Aachenský mier [á-] — mierová zmluva uzavretá 18. 10. 1748 v Aachene. Ukončila 8 rokov trvajúce vojny o rakúske dedičstvo, podľa nej sa Mária Terézia definitívne vzdala Sliezska v prospech Pruska, s ktorým bol už uzavretý Drážďanský mier, Parmy a Piacenze; Francúzsko jej vrátilo Rakúske Nizozemsko (Belgicko). Medzinárodne bola uznaná pragmatická sankcia umožňujúca Habsburgovcom nástupníctvo aj v ženskej línii.
Abadan, perzsky Ábádán — mesto v Iráne na ostrove Abadan na rieke Šatt al-Arab 53 km od ústia do Perzského zálivu, administratívne stredisko provincie Chúzestan; 218-tis. obyv. (2006). Založené v 8. stor., po 1909 v dôsledku výstavby ropovodov a rafinérie ropy rýchly rast. Značne poškodené počas iracko-iránskej vojny 1980. Centrum spracovania ropy. Medzinárodné letisko, technologický inštitút, múzeum.
Abataj-chán, aj Abataj-Sajn-chán, Abtaj-chán, 1554 – 1587 — chalšské (severomongolské) knieža, zakladateľ dynastie Tüšet-chánov. Vyhlásil tibetský buddhizmus za štátne náboženstvo. R. 1586 dal na rozvalinách Karakorumu, hlavného mesta mongolskej ríše z 13. stor., postaviť kláštor Erdenedzú pokladaný za najstarší kláštor tibetského buddhizmu v Mongolsku.
Abbádovci — španielskoislamská dynastia vládnuca 1023 – 91 v Seville. Jej zakladateľom bol sevillský kádi Kásim Mohammad z rodu Abbádovcov (vládol 1023 – 42). Vyhlásil nezávislosť Sevilly od Córdoby a postavil sa na čelo nového kráľovstva, ktoré rozširoval na úkor okolitých území, jeho syn Abbád al-Mutadíd (vládol 1042 – 68) smerom na juh až po Algeciras, jeho vnuk Mohammed al-Mutamid (*1040, †1095) dobyl 1068 Córdobu a územie medzi riekami Guadalquivir a Guadiana. Keď sa kráľ Kastílie a Leónu Alfonz VI. Statočný postavil na odpor, povolali Abbádovci s ďalšími táifskými vládcami na pomoc Almorávidovcov zo severnej Afriky, ktorí 1086 Alfonza VI. Statočného porazili, prevzali však vládu aj nad územím Abbádovcov.
Abbás, Ferhát, 24. 8. 1899 Taher, provincia Djidjeli (dnes Jijel) – 24. 12. 1985 Alžír — alžírsky politik. V roku 1943 spoluautor Manifestu alžírskeho ľudu, 1946 zakladateľ a do 1956 predseda Demokratického zväzu alžírskeho manifestu usilujúceho sa o samostatnosť Alžírska v rámci Francúzskej únie, po vypuknutí ozbrojeného boja za nezávislosť Alžírska sa 1956 pripojil k Frontu národného oslobodenia (FNO), 1958 – 61 predseda exilovej dočasnej vlády. Po vzniku nezávislého Alžírska (1962) 1962 – 63 predseda Národného zhromaždenia Alžírskej republiky.
Abbásovci — druhá dynastia arabských kalifov (750 – 1258) vládnuca v Bagdade, neskôr náboženskí hodnostári v Egypte (1261 – 1517). Svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása (*565, †653). Zakladateľom dynastie Abbásovcov bol Abu l-Abbás, ktorého 750 vyhlásilo opozičné hnutie za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu zvrhnutých Umajjovcov (s výnimkou Abdarrahmána I.). Jeho nástupca al-Mansúr založil Bagdad a 762 doň preniesol sídlo kalifátu. Bagdad sa stal strediskom rozsiahleho obchodu s Indiou, Čínou a európskymi krajinami. Za Abbásovcov sa rozpadla kmeňová spoločnosť Arabov a došlo k právnemu zrovnoprávneniu Arabov i ostatného moslimského obyvateľstva. Ríša bola rozdelená na provincie na čele s emirmi. Najväčší rozmach dosiahla koncom 8. a začiatkom 9. stor., a to najmä za Hárúna ar-Rašída a al-Ma’múna. Od začiatku 10. stor. sa rozpadávala, 945 kalifát zanikol. Moc prevzali Bújovci, Abbásovci zostali iba duchovnými vodcami s výnimkou kalifa Násira (*1180, †1225). Po dobytí Bagdadu Mongolmi 1258 abbásovský kalifát definitívne zanikol.
Abbott [ebot], John Joseph Caldwell, sir, 12. 3. 1821 Saint Andrews – 30. 10. 1893 Montreal — kanadský právnik a politik. Reprezentoval Argenteuil v kanadskom zákonodarnom zhromaždení, neskôr v Snemovni reprezentantov až do 1887, keď bol vymenovaný do Senátu. R. 1891 – 92 ministerský predseda.
Abbúd, Ibráhím, 26. 10. 1900 Sinkat – 1979 alebo 1983 — sudánsky politik a generál. R. 1958 stál na čele vojenského prevratu, 1958 – 64 ministerský predseda, súčasne 1963 – 64 prezident. Zosadený prevratom, 1965 odsúdený za korupciu. Zomrel vo väzení.
Abdalkádir, 6. 9. 1808 Maskara, Alžírsko – 26. 5. 1883 Damask — alžírsky emir, národný hrdina. Pôvodne islamský teológ. Vodca protifrancúzskeho povstania 1832 – 47, donútený kapitulovať pred lepšie vyzbrojenými francúzskymi vojskami, 1847 – 52 internovaný vo Francúzsku. Od 1855 žil v Damasku, zaoberal sa islamom, 1860 sa zastal maronitov utláčaných drúzmi. Tvorca lyriky a náboženských i vojenských spisov.
Abd al-Karím → Barth, Heinrich
Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad, aj Abd el-Krím, 1881 alebo 1882 Ahdir (pri Husajme), Maroko – 6. alebo 7. 2. 1963 Káhira — marocký emir, vodca povstania rífskych berberských kmeňov proti španielskym a francúzskym kolonizátorom Maroka. R. 1921 porazil Španielov, 1923 – 26 prezident Rífskej republiky, 1926 zajatý Francúzmi a deportovaný na ostrov Réunion, 1947 ušiel do Egypta, 1948 – 56 viedol Výbor pre oslobodenie arabského Magribu.
Abdallah Abderemane, Ahmed, 12. 6. 1919 Domoni – 27. 11. 1989 Moroni — komorský politik. R. 1959 – 75 zástupca kolónie Komory vo francúzskom Senáte, 1973 – 75 predseda autonómnej vlády, po vyhlásení nezávislosti od Francúzska 1975 prezident, zakrátko zvrhnutý vojenským prevratom, opätovne zvolený 1978; usmrtený pri neúspešnom pokuse o štátny prevrat.
Abdalláh ibn al-Husajn, 1882 Mekka – 20. 7. 1951 Jeruzalem (zavraždený) — emir z dynastie Hášimovcov. Od 1921 emir Transjordánska (Zajordánska) pod britskou mandátnou správou, zjednotením Sýrie, Transjordánska a Iraku sa usiloval o vytvorenie nezávislého arabského kráľovstva. Od 1946 kráľ nezávislého Transjordánska. Presadzoval britské záujmy na Blízkom východe. Po získaní územia vých. Palestíny (Predjordánsko) vyhlásil 1948 Jordánske hášimovské kráľovstvo.
Abdalláh ibn Jásín, ? – 1059 — moslimský náboženský reformátor, zakladateľ bojovného duchovného rádu a dynastie Almorávidovcov (arab. al-Murábitún). Presadzoval poctivejšie plnenie náboženských povinností a súčasne budoval politickú jednotu marockých moslimov; 1048 – 56 vytvoril štát na území dnešnej Záp. Sahary a v juž. Maroku.
Abdalmalik ibn Marván, 646 alebo 647 – október 705 — arabský kalif z dynastie Umajjovcov (od 685). Za jeho vlády Arabi natrvalo dobyli sev. Afriku. Zaviedol v celom kalifáte arabčinu ako administratívny jazyk, vykonal reformu štátnej správy, organizoval poštu, začal raziť zlaté a strieborné mince.
Abdalmu’min bin Alí, 1094 pri Tlemcene, Alžírsko – máj 1164 Salé, Maroko — kalif berberskej dynastie Almohádovcov (1130 – 63), zakladateľ najväčšej berberskej ríše v dejinách sev. Afriky. Ako vojvodca zakladateľa dynastie mahdího Muhammada Ibn Túmarta sa 1130 bez úspechu pokúsil dobyť Marrákeš, sídlo dynastie Almorávidovcov (dobyl ho až 1147). K svojej ríši pripojil aj Španielsko (1146 – 54), Alžírsko (1152), Tunisko (1158) a Líbyu (1160).
Abdalvádovci, aj Zajjánovci — arabsko-berberská dynastia vládnuca 1235 – 1554 vo feudálnom štáte v záp. Alžírsku, hlavné mesto Tilimsán (Tlemcen). Abdalvádovci dosiahli najväčšiu moc v 14. stor., na začiatku 16. stor. sa ich štát dostal do závislosti od Španielska, od pol. 16. stor. bol likvidovaný tureckými miestodržiteľmi v Alžírsku a pripojený k Osmanskej ríši.
Abdarrahmán I., Abd ar-Rahmán I. ibn Mu’ávija, asi 734 Damask – 30. 9. 788 Córdoba — arabský emir z dynastie Umajjovcov, prvý nezávislý od Damasku, zakladateľ arabského impéria na Pyrenejskom polostrove. Po abbásovskom prevrate 750 ako jediný z umajjovskej dynastie unikol vraždeniu najprv do Palestíny, potom do sev. Afriky a nakoniec do Španielska. Zjednotil tam žijúcich Arabov a 756 vytvoril samostatný Córdobský emirát (neskorší → Córdobský kalifát). R. 778 úspešne bojoval proti Karolovi Veľkému. Podporoval staviteľstvo, v Córdobe dal postaviť prvú mešitu v Španielsku.
Abdarrahmán II., Abd ar-Rahmán II., 788 Toledo – 22. 9. 852 Córdoba — štvrtý nezávislý emir v Córdobe (822 – 852) z dynastie Umajjovcov. Dal stavať cesty, mosty a vodovody, v Córdobe záhrady, mešity a školy, prispel k rozvoju obchodu. Podporoval rozvoj hudby a poézie.
Abdarrahmán III., Abd ar-Rahmán III., 889 – 15. 10. 961 Córdoba — ôsmy nezávislý córdobský emir (912 – 929) z dynastie Umajjovcov, prvý, ktorý v Španielsku prijal titul kalif (929). Za jeho vlády dosiahol emirát (resp. kalifát) najväčší územný rozsah. Bojoval proti kresťanským panovníkom Kastílie a Leónu, v Afrike a Stredozemnom mori proti arabsko-berberskej dynastii Fátimovcov. Pri výbojoch na severe Afriky dobyl Ceutu (931), na Pyrenejskom polostrove Toledo (932). V niekoľkých bitkách porazil kráľa Leónu (porážku utrpel iba 939 pri Salamance); León a Navarra platili od 955 daň. Označovaný za jedného z najschopnejších vladárov záp. islamských krajín. V emiráte nastolil vnútorný mier, podporoval stavebníctvo, pri Córdobe dal postaviť palác Medina az-Zahrá. Prvý z arabských panovníkov na Pyrenejskom polostrove, ktorý dal raziť mince so svojím menom.
Abd Ar-Razzák as Samarkandí, aj Abd-ur-razzák, 1413 Herát, dnes v Afganistane – 1482 tamže — stredoázijský (perzský) historik a politický dejateľ. Väčšinu života prežil v Samarkande. Pôsobil v diplomatických službách v Indii. Od 1463 šejk v Heráte. Opísal dejiny Mongolov, chána Timúra a jeho potomkov v období 1304 – 1471.
Abd el-Krím → Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad
Abdéra — starogrécke mesto na severnom pobreží Egejského mora v Trácii oproti ostrovu Thasos. Založené okolo 650 pred n. l., významný prístav, člen Aténskeho námorného spolku. Niekoľkokrát zničené vo vojnách a znova obnovené. Narodili sa tu filozofi Démokritos, Leukippos a Prótagoras. Obyvatelia mesta mali už v staroveku povesť zaostalých, hlúpych ľudí, v novoveku sa mesto stalo synonymom Kocúrkova, a to najmä zásluhou nemeckého spisovateľa Ch. M. Wielanda a jeho diela Dejiny Abdérčanov (1774).
Abdülaziz II., 9. 2. 1830 Istanbul – 4. 6. 1876 tamže (zavraždený) — osmanský sultán (1861 – 76), syn Mahmuda II. Na trón nastúpil po bratovi Abdülmecidovi I. Napriek konzervatívnej výchove bol prívržencom záp. technického pokroku, do 1871 zaviedol v Osmanskej ríši rad reforiem administratívneho a školského systému. Udržiaval dobré vzťahy s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom a ako prvý osmanský panovník vycestoval do záp. Európy. Po smrti osvietených vezírov Fuata Pašu a Aliho Pašu kládol dôraz na absolutistickú formu vlády a islamský charakter ríše, zahraničnú politiku orientoval na Nemecko a Rusko. Zvrhnutý pri prevrate.
Abdülhamid II., 21. 9. 1842 Istanbul – 10. 2. 1918 tamže — osmanský sultán (1876 – 1909), syn Abdülmecida I. Na začiatku svojej vlády sa usiloval o demokratické reformy v Osmanskej ríši (vyhlásil prvú osmanskú ústavu a konštitučnú monarchiu; 1876). Po porážke vo vojne s Ruskom 1877 (→ rusko-turecké vojny) však 1878 parlament rozpustil a ústavu zrušil. Jeho spojencom bolo Nemecko (udelil mu licenciu na stavbu Bagdadskej železnice). Krvavo potlačil revoltu Arménov vo vých. Anatólii a grécke nepokoje na Kréte, čo viedlo k turecko-gréckej vojne (1897). Bol stúpencom panturkizmu, kládol dôraz na svoje postavenie ako hlavy všetkých moslimov, kalifa. Podporoval rozvoj školstva, železníc a telegrafnej siete. Po víťazstve mladoturkov prinútený 1908 obnoviť ústavu, 1909 zosadený, do 1912 vo vyhnanstve v Solúne; abdikoval v prospech brata Mehmeda V. Reşata.
Abdülmecid I. [-džid], 25. 4. 1823 – 25. 6. 1861 Istanbul — osmanský sultán (1839 – 61). Jeho nástupom sa v Osmanskej ríši začalo obdobie reforiem (→ tanzimat), ktorými nadviazal na reformy svojho otca Mahmuda II. Jeho edikty z 1839 a 1861 zrovnoprávnili všetkých občanov ríše a zaručovali občianske a politické práva kresťanom. Zreorganizoval armádu, štátnu správu a územné členenie. Inicioval vznik prvého ministerstva školstva, vojenstva a stredných škôl. Udržiaval dobré vzťahy s európskymi mocnosťami, 1853 sa po boku Francúzska a Spojeného kráľovstva zúčastnil krymskej vojny (→ rusko-turecké vojny).
Abdurrahmán, asi 1844 – 1. 10. 1901 Kábul — afganský emir (od 1880), zakladateľ moderného afganského štátu. S podporou Spojeného kráľovstva zjednotil rozdrobenú krajinu, podriadil si miestnych vládcov, uskutočnil rad reforiem (vojsko, dane), posilnil hospodárstvo a vytvoril centralizovaný štát. Uznal britskú kontrolu afganskej zahraničnej politiky (1880) a Durandovu líniu (1893) ako juž. a juhových. hranicu krajiny s Indiou ovládanou Britmi (s mnohopočetným afganským obyvateľstvom).
Abercrombie [eberkrambi], James, aj Abercromby, 1706 Glassaugh – 23. alebo 28. 4. 1781 Stirling — britský generál, veliteľ britských vojenských oddielov v Amerike počas francúzsko-indiánskej vojny proti Veľkej Británii. Mal za úlohu dobyť pevnosť Carillon (Ticonderoga, 1758), a tým otvoriť cestu na Montreal. Napriek viacnásobnej početnej prevahe bol porazený, a preto zbavený velenia, naďalej však postupoval vo vojenských hodnostiach.
Abercromby [eberkrambi], Ralph, sir, 7. 10. 1734 Tullibody – 28. 3. 1801 pri Alexandrii — britský generálmajor. R. 1756 účastník sedemročnej vojny. Ako člen parlamentu (liberál) sympatizoval s bojom amerických osád za nezávislosť. R. 1793 slúžil pod vedením princa Fredericka, vojvodu z Yorku (*1763, †1827), vo Flámsku a 1799 v Nizozemsku. Medzitým bol veliteľom britských oddielov v záp. Indii a 1797 v Írsku, 1800 odvelený do Egypta, kde mal vytlačiť armádu Napoleona I. Bonaparta. Po vylodení v zálive Abú Kir postupoval smerom na Alexandriu, 21. 3. 1801 tam s ťažkými stratami odrazil francúzsky útok. Sám bol smrteľne zranený, zomrel na palube vlajkovej lode cestou na Maltu.
Aberdeen [ebedín], George Hamilton Gordon, gróf, 28. 1. 1784 Edinburgh – 14. 12. 1860 Londýn — britský konzervatívny politik. R. 1813 ako mimoriadny vyslanec vo Viedni získal rakúskeho cisára do aliancie proti Napoleonovi I. Bonapartovi. V armáde spojencov sa zúčastnil bitky pri Drážďanoch a Lipsku. R. 1828 – 30 a 1841 – 46 minister zahraničných vecí, 1828 – 30 minister vojny a kolónií, 1852 – 55 predseda koaličnej vlády. Presadzoval priateľské vzťahy s Francúzskom a USA, podporoval Metternichovu zahraničnú politiku. Počas krymskej vojny bol nútený podať demisiu.
Aberhart [ebehát], William, 30. 12. 1878 Seaforth, Ontário – 23. 5. 1943 Vancouver — kanadský politický vodca. Zakladateľ Strany sociálneho úveru v Alberte, 1935 – 43 ministerský predseda Alberty. Pôsobil aj ako kazateľ, jeho príklon ku kresťanskému fundamentalizmu mal vplyv na rozvoj náboženského sektárstva v záp. Kanade.
abcházske dolmeny — megalitické hrobky v Gruzínsku na území Abcházska (obce Šera, Arantha a i.). Najstaršie pochádzajú z 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., mladšie z 1. pol. 2. tisícročia pred n. l. Vyskytujú sa v nich predmety z bronzovej doby.
Abcházsko, Abcházska republika, gruz. Apchazetis, Apchazetis Respublika — autonómna republika Gruzínska (fakticky mimo jeho kontroly) v severozáp. časti Zakaukazska pri pobreží Čierneho mora; 8 600 km2, 243-tis. obyvateľov (2012), hlavné mesto Suchumi.
Väčšinu územia zaberajú juž. svahy Veľkého Kaukazu, časť sev. hraníc tvorí hlavný predelový hrebeň Kaukazu (Dombaj-Uľgen, 4 046 m n. m.). Predhoria juž. svahov Kaukazu prechádzajú smerom k pobrežiu do úrodnej nížiny. Na málo rozčlenenom pobreží Čierneho mora sú početné široké pláže. Krátke vodnaté rieky ústiace do Čierneho mora majú veľké zásoby energie. Z horských jazier sú najväčšie Rica a Amtkeli. Vlhké subtropické podnebie; vrcholy Kaukazu so stálou snehovou pokrývkou. V oblasti vlhkej nížiny zamokrené aluviálne pôdy, v predhoriach miestami úrodné červenozeme a žltozeme. V pobrežnej nížine rastú palmy, eukalypty a i. subtropické plodiny, predhorie je hlavnou oblasťou pestovania čajovníka, 55 % územia tvoria lesné porasty.
V juž. časti republiky pri rieke Galidzga sú ložiská čierneho uhlia, pri rieke Kodon ložiská barytu, známe sú aj ložiská polymetalických rúd a ortuti. Hlavným hospodárskym odvetvím je poľnohospodárstvo orientované na pestovanie tabaku a čajovníka (na juhovýchode republiky). Rozšírené je aj vinohradníctvo, včelárstvo a chov priadky morušovej. V priemyselnej výrobe dominujú odvetvia spracúvajúce najmä subtropické plodiny, prevažne čaj (v mestách Gali, Ačigvara, Okumi a i.) a tabak (Suchumi, Gudauta, Očamčira). Energetickou základňou sú tepelné elektrárne, ktoré využívajú ložiská uhlia v okolí Tkvarčeli, a vodné elektrárne na kaukazských riekach. V Suchumi je rozvinutý kožiarsko-obuvnícky, v Suchumi, Gudaute a Očamčire odevný priemysel. V železničnej doprave je významná elektrifikovaná trať Tuapse – Suchumi – Samtredia; prístavy v Suchumi, Očamčire, Gudaute, Gagre. Subtropický ráz krajiny, príjemná klíma a atraktívne pláže podmienili rozvoj cestovného ruchu. Centrami rekreačných oblastí medzinárodného významu sú Suchumi, Gudauta, Gagra a Picunda. V cestovnom ruchu má veľký význam i Dombaj a jazero Rica.
Obyvateľstvo: 51,1 % Abcházov, 19,2 % Gruzíncov, 17,2 % Arménov, 9,2 % Rusov, 0,6 % Grékov, 0,7 % Ukrajincov, 2,0 % ostatných (2016). Náboženstvo: 60 % pravoslávnych kresťanov, 16 % sunnitských moslimov, 3 % vyznávačov abcházskeho náboženstva, 5 % pohanov, 8 % ateistov a neveriacich, 8 % ostatných (2003). Používané jazyky: abcházština, gruzínčina, ruština.
Na území Abcházska sa nachádzajú bohaté archeologické náleziská z obdobia paleolitu a bronzovej (→ abcházske dolmeny) i železnej doby. V období gréckeho osídľovania (Dioskuria, dnes Suchumi; Pitiunti, dnes Picunda) bolo súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida). V 6. stor. sa celé záp. Gruzínsko stalo predmetom bojov medzi Byzanciou a Perziou. Abcházsko zohralo aktívnu úlohu pri vytváraní feudálneho Gruzínska, neskôr v bojoch proti Mongolom. V 80. rokoch 8. stor. abcházske knieža Leon II. politicky zjednotil záp. Gruzínsko, pripojil časť vých. Gruzínska, porazil Byzanciu a prijal titul kráľa Abcházskeho kráľovstva s hlavným mestom Khuthasi (dnešné Kutaisi), ktoré dosiahlo najväčší rozmach v 9. stor. – 1. pol. 10. stor., od 975 súčasť zjednoteného feudálneho Gruzínska. V 70. rokoch 16. stor. sa Abcházsko dostalo pod nadvládu Turkov, od 1810 spolu s celým Gruzínskom súčasť Ruska. Časté vzbury proti cárizmu, 1877 – 78 masové násilné vysídlenie Abcházov do Turecka.
R. 1917 – 21 bolo Abcházsko súčasťou Gruzínskej demokratickej republiky, 4. 3. 1921 vznikla Abcházska autonómna sovietska socialistická republika, od decembra 1921 súčasť Gruzínska, 1. 4. 1925 bola prijatá prvá abcházska ústava, od 1931 autonómna republika v rámci Gruzínska (Abcházska autonómna sovietska socialistická republika). Po rozpade ZSSR úsilie o dosiahnutie zvrchovanosti, 23. 7. 1992 zrušil abcházsky parlament ústavu z 1978 a obnovil platnosť ústavy z 1925 označujúcej Abcházsku republiku za zvrchovaný štát v rámci Gruzínska. Gruzínsko tento akt neuznalo a na územie Abcházska vstúpili v auguste 1992 gruzínske vojská. V septembri 1993 ukončenie bojov, na prímerie uzavreté 14. 5. 1994 dozerali na abcházsko-gruzínskych hraniciach na rieke Inguri od júna 1994 mierové sily OSN (tvorené prevažne ruskými vojskami) a pozorovatelia OSN, súčasne prebiehali rokovania o statuse Abcházska v rámci Gruzínska. Po rusko-gruzínskej vojne v auguste 2008 Rusko 26. 8. 2008 uznalo nezávislosť separatistického regiónu, medzinárodné spoločenstvo ho však naďalej považuje za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska. V októbri 2008 prijal gruzínsky parlament zákon o okupovaných územiach, podľa ktorého sa štatút územia bývalej Abcházskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky definuje ako okupované územie. Abcházsko, hospodársky i politicky závislé od Ruska, je prezidentská republika s vlastnou ústavou (prijatá 26. 11. 1994), parlamentom (35 členov) a zákonodarstvom, de facto nezávislá od Gruzínska, de iure súčasť Gruzínska. Prezidentom je od 25. septembra 2014 Raul Chadžimba (*1958).
abolicionizmus [lat.] —
1. úsilie o zrušenie zákonných, zastaraných zvyklostí; napr. hnutie bojujúce proti trestu smrti, považujúce ho za vážny zásah do najvýznamnejšieho základného práva človeka, ktorým je právo na život (humánna a demokratická spoločnosť musí byť založená na rešpektovaní života každého svojho člena a štát má na zabezpečenie svojej trestnej politiky používať také druhy trestov, ktoré nevyhnutne zabezpečia splnenie účelu. Ak ochrannú funkciu trestu môže namiesto trestu smrti dostatočne splniť aj iný trest, ktorým je doživotný trest, treba ho uprednostniť. Významným argumentom abolicionizmu je, že trest smrti je v prípade justičného omylu nenapraviteľný. Hnutie za zachovanie trestu smrti sa označuje ako retencionizmus;
2. hnutie v záp. Európe a v USA v 18. a 19. stor. usilujúce sa o zrušenie otroctva. Britskí abolicionisti, ku ktorým patrili mnohí kvakeri, začali 1783 verejnú kampaň a 1807 dosiahli zákaz obchodovania s otrokmi v britských kolóniách. Abolicionisti v USA požadovali okamžité zrušenie otroctva bez ohľadu na politické následky alebo na ústavné garancie otrokárov a ukončenie transatlantického obchodu s otrokmi. Hnutie zosilnelo po založení Americkej kolonizačnej spoločnosti (1817), ktorej cieľom bolo presídľovať amerických černochov na územie Afriky (dnešná Libéria), a po povstaní N. Turnera (1831). Formálnu podobu dostalo 1833, keď W. L. Garrison s Arthurom (*1786, †1865) a Lewisom (*1788, †1873) Tappanovcami založili vo Philadelphii Americkú protiotrokársku spoločnosť. Najradikálnejšie krídlo predstavoval W. L. Garrison, ktorý bojoval nielen proti otroctvu, ale i za celkovú reformu americkej spoločnosti a napádal aj Ústavu USA, pretože otroctvo tolerovala. Vydával časopis Liberator (1831 – 65) a jeho nekompromisný tón poburoval nielen obyvateľov Juhu, ale aj Severu. Umiernenejší stúpenci sa snažili vzbudiť vo verejnosti odpor proti otroctvu. Odmietali zákon o úteku otrokov (1850) a pomáhali im prostredníctvom tzv. podzemnej železnice. Prívrženci abolicionizmu sa stretávali so stálou perzekúciou a s útokmi, napr. 1837 bol v Altone davom zavraždený vydavateľ Elijah P. Lovejoy (*1802, †1837). R. 1840 sa hnutie rozdelilo a niektorí umiernení predstavitelia založili Liberálnu stranu. Vďaka činnosti abolicionistov sa otázka zrušenia otroctva stala kľúčovou počas občianskej vojny v USA (1861 – 65). Svoje veľké víťazstvo zaznamenali prijatím Deklarácie o oslobodení otrokov (1863) a 1865 prijatím 13. dodatku k Ústave USA, ktorý formálne oslobodil otrokov. Najznámejším dielom abolicionistickej literatúry sa stal román Chalúpka strýčka Toma (1852) H. B. Stoweovej.
Abraham ibn Ezra, 1092 Toledo – 1167 Calahorra — španielsky židovský básnik, filozof (novoplatonik) a cestovateľ. Písal po hebrejsky. Autor komentárov s filozofickými a literárnymi postrehmi k veľkej časti Starého zákona i náboženských básní (viaceré sa nachádzajú v modlitebných knihách v sefardských synagógach). Vo filozofických spisoch spájal racionalizmus s mystikou. Jeho 4 gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil z arabčiny mnoho astronomických a astrologických diel.
Abú Bakr, 573 Mekka – 22. 8. 634 Medina — prvý legitímny arabský kalif (632 – 634), jeden z najstarších prívržencov Mohameda (otec Mohamedovej obľúbenej manželky Ajše). Upevnil pozície islamu v Arábii, jeho vojská prenikli do Sýrie a Iraku, kde dosiahli prvé víťazstvá nad Byzantíncami (júl 634 pri Adžnádajne).
Abú Ghuráb — archeologická lokalita v Egypte asi 10 km juhozápadne od Gízy. Výskumy Nemeckej orientálnej spoločnosti tam koncom 19. stor. odhalili zvyšky monumentálneho slnečného chrámu Šesepibre, ktorý dal postaviť panovník 5. dynastie Niuserre. Chrám sa skladal z údolného chrámu, zo vzostupnej cesty a zádušného chrámu. V okolí údolného chrámu nachádzajúceho sa na rozhraní úrodnej pôdy a púšte sa rozprestierala rozľahlá sídlisková aglomerácia. Vzostupná cesta, ktorá pokračovala juhozápadným smerom do púšte, sa napájala na vých. ohradný múr zádušného chrámu obdĺžnikového pôdorysu. V záp. časti chrámu bol mohutný podstavec so žulovým obložením, na ktorom stál vysoký obelisk vybudovaný z vápencových blokov. Na vých. úpätí podstavca sa dodnes nachádza monumentálny alabastrový oltár, ktorého strany imitujú hieroglyf hetep a ktorý je orientovaný na štyri svetové strany. Na juž. úpätí podstavca stála pôvodne kaplnka, ktorej steny boli zdobené hieroglyfickými textami a reliéfmi (o. i. torzo scény obradu napínania lana, ktoré patrilo k zakladaciemu rituálu vykonávanému na začiatku každej nábožensky významnej stavby). V podstavci viedla k obelisku chodba s úzkym schodiskom, ktorej steny boli tiež zdobené reliéfmi (scény sviatku sed, ročné obdobia a i.). Vo vých. časti nádvoria chrámu boli umiestnené kruhové bazény používané pri kultových obradoch, juž. od neho bola objavená vých.-záp. orientovaná štruktúra zo sušených tehál v tvare lode, ktorá zrejme predstavovala jednu z posvätných slnečných bárok boha Re.
Abu l-Abbás, ? – jún 754 zaniknutá lokalita Anbar (v blízkosti mesta Fallúdža), Irak — prvý arabský kalif (od 749), zakladateľ dynastie Abbásovcov; pretože dal vyvraždiť všetkých príslušníkov zvrhnutej dynastie Umajjovcov (okrem Abdarrahmána I.), nazývaný As-Saffáh (Krviprelievač).
Abú Kir, Abú Qír — rybárska dedina a letovisko na stredomorskom pobreží Egypta severovýchodne od Alexandrie. V zálive Abú Kir 1. 8. 1798 zničil britský admirál H. Nelson početne silnejšiu francúzsku flotilu, ktorá mala kryť egyptskú expedíciu Napoleona I. Bonaparta. Týmto víťazstvom dosiahlo Spojené kráľovstvo námornú prevahu v Stredomorí. V pozemnej bitke pri Abú Kire 25. 7. 1799 porazil Napoleon I. Bonaparte turecké vojská bojujúce na strane Spojeného kráľovstva. Britské jednotky pod velením generála R. Abercrombyho sa 8. 3. 1801 vylodili pri Abú Kire a 21. 3. porazili zvyšky francúzskej expedičnej armády.
Abú Muslim al-Churásání, asi 727 – február 755 — vodca povstania v Chorásáne (746 – 749), ktoré zvrhlo Umajjovcov a nastolilo vládu Abbásovcov. Od 750 miestodržiteľ v Chorásáne. Jeho stúpenci ho považovali za kalifa, preto ho kalif al-Mansúr dal zavraždiť.
Abúsír, gr. Busiris — archeologická lokalita na záp. brehu Nílu asi 25 km juhozáp. od Káhiry predstavujúca rozľahlé pohrebisko Starej ríše s kráľovskými a súkromnými hrobkami. Na práce nemeckých egyptológov zo začiatku 20. stor. nadviazali v 60. rokoch výskumy Čs. (dnes Českého) egyptologického ústavu Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, ktoré pokračujú dodnes. Na sev. hraniciach sa rozkladajú zvyšky slnečného chrámu postaveného prvým panovníkom 5. dynastie Weserkafom. Abúsíru dominujú pyramídy panovníkov Sahureho, Neferirkareho a Niuserreho z 5. dynastie. Južne a juhozápadne od Neferirkareho pyramídy sa nachádza pyramídový komplex jeho manželky Chentkaus II. a nedokončená pyramída kráľa Raneferefa. V okolí kráľovských pyramíd sú hrobky príslušníkov kráľovských rodín a vysokých štátnych úradníkov, ku ktorým patrí aj hrobka vezíra a Niuserreho zaťa Ptahšepsesa. Súkromné hrobky typu mastaby siahajú až k juž. hraniciam Abúsíru so Sakkárou. Juhozápadne od Raneferefovej nedokončenej pyramídy je skupina šachtových hrobov, ktoré pochádzajú z 26. – 27. dynastie. Z nich sa dosiaľ podarilo preskúmať hrobku Udžahorresneta a Iufaa.
Abydos [gr.], egypt. Abdžu, arab. Arába el-Madfúna — rozľahlá archeologická lokalita v Hornom Egypte na záp. brehu Nílu. V sev. časti nazývanej Kóm es Sultán sa nachádzajú zvyšky mestského osídlenia pochádzajúce z ranodynastického obdobia. Bol tam postavený chrám zasvätený bohovi Chentejimentejuovi (aj Chontamentej), ktorý neskôr splynul s bohom Usirom. V priestoroch chrámu boli objavené početné stély s kráľovskými dekrétmi a výsadami. Vďaka Usirovmu kultu sa Abydos stal významným náboženským a pútnickým centrom celého Egypta, preto jeho územie pokrývajú hrobky od preddynastického až po koptské obdobie. V oblasti Umm el-Káb sa nachádzajú zvyšky hrobiek kráľov z 1. a 2. dynastie; najnovšie výskumy tam však objavili doklady o kráľoch pochádzajúcich z ešte staršieho obdobia, zaradených k tzv. dynastii 0. Hrobky ranodynastických kráľov sa skladali z jednoduchej vymurovanej pohrebnej komory zastrešenej brvnami. Nadzemné časti sa nezachovali, predpokladá sa však, že ich tvorili násypy piesku ohradeného postrannými múrmi. Kráľovské hrobky boli obklopené ohradným múrom a vedľajšími hrobkami a predpokladá sa, že s nimi boli funkčne spojené rozľahlé tehlové stavby v severnej časti Abyda, v súčasnosti nazývanej Šunet el-Zebíb. Od Str. ríše si egyptskí panovníci stavali v Abyde kenotafy. Z nich najznámejší a najvýznamnejší je tzv. Memnonion Setchiho I., ktorý dokončil jeho syn a následník Ramesse II. Z priestorov tohto chrámu pochádza zoznam egyptských panovníkov od najstaršieho obdobia do 19. dynastie, jeden z mála vzácnych písomných prameňov k chronológii egyptských dejín. Severozáp. od chrámu Setchiho I. sú zvyšky kenotafu Ramesseho II.
Abydos — antické maloázijské prístavné mesto na najužšom mieste Hellespontu (Dardanely). Založené okolo 700 pred n. l. Známe mostom, ktorý tam dal 480 pred n. l. vybudovať Xerxés, 334 pred n. l. tadiaľ prechádzal Alexander III. Veľký, v 14. stor. ho zničili Turci. Podľa antických bájí žil v Abyde Leandros (→ Hero a Leandros).
Acciaiuoliovci (Acciaiuoli) [ača-] — taliansky bankársky rod pôvodom z Bergama, od 12. stor. sídliaci vo Florencii. Jeho členovia boli bankármi pápežov a kráľov (Eduarda III., Anjouovcov a i.) a ovládli obchod s textilom a obilím v juž. Taliansku. R. 1282 založili obchodnú spoločnosť s filiálkami v celej Európe, ktorá 1345 zbankrotovala a 1355 bola zrušená. Významní členovia: Angelo, 1298 Florencia – 4. 10. 1357 Neapol — biskup, najskôr pôsobil v Aquileii, 1342 – 55 vo Florencii, odkiaľ presídlil do kláštora Monte Cassino; Angelo, 15. 4. 1340 Florencia – 31. 5. 1408 Pisa — biskup, kardinál a pápežský legát, od 1405 vicekancelár rímskej kúrie; Donato, 1429 Florencia – 28. 8. 1478 Miláno — humanistický spisovateľ, prekladateľ a mediciovský diplomat, prekladal napr. diela Plutarcha a Aristotela, napísal životopis Hannibala, Karola Veľkého a i. Od 1473 gonfalonier vo Florencii; Niccolò, 12. 9. 1310 Castello di Montefugoni – 8. 11. 1365 Neapol — politik a neapolský bankár; Zanobi, 25. 5. 1461 Florencia – 27. 7. 1519 Rím — dominikán, prekladal diela cirkevných otcov, ako prefekt Vatikánskej apoštolskej knižnice (od 1518) zinventarizoval tajný pápežský archív.
Acker [aker], Achille van, 8. 4. 1898 Bruggy – 10. 7. 1975 tamže — belgický socialistický politik. Aktivizoval sa v odborovom hnutí, účastník odboja v 2. svet. vojne. Po jej skončení minister vo viacerých vládach. Ako ministerský predseda 1945 – 46 viedol obnovu vojnou zničenej krajiny, v druhom funkčnom období 1954 – 58 sa pričinil o zníženie napätia medzi ľavicou a kráľovským dvorom.
Acosta [akos-], José de, asi 1539 Medina del Campo – 15. 12. 1600 Salamanca — španielsky historik a prírodovedec, jezuita. R. 1570 – 83 pôsobil ako misionár v miestokráľovstve Peru (na území dnešného Peru, Ekvádoru a Bolívie), 1576 – 81 provinciál. R. 1582 napísal vo viacerých domorodých dialektoch Katechizmus, prvú tlačou vydanú knihu v Peru. R. 1583 – 87 pôsobil v Mexiku. Po návrate do Španielska sa stal rektorom v Salamance, bol významným podporovateľom jezuitských snáh. Dielom Prírodné a mravné dejiny indiánskych krajín (Historia natural y moral de las Indias, 1590), v 16. stor. považovaným za úplný opis fauny a flóry Ameriky, sa pričinil o hlbšie poznanie kontinentu vychádzajúce z priamej, racionálnej skúsenosti; vyzdvihoval vysokú civilizovanosť domáceho obyvateľstva.
Acton [ektn], John Francis Edward, sir, jún 1736 Besançon, Francúzsko – 12. 8. 1811 Palermo, Taliansko — britský politik v službách Neapolského kráľovstva. Ako veliteľ toskánskych námorných síl zreorganizoval neapolské námorníctvo a postupne pôsobil vo funkciách ministra námorníctva, vojny, financií a ministerského predsedu. V zahraničnej politike presadzoval spojenectvo s Veľkou Britániou a s Rakúskom s výrazne protinapoleonskou orientáciou. Dôsledkom jeho vlády bolo 1798 vypuknutie povstania. Od 1806 v exile.
Adalbert Hamburský, okolo 1000 – 16. 3. 1072 Goslar — hambursko-brémsky arcibiskup (od 1043). Vysielaním christianizačných misií rozšíril vplyv svojho arcibiskupstva do Fínska, Grónska a na Island, jeho misie smerovali aj na územia obývané Slovanmi. Okolo 1060 založil diecézu v Meklenbursku. Ako tútor neplnoletého kráľa Henricha IV. získal 1063 – 66 významný vplyv na ríšsku vnútornú a zahraničnú politiku. Opozíciou zbavený moci, 1069 sa však vrátil k dvoru.
Adamawa — historická ríša na území dnešnej vých. Nigérie a sev. Kamerunu na hornom toku rieky Benue. Začiatkom 19. stor. dobyli územie islamizovaní Fulbovia a založili tam štát s hlavným mestom Yola. Zakladateľom a prvým vládcom emirátu bol syn jedného z fulbských vodcov, bojovník a učenec Modibbo (Učený) Adama (*1771, †1848), podľa ktorého bola nazvaná ríša, predtým nazývaná Fumbina (Fombina). R. 1806 dostal Adama od islamského reformátora, šejka Usmana dan Fodia, zástavu a titul lamido fombina (vládca juhu) a 1809 začal fulbský džihád (svätú vojnu) proti nemoslimskému obyvateľstvu. Po Adamovej smrti prešla vláda na jeho 4 synov, ich moc však bola oslabená. Ríša platila tribút sultánom zo Sokota. Po 1901 ju dobyli britskí, nemeckí a francúzski kolonizátori, v nasledujúcom období bola časť územia začlenená do britskej kolónie a protektorátu Nigéria (provincia Yola, ktorú spravoval Adamov syn lamido Bobbo Ahmadu), časť do Britského Kamerunu a Francúzskeho Kamerunu. R. 1926 bola z provincie Yola vytvorená Adamawa (Gongola), tretia najväčšia provincia Nigérie. Po referende 1961 k nej bolo pričlenené aj územie ležiace na severe Britského Kamerunu.
Adams [edms], Charles Francis, 18. 8. 1807 Boston – 21. 11. 1886 tamže — americký diplomat. Syn J. Q. Adamsa, vnuk J. Adamsa. Ako veľvyslanec USA v Spojenom kráľovstve (1861 – 68) dosiahol jeho neutrálny postoj počas občianskej vojny v USA (zabránil diplomatickému uznaniu Konfederácie). Na medzinárodnej konferencii v Ženeve (1871 – 72) presadil arbitrážne riešenie sporu o britskú loď Alabama, ktorá ničila americké obchodné lode.