Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – nezaradené - pomocné vedy historické

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 57 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

adresa

adresa [fr.] —

1. v poštovom styku údaj o mene, mieste alebo o spôsobe dodania (poštový priečinok, P. O. Box doplnený číslom, poste restante), prepravné údaje (poštové smerovacie číslo s názvom dodacej pošty); pri zásielkach do cudziny aj krajina určenia;

2. inform. celé číslo bez znamienka používané na výber pamäťovej bunky z hlavnej pamäte počítača alebo z iných pamätí a zariadení. Adresu generuje spravidla procesor a vysiela ju na adresovú zbernicu, ktorá môže byť pripojená k pamäti, k jednotke správy pamäte, príp. k iným zariadeniam. Vzhľadom na rôzne adresovacie mechanizmy (→ adresovanie, → virtuálna pamäť) sa používajú aj bližšie špecifikujúce označenia adresy (absolútna adresa, relatívna adresa, virtuálna adresa, fyzická adresa). Konečným cieľom použitia adresovacích mechanizmov je určenie efektívnej adresy (skutočnej adresy). V elektronickej pošte je adresa symbolické označenie elektronickej poštovej schránky používateľa, ktorá slúži na príjem a uchovávanie korešpondencie;

3. → inskripcia.

aes grave

aes grave [és; lat. ťažká meď] — najstaršia rímska minca okrúhleho tvaru, liata z medi, s reliéfnym vyobrazením hlavy bohyne Romy a býka, resp. hlavy Romy a kolesa, hlavy bohov Fonta (Fons), Merkúra, Apolóna a Jana (Janus); používaná od 3. stor. pred n. l. Vážila 327 g, v staršom období 273 g. Našla sa aj na Slovensku (laténske sídlisko v Nitre).

aes rude

aes rude [és; lat. surová meď] — najstaršie rímske platidlo používané na území Itálie v 1. tisícročí pred n. l. až do zavedenia aes signatum v 5. stor. pred n. l. Boli to nespracované kusy medi (hrudy alebo zliatky) s hmotnosťou 2 g až 2,5 kg, ktoré sa museli pri výmene vždy znova vážiť.

aes signatum

aes signatum [és; lat. značkovaná meď] — rímske predmincové platidlo, ktoré asi od 5. stor. pred n. l. vystriedalo aes rude; tvorí prechod k aes grave. Boli to kusy medi stanovenej váhy odliate do tvaru štvorhranných platničiek s rozmermi asi 9 x 17 cm a s hmotnosťou 1 000 – 1 830 g, označené reliéfnym obrazom býka, barana, koňa, orla, trojzubca ap., zriedkavo aj s legendou.

akče

akče [tur.] — turecká strieborná minca, základná menová jednotka v Osmanskej ríši do konca 17. stor. Vznikla podľa vzoru mince nazývanej asper, razenej v Trapezuntskom cisárstve. Na averze aj reverze bola len legenda. Na Slovensku túto mincu používala turecká okupačná správa v 16. a 17. stor. Obsah striebra v nej sa časom menil, čím sa menila i jej hodnota.

aprekácia

aprekácia [lat.] — hist. jeden z vnútorných znakov listiny, posledná formulka jej záverečného protokolu (eschatokolu). Je to krátka modlitba za úspešné uplatnenie právneho obsahu listiny (napr. In nomine Dei amen alebo Amen). Používa sa veľmi zriedkavo, v uhorských kráľovských listinách sa nevyskytuje.

arabský kalendár

arabský kalendár, moslimský kalendár — vychádza z predislamského lunisolárneho kalendára s 12 mesiacmi po 29 a 30 dní, ku ktorým sa občas pripájal trinásty, priestupný mesiac. Roky nemali konkrétne číselné označenie, ale označovali sa podľa dôležitých udalostí (bitky, prírodné katastrofy ap.). Mohamed kalendár zreformoval, ponechal síce pôvodné názvy jednotlivých mesiacov, ale zrušil trinásty mesiac. Arabský kalendár je prísne lunárny na rozdiel od kresťanského gregoriánskeho alebo juliánskeho kalendára, ktoré sú lunisolárne. Neviaže sa na ročné obdobia, zakladá sa na tridsaťročnej perióde (arabský cyklus) alebo na osemročnom období (turecký cyklus). Arabský rok má 12 mesiacov po 29 a 30 dní, je vždy kratší ako slnečný rok (o 10 – 12 dní). Po Mohamedovej smrti pokračovali v reformovaní kalendára prví kalifovia. Založili nový islamský letopočet, ktorého začiatkom sa stal prvý deň novolunia po odchode Mohameda z Mekky do Mediny (podľa gregoriánskeho kalendára 16. júl 622; → hedžra). Moslimský mesačný kalendár je rozšírený najmä v krajinách arabského Východu. V niektorých moslimských krajinách sa rozšírila aj slnečná hedžra, v ktorej je začiatok kalendárneho roka dňom prvej jarnej rovnodennosti. Mesiace arabského kalendára stanovujú nariadenia najvyšších duchovných autorít.

arenga

arenga [lat.], proemium, exordium — hist. štylisticky náročné, kvetnato formulované vyjadrenie všeobecných pohnútok vydania listiny, jeden z jej vnútorných znakov, prvá časť kontextu. Písalo sa najmä v slávnostných, ale aj v obyčajných privilégiách, občas aj v listoch. Ako motív vydania listiny sa vyskytovalo niekoľko tematických okruhov: náboženstvo a morálka, mravy a právo. Zdôrazňovala sa náklonnosť panovníka a potreba nezabúdať na dobré skutky, inokedy sa pripomínala udatnosť alebo vernosť a spravodlivá odmena, prípadne sa uvádzala snaha darcu zaistiť si dobrým činom večnú spásu ap. Arengy sa preberali z predlistín, notárskych príručiek a pomôcok. Ich formuláciu ovplyvňovala erudícia zostavovateľa. S obľubou sa používali abstraktné obrazy a výrazy, často sa čerpalo z textov Starého a Nového zákona, niekedy sa prostredníctvom textov cirkevných otcov využíval aj myšlienkový odkaz antiky.

ars dictandi

ars dictandi [dik-; lat.], ars dictaminis — umenie skladby, slohu; súbor ustálených teoretických pravidiel prevzatých z antickej rétoriky a epištolografie, ktorými sa v stredoveku riadila úprava a skladba súkromných a verejných písomností. Formulárové zbierky používané v stredovekých kanceláriách a učebnicové príručky stredovekých verejných notárov, ktoré sa objavili v 11. stor., obsahovali okrem vzorníkovej aj teoretickú časť o formálnej skladbe a úprave listín a listov. V 12. stor. sa z nich vyvinula formálna disciplína s vlastnými pravidlami a zásadami.

babka

babka

1. zhrubnutá nadzemná časť viniča (Vitis), tzv. staré drevo, z ktorého vyrastá dvojročné drevo a na ňom plodonosné výhonky;

2. zhrubnutá podzemná časť chmeľu medzi koreňovou sústavou a nadzemnou časťou, na ktorej sú spiace očká udržiavajúce si niekoľko rokov plnú životaschopnosť;

3. drobná česká a uhorská stredoveká i novoveká strieborná alebo medená minca najnižšej hodnoty (pol denára). Tri babky tvorili 1548 jeden grajciar. Na Slovensku rozšírená od 16. stor. Objavuje sa vo viacerých ľudových úsloviach ako výraz označujúci neveľkú hodnotu (napr. kúpiť niečo za babku, t. j. kúpiť lacno).

balvan

balvan

1. najhrubší produkt rozpadu hornín, veľký kus skaly odlúčený od podložia procesmi zvetrávania. Niekedy ostáva na mieste vzniku, inokedy je premiestnený bahenným prúdom, ľadovcom (→ bludný balvan) a pod. Najviac balvanov sa vyskytuje v kamenných moriach v súčasnosti typických najmä vo vysokých pohoriach nad hornou hranicou lesa;

2. aj zván — historická váhová jednotka marmarošskej, sedmohradskej, poľskej a rakúskej kamennej soli rôznej veľkosti, s hmotnosťou asi 20 – 100 funtov (najčastejšie 30 – 60 funtov).

dispozícia

dispozícia [lat.] — možnosť voľného použitia, nakladania s niečím, rozhodovania; osnova nejakého diela;

1. archit. → architektonická dispozícia; → urbanistická dispozícia;

2. biol., lek. náchylnosť organizmu na určitú chorobu; aj súhrn vlastností organizmu, ktoré sa prejavujú jeho správaním a reakciou na faktory prostredia (napr. pri vzniku telesného alebo duševného ochorenia);

3. hud. a) rozdelenie skladby a tónov akordu na jednotlivé hlasy, usporiadanie nástrojov a jednotlivých hlasov v partitúre, b) pri organe plán zariadenia, rozvrh stavby a usporiadanie manuálov, registrov, mechaniky ap.;

4. v diplomatike jeden z vnútorných znakov listiny, súčasť kontextu (jadra listiny); vyjadrenie rozhodnutia, tlmočenie vôle vydavateľa záväznej pre všetky zúčastnené stránky. Určuje charakter listiny a jej zaradenie podľa obsahu. Rozhodujúce je dispozičné sloveso (napr. darujem), podľa ktorého možno určiť druh listiny. Súčasťou dispozície bola často pertinenčná formulka, ktorá uvádzala všetky náležitosti darovaného územia alebo hodnosti;

5. smernica, pokyn.

džber

džber

1. väčšia okrúhla drevená nádoba s jedným uchom, zhotovená z dúžok z mäkkého jedľového alebo smrekového dreva spojených drevenými alebo kovovými obručami (používaná napr. na med, lekvár, pri manipulácii s ovčím mliekom a pod.);

2. aj tina, tuna, lat. cybrio — stará dutá miera na tekutiny. Obsah džbera bol rozmanitý podľa jednotlivých oblastí. Na západnom Slovensku mal 5/4 bratislavského okovu, t. j. 40 pínt alebo 80 holieb (67,872 l), na východnom Slovensku sa používal košický džber, ktorý mal 50 holieb (42,420 l).

gbel

gbel [nem.] —

1. drevená nádoba;

2. lat. cubulus, kubulus, nem. Kübel — dutá miera: a) historická miera obilnín. Jej obsah bol v 13. stor. asi 159 l (liptovský a turčiansky kubulus). V 16. stor. sa nazýval aj lukno (156 – 159 l). Podľa prepočtu mier a váh v zákone z 1848 mal obsah 2 meríc (106,665 088 l); b) historická miera tekutín;

3. stará plošná miera, ktorá predstavovala rozlohu pôdy osiatej jedným gbelom zrna.

germinal

germinal [žer-; lat. > fr.] — siedmy mesiac kalendára Francúzskej revolúcie, mesiac klíčenia (z lat. germinare = klíčiť, pučať, vyháňať). Mal 30 dní a začínal sa 21. alebo 22. marca.

grajciar

grajciar [nem.] — drobná minca rozšírená v stredoeurópskej oblasti. Pôvodne tirolská strieborná minca z 13. stor. razená v Merane (tirolinus); neskôr sa pre zobrazenie kríža označovala ako cruzaer, crucigeri, nem. Kreuzer. Na Slovensku zaviedol grajciar ako platidlo cisár Leopold I. v 2. polovici 17. stor. (1 grajciar = 1,33 uhorského denára). Hodnota grajciara do 18. stor. klesla a začal sa raziť z medi. R. 1849 a 1860 boli pre nedostatok kovových grajciarov vydané papierové štátne poukážky v hodnote 6 a 10 grajciarov, ktoré platili až do 1870. Grajciare bol v platnosti do 1892, keď bola zavedená koruna.

grešľa

grešľa [lat. > nem.], nem. Gröschel, Greschel, Gröschlein — drobná minca (grošík) razená od 16. stor. v nemeckých krajinách. Mala hmotnosť asi 8 g a priemer 23 mm. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa grešle razili z medi vo Viedni, v Prahe a na území Slovenska v Smolníku.

gulden

gulden [nem.], zlatý —

1. nemecké a holandské označenie florénu a jemu podobných zlatých mincí. Florén sa začal používať v Nemecku začiatkom 14. stor., bol obľúbenou a napodobňovanou mincou a pod názvom gulden sa stal hlavným platidlom predovšetkým v západnej a južnej oblasti. Najznámejší bol rýnsky gulden (→ rýnsky zlatý), ktorý bol ako spoločná minca štyroch rýnskych kurfirstov až do neskorého stredoveku najrozšírenejšou mincou rímsko-nemeckej ríše. Gulden sa stal najdôležitejšou stredovekou mincou. R. 1484 sa začala razba ekvivalentnej striebornej mince nazývanej Guldengroschen, ktorá bola predchodcom toliara. Guldeny razené zo zlata sa nazývali Goldgulden. R. 1559 (mincová reforma) sa strieborný gulden rovnal 60 grajciarom (gulden ako zlatá minca bol postupom času nahrádzaný dukátom, pretrvával však ako počtová jednotka). Od tohto roku sa územie rímsko-nemeckej ríše delilo na toliarovú (severnú a strednú časť Nemecka) a guldenovú oblasť (južné Nemecko a rakúske územie; v 18. stor. tam mali guldeny hodnotu pol toliara). Nemecké guldeny sa razili do 1871 (zavedenie marky) a rakúske guldeny (od 1857 rakúska strieborná mena) až do 1892 (zavedenie koruny). V Rakúsko-Uhorsku obiehali v 19. stor. guldeny aj ako bankovky;

2. základná menová jednotka v Holandsku od 17. stor. do 2002, keď bola nahradená eurom. Od 1601 sa razil strieborný holandský gulden pre mestá Overijssel, Groningen, Nijmegen, Kampen a Zwolle. R. 1749 – 64 sa razili 7- a 14-guldenové zlaté mince. Od 1816 sa holandský gulden delil na 100 centov, zlaté holandské guldeny sa v 19. stor. razili ako 5-, 10- a 20-guldenové mince, v 20. stor. ako 5- a 10-guldenové mince. Guldeny sa používal aj v bývalých holandských kolóniách Holandské Antily a Surinam a delil sa na 100 centov. Holandské Antily si gulden ponechali, Surinam používa od 1. 1. 2004 surinamský dolár;

3. gdanský gulden (Danziger Gulden) — razený 1923 – 39 pre Slobodné mesto Gdansk; zberateľsky veľmi vzácna je zlatá minca 25 guldenov s letopočtom 1923 a 1930.

Od pomenovania gulden je odvodený aj názov švédskej mince gyllen.

halier

halier — pôvodne drobná (0,55 g) strieborná minca, ktorá bola od konca 12. stor. (razba prvýkrát písomne doložená 1189) razená v kráľovskej mincovni založenej Fridrichom I. Barbarossom v nemeckom meste Schwäbisch Hall (podľa neho nazvaná denarius Hallensis, nem. Häller, Heller). Pre jej obľúbenosť ju mnohí ďalší vydavatelia zaviedli do svojich menových sústav. Pôvodne bola časťou fenigu, od 14. stor. polovicou peniaza (mince, ekvivalentu denára) a nazývala sa aj malý peniaz alebo čierny peniaz (zvyčajne jednostranné mince). V Uhorsku sa halier objavil ako čiastková jednotka uhorského denára, počas vlády Žigmunda Luxemburského (koncom 14. a v 1. pol. 15. stor.) bol jeho polovicou, 1550 jeho tretinou. Od zavedenia korunovej meny v Rakúsko-Uhorsku 1892 stotina koruny. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa zachoval ako čiastková jednotka meny v niektorých nástupníckych štátoch – v Maďarsku (→ fillér) a v Československu, kde sa prvé halierové mince (dvadsaťhalierniky) začali raziť 1921 (1 halier predstavoval 1/100 československej koruny). Od rozdelenia Česko-Slovenska (1993) čiastková menová jednotka slovenskej koruny (1/100 Sk) a čiastková menová jednotka českej koruny (čes. haléř; 1/100 Kč). Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1993 boli halierové mince s nízkou nominálnou hodnotou (10 halierov, 20 halierov) stiahnuté z obehu, 2004 – 2008 na Slovensku obiehali len mince s nominálnou hodnotou 50 halierov (od 2009 prechod na euro).

helma

helma [nem.] — ochranná prikrývka hlavy na špeciálne účely, prilba.

heraldické farby

heraldické farby, tinktúry — farby používané podľa pravidiel heraldiky pri zostavovaní erbu. Delia sa na samotné heraldické farby, heraldické kovy a heraldické kožušiny. Základné heraldické farby, ktorými sú červená, modrá, zelená a čierna, pochádzajú z obdobia, keď heraldika plnila vojenské funkcie. Farby majú byť sýte, silné a jednoznačné. Podľa heraldického pravidla (z obdobia stredoveku) sa farba kladie na kov a kov na farbu, aby bol erb zreteľný a dobre viditeľný. V 16. storočí sa na znázornenie farieb začalo používať šrafovanie: červená – zvisle, modrá – vodorovne, zelená – šikmo, čierna – zvisle a vodorovne. Neskôr sa farby označovali aj astronomickými symbolmi planét.

heraldické klobúky

heraldické klobúky — vedľajšia súčasť erbu. Vyskytujú sa v cirkevnej heraldike a označujú hodnosť vlastníka erbu. Historickým vývojom sa ustálil ucelený systém používania klobúkov so šnúrami a strapcami, postavenie vlastníka v cirkevnej hierarchii určuje farba klobúka a počet strapcov. Napr. červený klobúk s 15 strapcami na každej strane označuje kardinála, zelený s 10 strapcami arcibiskupa, zelený so 6 strapcami biskupa, čierny so 6 strapcami prepošta, čierny s 3 strapcami kanonika, čierny s jedným strapcom kňaza.

heraldické kovy

heraldické kovy — jeden z druhov heraldických farieb, ktoré sa mohli používať pri zostavovaní erbu. Heraldické kovy sú len dva: zlato (žltá farba) a striebro (biela farba). Pri šrafovaní sa zlato znázorňovalo bodkovaním, striebro prázdnym poľom. Na ich označovanie sa používali aj astronomické symboly nebeských telies v minulosti považovaných za planéty: zlato – Slnko, striebro – Mesiac.

heraldické kožušiny

heraldické kožušiny — jeden z druhov heraldických farieb, ktoré sa mohli používať pri zostavovaní erbu. K heraldickým kožušinám patria hermelín, soboľ, kuna a nórska veverica. Hermelín sa znázorňoval troma bodkami, z ktorých vybiehajú tri čiarky – čierne chvostíky na zimnej kožušine hranostajov, soboľ čiernou farbou, kuna červenou farbou, nórska veverica radmi malých modro-strieborných striedavo obrátených zvončekov. Kožušiny sa používali najmä v anglickej a francúzskej heraldike. Hermelín sa niekedy používal ako podšívka erbových plášťov a stanov.

heraldika

heraldika [germánske jazyky > fr.] — náuka o erboch, pomocná historická veda, ktorá skúma znaky ako historický prameň, navrhuje ich a tvorí (→ erb). Názov heraldika sa odvodzuje od úradu herolda. Heraldika sa zaoberá dejinným výkladom (historizovanie), opisom (→ blasonovanie) a zostavovaním erbu. Rozdeľuje sa na teoretickú a praktickú. Teoretická heraldika skúma vznik, vývoj a používanie erbov, praktická heraldika učí, ako erby zostavovať, opisovať (blasonovať), analyzovať a historicky vykladať. Heraldické pramene sú veľmi rôznorodé: erby namaľované na štítoch (zachovalo sa ich však veľmi málo), zobrazenia a opisy erbov v erbových listinách (→ armáles), na architektúre, náhrobníkoch, umeleckých predmetoch (tam sú právnym dokladom vlastníctva), pečatiach, minciach a erbových súboroch (erbovníky).

Začiatky heraldiky spadajú do obdobia vrcholného stredoveku. Najstaršie teoretické dielo o heraldike napísal okolo 1245 Konrad de Mure (*1210, †1281) a v polovici 14. storočia Bartolus de Saxoferrato (*1313, †1357). Zakladateľom heraldiky na Slovensku je Jozef Novák. R. 1975 bola ako poradný orgán vytvorená Heraldická komisia Ministerstva vnútra SR, ktorej úlohou je posudzovať heraldickú správnosť erbov a vydávať odporúčania zastupiteľským zborom miest a obcí o heraldickej správnosti navrhovaného erbu. Ako účinný nástroj na ovplyvnenie kvality slovenskej heraldickej tvorby (symboly miest, obcí, korporácií, inštitúcií, jednotlivcov) slúži Heraldický register SR, ktorý sa vedie na Ministerstve vnútra SR (zápis je bezplatný a prísne dobrovoľný) a vychádza aj knižne (P. Kartous, L. Vrteľ: Heraldický register I-VIII, 2000, 2001, 2003, 2005, 2006, 2008, 2010, 2011).

herold

herold [nem.] — v stredoveku pôvodne posol, parlamentár, sudca a rozhodca pri turnajoch, dvorský úradník – ceremoniár a zvyčajne znalec heraldických znamení a šľachtických rodokmeňov. Úrad herolda vznikol asi v 13. storočí v súvislosti s rozvojom heraldiky a s potrebou evidencie erbov a ich vlastníkov. Od 16. storočia bolo úlohou herolda organizovať panovnícke a štátne ceremónie a obrady, znalectvo v používaní znakov, udeľovanie nových znakov, ako aj poradenstvo v heraldických a genealogických záležitostiach. Heroldi nikdy nebojovali vo vojnách a boli nedotknuteľní. Nosili osobitý úradný odev – tabard (v tvare dalmatiky, na prsiach a chrbte s vyšitými znakmi svojho pána), klobúk alebo baret s perami, zdobenú palicu alebo žezlo a hodnostnú reťaz. Združovali sa do heroldií na čele s kráľom heroldov, okrem nich boli ďalšími členmi ich pomocníci (persevanti). Kráľ heroldov, ktorého vymenúval samotný panovník, mal vlastné úradné meno vyberané podľa názvu krajiny, podľa farieb alebo podľa námetov na znaku.

heslo

heslo

1. dohovorené poznávacie znamenie vyjadrené slovom (slovami);

2. stručne (slovne) vyjadrená zásada, myšlienka, napr. predvolebné heslo;

3. v heraldike slovo, skupina slov alebo veta umiestnená na stuhe pod štítom; → devíza;

4. v lexikografii od ostatného textu graficky oddelený komplex informácií o slove v slovníku alebo o určitej objektívnej skutočnosti v encyklopédii;

5. v knižničnej praxi zväčša viacslovný termín opisujúci dokument; → predmetové heslo;

6. inform. angl. password – reťazec niekoľkých znakov, ktorých znalosť sa vyžaduje pri prístupe k rozličným zdrojom informácie alebo na použitie rozličných zariadení. V súčasnosti sa heslá používajú napr. pri kontrole prístupu k chráneným operačným systémom počítača, k mobilným telefónom, dekodérom, ku káblovej televízii ap. Bežný používateľ počítačov môže potrebovať heslo pri prístupe k svojmu počítačovému kontu, na sprístupnenie elektronických správ zo servera, na prístup k údajovým súborom, databázam, počítačovým sieťam, internetovým stránkam ap.

historická geografia

historická geografia — hraničná vedná disciplína charakteristická prienikom metód a poznatkov geografie a histórie:

a) jeden z odborov geografie zaoberajúci sa okrem tradičného historickogeografického štúdia a analýz vplyvu geografických faktorov v histórii skúmaním vplyvu minulosti na súčasnosť. K typickým problémom bádania patria aj história geografického myslenia, história geografických objavov, vývoj hraníc a zmeny vo využívaní krajiny. Viaceré súčasné školy bádania v geografii sa snažia o posilnenie skúmania vzťahov v časopriestorovej dimenzii (napr. tzv. geografia času). Historická geografia bola dlho považovaná za jeden z kľúčových odborov geografie, po ústupe jej postavenia počas kvantitatívnej revolúcie v geografii jej význam v posledných desaťročiach opätovne narastá;

b) ako pomocná historická veda je náukou o geografii minulej krajiny, geografiou určitého územia v istej etape historického vývoja jeho obyvateľstva. Na základe historických a geografických prameňov skúma vývoj ľudskej spoločnosti, fyzickogeografické (napr. reliéf, podnebie, vodstvo, flóru, faunu, pôdu, nerastné bohatstvo) a humánnogeografické zložky (obyvateľstvo, sídla, výrobné i nevýrobné odvetvia, kultúru) krajiny v minulosti, ako aj ich zmeny a vzájomné pôsobenie.

Hlinka, Jozef

Hlinka, Jozef, 1. 12. 1925 Valaská Belá, okres Prievidza – 27. 5. 1992 Bratislava — slovenský historik a numizmatik. R. 1953 – 56 pôsobil na pedagogickej škole v Prešove, 1956 – 58 v Krajskom múzeu v Prešove. R. 1958 – 91 vedúci numizmatického oddelenia SNM v Bratislave, autor prvej stálej numizmatickej zbierky SNM. Spoluzakladateľ a od 1970 dlhoročný predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Autor viacerých monografií a štúdií z odboru numizmatika, napr. Bratislavské korunovačné medaily a žetóny (1966) a Vývoj peňazí a medailí na Slovensku (1970), spoluautor prác Nálezy stredovekých a novovekých mincí na Slovensku (1968) a Peniaze v našich dejinách (1976).

holba

holba [nem.] —

1. media, sextarius — stará objemová (dutá) miera na tekutiny a sypaniny (tzv. suchá holba) odvodená od rímskej provinciálnej miery amfora augusta. Používala sa od 16. stor. do zavedenia metrického systému 1875. Na tekutiny sa používala tzv. budínska holba s obsahom 0,8484 l, uhorská holba s obsahom 0,8945 l alebo veľké množstvo lokálnych holieb (napr. bratislavská 0,90496 l);

2. valcovitá súdkovitá alebo kónická nádoba s uchom a so sklopným vrchnákom používaná na pitie piva. Zhotovovala sa z kovu (najmä z cínu), z dreva, zo skla alebo z keramiky a bývala zdobená reliéfnym alebo maľovaným dekorom.

humanistické písmo

humanistické písmo — typ písma, ktoré vzniklo na prelome 15. a 16. stor. v Taliansku pod vplyvom renesancie. Inšpirovalo sa antickou kapitálou a karolovskou minuskulou (týmto písmom boli v 9. stor. odpísané diela antických autorov a humanisti tieto odpisy omylom považovali za originály). Oživenie pekných, okrúhlych a čitateľných foriem karolovskej minuskuly vytvorilo základy moderných foriem latinského písma. Rozšírilo sa po celej západnej a strednej Európe okrem nemecky hovoriacich krajín, kde sa naďalej používalo gotické písmo. Humanistickou majuskulou (kapitála) sa písali začiatky textov a nadpisy kapitol kódexov. Ako knižné písmo sa uplatnila aj humanistická minuskula. Po objave a rozšírení kníhtlače sa humanistická minuskula stala výlučne písmom tlačených kníh. Humanistická kurzíva bola písmom dokumentov a vyznačovala sa spájaním jednotlivých písmen pomocou slučiek.

Húščava, Alexander

Húščava, Alexander, 4. 1. 1906 Lamač, dnes mestská časť Bratislavy – 9. 8. 1969 tamže — slovenský historik a archivár, otec D. Húščavu. R. 1929 – 31 pôsobil v Československom štátnom historickom ústave v Prahe a ako sekretár tohto ústavu 1931 – 33 v Ríme. Ako jednému z prvých slovenských historikov mu bolo umožnené študovať pramene k slovenským dejinám vo Vatikánskom archíve. R. 1933 – 36 archivár Krajinského archívu v Bratislave, 1936 vykonal štátnu skúšku na Štátnej archívnej škole v Prahe. R. 1937 – 69 prednášal pomocné historické vedy na Katedre československých dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave, 1948 – 49 dekan fakulty; 1939 mimoriadny profesor, 1940 profesor, 1956 DrSc. Priekopník štúdia pomocných historických vied a zakladateľ vysokoškolského štúdia archívnictva na Slovensku (1950 sa Húščavovým pričinením otvorilo jeho štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave). Významne sa podieľal na organizovaní slovenského archívnictva. Autor početných publikácií a štúdií z diplomatiky, paleografie, genealógie, heraldiky, historickej metrológie a stredovekých slovenských dejín. Hlavné diela: Kolonizácia Liptova do konca 14. stor. (1930), Ján Literát a liptovské falzá (1936), Dejiny Lamača (1948), Dejiny a vývoj nášho písma (1951), Poľnohospodárske miery na Slovensku (1972).

chirograf

chirograf [gr.] — v minulosti pomocný prostriedok na overovanie listín. Totožný text listiny sa napísal na jeden kus pergamenu do dvoch (niekedy aj troch) stĺpcov. Do medzier medzi texty (stĺpce) sa vpísala abeceda (niekoľko nepravidelne rozmiestnených majuskulných písmen) a potom sa pergamen rozdelil na jednotlivé listiny (tzv. delená listina, lat. charta partita; z toho vznikol termín Charter Party, → charter). Podľa iného spôsobu sa namiesto písania abecedy pergamen iba rozdelil charakteristickým zubovitým rezom. Pravosť písomnosti sa potom overovala jednoduchým priložením dvoch samostatných listín v mieste ich rozdelenia. Tento spôsob overovania vznikol v Anglicku. V Uhorsku ho využívali hodnoverné miesta, ktoré vo svojich archívoch uchovávali jeden z exemplárov vyhotovených listinných svedectiev (fassiones).

chronogram

chronogram [gr.] —

1. záznam získaný → chronografom;

2. slovo, skupina slov, príp. verš, ktoré sa vzťahujú k určitej udalosti; písmená zodpovedajúce spravidla rímskym čísliciam (M, D, C, L, X, V, I) sú graficky zvýraznené a ich súčet udáva letopočet príslušnej udalosti. Chronogramy sa používali v stredoveku, ale najmä v období renesancie a baroka – znaky na fasáde nad vstupom vyjadrovali rok dokončenia stavby, znaky na náhrobných kameňoch informujú o letopočte úmrtia, príp. znaky na minciach či v knihách. Časté boli aj v židovskej a islamskej tradícii. Chronogram vo veršovej podobe (najčastejšie v hexametri) sa nazýva chronostichon, príp. chronodistichon (v kombinácii hexametra a pentametra).

incipit

incipit [lat.] —

1. začiatočné slovo (incipit = tu sa začína) starých rukopisov a prvých tlačených textov, za ktorým nasledovalo stručné zhrnutie obsahu diela, príp. údaje o autorovi (incipit nahrádzal titulný list); súhrn údajov na konci diela sa nazýva explicit;

2. začiatok prvej vety, prvý verš (napríklad piesne v zbierkach či v spevníkoch, kde abecedne zoradené incipity slúžia aj ako register) či prvé slová diela, podľa ktorých je nazvané, napríklad v Tanachu (hebrejský Starý zákon) sa Prvá kniha Mojžišova (Genesis) v hebrejčine nazýva Berešit podľa jej začiatočných slov (t. j. Na začiatku).

intitulácia

intitulácia, lat. intitulatio — formula úvodného protokolu skladby listiny. Identifikuje vydavateľa listiny (fyzickú alebo právnu osobu), uvádza jeho meno a titul. Intitulácia panovníkov a cirkevných hodnostárov sa spájala s devočnou formulkou (Dei gratia = z Božej milosti). Panovnícka intitulácia bola podľa významu listiny trojaká. Veľká intitulácia (úplná) uvádzala meno a všetky hodnosti vydavateľa a vyskytovala sa najmä v slávnostných privilégiách. Niekedy sa spájala s perpetuačnou formulkou. Prvý riadok bol často zvýraznený farebným atramentom alebo odlišným písmom. Stredná intitulácia uvádzala meno a najdôležitejšie hodnosti vydavateľa (ostatné nahrádzala skratka etc.). Vyskytovala sa najmä v jednoduchých privilégiách. Malá intitulácia uvádzala meno a len tú hodnosť vydavateľa, v ktorej písomnosť vydával. Vyskytovala sa najmä v mandátoch. Meno panovníka niekedy uvádzalo osobné zámeno v jednotnom, od 13. stor. v množnom čísle. V novoveku sa v intitulácii uvádzalo aj poradové číslo panovníka (okrem prvého nositeľa mena). Intitulácia pápeža obsahuje jeho meno (bez poradového čísla) spojené s hodnosťou biskupa a s devočnou formulkou, intitulácia vyšších cirkevných hodnostárov meno a hodnosť spojenú s devočnou formulkou, intitulácia právnických osôb názov s úvodným zámenom v pluráli.

invokácia

invokácia [lat.] — vzývanie, uctievanie;

1. lat. invocatio — formula úvodného protokolu skladby listiny. Krátka úvodná modlitba (vzývanie Boha, Ježiša Krista či Svätej Trojice), ktorá mala na začiatku právneho pojednávania a jeho zlistinenia zabezpečiť zdar a úspech. Mohla byť slovná (verbálna) alebo monogramatická (symbolická – kríž, grécke písmená Α a Ω), osobitou formou bol chrismon, veľmi zriedkavo bola vyjadrená obidvoma spôsobmi. Invokácia sa vyskytovala len v slávnostne vyhotovených listinách;

2. úvodná časť eposu, v ktorej básnik vzýva Múzu (J. Hollý ju nazýva Umka), aby mu bola nápomocná pri písaní diela.

Umko milá, jestľiž mňe si v mích kedi prispela pesňách

Včil najvác prispej na pomoc; ťebe všecki ťi dobre

Známí sú bojové; poňeváč sama buďto na Bílích

Ňekďe Horách, buď nad Kobilú, v tvém bidľe seďícá,

Aj na Ďevín, aj na hrozné mohla vojska si patriť.

Tehdi ma už ponadíchňi; misel tvím zjasňi mi svetlom,

A všeľikú rozplaš tmu; abich tak hodňe o tíchto,

Od žádného ze všech posaváď až veščca ňereklích,

Prospevoval pótkách; a Svatopluka z mrákot i smutnéj

Vazbi na královskú hodnosť a na prestol uvédol.

(J. Hollý: Svatopluk)

inzert

inzert [lat.] —

1. film. → prestrih;

2. genet. nukleotidová sekvencia vložená do inej nukleotidovej sekvencie; úsek cudzorodej molekuly DNA včlenený metódami génového inžinierstva do vektora, s ktorým sa spoločne replikuje (→ klonovanie);

3. v diplomatike text listiny (resp. jeho časť) uvedený v inej listine, ktorá takto text publikovanej listiny overovala (potvrdzovala hodnovernosť odpisu; → transumpt) alebo konfirmovala (potvrdzovala jeho plnú platnosť a právnu silu; → konfirmácia). Druh overeného odpisu listiny.

jutro

jutro, lat. iugerum; nem. Jauch(ert), Joch, Morgen, Tagwerk; maď. hold — stará plošná miera, základná jednotka poľnohospodárskej pôdy, časť poplužia (1/150). Jutro pôvodne označovalo rozlohu pôdy, ktorú zoral za deň jeden pluh. V stredoveku sa používalo kráľovské jutro (iugerum regalis mensurae; rozloha 7 981,38 m²) a zvykové lokálne jutro (iugerum vulgaris, usualis mensurae; 1/3 kráľovského jutra). Existovalo aj tzv. malé a veľké kráľovské jutro. V novoveku sa jutro definovalo množstvom vysiateho obilia, jeho veľkosť sa potom upravovala v urbárskej regulácii, jutro predstavovalo rozlohu, na ktorú sa vysiali 2 bratislavské merice, čo bolo podľa bonity pôdy 1 000 – 1 300 štvorcových siah (3 950 – 5 135 m²). V 18. stor. sa ako jutro označovala denná pracovná jednotka (Tagwerk). Veľkosť jutra bola v jednotlivých regiónoch rozdielna. R. 1858 boli v Uhorsku zavedené dolnorakúske miery a váhy vrátane viedenského (katastrálneho) jutra (5 754,6 m²) a uhorského (tzv. menšieho) jutra (4 315,19 m²). R. 1876 sa začali v Uhorsku používať miery a váhy metrickej sústavy.

kalendár

kalendár [lat.] —

1. systém počítania času v dňoch a dlhších časových úsekoch (týždňoch, mesiacoch, rokoch) platný v danom kultúrnom, civilizačnom alebo geografickom priestore, pričom jednotlivé časové úseky sú spravidla označené číselne. Názov kalendár je odvodený z latinského slova Kalendae označujúceho v rímskom kalendári prvý deň v mesiaci (kalendy), keď sa platili úroky z dlhov, resp. zo slova calendarium, t. j. knihy dlhov, do ktorých sa dlhy zapisovali.

Základom každého kalendára je najmenej jeden z troch periodických astronomických dejov: rotácia Zeme okolo svojej osi, od ktorej je odvodená dĺžka dňa, obeh Mesiaca okolo Zeme, od ktorého je približne odvodená dĺžka mesiaca, a obeh Zeme okolo Slnka, od ktorého je odvodená dĺžka roka spojeného so striedaním ročných období. Z pozorovania pravidelného striedania dňa a noci, fáz Mesiaca a ročných období prirodzene vyplynulo využitie periodických astronomických dejov na počítanie času, pričom sa ukázalo, že rok je účelné rozdeliť na 12 mesiacov, z ktorých každý pokrýva cyklus lunácie (vystriedanie fáz Mesiaca) trvajúci okolo 30 dní. To od staroveku viedlo k vytváraniu kalendárov, t. j. chronologických systémov zachytávajúcich opakovanie prírodných javov, pričom každý z nich odrážal úroveň astronomického poznania danej spoločnosti a reflektoval jej hospodárske, politické a náboženské potreby (predstavy).

Podľa princípu, na základe ktorého boli zostavené, sa kalendáre delia na lunárne (mesačné), solárne (slnečné) a lunisolárne (kombinované). Najstarší je lunárny (mesačný) kalendár vychádzajúci z pohybu Mesiaca okolo Zeme, jeho základnou jednotkou je zvyčajne synodický mesiac (časový interval medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca), ktorý trvá približne 29,5 dňa. Lunárnym kalendárom bol napr. pôvodne egyptský kalendár (4. tisícročie pred n. l.) či dokonale prepracovaný antický rímsky kalendár (do juliánskej reformy 46 pred n. l.), z ktorého sa niektoré prvky (napr. názvy mesiacov) preniesli až do súčasnosti, ako aj v niektorých arabských krajinách aj v súčasnosti používaný arabský kalendár (zavedený v 7. stor. n. l.). Solárny (slnečný) kalendár je odvodený od pohybu Zeme okolo Slnka a jeho základnou jednotkou je tropický rok, ktorý má 365,242 20 dňa. Jeho mesiace nie sú v súlade s lunáciou. K tomuto typu kalendára patria napr. vysoko vyspelé kalendáre Aztékov (Slnečný kameň), Mayov (mayský kalendár) a Inkov, ktoré vznikli na území predkolumbovskej Strednej a Južnej Ameriky. Lunisolárny kalendár je kombinovaný, zohľadňuje synodický mesiac i tropický rok (napr. čínsky kalendár; 3. tisícročie pred n. l.). Počas tropického roka sa vystriedajú všetky štyri ročné obdobia, predstavuje teda akýsi ideál, prirodzený cyklus, ku ktorému sa snažia priblížiť všetky kalendáre. Lunárny (mesačný) rok má 354,367 06 dňa, je teda takmer o 11 dní kratší než tropický rok. Trvanie tropického ani lunárneho roka nie je možné vyjadriť celočíselným počtom dní. Keďže synodický mesiac a tropický rok nie sú súmerateľné jednotky (dĺžka tropického roka nie je násobkom dĺžky synodického mesiaca), dátum v kalendári sa dostáva do nesúladu s astronomickým javom, od ktorého je odvodený, resp. sa s ním dostáva do súladu len po určitom čase, čím vznikla potreba odstrániť túto nezrovnalosť. Napr. v pôvodnom lunárnom egyptskom kalendári spôsobovala každoročne nezohľadňovaná 1/4 dňa vzhľadom na skutočnú dĺžku tropického roka posúvanie začiatku roka (heliaktického východu Síria, s ktorým bol spojený začiatok záplav na Níle) cez všetky ročné obdobia. Na pôvodné miesto sa dostal po 1 461 egyptských rokoch (1 460 tropických rokov) nazývaných sotická perióda, ktorej názov je odvodený od staroegyptského názvu Síria (Sothis). Preto bol do egyptského kalendára 238 pred n. l. zavedený raz za štyri roky jeden priestupný deň. Vysokú úroveň prepracovanosti mal lunisolárny grécky kalendár (najstaršie grécke kalendáre vznikali od 1. tisícročia pred n. l.), v ktorom bol v 5. stor. pred n. l. zavedený dokonalý systém na vyrovnanie lunárneho a solárneho roka, Metonov cyklus, ktorý trval 19 rokov. Obsahoval systém pevne stanovených rokov s priestupnými a nepriestupnými mesiacmi, pričom priemerná hodnota tropického roka v ňom dosiahla takmer presnú hodnotu 365,25 dňa. Jeho hlavnou výhodou bolo, že zosúladil základné astronomické deje – deň, lunáciu a rok. Metonov cyklus zdokonalili Kallippos z Kyzika (4. stor. pred n. l.) a Hipparchos, ich cykly však neboli zavedené do praxe. Systém podobný Metonovmu cyklu sa objavil už v kalendároch niektorých sumerských miest (→ sumerský kalendár; 4. tisícročie pred n. l.) a v babylonskom kalendári (2. tisícročie pred n. l.), ktorý bol pôvodne lunárny, v jednotlivých oblastiach, resp. mestách ríše sa však značne líšil. Vo 4. stor. pred n. l. bol zjednotený zavedením lunisolárneho cyklu trvajúceho 19 rokov, počas ktorých sa v 3., 6., 8., 11., 14., 17. a 19. roku pridával priestupný mesiac. Babylonský kalendár, ktorý obsahoval aj sedemdňový týždeň, mal veľký vplyv na kalendáre v celej oblasti, zvlášť výrazne ovplyvnil lunisolárny židovský kalendár. Základom kalendára používaného vo väčšine súčasného sveta je pôvodne lunárny rímsky kalendár používaný v Rímskej ríši, ktorý dal 46 pred n. l. zreformovať Gaius Iulius Caesar. Výsledkom tejto reformy bol juliánsky kalendár, v ktorom rok (→ juliánsky rok) so začiatkom 1. januára trvá 365,25 dňa, preto sa doň raz za štyri roky vsúva jeden priestupný deň. Rímsky ani juliánsky kalendár neobsahoval sedemdňový týždeň, do kalendára ho 321 n. l. zaviedol Konštantín I. Veľký. Juliánsky kalendár, ktorý 325 n. l. prevzala aj kresťanská cirkev (→ cirkevný kalendár), bol v záujme zosúladenia juliánskeho roka so skutočnou dĺžkou tropického roka na príkaz pápeža Gregora Xlll. zreformovaný a 1582 bol zavedený gregoriánsky kalendár. Gregoriánsky kalendár novým spôsobom – pomocou cyklov epákt, vyriešil otázku priestupných rokov i stanovenie dátumu Veľkonočnej nedele (súvisí s dátumom jarnej rovnodennosti a s lunáciou), od ktorého sa odvíja dátum iných pohyblivých cirkevných sviatkov. Keďže kalendáre používané v rôznych častiach sveta sa značne líšili (napr. spôsobom zavádzania priestupných mesiacov, zvoleným začiatkom letopočtu a roka, názvami mesiacov), pri datovaní historických udalostí bolo veľmi komplikované určiť, kedy sa daná historická udalosť skutočne stala. Preto v 16. stor. vytvoril J. J. Scaliger juliánsku periódu v trvaní 7 980 rokov (súčin trvania Metonovho cyklu, slnečného kruhu a indikcie), o ktorej predpokladal, že je dostatočným časovým intervalom na pokrytie minulých a budúcich historických udalostí, a v ktorom sa dni od zvoleného začiatku nepretržite číslujú. Hoci prijímanie gregoriánskeho kalendára nebolo najmä v dôsledku rozdelenia cirkvi spočiatku jednoznačné (1582 a v bezprostredne nasledujúcich rokoch ho prijali rímskokatolícke krajiny, v 17. a 18. stor. protestantské krajiny, 1752 Anglicko a jeho kolónie), postupne sa presadil vo väčšine krajín sveta (1873 v Japonsku, 1875 v Egypte, v 2. desaťročí 20. stor. vo viacerých východoeurópskych a ázijských krajinách). V súčasnosti používajú juliánsky kalendár ako cirkevný kalendár niektoré pravoslávne cirkvi (napr. ruská, ukrajinská, srbská a gruzínska, kláštory na hore Atos a jeruzalemský patriarchát), zvyšná časť novojuliánsky kalendár prijatý na synode pravoslávnej cirkvi 1923, ktorý je v súlade s gregoriánskym kalendárom (s výnimkou určovania dátumu Veľkej noci a od neho sa odvíjajúcich dátumov pohyblivých cirkevných sviatkov). Koptská cirkev používa vlastný koptský kalendár (založený na egyptskom kalendári), ktorý má s juliánskym kalendárom skoordinovaný výpočet priestupných rokov. S cieľom demonštrovať úplný odklon od tradičných náboženských a cirkevných hodnôt platil vo Francúzsku 1793 – 1806 kalendár Francúzskej revolúcie, v ktorom boli cirkevné sviatky zrušené, názvy mesiacov nahradené novými a začiatok kalendárneho roka pripadal na dátum začiatku revolúcie (22. 9. 1792, začiatok roka I).

V súčasnosti platný gregoriánsky kalendár má rok s dĺžkou 365,242 5 dňa, ktorý sa člení na 12 mesiacov (január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október, november, december) a 52 alebo 53 týždňov. Január, marec, máj, júl, august, október a december majú 31 dní, február 28 (v priestupnom roku 29) a ostatné mesiace 30 dní. Priestupný je každý rok označený číslom deliteľným 4, ak sa končí dvoma nulami, deliteľným 400. Týždeň sa člení na 7 dní po 24 h (pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa), ktoré sa začínajú o polnoci. Podľa normy ISO (ISO 8 601) sa za začiatok týždňa považuje pondelok a týždne v danom roku sa číslujú tak, že 1. týždeň v roku je ten, na ktorý pripadne 1. štvrtok v novom roku (ak 1. január pripadne na piatok, sobotu alebo nedeľu, patrí do posledného týždňa starého roka). Za začiatok letopočtu sa od 6. stor. považuje narodenie Ježiša Krista. Keďže v gregoriánskom kalendári je dátum Veľkej noci a na ňu nadväzujúcich sviatkov pohyblivý, existujú tendencie zaviesť nový kalendár, v ktorom by boli všetky sviatky fixné. Ďalší zámer uskutočniť zmenu v kalendári súvisí s úpravou počtu mesiacov v roku tak, aby mali rovnaký počet dní, čo si však vyžaduje ďalšie úpravy kalendára;

2. tlačený materiál obsahujúci súpis dní, týždňov a mesiacov v danom roku doplnený rôznymi údajmi a často aj obrazovým materiálom. Býva v rozličnom formáte a v polygrafickom vyhotovení, napr. nástenný kalendár (jednolistový, spravidla doplnený reprodukciou kresby či maľby alebo fotografiami; viaclistový, obyčajne mesačný alebo dvojmesačný, jednotlivé listy sú zvyčajne spojené špirálou; blokový trhací s pevnejšou podložkou); stolový kalendár (zvyčajne týždňový, umiestňovaný na pracovný stôl, najčastejšie preklápací a poznámkový, doplnený obrazovým materiálom, jednotlivé listy sú obyčajne spojené špirálou; zriedkavejší je denný stolový kalendár); kartičkový kalendár (jednolistový vo formáte malej kartičky, ktorej druhá strana býva využitá na reklamné účely); vreckový kalendár (vo forme malého notesa, spravidla členený na týždne, je určený na denné záznamy); diár (kalendár na denné záznamy zvyčajne v knižnej veľkosti);

3. aj kalendárium — súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede, napr. pracovný kalendár, splátkový kalendár, historický kalendár, liturgický kalendár, kalendár poľnohospodárskych prác, storočný kalendár;

4. ročné periodikum, knižná publikácia spájajúca kalendár a ročenku. Predpokladá sa, že má pôvod v stredovekej veršovanej mnemotechnickej pomôcke cizioján. V minulosti zohrali kalendáre na Slovensku významnú úlohu ako najdôležitejšia forma ľudového čítania (ľudový kalendár). Obsahovali poučné a zábavné texty, praktické rady, informácie týkajúce sa poľných prác, pranostiky, neskôr aj krátke literárne útvary (bájky, anekdoty, poviedky, básne), informácie o technických vynálezoch ap. Najmä medzi vidieckym obyvateľmi boli významným prostriedkom šírenia osvety. Najstarším slovenským kalendárom je Nowy ai starý kalendárž na rok... 1640... na Horní i Dolní uherskou zemi sprawený zostavený D. Frölichom, vytlačený 1639 u V. Brewera v Levoči (→ Brewerovci). V 2. pol. 17. stor. vychádzali kalendáre v Žiline, v 1. pol. 18. stor. v Levoči. K najvýznamnejším kalendárom patrili Nový domovní i pocestní kalendář vychádzajúci 1743 – 68 v Košiciach a 1751 – 1823 v Bratislave (redigoval ho a neskôr aj zostavoval jeho zábavnú časť J. Chrastina), Větší a zvláštnější Nový a Starý Kalendář vydávaný 1805 – 48 J. Palkovičom, Nový i starý vlastenský kalendář vydávaný 1830 – 93 (1830 – 53 G. Fejérpatakym-Belopotockým), kalendár Domová pokladnica vydávaný D. G. Lichardom 1847 – 51 a 1863 – 64, Národní kalendár vydávaný 1866 – 67 Maticou slovenskou, Nová domová pokladnica (1898 – 1914) vydávaná P. Blahom, ďalej Domový kalendár (1883 – 92) a Slovenský domový kalendár (1893 – 1905) vydávané K. Salvom, Zora (1909 – 19) a Slovenský rodinný kalendár (1911 – 31) vydávané J. Páričkom a i., po 1948 napr. Priateľ rodiny (1970 – 90). Z konfesionálnych kalendárov do súčasnosti vychádzajú Pútnik svätovojtešský (Spolok sv. Vojtecha, od 1871 okrem 1918) a Tranovský evanjelický kalendár (1894 – 97 ho vydával K. Salva, od 1901 Tranoscius).

kalendárium

kalendárium [lat.] —

1. súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede; → kalendár (význam 3);

2. hist. rukopisný kalendárový súpis dní a mesiacov v cirkevnom roku používaný v stredoveku v kresťanskej cirkvi na liturgické účely. V kalendáriu sa uvádzali pevné sviatky cirkevného roka (dátumy pohyblivých sviatkov sa vypočítali pomocou tabuliek zvyčajne pripojených ku kalendáriu) a sviatky Panny Márie, apoštolov, mučeníkov, svätcov a svätíc vybraných do kalendária na daný cirkevný rok ap. V kalendáriu sa prejavovala aj ranokresťanská tradícia a právo miestnych cirkví mať vlastné lokálne liturgické slávnosti. Občas sa do nich zapisovali aj informácie o smrti významných osôb (panovníkov, patrónov a členov konkrétneho cirkevného spoločenstva); v súčasnosti sa v rímsko-katolíckej cirkvi na liturgické účely používa liturgický kalendár;

3. žáner vecnej literatúry založený na chronologickom súpise udalostí a faktov života vybranej osobnosti (zvyčajne od jej narodenia až po smrť) a jej diela, napr. Biografické kalendárium J. Záborského zostavené F. Štrausom (In: Biografické štúdie 14, Martin 1987, strana 9 – 99) a Biografické kalendárium P. J. Šafárika zostavené A. Maťovčíkom (In: Biografické štúdie 29, Martin 2003, strana 167 – 181).

kalendy

kalendy, lat. Kalendae — prvý deň v mesiaci v rímskom kalendári, jeden z troch pevne určených dní mesiaca (→ ídy, → nóny). Jeho začiatok (novolunie), t. j. deň kalend, ako aj počet dní, ktoré uplynú od kalend po nóny, oznamoval každý mesiac úradníkom a obyvateľom Ríma rímsky najvyšší kňaz (pontifex maximus), odtiaľ názov (lat. calare = vyhlasovať, vyvolávať). Podobne ako pri nónach a ídach sa k názvu dňa v ablatíve pridávalo označenie mesiaca, napr. Kalendis Ianuariis (počas januárových kalend), t. j. 1. januára. Kalendy boli zasvätené rímskym bohom Janovi (Janus) a Junóne (Juno). V stredoveku sa termínom kalendy označovala aj druhá časť mesiaca, ktorá mala dni nazvané podľa kalend nasledujúceho mesiaca.

kaligrafia

kaligrafia [gr.], krasopis, aj umelecký krasopis —

1. umenie písania krásneho písma rukou pomocou rozličných nástrojov a na rozličné druhy podkladových materiálov, druh výtvarného umenia, ktorého základom je písmo. Cieľom kaligrafie je vytvoriť písmo krásnych, harmonických, funkčne dokonalých a jasných tvarov, ktoré okrem splnenia informačnej funkcie zdôrazní vonkajšiu, estetickú hodnotu textu. Pri kaligrafii je na rozdiel od postupného konštruovania písma rozhodujúca spontánnosť prejavujúca sa vo vytvorení línie jedným ťahom, pre kaligrafický rukopis je preto obvykle charakteristická expresivita, dynamika a plynulosť línií;

2. dielo vytvorené kaligrafickou technikou, v širšom význame každé precízne, rukou písané písmo, ktoré je vyhotovené profesionálom alebo laikom a má určitú umeleckú úroveň i estetickú hodnotu a rozličnú funkciu. Kaligrafia sa najčastejšie vytvára štetcom a tušom (v Číne, Japonsku a Kórei) alebo perom a tušom (v islamských krajinách a v Európe), ako podkladový materiál slúžia predovšetkým papier a hodváb, ale aj iné materiály (napr. pergamen, kameň, textil, drevo alebo bronz). Využíva sa v písanej komunikácii ako prostriedok na odovzdanie informácie a zároveň ako forma čisto umeleckého prejavu. Uplatňuje sa vo výtvarnom a v úžitkovom umení i v architektúre, pričom technika a štýl jej vyhotovenia závisia od jej umiestnenia, účelu a želaného výsledku, ako aj od kultúrneho a náboženského kontextu, v ktorom dielo vzniká. Kaligrafia môže byť včlenená do jednotne riešenej plochy listu (strany) knihy s maľbou (ilustráciami), ornamentom, odtlačkami pečatí ap. Osobitnú formu kaligrafie predstavujú tzv. obrazové básne, v ktorých sú slová usporiadané v podobe nejakého reálneho objektu; kompozície kaligrafických textov môžu dosahovať formu kaligramov.

Kaligrafia ako umenie písania sa rozvíjala postupne vo viacerých kultúrach, podoba jej diel úzko súvisí s vývinom a formami písma. Najmä v minulosti bola úzko spojená s činnosťou vzdelancov a učencov. Postupne sa v Ázii začala rozvíjať ako samostatný druh výtvarného umenia, mimoriadne vysokú úroveň dosiahla v Číne (začala sa vyvíjať v 2. tisícročí pred n. l.; → čínska kaligrafia, → čínske výtvarné umenie a architektúra), kde sa vyvinulo množstvo kaligrafických štýlov a aj v súčasnosti je zaraďovaná na úroveň poézie a maliarstva (tzv. tri dokonalosti, čínsky san-jüe), ako aj v Japonsku (→ japonská kaligrafia), kde je vnímaná nielen ako majstrovstvo krasopisu, ale z kultúrneho hľadiska je rovnocenná s poéziou a maliarstvom (niekedy je dokonca považovaná za nadradenú maliarstvu).

V islamskej kultúre má kaligrafia ústredné a najvýznamnejšie postavenie medzi všetkými druhmi výtvarného umenia a je považovaná za vrcholnú formu umeleckého výrazu (→ islamská kaligrafia).

V Európe sa rozvíjala kaligrafia latinkového písma (latinková kaligrafia), v menšej miere aj kaligrafia gréckeho a cyrilského písma. Vývoj latinkovej kaligrafie bol podmienený predovšetkým súdobou kultúrou, výtvarným umením, umeleckými štýlmi a vkusom (v minulosti bola kultúra písma v Európe vo všeobecnosti na vysokej úrovni). V neskorej antike boli kaligraficky stvárňované tzv. obrazové básne (gr. technopaignion, lat. carmen figuratum, → carmen), ktoré sa dajú považovať za najstaršie príklady kaligrafie na západe (v Európe). V období stredoveku sa kaligrafia rozvíjala v kláštorných skriptóriách, kde boli kopírované aj neskoroantické kaligrafické rukopisy. Samotný písaný text stredovekých rukopisov mal vysokú kaligrafickú úroveň (napr. karolovská minuskula; gotické písmo), zámerne dekoratívne stvárnené boli najmä iniciály a významné časti textu (so zámerom ich zvýraznenia, napr. chryzografia). V období renesancie, manierizmu a baroka sa kaligrafia uplatňovala najmä v listinách vydávaných štátnymi úradmi (napr. v erbových listinách – armálesoch, na titulných listoch významných listín). Pre obdobie manierizmu a baroka je charakteristická ornamentálnosť písma často hraničiaca s nečitateľnosťou. Okrem profesionálnych pisárov sa kaligrafii príležitostne venovali aj vzdelaní laici. Vrcholným dielom európskej kaligrafie je kaligrafický vzorník písem Mira calligraphiae monumenta, ktorý 1561 – 62 vytvoril sekretár cisára Ferdinanda I. Juraj Bočkaj (Georg Bocskay, †1575) a pre cisára Rudolfa II. ho pravdepodobne 1594 – 96 vyzdobil miniatúrami Joris Hoefnagel (→ Hoefnagelovci). Rozvoj modernej kaligrafie sa začal na konci 19. stor. V súčasnosti sa uplatňuje v grafickom dizajne, maliarstve, sochárstve a v nových médiách. Z kaligrafie čerpajú aj knižná úprava, typografia a konštruovanie písmen od vynájdenia kníhtlače až do súčasnosti. Mnohé kaligrafické písma sa stávajú vzorom pri vyhotovovaní písmových fontov používaných v typografii.

kancelár

kancelár [lat.] — vedúci alebo predstavený štátnej, cirkevnej, univerzitnej a i. kancelárie;

1. v období Rímskej ríše pomocný úradník na súde sediaci pri mreži oddeľujúcej sudcu a porotu od divákov (lat. cancelli = mreža, odtiaľ lat. cancellarius, slov. kancelár), neskôr pisár;

2. v stredoveku vo Sv. rímskej ríši nemeckého národa, v Uhorsku a Rakúsku pôvodne predstavený kráľovskej kaplnky (lat. comes capellae), vedúci jej skriptória, ktoré sa v 12. stor. oddelilo ako samostatná administratívna zložka (→ kancelária). Kancelár sa stal titulárnym predstaveným cisárskej alebo kráľovskej kancelárie a ako vysoký dvorský úradník bol spočiatku vymenúvaný z radov popredných cirkevných hodnostárov (gramotnosť, znalosť latinčiny), od zač. 15. stor. z radov šľachty. Pôvodne zodpovedal za obsah a správnosť panovníckych listín, od 13. stor. v spísomňovacom procese len za vyhotovenie privilégií v slávnostnej forme. Neskôr sa oblasť jeho pôsobnosti rozšírila (pôvodnú agendu vykonával podkancelár, lat. vicecancellarius), stal sa dôverníkom kráľa a jeho radcom a vykonával súdnu činnosť. V 2. pol. 15. stor. sa stal po panovníkovi najvýznamnejším hodnostárom krajiny (riešenie vnútropolitických a zahraničnopolitických otázok, vedenie diplomatických misií ap.). Z tejto funkcie sa vo Sv. rímskej ríši nemeckého národa a v habsburskej monarchii v novoveku vyvinula funkcia predstaveného štátnej kancelárie (→ dvorská kancelária), ktorej výnimočné postavenie a rozhodujúci vplyv pretrvávali aj v 19. stor.;

3. najvyšší predstaviteľ výkonnej moci, predseda vlády v Nemecku (1871 – 1945 ríšsky kancelár, od 1949 spolkový kancelár) a v Rakúsku (od 1919 spolkový kancelár);

4. náb. v katolíckej cirkvi: a) predstavený cirkevnej diecézy, ktorý má na starosti administráciu (vybavovanie a archiváciu dokumentov) a vykonáva notársku činnosť; b) veľký kancelár; na niektorých cirkevných univerzitách a fakultách titul dozorujúceho ordinára, ktorý na univerzite alebo na fakulte reprezentuje Sv. stolicu a zároveň ich pri Sv. stolici zastupuje. Snaží sa o ich zachovanie a rozvoj a podporuje ich spoločenstvo s partikulárnou i so všeobecnou cirkvou;

5. v Spojenom kráľovstve lord kancelár;

6. angl. chancellor — v niektorých štátoch USA (Delaware) sudca, resp. predsedajúci sudca kancelárskeho súdu (Court of Chancery).

kancelária

kancelária [lat.] —

1. zvyčajne štátna ustanovizeň (orgán verejnej správy) zabezpečujúca vybavovanie správnej a právnej agendy pre potreby inštitúcie, pre ktorú bola vytvorená, napr. Kancelária prezidenta SR, Kancelária Ústavného súdu SR, Kancelária Národnej rady SR, Kancelária verejného ochrancu práv, kancelária starostu, primátora, predsedu samosprávneho kraja ap.

Kancelária sa vyvinula zo skriptória (pisárskej dielne) kráľovskej kaplnky, ktoré sa v 12. stor. stalo jej samostatnou administratívnou jednotkou. Štruktúru a činnosť kancelárie, ako aj počet zamestnancov, ich kompetencie a povinnosti upravovali kancelárske poriadky. Formuláre a prax jednotlivých kancelárií zabezpečovali jednotný charakter vydávaných dokumentov. Personál kancelárie tvorili pisári (lat. scriptores) vyhotovujúci písomnosti, notári vykonávajúci konkrétnu kancelársku prácu, protonotári a kancelisti, ako aj osoby, ktoré sa starali o uschovávanie listín a o register (archivári, lat. conservatorii). K najstarším kanceláriám patrili pápežské (od pol. 11. stor.) a cisárske kancelárie (od 12. stor.), prototypom stredovekej kancelárie bola kráľovská kancelária (→ dvorská kancelária, → kancelár). Riadením kráľovskej kancelárie boli pôvodne poverení predstavitelia šľachty alebo kléru, neskôr aj neurodzení, ale vzdelaní, odborne zdatní a kráľovi oddaní ľudia, pre ktorých bola táto činnosť jediným zdrojom príjmov. Kancelárie si zriaďovali aj poprední aristokrati, biskupi a arcibiskupi.

V Uhorsku patrili k významným kanceláriám hodnoverné miesta, od 14. stor. sa zakladali mestské kancelárie, ktoré viedli mestské knihy, od 16. stor. kancelárie feudálnych panstiev. V 16. – 17. stor. vznikali stoličné kancelárie, čo súviselo s rastom laicizácie verejného života, keď sa kancelárie začali zriaďovať pri všetkých inštitúciách, resp. úradoch. V období absolutizmu sa z personálu kancelárií vyvinula odborná a organizovaná byrokracia z povolania, ktorá sa v novovekom štáte stala mocným činiteľom politického vývoja. Po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867) bol štátny byrokratický aparát modernizovaný a novo usporiadaný, typickým preň však ostalo štátne úradníctvo s prísnou hierarchiou, ktorej usporiadanie bolo zakotvené v rakúskom ríšskom zákone z 1873;

2. organizovaná inštitúcia (úrad) zabezpečujúca vybavovanie právnickej alebo obchodnej agendy (spisovanie listín, mandátov, listov a závetov, vedenie úradných kníh, spisov a účtov a i.) a zachovávanie ich obsahu pre verejnosť alebo pre internú potrebu inštitúcie. Má rozličné zameranie, pričom z právneho hľadiska môže fungovať ako právnická osoba spravovaná buď na personálnom základe (napr. advokátska kancelária, realitná kancelária), alebo založená podľa predpisov obchodného práva (cestovná, poisťovacia, projektová, stávková, účtovná, poradenská, dopravná). Má svoj stály personál a vlastné kancelárske pomôcky (registre, protokoly);

3. miestnosť využívaná na pracovné účely (pracovňa) ako súčasť úradu, podniku alebo firmy.

kapitála

kapitála [lat.] —

1. aj kapitálne písmo — majuskulný typ latinského písma (používa iba veľké písmená, verzály) zapisovaný do dvojlinkovej osnovy, používaný v starovekom Ríme (rímska kapitála) približne od 7. stor. pred n. l. Najstaršia je archaická kapitála (lat. capitalis archaica) – epigrafický typ písma (→ epigraf), ktorý sa používal na nápisy na kameň a na keramiku. V 2. stor. pred n. l. boli vytvorené dva základné druhy kapitály, monumentálna a jednoduchá (rýchla). Monumentálna kapitála (lat. capitalis monumentalis), pri ktorej výška písmena len o málo prevyšovala jeho šírku, sa používala na písanie významnejších častí textov. Pri jej špeciálnom type, štvorcovej kapitále (lat. capitalis quadrata) používanej vo 4. a 5. stor., bola výška a šírka písmen rovnaká. Jednoduchá (rýchla) kapitála (lat. capitalis actuaria, capitalis rustica) s vysokými a úzkymi písmenami sa používala najmä na písanie epigrafických textov, bola však obľúbená aj pri paleografických textoch, napr. rukopis Vergilius Vaticanus obsahujúci fragmenty Vergíliových diel (okolo 400) je napísaný jednoduchou kapitálou. K najstarším epigrafickým príkladom kapitály patria texty na tzv. čiernom Romulovom kameni (Lapis Niger, nájdený na Forum Romanum v Ríme) a na zlatej spone z Praeneste (fibula praenestina, → fibula) z asi 600 pred n. l.

Potreba rýchlejšieho zápisu textu podnietila najneskôr na prelome letopočtov vznik zjednodušeného variantu kapitály, z ktorého sa vyvinul typ staršia rímska kurzíva. Touto veľmi zjednodušenou kapitálou sa písali bežné záznamy obchodného charakteru a grafity na stenách budov (boli objavené napr. v Pompejach). V 2. stor. sa okrem kapitály a staršej rímskej kurzívy začal používať aj tretí druh majuskulného písma, unciála (vo 4. stor. aj polounciála). Kapitála a unciála slúžili ako hlavné knižné písma do 8. stor., neskôr sa používali len na písanie najvýznamnejších častí textov, napr. nadpisov (capitalis = hlavný; odtiaľ názov). V 8. – 12. stor. (v období karolovskej minuskuly) a od 15. stor. (až dodnes) sa kapitálou písali veľké písmená (unciála inšpirovala tvary veľkých gotických písmen v 13. – 15. stor.). Na Slovensku sa zachoval rímsky nápis vytesaný v skale Trenčianskeho hradu (179 n. l., → trenčiansky nápis), vyhotovený kombináciou monumentálnej (prvé dva riadky) a jednoduchej kapitály (zvyšok textu);

2. aj kapitálka — veľké písmeno latinskej abecedy s veľkosťou malého písmena (minuskuly) bežného tlačeného textu. Používanie kapitál v typografii určujú pravidlá: používajú sa v prvom slove (slovách) hneď za iniciálou, na písanie mien autorov v bibliografiách, rímskych číslic označujúcich storočie, titulkov článkov v právnych textoch a i.

karolovská minuskula

karolovská minuskula, aj karolínska minuskula, lat. carolina minuscula — okrúhle knižné a listinné písmo, ktoré vzniklo na konci 8. stor. v pisárskych centrách Franskej ríše (na dvore Karola Veľkého) v dôsledku vývoja a vplyvu používaných latinských minuskulných písem. Používalo sa do 12. stor. Písmená boli izolované, ľahko čitateľné, mali stabilnú, charakteristickú formu, zreteľné elegantne zaokrúhlené tvary a pevné miesto vo štvorlinkovom systéme. Skratkový systém bol výrazne obmedzený. Horné dĺžky stredných písmen boli v 9. stor. kyjakovito rozšírené (zosilnené). Z karolovskej minuskuly sa v ďalších storočiach vyvinuli viaceré typy a varianty písem, gotické minuskuly (→ gotické písmo).

karolovské mince

karolovské mince, aj karolínske mince — mince razené vo Franskej ríši počas vlády Karolovcov. Karol Veľký v rámci svojej menovej reformy ponechal zlatý solidus razený v Byzancii ako zúčtovaciu menu, ako obeživo však začal raziť novú mincu strieborný denár, ktorý sa stal jedinou razenou a obežnou mincou. Pre karolovské mincovníctvo bolo veľmi dôležité ustanovenie tzv. karolovskej libry (pondus Caroli), ktorá predstavovala množstvo drahého kovu, z ktorého sa vyrazilo 240 denárov (hmotnosť 408 – 425 g). Na denárových minciach sa nevýraznými značkami (bodky) označovala kvalita mince.

kaurí

kaurí [hindsky] — drobná ozdobná ulita, ktorá sa používala v niektorých častiach Ázie a Afriky ako platidlo, šperk, amulet, hracia kocka, kultový predmet alebo ako mnemotechnická pomôcka (→ aroko). Kaurí sú ulity morských mäkkýšov z čeľade porcelánovcovité, napr. druhov porcelánovec peňažný (Monetaria moneta, starší názov Cypraea moneta), porcelánovec prstencový (Monetaria annulus, starší názov Cypraea annulus) a porcelánovec zlatistý (Lyncina aurantium, starší názov Cypraea aurantium), ktoré sa vyskytujú v plytkých pobrežných vodách Indického oceána.

Nálezy z egyptských pohrebísk spred 6-tis. rokov a z prehistorických nálezísk v Európe a Ázii dokumentujú používanie kaurí ako amuletu a ozdoby, okolo 1200 pred n. l. sa začalo v Číne používať ako platidlo (v 6. stor. pred n. l. Číňania zaviedli bronzové mince v tvare kaurí). Neskôr sa ako platidlo rozšírilo aj do Indie a Afriky, kde túto funkciu plnilo ešte v 20. stor., pričom jeho cena rástla úmerne so vzdialenosťou od jeho prírodného zdroja (→ importy). Dnes sa kaurí používajú najmä ako šperky a dekoračné i ozdobné predmety.