a —

1. prvé písmeno väčšiny abecied;

2. fyz. značka áru, značka predpony atto;

3. hud. názov tónu 6. stupňa základnej diatonickej stupnice; ladiaci tón s medzinárodne určenou frekvenciou 440 Hz, ktorý sa od čias starej gréckej hudby používa ako základ ladenia;

4. lek. skr. akromiale;

5. log. vo význame dvojčlennej výrokovej spojky konjunktor (˄, &). Spojkou a sa spájajú 2 jednoduchšie výroky do zloženého výroku, konjunkcie. Konjunkcia je pravdivá v jedinom prípade, keď sú obidva podvýroky pravdivé.

Abaco [-ko], Evaristo Felice dall’, aj Dall’ Abaco, Evariste Felice, 12. 7. 1675 Verona, Taliansko – 12. 7. 1742 Mníchov — taliansky skladateľ. Od 1704 pôsobil v Mníchove ako koncertný majster na dvore bavorského vojvodu Maximiliána II. Emanuela. Komponoval husľové a triové sonáty, husľové koncerty a concertá grossá. Jeho tvorba predstavuje ušľachtilý a zrelý typ talianskej hudby 17. a 18. storočia.

a battuta [tal.] — hud. úder do taktu; termín označujúci návrat do pôvodného tempa.

Abbado, Claudio, 26. 6. 1933 Miláno, Taliansko – 20. 1. 2014 Bologna — taliansky dirigent a klavirista. Jeho otec Michelangelo Abbado (*1900, †1979) bol profesor hry na husliach na konzervatóriu G. Verdiho v Miláne, matka klaviristka a spisovateľka pre deti. Hru na klavíri študoval v Miláne, dirigovanie u H. Swarowského vo Viedni. R. 1958 debutoval v Terste ako symfonický dirigent, 1959 ako operný dirigent (S. Prokofiev: Láska k trom pomarančom), 1963 získal 1. cenu v dirigentskej súťaži D. Mitropoulosa v New Yorku. Po úspechoch s poprednými svetovými orchestrami v Európe a USA od júna 1969 dirigent a od 1971 umelecký riaditeľ La Scaly v Miláne, súčasne stály dirigent Viedenských filharmonikov a hlavný hosťujúci dirigent Londýnskeho symfonického orchestra. R. 1988 – 91 umelecký riaditeľ a dirigent Štátnej opery vo Viedni, 1991 – 2002 umelecký šéf Berlínskych filharmonikov. Iniciátor a dirigent Mládežníckeho orchestra G. Mahlera a festivalu súčasnej hudby Wien modern. Po K. Böhmovi a H. von Karajanovi jedna z najvýznamnejších dirigentských osobností 2. polovice 20. stor., vynikajúci symfonický a operný dirigent. Pri operných inscenáciách často spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom (Chovanščina, Boris Godunov).

Ábel, Jozef, 16. 8. 1941 Piešťany — slovenský spevák (tenor). R. 1960 – 63 študoval spev u Imricha Gála (*1910, †1977) a Š. Hozu na konzervatóriu v Bratislave, 1963 – 67 u Vlasty Linhartovej na JAMU v Brne. Víťaz Dvořákovej súťaže v Karlových Varoch (1968). R. 1955 – 82 sólista opery Štátneho divadla v Ostrave, 1982 – 2004 Opery SND v Bratislave. Ako lyrický tenor sa uplatnil v širokom domácom i svetovom operetnom aj opernom repertoári: Jeník (Predaná nevesta), Turridu (Sedliacka česť), Záboj (Svätopluk), Alfred (Traviata), Cavaradossi (Tosca), Števo (Jej pastorkyňa).

Abendroth [á- -rót], Hermann, 19. 1. 1883 Frankfurt nad Mohanom – 29. 5. 1956 Jena — nemecký dirigent. Študoval u Ludwiga Thuilleho (*1861, †1907) a Felixa Mottla (*1856, †1911). Pôsobil v Mníchove, Lübecku, Essene, Berlíne a Kolíne nad Rýnom, 1935 – 45 šéfdirigent Gewandhausorchestra v Lipsku, od 1945 šéf hudobného vysielania v lipskom a berlínskom rozhlase a profesor na Vysokej hudobnej škole vo Weimare. Významný interpret hudby L. van Beethovena, J. Brahmsa a A. Brucknera. Dirigoval aj Slovenskú filharmóniu.

Abert, Hermann, 25. 3. 1871 Stuttgart – 13. 8. 1927 tamže — nemecký muzikológ, syn významného hudobného vedca a skladateľa Johanna Josefa Aberta (*1832, †1915). Študoval u otca na konzervatóriu v Stuttgarte, prednášal klasickú filológiu a hudobnú vedu na univerzitách v Halle, Lipsku a Berlíne. Autor hudobnovedných prác Hudobné názory stredoveku a ich pramene (Die Musikanschauung des Mittelalters und ihre Grundlagen, 1905), Goethe a hudba (Goethe und die Musik, 1922), Ilustrovaný hudobný lexikón (Illustriertes Musiklexikon, 1927), ako aj biografií (R. Schumann, W. A. Mozart).

Abraham, Paul, 2. 11. 1892 Apatin, Srbsko (Vojvodina) – 6. 5. 1960 Hamburg — maďarský skladateľ. Dirigent v Budapešti, vo Viedni a v Berlíne. R. 1933 emigroval cez Paríž a Kubu do New Yorku, 1953 sa vrátil do Európy a až do svojej smrti pôsobil v Hamburgu. Autor 13 operiet, z ktorých najmä Viktória a jej husár (1930), Kvety Havaja (1931) a Ples v Savoji (1932) získali svetovú popularitu. Skladal aj hudbu k filmom.

Ábrányi [-ni], Emil, 22. 9. 1882 Budapešť – 11. 2. 1970 tamže — maďarský skladateľ a dirigent. Po štúdiách v Lipsku u A. Nikischa od 1907 dvorný dirigent v Hannoveri, od 1919 riaditeľ Národnej opery a od 1921 riaditeľ Štatneho divadla v Budapešti, 1922 založil a viedol Budapeštiansky symfonický orchester. Autor opier Monna Vanna (1907), Paolo und Francesca (1912), Don Quijote (1917) a i.

Ábrányi [-ni], Kornél, 15. 10. 1822 Szent Györgyi-Ábráni, dnes súčasť Nyírábrány – 20. 12. 1903 Budapešť — maďarský klavirista, skladateľ a publicista. Žiak F. Chopina, F. Kalkbrennera a J. F. Halévyho. R. 1860 s Mihályom Mosonyim (*1815, †1870) a Gyulom Rózsavölgyim (*1822, †1861) založil prvý maďarský hudobný časopis Zenészeti Lapok, ktorý do 1876 aj redigoval. Písal štúdie z oblasti hudobnej estetiky a maďarskej hudby, autor Učebnice harmónie (1874) a všeobecných Dejín hudby (1886), prekladateľ operných libriet.

abreviatúra [tal.] —

1. hud. skratka; skrátený zápis notového záznamu. Používa sa pri melodických ozdobách (napr. trilok, obal ap.), dynamických znamienkach (napr. p, f, mf, sfz atď.), orientačných znamienkach (napr. d. c. = da capo), niektorých spôsoboch hry (napr. trem = tremolo) alebo pri opakovaní rovnakej figúry;

2. jaz. → skratka.

Absil, Jean, 23. 10. 1893 Péruwelz, provincia Hainaut – 2. 2. 1974 Brusel — belgický skladateľ a hudobný publicista. Študoval na konzervatóriu v Bruseli u Paula Gilsona, 1922 získal 2. stupeň Rímskej ceny za kantátu La Guerre a stal sa riaditeľom hudobnej akadémie v Etterbecku, od 1931 pôsobil na konzervatóriu v Bruseli (1936 profesor). Člen Kráľovskej akadémie Belgicka. Ako hudobný publicista založil Revue internationale de musique. Autor 5 symfónií, symfonickej básne Jeanne d’Arc, inštrumentálnych koncertov, opery Fansou..., baletov Le Miracle de Pan a Épouvantail, ako aj knihy o princípoch súčasnej hudby Požiadavky súčasnej hudby (Les postulats de la musique contemporaine, 1937).

absolútna hudba — všeobecné pomenovanie hudby vytvorenej bez mimohudobného, t. j. literárneho, básnického alebo výtvarného programu (inšpirácie), ktorý by v poslucháčovi mohol vyvolávať asociácie súvisiace s mimohudobnými predstavami, dejom ap. Pojem absolútna hudba vznikol v 19. stor., keď sa s rozvojom hudobného romantizmu začala formovať programová hudba komponovaná na literárne námety. Absolútna hudba je však v súčasnosti relatívnym pojmom a vyjadruje najmä historický, dobový prístup k hudbe koncipovanej čisto inštrumentálne.

absolútny sluch — schopnosť jednotlivca rozoznať akýkoľvek tón a určiť jeho presnú výšku bez toho, aby počul iný tón (→ sluch).

Académie royale de musique [akademi ruajal d müzik] — prvá parížska opera vybudovaná na základe privilégia udeleného 1669 Ľudovítom XIV. P. Perrinovi na uvádzanie operných diel vo francúzskom jazyku. Prvým predstavením bola opera R. Camberta Pomona (Pomone, 1671), v ďalšom období sa tam uvádzali napr. najslávnejšie diela J.-B. Lullyho a J.-P. Rameaua. Koncom 18. stor. zničená ohňom. Predchodkyňa Veľkej opery v Paríži.

a cappella [ka-; tal.] — hud. 1. vokálna, spravidla viachlasná hudba bez inštrumentálneho sprievodu; aj zborový spev bez inštrumentálneho sprievodu; 2. pôvodne označenie polyfónneho štýlu v hudbe 16. stor., v ktorom hudobné nástroje iba zosilňovali alebo nahrádzali jednotlivé hlasy.

Accardo [akkar-], Salvatore, 26. 9. 1941 Turín — taliansky huslista a dirigent. Študoval na konzervatóriu v Neapole u Luigiho d’Ambrosia (*1885, †1957). Víťaz husľovej súťaže v Ženeve (1956) a Paganiniho súťaže v Janove (1958). R. 1971 založil festival Neapolský hudobný týždeň na špičkové pestovanie komornej hudby, 1992 sláčikové kvarteto Quartetto Accardo a 1996 komorné teleso Orchestra da Camera Italiana. Medzinárodne uznávaný interpret tvorby N. Paganiniho a romantických virtuóznych skladieb. Ako prvý huslista nahral na hudobné nosiče komplet šiestich Paganiniho husľových koncertov. Viacerí významní skladatelia (A. Piazzolla, I. Xenakis, W. Piston) mu venovali svoje skladby. Pedagóg na konzervatóriu v Siene, kde usporadúva aj interpretačné kurzy.

accelerando [ače-; tal.] — hud. postupne zrýchľovať.

accentato [ačen-; tal.] — hud. dôrazne.

accompagnato [akkompaňa-; lat.] — hud. so sprievodom; v latinskej barokovej opere spev sprevádzaný inštrumentálnym súborom na rozdiel od recitatívu secco, kde sa sprievod obmedzoval na generálny bas.

adagio [-džo; tal.] —

1. hud. voľne, zdĺhavo, voľnejšie tempo ako andante, rýchlejšie ako largo. V cyklickej forme aj názov pomalej, voľnej časti;

2. balet. jedna z foriem tanca v priestore, v ktorom sa využívajú nesené figúry, rotácia tanečnice za pomoci partnera, skoky a pohyby horných končatín; úvodná časť klasického pas de deux, časť grand pas, pas d’action (→ pas). Vývojom sa do adagia vniesli akrobatické prvky; v terminológii klasického tanca skupina cvikov pri tyči a na voľno, slúži na rozvinutie zmyslu pre rovnováhu a líniu póz, na získanie koordinácie a sily i na rozvíjanie hudobného cítenia a tanečnosti.

adagissimo [-dži-; tal.] — hud. čo najvoľnejšie.

Adam, Adolphe Charles, 24. 7. 1803 Paríž – 3. 5. 1856 tamže — francúzsky skladateľ. V skladbe žiak F. Boieldieuho, 1825 získal 2. stupeň Rímskej ceny. Vytvoril 53 opier v nenáročnom slohu francúzskej komickej opery, v ktorých sa prejavil predovšetkým ako invenčný melodik. K najúspešnejším patria Postilión z Lonjumeau (1836), Keby som bol kráľom (1852) a dodnes uvádzaný balet Giselle (1841).

Adam, Theo Siegfried, 1. 8. 1926 Drážďany – 10. 1. 2019 tamže — nemecký spevák (bas) a režisér.

Spievať začal v drážďanskom chlapčenskom zbore, jeho učiteľom bol Rudolf Dittrich (*1861, †1919). Od roku 1949 bol členom Drážďanskej opery, od 1953 Štátnej opery v Berlíne a Štátneho divadla vo Frankfurte nad Mohanom. Od roku 1952 býval hosťom festivalu Bayreuther Festspiele, kde do 1980 vytvoril viaceré vrcholné wagnerovské postavy (Wotan, Prsteň Nibelungov; Sachs, Majstri speváci norimberskí). K jeho hlavným úlohám ďalej patrili napr. Figaro (Figarova svadba), Leporello (Don Giovanni) a Ochs (Gavalier s ružou), bol vynikajúcim interpretom aj piesňovej a vokálno-orchestrálnej tvorby. V roku 2006 svoju spevácku kariéru ukončil. Venoval sa aj pedagogickej činnosti.

Adamcová, Mária, rodená Blahová, 26. 8. 1930 Važec, okres Liptovský Mikuláš — slovenská speváčka (mezzosoprán). R. 1949 – 55 členka SĽUK-u, 1955 – 91 sólistka opery Štátneho divadla Košice. Vytvorila množstvo operných postáv domáceho i svetového repertoáru. Vynikla ako Azucena (Trubadúr), Eboli (Don Carlos), Amneris (Aida), Ulrika (Maškarný bál), Dalila (Samson a Dalila), Kostolníčka Buryjovka (Jej pastorkyňa), Marina Mnišková (Boris Godunov) a i. Venovala sa aj koncertnej činnosti.

Adamčiak, Milan, 16. 12. 1946 Ružomberok – 16. 1. 2017 Banská Belá, okres Banská Štiavnica — slovenský muzikológ, skladateľ, performer a výtvarník. R. 1962 – 68 študoval hru na violončele na konzervatóriu v Žiline, 1968 – 73 hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. R. 1972 – 91 pracovník SAV, 1977 – 89 prednášal hudbu 20. stor. na VŠMU v Bratislave a na Filozofickej fakulte UK. Venoval sa komponovaniu priestorových a grafických skladieb (priestorová projekcia Dislokácia II, 1970), vizuálnej poézii, akčnému umeniu a performancii. V 2. pol. 60. rokov 20. stor. sa venoval hudobno-priestorovým projektom, ktoré boli ovplyvnené umeleckým hnutím Fluxus, predovšetkým tvorbou J. Cagea (realizácia Symfonickej básne G. Ligetiho pre 6 hráčov a 100 metronómov, 1969; Grafikon, priestorová akcia v Hodoníne so 4 hudobníkmi a 4 magnetofónmi v 8 miestnostiach galérie). Jeho grafické partitúry, napr. grafické listy z cyklu Partitúry, postupne nadobudli charakter autonómneho výtvarného diela. Adamčiakova tvorba sa vyznačuje schopnosťou prepájať a usúvzťažňovať zdanlivo nesúrodé javy a objekty do nekonvenčných foriem a konštelácií. R. 1989 sa stal spoluzakladateľom a vedúcim neoavantgardného súboru Transmusic comp., 1990 založil Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), v rámci ktorej 1991 a 1992 zorganizoval Festival intermediálnej tvorby (FIT) v Bratislave. R. 1992 ako viceprezident Európskeho kultúrneho klubu na Slovensku usporiadal výstavu partitúr J. Cagea.

Adamec, Vojtech, 12. 7. 1926 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 27. 4. 1973 Košice — slovenský dirigent a skladateľ. R. 1950 – 54 študoval na VŠMU u V. Talicha a J. Strelca, 1949 – 55 pôsobil ako zbormajster v SĽUK-u, potom viedol viaceré spevácke zbory (Ľudový spevokol učiteľov Slovenska, Košický spevácky zbor učiteľov, Špišský učiteľský spevácky zbor, spevácky zbor Moyzes v Prešove a i.). Dirigoval Košický rozhlasový orchester, pedagogicky pôsobil na konzervatóriu v Košiciach. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského zborového spevu, autor početných zborových skladieb a úprav ľudových piesní.

Adams [edms], John, 15. 2. 1947 Worcester, Massachusetts — amerických skladateľ. Skladbu študoval na Harvardovej univerzite, od 1971 pôsobil v Kalifornii, kde bol 10 rokov pedagógom a dirigentom orchestra konzervatória v San Franciscu (1972 – 82). V tomto období vznikli jeho profilové orchestrálne skladby Harmónium a Grand Pianola Music, ako aj opera Nixon in China inscenovaná 1987 v Houstone Petrom Sellarsom (*1957) a potom úspešne uvádzaná na amerických a európskych scénach. Adamsova hudba má individuálny expresívno-dramatický výraz a je úzko spätá s koncepciou minimalistickej hudby. V posledných rokoch sa venuje prevažne dirigentskej činnosti ako interpret modernej hudby. Za dielo On the Transmigration of Souls skomponované 2002 na pamiatku obetí teroristických útokov z 11. septembra 2001, ktoré v premiére uviedla Newyorská filharmónia s L. Mazelom, dostal Pulitzerovu cenu (2003) a nahrávka tohto koncertu získala tri ceny Grammy (2005).

Adam z Fuldy, Adam von Fulda, 1445 Fulda – 1505 Wittenberg — nemecký hudobný teoretik, skladateľ, pedagóg, básnik a organizátor hudobného života, pravdepodobne benediktínsky mních. Od 1490 žil na kniežacom dvore v Sasku, potom v Pasove a vo Wittenbergu. Autor traktátu De musica, v ktorom sa zaoberal vzťahom medzi inštrumentálnou a vokálnou hudbou. Napísal niekoľko omší, responzórium, magnifikát, 2 antifóny a niekoľko svetských piesní, z ktorých najväčšiu popularitu získala Ach hülf mich leid.

Adderley [adrli], Julian, pseudonym Cannonball, 15. 9. 1928 Tampa, Florida – 8. 8. 1975 Gary, Indiana — americký černošský džezový altsaxofonista a skladateľ. Na verejnosti koncertoval od 1944, 1955 hral v orchestri Oscara Pettiforda (*1922, †1960), 1956 spolu s bratom, trubkárom Natom Adderleym (*1931, †2000), založil vlastnú skupinu, ktorá sa preslávila v celej Amerike. Vyšiel z hudby Ch. Parkera, neskôr si však vytvoril vlastný štýl a stal sa jedným z najvýznamnejších predstaviteľov hard bopu (→ bop) i novších džezových tendencií.

Addinsell [adinsl], Richard, 13. 1. 1904 Londýn – 15. 11. 1977 tamže — anglický skladateľ. Študoval právo, neskôr hudbu v Londýne, Berlíne a vo Viedni. Venoval sa prevažne scénickej, od 1937 filmovej hudbe. Od 1933 žil a pracoval v Hollywoode. Jeden z najvyhľadávanejších skladateľov filmovej hudby. Jeho najznámejšou skladbou je Varšavský koncert pre klavír a orchester (1940) z filmu Nebezpečný mesačný svit (Dangerous Moonlight, 1941).

Adler [ád-], Guido, 1. 11. 1855 Ivančice, okres Brno-venkov, Česko – 15. 2. 1941 Viedeň — rakúsky muzikológ, jeden zo zakladateľov modernej hudobnej vedy. Prednášal na univerzitách v Prahe a vo Viedni, kde vychoval viacerých európskych muzikológov. S Friedrichom Chrysandrom (*1826, †1901) a Philippom Spittom (*1841, †1894) založil muzikologický štvrťročník Vierteljahrsschrift für Musikwissenschaft (1885 – 94) a redigoval edíciu Denkmäler der Tonkunst in Österreich (1894 – 1938). Zaslúžil sa o vybudovanie novodobej systematickej muzikológie a vypracovanie novodobých bádateľských metód. Diela: Štýl v hudbe (Der Stil in der Musik, 1911), Metóda hudobných dejín (Methode der Musikgeschichte, 1919), Príručka hudobných dejín (Handbuch der Musikgeschichte, 2 zv., 1924, 1930) a i. Priateľ a životopisec G. Mahlera.

Adler [ád-], Kurt Herbert, 2. 4. 1905 Viedeň – 9. 2. 1988 Ross, Kalifornia — americký dirigent. Študoval vo Viedni, od 1927 dirigent v nemeckých a talianskych divadlách, 1936 – 38 pôsobil v pražskom rozhlase a opere. Od 1938 v USA, operný a koncertný dirigent v Chicagu, od 1943 v San Franciscu (od 1956 – 81 riaditeľ opery). Zakladateľ a operný šéf (od 1961) Spring Opera Theatre, od 1966 Western Opera Theater.

Adler [ád-], Peter Herman, 2. 12. 1899 Jablonec nad Nisou, ČR – 2. 10. 1990 Ridgefield, Connecticut — americký dirigent českého pôvodu. Študoval na konzervatóriu v Prahe u V. Nováka. Operný dirigent v Brne, Prahe a Brémach, 1933 – 37 šéfdirigent Štátneho symfonického orchestra v Kyjeve. Od 1939 pôsobil a žil v USA, kde spolupracoval s Newyorskou filharmóniou, Baltimorským symfonickým orchestrom a Metropolitnou operou v New Yorku, 1949 – 59 umelecký riaditeľ NBC Opery a priekopník televízneho vysielania opier, 1973 – 81 riaditeľ Amerického operného centra.

ad libitum [lat.] — podľa priania, želania, podľa chuti, podľa vlastného uváženia, ľubovoľne; hud. označenie používané pri speve alebo pri nástroji, ktorý sa môže v prednese skladby vynechať alebo ľubovoľne použiť.

a due [tal.] — dvaja, pre dvoch;

1. príkaz v partitúre, že určitý part treba hrať unisono dvoma rovnakými nástrojmi, napr. a due clarinetti;

2. označenie názvu skladby pre dva rovnaké nástroje, napr. sonata a due violini;

3. označenie hlasov v polyfónnej hudbe, napr. fuga a due voci.

aerofóny [gr.] — hudobné nástroje, ktorých tón vzniká chvením vzduchového stĺpca v trubici dychového nástroja. Zvyčajne sa delia na hranové (pikola, flauta, okarína, syrinx a niektoré organové registre), jazýčkové (klarinet, saxofón, hoboj, anglický roh, fagot) a nátrubkové (trúbka, krídlovka, trombón, lesný roh, tuba.).

afektová teória — hudobno-estetická teória vyplývajúca z mechanistického spájania ľudských citov a vášní (afektov) s výrazovými prostriedkami hudby. Jej začiatky možno nájsť už v antickej hudbe (Hippokratovo učenie o temperamentoch, symbolika stupníc, platónska a aristotelovská klasifikácia hudby na dobrú a zlú). Renesancia (Heinrich Glarean, aj Henricus Glareanus, vl. m. Henrich Loriti, *1488, †1563; G. Zarlino) nastolila v duchu antiky podobné spájanie hudby a citov, ale v novom svetle (aj intervaly mali citový, čiže afektový zmysel). Afektová teória sa rozvíjala hlavne v 17. a 18. stor., a to najmä zásluhou C. Monteverdiho, R. Descarta, M. Mersenna a J. Matthesona, ktorého dielo predstavuje jej vyvrcholenie. Mattheson vysvetlil hudobné napodobnenie asi 20 stavov ľudskej duše (radostné city zobrazené durovými tóninami, konsonantmi a veľkými intervalmi, smutné city molovými tóninami, malými intervalmi, disonantmi ap.). Poznanie, že hudba dokáže vyvolávať citové stavy a vzruchy, viedlo v 17. stor. až do pol. 18. stor. k úsiliu racionalisticky usporiadať tieto vzťahy do systému. Príklady pôsobenia hudby na city boli dokonca vyhlásené za zmysel hudby vôbec, pričom sa nedialekticky chápali ako večne platné a nevyvíjajúce sa zákonitosti. Afektová teória bola najradikálnejšie prekonaná A. Schopenhauerom a najintenzívnejšie oživená na začiatku 20. stor. H. Kretzschmarom.

affabile [affá-; tal.] — hud. milo, láskavo, vľúdne.

affettuoso [-ózo; tal.] — hud. náruživo, vášnivo.

africká hudba — všeobecné pomenovanie hudobných kultúr na africkom kontinente; súhrn hudobných kultúr domorodého obyvateľstva rôzneho historického a etnického pôvodu. Zahŕňa typy navzájom veľmi odlišnej hudobnej štruktúry a podstaty: na severe arabskoislamská hudba, na severovýchode etiópska hudba a na juhu kultúra negroidných národností, ktorú ovplyvnila hudba juhových. Ázie. Charakteristiku ich štýlových prvkov sťažuje mnohotvárnosť kultúr a rozľahlosť územia. Pre hudbu sev. Afriky je charakteristická pentatonická stupnica s využitím harmonických tónov (alikvotov), pentatonizmov, primitívna mnohohlasnosť (→ ostinato, → bourdon) i početné ženské piesne. Z nástrojov sú časté obmeny primitívnych jednostrunových oblúkov. K charakteristickým znakom rozvinutej severoafrickej hudobnej kultúry patrí množstvo idiofónov tak rytmických, ako aj sonoristických. Popri idiofónoch veľkú skupinu tvoria membránofóny, najčastejšie jednostrunové. Z aerofónov je to Panova flauta z kosti. V hudobnej kultúre str. Afriky dominujú sudánska a černošská kultúra, najmä kmeňa Bantuov. V hudbe mnohonárodnej sudánskej kultúry vystupujú do popredia archaizmy, pentatonizmy a responzoriálny spev, z hudobných nástrojov sú to rohy, slonie kly, bubny, harfy, lýry ap. V prímorských oblastiach vplyv Stredozemia a arabskej kultúry.

Najrozšírenejšia je však hudobná kultúra černochov, ktorá sa v užšom význame pokladá za typickú africkú hudobnú kultúru. Je charakteristická tempom odvodeným od pohybu celého tela a veľmi bohatou rytmickou zložkou, vyskytujú sa časté polyrytmické a synkopické útvary, v intervalovej štruktúre sa používa tzv. harmonická tercia, vokálny štýl je sylabický. Melodické frázy sú krátke a opakujú sa na spôsob litániovej melodiky, využívajúc antifonálnu a responzoriálnu techniku. Výraznú snahu o farebnosť možno badať na množstve nástrojov od primitívnych až po zvyšky nástrojov vysokých kultúr. Okrem bubnov a signálnych nástrojov sú zastúpené xylofóny, sanza a aerofóny, zo strunových nástrojov hudobný luk, nástroje lutnového typu (kora), hrkálky, rôzne typy píšťal, rohov (apunga) a i. Hudba afrických černochov je dôležitou zložkou ich spoločenského života a neodmysliteľnou súčasťou náboženských obradov, pripisuje sa jej veľký magický účinok. Sprevádza všetky životné udalosti (narodenie dieťaťa, obriezku, svadby, pohreby, sejbu, žatvu, lov, boj ap.). Africká hudba si vo všeobecnosti zachovala tieto základné črty (spočívajúce v mimoestetických funkciách) aj v odlišných historických a etnických podmienkach, v ktorých žili deportovaní černošskí otroci, a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila aj funkčnú podstatu vznikajúceho afroamerického hudobného folklóru.

afroamerická hudba — nepresné, zaužívané označenie afroamerického hudobného folklóru a jeho žánrov, ktoré vznikali na americkom kontinente v synkretickom procese medzi africkou a európskou kultúrou. Africké korene tejto hudby sú minimálne, predajom afrických černochov do amerického otroctva boli prerušené etnické i historické súvislosti. Rozptýlením afrických černochov na americkom území sa začalo premiešavanie pôvodných kmeňových celkov, a tak sa prvky africkej hudobnej kultúry rýchlo vytrácali a miešali s belošskou kultúrou. O vzniku afroamerickej hudobnej kultúry jestvuje viacero teórií, no všeobecne sa prijíma názor, že v dôsledku synkretického procesu vystúpili do popredia tie prvky, ktoré boli spoločné niekoľkým africkým kmeňom. Do pôvodne pentatonického systému postupne vstupovalo tonálne cítenie, ktorému sa prispôsobovala melodika, ale zostali tzv. blue notes (→ blue tóny). Vokálna hudba postupne splývala s inštrumentálnou hudbou, pričom sa nástroje vokalizovali a vznikali nové tónové modely. Tak vznikali nové tónové, melodické, rytmické i harmonické tvary, ktoré nemali obdobu v žiadnych iných predchádzajúcich prúdoch, preto sa afroamerická hudba i jej odrody folklóru amerických černochov celkom oprávnene považujú za samostatný hudobný prejav.

Agazzari [-dza-], Agostino, 2. 12. 1578 Siena – 10. 4. 1640 tamže — taliansky skladateľ a dirigent. Pôsobil v Siene a Ríme. Popri rozsiahlej chrámovej tvorbe, v ktorej nadväzoval na G. Palestrinu, sa usiloval aj o hudbu komponovanú v tzv. stile nuovo, ktorú zdôvodňoval aj teoreticky. R. 1606 napísal reprezentatívne dielo – pastorálnu drámu Eumelio (1606), ktorá je jedným z prvých operných diel. Ďalšie diela: Sacre cantiones (1602 – 15), Eucharisticum melos, Sacre laudes, Litaniae a i. Autor spisu O hraní podľa basu (Del sonare sopra il basso, 1607), jednej z prvých teoretických prác o tom, ako hrať basso continuo (→ generálny bas).

Ághová [-go-], Lívia, 7. 10. 1963 Šaľa — slovenská speváčka (soprán). R. 1984 absolvovala spev na konzervatóriu v Bratislave u M. Fidlerovej. Od 1985 sólistka Opery SND v Bratislave, 1987 – 2001 Opery Národného divadla v Prahe. R. 1985 získala prvé miesto v speváckej súťaži M. Schneidera-Trnavského, 1986 druhé miesto (pri neudelení prvého) na Pražskej jari, 1988 druhé miesto na medzinárodnej súťaži ARD v Mníchove. Uplatnila sa v štýlovo rozmanitom repertoári, úspešná interpretka postáv nemeckého a talianskeho repertoáru. Hosťovala na viacerých svetových operných scénach (Berlín, Hamburg, Mníchov, Houston a i.), kde stvárnila hlavné postavy ako Donna Elvíra (Don Giovanni), Fiordiligi (Così fan tutte), Micaela (Carmen), Mimi (Bohéma), Jenůfa (Jej pastorkyňa), Líška Bystrouška, Júlia (Ch. Gounod: Romeo a Júlia), Sophie (Gavalier s ružou) a i. Úspešná bola aj na svetových koncertných pódiách, napr. sopránovým sólom v 9. symfónii L. van Beethovena sa uviedla v Prahe, Kolíne nad Rýnom, Bonne a Passau. Venovala sa aj interpretácii kantátovej a oratórnej literatúry. Realizovala mnohé nahrávky na hudobné nosiče, za nahrávku Stabat mater A. Dvořáka získala cenu Grand Prix du Disque a za nahrávku opery A. Dvořáka Král a uhlíř cenu MIDEM Classical Award 2008. V súčasnosti vyučuje spev na Konzervatóriu J. Ježka v Prahe.

agile [adži-; tal.], agilmente — hud. pohyblivo, svižne.

agitato [-džitá-; tal.] — hud. vzrušene.

Agnus Dei [deí; lat.], Baránok Boží —

1. označenie Ježiša Krista Jánom Krstiteľom; starokresťanské symbolické zobrazovanie Krista ako baránka vychádzajúce z novozákonného textu (J 1,29). K základným významom tohto prirovnania patrí poukázanie na symbol obety, obetného daru. Víťazný charakter obety približujú zobrazenia apokalyptického Baránka (Zjav), osláveného Baránka s krížovou zástavou, Baránka otvárajúceho knihu ap. Baránok je aj atribútom Jána Krstiteľa zvyčajne zobrazovaného s krížovou palicou, na ktorej je páska s textom Hľa, Baránok Boží (lat. Ecce Agnus Dei), v scéne Kristovho krstu v Jordáne, ale aj v samostatných zobrazeniach (agnusky);

2. od 7. stor. časť katolíckej svätej omše;

3. spev pri prisluhovaní evanjelickej Večere Pánovej;

4. hud. posledná časť zhudobnenej svätej omše;

5. posvätené agnusky.

agogika [gr.] —

1. hud. označenie systému tempových zmien, ktoré vznikajú pri interpretácii skladby a ktoré nie sú metrorytmicky a tempovo fixované alebo sú fixované len čiastočne (→ tempo rubato). Pojem do hudobnej teórie zaviedol H. Riemann (Musikalische Dynamik und Agogik, 1884). Agogika nie je synonymom tempa, pretože sa viaže na pohyb v priebehu interpretácie. Napr. crescendo sa spravidla spája so zrýchlením a diminuendo so spomalením;

2. jaz. zmena tempa reči v ústnych rečových prejavoch. Patrí medzi mimojazykové výrazové prostriedky; uskutočňuje sa retardáciou (spomalením) alebo akceleráciou (zrýchlením) tempa prejavu.

Agostini, Mezio, 12. 8. 1875 Fano – 22. 4. 1944 tamže — taliansky skladateľ. Študoval u otca na konzervatóriu v Pesare, 1894 – 1900 divadelný dirigent na rôznych talianskych a zahraničných scénach, 1900 ho P. Mascagni povolal ako profesora harmónie na Liceo Rossini v Pesare, 1909 sa stal nástupcom Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a prvým učiteľom skladby (do 1940) na Liceu Benedetto Marcello (od 1926 Konzervatórium) v Benátkach. Hlavné diela: Symfónia, kantáta Rossini, opery Iovo e Maria (1896), Alcibiade (1902), America (1904), L’Ombra (1907) a i.

agréments [-mánt; fr.] — hud. melodické ozdoby, ktoré zaviedli francúzski skladatelia 17. stor., neskôr sa uplatnili medzinárodne.