Adam z Veleslavína, Daniel, 31. 8. 1546 Praha – 18. 10. 1599 tamže — český humanistický historik, prekladateľ a vydavateľ, jeden z organizátorov českého literárneho a vedeckého života. Po ukončení štúdia na Karlovej univerzite v Prahe získal titul majstra slobodných umení (1569). Spočiatku pôsobil na univerzite (1569 – 75, od 1572 profesor histórie). R. 1576 sa oženil s Annou, dcérou Jiřího Melantricha z Aventina a začal pracovať v jeho tlačiarni, po jeho smrti a smrti jeho syna prevzal 1589 tlačiareň. R. 1578 dostal šľachtický erb. Prispel k rozvoju českého jazyka, tzv. veleslavínska čeština sa stala základom českého spisovného jazyka.

Podieľal sa na jazykovej úprave diel od cudzích autorov, do mnohých prispel predhovormi. Podľa inojazyčných slovníkových predlôh (od Basiliusa Fabera, Hadriana Junia, Helfricha Emmela) spracoval a vydal latinsko-český slovník Dictionarum linguae latinae (1579), latinsko-česko-nemecký Nomenclator tribus linguis (1586) a dva štvorjazyčné česko-latinsko-grécko-nemecké slovníky Nomenclator quadrilinguis (1598) a Sylva quadrilinguis (1598), a vydal aj ďalšie slovníky pre študujúcu mládež. V spolupráci s českými literátmi vydával pôvodné aj prekladové diela z oblasti filozofie, vierouky, histórie, lekárstva a zdravotníckej osvety (napr. diela P. A. Mattioliho), hospodárstva, morálky a náboženstva (napr. dielo Providentia Dei. O řízení a opatrování božském, 1592, od Jeana de L’Espine). Zostavil Kalendář historický (1578, 1590) obsahujúci informácie o českých a európskych dejinách, opravil a vydal cudzie preklady kroník, napr. Kroniku světa o znamenitějších věcech a proměnách (1584) od Johannesa Cariona a Kroniky dvě o založení Země české (1585; spojil dielo Historie česká, Historia Bohemica od E. S. Piccolominiho – neskoršieho pápeža Pia II., a Kroniku... od M. Kuthena zo Šprinsberku). Zaslúžil sa o aj vydanie protestantského prekladu Biblie do češtiny – Kralickej Biblie (v 6 zv., 1579 – 94), ktorej jazyk sa stal vzorovým jazykom tzv. bibličtiny na Slovensku. Obdobie pôsobenia D. Adama z Veleslavína sa zvykne nazývať aj veleslavínske obdobie.

adresné rozširovanie informácií, ARI — pravidelné a priebežné vyhotovovanie rešerší z najnovších prírastkov v slovenských alebo v zahraničných databázach podľa špecifických požiadaviek jednotlivých používateľov uvedených v rešeršnom profile. Jedna z knižnično-informačných služieb, pri ktorej môžu byť rešerše posielané používateľovi dávkovo v dohodnutej periodicite. V odbornej literatúre sa používa aj termín SDI (angl. Selective Dissemination of Information – selektívne rozširovanie informácií).

AGRIS, angl. Agricultural Information System — medzinárodný informačný systém poskytujúci prístup k vedeckým a odborným poznatkom z oblasti poľnohospodárstva v podobe bibliografických informácií aj plných textov. Od 1975 ho prevádzkuje organizácia FAO, pričom sprostredkúva prístup k verejne dostupným, ale aj doposiaľ nepublikovaným publikáciám rôzneho druhu vrátane monografií, článkov, technických správ, záverečných prác a konferenčných príspevkov, pripravuje materiály a analýzy pre národné vedecké informačné centrá.

Ahernová [eher-] (Ahern), Mary Eileen, 1. 10. 1860 Marion County, Indiana – 22. 5. 1938 Atlanta, Georgia — americká knihovníčka, aktívna členka viacerých knihovníckych asociácií, editorka časopisu Public Libraries (neskôr Libraries) zameraného najmä na nekvalifikovaných pracovníkov knižníc. Vďaka nej sa informácie o knižničných metódach a klasifikačných systémoch v USA stali široko dostupnými. Povzbudzovala zamestnancov v malých a vo vidieckych knižniciach k aktívnej účasti v profesionálnych združeniach, a prispela tak k rozšíreniu a rozvoju profesionálnej knihovníckej komunity.

Achard [ašár], Claude-François, 23. 5. 1751 Marseille – 29. 9. 1809 tamže — francúzsky lekár, bibliograf a knihovník, zakladateľ knihovníctva a bibliografie ako moderných teoreticko-praktických disciplín. Jeho najvýznamnejšou prácou je komplexná príručka Základný kurz bibliografie alebo knihovníkova veda (Cours élémentaire de bibliographie, ou La science du bibliothécaire, 1806 – 07), ktorá podnietila a ovplyvnila vydávanie francúzskej národnej bibliografie (od 1811) a vznik prvej odbornej knihovníckej školy vo Francúzsku (L’École des chartes).

akvizícia [lat.] — získavanie, získanie, nadobúdanie; aj vec, ktorú niekto nadobudol;

1. ekon. a) nadobudnutie, získaný prírastok (nových zákazníkov, predplatiteľov ap.); aj súbor presviedčacích činností, ktorých poslaním je dosiahnuť umiestnenie tovaru na trhu a jeho realizáciu, súčasť marketingovej politiky. Dôležitá je akosť ponúkaného tovaru, rozsah služieb spojených s predajom, poznanie cenových kalkulácií a cien konkurenčného tovaru, ale i schopnosť akvizitéra poukázať na prednosti ponúkaného tovaru. K formám akvizície patria akvizičné návštevy ako forma osobného styku s potenciálnymi zákazníkmi, náborové listy obsahujúce prehľadné informácie o ponúkaných výrobkoch a o ich vlastnostiach i prednostiach, ale aj dodacie lehoty a služby v súvislosti s dodávkou výrobkov ap. Pri akvizícii sa používajú rozličné predajné pomôcky (prospekty, propagačné materiály); b) operácia, pri ktorej jedna spoločnosť kúpi druhú, pričom kúpená spoločnosť fakticky zanikne. Spravidla ide o kvalitatívne rozdielne spoločnosti, kvalitnejšia spoločnosť pohltí menej kvalitnú spoločnosť. V prípade spojenia dvoch rovnocenných partnerov ide o fúziu. Akvizícia i fúzia môžu prebehnúť dobrovoľne, so súhlasom preberanej spoločnosti, alebo násilne. Pri násilnom prevzatí (uskutočňuje sa skupovaním podielov akcionárov) sa útočiaca spoločnosť dostáva do predstavenstva druhej spoločnosti bez jej súhlasu. V rámci fúzií a akvizícií (angl. Mergers and Acquisitions, M&A) sa rozlišujú čisté akvizície (angl. company takeover), ktoré sa na celkovom objeme realizovaných transakcií podieľajú dvoma tretinami, ďalej rozpredávanie majetku (angl. asset held for sales) a výzva na predaj (angl. tender offer), pri ktorej sú akcionári preberanej spoločnosti prostredníctvom verejnej výzvy oslovení, aby svoje vlastnícke podiely ponúkli na predaj. Akvizície a fúzie sa začali objavovať začiatkom 20. stor. v USA (malé firmy sa spájali do trastov s cieľom získať väčší podiel na trhu), v súčasnosti sú bežnou súčasťou rastovej stratégie spoločností na celom svete.

2. súhrn pracovných procesov súvisiacich s výberom a získavaním dokumentov (publikácií) do knižničného fondu. Dopĺňanie knižničného fondu sa vykonáva na základe funkcií a zamerania knižnice, profilu knižničného fondu a potrieb používateľov. Tlačené dokumenty získava knižnica prostredníctvom nákupu, daru a výmeny s inými knižnicami, vybrané knižnice aj prostredníctvom povinného výtlačku.

ALA → Americké knihovnícke združenie

album [lat.] —

1. viazaná kniha slúžiaca na uchovávanie zápisov. Pôvodne v antickom Ríme biela tabuľa, kde sa vyvesovali oznámenia. Od 16. stor. označenie bielej knihy so zbierkami kresieb, znakov, myšlienok významných osobností, od 18. stor. sa album začal používať na súkromné účely ako pamätník na zápisy priateľov, ctiteľov a i. na pamiatku;

2. v súčasnosti zbierka fotografií (fotografický album), poštových známok, autogramov, nálepiek ap. v podobe knihy, zošita alebo voľných listov;

3. súbor hudobných skladieb na zvukovom nosiči;

4. výber básní, hudobných skladieb, výtvarných reprodukcií vydaný ako kniha, súbor gramofónových alebo CD platní, posterov, výtvarných reprodukcií a iných v spoločnej kazete, v spoločnom obale ap.

aldinky — tlače z konca 15. a zo začiatku 16. stor. vytlačené benátskym tlačiarom A. Manuziom a jeho dedičmi. Ich obsahom sú diela gréckych a rímskych klasických autorov i humanistov, ako aj príručky. Boli vytlačené humanistickou antikvou a kurzívou v malom formáte (oktávo). Aj vďaka mimoriadnej pozornosti venovanej výzdobe väzby patria k najcennejším zberateľským predmetom.

Alexandrijská knižnica — názov dvoch najvýznamnejších knižníc helenistickej literatúry založených v Alexandrii Ptolemaiom I. Sótérom a jeho nástupcami. Väčšia z nich, Brucheion (čiže Veľká), pôsobila pri vedeckej a školskej inštitúcii Museion. Obsahovala literatúru z filozofie, histórie, matematiky a medicíny i preklady diel rôznych autorov do gréckeho jazyka. Jej katalóg Tabule (gr. Pinakes), ktorý zostavil Kallimachos z Kyrény bol súpisom najváženejších diel gréckej literatúry. Najväčší rozmach dosiahla v 3. storočí pred n. l. (pred zničením pri požiari 47 pred n. l. počas vojny, ktorú viedol G. I. Caesar proti Ptolemaiovi XIII. Filopatórovi Filadelfovi, mala 700-tis. papyrusových zvitkov). Druhá knižnica, Serapeion, založená pri svätyni boha Serapida, mala 43-tis. papyrusových zvitkov (zničená kresťanmi 391). R. 2002 bola v Alexandrii neďaleko miesta, kde stála pôvodná knižnica, otvorená nová knižnica – Bibliotheca Alexandrina, zameraná najmä na výskum literatúry z obdobia helenizmu (jej budova je pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry).

Alfa — slovenské vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry. Vzniklo 1952 v Bratislave ako pobočka vydavateľstva s názvom Státní nakladatelství technické literatury, 1955 samostatné Slovenské vydavateľstvo technickej literatúry, 1967 premenované na Alfa. Zameriavalo sa na vydávanie učebníc pre vysoké, stredné priemyselné a učňovské školy a odborné učilištia i neperiodických publikácií z oblasti ekonómie, prírodných a technických vied, organizácie práce a jazykovedy, ako aj technických a odborných časopisov. V 80. rokoch 20. stor. vydávalo ročne okolo 500 titulov v úhrnnom náklade vyše 2 mil. výtlačkov. Zaniklo koncom 1993.

Ambrosiana [-zi-] — knižnica a obrazáreň v Miláne. Knižnicu (Biblioteca Ambrosiana) založil 1607 kardinál Federico Borromeo (*1564, †1631), verejnosti bola sprístupnená 1609 ako centrum štúdia a kultúry silno prepojené s katolicizmom. Vďaka bohatým mecenášom patrí k najvýznamnejším knižniciam na svete. Sídli v pôvodných priestoroch zreštaurovaných 1991 – 97. Vlastní vyše 850-tis. kníh, 2-tis. inkunábul a 35-tis. zväzkov rukopisov, uschováva o. i. Codex Atlanticus s rukopismi a kresbami L. da Vinci. V rámci nej vznikli ďalšie inštitúcie ako Doktorské kolégium (Collegio dei Dottori, 1607), obrazáreň (Pinacoteca Ambrosiana, 1618) a Akadémia krásnych umení (Accademia del Disegno, 1620). Nazvaná podľa sv. Ambróza, patróna mesta Miláno.

American Libraries [emerikn lajbreris] — časopis vydávaný od 1907 Americkým knihovníckym združením, zameraný na všeobecné problémy amerického knihovníctva.

Americké knihovnícke združenie, angl. American Library Association, ALA — najstaršie a najväčšie národné knižničné združenie na svete so sídlom v Chicagu založené 1876. Rozvíja, podporuje a propaguje knižnično-informačné služby a knihovnícku profesiu. Na základe typov knižnice alebo jej funkcie sa rozdeľuje na 11 divízií. Každá divízia vydáva periodiká, monografie a i. informačné materiály, sprostredkúva celoživotné vzdelávanie knihovníkov, udeľuje ocenenia a štipendiá a poskytuje podporu knižniciam a knihovníckym konferenciám.

antika [lat.] — pôvodne v 16. a 17. stor. označenie umeleckých predmetov, starožitností, neskôr aj ideálov, ktoré vyjadrovali; od začiatku 20. stor. označenie politických a hospodárskych dejín, kultúry, umenia a ďalších sfér života starovekého Grécka a Ríma v období od 12. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. (niekedy až do 6. stor.), t. j. všetkých stránok života gréckej a rímskej spoločnosti v staroveku. Geograficky sa pod antickú civilizáciu zahŕňajú všetky územia, ktoré tvorili súčasť Rímskej ríše v čase jej najväčšieho rozsahu (za cisára Trajána), pričom jednotlivé územia boli do nej začlenené v rôznom období.

V Grécku sa obdobie antiky začína v 12. stor. pred n. l. po zániku mykénskej civilizácie, keď prichádzajúce grécke kmene Achájcov, Iónov, Aiolov a Dórov postupne obsadili územie celého Grécka a ostrovy v Egejskom mori. V priebehu veľkej gréckej kolonizácie osídlili ostrovy pri pobreží Malej Ázie i pobrežie Malej Ázie, sev. pobrežie Egejského mora, úžiny Bospor a Dardanely a pobrežie Čierneho mora. Smerom na západ sa usadili vo vých. časti Sicílie, v juž. Itálii a napokon aj na pobreží dnešného Francúzska a Španielska. V priebehu archaického obdobia sa vytvorili mestské štáty (polis), ktoré dosiahli politický, kultúrny a hospodársky vrchol v klasickom období (5. stor. a 1. pol. 4. stor. pred n. l.). V helenistickom období (4. – 1. stor. pred n. l.) vznikli po rozpade ríše Alexandra III. Veľkého rozsiahle teritoriálne štáty Egypt, Sýria, Pergamská ríša a Macedónia, ktoré sa v priebehu 2. – 1. stor. pred n. l. stali postupne súčasťou Rímskej ríše.

Rímsky štát sa začal formovať v pol. 8. stor. pred n. l. v str. Itálii ako mestský štát s vládou kráľov. R. 509 pred n. l. vznikla Rímska republika, ktorá rozširovala územie štátu najprv v Itálii a od pol. 3. stor. pred n. l. v priamom konflikte s Kartágom (→ púnske vojny) i na pobreží Stredozemného mora, keď obsadila územie Hispánie, sev. Afriky, Grécka a Malej Ázie. V 1. stor. pred n. l. sa rímske územie rozšírilo tak, že Stredozemné more sa stalo jej vnútorným morom. R. 27 pred n. l. Gaius Octavius (Augustus) zaviedol v Rímskej ríši monarchiu – cisárstvo. Za cisára Trajána (98 – 117 n. l.) dosiahla najväčší územný rozsah a za jeho nástupcov aj hospodársky a sociálny rozkvet. V 1. pol. 3. stor. zavládla v ríši vojenská anarchia, situáciu stabilizoval cisár Dioklecián (284 – 305 n. l.). R. 395 cisár Theodosius I. Veľký rozdelil ríšu na dve časti, pričom Západorímska ríša zanikla pod náporom barbarských kmeňov 476 n. l.

Gréci a Rimania vytvorili prvú vyspelú civilizáciu v Európe, ktorá sa stala zdrojom neskoršiej európskej civilizácie stredoveku i novoveku. Na základe získaných poznatkov starovekých civilizácií Blízkeho východu a vlastných pozorovaní sa sformovala antická filozofia (→ grécka antická filozofia, → rímska filozofia), z ktorých sa v priebehu helenistického obdobia vyčlenili ďalšie vedné disciplíny (matematika, fyzika, astronómia, lekárstvo, filológia, zemepis a i.). Vo svojich neskorších prejavoch (stoicizmus, novoplatonizmus) ovplyvnila antická filozofia aj kresťanské učenie. V živote Grékov i Rimanov mali dôležitú funkciu antické náboženstvo (→ grécke antické náboženstvo, → rímske náboženstvo) a mytológia (→ grécka mytológia, → rímska mytológia), ktoré ovplyvňovali nielen duchovný život, ale aj výtvarné umenie (→ grécke výtvarné umenie, → rímske výtvarné umenie) a architektúru (→ grécka architektúra, → rímska architektúra). V literatúre sa rozvíjali všetky druhy a žánre: poézia (lyrika aj epika), tragédia, komédia, v próze historiografia, náuková próza, dobrodružný román (→ grécka literatúra, → rímska literatúra). Rozvíjali sa aj divadlo (→ grécke antické divadlo, → rímske divadlo), hudba (→ grécka hudba, → rímska hudba) a šport, budovali sa knižnice (→ knižnica, Dejiny).

antikvariát [lat.]. — špecializované kníhkupectvo zaoberajúce sa kúpou a predajom rôznych druhov vydaní starých a použitých kníh, notového materiálu, časopisov, albumov, rytín, rukopisov ap. Nakupuje knihy od súkromných osôb, prípadne duplikáty z knižníc, organizuje knižné aukcie. Ceny kníh nie sú stabilné, závisia od ponuky a dopytu. Pri starých a vzácnych tlačiach sa stanovujú podľa špeciálnych kritérií.

Aššurbanipalova knižnica — súbor vyše 25-tis. hlinených klinopisných tabuliek objavený 1849 – 54 pri archeologických vykopávkach v paláci kráľa Aššurbanipala v Ninive. Bola na nich zaznamenaná asýrsko-babylonská, čiastočne aj sumerská literatúra zapísaná klinovým písmom na hlinených tabuľkách (našli sa tam aj zlomky Eposu o Gilgamešovi) a archív. Tabuľky sa označovali názvom a poradovým číslom, a vytvárali tak jednotlivé série a knihy, čo zjednodušovalo ich používanie. Väčšina zbierok bola zničená 612 pred n. l. po dobytí Ninive. V súčasnosti je vyše 20-tis. tabuliek a ich fragmentov pochádzajúcich z vykopávok realizovaných 1850 Angličanom A. H. Layardom v Britskom múzeu v Londýne.

Bade [bád], Josse, aj Jodocus Ascensius Badius, 1461 alebo 1462 Gent – december 1535 Paríž — francúzsky humanista. Od 1503 tlačiar v Paríži, vydavateľ gréckych a latinských klasikov a významných dobových diel. Dôraz kládol na redakciu textov a estetické hodnoty knihy, zaviedol používanie antikvy vo francúzskom kníhtlačiarstve.

Badius, Jodocus Ascensius → Bade, Josse

Baedeker [be-] — nemecké vydavateľstvo. Založené 1827 v Koblenzi Karlom Baedekerom (*1801, †1859), od 1872 sídlilo v Lipsku, od 1948 v Hamburgu, od 1956 vo Freiburgu im Breisgau (1984 sa stalo súčasťou vydavateľstva Langenscheidt), 1951 vznikla samostatná dcérska spoločnosť Baedekers Autoführer-Verlag, ktorá vydávala sprievodcov pre motoristov; 1987 sa obidve spoločnosti spojili za vzniku spoločnosti Karl Baedeker. Vydavateľstvo sa od začiatku špecializovalo na vydávanie turistických sprievodcov po všetkých európskych a mnohých mimoeurópskych krajinách v nemčine, od 1946 aj v mnohých ďalších jazykoch. R. 1997 sa vydavateľstvo stalo súčasťou spoločnosti Mairs Geographischer Verlag (dnes MairDumont) so sídlom v Ostfilderne. Od mena jeho zakladateľa je odvodený aj súčasný názov turistickej príručky bedeker.

Bakalár-Štetina, Mikuláš, okolo 1450, pravdepodobne okolie Trenčína alebo Piešťan – pred 1520 Plzeň — prvý kníhtlačiar slovenského pôvodu v inkunábulovom období. Okolo 1488 sa usadil v Plzni, 1498 – 1514 kníhtlačiar. Titul bakalára získal na univerzite v Krakove, kde študoval okolo 1470 – 75. Časť jeho tlačí tvorí drobné osvetové a zábavné čítanie, vydával aj vzdelávacie a cestopisné spisy. Tlačil v češtine. V textoch, ktoré sám spracúval, prekladal a upravoval, sa objavujú slovenčiace prvky. Jeho tlačiarenský signet pozostával z troch vrchov, na ktorých sú lipové lístky na dlhých stonkách.

Bako, Michal, 10. 11. 1924 Komárany, okres Vranov nad Topľou — 22. 3. 2004 Bratislava — slovenský informatik. R. 1972 – 1990 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberal sa lingvistickými a matematickými nástrojmi v automatických prieskumných informačných systémoch. Priekopník nových metód v knižnično-informačnej praxi. Autor monografií, vysokoškolských učebníc, štúdií a projektov: Automatizácia knižníc (1978), Mechanizácia a automatizácia v knižniciach a informačných strediskách (spoluautor Š. Kimlička, 1981), Výstavba a prevádzka automatizovaných informačných systémov v oblasti knižníc a vedeckotechnických informácií (spoluautor Š. Kimlička, 1982).

Balaš, Robert, 16. 2. 1881 Uherské Hradiště – 9. 8. 1942 Praha — český knihovník. Spolupracoval na príprave zákona o verejných knižniciach z 1919, ktorý sa po 1925 začal uplatňovať aj na Slovensku. Organizačne sa podieľal na vytvorení systému a budovaní fondov knižníc. Autor Príručky pre verejné knižnice na Slovensku (1925).

Bálent, Boris, 16. 9. 1912 Gorna Mitropolija, Bulharsko – 17. 7. 1994 Bratislava — slovenský literárny historik, knihovedec. Venoval sa výskumu staršej slovenskej literatúry, najmä dejín kníhtlačiarstva a knihovedy, znalec historických knižných fondov. Autor práce Prvý pokus o spisovnú slovenčinu (1944), súpisov Banskobystrické púťové tlače (1947), Prvotlače v banskobystrických knižniciach (1948). Pripravil faksimilové vydanie Piesní Jána Silvána (1957) a tzv. bardejovských katechizmov z 1581 a 1612 (1947).

Ballay, Štefan, 1792 – 1875 — slovenský knihovník. Usporiadal františkánsku knižnicu v Šebeši (dnes časť Prešova) a skatalogizoval jej fond (1833). Knižnica mala vzácne fondy, inkunábuly, tlače zo 16. stor. i knihy zo starších kláštorných knižníc.

bardejovské katechizmy — dva preklady Malého katechizmu M. Luthera. Prvý vytlačil 1581 v Bardejove D. Gutgesel bez uvedenia prekladateľa (podľa tradície je ním bardejovský evanjelický farár Severín Škultéty, †1600) ako prvú tlačenú knihu v slovenčine (slovakizovanej češtine). Druhý, vytlačený 1612, bol pripisovaný bardejovskému kníhtlačiarovi J. Klösovi st. (preto označovaný v minulosti ako bardejovský, najnovšie výskumy to však vylúčili, predpokladá sa jeho tlač v Prahe alebo v Olomouci), prekladateľmi boli superintendenti E. Láni, S. Melík a I. Abrahamides. K textu tohto katechizmu boli pridané piesne, medzi textom je 9 umelecky hodnotných drevorezových ilustrácií, ozdobné vinety a ornamentálne linky. Typograficky je tlač veľmi starostlivo upravená. Z obidvoch katechizmov sú v súčasnosti známe neúplné exempláre uložené v Slovenskej národnej knižnici v Martine. R. 1947 vyšli obidva katechizmy pod názvom Bardejovské katechizmy z rokov 1581 a 1612 vo faksimilovej edícii. R. 2013 vydala Slovenská národná knižnica faksimilovú rekonštrukciu katechizmu z 1581 so súborom vedeckých štúdií pod názvom Bardejovský katechizmus z roku 1581 – najstaršia slovenská kniha a 2014 faksimilovú rekonštrukciu katechizmu vo forme bibliofilského vydania.

CD ROM, angl. Compact Disc Read Only Memory — typ veľkokapacitnej externej pamäte počítača založený na využívaní laserovej technológie pri čítaní zaznamenaných údajov. Umožňuje len čítanie, nie zápis nových údajov. Uložené údaje sú tesne pod povrchom disku kódované vo forme jemných tzv. bublín veľkosti 1 μm a tvoria jednu kontinuálnu špirálovitú stopu, ktorá sa číta od stredu smerom k okraju disku. Vyrába sa lisovaním, má štandardný priemer 12 cm, šírku stopy okolo 600 nm a priemernú údajovú kapacitu 600 – 700 MB. CD ROM sa obvykle používal na distribúciu a inštaláciu veľkých programových produktov (softvér, encyklopédie ap.), v súčasnosti (2018) je takéto jeho použitie zriedkavé.

efeméra [gr.] —

1. jednoročná rastlina s krátkym rýchlym životným cyklom. Najčastejšie sa vyskytuje na jar alebo na začiatku obdobia dažďov (napr. v púšti). Pri efemére (napr. jarmilka jarná, Erophila verna; veronika brečtanolistá, Veronica hederifolia) prebehne za niekoľko týždňov celý životný cyklus (vyklíči, vyrastie, vykvitne, má plody, odumrie) a ďalej prežíva semenami;

2. → podenka.

Hain [hajn], Ludwig, 9. 7. 1781 Stargard in Pommern, dnes Stargard Szczeciński, Poľsko – 27. 6. 1836 Mníchov — nemecký bibliograf, zakladateľ inkunábulistiky. Vypracoval modernú metodiku opisu inkunábulí a identifikácie neúplných tlačí a fragmentov. Autor štyroch častí súpisu inkunábulí (16 299 pozícií) Bibliografický zoznam... (Repertorium bibliographicum..., 1826 – 38), na ktorý nadviazal súpis Gesamtkatalog der Wiegendrucke. Hlavný redaktor 10-zväzkového konverzačného lexikónu Conversations-Lexikon vydaného 1812 – 20 F. A. Brockhausom.

Hajdušek, Jozef, 19. 2. 1923 Dunajská Streda – 31. 12. 1996 Modra — slovenský knihovník. R. 1954 – 58 šéfredaktor časopisu Knižnica, 1955 – 58 vedúci oddelenia knižníc Povereníctva školstva a kultúry, 1958 – 65 riaditeľ Slovenskej technickej knižnice (dnes Centrum vedecko-technických informácií SR, CVTI SR), 1965 – 88 pôsobil na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty UK v Bratislave, súčasne šéfredaktor časopisu Knihovník, 1969 – 71 vedúci informačného a dokumentačného oddelenia Knižnice OSN v New Yorku, 1984 expert UNESCO v Pchjongjangu (KĽDR). Zaoberal sa problematikou riadenia a organizácie knižničných a informačných sústav, riadením i organizáciou knižníc a teóriou práce s náučnou literatúrou. Autor publikácií Rozvoj technických závodných knižníc na Slovensku (1956), Organizácia knižničnej a informačnej sústavy v ČSSR (1966), Organizácia vedeckých a technických informácií v socialistických krajinách (1967), Maďarsko-slovenský a slovensko-maďarský knihovnícky a bibliografický slovník (1968), Anglicko-slovenský a slovensko-anglický slovník z knihovníctva a informačnej vedy (1975), Slovník anglických skratiek a značiek z knihovníctva a informačnej vedy (1983) a Slovník maďarských skratiek z knihovníctva a informačnej vedy (1993), spoluautor Diplomatického slovníka anglicko-slovenského a slovensko-anglického (1995).

Hajnóci, Daniel, aj Haynóczi, Hajnóczy, 9. 4. 1690 Považská Bystrica – 26. 2. 1747 Šopron, Maďarsko — náboženský spisovateľ. Od 1718 učiteľ, neskôr konrektor a od 1740 rektor gymnázia v Šoprone. Vynikajúci rečník, autor niekoľkých teologických dizertácií, pohrebných kázní a gratulačných veršov. V rukopise zostali jeho doplnky k práci D. Cvitingera Pokus o zhrnutie vedeckosti Uhorska... (Specimen Hungariae literatae virorum eruditione clarorum natione Hungarorum, Dalmatarum, Croatarum, Slavorum atque Transylvanorum, 1711).

Hajnóczy [-ci], Daniel → Hajnóci, Daniel

Haliena, Ján, 11. 12. 1928 Dražkovce, okres Martin – 19. 9. 2000 Martin — slovenský knihovník. Od 1955 pôsobil v Matici slovenskej v Martine ako ústredný metodik knižničnej práce, redaktor súbežnej článkovej bibliografie a vedeckovýskumný pracovník. Organizátor budovania jednotnej sústavy knižníc na Slovensku. Autor a zostavovateľ monografií, zborníkov, metodických materiálov, učebných textov, štatistických rozborov (približne 100 štúdií, recenzií a článkov) a prác K dejinám ľudových knižníc na Slovensku (1973), Funkcie a úlohy okresnej knižnice ako ústrednej knižnice regiónu (1982), Dejiny socialistického knihovníctva na Slovensku. Bibliografia (1987), Kalendárium slovenského socialistického knihovníctva (1988).

Hamuljak, Martin, 19. 4. 1789 Oravská Jasenica, okres Námestovo – 31. 3. 1859 Námestovo — slovenský kultúrny organizátor, redaktor a vydavateľ. R. 1804 – 06 študoval filozofiu v Egeri, 1812 zložil odborné skúšky na právnickej akadémii v Bratislave, 1822 – 23 advokátske skúšky v Budíne. R. 1813 – 53 pracoval v miestodržiteľskej rade v Budíne ako úradník a neskôr ako účtovný radca. Od zač. 20. rokov 19. stor. sa zúčastňoval na práci v národnokultúrnej, organizačnej a literárnej oblasti ako vedúca osobnosť mladšej bernolákovskej generácie sústredenej v Budíne a Pešti. Usiloval sa o založenie Spoločnosti slovanskej (1825), Slovanského čitateľského spolku (1826) a Slovanskej knižnice (1829) i o vydávanie slovenských novín a literárneho časopisu (1826 – 31). R. 1834 založil Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (1839 – 50 jeho správca), ktorého hlavným cieľom bolo zblíženie katolíckeho a evanjelického krídla slovenského národného hnutia. Jeho zásluhou vyšli štyri ročníky almanachu Zora (1835, 1836, 1839, 1840) i súborné vydanie Básní J. Hollého (1841 – 42). Vo vydavateľskej činnosti zabezpečoval tlač, korektúry a distribúciu spisov P. J. Šafárika, najmä jeho Dejín slovanskej reči a literatúry (Geschichte der slawischen Sprache und Litertur, 1826) a druhého zväzku zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1827), pripravoval nemecký index k Slovníku poľského jazyka (Słownik języka polskiego, 6 zväzkov, 1807 – 14) Samuela Bogumiła Lindeho (*1771, †1847) a vydanie zbierky dokumentov s národnoobranným charakterom História najnovšieho rozširovania maďarčiny medzi inými národmi v Uhorskej krajine (rukopis sa nezachoval). Autor portrétov slovanských hrdinov M. Zrínskeho (1835) a Mikuláša Jurišića (1836).

Hanakovič, Štefan, 20. 8. 1931 Košolná, okres Trnava – 10. 6. 2020 Martin — slovenský bibliograf. V rokoch 1956 – 92 pôsobil v Matici slovenskej, 1990 – 91 jej tajomník, 1991 – 92 správca, 1992 – 2002 riaditeľ Spolku sv. Vojtecha v Trnave, 2003 – 05 riaditeľ Diecéznej historickej knižnice biskupa Dr. Štefana Moysesa v Kláštore pod Znievom. Zaoberal sa teóriou knihovníctva a bibliografie, dejinami knižníc, Matice slovenskej i osobnosťami slovenského národného a duchovného života. Autor publikácií Katalógy a ich budovanie v ľudových knižniciach (1963), Systematický katalóg (1964), Muzeálna slovenská spoločnosť (1969), Odborné bibliografické potreby na Slovensku (1975), Metódy bibliografie (1976), Podmienky výstavby bibliografického systému na Slovensku a jeho ideový projekt (1980), Dejiny Spolku svätého Vojtecha (2005).

Hanov kódex — dvojzväzkový pergamenový latinský kódex z 1487 – 88, dielo dvoch anonymných skriptorov a iluminátora. Obsahuje texty a notáciu antifonára a pod týmto názvom je aj zaevidovaný (Antiphonarium Bratislavense II ab, Bratislavský antifonár II), v staršej literatúre sa uvádza aj pod názvom Graduale. Objednávateľom rukopisnej pamiatky s honosnou ilumináciou bol bratislavský kanonik Johannes Han. Neznámi skriptori vyzdobili texty ornamentálnymi iniciálami doplnenými figurálnym motívom a veľkými unciálnymi literami červenej alebo modrej farby vyzdobenými kresleným ornamentom. Za autora knižnej maľby pozoruhodnej kvality sa považuje Matej Prenner, ktorý nadviazal na salzburský okruh knižnej maľby Ulricha Schreiera (dvojfarebné lištové orámovanie, bodky s vlasovými linkami, kvet s dlhou nosovou peľnicou, akantový list s jemným perlovcom na hrote). Do 80. rokov 20. stor. bol Hanov kódex uložený v stredovekej knižnici bratislavskej kapituly umiestnenej vo veži Dómu sv. Martina, v súčasnosti je prvý zväzok uložený v Slovenskom národnom archíve, časť druhého (po predaji) v Archíve mesta Bratislavy a časť v Mestskom múzeu v Bratislave. Aj napriek zásahom (mnohé figurálne iniciály boli vyrezané) patrí Hanov kódex k najcennejším pamiatkam stredovekej rukopisnej tvorby a knižného maliarstva. R. 1997 bol spolu so súborom stredovekých hudobných iluminovaných pamiatok bratislavskej proveniencie zaradený do zoznamu vzácneho dokumentárneho dedičstva sveta – Registra pamäti sveta (Memory of the World Register).

Hanson [hen-], James Christian, 13. 3. 1864 Sørheim, Nórsko – 8. 11. 1943 Green Bay, Wisconsin, USA — americký knihovník. R. 1908 bol vedúcim zostavovateľom anglo-amerických katalogizačných predpisov, ktoré sa aplikovali v amerických knižniciach a postupne prerástli do medzinárodného modelu knižničnej katalogizácie (Catalog rules: author and title entries, 1908). Podľa nich sa knihy zoraďujú mechanicky podľa prvého slova v názve, ak to nie je určitý/neurčitý člen, po člene nasleduje ďalšie slovo, za autora knihy sa považuje aj korporácia. Autor prác Porovnávacia štúdia katalogizačných pravidiel založená na anglo-americkej katalogizácii z 1908 (A Comparative Study of cataloging Rules Based on the Anglo-American Code of 1908, 1939) a Poznámky k pravidlám perspektív ďalšieho rozširovania medzinárodnej dohody a spolupráce (Comments on the Rules and on the Prospects for a Further Extension of International Agreement and Co-operation, 1939).

Hayes [hejs], Robert Mayo, 3. 12. 1926 New York — americký matematik, odborník na vedy o knižniciach a informatike. Absolvoval štúdium matematiky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles, kde od 1949 pracoval ako systémový analytik v oblasti počítačov. Autor prác Strategický manažment akademických knižníc (Strategic Management for Academic Libraries, 1993), Strategický manažment verejných knižníc (Strategic Management for Public Libraries, 1996), Modely knižničného manažmentu, rozhodovanie a plánovanie (Models for Library Management, Decision-Making and Planning, 2001).

Haynóczi [hajnóci], Daniel → Hajnóci, Daniel

Heinsius [hajnzius], Wilhelm, 28. 7. 1768 Lipsko – 1. 10. 1817 Gera — nemecký bibliograf. Kníhkupec v Lipsku, neskôr v Gere. R. 1793 vydal vo vlastnom vydavateľstve 4-zv. abecedný zoznam kníh od 1700 Allgemeines Bücher-Lexikon, ktorý obsahoval knihy vydané v Nemecku a krajinách s príbuzným jazykom alebo literatúrou. Použil univerzálny knižný katalóg vydávaný od 1748 jeho strýkom a od 1760 jeho otcom Johannom Samuelom Heinsiom (*1734, †1807).

R. 1798 vydal dodatky a 1812 a 1813 nový 4-zv. Allgemeines Bücher-Lexikon, ktorý obsahoval nemeckú literatúru z obdobia 1700 – 1810. Postupne vychádzali jeho ďalšie pokračovania, ktoré už zostavovali Ch. G. Kayser, Otto August Schulz (*1803, †1860), Ludwig Franz Albert Schiller (*1805, †1858), Karl Robert Heumann (*1816, †1868) a i. Lexikón vychádzal v Lipsku vo vydavateľstve Gleditsch a 1831 – 92 vo vydavateľstve Brockhaus. Spolu vyšlo 19 zv.

Henckel [-kel], Ján → Henkel, Ján

Henkel, Ján, aj Henckel, Henkelius, asi 1481 Levoča – 5. 11. 1539 Vroclav — uhorský cirkevný hodnostár, humanista. R. 1513 farár v Levoči, 1522 v Košiciach, potom kazateľ kráľovnej Márie (manželky uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Jagelovského, sestry Ferdinanda I. Habsburského), 1531 farár v Świdnici (Poľsko), vroclavský kanonik. Významný vzdelanec svojej doby. Vybudoval si rozsiahlu knižnicu, usiloval sa o záchranu vzácnej stredovekej knižnice fraternity 24 spišských farárov, ktorú dal umiestniť do hlavného kostola v Levoči a vzácne exempláre pripevniť reťazami. Prívrženec a priateľ Erazma Rotterdamského, F. Melanchtona a iných európskych humanistov. Spočiatku bol naklonený reformácii, mnohé reformačné názory prijímal so sympatiami. V podstate sa usiloval o kompromis, ktorý by napomohol riešenie problémov a viedol k ozdraveniu pomerov v katolíckej cirkvi. Po sneme v Augsburgu (1530) sa pre svoje sympatie k reformám stal pre Habsburgovcov neprijateľným a bol donútený odísť z kráľovniných služieb. Autor kázní, ktoré sa však nezachovali, známe sú iba zo zmienok v literatúre. Tlačou vyšli jeho listy mestskej rade v Košiciach a Bardejove, v archívoch sa zachovali i listy písané Banskej Bystrici a iným mestám. Pripúšťa sa, že napísal alebo odpísal kompendium rímskeho a cirkevného práva.

heslo —

1. dohovorené poznávacie znamenie vyjadrené slovom (slovami);

2. stručne (slovne) vyjadrená zásada, myšlienka, napr. predvolebné heslo;

3. v heraldike slovo, skupina slov alebo veta umiestnená na stuhe pod štítom; → devíza;

4. v lexikografii od ostatného textu graficky oddelený komplex informácií o slove v slovníku alebo o určitej objektívnej skutočnosti v encyklopédii;

5. v knižničnej praxi zväčša viacslovný termín opisujúci dokument; → predmetové heslo;

6. inform. angl. password – reťazec niekoľkých znakov, ktorých znalosť sa vyžaduje pri prístupe k rozličným zdrojom informácie alebo na použitie rozličných zariadení. V súčasnosti sa heslá používajú napr. pri kontrole prístupu k chráneným operačným systémom počítača, k mobilným telefónom, dekodérom, ku káblovej televízii ap. Bežný používateľ počítačov môže potrebovať heslo pri prístupe k svojmu počítačovému kontu, na sprístupnenie elektronických správ zo servera, na prístup k údajovým súborom, databázam, počítačovým sieťam, internetovým stránkam ap.

Hess, Andreas, 15. stor. — budínsky kníhtlačiar nemeckého pôvodu, pravdepodobne mních. Kníhtlačiarstvu sa vyučil v Ríme u Georga Lauera. R. 1472 založil v Budíne s podporou budínskeho prepošta Lászlóa Karaia (*1435, †1485) prvú uhorskú kníhtlačiareň, ktorá do 1473 pracovala na dvoch lisoch. R. 1473 vytlačil Budínsku kroniku (→ Chronica Hungarorum finita Budae Anno Domini MCCCCLXXIII in vigilia penthecostes per Andream Hess), prvú tlačenú knihu v Uhorsku; vytlačil aj texty Bazila Veľkého a Xenofónta.

Hollerith [-rit], Herman, 29. 2. 1860 Buffalo, New York — 17. 11. 1929 Washington — americký vynálezca nemeckého pôvodu. Od 1879 pôsobil v štatistickom úrade USA, 1882 – 84 v Massachusettskom technologickom inštitúte, od 1884 v patentovom úrade USA vo Washingtone. Vyvinul a 1882 ako prvý použil stroj na spracovanie štatistických údajov, pričom ako nosič informácií použil dierny štítok, 1884 si dal vynález patentovať. R. 1890 bol jeho systém použitý pri sčítaní ľudu v USA, vďaka čomu boli formuláre 65 mil. obyvateľov spracované už za 4 týždne. Sčítacie stroje s diernymi štítkami vykonávali sčítanie, sumarizovanie všetkých dosiaľ prečítaných hodnôt a ich registrovanie a našli široké uplatnenie. Zakladateľ firmy Tabulating Machine Company (1896) zaoberajúcej sa výrobou diernoštítkových strojov, ktorá bola 1924 premenovaná na International Business Machines Corporation (IBM).

humanizmus [z lat. homo = človek] —

1. vo všeobecnom význame súhrn názorov hlásajúcich úctu k ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie práv a potrieb človeka; v tomto zmysle sa používa ako synonymum výrazov humanita, humánnosť;

2. duchovné hnutie rozvinuté vzdelancami latinskej Európy obdobia renesancie, ktorí sa označovali ako humanisti. Termín humanizmus ako prvý použil nemecký pedagóg Friedrich Immanuel Niethammer (1808) na označenie typu všeobecného vzdelania v nadväznosti na antickú rímsku humanitas, ktorá formulovala ideál kultivovaného jedinca podľa predstáv Ciceróna a bola ekvivalentom gréckeho pojmu paideia. V polovici 19. stor. ho Georg Ludwig Voigt aplikoval na konkrétny kultúrnohistorický jav, ktorý vznikol v 14. stor. v Taliansku a zdôrazňoval nadradenosť antických vzorov. Úsilie o ich obrodu sa označuje ako renesancia (z fr. renaissance; po latinsky renatae litterae, obrodená vzdelanosť). Niekedy sa toto hnutie špecifikuje ako renesančný humanizmus, ale ani také označenie nie je celkom presné, pretože ani na fenomén renesancie v kultúrnych dejinách Európy nie je jednotný názor; hovorí sa o viacerých renesanciách (napr. karolovskej, otonskej, v Byzancii o macedónskej). Vo väzbe na paralelné duchovné hnutia sa používajú najmä prívlastky reformačný, školský a kresťanský humanizmus. Teritoriálne sa odlišuje taliansky, dalmátsky, zaalpský a severoeurópsky renesančný humanizmus. Od tohto „klasického“ humanizmu sa zásadne líši neohumanizmus (Johann Gottfried von Herder, Wilhelm von Humboldt, Johann Joachim Winckelmann) 18. stor. a tretí humanizmus (Werner Jaeger) zo začiatku 20. stor.

Tematickým ťažiskom humanizmu ako vzdelaneckého hnutia latinskej Európy je problematika jazyka (prioritne latinského) a literatúry. Pod humanistickou literatúrou sa rozumie spisba v latinskom jazyku, kým pod renesančnou literatúrou spravidla súveká spisba v národných jazykoch. Pri súvekom výtvarnom umení a hudbe sa prívlastok humanistický nepoužíva. Slovo humanizmus je odvodené zo slova humanista, ktorým sa v žargóne stredovekých univerzít označovali odborníci na disciplíny trívia analogicky k označovaniu znalcov a študentov iných disciplín (napr. kánonisti sa venovali cirkevnému právu, legisti svetskému právu) alebo členov fakúlt (artisti boli na fakulte slobodných umení, juristi na právnickej fakulte). Trívium bolo súčasťou z antiky prevzatého vzdelávacieho cyklu siedmich slobodných umení (artes liberales) a tvorili ho tri disciplíny: gramatika, dialektika, rétorika. Keďže zvyšné štyri disciplíny, tzv. kvadrívium (aritmetika, geometria, astrológia, resp. astronómia, hudba), mali matematicko-prírodovedný charakter, dostalo trívium označenie litterae humaniores, resp. humaniora, pretože rozvíjalo špecifické intelektuálne schopnosti človeka ako bytosti obdarenej rečou: schopnosť vyjadrovať sa jazykovo správne, logicky a účinne.

Jazykom školstva i komunikácie vzdelancov bola takmer výlučne latinčina, ktorá však už dávno nebola pre nikoho materinským jazykom a dala sa naučiť iba v škole. Z knižnej povahy nadobúdania jazykovej kompetencie vyplývala nevyhnutnosť čerpať vzory správnosti z textov antických autorov. V prirodzenom vývine sa stredoveká latinčina emancipovala od antických vzorov a reakciou humanistov na to bol program dôsledného návratu od „pokazenej“ latinčiny k antickým vzorom (ad fontes, k prameňom). Humanisti sa uplatnili najmä ako učitelia, notári, sekretári v kanceláriách feudálnych dvorov, cirkevných hodnostárov, mestskej správy a súdov, keďže ich agenda bola napospol latinská. Profesionálne nadväzovali na stredovekých dictatores a ich rétorickú odbornosť ars dictaminis, t. j. umenie formulovať text listov a listín. Z týchto potrieb došlo aj k modifikácii pôvodného trívia na systém piatich predmetov, ktoré sa označovali ako studia humanitatis a zahŕňali gramatiku, rétoriku, poetiku, dejepis a morálnu filozofiu, teda neteologické náuky. Keďže tieto disciplíny majú priamy dosah na formovanie intelektuálnych a morálnych vlastností človeka, dostali označenie bonae litterae, dobré vedy.

Humanistické disciplíny v kontexte programu ad fontes kládli hlavný dôraz na antických autorov (auctores). Ich štúdium viedlo nielen ku kultivovaniu latinčiny (klasický pravopis a slovná zásoba, elegantný štýl, oprava výslovnosti), ale potreba odvodiť z viacerých zachovaných odpisov textu jeho prvotné znenie, text jazykovo aj vecne interpretovať a vydať podnietila znovuzrodenie filológie. Stredoveké gramatiky latinčiny (napr. Doctrinale od Alexandra de Villa Dei, *1160 – 70, †1240 – 50) boli odmietnuté ako barbarské; najvplyvnejšou príručkou humanizmu boli Elegantiae linguae Latinae od Lorenza Vallu. Z imperatívu čistoty a elegancie latinčiny sa koncom 15. a začiatkom 16. stor. zrodil ciceronizmus, ktorého prívrženci (Pietro Bembo, Julius Caesar Scaliger a i.) prikazovali nasledovať v jazyku a štýle Ciceróna ako výlučný vzor dokonalej latinčiny; za širšie spektrum vzorových autorov sa prihováral Erazmus Rotterdamský. Oveľa menší vplyv mal tacitizmus (Justus Lipsius). Víťazstvo ciceronizmu však napokon prispelo k ústupu latinčiny ako živého komunikačného prostriedku a k jej obmedzeniu na elitné vedecké a cirkevné prostredie, čím sa rozšíril priestor pre domáce jazyky, ktorých modernú kultúrnu podobu výrazne ovplyvnila humanistická filológia.

Pre humanizmus je zvlášť charakteristické, že po stredovekom odvrátení sa od gréčtiny (platilo úslovie Graeca sunt, non leguntur = je to po grécky, nečíta sa to) sa opäť začala zdôrazňovať znalosť gréckeho jazyka ako kľúča k interpretácii obdivovanej antiky. Osobitným prejavom tohto vývinu bol posilnený záujem o platonizmus. K podporným faktorom oživenia gréčtiny na Západe patril pokus o zjednotenie západnej a východnej cirkvi počas 17. (bazilejského) koncilu (→ florentská únia, 1439) a tlakom osmanských Turkov vyvolaná emigrácia vzdelancov z Grécka najmä do talianskych miest; novým ideálom vzdelanca sa stal homo bilinguis ovládajúci latinčinu aj gréčtinu. Emigranti prinášali texty gréckych autorov, ale aj novodobú výslovnosť gréčtiny; v spore o výslovnosť sa však presadilo stanovisko Erazma Rotterdamského motivované vedeckými potrebami. Rozvoj biblických štúdií, ako aj záujem o ezoterické spisy Židov (→ kabala) upriamil záujem na hebrejčinu ako tretí posvätný jazyk. Vznikol nový typ škôl, tzv. collegia trilinguia (Leuven, Paríž), ale štúdium hebrejčiny rýchlo preniklo aj na univerzity (napr. v španielskom meste Alcalá de Henares).

Hnacou silou humanistického hnutia bola túžba spoznať v pravom znení celé antické písomníctvo (vrátane jeho kresťanskej zložky) a tvoriť podľa jeho vzoru. Príznačná bola aktivita v hľadaní rukopisov (najmä v kláštorných knižniciach), v ich získavaní (kúpou i odcudzením), zhromažďovaní, kritickom porovnávaní a hodnotení, odpisovaní a vydávaní tlačou; texty gréckych autorov sa často vydávali s paralelným prekladom do latinčiny. Filologická kritika iniciovala vznik kritickej historickej vedy (spis Lorenza Vallu z roku 1440 o nepravosti tzv. Konštantínovho daru, ktorý zakladal postavenie rímskych pápežov aj ako svetských panovníkov) a uplatnila sa aj v práci s textom biblických kníh (Lorenzo Valla; Erazmus Rotterdamský; Robert I. z rodiny Estiennovcov; viacjazyčné vydania Biblie, → polyglota).

Pregnantným vyjadrením ideálu humanistického literáta bol básnik, ktorý skladal básne podľa antických vzorov (imitatio); estetika humanistov zavrhovala stredoveké rýmované básnické útvary. V tvorbe humanistov sa posilnil zástoj mytologického aparátu, vyzdvihovali sa historické osobnosti antiky. Oproti častej anonymite stredovekých autorov sa dostávala do popredia individualita autora. Spoločenskú prestíž zaručoval titul poeta laureatus; ojedinele aj orator laureatus. Medzi obľúbené žánre patrili dialóg, list a reč, ako aj historiografické žánre. Prevažovala latinská literárna tvorba, naďalej však jestvovala aj spisba v domácich jazykoch, ktorá mala spravidla iného adresáta a uprednostňovala iné žánre, rovnako sa však kultivovala podľa antických vzorov. Adresátom latinskej spisby bolo elitné spoločenstvo vzdelancov celej Európy, ktoré sa označovalo ako res publica (respublica) litteraria alebo litterarum, štát vzdelancov, kde sú hlavnou silou bonae litterae, t. j. dobré vedy a dobrá (osožná) literatúra. Preto si humanisti pôvodné meno radi polatinčovali (napr. Jacques Lefèvre d’Étaples na Jacobus Faber Stapulensis; Pavol Rubigal, vlastným menom Pavol Rothan, na Rubigallus; Stephan Stieröchsel, resp. Stieröxel, na Stephanus Taurinus) alebo pogréčťovali (Johannes Reuchlin na Kapnion, v latinskej verzii Capnio; Philipp Schwarzerd na Filip Melanchton). Vzťahy profánneho humanizmu a cirkvi, resp. jej štruktúr boli pomerne zložité. Humanistické disciplíny pestovalo tak protestantské, ako aj katolícke školstvo (jezuiti, piaristi).

Vznik humanizmu je nevyriešeným predmetom vedeckého sporu, v ktorom dominujú tri prístupy:

1. spoločensko-historický prístup vyzdvihujúci humanizmus ako protifeudálnu, resp. ranokapitalistickú ideológiu nastupujúceho meštianstva (najmä vo vyspelých severotalianskych mestách), ktoré na rozdiel od rurálnej civilizácie stredoveku hľadalo vzory pre svoje ideály v mestsky založenej civilizácii antiky;

2. filozoficko-historický prístup opisujúci humanizmus ako prevratnú zmenu ťažiska v duchovnej oblasti: namiesto teocentrizmu nastúpil antropocentrizmus, scholastiku nahradila filozofia človeka inšpirovaná antikou, vzor svätca imponujúceho sebaumŕtvovaním a chudobou vystriedal svätec vynikajúci vzdelaním, ideál udatného rytiera ustúpil ideálu elegantného dvorana, filozofia prestala byť slúžkou teológie (ancilla theologiae), autorita rozumu vytlačila mysticizmus a pod. Zo zaalpskej Európy, kde vo filozofii a v teológii mala rozhodujúci vplyv parížska Sorbona, sa ohnisko vedeckých aktivít prenieslo do talianskych univerzít (translatio studii). Kritici tejto koncepcie zdôrazňujú najmä nedostatočný prvotný podnet na vznik takého revolučného pohybu a vyčítajú jej, že je poplatná propagande samých humanistov, keď zamlčuje existenciu pokrokových javov už v stredoveku (vo filozofii 12. stor. totiž hrala rozhodujúcu úlohu autorita rozumu a antropocentrická bola podstatná časť literatúry aj diel architektúry a umení) a skresľuje obraz stredoveku v jeho neprospech (tvrdením o slúžkovskom postavení filozofie a ignorovaním zástoja hermetizmu, astrológie a okultných náuk v hnutí humanizmu a pod.);

3. literárno-historický alebo filologický prístup odmietajúci kategóriu pokrokovosti a zdôrazňujúci kontinuitu medzi stredovekom a humanizmom; scholastika a humanizmus koexistovali, len ich rozsah pôsobnosti bol iný.

Primárne hybné sily na formovanie humanizmu treba hľadať v oblasti estetických kritérií; zmena vyrastala z obdivu k antickým prameňom a reflexia ich obsahu zasiahla aj tie oblasti duchovného pohybu, ktoré nepatria do komplexu studia humanitatis; týka sa to najmä filozofie (antické filozofické školy), právnických štúdií (rímske právo), teológie (biblizmus), politickej teórie (ideálny štátnik/štát, utopizmus), umení a architektúry (estetický kánon) a ekonómie (názor na zisk). Podstatným znakom humanizmu je všeobsiahly kult antiky (preto napr. sv. Tomáš Akvinský ako znalec Aristotela nie je humanista, kým Marsilio Ficino ako znalec Platóna ním je). Poukazujúc na rolu biblických štúdií a na ideál výrečnej zbožnosti (pietas atque eloquentia), tento koncept nepokladá humanistické hnutie, ktorého nositeľmi boli laici aj duchovní, vo svojej podstate za vyhranene proticirkevné či protikresťanské.

Domovskou krajinou humanizmu je Taliansko. Kult antiky ako reminiscencia na bývalú veľkosť antického Ríma tam v dôsledku územnej rozdrobenosti a presídlenia pápežov do Avignonu mal aj politický kontext. Chronologicky sa za začiatok renesančného humanizmu pokladá rok 1300 v Taliansku a 1450 v zaalpských krajinách, za koniec obdobia humanizmu v Taliansku rok 1600 a v zaalpských krajinách tridsaťročná vojna alebo sa od jeho stanovenia upúšťa, keďže ani potom sa estetický kánon latinskej literatúry a latinská jazyková norma nemenili, v školách sa naďalej uplatňovali studia humanitatis.

Humanizmus sa šíril mimo Talianska nerovnakým tempom a s rozličnou intenzitou. Ohniskami jeho šírenia sa často stali zoskupenia vzdelancov mimo univerzitnej pôdy označované výrazmi academia, collegium a sodalitas, ale aj artistické fakulty univerzít. Šíreniu humanizmu z talianskych centier do zaalpskej Európy pomáhali cesty cirkevných hodnostárov do Ríma, dvorania prichádzajúci z Talianska, študenti tamojších univerzít i pohyb vzdelancov (peregrinatio academica) vrátane ich pôsobenia v mestských latinských školách. Vzdelanci z chudobnejších pomerov sa uchádzali o priazeň mecenášov, spravidla svetských a cirkevných hodnostárov. Od konca 15. stor. hrali v šírení humanizmu dôležitú úlohu aj čoraz početnejšie a výkonnejšie tlačiarne. Osobitne významné boli dielne Manuziovcov v Benátkach, Estiennovcov v Paríži, Frobeniovcov v Bazileji a Christopha Plantina v Antverpách, vďaka ktorým sa presadilo jednoduché a elegantné humanistické písmo. Medzi katalyzátory šírenia humanizmu patrili aj novoplatonizmus a náboženské hnutie devotio moderna.

Taliansko: Za otca humanizmu sa pokladá Francesco Petrarca (od roku 1341 poeta laureatus), ktorého hlavnú časť diela tvorila bohatá latinská spisba – básne a listy. Významnou osobnosťou obdobia trecenta bol aj Giovanni Boccaccio, z filológov Coluccio Salutati. Vrcholnú fázu talianskeho humanizmu predstavuje obdobie quattrocenta, keď sa hlavnými centrami humanizmu stali Florencia (vďaka podpore Mediciovcov) a Rím (vďaka podpore pápežov); v Benátkach pestovali humanizmus Francesco Barbaro (*okolo 1390, †1454) a jeho vnuk Ermolao (Almorò; *okolo 1453, †1493) a na dvore vojvodov d’Este vo Ferrare Giovanni B. Guarini z Verony. Presadila sa klasická latinčina, etablovalo sa štúdium gréčtiny, rozšíril sa platonizmus, ktorého ohniskom bola florentská akadémia (od 1459) na čele s Marsiliom Ficinom, medzi jej členov patrili aj filológ a básnik Angiolo Poliziano (Politianus), polyhistor a umelec Leon Battista Alberti a mystik Giovanni Pico della Mirandola. Vo Florencii pôsobil ako kancelár Leonardo Bruni, bývalý sekretár pápežov, historik a prekladateľ gréckych autorov, do ktorého krúžku patril napr. Poggio Bracciolini, úspešný objaviteľ textov antických autorov. Sekretár florentskej signorie Christoforo Landino sa preslávil ako latinský básnik a komentátor básnikov (napr. aj Danteho Alighieriho). Rímsku akadémiu Sodalitas Quirinalis viedol Julius Pomponius Laetus a do jej okruhu patrili Callimachus (vlastným menom Filippo Buonaccorsi, pôsobiaci neskôr v Poľsku, v poľskom kultúrnom okruhu známy ako Kallimach) i Konrad Celtis. Neapolskú Academiu Pontanianu viedol Giovanni Gioviano Pontano (Pontanus), založil ju však Antonio Beccadelli (*1394, †1471), ktorý bol známy aj ako autor latinskej erotickej poézie. Básnikom podobného typu, ale aj epikom bol Ugolino di Vieri (il Verino; *1438, †1516). Počas quattrocenta vynikol ako historik a geograf Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.) a ako filológ Lorenzo Valla. Grécki emigranti sa venovali najmä vyučovaniu gréčtiny, napr. Manuel Chrysoloras, Konstantinos Laskaris a Johannes Argyropulos (*1415, †1487), alebo filozofii, napr. Ioannes Basilius Bessarion a vo Florencii krátko pôsobiaci Geórgios Gemistos Pléthón, významným filozofom bol aj Nemec v pápežských službách Mikuláš Kuzánsky. Medzi gréckymi exulantmi bol ako latinský básnik lucretiovského typu ojedinelým zjavom Michele Marullo (Tarchaniota). V období cinquecenta nastal čiastočný ústup latinskej literatúry, na jeho začiatku vynikol karmelitán Johannes Baptista Mantuanus (Spagnoli) rozsiahlym básnickým dielom inšpirovaným najmä Vergíliom; pod vplyvom neapolskej akadémie sa formoval iniciátor bukolického žánru Jacopo Sannazaro; tvorcom emblematického žánru bol Andreas Alciatus; mnohostranný vzdelanec Girolamo Fracastoro opísal v latinskej básni syfilis; Marco Girolamo Vida sa pokúsil o kresťanský epos, ale v latinskej básni opísal aj to, ako sa hrá šach; majstrovským ovládaním latinčiny vynikol Pietro Bembo. Záujem o filozofiu a politickú teóriu reprezentuje na hrane materializmu sa pohybujúci aristotelik Pietro Pomponazzi; pod vplyvom Francesca Patrizziho (Frane Petrić) vyrástol Giordano Bruno, proticirkevne zameraný obdivovateľ Mikuláša Kopernika a priekopník novodobého prírodovedného myslenia; platonizmom sa inšpiroval socialistický utopista Tommaso Campanella; objaviteľ Laokoóntovho súsošia Jacopo Sadoleto sa preslávil aj ako latinský básnik a kultivovaný obhajca katolicizmu.

Dalmácia a prostredníctvom jej miest aj Chorvátsko reagovali na talianske podnety pohotovo a priaznivo. Centrami humanizmu sa stali Dubrovník, kde pôsobil básnik Ilija Crijević (lat. Aelius Lampridius Cervinus, de Crieva; *1463, †1520), Split, kde vynikol Marko Marulić (Marulus), a Šibenik, kde pôsobil Juraj Šižgorić (lat. Georgius Sisgoreus). Z chorvátskych humanistov výrazne vstúpili do diania v Uhorsku Ján Vitéz zo Sredny, Ján Pannonius a Antun Vrančić (Verantius, Wrantius alebo Vrantius). Spomedzi filozofov 16. stor. vynikol Francesco Patrizzi pochádzajúci z chorvátskeho ostrova Cres, na strane reformácie sa angažoval Matija Vlačić Ilirik (Flacius Illyricus).

Do Českých zemí začal taliansky humanizmus prenikať už vo svojej prvej, ranej fáze, pričom sa obmedzil na prostredie dvorskej kancelárie a pražského biskupstva (zachovala sa časť korešpondencie Karola IV. a Francesca Petrarcu, s Petrarcom si písal aj Karolov kancelár Jan zo Středy). Vhodné podmienky na jeho šírenie však neboli na pražskej univerzite, nežičilo mu ani obdobie husitských vojen. Presadzovať sa začal až v poděbradskom (Jan z Rabštejna) a ešte viac v jagelovskom období, keď k jeho predstaviteľom patrili Bohuslav Hasištejnský z Lobkovíc, Jan Skála z Doubravky (Dubravius), Šimon (Simon) Fagellus Villaticus (*?, †1549), Augustin Olomoucký (aj Olomúcký alebo Käsenbrot; *1467, †1513) a i. Šírenie humanizmu významne podporil olomoucký biskup Stanislav Turzo (*1470, †1540).

Epocha nástupu mestskej kultúry a ofenzívy reformácie (od 1530) priniesla impozantnú produkciu príležitostnej poézie. Okolo 1550 bola veľmi aktívna básnická skupina Jana Hodějovského z Hodějova (*1496, †1566), mecenáša a organizátora literárneho života, iniciátora najväčšieho súboru latinskej humanistickej poézie 16. stor. Farragines poematum. Patrili do nej Matouš Collinus z Chotěřiny, Tomáš Mitis (Mitys) z Limuz (*1523, †1591) a David Crinitus z Hlavačova, boli s ňou v styku aj slovenskí humanisti. Ako latinskí básnici vynikli aj Šimon Proxenus (*asi 1532, †1575) a Václav Clemens (Klemens; *asi 1589, †1636). Na prelome storočí skladali latinské básne Ján Campanus Vodňanský, Jiří Carolides (Karolides) z Karlsperka (*1569, †1612), Pavel Litoměřický z Jizbice (*1581, †1607) a Elisabetha Ioanna Westonia (pôvodom Angličanka). Spomedzi filológov vynikli Zikmund Hrubý z Jelení (Sigismundus Gelenius) a Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier, autor prvej vedeckej gramatiky češtiny. Za koniec obdobia humanizmu v Česku sa pokladá bitka na Bielej hore (1620), ktorej výsledok donútil protestantov odísť do exilu.

Do Španielska začal humanizmus prenikať z Talianska v polovici 15. stor., keď sa králi Aragónska stali zároveň i vládcami Neapolského kráľovstva a od roku 1468 aj Sicílie. Priaznivé podmienky na jeho šírenie sa vytvorili aj počas vlády katolíckych kráľov Ferdinanda II. Katolíckeho (Aragónskeho) a jeho manželky Izabely I. Katolíckej. Ako filológ vynikol najmä Antonio Elio de Nebrija (Nebrissensis), ako historiograf Juan Ginés de Sepúlveda, ako filozof a pedagóg Juan Luis Vives, ako latinskí básnici Antonio Serón (Sero; *1512, †1568) a Benedictus Arias Montanus (Benedito Arias Montano; *1527, †1598). Strediskom novej vzdelanosti sa stala univerzita v Alcalá de Henares (1498), o ktorej založenie sa zaslúžil humanista, kardinál Francisco Jiménez de Cisneros, vyučovala sa tam aj hebrejčina a aramejčina, vyšla tam Biblia Polyglotta Complutensis (1514 – 17) podľa vzoru Origenovej edície Starého zákona (Hexapla), so súbežným hebrejským, aramejským, gréckym a latinským textom.

V Portugalsku zohral pri šírení humanizmu kľúčovú úlohu kláštor Santa Cruz (Svätého kríža) a univerzita v Coimbre (založená 1307, od 1537 definitívne v Coimbre). Uznávanými latinskými básnikmi boli André de Resende Eborensis (*1500, †1573) a Henrique Caiado (Hermicus Caiadus; *asi 1470, †1509).

Francúzsko bolo k podnetom z Talianska spočiatku rezervované, záujem o ne výrazne ožil až koncom 15., a najmä začiatkom 16. stor., keď nastúpil na trón František I. (1515), ktorý z podnetu humanistu a jedného zo zakladateľov francúzskeho právneho humanizmu i klasickej filológie Guillauma Budého založil v roku 1530 stredisko humanizmu Collegium trilingue regium (neskôr premenované na Collège de France) zamerané na štúdium humanitných vied (ako protiváha scholasticky orientovanej Sorbony). Vplyv talianskeho humanizmu výrazne posilnil aj sobáš kráľa Henricha II. s Katarínou Mediciovou (1533). Centrom šírenia humanizmu bola aj tlačiareň Estiennovcov. Rozvíjala sa najmä filológia (najmä grécka), v ktorej vynikli predovšetkým Guillaume Budé, Denis Lambin (Dionysius Lambinus; *1516, †1572), Joseph Justus a Julius Caesar Scaligerovci, ale aj Jacques Lefèvre d’Étaples (preložil Bibliu do francúzštiny), ďalej filozofia (Pierre de La Ramée) a právo (Guillaume Budé, Jean Bodin, Hugues Doneau). Z latinských básnikov vynikli Étienne Dolet (*1509, †1546), Jean Dinemandi nazývaný Dorat (*1508, †1588) a Marc-Antoine Muret (Muretus; *1526, †1585). Do vývinu francúzskeho humanizmu nepriaznivo zasiahli náboženské vojny medzi katolíkmi a protestantmi (→ hugenotské vojny), ktoré vyústili do tragického politického zúčtovania s hugenotmi (mnohí z nich odišli do exilu v Nizozemsku a Nemecku).

Nizozemsko zaznamenalo prudký rozvoj humanizmu v 16. a na začiatku 17. stor. Jeho prvou osobnosťou bol v 15. stor. Rudolphus Agricola. Najvýznamnejší predstaviteľ nizozemského humanizmu Erazmus Rotterdamský však väčšinu života strávil mimo vlasti, vrchol jeho pôsobenia patrí do 1. tretiny 16. stor. Strediskami humanizmu boli univerzita v Leuvene (založená 1425) a na protestantskom severe v Leidene (1575). Vynikajúcu úroveň dosiahla filológia. V nej, ale aj v literárnej tvorbe vynikli Justus Lipsius, Hugo Grotius, Daniël Heinsius (Heyns; *1580, †1655) a Dominicus Baudius (*1561, †1613), básnici Janus Dousa (alebo Douza; vlastným menom Jan van der Does, *1545, †1604) a Janus Secundus (vlastným menom Jan Everaerts, *1511, †1536). Z francúzskych emigrantov bol najvplyvnejší Joseph Justus Scaliger.

Anglicko sa spočiatku stavalo k talianskym podnetom rezervovanejšie než Škótsko. Dôležitú úlohu zohral vplyv Erazma Rotterdamského. Za vlády Henricha VIII. reprezentovali humanistické hnutie najmä William Grocyn (*1446, †1519), John Colet (*asi 1467, †1519), William Lile (aj Lilye), Thomas Linacre, Thomas More (Morus) a John Fisher (aj Fischer). Prudký rozvoj humanizmu nastal až za vlády Alžbety I., keď sa humanistické disciplíny udomácnili na Oxfordskej a Cambridgeskej univerzite; humanistickú literatúru reprezentovali najmä John Owen, George Herbert a Richard Crashaw (*1613, †1649). V Škótsku vynikli George William Buchanan a John Barclay (*1582, †1621).

Do nemeckých krajín sa humanizmus šíril z viacerých centier (panovnícke dvory, univerzity, mestá). Významnú úlohu zohral Bazilej ako miesto konania bazilejského koncilu (1431 – 49), sídlo univerzity (založená 1460) a najväčšej tlačiarne v strednej Európe (Frobeniovci). Tam sa okolo Erazma Rotterdamského sústredila skupina humanistov (Philippus Aureolus Paracelsus; Bonifatius Amerbach, *1495, †1562; Henricus Glareanus, vlastným menom Henrich Loriti, *1488, †1563), s ktorým úzko spolupracovali vzdelanci zo Štrasburgu (Sebastian Brant, Jakob Wimpfeling), Sélestatu (Beatus Rhenanus) a Freiburgu (Ulrich Zasius, *1461, †1535; Jakob Locher, nazývaný Philomusus, *1471, †1528). Podobnú úlohu zohrala Viedeň prostredníctvom panovníckeho dvora (Fridrich III. Habsburský; Maximilián I.; Ferdinand I., ktorého učiteľom bol Erazmus Rotterdamský) a univerzity (založená 1365). Hlavnými predstaviteľmi humanistického hnutia tam boli Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.), Regiomontanus, Georg von Peurbach, básnik a putovný humanista Konrad Celtis, ktorý bol zakladateľom literárnej spoločnosti Sodalitas litteraria Danubiana a učiteľom humanistického básnika, diplomata a lekára Johanna Cuspiniana (vlastným menom Spiessheimer, *1473, †1529), ako aj Joachima Vadiana. Z Viedne sa humanizmus ďalej šíril do Podunajska a Tirolska. Medzi juhonemeckými centrami vynikol Tübingen ako pôsobisko Johanna Reuchlina a Heinricha Bebela (*1472, †1518). Humanistické hnutie v ríšskych mestách viedli vzdelaní príslušníci patriciátu, napr. v Norimbergu Willibald Pirckheimer (aj Pirkheimer; *1470, †1530), v Augsburgu Conrad Peutinger (*1465, †1547, podľa neho je nazvaná kópia rímskej mapy z 12. stor. Tabula Peutingeriana). Na univerzite v Erfurte stál na čele humanistického básnického krúžku Conradus Mutianus Rufus (Konrad Mutian), jeho členmi boli Euricius Cordus (*1486, †1535), Joachim Camerarius (*1500, †1574), Helius Eobanus Hessus (*1488, †1450) a Johannes Crotus Rubeanus (Rubianus, vlastným menom Jäger, *1480, †1545).

Čoraz výraznejším prvkom sa stávala polemika proti rímskej cirkvi (Ulrich von Hutten). Medzi humanistami a ich protivníkmi bol obzvlášť prudký spor Johanna Reuchlina s Johannom Pfefferkornom, obrátencom zo židovstva, o tom, či treba zachovať nebiblické židovské písomníctvo. Na podporu Reuchlina, ktorý sa vyjadril v prospech jeho zachovania, vznikol z podnetu erfurtského krúžku anonymný pamflet Epistolae obscurorum virorum (Listy tmárov; 1. časť 1515, 2. časť 1517) zosmiešňujúci jeho protivníkov ako barbarov. Autorom prvej časti bol o. i. Johannes Crotus Rubeanus, druhej pravdepodobne Ulrich von Hutten. Vďaka množstvu osobností aj šírke záberu (od filológie cez poéziu, epištolografiu, cestopisnú a dejepisnú spisbu až po vlastivedné bádanie) získal nemecký humanizmus v zaalpskej Európe vedúce postavenie.

Druhú etapu vývinu humanizmu v Nemecku poznačil nástup reformácie a rozdelenie vzdelancov na dva tábory: stúpenci Erazma Rotterdamského sa odvrátili od reformácie, Martina Luthera podporovali príslušníci mladšej generácie. Dominantnou postavou reformačného humanizmu bol Filip Melanchton, ktorému sa podarilo prekonať Lutherov odpor proti humanizmu. Jeho vplyv vyjadruje titul praeceptor Germaniae (učiteľ Nemecka) a vďaka nemu získala vedúce postavenie univerzita vo Wittenbergu. V tomto období vynikli mnohí dejepisci (Johannes Carion, *1499, †1537 alebo 1538; Johannes Sleidanus, vlastným menom Johannes Philippi, *1506, †1556), básnici (Johannes Stigelius, Stigel, *1515, †1562; Georg Sabinus, *1508, †1560; Petrus Johannes Lotichius, *1598, †1669) i dramatici (Thomas Naogeorgus, *1511, †1563; Friedrich Dedekind, *okolo 1525, †1598). Protireformačný tábor reprezentovali napr. Johannes Cochläeus (*1479, †1552) a Johannes Eck (vlastným menom Johannes Mayer, *1486, †1543). O rozvoj školstva sa zaslúžil najmä Johannes Sturm, na katolíckej strane jezuiti.

Do Poľska priniesli humanizmus zahraniční vzdelanci Kallimach (Callimachus) a Konrad Celtis, ktorí predtým pôsobili (o. i.) v rímskej akadémii Sodalitas Quirinalis. Šírenie humanizmu podporil sobáš (1518) kráľa Žigmunda I. Starého (vládol od 1506) s Bonou (*1494, †1557) pochádzajúcou z talianskeho rodu Sforzovcov i kult Erazma Rotterdamského. Na začiatku 16. stor. akceptovala humanizmus aj krakovská univerzita, kde pôsobil napr. Laurentius Corvinus Novoforensis (Raabe, resp. Rabe; *1465, †1527) pochádzajúci zo Sliezska, a kde študoval Mikuláš Kopernik. Humanizmus podporoval aj vysoký katolícky klérus (Jan Łaski, *1456, †1531; Piotr Tomicki, *1464, †1535). V latinskej spisbe vynikli Jan Długosz, Paweł z Krosna (Crosnensis) nazývaný Ruthenus (*1470 alebo 1474, †1517), Andrzej Krzycki (Critius; *1482, †1537), Jan Dantyszek (Dantiscus; *1485, †1548), Jan z Wiślicy (Ioannes Vislicensis, Ioannes Vislicius; *asi 1485, †asi 1520) a Klemens Janicki (Clemens Janicius, *1516, †1543). Politickej teórii sa venoval Andrzej Frycz Modrzewski (Modrevius).

Uhorsko (a Slovensko) sa pomerne skoro dostalo do styku s humanizmom, o. i. vďaka pôsobeniu talianskeho humanistu Pietra Paola Vergeria staršieho (lat. Petrus Paulus Vergerius) v 1. polovici 15. stor. na dvore Žigmunda Luxemburského. Rozvíjať sa však začal až za vlády Mateja I. Korvína, čo sa prejavilo založením reprezentatívnej Knižnice Mateja Korvína (Bibliotheca Corviniana) v Budíne (1467 alebo 1471) a Univerzity Istropolitany (Academia Istropolitana) podľa bolonského vzoru v Bratislave (1465). O vznik univerzity sa zaslúžil humanisticky orientovaný ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny (jej prvý kancelár), ktorého synovcom bol výborný latinský básnik Ján Pannonius. Matejov dvor i vďaka sobášu s dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I. Beatricou Aragónskou (1476) hostil veľa talianskych vzdelancov, z ktorých vynikli Antonio Bonfini, Galeotto Marzio a Peter Ransanus. V období vlády Jagelovcov (1440 – 44 a 1490 – 1526) preukázali literárne schopnosti rovnako z Talianska pochádzajúci cirkevný hodnostár a diplomat Hieronymus Balbus a Riccardo Bartolini (*1475, †1529). V Olomouci pôsobiaci Stephan Stieröchsel rozvinul latinskú epiku. V tom období začal humanizmus prenikať do latinských škôl slobodných kráľovských miest a vzrástol podiel viedenskej a krakovskej univerzity na jeho šírení; na krakovskej univerzite pôsobil napr. latinský básnik Ján Baptista z Banskej Bystrice (Novisoliensis, Novosolensis alebo Neosoliensis; *okolo 1475, †1550). Krúžok humanistov pri Uhorskej kráľovskej kancelárii v Budíne sa venoval platonizmu. Kult Erazma Rotterdamského šírili vychovávateľ a neskôr tajomník Ľudovíta II. Jagelovského Jakob (Jacobus, Iacobus) Piso (†1527), Levočan Ján Henkel (Henckel), kaplán a tajomník kráľovnej Márie, neskorší ostrihomský arcibiskup, historiograf Mikuláš Oláh, ako aj v Krakove pôsobiaci lekár Ján Antoninus (Cassoviensis) z Košíc. Ako mecenáš humanistov hral dôležitú úlohu Alexej Turzo (*1490, †1534). V Erazmovom duchu sa vyvíjala aj tvorba Valentina Ecchia. Jeho generačný spolupútnik Juraj Werner (Wernher) je autorom významných prírodovedných spisov. Ďalší vývin humanizmu v Uhorsku bol poznamenaný porážkou pri Moháči (1526) s následnou okupáciou časti Uhorska Turkami a ofenzívou reformácie. Kultúrne strediská sa presunuli zväčša na územie Slovenska a Sedmohradska, väčšina študentov odchádzala na univerzitu vo Wittenbergu. Spomedzi jej absolventov vynikol Melanchtonov žiak a priateľ, rektor latinskej školy v Bardejove Leonard Stöckel. V Sedmohradsku šírili reformačný humanizmus brašovský tlačiar a farár Johannes Honter (Honterus; *1498, †1549) a jeho spolupracovník Valentin Wagner (*po 1510, †1557). V Kluži bol činný Albert Senci Molnár (Szenci) pochádzajúci zo Senca. V dejinách maďarského jazyka a literatúry zohral významnú úlohu wittenberský študent János Sylvester.

V 40. rokoch 16. stor. sa začala zlatá éra humanistickej poézie na Slovensku, najmä ako básnici vynikli Pavol Rubigal, Juraj Purkircher, Martin Rakovský a Juraj Kopaj (Copay, Koppay, Koppai). Utvorilo sa aj niekoľko básnických krúžkov, napr. v Trenčíne, ktorý viedol Valerián Mader, a v Bratislave krúžok Mikuláša Ištvánffyho (*1538, †1615), ktorý sa presadil aj ako historik, kratší čas aj krúžok Martina Rakovského a Zachariáša Mošovského, ktorého členmi boli aj Juraj Purkircher, Žigmund Torda (Sigismundus Gelous Torda) pôvodom zo Sedmohradska a filológ a historiograf Ján Sambucus. Výborným latinským básnikom bol Sedmohradčan Christian Scheser (Schesäus, lat. Christianus Schesaeus; *1535/36, †1585). Celý rad humanistov pôsobil v Čechách, napr. Juraj Kopaj, Mikuláš Rakovský, Vavrinec Benedikt z Nedožier a Adamus Proserchomus (16. – 17. stor.). Záverečnú etapu vývinu humanizmu predstavujú básnici Ján Filický a Peter Fradelius, najmä o prírodné vedy sa zaujímali Daniel Basilius a Ján Jessenius. Najplodnejším latinským básnikom bol Ján Bocatius, ktorého tvorba vykazuje známky manierizmu. Na prelome storočí sa školský humanizmus stal súčasťou súťaže medzi konfesiami. Koniec obdobia humanizmu v Uhorsku sa tradične vymedzuje rokom 1635 (založenie Trnavskej univerzity);

3. označenie viacerých filozofických, politických a iných myšlienkových smerov, ktoré za ústredný bod svojho záujmu vyhlasujú osobnosť človeka. K tejto myšlienke sa hlási veľa novodobých filozoficko-antropologických systémov, napr. idealistický humanizmus, reálny či konkrétny humanizmus (→ Karol Marx), existenciálny humanizmus (→ Jean-Paul Sartre), pragmatický humanizmus (→ John Dewey), integrálny humanizmus (→ Jacques Maritain);

4. označenie polemicky nenáboženskej, čisto sekulárnej kultúry používané niektorými zoskupeniami.

informačné služby → knižnično-informačné služby

informačné stredisko — pracovisko, ktoré zhromažďuje, spracúva, ukladá a sprístupňuje informácie. Môže fungovať ako zložka inštitúcie, organizácie (firmy), rezortu alebo štátu alebo ako samostatná inštitúcia.

IOR → Istituto per le opere di religione