Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 951 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aakjær, Jeppe

Aakjær [ókér], Jeppe, vlastným menom J. Jensen, 10. 9. 1866 usadlosť Aakjær, Fly pri Skive – 22. 4. 1930 Jenle pri Skive — dánsky spisovateľ a básnik. V románoch Deti hnevu (Vredens børn, 1904) a Radosť z práce (Arbejdets glæde, 1914), ako aj v poviedkach a drámach zobrazil sociálne rozpory vidieka, najmä kruté životné podmienky dánskych roľníkov. Básnik vidieka, lásku k rodnému kraju vyjadril v zbierke básní Piesne raže a iné básne (Rugens sange og andre digte, 1906), ktorá je čiastočne napísaná nárečím. Autor básnických zbierok Z mojej vidieckej ságy. Malý sedliacky príbeh (Af min hjemstavns saga. Lidt bondehistorie, 1919) a Pod večernými hviezdami. Básne (Under aftenstjernen. Digte, 1927) i niekoľkých memoárov (1928 – 34).

Aasen, Ivar

Aasen [ósen], Ivar, 5. 8. 1813 Ørsta, kraj Møre og Romsda – 23. 9. 1896 Kristiania, dnes Oslo — nórsky jazykovedec a básnik, významný predstaviteľ nórskeho národného obrodenia. Skúmal nórske nárečia a v opozícii proti oficiálnemu spisovnému jazyku na báze dánčiny (riksmål) vytvoril novonórsky spisovný jazyk (landsmål). Autor diel Gramatika ľudovej nórčiny (Det norske Folkesprogs Grammatik, 1848), Slovník ľudovej nórčiny (Ordbog over det norske folkesprog, 1850) a Nórska gramatika (Norsk Grammatik, 1864).

AaTh katalóg

AaTh katalóg, aj katalóg Aarneho-Thompsona, klasifikácia Aarneho-Thompsona, AT — označenie najvýznamnejšieho medzinárodného katalógu rozprávkových typov, ktorý zostavil a 1910 publikoval fínsky folklorista Antti Aarne (*1867, †1925) a dvakrát (1928 a 1961) rozšíril americký folklorista Stith Thompson (*1885, †1976). Podnet vzišiel z tzv. fínskej školy, ktorá sa na základe porovnávania variantov folklórnych textov usilovala určiť miesto, čas vzniku a cesty šírenia folklórneho materiálu. Aarne vo svojom katalógu systemizoval rukopisný materiál helsinského archívu, zbierky dánskeho zberateľa Svenda Grundtviga (*1824, †1883) a rozprávky bratov Grimmovcov. Svoj katalóg rozprávkových sujetov (Zoznam rozprávkových typov, Verzeichnis der Märchentypen, 1910), v ktorom použil číselný systém typov, nepovažoval za úplný a predpokladal, že v budúcnosti bude doplnený o množstvo nových rozprávkových typov. Aarneho katalóg bol dvakrát revidovaný S. Thompsonom (od 1928 používaný pod názvom AaTh katalóg), podľa neho vznikli viaceré národné katalógy (slovenský od J. Polívku, 1923 – 32; český od V. Tilleho, 1929 – 37; poľský od J. Krzyżanowského, 1962 – 63; ruský od N. P. Andrejeva, 1929). R. 1960 vyšiel na Slovensku preklad AaTh katalógu v obmedzenom vydaní vo 2 zväzkoch pod názvom Typy ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia. Tretíkrát bol AaTh katalóg revidovaný 2004, keď ho rozšíril Hans-Jörg Uther (Typy medzinárodných ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia I – III, The Types of International Folktales: A Classification and Bibliography I – III) a začal sa používať pod názvom Aarneho-Thompsonova-Utherova klasifikácia (Aarne-Thompson-Uther classification, ATU).

Abagar

Abagar — jeden z prvých bulharských tlačených textov; päťstranová modlitebná knižka napísaná cyrilikou. Zostavil ju nikopolský biskup Filip Stanislavov (*1608, †1674) a 1651 bola vytlačená v Ríme. Abagar bol určený rekatolizovaným stúpencom stredovekej náboženskej sekty pauliciánov. Obsahuje prvky novobulharského jazyka, je ilustrovaný kresbami svätcov. Názov je odvodený od apokryfnej legendy cára Abagara (Abgara) o Božom krste, súčasťou je Stanislavovov doslov, v ktorom prezentuje svoje bulharské cítenie. Zachovalo sa iba 18 exemplárov, z nich jeden je uložený v Národnej knižnici sv. Cyrila a Metoda v Sofii.

Abašidze, Grigol

Abašidze, Grigol, 19. 7. 1914 Zeda Rgani, Gruzínsko – 29. 7. 1994 Tbilisi — gruzínsky básnik a prozaik, verejný činiteľ. Pôsobil ako redaktor literárnych a humoristických časopisov. Jeho poézia sa vyznačuje hlbokým patriotizmom. Autor poémy s historickou tematikou Giorgi IV. (1942), historických románov Veľká noc (Didi ghame, 1963), Králova milostnice (Lašarela, 1965, čes. 1979) a Královnina noc (Dolgaja noč, 1972, čes. 1976). V roku 1981 vyšiel v slovenčine súbor jeho básní pod názvom Tri orechy. Prekladal diela A. Mickiewicza, J. Nerudu, S. Petőfiho a i.

Abčuk, Avram Pinchusovyč

Abčuk, Avram Pinchusovyč, aj Avracham, 1897 Luck, Volynská oblasť – 10. 10. 1937 — židovský spisovateľ na Ukrajine píšuci v jidiš, vedúci židovskej sekcie Zväzu spisovateľov Ukrajiny (1934 – 37). Bol obvinený z trockizmu a popravený, 1956 rehabilitovaný. Autor noviel, literárnokritických prác (Náčrty a materiály z dejín židovského literárneho hnutia v ZSSR, Etjudn un materialn cu der gešichte fun der idišer literatur-bavegung in FSSR, 1934) a monografií (Heršl Šammaj I – II, 1929, 1934).

Abdalhalím, Ibráhím

Abdalhalím, Ibráhím, 1920 Mít Gamr – 1986 — egyptský publicista a prozaik. V časopisoch publikoval sociálne zamerané poviedky (pseudonym Muchlis Ibráhím). Otrasným spoločenským dokumentom je autobiografický román Dni detstva (Ajjám at-tufúla, 1955), v slovenskom prerozprávanom vydaní Slnko svieti na môj Níl (1962).

Abdalkuddús, Ihsán

Abdalkuddús, Ihsán, 1922 Káhira – 1991 tamže — egyptský publicista, vydavateľ a spisovateľ. Autor viacerých sentimentálne ladených románov a poviedok s prevládajúcou ľúbostnou tematikou. Romány: Som voľná (Aná hurra, 1954), V našom dome je nejaký muž (Fí bajtiná radžul, 1957), Niečo mám na srdci (Šaj’fí sadrí, 1958). Takmer všetky jeho romány boli sfilmované a kolovali po celom arabskom svete. Poviedkami si získal veľkú obľubu najmä medzi mládežou; najznámejšie zbierky: Láska najsilnejšia (Muntahá-l–hubb, 1957), Môj rozum a srdce (Aklí wa kalbí, 1959).

Abdalláh ibn’Abbás

Abdalláh ibn’Abbás, ? – 687 alebo 688 Táif — arabský islamský teológ, znalec Koránu a najstaršieho islamu. Prominentný člen rodu Abbásovcov, bratanec proroka Mohameda, o ktorého živote zachoval veľa správ. Pokladá sa za zakladateľa koránovej exegézy, pripisuje sa mu prvý komentár ku Koránu. Často citovaná autorita v islamskej náboženskej literatúre.

Abdassabbúr, Saláh

Abdassabbúr, Saláh, 3. 5. 1931 Zagazig – 14. 8. 1981 Káhira — egyptský básnik, dramatik a literárny kritik. Do poézie vstúpil v 50. rokoch 20. stor. svojráznym pohľadom na egyptskú spoločnosť prelomových rokov po egyptskej revolúcii 1952. Súborné vydanie jeho poézie Díván Saláh Abdassabbúr (2 zv.; 1977, 1983) obsahuje zbierky Ľudia v mojej krajine (an-Nás fí biládí, 1957), Hovorím vám (Akúlu lakum, 1961), Sny starodávneho rytiera (Ahlám al-fáris al-kadím, 1964) a i. Jeden z tvorcov arabskej veršovanej drámy. Prvou a najznámejšou je Martýrium al-Halládž (Ma’sát al-Halládž, 1964) o arabskom mystikovi 9. stor. umučenom v Bagdade, z ďalších Nočný cestujúci (Musáfir al-lajl, 1969) a reminiscencia na staroarabskú mileneckú dvojicu Lajlá a Madžnún (Lajlá va Madžnún, 1970). Jeho poézia predstavujúca úplne nový prvok vo vývoji egyptskej a arabskej poézie výrazne ovplyvnila poetickú tvorbu v tejto kultúrnej oblasti. Prekladal diela H. Ibsena, D. H. Lawrencea a i.

Abduh, Muhammad

Abduh, Muhammad, 1849 Dolný Egypt – 11. 7. 1905 Káhira — egyptský islamský teológ, významný predstaviteľ politického a náboženského reformného hnutia, plodný publicista. Zakladateľ islamského modernizmu v Egypte. Po neúspešnom protibritskom povstaní Urábího Pašu (1882) vydával v parížskom exile časopis Najsilnejšie puto (al-Urva al-vuská), ktorý zohral významnú úlohu v národnouvedomovacom procese prebiehajúcom v arabskom svete. Svoje reformátorské názory zhrnul v práci Islam a kresťanstvo vo vede a v civilizácii (Islám van-nasránijja ma’a-l-ilm val-madanijja, 1902).

Abe, Kóbó

Abe, Kóbó, vlasným menom Abe Kimifusa, 7. 3. 1924 Tokio – 22. 1. 1993 tamže — japonský prozaik, esejista a dramatik 2. pol. 20. stor. (povojnová škola sengoha). Vyrastal v Mandžusku. Uprednostňoval zvláštne zápletky i postavy, jeho tvorba je poznačená odcudzením, stratou identity, ako aj prvkami vedeckej fantastiky a ovplyvnená dielom F. Kafku. Diela: Zločin S. Karumu (Kabe – S. Karuma ši no hanzai, 1951, Akutagawova cena), Tvár iného (Tanin no kao, 1966), Žena z dún (Suna no onna, 1962; slov. 1981; sfilmované 1964 pod názvom Piesočná žena, réžia Hiroši Tešigahara), Aj ty máš vinu (Omae ni mo cumi ga aru, 1965).

Abell, Kjeld

Abell, Kjeld, 25. 8. 1901 Ribe – 5. 3. 1961 Kodaň — dánsky dramatik. Po štúdiu v Paríži a Kodani sa živil ako scénický výtvarník. Preslávil sa modernisticky ladenou drámou Stratená melódia (Melodien der blev væk, 1935), v ktorej zosmiešnil malomeštiacke hodnoty a konvecie. V dráme Anna Sophie Hedvig (1939) upozornil na nebezpečenstvo nacistických ideológií. Autor divadelných hier Judith (1940), Kráľovná sa vracia (Dronning går igen, 1943), Silkeborg (1946) s protivojnovou tematikou, Dni v oblaku (Dage på en sky, 1947), Andersen alebo rozprávka jeho života (Andersen eller hans livs eventyr, 1955), Dáma s kaméliami (Kameliadamen, 1959), Výkrik (Skriget, 1961) a knihy esejí Divadelné úvahy vo veľkonočnom počasí (Teaterstrejf i påskevejr, 1962).

abcházska literatúra

abcházska literatúra — literárna tvorba Abcházov. Jej základ tvoria bohaté folklórne tradície v mnohých žánroch: od epických bájí o Nartoch (→ Narti) a o bohoborcovi Abrskilovi po piesňovú lyriku a múdroslovia. Od 2. pol. 19. stor. písaná literatúra. Zakladateľom abcházskej poézie, prózy, publicistiky i drámy bol D. Gulia. Dramatickú spisbu rozvinul Samson Čanba (*1886, †1937). V 1. pol. 20. stor. bolo pre abcházsku prózu príznačné realistické spracovanie historických tém na etnografickom materiáli. V 2. pol. 20. stor. dominovali popri vojnovej tematike súčasnosť a život súčasného človeka. Tradične je v popredí poézia. Autori: Barat Šinkuba (*1917, †2004), Aleksej Lasuria (*1927, †1959), Ivan Tarba (*1921, †1994), Georgi Gulia (*1913, †1989), Jason Čočua (1911, †?), Šalua Inal-Ipa (*1916, †1995), F. A. Iskander, Nelli Tarbová (Tarba, *1934, †2014), Denis Čačchalia (*1950) a i.

Abildgaard, Ove

Abildgaard [abilgór], Ove, 17. 9. 1916 Lemvig – 11. 10. 1990 Kodaň — dánsky básnik a prekladateľ, predstaviteľ individualisticky ladenej poézie reflexívneho charakteru. R. 1967 – 86 pôsobil ako programový riaditeľ dánskeho rozhlasu. Autor básnických zbierok Žeravé kamene (Glødende sten, 1952), Letná ozvena (Sommeren ekko, 1954), Pomalá jar (Det langsomme forår, 1957), A Lisina ruka v mojej (Og Lises hånd i min, 1972) a pamätí.

Abovjan, Chačatur

Abovjan, Chačatur, 15. 10. 1809 Khanakher (dnes súčasť Jerevanu) – 14. 4. 1848 (nezvestný) — arménsky národný buditeľ a spisovateľ. Ovplyvnený ruskými revolučnými demokratmi a európskymi pokrokovými mysliteľmi. V románe Rany Arménska (Verkh Hajastani, 1841, vyšiel 1858), ktorý položil základy novodobej arménskej literatúry a literárneho jazyka, načrtol národnooslobodzovací boj arménskeho ľudu v období rusko-iránskej vojny 1826 – 28. Do arménčiny prekladal diela Homéra, J. W. Goetheho, F. Schillera a N. M. Karamzina. Ako prvý v Arménsku sa zaoberal etnografiou, bol zakladateľom novej pedagogiky. Bojoval za všestranné svetské vzdelanie, bezplatné vyučovanie nemajetných i za rovnakú výučbu chlapcov a dievčat.

Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

absolútna poézia

absolútna poézia — termín označujúci tvorbu tzv. prekliatych básnikov nazvaných podľa antológie Prekliati básnici (1884) obsahujúcej verše od E. A. Poea a Ch. Baudelaira až po P. Verlaina. Autori absolútnej poézie mali v programe byť absolútni vo výraze, v obraznosti a vo zvukovej organizácii verša.

Tento neurčitý termín sa však spája aj s básňami, ktorých jazyk nezávisí od významovej hodnoty slova; označovala sa ním aj postsymbolistická poézia (čistá, abstraktná, konkrétna), ale najmä poézia modernistických básnických smerov v literatúre 20. stor. V slovenskej literatúre nemá typických predstaviteľov; slovenský nadrealizmus má svoje gnozeologické a poetologické špecifiká.

abstraktná poézia

abstraktná poézia — typ modernej bezpredmetnej a významovej logickosti zbavenej poézie, ktorá si vytvára vlastný jazyk vybudovaný na zvukových vlastnostiach. Estetický zážitok nemajú vyvolávať slová a vety s konkrétnym významom, ale skladba foném a ich zvukové usporiadanie. Abstraktná poézia vychádza z dadaizmu a z ruského kubofuturizmu. Inšpirovala sa ľudovou slovesnosťou a literatúrou pre deti, v ktorej sa vyskytujú slová lexikálne neurčitého, zvukovo asociatívneho významu evokujúceho zmyslovú konkrétnosť. V niektorých západných literatúrach ožila po 2. svetovej vojne v lettrizme a v konkrétnej poézii, dokonca aj v počítačových textoch. V slovenskej literatúre mala k tejto poetike blízko poézia S. B. Hroboňa.

absurdná dráma

absurdná dráma, absurdné divadlo — dramatický text porušujúci tradičnú významovú a formálnu štruktúru (postupy) divadelnej hry v klasickom chápaní. Absurdná dráma je polytematická, nemá súvislý dej, chýba v nej motivácia (počnúc zápletkou a končiac rozuzlením) i akákoľvek charakterizácia postáv (historická, spoločenská). Devalváciou svojej komunikatívnej funkcie (dlhými bezobsažnými monológmi, prázdnymi frázami, chaotickými slovnými nezmyslami ap.) v nej dokonca stráca svoj význam aj jazyk. K najvýznamnejším predstaviteľom patria S. Beckett, E. Ionesco, A. Adamov, H. Pinter, T. Stoppard, E. Albee, S. Mrožek a i. V hodnotovom jadre slovenskej dramatickej tvorby nevznikli texty, ktoré možno jednoznačne priradiť k absurdnej dráme. Známe sú najmä absurdné humoresky M. Lasicu a J. Satinského (Nečakanie na Godota, 1969), v ktorých autori popierajú zaužívané formy vtipu.

Abu l’-Alá’ al-Ma’arrí

Abu l’-Alá’ al-Ma’arrí, 26. 12. 973 Ma’arrat an-Nu’mán, Sýria – 10. alebo 21. 5. 1057 tamže — arabský básnik a filozof, predstaviteľ mysliteľskej poézie v období vlády Abbásovcov. V detstve oslepol. V jeho básňach, napr. Nutnosť, ktorá nie je nutná (Luzúm má lá jalzam), zaznieva pesimizmus i kritika spoločnosti. Vrchol skepsy a voľnomyšlienkarstva dosiahol v Posolstve o odpustení (Risálat al-gufrán), v ktorom parodoval islamské predstavy o druhom svete, spis Kniha kapitol a koncových rýmov (Al-Fasúl va ’l-gáját) bol považovaný za blasfémiu Koránu.

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí, lat. Albumasar, 787 Balch, Afganistan – 886 Vásit, Irak — arabský astronóm a astrológ pôsobiaci na dvore kalifov v Bagdade. Jeho knihy O veľkých konjunkciách (De magnis coniunctionibus, 1489) a Úvod do astronómie (Introductorium in astronomiam Albumasaris, 1489, 1495) sa už v 11. a 12. stor. rozšírili do Európy, neskôr vyšli tlačou v latinských prekladoch.

Abú Nuvás

Abú Nuvás, al-Hasan ibn Háni’ al-Hakamí, 756 alebo 762 Ahváz, Irán – 813 alebo 815 asi Bagdad — najznámejší arabský básnik abbásovských čias. Žil v Basre, neskôr v Bagdade. Pestoval všetky tradične žánre, písal však najmä pijanskú, ľúbostnú a loveckú poéziu; tradičný začiatok arabskej ódy (→ kasída) nahradil ľúbostnou lyrikou. Žil výstredným životom, stolovník kalifov (o. i. Hárúna ar-Rašída), hrdina rozprávok Tisíc a jedna noc; ako starec sa oddal zbožnosti.

Abú Tammám

Abú Tammám, Habíb ibn Aus, 804 alebo 806 Džásim, Sýria – 29. 8. 846 Mosul, Irak — arabský básnik. Písal ódy, v ktorých oslavoval víťazstvá Arabov nad Byzantíncami a odpadlíkmi, ľúbostné básne a asketickú poéziu (zuhdíját). Vynikol ako zostavovateľ básnických antológií. Najznámejšia je jeho Kniha odvahy (Kitáb al-Hamása) obsahujúca ukážky z tvorby 570 predislamských a ranoislamských básnikov.

adab

adab [arab.] — stredoveká arabská vzdelávacia próza. Prvé knihy adabu (8. stor.) boli určené štátnym úradníkom a šľachte. Obsahovali poučenia o dvorskej etike, vládnutí, spravovaní štátu, organizovaní armády, vzťahu k poddaným a i. Neskôr sa k adabu začali pridávať aj zbierky poučných anekdot, bájky, literárne analógie, životopisy slávnych ľudí a príručky encyklopedického charakteru. K najstarším autorom adabu patrili Ibn al-Muqaffa’, al-Džáhiz a Ibn Kutajba. V islamskom Španielsku pestovali adabovú prózu najmä Ibn ’Abd Rabbihi a Ibn Hazm. Z literárnych antológií bola najznámejšia Kniha piesní (Kitáb al-aghání) od Abú ’I-Faradža al-Isfaháního. Adab pretrval v rôznych formách do neskorého islamského stredoveku.

Adamovič, Ales Michajlavič

Adamovič, Ales (Aľaksandr) Michajlavič, 3. 9. 1927 Koňuchi, Bielorusko – 26. 1. 1994 Moskva — bieloruský prozaik, literárny vedec a kritik, scenárista a režisér. Písal po rusky a bielorusky. Autor románu Partizáni (Partizany, 1963), dokumentárnych reflexívnych noviel Chatynská povesť (rus. Chatynskaja povesť, 1973; bielorus. Chatynskaja apovesc, 1976; slov. 1975) a Katani (Karateli, 1981; slov. 1982) i umeleckých dokumentárnych próz Som z vypálenej dediny (Ja z vohennaj vioski, 1975, zostavené s Jankom Bryľom a Uladzimirom Kalesnikom); na motívy týchto diel nakrútil E. Klimov film Choď a pozeraj sa (Idi i smotri, 1985; scenár A. M. Adamovič, E. Klimov). V dokumentárnej práci Blokádne denníky (Blokadnaja kniga, 1982, s D. Graninom; slov. 1985) opísal obliehanie Leningradu (dnes Petrohrad), v prácach Cesta k majstrovstvu (Šľach da majsterstva, 1958) a Obzory bieloruskej prózy (Gorizonty belorusskoj prozy, 1974) sa venoval bieloruskej a ruskej literatúre, v rozsiahlom súbore esejí a umeleckopublicistických statí sa zaoberal vojnou a nebezpečenstvom atómového sebazničenia ľudstva.

Adamovič, Georgij

Adamovič, Georgij , 19. 4. 1892 Moskva – 21. 2. 1972 Nice — ruský básnik a literárny kritik. Začiatky jeho básnickej tvorby sú spojené s akméizmom: zbierky veršov Oblaky (Oblaka, 1916) a Očistec (Čistilišče, 1922). R. 1922 emigroval do Paríža, kde sa stal vedúcim kritikom parížskej literárnej emigrácie: state Samota a sloboda (Odinočestvo i svoboda, 1955 ), Komentáre (Komentarii, 1967). Uprednostňoval denníkovú formu poézie: básnické zbierky Na západe (Na zapade, 1939), Jednota (Jedinstvo, 1967) a i.

Ādamsons, Eriks

Ādamsons, Eriks, 22. 6. 1907 Riga – 28. 2. 1946 tamže — lotyšský básnik, prozaik a prekladateľ. Jeho poézia tematicky i výrazovo nadväzuje na anglických jazerných básnikov a preraffaelistov, súčasne je však organicky spätá s lotyšskými ľudovými piesňami. Autor básnických zbierok Striebro v ohni (Sudrabs ugunī, 1932), Erby (Ģerboņi, 1937), Slnečné hodiny (Saules pulkstenis, 1941), Fajka snov (Sapņu pīpe, 1951) a i., zbierok noviel Jemné neduhy (Smalkās kaites, 1937) a Veľký tvrdohlavec (Lielais spītnieks, 1942). Román Ten, kto kráča svojou cestou (Sava ceļa gājējs, vyšiel časopisecky 1943 – 44 pod pseudonymom Eriks Rīga) je prvou časťou nedokončenej trilógie.

adaptácia

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

Addison, Joseph

Addison [edizn], Joseph, 1. 5. 1672 Milston – 17. 6. 1719 Londýn — anglický novinár, politik a spisovateľ. Stál pri zrode anglického osvietenstva. Spolu s R. Steelom založil časopis The Spectator (Pozorovateľ, 1711 – 12), v ktorom uverejnil množstvo esejí (napr. priekopnícke eseje o hodnotách ľudovej balady, eseje o Stratenom raji J. Miltona), neskôr vlastný politický časopis The Freeholder (1715 – 16). Autor latinských básní, významná je jeho báseň Kampaň (The Campaign, 1705), ako aj politická tragédia Cato (1713). Prekladal diela Herodota, Vergília a Ovídia.

Adıvarová, Halide Edip

Adıvarová (Adıvar), Halide Edip, 1884 Istanbul – 9. 1. 1964 tamže — turecká prozaička. Ako študentka sa zaujímala o anglickú a americkú literatúru, čo sa odrazilo v jej tvorbe. V čase národnooslobodzovacej vojny boli spolu s manželom blízkymi spolupracovníkmi Mustafu Kemala (Atatürka), pre ideové nezhody s ním odišli 1923 do emigrácie. Po 15-ročnom pôsobení vo Francúzsku, Spojenom kráľovstve, USA a Indii od 1940 profesorka anglickej literatúry na univerzite v Istanbule. Písala po turecky i po anglicky. Jej najúspešnejší román Klaun a jeho dcéra (Clown and his Daughter, 1935), ktorý vyšiel po anglicky a vo vlastnom preklade aj po turecky ako Ulička Sinekli Bakkal (Sinekli Bakkal, 1938), je majstrovskou štúdiou zo života jednej istanbulskej štvrte v poslednom polstoročí Osmanskej ríše, vyznačuje sa brilantnými dialógmi, drobnokresbou charakterov a znalosťou kultúry. Autorka ďalších 22 románov rozdielnej kvality, 3 zbierok poviedok, 1 divadelnej hry a 5 kníh spomienok v angličtine.

Adonis

Adonis, vlastným menom Alí Ahmad Sa’íd, 1. 1. 1930 neďaleko Latakie — sýrsky a libanonský básnik a dramatik píšuci po arabsky a po francúzsky. Od 1954 pôsobil v Bejrúte, neskôr v zahraničí, od 1986 v Paríži. V tvorbe sa inšpiroval islamskou mystikou, európskym existencializmom a surrealizmom. Debutoval zbierkou Prvé básne (Kasá’id úlá, 1957), neskôr vydal zbierky Listy vo vetre (Avrák fí-r-ríh, 1958), Piesne Mihjara z Damasku (Agání Mihjar ad-Dimaškí, 1961), Kniha premien a úteku do krajov dňa a noci (Kitáb at-tahavvulát val-hidžra fí akálím an-nahár val-lajl, 1965) a Divadlo a zrkadlá (al-Masrah val-marájá, 1968), ktoré súborne vyšli ako Zobrané spisy (al-A’mál aš-ši’rijja al-kámila, 2 zv., 1988).

adónsky verš

adónsky verš, lat. versus adonius — v antickej metrike (→ antický časomerný veršový systém) daktylská katalektická (neúplná) dipódia (dvojstopa) vzorca — ⋃ ⋃ / — ⋃. V podstate ide o hrdinskú klauzulu hexametra. Adónsky verš tvorí záver menšej sapfickej strofy (→ sapfická strofa), kde nasleduje po troch hendekasylaboch. Názov pravdepodobne súvisí s gréckym zvolaním ó ton A / dónin, ktoré sa používalo v kulte boha Adonisa.

Mílo jačící

— ⋃ ⋃ / — —

Spevče našého

— ⋃ ⋃ / — ⋃

Dvorca kohútku

— ⋃ ⋃ / — ⋃

Právo na hidstva

— ⋃ ⋃ / — ⋃

Krála mající!

— ⋃ ⋃ / — —

(J. Hollý: Na kohútka).

adresa

adresa [fr.] —

1. v poštovom styku údaj o mene, mieste alebo o spôsobe dodania (poštový priečinok, P. O. Box doplnený číslom, poste restante), prepravné údaje (poštové smerovacie číslo s názvom dodacej pošty); pri zásielkach do cudziny aj krajina určenia;

2. inform. celé číslo bez znamienka používané na výber pamäťovej bunky z hlavnej pamäte počítača alebo z iných pamätí a zariadení. Adresu generuje spravidla procesor a vysiela ju na adresovú zbernicu, ktorá môže byť pripojená k pamäti, k jednotke správy pamäte, príp. k iným zariadeniam. Vzhľadom na rôzne adresovacie mechanizmy (→ adresovanie, → virtuálna pamäť) sa používajú aj bližšie špecifikujúce označenia adresy (absolútna adresa, relatívna adresa, virtuálna adresa, fyzická adresa). Konečným cieľom použitia adresovacích mechanizmov je určenie efektívnej adresy (skutočnej adresy). V elektronickej pošte je adresa symbolické označenie elektronickej poštovej schránky používateľa, ktorá slúži na príjem a uchovávanie korešpondencie;

3. → inskripcia.

Ady, Endre

Ady, Endre, 22. 11. 1877 Érmindszent, dnes Ady Endre, súčasť obce Căuaș, judeţ Satu Mare, Rumunsko – 27. 1. 1919 Budapešť — maďarský básnik, prozaik a publicista. Študoval právo na univerzite v Debrecíne. Od 1901 redigoval opozičný časopis Nagyváradi Napló (Veľkovaradínsky denník, 1898 – 1934), v ktorom podrobil ostrej kritike klerikalizmus maďarského veľkostatkárskeho režimu, polofeudálnu zaostalosť a nacionalizmus. Jeho radikálne zmýšľanie dotvorila po návšteve Paríža konfrontácia vyspelej francúzskej demokracie so zaostalosťou vlasti. Utvrdil sa v myšlienke, že meštianstvo s buržoáznymi spôsobmi nie je schopné revolučného činu. Bol vedúcou osobnosťou časopisu Nyugat (Západ, 1908 – 41), v ktorom sa združovali predstavitelia demokraticky zmýšľajúcej inteligencie.

Ako ideový vodca stál na čele všetkých hnutí literárnej moderny; do maďarskej poézie vniesol prvky symbolizmu a dekadencie. Spočiatku sa inšpiroval modernou francúzskou poéziou, prekliatymi básnikmi a symbolizmom, neskôr vytvoril osobitý, vlastný literárny štýl, tzv. kritický patriotizmus. Kritizoval hospodárske, sociálne a národné protiklady vo vtedajšej maďarskej spoločnosti. V básnickej tvorbe vyjadroval pocity rozpoltenosti moderného človeka prežívajúceho pocity skepsy a zároveň zameraného na nadosobné hodnoty, na národ a osobne chápaného Boha. Prvú básnickú zbierku Verše (Versek, 1899) napísal ešte v duchu tradičnej maďarskej poézie. Vydanie básnických zbierok Nové verše (Új versek, 1906) a Krv a zlato (Vér és arany, 1907) spôsobilo senzáciu. Ady sa v nich búril proti konzervatívnej polofeudálnej spoločnosti a hlásil sa k demokracii, používal mnohovýznamovú básnickú symboliku a zvláštnu formu voľného verša, čerpal z francúzskeho impresionizmu. Bol oslavovaný ako tvorca novej poézie a zároveň zatracovaný ako vlastizradca s dekadentnými a nezrozumiteľnými textami. Básnické zbierky Na Eliášovom voze (Az Illés szekerén, 1908), Rád by som bol milovaný (Szeretném, ha szeretnének, 1909), Ubiehajúci život (A menekülő élet, 1912) a Kto ma videl? (Ki látott engem?, 1914) jeho poéziu z ideovej i z formálnej stránky prehĺbili. Ostro v nich útočil proti panstvu veľkostatkárov a biskupov, vlasť nazýval močiarom, jazerom smrti, hlásal súdržnosť a porozumenie medzi stredoeurópskymi národmi. Básne posledných rokov života zhrnul v zbierkach Na čele mŕtvych (A halottak élén, 1918) a Posledné lode (Az utolsó hajók, 1923) i vo veršovanom románe Margita chce žiť (Margita élni akar, časopisecky 1912, knižne 1921).

V slovenčine vyšli výbery z Adyho básnickej tvorby Verše (1934), V mladých srdciach (1941), Básne (1950), V mladých srdciach žijem (1978) a Príchod pána (2006), v antológiách Spoveď Dunaja (1976) a Preklady (1978), ako aj výber z krátkej prózy Desaťmiliónová Kleopatra (1959).

Aelfric

Aelfric [elfrik], staroanglicky Ælfric, nazývaný Grammaticus, asi 955 – asi 1010 Eynsham (neďaleko Oxfordu) — anglický mních pôsobiaci vo Winchestri, neskôr opát kláštora v Eynshame pri Oxforde, najznámejší autor benediktínskeho obdobia staroanglickej literatúry. Autor kázní Katolícke homílie (Catholic Homilies, 990 – 992), životopisov svätých Životy svätých (Lives of the Saints, 993 – 998), latinskej gramatiky a práce O Starom a Novom zákone (Libellus de veteri Testamento et novo).

Aelianus Claudius

Aelianus Claudius [éliá- klau-], genitív Aeliana Claudia, gr. Ailianos Klaudios, asi 175 Praeneste, dnes Palestrina, Taliansko – okolo 235 — grécky filozof, učiteľ rečníctva a prozaik. V diele Zvláštnosti zvierat (Peri zóón idiotétos) poukazuje na múdrosť prírody a mnohé zvieratá dáva ľuďom ako vzor, dielo o ľuďoch Rozmanité príbehy (Poikilé historia) obsahuje moralistické anekdoty. Bol obľúbený aj pre čistý jazykový štýl (→ aticizmus). Autor štylisticky pozoruhodnej ​epištolografie, vo fiktívnych listoch čerpal ľúbostné a iné príbehy z diel antických rečníkov a dramatikov (Menandros) zo 4. stor. pred n. l.

Afanasiev, Alexandr Nikolajevič

Afanasiev, Alexandr Nikolajevič, 23. 7. 1826 Bogučar – 5. 10. 1871 Moskva — ruský literárny historik a teoretik folklóru. V trojzväzkovej práci Poetické názory Slovanov na prírodu (Poetičeskije vozzrenija slavian na prirodu, 1866 – 69) publikoval štúdie z oblasti histórie ruskej literatúry, najmä folkloristiky. Zberateľ ruského folklóru: zborníky Ruské národné rozprávky (Narodnyje russkije skazki, 1855 – 64) a Ruské národné legendy (Narodnyje russkije legendy, 1859).

Afgan, Gulam Muhiddin

Afgan, Gulam Muhiddin, 1891 – 1921 — afganský básnik. Písal po paštsky a daríjsky. V jeho poézii dominovali témy vlastenectva a služby národu.

Afgáni, Ali Mohammad

Afgáni, Ali Mohammad, 1. 1. 1925 Kermánšáh — perzský prozaik. Jeho obsiahly román Manžel Ahu Chanom (Šovhar-e A. Ch., 1961) považovala iránska literárna kritika pre autorov citlivý prienik do psychológie postáv za prevratné dielo súčasnej perzskej literatúry.

Afgání, Džamáluddín

Afgání, Džamáluddín, 1838 Asádabád, Afganistan – 9. 3. 1897 Istanbul — islamský filozof, reformátor a politický agitátor afganského alebo iránskeho pôvodu. V mladosti žil v Kábule, po 1856 bol v službách afganského panovníka, potom pôsobil v Egypte, Iráne a Turecku, kde aj zomrel. Jeho rozsiahla publicistická a aktívna politická činnosť boli zamerané na obhajobu islamskej civilizácie i na kritiku imperiálnych praktík a koloniálnej politiky mocností. Písal najmä po arabsky a perzsky, ale aj po paštsky. Autor filozofických a politických prác i stručnej histórie Afganistanu. V Paríži vydával noviny Najsilnejšie puto (al-Urwa al-wuská, s M. Abduhom). Bol duchovným otcom panislamizmu, podporu našiel u osmanského sultána Abdülhamida II. Záruku jednoty a oslobodenia moslimov však videl nie v záp. orientovanej Osmanskej ríši, ale v arabskom svete a jeho kultúre.

Aflak, Michel

Aflak, Michel, 1910 Damask – 23. 6. 1989 Paríž, pochovanýv Iraku — sýrsky literát a literárny kritik, ideológ a zakladateľ strany BAAS. V literatúre predstaviteľ tzv. analytického realizmu (podľa terminológie arabskej literárnej kritiky) výrazne ovplyvneného európskym existencializmom, najmä dielami A. Camusa, J.-P. Sartra a F. Kafku. Od 1942 sa angažoval politicky, pôsobil v strane BAAS v Sýrii, od 1966 po prevzatí moci ľavicovým krídlom strany žil začas v exile, od 1974 v Iraku; 1968 – 89 generálny tajomník regionálneho irackého vedenia strany BAAS.

aforizmus

aforizmus [gr.] — krátka reflexívna literárna forma; stručne, vtipne až ironicky vyjadrená originálna myšlienka či výrok, ktorých obsahom je životná pravda alebo nejaký morálny princíp. V slovenskom kontexte je populárnym aforistom T. Janovic.

Afrášte, Muhammad Alí

Afrášte, Muhammad Alí, 1908 Rašt – 6. 5. 1959 Sofia — perzský básnik, prozaik a žurnalista. R. 1951 – 53 vydával časopis Čilingar (Kováč), po 1953 z politických príčin emigroval, zomrel v cudzine. V krátkych poviedkach i v satirických básňach majstrovsky uplatnil hovorový jazyk.

africké literatúry

africké literatúry — komplex literatúr písaných Afričanmi v domácich afrických i v európskych jazykoch v oblasti subsaharskej Afriky, ktorý zahŕňa aj tradičnú africkú ústne podávanú literatúru. Väčšina tradičných afrických spoločností nepoznala grafický spôsob zaznamenávania jazykového prejavu, písaná literárna tvorba u nich nemá dlhú tradíciu, bežný aj literárny úzus zachovávali zložitým systémom memorovania. Mimoriadne bohatá je dodnes živá ľudová slovesnosť, ktorá sa zachovala ústnym podaním (mýty, rôzne poetické žánre, chválospevy, eposy, bájky, rozprávky a ľudové múdroslovie, príslovia, porekadlá, úslovia, hádanky, sentencie). Používať v reči príslovia, porekadlá, úslovia, aforizmy a sentencie a poznať hádanky je v Afrike znakom múdrosti. Z afrického ľudového múdroslovia a z ústnej tradície čerpajú aj súčasní africkí spisovatelia. Tradične písané literatúry sa obmedzujú na geograficky menšiu oblasť.

Jedno z najstarších písem sveta vzniklo v Egypte, ktorý mal písanú literatúru už od 3. tisícročia pred n. l. Dlhá tradícia písomníctva je v Etiópii v jazyku ge’ez (stará etiópčina, jazyk starej Aksumskej ríše). Je písané slabičným písmom, ktoré sa pravdepodobne vyvinulo z pôvodného juhoarabského sabejského písma, doložené nápismi z posledných storočí pred n. l. a vznikla v ňom rozsiahla, zväčša historiografická a náboženská literatúra. Bohatá literatúra existuje aj v amharčine, ktorá vystriedala ge’ez ako úradný jazyk Etiópie a používa upravenú podobu tohto písma (je ním písaná aj literatúra v jazykoch tigriňa a tigrejčina). Hoci Tuaregovia aj niektorí iní Berberi používali písmo tifinag, jeho literárne použitie bolo obmedzené. Podobne to bolo aj pri iných pôvodných afrických grafických systémoch (písma Vajov, Mendov, Bamumov a i.). Tam, kde zasahoval vplyv islamskej kultúry a civilizácie, vznikali pod silným vplyvom arabskej náboženskej, náučnej, historiografickej aj krásnej literatúry a niektorých literárnych žánrov literatúry písané arabským písmom (berberská, hararská, swahilská, hauská, fulbská, kanurijská, somálska a i.).

Novodobé literatúry písané latinkou v afrických aj v európskych jazykoch začali vznikať až od 2. pol. 19. stor. (v angličtine písal O. Equiano; Samuel Ajayi Crowther, asi *1809, †1891; Africanus Horton, *1835, †1883; E. W. Blyden; J. E. Casely-Hayford a i.). Najväčší rozkvet dosiahla moderná umelecká literárna tvorba po 2. svet. vojne, resp. po získaní nezávislosti afrických krajín. Vývoj literárnej tvorby v európskych jazykoch nebol jednotný a vyrovnaný. Významné postavenie vo frankofónnej Afrike majú senegalská literatúra (L. S. Senghor, B. Diop, D. Diop, S. Ousmane a i.) a kamerunská literatúra (M. Beti, F. Oyono), ako aj jednotliví vynikajúci autori z Guiney (C. Laye; → guinejská literatúra), Mali (→ malijská literatúra) a Konga (T. U Tam’si; → konžská literatúra). Literárne dianie v celej frankofónnej Afrike ovplyvnilo hnutie négritude. V anglofónnej Afrike je to ghanská literatúra (K. Awoonor), nigérijská literatúra (W. Soyinka, Ch. Achebe, C. O. D. Ekwensi, T. M. Aluko a i.), kenská literatúra (Ngũgĩ wa Thiong’o) a juhoafrická literatúra, rýchlo sa vyvíjala literárna tvorba v Ugande (→ ugandská literatúra), Zimbabwe (→ zimbabwianska literatúra), Zambii (→ zambijská literatúra) a Malawi (→ malawijská literatúra). Najlepšiu časť literárnej produkcie tvoria africké literatúry písané po francúzsky, anglicky a portugalsky. Na konci 70. rokov 20. stor. nastal veľký rozkvet ženskej literárnej tvorby (Mariama Bâová, Bâ, *1929, †1981; Aminata Sow Fallová, Fall, *1941; Bessie Amelia Emery Headová, Head, *1937, †1986; G. Ogotová; A. A. Aidoová; B. Emechetová). Objavujú sa literárne diela písané pidžinizovanými formami angličtiny (A. Tutuola). Literatúry v afrických jazykoch tvoria skoro polovicu literárnej tvorby, od 70. rokov 20. stor. začali písať africkými jazykmi aj spisovatelia, ktorí dovtedy písali po anglicky alebo po francúzsky (Ngũgĩ wa Thiong’o), a africké literárne diela pôvodne napísané európskymi jazykmi sa prekladajú do hlavných afrických jazykov. Veľmi prudko sa rozvíja moderná swahilská literatúra v Tanzánii (→ tanzánijská literatúra) a v Keni, ako aj pôvodná literárna tvorba v gandčine v Ugande, v zuluštine, xhoštine, sothčine a tswančine v Juž. Afrike, v eweštine v Ghane a Togu, v jorubčine a hauštine v Nigérii, v kikujčine v Keni a v šončine v Zimbabwe. K africkým literatúram patria aj angolská literatúra, kapverdská literatúra, literatúra Lesotha, Botswany a Svazijska, malgašská literatúra a mozambická literatúra.

Ağaoğluová, Adalet

Ağaoğluová [-ólu-] (Ağaoğlu), Adalet, 23. 10. 1929 Nallıhan, provincia Ankara — turecká prozaička, dramatička a publicistka. Od 1951 dramaturgička tureckého rozhlasu. Uviedla sa ako autorka rozhlasových a divadelných hier, neskôr si získala uznanie kritiky románmi zo súčasnosti. Román Krehká ruža mojej mysle (Fikrimin ince gülü, 1976) venovala problematike vysťahovalectva Turkov do bývalej Nemeckej spolkovej republiky, za román Svadobná hostina (Bir dügün gecesi, 1979, slov. 1985) získala 3 literárne ceny. Úspešná autorka poviedok a esejí.

Agathangeghos

Agathangeghos, aj Agathangelos (Evanjelista), 5. stor. — arménsky historik. Autor jedného z prvých arménskych literárnych historických diel Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc) venovaného christianizácii Arménska 226 – 330 a obsahujúceho okrem faktov i legendy. Mal významný vplyv na arménsku literatúru nasledujúceho obdobia.

Ágh, István

Ágh [ág], István, vlastným menom István Nagy, 24. 3. 1938 Iszkáz, župa Veszprém — maďarský básnik a prozaik, brat L. Nagya. V jeho básnických zbierkach Smie sa spievať (Szabad-e énekelni, 1965) a Medená hora (Rézerdő, 1968) ožívajú spomienky z detstva, resp. skúsenosti z veľkomestského prostredia. Na eliminovanie pocitov odcudzenia hľadal príklady z národnej histórie a literatúry evokáciou ľudského poslania a morálky, pričom základné hodnoty nachádzal v tvorivej práci. Ďalšie zbierky: Zviazanie víly (A tündér megkötözése, 1971), Máš sa dobre? (Jól vagy?, 1977), Volanie odniekiaľ (Hívás valahonnan, 2011), Zobrané verše (Összegyűjtött versek I, II, 2013) a i. Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1969, 1980) a Kossuthovej ceny (1992).

Aghajan, Ghazaros

Aghajan, Ghazaros, 16. 4. 1840 Bolnis-Chačen, Gruzínsko – 3. 7. 1911 Tbilisi, Gruzínsko — arménsky spisovateľ, pedagóg a publicista. Zakladateľ autobiografického románu v novej arménskej literatúre: Aruthjun a Manvel (Aruthjun jev Manvel, 1867). Tvorca sociálneho dedinského románu Dve sestry (Jerku khujr, 1872). Významne obohatil arménsku detskú literatúru.