africké výtvarné umenie — výtvarné umenie zahŕňajúce tradičné etnické umenie a súčasnú výtvarnú tvorbu. Tradičné africké umenie malo náboženské, magické a v širšom zmysle sociálne poslanie. Typická je prevaha skulptúry, maliarstvo je ojedinelé.
Najstarším výtvarným prejavom sú praveké a staroveké skalné maľby a rytiny lovcov a zvierat v horách Tibesti, Ahaggar, Tassili, ktoré sú jediným príkladom zobrazenia pohybu v tradičnom africkom umení. Zachovalo sa vyše 10-tis. skalných malieb a rytín Sanov (Krovákov) v juž. Afrike.
Na priečelí dogonských svätýň, kde sa uchovávajú vzory tzv. Veľkých masiek, sa zachovali schematické kresby kolorované červeným, bielym a čiernym okrom, štylizované do znakov a podobné trojrozmerným plastikám. Najstaršie známe skulptúry sú terakotové hlavy a plastiky kultúry Nok z Nigérie (500 – 200 pred n. l.). Odtiaľ pochádzajú aj najstaršie dôkazy o spracovaní železa v subsaharskej Afrike. Najstarší dôkaz o spracovaní medi a jej zlúčenín pochádza z ibskej dediny Igbo-Ukwu z Nigérie, kde sa v archeologických náleziskách z 9. stor. našli medzi inými umeleckými predmetmi odlievané bronzové regálie (odznaky kráľovskej moci), ktoré však nesúvisia s bronzovými plastikami z jorubského mesta Ife (11. – 15. stor.) ani s bronzmi z Beninu (15. – 19. stor.) v Nigérii.
Podľa vzťahu k náboženstvu alebo k mágii sa rozoznávajú 3 druhy skulptúr: fetiše, ktoré môžu ovplyvniť priebeh udalostí (drevené figúrky minsereh Mendov zo Sierry Leone mali liečiť choroby, ašantské bábiky akua mma nosili tehotné ženy), sochy stelesňujúce nehmotné bytosti alebo sily predkov, božstiev (Senufo, Fang, Wakerewe, Ekpu) a pamätné sochy, ktoré pripomínajú legendárnu alebo historickú postavu či udalosť.
Najčastejším motívom je ľudská alebo zvieracia figúra, hlava, resp. tvár (maska). Balubovia z Konga zdobili ľudskými postavami stolce a podpierky hlavy. Používali sa najrozličnejšie prírodné materiály, ktoré podliehali rýchlej skaze, prevládala drevená plastika. K najstarším zachovaným dreveným plastikám patria portréty balubských kráľov (str. Kongo) datované do 17. stor., niektoré ukážky pochádzajú až z 20. stor. od jorubských umelcov, ako bol Olowe z Ise (* okolo 1873, † okolo 1938) alebo Areogun z Osi-Ilorinu (*okolo 1880, †1954). Drevenú skulptúru charakterizuje jednoduchosť, strohosť, vertikálna symetrickosť, statickosť, zovšeobecňujúca forma smerujúca ku geometrizmu a k abstrakcii a relatívne malé rozmery. Štylizácia výtvarného prejavu vychádza z etnických tradícií (kanonizácia výrazových prostriedkov).
Kamenné plastiky sú známe z Guiney, zo Sierry Leone (plastiky etnických skupín Kissi, Mende a Sherbro datované do 16. stor.), z Nigérie (Ife, Esie), z ústia rieky Kongo a Zimbabwe (kamenné vtáky a zvieratá na stĺpoch).
Plastiky vyrezávané zo slonoviny sú známe z Beninu. Slonovina sa v Kongu používala na zhotovovanie hudobných nástrojov a na obradné účely. Bronzové a zlaté predmety z Beninu a Ife, ale aj drobné figúrky, ktoré sa používali ako závažia pri vážení zlata na území dnešnej Ghany, sa zhotovovali technikou strateného vosku (→ cire perdue).
Na výrobkoch z hliny sa uplatňovala technika modelovania. U niektorých etník, napr. Dogonov a Bambarov v Mali, Senufov (Pobrežie Slonoviny), Bakubov (Kongo) a v Dahome (dnes Benin), vznikli diela zo železa alebo vytepané z kovovej hmoty bez zvárania a nitovania.
Najstaršie zachované textílie z lyka pochádzajú z Igbo-Ukwu (9. stor.). Bavlnené a vlnené textílie Tellemov, ktoré sa našli v jaskyniach v oblasti Bandiagara v Mali, sú z obdobia pred 11. stor.
Neobyčajnou rozmanitosťou výrazu, tvarov sa vyznačujú rituálne masky zhotovované z dreva, prútia, slamy, látky, slonoviny, pergamenu a najrozličnejších kombinácií materiálov. Drevené masky boli maľované, zdobené rôznymi farebnými semenami, poťahované kožou. Používali sa pri rôznych príležitostiach a predstavovali predkov (masky bundu Mendov zo Sierry Leone) alebo nadprirodzené sily, ktoré mohli pozitívne ovplyvňovať záležitosti spoločnosti (masky gelede u Jorubov), zabezpečiť dážď alebo úspešnú žatvu (dogonské masky kanaga, bambarské antilopie masky, masky nimba guinejských Bagov, ktoré patria k najväčším v Afrike, sú vysoké vyše 1 metra a znázorňovali bohyňu zodpovednú za dobrú úrodu ryže). Masky sa nosili aj pri iniciačných slávnostiach (masky mbuya konžských Bapendov), používali ich aj mnohé africké tajné spoločnosti, napr. Poro zo Sierry Leone a Libérie, Ekpo z Nigérie. Maska zakrývala tvár (tvárová maska), alebo sa nosila na vrchole hlavy. Často sa k nej pripájali rafiové vlákna alebo látka, ktorá úplne zahaľovala postavu maskovanej osoby. Niektoré masky nemali náboženský a rituálny význam, ale čisto dekoratívny (malé masky, ktoré sa nosili ako prívesok, alebo slúžili ako amulet) a zábavný (jorubské tance a tance na chodúľoch u Mamumov v Kamerune). Nie všetky masky boli určené na nosenie. Maska nazývaná Matka masiek býva u Dogonov z Mali vysoká vyše 10 m a zhotovuje sa raz za 60 rokov.
Umelecká kultivovanosť, rozmanitosť a vysoká kvalita sa uplatňujú aj pri predmetoch dennej potreby, v zariadení domácností a pri dielach viazaných na architektúru panovníckych palácov a svätýň, ako sú vyrezávané dvere a okenice (u Swahilčanov, Jorubov a Ibov), nízke reliéfy a bronzové dosky u Dogonov, Senufov, Baulov a v Benine.
V koloniálnom období vplyv európskej kultúry a kresťanstva viedol k rozpadu tradičných duchovných hodnôt a k úpadku až k zániku tradičného umenia. Z iniciatívy jednotlivcov dochádzalo v 40. rokoch 20. stor. k renesancii niektorých druhov umenia. Ghanský výtvarník Oku Ampofo (*1908, †1998) zhromaždil okolo seba v meste Mampong skupinu umelcov pod názvom Akwapim Six (okrem neho do nej patrili maliar John Christopher Okyere, *1912, †1983, keramikár John Cobblah, textilný výtvarník E. Asare, maliar a sochár F. A. Gympo, sochár A. A. Opoku, maliar J. D. Okae) a 1944 zorganizoval výstavu pod názvom New African Art (ďalšie výstavy 1946 a 1948). R. 1950 založil spoločnosť Gold Coast Arts Society, ktorá sa po získaní nezávislosti zmenila na Ghana Arts Council. Výtvarné návrhy nigérijského výtvarníka a architekta Demasa Nwoka (*1935) viedli k oživeniu výroby beninských bronzov.
Prví africkí profesionálni výtvarníci vyštudovali na umeleckých školách v Európe a v USA, od 60. rokov 20. stor. vznikali v nezávislých afrických krajinách umelecké fakulty na univerzitách (Makerere v ugandskej Kampale, v nigérijskom Ibadane a Zarii, v Nairobi, v ghanskom Kumasi, École des Arts v Dakare, v Chartúme a i.), zriaďovali sa galérie súčasného afrického umenia (napr. galéria Paa-Ya-Paa, ktorú založil v Nairobi sochár, maliar a textilný výtvarník Elimo Philip Njau, *1932; galéria KIBO pod Kilimandžárom; galéria NOMMO v ugandskej Kampale ap.). Na umeleckých fakultách pôsobili mnohí významní africkí výtvarníci (Uche Okeke, *1933, †2016, na univ. Nsukka v Nigérii, Ibrahim el Salahi, *1930, v Chartúme, Vincent Kofi, *1923, †1974, v Kumasi, Ben Enwonwu, *1917 al. 1921, †1994, v Ife a i.). Z európskeho umenia prevzali africkí umelci nové výtvarné techniky a materiály (olejomaľba, grafika, napr. Louis Mbughuni, Sam J. Ntiro, *1923, †1993, Elias Jengo, *1936, z Tanzánie, Henry Tayali, *1943, †1987, zo Zambie, Muraina Oyelami, *1940, z Nigérie, Louis Mwaniki, *1934, †2013, z Kene, Sydney Kumalo, *1935, †1988, z Juhoafrickej republiky, Gebre Kristos Desta, *1932, †1981, a Tekle Afewerk z Etiópie, Kofi Antubam, *1922, †1964, z Ghany), iní dávajú prednosť tradičným (drevo, kameň, kov), ale aj novým materiálom, napr. cementu (ghanský sochár Vincent Kofi, nigérijský sochár a maliar B. Enwonwu, ugandský sochár Francis X. Nnagenda, *1936, zambijský sochár Petson Lombe, *1933, George Kakooza, *1936, †1982 z Ugandy).
V súčasnom africkom výtvarnom umení aj naďalej dominuje figurálny prejav, rozšírené je nástenné maliarstvo (nástenné maľby tvoria Musa Yolo z Nigérie, Kafungulwa Mubitana zo Zambie, Teresa Musokeová, *1942, z Ugandy, E. P. Njau z Tanzánie a i., tapisériami a gobelínmi sa preslávili senegalskí výtvarníci Papa Ibra Taal, *1935, Ousmane Faye, *1940, †2001, Modou Niang, *1945). Sudánski umelci I. el Salahi, Ahmed Shibrain (*1931), Musa Khalifa (*1941), Kamapa Ishag, ktorým islam zakazoval zobrazovať ľudské postavy, vyšli z arabskej kaligrafie a v maľbách, kresbách a grafikách oživovali arabské písmo na iné abstraktné tvary, prvou sudánskou ženskou autorkou je Kamala Ishaqová (Ishaq, *1939).
Popri akademicky školených výtvarníkoch pôsobia aj tzv. naivní umelci. Charakteristické sú maľované reklamy, reklamné pútače z nigérijských miest Oshogbo a Onitsha, kadernícke vzorníky tzv. barber shop style z Nigérie, Mali, Kamerunu, Ghany, Toga, Pobrežia Slonoviny, Beninu ap., maľby na skle z Nigérie, maľby na korbách nákladných automobilov, obrázky naivných umelcov, ako bol Katerikawe z Ugandy, Saidi Tingatinga z Tanzánie, Hezbon Owiti z Kene. V 50. rokoch 20. stor. vznikol v štvrti konžského hl. m. Brazzaville nazývanej Poto-Poto rovnomenný špecifický maliarsky štýl Poto-Poto (Francis Iloki, Jacques Zigoma) s charakteristickými živými žánrovými obrázkami z tradičného afrického života s postavičkami miké s dlhými tenkými údmi a slamenými sukničkami, ktorý sa rozšíril po čiernej Afrike a ďalej ho tvorivo rozvíjali Nicolas Ondongo, Philipps Ouassa a Eugène Malonga.
V konžskom Lubumbashi vznikla koncom 40. rokov 20. stor. maliarska škola, pre ktorú bol charakteristický plošný dekoratívny štýl; jeho najznámejší predstaviteľ Pili-Pili vypĺňal plochy jemnými farebnými súbežnými čiarkami. K lubumbashskému dekorativizmu patrí aj Nkutu A. Zowa, Mwenze Kibwanga, Joseph Kabongo, Mode Muntu a i. V 60. rokoch 20. stor. organizoval nigérijský klub spisovateľov a umelcov MBARI MBAYO pozoruhodné letné výtvarné školy a výstavy naivných umelcov v meste Oshogbo, na ktorých sa predstavili kresbami a rytinami Taiwo Olanyi (známy ako Twins Seven-Seven), grafikami Rufus Ogundele a Jacob Afolabi, obrazmi z farebných korálikov Jimoh Buraimoh, cementovými plastikami Adebisi Akanji, reliéfmi tepanými do kovu Asiru, skulptúrami Buraimoh Gbadamosi a i. Najznámejší mozambický maliar samouk Malangatana Valente Ngwenya sa preslávil surrealistickými olejomaľbami a grafikami s apokalyptickými výjavmi preplnenými upírmi, démonmi, monštrami.
V Zimbabwe sa ako výtvarný materiál presadil predovšetkým kameň. Od 60. rokov 20. stor. pri galérii v Salisbury pôsobili amatérski šonskí sochári John Takawira, Henry Makorekoro, Moses Masaya, Nicholas Mukoremberanwa, Lemon Mosese a i. známi kamennými sochami vystavovanými aj v parížskom Rodinovom múzeu. Thomas Mukarobgwa v abstraktných maľbách využíva oranžovú, modrú a žltú farbu.
Makondovia v Mozambiku a v Tanzánii sa preslávili tradičným umením, drevenými plastikami a maskami vyrezávanými z ťažkého tmavého dreva. Tradičné makondské umenie zaniklo v prvých dvoch desaťročiach 20. stor., v 50. rokoch 20. stor. sa v Tanzánii zrodilo nové makondské umenie, ktoré vzbudilo záujem odborníkov, zberateľov a galérií (ebenové skulptúry démonov a mytologických postáv v štýle shetani a rôzne vysoké ebenové stĺpové súsošia obrastené postavičkami ľudí, duchov a predkov ujamaa).
S drevom pracujú aj nigérijskí sochári Avia Idah, Felix Idubor a Lamidi Fakeye. Yemi Bisiri z Nigérie odlieva bronzové plastiky tradičnou metódou cire perdue na námety súvisiace s africkou tajnou spoločnosťou Ogboni.
Interpretácia afrického výtvarného umenia bola dlho skreslená najmä pre nedostatok základných informácií o vzťahu výtvarnej produkcie k africkým náboženstvám a mytológiám, tradičné umelecké predmety sa dostávali do Európy ako kuriozity. Až začiatkom 20. stor. upozornili na diela afrického výtvarného umenia predstavitelia moderného európskeho umenia P. Picasso, G. Braque, H. Matisse, M. de Vlaminck, A. Derain a expresionisti zo skupiny Die Brücke, ktorí v ňom videli zdroj inšpirácie. Zaujímala ich predovšetkým dekoratívna a štylistická stránka umeleckých diel. Zbierky afrického výtvarného umenia uschovávajú v súčasnosti mnohé svetové galérie a múzeá. Na Slovensku sa artefakty afrického výtvarného umenia nachádzajú v zbierkach Historického múzea Slovenského národného múzea v Bratislave a niekoľkí súkromní zberatelia programovo budujú súkromné zbierky afrického umenia.