Aachenský mier [á-] — mierová zmluva uzavretá 18. 10. 1748 v Aachene. Ukončila 8 rokov trvajúce vojny o rakúske dedičstvo, podľa nej sa Mária Terézia definitívne vzdala Sliezska v prospech Pruska, s ktorým bol už uzavretý Drážďanský mier, Parmy a Piacenze; Francúzsko jej vrátilo Rakúske Nizozemsko (Belgicko). Medzinárodne bola uznaná pragmatická sankcia umožňujúca Habsburgovcom nástupníctvo aj v ženskej línii.
analistika [lat.] — jedna z najstarších foriem dejepisectva, spôsob historického podania, ktorý zachytáva udalosti chronologicky, rok po roku (lat. annus – rok), bez ohľadu na ich vecné súvislosti.
ancien régime [-jen -žim; fr.] — starý režim; výraz používaný všeobecne na označenie zastaraného, prežitého spoločenského systému. Pôvodne sa ním označoval politický systém vo Francúzsku pred Francúzskou revolúciou 1789.
archetyp [gr. > lat.] — prvotný typ, pôvodný model, pratyp, pôvodina; praobraz;
1. filoz. v antickej filozofii pravzor existujúci v duchovnom svete, idea, ktorá je základom určitých napodobnení (Filón Alexandrijský, Plótinos). R. Descartes a J. Locke považovali archetyp za základ predstáv, I. Kant pojmom natura archetypa označoval prvotnú tvorivú prirodzenosť, ktorú poznávame iba rozumom a ktorej protiobraz je napodobnený v zmyslovom svete;
2. hist. predpokladaný najstarší nezachovaný text; pôvodne text, ktorý nemusí byť autorským textom, ale ani náhodne zachovaným prepisom;
3. lit. symbolický model spájajúci určité umelecké dielo s ostatnými umeleckými dielami tým, že sa v nezmenenej podobe ustavične vracia k spoločnému pratypu, a to bez ohľadu na historické ovplyvňovanie. Ako prvotný primárny obraz nestráca svoju emocionálnosť, pretože sa zameriava na vyhranené situácie v ľudskom živote, napr. narodenie, smrť, lásku, nenávisť, vinu, trest ap. Archetypová kritika je jedným zo smerov západnej literárnej vedy, ktoré, vychádzajúc zo psychológie a literárnej školy C. G. Junga a jeho žiakov, sa na základe antropologického a etnografického výskumu usiluje dokázať, že symboly, motívy, modely a štruktúry, ktoré sa objavujú v literatúre, majú prazáklad v rituáloch, mýtoch a rozprávkach. Typickými archetypmi sú napr. oheň ako symbol vášne, pôda ako symbol plodenia a matka ako zdroj života a plodnosti;
4. psychol. v teórii psychoanalytika C. G. Junga komponent kolektívneho podvedomia. U človeka má rovnaký pôvod ako inštinkt, ktorý má predurčujúci smer činnosti, pričom archetyp tvorí jeho psychickú náplň. Existenciu archetypov preukázal C. G. Jung vo svojej lekárskej praxi; jeho psychotickí pacienti vypovedali o univerzálnych náboženských a mytologických zážitkoch, hoci o nich predtým nezískali príslušné informácie vo formálnej výchove. Vyvinul metodiku aktívnej imaginácie, ktorá umožňovala analýzu obsahu snov v bdelom stave. Sny môžu byť pozitívne alebo negatívne, pričom vyjadrujú najmä fenomény ako sexualita, krása, múdrosť, spiritualita, cnosť, deštrukcia a i.;
5. výtv. pratvar, ikonografický pravzor či model, podľa ktorého sa vytvára umelecké dielo alebo originál, ktorý toto dielo reprodukuje. V teórii výtvarného umenia slúži na psychologický alebo symbolický výklad tvorby.
Balkán — 1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;
2. → Stará planina.
banderola [tal.] —
1. pevná papierová páska, stuha určitej šírky a farebnosti používaná v pokladniciach bánk, peňažných ústavov, pôšt a i. na zviazanie bankoviek rovnakej menovitej hodnoty do úplného stokusového balíčka. Je na nej vytlačená hodnota jednotlivých bankoviek, ich počet a celková nominálna hodnota úplného balíčka, pričom údaje sú potvrdené pečiatkou a podpisom;
2. kontrolná páska, resp. kontrolná známka – nálepka či známka na tovare, napr. na obale vína alebo alkoholického nápoja, na tabaku a tabakovom výrobku, potvrdzujúca jeho pôvodnosť, použité technologické postupy, uzáver obalu, neporušenosť balenia, ako aj zdanenie, resp. spoplatnenie, a tým aj zákonnosť predaja; rozmery, vzory a ochranné prvky proti falšovaniu závisia od druhu tovaru a výšky zaplatenej dane;
3. v stredoveku rodová zástava so znakom upevnená na oštepe alebo na kopiji;
4. stuha so strapcami;
5. ozdoba v tvare listu; listový ornament; v renesancii pásik s nápisom.
gróf [nem.], lat. comes, fr. comte, nem. Graf, angl. earl, count — titul príslušníka vyššej šľachty, ktorý v rámci hierarchie nasleduje za kniežaťom a markízom, ale stojí vyššie ako barón a vikomt. Pôvod titulu siaha do obdobia starovekého Ríma, keď vybraní senátori sprevádzajúci cisára dostávali čestný titul comes principis. Jeho používanie sa rozšírilo vo Franskej ríši, najmä v období Karola Veľkého. V 9. stor. bola presadená dedičnosť titulu a jeho spojenie s právnym držaním určitého dedičného územia. Podľa franských vzorov sa zriaďovali verejnoprávne obvody na čele s grófom (comes) aj vo Veľkomoravskej ríši a od 11. stor. aj v Uhorsku na čele s komitátnymi špánmi (comes comitatus), ktorým boli podriadení správcovia niekoľkých hradných obvodov – hradní špáni (comes castri). V 15. stor. sa v Uhorsku titulom gróf začali označovať veľmoži vlastniaci väčšie pozemky, neskôr príslušníci vyššej šľachty (Forgáčovci 1560, Ilešháziovci 1593, Esterháziovci 1683). Titul gróf udeľoval kráľ jednotlivcovi z radov šľachty alebo dedične celému šľachtickému rodu, príp. jeho určitej vetve. Heraldicky sa príslušnosť k tomuto stupňu šľachtictva označovala deväťcípou korunou v klenote erbu rodu.
grófstvo [nem.], fr. comté, nem. Grafschaft, angl. county — územnosprávna jednotka, na čele ktorej stál gróf. Pôvodne vo Franskej ríši zahŕňala len mesto s okolím a grófi tam plnili najmä poriadkové a fiškálne úlohy. Neskôr sa ich právomoc rozšírila i na politickú, súdnu a vojenskú oblasť a ich hodnosť sa v 9. stor. stala dedičnou. Po rozpade Franskej ríše sa mnohé grófstva osamostatnili, príp. sa dostali do závislosti od väčších útvarov (napr. vojvodstvá). Od 11. stor. vznikali grófstva rozširovaním šľachtických panstiev. Grófstvo ako územnosprávna jednotka je dodnes zachované v Spojenom kráľovstve a USA (→ county).
hajtman [nem.] — náčelník (veliteľ) alebo hodnostár s vojenskou alebo civilnou mocou;
1. v Česku (čes. hejtman): a) pôvodne každý hodnostár s vojenskou alebo civilnou mocou, od pol. 14. stor. kráľovský zástupca pre správu určitého územného obvodu (lat. capitaneus); b) správca krajiny v čase neprítomnosti panovníka (zemský hajtman), c) počas husitských vojen zástupca mesta, náčelník a správca, ktorý okrem vojenskej funkcie vykonával aj politický dohľad a mal najvyššiu súdnu právomoc; d) od 16. stor. úradník zastupujúci kráľovské záujmy v mestskej samospráve (kráľovský hajtman); e) náčelník politickej, vojenskej, finančnej a súdnej správy na území kraja (krajský hajtman); f) počas 1. ČSR (do 1945) štátny úradník na čele okresnej politickej správy (okresný hajtman); g) od 2000 náčelník samosprávy kraja (hajtman kraja) volený zastupiteľstvom kraja na 4 roky;
2. v Poľsku (poľ. hetman) od 15. stor. (do 1792) kráľom vymenúvaný vrchný veliteľ poľských ozbrojených síl, od 1581 mal titul veľký korunný hajtman a jeho zástupcom bol poľný hajtman;
3. od 16. stor. (do 1764) titul vodcu ukrajinských kozákov potvrdzovaný poľským kráľom, resp. ruským cárom (→ ataman);
4. v Nemecku (nem. Hauptmann) v období Svätej rímskej ríše od 14./15. stor. najvyšší veliteľ (náčelník) žoldnierskeho vojska. Od pol. 16. stor. titul najvyššieho veliteľa armády (poľný hajtman) veliaceho práporu, resp. kompánie;
5. v armádach nemecky hovoriacich štátov (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko) vojenská hodnosť na stupni veliteľa roty alebo batérie vo význame kapitána;
6. v Rakúsku predseda krajinskej vlády (Landeshauptmann – krajinský hajtman).
historická veda —
1. → história;
2. → historiografia
historické pramene — zachované doklady materiálnej a duchovnej kultúry (hnuteľné i nehnuteľné pamiatky, písomné záznamy a i.), všetko, čo vzniklo na základe ľudskej činnosti, čo bezprostredne odráža historický proces a umožňuje skúmať minulosť ľudskej spoločnosti. Historické pramene sú základným zdrojom historického poznania a histórie ako vedy. Na ich základe je možné získavať informácie o spôsobe života, práci, zvykoch a kultúre v jednotlivých historických epochách, pričom každá z epoch zanechala charakteristické druhy prameňov. Umožňujú skúmať a vedecky hodnotiť jednotlivé udalosti i celé historické obdobia a pochopiť zákonitosti vývoja ľudskej civilizácie.
historický fakt — predmet a produkt historického poznania, elementárny prvok objektívnej dejinnej reality.
humanizmus [z lat. homo = človek] —
1. vo všeobecnom význame súhrn názorov hlásajúcich úctu k ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie práv a potrieb človeka; v tomto zmysle sa používa ako synonymum výrazov humanita, humánnosť;
2. duchovné hnutie rozvinuté vzdelancami latinskej Európy obdobia renesancie, ktorí sa označovali ako humanisti. Termín humanizmus ako prvý použil nemecký pedagóg Friedrich Immanuel Niethammer (1808) na označenie typu všeobecného vzdelania v nadväznosti na antickú rímsku humanitas, ktorá formulovala ideál kultivovaného jedinca podľa predstáv Ciceróna a bola ekvivalentom gréckeho pojmu paideia. V polovici 19. stor. ho Georg Ludwig Voigt aplikoval na konkrétny kultúrnohistorický jav, ktorý vznikol v 14. stor. v Taliansku a zdôrazňoval nadradenosť antických vzorov. Úsilie o ich obrodu sa označuje ako renesancia (z fr. renaissance; po latinsky renatae litterae, obrodená vzdelanosť). Niekedy sa toto hnutie špecifikuje ako renesančný humanizmus, ale ani také označenie nie je celkom presné, pretože ani na fenomén renesancie v kultúrnych dejinách Európy nie je jednotný názor; hovorí sa o viacerých renesanciách (napr. karolovskej, otonskej, v Byzancii o macedónskej). Vo väzbe na paralelné duchovné hnutia sa používajú najmä prívlastky reformačný, školský a kresťanský humanizmus. Teritoriálne sa odlišuje taliansky, dalmátsky, zaalpský a severoeurópsky renesančný humanizmus. Od tohto „klasického“ humanizmu sa zásadne líši neohumanizmus (Johann Gottfried von Herder, Wilhelm von Humboldt, Johann Joachim Winckelmann) 18. stor. a tretí humanizmus (Werner Jaeger) zo začiatku 20. stor.
Tematickým ťažiskom humanizmu ako vzdelaneckého hnutia latinskej Európy je problematika jazyka (prioritne latinského) a literatúry. Pod humanistickou literatúrou sa rozumie spisba v latinskom jazyku, kým pod renesančnou literatúrou spravidla súveká spisba v národných jazykoch. Pri súvekom výtvarnom umení a hudbe sa prívlastok humanistický nepoužíva. Slovo humanizmus je odvodené zo slova humanista, ktorým sa v žargóne stredovekých univerzít označovali odborníci na disciplíny trívia analogicky k označovaniu znalcov a študentov iných disciplín (napr. kánonisti sa venovali cirkevnému právu, legisti svetskému právu) alebo členov fakúlt (artisti boli na fakulte slobodných umení, juristi na právnickej fakulte). Trívium bolo súčasťou z antiky prevzatého vzdelávacieho cyklu siedmich slobodných umení (artes liberales) a tvorili ho tri disciplíny: gramatika, dialektika, rétorika. Keďže zvyšné štyri disciplíny, tzv. kvadrívium (aritmetika, geometria, astrológia, resp. astronómia, hudba), mali matematicko-prírodovedný charakter, dostalo trívium označenie litterae humaniores, resp. humaniora, pretože rozvíjalo špecifické intelektuálne schopnosti človeka ako bytosti obdarenej rečou: schopnosť vyjadrovať sa jazykovo správne, logicky a účinne.
Jazykom školstva i komunikácie vzdelancov bola takmer výlučne latinčina, ktorá však už dávno nebola pre nikoho materinským jazykom a dala sa naučiť iba v škole. Z knižnej povahy nadobúdania jazykovej kompetencie vyplývala nevyhnutnosť čerpať vzory správnosti z textov antických autorov. V prirodzenom vývine sa stredoveká latinčina emancipovala od antických vzorov a reakciou humanistov na to bol program dôsledného návratu od „pokazenej“ latinčiny k antickým vzorom (ad fontes, k prameňom). Humanisti sa uplatnili najmä ako učitelia, notári, sekretári v kanceláriách feudálnych dvorov, cirkevných hodnostárov, mestskej správy a súdov, keďže ich agenda bola napospol latinská. Profesionálne nadväzovali na stredovekých dictatores a ich rétorickú odbornosť ars dictaminis, t. j. umenie formulovať text listov a listín. Z týchto potrieb došlo aj k modifikácii pôvodného trívia na systém piatich predmetov, ktoré sa označovali ako studia humanitatis a zahŕňali gramatiku, rétoriku, poetiku, dejepis a morálnu filozofiu, teda neteologické náuky. Keďže tieto disciplíny majú priamy dosah na formovanie intelektuálnych a morálnych vlastností človeka, dostali označenie bonae litterae, dobré vedy.
Humanistické disciplíny v kontexte programu ad fontes kládli hlavný dôraz na antických autorov (auctores). Ich štúdium viedlo nielen ku kultivovaniu latinčiny (klasický pravopis a slovná zásoba, elegantný štýl, oprava výslovnosti), ale potreba odvodiť z viacerých zachovaných odpisov textu jeho prvotné znenie, text jazykovo aj vecne interpretovať a vydať podnietila znovuzrodenie filológie. Stredoveké gramatiky latinčiny (napr. Doctrinale od Alexandra de Villa Dei, *1160 – 70, †1240 – 50) boli odmietnuté ako barbarské; najvplyvnejšou príručkou humanizmu boli Elegantiae linguae Latinae od Lorenza Vallu. Z imperatívu čistoty a elegancie latinčiny sa koncom 15. a začiatkom 16. stor. zrodil ciceronizmus, ktorého prívrženci (Pietro Bembo, Julius Caesar Scaliger a i.) prikazovali nasledovať v jazyku a štýle Ciceróna ako výlučný vzor dokonalej latinčiny; za širšie spektrum vzorových autorov sa prihováral Erazmus Rotterdamský. Oveľa menší vplyv mal tacitizmus (Justus Lipsius). Víťazstvo ciceronizmu však napokon prispelo k ústupu latinčiny ako živého komunikačného prostriedku a k jej obmedzeniu na elitné vedecké a cirkevné prostredie, čím sa rozšíril priestor pre domáce jazyky, ktorých modernú kultúrnu podobu výrazne ovplyvnila humanistická filológia.
Pre humanizmus je zvlášť charakteristické, že po stredovekom odvrátení sa od gréčtiny (platilo úslovie Graeca sunt, non leguntur = je to po grécky, nečíta sa to) sa opäť začala zdôrazňovať znalosť gréckeho jazyka ako kľúča k interpretácii obdivovanej antiky. Osobitným prejavom tohto vývinu bol posilnený záujem o platonizmus. K podporným faktorom oživenia gréčtiny na Západe patril pokus o zjednotenie západnej a východnej cirkvi počas 17. (bazilejského) koncilu (→ florentská únia, 1439) a tlakom osmanských Turkov vyvolaná emigrácia vzdelancov z Grécka najmä do talianskych miest; novým ideálom vzdelanca sa stal homo bilinguis ovládajúci latinčinu aj gréčtinu. Emigranti prinášali texty gréckych autorov, ale aj novodobú výslovnosť gréčtiny; v spore o výslovnosť sa však presadilo stanovisko Erazma Rotterdamského motivované vedeckými potrebami. Rozvoj biblických štúdií, ako aj záujem o ezoterické spisy Židov (→ kabala) upriamil záujem na hebrejčinu ako tretí posvätný jazyk. Vznikol nový typ škôl, tzv. collegia trilinguia (Leuven, Paríž), ale štúdium hebrejčiny rýchlo preniklo aj na univerzity (napr. v španielskom meste Alcalá de Henares).
Hnacou silou humanistického hnutia bola túžba spoznať v pravom znení celé antické písomníctvo (vrátane jeho kresťanskej zložky) a tvoriť podľa jeho vzoru. Príznačná bola aktivita v hľadaní rukopisov (najmä v kláštorných knižniciach), v ich získavaní (kúpou i odcudzením), zhromažďovaní, kritickom porovnávaní a hodnotení, odpisovaní a vydávaní tlačou; texty gréckych autorov sa často vydávali s paralelným prekladom do latinčiny. Filologická kritika iniciovala vznik kritickej historickej vedy (spis Lorenza Vallu z roku 1440 o nepravosti tzv. Konštantínovho daru, ktorý zakladal postavenie rímskych pápežov aj ako svetských panovníkov) a uplatnila sa aj v práci s textom biblických kníh (Lorenzo Valla; Erazmus Rotterdamský; Robert I. z rodiny Estiennovcov; viacjazyčné vydania Biblie, → polyglota).
Pregnantným vyjadrením ideálu humanistického literáta bol básnik, ktorý skladal básne podľa antických vzorov (imitatio); estetika humanistov zavrhovala stredoveké rýmované básnické útvary. V tvorbe humanistov sa posilnil zástoj mytologického aparátu, vyzdvihovali sa historické osobnosti antiky. Oproti častej anonymite stredovekých autorov sa dostávala do popredia individualita autora. Spoločenskú prestíž zaručoval titul poeta laureatus; ojedinele aj orator laureatus. Medzi obľúbené žánre patrili dialóg, list a reč, ako aj historiografické žánre. Prevažovala latinská literárna tvorba, naďalej však jestvovala aj spisba v domácich jazykoch, ktorá mala spravidla iného adresáta a uprednostňovala iné žánre, rovnako sa však kultivovala podľa antických vzorov. Adresátom latinskej spisby bolo elitné spoločenstvo vzdelancov celej Európy, ktoré sa označovalo ako res publica (respublica) litteraria alebo litterarum, štát vzdelancov, kde sú hlavnou silou bonae litterae, t. j. dobré vedy a dobrá (osožná) literatúra. Preto si humanisti pôvodné meno radi polatinčovali (napr. Jacques Lefèvre d’Étaples na Jacobus Faber Stapulensis; Pavol Rubigal, vlastným menom Pavol Rothan, na Rubigallus; Stephan Stieröchsel, resp. Stieröxel, na Stephanus Taurinus) alebo pogréčťovali (Johannes Reuchlin na Kapnion, v latinskej verzii Capnio; Philipp Schwarzerd na Filip Melanchton). Vzťahy profánneho humanizmu a cirkvi, resp. jej štruktúr boli pomerne zložité. Humanistické disciplíny pestovalo tak protestantské, ako aj katolícke školstvo (jezuiti, piaristi).
Vznik humanizmu je nevyriešeným predmetom vedeckého sporu, v ktorom dominujú tri prístupy:
1. spoločensko-historický prístup vyzdvihujúci humanizmus ako protifeudálnu, resp. ranokapitalistickú ideológiu nastupujúceho meštianstva (najmä vo vyspelých severotalianskych mestách), ktoré na rozdiel od rurálnej civilizácie stredoveku hľadalo vzory pre svoje ideály v mestsky založenej civilizácii antiky;
2. filozoficko-historický prístup opisujúci humanizmus ako prevratnú zmenu ťažiska v duchovnej oblasti: namiesto teocentrizmu nastúpil antropocentrizmus, scholastiku nahradila filozofia človeka inšpirovaná antikou, vzor svätca imponujúceho sebaumŕtvovaním a chudobou vystriedal svätec vynikajúci vzdelaním, ideál udatného rytiera ustúpil ideálu elegantného dvorana, filozofia prestala byť slúžkou teológie (ancilla theologiae), autorita rozumu vytlačila mysticizmus a pod. Zo zaalpskej Európy, kde vo filozofii a v teológii mala rozhodujúci vplyv parížska Sorbona, sa ohnisko vedeckých aktivít prenieslo do talianskych univerzít (translatio studii). Kritici tejto koncepcie zdôrazňujú najmä nedostatočný prvotný podnet na vznik takého revolučného pohybu a vyčítajú jej, že je poplatná propagande samých humanistov, keď zamlčuje existenciu pokrokových javov už v stredoveku (vo filozofii 12. stor. totiž hrala rozhodujúcu úlohu autorita rozumu a antropocentrická bola podstatná časť literatúry aj diel architektúry a umení) a skresľuje obraz stredoveku v jeho neprospech (tvrdením o slúžkovskom postavení filozofie a ignorovaním zástoja hermetizmu, astrológie a okultných náuk v hnutí humanizmu a pod.);
3. literárno-historický alebo filologický prístup odmietajúci kategóriu pokrokovosti a zdôrazňujúci kontinuitu medzi stredovekom a humanizmom; scholastika a humanizmus koexistovali, len ich rozsah pôsobnosti bol iný.
Primárne hybné sily na formovanie humanizmu treba hľadať v oblasti estetických kritérií; zmena vyrastala z obdivu k antickým prameňom a reflexia ich obsahu zasiahla aj tie oblasti duchovného pohybu, ktoré nepatria do komplexu studia humanitatis; týka sa to najmä filozofie (antické filozofické školy), právnických štúdií (rímske právo), teológie (biblizmus), politickej teórie (ideálny štátnik/štát, utopizmus), umení a architektúry (estetický kánon) a ekonómie (názor na zisk). Podstatným znakom humanizmu je všeobsiahly kult antiky (preto napr. sv. Tomáš Akvinský ako znalec Aristotela nie je humanista, kým Marsilio Ficino ako znalec Platóna ním je). Poukazujúc na rolu biblických štúdií a na ideál výrečnej zbožnosti (pietas atque eloquentia), tento koncept nepokladá humanistické hnutie, ktorého nositeľmi boli laici aj duchovní, vo svojej podstate za vyhranene proticirkevné či protikresťanské.
Domovskou krajinou humanizmu je Taliansko. Kult antiky ako reminiscencia na bývalú veľkosť antického Ríma tam v dôsledku územnej rozdrobenosti a presídlenia pápežov do Avignonu mal aj politický kontext. Chronologicky sa za začiatok renesančného humanizmu pokladá rok 1300 v Taliansku a 1450 v zaalpských krajinách, za koniec obdobia humanizmu v Taliansku rok 1600 a v zaalpských krajinách tridsaťročná vojna alebo sa od jeho stanovenia upúšťa, keďže ani potom sa estetický kánon latinskej literatúry a latinská jazyková norma nemenili, v školách sa naďalej uplatňovali studia humanitatis.
Humanizmus sa šíril mimo Talianska nerovnakým tempom a s rozličnou intenzitou. Ohniskami jeho šírenia sa často stali zoskupenia vzdelancov mimo univerzitnej pôdy označované výrazmi academia, collegium a sodalitas, ale aj artistické fakulty univerzít. Šíreniu humanizmu z talianskych centier do zaalpskej Európy pomáhali cesty cirkevných hodnostárov do Ríma, dvorania prichádzajúci z Talianska, študenti tamojších univerzít i pohyb vzdelancov (peregrinatio academica) vrátane ich pôsobenia v mestských latinských školách. Vzdelanci z chudobnejších pomerov sa uchádzali o priazeň mecenášov, spravidla svetských a cirkevných hodnostárov. Od konca 15. stor. hrali v šírení humanizmu dôležitú úlohu aj čoraz početnejšie a výkonnejšie tlačiarne. Osobitne významné boli dielne Manuziovcov v Benátkach, Estiennovcov v Paríži, Frobeniovcov v Bazileji a Christopha Plantina v Antverpách, vďaka ktorým sa presadilo jednoduché a elegantné humanistické písmo. Medzi katalyzátory šírenia humanizmu patrili aj novoplatonizmus a náboženské hnutie devotio moderna.
Taliansko: Za otca humanizmu sa pokladá Francesco Petrarca (od roku 1341 poeta laureatus), ktorého hlavnú časť diela tvorila bohatá latinská spisba – básne a listy. Významnou osobnosťou obdobia trecenta bol aj Giovanni Boccaccio, z filológov Coluccio Salutati. Vrcholnú fázu talianskeho humanizmu predstavuje obdobie quattrocenta, keď sa hlavnými centrami humanizmu stali Florencia (vďaka podpore Mediciovcov) a Rím (vďaka podpore pápežov); v Benátkach pestovali humanizmus Francesco Barbaro (*okolo 1390, †1454) a jeho vnuk Ermolao (Almorò; *okolo 1453, †1493) a na dvore vojvodov d’Este vo Ferrare Giovanni B. Guarini z Verony. Presadila sa klasická latinčina, etablovalo sa štúdium gréčtiny, rozšíril sa platonizmus, ktorého ohniskom bola florentská akadémia (od 1459) na čele s Marsiliom Ficinom, medzi jej členov patrili aj filológ a básnik Angiolo Poliziano (Politianus), polyhistor a umelec Leon Battista Alberti a mystik Giovanni Pico della Mirandola. Vo Florencii pôsobil ako kancelár Leonardo Bruni, bývalý sekretár pápežov, historik a prekladateľ gréckych autorov, do ktorého krúžku patril napr. Poggio Bracciolini, úspešný objaviteľ textov antických autorov. Sekretár florentskej signorie Christoforo Landino sa preslávil ako latinský básnik a komentátor básnikov (napr. aj Danteho Alighieriho). Rímsku akadémiu Sodalitas Quirinalis viedol Julius Pomponius Laetus a do jej okruhu patrili Callimachus (vlastným menom Filippo Buonaccorsi, pôsobiaci neskôr v Poľsku, v poľskom kultúrnom okruhu známy ako Kallimach) i Konrad Celtis. Neapolskú Academiu Pontanianu viedol Giovanni Gioviano Pontano (Pontanus), založil ju však Antonio Beccadelli (*1394, †1471), ktorý bol známy aj ako autor latinskej erotickej poézie. Básnikom podobného typu, ale aj epikom bol Ugolino di Vieri (il Verino; *1438, †1516). Počas quattrocenta vynikol ako historik a geograf Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.) a ako filológ Lorenzo Valla. Grécki emigranti sa venovali najmä vyučovaniu gréčtiny, napr. Manuel Chrysoloras, Konstantinos Laskaris a Johannes Argyropulos (*1415, †1487), alebo filozofii, napr. Ioannes Basilius Bessarion a vo Florencii krátko pôsobiaci Geórgios Gemistos Pléthón, významným filozofom bol aj Nemec v pápežských službách Mikuláš Kuzánsky. Medzi gréckymi exulantmi bol ako latinský básnik lucretiovského typu ojedinelým zjavom Michele Marullo (Tarchaniota). V období cinquecenta nastal čiastočný ústup latinskej literatúry, na jeho začiatku vynikol karmelitán Johannes Baptista Mantuanus (Spagnoli) rozsiahlym básnickým dielom inšpirovaným najmä Vergíliom; pod vplyvom neapolskej akadémie sa formoval iniciátor bukolického žánru Jacopo Sannazaro; tvorcom emblematického žánru bol Andreas Alciatus; mnohostranný vzdelanec Girolamo Fracastoro opísal v latinskej básni syfilis; Marco Girolamo Vida sa pokúsil o kresťanský epos, ale v latinskej básni opísal aj to, ako sa hrá šach; majstrovským ovládaním latinčiny vynikol Pietro Bembo. Záujem o filozofiu a politickú teóriu reprezentuje na hrane materializmu sa pohybujúci aristotelik Pietro Pomponazzi; pod vplyvom Francesca Patrizziho (Frane Petrić) vyrástol Giordano Bruno, proticirkevne zameraný obdivovateľ Mikuláša Kopernika a priekopník novodobého prírodovedného myslenia; platonizmom sa inšpiroval socialistický utopista Tommaso Campanella; objaviteľ Laokoóntovho súsošia Jacopo Sadoleto sa preslávil aj ako latinský básnik a kultivovaný obhajca katolicizmu.
Dalmácia a prostredníctvom jej miest aj Chorvátsko reagovali na talianske podnety pohotovo a priaznivo. Centrami humanizmu sa stali Dubrovník, kde pôsobil básnik Ilija Crijević (lat. Aelius Lampridius Cervinus, de Crieva; *1463, †1520), Split, kde vynikol Marko Marulić (Marulus), a Šibenik, kde pôsobil Juraj Šižgorić (lat. Georgius Sisgoreus). Z chorvátskych humanistov výrazne vstúpili do diania v Uhorsku Ján Vitéz zo Sredny, Ján Pannonius a Antun Vrančić (Verantius, Wrantius alebo Vrantius). Spomedzi filozofov 16. stor. vynikol Francesco Patrizzi pochádzajúci z chorvátskeho ostrova Cres, na strane reformácie sa angažoval Matija Vlačić Ilirik (Flacius Illyricus).
Do Českých zemí začal taliansky humanizmus prenikať už vo svojej prvej, ranej fáze, pričom sa obmedzil na prostredie dvorskej kancelárie a pražského biskupstva (zachovala sa časť korešpondencie Karola IV. a Francesca Petrarcu, s Petrarcom si písal aj Karolov kancelár Jan zo Středy). Vhodné podmienky na jeho šírenie však neboli na pražskej univerzite, nežičilo mu ani obdobie husitských vojen. Presadzovať sa začal až v poděbradskom (Jan z Rabštejna) a ešte viac v jagelovskom období, keď k jeho predstaviteľom patrili Bohuslav Hasištejnský z Lobkovíc, Jan Skála z Doubravky (Dubravius), Šimon (Simon) Fagellus Villaticus (*?, †1549), Augustin Olomoucký (aj Olomúcký alebo Käsenbrot; *1467, †1513) a i. Šírenie humanizmu významne podporil olomoucký biskup Stanislav Turzo (*1470, †1540).
Epocha nástupu mestskej kultúry a ofenzívy reformácie (od 1530) priniesla impozantnú produkciu príležitostnej poézie. Okolo 1550 bola veľmi aktívna básnická skupina Jana Hodějovského z Hodějova (*1496, †1566), mecenáša a organizátora literárneho života, iniciátora najväčšieho súboru latinskej humanistickej poézie 16. stor. Farragines poematum. Patrili do nej Matouš Collinus z Chotěřiny, Tomáš Mitis (Mitys) z Limuz (*1523, †1591) a David Crinitus z Hlavačova, boli s ňou v styku aj slovenskí humanisti. Ako latinskí básnici vynikli aj Šimon Proxenus (*asi 1532, †1575) a Václav Clemens (Klemens; *asi 1589, †1636). Na prelome storočí skladali latinské básne Ján Campanus Vodňanský, Jiří Carolides (Karolides) z Karlsperka (*1569, †1612), Pavel Litoměřický z Jizbice (*1581, †1607) a Elisabetha Ioanna Westonia (pôvodom Angličanka). Spomedzi filológov vynikli Zikmund Hrubý z Jelení (Sigismundus Gelenius) a Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier, autor prvej vedeckej gramatiky češtiny. Za koniec obdobia humanizmu v Česku sa pokladá bitka na Bielej hore (1620), ktorej výsledok donútil protestantov odísť do exilu.
Do Španielska začal humanizmus prenikať z Talianska v polovici 15. stor., keď sa králi Aragónska stali zároveň i vládcami Neapolského kráľovstva a od roku 1468 aj Sicílie. Priaznivé podmienky na jeho šírenie sa vytvorili aj počas vlády katolíckych kráľov Ferdinanda II. Katolíckeho (Aragónskeho) a jeho manželky Izabely I. Katolíckej. Ako filológ vynikol najmä Antonio Elio de Nebrija (Nebrissensis), ako historiograf Juan Ginés de Sepúlveda, ako filozof a pedagóg Juan Luis Vives, ako latinskí básnici Antonio Serón (Sero; *1512, †1568) a Benedictus Arias Montanus (Benedito Arias Montano; *1527, †1598). Strediskom novej vzdelanosti sa stala univerzita v Alcalá de Henares (1498), o ktorej založenie sa zaslúžil humanista, kardinál Francisco Jiménez de Cisneros, vyučovala sa tam aj hebrejčina a aramejčina, vyšla tam Biblia Polyglotta Complutensis (1514 – 17) podľa vzoru Origenovej edície Starého zákona (Hexapla), so súbežným hebrejským, aramejským, gréckym a latinským textom.
V Portugalsku zohral pri šírení humanizmu kľúčovú úlohu kláštor Santa Cruz (Svätého kríža) a univerzita v Coimbre (založená 1307, od 1537 definitívne v Coimbre). Uznávanými latinskými básnikmi boli André de Resende Eborensis (*1500, †1573) a Henrique Caiado (Hermicus Caiadus; *asi 1470, †1509).
Francúzsko bolo k podnetom z Talianska spočiatku rezervované, záujem o ne výrazne ožil až koncom 15., a najmä začiatkom 16. stor., keď nastúpil na trón František I. (1515), ktorý z podnetu humanistu a jedného zo zakladateľov francúzskeho právneho humanizmu i klasickej filológie Guillauma Budého založil v roku 1530 stredisko humanizmu Collegium trilingue regium (neskôr premenované na Collège de France) zamerané na štúdium humanitných vied (ako protiváha scholasticky orientovanej Sorbony). Vplyv talianskeho humanizmu výrazne posilnil aj sobáš kráľa Henricha II. s Katarínou Mediciovou (1533). Centrom šírenia humanizmu bola aj tlačiareň Estiennovcov. Rozvíjala sa najmä filológia (najmä grécka), v ktorej vynikli predovšetkým Guillaume Budé, Denis Lambin (Dionysius Lambinus; *1516, †1572), Joseph Justus a Julius Caesar Scaligerovci, ale aj Jacques Lefèvre d’Étaples (preložil Bibliu do francúzštiny), ďalej filozofia (Pierre de La Ramée) a právo (Guillaume Budé, Jean Bodin, Hugues Doneau). Z latinských básnikov vynikli Étienne Dolet (*1509, †1546), Jean Dinemandi nazývaný Dorat (*1508, †1588) a Marc-Antoine Muret (Muretus; *1526, †1585). Do vývinu francúzskeho humanizmu nepriaznivo zasiahli náboženské vojny medzi katolíkmi a protestantmi (→ hugenotské vojny), ktoré vyústili do tragického politického zúčtovania s hugenotmi (mnohí z nich odišli do exilu v Nizozemsku a Nemecku).
Nizozemsko zaznamenalo prudký rozvoj humanizmu v 16. a na začiatku 17. stor. Jeho prvou osobnosťou bol v 15. stor. Rudolphus Agricola. Najvýznamnejší predstaviteľ nizozemského humanizmu Erazmus Rotterdamský však väčšinu života strávil mimo vlasti, vrchol jeho pôsobenia patrí do 1. tretiny 16. stor. Strediskami humanizmu boli univerzita v Leuvene (založená 1425) a na protestantskom severe v Leidene (1575). Vynikajúcu úroveň dosiahla filológia. V nej, ale aj v literárnej tvorbe vynikli Justus Lipsius, Hugo Grotius, Daniël Heinsius (Heyns; *1580, †1655) a Dominicus Baudius (*1561, †1613), básnici Janus Dousa (alebo Douza; vlastným menom Jan van der Does, *1545, †1604) a Janus Secundus (vlastným menom Jan Everaerts, *1511, †1536). Z francúzskych emigrantov bol najvplyvnejší Joseph Justus Scaliger.
Anglicko sa spočiatku stavalo k talianskym podnetom rezervovanejšie než Škótsko. Dôležitú úlohu zohral vplyv Erazma Rotterdamského. Za vlády Henricha VIII. reprezentovali humanistické hnutie najmä William Grocyn (*1446, †1519), John Colet (*asi 1467, †1519), William Lile (aj Lilye), Thomas Linacre, Thomas More (Morus) a John Fisher (aj Fischer). Prudký rozvoj humanizmu nastal až za vlády Alžbety I., keď sa humanistické disciplíny udomácnili na Oxfordskej a Cambridgeskej univerzite; humanistickú literatúru reprezentovali najmä John Owen, George Herbert a Richard Crashaw (*1613, †1649). V Škótsku vynikli George William Buchanan a John Barclay (*1582, †1621).
Do nemeckých krajín sa humanizmus šíril z viacerých centier (panovnícke dvory, univerzity, mestá). Významnú úlohu zohral Bazilej ako miesto konania bazilejského koncilu (1431 – 49), sídlo univerzity (založená 1460) a najväčšej tlačiarne v strednej Európe (Frobeniovci). Tam sa okolo Erazma Rotterdamského sústredila skupina humanistov (Philippus Aureolus Paracelsus; Bonifatius Amerbach, *1495, †1562; Henricus Glareanus, vlastným menom Henrich Loriti, *1488, †1563), s ktorým úzko spolupracovali vzdelanci zo Štrasburgu (Sebastian Brant, Jakob Wimpfeling), Sélestatu (Beatus Rhenanus) a Freiburgu (Ulrich Zasius, *1461, †1535; Jakob Locher, nazývaný Philomusus, *1471, †1528). Podobnú úlohu zohrala Viedeň prostredníctvom panovníckeho dvora (Fridrich III. Habsburský; Maximilián I.; Ferdinand I., ktorého učiteľom bol Erazmus Rotterdamský) a univerzity (založená 1365). Hlavnými predstaviteľmi humanistického hnutia tam boli Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.), Regiomontanus, Georg von Peurbach, básnik a putovný humanista Konrad Celtis, ktorý bol zakladateľom literárnej spoločnosti Sodalitas litteraria Danubiana a učiteľom humanistického básnika, diplomata a lekára Johanna Cuspiniana (vlastným menom Spiessheimer, *1473, †1529), ako aj Joachima Vadiana. Z Viedne sa humanizmus ďalej šíril do Podunajska a Tirolska. Medzi juhonemeckými centrami vynikol Tübingen ako pôsobisko Johanna Reuchlina a Heinricha Bebela (*1472, †1518). Humanistické hnutie v ríšskych mestách viedli vzdelaní príslušníci patriciátu, napr. v Norimbergu Willibald Pirckheimer (aj Pirkheimer; *1470, †1530), v Augsburgu Conrad Peutinger (*1465, †1547, podľa neho je nazvaná kópia rímskej mapy z 12. stor. Tabula Peutingeriana). Na univerzite v Erfurte stál na čele humanistického básnického krúžku Conradus Mutianus Rufus (Konrad Mutian), jeho členmi boli Euricius Cordus (*1486, †1535), Joachim Camerarius (*1500, †1574), Helius Eobanus Hessus (*1488, †1450) a Johannes Crotus Rubeanus (Rubianus, vlastným menom Jäger, *1480, †1545).
Čoraz výraznejším prvkom sa stávala polemika proti rímskej cirkvi (Ulrich von Hutten). Medzi humanistami a ich protivníkmi bol obzvlášť prudký spor Johanna Reuchlina s Johannom Pfefferkornom, obrátencom zo židovstva, o tom, či treba zachovať nebiblické židovské písomníctvo. Na podporu Reuchlina, ktorý sa vyjadril v prospech jeho zachovania, vznikol z podnetu erfurtského krúžku anonymný pamflet Epistolae obscurorum virorum (Listy tmárov; 1. časť 1515, 2. časť 1517) zosmiešňujúci jeho protivníkov ako barbarov. Autorom prvej časti bol o. i. Johannes Crotus Rubeanus, druhej pravdepodobne Ulrich von Hutten. Vďaka množstvu osobností aj šírke záberu (od filológie cez poéziu, epištolografiu, cestopisnú a dejepisnú spisbu až po vlastivedné bádanie) získal nemecký humanizmus v zaalpskej Európe vedúce postavenie.
Druhú etapu vývinu humanizmu v Nemecku poznačil nástup reformácie a rozdelenie vzdelancov na dva tábory: stúpenci Erazma Rotterdamského sa odvrátili od reformácie, Martina Luthera podporovali príslušníci mladšej generácie. Dominantnou postavou reformačného humanizmu bol Filip Melanchton, ktorému sa podarilo prekonať Lutherov odpor proti humanizmu. Jeho vplyv vyjadruje titul praeceptor Germaniae (učiteľ Nemecka) a vďaka nemu získala vedúce postavenie univerzita vo Wittenbergu. V tomto období vynikli mnohí dejepisci (Johannes Carion, *1499, †1537 alebo 1538; Johannes Sleidanus, vlastným menom Johannes Philippi, *1506, †1556), básnici (Johannes Stigelius, Stigel, *1515, †1562; Georg Sabinus, *1508, †1560; Petrus Johannes Lotichius, *1598, †1669) i dramatici (Thomas Naogeorgus, *1511, †1563; Friedrich Dedekind, *okolo 1525, †1598). Protireformačný tábor reprezentovali napr. Johannes Cochläeus (*1479, †1552) a Johannes Eck (vlastným menom Johannes Mayer, *1486, †1543). O rozvoj školstva sa zaslúžil najmä Johannes Sturm, na katolíckej strane jezuiti.
Do Poľska priniesli humanizmus zahraniční vzdelanci Kallimach (Callimachus) a Konrad Celtis, ktorí predtým pôsobili (o. i.) v rímskej akadémii Sodalitas Quirinalis. Šírenie humanizmu podporil sobáš (1518) kráľa Žigmunda I. Starého (vládol od 1506) s Bonou (*1494, †1557) pochádzajúcou z talianskeho rodu Sforzovcov i kult Erazma Rotterdamského. Na začiatku 16. stor. akceptovala humanizmus aj krakovská univerzita, kde pôsobil napr. Laurentius Corvinus Novoforensis (Raabe, resp. Rabe; *1465, †1527) pochádzajúci zo Sliezska, a kde študoval Mikuláš Kopernik. Humanizmus podporoval aj vysoký katolícky klérus (Jan Łaski, *1456, †1531; Piotr Tomicki, *1464, †1535). V latinskej spisbe vynikli Jan Długosz, Paweł z Krosna (Crosnensis) nazývaný Ruthenus (*1470 alebo 1474, †1517), Andrzej Krzycki (Critius; *1482, †1537), Jan Dantyszek (Dantiscus; *1485, †1548), Jan z Wiślicy (Ioannes Vislicensis, Ioannes Vislicius; *asi 1485, †asi 1520) a Klemens Janicki (Clemens Janicius, *1516, †1543). Politickej teórii sa venoval Andrzej Frycz Modrzewski (Modrevius).
Uhorsko (a Slovensko) sa pomerne skoro dostalo do styku s humanizmom, o. i. vďaka pôsobeniu talianskeho humanistu Pietra Paola Vergeria staršieho (lat. Petrus Paulus Vergerius) v 1. polovici 15. stor. na dvore Žigmunda Luxemburského. Rozvíjať sa však začal až za vlády Mateja I. Korvína, čo sa prejavilo založením reprezentatívnej Knižnice Mateja Korvína (Bibliotheca Corviniana) v Budíne (1467 alebo 1471) a Univerzity Istropolitany (Academia Istropolitana) podľa bolonského vzoru v Bratislave (1465). O vznik univerzity sa zaslúžil humanisticky orientovaný ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny (jej prvý kancelár), ktorého synovcom bol výborný latinský básnik Ján Pannonius. Matejov dvor i vďaka sobášu s dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I. Beatricou Aragónskou (1476) hostil veľa talianskych vzdelancov, z ktorých vynikli Antonio Bonfini, Galeotto Marzio a Peter Ransanus. V období vlády Jagelovcov (1440 – 44 a 1490 – 1526) preukázali literárne schopnosti rovnako z Talianska pochádzajúci cirkevný hodnostár a diplomat Hieronymus Balbus a Riccardo Bartolini (*1475, †1529). V Olomouci pôsobiaci Stephan Stieröchsel rozvinul latinskú epiku. V tom období začal humanizmus prenikať do latinských škôl slobodných kráľovských miest a vzrástol podiel viedenskej a krakovskej univerzity na jeho šírení; na krakovskej univerzite pôsobil napr. latinský básnik Ján Baptista z Banskej Bystrice (Novisoliensis, Novosolensis alebo Neosoliensis; *okolo 1475, †1550). Krúžok humanistov pri Uhorskej kráľovskej kancelárii v Budíne sa venoval platonizmu. Kult Erazma Rotterdamského šírili vychovávateľ a neskôr tajomník Ľudovíta II. Jagelovského Jakob (Jacobus, Iacobus) Piso (†1527), Levočan Ján Henkel (Henckel), kaplán a tajomník kráľovnej Márie, neskorší ostrihomský arcibiskup, historiograf Mikuláš Oláh, ako aj v Krakove pôsobiaci lekár Ján Antoninus (Cassoviensis) z Košíc. Ako mecenáš humanistov hral dôležitú úlohu Alexej Turzo (*1490, †1534). V Erazmovom duchu sa vyvíjala aj tvorba Valentina Ecchia. Jeho generačný spolupútnik Juraj Werner (Wernher) je autorom významných prírodovedných spisov. Ďalší vývin humanizmu v Uhorsku bol poznamenaný porážkou pri Moháči (1526) s následnou okupáciou časti Uhorska Turkami a ofenzívou reformácie. Kultúrne strediská sa presunuli zväčša na územie Slovenska a Sedmohradska, väčšina študentov odchádzala na univerzitu vo Wittenbergu. Spomedzi jej absolventov vynikol Melanchtonov žiak a priateľ, rektor latinskej školy v Bardejove Leonard Stöckel. V Sedmohradsku šírili reformačný humanizmus brašovský tlačiar a farár Johannes Honter (Honterus; *1498, †1549) a jeho spolupracovník Valentin Wagner (*po 1510, †1557). V Kluži bol činný Albert Senci Molnár (Szenci) pochádzajúci zo Senca. V dejinách maďarského jazyka a literatúry zohral významnú úlohu wittenberský študent János Sylvester.
V 40. rokoch 16. stor. sa začala zlatá éra humanistickej poézie na Slovensku, najmä ako básnici vynikli Pavol Rubigal, Juraj Purkircher, Martin Rakovský a Juraj Kopaj (Copay, Koppay, Koppai). Utvorilo sa aj niekoľko básnických krúžkov, napr. v Trenčíne, ktorý viedol Valerián Mader, a v Bratislave krúžok Mikuláša Ištvánffyho (*1538, †1615), ktorý sa presadil aj ako historik, kratší čas aj krúžok Martina Rakovského a Zachariáša Mošovského, ktorého členmi boli aj Juraj Purkircher, Žigmund Torda (Sigismundus Gelous Torda) pôvodom zo Sedmohradska a filológ a historiograf Ján Sambucus. Výborným latinským básnikom bol Sedmohradčan Christian Scheser (Schesäus, lat. Christianus Schesaeus; *1535/36, †1585). Celý rad humanistov pôsobil v Čechách, napr. Juraj Kopaj, Mikuláš Rakovský, Vavrinec Benedikt z Nedožier a Adamus Proserchomus (16. – 17. stor.). Záverečnú etapu vývinu humanizmu predstavujú básnici Ján Filický a Peter Fradelius, najmä o prírodné vedy sa zaujímali Daniel Basilius a Ján Jessenius. Najplodnejším latinským básnikom bol Ján Bocatius, ktorého tvorba vykazuje známky manierizmu. Na prelome storočí sa školský humanizmus stal súčasťou súťaže medzi konfesiami. Koniec obdobia humanizmu v Uhorsku sa tradične vymedzuje rokom 1635 (založenie Trnavskej univerzity);
3. označenie viacerých filozofických, politických a iných myšlienkových smerov, ktoré za ústredný bod svojho záujmu vyhlasujú osobnosť človeka. K tejto myšlienke sa hlási veľa novodobých filozoficko-antropologických systémov, napr. idealistický humanizmus, reálny či konkrétny humanizmus (→ Karol Marx), existenciálny humanizmus (→ Jean-Paul Sartre), pragmatický humanizmus (→ John Dewey), integrálny humanizmus (→ Jacques Maritain);
4. označenie polemicky nenáboženskej, čisto sekulárnej kultúry používané niektorými zoskupeniami.
infant, špan., port. infante — titul udeľovaný v Španielsku a Portugalsku (od 13. stor. v stredovekých kráľovstvách na Pyrenejskom polostrove) princom a princeznám z kráľovského rodu. Ženská podoba titulu je infantka (špan. a port. infanta). Názov pochádza z latinského slova infans (malé dieťa).
interregnum [lat.] — medzivládie; obdobie bez organizovanej politickej moci. V európskych monarchiách sa termínom interregnum označuje obdobie medzi smrťou, resp. zosadením alebo odstúpením panovníka po intronizáciu jeho následníka. V cirkevnom prostredí sa používa termín sedisvakancia.
ius gladii [jús; lat.] — právo meča, → hrdelné právo.
jablko — a) plod rodu jabloň (Malus); b) granátové jablko, granátové jabĺčko – plod granátovníka (púnskeho);
1. dávny symbol plodnosti, lásky, radosti, poznania, múdrosti, ale aj falše a smrti, pričom však najmä v orientálnej, ale aj v antickej symbolike ide o granátové jabĺčko, napr. jablko ako jeden z atribútov bohyne Afrodity, ako tzv. jablko sváru v Paridovom súde, resp. zlaté jablko zo záhrady Hesperidiek, ktoré dávali nesmrteľnosť. Biblická jabloň tradične symbolizuje strom poznania (túto podobu dostalo pôvodne bližšie nešpecifikované ovocie až v ranom stredoveku) a jablko, ktoré z neho v rajskej záhrade odtrhla Eva a ponúkla Adamovi (1M 3,6), je symbolom pokušenia a dedičného hriechu. V kresťanskej ikonografii bolo jablko častým mariánskym atribútom, ako aj atribútom sv. Mikuláša a sv. Doroty (jablká v košíku s ružami). V severskej mytológii je atribútom bohyne večnej mladosti Iduny (Idun, Idunn, Iduna). Na Slovensku sa v poverových predstavách ľudu považovalo za symbol zdravia, lásky, plodnosti a krásy. Ako magický prostriedok sa na Luciu a Vianoce používalo pri veštbách zdravia a manželstva, umývanie sa vo vode s červeným jablkami na Nový rok zabezpečovalo zdravie a krásu. Jablkom ako symbolom lásky sa ozdobovali máje, nosilo sa v pohrebnom sprievode pri pochovávaní slobodnej mládeže a bolo tradične darom deťom pri koledovaní. V ľudovom liečiteľstve sa šupky z jabĺk vysvätených na Jána používali na okiadzanie boľavých zubov;
2. jedna z panovníckych insígnií, → ríšske jablko;
3. prirodzená heraldická figúra. Jablko a jabloň (lat. Malus, fr. pommier, nem. Apfelbaum, angl. appletree, maď. almafa) sa vyskytujú ako hovoriace znamenie v znakoch miest a obcí poukazujúce na ich názov (na Slovensku napr. obce Jabloň, okr. Humenné; Jablonica, okr. Senica; Gemerský Jablonec, okr. Rimavská Sobota; Vyšná Jablonka, okr. Humenné), prípadne aj na ich pečatiach, alebo v znakoch cechov (hrnčiari);
4. druh šperku, v českých inventároch 14. – 16. stor. otváracie jabĺčko guľovitého tvaru s otvormi na prenikanie vonnej esencie.
Jeruzalemské kráľovstvo, starofr. Roiaume de Jherusalem, lat. Regnum Hierosolimitanum — historický štátny útvar, križiacky štát v Palestíne (vo Svätej zemi) 1099 – 1291. Založený po prvej križiackej výprave (1095 – 99; → križiacke výpravy) a dobytí Jeruzalema (1099) prevažne francúzskymi rytiermi (Frankovia). Po sporoch o charakter vlády medzi účastníkmi výpravy (rytieri a duchovenstvo) bol zvolený za kráľa jeden z veliteľov výpravy, dolnolotrinský vojvoda Godefroy z Bouillonu, ktorý však kráľovskú korunu odmietol a prijal titul Ochranca Božieho hrobu. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho mladší brat Balduin z Boulogne, ktorý sa dal 1100 korunovať za jeruzalemského kráľa (ako Balduin I.). V čase vzniku musel byť kresťanský štát často hospodársky i vojensky podporovaný zo západnej Európy (prekážkou však bola geografická vzdialenosť) a bol skôr voľným spoločenstvom dobytých miest. V čase najväčšieho rozmachu zaberalo Jeruzalemské kráľovstvo územia dnešného Izraela a Palestíny (Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy), na severe územia dnešného Libanonu a časti dnešného Jordánska, na východe časť Sýrie a na juhu časť Sinajského polostrova. Formálne od neho záviseli tri križiacke štátne útvary: Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a Tripolské grófstvo. Obyvateľstvo Jeruzalemského kráľovstva tvorili pôvodne tam sídliaci Arabi, Židia, Gréci, Sýrčania (žijúci prevažne na vidieku) a Frankovia (najmä v mestách). V tom období zohrávali významnú úlohu talianske mestské republiky (Benátky, Janov, Pisa), ktoré Jeruzalemskému kráľovstvu poskytovali dôležitú vojenskú pomoc počas stálych bojov s moslimami, ich cieľom bol však rozvoj obchodu. Talianski prisťahovalci dostali za poskytnuté služby výnimočné privilégiá, v mestách mali svoje štvrte i kostoly a mali právo zakladať komúny (podobne ako v Taliansku). Frankovia sa zasa usilovali zaviesť v Jeruzalemskom kráľovstve západoeurópsky lénny systém, verne napodobňovali francúzske feudálne zriadenie, čo sa často nestretalo s pochopením. Západné zvyklosti neovplyvňovali život miestnych obyvateľov (tí považovali Frankov za barbarov). Po smrti Balduina I. (1118) nastúpil na trón jeho bratranec Balduin Le Bourg (ako Balduin II.), ktorý kráľovstvo úspešne bránil proti náporu seldžuckých Turkov a vojskám z fátimovského Egypta a územie jeruzalemského kráľovstva sa mu podarilo podstatne rozšíriť. Počas jeho vlády boli v Jeruzalemskom kráľovstve založené prvé križiacke rytierske rády. Jeho nástupkyňou bola jeho najstaršia dcéra Melisenda (*1105, †1161), resp. jej manžel Fulko V., gróf z Anjou (*1089/92, †1143). Počas ich vlády prežívalo Jeruzalemské kráľovstvo najväčší ekonomický a kultúrny rozkvet. V období panovania ich syna Balduina III. (1143 – 62, do 1150 vládla ako regentka jeho matka Melisenda) bola po páde Edesského grófstva (1144) vyhlásená druhá križiacka výprava (1147 – 49), ktorá sa však skončila fiaskom. Jeruzalemské kráľovstvo preto nadviazalo spojenectvo s Byzantskou ríšou (Manuel I. Komnénos). Po smrti Balduina III. nastúpil na trón jeho mladší brat Amaury I. (aj Amalrich I.; *1136, †1174, vládol 1163 – 74), ktorý sa päťkrát neúspešne pokúšal dobyť Egypt. Jeho nástupcom sa stal jeho 13-ročný syn Balduin IV. (vládol 1174 – 85), ktorý bol napriek ochoreniu na lepru (od útleho detstva) výnimočne schopným a energickým panovníkom (1177 zvíťazil nad moslimským vojskom v bitke pri hrade Montgisard; 1184 ukončil neúspešné obliehanie pevnosti Kerak moslimami). R. 1185 po smrti Balduina IV. nastúpil na trón jeho neplnoletý synovec Balduin V., ktorý však čoskoro zomrel a vlády sa ujali jeho matka Sibyla (*1160, †1190) a jej manžel Guy de Lusignan (*1150, †1194). R. 1187 po porážke kresťanských vojsk v bitke pri Hattíne neďaleko Tiberiadskeho jazera (4. júla) a po dobytí Jeruzalema (2. alebo 9. októbra) vojskami sultána Saláhaddína (Saladina) sa územie ovládané kresťanmi zredukovalo na Tripolské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a pobrežné pásmo popri Stredozemnom mori a novým križiackym hlavným mestom sa 1191 stalo mesto Akko. Pod dojmom správy o tejto udalosti, ktorá sa dostala do Európy, bola zvolaná tretia križiacka výprava (1189 – 91/92), obnoviť Jeruzalemské kráľovstvo v jeho pôvodných hraniciach ani znovu dobyť Jeruzalem sa však nepodarilo. Účastníci štvrtej križiackej výpravy (1202 – 04) dobyli z čisto koristníckych cieľov Konštantínopol a do Svätej zeme nikdy nedorazili. Počas šiestej križiackej výpravy (1228 – 29) na základe dohody (tzv. mier z Jaffy, 1229, mal platiť 10 rokov) medzi rímsko-nemeckým cisárom z rodu Štaufovcov Fridrichom II. a ajjúbovským egyptským sultánom al-Malikom al-Kámilom Násiraddínon Abú al-Ma’álí Muhammadom (*1177 alebo 1180, †1238) sa Jeruzalem, Betlehem a Nazaret stali opäť súčasťou Jeruzalemského kráľovstva a Fridrich II. sa stal jeruzalemským kráľom. R. 1268 sa začali spory o nástupníctvo a o titul jeruzalemského kráľa medzi cyperským kráľom Hugom III. (*1236, †1284) a sicílskym kráľom Karolom I. z Anjou, po ktorého smrti bol 1285 uznaný za právoplatného dediča Hugov syn Henrich II. Cyperský (*1270, †1324). V poslednom období zvyšky Jeruzalemského kráľovstva ohrozovali vojská mamlúckych sultánov z Egypta a kráľovstvo bolo definitívne vyvrátené vojskami mamlúckeho sultána al-Ašrafa Chalíla (†1293) po dobytí mesta Akko (1291). Históriu územia Palestíny od dobytia Arabmi cez výpravy križiackych vojsk až po politický vývin Jeruzalemského kráľovstva z pohľadu kresťanov opísal v 12. stor. vo svojom diele História skutkov konaných v zámorských krajoch (Historia rerum in partibus transmarinis gestarum) súdobý jeruzalemský historiograf Viliam z Tyru; svedectvo o udalostiach v 12. stor. z arabského pohľadu podal v diele Kniha poučenia sa prostredníctvom príkladov (Kitáb al-I’tibar; čes. Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky, 1971) súveký arabský spisovateľ Usáma ibn Munkid.
Architektúra a výtvarné umenie v Jeruzalemskom kráľovstve (tzv. križiacke umenie) dosiahli vysokú umeleckú úroveň. Pre umelecké diela, ktoré sa vyznačujú originalitou a vlastným chronologickým i štylistickým vývinom, je charakteristické prelínanie prvkov a foriem zo západnej Európy (z románskeho a gotického umenia) s lokálnou tradíciou (rímske, antické, ranokresťanské, byzantské, arménske, sýrske a islamské umenie). Na vzniku a rozvoji architektúry a výtvarného umenia sa podieľali križiacki patróni, Frankovia usadení v Jeruzalemskom kráľovstve, cirkevní objednávatelia, talianski kupci, umelci zo západnej Európy, miestni arabskí kresťanskí stavitelia, grécki, ortodoxní, sýrski a maronitskí maliari i arménski architekti. Najvýznamnejšími umeleckými centrami boli Jeruzalem, Betlehem a Nazaret. Významnou patrónkou bola kráľovná Melisenda, ktorá iniciovala vybudovanie viacerých stavieb (Konvent sv. Lazára v Betánii, okolo 1143; Katedrála sv. Jakuba, 1142 – 65, a Chrám sv. Anny, 1131 – 40, v Jeruzaleme) i vznik výnimočných iluminovaných rukopisov (napr. Melisendin žaltár, okolo 1135). Stavebná činnosť sa sústreďovala predovšetkým na obnovu významných pútnických miest, najvýznamnejšia bola prestavba → Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme, Chrámu narodenia Pána v Betleheme a Chrámu zvestovania v Nazarete, stavali sa najmä útulky a nemocnice pre pútnikov, ako aj pevnostné stavby (hrady, opevnenia miest). K najvýznamnejším hradom patrili Šaubak (Šawbak, nazývaný Krak de Montreal, založený 1115, dnes v Jordánsku) a začiatkom 40. rokov 12. stor. postavené Kerak (Al Karak, aj Krak des Moabites, dnes v Jordánsku), Belfort (nazývaný aj Beaufort, dnes v Libanone), Ibelin (v meste Jabna neďaleko Tel-Avivu-Jaffy v Izraeli), → Krak des Chevaliers (dnes v Sýrii; 2006 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a La Roche-Guillaume (templárska pevnosť v Antiochijskom kniežatstve, dnes v Turecku).
kabinetný list, aj uvádzací list —
1. listina vystavená a podpísaná ministrom zahraničných vecí vysielajúceho štátu, adresovaná ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu, slúžiaca na predstavenie vedúceho diplomatickej misie (→ chargé d’affaires en pied), ktorý ho odovzdáva ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu pri nástupnej audiencii;
2. hist. neoficiálny list jedného vládcu (panovníka) druhému.
kamarila [špan.] — pôvodne v Španielsku úzky okruh dvoranov blízkych Ferdinandovi VII., s ktorými kráľ konzultoval svoje politické rozhodnutia po návrate na trón 1814. Neskôr skupina osôb (zväčša tajná), ktorá má bez oficiálnych právomocí a bez zodpovednosti s tým súvisiacej rozhodujúci (ale nekontrolovateľný) vplyv na politiku osobnosti stojacej na čele štátu.
kapitulácia [lat.] —
1. priznanie porážky, podrobenie sa, vzdanie sa (spravidla ozbrojených síl alebo opevneného miesta nepriateľskej armáde; symbolom kapitulácie je biela zástava vztýčená kapitulujúcou stranou); prenesene podľahnutie okolnostiam, rezignácia;
2. zmluva (členená na články, kapitoly, lat. capitulum, odtiaľ názov):
a) v medzinárodnom práve v zmysle Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (resp. Poriadku pozemnej vojny, 1907) ústna alebo písomná dohoda (kapitulačná zmluva, kapitulačný akt) medzi vojnovými stranami alebo ich ozbrojenými silami o zastavení vojenských akcií, popri prerušení boja a prímerí jeden zo spôsobov zastavenia vojenských akcií. Obsahuje konkrétne podmienky zastavenia bojov a zloženia zbraní kapitulujúcej strany. Príslušníci porazených ozbrojených síl sa stávajú vojnovými zajatcami víťaznej strany a všetok vojenský materiál v danej oblasti sa stáva jej vojnovou korisťou. Pri podmienečnej kapitulácii si kapitulujúca strana určuje niektoré podmienky, napr. zvláštny režim zajatia alebo ponechanie si istých druhov zbraní. Pri bezpodmienečnej kapitulácii víťazná strana rozhoduje o všetkých podmienkach ukončenia ozbrojeného konfliktu, ale len v medziach platného medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu. Napr. akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka z 8. mája 1945 obsahoval ustanovenia o zastavení vojenských akcií, odzbrojení nemeckej armády, vydaní všetkých lietadiel, vojnových lodí, vojenských zariadení a materiálov, vojenských stavieb a výzbroje, navrátení vojnových zajatcov, prepustení všetkých internovaných osôb a vydaní hlavných nacistických predákov i osôb obvinených z vojnových zločinov. Podobné podmienky obsahoval akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska z 2. septembra 1945, japonské štátne orgány však zostali zachované a právomoci cisára a vlády boli podriadené spojeneckému Okupačnému štábu;
b) volebná kapitulácia — v stredoveku a novoveku písomný právny dokument, zmluva medzi voleným (budúcim) vládcom a jeho voliteľmi určujúca hranice jeho budúcej moci. Od volebnej prísahy sa odlišovala tým, že jej dodržiavanie ešte pred volebným aktom písomne potvrdili a odprisahali všetky zúčastnené strany. Mohla mať rozličnú formu a uplatňovala sa napr. pri voľbe dóžu v Benátskej republike (promissione ducale, od 1192) alebo pri voľbe panovníka v monarchiách Európy medzi uchádzačom o trón a zhromaždením jeho voliteľov výlučne z radov šľachty (snem, kolégium kurfirstov), pričom budúceho panovníka zaväzovala dodržiavať zemskú (krajinskú) stavovskú ústavu, politické, majetkové a osobné práva stavov (napr. pri voľbe kráľa v škandinávskych krajinách). V Uhorsku mala zvyčajne formu inauguračných diplomov vydávaných pravidelne od obdobia vlády Vladislava III. Varnenčíka (korunovaný 1440 ako Vladislav I.), ktorý podpísaním volebnej zmluvy (lat. pactum conventum) písomne potvrdil sľub dodržiavať kolektívne výsady šľachty (zakotvené už 1222 v Zlatej bule Ondreja II.). Odvtedy panovník zvyčajne pred aktom korunovácie, prípadne už pred aktom voľby, podpisoval a prísahou potvrdzoval inauguračný diplom garantujúci dodržiavanie stavovských výsad, neporušiteľnosť hraníc a celistvosť krajiny, dosadzovanie do úradov iba príslušníkov miestnej šľachty, nie cudzincov, ap. Vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa volebná kapitulácia obmedzovala inak neobmedzené výsady monarchu v prospech práv kurfirstov, ktorí určovali jej podmienky v mene ríše.
Z formálneho hľadiska za prvú volebnú kapituláciu vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa možno považovať zmluvu uzavretú 1519 medzi budúcim rímsko-nemeckým cisárom, španielskym kráľom Karolom I. (ako rímsko-nemecký cisár Karol V.) a kurfirstami. Volebná kapitulácia tak nadobudla charakter ústavného aktu a vymedzila formu štátu ako stavovskej monarchie (nemožnosť nastoliť v ríši absolutizmus španielskeho typu). Podpis volebnej kapitulácie ako obligatórnu podmienku nástupu rímsko-nemeckého panovníka na trón zakotvil Vestfálsky mier (1648), ktorý zároveň rozšíril garancie práv na všetky ríšske stavy (vrátane dodržiavania dohôd zakotvených v Augsburskom náboženskom mieri, 1555). Posledná volebná kapitulácia Svätej rímskej ríše nemeckého národa bola podpísaná pri nástupe cisára Františka II. na trón (1792) a predstavovala komplexný zákonodarný akt regulujúci práva panovníka a stavov (1806 bol František II. donútený vzdať sa titulu cisára a rozpustil rímsko-nemeckú ríšu, čo formálne zdôvodnil nemožnosťou splniť záväzky vyplývajúce z volebnej kapitulácie). V Anglicku mali volebné kapitulácie formu listín slobôd (charty) vydávaných panovníkmi počnúc inauguráciou kráľa Henricha I. (1100) a boli považované za súčasť rozšírenej korunovačnej prísahy. Najväčší význam mala Veľká listina slobôd (lat. Magna charta libertatum) vydaná Jánom I. Bezzemkom 1215, ktorá o. i. rozšírila dovtedy zaručené práva zárukou práva na odpor (lat. ius resistendi) a z dlhodobého hľadiska sa stala východiskom ustanovenia konštitučnej monarchie s parlamentnou formou vlády po Slávnej revolúcii 1688;
c) špan. capitulación — dohoda medzi španielskym kráľom a vodcom alebo organizátorom prieskumnej alebo dobyvateľskej výpravy počas conquisty (15. – 16. stor.), ktorá stanovovala podmienky výpravy. Napriek tomu, že dobyvateľovi zaručovala viaceré, najmä ekonomické privilégiá, bola sformulovaná tak, aby nebolo možné spochybniť či obmedziť suverenitu španielskeho kráľa nad novozískanými územiami. Ako vzor slúžili kapitulácie zo Santa Fe (špan. Capitulaciones de Santa Fe), dokument podpísaný 17. 4. 1492 katolíckymi kráľmi Ferdinandom II. Katolíckym a Izabelou I. Katolíckou na jednej a K. Kolumbom na druhej strane. Jeho nasledovníkom sa však také rozsiahle práva a monopoly už získať nepodarilo;
d) nerovnoprávne, spravidla obchodné zmluvy uzatvárané medzi Osmanskou ríšou (Tureckom) a európskymi mocnosťami, zabezpečujúce zahraničným (európskym) obchodníkom v Osmanskej ríši rozsiahle privilégiá (napr. osobitný, tzv. kapitulačný režim, nižšie dovozné ako vývozné clo ap.). Kapitulácie však neboli recipročné, podobné výhody tureckí obchodníci v zahraničí nemali, čo malo negatívne dôsledky na turecké hospodárstvo. Prvá (neratifikovaná) kapitulácia bola uzavretá 1536 s Francúzskom, neskôr ďalšie so Spojeným kráľovstvom a Ruskom. Kapitulácie stratili platnosť vstupom Turecka do 1. svet. vojny, resp. po podpise Lausannskej mierovej zmluvy (1923). Zmluvy podobného charakteru boli uzatvárané aj s inými ázijskými a africkými štátmi; → nerovnoprávna zmluva.
kat —
1. v minulosti vykonávateľ rozsudkov smrti a telesných trestov (odseknutie ruky, uší, nosa a i. mrzačenie, bičovanie, vypálenie potupného znaku ap.) vynesených kompetentnými súdnymi inštitúciami. Súčasťou jeho práce bolo aj mučenie (tortúra) podozrivých osôb, ktoré sa mali priznať k trestnému činu.
Funkcia kata (lat. carnifex) bola známa už v starovekom Ríme, vykonávali ju štátni otroci, ktorí však mohli popravovať iba otrokov a slobodných ľudí z nižších vrstiev, a liktori (niekedy aj vojaci), ktorí popravovali rímskych občanov. V stredoveku (v 13. stor.) sa funkcia kata profesionalizovala a v súvislosti s reorganizáciou súdnictva bola zavedená ako stála a platená funkcia. V Uhorsku sa najčastejšie vykonávali tresty smrti sťatím alebo obesením. Vykonávať popravy a vydržiavať si kata mohli však len najvýznamnejší feudáli (magnáti) a mestá, ktorým bolo udelené hrdelné právo (alebo právo meča; symbolizovala ho ruka držiaca meč). Na Slovensku to boli prevažne slobodné kráľovské a banské mestá. Spočiatku sa povolanie kata nepovažovalo za potupné (volil ho richtár s mestskou radou, ktorých rozhodnutia kat vykonával), od 14. stor. (spolu s povolaním hrobárov, šarhov, pastierov svíň ap.) sa však začalo považovať za nepočestné a nečisté (okrem činností súvisiacich s vykonávaním rozsudkov robil kat a jeho pomocníci aj práce, ktoré boli pre všetkých ostatných obyvateľov podradné, napr. čistenie stôk, odchyt a odstraňovanie túlavých a chorých zvierat, dohľad nad neviestkami). Medzi obyvateľmi neboli kati v úcte, ľudia sa ich báli a vyhýbali sa stretnutiu s nimi, v stredoveku napr. nesmeli bývať v mestách, len na ich okraji, prípadne za hradbami alebo na samotách. V spoločenskom živote boli tiež obmedzovaní, napr. v kostoloch a hostincoch mali vyhradené osobitné miesta a museli byť viditeľne označení (nosili odev čiernej farby, kapucňu vínovočervenej farby). Ich potomkovia do 3. pokolenia nesmeli byť prijatí na tzv. poctivé remeslo ani vykonávať iné počestné zamestnanie, čo prispelo k tomu, že sa katovstvo stalo dedičným. Spoločenskú izoláciu a opovrhovanie mali kompenzovať mimoriadne vysoké príjmy katov, väčšinou dostávali týždenný plat a k tomu ďalšiu odmenu za vykonaný úkon (poprava, výsluch, mučenie ap.) podľa náročnosti a stanovenej taxy. Okrem toho im boli hradené všetky výdavky spojené s prácou, napr. nápoje a potraviny, ktoré kati s pomocníkmi skonzumovali pri tortúre. Výška platu kata však závisela od finančných možností jednotlivých miest. Mestá, ktoré nemohli kata vydržiavať, si ho často za poplatok požičiavali.
Do 17. stor. boli kati vďaka svojmu remeslu jedinými znalcami anatómie, vedeli liečiť zlomeniny a i. zranenia, zastaviť krvácanie, pripravovali liečivé masti či odvary. Povaha ich činnosti dala podnet na vznik mnohých povier o katovskom remesle, a tak bol niekedy zdrojom ich príjmov aj predaj rozličných predmetov (kúsok povrazu obesenca, časti kostí a i.), ktoré mali slúžiť na magické účely. Postupom času sa názory ľudí na toto povolanie zmenili, obmedzenia katov sa rušili a neskôr mohli popri práci vykonávať aj tzv. váženejšie povolania (napr. zlatník, čalúnnik). V 18. stor. pod vplyvom osvietenstva začala úloha kata postupne upadať. Prevažne od pol. 19. stor. sa prestalo popravovať na verejných priestranstvách (napr. v Bratislave bola posledná verejná poprava 1850) a povinnosti kata sa obmedzili výlučne na vykonávanie popráv, čo umožnilo jeho totožnosť pred verejnosťou prísne utajiť;
2. prenesene krutá osoba, tyran, trýzniteľ; vrah.
klietka — mrežami (zvyčajne kovovými alebo drevenými) alebo inak ohraničený a podľa účelu vybavený priestor;
1. ban. a) oceľová konštrukcia hranolovitého tvaru zavesená na ťažnom lane (ťažná klietka), slúžiaca na zvislú dopravu baníkov a materiálu (rúbaniny, výstuže ap.) v hlbinných baniach. Je jedno- až trojpodlažná, prípadne veľkoobjemová, ktorá je určená len na účely ťažby. Pohybuje sa v šachte, kde je vedená vodidlami. Jej pohyb nahor a nadol (t. j. spúšťanie a vyťahovanie) zabezpečuje navíjacie zariadenie riadené zo strojovne ťažného stroja. Rýchlosť pohybu klietky je obmedzená maximálnou hodnotou stanovenou banským úradom a pri jazde mužstva je vždy nižšia ako pri doprave nákladu. Klietka musí byť vybavená samočinným záchytným zariadením (v prípade pretrhnutia lana ju plynulo zabrzdí a zastaví), dvierkami a zvyčajne šikmou strechou. Banské vozy sa do klietky navážajú na nárazisku, kde prípadne nastupujú aj baníci, pričom správnu polohu nastavenia klietky zabezpečujú stavidlá a riadenie jej prevádzky sa zabezpečuje zvukovou signalizáciou; b) špeciálny druh výstuže na zabezpečenie stropu banského porubu zostrojenej z okrúhlych drevených hrád alebo z oceľových nosníkov uložených krížom na seba do tvaru klietky;
2. el.tech. → Faradayova klietka;
3. hist. klietka hanby — v stredoveku mrežami ohradený priestor, kde boli verejnej potupe vystavení ľudia, ktorí sa previnili proti morálke;
4. mrežami alebo drôteným pletivom ohradený priestor na chov drobných hospodárskych zvierat (sliepok, králikov ap.). Slúži na individuálne umiestnenie 1 – 5 zvierat. Konštrukčné riešenie klietky závisí od druhu zvierat, zásadou však je, aby v nej boli pre ne zabezpečené optimálne biologické a zdravotné podmienky;
5. stroj. klietka asynchrónneho stroja → asynchrónny stroj.
knieža —
1. vládca kniežatstva. Pôvodne náčelník (vodca) kmeňa (odvodené od staroslovanského knęz; → kňaz). V stredoveku:
a) na slovanských územiach titul suverénneho panovníka, vládcu suverénneho štátneho útvaru (Veľká Morava; do 1198 České kniežatstvo) alebo vládcu, ktorý spravoval určité územie ako údel (údelné knieža; → patrimónium); panovníci niektorých štátnych útvarov jestvujúcich vo vrcholnom stredoveku a na zač. novoveku na území dnešného Ruska, Poľska a Litvy (napr. Kyjevská Rus) mali titul veľkoknieža.
V prameňoch viažucich sa na územie Slovenska sa titul knieža najčastejšie objavuje v latinskej forme (dux). Používali ho členovia vládnucej dynastie Nitrianskeho kniežatstva, napr. Pribina (pred 828 – 833), ktorý sa po vyhnaní z Nitrianskeho kniežatstva stal blatenským údelným kniežaťom (840 – 861), po jeho smrti spravoval Blatenské kniežatstvo jeho syn Koceľ (pravdepodobne do 876). Titul knieža mali aj príslušníci panovníckej dynastie Mojmírovcov v Moravskom kniežatstve (po 833 už ako vládcovia Veľkej Moravy) Mojmír I. (do 846) a Rastislav (do 870), ktorý bol neskôr označovaný aj ako regulus (menší kráľ). Najvýznamnejší panovník Veľkomoravskej ríše Svätopluk I. je v časti latinských prameňov označovaný titulom knieža (dux), v inej časti ako rex (kráľ). Po páde Veľkej Moravy a príchode staromaďarského kmeňového zväzu do Karpatskej kotliny sa okolo 970 stal veľkokniežaťom tohto územia Gejza (do 997) z dynastie Arpádovcov, jeho mladší brat Michal sa stal nitrianskym údelným kniežaťom. Nitrianske údelné kniežatstvo bolo územnosprávnou jednotkou (ako údel korunných princov) do 1108, keď túto inštitúciu definitívne zrušil uhorský kráľ Koloman. Inštitúciu kniežatstva a titul knieža obnovil 1479 uhorský kráľ Matej I. Korvín, keď svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi udelil ako údel rozsiahle majetky na Liptove a Morave a titul liptovského a opavského kniežaťa;
b) v Rímsko-nemeckej ríši sa ako knieža (nem. Fürst) označoval šľachtic, ktorý dostal léno od kráľa (resp. cisára) a bol vládcom (zemepánom; → lénny pán) na určitom teritóriu ríše. Zo spoločenskej vrstvy kniežat sa v 12. stor. vyčlenili ríšske kniežatá (z nem. Reichsfürst), ktoré mali právo voliť kráľa (cisára) Rímskej ríše (→ kurfirsti, z nem. Kurfürst = knieža voliteľ), pričom sa rozlišovali duchovné a svetské kniežatá. V 13. stor. sa počet kurfirstov ustálil na 7 (definitívne potvrdené Zlatou bulou Karola IV., 1356);
2. šľachtický titul udeľovaný panovníkom za určité (napr. vojenské) zásluhy, hierarchicky stojaci za veľkokniežaťom a pred grófom. S titulom knieža sa však nespájala vláda jeho nositeľa nad darovaným územím. Napr. titul knieža (dux Sacri Romani Imperii) udelený Habsburgovcami uhorským šľachticom, napr. Pálfiovcom, Esterháziovcom, Erdödiovcom;
3. v súčasnosti titul panovníka (hlavy štátu) v kniežatstvách Monako a Lichtenštajnsko. Synovia a dcéry kniežacieho páru používajú titul princ/princezná, najstarší syn ako dedič a následník trónu titul dedičný princ. V kniežatstve Andorra sú hlavou štátu dve spolukniežatá (fr. coprince): úradujúci biskup zo Sea de Urgel (Španielsko) a prezident Francúzska;
4. status knieža majú aj emirovia Bahrajnu, Kuvajtu a Kataru, ako aj sedem šejkov Spojených arabských emirátov.
kniežatstvo — monarchistický štátny útvar, na čele ktorého stojí knieža;
1. v stredoveku:
a) štátny útvar, v ktorom vládlo knieža ako suverénny, nikomu nepodriadený vládca (napr. Nitrianske kniežatstvo za vlády kniežaťa Pribinu, zač. 9. stor.);
b) štátny útvar, ktorého vládcom bolo síce knieža, územie však dostalo ako léno od kráľa, resp. od cisára. Tento typ kniežatstva sa uplatňoval najmä v nemeckej oblasti (v Rímsko-nemeckej ríši, resp. vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa), kde kniežatstvo predstavovalo najmenšiu územnú jednotku pôvodne udeľovanú ako ríšske léno svetským a duchovným feudálom, čím vzniklo množstvo malých svetských (Fürstentum) a duchovných kniežatstiev (geistliches Fürstentum). Od 2. pol. 17. stor. (po skončení tridsaťročnej vojny, 1648) ich existovalo asi 240. Väčšina z nich zanikla v priebehu napoleonských vojen (1803 – 06), a to 118 duchovných kniežatstiev sekularizáciou (zachovalo sa len kniežatstvo Mohuč a Rád maltézskych rytierov) a 72 svetských kniežatstiev tzv. mediatizáciou (zbavením vlády dosiaľ panujúceho vladára);
c) štátny útvar, ktorý vznikol rozdelením iného kniežatstva na údely (spravidla medzi členov vládnuceho rodu); → údelné kniežatstvo;
d) štátne útvary jestvujúce vo vrcholnom stredoveku a na začiatku novoveku na území dnešného Ruska, Poľska a Litvy, niekedy označované aj ako veľkokniežatstvá;
2. v súčasnosti suverénny štát, hlavou ktorého je síce knieža, jeho moc je však obmedzená ústavou, resp. parlamentom. V Európe sú takýmto typom štátu Monako, Lichtenštajnsko a Andorra;
3. po podrobení Indie Britmi označenie území spravovaných miestnymi vládcami (napr. maharadžom).
korunovačné klenoty, regálie — súbor symbolických, umelecky cenných predmetov vyrobených z drahých kovov a kameňov, odovzdávaných pri akte korunovácie novokorunovanému panovníkovi. Korunovačné klenoty reprezentujú kráľovstvo i národ, je v nich skombinovaná svetská i náboženská symbolika, prostredníctvom nich sa panovníkovi odovzdáva Bohom dané právo vládnuť. Patria k nim insígnie, odznaky panovníkovej moci, hodnosti a zdedeného alebo prepožičaného mocenského postavenia, za ktoré sa všeobecne pokladajú koruna, žezlo a jablko (ríšske, krajinské, kráľovské), ako aj ďalšie predmety používané počas korunovačného ceremoniálu, napr. knihy, listiny, kríž a relikvie, na ktoré panovník pri korunovácii prisahal, skutočné alebo symbolické zbrane (meč, kopija), odevy (napr. plášť, rukavice) a niekedy aj trón.
Korunovačné klenoty sú doložené od konca 4. tisícročia pred n. l. v Egypte a v Mezopotámii, kde sa pravdepodobne začali používať ako symboly božskej moci panovníka (panovník ako zástupca boha). Stredoveké korunovačné klenoty v Európe nadväzovali na korunovačné klenoty rímskych cisárov z obdobia neskorej antiky. Zvyčajne boli uchovávané v špeciálnych klenotniciach a ochranných obaloch. Zachovali sa len výnimočne, mnohé z nich boli zničené počas revolúcií alebo boli v neskorších obdobiach prerobené. Významným zdrojom z hľadiska ich poznania sú maľby (napr. panovnícke portréty) a sochy, ilustrácie, ktoré sa objavovali v rukopisoch od karolovského obdobia a od 16. stor. aj v tlačených knihách, a v určitej miere aj mince a medaily. K najvýznamnejším zachovaným korunovačným klenotom patria korunovačné klenoty Rímsko-nemeckej ríše, resp. Svätej rímskej ríše nemeckého národa, ktorých súčasťou sú ríšska (cisárska) koruna (koniec 10. – začiatok 11. stor.), ríšske jablko (koniec 12. stor.), ríšsky meč (aj meč sv. Maurícia; odovzdával ho pri korunovácii pápež rímsko-nemeckému cisárovi ako znak svetskej moci pochádzajúcej od Boha; 11. stor.), cisárske žezlo (1. polovica 14. stor.), meč Karola Veľkého (2. polovica 9. stor.), burza sv. Štefana (1. tretina 9. stor.; relikviár, v ktorom je uchovávaná zem z Jeruzalema, podľa tradície pokropená Kristovou krvou), bohato iluminovaný Korunovačný evanjeliár (nazývaný aj Cisárska Biblia alebo Viedenský korunovačný žaltár, významné dielo karolovského umenia; koniec 8. stor.), ríšsky kríž (1024/25), ktorý je dutý a slúžil ako relikviár na uschovanie sv. kopije (najstarší ríšsky korunovačný klenot, podľa legiend o jej vzniku nazývaná aj kopija osudu, Longinova kopija; 8. – 9. stor.) a Sv. kríža (údajne časť kríža, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš Kristus), viaceré relikviáre a niekoľko častí korunovačného odevu, z ktorých najvýznamnejšie sú korunovačný plášť (1133/34) a korunovačné rukavice (okolo 1220). V súčasnosti sú uchovávané v Klenotnici (Schatzkammer) Hofburgu vo Viedni.
Súbor korunovačných klenotov uhorských kráľov tvoria svätoštefanská koruna, krajinské jablko, žezlo a meč. Krajinské jablko, dutá mosadzná guľa s pozláteným povrchom (pôvodne naplnená zemou z Golgoty), ozdobená zlatým apoštolským dvojramenným krížom a dvoma zlatými štítkami s emailovým erbom rodu Anjouovcov, bolo zhotovené v 1. polovici 14. stor. pravdepodobne na objednávku Karola I. Róberta alebo Ľudovíta I. Veľkého. Žezlo má podobu kratšej drevenej palice pokrytej strieborným plechom zdobeným jemným zlatým filigránom (11. – 12. stor.). Na konci žezla je pripevnená nepravidelná guľa z pravého horského krištáľu (koniec 10. stor., oblasť dnešného Iránu), ktorá má priemer 7 cm a sú na nej vyryté tri sediace levy. Je vsadená do zlatého orámovania, z ktorého visia zlaté retiazky ukončené guľkami. Pôvodný meč používaný pri korunováciách Arpádovcov sa nezachoval, niektorí autori však zaň považujú honosný meč vikinského pôvodu so slonovinovou rukoväťou (7. – 9. stor.) nájdený pri inventarizácii klenotnice Pražského hradu v zbierke cenností Karola IV. (v zozname z 1355 je zapísaný ako gladius beati Stephani regis, meč sv. Štefana kráľa). Pravdepodobne patril k vzácnym ceremoniálnym predmetom a predpokladá sa, že do Čiech ho s časťou uhorského kráľovského pokladu priviezla Anna Uhorská (*1226/27, †po 1270), sestra uhorského kráľa Štefana V.; v súčasnosti je uložený v Katedrále sv. Víta v Prahe. Pri neskorších korunováciách sa používal meč vyrobený v polovici 16. stor. v Benátkach. Korunovačný plášť (alebo plášť sv. Štefana) je jediným korunovačným klenotom bezprostredne spojeným s prvým uhorským kráľom. Bol prešitý z ornátu, ktorý 1031 daroval Štefan I. so svojou manželkou Gizelou bazilike v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár v Maďarsku), čo dokazuje vyšitý nápis. Je z purpurového brokátu, pretkaný zelenými rozetami a bohato vyšívaný (množstvo postáv svätcov vyjadruje hymnický chválospev Te Deum). Ďalšie časti uhorského korunovačného odevu (sandále, pančuchy, rukavice a pod.) boli nenávratne zničené počas revolúcie 1848 – 49, keď boli korunovačné klenoty z obavy pred krádežou zakopané. V súčasnosti sú uhorské korunovačné klenoty uložené v budove maďarského parlamentu v Budapešti (okrem korunovačného plášťa, ktorý je uložený v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti).
Súbor českých korunovačných klenotov tvoria svätováclavská koruna Karola IV. (1346), kráľovské žezlo (1533), kráľovské jablko (1527), korunovačný plášť (1617) a i. Sú uložené v Katedrále sv. Víta v Prahe.