Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 1200 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

a

a

1. prvé písmeno väčšiny abecied;

2. fyz. značka áru, značka predpony atto;

3. hud. názov tónu 6. stupňa základnej diatonickej stupnice; ladiaci tón s medzinárodne určenou frekvenciou 440 Hz, ktorý sa od čias starej gréckej hudby používa ako základ ladenia;

4. lek. skr. akromiale;

5. log. vo význame dvojčlennej výrokovej spojky konjunktor (˄, &). Spojkou a sa spájajú 2 jednoduchšie výroky do zloženého výroku, konjunkcie. Konjunkcia je pravdivá v jedinom prípade, keď sú obidva podvýroky pravdivé.

abázia

abázia [gr.], abasia — neschopnosť samostatnej chôdze pri zachovanej hybnosti dolných končatín. Následok poruchy chôdzových automatizmov; vyskytuje sa pri artériosklerotickom poškodení bazálnych ganglií, pri poškodení mozočka, prípadne nervových dráh, ktoré spájajú mozoček s čelovými lalokmi mozgu alebo s inými štruktúrami centrálneho nervového systému. Ťažšie poškodenie týchto štruktúr môže viesť až k astázii (neschopnosť stáť).

Abderhalden, Emil

Abderhalden, Emil, 9. 3. 1877 Oberuzwil, kantón Sankt Gallen – 5. 8. 1950 Zürich — švajčiarsky fyziológ a biochemik. Profesor na univerzite v Berlíne, neskôr v Halle a Zürichu; prezident Nemeckej akadémie vied. Zakladateľ modernej náuky o výžive, zaoberal sa látkovou premenou a chémiou bielkovín, vitamínmi a hormónmi. Objaviteľ tzv. obranných enzýmov (1909) a reakcie umožňujúcej laboratórnu diagnostiku tehotenstva (Abderhaldenova reakcia, 1913). Autor Príručky biochemických a biologických metód (Handbuch der biochemischen und biologischen Arbeitsmethoden, 1920). Založil niekoľko vedeckých časopisov, venoval sa otázkam sociálnej starostlivosti a jej organizácie, angažoval sa v boji proti alkoholizmu.

abdomen

abdomen [lat.] —

1. lek. → brucho;

2. zool. pri stavovcoch brucho; pri článkonožcoch časť tela nasledujúca za hruďou, bruško (zadoček), v ktorom sú uložené hlavný pohlavný ústroj a koncová časť tráviacej rúry.

abdukcia

abdukcia [lat.], abductio

1. lek. odtiahnutie (napr. končatiny), pohyb smerom od strednej línie tela. Svaly, resp. skupiny svalov, ktoré tento pohyb vykonávajú, sa označujú ako odťahovače (abduktory); opak: addukcia;

2. log. pravdepodobnostný úsudok vo forme sylogizmu, o ktorého hlavnej premise sa vie, že je pravdivá, ale jeho nižšia premisa je iba pravdepodobná; podľa Ch. S. Peircea taký typ usudzovania, pri ktorom sa na základe danej množiny faktov vytvára vysvetľujúca hypotéza.

ablácia

ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

ablaktácia

ablaktácia [lat.] —

1. lek. potlačenie tvorby materského mlieka počas dojčenia dieťaťa; zastavenie laktácie. K ablaktácii sa pristupuje len pri kontraindikácii dojčenia pre vážne ochorenie matky alebo z nevyhnutnosti podávať lieky, ktoré prechádzajú do materského mlieka;

2. zool. ukončenie obdobia cicania pri mláďatách cicavcov, súčasť postnatálneho obdobia, odkedy má mláďa vlastnú výživu. Ablaktácia sa uskutočňuje v závislosti od druhu zvierat od 20. do 150. dňa po narodení, za skorú sa považuje ablaktácia v období skoršom ako na 30. deň od narodenia (→ odstav).

abnormálne reakcie

abnormálne reakcie — reakcie človeka na emočne intenzívne, najčastejšie negatívne podnety. Priebehom, príznakmi a intenzitou sa líšia od zvyčajných, osobnosťou programovaných spôsobov reagovania. Adaptačná kapacita osobnosti v emočne nabitej situácii je nedostatočná, objavujú sa spôsoby reagovania, ktoré sú osobnosti cudzie. Niektoré charakteristiky osobnosti disponujú človeka k abnormálnym reakciám, pri iných sú zriedkavé. Sociálnym učením sa môžu stať častou adaptačnou stratégiou typickou pre človeka. Po skončení abnormálnej reakcie človek zvyčajne pociťuje úľavu. Abnormálne reakcie sa často prejavujú pri stavoch opojenia (napr. alkoholom).

abort

abort [lat.] —

1. biol.abortácia;

2. lek. potrat (→ prerušenie tehotenstva).

abortívny

abortívny [lat.] — prudko sa meniaci, rýchlo sa vyvíjajúci stav. Abortívne ochorenie – ochorenie so skráteným priebehom a neúplným klinickým obrazom. Abortívny záchvat – neúplný epileptický záchvat.

abortus

abortus [lat.] — potrat (→ prerušenie tehotenstva).

abrázia

abrázia [lat.] — zoškrabovanie, odškrabovanie, obrusovanie, vyhladzovanie;

1. geol. v širšom význame modelovanie zemského povrchu vodou (morská alebo riečna abrázia), ľadovcom (→ ľadovcové procesy a formy) alebo vetrom (→ korázia). V užšom význame erózna činnosť morského alebo jazerného príboja na pobreží, rozrúšanie pobrežia príbojom a morskými prúdmi. Voda naráža na pobrežné skalné steny, pričom v puklinách stláča vzduch, ktorý opäť vysáva pri odtoku. Ustavičným opakovaním tohto procesu sa horniny rozrúšajú a utvára sa z nich sutina, ktorú vlny posúvajú smerom do vodnej panvy a späť k brehom. Účinky príbojového nárazu zväčšuje vodou zmietaná sutina. Abrázia závisí od strmosti brehu i od tvrdosti, puklinovitosti a uloženia hornín. Najvýraznejšia je na vrstvách so sklonom od mora smerom k pevnine. Na plochých pobrežiach vniká príbojová vlna ďaleko na pevninu a neprejavuje sa deštrukčne. Významnú ochrannú protiabráznu funkciu majú brehové porasty z drevín ako vŕba, topoľ, jelša, javor, jaseň a lipa;

2. lek. abrasio – v ženskom lekárstve → kyretáž, v zubnom lekárstve abrázia zuba – zubný defekt vznikajúci opotrebovaním jedného alebo skupiny zubov. Rozlišuje sa fyziologická abrázia, pri ktorej ide o obrusovanie horných a dolných zubov v staršom veku, a patologická abrázia, ktorá vzniká pri nočnom škrípaní zubov (bruxizmus), pri chybách zhryzu, u fajčiarov fajok ap.;

3. stroj. obrusovanie povrchov strojov, zariadení alebo stavieb unášanými zrnkami tuhých materiálov, ktoré narážajú na povrch alebo sa po ňom posúvajú (napr. obrusovanie vnútorných plôch potrubí unášanými tuhými látkami), jedna z príčin ich opotrebenia. Jav abrázie sa využíva na opracovanie (brúsenie, leštenie, zabrusovanie, pieskovanie), pričom sa používajú rôzne abrazívne (napr. brúsne) materiály s potrebnou zrnitosťou.

abreografia

abreografia [gr.] — snímkovanie zo štítu (→ röntgenologické vyšetrenie) nazvané podľa brazílskeho lekára Manoela de Abreu (*1894, †1962).

absces

absces [lat.], abscessus, hľuza — dutina vyplnená nahromadeným hnisom. Absces býva spojený s celkovými príznakmi infekcie organizmu (s vysokou teplotou, triaškami, slabosťou, malátnosťou a nechutenstvom), ktoré závisia od jeho veľkosti a umiestnenia. Môže sa vyskytnúť vo všetkých častiach ľudského organizmu, od kože až po vnútorné orgány.

Absces mozgu vzniká opuzdrením mozgového tkaniva rozpadnutého po neohraničenom hnisavom zápale. Infekcia môže byť do mozgu zanesená priamo pri prenikajúcich poraneniach mozgu (priamym šírením napr. z hnisavého procesu prinosových dutín alebo stredného ucha) alebo krvnou cestou zo vzdialeného hnisavého ložiska, najmä z pľúc. Absces pľúc vzniká najčastejšie ako komplikácia zápalu pľúc u starších pacientov s poruchou imunity. Absces pečene vzniká následkom zápalov žlčových ciest, po úrazoch, zriedkavo krvnou cestou.

Liečba je zvyčajne chirurgická (vypustenie hnisu a odstránenie puzdra), okrem toho je nevyhnutné podávať antibiotiká.

absencia

absencia [lat.] — neprítomnosť;

1. lek. absentia — druh epileptického záchvatu prejavujúci sa krátkodobou, niekedy len niekoľkosekundovou stratou vedomia bez straty svalového napätia a bez pádu. Počas záchvatu chorý nereaguje na vonkajšie podnety, po jeho odoznení si naň nepamätá. Vyskytuje sa najmä u starších detí;

2. práv. neprítomnosť zamestnanca na pracovisku, jeho neúčasť na výkone práce. Pracovné právo delí neprítomnosť zamestnanca v práci na ospravedlnenú a neospravedlnenú. V slovenskom práve Zákonník práce z 2001 (podobne ako Zákonník práce z 1965) rieši situácie, keď na strane zamestnanca vznikne nemožnosť plniť povinnosť pracovať (prekážky v práci na strane zamestnanca), ako aj situácie, keď zamestnávateľ nie je schopný prideľovať prácu (prekážky v práci na strane zamestnávateľa). V obidvoch prípadoch Zákonník práce absenciu zamestnanca ospravedlňuje (ospravedlnená absencia) a v určitých prípadoch je zamestnávateľ povinný poskytnúť aj náhradu mzdy.

Ospravedlnenou absenciou bola do roku 2002 (podľa Zákonníka práce z 1965) napr. práceneschopnosť zamestnanca pre chorobu alebo pre úraz, počas karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny, neprítomnosť muža v práci v období, počas ktorého mu bola poskytovaná peňažná pomoc podľa právnych predpisov, u zamestnankýň v období materskej a ďalšej dovolenky, neprítomnosť zamestnanca v práci pre prekážky z príčin všeobecného záujmu, pre výkon služby v ozbrojených silách alebo pre účasť v civilnej službe, pre školenie a štúdium popri zamestnaní, pre dôležité osobné prekážky taxatívne ustanovené pracovnoprávnym predpisom, ako aj z iných vážnych príčin, ak zamestnávateľ zamestnancovi poskytol pracovné voľno.

Podľa Zákonníka práce z 2001 medzi prekážky v práci na strane zamestnanca patria: 1. prekážky z dôvodov všeobecného záujmu; 2. prekážky z dôvodu plnenia brannej povinnosti a z dôvodu pravidelného cvičenia alebo plnenia úloh ozbrojených síl; 3. prekážky z dôvodu zvyšovania kvalifikácie; 4. dôležité osobné prekážky v práci.

V prípade prekážok z dôvodov všeobecného záujmu zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas na výkon verejných funkcií, občianskych povinností (napr. činnosť svedka, tlmočníka, znalca, pri poskytnutí prvej pomoci) a i. úkonov vo všeobecnom záujme (napr. darovanie krvi, výkon funkcie v odborovom orgáne, činnosť člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky), ak túto činnosť nemožno vykonať mimo pracovného času. Pracovné voľno poskytne zamestnávateľ bez náhrady mzdy, ak Zákonník práce, osobitný predpis alebo kolektívna zmluva neustanovuje inak alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak. V prípade zvyšovania kvalifikácie sa rozlišuje prehlbovanie kvalifikácie a zvýšenie kvalifikácie. Prehlbovanie kvalifikácie je výkonom práce a za tento čas patrí zamestnancovi mzda. Zamestnávateľ môže prehlbovanie kvalifikácie aj nariadiť. Zvýšenie kvalifikácie je prekážkou v práci na strane zamestnanca a patrí mu náhrada mzdy, ak sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť mu pracovné voľno a náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, najmä ak je predpokladané zvýšenie kvalifikácie v súlade s potrebou zamestnávateľa. V prípade dôležitých osobných prekážok v práci zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo pre úraz, počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy najmä z týchto dôvodov: vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v kalendárnom roku, ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy), sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie alebo ošetrenie (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne najviac na sedem dní v kalendárnom roku), úmrtie rodinného príslušníka (pojem rodinný príslušník v tejto súvislosti bližšie vymedzuje Zákonník práce), svadba. Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi z týchto dôvodov ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy, prípadne mu môže poskytnúť pracovné voľno bez náhrady mzdy z iných dôvodov.

Zamestnávateľ je tiež povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho účasti na štrajku v súvislosti s uplatnením jeho hospodárskych a sociálnych práv; mzda ani náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí. Účasť na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa považuje za neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci. Ospravedlnená je aj absencia z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Ide o prípady, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre: 1. prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, dodávkou surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu (patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku); 2. nepriaznivé poveternostné vplyvy (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku); 3. iné prekážky na strane zamestnávateľa (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku).

V prípade neospravedlnenej absencie zamestnanca sa využívajú represívne opatrenia podľa Zákonníka práce. Jednou zo sankcií je možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, ďalšou možnosť zo strany zamestnávateľa za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. O tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov.

abstinencia

abstinencia [lat.] — zdržanlivosť; uvedomené a dobrovoľné zrieknutie sa nejakého pôžitku, napr. zdraviu škodlivých činností (pitia kávy alebo alkoholických nápojov, fajčenia, užívania omamných látok ap.) z rozumových, zdravotných, etických alebo náboženských príčin. Sexuálna abstinencia – dobrovoľná (môže byť súčasťou viery alebo myslenia človeka) alebo nútená (napr. z dôvodu dlhodobého ochorenia alebo života vo väzení) zdržanlivosť vo vzťahu k pohlavnému styku. V katolíckej cirkvi zdržanlivosť vo vzťahu k pôžitkom, napr. k alkoholu, mäsitým pokrmom (→ pôst), pohlavnému styku ap. (→ askéza, → čistota, → obeta).

abstinenčné príznaky

abstinenčné príznaky — príznaky, ktoré sa objavujú po prerušení užívania drogy alebo po prerušení správania (napr. patologické hráčstvo), od ktorých je osoba závislá. Pri drogovej závislosti (úzkosť, halucinácie, bolesť, búšenie srdca, nechutenstvo, vracanie ap.) sú často opakom príznakov drogovej intoxikácie. Ich intenzita súvisí s hĺbkou závislosti, pri niektorých môže byť neznesiteľná a objektívne nebezpečná (napr. pri závislosti od heroínu). Ako hlavná pohnútka opakovaného požitia drogy alebo opakovaného správania sú dôležitým činiteľom pri diagnostike závislosti a pri motivácii závislej osoby liečiť sa.

acefalus

acefalus [gr.] — nedokonale vyvinutý plod bez hlavy, zrastený s normálne vyvinutým jednovaječným dvojčaťom. Má rudimentárne vyvinutý krvný obeh a nedokonalé srdce, ktoré však môže aj chýbať. Je neschopný života, udržiavaný cirkuláciou krvi zdravého dvojčaťa.

acetabuloplastika

acetabuloplastika [lat. + gr.] — druh ortopedickej operácie, ktorá upravuje hornú časť acetabula. Je potrebná na zlepšenie jeho kontaktu s hlavou stehnovej kosti. Nedostatočné krytie acetabulom môže byť súčasťou poruchy vývoja bedrového kĺbu. Po acetabuloplastike sa zlepšujú podmienky statického aj dynamického zaťažovania tohto nosného kĺbu.

acetabulum

acetabulum [lat.], panvička — jamka bedrového kĺbu. Vytvára sa na panve v mieste zrastu bedrovej, sedacej a lonovej kosti. Správne sformovanie acetabula počas rastu je základom dobrej funkcie bedrového kĺbu.

acetonémia

acetonémia [lat. + gr.], acetonaemia

1. lek. prítomnosť acetónu v krvi vznikajúceho v ľudskom tele ako jeden z metabolitov pri odbúravaní tukov neenzýmovou dekarboxyláciou kyseliny acetoctovej (CH3COCH2COOH). Fyziologická koncentrácia acetónu v krvnej plazme je 10 – 50 μmol/l, zvyšuje sa pri hladovaní a výraznej telesnej námahe, ako aj u pacientov s dekompenzovanou cukrovkou;

2. veter. ochorenie zvierat vyvolané poruchou energetického metabolizmu, keď je organizmus nútený tvoriť energiu z bielkovín. Charakteristickým prejavom je prítomnosť ketónových látok (acetón a i.) v krvi; vydychovaný vzduch a často aj mlieko zapáchajú po acetóne. Ako prevencia sa odporúča vyvážená kŕmna dávka.

acetonúria

acetonúria [lat. + gr.], acetonuria

1. lek. vylučovanie acetónu (→ acetonémia) močom, u zdravých dospelých jedincov okolo 20 μmol denne. Zvýšená acetonúria sa pozoruje pri hladovaní, zvýšenej telesnej námahe a v chladnom prostredí, ako aj pri dekompenzovanej cukrovke, acetonemickom vracaní alebo pri horúčke. Deti majú väčšiu tendenciu k acetonúrii ako dospelí;

2. veter. metabolické ochorenie zvierat, ktorého etiológia je rovnaká ako pri acetonémii. Ide však o ťažšiu formu choroby – ketónové látky sú prítomné v moči a vo výkaloch zvierat. Vyskytuje sa pri dlhodobom hladovaní alebo pri disproporcii bielkovín a sacharidov v kŕmnej dávke.

acetylcholín

acetylcholín [lat. + gr.], CH3COOCH2CH2N+(CH3)3 — chemický mediátor prenosu vzruchov v nervovom systéme (neurotransmiter). Syntetizuje sa v cytoplazme nervových zakončení z acetylkoenzýmu A a cholínu pomocou cholínacetyltransferázy. Pri excitácii nervového zakončenia sa acetylcholín uvoľňuje do medzibunkového priestoru a nastáva excitácia membrány susednej nervovej bunky. Acetylcholín sa po uvoľnení z nervového zakončenia viaže na špecifický receptor muskarínového alebo nikotínového typu, vyvolá reakciu, potom opúšťa receptor a rýchlo sa inaktivuje hydrolýzou katalyzovanou acetylcholínesterázou (→ cholínesteráza) na acetát a cholín, ktorý sa opätovne využíva na jeho tvorbu. Inhibítorom acetylcholínesterázy sú organofosfáty, napr. nervové jedy tabun a soman, alebo insekticídy.

acidobázická rovnováha

acidobázická rovnováhalek. rovnováha medzi tvorbou, resp. prívodom kyselín a zásad do organizmu a ich neutralizáciou a vylučovaním. Koncentrácia vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) je 35 – 45 nmol/l, čo zodpovedá pH 7,35 – 7,45, pričom organizmus znáša jej výkyvy len v malom rozpätí.

Stálosť pH vnútorného prostredia (izohydriu) si organizmus udržiava: 1. tlmivými systémami (hydrogenuhličitanový, fosfátový, bielkovinový, hemoglobínový); 2. pľúcnou reguláciou, t. j. zmenami alveolárnej ventilácie (frekvencia a hĺbka dýchania), ktoré majú za následok rýchle zmeny parciálneho tlaku oxidu uhličitého, a teda aj koncentrácie kyseliny uhličitej; 3. obličkovou reguláciou (obličky sú schopné aktívnej exkrécie vodíkových iónov a regulujú hospodárenie hydrogenuhličitanom sodným).

Poruchy acidobázickej rovnováhy sa delia podľa príčiny na respiračné, ktoré sú následkom zmien pCO2 (parciálneho tlaku oxidu uhličitého), a metabolické, ktoré sú následkom zmien obsahu hydrogenuhličitanu sodného v organizme, a podľa tendencie zmeny pH na acidózy a alkalózy. V záujme zachovania izohydrie sa organizmus usiluje každú zmenu jednej zložky acidobázickej rovnováhy upraviť zmenou druhej zložky (porucha respiračnej zložky sa kompenzuje zmenou metabolickej zložky a naopak). Dôležité je rozlíšiť, ktorý dej je primárny (porucha) a ktorý sekundárny (kompenzácia), pretože liečbou sa musí zasiahnuť proti poruche, a nie proti kompenzácii. Pri väčšine porúch acidobázickej rovnováhy (až 75 %) ide o zmiešané (kombinované) poruchy, ktoré majú respiračnú aj metabolickú zložku.

acidóza

acidóza [lat. + gr.], acidosis

1. lek. porucha acidobázickej rovnováhy podmienená zvýšením koncentrácie vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) a poklesom pH pod 7,36. Podľa mechanizmu vzniku sa rozlišuje respiračná acidóza, ktorá vzniká nedostatočným vylučovaním oxidu uhličitého z organizmu (poruchy dýchania), a metabolická acidóza, ktorá je zapríčinená zvýšeným prísunom vodíkových iónov exogénnou (otravy), resp. endogénnou (diabetická ketoacidóza) cestou, ich nedostatočným vylučovaním (zlyhávanie obličiek) alebo zvýšenými stratami hydrogenuhličitanu sodného (napr. pri hnačkách). Opak: alkalóza;

2. veter. metabolické ochorenie zvierat, ktorého sprievodným prejavom je zvýšený obsah kyslých látok v krvi (pokles pH krvi pod 7,35) alebo strata báz. Vyskytuje sa pri jednostrannom kŕmení prežúvavcov a pri kŕmení nekvalitnými krmivami s vysokým obsahom kyselín.

adaktýlia

adaktýlia [gr.], adactylia — nevyvinutie prsta ruky alebo nohy. Izolovaná adaktýlia sa vyskytuje zriedkavo, zvyčajne býva súčasťou komplexnejšieho postihnutia vývoja predlaktia alebo predkolenia s akrálnou časťou. Najzávažnejšou adaktýliou je chýbanie palca ruky; v tomto prípade je potrebné vykonať plastickú operáciu.

Adami, Pavol

Adami, Pavol, 9. 7. 1739 Beluša, okr. Púchov – 11. 11. 1814 Viedeň — slovenský lekár, veterinár a zoológ. R. 1775 – 80 a 1810 – 12 profesor na viedenskej univerzite, 1803 – 09 na Lekárskej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove. Odborník v oblasti nákazlivých chorôb domácich zvierat, v strednej Európe známy ako špecialista na liečenie dobytčieho moru.

Adamsov-Stokesov syndróm

Adamsov-Stokesov syndróm [edm- stouk-], aj Morgagniho-Adamsov-Stokesov syndróm — typické zoskupenie príznakov vyvolané poruchou mozgových funkcií následkom náhleho nedostatočného prekrvenia, ktorého príčinou sú poruchy srdcového rytmu. Postihnutí bývajú najmä chorí s ischemickou chorobou srdca. Stav je charakteristický bledosťou a zmodraním kože, závratmi, stratou vedomia, kŕčovitými zášklbmi ramien a hlavy, zastavením dýchania a rozšírenīm zreníc (mydriáza). Pri záchvate trvajúcom dlhšie ako 3 minúty dochádza k nenapraviteľnému poškodeniu mozgu. Prvá pomoc: silné rytmické údery na hrudnú kosť, vonkajšia masáž srdca, umelé dýchanie z úst do úst. Liečba: najmä vonkajšia elektrická stimulácia srdca. Nazvaný podľa írskych lekárov Roberta Adamsa (*1791, †1875) a Williama Stokesa (*1804, †1878) a talianskeho lekára G. B. Morgagniho.

adaptabilita

adaptabilita [lat.] — prispôsobivosť; schopnosť všetkých živých organizmov prispôsobovať sa zmeneným podmienkam prostredia. Najlepšie vyvinutú adaptabilitu má človek. Nedostatočná adaptabilita alebo jej prekročenie nadmernou záťažou môže viesť k narušeniu osobnosti, k vzniku ochorení alebo k uľahčeniu ich rozvoja.

adaptácia

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adaptačný syndróm

adaptačný syndróm — komplexná reakcia organizmu na stres. Prebieha v 3 fázach. V 1. fáze (poplachová, alarmová reakcia) klesá krvný tlak a teplota tela, nastáva hemokoncentrácia (šokové štádium) a mobilizácia organizmu (protišokové štádium), ktoré sú charakteristické zvýšeným výdajom kortikotropínu a glukokortikoidov a mobilizovaním energetických substrátov. V 2. fáze (fáza obrany) sa zvyšuje zápalová reakcia a rastie neurohormonálna reakcia organizmu s cieľom vyrovnať sa s vyvolávajúcou príčinou. Pri nadmernej reakcii, resp. pri nevyužití všetkých mobilizovaných reakcií organizmu, sa tieto môžu obrátiť proti organizmu a vznikajú adaptačné ochorenia (napr. žalúdkové a dvanástnikové vredy). Ak v 2. fáze nenastala úprava, adaptačný syndróm prerastá do 3. fázy (vyčerpanie), kde chýba hormonálna regulácia.

ADCC

ADCC, angl. Antibody-Dependent Cell-mediated Cytotoxicity, cytotoxicita závislá od protilátky — mechanizmus, ktorým môžu K bunky usmrcovať (lyzovať) terčové bunky (mikroorganizmy, nádorové a alogénne bunky, helminty) obalené protilátkami IgG alebo IgE (→ imunoglobulíny). Protilátka sa viaže svojou Fab časťou (→ fragment, význam 1) na povrchové antigény terčovej bunky. Takto obalené terčové bunky rozpoznávajú a viažu svojimi Fc receptormi K bunky, ktoré sa touto väzbou aktivujú a uvoľňujú cytotoxické látky, ktoré terčovú bunku usmrcujú. Ide o jeden zo základných mechanizmov obrany organizmu proti patogénnym mikroorganizmom, ako aj proti cudzím a vlastným poškodeným bunkám.

Addison, Thomas

Addison [edizn], Thomas, apríl 1793 Longbenton, Northumberland – 29. 6. 1860 Bristol, Gloucestershire — britský lekár. Po štúdiu medicíny v Edinburghu pôsobil ako lekár v Londýne, od 1824 asistent v Guy’s Hospital. Od 1827 prednášal vnútorné lekárstvo, spolu s R. Brightom publikoval prácu Súčasti praktickej medicíny (The Elements of the Practice of Medicine, 1839). V práci O konštitučných a lokálnych účinkoch chorôb nadobličiek (On the Constitutional and Local Effects of Disease of the Suprarenal Capsules, 1855) rozlišuje dva druhy anémie; druhý typ, s charakteristickým tmavým sfarbením kože a s postihnutím nadobličiek, bol nazvaný Addisonova choroba. Naznačil vývoj nového lekárskeho odboru – endokrinológie. Spoluautor (s Johnom Morganom) práce Rozprava o vplyve otravných látok na živý organizmus (An Essay on the Operation of Poisonous Agents upon the Living Body, 1829), autor viacerých prác o anatómii a patológii pľúc.

Addisonova choroba

Addisonova choroba [edizno-], Addisonov syndróm, hypokorticizmus — primárna nedostatočnosť nadobličiek; ochorenie spôsobené nedostatočnou činnosťou nadobličiek – zníženou tvorbou glukokortikoidov (→ kortizol) a mineralokortikoidov (→ aldosterón) následkom poškodenia nadobličiek najčastejšie autoimunitným procesom (80 %), zriedkavejšie tuberkulózou (20 %). Výskyt je pomerne zriedkavý (4 prípady na 100-tisíc dospelých obyvateľov). Pri nedostatku kortizolu nastáva zvýšená produkcia kortikotropínu, ktorá vedie k hyperpigmentácii sliznice ústnej dutiny, kože na tvári, na prsných bradavkách a v kožných ryhách na dlaniach; spôsobuje tráviace ťažkosti (nechutenstvo, vracanie, koliky, hnačky), zníženie koncentrácie glukózy v krvi (→ hypoglykémia), kardiovaskulárne poruchy (znížený krvný tlak), zníženie aktivity, ako aj stratu schopnosti adaptácie na stres. Nedostatok aldosterónu vyvoláva stratu vody z organizmu (dehydratáciu), chudnutie, slabosť až kolapsové stavy, v tele sa neprimerane zadržiava draslík a nadmerne sa vylučuje sodík. Laboratórna diagnostika sa zakladá na zistení nižších koncentrácií kortizolu, príp. aldosterónu v sére alebo v moči. Pri akútnom zhoršení Addisonovej choroby (Addisonova kríza) sa rýchlo zhoršujú už prítomné príznaky, zvyšuje sa slabosť, objavuje sa horúčka, zhoršujú sa tráviace ťažkosti, nastáva celková strata vody s klesaním krvného tlaku až so šokom, vedomie pacienta je porušené, nastáva kóma. Liečba: trvalá náhrada kortikoidných hormónov (hydrokortizón), príp. aj mineralokortikoidov. Nazvaná podľa anglického lekára T. Addisona.