta akciovej spoločnosti, ak zvolený prezident nemôže túto činnosť vykonávať alebo ak zomrel;

2. inform. v počítačových systémoch používateľská rola s rozšírenými právami;

3. náb. biskup alebo kňaz, ktorý v zastúpení vedie duchovnú správu; v katolíckej cirkvi podľa Kódexu kánonického práva kňaz, ktorý z ustanovenia diecézneho biskupa zastupuje farára počas jeho neprítomnosti (→ apoštolský administrátor; → farský administrátor). V evanjelickej a. v. cirkvi je administrátor vymenovaný seniorom.

Adonaj

Adonaj [hebr.], Adonai — v Starom zákone oslovenie Boha (Adonaj = môj Pán) nahrádzajúce výslovnosť tetragramu JHVH označujúceho vlastné Božie meno, ktoré sa v judaizme nesmelo vyslovovať.

adopcianizmus

adopcianizmus [lat.] — nab. učenie považované za bludné, ktorého pôvodcom bol toledský arcibiskup Elipandus (8. stor.). Podľa neho v Ježišovi Kristovi sú dve synovstvá – božské a ľudské; svojou božskou prirodzenosťou je pravý Boh, ale svojou ľudskou prirodzenosťou je len Bohom adoptovaný.

adorácia

adorácia [lat.] — vzývanie, zbožňovanie, klaňanie sa v zmysle vzdávania úcty; rôzne formy prejavu náboženského uctievania ako pokľaknutie, padanie na tvár (→ proskynéza), hlboké úklony ap. V katolicizme patrí adorácia jedine Bohu alebo trom božským osobám, eucharistii (poklona pred vyloženou sviatosťou oltárnou), prípadne symbolom Kristovho vtelenia, Kristovej osoby (napr. Ježišovo srdce, päť Kristových rán). Z hľadiska zobrazovania náboženských tém sa adorujúca osoba nazýva adorant. Zobrazenie uctievania osôb (napr. panovníkov alebo svätých) sa nazýva apoteóza.

advent

advent [lat.] — v kresťanstve časť cirkevného roka pred Vianocami. Od 4. stor. sa takto označuje štvortýždňová príprava na sviatok Božieho narodenia spojená s pokáním a modlitbami, tradične sa obmedzovalo svadobné veselie. Liturgickou farbou adventu je fialová. Prvá adventná nedeľa (pripadá na koniec novembra alebo na začiatok decembra) je zároveň začiatok cirkevného roka.

V ľudovej kultúre na Slovensku je obdobie adventu späté s predstavou o magickom význame začiatku, ktorý môže pozitívne alebo negatívne ovplyvniť budúci život aktivitou nadprirodzených síl (→ stridžie dni). Charakteristické sú ochranné obyčaje, ľúbostné čary, veštenie, obchôdzky s maskami, vinšovanie, ale aj zákaz ženských prác. S adventom súvisia aj niektoré povery. Napr. na vých. Slovensku do pol. 20. stor. sa dbalo na to, aby pri rannom zvonení kostolných zvonov všetky dvere na dome a hospodárskych budovách zostali zatvorené, aby bosorky nemohli škodiť ľuďom a domácim zvieratám. V okolí Topoľčian si dievčatá veštili budúceho ženícha pomocou kantrovnice, nite upradenej, požutej, usušenej a vyšitej na handričke, ktorú si muselo dievča pripraviť počas adventu (kantry), sediac na jednom mieste, a na noc si ju dať pod hlavu. V poslednom období sa rozšírila výzdoba interiéru adventnými vencami nesúcimi 4 sviece, z ktorých každá symbolizuje jednu adventnú nedeľu. Táto tradícia bola pôvodne charakteristická pre germanofónne krajiny.

adventizmus

adventizmus [lat.] — smer v protestantizme, ktorý vznikol v 30. rokoch 19. stor. v USA. Jeho zakladateľom bol baptistický kazateľ William Miller (*1782, †1849), ktorý 1831 na základe prorockých kníh Biblie predpovedal na rok 1843 parúziu (druhý príchod) Ježiša Krista. Toto nevyplnené proroctvo malo 1844 za následok rozpad adventizmu. Jedno zoskupenie vytvorili stúpenci W. Millera, od 1858 s názvom Americké miléniové združenie (American Millennial Association), označovaní aj ako evanjelickí adventisti, ktoré začiatkom 20. stor. zaniklo. R. 1854 sa z neho vyčlenili Adventistickí kresťania (Advent Christians) a Únia života a adventu (Life and Advent Union). Úniu tvorili milleristi, ktorí verili, že Kristus 1843 skutočne prišiel, len sa nezjavil telesne, ale duchovne.

Najväčší význam dosiahlo zoskupenie Adventisti siedmeho dňa, ktoré 1863 založili Joseph Bates (*1792, †1872), James White (*1821, †1881) a Ellen Whitová (White; *1827, †1915); jeho stúpenci si uchovali vieru vo význam adventu a v neomylnosť Biblie, jediného zdroja viery, s osobitným dôrazom na na Knihu proroka Daniela a Zjavenie Jána, prijali svätenie soboty (siedmeho dňa) namiesto nedele (prvého dňa). V sobotu nesmú nielen pracovať, ale ani pripravovať jedlo. Popierajú nesmrteľnosť duše, učenie o pekle a raji, medzi seba prijímajú len tých, čo uznávajú Krista za osobného spasiteľa. Krstia ponorením do vody. Whitová zaviedla zákaz konzumácie určitých jedál, zakazujú sa aj akékoľvek zábavy, neschvaľuje sa ani čítanie beletrie. Adventizmus vyvíja rozsiahlu misijnú činnosť. Hlása, že druhý príchod Krista závisí od toho, ako rýchlo prijmú adventizmus všetci ľudia. Z USA (centrála vo Washingtone) sa adventizmus dostal 1840 do Juž. Ameriky, 1864 do Európy, 1885 do Austrálie a 1887 do Afriky. Na Slovensku sa rozšíril po 1. svet. vojne pôvodne ako štátom neuznaná náboženská spoločnosť, počas vojnovej Slovenskej republiky zakázaná, dočasne aj v 50. rokoch, od 1970 názov → Cirkev adventistov siedmeho dňa.

advocatus diaboli

advocatus diaboli [-ká- -lí; lat.] — náb. diablov advokát; pri cirkevnom kanonizačnom procese (blahorečenie, resp. svätorečenie; → kanonizácia) osoba, tzv. promotor fidei, ktorej povinnosťou je uviesť všetky okolnosti svedčiace proti svätosti kanonizovaného. Prenesene človek používajúci argumenty (s ktorými sám nesúhlasí) len preto, aby protivníka prinútil ďalej argumentovať; prenesene kto sa snaží roznietiť diskusiu sústavnými protiargumentmi.

africké tradičné náboženstvá

africké tradičné náboženstvá — africké autochtónne kulty, náboženské predstavy a obrady pôvodných obyvateľov Afriky, ktoré vznikali v obdobiach pred vpádom Arabov a pred príchodom Európanov; dodnes sú rozšírené južne od Sahary. Africké národy, národnosti a kmene sa líšia kultúrou, náboženskou vierou a kultmi. Aj keď majú veľa spoločných čŕt, nemožno hovoriť o jednom spoločnom africkom náboženstve. Po 1760, keď vyšlo dielo Charlesa de Brosses (*1709, †1777) O kulte bohov – fetišov alebo porovnanie starodávneho náboženstva Egypta so súčasným černošským náboženstvom (Du culte des dieux fétiches ou parallèle de l’ancienne religion de l’Egypte avec la religion actuelle de Nigritie), sa pri afrických náboženstvách začal používať termín fetišizmus, pod ktorým sa rozumelo uctievanie prirodzených alebo umelo zhotovených predmetov, podľa veriacich obdarených nadprirodzenými vlastnosťami (→ fetiš).

Tradičné náboženstvo preniká do všetkých sfér života, preto neexistuje formálny predel medzi posvätným a svetským, náboženským a nenáboženským, duchovnou a materiálnou sférou života. Rozšírená je sakralizácia prírodných javov, skál, stromov, stĺpov a drevených figúr pripomínajúcich človeka alebo zviera, predmetov každodennej potreby ap., ako aj animistická viera v duše a duchov obývajúcich a ovládajúcich určité predmety a prírodné javy. Významnú úlohu v živote afrických domorodcov zohráva mágia a viera v magickú moc čarodejníkov. Vžitá bola aj predstava o nadprirodzenej duchovnej sile charakterizovanej ako životná sila (v jednotlivých kmeňoch má rôzne názvy, → bantuská filozofia), ktorá vzbudzuje strach a pocit nebezpečenstva či ohrozenia, ale niekedy sa javí ako priaznivá a môže sa prenášať z jedného nositeľa na druhého; od nej závisí životaschopnosť nositeľa.

Jednou z najarchaickejších foriem afrických tradičných náboženstiev zachovaných vo väčšine národov Afriky je totemizmus. Totemy sa tradujú prevažne po materskej línii (kmene s matriarchálnym rodom), ale aj patrilineárne. Aj tam, kde sa totemizmus zachoval v prežitkovej forme, panuje presvedčenie, že niet človeka bez totemu. Pre Dogonov v záp. Afrike sú zviera a človek blížencami. Kpellovia na juhu Guiney a v str. Libérii sú presvedčení, že každý človek má totem. Totemy sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou v závislosti od miestnych podmienok. U Sanov (Bušmenov) sa mýty o predkoch poloľuďoch-polozvieratách (gazelách, býkoch) vyobrazených na skalných kresbách reprodukujú v magických obradoch. Za totemové zvieratá sa u Mandingov (Malinkov) v záp. Sudáne pokladajú pytón, krokodíl, korytnačka a i. U Jorubov v Nigérii boli rody nazvané podľa slona, opice, barana a i. S rozpadom rodovo-kmeňového zriadenia sa totemizmus zachoval v prežitých formách (napr. rozšírená predstava, že duše zomretých sa vteľujú do hadov). Osobitný charakter majú prežitky totemizmu v sociálne diferencovaných spoločenstvách, kde sa niektoré zvieratá ako slon, lev alebo leopard pokladajú za späté len s náčelníkmi alebo s kráľmi. V štátnych útvaroch východoafrického Medzijazeria a Guiney bolo povinnosťou poddaných prinášať kože všetkých zabitých leopardov vladárovi; leopardiu kožušinu mohol používať len náčelník, kráľ a jeho rodina. Medzi skalnými kresbami Sanov dominujú vyobrazenia fantastických zvierat, ktoré v minulosti Sani označovali ako dažďového býka. U súčasných Sanov sa zachovala predstava o daždi ako o nadprirodzenej bytosti v podobe býka žijúceho v jame, v ktorej sa zhromažďuje dažďová voda. Keď vyjde býk z jamy, začína pršať. Obrad privolávania dažďa spočíva v tom, že čarodejník robí úkony napodobňujúce vyťahovanie býka z jamy. S totemizmom sa spája ústredná postava náboženstva Sanov C’agn, za stelesnenie ktorého sa pokladá modlivka nábožná (Mantis religiosa). Pripisuje sa mu funkcia kultúrneho hrdinu, najmä premena pôvodných „zvieracích ľudí“ na naozajstných, t. j. na Sanov, v niektorých ich kmeňoch sila ovládať dážď. Ešte v prvej štvrtine 20. stor. boli zaznamenané pomerne rýdze formy totemizmu v sanských kmeňoch žijúcich na púšti Kalahari a u Khoinov v Namíbii. V súčasnej Afrike sa s totemizmom možno stretnúť u Pygmejov na rieke Ituri v Kongu.

Charakteristickou črtou väčšiny afrických tradičných náboženstiev je kult predkov, viera vo vplyv mŕtvych na život potomkov, predkovia slúžia ako garanti pozemského blahobytu. Ani jedna významná udalosť v živote rodu (sejba, zber plodín, iniciácia, manželstvo) sa nezaobíde bez prinesenia obete predkom. Pred lovom i po ňom sa obracajú k božstvám aj k predkom s prosbou za dobrý úlovok alebo s vďakou za bohatú korisť. Pri obradoch sa často používajú masky predstavujúce zomretých. Jorubovia poznajú zvláštny druh maskovania Egungun spojený s kultom predkov. Egungun je muž, ktorý sa vrátil od mŕtvych. Je zahalený do rúcha z trávy a do tvárovej masky, ktorá má zvyčajne úzke pery a dlhý špicatý nos. U Hererov existovali tri súbory predstáv spojených so zomretými. Podľa prvého sa duchom zomretého stal tenký červ usadený v chrbtici človeka. Bolo ho možné zneškodniť len tak, že sa mŕtvole zlomila chrbtica, čo malo znemožniť dostať sa jeho duchovi na slobodu. Mŕtvolu zohli, zabalili do kože a zakopali blízko chyže, ktorú po pochovaní opustili. Druhá skupina predstáv sa týkala zomretých čarodejníkov a veštcov, z ktorých sa stávali prízraky a vracali sa k súkmeňovcom v podobe človeka alebo zvieraťa. Tretí komplex predstáv tvorili zomretí predkovia ovakuru, ktorí žili pod zemou vo svojich hroboch a ľuďom mohli pomáhať, ale aj škodiť. Pripisoval sa im vplyv na život rodovej občiny. Osobitnú moc mali duchovia starejších a náčelníka kmeňa. Hlavným miestom spojeným s kultom predkov bolo ohnisko s nevyhasínajúcim ohňom, ktoré sa nachádzalo vnútri osady. U Zuluov bol hlavnou náboženskou vierou kult predkov s rozvinutými animistickými predstavami. Na predkov sa obracali s prosbami, modlitbami a obeťami. V predstavách Kongov (Bakongov) bol svet obývaný nielen ľuďmi, ale aj duchmi, z ktorých každá skupina mala svoj názov. Najdôležitejšia bola skupina bakulu, duchovia zosnulých členov rodu, ktorí pokračujú vo svojej existencii a zostávajú naďalej členmi rodu. Ďalšiu skupinu duchov tvorili duchovia predkov (bankita), ktorí zomreli násilnou smrťou. Patrili k nim aj prapredkovia, ktorí zahynuli v bojoch a zdržujú sa v lesných húštinách blízko riek. Keďže rodová občina sa skladala zo všetkých jedincov obidvoch pohlaví žijúcich na zemi aj pod zemou, bol rod nesmrteľný. Osada môže byť zničená, ale rod bude existovať ďalej. Predkovia posielajú členom rodu potravu v podobe divorastúcich alebo pestovaných plodín a zvierat. Na zabezpečenie dostatku je nevyhnutné odbavovať početné náboženské obrady, prevažne na hroboch alebo v centre kultu predkov celého rodu, v tzv. chyži bakulu. Udržiavanie ohňa, starostlivosť o príbytok bakulu a vykonávanie rituálu kultu predkov bolo povinnosťou osobitného žreca, ktorý mal udržovať dobré vzťahy s bakulu. Lubovia (Balubovia) verili, že celý život rodu, zdravie, blahobyt alebo naopak choroby, smrť, neúroda ap. závisia od predkov. Pre náboženstvo kmeňa Kpellov v záp. Sudáne bolo charakteristické prinášanie obetí. Obete sa dávali do blízkosti obydlí, na hroby, na medze občinových polí, pod stromy nezvyčajných tvarov, na križovatky ciest, do lesných porastov. V každodennom živote Ašantiov v Ghane zaujímali najdôležitejšie miesto dva kulty: uctievanie rodových predkov a obrady spojené s náboženským združeniami ntoro – dušou, osobnosťou, osobnou silou, charakterom, od ktorých záviseli blahobyt a úspech. Ašantiovia sa delili na deväť ntoro, väčšina z nich sa nazývala podľa jazier a riek. Každé ntoro malo svoje tabuizované zvieratá a rastliny a osobitné rituálne dni. Príslušnosť k ntoro sa dedila po otcovi. Hlavným obradom bolo obetovanie eponymu ntoro, ktoré vykonával náčelník alebo starosta osady, kde bývali členovia príslušného ntoro. U prostých Ašantiov mal kult predkov pomerne skromný charakter. Zložitejší a okázalejší bol u staršinov a náčelníkov, zvlášť zložitý a zdĺhavý bol rituál uctievania duchov zomretých ašantských kráľov.

U národov, v ktorých ešte pred vpádom Arabov a európskych kolonizátorov vznikli štátne útvary so svojou aristokraciou, sa objavili aj vyšší bohovia, božstvá pospájané v polyteistickom systéme príbuzenskými zväzkami, na čele s najvyššími bohmi. U Akanov bol hlavou panteónu boh Ňjame – vládca neba, uranický boh. Zvukovo blízke mená (Ňjame, Ňjambe, Nzambi ap.) mali najvyšší bohovia mnohých národov medzi riekami Niger a Zambezi, všetci zosobňovali Slnko, dážď, blesky i celú nebeskú klenbu. Všeobecne bolo rozšírené uctievanie zeme ako plodonosného živlu. Za niektorými najvyššími bytosťami možno vybadať postavu prapredka, ako je Unkulunkulu (doslova starý, prestarnutý mýtický prapredok) u Zuluov. Podľa podania Akanov bol Ňjame veľký predok a zároveň veľký boh, otec všetkých ľudí. U Jorubov sa jeden z prvých vladárov Šango stal bohom hromu a blesku. Kongolo, mýtický zakladateľ prvého štátu Lubov (Balubov), bol zároveň zosobnením dúhy a najvyšším duchom predkov, kmeňovým božstvom. V rodokmeňových afrických kultoch sa vyskytuje splývanie duchov prírody s duchmi predkov rodu alebo kmeňa. V spoločenskom živote národov na juh od Sahary zohrávali významnú úlohu tajné spolky či zväzy, náboženské organizácie s veľkým hospodárskym a politickým vplyvom, ktoré ukladali povinnosti a zasahovali do majetkových konfliktov i do rodinných záležitostí. Zvyčajne sa nazývali podľa zvierat (leoparda, krokodíla ap.).

Ag

Ag

1. chem. značka striebra;

2. imunolog. skr. antigénu;

3. náb. skr. Knihy proroka Aggea; → Aggeus, → Biblia.

aga-chán

aga-chán [tur.], Ághá Chán — pôvodne starší brat, pán; dedičný titul hlavy šíitskej sekty ismá’ílíja. Prvý titul aga-chán udelil perzský šáh 1817 Hasanovi Alímu Šáhovi (*1800, †1881), druhým aga-chánom bol jeho syn Alí Šáh (†1885), tretím Mohammed Šáh (*1877, †1957), syn Alího Šáha, od 1957 patrí titul vnukovi tretieho aga-chána, princovi Karimovi al-Husainímu Šáhovi (narodený 1936 v Ženeve).

agapé

agapé [gr.] —

1. láska Boha k ľuďom a ľudí k Bohu i k blížnemu;

2. starokresťanská bratská spoločná hostina, ktorá mala slúžiť na upevnenie jednoty veriacich a podporu chudobných; obdoba sakrálnych hostín v judaizme a helenizme, pripomienka večere Pánovej spojená so slávením eucharistie. Pre neporiadky, ktoré vznikali neskôr, milánsky biskup Ambróz agapé zakázal, snem v Kartágu (391) sa uzniesol vyčleniť agapé zo slávenia eucharistie a viaceré miestne snemy ich zakázali konať v chráme. Od začiatku 5. stor. postupne zanikali.

Agapét I.

Agapét I., sv., ? – 22. 4. 536 Konštantínopol — pápež (535 – 536) talianskeho pôvodu. Vo februári 536 na prosbu ostrogótskeho kráľa Theodahada šiel do Konštantínopola za byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým, aby sa pokúsil zabrániť pripojeniu Itálie k jeho cisárstvu. Bol neúspešný a tam aj zomrel.

Agáta

Agáta, sv., 3. stor. — panna a mučenica rímskokatolíckej cirkvi z Catanie (Sicília) z obdobia vlády cisára Decia (okolo 250). Podľa legendy ako kresťanka odmietla sobáš s pohanom. Ten ju odovzdal do nevestinca, nezriekla sa však viery. Zomrela vo väzení po mučení (palicovaním, naťahovaním na škripec a pálením, uťali jej prsia). Obyvatelia Catanie ju vzývali pri výbuchu sopky Etny na Sicílii (251); ochrankyňa pred ohňom, patrónka kovolejárov (odlievačov zvonov). Jej najčastejším atribútom je dvojica uťatých pŕs na mise, kliešte, pochodeň, panvica so žeravým uhlím alebo horiaca hranica, niekedy bochník chleba (ochrankyňa pred hladom po zhubných požiaroch). Sviatok 5. februára.