humanizmus

Text hesla

humanizmus [z lat. homo = človek] —

1. vo všeobecnom význame súhrn názorov hlásajúcich úctu k ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie práv a potrieb človeka; v tomto zmysle sa používa ako synonymum výrazov humanita, humánnosť;

2. duchovné hnutie rozvinuté vzdelancami latinskej Európy obdobia renesancie, ktorí sa označovali ako humanisti. Termín humanizmus ako prvý použil nemecký pedagóg Friedrich Immanuel Niethammer (1808) na označenie typu všeobecného vzdelania v nadväznosti na antickú rímsku humanitas, ktorá formulovala ideál kultivovaného jedinca podľa predstáv Ciceróna a bola ekvivalentom gréckeho pojmu paideia. V polovici 19. stor. ho Georg Ludwig Voigt aplikoval na konkrétny kultúrnohistorický jav, ktorý vznikol v 14. stor. v Taliansku a zdôrazňoval nadradenosť antických vzorov. Úsilie o ich obrodu sa označuje ako renesancia (z fr. renaissance; po latinsky renatae litterae, obrodená vzdelanosť). Niekedy sa toto hnutie špecifikuje ako renesančný humanizmus, ale ani také označenie nie je celkom presné, pretože ani na fenomén renesancie v kultúrnych dejinách Európy nie je jednotný názor; hovorí sa o viacerých renesanciách (napr. karolovskej, otonskej, v Byzancii o macedónskej). Vo väzbe na paralelné duchovné hnutia sa používajú najmä prívlastky reformačný, školský a kresťanský humanizmus. Teritoriálne sa odlišuje taliansky, dalmátsky, zaalpský a severoeurópsky renesančný humanizmus. Od tohto „klasického“ humanizmu sa zásadne líši neohumanizmus (Johann Gottfried von Herder, Wilhelm von Humboldt, Johann Joachim Winckelmann) 18. stor. a tretí humanizmus (Werner Jaeger) zo začiatku 20. stor.

Tematickým ťažiskom humanizmu ako vzdelaneckého hnutia latinskej Európy je problematika jazyka (prioritne latinského) a literatúry. Pod humanistickou literatúrou sa rozumie spisba v latinskom jazyku, kým pod renesančnou literatúrou spravidla súveká spisba v národných jazykoch. Pri súvekom výtvarnom umení a hudbe sa prívlastok humanistický nepoužíva. Slovo humanizmus je odvodené zo slova humanista, ktorým sa v žargóne stredovekých univerzít označovali odborníci na disciplíny trívia analogicky k označovaniu znalcov a študentov iných disciplín (napr. kánonisti sa venovali cirkevnému právu, legisti svetskému právu) alebo členov fakúlt (artisti boli na fakulte slobodných umení, juristi na právnickej fakulte). Trívium bolo súčasťou z antiky prevzatého vzdelávacieho cyklu siedmich slobodných umení (artes liberales) a tvorili ho tri disciplíny: gramatika, dialektika, rétorika. Keďže zvyšné štyri disciplíny, tzv. kvadrívium (aritmetika, geometria, astrológia, resp. astronómia, hudba), mali matematicko-prírodovedný charakter, dostalo trívium označenie litterae humaniores, resp. humaniora, pretože rozvíjalo špecifické intelektuálne schopnosti človeka ako bytosti obdarenej rečou: schopnosť vyjadrovať sa jazykovo správne, logicky a účinne.

Jazykom školstva i komunikácie vzdelancov bola takmer výlučne latinčina, ktorá však už dávno nebola pre nikoho materinským jazykom a dala sa naučiť iba v škole. Z knižnej povahy nadobúdania jazykovej kompetencie vyplývala nevyhnutnosť čerpať vzory správnosti z textov antických autorov. V prirodzenom vývine sa stredoveká latinčina emancipovala od antických vzorov a reakciou humanistov na to bol program dôsledného návratu od „pokazenej“ latinčiny k antickým vzorom (ad fontes, k prameňom). Humanisti sa uplatnili najmä ako učitelia, notári, sekretári v kanceláriách feudálnych dvorov, cirkevných hodnostárov, mestskej správy a súdov, keďže ich agenda bola napospol latinská. Profesionálne nadväzovali na stredovekých dictatores a ich rétorickú odbornosť ars dictaminis, t. j. umenie formulovať text listov a listín. Z týchto potrieb došlo aj k modifikácii pôvodného trívia na systém piatich predmetov, ktoré sa označovali ako studia humanitatis a zahŕňali gramatiku, rétoriku, poetiku, dejepis a morálnu filozofiu, teda neteologické náuky. Keďže tieto disciplíny majú priamy dosah na formovanie intelektuálnych a morálnych vlastností človeka, dostali označenie bonae litterae, dobré vedy.

Humanistické disciplíny v kontexte programu ad fontes kládli hlavný dôraz na antických autorov (auctores). Ich štúdium viedlo nielen ku kultivovaniu latinčiny (klasický pravopis a slovná zásoba, elegantný štýl, oprava výslovnosti), ale potreba odvodiť z viacerých zachovaných odpisov textu jeho prvotné znenie, text jazykovo aj vecne interpretovať a vydať podnietila znovuzrodenie filológie. Stredoveké gramatiky latinčiny (napr. Doctrinale od Alexandra de Villa Dei, *1160 – 70, †1240 – 50) boli odmietnuté ako barbarské; najvplyvnejšou príručkou humanizmu boli Elegantiae linguae Latinae od Lorenza Vallu. Z imperatívu čistoty a elegancie latinčiny sa koncom 15. a začiatkom 16. stor. zrodil ciceronizmus, ktorého prívrženci (Pietro Bembo, Julius Caesar Scaliger a i.) prikazovali nasledovať v jazyku a štýle Ciceróna ako výlučný vzor dokonalej latinčiny; za širšie spektrum vzorových autorov sa prihováral Erazmus Rotterdamský. Oveľa menší vplyv mal tacitizmus (Justus Lipsius). Víťazstvo ciceronizmu však napokon prispelo k ústupu latinčiny ako živého komunikačného prostriedku a k jej obmedzeniu na elitné vedecké a cirkevné prostredie, čím sa rozšíril priestor pre domáce jazyky, ktorých modernú kultúrnu podobu výrazne ovplyvnila humanistická filológia.

Pre humanizmus je zvlášť charakteristické, že po stredovekom odvrátení sa od gréčtiny (platilo úslovie Graeca sunt, non leguntur = je to po grécky, nečíta sa to) sa opäť začala zdôrazňovať znalosť gréckeho jazyka ako kľúča k interpretácii obdivovanej antiky. Osobitným prejavom tohto vývinu bol posilnený záujem o platonizmus. K podporným faktorom oživenia gréčtiny na Západe patril pokus o zjednotenie západnej a východnej cirkvi počas 17. (bazilejského) koncilu (→ florentská únia, 1439) a tlakom osmanských Turkov vyvolaná emigrácia vzdelancov z Grécka najmä do talianskych miest; novým ideálom vzdelanca sa stal homo bilinguis ovládajúci latinčinu aj gréčtinu. Emigranti prinášali texty gréckych autorov, ale aj novodobú výslovnosť gréčtiny; v spore o výslovnosť sa však presadilo stanovisko Erazma Rotterdamského motivované vedeckými potrebami. Rozvoj biblických štúdií, ako aj záujem o ezoterické spisy Židov (→ kabala) upriamil záujem na hebrejčinu ako tretí posvätný jazyk. Vznikol nový typ škôl, tzv. collegia trilinguia (Leuven, Paríž), ale štúdium hebrejčiny rýchlo preniklo aj na univerzity (napr. v španielskom meste Alcalá de Henares).

Hnacou silou humanistického hnutia bola túžba spoznať v pravom znení celé antické písomníctvo (vrátane jeho kresťanskej zložky) a tvoriť podľa jeho vzoru. Príznačná bola aktivita v hľadaní rukopisov (najmä v kláštorných knižniciach), v ich získavaní (kúpou i odcudzením), zhromažďovaní, kritickom porovnávaní a hodnotení, odpisovaní a vydávaní tlačou; texty gréckych autorov sa často vydávali s paralelným prekladom do latinčiny. Filologická kritika iniciovala vznik kritickej historickej vedy (spis Lorenza Vallu z roku 1440 o nepravosti tzv. Konštantínovho daru, ktorý zakladal postavenie rímskych pápežov aj ako svetských panovníkov) a uplatnila sa aj v práci s textom biblických kníh (Lorenzo Valla; Erazmus Rotterdamský; Robert I. z rodiny Estiennovcov; viacjazyčné vydania Biblie, → polyglota).

Pregnantným vyjadrením ideálu humanistického literáta bol básnik, ktorý skladal básne podľa antických vzorov (imitatio); estetika humanistov zavrhovala stredoveké rýmované básnické útvary. V tvorbe humanistov sa posilnil zástoj mytologického aparátu, vyzdvihovali sa historické osobnosti antiky. Oproti častej anonymite stredovekých autorov sa dostávala do popredia individualita autora. Spoločenskú prestíž zaručoval titul poeta laureatus; ojedinele aj orator laureatus. Medzi obľúbené žánre patrili dialóg, list a reč, ako aj historiografické žánre. Prevažovala latinská literárna tvorba, naďalej však jestvovala aj spisba v domácich jazykoch, ktorá mala spravidla iného adresáta a uprednostňovala iné žánre, rovnako sa však kultivovala podľa antických vzorov. Adresátom latinskej spisby bolo elitné spoločenstvo vzdelancov celej Európy, ktoré sa označovalo ako res publica (respublica) litteraria alebo litterarum, štát vzdelancov, kde sú hlavnou silou bonae litterae, t. j. dobré vedy a dobrá (osožná) literatúra. Preto si humanisti pôvodné meno radi polatinčovali (napr. Jacques Lefèvre d’Étaples na Jacobus Faber Stapulensis; Pavol Rubigal, vlastným menom Pavol Rothan, na Rubigallus; Stephan Stieröchsel, resp. Stieröxel, na Stephanus Taurinus) alebo pogréčťovali (Johannes Reuchlin na Kapnion, v latinskej verzii Capnio; Philipp Schwarzerd na Filip Melanchton). Vzťahy profánneho humanizmu a cirkvi, resp. jej štruktúr boli pomerne zložité. Humanistické disciplíny pestovalo tak protestantské, ako aj katolícke školstvo (jezuiti, piaristi).

Vznik humanizmu je nevyriešeným predmetom vedeckého sporu, v ktorom dominujú tri prístupy:

1. spoločensko-historický prístup vyzdvihujúci humanizmus ako protifeudálnu, resp. ranokapitalistickú ideológiu nastupujúceho meštianstva (najmä vo vyspelých severotalianskych mestách), ktoré na rozdiel od rurálnej civilizácie stredoveku hľadalo vzory pre svoje ideály v mestsky založenej civilizácii antiky;

2. filozoficko-historický prístup opisujúci humanizmus ako prevratnú zmenu ťažiska v duchovnej oblasti: namiesto teocentrizmu nastúpil antropocentrizmus, scholastiku nahradila filozofia človeka inšpirovaná antikou, vzor svätca imponujúceho sebaumŕtvovaním a chudobou vystriedal svätec vynikajúci vzdelaním, ideál udatného rytiera ustúpil ideálu elegantného dvorana, filozofia prestala byť slúžkou teológie (ancilla theologiae), autorita rozumu vytlačila mysticizmus a pod. Zo zaalpskej Európy, kde vo filozofii a v teológii mala rozhodujúci vplyv parížska Sorbona, sa ohnisko vedeckých aktivít prenieslo do talianskych univerzít (translatio studii). Kritici tejto koncepcie zdôrazňujú najmä nedostatočný prvotný podnet na vznik takého revolučného pohybu a vyčítajú jej, že je poplatná propagande samých humanistov, keď zamlčuje existenciu pokrokových javov už v stredoveku (vo filozofii 12. stor. totiž hrala rozhodujúcu úlohu autorita rozumu a antropocentrická bola podstatná časť literatúry aj diel architektúry a umení) a skresľuje obraz stredoveku v jeho neprospech (tvrdením o slúžkovskom postavení filozofie a ignorovaním zástoja hermetizmu, astrológie a okultných náuk v hnutí humanizmu a pod.);

3. literárno-historický alebo filologický prístup odmietajúci kategóriu pokrokovosti a zdôrazňujúci kontinuitu medzi stredovekom a humanizmom; scholastika a humanizmus koexistovali, len ich rozsah pôsobnosti bol iný.

Primárne hybné sily na formovanie humanizmu treba hľadať v oblasti estetických kritérií; zmena vyrastala z obdivu k antickým prameňom a reflexia ich obsahu zasiahla aj tie oblasti duchovného pohybu, ktoré nepatria do komplexu studia humanitatis; týka sa to najmä filozofie (antické filozofické školy), právnických štúdií (rímske právo), teológie (biblizmus), politickej teórie (ideálny štátnik/štát, utopizmus), umení a architektúry (estetický kánon) a ekonómie (názor na zisk). Podstatným znakom humanizmu je všeobsiahly kult antiky (preto napr. sv. Tomáš Akvinský ako znalec Aristotela nie je humanista, kým Marsilio Ficino ako znalec Platóna ním je). Poukazujúc na rolu biblických štúdií a na ideál výrečnej zbožnosti (pietas atque eloquentia), tento koncept nepokladá humanistické hnutie, ktorého nositeľmi boli laici aj duchovní, vo svojej podstate za vyhranene proticirkevné či protikresťanské.

Domovskou krajinou humanizmu je Taliansko. Kult antiky ako reminiscencia na bývalú veľkosť antického Ríma tam v dôsledku územnej rozdrobenosti a presídlenia pápežov do Avignonu mal aj politický kontext. Chronologicky sa za začiatok renesančného humanizmu pokladá rok 1300 v Taliansku a 1450 v zaalpských krajinách, za koniec obdobia humanizmu v Taliansku rok 1600 a v zaalpských krajinách tridsaťročná vojna alebo sa od jeho stanovenia upúšťa, keďže ani potom sa estetický kánon latinskej literatúry a latinská jazyková norma nemenili, v školách sa naďalej uplatňovali studia humanitatis.

Humanizmus sa šíril mimo Talianska nerovnakým tempom a s rozličnou intenzitou. Ohniskami jeho šírenia sa často stali zoskupenia vzdelancov mimo univerzitnej pôdy označované výrazmi academia, collegium a sodalitas, ale aj artistické fakulty univerzít. Šíreniu humanizmu z talianskych centier do zaalpskej Európy pomáhali cesty cirkevných hodnostárov do Ríma, dvorania prichádzajúci z Talianska, študenti tamojších univerzít i pohyb vzdelancov (peregrinatio academica) vrátane ich pôsobenia v mestských latinských školách. Vzdelanci z chudobnejších pomerov sa uchádzali o priazeň mecenášov, spravidla svetských a cirkevných hodnostárov. Od konca 15. stor. hrali v šírení humanizmu dôležitú úlohu aj čoraz početnejšie a výkonnejšie tlačiarne. Osobitne významné boli dielne Manuziovcov v Benátkach, Estiennovcov v Paríži, Frobeniovcov v Bazileji a Christopha Plantina v Antverpách, vďaka ktorým sa presadilo jednoduché a elegantné humanistické písmo. Medzi katalyzátory šírenia humanizmu patrili aj novoplatonizmus a náboženské hnutie devotio moderna.

Taliansko: Za otca humanizmu sa pokladá Francesco Petrarca (od roku 1341 poeta laureatus), ktorého hlavnú časť diela tvorila bohatá latinská spisba – básne a listy. Významnou osobnosťou obdobia trecenta bol aj Giovanni Boccaccio, z filológov Coluccio Salutati. Vrcholnú fázu talianskeho humanizmu predstavuje obdobie quattrocenta, keď sa hlavnými centrami humanizmu stali Florencia (vďaka podpore Mediciovcov) a Rím (vďaka podpore pápežov); v Benátkach pestovali humanizmus Francesco Barbaro (*okolo 1390, †1454) a jeho vnuk Ermolao (Almorò; *okolo 1453, †1493) a na dvore vojvodov d’Este vo Ferrare Giovanni B. Guarini z Verony. Presadila sa klasická latinčina, etablovalo sa štúdium gréčtiny, rozšíril sa platonizmus, ktorého ohniskom bola florentská akadémia (od 1459) na čele s Marsiliom Ficinom, medzi jej členov patrili aj filológ a básnik Angiolo Poliziano (Politianus), polyhistor a umelec Leon Battista Alberti a mystik Giovanni Pico della Mirandola. Vo Florencii pôsobil ako kancelár Leonardo Bruni, bývalý sekretár pápežov, historik a prekladateľ gréckych autorov, do ktorého krúžku patril napr. Poggio Bracciolini, úspešný objaviteľ textov antických autorov. Sekretár florentskej signorie Christoforo Landino sa preslávil ako latinský básnik a komentátor básnikov (napr. aj Danteho Alighieriho). Rímsku akadémiu Sodalitas Quirinalis viedol Julius Pomponius Laetus a do jej okruhu patrili Callimachus (vlastným menom Filippo Buonaccorsi, pôsobiaci neskôr v Poľsku, v poľskom kultúrnom okruhu známy ako Kallimach) i Konrad Celtis. Neapolskú Academiu Pontanianu viedol Giovanni Gioviano Pontano (Pontanus), založil ju však Antonio Beccadelli (*1394, †1471), ktorý bol známy aj ako autor latinskej erotickej poézie. Básnikom podobného typu, ale aj epikom bol Ugolino di Vieri (il Verino; *1438, †1516). Počas quattrocenta vynikol ako historik a geograf Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.) a ako filológ Lorenzo Valla. Grécki emigranti sa venovali najmä vyučovaniu gréčtiny, napr. Manuel Chrysoloras, Konstantinos Laskaris a Johannes Argyropulos (*1415, †1487), alebo filozofii, napr. Ioannes Basilius Bessarion a vo Florencii krátko pôsobiaci Geórgios Gemistos Pléthón, významným filozofom bol aj Nemec v pápežských službách Mikuláš Kuzánsky. Medzi gréckymi exulantmi bol ako latinský básnik lucretiovského typu ojedinelým zjavom Michele Marullo (Tarchaniota). V období cinquecenta nastal čiastočný ústup latinskej literatúry, na jeho začiatku vynikol karmelitán Johannes Baptista Mantuanus (Spagnoli) rozsiahlym básnickým dielom inšpirovaným najmä Vergíliom; pod vplyvom neapolskej akadémie sa formoval iniciátor bukolického žánru Jacopo Sannazaro; tvorcom emblematického žánru bol Andreas Alciatus; mnohostranný vzdelanec Girolamo Fracastoro opísal v latinskej básni syfilis; Marco Girolamo Vida sa pokúsil o kresťanský epos, ale v latinskej básni opísal aj to, ako sa hrá šach; majstrovským ovládaním latinčiny vynikol Pietro Bembo. Záujem o filozofiu a politickú teóriu reprezentuje na hrane materializmu sa pohybujúci aristotelik Pietro Pomponazzi; pod vplyvom Francesca Patrizziho (Frane Petrić) vyrástol Giordano Bruno, proticirkevne zameraný obdivovateľ Mikuláša Kopernika a priekopník novodobého prírodovedného myslenia; platonizmom sa inšpiroval socialistický utopista Tommaso Campanella; objaviteľ Laokoóntovho súsošia Jacopo Sadoleto sa preslávil aj ako latinský básnik a kultivovaný obhajca katolicizmu.

Dalmácia a prostredníctvom jej miest aj Chorvátsko reagovali na talianske podnety pohotovo a priaznivo. Centrami humanizmu sa stali Dubrovník, kde pôsobil básnik Ilija Crijević (lat. Aelius Lampridius Cervinus, de Crieva; *1463, †1520), Split, kde vynikol Marko Marulić (Marulus), a Šibenik, kde pôsobil Juraj Šižgorić (lat. Georgius Sisgoreus). Z chorvátskych humanistov výrazne vstúpili do diania v Uhorsku Ján Vitéz zo Sredny, Ján Pannonius a Antun Vrančić (Verantius, Wrantius alebo Vrantius). Spomedzi filozofov 16. stor. vynikol Francesco Patrizzi pochádzajúci z chorvátskeho ostrova Cres, na strane reformácie sa angažoval Matija Vlačić Ilirik (Flacius Illyricus).

Do Českých zemí začal taliansky humanizmus prenikať už vo svojej prvej, ranej fáze, pričom sa obmedzil na prostredie dvorskej kancelárie a pražského biskupstva (zachovala sa časť korešpondencie Karola IV. a Francesca Petrarcu, s Petrarcom si písal aj Karolov kancelár Jan zo Středy). Vhodné podmienky na jeho šírenie však neboli na pražskej univerzite, nežičilo mu ani obdobie husitských vojen. Presadzovať sa začal až v poděbradskom (Jan z Rabštejna) a ešte viac v jagelovskom období, keď k jeho predstaviteľom patrili Bohuslav Hasištejnský z Lobkovíc, Jan Skála z Doubravky (Dubravius), Šimon (Simon) Fagellus Villaticus (*?, †1549), Augustin Olomoucký (aj Olomúcký alebo Käsenbrot; *1467, †1513) a i. Šírenie humanizmu významne podporil olomoucký biskup Stanislav Turzo (*1470, †1540).

Epocha nástupu mestskej kultúry a ofenzívy reformácie (od 1530) priniesla impozantnú produkciu príležitostnej poézie. Okolo 1550 bola veľmi aktívna básnická skupina Jana Hodějovského z Hodějova (*1496, †1566), mecenáša a organizátora literárneho života, iniciátora najväčšieho súboru latinskej humanistickej poézie 16. stor. Farragines poematum. Patrili do nej Matouš Collinus z Chotěřiny, Tomáš Mitis (Mitys) z Limuz (*1523, †1591) a David Crinitus z Hlavačova, boli s ňou v styku aj slovenskí humanisti. Ako latinskí básnici vynikli aj Šimon Proxenus (*asi 1532, †1575) a Václav Clemens (Klemens; *asi 1589, †1636). Na prelome storočí skladali latinské básne Ján Campanus Vodňanský, Jiří Carolides (Karolides) z Karlsperka (*1569, †1612), Pavel Litoměřický z Jizbice (*1581, †1607) a Elisabetha Ioanna Westonia (pôvodom Angličanka). Spomedzi filológov vynikli Zikmund Hrubý z Jelení (Sigismundus Gelenius) a Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier, autor prvej vedeckej gramatiky češtiny. Za koniec obdobia humanizmu v Česku sa pokladá bitka na Bielej hore (1620), ktorej výsledok donútil protestantov odísť do exilu.

Do Španielska začal humanizmus prenikať z Talianska v polovici 15. stor., keď sa králi Aragónska stali zároveň i vládcami Neapolského kráľovstva a od roku 1468 aj Sicílie. Priaznivé podmienky na jeho šírenie sa vytvorili aj počas vlády katolíckych kráľov Ferdinanda II. Katolíckeho (Aragónskeho) a jeho manželky Izabely I. Katolíckej. Ako filológ vynikol najmä Antonio Elio de Nebrija (Nebrissensis), ako historiograf Juan Ginés de Sepúlveda, ako filozof a pedagóg Juan Luis Vives, ako latinskí básnici Antonio Serón (Sero; *1512, †1568) a Benedictus Arias Montanus (Benedito Arias Montano; *1527, †1598). Strediskom novej vzdelanosti sa stala univerzita v Alcalá de Henares (1498), o ktorej založenie sa zaslúžil humanista, kardinál Francisco Jiménez de Cisneros, vyučovala sa tam aj hebrejčina a aramejčina, vyšla tam Biblia Polyglotta Complutensis (1514 – 17) podľa vzoru Origenovej edície Starého zákona (Hexapla), so súbežným hebrejským, aramejským, gréckym a latinským textom.

V Portugalsku zohral pri šírení humanizmu kľúčovú úlohu kláštor Santa Cruz (Svätého kríža) a univerzita v Coimbre (založená 1307, od 1537 definitívne v Coimbre). Uznávanými latinskými básnikmi boli André de Resende Eborensis (*1500, †1573) a Henrique Caiado (Hermicus Caiadus; *asi 1470, †1509).

Francúzsko bolo k podnetom z Talianska spočiatku rezervované, záujem o ne výrazne ožil až koncom 15., a najmä začiatkom 16. stor., keď nastúpil na trón František I. (1515), ktorý z podnetu humanistu a jedného zo zakladateľov francúzskeho právneho humanizmu i klasickej filológie Guillauma Budého založil v roku 1530 stredisko humanizmu Collegium trilingue regium (neskôr premenované na Collège de France) zamerané na štúdium humanitných vied (ako protiváha scholasticky orientovanej Sorbony). Vplyv talianskeho humanizmu výrazne posilnil aj sobáš kráľa Henricha II.Katarínou Mediciovou (1533). Centrom šírenia humanizmu bola aj tlačiareň Estiennovcov. Rozvíjala sa najmä filológia (najmä grécka), v ktorej vynikli predovšetkým Guillaume Budé, Denis Lambin (Dionysius Lambinus; *1516, †1572), Joseph Justus a Julius Caesar Scaligerovci, ale aj Jacques Lefèvre d’Étaples (preložil Bibliu do francúzštiny), ďalej filozofia (Pierre de La Ramée) a právo (Guillaume Budé, Jean Bodin, Hugues Doneau). Z latinských básnikov vynikli Étienne Dolet (*1509, †1546), Jean Dinemandi nazývaný Dorat (*1508, †1588) a Marc-Antoine Muret (Muretus; *1526, †1585). Do vývinu francúzskeho humanizmu nepriaznivo zasiahli náboženské vojny medzi katolíkmi a protestantmi (→ hugenotské vojny), ktoré vyústili do tragického politického zúčtovania s hugenotmi (mnohí z nich odišli do exilu v Nizozemsku a Nemecku).

Nizozemsko zaznamenalo prudký rozvoj humanizmu v 16. a na začiatku 17. stor. Jeho prvou osobnosťou bol v 15. stor. Rudolphus Agricola. Najvýznamnejší predstaviteľ nizozemského humanizmu Erazmus Rotterdamský však väčšinu života strávil mimo vlasti, vrchol jeho pôsobenia patrí do 1. tretiny 16. stor. Strediskami humanizmu boli univerzita v Leuvene (založená 1425) a na protestantskom severe v Leidene (1575). Vynikajúcu úroveň dosiahla filológia. V nej, ale aj v literárnej tvorbe vynikli Justus Lipsius, Hugo Grotius, Daniël Heinsius (Heyns; *1580, †1655) a Dominicus Baudius (*1561, †1613), básnici Janus Dousa (alebo Douza; vlastným menom Jan van der Does, *1545, †1604) a Janus Secundus (vlastným menom Jan Everaerts, *1511, †1536). Z francúzskych emigrantov bol najvplyvnejší Joseph Justus Scaliger.

Anglicko sa spočiatku stavalo k talianskym podnetom rezervovanejšie než Škótsko. Dôležitú úlohu zohral vplyv Erazma Rotterdamského. Za vlády Henricha VIII. reprezentovali humanistické hnutie najmä William Grocyn (*1446, †1519), John Colet (*asi 1467, †1519), William Lile (aj Lilye), Thomas Linacre, Thomas More (Morus) a John Fisher (aj Fischer). Prudký rozvoj humanizmu nastal až za vlády Alžbety I., keď sa humanistické disciplíny udomácnili na Oxfordskej a Cambridgeskej univerzite; humanistickú literatúru reprezentovali najmä John Owen, George Herbert a Richard Crashaw (*1613, †1649). V Škótsku vynikli George William Buchanan a John Barclay (*1582, †1621).

Do nemeckých krajín sa humanizmus šíril z viacerých centier (panovnícke dvory, univerzity, mestá). Významnú úlohu zohral Bazilej ako miesto konania bazilejského koncilu (1431 – 49), sídlo univerzity (založená 1460) a najväčšej tlačiarne v strednej Európe (Frobeniovci). Tam sa okolo Erazma Rotterdamského sústredila skupina humanistov (Philippus Aureolus Paracelsus; Bonifatius Amerbach, *1495, †1562; Henricus Glareanus, vlastným menom Henrich Loriti, *1488, †1563), s ktorým úzko spolupracovali vzdelanci zo Štrasburgu (Sebastian Brant, Jakob Wimpfeling), Sélestatu (Beatus Rhenanus) a Freiburgu (Ulrich Zasius, *1461, †1535; Jakob Locher, nazývaný Philomusus, *1471, †1528). Podobnú úlohu zohrala Viedeň prostredníctvom panovníckeho dvora (Fridrich III. Habsburský; Maximilián I.; Ferdinand I., ktorého učiteľom bol Erazmus Rotterdamský) a univerzity (založená 1365). Hlavnými predstaviteľmi humanistického hnutia tam boli Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.), Regiomontanus, Georg von Peurbach, básnik a putovný humanista Konrad Celtis, ktorý bol zakladateľom literárnej spoločnosti Sodalitas litteraria Danubiana a učiteľom humanistického básnika, diplomata a lekára Johanna Cuspiniana (vlastným menom Spiessheimer, *1473, †1529), ako aj Joachima Vadiana. Z Viedne sa humanizmus ďalej šíril do Podunajska a Tirolska. Medzi juhonemeckými centrami vynikol Tübingen ako pôsobisko Johanna Reuchlina a Heinricha Bebela (*1472, †1518). Humanistické hnutie v ríšskych mestách viedli vzdelaní príslušníci patriciátu, napr. v Norimbergu Willibald Pirckheimer (aj Pirkheimer; *1470, †1530), v Augsburgu Conrad Peutinger (*1465, †1547, podľa neho je nazvaná kópia rímskej mapy z 12. stor. Tabula Peutingeriana). Na univerzite v Erfurte stál na čele humanistického básnického krúžku Conradus Mutianus Rufus (Konrad Mutian), jeho členmi boli Euricius Cordus (*1486, †1535), Joachim Camerarius (*1500, †1574), Helius Eobanus Hessus (*1488, †1450) a Johannes Crotus Rubeanus (Rubianus, vlastným menom Jäger, *1480, †1545).

Čoraz výraznejším prvkom sa stávala polemika proti rímskej cirkvi (Ulrich von Hutten). Medzi humanistami a ich protivníkmi bol obzvlášť prudký spor Johanna Reuchlina s Johannom Pfefferkornom, obrátencom zo židovstva, o tom, či treba zachovať nebiblické židovské písomníctvo. Na podporu Reuchlina, ktorý sa vyjadril v prospech jeho zachovania, vznikol z podnetu erfurtského krúžku anonymný pamflet Epistolae obscurorum virorum (Listy tmárov; 1. časť 1515, 2. časť 1517) zosmiešňujúci jeho protivníkov ako barbarov. Autorom prvej časti bol o. i. Johannes Crotus Rubeanus, druhej pravdepodobne Ulrich von Hutten. Vďaka množstvu osobností aj šírke záberu (od filológie cez poéziu, epištolografiu, cestopisnú a dejepisnú spisbu až po vlastivedné bádanie) získal nemecký humanizmus v zaalpskej Európe vedúce postavenie.

Druhú etapu vývinu humanizmu v Nemecku poznačil nástup reformácie a rozdelenie vzdelancov na dva tábory: stúpenci Erazma Rotterdamského sa odvrátili od reformácie, Martina Luthera podporovali príslušníci mladšej generácie. Dominantnou postavou reformačného humanizmu bol Filip Melanchton, ktorému sa podarilo prekonať Lutherov odpor proti humanizmu. Jeho vplyv vyjadruje titul praeceptor Germaniae (učiteľ Nemecka) a vďaka nemu získala vedúce postavenie univerzita vo Wittenbergu. V tomto období vynikli mnohí dejepisci (Johannes Carion, *1499, †1537 alebo 1538; Johannes Sleidanus, vlastným menom Johannes Philippi, *1506, †1556), básnici (Johannes Stigelius, Stigel, *1515, †1562; Georg Sabinus, *1508, †1560; Petrus Johannes Lotichius, *1598, †1669) i dramatici (Thomas Naogeorgus, *1511, †1563; Friedrich Dedekind, *okolo 1525, †1598). Protireformačný tábor reprezentovali napr. Johannes Cochläeus (*1479, †1552) a Johannes Eck (vlastným menom Johannes Mayer, *1486, †1543). O rozvoj školstva sa zaslúžil najmä Johannes Sturm, na katolíckej strane jezuiti.

Do Poľska priniesli humanizmus zahraniční vzdelanci Kallimach (Callimachus) a Konrad Celtis, ktorí predtým pôsobili (o. i.) v rímskej akadémii Sodalitas Quirinalis. Šírenie humanizmu podporil sobáš (1518) kráľa Žigmunda I. Starého (vládol od 1506) s Bonou (*1494, †1557) pochádzajúcou z talianskeho rodu Sforzovcov i kult Erazma Rotterdamského. Na začiatku 16. stor. akceptovala humanizmus aj krakovská univerzita, kde pôsobil napr. Laurentius Corvinus Novoforensis (Raabe, resp. Rabe; *1465, †1527) pochádzajúci zo Sliezska, a kde študoval Mikuláš Kopernik. Humanizmus podporoval aj vysoký katolícky klérus (Jan Łaski, *1456, †1531; Piotr Tomicki, *1464, †1535). V latinskej spisbe vynikli Jan Długosz, Paweł z Krosna (Crosnensis) nazývaný Ruthenus (*1470 alebo 1474, †1517), Andrzej Krzycki (Critius; *1482, †1537), Jan Dantyszek (Dantiscus; *1485, †1548), Jan z Wiślicy (Ioannes Vislicensis, Ioannes Vislicius; *asi 1485, †asi 1520) a Klemens Janicki (Clemens Janicius, *1516, †1543). Politickej teórii sa venoval Andrzej Frycz Modrzewski (Modrevius).

Uhorsko (a Slovensko) sa pomerne skoro dostalo do styku s humanizmom, o. i. vďaka pôsobeniu talianskeho humanistu Pietra Paola Vergeria staršieho (lat. Petrus Paulus Vergerius) v 1. polovici 15. stor. na dvore Žigmunda Luxemburského. Rozvíjať sa však začal až za vlády Mateja I. Korvína, čo sa prejavilo založením reprezentatívnej Knižnice Mateja Korvína (Bibliotheca Corviniana) v Budíne (1467 alebo 1471) a Univerzity Istropolitany (Academia Istropolitana) podľa bolonského vzoru v Bratislave (1465). O vznik univerzity sa zaslúžil humanisticky orientovaný ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny (jej prvý kancelár), ktorého synovcom bol výborný latinský básnik Ján Pannonius. Matejov dvor i vďaka sobášu s dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I. Beatricou Aragónskou (1476) hostil veľa talianskych vzdelancov, z ktorých vynikli Antonio Bonfini, Galeotto Marzio a Peter Ransanus. V období vlády Jagelovcov (1440 – 44 a 1490 – 1526) preukázali literárne schopnosti rovnako z Talianska pochádzajúci cirkevný hodnostár a diplomat Hieronymus Balbus a Riccardo Bartolini (*1475, †1529). V Olomouci pôsobiaci Stephan Stieröchsel rozvinul latinskú epiku. V tom období začal humanizmus prenikať do latinských škôl slobodných kráľovských miest a vzrástol podiel viedenskej a krakovskej univerzity na jeho šírení; na krakovskej univerzite pôsobil napr. latinský básnik Ján Baptista z Banskej Bystrice (Novisoliensis, Novosolensis alebo Neosoliensis; *okolo 1475, †1550). Krúžok humanistov pri Uhorskej kráľovskej kancelárii v Budíne sa venoval platonizmu. Kult Erazma Rotterdamského šírili vychovávateľ a neskôr tajomník Ľudovíta II. Jagelovského Jakob (Jacobus, Iacobus) Piso (†1527), Levočan Ján Henkel (Henckel), kaplán a tajomník kráľovnej Márie, neskorší ostrihomský arcibiskup, historiograf Mikuláš Oláh, ako aj v Krakove pôsobiaci lekár Ján Antoninus (Cassoviensis) z Košíc. Ako mecenáš humanistov hral dôležitú úlohu Alexej Turzo (*1490, †1534). V Erazmovom duchu sa vyvíjala aj tvorba Valentina Ecchia. Jeho generačný spolupútnik Juraj Werner (Wernher) je autorom významných prírodovedných spisov. Ďalší vývin humanizmu v Uhorsku bol poznamenaný porážkou pri Moháči (1526) s následnou okupáciou časti Uhorska Turkami a ofenzívou reformácie. Kultúrne strediská sa presunuli zväčša na územie Slovenska a Sedmohradska, väčšina študentov odchádzala na univerzitu vo Wittenbergu. Spomedzi jej absolventov vynikol Melanchtonov žiak a priateľ, rektor latinskej školy v Bardejove Leonard Stöckel. V Sedmohradsku šírili reformačný humanizmus brašovský tlačiar a farár Johannes Honter (Honterus; *1498, †1549) a jeho spolupracovník Valentin Wagner (*po 1510, †1557). V Kluži bol činný Albert Senci Molnár (Szenci) pochádzajúci zo Senca. V dejinách maďarského jazyka a literatúry zohral významnú úlohu wittenberský študent János Sylvester.

V 40. rokoch 16. stor. sa začala zlatá éra humanistickej poézie na Slovensku, najmä ako básnici vynikli Pavol Rubigal, Juraj Purkircher, Martin Rakovský a Juraj Kopaj (Copay, Koppay, Koppai). Utvorilo sa aj niekoľko básnických krúžkov, napr. v Trenčíne, ktorý viedol Valerián Mader, a v Bratislave krúžok Mikuláša Ištvánffyho (*1538, †1615), ktorý sa presadil aj ako historik, kratší čas aj krúžok Martina Rakovského a Zachariáša Mošovského, ktorého členmi boli aj Juraj Purkircher, Žigmund Torda (Sigismundus Gelous Torda) pôvodom zo Sedmohradska a filológ a historiograf Ján Sambucus. Výborným latinským básnikom bol Sedmohradčan Christian Scheser (Schesäus, lat. Christianus Schesaeus; *1535/36, †1585). Celý rad humanistov pôsobil v Čechách, napr. Juraj Kopaj, Mikuláš Rakovský, Vavrinec Benedikt z Nedožier a Adamus Proserchomus (16. – 17. stor.). Záverečnú etapu vývinu humanizmu predstavujú básnici Ján Filický a Peter Fradelius, najmä o prírodné vedy sa zaujímali Daniel Basilius a Ján Jessenius. Najplodnejším latinským básnikom bol Ján Bocatius, ktorého tvorba vykazuje známky manierizmu. Na prelome storočí sa školský humanizmus stal súčasťou súťaže medzi konfesiami. Koniec obdobia humanizmu v Uhorsku sa tradične vymedzuje rokom 1635 (založenie Trnavskej univerzity);

3. označenie viacerých filozofických, politických a iných myšlienkových smerov, ktoré za ústredný bod svojho záujmu vyhlasujú osobnosť človeka. K tejto myšlienke sa hlási veľa novodobých filozoficko-antropologických systémov, napr. idealistický humanizmus, reálny či konkrétny humanizmus (→ Karol Marx), existenciálny humanizmus (→ Jean-Paul Sartre), pragmatický humanizmus (→ John Dewey), integrálny humanizmus (→ Jacques Maritain);

4. označenie polemicky nenáboženskej, čisto sekulárnej kultúry používané niektorými zoskupeniami.

Zverejnené v apríli 2010.

Humanizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-11-27]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/humanizmus