Aachenský mier [á-] — mierová zmluva uzavretá 18. 10. 1748 v Aachene. Ukončila 8 rokov trvajúce vojny o rakúske dedičstvo, podľa nej sa Mária Terézia definitívne vzdala Sliezska v prospech Pruska, s ktorým bol už uzavretý Drážďanský mier, Parmy a Piacenze; Francúzsko jej vrátilo Rakúske Nizozemsko (Belgicko). Medzinárodne bola uznaná pragmatická sankcia umožňujúca Habsburgovcom nástupníctvo aj v ženskej línii.
Abbásovci — druhá dynastia arabských kalifov (750 – 1258) vládnuca v Bagdade, neskôr náboženskí hodnostári v Egypte (1261 – 1517). Svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása (*565, †653). Zakladateľom dynastie Abbásovcov bol Abu l-Abbás, ktorého 750 vyhlásilo opozičné hnutie za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu zvrhnutých Umajjovcov (s výnimkou Abdarrahmána I.). Jeho nástupca al-Mansúr založil Bagdad a 762 doň preniesol sídlo kalifátu. Bagdad sa stal strediskom rozsiahleho obchodu s Indiou, Čínou a európskymi krajinami. Za Abbásovcov sa rozpadla kmeňová spoločnosť Arabov a došlo k právnemu zrovnoprávneniu Arabov i ostatného moslimského obyvateľstva. Ríša bola rozdelená na provincie na čele s emirmi. Najväčší rozmach dosiahla koncom 8. a začiatkom 9. stor., a to najmä za Hárúna ar-Rašída a al-Ma’múna. Od začiatku 10. stor. sa rozpadávala, 945 kalifát zanikol. Moc prevzali Bújovci, Abbásovci zostali iba duchovnými vodcami s výnimkou kalifa Násira (*1180, †1225). Po dobytí Bagdadu Mongolmi 1258 abbásovský kalifát definitívne zanikol.
Abdalmalik ibn Marván, 646 alebo 647 – október 705 — arabský kalif z dynastie Umajjovcov (od 685). Za jeho vlády Arabi natrvalo dobyli sev. Afriku. Zaviedol v celom kalifáte arabčinu ako administratívny jazyk, vykonal reformu štátnej správy, organizoval poštu, začal raziť zlaté a strieborné mince.
Abdarrahmán I., Abd ar-Rahmán I. ibn Mu’ávija, asi 734 Damask – 30. 9. 788 Córdoba — arabský emir z dynastie Umajjovcov, prvý nezávislý od Damasku, zakladateľ arabského impéria na Pyrenejskom polostrove. Po abbásovskom prevrate 750 ako jediný z umajjovskej dynastie unikol vraždeniu najprv do Palestíny, potom do sev. Afriky a nakoniec do Španielska. Zjednotil tam žijúcich Arabov a 756 vytvoril samostatný Córdobský emirát (neskorší → Córdobský kalifát). R. 778 úspešne bojoval proti Karolovi Veľkému. Podporoval staviteľstvo, v Córdobe dal postaviť prvú mešitu v Španielsku.
Abdarrahmán II., Abd ar-Rahmán II., 788 Toledo – 22. 9. 852 Córdoba — štvrtý nezávislý emir v Córdobe (822 – 852) z dynastie Umajjovcov. Dal stavať cesty, mosty a vodovody, v Córdobe záhrady, mešity a školy, prispel k rozvoju obchodu. Podporoval rozvoj hudby a poézie.
Abdarrahmán III., Abd ar-Rahmán III., 889 – 15. 10. 961 Córdoba — ôsmy nezávislý córdobský emir (912 – 929) z dynastie Umajjovcov, prvý, ktorý v Španielsku prijal titul kalif (929). Za jeho vlády dosiahol emirát (resp. kalifát) najväčší územný rozsah. Bojoval proti kresťanským panovníkom Kastílie a Leónu, v Afrike a Stredozemnom mori proti arabsko-berberskej dynastii Fátimovcov. Pri výbojoch na severe Afriky dobyl Ceutu (931), na Pyrenejskom polostrove Toledo (932). V niekoľkých bitkách porazil kráľa Leónu (porážku utrpel iba 939 pri Salamance); León a Navarra platili od 955 daň. Označovaný za jedného z najschopnejších vladárov záp. islamských krajín. V emiráte nastolil vnútorný mier, podporoval stavebníctvo, pri Córdobe dal postaviť palác Medina az-Zahrá. Prvý z arabských panovníkov na Pyrenejskom polostrove, ktorý dal raziť mince so svojím menom.
Abd Ar-Razzák as Samarkandí, aj Abd-ur-razzák, 1413 Herát, dnes v Afganistane – 1482 tamže — stredoázijský (perzský) historik a politický dejateľ. Väčšinu života prežil v Samarkande. Pôsobil v diplomatických službách v Indii. Od 1463 šejk v Heráte. Opísal dejiny Mongolov, chána Timúra a jeho potomkov v období 1304 – 1471.
Abdéra — starogrécke mesto na severnom pobreží Egejského mora v Trácii oproti ostrovu Thasos. Založené okolo 650 pred n. l., významný prístav, člen Aténskeho námorného spolku. Niekoľkokrát zničené vo vojnách a znova obnovené. Narodili sa tu filozofi Démokritos, Leukippos a Prótagoras. Obyvatelia mesta mali už v staroveku povesť zaostalých, hlúpych ľudí, v novoveku sa mesto stalo synonymom Kocúrkova, a to najmä zásluhou nemeckého spisovateľa Ch. M. Wielanda a jeho diela Dejiny Abdérčanov (1774).
Abú Bakr, 573 Mekka – 22. 8. 634 Medina — prvý legitímny arabský kalif (632 – 634), jeden z najstarších prívržencov Mohameda (otec Mohamedovej obľúbenej manželky Ajše). Upevnil pozície islamu v Arábii, jeho vojská prenikli do Sýrie a Iraku, kde dosiahli prvé víťazstvá nad Byzantíncami (júl 634 pri Adžnádajne).
Abú Ghuráb — archeologická lokalita v Egypte asi 10 km juhozápadne od Gízy. Výskumy Nemeckej orientálnej spoločnosti tam koncom 19. stor. odhalili zvyšky monumentálneho slnečného chrámu Šesepibre, ktorý dal postaviť panovník 5. dynastie Niuserre. Chrám sa skladal z údolného chrámu, zo vzostupnej cesty a zádušného chrámu. V okolí údolného chrámu nachádzajúceho sa na rozhraní úrodnej pôdy a púšte sa rozprestierala rozľahlá sídlisková aglomerácia. Vzostupná cesta, ktorá pokračovala juhozápadným smerom do púšte, sa napájala na vých. ohradný múr zádušného chrámu obdĺžnikového pôdorysu. V záp. časti chrámu bol mohutný podstavec so žulovým obložením, na ktorom stál vysoký obelisk vybudovaný z vápencových blokov. Na vých. úpätí podstavca sa dodnes nachádza monumentálny alabastrový oltár, ktorého strany imitujú hieroglyf hetep a ktorý je orientovaný na štyri svetové strany. Na juž. úpätí podstavca stála pôvodne kaplnka, ktorej steny boli zdobené hieroglyfickými textami a reliéfmi (o. i. torzo scény obradu napínania lana, ktoré patrilo k zakladaciemu rituálu vykonávanému na začiatku každej nábožensky významnej stavby). V podstavci viedla k obelisku chodba s úzkym schodiskom, ktorej steny boli tiež zdobené reliéfmi (scény sviatku sed, ročné obdobia a i.). Vo vých. časti nádvoria chrámu boli umiestnené kruhové bazény používané pri kultových obradoch, juž. od neho bola objavená vých.-záp. orientovaná štruktúra zo sušených tehál v tvare lode, ktorá zrejme predstavovala jednu z posvätných slnečných bárok boha Re.
Abu l-Abbás, ? – jún 754 zaniknutá lokalita Anbar (v blízkosti mesta Fallúdža), Irak — prvý arabský kalif (od 749), zakladateľ dynastie Abbásovcov; pretože dal vyvraždiť všetkých príslušníkov zvrhnutej dynastie Umajjovcov (okrem Abdarrahmána I.), nazývaný As-Saffáh (Krviprelievač).
Abú Muslim al-Churásání, asi 727 – február 755 — vodca povstania v Chorásáne (746 – 749), ktoré zvrhlo Umajjovcov a nastolilo vládu Abbásovcov. Od 750 miestodržiteľ v Chorásáne. Jeho stúpenci ho považovali za kalifa, preto ho kalif al-Mansúr dal zavraždiť.
Abúsír, gr. Busiris — archeologická lokalita na záp. brehu Nílu asi 25 km juhozáp. od Káhiry predstavujúca rozľahlé pohrebisko Starej ríše s kráľovskými a súkromnými hrobkami. Na práce nemeckých egyptológov zo začiatku 20. stor. nadviazali v 60. rokoch výskumy Čs. (dnes Českého) egyptologického ústavu Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, ktoré pokračujú dodnes. Na sev. hraniciach sa rozkladajú zvyšky slnečného chrámu postaveného prvým panovníkom 5. dynastie Weserkafom. Abúsíru dominujú pyramídy panovníkov Sahureho, Neferirkareho a Niuserreho z 5. dynastie. Južne a juhozápadne od Neferirkareho pyramídy sa nachádza pyramídový komplex jeho manželky Chentkaus II. a nedokončená pyramída kráľa Raneferefa. V okolí kráľovských pyramíd sú hrobky príslušníkov kráľovských rodín a vysokých štátnych úradníkov, ku ktorým patrí aj hrobka vezíra a Niuserreho zaťa Ptahšepsesa. Súkromné hrobky typu mastaby siahajú až k juž. hraniciam Abúsíru so Sakkárou. Juhozápadne od Raneferefovej nedokončenej pyramídy je skupina šachtových hrobov, ktoré pochádzajú z 26. – 27. dynastie. Z nich sa dosiaľ podarilo preskúmať hrobku Udžahorresneta a Iufaa.
Abydos [gr.], egypt. Abdžu, arab. Arába el-Madfúna — rozľahlá archeologická lokalita v Hornom Egypte na záp. brehu Nílu. V sev. časti nazývanej Kóm es Sultán sa nachádzajú zvyšky mestského osídlenia pochádzajúce z ranodynastického obdobia. Bol tam postavený chrám zasvätený bohovi Chentejimentejuovi (aj Chontamentej), ktorý neskôr splynul s bohom Usirom. V priestoroch chrámu boli objavené početné stély s kráľovskými dekrétmi a výsadami. Vďaka Usirovmu kultu sa Abydos stal významným náboženským a pútnickým centrom celého Egypta, preto jeho územie pokrývajú hrobky od preddynastického až po koptské obdobie. V oblasti Umm el-Káb sa nachádzajú zvyšky hrobiek kráľov z 1. a 2. dynastie; najnovšie výskumy tam však objavili doklady o kráľoch pochádzajúcich z ešte staršieho obdobia, zaradených k tzv. dynastii 0. Hrobky ranodynastických kráľov sa skladali z jednoduchej vymurovanej pohrebnej komory zastrešenej brvnami. Nadzemné časti sa nezachovali, predpokladá sa však, že ich tvorili násypy piesku ohradeného postrannými múrmi. Kráľovské hrobky boli obklopené ohradným múrom a vedľajšími hrobkami a predpokladá sa, že s nimi boli funkčne spojené rozľahlé tehlové stavby v severnej časti Abyda, v súčasnosti nazývanej Šunet el-Zebíb. Od Str. ríše si egyptskí panovníci stavali v Abyde kenotafy. Z nich najznámejší a najvýznamnejší je tzv. Memnonion Setchiho I., ktorý dokončil jeho syn a následník Ramesse II. Z priestorov tohto chrámu pochádza zoznam egyptských panovníkov od najstaršieho obdobia do 19. dynastie, jeden z mála vzácnych písomných prameňov k chronológii egyptských dejín. Severozáp. od chrámu Setchiho I. sú zvyšky kenotafu Ramesseho II.
Abydos — antické maloázijské prístavné mesto na najužšom mieste Hellespontu (Dardanely). Založené okolo 700 pred n. l. Známe mostom, ktorý tam dal 480 pred n. l. vybudovať Xerxés, 334 pred n. l. tadiaľ prechádzal Alexander III. Veľký, v 14. stor. ho zničili Turci. Podľa antických bájí žil v Abyde Leandros (→ Hero a Leandros).
adoptívni cisári — dynastia rímskych cisárov vládnucich 98 – 180. K adoptívnym cisárom patrili Nerva (96 – 98), Traján (98 – 117), Hadrián (117 – 138), Antoninus Pius (138 – 161) a Marcus Aurelius (161 – 180). Označenie vychádza z princípu, podľa ktorého si vládnuci panovník vybral nástupcu a adoptoval ho za syna. Rímska ríša vtedy prechádzala obdobím najväčšieho rozkvetu, za Trajána dosiahla najväčší územný rozsah.
adresa [fr.] —
1. v poštovom styku údaj o mene, mieste alebo o spôsobe dodania (poštový priečinok, P. O. Box doplnený číslom, poste restante), prepravné údaje (poštové smerovacie číslo s názvom dodacej pošty); pri zásielkach do cudziny aj krajina určenia;
2. inform. celé číslo bez znamienka používané na výber pamäťovej bunky z hlavnej pamäte počítača alebo z iných pamätí a zariadení. Adresu generuje spravidla procesor a vysiela ju na adresovú zbernicu, ktorá môže byť pripojená k pamäti, k jednotke správy pamäte, príp. k iným zariadeniam. Vzhľadom na rôzne adresovacie mechanizmy (→ adresovanie, → virtuálna pamäť) sa používajú aj bližšie špecifikujúce označenia adresy (absolútna adresa, relatívna adresa, virtuálna adresa, fyzická adresa). Konečným cieľom použitia adresovacích mechanizmov je určenie efektívnej adresy (skutočnej adresy). V elektronickej pošte je adresa symbolické označenie elektronickej poštovej schránky používateľa, ktorá slúži na príjem a uchovávanie korešpondencie;
3. → inskripcia.
Aemilius Paullus [émilijus], Lucius, St., genitív Aemilia Paulla, ? – 2. 8. 216 pred n. l. — rímsky politik, konzul a vojvodca z významnej patricijskej rodiny, otec Lucia Aemilia Paulla Ml. Padol v bitke s Hannibalom pri Cannae.
Aemilius Paullus [émilijus], Lucius, Ml., genitív Aemilia Paulla, okolo 228 pred n. l. – 160 pred n. l. — rímsky konzul (182 a 168 pred n. l.) a vojvodca, syn Lucia Aemilia Paulla St., jeho adoptívnym synom bol Scipio (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor). R. 168 pred n. l. porazil pri Pydne posledného macedónskeho kráľa Persea, čím ukončil tretiu macedónsku vojnu, dostal čestné meno Macedónsky. Antickí autori ho pokladali za pravého Rimana a priateľa Grékov. Jeho životopis napísal Plutarchos.
Aequovia [ékvo-], lat. Aequi — staroveký národ v strednej Itálii. Sídlil v horách na východ od Ríma až po Fucinské jazero, v 5. stor. pred n. l. sa usiloval presídliť k morskému pobrežiu, Rimania ho však porazili. R. 304 pred n. l. Rimania ovládli mesto Alba Fucens, usadili tam svojich kolonistov a Aequov si definitívne podrobili. Počas vojny s Hannibalom Aequovia zostali verní Rímu. Najvýznamnejšie mestá na ich území boli Alba, Tibur (dnes Tivoli) a Praeneste (dnes Palestrina).
aes grave [és; lat. ťažká meď] — najstaršia rímska minca okrúhleho tvaru, liata z medi, s reliéfnym vyobrazením hlavy bohyne Romy a býka, resp. hlavy Romy a kolesa, hlavy bohov Fonta (Fons), Merkúra, Apolóna a Jana (Janus); používaná od 3. stor. pred n. l. Vážila 327 g, v staršom období 273 g. Našla sa aj na Slovensku (laténske sídlisko v Nitre).
aes rude [és; lat. surová meď] — najstaršie rímske platidlo používané na území Itálie v 1. tisícročí pred n. l. až do zavedenia aes signatum v 5. stor. pred n. l. Boli to nespracované kusy medi (hrudy alebo zliatky) s hmotnosťou 2 g až 2,5 kg, ktoré sa museli pri výmene vždy znova vážiť.
aes signatum [és; lat. značkovaná meď] — rímske predmincové platidlo, ktoré asi od 5. stor. pred n. l. vystriedalo aes rude; tvorí prechod k aes grave. Boli to kusy medi stanovenej váhy odliate do tvaru štvorhranných platničiek s rozmermi asi 9 x 17 cm a s hmotnosťou 1 000 – 1 830 g, označené reliéfnym obrazom býka, barana, koňa, orla, trojzubca ap., zriedkavo aj s legendou.
Africanus [áfriká-] —
1. → Julius Africanus (Sextus Iulius Africanus);
2. → Leo Africanus;
3. → Scipio Africanus St. (Publius Cornelius Scipio Africanus Maior);
4. → Scipio Africanus Ml. (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor)
Agamemnón — legendárny achájsky kráľ, vládca v Mykénach. Jeho otec bol Atreus, ktorý zavraždil synov vlastného brata Thyesta. Keď Thyestov syn Aigisthos zabil Atrea, Agamemnón musel s bratom Menelaom ujsť do Sparty, neskôr sa vrátil do Mykén, zabil strýka a stal sa mykénskym kráľom. S manželkou Klytaimnéstrou mal syna Oresta a dcéry Elektru, Ifigéniu a Chrysothemidu (Chrysothemis). Počas trójskej vojny hlavný veliteľ achájskych vojsk, po dobytí Tróje a návrate do Mykén zavraždený manželkou a jej milencom Aigisthom. Pochovaný pri hradbách mesta. Otcovu smrť pomstil Orestés.
Osudy Agamemnóna a jeho rodiny sú námetom Homérovho eposu Ilias, antických (Aischylos: Oresteia; Sofoklés: Elektra; Euripidés: Orestés, Ifigénia v Aulide, Ifigénia v Tauride), ale aj novodobých tragédií (V. Alfieri: Agamemnón; tetralógia G. Hauptmanna a i.). Keď H. Schliemann objavil 1876 prvé šachtové hroby v Mykénach, domnieval sa, že odkryl Agamemnónov hrob, a nazval podľa neho jednu zlatú masku; bol to však omyl, pretože hroby boli zo 16. – 15. stor. pred n. l.
Agathoklés [-to-], genitív Agathokla, 361 – 289 pred n. l. (otrávený) — grécky vojvodca a štátnik, 316 – 289 pred n. l. tyran v Syrakúzach. Vojnami a diplomaciou dosiahol vedúce postavenie Syrakúz v spolku sicílskych miest. R. 312 (alebo 310) pred n. l. podnikol námornú výpravu do severnej Afriky a ovládol takmer celé územie Kartága, 307 pred n. l. (podľa iných zdrojov 304 pred n. l.) prijal kráľovský titul, oženil sa s Theoxenou, dcérou egyptského kráľa Ptolemaia I. Sótéra. Jeho dcéra Lanassa sa vydala za kráľa Pyrrha z Epiru.
Agatón, gr. Agathón, asi 445 pred n. l. Atény – 400 pred n. l. Pella — grécky autor tragédií. Spracúval fiktívne nemytologické témy, piesne zboru vyňal z kontextu hry. Priateľ sofistov (Hippias z Elidy, Prótagoras, Prodikos) i Sokrata. Viackrát zvíťazil v súťaži o najlepšiu tragédiu (→ dionýzie; Platón situoval dialóg Symposion do Agatónovho domu, v ktorom sa konala hostina na počesť jeho prvého víťazstva na lénajach 416 pred n. l.). Po 411 pred n. l. odišiel na dvor macedónskeho kráľa Archelaa v Pelle, kde sa spoznal s Euripidom. Agatónove tragédie, z ktorých sa zachovali iba fragmenty, boli ovplyvnené rétorikou Gorgia z Leontín, útočil na ne vo svojich komédiách Aristofanés.
Agésilaos, genitív Agésilaa, 444 pred n. l. – 361 pred n. l. Kyréna — spartský kráľ od 401 pred n. l. Veliteľ gréckych vojsk v boji proti Peržanom, 395 – 387 pred n. l. bojoval proti koalícii Atén, Megary, Téb, Korintu a Argu, ktoré sa bránili spartskej hegemónii. Mal hlavný podiel na uzavretí Antalkidovho mieru (aj kráľovský mier; → Antalkidas), ktorým sa skončili vojny s Perziou. Na základe mierových podmienok grécke mestá v Malej Ázii zostali pod nadvládou Peržanov, mestá v Grécku boli vyhlásené za slobodné, ale museli rozpustiť všetky spolky okrem Peloponézskeho. Hegemónia Sparty bola zlomená po porážkach pri Leuktre (371 pred n. l.) a Mantineii (362 pred n. l.). Agésilaos hľadal pomoc v Egypte, pri spiatočnej ceste zomrel v Kyréne. Jeho životopis napísali Xenofón, Plutarchos a Nepos.
Aghlabovci [-gla-] — dynastia arabských emirov vládnuca 800 – 909 v sev. Afrike. Založil ju abbásovský guvernér Ibráhím ibn al-Aghlab (vládol 800 – 812). V rámci abbásovského kalifátu vytvoril nezávislý sunnitský emirát so sídlom v Kajruváne. Na začiatku 9. stor. Aghlabovci ovládli Tunisko, Tripolsko a časť Alžírska, 827 – 831 Sicíliu, 868 Maltu, neskôr aj juž. Taliansko. Ich loďstvo predstavovalo v 9. stor. vedúcu námornú silu v Stredomorí. R. 909 bol štát Aghlabovcov oslabený medzikmeňovými spormi a vyvrátený šíitskými Fátimovcami.
Agis, genitív Agida — meno niekoľkých príslušníkov starobylého kráľovského rodu v starovekej Sparte:
Agis II. — kráľ 427 – 399 pred n. l., preslávil sa v peloponézskej vojne, ktorú viedla Sparta s Aténami;
Agis III. — kráľ 338 – 331 pred n. l., bojoval proti Alexandrovi III. Veľkému, porazil ho však Antipatros a v boji zahynul;
Agis IV. — kráľ 245/244 – 241 pred n. l., spoluvládca Léonida II. Usiloval sa pomocou reformy zaviesť staré zriadenie a obnoviť platnosť Lykurgovej ústavy. Chcel prerozdeliť pôdu a udeliť občianske práva cudzincom usadeným v Sparte – perioikom. Dal spáliť dlžobné úpisy, reforma sa však neuskutočnila. R. 242 pred n. l. zosadil svojho spoluvládcu Léonida II. a na jeho miesto dosadil Kleombrota II. (Kleombrotos). Zatiaľ čo Agis IV. bojoval proti susedným Aitolom, Leónidas II. využil jeho neprítomnosť, opäť získal moc v Sparte, dal Agida zatknúť a popraviť. V jeho reformách pokračoval o niekoľko rokov neskôr kráľ Kleomenés III. Životopis Agida IV. napísal Plutarchos. Námet tragédie Agis (Agide, 1788) V. Alfieriho.
agnostos theos, gr. neznámy boh — v pohanskom staroveku nápisy na oltároch zo strachu pred zanedbaním kultu niektorého z božstiev. Oltár neznámemu bohu v jednom z aténskych chrámov podnietil apoštola Pavla ku kázni na túto tému na aténskom Areopágu (Sk 17, 22 – 23).
agonistika, gr. agónistiké, agónismos — pretekárske umenie; amatérske preteky na hrách v starovekom Grécku (antické olympijské hry, isthmické hry, nemejské hry, pýtické hry a i.). Pretekali na nich agonisti (gr. agónistés, množné číslo agónistai), t. j. slobodní Gréci (otroci nepretekali s výnimkou vozatajských pretekov na dvojkolesových vozoch). Súťažilo sa najmä v behu (dromos – na 1 stadion, asi 200 m, diaulos – na 2 stadiá, asi 400 m, a dolichos – asi 1 500 – 2 000 m), skoku do diaľky (halma), v hode oštepom (akontion), hode diskom, zápase (palé), pästnom boji (pygmé), pankratione (spojenie zápasu s boxom), hipických súťažiach, ako aj v hudbe, speve, tanci, poézii a rečníctve. Počas lénají a dionýzií sa konali súťaže (gr. agón, lat. certamen) výhradne zamerané na dramatickú tvorbu.
agora [gr.] — v starovekých gréckych mestách námestie, kde sa konali trhy a verejné zhromaždenia občanov, centrum verejného života. Agory spočiatku nepravidelného, neskôr pravouhlého pôdorysu obklopovali ochodze, sklady, verejné budovy – buleutérion (radnica), prytaneion (sídlo výkonných úradníkov), chrámy a divadlá. Zdobili ich sochy významných obyvateľov mesta. Od helenistického obdobia agory uzatvárali stĺporadia (stoy) slúžiace na súdne pojednávania alebo na výstavné účely, ako aj monumentálne brány. Najznámejšia bola aténska agora severozápadne pod Akropolou (→ Atény). Obklopovali ju stĺporadia, v blízkosti bol Héfaisteion a domy remeselníkov. Pod agorou sa našlo veľké množstvo črepín (ostrakónov) používaných pri súdoch. Grécke maloázijské mestá mávali viaceré agory s rôznymi funkciami. Známe agory boli aj v Miléte a v Priéné v Malej Ázii.
Agricola [-ko-], Gnaeus Iulius, 13. 6. 40 – 23. 8. 93 — rímsky politik. Zastával významné štátne úrady, za cisára Vespaziána pôsobil v Akvitánii, 77 – 84 miestodržiteľ v provincii Británia, kde rozšíril rímsku moc až na sever. Jeho loďstvo prvýkrát oboplávalo ostrov. Cisár Domicián ho odvolal z funkcie a ďalej už v politickom živote nepôsobil. Agricolov život opísal jeho zať, rímsky historik Tacitus.
Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).
Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).
Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.
Agrippa, Marcus Vipsanius, asi 63 pred n. l. – marec 12 pred n. l., Kampánia — rímsky politik a vojvodca, blízky priateľ cisára Augusta, jeho vojenský veliteľ a strojca jeho víťazstiev. Po Caesarovej smrti mu pomáhal bojovať v perusijskej vojne (42 – 41 pred n. l.), ako konzul zvíťazil 37 pred n. l. nad Sextom Pompeiom pri Naulochu, 31 pred n. l. porazil v bitke pri Aktiu vojsko M. Antonia a Kleopatry. Prvou Agrippovou manželkou bola Caecilia Pomponia Attica (nazývaná aj Pomponia Attica, *51 pred n. l.), ktorej otcom bol Atticus, jeho treťou manželkou sa 21 pred n. l. stala Augustova dcéra Iulia (Iulia Staršia). Zastával najvyššie štátne úrady a stal sa druhým mužom Ríma. Cisár adoptoval jeho synov Gaia a Lucia, pokladaný bol za Augustovho nástupcu. R. 17 – 13 pred n. l. bol v Ázii, 12 pred n. l. potlačil povstanie v Panónii, pri návrate do Itálie náhle zomrel. S jeho menom sa spája bohatá stavebná aktivita (Pantheon, vodovody a vodné nádrže, sochy), organizoval zememeračské práce, na základe ktorých nechal Augustus vyhotoviť mapu ríše vystavenú na Martovom poli.
Agrippina Mladšia, Iulia Agrippina, 6. 11. 15 alebo 16 n. l. Ara Ubiorum, dnes Kolín nad Rýnom – 59 n. l. Baiae (v Kampánii) — dcéra rímskeho vojvodcu Germanica (Gaius Iulius Caesar Germanicus) a Agrippiny St. Bola trikrát vydatá, jej tretím manželom bol cisár Claudius (jej strýko, mladší Germanicov brat). Už za vlády svojho brata Caligulu túžila po moci, ale bola poslaná do vyhnanstva. Po Caligulovej smrti sa vrátila do Ríma, vydala sa za Claudia a stala sa jeho spoluvládkyňou. Zúčastňovala sa dôležitých štátnych rozhodovaní, do funkcií dosádzala svojich prívržencov a dosiahla, že Claudius adoptoval jej syna Neróna, ktorého neskôr dosadila na trón. Claudia otrávila, ale po nástupe syna na trón sa jej nepodarilo udržať si moc; nakoniec ju Nero dal zavraždiť.
Agrippina Staršia, Vipsania Agrippina, 14 pred n. l. – 18. 10. 33 n. l. ostrov Pandateria (dnes Ventotene) — dcéra Agrippu (Marcus Vipsanius Agrippa) a jeho tretej manželky Iulie St. (dcéry cisára Augusta), manželka rímskeho vojvodcu Germanica (Gaius Iulius Caesar Germanicus). Sprevádzala manžela na výpravách a získala si veľkú popularitu vo vojsku. Keď Germanicus náhle zahynul (19 n. l.), podozrievala a obviňovala cisára Tiberia, že ho dal otráviť. Po smrti Tiberiovej matky Lívie poslaná do vyhnanstva na ostrov Pandateria, kde dobrovoľne zomrela hladom. S manželom mala 9 detí (o. i. Caligulu a Agrippinu Ml.).
Aha — egyptský faraón 1. dynastie vládnuci okolo 3150 pred n. l. Na základe nálezu slonovinovej tabuľky z Nakkády, na ktorej sa nachádza jeho meno spolu s menom Men, býva považovaný za Meniho, legendárneho zjednotiteľa Egypta a zakladateľa 1. dynastie. V minulosti sa mu pripisovalo vlastníctvo jednej z veľkých tehlových mastáb v sev. Sakkáre, podľa najnovších výskumov bol pochovaný na archaickom pohrebisku v Umm el-Káb v Abyde.
Ahmad ibn Mádžid, okolo 1435 – 1510 — arabský moreplavec, autor príručiek o moreplavbe a opisov plavebných ciest. R. 1498 viedol ako navigátor eskadru V. da Gamu do Kalikatu na záp. pobreží Prednej Indie.
Ahmose — meno kráľov v starovekom Egypte: Ahmose I., aj Nebpehtejre Ahmose — egyptský panovník (okolo 1543 – 1518 pred n. l.), zakladateľ 18. dynastie, syn Sekenenreho Taa II. a Ahhotep I. Ukončil boje s Hyksósmi dobytím ich pevnosti Šaruhén v Palestíne, viedol vojenské ťaženia do Núbie, kde sa mu podarilo upevniť egyptskú nadvládu a zabezpečiť južnú hranicu. Významné udalosti zo začiatku jeho vlády sú zaznamenané v biografickom nápise zo skalnej hrobky egyptského vojaka (s menom Ahmose) v lokalite El-Káb. Jeho manželka Nefertari spolu so synom Amenhotepom I. bola uctievaná ako patrónka a ochrankyňa remeselníkov z osady Dér el-Medína, ktorí pracovali na budovaní kráľovských hrobiek v Údolí kráľov. Múmie Ahmoseho I. a jeho manželky boli objavené v skrýši v Dér el-Bahrí, pravá hrobka sa nachádza zrejme v Dra Abú en-Naga v Luxore, zatiaľ čo kenotaf bol lokalizovaný v Abyde; Ahmose II., gr. Amasis — egyptský panovník 26. dynastie (okolo 570 – 526 pred n. l.). Na trón nastúpil po vojenskej vzbure v armáde proti Wahibremu. Viedol aktívnu zahraničnú politiku, podporoval usádzanie Grékov na egyptskej pôde, ktorí sa sústreďovali v Naukratide. Oženil sa s kyrénskou princeznou a po bohatom príspevku na obnovu spustošeného Apolónovho chrámu v Delfách bol uznávaný ako priateľ Helénov. Pochovaný bol pravdepodobne v chrámovom komplexe bohyne Nejt v Sau.
Achája, gr. Achaia, lat. Achaea — krajina v severových. časti Peloponézu v Grécku. Na juhu susedí s Arkádiou, na juhozápade s Elidou, na východe s Kylénou, sev. pobrežie obmýva Korintský záliv. Okolo 2000 pred n. l. osídlená Achájcami, ktorých 1200 pred n. l. vytlačili Dóri. Na území Acháje vznikol pôvodne voľný, od 4. stor. pred n. l. pevný spolok 12 achájskych miest, ktorý sa nezúčastnil na grécko-perzských vojnách ani na peloponézskej vojne. Politickým strediskom bolo Aigion a náboženským Heliké, kde stál Poseidónov chrám (373 pred n. l. mesto zničené zemetrasením). Na čele spolku boli dvaja stratégovia, o spoločných záležitostiach rozhodovalo spolkové zhromaždenie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Achája dostala pod vplyv Sparty. V helenistickom období tam ako reakcia na boje medzi diadochmi o ovládnutie Macedónie a Grécka vznikol Achájsky spolok. R. 146 pred n. l. Rimania porazili Achájcov a ich územie začlenili pod provinciu Macedónia. Až 27 pred n. l. Augustus vytvoril z ich územia provinciu Achaea, do ktorej patrilo aj územie Peloponézu a vých. Grécka so sídelným mestom Korint.
Achájci — jeden zo štyroch gréckych kmeňov nazvaný podľa mýtického Achaia, Iónovho brata. Boli prvými z Grékov, ktorí sa usadili v Grécku a v 2. tisícročí pred n. l. vytvorili rozsiahlu a vyspelú mykénsku civilizáciu. Menom Achájci (gr. Achaioi) Homér označoval všetkých Grékov, ktorí bojovali proti Tróji v Malej Ázii. Okrem stredného Grécka a Peloponézu obsadili v polovici 15. stor. pred n. l. aj Krétu a spôsobili pád minojskej civilizácie. Časť Achájcov sa usadila aj na západnom pobreží Malej Ázie, čo dokladajú chetitské dokumenty zo 14. a 13. stor. pred n. l., v ktorých sa spomína krajina Achchijava. Na prelome 12. a 11. stor. pred n. l. zničili mykénsku kultúru Dóri usadení predovšetkým na Peloponéze a Kréte. Achájske osídlenie sa obmedzilo na severozápadnú časť Peloponézu a stredné Grécko.
Achajmenovci — staroperzská panovnícka dynastia asi 700 – 300 pred n. l. Z pôvodného kráľovstva na juhozápade Iránu, ktoré si podrobila Médska ríša, vytvoril Kýros II. Veľký v 2. pol. 6. stor. pred n. l. zjednotením perzských a podrobených médskych kmeňov Perzskú ríšu s hlavným mestom Perzepolis. Jej územie postupne rozšíril o Malú Áziu a Babylonskú ríšu, jeho nástupca Kambysés II. dobyl Egypt, Dareios I. Veľký si podrobil Tráciu a Macedóniu, pripojil severozáp. časť Indie, zaviedol pevnú organizáciu a rozdelil ríšu na 20 oblastí (satrapií). Ďalší významní králi: Xerxés I., Artaxerxés I. Makrocheir, Artaxerxés III. Óchos, Dareios II. a posledný z dynastie Dareios III.
Achájsky spolok — zväz 12 achájskych miest. Vznikol 280 pred n. l. na obranu pred útokmi diadochov a macedónskych vládcov. V hlavnom meste Aigion (lat. Aegium) sa pravidelne schádzalo spolkové zhromaždenie, na čele spolku stál každoročne volený stratégos. Najväčší rozkvet dosiahol pod vedením Arata zo Sikyónu (gr. Aratos, *271, †213 pred n. l.) a Filopoimena (gr. Filopoimén), keď sa k nemu pripojili aj mestá Sikyón, Atény a Argos. Achájsky spolok bojoval proti Sparte a jej kráľovi Kleomenovi III., neskôr proti Macedónii a po porážke Filipa V. Rimanmi pri Kynoskefalách (197 pred n. l.) rozšíril svoj vplyv na celý Peloponéz. Zanikol 146 pred n. l. po dobytí Korintu Rimanmi a jeho územie bolo pripojené k rímskej provincii Macedónia, ktorej súčasťou bola do 27 pred n. l. (o. i.) Achája.
Achmim — mesto v strednej časti Egypta v guvernoráte Súhádž na východnom brehu Nílu asi 200 km severne od Luxoru; 102-tis. obyvateľov (2006). Textilný (najmä bavlnársky) priemysel. Obchodné stredisko. Mesto leží v blízkosti Egyptskej národnej železnice vedúcej po západnom brehu Nílu a spájajúcej Alexandriu s Asuánom.
V starovekom Egypte známe ako Ipu (aj Chentej-Menu), v Ptolemaiovskom období centrum 9. hornoegyptského kraja a stredisko kultu boha Mina, ktorého Gréci stotožňovali s bohom Panom, preto známe aj ako Panopolis (aj Chemmis). Bolo známe výrobou textílií. Z Achmimu pochádzali rodičia kráľovnej Teje, manželky Amenhotepa III., ktorej otec Juja bol kňazom a predstaveným boha dobytka Mina. V okolí mesta bolo v začiatkoch kresťanstva (4. stor.) vybudovaných niekoľko koptských kláštorov (koptský názov mesta Chmin).
Väčšina pamiatok v meste bola v neskorších obdobiach zničená (rozobraná na stavbu iných budov), v roku 1981 boli objavené zvyšky egyptského chrámu z Rímskeho obdobia, ktorý patril k najväčším v grécko-rímskom Egypte (s fragmentmi sochy faraóna Ramesseho II., so sochou jeho dcéry Meritamen i so sochou Nepherita I., zakladateľa a prvého faraóna 29. dynastie), neskôr aj ďalšieho chrámu. Na severovýchod od Achmimu sa v oblasti el-Salamúní nachádza skalná kaplnka zasvätená Minovi, pochádzajúca z 18. dynastie, ktorú dal zrejme vytesať faraón Thutmose III. a vyzdobiť i zreštaurovať Ptolemaios II. V oblastiach el-Salamúní a el-Hawáwíš sú i početné skalné hrobky od Starej ríše až po Ptolemaiovské a Rímske obdobie.
Achmos, aj Ahmos (Achmes, Ahmes, Ahmose), asi 18. stor. pred n. l. — staroveký egyptský pisár z obdobia vlády Hyksósov. Autor najstaršieho a najvýznamnejšieho zachovaného diela starovekej egyptskej matematiky Londýnskeho (Rhindovho, Achmosovho) papyrusu. Ide o upravený prepis starších materiálov z obdobia Strednej ríše (1994 – 1797 pred n. l.). Papyrus obsahuje 85 vyriešených úloh praktickej matematiky a podáva široký obraz obsahu a úrovne matematiky svojej doby.