a. a. → ad acta

AAS → Acta Apostolicae Sedis

abandon [fr.] — opustenie veci vlastníkom, zrieknutie sa určitého práva, nároku, veci ap.;

1. vzdanie sa poistenej veci alebo poisteneckého práva v prospech poisťovateľa za poskytnutú náhradu najmä v prípadoch, keď nie je istá (nedá sa zistiť), ale je veľmi pravdepodobná strata;

2. právo (námorné alebo obchodné), ktorým sa poisťovateľ chráni pred platením škôd presahujúcich poistnú sumu, ale týmto nenadobúda právo na poistené veci;

3. colná špekulácia, pri ktorej dovozca uvádza nižšiu cenu dovážaného tovaru, než je skutočná cena, a pri ktorej počíta s tým, že colné orgány tovar zadržia a preplatia mu túto nižšiu cenu. Na nútenej dražbe organizovanej colnými orgánmi tovar opäť odkúpi za cenu ešte nižšiu, než pôvodne uviedol. Navyše nemusí platiť dovozné clo, pretože colné orgány na svoj tovar clo neuvaľujú. Dovozca sa tým vyhne plateniu dovozného cla (colný abandon);

4. v anglo-americkom práve abandon lode znamená vyhlásenie majiteľa silno poškodenej lode, že plavidlo sa už neoplatí opraviť a že sa ho zrieka v prospech poisťovne za náhradu celej (konštruktívnej) straty;

5. podľa niektorých právnych poriadkov (napr. nemeckého) možnosť spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným vzdať sa svojho obchodného podielu a dať ho k dispozícii spoločnosti namiesto plnenia neobmedzenej príplatkovej povinnosti.

Abbott [ebot], Benjamin Vaughan, 4. 6. 1830 Boston – 17. 2. 1890 New York — americký právnik. Študoval na univerzite v New Yorku a na Harvardovej univerzite. R. 1870 vymenovaný prezidentom U. S. Grantom do 3-členného výboru, ktorý mal revidovať Zbierku zákonov USA. Autor 5-zväzkovej Zbierky zákonov a súdnych prípadov štátu New York (Digest of New York Statutes and Reports, 1860), Terminologického slovníka angloamerickej jurisprudencie (Dictionary of Terms and Phrases used in American or English Jurisprudence, 1879) a prvej, 14-zväzkovej Zbierky zákonov USA (United States Digest, 1879).

abdikácia [lat.] — vzdanie sa funkcie (spravidla najvyššej v štáte), odstúpenie z úradu. Na vzdanie sa väčšiny funkcií je potrebná aj osobitná, písomná forma. Abdikácia je stotožňovaná s rezignáciou.

Abendroth [á- -rót], Wolfgang, 2. 5. 1906 Elberfeld, dnes súčasť Wuppertalu – 15. 9. 1985 Frankfurt nad Mohanom — nemecký právnik. Študoval na univerzitách v Tübingene, Münsteri a vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1948 profesor v Jene, po odchode do záp. Nemecka od decembra 1948 profesor vo Wilhelmshavene, 1950 – 72 v Marburgu. Zaoberal sa otázkami medzinárodného a štátneho práva a politickou sociológiou z marxistického hľadiska. V 60. rokoch 20. stor. podporoval nemecké sociálne študentské hnutie a získal silný ideový vplyv na mimoparlamentnú opozíciu. Najvýznamnejšie diela: Vznik a kríza nemeckej sociálnej demokracie (Aufstieg und Krise der deutschen Sozialdemokratie, 1964), Dejiny európskeho robotníckeho hnutia (Sozialgeschichte der europäischen Arbeiterbewegung, 1965).

ab intestato [-tátó; lat.] — dedenie bez závetu (testamentu); dedenie zo zákona.

abjurácia [lat.] — verejné zrieknutie sa učenia, viery alebo názorov; práv. prísaha (obyčajne krivá), ktorú môže vykonať žalobca, vedome neoprávnene žalujúci, alebo žalovaný, ak vedome popiera pravdivosť tvrdenia uvedeného v oprávnenej žalobe; aj odvolanie tvrdenia pod prísahou.

abolícia [lat.] — odstránenie, zrušenie;

1. politol. zrušenie otroctva (→ abolicionizmus);

2. práv. jedna z foriem a účinkov udelenia amnestie alebo individuálnej milosti hlavou štátu; príkaz hlavy štátu orgánom činným v trestnom konaní, aby sa pri určitom trestnom čine nezačínalo trestné konanie alebo aby sa v ňom nepokračovalo a trestné stíhanie bolo zastavené.

abolicionizmus [lat.] —

1. úsilie o zrušenie zákonných, zastaraných zvyklostí; napr. hnutie bojujúce proti trestu smrti, považujúce ho za vážny zásah do najvýznamnejšieho základného práva človeka, ktorým je právo na život (humánna a demokratická spoločnosť musí byť založená na rešpektovaní života každého svojho člena a štát má na zabezpečenie svojej trestnej politiky používať také druhy trestov, ktoré nevyhnutne zabezpečia splnenie účelu. Ak ochrannú funkciu trestu môže namiesto trestu smrti dostatočne splniť aj iný trest, ktorým je doživotný trest, treba ho uprednostniť. Významným argumentom abolicionizmu je, že trest smrti je v prípade justičného omylu nenapraviteľný. Hnutie za zachovanie trestu smrti sa označuje ako retencionizmus;

2. hnutie v záp. Európe a v USA v 18. a 19. stor. usilujúce sa o zrušenie otroctva. Britskí abolicionisti, ku ktorým patrili mnohí kvakeri, začali 1783 verejnú kampaň a 1807 dosiahli zákaz obchodovania s otrokmi v britských kolóniách. Abolicionisti v USA požadovali okamžité zrušenie otroctva bez ohľadu na politické následky alebo na ústavné garancie otrokárov a ukončenie transatlantického obchodu s otrokmi. Hnutie zosilnelo po založení Americkej kolonizačnej spoločnosti (1817), ktorej cieľom bolo presídľovať amerických černochov na územie Afriky (dnešná Libéria), a po povstaní N. Turnera (1831). Formálnu podobu dostalo 1833, keď W. L. Garrison s Arthurom (*1786, †1865) a Lewisom (*1788, †1873) Tappanovcami založili vo Philadelphii Americkú protiotrokársku spoločnosť. Najradikálnejšie krídlo predstavoval W. L. Garrison, ktorý bojoval nielen proti otroctvu, ale i za celkovú reformu americkej spoločnosti a napádal aj Ústavu USA, pretože otroctvo tolerovala. Vydával časopis Liberator (1831 – 65) a jeho nekompromisný tón poburoval nielen obyvateľov Juhu, ale aj Severu. Umiernenejší stúpenci sa snažili vzbudiť vo verejnosti odpor proti otroctvu. Odmietali zákon o úteku otrokov (1850) a pomáhali im prostredníctvom tzv. podzemnej železnice. Prívrženci abolicionizmu sa stretávali so stálou perzekúciou a s útokmi, napr. 1837 bol v Altone davom zavraždený vydavateľ Elijah P. Lovejoy (*1802, †1837). R. 1840 sa hnutie rozdelilo a niektorí umiernení predstavitelia založili Liberálnu stranu. Vďaka činnosti abolicionistov sa otázka zrušenia otroctva stala kľúčovou počas občianskej vojny v USA (1861 – 65). Svoje veľké víťazstvo zaznamenali prijatím Deklarácie o oslobodení otrokov (1863) a 1865 prijatím 13. dodatku k Ústave USA, ktorý formálne oslobodil otrokov. Najznámejším dielom abolicionistickej literatúry sa stal román Chalúpka strýčka Toma (1852) H. B. Stoweovej.

abrogácia [lat.] — zrušenie normatívneho právneho aktu (právneho predpisu).

absencia [lat.] — neprítomnosť;

1. lek. absentia — druh epileptického záchvatu prejavujúci sa krátkodobou, niekedy len niekoľkosekundovou stratou vedomia bez straty svalového napätia a bez pádu. Počas záchvatu chorý nereaguje na vonkajšie podnety, po jeho odoznení si naň nepamätá. Vyskytuje sa najmä u starších detí;

2. práv. neprítomnosť zamestnanca na pracovisku, jeho neúčasť na výkone práce. Pracovné právo delí neprítomnosť zamestnanca v práci na ospravedlnenú a neospravedlnenú. V slovenskom práve Zákonník práce z 2001 (podobne ako Zákonník práce z 1965) rieši situácie, keď na strane zamestnanca vznikne nemožnosť plniť povinnosť pracovať (prekážky v práci na strane zamestnanca), ako aj situácie, keď zamestnávateľ nie je schopný prideľovať prácu (prekážky v práci na strane zamestnávateľa). V obidvoch prípadoch Zákonník práce absenciu zamestnanca ospravedlňuje (ospravedlnená absencia) a v určitých prípadoch je zamestnávateľ povinný poskytnúť aj náhradu mzdy.

Ospravedlnenou absenciou bola do roku 2002 (podľa Zákonníka práce z 1965) napr. práceneschopnosť zamestnanca pre chorobu alebo pre úraz, počas karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny, neprítomnosť muža v práci v období, počas ktorého mu bola poskytovaná peňažná pomoc podľa právnych predpisov, u zamestnankýň v období materskej a ďalšej dovolenky, neprítomnosť zamestnanca v práci pre prekážky z príčin všeobecného záujmu, pre výkon služby v ozbrojených silách alebo pre účasť v civilnej službe, pre školenie a štúdium popri zamestnaní, pre dôležité osobné prekážky taxatívne ustanovené pracovnoprávnym predpisom, ako aj z iných vážnych príčin, ak zamestnávateľ zamestnancovi poskytol pracovné voľno.

Podľa Zákonníka práce z 2001 medzi prekážky v práci na strane zamestnanca patria: 1. prekážky z dôvodov všeobecného záujmu; 2. prekážky z dôvodu plnenia brannej povinnosti a z dôvodu pravidelného cvičenia alebo plnenia úloh ozbrojených síl; 3. prekážky z dôvodu zvyšovania kvalifikácie; 4. dôležité osobné prekážky v práci.

V prípade prekážok z dôvodov všeobecného záujmu zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas na výkon verejných funkcií, občianskych povinností (napr. činnosť svedka, tlmočníka, znalca, pri poskytnutí prvej pomoci) a i. úkonov vo všeobecnom záujme (napr. darovanie krvi, výkon funkcie v odborovom orgáne, činnosť člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky), ak túto činnosť nemožno vykonať mimo pracovného času. Pracovné voľno poskytne zamestnávateľ bez náhrady mzdy, ak Zákonník práce, osobitný predpis alebo kolektívna zmluva neustanovuje inak alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak. V prípade zvyšovania kvalifikácie sa rozlišuje prehlbovanie kvalifikácie a zvýšenie kvalifikácie. Prehlbovanie kvalifikácie je výkonom práce a za tento čas patrí zamestnancovi mzda. Zamestnávateľ môže prehlbovanie kvalifikácie aj nariadiť. Zvýšenie kvalifikácie je prekážkou v práci na strane zamestnanca a patrí mu náhrada mzdy, ak sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť mu pracovné voľno a náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, najmä ak je predpokladané zvýšenie kvalifikácie v súlade s potrebou zamestnávateľa. V prípade dôležitých osobných prekážok v práci zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo pre úraz, počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy najmä z týchto dôvodov: vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v kalendárnom roku, ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy), sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie alebo ošetrenie (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne najviac na sedem dní v kalendárnom roku), úmrtie rodinného príslušníka (pojem rodinný príslušník v tejto súvislosti bližšie vymedzuje Zákonník práce), svadba. Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi z týchto dôvodov ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy, prípadne mu môže poskytnúť pracovné voľno bez náhrady mzdy z iných dôvodov.

Zamestnávateľ je tiež povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho účasti na štrajku v súvislosti s uplatnením jeho hospodárskych a sociálnych práv; mzda ani náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí. Účasť na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa považuje za neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci. Ospravedlnená je aj absencia z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Ide o prípady, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre: 1. prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, dodávkou surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu (patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku); 2. nepriaznivé poveternostné vplyvy (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku); 3. iné prekážky na strane zamestnávateľa (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku).

V prípade neospravedlnenej absencie zamestnanca sa využívajú represívne opatrenia podľa Zákonníka práce. Jednou zo sankcií je možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, ďalšou možnosť zo strany zamestnávateľa za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. O tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov.

absolúcia [lat.] — odviazanie, odpútanie, oslobodenie;

1. náb. odpustenie hriechu, → rozhrešenie;

2. práv. v rímskom práve oslobodzujúci rozsudok (absolutio); opak: kondemnácia (→ condemnatio).

absolutio ad tumbam [-ció; lat.] — v rímskokatolíckej cirkvi obrad pred rakvou po zádušnej omši.

absolutórium [lat.] —

1. schválenie účtov alebo činnosti, prepustenie zo zodpovednosti; potvrdenie, že určitá osoba alebo orgán v príslušnom období riadne splnili svoje povinnosti a že sú oslobodené od ďalších záväzkov vyplývajúcich z funkcie;

2. vyhlásenie kvalifikovaného orgánu spoločnosti (napr. valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti) schvaľujúce činnosť vedenia organizácie (správnej rady, predstavenstva, výboru) za určité obdobie a potvrdzujúce, že subjekt, ktorý končí pôsobenie, je zbavený zodpovednosti (nie však zodpovednosti podľa všeobecných právnych predpisov);

3. vysvedčenie o absolvovaní školy, potvrdenie o skončenom štúdiu na vysokej škole;

4. ocenenie, uznanie najvyššej kvality.

absolvent [lat.] — všeobecne osoba, ktorá úspešne ukončila (základnú, strednú, vysokú) školu alebo určitý kurz.

Podľa zákona č. 65 z 1965 (Zákonník práce) účinného do 1. apríla 2002 to boli absolventi str. (vrátane odborných učilíšť) alebo vysokých škôl vstupujúci do pracovného pomeru na prácu zodpovedajúcu ich kvalifikácii, pričom celkové obdobie ich zamestnania v pracovnom alebo v obdobnom pomere nedosiahlo po úspešnom ukončení štúdia 2 roky. Do tohto obdobia sa nezapočítavalo obdobie základnej vojenskej služby, náhradnej civilnej služby, materskej a ďalšej materskej dovolenky, ako aj obdobie, počas ktorého zamestnávateľ ospravedlnil neprítomnosť muža v práci, pretože mu prislúchal rodičovský príspevok. S týmito absolventmi zamestnávateľ nesmel uzavrieť pracovnú zmluvu na určitý čas ani na skúšobnú lehotu.

Nový Zákonník práce z 2001 (zákon č. 311 z 2001) postavenie absolventa osobitne neupravuje. Upravuje iba právny vzťah medzi zamestnávateľom a žiakom str. odbornej školy alebo odborného učilišťa (od dovŕšenia 15 rokov), s ktorým môže uzatvoriť zmluvu o budúcej pracovnej zmluve. Predmetom zmluvy o budúcej pracovnej zmluve je: 1. záväzok zamestnávateľa, že žiaka po vykonaní záverečnej skúšky, maturitnej skúšky alebo absolventskej skúšky prijme do pracovného pomeru; 2. záväzok žiaka, že sa stane zamestnávateľovým zamestnancom. Zmluva o budúcej pracovnej zmluve sa uzatvára so súhlasom zákonného zástupcu, inak je neplatná. Súčasťou zmluvy o budúcej pracovnej zmluve je záväzok žiaka str. odbornej školy alebo odborného učilišťa, že po vykonaní záverečnej skúšky, maturitnej skúšky alebo absolventskej skúšky zotrvá u zamestnávateľa v pracovnom pomere určitý čas, najviac tri roky, alebo zamestnávateľ od neho môže požadovať úhradu nákladov, ktoré vynaložil na jeho prípravu na povolanie v učebnom alebo v študijnom odbore.

Podľa zákona o službách zamestnanosti majú absolventi právo na osobitnú starostlivosť pri zabezpečovaní práva na prácu. Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny majú venovať zvýšenú starostlivosť absolventom str. a vysokých škôl pri zabezpečovaní práva na prácu (zamestnanie), túto povinnosť však majú len pri ich prvom nástupe do zamestnania. Jednou z foriem takejto starostlivosti je od 2015 absolventská prax čerstvých absolventov škôl do 26 rokov, ktorí sú evidovaní na úrade práce minimálne 3 mesiace, zabezpečovaná (vrátane financovania) úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Účelom absolventskej praxe je získanie odborných zručností a praktických skúseností u zamestnávateľa zodpovedajúce dosiahnutému stupňu vzdelania.

abstencia [lat.] — zdržanie sa niečoho, najmä hlasovania alebo účasti na hlasovaní.

accessio [akcessijó; lat.] — pripojenie; v rímskom práve originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Spočíva v pevnom pripojení ľudským pôsobením alebo prírodnou silou veci jedného vlastníka k inej veci iného vlastníka, ktorý sa stáva vlastníkom vzniknutého celku právne chápaného ako jednotná vec (vecné právo), alebo ide o vedľajší záväzok rukojemníka pristupujúci k hlavnému vzťahu (záväzkové právo).

Vo vecnom rímskom práve bolo prejavom accessio postupné prirastanie naplavenín (alluvio) alebo náhle odtrhnutie, následné priplavenie a prirastenie (avulsio) časti cudzieho pozemku, okamžitý vznik vlastníckeho práva vlastníkov pobrežných pozemkov k ostrovu, ktorý vznikol uprostred rieky (insula in flumine nata), alebo k vyschnutému riečisku (alveus derelictus), ďalej postavenie budovy na cudzom pozemku (inaedificatio), zasadenie rastlín (implantatio) či zasiatie semien (satio) do pôdy na pozemku, spojenie dvoch vecí z rovnakého kovu (ferruminatio) alebo ich spojenie olovom (plumbatio), namaľovanie obrazu na plátno alebo na dosku (pictura), popísanie voskovej tabuľky, pergamenu či papyrusu (scriptura), votkanie nite do tkaniny (textura) al. zafarbenie látky (tinctura). Vlastnícke právo nadobúdal vlastník hlavnej veci k takto pripojeným vedľajším veciam (accessio cedit rei principali), resp. vlastník nehnuteľnosti k pripojeným hnuteľným veciam (superficies solo cedit). V medzinárodnom práve akcesia.

V záväzkovom rímskom práve bolo prejavom accessio prevzatie zodpovednosti za cudzí dlh rukojemníkom v prípade, že ho dlžník nesplní, pri zachovaní akcesorického charakteru, t. j. prevzatie zodpovednosti predpokladalo existenciu hlavného záväzku, trvalo tak dlho, pokiaľ trval hlavný záväzok, a platilo len do výšky hlavného záväzku. Malo tri formy: sponsio, fidepromissio, fideiussio.

accessio cedit rei principali [akcesijó cé- reí príncipálí; lat.], vedľajšia vec ustupuje hlavnej veci — pripojenie vedľajšej, dovtedy samostatnej veci k hlavnej veci s účinkami rozšírenia vlastníckeho práva (→ accessio) na vedľajšiu vec v prospech vlastníka hlavnej veci. Zásada rímskeho vecného práva prevzatá do moderných občianskych zákonníkov.

accessio possessionis [akcesijó -sijó-; lat.] — započítanie držby, doby právneho predchodcu; v poradí ďalší oprávnený držiteľ si môže započítať dobu držby, počas ktorej mal jeho právny predchodca vec (právo) taktiež nepretržite v oprávnenej držbe.

acclusum [aklúzum; lat.] — písomná príloha, ktorá niečo podrobnejšie vysvetľuje alebo dopĺňa.

Accursius [akurzius], Francesco, aj Accorso, 1182 až 1191 Impruneta pri Florencii – 1260 až 1263 Bologna — taliansky právnik, profesor na univerzite v Bologni, posledný veľký glosátor, žiak Aza. Autor Riadnej glosy alebo Veľkej glosy (Glossa ordinaria, asi 1250 alebo 1235), systematickej zbierky približujúcej celý prínos školy glosátorov a obsahujúcej vyše 90-tis. glos. Jeho práca považovaná za definitívnu interpretáciu rímskeho práva bola pripojená k textom justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis. Stala sa samostatným právnym prameňom a v mnohom ovplyvnila európsku právnu kultúru a jej kodifikácie.

Acta Apostolicae Sedis [ák- -cé sé-; lat.], AAS — od 1909 úradný vestník Apoštolskej stolice, v ktorom sa vyhlasujú univerzálne cirkevné zákony (pápežské zákony, konštitúcie, dekréty), encykliky, buly, konkordáty a predpisy iných inštitúcií Apoštolskej stolice. Nahradil mesačník Rímskej kúrie Acta Sanctae Sedis (založený 1865 ako právnický časopis, 1904 vyhlásený Piom X. za úradnú zbierku pápežských predpisov). Od zriadenia Vatikánskeho mestského štátu (Lateránske dohody, 1929) je súčasťou AAS doplnok (supplemento) obsahujúci právne predpisy tohto štátu.

Acta Sanctae Sedis [ák- sánkté sé-; lat.] → Acta Apostolicae Sedis

actio [ákcijó; lat.] — pôsobenie, činnosť;

1. filoz. kategória aristotelovskej filozofie vyjadrujúca rôzne druhy pôsobení: actio in distans — pôsobenie na diaľku; actio immanens — pôsobenie dovnútra, na seba samého; actio et reactio — opačné pôsobenie; actio transiens — pôsobenie navonok, na iný predmet;

2. práv. žaloba; v rímskom práve základný pojem súkromného práva; v najširšom význame súdne konanie. Actio mala v Ríme procesný (formálny) a hmotný (materiálny) význam. Z procesného hľadiska vyjadruje procesnú činnosť žalobcu, žalovaného a prétora. Preto je medzi dnešnou žalobou a rímskou actio mnoho rozdielov (hoci je medzi nimi aj dosť podobností). Actio bola predovšetkým výsledkom spoločného pôsobenia procesných strán, a tak po začatí sporu už neprichádzalo do úvahy opätovné konanie vo veci (bis de eadem re ne sit actio), ba ani späťvzatie žaloby. Z hmotného hľadiska predstavovala z nej vyplývajúce subjektívne právo, resp. povinnosť, a to tak, že pre každú typickú skutkovú podstatu existovala zvláštna k nej patriaca actio. Teda konkrétny skutkový stav sa v Ríme nepodriaďoval všeobecnej zákonnej skutkovej podstate, ako je to podľa dnešného práva, ale predovšetkým sa zisťovalo, či a aká žaloba sa môže uplatniť v konkrétnom prípade (qualis actio). Napr. ak predávajúci požadoval zaplatenie kúpnej ceny, mal žalobu z predaja (actio venditi), ak, naopak, kupujúci požadoval vydanie kúpenej veci, mal žalobu z kúpy (actio empti). Každá iná žaloba bola pre jedného i pre druhého neupotrebiteľná, takže rímske právo predstavovalo sústavu žalôb na rozdiel od moderného práva ako sústavy jednotlivých nárokov. Okrem tejto prináležitosti žaloby a subjektívneho práva existovali v Ríme aj iné rozdiely. Napr. z hľadiska namierenosti proti povinnému subjektu existovali actiones in personam (osobné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti individuálnemu dlžníkovi zo záväzkovoprávneho vzťahu, a actiones in rem (vecné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti komukoľvek, kto neoprávnene porušil cudzie právo k veci. Z rozdielu týchto dvoch typov žalôb vypracovala právna veda dôležitý protiklad medzi záväzkovým a vecným právom.

actio negatoria [ákcijó; lat.] — v rímskom práve vlastnícka žaloba vlastníka (žalobcu) nezbaveného držby veci proti žalovanému, ktorý porušil jeho právo, vykonávajúc niektoré oprávnenie patriace vlastníkovi, napr. nárokuje si servitus. V súdnom spore žalobca dokazuje svoje vlastnícke právo a fakt jeho porušenia a žalovaný sa môže brániť dokazovaním, že mu vykonávané právo patrí. Cieľom actio negatoria je súdne zaistenie plnosti vlastníckeho práva, odstránenie rušivého stavu, nahradenie škody a poskytnutie zábezpeky, že sa rušenie nebude opakovať (cautio de amplius non turbando).

ad acta [ák-; lat.], a. a. — k spisom, založiť do archívu; pokyn založiť spis, listinu, dokument ap. ako vybavené, na archivovanie. Výraz používaný v súčasnosti zriedkavo, v minulosti bežne v úradnom styku osôb v cirkevnom a štátnom aparáte. V prenesenom význame ponechať bez pozornosti, odložiť bez dôkladného vyšetrenia.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adhézne konanie — práv. súčasť trestného konania v štádiu hlavného pojednávania. Jeho predmetom a účelom je náhrada škody, ktorá vznikla poškodenému následkom spáchania trestného činu. Adhézne konanie je fakultatívne a o tom, či bude v konkrétnom prípade vykonané, rozhoduje súd. Hoci je súčasťou trestného konania, o náhrade škody sa rozhoduje podľa noriem občianskeho práva. Na základe adhézneho konania môže súd rozhodnúť o úplnej alebo o čiastočnej náhrade spôsobenej škody alebo môže odkázať poškodeného s jeho nárokmi na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Ak je niekto majetkovo poškodený trestným činom, môže uplatniť nárok na náhradu škody priamo v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému páchateľovi trestného činu. Ak sú splnené ďalšie podmienky (súd uzná obžalovaného za vinného a uplatnený nárok na náhradu škody je odôvodnený výsledkami trestného konania), môže trestný súd o tomto občianskoprávnom nároku rozhodnúť v trestnom konaní. Trestné konanie proti páchateľovi trestného činu je tak základným konaním, občianskoprávne konanie o náhrade škody sa k nemu z dôvodov účinnejšej právnej ochrany a hospodárnosti výnimočne pripája a tvorí jeho súčasť.

adhuc sub iudice lis est [-húk jú- lís; lat.] — spor (najmä právny) o určitej otázke ešte nie je rozhodnutý; doslovne: spor je nateraz v rukách sudcu. Výrok prevzatý z antickej rímskej poézie.

ad interim [lat.] — zatiaľ, dočasne, predbežne.

aditio [-cijó; lat.] — práv. prijatie, nastúpenie, napr. pri dedičstve.

adiudicatio [-júdikácijó; lat.] — v rímskom práve časť žalobnej formuly používanej v sporoch o rozdelenie spoluvlastníctva a na určenie medzí ako príkaz prétora sudcovi (→ iudex), aby prisúdil vlastnícke právo alebo iné vecné právo jednému zo spoluvlastníkov a ostatných odškodnil. Žaloba s adiudicatio mala určovací charakter, t. j. sudca svojím výrokom konštituoval právo. Adiudicatio sa vyskytovala najmä pri actio communi dividundo (žaloba o rozdelenie spoluvlastníctva), actio familiae erciscundae (žaloba o rozdelenie rodinného spoločenstva) a actio finium regundorum (žaloba o úpravu hraníc medzi susedmi). V medzinárodnom práve adjudikácia.

adjudikácia [lat.] — práv. v medzinárodnom práve nadobudnutie štátneho územia na základe výroku medzinárodného súdneho alebo rozhodcovského orgánu alebo medzinárodnej konferencie spravidla na základe medzinárodnej zmluvy. Ak je výrok obmedzený iba na vyhlásenie už existujúceho právneho nároku štátu na určité územie, má deklaratórnu povahu. Ak je nadobúdateľom územia štát, ktorý nebol držiteľom územia, má konštitutívnu povahu; adjudikácia sa potom stáva právnym nárokom na vznik zvrchovanosti na prisúdenom území. Za adjudikáciu sa pokladajú aj rozhodnutia medzinárodných konferencií, napr. rozhodnutia bývalej Spoločnosti národov (rozhodnutie Veľvyslaneckej konferencie o rozdelení oblasti Tešína medzi ČSR a Poľsko 1920); v rímskom práve → adiudicatio;

adjunkt [lat.] — osoba určená na pomoc inému pracovníkovi, resp. pracovníkom, pomocný úradník, zamestnanec; v minulosti najmä v súdnictve, ale aj v ekonomike (poľnohospodárstvo, lesníctvo ap.), niekedy aj v školstve (pomocný učiteľ).

ad limina apostolorum [lí- -ló-; lat.], pri prahu apoštolov — v katolíckej cirkvi podľa kánonického práva povinnosť každého diecézneho biskupa a apoštolského vikára (prípadne jeho zástupcu) vykonať raz za 5 rokov návštevu u pápeža v Ríme a zároveň vzdať úctu hrobom svätých apoštolov Petra a Pavla. Hlavným cieľom cesty je však podať pápežovi správu o celkovom stave jemu zverenej diecézy. Základy dnešnej podoby tejto návštevy položil 1585 pápež Sixtus V., 5-ročný interval návštev bol zavedený v Kódexe kánonického práva (CIC) 1917.

administratíva [lat.] —

1. správa; sústavné a organizované obstarávanie záležitostí, zámerná činnosť sledujúca dosiahnutie určitého cieľa;

2. poverené orgány vykonávajúce správu; orgán alebo sústava orgánov štátnej, hospodárskej alebo inej správy;

3. všetky osoby, ktoré pracujú v štátnej, hospodárskej alebo v inej správe, alebo osoby, ktoré majú v správe riadiace funkcie;

4. práca spojená s vybavovaním všetkej spisovej agendy – prezentovanie, označovanie, protokolovanie, obeh, vybavovanie, podpisovanie, odosielanie, ukladanie a vyraďovanie písomností;

5. výkonná moc štátu;

6. označenie vlády USA (iba v úzkom význame, teda prezident a ministri).

adopcia [lat.] —

1. → osvojenie;

2. v rímskom práve → adoptio.

adoptio [-cijó; lat.] — v rímskom práve osvojenie, t. j. prijatie osoby podriadenej právnej moci iného (osoba alieni iuris) pod otcovskú moc adoptujúceho. Adoptio teda účinkovala vo dvoch smeroch: adoptovaný prestával byť členom doterajšej familie a stával sa členom novej. Uskutočňovala sa komplikovaným spôsobom, napr. otec musel svojho syna trikrát za sebou mancipovať (predať), adoptívny otec ho musel dva razy manumitovať (prepustiť spod svojej moci) a tretíkrát získal nad ním otcovskú moc na základe in iure cessio. Osvojenec nadobudol všetky práva prirodzených detí osvojiteľa, najmä dedičské právo.

ad personam [-zó-; lat.] — pre (konkrétnu) osobu, individuálne;

práv. označenie používané najmä v súvislosti s členstvom v medzinárodných orgánoch. Vyjadruje skutočnosť, že ich členovia (fyzické osoby) pôsobia ako konkrétne súkromné osoby, zvlášť kvalifikované na výkon funkcie v danom orgáne, a nie ako zástupcovia štátov. Napr. sudcovia Medzinárodného súdneho dvora, členovia Komisie pre medzinárodné právo pri OSN, členovia Výboru pre odstránenie rasovej diskriminácie ap.

ad referendum [lat.] — na podanie správy, k správe;

práv. označenie vyjadrujúce podmienku dodatočného schválenia príslušným orgánom, často používané pri podpise medzinárodných zmlúv a dohôd; plní funkciu autentifikácie ich textu. Podpis ad referendum nadobudne význam úplného podpisu so spiatočnou platnosťou až po požadovanom schválení. Druhým aktom je ratifikácia (konfirmácia, prijatie, pristúpenie), ktorou štát prejavuje vôľu byť viazaný už autentifikovaným textom.

adversus legem [-zus; lat.], contra legem — práv. proti zákonu; t. j. niečo (správanie človeka) je v rozpore s právom, porušuje právo. S protiprávnym konaním je zvyčajne spojený právny následok sankcie (v trestnom práve) alebo neplatnosti (v súkromnom práve); → contra bonos mores.

advokácia [lat.] — 1. poskytovanie právnej pomoci advokátmi najmä v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi; 2. povolanie, činnosť advokáta.

advokát [lat.] — osoba vykonávajúca právnu činnosť. V starovekom Ríme bol advokát občan, znalec práva, bezplatne pomáhajúci v sporoch (čestná funkcia). V Uhorsku aj v predmníchovskej republike vykonával advokáciu ako slobodné povolanie a zároveň bol právnym poradcom i právnym zástupcom. V bývalom socialistickom zriadení bola činnosť advokáta spoločenskou funkciou, a nie slobodným povolaním. V súčasnosti nemá advokát postavenie úradnej osoby, svoju činnosť úplne oddelenú od štátnej správy realizuje ako slobodné povolanie. Obhajuje občanov v trestnom konaní, zastupuje fyzické a právnické osoby pred súdmi (všeobecnými i ústavným) a inými štátnymi orgánmi (napr. v rámci správneho konania pred úradmi), je zapísaný v zozname advokátskej komory (→ Slovenská advokátska komora). Do jeho kompetencie patrí aj spisovanie listín (najmä rôznych zmlúv, poskytovanie právnych rád) a vypracúvanie právnych rozborov a expertíz. Advokátom sa stáva právnik, ktorý musí okrem splnenia iných podmienok vykonať pred skúšobnou komisiou advokátskej komory advokátsku skúšku a je zapísaný do zoznamu advokátov vedeného advokátskou komorou. Za poskytovanie právnej pomoci, za stratu času a hotové výdavky má nárok na náhradu, pričom v zásade sa uprednostňuje zmluvná dohoda pred výškou odmien určených v právnom predpise. Odmenu hradí klient. Výnimku tvoria prípady, keď je advokát ustanovený z úradnej moci (ex offo), pretože vtedy odmenu za právnu pomoc poskytuje štát. Advokát môže vykonávať advokáciu samostatne, v združení s inými advokátmi, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

V súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie 2004 môžu na jeho území po splnení zákonom stanovených podmienok pôsobiť aj euroadvokáti, zahraniční advokáti a medzinárodní advokáti. Euroadvokátom môže byť občan členského štátu Európskej únie alebo iného zmluvného štátu Dohody o vytvorení Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý je oprávnený poskytovať právne služby samostatne, zahraničným advokátom občan členského štátu Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorý je oprávnený v štáte registrácie (t. j. v členskom štáte Európskej únie alebo v inom zmluvnom štáte uvedených organizácií) poskytovať právne služby samostatne a bez obmedzenia a je zapísaný v zozname zahraničných advokátov vedenom komorou, a medzinárodným advokátom občan členského štátu Svetovej obchodnej organizácie, ktorý je oprávnený v štáte registrácie poskytovať právne služby samostatne a bez obmedzenia a je zapísaný v zozname medzinárodných advokátov vedenom advokátskou komorou.

advokátska komora — samosprávna stavovská organizácia advokátov. Na Slovensku → Slovenská advokátska komora.

advokátsky koncipient — právnik vykonávajúci právnu prax v pracovnom pomere u advokáta, podľa ktorého pokynov uskutočňuje jednotlivé advokátske úkony. Môže byť čiastočne platený aj príspevkom poskytovaným advokátskou komorou na jeho výchovu; je zapísaný v jej zozname advokátskych koncipientov. Od 2003 podľa nových právnych predpisov advokátsky koncipient vykonáva právnu prax nielen pod vedením a dohľadom advokáta, ale aj spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti, komplementára komanditnej spoločnosti alebo konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej účelom je nadobudnúť vedomosti a osvojiť si skúsenosti potrebné na výkon advokácie.

aequalitas partium [ékválitás -ci-; lat.] — rovnosť strán (napr. pri uzatváraní zmluvy alebo strán v súdnom spore).

aequitas [ékvitás; lat.] — slušnosť, pravosť, rovnosť, spravodlivosť; mnohovýznamová filozofická i právna kategória. Pojem aequitas rozpracoval v staroveku Aristoteles (Etika Nikomachova), v Ríme ju do právnej roviny preniesli rétori, prétori a právna veda (iurisprudentia), popularizoval ju o. i. Cicero. Platila okrídlená veta rímskeho právnika Paula: in omnibus quidem, maxime tamen in iure, aequitas spectanda est (vo všetkom síce, predsa však najviac v práve sa má hľadieť na aequitas).

aequitas canonica [ékvitás ka- -ka; lat.] → kánonická miernosť

afilácia [lat.], afiliácia —

1. vstup, resp. prijatie do organizácie (korporácie rôzneho druhu);

2. spoločnosť (spol. s r. o., akciová spoločnosť) vystupujúca ako domáci podnik, pričom jej zakladateľom a vlastníkom väčšiny kapitálu je materská firma v zahraničí. Ich vzájomné spojenie nemusí byť navonok zrejmé. Na rozdiel od zahraničnej filiálky vystupuje afilácia ako samostatný právny subjekt riadiaci sa právnymi predpismi krajiny, kde má sídlo. Zriaďovateľ chce pomocou afilácie preniknúť na trh druhej krajiny, prekonať tam colné a i. bariéry i obmedzenia a získať rovnaké podmienky (daňové, úverové a i.), ako majú tamojšie podniky. K prednostiam afilácií zabezpečujúcich odbyt či nákup tovaru, výrobnú činnosť alebo poskytovanie služieb patrí poznanie osobitostí miestneho trhu, ako aj skutočnosť, že spotrebitelia prijímajú tovar a služby ako produkciu domácich výrobcov. Zriaďovateľ musí mať súhlas príslušných orgánov podľa právneho poriadku štátu, v ktorom sa bude afilácia nachádzať. U nás je na zriadenie afilácie potrebný súhlas Ministerstva financií SR a Národnej banky Slovenska;

3. domáci podnik, zvyčajne obchodná spoločnosť, s prevažne kapitálovou účasťou iného podniku, resp. spoločnosti, ktorá mala obchodnoprávne väzby na materskú firmu buď doma, alebo v zahraničí. Za predmníchovskej ČSR boli napr. Americko-slovenská banka, účastinná spol., a Slovenská všeobecná úverná banka, účastinná spol., afilovanými ústavmi Banky československých légií (Legiobanky).