absolútna poézia — termín označujúci tvorbu tzv. prekliatych básnikov nazvaných podľa antológie Prekliati básnici (1884) obsahujúcej verše od E. A. Poea a Ch. Baudelaira až po P. Verlaina. Autori absolútnej poézie mali v programe byť absolútni vo výraze, v obraznosti a vo zvukovej organizácii verša.

Tento neurčitý termín sa však spája aj s básňami, ktorých jazyk nezávisí od významovej hodnoty slova; označovala sa ním aj postsymbolistická poézia (čistá, abstraktná, konkrétna), ale najmä poézia modernistických básnických smerov v literatúre 20. stor. V slovenskej literatúre nemá typických predstaviteľov; slovenský nadrealizmus má svoje gnozeologické a poetologické špecifiká.

abstraktná poézia — typ modernej bezpredmetnej a významovej logickosti zbavenej poézie, ktorá si vytvára vlastný jazyk vybudovaný na zvukových vlastnostiach. Estetický zážitok nemajú vyvolávať slová a vety s konkrétnym významom, ale skladba foném a ich zvukové usporiadanie. Abstraktná poézia vychádza z dadaizmu a z ruského kubofuturizmu. Inšpirovala sa ľudovou slovesnosťou a literatúrou pre deti, v ktorej sa vyskytujú slová lexikálne neurčitého, zvukovo asociatívneho významu evokujúceho zmyslovú konkrétnosť. V niektorých západných literatúrach ožila po 2. svetovej vojne v lettrizme a v konkrétnej poézii, dokonca aj v počítačových textoch. V slovenskej literatúre mala k tejto poetike blízko poézia S. B. Hroboňa.

absurdná dráma, absurdné divadlo — dramatický text porušujúci tradičnú významovú a formálnu štruktúru (postupy) divadelnej hry v klasickom chápaní. Absurdná dráma je polytematická, nemá súvislý dej, chýba v nej motivácia (počnúc zápletkou a končiac rozuzlením) i akákoľvek charakterizácia postáv (historická, spoločenská). Devalváciou svojej komunikatívnej funkcie (dlhými bezobsažnými monológmi, prázdnymi frázami, chaotickými slovnými nezmyslami ap.) v nej dokonca stráca svoj význam aj jazyk. K najvýznamnejším predstaviteľom patria S. Beckett, E. Ionesco, A. Adamov, H. Pinter, T. Stoppard, E. Albee, S. Mrožek a i. V hodnotovom jadre slovenskej dramatickej tvorby nevznikli texty, ktoré možno jednoznačne priradiť k absurdnej dráme. Známe sú najmä absurdné humoresky M. Lasicu a J. Satinského (Nečakanie na Godota, 1969), v ktorých autori popierajú zaužívané formy vtipu.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adónsky verš, lat. versus adonius — v antickej metrike (→ antický časomerný veršový systém) daktylská katalektická (neúplná) dipódia (dvojstopa) vzorca — ⋃ ⋃ / — ⋃. V podstate ide o hrdinskú klauzulu hexametra. Adónsky verš tvorí záver menšej sapfickej strofy (→ sapfická strofa), kde nasleduje po troch hendekasylaboch. Názov pravdepodobne súvisí s gréckym zvolaním ó ton A / dónin, ktoré sa používalo v kulte boha Adonisa.

Mílo jačící

— ⋃ ⋃ / — —

Spevče našého

— ⋃ ⋃ / — ⋃

Dvorca kohútku

— ⋃ ⋃ / — ⋃

Právo na hidstva

— ⋃ ⋃ / — ⋃

Krála mající!

— ⋃ ⋃ / — —

(J. Hollý: Na kohútka).

adresa [fr.] —

1. v poštovom styku údaj o mene, mieste alebo o spôsobe dodania (poštový priečinok, P. O. Box doplnený číslom, poste restante), prepravné údaje (poštové smerovacie číslo s názvom dodacej pošty); pri zásielkach do cudziny aj krajina určenia;

2. inform. celé číslo bez znamienka používané na výber pamäťovej bunky z hlavnej pamäte počítača alebo z iných pamätí a zariadení. Adresu generuje spravidla procesor a vysiela ju na adresovú zbernicu, ktorá môže byť pripojená k pamäti, k jednotke správy pamäte, príp. k iným zariadeniam. Vzhľadom na rôzne adresovacie mechanizmy (→ adresovanie, → virtuálna pamäť) sa používajú aj bližšie špecifikujúce označenia adresy (absolútna adresa, relatívna adresa, virtuálna adresa, fyzická adresa). Konečným cieľom použitia adresovacích mechanizmov je určenie efektívnej adresy (skutočnej adresy). V elektronickej pošte je adresa symbolické označenie elektronickej poštovej schránky používateľa, ktorá slúži na príjem a uchovávanie korešpondencie;

3. → inskripcia.

aforizmus [gr.] — krátka reflexívna literárna forma; stručne, vtipne až ironicky vyjadrená originálna myšlienka či výrok, ktorých obsahom je životná pravda alebo nejaký morálny princíp. V slovenskom kontexte je populárnym aforistom T. Janovic.

agitka [lat. > rus.] — báseň, článok, prejav alebo kultúrne pásmo s popularizačnou, publicistickou, politickou či výchovnou funkciou. V užšom význame báseň aktuálneho a politického obsahu s jednoduchým, sloganovým formálnym usporiadaním.

agón [gr.] — v antickej komédii časť, v ktorej sa v prudkom dialógu stretávajú predstavitelia (hlavné postavy) drámy. Tieto dialógy majú osobitnú metrickú organizáciu: Aristofanés napr. nahradil jambický trimeter anapestickým alebo štvorstopovým jambickým veršom, najčastejšie však štvorstopovým trochejským veršom.

akatalektika [gr.] — zakončenosť verša úplnou stopou; aj časť metriky, ktorá sa zaoberá rytmickým zakončením verša.

akrostich [gr.] —

1. báseň alebo verš, v ktorom spravidla prvé alebo posledné písmená vytvárajú slovo, vetu, ale najčastejšie meno autora alebo adresáta. Ak je akrostich vytvorený z prvých písmen jednotlivých veršov, nazýva sa abecedárius (alfabetický akrostich), ak z prostredných písmen verša, mezostich, a ak posledných slabík verša, telestich;

2. peňažná renta, ktorú platili roľníci z pôvodne byzantských dŕžav v juž. Grécku (na Peloponéze) v období nadvlády západoeurópskych feudálov (1204 – 61), účastníkov 4. križiackej výpravy. Akrostich závisel od veľkosti pozemkov.

aktivizmus [fr.] — činorodosť, aktivita;

1. filoz. názor uznávajúci prvoradý význam činného princípu v živote;

2. lit. v nemeckej literatúre po 1. svetovej vojne ľavé krídlo expresionizmu (L. Frank, G. Kaiser, E. Toller a i.).

alexandrín [vl. m.] — dvanásťslabičný (mužský) a trinásťslabičný (ženský) jambický verš so stálou prestávkou (→ dieréza) po šiestej alebo po siedmej slabike (tretej stope) verša; nazvaný podľa starofrancúzskej epickej poémy Alexandreis. Sylabický alexandrín je charakteristickým typom verša poézie slovenského romantizmu (S. Chalupka, J. Kráľ, J. Botto a i.). K obidvom typom alexandrínskeho verša sa môže viazať iná významová hodnota: dvanásťslabičný verš je napr. v Smrti Jánošíkovej J. Bottu vyjadrením Jánošíkovej voľnosti a slobody, kým trinásťslabičné verše sa viažu na tragický obsah. Typickým príkladom je piaty spev Smrti Jánošíkovej, v ktorom sa striedajú obidva sylabické typy verša:

”Zhotuj dušu k odchodu! // – kto mi to povedá ?” 13 a

Chce ruku hor’ zodvihnúť, // ale sa mu nedá. 13 a

A hlas jeden preletí // zimným víchrom cezeň: 13 b

”Bols’, Jánošík, voľný pán, // ale si už väzeň!” 13 b

Voľnosti, voľnosti, // mával som ťa dosti, 12 c

a teraz ťa nemám // ani za dve hrsti ! 12 c

S. Chalupka napísal báseň Mor ho! trinásťslabičným veršom:

Zleteli orli z Tatry // tiahnu na podolia, 13 a

ponad vysoké hory, // ponad rovné polia, 13 a

preleteli cez Dunaj, // cez tú šíru vodu, 13 b

sadli tam za pomedzím // slovenského rodu. 13 b

aliterácia [lat.] — zvuková zhoda, opakovanie rovnakej hlásky alebo skupiny hlások na začiatku slov vo verši alebo vo vete; príznačná pre ľudovú poéziu a pre modernú pieseň. Častý prvok slovenskej romantickej poézie:

Veje vetrík, veje.

Hej, hore háj.

(S. Chalupka)

Dolu, ovce, dolu, dolu dolinami.

(J. Botto)

Poprosí, poleje, postelie šabľami.

(J. Kráľ)

almanach [arab. > špan. > lat.], aj ročenka — pôvodne v 14. a 15. stor. zborník kalendárových tabuľkových a astronomických výpočtov, od polovice 16. stor. dopĺňaný rôznymi praktickými radami, anekdotami ap. Neskôr zborník literárnych prác viacerých autorov, ktorých spájala generačná príbuznosť alebo príslušnosť k určitej umeleckej skupine. Na Slovensku boli predchodcami almanachov latinské vedecké ročenky Ephemerides, ktoré 1675 – 1703 vydával M. Sentiváni. Almanachy boli najviac rozšírené v 19. stor., keď suplovali nedostatok publikačných možností beletrie a čiastočne i politickej žurnalistiky. Najvýznamnejšie almanachy písané po slovensky boli Zora, Nitra, Lipa (periodické) a Concordia.

alúzia [lat.] — narážka, čiastočné prirovnanie; významové rozšírenie alegórie. Alúzia môže vyplynúť zo spoločenskej situácie (politická alúzia) alebo z histórie a literárnej tradície (alúzia na historické udalosti, literárne námety, postavy ap.). Prostredníctvom alúzie a asociácie sa vytvárali viacvýznamové tematické prirovnania uplatňované v antických i kresťanských námetoch. Alúziami na historické udalosti, napr. na víťazstvá, činy hérosov ap., potvrdzovali panovníci už od helenizmu svoju legitimitu. Uplatnila sa i vo forme kritiky ako narážka na vlastnosti osôb alebo inštitúcií alebo ako forma propagácie.

Vo výtvarnom umení napr. zobrazenie Ľudovíta XIV. v podobe antického boha Slnka Apolóna ako alúzia na jeho titul kráľ Slnko (Roi-Soleil). V literatúre nepriamy odkaz na časť textu, prípadne iný text alebo inú realitu; zámerná citácia alebo parafráza textu, prípadne časti textu, o ktorom sa predpokladá, že je všeobecne známy. Napr. názov románu L. Feuchtwangera Nepravý Nero je alúzia na A. Hitlera, záver básne L. Novomeského Múdrosť (... že kráľ je nahý, že nahý je celý) je alúzia na rozprávku H. Ch. Andersena Cisárove nové šaty.

anadiplóza [gr.] — rečnícka (štylistická) figúra, pri ktorej sa opakuje niektoré slovo na konci vety a na začiatku nasledujúcej vety; v poézii opakovanie toho istého slova (slov) na konci jedného verša a na začiatku nasledujúceho verša; → epanastrofa.

anafora [gr.], aj epanafora — štylistická figúra; vzniká opakovaním hlások toho istého slova alebo skupiny slov na začiatku veršov, polveršov, strof alebo viet. Existuje hlásková, slovná a syntaktická anafora.

Hlásková anafora:

Nepáľte mažiarmi, nekazte vozduch drahý!
Nezvoňte do sveta, nechajte piesni jak!
(J. Jesenský: Na vzkriesenie)

Slovná anafora:

Ona mi z ohňov nebeských letí,
Ona mi svety pohýna,
Ona mi kýva zo sto životov.
(A. Sládkovič: Marína)

Syntaktická anafora:

Tak náhle spomnel som si na ďaleký domov,
tak náhle spomnel som si na stesk plachých očú.
(I. Krasko: Stesk)

anagnoriza [gr.] — ústredný pojem Aristotelovej teórie drámy. Jeho obsahovým základom je premena nevedomosti na poznanie. Aristoteles rozoznával šesť anagnoríz, za najkrajšiu však považoval tú, ktorá vyplynula zo samotných udalostí, z deja, a bola spojená s peripetiou.

anachronizmus [gr.] — zastaraná vec, zastaraný jav, názor, prežitok. V literárnej teórii existencia udalostí, motívov, osôb, myšlienok, dokonca pojmov a slov, ktoré sa v historickom období tematizovanom v konkrétnom diele nemohli vyskytovať. Zväčša ide o nezhodu, chybu v historickom poznaní. Veľa anachronizmov obsahujú drámy W. Shakespeara, ale aj diela slovenských romantikov a predstaviteľov realistickej prózy.

anakreontika, anakreontská poézia — druh rokokovej poézie hedonisticky oslavujúcej radosť zo života, priateľstvo, lásku a víno; nazvaná podľa Anakreonta. Pri jej zrode boli francúzski salónni básnici (Charles-Auguste de La Fare, *1644, †1712; Guillaume Amfrye de Chaulieu, *1639, †1720; a i.), uprednostňovanou básnickou formou sa však stala najmä v anglickej (J. Gay, E. Waller a i.) a nemeckej poézii (F. von Hagedorn, J. W. L. Gleim a i.) obdobia osvietenstva. Uplatnila sa aj v ruskej (A. S. Puškin, M. V. Lomonosov, G. R. Deržavin a i.), poľskej (F. Karpiński, F. D. Kniaźnin a i.), českej (A. J. Puchmajer, Š. Hněvkovský a i.) a slovenskej (J. Palkovič, B. Tablic, P. J. Šafárik, S. Rožnay) poézii.

anakreontská poézia → anakreontika

anakrúza [gr.] —

1. hud. neúplný takt na začiatku skladby; predtaktie;

2. lit. → predrážka.

anapest [gr.] — trojslabičná, v časomiere štvormórová stopa vzorca ⋃ ⋃ —, opak daktylskej stopy (— ⋃ ⋃). V slovenskej poézii sa štvorstopový anapest vyskytuje iba v časomernom veršovom systéme (J. Hollý), v sylabotonickom veršovom systéme sa vzhľadom na prozodické vlastnosti slovenčiny (stály prízvuk na prvej slabike slova) nedá realizovať. Používa sa v jazykoch s pohyblivým prízvukom (angličtina, ruština a i.).

anekdota [gr.] — stručný skutočný alebo vymyslený príbeh o nejakej udalosti, známych osobnostiach a i. končiaci sa vtipnou (humornou) pointou. Rozšírené sú anekdoty erotické, politické, o národnostiach, povolaniach ap. Pôvodne sa šírili ústnym podaním, ako literárnovedný termín bol pojem anekdota prvýkrát použitý v Byzancii na Prokopiovu Tajnú históriu predstavujúcu pamflet o Justiniánovej vláde (6. stor.).

antibakchej [gr.], palimbakchej — v antickom časomernom veršovom systéme trojslabičná päťmórová stopa vzorca — — ⋃. V sylabotonickom veršovom systéme ho nemožno realizovať, pretože každé slovo má iba jeden prízvuk. V slovenskej poézii ho používali len bernolákovci (J. Hollý), pretože v bernolákovčine neplatil rytmický zákon, t. j. mohli za sebou nasledovať dve alebo viac dlhých slabík.

antická metrika → antický časomerný veršový systém

antický časomerný veršový systém, antická metrika —

1. súhrn pravidiel metrickej organizácie starogréckej (vznikol v 8. stor. pred n. l.) a starorímskej (z Grécka prenikol do Ríma v 3. stor. pred n. l.) poézie. Do európskej a slovenskej literatúry prenikol v období klasicizmu. Jeho základom je metrum, ktoré má dva protikladné elementy rytmickej výstavby: dlhú (jej vyslovenie trvalo 2 móry) a krátku (1 móru) slabiku. Zaraďuje sa ku kvantitatívnej verzifikácii, pretože jeho rozhodujúcim činiteľom je čas. Rytmus verša sa zakladá na normovanom striedaní týchto prvkov: slabika je dlhá prirodzene (natura), keď je nositeľom kvantity, alebo polohou (positione), keď za ňou nasleduje skupina spoluhlások. Ak sa v skupine spoluhlások vyskytne hláska r alebo l, môže sa považovať za dlhú i za krátku (podľa potreby metra), za krátke sa považujú všetky ostatné slabiky. Dlhé a krátke slabiky sa zoskupujú do stopy, ktorá je najmenšou jednotkou metra a skladá sa z ťažkej (téza) a z ľahkej doby (arza). Metrum verša vytvárajú rovnaké alebo rozdielne stopy. Jednoduché metrum je vybudované na určitej stope, zmiešané alebo logaedické metrum sa skladá zo stôp rozličného druhu, zložené má rozličné kóla (kólon). V antickej metrike sa uplatnilo veľké množstvo stôp, ktoré sa delili podľa počtu slabík a počtu mór, ale aj podľa umiestnenia tézy, podľa zoskupenia v metre ap.;

2. verzologická (metrická) náuka o antických veršových formách a útvaroch.

antidráma [gr.] — nepresné označenie experimentálnych foriem modernej drámy ako protikladu realistickej divadelnej hry. Termín sa najčastejšie používa v súvislosti s absurdnou drámou.

antika [lat.] — pôvodne v 16. a 17. stor. označenie umeleckých predmetov, starožitností, neskôr aj ideálov, ktoré vyjadrovali; od začiatku 20. stor. označenie politických a hospodárskych dejín, kultúry, umenia a ďalších sfér života starovekého Grécka a Ríma v období od 12. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. (niekedy až do 6. stor.), t. j. všetkých stránok života gréckej a rímskej spoločnosti v staroveku. Geograficky sa pod antickú civilizáciu zahŕňajú všetky územia, ktoré tvorili súčasť Rímskej ríše v čase jej najväčšieho rozsahu (za cisára Trajána), pričom jednotlivé územia boli do nej začlenené v rôznom období.

V Grécku sa obdobie antiky začína v 12. stor. pred n. l. po zániku mykénskej civilizácie, keď prichádzajúce grécke kmene Achájcov, Iónov, Aiolov a Dórov postupne obsadili územie celého Grécka a ostrovy v Egejskom mori. V priebehu veľkej gréckej kolonizácie osídlili ostrovy pri pobreží Malej Ázie i pobrežie Malej Ázie, sev. pobrežie Egejského mora, úžiny Bospor a Dardanely a pobrežie Čierneho mora. Smerom na západ sa usadili vo vých. časti Sicílie, v juž. Itálii a napokon aj na pobreží dnešného Francúzska a Španielska. V priebehu archaického obdobia sa vytvorili mestské štáty (polis), ktoré dosiahli politický, kultúrny a hospodársky vrchol v klasickom období (5. stor. a 1. pol. 4. stor. pred n. l.). V helenistickom období (4. – 1. stor. pred n. l.) vznikli po rozpade ríše Alexandra III. Veľkého rozsiahle teritoriálne štáty Egypt, Sýria, Pergamská ríša a Macedónia, ktoré sa v priebehu 2. – 1. stor. pred n. l. stali postupne súčasťou Rímskej ríše.

Rímsky štát sa začal formovať v pol. 8. stor. pred n. l. v str. Itálii ako mestský štát s vládou kráľov. R. 509 pred n. l. vznikla Rímska republika, ktorá rozširovala územie štátu najprv v Itálii a od pol. 3. stor. pred n. l. v priamom konflikte s Kartágom (→ púnske vojny) i na pobreží Stredozemného mora, keď obsadila územie Hispánie, sev. Afriky, Grécka a Malej Ázie. V 1. stor. pred n. l. sa rímske územie rozšírilo tak, že Stredozemné more sa stalo jej vnútorným morom. R. 27 pred n. l. Gaius Octavius (Augustus) zaviedol v Rímskej ríši monarchiu – cisárstvo. Za cisára Trajána (98 – 117 n. l.) dosiahla najväčší územný rozsah a za jeho nástupcov aj hospodársky a sociálny rozkvet. V 1. pol. 3. stor. zavládla v ríši vojenská anarchia, situáciu stabilizoval cisár Dioklecián (284 – 305 n. l.). R. 395 cisár Theodosius I. Veľký rozdelil ríšu na dve časti, pričom Západorímska ríša zanikla pod náporom barbarských kmeňov 476 n. l.

Gréci a Rimania vytvorili prvú vyspelú civilizáciu v Európe, ktorá sa stala zdrojom neskoršiej európskej civilizácie stredoveku i novoveku. Na základe získaných poznatkov starovekých civilizácií Blízkeho východu a vlastných pozorovaní sa sformovala antická filozofia (→ grécka antická filozofia, → rímska filozofia), z ktorých sa v priebehu helenistického obdobia vyčlenili ďalšie vedné disciplíny (matematika, fyzika, astronómia, lekárstvo, filológia, zemepis a i.). Vo svojich neskorších prejavoch (stoicizmus, novoplatonizmus) ovplyvnila antická filozofia aj kresťanské učenie. V živote Grékov i Rimanov mali dôležitú funkciu antické náboženstvo (→ grécke antické náboženstvo, → rímske náboženstvo) a mytológia (→ grécka mytológia, → rímska mytológia), ktoré ovplyvňovali nielen duchovný život, ale aj výtvarné umenie (→ grécke výtvarné umenie, → rímske výtvarné umenie) a architektúru (→ grécka architektúra, → rímska architektúra). V literatúre sa rozvíjali všetky druhy a žánre: poézia (lyrika aj epika), tragédia, komédia, v próze historiografia, náuková próza, dobrodružný román (→ grécka literatúra, → rímska literatúra). Rozvíjali sa aj divadlo (→ grécke antické divadlo, → rímske divadlo), hudba (→ grécka hudba, → rímska hudba) a šport, budovali sa knižnice (→ knižnica, Dejiny).

antiklimax [gr.] — štylistická figúra založená na postupnom kvalitatívnom oslabovaní rôznych textových (lexikálnych, syntaktických, tematických i kompozičných) jednotiek a celkov. Napr.:

Za sedem rôčkov,

za sedem týždňov,

aj za sedem hodín.

(P. O. Hviezdoslav: Ta dala mamka...)

antiteton [gr.] → kontrast

antológia [gr. > lat.] — výber z literárnych, spravidla publikovaných diel rozličných autorov zostavený podľa istých kritérií (napr. z antickej, klasickej, romantickej, ľúbostnej, mladej poézie). Prvá nezachovaná antológia, nazývaná zborník, vyšla na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. ako výber z kratších diel antických básnikov. U nás začali antológie vychádzať až koncom 19. stor., najmä po 1918. Časté sú antológie z domácej literárnej a literárnovednej produkcie zostavené na základe spoločných tém (ľúbostná, sociálna poézia), žánrových foriem (sonet, voľný verš, poviedky), literárnych smerov (poézia nadrealistov), generačných zoskupení (poézia, próza mladých autorov) ap.

antonomázia [gr.] — druh metonymie, pri ktorej nastáva zámena vlastného mena známej osobnosti jej typickou vlastnosťou (Homér – knieža básnikov, Karol IV. – otec vlasti, J. Škultéty – baťko) alebo sa pomenúva nejaká osoba s určitou vlastnosťou vlastným menom významného nositeľa tejto vlastnosti (zvodca žien – Don Juan, silný človek – Herkules, chorý, zmrzačený úbožiak – Lazár atď.).

apoteóza [gr. > lat.] —

1. zbožňovanie, božská pocta; zaradenie hrdinov alebo vynikajúcich ľudí medzi bohov a božstvá a ich uctievanie (napr. Alexander III. Veľký, rímski cisári);

2. nadšená oslava;

3. balet., fr. apothéose — označenie záverečného obrazu baletu alebo tanečnej kompozície, ktorá má oslavný charakter; koncentrácia tanečníkov okolo hlavného hrdinu, sochy, symbolu atď.;

4. lit. záverečná scéna alebo živý obraz divadelnej hry, v ktorej sa oslavuje jej hrdina, autor, významná osobnosť (často prítomná na predstavení). Za apoteózu v poézii možno pokladať napr. Sládkovičovu Marínu, ktorá je apoteózou krásy, lásky a mladosti, Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu, ktorá je nielen apoteózou prírody, hôr a lesov, ale aj statočnosti Michala Čajku a jeho ženy Hanky;

5. výtv. alegorické zobrazenie zásluh panovníkov povýšených na úroveň bohov. Téma pochádza z Východu, rozšírená v starovekom rímskom výtvarnom umení, populárna v období baroka; v kresťanskej ikonografii oslava svätcov pozdvihovaných k nebu.

arabeska [gr. > tal. > fr.] —

1. balet. fr. arabesque — jedna zo základných póz klasického tanca, pri ktorej je jedna dolná končatina natiahnutá vzad a zviera s druhou (stojnou) dolnou končatinou pravý uhol, resp. 45°. Často využívaná póza v romantickom balete. Podľa polohy dolnej končatiny k divákom sa rozlišuje arabeska effacée, arabeska croisée, pričom horné končatiny zaujímajú rôzne polohy. Podľa A. J. Vaganovovej existujú štyri arabesky, podľa E. Cecchettiho päť. Arabeska sa môže predviesť so stojnou dolnou končatinou v demi-plié, na špičke (arabeska sur la pointe), s poskokom (arabeska sautée), s rotáciou (arabeska en tournant);

2. hud. fr. arabesque — na arabský spôsob; termín, ktorý použil R. Schumann, C. Debussy a po nich mnohí iní skladatelia vo význame charakteristickej skladby pripomínajúcej arabský kolorit;

3. lit. prozaický žáner neveľkého rozsahu s jednoduchou kompozíciou, nekomplikovaným dejom, bohatou fantáziou a so zmyslom pre iróniu. Prvý raz použil tento termín F. Schlegel. V slovenskej literatúre sa neudomácnil (ak sa nebudú za arabesky považovať niektoré krátke prozaické útvary J. Alexyho);

4. výtv. geometrický alebo rastlinný ornament (často ho tvoria listy lotosu, akantu, viniča, gaštana alebo citrusových plodov a množstvo navzájom prepletených úponkov), niekedy v kombinácii s figurálnymi motívmi. Arabeska má pôvod v helenistickom umení, znovuobjavená talianskou renesanciou. Využívala sa v maliarstve (v stredoveku najmä v knižnej maľbe), v architektúre a v umeleckých remeslách; rozšírená aj v klasicizme. V Oriente pokrýva celé plochy stien islamských chrámov alebo obytných budov. Arabeska nie je štylizovaná ako groteska (význam 2) alebo ako maureska.

archetyp [gr. > lat.] — prvotný typ, pôvodný model, pratyp, pôvodina; praobraz;

1. filoz. v antickej filozofii pravzor existujúci v duchovnom svete, idea, ktorá je základom určitých napodobnení (Filón Alexandrijský, Plótinos). R. Descartes a J. Locke považovali archetyp za základ predstáv, I. Kant pojmom natura archetypa označoval prvotnú tvorivú prirodzenosť, ktorú poznávame iba rozumom a ktorej protiobraz je napodobnený v zmyslovom svete;

2. hist. predpokladaný najstarší nezachovaný text; pôvodne text, ktorý nemusí byť autorským textom, ale ani náhodne zachovaným prepisom;

3. lit. symbolický model spájajúci určité umelecké dielo s ostatnými umeleckými dielami tým, že sa v nezmenenej podobe ustavične vracia k spoločnému pratypu, a to bez ohľadu na historické ovplyvňovanie. Ako prvotný primárny obraz nestráca svoju emocionálnosť, pretože sa zameriava na vyhranené situácie v ľudskom živote, napr. narodenie, smrť, lásku, nenávisť, vinu, trest ap. Archetypová kritika je jedným zo smerov západnej literárnej vedy, ktoré, vychádzajúc zo psychológie a literárnej školy C. G. Junga a jeho žiakov, sa na základe antropologického a etnografického výskumu usiluje dokázať, že symboly, motívy, modely a štruktúry, ktoré sa objavujú v literatúre, majú prazáklad v rituáloch, mýtoch a rozprávkach. Typickými archetypmi sú napr. oheň ako symbol vášne, pôda ako symbol plodenia a matka ako zdroj života a plodnosti;

4. psychol. v teórii psychoanalytika C. G. Junga komponent kolektívneho podvedomia. U človeka má rovnaký pôvod ako inštinkt, ktorý má predurčujúci smer činnosti, pričom archetyp tvorí jeho psychickú náplň. Existenciu archetypov preukázal C. G. Jung vo svojej lekárskej praxi; jeho psychotickí pacienti vypovedali o univerzálnych náboženských a mytologických zážitkoch, hoci o nich predtým nezískali príslušné informácie vo formálnej výchove. Vyvinul metodiku aktívnej imaginácie, ktorá umožňovala analýzu obsahu snov v bdelom stave. Sny môžu byť pozitívne alebo negatívne, pričom vyjadrujú najmä fenomény ako sexualita, krása, múdrosť, spiritualita, cnosť, deštrukcia a i.;

5. výtv. pratvar, ikonografický pravzor či model, podľa ktorého sa vytvára umelecké dielo alebo originál, ktorý toto dielo reprodukuje. V teórii výtvarného umenia slúži na psychologický alebo symbolický výklad tvorby.

asonancia [lat.] — zvuková zhoda samohlások na konci veršov, polveršov, syntaktických úsekov alebo viet bez ohľadu na spoluhlásky: neba – žena, seno – leto, šuhaj – Dunaj, kone – vode ap. Typická pre slovenskú ľudovú poéziu a básnickú tvorbu slovenských romantikov. Asonancia sa nesprávne považuje za tzv. nepresný, prípadne nedokonalý rým.

astrofia [gr.] — veršová organizácia básne nečlenenej na jednotlivé strofy, ale na tematické odseky. Je príznačná pre epos, lyrickoepické skladby, reflexívnu i modernú lyriku.

augmentácia [lat.] — zväčšenie, rozhojnenie, prírastok;

1. lit. stupňované rozvedenie výrazu (pleonazmus, opakovanie slov, hromadenie rovnoznačných slov ap.);

2. hud. zväčšenie hodnôt trvania tónov, hudobnej myšlienky, resp. úseku hlasu, skladby na dvoj- alebo na viacnásobok. Jedna z možností kontrapunktickej práce, ktorá sa stala trvalou súčasťou práce s hudobnou myšlienkou. Opak: diminúcia.

bájka [lat.] — kratší epický veršovaný, zriedkavejšie prozaický žáner s inotajným príbehom a s didaktickou, mravoučnou, satirickou alebo s ironickou záverečnou pointou. Dej, črty ľudského charakteru, činy a medziľudské vzťahy sa v nej podávajú formou alegórie. Vo svetovej i v slovenskej literatúre sú najznámejšie zvieracie, ezopovské bájky nazvané podľa Ezopa. Veršované bájky majú špecifickú veršovú formu (nepravidelný verš s premenlivým počtom slabík a s rozličným počtom stôp, meniace sa strofy, nezáväznú rýmovú organizáciu), aby výrazne vyznela záverečná pointa. Básnická forma umožňuje uplatniť vo verši kritiku, satiru a hovorovú reč. Často sa používajú aj nadávky a prezývky (prenášanie vlastností zvierat na ľudí).

Začiatky bájky siahajú do raného staroveku (staroindická bájka). V antike sa preslávil grécky bájkar Ezop a jeho rímsky nasledovník Phaedrus, ktorého bájky sa stali základom bohatej európskej tradície. Bájky boli obľúbeným žánrom v stredovekej literatúre, vrchol dosiahli v období klasicizmu vo veršovaných bájkach J. de La Fontaina, v období osvietenstva u G. E. Lessinga, v slovanských literatúrach dosiahli vysokú umeleckú úroveň v tvorbe I. A. Krylova a I. Krasického. Tvorbu slovenských bájok podnietili preklady Krasického bájok od J. Kollára a S. Rožňaya zo začiatku 19. stor. Samostatné zbierky bájok vydali S. Godra (1830) a J. Záborský (1840), Krylovove bájky prekladal B. Nosák-Nezabudov. Neskôr ich písali V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský, I. Žiak-Somolický, M. Rázus a i. V súčasnosti sa bájka ako žáner vyskytuje v literatúre pre deti a mládež. Najvýznamnejším slovenským bájkarom je J. Záborský, ktorý písal veršované i neveršované bájky.

bestseller [angl.] — kniha sezóny, ktorá má mimoriadny čitateľský úspech. Vychádza v niekoľkých vydaniach a vo vysokých nákladoch, obyčajne má brožovanú väzbu a nápadnú grafickú úpravu.

biografická metóda — jedna z metód literárnej vedy vychádzajúca zo zásady, že osobnosť a život autora je hlavným a rozhodujúcim činiteľom tvorby a literárneho diela. Úlohou literárneho vedca je určiť na základe analýzy autorových diel, dejín ich vzniku a autorovej biografie ústredný zážitok autora, pretože literárne dielo sa považuje za produkt jeho života. Ústredný zážitok zvádzal k absolutizácii jednej, i keď významnej a nevyhnutnej zložky literárneho diela na úkor jeho iných zložiek, štruktúry, celistvosti, a najmä estetickej hodnoty. Za zakladateľa a najvýznamnejšieho predstaviteľa biografickej metódy sa považuje francúzsky básnik a prozaik Ch. A. Sainte-Beuve, ktorý ju manifestoval v dielach Literárne portréty (1844 – 52), Pondelňajšie besedy (1851 – 62) a Port-Royal (1840 – 59).

biografický román, románová biografia — špecifická žánrová forma románu, ktorej tematickou oblasťou sú životné osudy nejakej významnej historickej osobnosti (umelca, vedca, štátnika a pod.). Prameňom biografického románu sú biografie, historické diela, rozličný dobový materiál (archívne dokumenty, memoáre, denníky, literárne diela a i.). Biografický román sa podriaďuje zákonitostiam románu ako žánru – má rozvetvenú sujetovú výstavbu, ktorej nositeľom sú historické, ale aj fiktívne postavy, zložitú kompozíciu a využíva mnohotvárne umelecké a štylistické prostriedky.

Ku klasickému tradičnému biografickému románu sa zaraďujú napr. romány Verdi od F. Werfela, Bláznova múdrosť (o J. J. Rousseauovi) od L. Feuchtwangera, Smäd po živote (o V. van Goghovi) od I. Stona či v českej literatúre Najväčší z Pierotov (o mímovi J. Deburauovi) od F. Kožíka. Vznikajú však aj diela na rozhraní biografického románu a monografie, patriace už do oblasti literatúry faktu, napr. Balzac od S. Zweiga či Hráč (o F. M. Dostojevskom) od Leonida Petroviča Grossmana (*1888, †1965).

V slovenskej literatúre sa do tohto žánru zaraďuje napr. Ajhľa, človek! (o D. Makovickom) a Rojko (o A. Škarvanovi) od P. Zvána a Doktor Jessenius od Ľ. Zúbka.

bukolická poézia — pôvodný žáner antickej idylickej poézie ospevujúcej dedinský a pastiersky bezstarostný život, ktorý podľa predstáv básnikov plynul bez práce v tancoch a piesňach. Bukolická poézia vznikla v antickom Grécku v tvorbe básnika Theokrita (3. stor. pred n. l.), rozvinula sa v tvorbe Moscha zo Syrakúz a Bióna (2. stor. pred n. l.), Vergília (1. stor. pred n. l.), Calpurnia (1. stor.), Nemesiana (3. stor.) v Ríme, ako aj v Longovom gréckom románe z pastierskeho života na ostrove Lesbos Dafnis a Chloe (3. stor. n. l.). Nový rozkvet bukolickej poézie nastal v období renesancie (F. Petrarca, G. Boccaccio), ktorá vychádzala z antických vzorov, a baroka (vznik pastierskeho románu; pastierske hry). Najrozšírenejšími žánrami bukolickej poézie boli idyla, pastorála, ekloga a bukolický román, ktorých dej je situovaný v bájnej pastierskej zemi Arkádie s mýtickými postavami pastierov. Bukolickú poéziu u nás napodobňovali J. Palkovič, B. Tablic, J. Hollý a i.

cestopis — žáner dokumentárnej, publicistickej a umeleckej literatúry, ktorého témou je opis autorových zážitkov, dojmov, pozorovaní, skúseností a príhod zo skutočného alebo z vymysleného cestovania po domácej, cudzej, resp. neskutočnej krajine. Cestovateľ upozorňuje na osobitosti domácich, ale najmä cudzích krajín.

Dodnes sa zachovali cestopisné knihy zo starého Grécka (cestopisom je aj Homérova Odysseia), známe sú mnohé cestopisy zo stredoveku. Neskôr vznikali cestopisné romány a vedecko-fantastické diela s tematikou cestovania (J. Verne).

V slovenskej literatúre sa prvé cestopisné prózy objavili v období renesancie, napr. po nemecky napísaný Cestovný denník do Konštantínopola a do Malej Ázie od J. Dernschwama. Z barokovej literatúry sú pozoruhodné autobiograficko-cestopisné diela Š. Pilárika (Sors Pilarikiana), cestopisné denníky J. Simonidesa a T. Masníka (Väznenie, vyslobodenie a putovanie J. Simonidesa a jeho druha T. Masníka) a D. Krmana ml. (cestovný denník Itinerarium). Do literárneho povedomia vošli cestopisné prózy J. Kollára z Talianska (Cestopis, obsahující cestu do Horní Itálie..., Druhá cesta do Vlach), Tirolska, Bavorska a zo Švajčiarska, J. M. Hurbana z pobytu v Čechách a na Morave (Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách) i zo Slovenska (Prechádzka po považskom svete), ako aj cestopisné črty G. K. Zechentera-Laskomerského (Výlet do Tatier, Priechod cez Čertovicu, Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma, Zo Slovenska do Itálie, Z Triestu do Egypta a i.). Umelecký charakter majú cestopisy S. H. Vajanského (Volosko – Venecia, Sofia – Pleven, Dubrovník – Cetinje) či M. Kukučína (Cestopisné črty). Cestopisy písali aj T. Vansová (Pani Georgiadesová na cestách), J. G. Tajovský (Do vlasti) a i., z autorov 2. polovice 20. stor. F. Hečko, Z. Jesenská, A. Plávka, A. Bednár, V. Mináč a i.

comics [komiks; angl.] → komiks

časomerný systém → antický časomerný veršový systém

čierny humor — špecifický druh humoru; objavujú sa v ňom drastické a tragické motívy, situácie a výroky, ktoré sú v zámernom protiklade ku komickému kontextu a ktoré prechádzajú až do absurdít objavujúcich prekvapujúce nové súvislosti a javy.

črta — prozaický umeleckopublicistický žáner menšieho rozsahu s jednoduchou fabulou a uvoľnenou kompozíciou. Témou črty môže byť skutočný alebo vymyslený príbeh, sujet je spravidla vybudovaný ako reťaz scén, výjavov zo života pozorovaných autorom (rozprávačom). Niekedy prerastá do satiry alebo do karikatúry.

Vznikala koncom 18. a začiatkom 19. stor., keď v súvislosti s rozmachom žurnalistiky nastávalo zbližovanie umeleckej literatúry a publicistiky. Za jej predchodcov sa považujú niektoré diela Louisa-Sébastiena Merciera (*1740, †1814), Restifa de la Bretonne, ale najmä Victora-Josepha Étienna de Jouy (*1764, †1846). Pestovali ju H. de Balzac, A. de Musset, G. Sandová a i. Je typickým žánrom ruskej literatúry a publicistiky, kde ju produkovali predstavitelia naturálnej školy, napr. N. A. Nekrasov. Ovplyvnila však aj začiatočnú tvorbu I. A. Gončarova, I. S. Turgeneva a F. M. Dostojevského, veľký význam zohrala v spojení s národníctvom (G. I. Uspenskij, V. G. Korolenko, M. Gorkij a i.).

V slovenskej literatúre možno za črty považovať viaceré diela J. G. Tajovského (Do konca, Žliebky, Prvé hodinky a i.), Cestopisné črty M. Kukučína, ale aj dielo Prítomnosť a obrazy života tatranského J. M. Hurbana. V 20. stor. sa črta rozvíjala v najrozličnejších žánroch dokumentárnej prózy alebo v jej obmenách vo forme reportáže, fejtónu, eseje a pod. Podľa druhu tematizovaného javu sa rozdeľuje na portrétnu, problémovú, cestopisnú a i. Majstrami črty, reportáže, fejtónu a eseje v slovenskej literatúre boli J. Alexy, D. Tatarka, V. Mináč, P. Karvaš, L. Mňačko, R. Fabry, A. Matuška a i.