Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Nezaradené

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 165 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abdalhalím, Ibráhím

Abdalhalím, Ibráhím, 1920 Mít Gamr – 1986 — egyptský publicista a prozaik. V časopisoch publikoval sociálne zamerané poviedky (pseudonym Muchlis Ibráhím). Otrasným spoločenským dokumentom je autobiografický román Dni detstva (Ajjám at-tufúla, 1955), v slovenskom prerozprávanom vydaní Slnko svieti na môj Níl (1962).

Abdalkuddús, Ihsán

Abdalkuddús, Ihsán, 1922 Káhira – 1991 tamže — egyptský publicista, vydavateľ a spisovateľ. Autor viacerých sentimentálne ladených románov a poviedok s prevládajúcou ľúbostnou tematikou. Romány: Som voľná (Aná hurra, 1954), V našom dome je nejaký muž (Fí bajtiná radžul, 1957), Niečo mám na srdci (Šaj’fí sadrí, 1958). Takmer všetky jeho romány boli sfilmované a kolovali po celom arabskom svete. Poviedkami si získal veľkú obľubu najmä medzi mládežou; najznámejšie zbierky: Láska najsilnejšia (Muntahá-l–hubb, 1957), Môj rozum a srdce (Aklí wa kalbí, 1959).

Abdalláh ibn’Abbás

Abdalláh ibn’Abbás, ? – 687 alebo 688 Táif (Saudská) Arábia — arabský islamský teológ, znalec Koránu a najstaršieho islamu. Prominentný člen rodu Abbásovcov, bratanec proroka Mohameda, o ktorého živote zachoval veľa správ. Pokladá sa za zakladateľa koránovej exegézy, pripisuje sa mu prvý komentár ku Koránu. Často citovaná autorita v islamskej náboženskej literatúre.

Abdassabbúr, Saláh

Abdassabbúr, Saláh, 3. 5. 1931 Zagazig – 14. 8. 1981 Káhira — egyptský básnik, dramatik a literárny kritik. Do poézie vstúpil v 50. rokoch 20. stor. svojráznym pohľadom na egyptskú spoločnosť prelomových rokov po egyptskej revolúcii 1952. Súborné vydanie jeho poézie Díván Saláh Abdassabbúr (2 zv.; 1977, 1983) obsahuje zbierky Ľudia v mojej krajine (an-Nás fí biládí, 1957), Hovorím vám (Akúlu lakum, 1961), Sny starodávneho rytiera (Ahlám al-fáris al-kadím, 1964) a i. Jeden z tvorcov arabskej veršovanej drámy. Prvou a najznámejšou je Martýrium al-Halládž (Ma’sát al-Halládž, 1964) o arabskom mystikovi 9. stor. umučenom v Bagdade, z ďalších Nočný cestujúci (Musáfir al-lajl, 1969) a reminiscencia na staroarabskú mileneckú dvojicu Lajlá a Madžnún (Lajlá va Madžnún, 1970). Jeho poézia predstavujúca úplne nový prvok vo vývoji egyptskej a arabskej poézie výrazne ovplyvnila poetickú tvorbu v tejto kultúrnej oblasti. Prekladal diela H. Ibsena, D. H. Lawrencea a i.

Abduh, Muhammad

Abduh, Muhammad, 1849 Dolný Egypt – 11. 7. 1905 Káhira — egyptský islamský teológ, významný predstaviteľ politického a náboženského reformného hnutia, plodný publicista. Zakladateľ islamského modernizmu v Egypte. Po neúspešnom protibritskom povstaní Urábího Pašu (1882) vydával v parížskom exile časopis Najsilnejšie puto (al-Urva al-vuská), ktorý zohral významnú úlohu v národnouvedomovacom procese prebiehajúcom v arabskom svete. Svoje reformátorské názory zhrnul v práci Islam a kresťanstvo vo vede a v civilizácii (Islám van-nasránijja ma’a-l-ilm val-madanijja, 1902).

Abu l’-Alá’ al-Ma’arrí

Abu l’-Alá’ al-Ma’arrí, 26. 12. 973 Ma’arrat an-Nu’mán, Sýria – 10. alebo 21. 5. 1057 tamže — arabský básnik a filozof, predstaviteľ mysliteľskej poézie v období vlády Abbásovcov. V detstve oslepol. V jeho básňach, napr. Nutnosť, ktorá nie je nutná (Luzúm má lá jalzam), zaznieva pesimizmus i kritika spoločnosti. Vrchol skepsy a voľnomyšlienkarstva dosiahol v Posolstve o odpustení (Risálat al-gufrán), v ktorom parodoval islamské predstavy o druhom svete, spis Kniha kapitol a koncových rýmov (Al-Fasúl va ’l-gáját) bol považovaný za blasfémiu Koránu.

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí, lat. Albumasar, 787 Balch, Afganistan – 886 Vásit, Irak — arabský astronóm a astrológ pôsobiaci na dvore kalifov v Bagdade. Jeho knihy O veľkých konjunkciách (De magnis coniunctionibus, 1489) a Úvod do astronómie (Introductorium in astronomiam Albumasaris, 1489, 1495) sa už v 11. a 12. stor. rozšírili do Európy, neskôr vyšli tlačou v latinských prekladoch.

Abú Nuvás

Abú Nuvás, al-Hasan ibn Háni’ al-Hakamí, 756 alebo 762 Ahváz, Irán – 813 alebo 815 asi Bagdad — najznámejší arabský básnik abbásovských čias. Žil v Basre, neskôr v Bagdade. Pestoval všetky tradične žánre, písal však najmä pijanskú, ľúbostnú a loveckú poéziu; tradičný začiatok arabskej ódy (→ kasída) nahradil ľúbostnou lyrikou. Žil výstredným životom, stolovník kalifov (o. i. Hárúna ar-Rašída), hrdina rozprávok Tisíc a jedna noc; ako starec sa oddal zbožnosti.

Abú Tammám

Abú Tammám, Habíb ibn Aus, 804 alebo 806 Džásim, Sýria – 29. 8. 846 Mosul, Irak — arabský básnik. Písal ódy, v ktorých oslavoval víťazstvá Arabov nad Byzantíncami a odpadlíkmi, ľúbostné básne a asketickú poéziu (zuhdíját). Vynikol ako zostavovateľ básnických antológií. Najznámejšia je jeho Kniha odvahy (Kitáb al-Hamása) obsahujúca ukážky z tvorby 570 predislamských a ranoislamských básnikov.

adab

adab [arab.] — stredoveká arabská vzdelávacia próza. Prvé knihy adabu (8. stor.) boli určené štátnym úradníkom a šľachte. Obsahovali poučenia o dvorskej etike, vládnutí, spravovaní štátu, organizovaní armády, vzťahu k poddaným a i. Neskôr sa k adabu začali pridávať aj zbierky poučných anekdot, bájky, literárne analógie, životopisy slávnych ľudí a príručky encyklopedického charakteru. K najstarším autorom adabu patrili Ibn al-Muqaffa’, al-Džáhiz a Ibn Kutajba. V islamskom Španielsku pestovali adabovú prózu najmä Ibn ’Abd Rabbihi a Ibn Hazm. Z literárnych antológií bola najznámejšia Kniha piesní (Kitáb al-aghání) od Abú ’I-Faradža al-Isfaháního. Adab pretrval v rôznych formách do neskorého islamského stredoveku.

Adonis

Adonis, vlastným menom Alí Ahmad Sa’íd, 1. 1. 1930 neďaleko Latakie — sýrsky a libanonský básnik a dramatik píšuci po arabsky a po francúzsky. Od 1954 pôsobil v Bejrúte, neskôr v zahraničí, od 1986 v Paríži. V tvorbe sa inšpiroval islamskou mystikou, európskym existencializmom a surrealizmom. Debutoval zbierkou Prvé básne (Kasá’id úlá, 1957), neskôr vydal zbierky Listy vo vetre (Avrák fí-r-ríh, 1958), Piesne Mihjara z Damasku (Agání Mihjar ad-Dimaškí, 1961), Kniha premien a úteku do krajov dňa a noci (Kitáb at-tahavvulát val-hidžra fí akálím an-nahár val-lajl, 1965) a Divadlo a zrkadlá (al-Masrah val-marájá, 1968), ktoré súborne vyšli ako Zobrané spisy (al-A’mál aš-ši’rijja al-kámila, 2 zv., 1988).

Aelianus Claudius

Aelianus Claudius [éliá- klau-], genitív Aeliana Claudia, gr. Ailianos Klaudios, asi 175 Praeneste, dnes Palestrina, Taliansko – okolo 235 — grécky filozof, učiteľ rečníctva a prozaik. V diele Zvláštnosti zvierat (Peri zóón idiotétos) poukazuje na múdrosť prírody a mnohé zvieratá dáva ľuďom ako vzor, dielo o ľuďoch Rozmanité príbehy (Poikilé historia) obsahuje moralistické anekdoty. Bol obľúbený aj pre čistý jazykový štýl (→ aticizmus). Autor štylisticky pozoruhodnej ​epištolografie, vo fiktívnych listoch čerpal ľúbostné a iné príbehy z diel antických rečníkov a dramatikov (Menandros) zo 4. stor. pred n. l.

Afgáni, Ali Mohammad

Afgáni, Ali Mohammad, 1. 1. 1925 Kermánšáh — perzský prozaik. Jeho obsiahly román Manžel Ahu Chanom (Šovhar-e A. Ch., 1961) považovala iránska literárna kritika pre autorov citlivý prienik do psychológie postáv za prevratné dielo súčasnej perzskej literatúry.

Afgání, Džamáluddín

Afgání, Džamáluddín, 1838 Asádabád, Afganistan – 9. 3. 1897 Istanbul — islamský filozof, reformátor a politický agitátor afganského alebo iránskeho pôvodu. V mladosti žil v Kábule, po 1856 bol v službách afganského panovníka, potom pôsobil v Egypte, Iráne a Turecku, kde aj zomrel. Jeho rozsiahla publicistická a aktívna politická činnosť boli zamerané na obhajobu islamskej civilizácie i na kritiku imperiálnych praktík a koloniálnej politiky mocností. Písal najmä po arabsky a perzsky, ale aj po paštsky. Autor filozofických a politických prác i stručnej histórie Afganistanu. V Paríži vydával noviny Najsilnejšie puto (al-Urwa al-wuská, s M. Abduhom). Bol duchovným otcom panislamizmu, podporu našiel u osmanského sultána Abdülhamida II. Záruku jednoty a oslobodenia moslimov však videl nie v záp. orientovanej Osmanskej ríši, ale v arabskom svete a jeho kultúre.

Aflak, Michel

Aflak, Michel, 1910 Damask – 23. 6. 1989 Paríž, pochovanýv Iraku — sýrsky literát a literárny kritik, ideológ a zakladateľ strany BAAS. V literatúre predstaviteľ tzv. analytického realizmu (podľa terminológie arabskej literárnej kritiky) výrazne ovplyvneného európskym existencializmom, najmä dielami A. Camusa, J.-P. Sartra a F. Kafku. Od 1942 sa angažoval politicky, pôsobil v strane BAAS v Sýrii, od 1966 po prevzatí moci ľavicovým krídlom strany žil začas v exile, od 1974 v Iraku; 1968 – 89 generálny tajomník regionálneho irackého vedenia strany BAAS.

Afrášte, Muhammad Alí

Afrášte, Muhammad Alí, 1908 Rašt – 6. 5. 1959 Sofia — perzský básnik, prozaik a žurnalista. R. 1951 – 53 vydával časopis Čilingar (Kováč), po 1953 z politických príčin emigroval, zomrel v cudzine. V krátkych poviedkach i v satirických básňach majstrovsky uplatnil hovorový jazyk.

agón

agón [gr.] — v antickej komédii časť, v ktorej sa v prudkom dialógu stretávajú predstavitelia (hlavné postavy) drámy. Tieto dialógy majú osobitnú metrickú organizáciu: Aristofanés napr. nahradil jambický trimeter anapestickým alebo štvorstopovým jambickým veršom, najčastejšie však štvorstopovým trochejským veršom.

achajmenovské nápisy

achajmenovské nápisy — iránske epigrafy v klinovom písme a starej perzštine zo 6. stor. pred n. l. – 338 pred n. l., texty z čias perzskej dynastie Achajmenovcov. Najstarší nápis dal zhotoviť kráľ Arijáramna (okolo 600 pred n. l.), najcennejšie a najdlhšie nápisy sú z čias vlády Dareia I. Veľkého a týkajú sa jeho nástupu na trón a ním iniciovaných stavieb. Okrem slávneho behistúnskeho nápisu o obnovení Perzskej ríše je s Dareiom spätá aj tzv. súzska charta o stavbe paláca. Niekoľko nápisov zanechal aj Dareiov syn Xerxés I. (perzepoliskú chartu a daivský nápis). Posledné nápisy sú z čias panovania Artaxerxa II. Mnémóna a Artaxerxa III. Ócha.

Achilleis

Achilleis, genitív Achilleidy — byzantský veršovaný životopis zo 14. – 15. stor. podávajúci v romantizujúcom duchu stredovekých rytierskych románov osudy hrdinu trójskej vojny Achilla. Achilleis je odrazom návratu k národným, domácim námetom v období okupácie byzantských území latinskými križiakmi. Hrdina Achilles pripomína povahou aj činmi byzantského národného hrdinu Digenisa Akrita, hlavnú postavu eposu Digenés Akritas.

Achilleus Tatios

Achilleus Tatios, genitív Achillea Tatia, 2. – 3. stor. — grécky antický románopisec. Autor dobrodružného ľúbostného románu Príbeh Leukippy a Kleitofónta (Ta kata Leukippén kai Kleitofónta), ktorý obsahuje množstvo vsuviek (listy, bájky) a opisov cudzích krajín. Autor v úsilí o umelecký realizmus potláča v románe heroický pátos a racionalisticky vykladá nadprirodzené javy. Niektoré opisované príhody prevzal z románov iných autorov (Charitón, Longos, Xenofón z Efezu). Obľúbený bol najmä v byzantskom prostredí.

Aischinés

Aischinés, genitív Aischina, asi 390 pred n. l. Kothókidai v Atike – asi 315 pred n. l. Rodos — aténsky rečník a promacedónsky politik, súper Demostena. R. 339 pred n. l. sa pričinil o vojenský zásah Filipa II. vo vnútorných sporoch Grékov o Delfy. Po porážke Atén pri Chairóneii 339 pred n. l. v reči Proti Ktésifóntovi (Kata Ktésifóntos, 336 pred n. l.) zamietol návrh odmeniť Demostena zlatým vencom ako protizákonný; súd prehral a odišiel do vyhnanstva na Rodos. Aischinove reči sa vyznačujú elegantným štýlom, jeho listy sú apokryfmi.

Aischylos

Aischylos, genitív Aischyla, 525/524 pred n. l. Eleuzína – 456/455 pred n. l. Gela, Sicília — grécky autor tragédií, popri Sofoklovi a Euripidovi najväčší z gréckych dramatikov. Počas grécko-perzských vojen bojoval v bitke pri Maratóne (490 pred n. l.). Väčšinu života trávil v Aténach.

Údajne napísal do 90 hier, z ktorých sa zachovalo 7 úplných (pôvodne v rámci trilógií či tetralógií): Peržania (Persai, 472 pred n. l.) – na politicky aktuálnej téme hodnotí perzskú expanziu ako porušenie božského poriadku; Siedmi proti Tébam (Hepta epi Thébas, 467 pred n. l.) – na pozadí mýtu o dôsledkoch Laiovej viny, ktorú zmýva až krv Oidipových synov, vyzdvihuje nepokorenosť demokratických Atén; Prosebníčky (Hiketides) – Danaove dcéry utekajú pred núteným sobášom a nájdu útočisko v meste Argos; Prikovaný Prométheus (Prométheus desmótés; slovenský preklad M. Okál, 1960) – ukazuje cenu pokroku, dobrodinec ľudstva si musí krádež ohňa odpykať prikutý ku kaukazskému bralu, v závere trilógie sa zrejme zmieruje s Diom (Zeus). V jedinej zachovanej trilógii Oresteia (458 pred n. l.; slovenský preklad V. Mihálik, 1988) – Agamemnón, Obeť za mŕtveho (Choéforoi) a Skrotenie fúrií (Eumenides), rozoberá problém krvnej pomsty, ktorú nahrádza vyspelejšia mravná i právna ustanovizeň súdu. Hlavná myšlienka Aischylovej tvorby: ľudský i božský poriadok sa zdokonaľujú, ručiteľom je najvyšší boh Zeus, ktorý trestá človeka, ak jeho pýcha naruší danú rovnováhu sveta. Aischylos je klasikom tragédie, ktorú zdokonalil zavedením druhého herca, posilnil dialogickosť a dramatickosť; na konci života zaviedol (podľa Sofoklovho vzoru) tretieho herca (v trilógii Oresteia).

Ajjám al-’Arab

Ajjám al-’Arab, Dni Arabov — zbierky rozprávaní o predislamských Araboch. Zachovali sa v neskorších zápisoch z 8. – 11. stor. Zozbierali ich najmä filológovia Abú ’Ubajda (†825) a Muhammad ibn Habíb (†860). Každé z rozprávaní približuje jeden deň, v ktorom sa udiala nejaká bitka, lúpežné prepadnutie alebo mimoriadna udalosť v staroarabskom kmeni.

Ajjúkí

Ajjúkí, 11. stor. — perzský básnik, autor poémy Varka a Gulšáh (Varka u Gulšáh), ktorá je chválospevom o vernej láske. Téma je arabského pôvodu a má paralely v španielskej a vo francúzskej literatúre, kde však chýba motív vzkriesenia milencov prorokom. Ajjúkí napísal aj ďalší epos a panegyrické básne.

Ajní

Ajní, vlastným menom Sadriddin Said-Muradzada, 27. 4. 1878 Soktare – 15. 7. 1954 Dušanbe — tadžický spisovateľ a historik. Získal tradičné islamské vzdelanie v Buchare. Od 1900 vedúca osobnosť reformistického hnutia – džadidizmu. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa pridal na stranu sovietov. Na konci 30. rokov oficiálne vyhlásený za vedúcu osobnosť tadžickej literatúry.

Debutoval lyrickými básňami v duchu arabsko-perzskej poetiky (gazely, kasídy), od 1917 do začiatku 20. rokov 20. stor. písal revolučné básne v tadžičtine a uzbečtine. R. 1928 uverejnil prvý tadžický román Vrchár (Dochunda), 1934 rodinnú ságu Otroci (Ghulómón). Jeho autobiografické novely plasticky zobrazujú život v Buchare na prelome storočí. Zaslúžil sa o rozvoj modernej spisovnej tadžičtiny a uzbečtiny, preto je považovaný aj za uzbeckého spisovateľa.

Ajtmatov, Čingiz

Ajtmatov, Čingiz, 12. 12. 1928 aul Šeker – 10. 6. 2008 Norimberg, Nemecko — kirgizský prozaik a dramatik. Študoval veterinárnu medicínu, potom literárnu vedu na Gorkého literárnom inštitúte v Moskve. R. 1959 – 65 redaktor a korešpondent, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. Debutoval 1952, doma aj v zahraničí ho preslávila novela Džamila (Žamilja, 1958; slov. 1960), portrét mladej kirgizskej ženy schopnej vzoprieť sa skostnateným mravným kánonom kirgizského vidieka. V lyrizovaných prózach na pozadí kirgizského vidieckeho prostredia s využitím prvkov mýtov a legiend nastolil všeľudské problémy. Majstrovsky narábal s jazykom, v dielach napísaných po rusky, ako aj v jeho materčine zaznieva rytmus kirgizskej ľudovej lyriky a epiky. Viaceré diela vyšli aj v slovenčine: Materinské pole (Materinskoje pole, 1963; slov. 1973), Zbohom, Guľsary! (Proščaj, Guľsary, 1966; slov. 1967), Biela loď (Belyj parochod, 1970; slov. 1971), Moja prvá láska (1973, výber z knihy Povesti gor i stepej, 1962), Strakatý pes na brehu mora (Pegij pios, beguščij krajem moria, 1977; slov. 1978). S písaním veľkej epiky začal románmi Deň dlhší ako ľudský vek (I doľše veka dlitsia deň, 1980; slov. 1983; neskôr vydávaný aj pod názvom Stanica Burnyj, Polustanok Burnyj) a Popravisko (Placha, 1986; slov. 1988), v ktorom vytvoril zložitú slovesnú stavbu skladajúcu sa z mýtov, reality a rozsiahlych digresií. Jednotiacim princípom v obidvoch románoch je idea mravnej nezrelosti ľudstva, rozporu rozumu a citu i odvekého boja dobra so zlom.

Akathistos

Akathistos [-tis-] — byzantský cirkevný hymnus na počesť Bohorodičky. Spieval sa postojačky, odtiaľ názov (starogr. kathidzó = sedím, akathistos = bez sedenia). Skladá sa z úvodného kondaku (→ kontakion), z 24 strof zoradených v alfabetickom akrostichu a z tzv. pozdravov. Dogmatické, epické, dramatické i lyrické prvky tvoria účinný poetický celok. Jeho autorom je pravdepodobne Roman Sladkopevec. Slovenský liturgický preklad (1992) vznikol z cirkevnoslovanskej predlohy; spieva sa pri gréckokatolíckych a pravoslávnych bohoslužbách na 5. sobotu Veľkého pôstu.

al-Akkád, Abbás Mahmúd

al-Akkád, Abbás Mahmúd, 28. 6. 1889 Asuán – 12. 3. 1964 Káhira — egyptský básnik a literárny kritik. Časť tvorby vydal súborne v zbierke Díván (Básnická zbierka, 1916), neskôr doplnená o ďalšiu tvorbu (pod tým istým názvom, 1916). Z neskoršej tvorby: zbierky Hrdličkin dar (Hadijjat al-karaván, 1933), Víchrice západu, Po víchriciach (A’ásír magrib, Ba’da a’ásír, 1950) a i.

akyn

akyn [turkické jazyky > rus.] — stredoázijský (kazašský, karakalpacký, kirgizský) ľudový básnik, spevák improvizujúci epické skladby vo forme piesňového recitatívu so sprievodom hudobného nástroja (dombra, kobza). Obľúbené boli súťaže akynov nazývané ajtys.

Alain z Lille

Alain z Lille [alen lil], Alain de Lille, Alanus ab Insulis, medzi 1118 – 1130 asi Prémesque pri Lille – 1203 Cîteaux — francúzsky autor latinských didaktických, teologických, liturgických a moralistických spisov; doctor universalis. Jeho Nárek Prírody (De planctu Naturae, asi 1170) je rozhovor autora s kráľovnou Prírodou podriadenou Bohu, filozofická báseň Anticlaudianus (1182) je plná alegórií, mýtov a vízií, Kniha podobenstiev (Liber parabolarum) obsahuje veršované aforizmy.

Alaví, Bozorg

Alaví, Bozorg, 2. 2. 1904 Teherán – 16. 2. 1997 Berlín — perzský spisovateľ a literárny historik. Študoval v Berlíne, pôsobil ako učiteľ v Teheráne, kde sa zapojil do hnutia mladých marxistov, 1937 – 41 vo väzení. Po 1950 emigroval do vtedajšej NDR, profesor perzštiny na Humboldtovej univerzite.

Písal po perzsky a nemecky, prekladal z nemčiny, angličtiny a ruštiny. Debutoval 1934 zbierkou poviedok Kufor (Čamadán), ktorých hrdinovia sú výnimočné alebo psychicky narušené osobnosti. Dielom zrelého umelca je román Jej oči (Čašmhájaš, 1952), ktorý sa svojím optimistickým ladením vymykal z perzskej románovej tvorby so spoločenskou problematikou. Obraz kultúrneho a sociálneho života Iránu v minulosti a súčasnosti obsahuje kniha Krajina ruží a slávikov (Land der Rosen und Nachtigallen, 1957). Autor materiálovo bohatej práce Dejiny a vývoj modernej perzskej literatúry (Geschichte und Entwicklung der modernen persischen Literatur, 1964) a románu Salarina (1975).

Alexandreis

Alexandreis, Alexandreida — literárnohistorický názov veršovaných a prozaických diel o živote macedónskeho kráľa Alexandra III. Veľkého a jeho výpravách; vyjadruje ideál stredovekého šľachtického hrdinu, ktorý sa riadi kresťanským mravným kódexom. Obľúbený v antickej literatúre i v stredovekých literatúrach. Pôvodnou predlohou bol starogrécky román od neznámeho autora, z ktorého čerpala byzantská literatúra; západoeurópske literatúry čerpali z latinského spracovania, najmä z historického diela Curtia Rufa a z prepracovanej gréckej predlohy od Julia Valeria (4. stor.) a archipresbytera Leona (Leo Archipresbyter Neapolitanus, aj Leone di Napoli, 10. stor.). Na pôvodné latinské veršované spracovanie francúzskeho spisovateľa Gautiera de Châtillon nadväzovali literárne spracovania tejto témy v jednotlivých národných literatúrach: v nemeckej literatúre napr. od Ulricha von Eschenbach (*asi 1250, †po 1300), v českej literatúre patrí verzia Alexandreidy k prvým dielam v českej literatúre písaným v národnom jazyku, v slovenskej literatúre poviedka O živote a smrti Alexandra Veľkého (De vita et morte Alexandri, koniec 15. stor.) i školské hry (napr. hra o Alexandrovi Macedónskom, ktorú 1755 predviedli jezuiti v Banskej Štiavnici).

Alkaios

Alkaios, genitív Alkaia, 7. – 6. stor. pred n. l. Mytiléné (dnes Mytilini na ostrove Lesbos) — grécky antický lyrik. Jeho ostré politické básne (gr. stasiótika) odrážajú boje medzi aristokraciou a ľudom v Mytiléné, populárne boli jeho pijanské piesne (gr. sympotika). Autor sólovej (monodickej) lyriky, ktorá bola spievaná. V staroveku vysoko cenený, zaraďovali ho hneď za Sapfó, ich ľúbostný vzťah je zrejme legendou. V Ríme obsahovo i formálne inšpiroval Horácia. Podľa Alkaia je nazvaná alkajská strofa (→ antický časomerný veršový systém).

Alkifrón

Alkifrón, 2. stor. — grécky autor fiktívnych listov (→ epištolografia, význam 3). Hojne čerpal z novej atickej komédie (→ grécke antické divadlo) a podobne ako v Menandrových hrách aj v zbierke Alkifrónových Listov (Epistolai, zachovalo sa ich 118, podľa iných zdrojov 124) vystupujú príslušníci nižších spoločenských vrstiev (roľníci, rybári, príživníci, hetéry). Niektoré z listov sa pripisujú historickým osobnostiam (napr. hetéra Fryné píšuca Praxitelovi, Leontion píšuca Epikurovi, vzájomné listy Menandra a Glykery). Alkifrónovými nasledovníkmi v 2. – 3. stor. boli o. i. Filostratos a Aelianus Claudius; koncom 5. stor. prevzal mnohé z jeho viet epištolograf Aristainetos.

Alkman

Alkman, po 650 pred n. l. — grécky básnik, vojnový zajatec z Malej Ázie žijúci v Sparte. Najstarší (nám známy) autor chórickej meliky, t. j. zborových lyrických básní, ktoré boli spievané (gr. melos = pieseň, spev, melódia). Písal ich v dórskom nárečí a pravdepodobne ich aj sám s dievčenským zborom nacvičoval a hudobne sprevádzal. Úspech mali Alkmanove lyrické hymny, napr. partheneia (tzv. panenské piesne) oslavujúce bohov a ľudí, pajany, ľúbostné piesne a i.

Alkuin

Alkuin, Alcuin, latinsky Alcuinus, anglosasky Alhwin, okolo 735 Northumbria – 19. 5. 804 Tours — anglosaský latinský učenec, filozof a básnik, podľa Eginharda najvzdelanejší muž svojich čias. Zakladateľ stredovekého európskeho školstva, poradca Karola Veľkého, považovaný za hlavného tvorcu jeho reformy vzdelávania (→ karolovská renesancia). Od 782 viedol najvýznamnejšiu dobovú dvorskú školu (palácová škola, schola palatina, resp. palácová akadémia) pri dvore Karola Veľkého v Aachene.

Autor latinských básní Báseň o kukučke (Versus de cucullo) a Spor jari a zimy (De luscinia), dialógov Rozhovor o pravej filozofii (Disputatio de vera philosophia), učebníc O Pravopise (De orthographia), Rozhovor o rétorike a o cnostiach (Dialogus de rhetorica et virtutibus) a Dialektika (De dialectica), prvej stredovekej dogmatiky O viere v svätú a nedeliteľnú Trojicu (De fide sanctae et individuae Trinitatis, 802), výkladov biblických kníh, napr. Výklad Evanjelia podľa Jána (Expositio super Iohannem), List (apoštola Pavla) Hebrejom (Expositio in epistolam Pauli apostoli ad Hebreos), životopisov svätých a i. Písal i poéziu, v ktorej spájal motívy erotickej i náboženskej lásky. Alkuinove listy sú dôležitým historickým prameňom.

Altynsarin, Ybyraj

Altynsarin, Ybyraj, rus. Ibraj, 1. 11. 1841 – 29. 7. 1889 — kazašský spisovateľ a etnograf, zakladateľ kazašského školstva. V ním založených štyroch základných a jednej pedagogickej škole sa vyučovalo v kazašskom jazyku. Zostavil kazašskú abecedu (na báze azbuky). Autor učebníc kazašského a ruského jazyka.

Amín, Ahmad

Amín, Ahmad, 1. 10. 1886 Káhira – 30. 5. 1954 tamže — egyptský kritik, prozaik, publicista, filozof. Absolvoval štúdium na islamskej univerzite al-Azhar v Káhire, neskôr právo. Humanisticky orientovaný mysliteľ, autor historických prác Úsvit islamu (Fadžr al-islám, 1929), Ráno islamu (Duhá al-islám, 1933 – 36), Poludnie islamu (Zuhr al-islám, 1945 – 55) a Deň islamu (Jaum al-islám, 1952), filozofických prác Kniha o etike (Kitáb al-achlák, 1920) a Záplava myšlienok (Fajd al-chátir, 1938 – 47) a teoretických prác Literárna kritika (an-Nakd al-adabí, 1952), Slovník egyptských zvykov, tradícií a riekaniek (Kámús al-ádát vat-takálíd vat-ta’ábír al-misrijja, 1953). Autobiografia Môj život (Hajátí, 1950) je pohľadom na intelektuálne a kultúrne prostredie Egypta na prelome 19. a 20. stor. (preložená aj do španielčiny: Mi vida, 1993).

Amín, Kásim

Amín, Kásim, 1863 alebo 1865 asi Alexandria – 22. 4. 1908 Káhira — egyptský, moderne orientovaný publicista známy neúnavným bojom za zrovnoprávnenie arabských žien. R. 1900 vyvolal veľké pobúrenie v egyptských konzervatívnych kruhoch knihou Oslobodenie ženy (Tahrír al-mar’a, 1899), na útoky konzervatívcov o rok neskôr odpovedal knihou Nová žena (al-Mar’a al-džadída, 1900).

Amma Aččygyja

Amma Aččygyja, vl. m. Nikolaj Mordinov, 6. 1. 1906 Nižnyj Amginsk – 14. 11. 1994 — jakutský básnik, prozaik a dramatik. Román Jarný čas (Saasky kem, 1944) bol známy i v zahraničí. Úspech mala aj zbierka poviedok a básní V ústrety Slnku (Künü körsö, 1947).

Ammár, Abdarrahmán

Ammár, Abdarrahmán, 1936 – 2000 — tuniský literát. Básnické prvotiny publikoval pod pseudonymom Ibn al-Váha (Syn oázy). Autor románu Láska a revolúcia (Hubb va savra, 1969) a zbierky poviedok Ruže a strely (Varda va rasását, 1970).

Ammianus Marcellinus

Ammianus Marcellinus, genitív Ammiana Marcellina, okolo 330 Antiochia (dnes Antakya, Turecko) – okolo 400 Rím — rímsky historik; pôvodom Grék, posledný veľký historik rímskej antiky. Autor rozsiahlych Rímskych dejín (Rerum gestarum libri), z ktorých sa zachovali iba knihy 14 – 31 o období 354 – 378, dôležitý prameň o dejinách územia Slovenska. Používal bohatý až patetický metaforický štýl, rytmické členenie súvetí, v pozadí cítiť grécke jazykové myslenie. Učenosť demonštrujú rozsiahle historické, topografické, etnografické i prírodovedné odbočky. Ako vyšší dôstojník mal o udalostiach spoľahlivé informácie, použil i archívne dokumenty, k prameňom pristupoval kriticky. Podľa Tacita mal zámer byť objektívny, prejavoval sympatie voči cisárovi Juliánovi (Apostatovi).

Amrouche, Jean

Amrouche [-ruš], Jean, 7. 1. 1906 Ighil Ali, Alžírsko – 16. 4. 1962 Paríž — alžírsky básnik a esejista berberského pôvodu píšuci po francúzsky, brat Marie Louise Amroucheovej. Do literatúry vstúpil v 30. rokoch 20. stor. zbierkami básní Popoly (Cendres, 1934) a Tajná hviezda (Étoile secrète, 1937). Na berberské tradície nadviazal v zbierke básní Berberské spevy z Kabýlie (Chants berbères de Kabylie, 1939), v ktorej básnicky spracoval piesne svojej matky. Hľadaním vlastnej identity sa vyznačuje aj jeho esej Večný Yugurtha (L’éternel Y., 1946), jej hrdinom je Berber, moderný Magribčan, ktorý spája v sebe africké dedičstvo, islamskú i záp. kultúru.

Amroucheová, Marie Louise

Amroucheová [-rušo-] (Amrouche), Marie Louise, 4. 3. 1913 Tunis – 2. 4. 1976 Saint-Michel-l’Observatoire, departement Alpes-de-Haute-Provence, Francúzsko — alžírska frankofónna spisovateľka (publikovala aj pod pseudonymom Marguerite Taosová); sestra Jeana Amrouchea. Od 1945 žila v Paríži, pracovala v kabylskom vysielaní francúzskeho rozhlasu. V literárnej tvorbe čerpala z kabylskej ľudovej tradície. Román Čierny hyacint (Jacinthe noire, 1947) má autobiografické prvky.

Anakreón

Anakreón, genitív Anakreonta, 6. stor. pred n. l. — grécky antický lyrik. Po dobytí rodného Tea (Teos) v Malej Ázii ušiel a žil na dvore tyrana (samovládcu) Polykrata na Same, po jeho smrti (522 pred n. l.) na dvore tyranov Hipparcha a Hippia v Aténach. Autor elegantných, hravých i sebaironických pijanských a ľúbostných piesní. Napodobnené v apokryfnej antickej zbierke Anakreonteia ovplyvňovali európsku poéziu až do 18. stor.

analisti

analisti [lat.] — najstarší rímski dejepisci, ktorí podľa záznamov pontifikov ohraničovali opis udalostí v chronologickom slede jednotlivými rokmi, svoje letopisy (lat. annales) začínali založením Ríma. Boli to zväčša aristokrati, ktorí z politicko-propagačných príčin písali po grécky (Quintus Fabius Pictor, → Fabiovci). Autorita M. Porcia Catóna (Cato Starší) viedla k opusteniu gréckeho jazyka. Staršia generácia latinských analistov (2. pol. 2. stor. pred n. l.) sa usilovala vykladať legendy racionalisticky (Lucius Calpurnius Piso Frugi a Gaius Fannius), mladšia generácia (1. stor. pred n. l.) uprednostňovala estetické a politické hľadiská (Valerius Antias). Tradície analistov zavŕšili Lívius a Tacitus.