Vyhľadávanie podľa kategórií: právo – cirkevné právo

Zobrazené heslá 1 – 42 z celkového počtu 42 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Acta Apostolicae Sedis

Acta Apostolicae Sedis [ák- -cé sé-; lat.], AAS — od 1909 úradný vestník Apoštolskej stolice, v ktorom sa vyhlasujú univerzálne cirkevné zákony (pápežské zákony, konštitúcie, dekréty), encykliky, buly, konkordáty a predpisy iných inštitúcií Apoštolskej stolice. Nahradil mesačník Rímskej kúrie Acta Sanctae Sedis (založený 1865 ako právnický časopis, 1904 vyhlásený Piom X. za úradnú zbierku pápežských predpisov). Od zriadenia Vatikánskeho mestského štátu (Lateránske dohody, 1929) je súčasťou AAS doplnok (supplemento) obsahujúci právne predpisy tohto štátu.

ad limina apostolorum

ad limina apostolorum [lí- -ló-; lat.], pri prahu apoštolov — v katolíckej cirkvi podľa kánonického práva povinnosť každého diecézneho biskupa a apoštolského vikára (prípadne jeho zástupcu) vykonať raz za 5 rokov návštevu u pápeža v Ríme a zároveň vzdať úctu hrobom svätých apoštolov Petra a Pavla. Hlavným cieľom cesty je však podať pápežovi správu o celkovom stave jemu zverenej diecézy. Základy dnešnej podoby tejto návštevy položil 1585 pápež Sixtus V., 5-ročný interval návštev bol zavedený v Kódexe kánonického práva (CIC) 1917.

afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

agamia

agamia [gr.] —

1. bezmanželský stav;

2. biol. nepohlavné rozmnožovanie rastlín a živočíchov.

a mensa et thoro

a mensa et thoro [-za to-; lat.] — od stola a lôžka (→ manželská odluka).

Apoštolská signatúra

Apoštolská signatúra, lat. Signatura Apostolica, oficiálny názov Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry, lat. Supremum Tribunal Signaturae Apostolicae — v katolíckej cirkvi súdny orgán pôsobiaci ako súčasť súdnej štruktúry v rámci Rímskej kúrie. Je činný vo dvoch oblastiach: v administratívnej oblasti dozerá na aplikáciu cirkevných zákonov v súdnej praxi a funguje ako najvyšší orgán cirkevnej súdnej správy, v súdnej oblasti je kasačným (odvolacím) súdom v sporových aj v nesporových záležitostiach. V obidvoch oblastiach Apoštolská signatúra rozhoduje s konečnou platnosťou a proti jej rozhodnutiam nie je možné podať ďalší opravný prostriedok (rekurz). Členmi sú sudcovia, strážcovia spravodlivosti a obhajcovia zväzku (kardináli a biskupi z rôznych národov). Poradnú funkciu plnia konzultori (odborníci v kánonickom práve). Apoštolskú signatúru zriadil pápež Eugen IV. v 15. stor.

Apoštolská stolica

Apoštolská stolica, lat. Apostolica Sedes, aj Svätá stolica, lat. Sancta Sedes — v kánonickom a medzinárodnom práve úrad rímskeho biskupa (t. j. pápeža) ako najvyššieho predstaviteľa a hlavy katolíckej cirkvi a jej reprezentanta v medzinárodných vzťahoch, v širšom význame aj orgánov Rímskej kúrie (najmä Štátneho sekretariátu a Rady pre verejné záležitosti cirkvi). Apoštolská stolica, ktorá je subjektom medzinárodného práva, vystupuje v medzinárodných vzťahoch ako najvyšší reprezentatívny orgán katolíckej cirkvi. Má aktívne a pasívne legačné právo, t. j. vysiela svojich vyslancov (pápežských legátov; → nuncius, → pronuncius, → internuncius) a prijíma vyslancov z jednotlivých štátov, ako aj kontraktačné právo (s vládou určitého štátu môže uzatvárať zmluvy medzinárodnoprávnej povahy, → konkordát).

Pojem Apoštolská stolica je odvodený od katedry (biskupskej stolice ako symbolu duchovnej autority) sv. Petra, hlavy apoštolského zboru a prvého rímskeho biskupa. Súčasné postavenie Apoštolskej stolice ako subjektu medzinárodného práva vyplýva z historického vývoja a z úlohy, ktorú v dejinách zohrávali katolícka cirkev a pápež ako svetský panovník Cirkevného štátu. Pretože po jeho zániku (1870) katolícka cirkev nedisponovala štátnym územím (ako jedným zo základných znakov štátu) a Apoštolská stolica mala diplomatické vzťahy s početnými štátmi, bol na základe Lateránskych dohôd (1929) vytvorený suverénny štát Vatikán ako subjekt medzinárodného práva, ktorého hlavou je pápež (zosobňujúci Apoštolskú stolicu). Napriek tomuto personálnemu spojeniu Vatikánu a Apoštolskej stolice je však potrebné rozlišovať medzi medzinárodnoprávnou subjektivitou štátu Vatikán a Apoštolskej stolice, hoci v praxi sa termíny Apoštolská stolica a Vatikán často zamieňajú.

Apoštolské konštitúcie

Apoštolské konštitúcie, lat. Constitutiones Apostolorum — zbierka cirkevných zákonov od neznámeho autora napísaná v gréčtine vo 4. stor. v Sýrii. Skladá sa z ôsmich kníh: prvých šesť obsahuje predpisy cirkevnej disciplíny, siedma kniha je napísaná na podklade Didaché (Učenie 12 apoštolov), ôsma kniha predstavuje významnú liturgicko-právnickú zbierku staroveku.

aprobácia

aprobácia [lat.] — schválenie, povolenie, uznanie, dôkaz;

1. vysvedčenie, listina o dosiahnutom vzdelaní, profesionálnej kvalifikácii ap.; spôsobilosť vyučovať učebné predmety na určitom stupni a druhu školy. Získava sa po absolvovaní štúdia a vykonaní predpísaných skúšok;

2. v cirkevnom práve aprobácia kníh (→ cirkevné schválenie kníh, → cenzúra).

auxiliárny

auxiliárny [lat.] — pomocný (napr. auxiliárny biskup → pomocný biskup); podporný.

dekan

dekan [lat.] —

1. aj okrskový vikár — v katolíckej cirkvi kňaz spravujúci dekanát podľa noriem všeobecného a partikulárneho cirkevného práva. Vymenúva a odvoláva ho diecézny biskup. Dekan je povinný najmä koordinovať pastoračnú činnosť v dekanáte, vizitovať farnosti, dozerať na mravný život a duchovný rast kňazov, na plnenie ich povinností i na správu cirkevného majetku a dbať na dodržiavanie liturgických predpisov pri cirkevných obradoch;

2. kardinál, ktorý je na čele zboru kardinálov;

3. predstaviteľ fakulty vysokej školy, ktorý ju riadi, zastupuje a koná v jej mene. Volí ho akademický senát spomedzi profesorov a docentov fakulty. Za svoju činnosť zodpovedá akademickému senátu fakulty v rozsahu určenom štatútom vysokej školy.

dekanát

dekanát [lat.] —

1. aj vikariát — v katolíckej cirkvi vymedzený cirkevný územný obvod v diecéze, ktorý tvorí niekoľko susediacich farností spojených do kooperujúceho spoločenstva na podporu pastoračnej práce a koordináciu činnosti. Na jeho čele je dekan;

2. riadiaci úrad fakulty vysokej školy.

halier svätého Petra

halier svätého Petra, lat. denarius Sancti Petri, census Sancti Petri, tal. obolo di San Pietro — peňažná dávka odvádzaná Apoštolskej stolici na úhradu nákladov činnosti Rímskej kúrie. Jej začiatky siahajú do 8. stor., keď v Anglicku kráľ Alfréd Veľký zozbieral od anglických zemepánov príspevky na podporu pápežskej stolice, v 10. – 11. stor. však zbierka nadobudla medzinárodný charakter. Predstavitelia Anglicka, Írska, Walesu, Kráľovstva oboch Sicílií, Dánska, Švédska, Nórska, Španielska, Čiech, Istrie a Dalmácie, Uhorska, Poľska a Portugalska odovzdávali výnos zbierky osobne vo Vatikáne alebo do rúk pápežských legátov ako symbol osobitného podrobenia sa pápežovi. V 16. stor. prestalo platiť dávku Anglicko i krajiny, ktoré sa priklonili k reformácii (napr. Švédsko, Dánsko), až postupne zanikla. R. 1860 sa pápež Pius IX. obrátil s prosbou na katolícku verejnosť, aby opäť, tentoraz dobrovoľne, poskytla halier svätého Petra na prekonanie finančnej krízy Cirkevného štátu. Po zániku Cirkevného štátu a na základe encykliky pápeža Pia IX. Saepe Venerabilis z 5. 8. 1871 sa dávka postupne transformovala na celosvetové dobrovoľné príspevky, od zač. 20. stor. ju spravuje kuriálny úrad vykonávajúci správu majetku Apoštolskej stolice. Vyberá sa pravidelne na sviatok sv. Petra a Pavla (29. júna) alebo v najbližšiu nedeľu pred ním či po ňom. Na Slovensku sa od 2014 vyberá vždy v poslednú júnovú nedeľu pod názvom Zbierka na dobročinné diela Svätého Otca.

Janega, Štefan

Janega, Štefan, 10. 12. 1912 Zemianske Podhradie, okres Nové Mesto nad Váhom – 6. 7. 2006 Trenčianska Teplá, okres Trenčín — slovenský rímskokatolícky kňaz. Vysvätený 1937 v Olomouci, 1937 – 38 kaplán v Terchovej a 1939 – 40 v Nitre, 1940 – 50 profesor náboženstva a prefekt v kňazskom seminári v Nitre, 1945 – 47 na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. R. 1950 – 51 internovaný v táboroch pre kňazov v Močenku a Nových Zámkoch, po prepustení 1952 – 68 farár v Chynoranoch a 1968 – 86 v Trenčianskej Teplej, súčasne vyučoval Starý zákon a biblickú hebrejčinu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, 1982 – 90 jej dekan; 1976 profesor, 1988 – 90 kapitulný vikár Nitrianskej diecézy. Súčasne od 1954 cirkevný sudca, od 1973 kanonik Nitrianskej kapituly, 1979 – 97 súdny vikár Diecézneho súdu v Nitre. Autor viacerých učebných textov, napr. Úvod do historických kníh Starého zákona (1982), Úvod do prorockých kníh Starého zákona (1983), Všeobecný úvod do kníh Starého zákona (1983), Úvod do múdroslovných kníh Starého zákona (1984) a Krátka gramatika biblickej hebrejčiny (1993), ako aj publikácií Pomocník pastoračného kňaza (1988) a Spomienky cirkevného sudcu (2001). Spolupracoval aj na prvom ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny (2007).

jurisdikcia

jurisdikcia, lat. iuris dictio —

1. v širšom význame právomoc orgánov verejnej moci (t. j. zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ako aj územnej a záujmovej samosprávy) ustanovovať alebo vyhlasovať (lat. ius dicere) právo v konkrétnej oblasti definovanej územne, vecne a personálne. V užšom, najčastejšie používanom význame sa pod jurisdikciou rozumie štátom vynútiteľná právomoc súdnej aplikácie práva a výkonu súdnych rozhodnutí, t. j. právomoc súdov rozhodovať v trestnoprávnej a súkromnoprávnej oblasti a príslušnosť tejto právomoci, jej rozsah a obvod (t. j. súdna príslušnosť, → kompetencia). Spravidla ide o jurisdikciu vykonávanú štátom na jeho území. Ak štát (vysielajúci) vykonáva svoju jurisdikciu na území iného štátu, ide o tzv. jurisdikčnú imunitu (štátu a jeho majetku) vykonávanú na diplomatických miestach (napr. na konzuláte, veľvyslanectve) alebo napr. na vojenských základniach v prijímajúcom štáte, ako aj na lodiach, v lietadlách ap., čo však miestne i osobne obmedzuje výkon jurisdikcie prijímajúceho štátu na jeho území;

2. v kánonickom práve riadiaca moc.

kacírstvo

kacírstvo [gr. > lat. > nem.] —

1. v záp. (najmä v katolíckej) cirkvi v období od konca vrcholného stredoveku približne do konca 18. stor. zaužívané označenie historického typu herézy, ktorá bola kvalifikovaná ako duchovne i spoločensky nebezpečný zločin proti cirkvi a spoločnosti a ktorej hlavnými znakmi boli nesúhlas pokrsteného s cirkevnými dogmami a organizačnými formami života cirkvi, odchýlka od oficiálnej vierouky a popieranie určitého článku viery alebo pochybovanie o ňom. Názov kacírstvo je odvodený od katarov (grécky katharos = rýdzi, čistý; → albigénci), náboženského hnutia rozšíreného v 12. – 13. stor. v juž. Francúzsku, ktorí boli exkomunikovaní ako nábožensky a spoločensky nebezpeční (na základe článkov 3. lateránskeho koncilu zvolaného 1179 pápežom Alexandrom III., keď stíhanie kacírov bolo povýšené na najvyššiu a najprísnejšiu úroveň). Neskôr sa ako kacírstvo označovalo každé učenie (názor alebo konanie) odporujúce oficiálnemu učeniu cirkvi, a tým aj svetskej moci, napr. hnutia pikardov, amalrikánov (valdéncov), lollardov a husitov, v novoveku protestantizmus, jansenizmus a modernizmus. Právny rámec vyšetrovania osôb podozrivých z kacírstva, t. j. kacírov (bludárov, heretikov), stanovila inkvizícia. V súčasnosti sa odchýlka od oficiálnej doktríny označuje v rímskokatolíckej cirkvi ako zblúdenie vo viere (resp. ako heréza);

2. v prenesenom význame expresívne označenie myšlienok (názorov) alebo aktivít jednotlivcov (skupín ľudí, resp. hnutí), ktoré sú nezlučiteľné so spoločensky uznávanými či prevládajúcimi názormi alebo zásadami.

Kán.

Kán. — skratka základnej štrukturálnej jednotky Kódexu kánonického práva; → kánon.

kánon

kánon [gr. > lat.] — pôvodne v antickom Grécku meradlo dĺžky (vzor, mierka, matrica), neskôr všeobecná jednotka miery, pravidlo, predpis, norma; aj súhrn (zoznam) dôležitých, presne stanovených a záväzne platných predpisov, pravidiel, zákonov, spisov či diel, ktoré stabilizujú tradíciu;

1. archit., výtv. záväzná estetická norma, pravidlo, model hodný nasledovania. V širšom význame norma, ktorá má pomôcť pri dosahovaní estetického ideálu, v užšom význame presne pomenované proporcie a štruktúry umeleckého diela. Ak kánon nie je explicitne sformulovaný, odvodzuje sa z určitého súboru umeleckých diel, ktoré sa považujú za výnimočné, pričom sa podľa neho posudzujú ďalšie umelecké diela, alebo sa predpisuje umelcom ako vzor. Pretože pomáha definovať kultúrnu tradíciu (uplatňoval sa v európskom umení, ale aj v čínskom maliarstve a v buddhistickom umení), slúži ako prostriedok identifikovania sa s určitou kultúrou alebo, naopak, na vymedzenie sa voči nej alebo na vylúčenie sa z nej. Presadzuje sa inštitucionálne (umelecké akadémie, kultúrne inštitúcie), mocensky (štátne orgány), politicky, právne, ideologicky alebo verejnou mienkou. V kultúre bývajú kánony odmietané rôznymi subkultúrami, postmodernou kultúrou i hnutiami za občianske práva.

V európskom výtvarnom umení (sochárstve, maliarstve) sa kánon chápe ako stanovený pomer proporcií jednotlivých častí ľudskej postavy stvárnenej ako sochárske alebo maliarske dielo, v architektúre ako stanovený pomer veľkostí proporcií častí architektonického objektu (→ proporcie). Pravdepodobne najstarší známy kánon vytvorili starovekí egyptskí sochári a maliari. Za tvorcu sochárskeho kánonu sa však považuje grécky antický sochár Polykleitos (aj Polykleitos St., činný 450 – 410 pred n. l.), ktorý sa proporciami ľudského tela teoreticky zaoberal v súčasnosti stratenom diele Kánon (Kanón), jeho sochárske stvárnenie ideálnej mužskej postavy (Doryforos, okolo polovice 5. stor. pred n. l.) sa považuje za vzorový príklad stvárnenia proporcií ľudského tela. Vychádzajúc z Polykleitovho kánonu zobrazovania ľudského tela, vypracoval v 1. stor. n. l. rímsky architekt a teoretik architektúry Vitruvius klasickú normu (kánon) proporcií ľudského tela i stavieb. V antike sa veľkosť a vzájomné proporcie častí stavieb jednotlivých kánonov (→ antické stavebné kánony) odvodzovali od modulu, ktorým bol obvykle dolný priemer stĺpa (jeho násobkom bola stanovená veľkosť každého článku stavby). Vychádzajúc z Vitruvia a z antropometrie, sa ideálnymi proporciami ľudského tela zaoberali napr. v renesancii Leonardo da Vinci (zlatý rez) a A. Dürer, v období klasicizmu J. G. Schadow (teoretický spis Polykleitos alebo miery človeka podľa pohlavia a veku, Polyklet oder von der Massen der Menschen nach dem Geschlechte und Alter, 2 zväzky, 1834 – 35). V modernej architektúre sa na základe štúdia proporcií usilovali vytvoriť kánony F. L. Wright, L. Mies van der Rohe a Le Corbusier (modulor);

2. filoz. súbor pravidiel správneho myslenia. V dejinách filozofie možno za kánon v takomto význame považovať napr. spisy predstaviteľa klasickej nemeckej filozofie I. Kanta Kritika čistého rozumu (1781), Kritika praktického rozumu (1788) a Kritika súdnosti (1790); v užšom význame v Kantovom diele Kritika čistého rozumu súhrn apriórnych zásad správneho používania určitých poznávacích schopností, náuka o zásadách správneho používania umu (nem. Verstand);

3. hud. a) v antickom Grécku lišta monochordu na určenie dĺžky kmitajúcej struny pri skúmaní intervalových vzťahov;

b) kontrapunktická technika polyfonickej hudby založená na striktnej imitácii. Vzniká postupným opakovaním melódie vo dvoch až v šiestich hlasoch. Téma prvého hlasu sa nazýva proposta, jej opakovanie v ďalších hlasoch risposta. Postupné vrstvenie pridávajúcich sa hlasov (rispost) podlieha prísnym pravidlám (napr. podľa intervalu, ktorým sa risposta začína, sa rozlišuje kánon v prime, kánon vo vrchnej alebo v spodnej sekunde, v tercii ap.). Podľa typu imitácie sa rozlišuje račí, zrkadlový, enigmatický (hádankový), kruhový, nekonečný a iný kánon. Dosiaľ najstarším zachovaným kánonom je anglický Letný kánon (Sumer is icumen in) z 13. stor. V 14. stor. sa kánon využíval najmä v talianskej caccii a vo francúzskej chasse (zvukomalebná vokálna alebo inštrumentálna skladba), ako aj v raných fúgach, ktoré v imitujúcich hlasoch obsahovo súviseli s loveckými scénami a so symbolickým znázorňovaním úteku. Od vrcholného stredoveku patril kánon k najpoužívanejším kánonickým útvarom (hudobným druhom) vokálnej polyfónie. Najväčší význam dosiahol v 15. a 16. stor. v tvorbe skladateľov franko-flámskej školy. V neskoršom období značne ovplyvnil vznik barokovej fúgy. Významné postavenie zaujíma vo vrcholnej kontrapunktickej tvorbe J. S. Bacha, napr. v triovej sonáte z cyklu Hudobná obeť, ako aj v klavírnych dielach Goldbergove variácie, a najmä Umenie fúgy. V klasicizme sa kánon využíval len sporadicky v obsahovo nadľahčených skladbách (napr. v spoločenských kánonoch J. Haydna a W. A. Mozarta a v žartovných kánonoch L. van Beethovena). V hudbe 20. stor. ho opäť používali napr. skladatelia druhej viedenskej školy;

4. hudobno-básnický útvar, druh bohoslužobného spevu s básnickým textom, posledná veľká forma byzantského hymnu. Obsahuje deväť (resp. 8) troj- a štvorstrofových ód (chválospevov, hymnov; druhá óda sa spravidla vynecháva), ktoré sa od 7. stor. striedavo spievajú počas neeucharistických bohoslužieb byzantského obradu, napr. počas rannej bohoslužby (utiereň). Kánony sú zvyčajne dielom hymnografov, ktorí sa inšpirovali biblickými textami, napr. chválospevmi Mojžiša po prechode Červeným morom (2M 15,1 – 9) či chválospevom na oslavu Bohorodičky (Lk 1,46 – 55; v záp. cirkvi známy ako Magnificat), v doslovnom znení sa biblické vzory používajú iba výnimočne (napr. vo vigíliovej liturgii Bielej soboty). Najznámejšie sú paschálny Zlatý kánon (aj Veľkonočný kánon) Jána Damascénskeho a Veľký kajúci kánon (Ho megas kanón) Andreja Krétskeho, ktorý má deväť piesní spolu zložených z 250 tropárov oddelených refrénom. Za autorov staroslovienskeho Kánonu na počesť sv. Demetera Solúnskeho (aj Kánon utierne sv. Demetera) sa pokladajú sv. Cyril a Metod, prípadne ich žiaci;

5. lit. zoznam autorov (alebo ich diel) považovaných za vzor. Prvý známy kánon (výber, zoznam) autorov, ktorí slúžili ako vzor žánru a jazyka (atického nárečia) a ktorých diela boli preto častejšie odpisované (spravidla sa lepšie zachovali), zostavili v gréckej antickej literatúre alexandrijskí učenci asi v 3. – 2. stor. pred n. l. Zahŕňal troch najlepších tragikov (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), deviatich lyrikov (Alkman; Stésichoros; Ibykos, 6. stor. pred n. l.; Simónidés z Keu; Bakchylidés; Pindaros; Alkaios; Sapfó; Anakreón) a desiatich atických rečníkov (Demostenes; Lysias; Hypereidés, Isokratés; Aischinés; Lykurgos; Isaios; *okolo 420 pred n. l., †po 343 pred n. l.; Antifón; Andokidés, *okolo 440 pred n. l., †okolo 390 pred n. l.; Deinarchos, *okolo 360 pred n. l., †po 282 pred n. l.). Kánon rímskych autorov pre potreby rétorickej školy načrtol Quintilianus v 10. knihe Základov rétoriky (Institutio oratoria).

Významnejšie však boli stredoveké kánony. Patristický kánon predstavovali štyria východní (sv. Atanáz, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky, sv. Ján Zlatoústy) a štyria západní učitelia cirkvi (sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, sv. Gregor I. Veľký). S cieľom obrodiť klasickú latinčinu v stredovekom školstve latinskej Európy sa za vlády Karola Veľkého objavil pokus vypracovať kánon autorov s prevahou kresťanských autorov, o ktorých by sa vyučovalo v školách. V 11. stor. sa za kánon pokladali tzv. zlatí autori (Terentius, Vergílius, Horácius, Ovídius, Sallustius, Lucanus, Statius, Juvenál, Persius) prednášaní v rámci školského programu lektúry a interpretácie (tzv. kurikulum, lat. curriculum), čo svedčí o raste autority rímskej pohanskej literatúry. Rovnováhu medzi nimi a kresťanskými autormi udržiavalo kurikulum, ktoré v 12. stor. systemizoval Konrád z Hirsau (*asi 1070, †asi 1150). Kánon antických autorov sa od 1500 postupne zužoval. Charakter kánonu má zoznam diel zo 17. stor. určených na výchovu francúzskeho následníka trónu, → ad usum Delphini.

Z estetického hľadiska boli za kánony literárnej tvorby považované Aristotelova Poetika, anonymný spis z 1. stor. n. l. O vznešenom (Peri hypsus, gr. aj Peri hypsús) a v latinskom prostredí Horáciov list Pisonovcom, t. j. O umení básnickom (najmä ním sa vo francúzskej literatúre inšpirovala veršovaná rozprava N. Boileaua-Despréauxa Básnické umenie, 1674). V súčasnosti sa na Slovensku s cieľom oboznámiť žiakov a študentov základných a stredných škôl s mimoriadne významnými slovenskými a svetovými spisovateľmi (súhrnne označovaní ako klasici) a ich dielami zostavujú ako vzdelávacie štandardy zoznamy odporúčaných alebo povinných literárnych textov (diel) a autorov, ktorých skupina nositeľov (celá kultúra alebo subkultúrne zoskupenie) považuje za hodnotné, autorizuje ich a usiluje sa o ich zachovanie. Výber autorov a diel však môže byť subjektívny, a preto sa o ňom vedie široká diskusia;

6. log. → Millove kánony;

7. náb. a) zoznam kníh (textov) obsahujúcich všeobecne záväzné hodnotové normy, predstavujúcich základ vierouky a určitým náboženským spoločenstvom považovaných za vnuknuté bohom, a teda za pravé a posvätné, ktorý sa oficiálnym uznaním náboženskou (resp. cirkevnou) autoritou (kanonizáciou) stáva nemenným. Napr. v buddhizme sa za kánony považujú sútry, Tripitaka a i. (→ buddhistická literatúra), v tibetskom buddhizme Kandžur a Tandžur, v hinduizme védy, v zoroastrizme Avesta, v islame Korán ap. V judaizme a kresťanstve predstavuje tzv. biblický kánon zoznam kníh tvoriacich Bibliu. Jeho podoba (počet kníh a ich poradie) sa v priebehu vývoja menili a v jednotlivých náboženských spoločenstvách, resp. v cirkvách sú odlišné. Judaizmus i kresťanstvo vychádzajú zo spoločnej biblickej tradície, ktorou je Starý zákon. Formovanie kánonu Starého zákona prebiehalo niekoľko storočí a na základe samostatného tradovania jeho dvoch verzií (hebrejskej a gréckej) sa utvorili dva kánony – užší, židovský (hebrejský) a širší, grécky kánon. K ustáleniu počtu kníh záväzne zahrnutých v židovskom kánone došlo podľa tradície koncom 1. stor. n. l. (resp. medzi rokmi 90 – 100) v akadémii v Jabne v Palestíne (preto sa nazýva aj palestínsky kánon). Tvorí ho 39 kníh (v judaistickej teológii je ich počet symbolicky zredukovaný na 24 podľa počtu písmen hebrejskej abecedy) rozdelených do troch častí: Tóra, Proroci (hebr. Neviim) a Spisy (hebr. Ketuvim), z ktorých Tóra má privilegované postavenie. Podľa prvých písmen jednotlivých častí ho židia nazývajú Tanach (z pohľadu kresťanov niekedy nazývaný aj hebrejská Biblia). Základom gréckeho kánonu sa stal preklad Starého zákona do gréčtiny (Septuaginta), ktorý vznikol už v 3. – 2. stor. pred n. l. pre potreby Židov v diaspóre v Alexandrii (preto sa nazýva aj alexandrijský kánon). Obsahoval však viac kníh než neskôr židmi prijatý palestínsky kánon a používali ho aj prví kresťania. Obidva kánony (alexandrijský aj palestínsky) sa v priebehu vývoja stali základom ustálenia počtu biblických kníh (→ Biblia, → kánonické knihy);

b) omšový kánon, lat. canon missae — v liturgii rímskokatolíckej cirkvi súbor pravidiel určujúcich znenie a priebeh ústrednej časti omše, v súčasnosti nazývanej eucharistická modlitba (→ modlitba, → eucharistia). Najstarším druhom omšového kánonu je Rímsky kánon (lat. Canon Romanus), ktorého text v latinčine vznikol medzi 4. a 6. stor. a odvtedy bol zmenený len málo. Od liturgickej reformy (1968) po 2. vatikánskom koncile (1962 – 65) sa Rímskym kánonom nazýva prvá eucharistická modlitba a používa sa len zriedkavo;

c) v kresťanstve v staroveku a ranom stredoveku oficiálny zoznam duchovných, ktorí mohli vysluhovať sviatosti v konkrétnom chráme alebo na konkrétnom území;

d) oficiálny zoznam svätcov (martyrológium);

8. práv. lat. canon — pôvodne v cirkevnom práve termín používaný na označenie ustanovení s právnou (disciplinárnou) povahou prijatých na cirkevných konciloch, prvýkrát pravdepodobne na 1. nicejskom koncile (325). V súčasnosti základná štrukturálna jednotka niektorých cirkevných zákonníkov, napr. v rímskokatolíckej cirkvi Kódexu kánonického práva (skratka Kán., lat. Can.), vo východných katolíckych cirkvách Kódexu kánonov východných cirkví, v anglikánskych cirkvách napr. Canons of the Church of England, prípadne v disciplinárnych predpisoch pravoslávnych cirkví; → kánonické právo.

kánonická miernosť

kánonická miernosť, lat. aequitas canonica — špecifický právny princíp práva katolíckej cirkvi, t. j. kánonického práva rímskokatolíckej cirkvi, ako aj východných katolíckych cirkví, ktorého uplatnením môže nositeľ výkonnej moci odstrániť neprimeranú tvrdosť určitého zákona (normy) pri jeho aplikácii v jednotlivých prípadoch, nikdy sa však nesmie aplikovať na normy Božieho zákona. Použitie kánonickej miernosti výslovne predpokladajú napr. Kódex kánonického práva (kánon 19 a 1752) a Kódex kánonov východných cirkví (kánon 490 a 940). Konkrétnymi prostriedkami uplatňovania kánonickej miernosti v súčasnom kánonickom práve sú napr. privilégium, dišpenz a epikia.

Pri dišpenze ako osobitnom úkone (správnom akte) kompetentnej cirkevnej autority sa uplatnením kánonickej miernosti zákon neruší, ale v konkrétnom prípade je konkrétny adresát (osoba alebo osoby) rozhodnutím (udelením milosti) kompetentnej autority oslobodený od jeho účinkov, pretože dodržanie zákona by mu pravdepodne spôsobilo veľkú ujmu. Ak od cirkevnej autority nie je možné získať dišpenz, v mimoriadnych situáciách sa ako výnimočný prostriedok uplatňuje kánonická miernosť epikia (vo východných katolíckych cirkvách nazývaný oikonomia) umožňujúci osobe konať. Keďže človek má konať tak, ako mu kážu spravodlivosť a všeobecné dobro (oprávnenie na takéto konanie mu podľa Tomáša Akvinského poskytuje Boh ako najvyšší subjekt spravodlivosti), a v takýchto konkrétnych prípadoch sa predpokladá, že koná dobromyseľne, v dobrej viere, neberie sa do úvahy dikcia zákona, ale predpokladaný úmysel zákonodarcu (sám zákonodarca by v danom prípade nemohol a nechcel zaväzovať človeka k striktnému dodržaniu zákona, napr. keď by mohlo viesť k nespravodlivosti či ku škode; → dobromyseľnosť). Epikia má preto účinky výlučne vo vnútornom fóre (t. j. vo vlastnom svedomí) jednotlivca konajúceho v rozpore so zákonom v prípade, ak je oprávnene presvedčený, že koná v súlade so zmyslom zákona.

kánonická misia

kánonická misia, lat. missio canonica — cirkevné poverenie (dekrét) na vyučovanie náboženstva a náboženskej výchovy na základných a stredných školách a teologických disciplín na vysokých školách pre učiteľov, ktorí zároveň spĺňajú odbornú spôsobilosť podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Kánonickú misiu v katolíckej cirkvi na vyučovanie náboženských predmetov na základných a stredných školách udeľuje v zmysle ustanovení Kódexu kánonického práva (kánon 804 § 2 a kánon 805) a na základe schválenia Konferencie biskupov Slovenska z 2004 a Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, ako aj v súlade s medzištátnou dohodou medzi Slovenskou republikou a Vatikánom príslušná cirkevná autorita, t. j. miestny biskup (ordinár), na vyučovanie teologických disciplín na teologických fakultách veľký kancelár fakulty (diecézny biskup). V prípade ostatných registrovaných cirkví a náboženských spoločností kánonickú misiu udeľuje príslušná vrchnosť registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti na základe Dohody medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o náboženskej výchove a vzdelávaní (2004). V evanjelickej cirkvi a. v. napr. udeľuje (aj odníma) kánonickú misiu na vyučovanie náboženských predmetov na základných školách príslušný senior, na stredných školách dištriktuálny biskup a na vysokých školách i školách s celocirkevnou pôsobnosťou zbor biskupov, tzv. venia docendi. Vyučujúci z duchovného stavu získava kánonickú misiu ordináciou.

kánonické poverenie

kánonické poverenie, lat. provisio canonica — v katolíckej cirkvi právny akt kompetentnej autority, ktorej účinkom je platné nadobudnutie uvoľneného cirkevného úradu určitou osobou. Kompetentná autorita uskutočňuje kánonické poverenie buď slobodným (bez povinnosti prihliadať na návrh tretej osoby), alebo viazaným udelením (ustanovením do úradu buď na základe prezentácie kandidáta oprávnenou osobou, alebo potvrdením voľby uskutočnenej oprávneným volebným kolégiom, alebo pripustením postulácie, ak zvolenému kandidátovi musí poverujúca autorita dišpenzovať prekážku k nadobudnutiu úradu).

Kánonické poverenie má tri fázy: určenie osoby, odovzdanie úradu kompetentnou autoritou a prevzatie úradu. Kánonicky poverená cirkevným úradom môže byť len fyzická osoba spĺňajúca základné predpoklady: musí byť vhodná na úrad (lat. idoneus) a v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou (t. j. pokrstená osoba, ktorá je s cirkvou spojená putom viery, sviatosťami a nepostihnutá cirkevným trestom). Za kánonické poverenie nemôžno považovať svojvoľné prevzatie cirkevného úradu (uzurpácia), nadobudnutie cirkevného úradu podplatením (simónia) alebo prijatie cirkevného úradu od svetskej (štátnej) moci.

kánonické právo

kánonické právo, lat. ius canonicum —

1. v širšom význame súbor právnych noriem vydaných a sankcionovaných kompetentnou cirkevnou autoritou, upravujúcich inštitúty a podstatné spoločenské vzťahy vznikajúce vnútri katolíckej cirkvi, anglikánskych, pravoslávnych a orientálnych ortodoxných cirkví, Asýrskej cirkvi Východu a Starobylej cirkvi Východu; v užšom význame cirkevné právo katolíckej cirkvi;

2. aj kánonistika — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom týchto noriem. Predmetom právnej úpravy kánonického práva katolíckej cirkvi, t. j. latinskej (rímskokatolíckej) cirkvi a východných katolíckych cirkví, sú práva, povinnosti a postavenie osôb v cirkvi (laických veriacich, cirkevných orgánov a inštitúcií, verejných a súkromných združení, rehoľných inštitútov), vzťahy medzi nimi, majetkové vzťahy medzi cirkevnými inštitúciami pri správe cirkevného majetku, právomoc cirkevných orgánov, cirkevné tresty a ich ukladanie, učiteľská úloha cirkvi, právna úprava sviatostí (najmä cirkevného manželstva a krstu), ako aj spôsob vymáhania práv a povinností pred cirkevnými administratívnymi a súdnymi orgánmi. Systém kánonického práva je založený na jednote a členitosti (odlišnosti). Jednotu zabezpečujú právne zásady a inštitúty spoločné pre všetky oblasti, resp. odvetvia kánonického práva. Záväznosť univerzálneho kánonického práva je vymedzená personálnym princípom (právne normy sú záväzné pre všetkých pokrstených katolíkov bez ohľadu na ich štátne občianstvo a miesto pobytu), jeho dodržiavanie je však vynútiteľné len cirkevnými orgánmi, pretože kánonické právo je oddelené od sekulárneho práva a od štátnej moci, ktorá nezasahuje do jeho tvorby, aplikácie a vymáhania.

V súčasnosti existujú dva relatívne samostatné systémy kánonického práva katolíckej cirkvi: právo latinskej cirkvi (rímskokatolíckej) a právo východných katolíckych cirkví (je ich 23), pre ktoré pápež Ján Pavol II. vyhlásil aj vlastné kódexy. V latinskej cirkvi platí od 1983 Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici, CIC), východné katolícke cirkvi sa od 1990 riadia Kódexom kánonov východných cirkví (Codex canonum ecclesiarum orientalium, CCEO). Na základe obidvoch kódexov môžu kompetentné cirkevné orgány partikulárnych katolíckych cirkví (biskupská konferencia, diecézny biskup) vydávať v rámci svojej kompetencie právne normy partikulárneho kánonického práva. Prameňmi kánonického práva sú obidva kódexy, ako aj obyčaje a viaceré mimokódexové zákony upravujúce osobitnú problematiku (napr. proces beatifikácie a kanonizácie, pastoráciu vojakov, voľbu pápeža, štruktúru Rímskej kúrie, postavenie a úlohy pápežských legátov). Členitosť kánonického práva je daná rozdielnymi oblasťami právnej úpravy (spoločenskými vzťahmi rôzneho druhu) a je vyjadrená právnymi odvetviami kánonického práva, ktorými sú ústavné právo (právna úprava cirkevnej hierarchie), rehoľné právo (upravuje právne postavenie a druhy rehoľných spoločností, ich štruktúru, formácie rehoľníkov, vystúpenie a prepustenie z rehole), cirkevné magisteriálne právo (upravuje učiteľské poslanie cirkvi, t. j. katechézu, misijnú činnosť, katolícke školy, knihy ap.), sakramentálne právo (upravuje právne aspekty sviatostí – krstu, eucharistie, birmovania, kňazstva, manželstva, pomazania chorých, sviatosti zmierenia), majetkové právo (upravuje vlastníctvo cirkevného majetku, jeho nadobudnutie, správu a scudzenie, cirkevné nadácie), trestné právo (upravuje trestnú zodpovednosť, druhy trestov a možnosti uloženia trestov, kategórie trestných činov; → cirkevný trest) a procesné právo (upravuje princípy procesného práva, systém a druhy cirkevných súdov, ich príslušnosť a obsadenie, procesné strany, sporový, nesporový, trestný a administratívny proces, proces blahorečenia a svätorečenia, ako aj manželské procesy, t. j. rozviazanie manželstva v prospech viery, proces vyhlásenia cirkevného manželstva za neplatné, proces rozlúčenia nekonzumovaného manželstva, → manželstvo). Systém právnych noriem obsiahnutých v kódexoch (CIC, CCEO) sa nazýva kódexové právo (ich základnou štruktúrnou jednotkou je kánon). Súčasťou kánonického práva je však aj množstvo osobitných predpisov, ktoré nie sú súčasťou kódexov, nie sú systematicky usporiadané, platia rovnako pre rímskokatolícku cirkev, ako aj pre východné katolícke cirkvi a ich súhrn sa nazýva mimokódexové (alebo nekodifikované) právo.

Kánonické právo sa vyznačuje určitými osobitnými vlastnosťami, ktoré nejestvujú v sekulárnom práve: 1. podľa pôvodu rozoznáva normy prirodzeného a pozitívneho Božieho práva (lat. ius divinum; → božské právo), ktoré sú ustanovené Bohom a sú nezrušiteľné (resp. nezmeniteľné), a normy ľudského práva (lat. ius humanum), ktoré vydáva a ktorých obsah určuje cirkevná (t. j. ľudská) autorita a ich platnosť môže byť podmienená spoločenskými okolnosťami; 2. tvorba kánonického práva sa vyvíja v spojení s normami katolíckej morálky a vierouky a významné miesto v ňom zohráva kategória svedomia, ktoré je základom rozlišovania vnútorného fóra (fóra svedomia, lat. forum internum) nedokázateľného pred verejnou cirkevnou autoritou a vonkajšieho fóra (lat. forum externum), t. j. oblasti viditeľných cirkevných vzťahov (→ riadiaca moc, lat. potestas regiminis); 3. kánonické právo sa riadi princípom kánonickej miernosti (lat. aequitas canonica), ktoré v individuálnych prípadoch umožňuje zmierňovať tvrdosť účinkov zákona prostredníctvom epikie, dišpenzov a privilégií; 4. kánonické právo nemá inštitút tzv. priameho donútenia, resp. len v obmedzenej miere (najmä vo vzťahu ku klerikom) využíva donucovaciu moc cirkevných orgánov a nevyužíva donucovaciu moc štátu (brachium saeculare); 5. kreovanie cirkevných orgánov sa odvíja od hierarchického princípu (od úradu pápeža k nižším úradom; → cirkevná hierarchia), čo znamená, že nositelia cirkevnej moci sú v zásade vymenúvaní a len výnimočne volení (napr. pápež, rehoľní predstavení); s tým súvisí princíp podriadenosti (zodpovednosti) každého nositeľa moci vyššiemu predstavenému smerom k pápežovi, ktorý nepodlieha (nie je zodpovedný) žiadnemu orgánu katolíckej cirkvi a ani súdnej moci; 6. v trestnom procese sa uplatňujú niektoré prvky inkvizičného spôsobu konania (inkvizičný proces), napr. vyšetrovanie prostredníctvom sudcu, neverejnosť a písomný spôsob konania; 7. kánonické právo sa vždy riadi najvyšším zákonom cirkvi (lat. suprema lex ecclesiae), ktorým je spása duší (lat. salus animarum), t. j. celá tvorba i aplikácia kánonického práva musia byť zamerané najmä na to, aby každý človek dosiahol večnú spásu (→ spasenie); 8. zákonodarnou mocou disponuje pápež (vykonáva ju osobne, prípadne v spoločenstve s ostatnými biskupmi na ekumenickom koncile).

Hoci sa kánonické právo ako vedný odbor začalo formovať v 12. stor., jeho začiatky siahajú do obdobia vzniku prvých kresťanských spoločenstiev v 1. stor. n. l. (predklasické kánonické právo, ius antiquum; do polovice 12. stor.), keď morálno-právnym základom života spoločenstiev bolo Božie právo obsiahnuté v Biblii. Normatívny charakter mali aj rozličné výnosy biskupov a uznesenia miestnych cirkevných snemov. Rozhodnutia pápeža právneho charakteru (formou tzv. pápežských listov, dekretálov) sa spočiatku obmedzovali len na riešenie sporov. Od 4. stor. (po zrovnoprávnení kresťanstva s ostatnými náboženstvami Konštantínom I. Veľkým) majú normatívny charakter aj rozhodnutia ekumenických koncilov, ktoré však vyhlasovali cisári ako ríšske zákony. Prameňmi kánonického práva z tohto obdobia boli aj zbierky zákonov z rímskeho práva (Codex Theodosianus, zostavený a publikovaný v 1. polovici 5. stor. na príkaz cisára Theodosia II., ktorého 16. kniha obsahuje cirkevné právo; Codex Iustinianus vydaný 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého), rímske barbarské zákonníky, ktoré preberali normy rímskeho cirkevného práva (napr. Breviarium Alaricianum, vydané 506 vizigótskym kráľom Alarichom II.; Kánonicky upravený rímsky zákonník, Lex Romana canonicae compta, 9. stor.), národné barbarské zákonníky (barbarské pravdy, napr. Sálsky zákon, Lex Salica, aj Pactus Legis Salicae, aj Sálska pravda; 6. stor.) a kapituláre (lat. capitularia; vydávané v 5. – 9. stor. franskými kráľmi, okrem právnych úprav regulujúcich svetské záležitosti obsahovali aj úpravy týkajúce sa cirkevných záležitostí). Ďalšími prameňmi kánonického práva z tohto obdobia boli tzv. pseudoapoštolské zbierky (napr. Didaché, okolo 100 n. l.), starokresťanské zbierky autentických prameňov obsahujúce o. i. uznesenia (kánony) cirkevných snemov a synod, z ktorých je pre náš kultúrny okruh významný Nomokánon (6. alebo 7. stor.) preložený do staroslovienčiny slovanským vierozvestom Metodom, ako aj tzv. franské falzá z 9. stor. (zbierky obsahujúce okrem autentických aj úplne alebo čiastočne sfalšované pramene), z ktorých najvýznamnejší je Pseudoizidorova zbierka (Collectio Pseudoisidoriana) obsahujúca o. i. tzv. Konštantínovu donáciu (→ Konštantínov dar). Poslednú skupinu prameňov kánonického práva z tohto obdobia (2. polovica 9. – začiatok 12. stor.) tvoria tzv. predgratianovské zbierky, ktoré sa členia na predgregoriánske (čerpali najmä zo zbierok patriacich medzi tzv. franské falzá), gregoriánske (vznikli pod vplyvom reforiem pápeža Gregora VII. a čerpajú najmä z rímskych archívov) a tzv. francúzske zbierky, z ktorých najvýznamnejšie sú tri zbierky pripisované Yvovi de Chartres (Collectio Tripartita, 1093; Decretum, 1094; Panormia, aj Pannomia, 1095) a zbierka Kniha o milosrdenstve a spravodlivosti (Liber de misericordia et iustitia, asi 1128) od Algera z Liège (aj z Cluny, *okolo 1060, †1131).

Vývoj kánonického práva ako samostatnej vednej disciplíny oddelenej od teologickej vedy sa začal v 12. stor. zásluhou Gratiana, majstra a učiteľa tzv. disciplinárnej teológie na univerzite v Bologni, ktorý okolo 1140 zozbieral skoršie cirkevné zákony, závery dovtedajších cirkevných snemov, a spolu s vlastným komentárom a výkladom ich publikoval formou súkromnej zbierky Zhoda nezhodných kánonov (Concordia discordantium canonum) skrátene nazývanej Gratianov dekrét (Decretum Gratiani), čím sa začalo obdobie klasického kánonického práva (ius novum medii aevi; polovica 12. stor. – polovica 16. stor.). Vedeckým výkladom prameňov kánonického práva sa zaoberali kánonisti (výskumom svetského práva legisti), ktorí sa na stredovekých univerzitách delili na dekretistov (študovali Gratianov dekrét) a dekretalistov (študovali pápežské dekretály – príkazy pápežov vo forme listov, lat. litterae decretales). Veľkú autoritu mala aj tzv. riadna glosa (Glossa ordinaria; → glosa), ktorú ku Gratianovmu dekrétu zostavil taliansky právnik Johannes Teutonicus (†okolo 1215) a prepracoval taliansky právnik Bartholomaeus Brixiensis (*okolo 1200, †1258). Spolu so zvyšovaním vplyvu pápežov (o. i. schvaľovali uznesenia koncilov) narastal aj význam nimi vydávaných dekretálov, ktoré sa v 11. a 12. stor. stali hlavným prameňom kánonického práva, pričom kánonické právo tohto obdobia sa stalo výlučne pápežským právom; zároveň poklesol význam partikulárneho práva. Rastúca moc svetských panovníkov (najmä rímsko-nemeckých cisárov) však viedla k sporom medzi nimi a pápežmi v otázkach legislatívy, administratívy a súdov, t. j. k sporom o vzťah medzi cirkvou a štátom (napr. boj o investitúru), a k vzniku nového právneho inštitútu, konkordátu, ktorým sa upravuje vzťah medzi štátom a cirkvou (napr. Wormský konkordát, 1122). R. 1582 vydal pápež Gregor XIII. oficiálny súbor kánonickoprávnych noriem Corpus iuris canonici obsahujúci Gratianov dekrét a ďalšie zbierky, ku ktorým patria úradná zbierka dekretálov pápeža Gregora IX. Decretales Gregorii IX. (tzv. Liber extra, 1234), úradná zbierka pápeža Bonifáca VIII. Liber Sextus (1298), úradná zbierka pápeža Klementa V. Clementinae (1313, vyhlásená 1317) a súkromná zbierka Extravagantes (1500) francúzskeho právnika Jeana Chappuisa (obsahuje dva súbory dekretálov Extravagantes Johannis XXII. a Extravagantes communes).

Obdobie poklasického práva (ius novissimum; polovica 16. stor. – 19. stor.) sa začalo rozhodnutiami tridentského koncilu (1545 – 63), z ktorých sú z právneho hľadiska najvýznamnejšie tzv. reformné dekréty (decreta de reformatione) zamerané na obnovu cirkevného života. Súbor všetkých koncilových dekrétov Canones et decreta Sacrosancti oecumenici et generalis concilii Tridentini promulgoval Pius IV. bulou Benedictus Deus z 1564. Jeho nástupca Pius V. však zakázal bez svojho povolenia vydávať k týmto dekrétom komentáre a glosy (niektoré diela sa dokonca dostali na index zakázaných kníh), čo malo za následok stagnáciu kánonistiky (kánonického práva ako vedy). Kánonistika zostala naďalej prepojená s teológiou (v niektorých oblastiach je toto prepojenie prirodzené a neoddeliteľné) a študovala sa (resp. vyučovala) ako súčasť tzv. praktickej teológie a katolíckej morálky. Jej úpadok sa zastavil až v 19. stor. v súvislosti so vznikom študijných inštitútov (fakúlt) kánonického práva a kodifikáciou sekulárneho práva vo viacerých európskych štátoch (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko). Pápežské nariadenia (konštitúcie, buly) vychádzali v tzv. buláriách, od 1865 boli pápežské dokumenty a dokumenty Rímskej kúrie publikované v polooficiálnej zbierke Acta Sanctae Sedis (1904 vyhlásená Piom X. za úradnú zbierku pápežských predpisov). R. 1919 ju nahradil úradný vestník Apoštolskej stolice Acta Apostolicae Sedis, v ktorej sa dodnes vyhlasujú univerzálne cirkevné zákony. Požiadavka jednotnej kodifikácie kánonického práva vznesená už na tridentskom koncile však nebola realizovaná ani na 1. vatikánskom koncile (1869 – 70; → vatikánske koncily). Dogmatickou konštitúciou Pastor Aeternus (1870) bolo vymedzené primárne postavenie rímskeho biskupa (pápeža), ktorý má plnú, riadnu a bezprostrednú právomoc nad celou cirkvou a biskupstvami, a ak hovorí úradne (ex cathedra), je jeho rozhodnutie vo veciach viery a mravov neomylné, neodvolateľné a nepotrebuje súhlas cirkvi.

Corpus iuris canonici spolu s ďalšími normatívnymi textami tridentského koncilu a dekrétmi potridentských pápežov tak platil až do vydania prvého kodifikovaného súboru kánonických noriem latinskej katolíckej cirkvi Kódexu kánonického práva (1917), čím sa začalo obdobie kodifikovaného kánonického práva (ius codificatum) charakteristické snahami o prispôsobenie kánonického práva novým spoločenským pomerom. Bolo vydaných viacero pápežských konštitúcií a encyklík súhrnne označovaných ako pokódexové predpisy. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 65) prijal viacero dokumentov, ktoré sa stali základom novej cirkevnej legislatívy zavŕšenej vydaním prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983). V úsilí zohľadniť obradové, liturgické a disciplinárne tradície východných katolíckych cirkví bol 1990 vyhlásený Kódex kánonov východných cirkví. K významným dokumentom mimokódexového práva patria napr. apoštolský list pápeža Pavla VI. Sollicitudo omnium Ecclesiarum (1969; upravuje postavenie a úlohy diplomatických zástupcov Apoštolskej stolice), apoštolské konštitúcie pápeža Jána Pavla II. Sapientia Christiana (1979; o štúdiu na cirkevných univerzitách), Divinus perfectionis Magister (1983; upravuje postup blahorečenia a svätorečenia), Spirituali militum curae (1986; upravuje organizáciu duchovnej starostlivosti vo vojenských útvaroch a pastoračnú starostlivosť o vojakov), Pastor bonus (1988; upravuje poslanie, štruktúru a organizáciu Rímskej kúrie), Ex corde Ecclesiae (1990; upravuje vznik, pôsobenie a činnosť katolíckych univerzít), Universi dominici gregis (1996; o uprázdnení Apoštolskej stolice a o voľbe pápeža), apoštolské listy Jána Pavla II. At tuendam fidem (1998; dopĺňa niektoré normy Kódexu kánonického práva a Kódexu kánonov východných cirkví) a Apostolos suos (1998; o teologickej a právnej povahe konferencií biskupov), okružný list Kongregácie pre sviatosti De processu super matrimonio rato et non consumato (1986; podrobnejšie upravuje procesný postup na dosiahnutie dišpenzu od uzavretého a nedokonaného manželstva) a inštrukcia Kongregácie pre náuku viery De dissolutione vinculi matrimonialis in favorem fidei (2001; upravuje postup pri rozlúčení manželstva v prospech viery; → Privilegium Petrinum). Nejednoznačnosť vzťahu kánonistiky (kánonického práva ako vedy) a teológie vyplývajúcu zo staršej cirkevnoprávnej úpravy (apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus z 1931 o cirkevných akademických štúdiách) neodstránili ani predpisy prijaté po 2. vatikánskom koncile (apoštolská konštitúcia Sapientia Christiana z 1979 o cirkevných univerzitách).

Kánonické právo katolíckej cirkvi sa v súčasnosti vyučuje na teologických fakultách katolíckych (na Slovensku na Katolíckej univerzite v Ružomberku) a sekulárnych univerzít (na Slovensku na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave) i na právnických fakultách sekulárnych univerzít (na Slovensku na všetkých právnických fakultách), od 2012 je možné kánonické právo študovať na úrovni postgraduálneho štúdia na Akadémii kánonického práva v Brne, ktoré je vysunutým študijným pracoviskom Fakulty kánonického práva Katolíckej univerzity v Lubline. Štúdium kánonického práva sa ukončuje licenciátom kánonického práva (ICLic.), resp. doktorátom kánonického práva (JCDr.). Na Slovensku pôsobí od 1995 Slovenská spoločnosť kánonického práva.

kanonik

kanonik, lat. canonicus — v katolíckej a anglikánskej cirkvi kňaz vymenovaný diecéznym biskupom za člena katedrálnej alebo kolegiátnej kapituly (bol mu udelený titul kanonik). Spoločne s ostatnými kanonikmi vykonáva v katedrálnom alebo v kolegiátnom kostole danej diecézy slávnostné liturgické obrady a plní iné úlohy určené štatútmi alebo diecéznym biskupom.

Funkcia kanonika vznikla v stredoveku ako výsledok predchádzajúceho vývoja. Pôvodne v kresťanskom staroveku sa ako kanonici označovali členovia skupiny 12 presbyterov a 7 diakonov, ktorí pomáhali miestnemu biskupovi. Spočiatku žili individuálne, od 4. stor. spoločne v biskupskom dome. Vo 4. – 8. stor. to boli klerici, ktorí viedli spoločný život podľa presne stanoveného kánonu, t. j. podľa pravidiel zostavených sv. Augustínom na spôsob rehoľných pravidiel. Tak vznikli regulovaní (rehoľní) kanonici (lat. canonici regulares), ktorí viedli rehoľný život a boli viazaní sľubmi. Z nich sa neskôr vyvinuli kanonické rehole, napr. premonštráti alebo augustiniáni (najstaršia klasická kanonická regula bola napísaná 755 – 757 pre kanonikov v Metzi biskupom Chrodegangom, *asi 712, †766). V 9. stor. Karol Veľký nariadil spoločný život všetkým klerikom, čím vznikali kolegiátne kapituly (kanonici bývali v kapitulách spoločne podobne ako v kláštoroch), čoskoro sa však znova presadil individuálny život bežného kléru. Došlo tak k diferencovaniu kanonikov na regulovaných (rehoľných) a svetských kanonikov (lat. canonici saeculares), ktorí boli členmi kapitúl, no neboli viazaní kanonickou regulou.

V minulosti kanonici spolu s titulom získavali i ďalšie benefície, a to aj majetkové – pravidelný peňažný príjem, resp. dávky z fundačného majetku, ako aj bývanie (dom), tzv. kanóniu, vo vrcholnom stredoveku aj vlastné bývanie (kanónia s hospodárskym zázemím). Kanonici pred nastúpením do úradu odriekali pred biskupom a kapitulou vyznanie viery a prísahu a sľubovali biskupovi poslušnosť a úctu. Ich úlohou bolo biskupovi radiť, zastupovať ho počas jeho neprítomnosti pri spravovaní liturgií počas sviatkov, sprevádzať ho pri jeho pastoračnej činnosti a počas choroby mu udeliť sviatosť pomazania chorých a viatikum. Kanonici sa zúčastňovali na spoločnej (konventnej) omši, každý z nich individuálne slúžil aj privátnu omšu.

V súčasnosti sa delia na titulárnych (gremiálnych), ktorí bývajú v kanónii, spravujú patričný duchovný úrad, majú hlas v kapitule i právo na majetkové benefíciá, nadpočetných, ktorí majú právo hlasovať, ale nemajú žiadne benefícium, a honorárnych (čestných), ktorí majú právo nosiť odev kanonikov a nemajú iné právne povinnosti a benefíciá. Kapitulárni a honorárni kanonici nosia na reverende mozet (pelerínu), ktorej farba je určená štatútom, napr. fialový mozet môže nosiť kanonik s hodnosťou biskupa.

kanonizácia

kanonizácia [lat.] —

1. prijatie za všeobecne platnú normu;

2. náb. a) zahrnutie do kánonu posvätných kníh (→ kánon, → kánonické knihy);

b) v katolíckej cirkvi v širšom význame kanonizačný proces, t. j. postup, ktorého výsledkom je vyhlásenie osoby za blahorečenú (→ blahorečenie) alebo za svätú (→ svätorečenie), v užšom význame podľa kánonického práva rozhodnutie a úkon pápeža, ktorým vyhlasuje blahoslavenú osobu za svätú. Procesný postup kanonizácie je upravený v apoštolskej konštitúcii pápeža Jána Pavla II. z 1983 Divinus perfectionis Magister (Božský učiteľ dokonalosti), podľa ktorej sa takýto človek po začatí procesu nazýva služobník Boží, po úkone blahorečenia blahoslavený a nakoniec po úkone svätorečenia (po kanonizácii v užšom význame) svätý. Ak ide o blahorečenie, je účinkom kanonizácie povolenie vzdávať tejto osobe verejný liturgický kult (t. j. oficiálnu úctu) len v miestnom spoločenstve veriacich (napr. v diecéze, kde mučeník zomrel za vieru, alebo v reholi, ktorej bol členom), ak o svätorečenie, je uctievaný v celej cirkvi. Katolícka cirkev zapisuje blahorečených (beatifikovaných) a kanonizovaných do zoznamu svätých (Martyrologium Romanum; → martyrológium).

Proces kanonizácie sa člení na dve fázy. V prvej, diecéznej (pred diecéznym biskupom), je na podnet navrhovateľa (lat. actor), ktorým môže byť akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, a so súhlasom biskupa ustanovený postulátor (žiadateľ) kauzy, ktorý navrhne dôkazy v prospech alebo aj v neprospech zamýšľaného blahorečenia (dôkazy zhromažďuje biskupov delegát, tzv. inštruktor). Procesu sa zúčastňuje aj obhajca spravodlivosti (promotor iustiae; do 1983 nazývaný obhajca, resp. promótor viery, lat. promotor fidei, → promótor; hovorovo diablov advokát, → advocatus diaboli) a rozliční znalci. Druhú fázu predstavuje konanie pred Kongregáciou pre kauzy svätých (lat. Congregatio de Causis Sanctorum), v ktorom dôkazy overujú príslušní odborníci z rôznych oblastí, následne spolu s obhajcom spravodlivosti vypracujú posudky a predložia ich kardinálom a biskupom (členom Kongregácie). Tí predložia návrh pápežovi na definitívne rozhodnutie. Kanonizácia predpokladá dokázanie hrdinského stupňa cnostného života alebo mučeníctva kandidáta, existenciu jeho spontánneho kultu medzi veriacimi a zároveň absenciu verejného kultu a napokon dôkazy o pravosti zázrakov, ktoré sa na príhovor kandidáta udiali (jeden zázrak sa vyžaduje na blahorečenie a ďalší na svätorečenie). Promulgovaním beatifikácie môže pápež poveriť aj iného cirkevného hodnostára, kanonizáciu však vyhlasuje slávnostným spôsobom sám. Následne je vyhotovená kanonizačná bula.

kapitula

kapitula [lat.] — v katolíckej cirkvi kolégium kňazov (kanonikov) pri katedrálnom alebo kolegiátnom kostole, ktorých úlohou je vykonávať slávnostné liturgické obrady a plniť iné úlohy určené diecéznym biskupom a štatútom kapituly. Kapitula zriadená pri katedrálnom kostole sa nazýva katedrálna (aj sídelná) kapitula pri ostatných, t. j. pri kolegiátnych (nekatedrálnych) kostoloch kolegiátna (pridružená, družná). Katedrálnu kapitulu zriaďuje a počet kanonických miest (kanonikátov, štalumov) pri nej stanovuje pápež.

Kapituly sa vyvinuli zo spoločenstiev (presbytérií) kňazov, ktorí žili spoločným spôsobom života pri chrámoch, neskladali však rehoľné sľuby (4. – 5. stor.), a v 8. stor. sa stali významnými cirkevnými inštitúciami. Na čele katedrálnej kapituly stál veľprepošt, na čele kolegiátnej kapituly prepošt. Počet kanonikov (najčastejšie 12 – 24) závisel predovšetkým od hmotného zabezpečenia kapituly (benefícia). Postavenie kanonikov bolo diferencované, k najvyššie postaveným patril dekan, ktorý mal súdnu právomoc, lektor mal na starosti administratívu a strážil pečať, kantor bohoslužby a liturgické spevy, kustód hmotné majetky, scholasticus kapitulskú školu. Každá kapitula mala úrad kapitulského teológa, ktorý vysvetľoval Sv. písmo, náuku viery a cirkevnú disciplínu, a kapitulského penitenciára, ktorý mohol dať rozhrešenie od rezervovaných hriechov a oslobodiť od cirkevných trestov. V období stredoveku predstavovali kapituly dôležité verejno-právne inštitúcie, disponovali funkciou hodnoverných miest s právom vyhotovovať a vydávať overené odpisy listín (spísomňovať právny stav) a vykonávať ďalšie dôležité úradné úkony. Zároveň boli významným kultúrnym činiteľom. Sústreďovala sa v nich rozvinutá skriptorská činnosť, ktorej produkcia (cirkevné a svetské kódexy, viaceré so vzácnymi ilumináciami) bola súčasťou kapitulských knižníc, vznikali pri nich kapitulské školy.

Možno predpokladať, že najstaršia kapitula na území dnešného Slovenska, Nitrianska kapitula, vznikla už 874, keď sa Metod stal arcibiskupom a pápežským legátom u Slovanov na str. Dunaji. Po zániku Veľkomoravskej ríše zaniklo aj arcibiskupstvo. V 11. stor. vznikla (resp. bola obnovená) kapitula pri Bazilike sv. Emeráma v Nitre pôvodne ako kolegiátna (pridružená), po obnovení Nitrianskej diecézy na prelome 11. a 12. stor. sa však stala katedrálnou (sídelnou). V 11. stor. vznikla aj kolegiátna Bratislavská kapitula pri Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. V 12. stor. vznikla Spišská kapitula pri dnešnej Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (dnes súčasť Spišského Podhradia), ktorá od 1198 pôsobila ako kolegiátna, od zač. 13. stor. (1229) je doložená ako hodnoverné miesto pre Spiš, Šariš, Zemplín, Liptov a Oravu (archívne materiály pochádzajú z 1248) a 1776 sa stala katedrálnou. R. 1543 sa Trnava stala sídlom Ostrihomskej (metropolitnej) kapituly, ktorá tam bola prenesená v dôsledku obsadenia Ostrihomu Turkami. Po jej presídlení naspäť do Ostrihomu 1820 zostala Trnava sídlom vikariátu Ostrihomskej arcidiecézy s vlastným konzistóriom, z ktorého 1844 vznikla kolegiátna a 1977 katedrálna kapitula. Okrem nich na Slovensku aktívne pôsobili aj Jágerská kapitula (pre oblasť severových. Uhorska, resp. vých. Slovenska) a gréckokatolícka Mukačevská kapitula (od 1771); kapituly však vznikli aj pri ostatných biskupstvách (1776 v Banskej Bystrici a Rožňave, 1804 v Košiciach, 1818 gréckokatolícka v Prešove).

Po vydaní prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983) sa postavenie kapitúl zmenilo. Každá diecéza, ktorá vznikla pred 1983, musela mať vlastnú kapitulu, nové diecézy ich však nemajú (okrem prípadu, keď predtým v sídle nového biskupstva existovala kolegiátna kapitula, ktorá bola pretransformovaná na katedrálnu). V súčasnosti existujú na území Slovenska Bratislavská, Trnavská, Nitrianska, Banskobystrická, Spišská, Rožňavská, Košická a Prešovská kapitula, pričom činnosť niektorých je vakantná (nemajú vymenovaných titulárnych kanonikov). Kapitulu nemajú Žilinská diecéza a dve gréckokatolícke eparchie (Košická a Bratislavská);

2. zasadnutie regulovaných (rehoľných) kanonikov, na ktorých sa riešia vnútrorehoľné otázky.

kaplán

kaplán [lat.] —

1. v katolíckej cirkvi: a) na Slovensku (aj v Česku) obyčajový pojem označujúci kňaza, ktorý pôsobí vo farnosti ako spolupracovník a pomocník farára. Vymenúva a odvoláva ho diecézny biskup; úradný latinský text Kódexu kánonického práva (CIC) a Kódexu kánonov východných cirkví (CCEO) ho označuje termínom vicarius paroecialis, t. j. farský vikár; b) podľa latinského textu Kódexu kánonického práva úradné pomenovanie kňaza povereného pastoráciou osobitnej skupiny veriacich v určitej inštitúcii existujúcej v partikulárnej cirkvi (napr. vojenský, nemocničný alebo väzenský kaplán); na Slovensku (aj v Česku) je kňaz s touto kompetenciou označovaný zvyčajne pojmom duchovný správca.

Termín kaplán sa odvodzuje od latinského pomenovania kňazov (capellani, jednotné číslo = capellanus) opatrujúcich plášť (lat. capella, resp. cappa) sv. Martina patriaci k posvätným relikviám franských kráľov, neskôr sa rozšíril na označenie kňazov vykonávajúcich duchovnú správu v kaplnkách;

2. v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania absolvent evanjelického teologického štúdia, ktorý úspešne vykonal kaplánsku skúšku a pôsobí ako pomocník farára, seniora alebo biskupa. Do funkcie ho vymenúva dištriktuálny biskup po prerokovaní v zbore biskupov.

kazateľ

kazateľ — vo všeobecnosti osoba ohlasujúca zhromaždeným zjavenie Boha na Zemi. Kazateľstvo je späté so všetkými svetovými monoteistickými náboženstvami a rozvíjalo sa na inštitucionálnej i neinštitucionálnej báze (ľudoví kazatelia). V kresťanstve je kazateľ osoba ohlasujúca biblické posolstvo prostredníctvom homílie alebo kázne, ohlasovateľ Božieho slova. Kazateľ svoju činnosť vykonáva na základe autority, ktorú má v danej cirkevnej obci a ktorá vyplýva z podstaty jeho úradu alebo z jeho delegovania vyššou cirkevnou autoritou. V kresťanských cirkvách kazatelia odvodzujú svoju činnosť od kazateľskej misie, ktorú Ježiš zveril apoštolom. V katolíckej cirkvi je ich funkcia obyčajne spojená s kňazskou vysviackou (diakon, kňaz, biskup). V niektorých protestantských cirkvách (Cirkev bratská, baptisti) je pojem kazateľ tradičným pomenovaním duchovného, čím sa zdôrazňuje dôležitosť ohlasovania Biblie v liturgii. Teóriou a praxou kazateľstva v kresťanských cirkvách sa zaoberá homiletika. V islame spĺňa funkciu kazateľa chatíb.

Knappek, Ľudovít

Knappek, Ľudovít, 2. 12. 1906 Svätý Jur, okres Pezinok – 4. 12. 1983 Bratislava — slovenský právnik a právny vedec. R. 1924 – 29 študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde 1929 – 45 aj pôsobil (1939 – 45 riaditeľ seminára, resp. Ústavu cirkevného práva; 1940 – 42 a 1944 – 45 dekan, 1942 – 44 prodekan); 1939 profesor.

Venoval sa najmä otázkam vzťahu štátu a cirkvi, cirkevnému (kánonickému) právu, slovenskej cirkevnej histórii i riešeniu medzinárodných problémov súvisiacich so štátoprávnymi a hraničnými zmenami v str. Európe po 1. svet. vojne. Prívrženec vojnovej Slovenskej republiky, 1941 vedúci činiteľ slovenského študenstva, člen ústredného súdu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, právny poradca slovenského snemu a vlády. Po 2. svet. vojne nesmel pedagogicky ani vedecky pôsobiť. R. 1946 – 58 vedúci právneho oddelenia Oblastného riaditeľstva Keramických závodov, 1958 – 63 pôsobil v Závodoch inžinierskej prefabrikácie, 1963 – 76 v Slovenskom zväze bytových družstiev v Bratislave.

Autor viacerých odborných publikácií, napr. Konkordát pruský (1930), Obsadzovanie uhorských biskupstiev od X. do konca XIV. stor. so zvláštnym zreteľom na pápežské rezerváty a na postavenie uhorských kráľov (1934), Cirkevná organizácia na Slovensku v stredoveku (1936), O niektorých problémoch starších dejín Slovenska (1938). Redaktor odborných časopisov Právny obzor, Politika a Všehrd, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, Slovenskej učenej spoločnosti a i.

kňaz

kňaz — osoba vykonávajúca obradné náboženské úkony a pastoračné úlohy ako svoje povolanie (úrad, profesiu), považovaná za zástupcu a predstaviteľa náboženského spoločenstva (v islame a rabínskom judaizme kňaz ako funkcia nejestvuje) a niekedy aj za prostredníka medzi ľuďmi a Bohom, resp. božstvom. Kňazmi sú väčšinou muži (v polyteistických náboženstvách, v kresťanstve v katolíckej aj v pravoslávnej cirkvi). Ženy (kňažky) vykonávali v polyteistických náboženstvách kultové obrady zvyčajne v chrámoch zasvätených ženskému božstvu, v kresťanstve môžu vykonávať kňazskú funkciu v protestantských cirkvách (farárky). V rozličných náboženských kultoch prírodných národov a i. etník praktizujúcich polyteizmus spojenie s božstvom (duchmi) a príslušné obrady vykonávali šamani, medicinmani (napr. u Indiánov, v afrických tradičných náboženstvách), žreci (u starých Slovanov; → slovanské náboženstvá), druidi (u Keltov, → keltské náboženstvo a mytológia) a i.

V polyteistických náboženstvách starovekých ríš (Egypt, Mezopotámia, Čína, Japonsko, Rímska ríša) sa kňazi delili na rôzne skupiny a plnili rozličné funkcie a úlohy, napr. v Mezopotámii pôsobili veštci, zaklínači a obetní kňazi, v niektorých náboženstvách postupne došlo k hierarchickému usporiadaniu kňazstva, napr. v Egypte, kde sa vytvorila dedičná, jednotne organizovaná kňazská vrstva, či v starovekom Ríme (→ rímske náboženstvo). V ranom védskom systéme (→ brahmanizmus) v Indii vznikla oddelená vrstva brahmanov patriacich do najvyššej kasty (nevytvorili však vnútornú hierarchiu). Funkcia najvyššieho kňaza sa často úzko spájala s funkciou vládcu, napr. v starovekom Egypte bol najvyšším kňazom faraón (→ egyptské náboženstvo), v starovekom Grécku v homérskom období plnil funkciu hlavného kňaza gréckeho kmeňa bazileus (zároveň aj vládca kmeňa), v starovekom Ríme v cisárskom období rímsky cisár. Rovnako u Slovanov, kde nevznikla samostatná kňazská vrstva (okrem Pomoranov a Polabanov), vykonávali funkciu kňazov rodoví a kmeňoví vodcovia. Pre narastajúce kultové povinnosti, ktoré už nedokázala spĺňať jedna osoba, sa neskôr kňazstvo oddelilo ako samostatný úrad (praslovan. knęz = vládca, pán; odvodené z germ. kuningaz = hlava rodu; odtiaľ termíny kňaz a knieža).

Výrazným vývinom prešiel kňazský úrad v judaizme, v ktorom sa inštitút kňaza datuje do čias zjavenia Desatora (→ desať Božích prikázaní) Mojžišovi. Náboženské obrady vykonávali kňazi (→ kohen) pochádzajúci z rodu Mojžišovho staršieho brata, prvého veľkňaza Árona (pochádzal z kmeňa Levi, → levita), slúžiaci v jeruzalemskom Chráme (kňazská funkcia bola dedičná) a považovaní za sprostredkovateľov medzi izraelským ľudom a Bohom. Po zničení Druhého (Herodesovho) jeruzalemského Chrámu Rimanmi (70 n. l.) chrámové kňazstvo zaniklo a presadila sa idea kňazstva národa, t. j. prenesenie kňazskej funkcie na celý Izrael (vo význame národ), ktorý má byť kňazom národov.

V kresťanstve sa kňazská funkcia spája predovšetkým s osobou Ježiša Krista, ktorý je najvyšším veľkňazom a priniesol definitívnu obetu za hriechy ľudí. Ako jediný dokonalý kňaz svojou smrťou umožňuje účasť na božskom kulte všetkým veriacim, ktorí tak predstavujú všeobecné kňazstvo. Podľa vierouky katolíckej cirkvi si Kristus spomedzi veriacich vyberá kňazov (presbyterov) a ako nástupcov apoštolov (→ apoštolská postupnosť) ich osobitne povoláva slúžiť v jeho mene (in persona Christi), plniť úlohu sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, hlásať slovo Božie, vykonávať bohoslužobné úkony a obrady (sláviť sviatosti) ap. Takto vybrané osoby tvoria hierarchické (alebo sviatostné či služobné) kňazstvo (v súčasnosti kňaz a biskup); do vydania apoštolského listu Ministeria quaedam (1972) pápeža Pavla VI. sa rozlišovali tzv. nižšie (ostiár, lektor, exorcista, akolyta) a vyššie svätenia (subdiakon, diakon, kňaz, biskup), z ktorých sviatostný charakter mali len stupne diakona, kňaza a biskupa, odvtedy sa nižšie svätenia (ktorých počet sa zredukoval) nazývajú službami a subdiakonát bol zrušený. Diakonát sa tiež považuje za službu, ktorá sa ale rovnako ako stupeň kňaza a biskupa udeľuje vysviackou (ordináciou) ako sviatostným úkonom, t. j. sviatosťou posvätného stavu. Vo východných katolíckych cirkvách existujú tri stupne kňazského svätenia: diakonát, kňazstvo (presbyterát) a biskupstvo. V katolíckej cirkvi sa kňazom môže stať osoba, ktorá dosiahla predpísaný stupeň vzdelania (→ katolícke školy) a pred vysvätením biskupom (v katolíckej, ako aj v pravoslávnej cirkvi sa kňazský stav považuje za sviatosť) prijala záväzok celibátu; v cirkvách východných obradov môže byť za kňaza vysvätený aj ženatý muž (po vysvätení sa však už nemôže oženiť). Kňaza za duchovného správcu farnosti vymenúva a odvoláva diecézny biskup (→ farár). Pomocník farára sa nazýva kaplán.

V protestantských cirkvách sa kňaz na rozdiel od katolíckej cirkvi nepovažuje za sprostredkovateľa medzi Bohom a veriacimi (platí zásada všeobecného kňazstva, podľa ktorej duchovná práca je povinnosťou všetkých členov cirkevného zboru a zodpovednosť za ňu znášajú všetci), a hoci sa uznáva apoštolská postupnosť, hlavným zdôvodnením kňazského úradu je súlad cirkvi a jej kňazov s evanjeliom (tzv. sukcesia evanjelia). V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je kňaz duchovným predstaviteľom cirkevného zboru a správcom farského úradu. Funkciu kňaza môže vykonávať len po absolvovaní príslušného teologického vzdelania (na Slovensku na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského), vykonaní farárskej skúšky a po ordinácii (vysvätení; kňazský stav sa však nepovažuje za sviatosť). Ordinovaný kňaz môže zastávať rôzne funkcie (kaplán, námestný farár, farár, senior, biskup) na základe voľby alebo vymenovania príslušným grémiom. Kňazský úrad môžu zastávať aj ženy (na Slovensku od 1951).

koadjútor

koadjútor [lat.], nástupnícky biskup, lat. episcopus coadiutor — v rímskokatolíckej cirkvi titulárny biskup pridelený diecéznemu biskupovi Apoštolskou stolicou (aj bez návrhu z diecézy) na pomoc pri správe diecézy. Má vždy zvláštne splnomocnenia a na rozdiel od pomocného biskupa nástupnícke právo, t. j. po uvoľnení úradu diecézneho biskupa (smrťou, preložením, odňatím úradu alebo rezignáciou vo veku 75 rokov, ktorú musí ex lege predložiť pápežovi) sa stáva diecéznym biskupom; po kánonickom prevzatí úradu preberá v diecéze všetku riadiacu moc. Diecézny biskup vymenúva koadjútora do funkcie generálneho vikára diecézy, t. j. za svojho zástupcu v riadení diecézy.

Kódex kánonického práva

Kódex kánonického práva, lat. Codex iuris canonici, CIC — základný právny predpis a prameň práva západnej, t. j. rímskokatolíckej cirkvi predstavujúci kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v jej rámci (→ kánonické právo). Jeho prvú verziu, ktorá nahradila dovtedy platný súbor právnych predpisov katolíckej cirkvi Corpus iuris canonici, vyhlásil 1917 pápež Benedikt XV. CIC 1917 obsahoval 2 414 kánonov a bol prvým úradným cirkevným zákonníkom upravujúcim spoločenské vzťahy v rímskokatolíckej cirkvi. Revíziu tohto kódexu podnietil 1959 v súvislosti so zmenami prijatými na 2. vatikánskom koncile pápež Ján XXIII. a 1963 bola zriadená Pápežská komisia, ktorá ju uskutočnila. Platnosť nového Kódexu kánonického práva vyhlásil pápež Ján Pavol II. 25. januára 1983 s účinnosťou od 27. novembra 1983. Obsahuje 1 752 kánonov a je rozdelený na 7 veľkých častí (kníh): 1. Všeobecné normy (normatívne vyjadrenie teórie kánonického práva: práva a povinnosti veriacich, cirkevná hierarchia, cirkevné spoločenstvá a ich usporiadanie), 2. Boží ľud (právne postavenie rehoľných spoločností, ich štruktúra, formácie, vystúpenie a prepustenie z rehole ap.), 3. Učiaca úloha cirkvi (kázeň, katechéza, misijná činnosť, školstvo, schvaľovanie kníh ap.; → magistérium), 4. Posväcovacia úloha cirkvi (právne aspekty sviatostí), 5. Časné majetky cirkvi (nadobúdanie a správa cirkevného majetku, zmluvy, nadácie ap.), 6. Sankcie v cirkvi (trestná zodpovednosť, druhy a možnosti uloženia trestov, kategórie trestných činov; → cirkevný trest), 7. Procesy (systém a druhy cirkevných súdov, ich príslušnosť a obsadenie, procesné strany, sporový, nesporový, trestný a administratívny proces, proces blahorečenia a svätorečenia, ako aj manželské procesy, → manželstvo). V súlade s dlhodobou tradíciou jediným autentickým znením Kódexu kánonického práva je latinský jazyk. Akýkoľvek preklad je len pomôckou na jeho vysvetľovanie a musí byť schválený Apoštolskou stolicou. Úradný preklad CIC 1983 do slovenského jazyka vyšiel 1996 v Spolku sv. Vojtecha.

Kódex kánonov východných cirkví

Kódex kánonov východných cirkví, Codex canonum ecclesiarum orientalium, CCEO, Zákonník východných katolíckych cirkví — základný právny predpis a prameň práva východných katolíckych cirkví (resp. cirkví východných obradov) vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. 18. októbra 1990 s účinnosťou od 1. októbra 1991. Predstavuje kodifikáciu právnej úpravy spoločenských vzťahov v týchto cirkvách, pričom zohľadňuje ich dlhodobé vlastné obradové, liturgické a disciplinárne tradície (východné katolícke cirkvi majú prostredníctvom kódexu svoj vlastný právny systém, preto sa pre tieto cirkvi používa označenie cirkev svojho práva, lat. ecclesia sui iuris). Kódex obsahuje 1 546 kánonov a člení sa na 30 titulov (na rozdiel od Kódexu kánonického práva, ktorý sa člení na knihy): tituly I – XIII obsahujú personálne, XIV – XV magisteriálne a titul XVI sanktifikačné právo, titul XVII sa týka konverzie nekatolíkov, XVIII ekumenizmu, XIX právnych úkonov, XX cirkevných úradov, XXI riadiacej moci, XXII odvolania proti správnym aktom, XXIII majetkového práva, tituly XXIV – XXVI procesného práva, titul XXVII trestného práva hmotného, XXVIII trestného práva procesného, tituly XXIX – XXX zahŕňajú všeobecné normy. Schválený preklad CCEO do slovenského jazyka bol publikovaný 2012.

konfesné právo

konfesné právo — súbor právnych noriem upravujúcich v štáte náboženskú slobodu v individuálnej (náboženská sloboda jednotlivca, sloboda vyznania, náboženskej viery, svedomia, resp. ich ochrana právnymi normami) a v inštitucionálnej (právny status cirkví a náboženských spoločností, ich oprávnenia, príp. registrácia, ich financovanie, zriaďovanie a status cirkevných škôl) rovine. Na rozdiel od cirkevného práva, ktoré si autonómne upravuje každá cirkev (napr. v katolíckej cirkvi kánonické právo), konfesné právo upravuje vzťahy medzi štátom na jednej a cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami na druhej strane (→ konfesnoprávny systém), preto sa niekedy nazýva aj štátne cirkevné právo.

Konfesné právo nie je samostatným právnym odvetvím, jeho normy sa nachádzajú v rôznych odvetviach práva (dominuje ústavnoprávna úprava individuálnej náboženskej slobody). V štátoch, ktoré umožňujú pôsobenie cirkví vo verejnej oblasti, môže byť tiež prijatý jeden základný, resp. špeciálny konfesnoprávny predpis upravujúci viaceré oblasti spoločenských vzťahov s náboženským aspektom systematicky s ohľadom na akceptovanie celospoločenského významu pôsobenia cirkví. Problematiku konfesného práva na Slovensku upravujú zákon č. 308 z 1991 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, medzinárodné zmluvy (napr. medzi SR a Apoštolskou stolicou; → konkordát), ako aj vnútroštátne zmluvy a dohody uzatvorené medzi štátom a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami.

konfesnoprávny systém

konfesnoprávny systém — systém právnych vzťahov štátnej moci (štátu) k cirkvi (cirkvám), resp. k náboženským spoločnostiam. Jestvuje niekoľko modelov úpravy tohto vzťahu a podľa ich charakteru možno štáty rozdeliť na konfesijné a sekulárne.

V konfesijných štátoch štátna moc uprednostňuje (privileguje) jedno náboženstvo (konfesiu) a s ním spojenú cirkev, resp. náboženskú spoločnosť, a to predovšetkým na základe národných náboženských tradícií. Podľa stupňa uprednostňovania môžu byť konfesijné štáty tolerantné alebo netolerantné. Tolerantné konfesijné štáty zaručujú individuálnu náboženskú slobodu (slobodu myslenia, svedomia, náboženskej viery a vyznania). V oblasti inštitucionálnej slobody v nich má jedna cirkev (jedno vyznanie) osobitné práva, k verejnému pôsobeniu iných cirkví sú však miernejšie ako netolerantné štáty. V niektorých z nich má privilegovaná cirkev len formálny status (napr. v krajinách severnej Európy, v ktorých v súčasnosti existuje v plnej miere individuálna náboženská sloboda). Zvláštnou konfesijnou krajinou je Anglicko, v ktorom sa najvyššie orgány štátnej moci vyjadrujú aj k vnútrocirkevným záležitostiam a anglický (britský) panovník je najvyšším predstaviteľom anglikánskej cirkvi (Church of England). V Hornej snemovni (Snemovni lordov) britského parlamentu majú svoje zastúpenie aj anglikánski cirkevní predstavitelia, tzv. duchovní lordi, ku ktorým okrem arcibiskupov z Canterbury a z Yorku patrí aj 24 diecéznych biskupov. K netolerantným konfesijným štátom patria napr. islamské štáty, v ktorých je Korán prameňom práva, ako aj základom celého spoločenského života a vyznávanie iného náboženstva je často obmedzované a niekde až fakticky zakázané.

V sekulárnych štátoch sa v rámci vzťahov štátu a cirkví uplatňujú tzv. separačný model a tzv. kooperačný, resp. koordinačný model. V prípade separačného modelu (napr. vo Francúzsku alebo v USA) je štátna moc oddelená od cirkevnej, náboženstvo a viera patria do súkromnej sféry jednotlivca, pričom jednotlivé cirkvi a náboženské spoločnosti sú len súkromnými spoločnosťami (→ odluka cirkvi od štátu). V štátoch, kde sa uplatňuje kooperačný model (napr. na Slovensku, v Rakúsku alebo v Nemecku), funguje vzťah kooperácie štátu a cirkví, pričom sa napr. uznáva význam náboženstva pri výchove človeka a umožňuje podiel cirkví na činnostiach, ktoré by štát pravdepodobne nedokázal zabezpečiť. Náboženským vyznaniam sa tam umožňuje na základe registrácie po splnení určitých predpokladov nadobudnúť verejnoprávny status.

kongrua

kongrua [lat.] — práv. najnižší štátom garantovaný príjem (existenčné minimum) duchovného v štátoch právne registrujúcich cirkvi a náboženské spoločnosti. Prislúcha duchovným cirkví, ktoré majú v týchto štátoch status tzv. kongruovej cirkvi. Kongrua predstavuje len doplnok z verejných zdrojov k príjmu duchovného, ktorý je v zásade tvorený príjmom zo súkromných zdrojov cirkvi.

Základy kongruového systému položili v Uhorsku v rokoch 1625 – 50 Ferdinand II. a Ferdinand III., ktorí zriadili náboženskú základinu označovanú ako pokladňa farárov (lat. cassa parochorum), do ktorej sa vkladali výnosy uprázdnených benefícií, poplatky uložené biskupstvám a príjmy niektorých benefícií. V roku 1782 Jozef II. vytvoril pre každú dedičnú krajinu habsburskej monarchie náboženský fond (tzv. náboženskú maticu) a tieto fondy spojil s uhorskou náboženskou základinou. Náboženská matica prevzala majetok zrušených kontemplatívnych kláštorov a neskôr zrušených cirkevných inštitúcií, pričom mala zabezpečiť kongruu katolíckym duchovným na nových farách. V roku 1926 bol v ČSR prijatý kongruový zákon (č. 122 z 1926 o úprave platov duchovenstva cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných, prípadne recipovaných) s celoštátnou pôsobnosťou, ktorý cirkvám uznaným do 1. 1. 1926 priznal nárok na kongruu vo výške určenej zákonom pre duchovných pôsobiacich vo farskej a inej verejnej duchovnej správe. Medzi kongruové cirkvi patrili tie, ktoré sa v priebehu vývoja na danom území v skutočnosti (de facto) významne etablovali a boli aj právne (de iure) uznané. Na území Slovenska v čase účinnosti kongruového zákona k nim patrili rímskokatolícka cirkev, gréckokatolícka cirkev, pravoslávna cirkev, evanjelická cirkev augsburského vyznania, evanjelická cirkev helvétskeho vyznania (reformovaná cirkev) a náboženská spoločnosť izraelitská (židovská). Kongruový systém v tejto podobe pretrval na území Slovenska (ČSR) do roku 1949, keď bol zavedený systém hospodárskeho zabezpečenia cirkví štátom (zákon č. 218 z 1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom).

konkubinát

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.

konvent

konvent [lat.] —

1. náb. a) obytný trakt kláštora zväčša neprístupný laikom, najmä príslušníkom opačného pohlavia. Jeho jadrom je otvorený rajský dvor, ktorý je po obvode obklopený krížovými chodbami (ambitmi) a jednou stranou prilieha ku kostolu (vo veľkých a významných kláštoroch môže byť aj viac rajských dvorov). V strede alebo na západnej strane rajského dvora, zväčša priamo oproti vstupu do kláštornej jedálne (refektára), sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána (lavatórium), niekedy krytá; kaplnka so studňou sa niekedy nazýva tonzúra (slúžila nielen na umývanie rúk pred jedlom, ale aj na rituálne vyholenie vlasov; → tonzúra). Vo východnom krídle konventu sa na prízemí obvykle nachádzajú kapitulná sieň, sakristia (so vstupom do kostola), knižnica, pisárska dielňa (skriptórium) i vnútorná hovorňa (parlatórium); niektoré kláštory mali aj vonkajšiu hovorňu určenú na kontakt s laikmi, prístupnú priamo z rajského dvora. Na poschodí sa nachádzala spoločná spálňa (dormitár) alebo samostatné mníšske cely, súčasťou obytných priestorov bol aj priestor na zahriatie sa (kalefaktórium). V spoločnej spálni bolo súkromie mníchov zabezpečené závesmi alebo drevenými stenami, v jej blízkosti sa nachádzali toalety. V južnom krídle konventu bol refektár (niektoré veľké kláštory mali zimný i letný refektár), v západnom krídle boli kuchyne, sklady, zásobárne a pivnice. Niekedy sa ako konvent označuje rehoľné spoločenstvo kláštora a jeho zasadnutie alebo (nesprávne) samotný kláštor;

b) v anglikánskej cirkvi ženský kláštor alebo ženské rehoľné spoločenstvo;

c) v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (ECAV) najvyšší orgán cirkevného zboru (zborový konvent), seniorátu (seniorálny konvent) a cirkevného dištriktu (dištriktuálny konvent); v období 1774 – 1993 bol najvyšším správnym orgánom cirkvi každoročný generálny konvent ECAV (resp. do roku 1918 generálny konvent Evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku). Spočiatku sa konal iba za účasti svetských predstaviteľov cirkvi (prvý v roku 1774 v Pešti, dnes súčasť Budapešti), od roku 1860 bol spolupredsedom aj predstaviteľ z radov duchovných. V 2. polovici 19. stor. boli generálne konventy aj nástrojom maďarizácie (zrušenie patronátnych gymnázií v Revúcej a Martine na generálnom konvente v roku 1874, vyhlásenie panslavizmu za kánonický priestupok v roku 1882, úprava hraníc dištriktov na oslabenie slovenskej väčšiny v roku 1893). Po vzniku Československa a osamostatnení sa ECAV na Slovensku sa prvý generálny konvent uskutočnil v roku 1922 v Modre, od roku 1993 nahradila generálny konvent ako najvyšší orgán ECAV synoda;

2. práv. conventus — v antickom Ríme zhromaždenie, zasadnutie; conventus collegii – zhromaždenie, na ktorom sa prerokúvali otázky týkajúce sa všetkých členov určitého spolku; conventus iuridicus – zhromaždenie všetkého ľudu v provincii na súdne konanie; conventus civium Romanorum – stála organizácia rímskych občanov v provincii;

3. politický orgán; → Konvent (→ Francúzska revolúcia, časť Národný konvent); → Konvent o budúcnosti Európy.