Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Nezaradené - antická literatúra

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 85 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aelianus Claudius

Aelianus Claudius [éliá- klau-], genitív Aeliana Claudia, gr. Ailianos Klaudios, asi 175 Praeneste, dnes Palestrina, Taliansko – okolo 235 — grécky filozof, učiteľ rečníctva a prozaik. V diele Zvláštnosti zvierat (Peri zóón idiotétos) poukazuje na múdrosť prírody a mnohé zvieratá dáva ľuďom ako vzor, dielo o ľuďoch Rozmanité príbehy (Poikilé historia) obsahuje moralistické anekdoty. Bol obľúbený aj pre čistý jazykový štýl (→ aticizmus). Autor štylisticky pozoruhodnej ​epištolografie, vo fiktívnych listoch čerpal ľúbostné a iné príbehy z diel antických rečníkov a dramatikov (Menandros) zo 4. stor. pred n. l.

agón

agón [gr.] — v antickej komédii časť, v ktorej sa v prudkom dialógu stretávajú predstavitelia (hlavné postavy) drámy. Tieto dialógy majú osobitnú metrickú organizáciu: Aristofanés napr. nahradil jambický trimeter anapestickým alebo štvorstopovým jambickým veršom, najčastejšie však štvorstopovým trochejským veršom.

Achilleis

Achilleis, genitív Achilleidy — byzantský veršovaný životopis zo 14. – 15. stor. podávajúci v romantizujúcom duchu stredovekých rytierskych románov osudy hrdinu trójskej vojny Achilla. Achilleis je odrazom návratu k národným, domácim námetom v období okupácie byzantských území latinskými križiakmi. Hrdina Achilles pripomína povahou aj činmi byzantského národného hrdinu Digenisa Akrita, hlavnú postavu eposu Digenés Akritas.

Achilleus Tatios

Achilleus Tatios, genitív Achillea Tatia, 2. – 3. stor. — grécky antický románopisec. Autor dobrodružného ľúbostného románu Príbeh Leukippy a Kleitofónta (Ta kata Leukippén kai Kleitofónta), ktorý obsahuje množstvo vsuviek (listy, bájky) a opisov cudzích krajín. Autor v úsilí o umelecký realizmus potláča v románe heroický pátos a racionalisticky vykladá nadprirodzené javy. Niektoré opisované príhody prevzal z románov iných autorov (Charitón, Longos, Xenofón z Efezu). Obľúbený bol najmä v byzantskom prostredí.

Aischinés

Aischinés, genitív Aischina, asi 390 pred n. l. Kothókidai v Atike – asi 315 pred n. l. Rodos — aténsky rečník a promacedónsky politik, súper Demostena. R. 339 pred n. l. sa pričinil o vojenský zásah Filipa II. vo vnútorných sporoch Grékov o Delfy. Po porážke Atén pri Chairóneii 339 pred n. l. v reči Proti Ktésifóntovi (Kata Ktésifóntos, 336 pred n. l.) zamietol návrh odmeniť Demostena zlatým vencom ako protizákonný; súd prehral a odišiel do vyhnanstva na Rodos. Aischinove reči sa vyznačujú elegantným štýlom, jeho listy sú apokryfmi.

Aischylos

Aischylos, genitív Aischyla, 525/524 pred n. l. Eleuzína – 456/455 pred n. l. Gela, Sicília — grécky autor tragédií, popri Sofoklovi a Euripidovi najväčší z gréckych dramatikov. Počas grécko-perzských vojen bojoval v bitke pri Maratóne (490 pred n. l.). Väčšinu života trávil v Aténach.

Údajne napísal do 90 hier, z ktorých sa zachovalo 7 úplných (pôvodne v rámci trilógií či tetralógií): Peržania (Persai, 472 pred n. l.) – na politicky aktuálnej téme hodnotí perzskú expanziu ako porušenie božského poriadku; Siedmi proti Tébam (Hepta epi Thébas, 467 pred n. l.) – na pozadí mýtu o dôsledkoch Laiovej viny, ktorú zmýva až krv Oidipových synov, vyzdvihuje nepokorenosť demokratických Atén; Prosebníčky (Hiketides) – Danaove dcéry utekajú pred núteným sobášom a nájdu útočisko v meste Argos; Prikovaný Prométheus (Prométheus desmótés; slovenský preklad M. Okál, 1960) – ukazuje cenu pokroku, dobrodinec ľudstva si musí krádež ohňa odpykať prikutý ku kaukazskému bralu, v závere trilógie sa zrejme zmieruje s Diom (Zeus). V jedinej zachovanej trilógii Oresteia (458 pred n. l.; slovenský preklad V. Mihálik, 1988) – Agamemnón, Obeť za mŕtveho (Choéforoi) a Skrotenie fúrií (Eumenides), rozoberá problém krvnej pomsty, ktorú nahrádza vyspelejšia mravná i právna ustanovizeň súdu. Hlavná myšlienka Aischylovej tvorby: ľudský i božský poriadok sa zdokonaľujú, ručiteľom je najvyšší boh Zeus, ktorý trestá človeka, ak jeho pýcha naruší danú rovnováhu sveta. Aischylos je klasikom tragédie, ktorú zdokonalil zavedením druhého herca, posilnil dialogickosť a dramatickosť; na konci života zaviedol (podľa Sofoklovho vzoru) tretieho herca (v trilógii Oresteia).

Akathistos

Akathistos [-tis-] — byzantský cirkevný hymnus na počesť Bohorodičky. Spieval sa postojačky, odtiaľ názov (starogr. kathidzó = sedím, akathistos = bez sedenia). Skladá sa z úvodného kondaku (→ kontakion), z 24 strof zoradených v alfabetickom akrostichu a z tzv. pozdravov. Dogmatické, epické, dramatické i lyrické prvky tvoria účinný poetický celok. Jeho autorom je pravdepodobne Roman Sladkopevec. Slovenský liturgický preklad (1992) vznikol z cirkevnoslovanskej predlohy; spieva sa pri gréckokatolíckych a pravoslávnych bohoslužbách na 5. sobotu Veľkého pôstu.

Alain z Lille

Alain z Lille [alen lil], Alain de Lille, Alanus ab Insulis, medzi 1118 – 1130 asi Prémesque pri Lille – 1203 Cîteaux — francúzsky autor latinských didaktických, teologických, liturgických a moralistických spisov; doctor universalis. Jeho Nárek Prírody (De planctu Naturae, asi 1170) je rozhovor autora s kráľovnou Prírodou podriadenou Bohu, filozofická báseň Anticlaudianus (1182) je plná alegórií, mýtov a vízií, Kniha podobenstiev (Liber parabolarum) obsahuje veršované aforizmy.

Alexandreis

Alexandreis, Alexandreida — literárnohistorický názov veršovaných a prozaických diel o živote macedónskeho kráľa Alexandra III. Veľkého a jeho výpravách; vyjadruje ideál stredovekého šľachtického hrdinu, ktorý sa riadi kresťanským mravným kódexom. Obľúbený v antickej literatúre i v stredovekých literatúrach. Pôvodnou predlohou bol starogrécky román od neznámeho autora, z ktorého čerpala byzantská literatúra; západoeurópske literatúry čerpali z latinského spracovania, najmä z historického diela Curtia Rufa a z prepracovanej gréckej predlohy od Julia Valeria (4. stor.) a archipresbytera Leona (Leo Archipresbyter Neapolitanus, aj Leone di Napoli, 10. stor.). Na pôvodné latinské veršované spracovanie francúzskeho spisovateľa Gautiera de Châtillon nadväzovali literárne spracovania tejto témy v jednotlivých národných literatúrach: v nemeckej literatúre napr. od Ulricha von Eschenbach (*asi 1250, †po 1300), v českej literatúre patrí verzia Alexandreidy k prvým dielam v českej literatúre písaným v národnom jazyku, v slovenskej literatúre poviedka O živote a smrti Alexandra Veľkého (De vita et morte Alexandri, koniec 15. stor.) i školské hry (napr. hra o Alexandrovi Macedónskom, ktorú 1755 predviedli jezuiti v Banskej Štiavnici).

Alkaios

Alkaios, genitív Alkaia, 7. – 6. stor. pred n. l. Mytiléné (dnes Mytilini na ostrove Lesbos) — grécky antický lyrik. Jeho ostré politické básne (gr. stasiótika) odrážajú boje medzi aristokraciou a ľudom v Mytiléné, populárne boli jeho pijanské piesne (gr. sympotika). Autor sólovej (monodickej) lyriky, ktorá bola spievaná. V staroveku vysoko cenený, zaraďovali ho hneď za Sapfó, ich ľúbostný vzťah je zrejme legendou. V Ríme obsahovo i formálne inšpiroval Horácia. Podľa Alkaia je nazvaná alkajská strofa (→ antický časomerný veršový systém).

Alkifrón

Alkifrón, 2. stor. — grécky autor fiktívnych listov (→ epištolografia, význam 3). Hojne čerpal z novej atickej komédie (→ grécke antické divadlo) a podobne ako v Menandrových hrách aj v zbierke Alkifrónových Listov (Epistolai, zachovalo sa ich 118, podľa iných zdrojov 124) vystupujú príslušníci nižších spoločenských vrstiev (roľníci, rybári, príživníci, hetéry). Niektoré z listov sa pripisujú historickým osobnostiam (napr. hetéra Fryné píšuca Praxitelovi, Leontion píšuca Epikurovi, vzájomné listy Menandra a Glykery). Alkifrónovými nasledovníkmi v 2. – 3. stor. boli o. i. Filostratos a Aelianus Claudius; koncom 5. stor. prevzal mnohé z jeho viet epištolograf Aristainetos.

Alkman

Alkman, po 650 pred n. l. — grécky básnik, vojnový zajatec z Malej Ázie žijúci v Sparte. Najstarší (nám známy) autor chórickej meliky, t. j. zborových lyrických básní, ktoré boli spievané (gr. melos = pieseň, spev, melódia). Písal ich v dórskom nárečí a pravdepodobne ich aj sám s dievčenským zborom nacvičoval a hudobne sprevádzal. Úspech mali Alkmanove lyrické hymny, napr. partheneia (tzv. panenské piesne) oslavujúce bohov a ľudí, pajany, ľúbostné piesne a i.

Alkuin

Alkuin, Alcuin, latinsky Alcuinus, anglosasky Alhwin, okolo 735 Northumbria – 19. 5. 804 Tours — anglosaský latinský učenec, filozof a básnik, podľa Eginharda najvzdelanejší muž svojich čias. Zakladateľ stredovekého európskeho školstva, poradca Karola Veľkého, považovaný za hlavného tvorcu jeho reformy vzdelávania (→ karolovská renesancia). Od 782 viedol najvýznamnejšiu dobovú dvorskú školu (palácová škola, schola palatina, resp. palácová akadémia) pri dvore Karola Veľkého v Aachene.

Autor latinských básní Báseň o kukučke (Versus de cucullo) a Spor jari a zimy (De luscinia), dialógov Rozhovor o pravej filozofii (Disputatio de vera philosophia), učebníc O Pravopise (De orthographia), Rozhovor o rétorike a o cnostiach (Dialogus de rhetorica et virtutibus) a Dialektika (De dialectica), prvej stredovekej dogmatiky O viere v svätú a nedeliteľnú Trojicu (De fide sanctae et individuae Trinitatis, 802), výkladov biblických kníh, napr. Výklad Evanjelia podľa Jána (Expositio super Iohannem), List (apoštola Pavla) Hebrejom (Expositio in epistolam Pauli apostoli ad Hebreos), životopisov svätých a i. Písal i poéziu, v ktorej spájal motívy erotickej i náboženskej lásky. Alkuinove listy sú dôležitým historickým prameňom.

Ammianus Marcellinus

Ammianus Marcellinus, genitív Ammiana Marcellina, okolo 330 Antiochia (dnes Antakya, Turecko) – okolo 400 Rím — rímsky historik; pôvodom Grék, posledný veľký historik rímskej antiky. Autor rozsiahlych Rímskych dejín (Rerum gestarum libri), z ktorých sa zachovali iba knihy 14 – 31 o období 354 – 378, dôležitý prameň o dejinách územia Slovenska. Používal bohatý až patetický metaforický štýl, rytmické členenie súvetí, v pozadí cítiť grécke jazykové myslenie. Učenosť demonštrujú rozsiahle historické, topografické, etnografické i prírodovedné odbočky. Ako vyšší dôstojník mal o udalostiach spoľahlivé informácie, použil i archívne dokumenty, k prameňom pristupoval kriticky. Podľa Tacita mal zámer byť objektívny, prejavoval sympatie voči cisárovi Juliánovi (Apostatovi).

Anakreón

Anakreón, genitív Anakreonta, 6. stor. pred n. l. — grécky antický lyrik. Po dobytí rodného Tea (Teos) v Malej Ázii ušiel a žil na dvore tyrana (samovládcu) Polykrata na Same, po jeho smrti (522 pred n. l.) na dvore tyranov Hipparcha a Hippia v Aténach. Autor elegantných, hravých i sebaironických pijanských a ľúbostných piesní. Napodobnené v apokryfnej antickej zbierke Anakreonteia ovplyvňovali európsku poéziu až do 18. stor.

analisti

analisti [lat.] — najstarší rímski dejepisci, ktorí podľa záznamov pontifikov ohraničovali opis udalostí v chronologickom slede jednotlivými rokmi, svoje letopisy (lat. annales) začínali založením Ríma. Boli to zväčša aristokrati, ktorí z politicko-propagačných príčin písali po grécky (Quintus Fabius Pictor, → Fabiovci). Autorita M. Porcia Catóna (Cato Starší) viedla k opusteniu gréckeho jazyka. Staršia generácia latinských analistov (2. pol. 2. stor. pred n. l.) sa usilovala vykladať legendy racionalisticky (Lucius Calpurnius Piso Frugi a Gaius Fannius), mladšia generácia (1. stor. pred n. l.) uprednostňovala estetické a politické hľadiská (Valerius Antias). Tradície analistov zavŕšili Lívius a Tacitus.

Andrej Krétsky

Andrej Krétsky, sv., gr. Andreas, 650 Damask – 720 Kréta — byzantský autor hymnov a cirkevný rečník; pokladaný za tvorcu básnického útvaru kánonu (význam 4), čiže hymnu zloženého z 9 troj- a štvorstrofových piesní. Veľký kánon (Ho megas kanón) s 250 strofami sa spieva piaty štvrtok Veľkého pôstu. Andrej Krétsky je považovaný za jedného z najlepších byzantských cirkevných homiletikov, vysoko sa hodnotia jeho kázne (homílie) byzantského nedeľného a sviatkového cyklu.

Anna Komnéna

Anna Komnéna, gr. Anna Komnéné, 2. 12. 1083 – po 1148 — byzantská historička, dcéra cisára Alexia I. Komnéna. Manželka (od 1097) historika a diplomata Nikéfora Bryennia (*1062, †po 1137), ktorý odmietol jej plán, aby sa po Alexiovej smrti (1118) stal cisárom, naďalej si však udržal (počas vlády Jána II. Komnéna, 1118 – 43) významné postavenie. Anna Komnéna odišla po manželovej smrti do kláštora a venovala sa historickej spisbe. Autorka 15-zväzkového diela Alexiáda (Alexias, 1148, český preklad R. Dostálová: Paměti byzantské princezny, 1996), ktoré patrí k najvýznamnejším pamiatkam komnénovskej renesancie. Nadviazala na manželovo dielo Historický materiál (Hylé historias) zahŕňajúce obdobie 1070 – 1079 a opísala na základe prameňov a spomienok obdobie otcovej vlády, zvýraznila najmä jeho štátnické a vojenské schopnosti. Používala zväčša spoľahlivé pramene, dielo je písané archaizujúcim štýlom. Jej vzormi boli Thukydidés, Polybios a Homér (názov Alexias je paralelou k Homérovej Iliade, gr. Ilias), z byzantských historikov ju ovplyvnili Ióannés Epifaneus (6. stor.) i Theofylaktos Simokattés.

Anthologia Graeca Palatina

Anthologia Graeca Palatina [-to- gréka -látí-; lat.] — zbierka gréckych antických ľúbostných, ďakovných, spomienkových, satirických a i. epigramov z rukopisu Palatínskej knižnice v Heidelbergu, ktorú zo starších zbierok zostavil v 9. stor. Kónstantinos Kefalas. Hlavní autori: Leónidas z Tarentu (1. polovica 3. stor. pred n. l.), Asklepiadés zo Samu.

antický časomerný veršový systém

antický časomerný veršový systém, antická metrika —

1. súhrn pravidiel metrickej organizácie starogréckej (vznikol v 8. stor. pred n. l.) a starorímskej (z Grécka prenikol do Ríma v 3. stor. pred n. l.) poézie. Do európskej a slovenskej literatúry prenikol v období klasicizmu. Jeho základom je metrum, ktoré má dva protikladné elementy rytmickej výstavby: dlhú (jej vyslovenie trvalo 2 móry) a krátku (1 móru) slabiku. Zaraďuje sa ku kvantitatívnej verzifikácii, pretože jeho rozhodujúcim činiteľom je čas. Rytmus verša sa zakladá na normovanom striedaní týchto prvkov: slabika je dlhá prirodzene (natura), keď je nositeľom kvantity, alebo polohou (positione), keď za ňou nasleduje skupina spoluhlások. Ak sa v skupine spoluhlások vyskytne hláska r alebo l, môže sa považovať za dlhú i za krátku (podľa potreby metra), za krátke sa považujú všetky ostatné slabiky. Dlhé a krátke slabiky sa zoskupujú do stopy, ktorá je najmenšou jednotkou metra a skladá sa z ťažkej (téza) a z ľahkej doby (arza). Metrum verša vytvárajú rovnaké alebo rozdielne stopy. Jednoduché metrum je vybudované na určitej stope, zmiešané alebo logaedické metrum sa skladá zo stôp rozličného druhu, zložené má rozličné kóla (kólon). V antickej metrike sa uplatnilo veľké množstvo stôp, ktoré sa delili podľa počtu slabík a počtu mór, ale aj podľa umiestnenia tézy, podľa zoskupenia v metre ap.;

2. verzologická (metrická) náuka o antických veršových formách a útvaroch.

apoftegma

apoftegma [gr.], gnóma, maxima, sentencia — lapidárny výrok nejakej historickej osobnosti týkajúci sa tzv. večných právd. Na školské potreby sa najmä v stredoveku zostavovali zbierky apoftegiem, florilégiá. Populárne boli moralistické výroky Disticha Catonis (3. stor.) od neznámeho autora, ako aj Výroky svätých otcov (Apofthegmata tón hagión paterón, 5. stor.).

Appianos

Appianos, genitív Appiana, asi 90 n. l. Alexandria – 180 n. l. — grécky historik; za cisára Hadriána štátny úradník v Ríme. Z obdivu k rímskej moci napísal v gréčtine Rímske dejiny (Rómaika, 24 kníh, asi 160 n. l.), z ktorých sa zachovala iba časť. Sú usporiadané geograficky podľa postupu rímskej expanzie. Napriek nepresnostiam dôležitý prameň najmä obdobia rímskych občianskych vojen.

Apuleius

Apuleius [-jus], Lucius Apuleius z Madaury, okolo 125 Madaura – po roku 170 Kartágo — rímsky spisovateľ pôvodom zo severnej Afriky. Predstaviteľ kvetnatého štýlu tzv. druhej sofistiky. Jeho bohatá grécka i latinská tvorba sa zväčša nezachovala. Dielo Apológia je súdnou sebaobhajobou proti žalobe pre použitie mágie pri ženbe s bohatou vdovou. Apuleiovým najvýznamnejším románom sú Premeny čiže Zlatý somár (Metamorphoses sive Asinus aureus, slov. Viera Bunčáková, 1962) o dobrodružstvách korintského mladíka Lucia, ktorý sa chcel dať premeniť na vtáka, ale omylom sa zmenil na somára, ľudskú podobu mu vrátila až bohyňa Izis. Súčasťou románu je aj rozprávka Amor a Psycha.

Aratos

Aratos, genitív Arata, asi 310 pred n. l. Soloi – 245 pred n. l. — grécky antický básnik. Študoval v Efeze a v Aténach, kde sa spoznal so Zénónom z Kitia a s Kallimachom z Kyrény. Okolo 276 pred n. l. ho macedónsky kráľ Antigonos II. Gonatas pozval na kráľovský dvor do Pelly, kde Aratos pri príležitosti kráľovej svadby predniesol hymnus na boha Pana. Asi 274 pred n. l. odišiel na dvor kráľa Antiocha I. Sótéra v Sýrii. Autor krátkeho didaktického eposu Nebeské úkazy (Fainomena, 1 156 veršov), v ktorom zveršoval náuku astronóma Eudoxa z Knidu; obsahuje aj mýty o vzniku súhvezdí. Často prekladaný do latinčiny a arabčiny a komentovaný.

Arnobius zo Siccy

Arnobius zo Siccy, genitív Arnobia, 3. – 4. stor. Sicca (severná Afrika) — latinský cirkevný spisovateľ. Počas vlády cisára Diokleciána (284 – 305), prenasledovateľa kresťanov, pôsobil ako učiteľ rétoriky v Sicce (k jeho žiakom patril o. i. Lactantius). Pravdepodobne v neskoršom veku konvertoval na kresťanstvo. V jeho apologetickom spise Proti pohanom (Adversus nationes, 7 kníh) vysvetľuje podstatu kresťanského učenia (1. – 2. kniha), porovnáva ho s pohanstvom (3. – 5. kniha), ktoré v záverečnej časti diela odsudzuje (6. – 7. kniha). Vystupoval najmä proti novoplatonizmu, ktorý považoval za hlavného konkurenta kresťanstva. Napriek Arnobiovmu zámeru sa v jeho spise (poznačenom silným rétorizmom) vyskytujú heretické vsuvky (pohanskej filozofii porozumel dôkladnejšie než kresťanskej náuke).

Arrianos

Arrianos, genitív Arriana, lat. Flavius Arrianus, asi 95 Nikomédia, Bitýnia – 175 Atény — grécky historik. Autor diela Alexandrova výprava (Anabasis Alexandru) o výbojoch Alexandra III. Veľkého; väčšina jeho historických diel sa nazachovala. Filozofické spisy Epiktétove rozpravy (Diatribai Epiktétu) a Epiktétova rukoväť (Encheiridion Epiktétu) zhŕňajú náuku jeho stoického učiteľa. V literárnej činnosti napodobňoval Xenofónta.

Ausonius, Decimus Magnus

Ausonius [-zonijus; lat.], Decimus Magnus, genitív Ausonia, 310 Burdigala, dnes Bordeaux – 393 (podľa iných zdrojov 394 alebo 395) tamže — rímsky básnik a rétor. Rečnícke vzdelanie získal u svojho strýka, rétora Aemilia Magna Arboria v Tolose (dnes Toulouse), neskôr pôsobil ako učiteľ gramatiky a rétoriky v Burdigale. R. 365 ho cisár Valentinián I. povolal na dvor do Augusty Treverorum (dnes Trier), aby vychovával jeho 6-ročného syna Graciána. Po Graciánovom nástupe na trón (Valentiniánov spoluvládca od 367) závratne stúpla aj Ausoniova kariéra, 370 získal hodnosť comes (dvoran), 375 bol vymenovaný za cisárovho tajomníka (quaestor sacri palatii), neskôr správca Galií (praefectus Galliarum). Keď Gracián zahynul v boji s Magnom Maximom (383), Ausonius sa odobral do rodnej Burdigaly.

Vynikajúci znalec antickej poézie, poeta ludens (= hrajúci sa básnik), tvorca básnických hračiek (gr. paignia), resp. formálnych hračiek (gr. technopaignia), napr. Trojčíselnej hádanky (Griphus ternarii numeri) alebo hexametrickej básne, v ktorej sa každý verš začína rovnakým jednoslabičným slovom, akým sa končí predchádzajúci verš; majster centónovej techniky (→ cento). Autor lascívnej Svadobnej zlátaniny (Cento nuptialis) zostavenej z bezúhonných veršov Vergília. Vo svojom najrozsiahlejšom básnickom diele, skladbe Mosella (438 hexametrov), ktoré je spojením tradičného antického enkómia, hymnu a panegyriky, opisuje krajinu v poriečí Moselly; cenné sú aj jeho oslavné básne na profesorov (Spomienka na burdigalských profesorov, Commemoratio professorum Burdigalensium), mestá Rímskej ríše (Výpočet vznešených miest, Ordo urbium nobilium), germánske dievča Bissulu a i. Zachovala sa jeho korešpondencia (7 veršovaných listov) s Pavlom z Noly (Paulinus Nolensis, *353, †431), s ktorého životným zvratom (obrátenie na kresťanskú vieru) a s následným novým prístupom k poézii (poeta christianus) sa nezmieril.

Avianus

Avianus, genitív Aviana, okolo 400 — posledný rímsky bájkar. Zveršoval parafrázy ezopovských bájok podľa Babria; mal vplyv na stredoveké zbierky bájok.

Babrios

Babrios, genitív Babria, koniec 2. stor. — grécky bájkar asi rímskeho pôvodu. V zbierke Ezopovské jambické bájky (Mythiamboi Aisópeioi) zveršoval v choliamboch pôvodné bájky v próze od ​Ezopa.

Bakchylidés

Bakchylidés, genitív Bakchylida, asi 520 pred n. l. Iulis (novogr. Iulida) na ostrove Keós (novogr. Kea) – 440 pred n. l. — grécky antický lyrik. Synovec Simónida z Keu, súper Pindara. Dvorný básnik syrakúzskeho tyrana (samovládcu) Hieróna I.

Z Bakchylidovej tvorby sa zachovalo 14 zborových piesní na oslavu víťazov (o. i. epinikion na Hieróna I.), 7 dityrambov (napr. Théseus) a fragmenty enkómií, ale aj prosebných a ďakovných piesní (pajan), ktoré boli objavené až 1896.

Barlaam a Joazaf

Barlaam a Joazaf (Jozafat) — anonymný byzantský duchovný román pravdepodobne zo 7. stor., ktorého podkladom je legenda o Buddhovom živote (tradícia pripisovala autorstvo Jánovi Damascénskemu). Rozpráva o indickom princovi Joazafovi, ktorému predpovedali, že sa obráti na kresťanskú vieru. Otec ho ubytoval v paláci, aby nevidel biedu a utrpenie. Keď však Joazaf uvidel chorého starca a umierajúceho človeka, stal sa pod vplyvom mnícha Barlaama kresťanom. Vzdal sa trónu a obrátil na vieru i otca. Opustil majetok a stal sa pustovníkom. Dielo patrilo medzi najpopulárnejšie v stredoveku, známe sú latinské, cirkevnoslovanské a i. preklady, napr. staročeská verzia Barlaam a Josafat.

Carmina Burana

Carmina Burana [kar- -rá-; lat.] — najvýznamnejšia zbierka stredovekých piesní z 11. – 12. stor. napísaných prevažne po latinsky, príp. stredohornonemecky.

Bola objavená v roku 1803 v rukopise z 1. polovice 13. stor. v bavorskom kláštore Benediktbeuern (lat. Bura Sancti Benedicti, odtiaľ názov). Obsahuje vagantské piesne (→ vagantská poézia) i anakreontské a satirické básne, ktorých tematikou je víno, ženy, literárne i mytologické postavy, satiry, paródie, ale aj náboženské hry. Charakterizuje ju tvorivý jazyk a pestré metrá. Niektorí autori básní sú známi (napr. Archipoeta, Gautier de Châtillon), mnoho skladieb však zostalo anonymných a časovo ťažko zaraditeľných.

Inšpirovali sa ňou básnici i hudobní skladatelia, o. i. nemecký skladateľ Carl Orff vo svojej kantáte Carmina Burana (1937) na texty rovnomennej zbierky. V roku 1976 bola Orffova kantáta sfilmovaná (režisér Jean-Pierre Ponelle, v hlavných úlohách speváci Lucia Poppová a Hermann Prey).

crepidata

crepidata [krepidá-; gr. > lat.], fabula crepidata — rímska tragédia na grécky mytologický námet. Názov je odvodený z gréckeho pomenovania sandálov (gr. krépis, množné č. krépides, lat. crepida, množné č. crepidae), ktoré nosili rímski herci na predstavení. Prvou rímskou crepidatou bola (nezachovaná) hra, ktorú z gréčtiny preložil Livius Andronicus a uviedol ju 240 pred n. l. pri príležitosti rímskych hier (ludi Romani, → ludi). Rozkvet crepidaty nastal v archaickom období rímskej literatúry (Naevius, Ennius, Accius, významným autorom bol aj Enniov mladší príbuzný a starší Acciov konkurent Marcus Pacuvius, *okolo 220 pred n. l., †okolo 130 pred n. l.), nie všetci však tvorili hry pre živé publikum; po Acciovej smrti sa stal z crepidaty knižný útvar. Z obdobia cisárstva sa zachovalo 9 crepidat Senecu Mladšieho. Poslednou (známou) zachovanou crepidatou je Medea od Hosidia Getu (začiatok 3. stor.) písaná centonovou technikou (→ cento).

cyklický epos

cyklický epos, kyklický epos —

1. súbor na seba nadväzujúcich eposov (gr. kyklos = kruh, cyklus) súvislo zahŕňajúcich grécke mýty od vzniku bohov po jednotlivých héroov;

2. v užšom význame eposy z okruhu trójskych a tébskych povestí. Vznikali v 7. – 6. stor. pred n. l. a ich úlohou bolo doplniť látku, ktorú nezachytávajú Homérove Ilias a Odysseia. Vynikali dejovosťou, zaostávali však umelecky (ucelenosť, dramatické napätie). Pôvodné texty v klasickom období zanikli, sú známe iba ich názvy. Do trójskeho cyklu patrili eposy O pôvode bohov (Theogonia) – o svadbe Urana (Neba) a Gaie (Zeme), z ktorých spojenia vzniklo ľudstvo; Boj Titanov (Titanomachia) – o boji Titanov s Diom a o ich porážke; Cyperské rozprávanie (Kypria) – o udalostiach pred trójskou vojnou (narodenie Heleny, objavenie Eridy na svadbe Pélea a Tetidy, Paridov súd, únos Heleny) cez začiatok trójskej vojny až po spor Achilla s Agamemnónom, ktorým sa začína Homérova Ilias; Etiópske príbehy (Aithiopis) – epos, ktorý bezprostredne nadväzoval na Iliadu; Malá Ilias, resp. Malá Iliada (Mikra Ilias) – o udalostiach od Hektorovej smrti po dobytie Tróje; Zničenie Tróje (Iliu persis, resp. Iliú persis) – o páde Tróje; Návraty (Nostoi) – o osudoch gréckych veliteľov po skončení trójskej vojny; Pieseň o Télegonovi (Télegoneia) – pokračovanie Odysseie; Príbehy z Thesprótie (Thesprótis) – o Odyseových dobrodružstvách na ceste k Thesprótom. Do tébskeho cyklu patrili eposy Oidipovo putovanie (Oidipodeia), Tébania (Thébais) a Potomkovia (Epigonoi).

Ecchius, Valentin

Ecchius [ekchijus], Valentin, aj Eck, Ekius, Eckius; prímená (podľa rodiska): Lendanus, Lindaviensis, Philyropolitanus, asi 1494 Lindau, Nemecko – 1556/57 — latinský humanista. Od 1511 študoval a pôsobil na univerzite v Krakove, od 1517 vychovávateľ v rodine Turzovcov, od 1518 rektor latinskej školy v Bardejove, 1526 – 29, 1538 – 40 a 1550 – 51 richtár v Bardejove, politicky činný. Jeho mecenášom bol Alexej Turzo. Autor asi 30 latinských prác (básne, pedagogické a politické spisy). Hlavné diela (tlač v Krakove): učebnica Dielko o umení veršovať (De arte versificandi opusculum, 1515, 1521, 1539; je námetom jedinej slovenskej monografie o Ecchiovi: Bardejovčan Valentín Ecchius a jeho učebnica Ars versificandi, D. Škoviera, 2002); dialógy Pohŕdanie svetom a príklon k cnosti (De mundi contemptu et virtute amplectenda, 1519), O spravovaní štátu (De rei publicae administratione, 1520); básnické skladby Chváloreč na Augustína Moravského (Panegyricus in laudem Augustini Moravi, 1512), Žení sa rozvážny muž? (Utrum prudenti viro sit ducenda uxor, 1518), Osožnosť priateľstva a svornosti (De amicitiae et concordiae utilitate, 1518). Vydával antických autorov (Horácius, 1521, 1522; Prudentius, 1526; sv. Augustín, 1529). Učiteľ L. Stöckela, priateľ J. Wernera.

epicédium

epicédium [gr. > lat.], gr. epikédeion; aj epitaphium, carmen funebre, thrénódion — smútočná lyrická báseň; jej paralelou v próze je pohrebná chváloreč (→ laudatio funebris).

Najčastejšou formou epicédia je elegické distichon, hlavnými témami žiaľ za mŕtvym, jeho oslava, pominuteľnosť života, nevyhnutnosť smrti, útecha. V rímskej literatúre ho rozvíjali Catullus, Ovídius, Propertius, Tibullus a Vergílius. Epicédium sa stalo vzorom pre európsku humanistickú i novšiu príležitostnú poéziu a jedným z dominantných žánrov vtedajšej doby.

Najstaršou zbierkou epicédií v slovenskej literatúre sú Náreky Panónie (Luctus Pannoniae, 1544), z mnohých autorov vynikli Ján Bocatius a Ján Filický.

Už v antike vzniklo aj parodické epicédium, a to zväčša na zvieratá (pes, papagáj, opica).

epinikion

epinikion [gr.], epinikos — antická zborová pieseň na oslavu víťaza pretekov prednášaná obyčajne v domovine víťaza.

Najvýznamnejší autori: Simónidés z Keu, Bakchylidés, Pindaros.

epyllion

epyllion [gr.] — v gréckej antickej literatúre kratšia epická báseň (gr. epyllion = zdrobnenina od slova epos) s rozsahom približne 100 – 600 hexametrov; súčasť epickej poézie.

Epylliá vznikli v helenistickom období ako odmietavá reakcia na rozsiahlu formu eposu. Vyznačujú sa učenosťou i dokonalosťou formy, kurióznou mytologickou tematikou, ale aj detailným pohľadom do psychiky hlavného hrdinu.

Hlavní tvorcovia epyllií: Kallimachos z Kyrény, Theokritos; v rímskej literatúre Catullus, Vergílius a Ovídius.

Filostratos, Flavios

Filostratos, Flavios, genitív Flavia Filostrata, lat. Lucius Flavius Philostratus, asi 170 Lémnos – asi 248 — grécky filozof a životopisec sofistickej školy. Žil na dvore Septimia Severa a Iulie Domny, na ktorej podnet napísal Život Apollónia z Tyany (Ta es ton Tyanea Apollónion) – prvý svetský životopis s bohatými mystickými prvkami o populárnom antickom divotvorcovi Apollóniovi z Tyany. Autor diela Životopisy sofistov (Bioi sofistón, 2 zväzky), pripisuje sa mu dialóg o športe a atlétoch Gymnastikos, Obrazy (Eikones, 2 zväzky) a zbierka fiktívnych ľúbostných listov.

Galénos

Galénos, genitív Galéna, aj Galénos z Pergama, lat. Claudius Galenus, 129/130 Pergamon – asi 200 Rím — starogrécky lekár a eklektický filozof. Lekárske umenie (gr. iatriké techné) študoval najmä v Pergame a v Alexandrii. Od 157 pôsobil ako lekár gladiátorov v Pergame, 161 – 166 v Ríme. Po vypuknutí moru sa vrátil do Pergama, na výzvu cisára Marca Aurelia však od 169 do smrti opätovne pôsobil v Ríme a ako osobný lekár sprevádzal cisára i na vojenskej výprave proti Markomanom. Popri Hippokratovi najvýznamnejší antický lekár a mimoriadne produktívny spisovateľ. Súpis svojich diel (153 titulov) uviedol v autobiografických spisoch O poradí vlastných kníh (Peri tés taxeós tón idión biblión) a O vlastných knihách (Peri tón idión biblión). Vo svojom učení spojil humorálnu patológiu a diagnosticko-klinické umenie hippokratovcov s náukou o anatómii a fyziológii reprezentovanou Aristotelom a alexandrijskými lekármi. Vytvoril tak obsiahly medicínsky systém, ktorý stáročia dominoval v liečiteľstve. Pokusmi dokázal, že v tepnách prúdi krv, predpokladal, že mozog je orgánom vedomia a myslenia i sídlom inteligencie. Zdôrazňoval diagnostickú hodnotu tepu a význam posudzovania moču. Pri liečení chorôb odporúčal využiť prírodné sily samotného organizmu, z liekov boli podľa neho najúčinnejšie tie, ktoré pôsobili protikladne (→ alopatia), napr. pri horúčke odporúčal studené obklady. Veľký význam pripisoval aj diéte. Pri liečení používal jednoduché výťažky z rastlín, ktoré sa nazývali galeniká (→ galenické prípravky). V období stredovekej medicíny bol najväčšou autoritou, jeho spisy, ktoré okrem empírie obsahujú aj veľa domnienok a špekulácií, sa stali základom vzdelávania a praxe lekárov predovšetkým v oblasti anatómie, fyziológie, farmakológie a patológie. Hlavné diela: O Hippokratových a Platónových názoroch (Peri tón kath’ Hippokratén kai Platóna dogmatón), O užívaní častí (Peri chreias morión), Najlepší lekár je aj filozofom (Hoti aristos iatros kai filosofos), Úvod do logiky (Eisagógé eis logikén). Písal komentáre k Platónovi a Aristotelovi, ako aj o etike a filologických otázkach.

Gellius, Aulus

Gellius, Aulus, genitív Aula Gellia, asi 125 (podľa iných zdrojov 130) pravdepodobne Rím – 180 — rímsky spisovateľ. Reminiscenciou na jeho štúdium v Aténach (165 – 167) je dielo Atické noci (Noctes Atticae, asi 170, slov. 1987), ktoré obsahuje esejisticky štylizované výpisky z diel asi 275 autorov najmä na jazykové, filozofické, literárne, historické a právne témy. V diele koncipovanom ako výchovno-vzdelávacia príručka pre syna (rátajúc aj s inými čitateľmi) Gellius k danému problému citoval názor určitého antického autora alebo ho použil ako autoritu na podporu vlastnej mienky. Obľúbený autor až do 17. stor.; v stredoveku známy pod menom Agellius.