Aachen [á-], Hans von, aj Johann (aj Joan) von, aj Aken, Achen, Aach, Ach, Acha, 1552 Kolín nad Rýnom – 4. 3. 1615 Praha — nemecký maliar pôsobiaci v Taliansku a v Čechách, predstaviteľ neskorého internacionálneho manierizmu.

R. 1574 – 87 pôsobil v Taliansku (Benátky, Rím, neskôr Florencia). Počas pôsobenia vo Florencii (1582 – 83) maľoval o. i. portréty Mediciovcov a zoznámil sa s G. da Bolognom. Bol cenený najmä ako portrétista, 1587 sa vrátil do Nemecka, v Augsburgu vytvoril portréty Fuggerovcov, pôsobil aj v Mníchove (oltár v kostole Sankt Michael, 1587; portréty vojvodskej rodiny). R. 1592 sa stal dvorným maliarom cisára Rudolfa II. v Prahe, kde sa 1596 natrvalo usadil. Pôsobil aj ako diplomat, o. i. získaval umelecké diela pre cisárske zbierky, čo mu umožnilo živý kontakt s najvýznamnejšími súdobými umeleckými centrami. Uplatnil sa predovšetkým ako citlivý portrétista (Portrét Rudolfa II., okolo 1603 – 04), maľoval aj diela s historickými (antickými i biblickými) a náboženskými motívmi (Zvestovanie Panne Márii, po 1605), žánrové obrazy a alegórie, ktoré sa vyznačujú rafinovanou ikonografiou (Alegórie vojen proti Turkom, 1593 – 1606; Alegória pravdy cisárskych záležitostí, 1598). Vo svojej tvorbe spojil idealizovaný maliarsky štýl rímskeho a florentského manieristického maliarstva, benátskej maľby (Tizian, Veronese, Tintoretto) i súdobého holandského realizmu, pričom patril k najvýznamnejším predstaviteľom rudolfovského umenia (spolu s J. Heintzom st. a B. Sprangerom). V jeho neskorých dielach sa prejavil vplyv Carracciovcov, čo ho priviedlo k uplatneniu šerosvitu (kolorit jeho malieb sa stal temnejším). Mal množstvo žiakov, jeho neskoré diela anticipovali nástup barokového umenia v Čechách.

aba [arab.], abaja — voľný vlnený mužský plášť bez rukávov nosený v krajinách Blízkeho východu najmä pri náboženských slávnostiach.

abagi → abaz

abaja → aba

abaz, abagi, abbasí — perzská strieborná minca nazvaná podľa šáha Abbása I. Veľkého. Jeden abaz sa skladal zo 4 šahisov, 50 abazov tvorilo 1 toman. Od 1620 sa abazy razili s hmotnosťou 7,7 g, od 1782 až do 19. stor. aj v Gruzínsku s hmotnosťou 3 g. Do 1926 boli obeživom i v Afganistane.

abbasí → abaz

Abbate, Nicolò dell’, aj Abate, 1509 až 1512 Modena – 1571 Fontainebleau — taliansky manieristický maliar a kresliar činný v Modene, Bologni a vo Francúzsku. Jeden zo zakladateľov a hlavných predstaviteľov fontainebleauskej školy. Jeho figurálny štýl bol ovplyvnený Correggiom, Parmigianinom a D. Dossim. V Taliansku sa podieľal na viacerých významných freskových výzdobách palácov (napr. séria fresiek s výjavmi z Aeneidy na zámku Scandiano pri Modene, okolo 1540; fresky v Sala dei Conservatori v Palazzo Publico v Modene, 1546; dekorácie a fresky v Palazzo Torfanini v Bologni, okolo 1550), vytváral aj oltárne obrazy (Umučenie sv. Petra a Pavla, 1547). Jeho dekoratívne diela mali významný vplyv na umelcov ďalších generácií pôsobiacich v Bologni (napr. Caracciovcov). Od 1552 pôsobil vo Francúzsku, spolupracoval s F. Primaticciom na výzdobe zámku vo Fontainebleau. Maľoval aj mytologické výjavy (Príbeh Aristaea, okolo 1565), krajiny a portréty, vytváral aj návrhy na nástenné koberce a emailové práce. Jeho diela sa vyznačujú elegantnými formami a jemným stvárnením. Do Francúzska priniesol idylický klasický štýl súdobého talianskeho manierizmu, čím významným spôsobom ovplyvnil francúzske umenie, najmä vývin krajinomaľby.

Abbe, Ernst Karl, 23. 1. 1840 Eisenach – 14. 1. 1905 Jena — nemecký fyzik. R. 1870 – 96 profesor fyziky na univerzite v Jene a riaditeľ observatória, od 1866 pracovník závodu Carl Zeiss, od 1888 jeho majiteľ. Zaoberal sa optikou. Zaviedol mieru závislosti indexu lomu od vlnovej dĺžky svetla (Abbeho číslo), skonštruoval optické prístroje, vyriešil osvetlenie preparátov v mikroskopoch.

abbozzo [abocco; tal.] — hrubo otesaná kamenná socha alebo rezba. Abbozzo podľa modelov rôzneho druhu robia spravidla pracovníci dielne, ktorí ho odovzdávajú majstrovi na dokončenie.

Abelovský, Ján, 30. 4. 1950 Trnava — slovenský historik umenia. R. 1968 –74 študoval na Katedre estetiky a dejín umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. R. 1975 – 89 pôsobil v SNG, 1990 – 93 v Ústave dejín umenia SAV, 1990 – 93 odborný poradca galérie MITTE vo Viedni, od 1998 výkonný riaditeľ aukčnej spoločnosti SOGA. Zaoberá sa slovenským umením 19. a 20. stor. Autor niekoľkých odborných štúdií, kurátor výstav. Autor monografií Július Jakoby (1994), Výtvarná moderna Slovenska. Maliarstvo a sochárstvo 1890 – 1949 (1997; s K. Bajcurovou), Timeless Visions (1997), J. Hála (2006), Alexy (2008).

Abildgaard [abilgór], Nicolai Abraham, krstený 11. 9. 1743 Kodaň – 4. 6. 1809 Frederiksdal (pri Kodani) — dánsky klasicistický maliar. R. 1772 – 77 žil v Taliansku, po návrate od 1778 profesor, 1789 – 91 a 1801 – 09 riaditeľ maliarskej akadémie v Kodani (dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení). Zakladateľ dánskej maliarskej školy, učiteľ B. Thorvaldsena. Vytvoril cyklus obrazov na motívy Apuleiových Premien (Metamorphoses). Autor nástenných malieb s námetmi z dánskej histórie a antickej mytológie (o. i. výzdoba zámku Christianborg pri Kodani, 1794).

abri [fr.] — forma reliéfu, plytká, široko otvorená dutina (polojaskyňa) vyskytujúca sa najmä v strmých svahoch v krasových oblastiach. Na jej vzniku popri rozpúšťaní (→ kras) často spolupôsobia i gravitačné procesy. Abri sa od prehistorických čias, najmä v paleolite a v neskorších obdobiach, využívali ako ľudské obydlia (zachovali sa zvyšky skalných kresieb, malieb a rytín pod skalnými prevismi).

absolútna maľba — v širšom význame abstraktná maľba (→ abstraktné výtvarné umenie), v užšom význame umelecká forma spočívajúca výlučne na súlade autonómnych farieb a foriem, zbavujúca sa, na rozdiel od abstraktného umenia, asociácií a psychologických výrazových možností. Absolútna maľba je blízka konkrétnemu umeniu.

Abstraction-Création [-straksjon kreasjon; fr.] — medzinárodná avantgardná skupina výtvarných umelcov, ktorá rozvíjala úsilie zaniknutej skupiny Cercle et Carré (založenej 1929). Vznikla 1931 v Paríži, 1932 – 36 vydávala ročenku abstraktného umenia Abstraction-Création: Art Non-Figuratif. Jej zámerom bolo propagovať a vystavovať abstraktné umenie, osobitne geometrickú abstrakciu (vplyv T. van Doesburga a hnutia De Stijl i ruského konštruktivizmu). R. 1935 mala okolo 50 členov. K jej členom patrili A. Herbin, F. Kupka, A. Gleizes, H. Arp, P. Mondrian, A. Pevsner, N. Gabo, A. Calder, J. Albers, L. Fontana, J. Gonzáles, A. Gorky, B. Hepworthová, V. Kandinskij a i. Pokračovaním Abstraction-Création po 2. svet. vojne bol Salon des réalités nouvelles.

abstrakcionizmus [lat.] — umelecký smer zobrazujúci námety nefiguratívnym spôsobom na rozdiel od figuratívnej metódy, ktorá uprednostňuje zobrazenie napodobňovaním znakov reálnych predmetov. Nefiguratívna tvorba oddeľuje prvky od vnímania, ktoré je ich zdrojom; využíva zväčša geometrické alebo fantazijné znaky; v umení abstraktné a neabstraktné vždy koexistujú. Ako osobitný umelecký smer sa abstrakcionizmus rozvinul zač. 20. stor. vo výtvarnom umení, hudbe, poézii a balete (→ abstraktná poézia, → abstraktný balet, → abstraktné výtvarné umenie, → absolútna maľba, → absolútna hudba, → absolútna poézia).

abstraktný expresionizmus — hnutie vo výtvarnom umení (najmä v maliarstve) v USA v 40. – 50. rokoch 20. stor., niekedy označované aj ako newyorská škola (predstavitelia abstraktného expresionizmu pôsobili najmä v New Yorku) al. akčná maľba. Vzniklo v 2. pol. 40. rokov 20. stor. a rozvíjalo sa zároveň s európskou abstrakciou (informel, tašizmus). Ide o prvý špecificky americký štýl výtvarného umenia, ktorý získal medzinárodnú reputáciu a vplyv. Termín abstraktný expresionizmus bol použitý 1929 v súvislosti s tvorbou V. Kandinského. Maliari, ktorí sa k abstraktnému expresionizmu priraďujú, nevytvorili jednotný maliarsky štýl, ich prístupy k maľbe sa vyznačujú rôznorodosťou (od malieb J. Pollocka vytvorených technikou drippingu cez silno zdeformované fragmenty ľudských postáv W. de Kooninga po farebné plochy M. Rothka). Spájal ich záujem o abstraktné formy, ktorými sa usilovali vyjadriť svoje osobné (individuálne), silné, emočné al. expresívne obsahy, pričom dôraz kládli i na fyzický akt maľby. Charakteristická je pre nich spontánnosť, akt maľovania je stotožnený s existenciálnou drámou. Predstavitelia abstraktného expresionizmu nadviazali na európske avantgardné smery, napr. na kubizmus (osobitne na analytický kubizmus; A. Gorky), ale najmä na surrealizmus, v ktorom významnú úlohu zohrával prvok improvizácie a náhody (psychický automatizmus a voľne plynúce línie). Významný vplyv na nich malo aj mexické umenie a umenie severoamerických Indiánov, ale aj štúdium antropológie, diel C. G. Junga, mytológie a indiánskych rituálov. K najvýznamnejším predstaviteľom abstraktného expresionizmu patrili J. Pollock, ktorý nadviazal na maliarsku techniku používanú H. Hofmannom (rozlievanie a striekanie farby na plátne) a po 1947 ju postupne doviedol k jej maximálnym výrazovým možnostiam (dripping), A. Gorky, H. Hofmann, W. de Kooning, F. R. Kline, M. Tobey a i. Abstraktný expresionizmus ovplyvnil aj súdobé americké sochárstvo a fotografiu. Druhá generácia newyorskej školy (M. Rothko, B. Newman, C. Still) odmietla dramatické gestá a priklonila sa k tzv. maľbe farebných plôch (Colour Field Painting).

absurdita [lat.] — nezmyselnosť, to, čo odporuje logickým zákonom, logická spornosť, logická nemožnosť;

1. estet. označenie diel, ktoré využívajú vnútorne rozporné javy ako inšpiráciu na vyjadrenie určitej umeleckej myšlienky. Absurdita nie je estetická kategória, často sa však spája s kategóriami komična alebo tragična;

2. filoz. v existencialistickej filozofii označenie sveta zbaveného významu a zmyslu alebo sveta, ktorého význam sa chápe ako vnútorne rozporný;

3. log. pri deduktívnom postupe pravidlo reductio ad absurdum (dovedenie k absurdnému, k nemožnému), ktoré odhalením spornosti medzi dôsledkami nejakého predpokladu (tvrdenia) vyvracia tento predpoklad (tvrdenie).

acajou [akažu] → akašu

Adam, Henri-Georges, 18. 1. 1904 Paríž – 27. 8. 1967 Perros-Guirec — francúzsky sochár, grafik a medailér, predstaviteľ geometrickej abstrakcie. Monumentálny charakter majú jeho diela malých rozmerov (Bábika, 1946), ako aj napr. 22 m dlhá plastika vytvorená pre vstupnú časť múzea v Le Havri (Signál, biely betón, 1960). Tvoril aj gobelíny.

Adam a Eva — podľa Biblie prvý ľudský pár, prarodičia ľudského pokolenia. Podľa knihy Genesis (1 M 2 – 3) prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu (podľa kresťanského prekladu z jeho rebra, podľa židovského prekladu z jeho boku). Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (→ dedičný hriech). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode. Eva bola matkou Kaina, Ábela a Šéta. Nový zákon nazýva Ježiša Krista druhým Adamom, niektorí stredovekí autori ho tiež pokladali za druhého Adama a Máriu za druhú Evu. V islame podľa Koránu prvý človek Adam podľahol v rajskej záhrade našepkávaniu diabla (→ Iblís) a okúsil z plodov stromu nesmrteľnosti, Eva v ňom nie je výslovne menovaná ani považovaná za pramatku ľudstva.

Vo výtvarnom umení boli Adam a Eva námetom od neskorej antiky a raného kresťanstva a jednými z mála nahých postáv stredovekého umenia zobrazovanými takmer všetkými umeleckými druhmi. Najčastejšie témy: stvorenie Adama a Evy, prvotný hriech (s hadom podávajúcim Eve jablko zo stromu poznania), vyhnanie z raja. Boli znázorňovaní aj v iných súvislostiach, napr. v Apokalypse, v scénach ukrižovania Ježiša Krista je pri kríži často Adamova lebka (podľa starokresťanskej legendy bol Adam pochovaný na mieste, kde neskôr stál Kristov kríž). Najznámejšie diela: nástenná maľba z 3. stor. v rímskych Katakombách sv. Marcellina a Petra, mozaika v Chráme sv. Marka (San Marco) v Benátkach (12. stor.), freska v dóme v Arezze od Piera della Francesca (1466), fresky v kaplnke Brancacciovcov vo Florencii od Masaccia (15. stor.), freska v Sixtínskej kaplnke od Michelangela (1535). Na Slovensku aj obľúbená téma ľudového výtvarného umenia.

Adam, Albrecht, 16. 4. 1786 Nördlingen – 28. 8. 1862 Mníchov — nemecký maliar bitiek a jazdeckých portrétov. Dvorný maliar talianskeho vicekráľa Eugèna de Beauharnais v Miláne, činný v Mníchove, v Taliansku a vo Viedni. Zúčastnil sa ťaženia Napoleona I. Bonaparta do Ruska (1812), kde namaľoval vyše 80 olejových skíc, ktoré neskôr so synmi realizoval v litografii, a ťaženia maršala Radeckého proti Sardínii (1848). Jeho najväčší obraz je Bitka pri Zorndorfe (1859 – 62).

Adams [edms], Robert, 5. 10. 1917 Northampton – 5. 4. 1984 Great Maplestead, Essex — anglický sochár a maliar. R. 1949 – 60 učil na Central School of Arts and Crafts v Londýne. Vytvoril si triezvy nefiguratívny štýl s výrazne architektonickými znakmi (Architektonická stena, bronz, 1956). Pracoval s drevom, kameňom, betónom a kovom (betónový reliéf pre mestské divadlo v Gelsenkirchene, 1959). Vytváral aj maľby, kresby a grafiky.

adjustácia [lat.] — usporiadanie, vystrojenie, vybavenie, úprava;

1. vybavenie prístroja alebo stroja príslušenstvom, pomôckami, obalom a dokumentáciou potrebnými na jeho účelné využívanie a údržbu;

2. úprava výrobku na udržanie jeho úžitkovej hodnoty pre spotrebiteľa (o. i. vhodným obalom a údajmi o výrobku); vybavenie výrobku všetkými potrebnými náležitosťami (napr. pri obleku: sako + vesta + nohavice, visačky, symboly zloženia a ošetrovania, náhradný materiál a gombík, vešiak, obal);

3. psychol. proces vytvárania harmonického vzťahu medzi jedincom a sociálnym prostredím. Aktivita človeka pri zvládaní nových sociálnych situácií (napr. pri nástupe do nového zamestnania);

4. výtv. konečná úprava umeleckého diela pred jeho vystavením (paspartovanie, rámovanie ap.).

adorácia [lat.] — vzývanie, zbožňovanie, klaňanie sa v zmysle vzdávania úcty; rôzne formy prejavu náboženského uctievania ako pokľaknutie, padanie na tvár (→ proskynéza), hlboké úklony ap. V katolicizme patrí adorácia jedine Bohu alebo trom božským osobám, eucharistii (poklona pred vyloženou sviatosťou oltárnou), prípadne symbolom Kristovho vtelenia, Kristovej osoby (napr. Ježišovo srdce, päť Kristových rán). Z hľadiska zobrazovania náboženských tém sa adorujúca osoba nazýva adorant. Zobrazenie uctievania osôb (napr. panovníkov alebo svätých) sa nazýva apoteóza.

Afewerk, Tekle, 22. 10. 1932 Ankober – 10. 4. 2012 Addis Abeba — etiópsky výtvarník. Študoval na Slade School of Fine Art v Londýne. K jeho najznámejším dielam patria návrhy vitráží pre Africa Hall v budove sídla Organizácie africkej jednoty v Addis Abebe a návrhy na výzdobu Katedrály sv. Juraja v Addis Abebe. Autor mnohých návrhov etiópskych poštových známok.

afiš [fr.] —

1. reklamný nápis, (verejné) vyhlásenie, výveska, plagát;

2. druh tlačového papiera na tlač plagátov ap.

africké výtvarné umenie — výtvarné umenie zahŕňajúce tradičné etnické umenie a súčasnú výtvarnú tvorbu. Tradičné africké umenie malo náboženské, magické a v širšom zmysle sociálne poslanie. Typická je prevaha skulptúry, maliarstvo je ojedinelé.

Najstarším výtvarným prejavom sú praveké a staroveké skalné maľby a rytiny lovcov a zvierat v horách Tibesti, Ahaggar, Tassili, ktoré sú jediným príkladom zobrazenia pohybu v tradičnom africkom umení. Zachovalo sa vyše 10-tis. skalných malieb a rytín Sanov (Krovákov) v juž. Afrike.

Na priečelí dogonských svätýň, kde sa uchovávajú vzory tzv. Veľkých masiek, sa zachovali schematické kresby kolorované červeným, bielym a čiernym okrom, štylizované do znakov a podobné trojrozmerným plastikám. Najstaršie známe skulptúry sú terakotové hlavy a plastiky kultúry Nok z Nigérie (500 – 200 pred n. l.). Odtiaľ pochádzajú aj najstaršie dôkazy o spracovaní železa v subsaharskej Afrike. Najstarší dôkaz o spracovaní medi a jej zlúčenín pochádza z ibskej dediny Igbo-Ukwu z Nigérie, kde sa v archeologických náleziskách z 9. stor. našli medzi inými umeleckými predmetmi odlievané bronzové regálie (odznaky kráľovskej moci), ktoré však nesúvisia s bronzovými plastikami z jorubského mesta Ife (11. – 15. stor.) ani s bronzmi z Beninu (15. – 19. stor.) v Nigérii.

Podľa vzťahu k náboženstvu alebo k mágii sa rozoznávajú 3 druhy skulptúr: fetiše, ktoré môžu ovplyvniť priebeh udalostí (drevené figúrky minsereh Mendov zo Sierry Leone mali liečiť choroby, ašantské bábiky akua mma nosili tehotné ženy), sochy stelesňujúce nehmotné bytosti alebo sily predkov, božstiev (Senufo, Fang, Wakerewe, Ekpu) a pamätné sochy, ktoré pripomínajú legendárnu alebo historickú postavu či udalosť.

Najčastejším motívom je ľudská alebo zvieracia figúra, hlava, resp. tvár (maska). Balubovia z Konga zdobili ľudskými postavami stolce a podpierky hlavy. Používali sa najrozličnejšie prírodné materiály, ktoré podliehali rýchlej skaze, prevládala drevená plastika. K najstarším zachovaným dreveným plastikám patria portréty balubských kráľov (str. Kongo) datované do 17. stor., niektoré ukážky pochádzajú až z 20. stor. od jorubských umelcov, ako bol Olowe z Ise (* okolo 1873, † okolo 1938) alebo Areogun z Osi-Ilorinu (*okolo 1880, †1954). Drevenú skulptúru charakterizuje jednoduchosť, strohosť, vertikálna symetrickosť, statickosť, zovšeobecňujúca forma smerujúca ku geometrizmu a k abstrakcii a relatívne malé rozmery. Štylizácia výtvarného prejavu vychádza z etnických tradícií (kanonizácia výrazových prostriedkov).

Kamenné plastiky sú známe z Guiney, zo Sierry Leone (plastiky etnických skupín Kissi, Mende a Sherbro datované do 16. stor.), z Nigérie (Ife, Esie), z ústia rieky Kongo a Zimbabwe (kamenné vtáky a zvieratá na stĺpoch).

Plastiky vyrezávané zo slonoviny sú známe z Beninu. Slonovina sa v Kongu používala na zhotovovanie hudobných nástrojov a na obradné účely. Bronzové a zlaté predmety z Beninu a Ife, ale aj drobné figúrky, ktoré sa používali ako závažia pri vážení zlata na území dnešnej Ghany, sa zhotovovali technikou strateného vosku (→ cire perdue).

Na výrobkoch z hliny sa uplatňovala technika modelovania. U niektorých etník, napr. Dogonov a Bambarov v Mali, Senufov (Pobrežie Slonoviny), Bakubov (Kongo) a v Dahome (dnes Benin), vznikli diela zo železa alebo vytepané z kovovej hmoty bez zvárania a nitovania.

Najstaršie zachované textílie z lyka pochádzajú z Igbo-Ukwu (9. stor.). Bavlnené a vlnené textílie Tellemov, ktoré sa našli v jaskyniach v oblasti Bandiagara v Mali, sú z obdobia pred 11. stor.

Neobyčajnou rozmanitosťou výrazu, tvarov sa vyznačujú rituálne masky zhotovované z dreva, prútia, slamy, látky, slonoviny, pergamenu a najrozličnejších kombinácií materiálov. Drevené masky boli maľované, zdobené rôznymi farebnými semenami, poťahované kožou. Používali sa pri rôznych príležitostiach a predstavovali predkov (masky bundu Mendov zo Sierry Leone) alebo nadprirodzené sily, ktoré mohli pozitívne ovplyvňovať záležitosti spoločnosti (masky gelede u Jorubov), zabezpečiť dážď alebo úspešnú žatvu (dogonské masky kanaga, bambarské antilopie masky, masky nimba guinejských Bagov, ktoré patria k najväčším v Afrike, sú vysoké vyše 1 metra a znázorňovali bohyňu zodpovednú za dobrú úrodu ryže). Masky sa nosili aj pri iniciačných slávnostiach (masky mbuya konžských Bapendov), používali ich aj mnohé africké tajné spoločnosti, napr. Poro zo Sierry Leone a Libérie, Ekpo z Nigérie. Maska zakrývala tvár (tvárová maska), alebo sa nosila na vrchole hlavy. Často sa k nej pripájali rafiové vlákna alebo látka, ktorá úplne zahaľovala postavu maskovanej osoby. Niektoré masky nemali náboženský a rituálny význam, ale čisto dekoratívny (malé masky, ktoré sa nosili ako prívesok, alebo slúžili ako amulet) a zábavný (jorubské tance a tance na chodúľoch u Mamumov v Kamerune). Nie všetky masky boli určené na nosenie. Maska nazývaná Matka masiek býva u Dogonov z Mali vysoká vyše 10 m a zhotovuje sa raz za 60 rokov.

Umelecká kultivovanosť, rozmanitosť a vysoká kvalita sa uplatňujú aj pri predmetoch dennej potreby, v zariadení domácností a pri dielach viazaných na architektúru panovníckych palácov a svätýň, ako sú vyrezávané dvere a okenice (u Swahilčanov, Jorubov a Ibov), nízke reliéfy a bronzové dosky u Dogonov, Senufov, Baulov a v Benine.

V koloniálnom období vplyv európskej kultúry a kresťanstva viedol k rozpadu tradičných duchovných hodnôt a k úpadku až k zániku tradičného umenia. Z iniciatívy jednotlivcov dochádzalo v 40. rokoch 20. stor. k renesancii niektorých druhov umenia. Ghanský výtvarník Oku Ampofo (*1908, †1998) zhromaždil okolo seba v meste Mampong skupinu umelcov pod názvom Akwapim Six (okrem neho do nej patrili maliar John Christopher Okyere, *1912, †1983, keramikár John Cobblah, textilný výtvarník E. Asare, maliar a sochár F. A. Gympo, sochár A. A. Opoku, maliar J. D. Okae) a 1944 zorganizoval výstavu pod názvom New African Art (ďalšie výstavy 1946 a 1948). R. 1950 založil spoločnosť Gold Coast Arts Society, ktorá sa po získaní nezávislosti zmenila na Ghana Arts Council. Výtvarné návrhy nigérijského výtvarníka a architekta Demasa Nwoka (*1935) viedli k oživeniu výroby beninských bronzov.

Prví africkí profesionálni výtvarníci vyštudovali na umeleckých školách v Európe a v USA, od 60. rokov 20. stor. vznikali v nezávislých afrických krajinách umelecké fakulty na univerzitách (Makerere v ugandskej Kampale, v nigérijskom Ibadane a Zarii, v Nairobi, v ghanskom Kumasi, École des Arts v Dakare, v Chartúme a i.), zriaďovali sa galérie súčasného afrického umenia (napr. galéria Paa-Ya-Paa, ktorú založil v Nairobi sochár, maliar a textilný výtvarník Elimo Philip Njau, *1932; galéria KIBO pod Kilimandžárom; galéria NOMMO v ugandskej Kampale ap.). Na umeleckých fakultách pôsobili mnohí významní africkí výtvarníci (Uche Okeke, *1933, †2016, na univ. Nsukka v Nigérii, Ibrahim el Salahi, *1930, v Chartúme, Vincent Kofi, *1923, †1974, v Kumasi, Ben Enwonwu, *1917 al. 1921, †1994, v Ife a i.). Z európskeho umenia prevzali africkí umelci nové výtvarné techniky a materiály (olejomaľba, grafika, napr. Louis Mbughuni, Sam J. Ntiro, *1923, †1993, Elias Jengo, *1936, z Tanzánie, Henry Tayali, *1943, †1987, zo Zambie, Muraina Oyelami, *1940, z Nigérie, Louis Mwaniki, *1934, †2013, z Kene, Sydney Kumalo, *1935, †1988, z Juhoafrickej republiky, Gebre Kristos Desta, *1932, †1981, a Tekle Afewerk z Etiópie, Kofi Antubam, *1922, †1964, z Ghany), iní dávajú prednosť tradičným (drevo, kameň, kov), ale aj novým materiálom, napr. cementu (ghanský sochár Vincent Kofi, nigérijský sochár a maliar B. Enwonwu, ugandský sochár Francis X. Nnagenda, *1936, zambijský sochár Petson Lombe, *1933, George Kakooza, *1936, †1982 z Ugandy).

V súčasnom africkom výtvarnom umení aj naďalej dominuje figurálny prejav, rozšírené je nástenné maliarstvo (nástenné maľby tvoria Musa Yolo z Nigérie, Kafungulwa Mubitana zo Zambie, Teresa Musokeová, *1942, z Ugandy, E. P. Njau z Tanzánie a i., tapisériami a gobelínmi sa preslávili senegalskí výtvarníci Papa Ibra Taal, *1935, Ousmane Faye, *1940, †2001, Modou Niang, *1945). Sudánski umelci I. el Salahi, Ahmed Shibrain (*1931), Musa Khalifa (*1941), Kamapa Ishag, ktorým islam zakazoval zobrazovať ľudské postavy, vyšli z arabskej kaligrafie a v maľbách, kresbách a grafikách oživovali arabské písmo na iné abstraktné tvary, prvou sudánskou ženskou autorkou je Kamala Ishaqová (Ishaq, *1939).

Popri akademicky školených výtvarníkoch pôsobia aj tzv. naivní umelci. Charakteristické sú maľované reklamy, reklamné pútače z nigérijských miest Oshogbo a Onitsha, kadernícke vzorníky tzv. barber shop style z Nigérie, Mali, Kamerunu, Ghany, Toga, Pobrežia Slonoviny, Beninu ap., maľby na skle z Nigérie, maľby na korbách nákladných automobilov, obrázky naivných umelcov, ako bol Katerikawe z Ugandy, Saidi Tingatinga z Tanzánie, Hezbon Owiti z Kene. V 50. rokoch 20. stor. vznikol v štvrti konžského hl. m. Brazzaville nazývanej Poto-Poto rovnomenný špecifický maliarsky štýl Poto-Poto (Francis Iloki, Jacques Zigoma) s charakteristickými živými žánrovými obrázkami z tradičného afrického života s postavičkami miké s dlhými tenkými údmi a slamenými sukničkami, ktorý sa rozšíril po čiernej Afrike a ďalej ho tvorivo rozvíjali Nicolas Ondongo, Philipps Ouassa a Eugène Malonga.

V konžskom Lubumbashi vznikla koncom 40. rokov 20. stor. maliarska škola, pre ktorú bol charakteristický plošný dekoratívny štýl; jeho najznámejší predstaviteľ Pili-Pili vypĺňal plochy jemnými farebnými súbežnými čiarkami. K lubumbashskému dekorativizmu patrí aj Nkutu A. Zowa, Mwenze Kibwanga, Joseph Kabongo, Mode Muntu a i. V 60. rokoch 20. stor. organizoval nigérijský klub spisovateľov a umelcov MBARI MBAYO pozoruhodné letné výtvarné školy a výstavy naivných umelcov v meste Oshogbo, na ktorých sa predstavili kresbami a rytinami Taiwo Olanyi (známy ako Twins Seven-Seven), grafikami Rufus Ogundele a Jacob Afolabi, obrazmi z farebných korálikov Jimoh Buraimoh, cementovými plastikami Adebisi Akanji, reliéfmi tepanými do kovu Asiru, skulptúrami Buraimoh Gbadamosi a i. Najznámejší mozambický maliar samouk Malangatana Valente Ngwenya sa preslávil surrealistickými olejomaľbami a grafikami s apokalyptickými výjavmi preplnenými upírmi, démonmi, monštrami.

V Zimbabwe sa ako výtvarný materiál presadil predovšetkým kameň. Od 60. rokov 20. stor. pri galérii v Salisbury pôsobili amatérski šonskí sochári John Takawira, Henry Makorekoro, Moses Masaya, Nicholas Mukoremberanwa, Lemon Mosese a i. známi kamennými sochami vystavovanými aj v parížskom Rodinovom múzeu. Thomas Mukarobgwa v abstraktných maľbách využíva oranžovú, modrú a žltú farbu.

Makondovia v Mozambiku a v Tanzánii sa preslávili tradičným umením, drevenými plastikami a maskami vyrezávanými z ťažkého tmavého dreva. Tradičné makondské umenie zaniklo v prvých dvoch desaťročiach 20. stor., v 50. rokoch 20. stor. sa v Tanzánii zrodilo nové makondské umenie, ktoré vzbudilo záujem odborníkov, zberateľov a galérií (ebenové skulptúry démonov a mytologických postáv v štýle shetani a rôzne vysoké ebenové stĺpové súsošia obrastené postavičkami ľudí, duchov a predkov ujamaa).

S drevom pracujú aj nigérijskí sochári Avia Idah, Felix Idubor a Lamidi Fakeye. Yemi Bisiri z Nigérie odlieva bronzové plastiky tradičnou metódou cire perdue na námety súvisiace s africkou tajnou spoločnosťou Ogboni.

Interpretácia afrického výtvarného umenia bola dlho skreslená najmä pre nedostatok základných informácií o vzťahu výtvarnej produkcie k africkým náboženstvám a mytológiám, tradičné umelecké predmety sa dostávali do Európy ako kuriozity. Až začiatkom 20. stor. upozornili na diela afrického výtvarného umenia predstavitelia moderného európskeho umenia P. Picasso, G. Braque, H. Matisse, M. de Vlaminck, A. Derain a expresionisti zo skupiny Die Brücke, ktorí v ňom videli zdroj inšpirácie. Zaujímala ich predovšetkým dekoratívna a štylistická stránka umeleckých diel. Zbierky afrického výtvarného umenia uschovávajú v súčasnosti mnohé svetové galérie a múzeá. Na Slovensku sa artefakty afrického výtvarného umenia nachádzajú v zbierkach Historického múzea Slovenského národného múzea v Bratislave a niekoľkí súkromní zberatelia programovo budujú súkromné zbierky afrického umenia.

Agasias z Efezu — meno dvoch gréckych antických sochárov činných v 1. stor. pred n. l.:

1. Dósitheov syn, signoval mramorovú sochu Borgheseovského zápasníka (Louvre, Paríž);

2. Menofilov syn, pripisuje sa mu socha raneného bojovníka z Délu (Národné múzeum, Atény) a reliéf zápasu Eróta s Anterótom v Poseidónovom a Amfitritinom chráme na ostrove Ténos (dnes Tinos, v súostroví Kyklady).

Agatharchos [-tar-], činný okolo 450 pred n. l. — grécky antický maliar zo Samu, mladší Polygnótov vrstovník. Pôsobil v Aténach, podľa Vitruvia zakladateľ scénografie (Aischylove a Sofoklove tragédie) a prvý umelec používajúci perspektívnu konštrukciu priestoru.

Ageladas, činný v 1. pol. 5. stor. pred n. l. — grécky antický sochár z Argu, pravdepodobne Myrónov, Polykleitov a Feidiasov učiteľ. Podľa Pausania vytvoril početné sochy olympijských víťazov.

Agfacolor [-ko-] — označenie farebných fotografických materiálov a celého systému farebnej fotografie vyvinutého nemeckou továrňou Agfa AG (→ Agfa-Gevaert Gruppe). R. 1927 bol pod názvom Agfacolor uvedený na trh farebný materiál s aditívnou skladbou obrazu príbuzný so systémom Autochrom Lumière. Po 1945 boli patenty Agfacolor prevzaté významnými svetovými fotochemickými továrňami (Gevaert, Ferrania, Ansco, Fuji a i.). Od 1964 mohli značku Agfa používať iba výrobky z Leverkusenu. Pre výrobky Agfa AG v továrni vo Wolfene, ktorý sa po 2. svet. vojne stal súčasťou NDR, sa zaviedlo označenie Orwo (Original Wolfen).

Agnus Dei [deí; lat.], Baránok Boží —

1. označenie Ježiša Krista Jánom Krstiteľom; starokresťanské symbolické zobrazovanie Krista ako baránka vychádzajúce z novozákonného textu (J 1,29). K základným významom tohto prirovnania patrí poukázanie na symbol obety, obetného daru. Víťazný charakter obety približujú zobrazenia apokalyptického Baránka (Zjav), osláveného Baránka s krížovou zástavou, Baránka otvárajúceho knihu ap. Baránok je aj atribútom Jána Krstiteľa zvyčajne zobrazovaného s krížovou palicou, na ktorej je páska s textom Hľa, Baránok Boží (lat. Ecce Agnus Dei), v scéne Kristovho krstu v Jordáne, ale aj v samostatných zobrazeniach (agnusky);

2. od 7. stor. časť katolíckej svätej omše;

3. spev pri prisluhovaní evanjelickej Večere Pánovej;

4. hud. posledná časť zhudobnenej svätej omše;

5. posvätené agnusky.

Agorakritos, činný v 2. pol. 5. stor. pred n. l. — grécky antický sochár pochádzajúci z ostrova Paros, žiak Feidia a jeden z umelcov, ktorí sa podieľali na Periklovej prestavbe Akropoly v Aténach. Jeho život a diela sú známe najmä z literárnych opisov (napr. monumentálna socha Tróniaca Matka bohov v metroóne na agore v Aténach, ktorá sa nezachovala a ktorú spomína Pausanias). Okolo 420 pred n. l. vytvoril kolosálnu kultovú sochu bohyne Nemesis pre svätyňu v jej kultovom mieste Ramnus (zachovala sa vo fragmentoch, dnes v Britskom múzeu v Londýne).

agrafa [gr.] —

1. náb. výrok pripisovaný Ježišovi Kristovi. Nebol zaznamenaný v evanjeliách, mohol sa však uchovať v pamäti Ježišových učeníkov a poslucháčov a cez nich v tradícii starovekej kresťanskej cirkvi. Agrafu uvádza napr. sv. Pavol (Sk 20,35), niekoľko takých výrokov sa uchovalo v spisoch starých cirkevných otcov a učiteľov (Justín Mučeník, Klement Alexandrijský, Origenes, Hieronym a i.);

2. ozdobná spona, brošňa, používaná rôznymi spôsobmi, v stredoveku najčastejšie na zopnutie mužského i ženského plášťa na prsiach, od renesancie sa nosila zriedkavejšie (najmä ako šperk na klobúkoch, šatách ap.). V 17. a 18. stor. súčasť profánnej, najmä dámskej módy, ozdoba pokrývok hlavy. V uhorskom mužskom odeve i s puzdrom na pierko. Z materiálov sa často používali meď, bronz, striebro, zlato, drahokamy, email a perly;

3. drôtená ochrana zabezpečujúca zátku vo fľašiach šumivých vín.

agrodizajn [gr. + angl.] — činnosť v oblasti krajinotvorby, krajinných makrocelkov.

achátové sklo — nepriehľadné mramorované viacfarebné sklo napodobňujúce brúsený achát. Od 16. stor. sa vyrábalo v Benátkach, od 17. stor. s prímesou medi ako avanturínové sklo, v 18. stor. v Nemecku a v 19. stor. najmä v Spojenom kráľovstve a v Čechách.

acheiropoietos [gr.] — obrazy Krista, resp. Madony, ktoré neboli vytvorené ľudskou rukou. Podľa legiend vznikli odtlačkom tváre Krista alebo boli namaľované sv. Lukášom (tzv. svätolukášska madona), resp. vyrezané anjelom (→ veraikon, → Volto santo). Podľa týchto prototypov vznikali aj v neskorom stredoveku mnohé kópie, ktoré mali kultový charakter a vyrovnali sa relikviám. Najmä v stredovekom a barokovom umení požívali zvláštnu úctu. Mnohé kópie acheiropoietos sa stali predmetom náboženských zázrakov a pápeži pre ne vypisovali odpustky. Vlastnenie kópií acheiropoietos bolo aj vecou cirkevnopolitickej prestíže.

aigrette [egret; fr.] — perový chochol, ozdoba čiapky, prilby, účesu, ako aj šperk v tejto podobe a funkcii.

Aicher, Otl, vl. m. Otto Aicher, 13. 5. 1922 Ulm – 1. 9. 1991 Günzburg, Bavorsko — nemecký grafik a dizajnér. R. 1965 – 68 riaditeľ umeleckopriemyselnej školy v Ulme. R. 1968 – 72 poverený dizajnérskymi návrhmi na olympijské hry v Mníchove, vytvoril orientačné systémy na letiskách a železničných staniciach.

akademizmus [gr.] —

1. balet. historický smer vo francúzskom a v ruskom baletnom divadle 19. stor.;

2. výtv. umelecká teória a prax vyvinuté a uplatňované pri výučbe na umeleckých akadémiách, pri ktorých sa výtvarné postupy i kritériá hodnotenia diela výtvarného umenia odvodzujú od uznávaných vzorov (tradičné kopírovanie majstrovských diel a sadrových odliatkov). Toto prenášanie a opakovanie osvedčených postupov vedúcich podľa dobových predstáv k hodnotným umeleckým výsledkom bolo v 19. stor. podporené i teoretickým zdôvodnením, podľa ktorého je preberanie a spájanie prvkov vyberaných z rôznych diel minulosti vo výslednom diele predpokladom dosiahnutia uznávaných estetických hodnôt (→ eklekticizmus). Tvorivosť a invencia sa nahrádzali estetickou normou vývojovo prekonávanou a udržiavanou viac-menej len v procese akademickej výučby. V 19. stor. sa akademizmus vyznačoval najmä presnou kresbou, hladkým maliarskym podaním, prepracovanou kompozíciou, t. j. v procese výučby cibrenou formálnou vypracovanosťou prevažujúcou často nad obsahovou náplňou. V súvislosti s presadzovaním sa spontánnej tvorivej individuality a nástupom moderných výtvarných smerov bol akademizmus čoraz viac odmietaný a približne od konca 19. stor. sa chápe v pejoratívnom význame.

akašu [indiánske jazyky > port. > fr.], acajou —

1. staršie označenie veľmi tvrdého ružovkastého mahagónu (→ mahagónové drevá), dreva stromu obličkovec západný (Anacardium occidentale, jeho domorodý názov je akašu) a niektorých druhov najmä z rodu cedrela. Akašu sa používalo na jemné stolárske práce. Akašu z okolia Cayenne (Francúzska Guyana) červenkastej až fialovej farby sa nazýva aj amarantové drevo;

2. plody tropického stromu obličkovec západný (Anacardium occidentale) rozšíreného na západoindických (t. j. karibských) ostrovoch. Jeho zdužnatená stopka je jablko bohaté na vitamín C, semená obličkovitého tvaru obsahujú veľa proteínov a kvalitný olej používaný v potravinárstve; pražené sa konzumujú ako oriešky kešu.

akčné umenie, angl. action art — tendencia v umení od 2. polovice 50. rokov 20. stor. do súčasnosti, ktorej cieľom je prepojenie umenia a života a stieranie hraníc medzi nimi. Akčné umenie nadviazalo na aktivity dadaistov a futuristov, predchádzala mu akčná maľba 50. rokov 20. stor., ktorá dávala dôraz na fyzickú aktivitu umelca. Podstatou akčného umenia je udalosť (angl. event), predvádzanie deja umelcom osamote alebo pred publikom (→  performancia), často s jeho zapojením vo forme kolektívnej akcie (→  happening). Koná sa podľa vopred pripraveného scenára alebo spontánne, s prvkami improvizácie, integruje prvky hudby, tanca, divadla, inštalácie, nových médií, často má celospoločenský, politický, sociálny rozmer. K hlavným predstaviteľom patria napr. Y. Klein, A. Kaprow, W. Vostell, P. Manzoni, D. Oppenheim a J. Beuys, ako aj medzinárodné hnutie Fluxus, ktoré organizovalo skupinové aktivity so záujmom o experiment v umení a o slobodné prepojenie rôznych umeleckých disciplín v duchu totálneho umenia. Predstaviteľmi akčného umenia na Slovensku sú V. Popovič (Akcia pre štyri oči, 1965), A. Mlynárčik (Trenie, 1969, Evina svadba, 1972), J. Želibská (Snúbenie jari, 1970), J. Bartusz, P. Bartoš, M. Adamčiak, zoskupenie umelcov Artprospekt P.O.P., J. Budaj a Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania a i. Akčné umenie bolo súčasťou kolektívnych podujatí ako 1. otvorený ateliér (1970), Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu (1979 – 86) či Terén (1982 – 87). Akčnému umeniu boli venované výstavy v Prahe (Umění akce, Mánes, 1991) a v Bratislave (Umenie akcie, SNG, 2001).

Akidos, Ambróz, 12. 10. 1894 Odesa, Ukrajina – 9. 11. 1960 Ružomberok — slovenský maliar. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Odese, od 1919 žil vo Viedni, neskôr v Taliansku, vo Švajčiarsku a vo Francúzsku, od 1929 v Brne (Brnianske predmestie, 1930). R. 1937 sa usadil v Ružomberku; motívy čerpal najmä z liptovského prostredia (Ružomberok v zime, 1942). Tvoril prevažne krajinomaľby a sociálne ladené portréty (Cigánka, 1933) ovplyvnené impresionizmom a expresionizmom (O. Kokoschka, M. Chagall a i.).

akrolit [gr.] — antická sochárska technika kombinujúca rôzne druhy materiálov. Vzácnejšia bola kombinácia slonoviny a zlata – chryzelefantína, častejšie sa používal mramor s pozláteným drevom alebo s drevom pokrytým tepaným kovom.

akt [lat.] —

1. úkon, konanie; čin;

2. div. → dejstvo;

3. práv. → právny akt

4. výtv. pôvodne označenie nahého ľudského modelu, ktorý pózoval v pôsobivom pohybe (actus) alebo v postoji. Neskôr sa termín preniesol na štúdiu aktu, predovšetkým kreslenú. Od 19. stor. termín označuje zobrazenie nahého ľudského tela (ženského, mužského alebo detského); polakt je zobrazenie nahého tela po pás. Akty sa nachádzajú na neskoropaleolitických skalných maľbách, maľbách starovekého Orientu, Ďalekého východu a predkolumbovskej Ameriky. V antike bola pre ľudské telo po prvýkrát vytvorená teória proporčného kánonu, ktorý bol v stredoveku nahradený schémou nahosti nerozlišujúcej pohlavie. Akty sa vyskytovali len tam, kde to téma priamo vyžadovala (napr. výjavy z raja, Adam a Eva, Kristov krst, Ukrižovanie, Posledný súd ap.). Nový figurálny kánon, ktorý ovplyvnil manieristické umenie 16. stor. (Parmigianino, Tintoretto, El Greco), vytvoril Michelangelo Buonarroti. Návrat k prirodzenosti ľudskej postavy dosiahli bratia A. a A. Carracciovci, ktorí vytvorili novú tradíciu siahajúcu cez barok a akademizmus až po 19. stor. Proti klasicistickej idealizácii aktu vzniklo opticko-zmyslové chápanie vrcholiace v erotických obrazoch francúzskeho rokoka (F. Boucher). Nahota, ktorá už nie je viazaná na mytologický alebo na historický námet, sa vyskytuje u E. Maneta (Raňajky v tráve, 1863; Olympia, 1863). V umení 20. stor. je akt nositeľom výtvarných tendencií umeleckých názorov (H. Matisse, A. Modigliani).

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie A_x = l_x/n_x, kde l_x je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a n_x vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

akvamanila, akvamanile [lat.] — nádoba na vodu (kanvica), ktorá v období stredoveku slúžila na umývanie rúk (názov vznikol spojením latinských slov aqua – voda, a manus – ruka). Akvamanily mali najčastejšie zoomorfný (kôň, lev) alebo antropomorfný tvar, mohli mať aj podobu mytologickej (fantastickej) bytosti (kentaur, jednorožec, drak a i.). Vyrábali sa z rozličných materiálov (bronz, keramika) a používali sa v cirkevnom i vo svetskom prostredí. V hornej časti (na chrbte) mali zvyčajne ucho (držadlo) a otvor (s odklápacím viečkom), ktorý slúžil na nalievanie vody. Druhý otvor, umiestnený na čele alebo v tlame zvieraťa, prechádzal do rúrky a slúžil ako výlevka. Od 14. stor. bola výlevka umiestnená na hrudi zvieraťa a mala kohútik.

Akvamanily pochádzajú z Orientu (z profánnej sféry) a prostredníctvom Byzantskej ríše sa dostali aj do prostredia západného kresťanstva. Rozšírili sa najmä vo vrcholnom a v neskorom stredoveku, od 13. stor. aj pri stolovaní v bohatých domácnostiach. V cirkevnom prostredí sa uplatňovali od 12. stor. Počas liturgie používal akvamanilu kňaz na rituálne umývanie rúk (pred bohoslužbou i pred konsekráciou; → liturgické predmety). Latinsky sa tento typ nádob používaných pri liturgii, ale neprichádzajúcich do priameho kontaktu so sviatosťami označuje ako vasa non sacra. Fantastické tvary akvamaníl symbolizovali démonické sily alebo chaoticky stvorený svet (hriech a nečistota), od ktorého sa kňaz pred liturgiou fyzicky i spirituálne očisťoval.

Na Slovensku sú známe najmä bronzové akvamanily z 12. – 13. stor. a akvamanily z glazovanej keramiky z 15. stor. v tvare štylizovaných koníkov.

alabastrón [gr.] — egyptská, neskôr grécka toaletná nádobka (→ grécke vázy) na masti a vonné oleje hruškovitého alebo valcovitého tvaru so zaobleným dnom, s úzkym krátkym hrdlom a roztieracou plôškou. Zhotovovala sa z alabastru, keramiky, zo skla, z hliny alebo z kovu.