Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – nezaradené - všeobecné pojmy

Zobrazené heslá 1 – 24 z celkového počtu 24 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aachenský mier

Aachenský mier [á-] — mierová zmluva uzavretá 18. 10. 1748 v Aachene. Ukončila 8 rokov trvajúce vojny o rakúske dedičstvo, podľa nej sa Mária Terézia definitívne vzdala Sliezska v prospech Pruska, s ktorým bol už uzavretý Drážďanský mier, Parmy a Piacenze; Francúzsko jej vrátilo Rakúske Nizozemsko (Belgicko). Medzinárodne bola uznaná pragmatická sankcia umožňujúca Habsburgovcom nástupníctvo aj v ženskej línii.

analistika

analistika [lat.] — jedna z najstarších foriem dejepisectva, spôsob historického podania, ktorý zachytáva udalosti chronologicky, rok po roku (lat. annus – rok), bez ohľadu na ich vecné súvislosti.

ancien régime

ancien régime [-jen -žim; fr.] — starý režim; výraz používaný všeobecne na označenie zastaraného, prežitého spoločenského systému. Pôvodne sa ním označoval politický systém vo Francúzsku pred Francúzskou revolúciou 1789.

archetyp

archetyp [gr. > lat.] — prvotný typ, pôvodný model, pratyp, pôvodina; praobraz;

1. filoz. v antickej filozofii pravzor existujúci v duchovnom svete, idea, ktorá je základom určitých napodobnení (Filón Alexandrijský, Plótinos). R. Descartes a J. Locke považovali archetyp za základ predstáv, I. Kant pojmom natura archetypa označoval prvotnú tvorivú prirodzenosť, ktorú poznávame iba rozumom a ktorej protiobraz je napodobnený v zmyslovom svete;

2. hist. predpokladaný najstarší nezachovaný text; pôvodne text, ktorý nemusí byť autorským textom, ale ani náhodne zachovaným prepisom;

3. lit. symbolický model spájajúci určité umelecké dielo s ostatnými umeleckými dielami tým, že sa v nezmenenej podobe ustavične vracia k spoločnému pratypu, a to bez ohľadu na historické ovplyvňovanie. Ako prvotný primárny obraz nestráca svoju emocionálnosť, pretože sa zameriava na vyhranené situácie v ľudskom živote, napr. narodenie, smrť, lásku, nenávisť, vinu, trest ap. Archetypová kritika je jedným zo smerov západnej literárnej vedy, ktoré, vychádzajúc zo psychológie a literárnej školy C. G. Junga a jeho žiakov, sa na základe antropologického a etnografického výskumu usiluje dokázať, že symboly, motívy, modely a štruktúry, ktoré sa objavujú v literatúre, majú prazáklad v rituáloch, mýtoch a rozprávkach. Typickými archetypmi sú napr. oheň ako symbol vášne, pôda ako symbol plodenia a matka ako zdroj života a plodnosti;

4. psychol. v teórii psychoanalytika C. G. Junga komponent kolektívneho podvedomia. U človeka má rovnaký pôvod ako inštinkt, ktorý má predurčujúci smer činnosti, pričom archetyp tvorí jeho psychickú náplň. Existenciu archetypov preukázal C. G. Jung vo svojej lekárskej praxi; jeho psychotickí pacienti vypovedali o univerzálnych náboženských a mytologických zážitkoch, hoci o nich predtým nezískali príslušné informácie vo formálnej výchove. Vyvinul metodiku aktívnej imaginácie, ktorá umožňovala analýzu obsahu snov v bdelom stave. Sny môžu byť pozitívne alebo negatívne, pričom vyjadrujú najmä fenomény ako sexualita, krása, múdrosť, spiritualita, cnosť, deštrukcia a i.;

5. výtv. pratvar, ikonografický pravzor či model, podľa ktorého sa vytvára umelecké dielo alebo originál, ktorý toto dielo reprodukuje. V teórii výtvarného umenia slúži na psychologický alebo symbolický výklad tvorby.

Balkán

Balkán1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

banderola

banderola [tal.] —

1. pevná papierová páska, stuha určitej šírky a farebnosti používaná v pokladniciach bánk, peňažných ústavov, pôšt a i. na zviazanie bankoviek rovnakej menovitej hodnoty do úplného stokusového balíčka. Je na nej vytlačená hodnota jednotlivých bankoviek, ich počet a celková nominálna hodnota úplného balíčka, pričom údaje sú potvrdené pečiatkou a podpisom;

2. kontrolná páska, resp. kontrolná známka – nálepka či známka na tovare, napr. na obale vína alebo alkoholického nápoja, na tabaku a tabakovom výrobku, potvrdzujúca jeho pôvodnosť, použité technologické postupy, uzáver obalu, neporušenosť balenia, ako aj zdanenie, resp. spoplatnenie, a tým aj zákonnosť predaja; rozmery, vzory a ochranné prvky proti falšovaniu závisia od druhu tovaru a výšky zaplatenej dane;

3. v stredoveku rodová zástava so znakom upevnená na oštepe alebo na kopiji;

4. stuha so strapcami;

5. ozdoba v tvare listu; listový ornament; v renesancii pásik s nápisom.

gróf

gróf [nem.], lat. comes, fr. comte, nem. Graf, angl. earl, count — titul príslušníka vyššej šľachty, ktorý v rámci hierarchie nasleduje za kniežaťom a markízom, ale stojí vyššie ako barón a vikomt. Pôvod titulu siaha do obdobia starovekého Ríma, keď vybraní senátori sprevádzajúci cisára dostávali čestný titul comes principis. Jeho používanie sa rozšírilo vo Franskej ríši, najmä v období Karola Veľkého. V 9. stor. bola presadená dedičnosť titulu a jeho spojenie s právnym držaním určitého dedičného územia. Podľa franských vzorov sa zriaďovali verejnoprávne obvody na čele s grófom (comes) aj vo Veľkomoravskej ríši a od 11. stor. aj v Uhorsku na čele s komitátnymi špánmi (comes comitatus), ktorým boli podriadení správcovia niekoľkých hradných obvodov – hradní špáni (comes castri). V 15. stor. sa v Uhorsku titulom gróf začali označovať veľmoži vlastniaci väčšie pozemky, neskôr príslušníci vyššej šľachty (Forgáčovci 1560, Ilešháziovci 1593, Esterháziovci 1683). Titul gróf udeľoval kráľ jednotlivcovi z radov šľachty alebo dedične celému šľachtickému rodu, príp. jeho určitej vetve. Heraldicky sa príslušnosť k tomuto stupňu šľachtictva označovala deväťcípou korunou v klenote erbu rodu.

grófstvo

grófstvo [nem.], fr. comté, nem. Grafschaft, angl. county — územnosprávna jednotka, na čele ktorej stál gróf. Pôvodne vo Franskej ríši zahŕňala len mesto s okolím a grófi tam plnili najmä poriadkové a fiškálne úlohy. Neskôr sa ich právomoc rozšírila i na politickú, súdnu a vojenskú oblasť a ich hodnosť sa v 9. stor. stala dedičnou. Po rozpade Franskej ríše sa mnohé grófstva osamostatnili, príp. sa dostali do závislosti od väčších útvarov (napr. vojvodstvá). Od 11. stor. vznikali grófstva rozširovaním šľachtických panstiev. Grófstvo ako územnosprávna jednotka je dodnes zachované v Spojenom kráľovstve a USA (→ county).

hajtman

hajtman [nem.] — náčelník (veliteľ) alebo hodnostár s vojenskou alebo civilnou mocou;

1. v Česku (čes. hejtman): a) pôvodne každý hodnostár s vojenskou alebo civilnou mocou, od pol. 14. stor. kráľovský zástupca pre správu určitého územného obvodu (lat. capitaneus); b) správca krajiny v čase neprítomnosti panovníka (zemský hajtman), c) počas husitských vojen zástupca mesta, náčelník a správca, ktorý okrem vojenskej funkcie vykonával aj politický dohľad a mal najvyššiu súdnu právomoc; d) od 16. stor. úradník zastupujúci kráľovské záujmy v mestskej samospráve (kráľovský hajtman); e) náčelník politickej, vojenskej, finančnej a súdnej správy na území kraja (krajský hajtman); f) počas 1. ČSR (do 1945) štátny úradník na čele okresnej politickej správy (okresný hajtman); g) od 2000 náčelník samosprávy kraja (hajtman kraja) volený zastupiteľstvom kraja na 4 roky;

2. v Poľsku (poľ. hetman) od 15. stor. (do 1792) kráľom vymenúvaný vrchný veliteľ poľských ozbrojených síl, od 1581 mal titul veľký korunný hajtman a jeho zástupcom bol poľný hajtman;

3. od 16. stor. (do 1764) titul vodcu ukrajinských kozákov potvrdzovaný poľským kráľom, resp. ruským cárom (→ ataman);

4. v Nemecku (nem. Hauptmann) v období Svätej rímskej ríše od 14./15. stor. najvyšší veliteľ (náčelník) žoldnierskeho vojska. Od pol. 16. stor. titul najvyššieho veliteľa armády (poľný hajtman) veliaceho práporu, resp. kompánie;

5. v armádach nemecky hovoriacich štátov (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko) vojenská hodnosť na stupni veliteľa roty alebo batérie vo význame kapitána;

6. v Rakúsku predseda krajinskej vlády (Landeshauptmann – krajinský hajtman).

historické pramene

historické pramene — zachované doklady materiálnej a duchovnej kultúry (hnuteľné i nehnuteľné pamiatky, písomné záznamy a i.), všetko, čo vzniklo na základe ľudskej činnosti, čo bezprostredne odráža historický proces a umožňuje skúmať minulosť ľudskej spoločnosti. Historické pramene sú základným zdrojom historického poznania a histórie ako vedy. Na ich základe je možné získavať informácie o spôsobe života, práci, zvykoch a kultúre v jednotlivých historických epochách, pričom každá z epoch zanechala charakteristické druhy prameňov. Umožňujú skúmať a vedecky hodnotiť jednotlivé udalosti i celé historické obdobia a pochopiť zákonitosti vývoja ľudskej civilizácie.

historický fakt

historický fakt — predmet a produkt historického poznania, elementárny prvok objektívnej dejinnej reality.

infant

infant, špan., port. infante — titul udeľovaný v Španielsku a Portugalsku (od 13. stor. v stredovekých kráľovstvách na Pyrenejskom polostrove) princom a princeznám z kráľovského rodu. Ženská podoba titulu je infantka (špan. a port. infanta). Názov pochádza z latinského slova infans (malé dieťa).

interregnum

interregnum [lat.] — medzivládie; obdobie bez organizovanej politickej moci. V európskych monarchiách sa termínom interregnum označuje obdobie medzi smrťou, resp. zosadením alebo odstúpením panovníka po intronizáciu jeho následníka. V cirkevnom prostredí sa používa termín sedisvakancia.

ius gladii

ius gladii [jús; lat.] — právo meča, → hrdelné právo.

jablko

jablko — a) plod rodu jabloň (Malus); b) granátové jablko, granátové jabĺčko – plod granátovníka (púnskeho);

1. dávny symbol plodnosti, lásky, radosti, poznania, múdrosti, ale aj falše a smrti, pričom však najmä v orientálnej, ale aj v antickej symbolike ide o granátové jabĺčko, napr. jablko ako jeden z atribútov bohyne Afrodity, ako tzv. jablko sváru v Paridovom súde, resp. zlaté jablko zo záhrady Hesperidiek, ktoré dávali nesmrteľnosť. Biblická jabloň tradične symbolizuje strom poznania (túto podobu dostalo pôvodne bližšie nešpecifikované ovocie až v ranom stredoveku) a jablko, ktoré z neho v rajskej záhrade odtrhla Eva a ponúkla Adamovi (1M 3,6), je symbolom pokušenia a dedičného hriechu. V kresťanskej ikonografii bolo jablko častým mariánskym atribútom, ako aj atribútom sv. Mikuláša a sv. Doroty (jablká v košíku s ružami). V severskej mytológii je atribútom bohyne večnej mladosti Iduny (Idun, Idunn, Iduna). Na Slovensku sa v poverových predstavách ľudu považovalo za symbol zdravia, lásky, plodnosti a krásy. Ako magický prostriedok sa na Luciu a Vianoce používalo pri veštbách zdravia a manželstva, umývanie sa vo vode s červeným jablkami na Nový rok zabezpečovalo zdravie a krásu. Jablkom ako symbolom lásky sa ozdobovali máje, nosilo sa v pohrebnom sprievode pri pochovávaní slobodnej mládeže a bolo tradične darom deťom pri koledovaní. V ľudovom liečiteľstve sa šupky z jabĺk vysvätených na Jána používali na okiadzanie boľavých zubov;

2. jedna z panovníckych insígnií, → ríšske jablko;

3. prirodzená heraldická figúra. Jablko a jabloň (lat. Malus, fr. pommier, nem. Apfelbaum, angl. appletree, maď. almafa) sa vyskytujú ako hovoriace znamenie v znakoch miest a obcí poukazujúce na ich názov (na Slovensku napr. obce Jabloň, okr. Humenné; Jablonica, okr. Senica; Gemerský Jablonec, okr. Rimavská Sobota; Vyšná Jablonka, okr. Humenné), prípadne aj na ich pečatiach, alebo v znakoch cechov (hrnčiari);

4. druh šperku, v českých inventároch 14. – 16. stor. otváracie jabĺčko guľovitého tvaru s otvormi na prenikanie vonnej esencie.

Jeruzalemské kráľovstvo

Jeruzalemské kráľovstvo, starofr. Roiaume de Jherusalem, lat. Regnum Hierosolimitanum — historický štátny útvar, križiacky štát v Palestíne (vo Sv. zemi) 1099 – 1291. Založený po prvej križiackej výprave (1095 – 99; → križiacke výpravy) a dobytí Jeruzalema (1099) prevažne francúzskymi rytiermi (Frankovia). Po sporoch o charakter vlády medzi účastníkmi výpravy (rytieri a duchovenstvo) bol zvolený za kráľa jeden z veliteľov výpravy, dolnolotrinský vojvoda Godefroy z Bouillonu, ktorý však kráľovskú korunu odmietol a prijal titul Ochranca Božieho hrobu. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho mladší brat Balduin z Boulogne, ktorý sa dal 1100 korunovať za jeruzalemského kráľa (ako Balduin I.). V čase vzniku musel byť kresťanský štát často hospodársky i vojensky podporovaný zo západnej Európy (prekážkou však bola geografická vzdialenosť) a bol skôr voľným spoločenstvom dobytých miest. V čase najväčšieho rozmachu zaberalo Jeruzalemské kráľovstvo územia dnešného Izraela a Palestíny (Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy), na severe územia dnešného Libanonu a časti dnešného Jordánska, na východe časť Sýrie a na juhu časť Sinajského polostrova. Formálne od neho záviseli tri križiacke štátne útvary: Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a Tripolské grófstvo. Obyvateľstvo Jeruzalemského kráľovstva tvorili pôvodne tam sídliaci Arabi, Židia, Gréci, Sýrčania (žijúci prevažne na vidieku) a Frankovia (najmä v mestách). V tom období zohrávali významnú úlohu talianske mestské republiky (Benátky, Janov, Pisa), ktoré Jeruzalemskému kráľovstvu poskytovali dôležitú vojenskú pomoc počas stálych bojov s moslimami, ich cieľom bol však rozvoj obchodu. Talianski prisťahovalci dostali za poskytnuté služby výnimočné privilégiá, v mestách mali svoje štvrte i kostoly a mali právo zakladať komúny (podobne ako v Taliansku). Frankovia sa zasa usilovali zaviesť v Jeruzalemskom kráľovstve západoeurópsky lénny systém, verne napodobňovali francúzske feudálne zriadenie, čo sa často nestretalo s pochopením. Západné zvyklosti neovplyvňovali život miestnych obyvateľov (tí považovali Frankov za barbarov). Po smrti Balduina I. (1118) nastúpil na trón jeho bratranec Balduin Le Bourg (ako Balduin II.), ktorý kráľovstvo úspešne bránil proti náporu seldžuckých Turkov a vojskám z fátimovského Egypta a územie jeruzalemského kráľovstva sa mu podarilo podstatne rozšíriť. Počas jeho vlády boli v Jeruzalemskom kráľovstve založené prvé križiacke rytierske rády. Jeho nástupkyňou bola jeho najstaršia dcéra Melisenda (*1105, †1161), resp. jej manžel Fulko V., gróf z Anjou (*1089/92, †1143). Počas ich vlády prežívalo Jeruzalemské kráľovstvo najväčší ekonomický a kultúrny rozkvet. V období panovania ich syna Balduina III. (1143 – 62, do 1150 vládla ako regentka jeho matka Melisenda) bola po páde Edesského grófstva (1144) vyhlásená druhá križiacka výprava (1147 – 49), ktorá sa však skončila fiaskom. Jeruzalemské kráľovstvo preto nadviazalo spojenectvo s Byzantskou ríšou (Manuel I. Komnénos). Po smrti Balduina III. nastúpil na trón jeho mladší brat Amaury I. (aj Amalrich I.; *1136, †1174, vládol 1163 – 74), ktorý sa päťkrát neúspešne pokúšal dobyť Egypt. Jeho nástupcom sa stal jeho 13-ročný syn Balduin IV. (vládol 1174 – 85), ktorý bol napriek ochoreniu na lepru (od útleho detstva) výnimočne schopným a energickým panovníkom (1177 zvíťazil nad moslimským vojskom v bitke pri hrade Montgisard; 1184 ukončil neúspešné obliehanie pevnosti Kerak moslimami). R. 1185 po smrti Balduina IV. nastúpil na trón jeho neplnoletý synovec Balduin V., ktorý však čoskoro zomrel a vlády sa ujali jeho matka Sibyla (*1160, †1190) a jej manžel Guy de Lusignan (*1150, †1194). R. 1187 po porážke kresťanských vojsk v bitke pri Hattíne neďaleko Tiberiadskeho jazera (4. júla) a po dobytí Jeruzalema (2. alebo 9. októbra) vojskami sultána Saláhaddína (Saladina) sa územie ovládané kresťanmi zredukovalo na Tripolské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a pobrežné pásmo popri Stredozemnom mori a novým križiackym hlavným mestom sa 1191 stalo mesto Akko. Pod dojmom správy o tejto udalosti, ktorá sa dostala do Európy, bola zvolaná tretia križiacka výprava (1189 – 91/92), obnoviť Jeruzalemské kráľovstvo v jeho pôvodných hraniciach ani znovu dobyť Jeruzalem sa však nepodarilo. Účastníci štvrtej križiackej výpravy (1202 – 04) dobyli z čisto koristníckych cieľov Konštantínopol a do Svätej zeme nikdy nedorazili. Počas šiestej križiackej výpravy (1228 – 29) na základe dohody (tzv. mier z Jaffy, 1229, mal platiť 10 rokov) medzi rímsko-nemeckým cisárom z rodu Štaufovcov Fridrichom II. a ajjúbovským egyptským sultánom al-Malikom al-Kámilom Násiraddínon Abú al-Ma’álí Muhammadom (*1177 alebo 1180, †1238) sa Jeruzalem, Betlehem a Nazaret stali opäť súčasťou Jeruzalemského kráľovstva a Fridrich II. sa stal jeruzalemským kráľom. R. 1268 sa začali spory o nástupníctvo a o titul jeruzalemského kráľa medzi cyperským kráľom Hugom III. (*1236, †1284) a sicílskym kráľom Karolom I. z Anjou, po ktorého smrti bol 1285 uznaný za právoplatného dediča Hugov syn Henrich II. Cyperský (*1270, †1324). V poslednom období zvyšky Jeruzalemského kráľovstva ohrozovali vojská mamlúckych sultánov z Egypta a kráľovstvo bolo definitívne vyvrátené vojskami mamlúckeho sultána Kálila (al-Ašrafa Kálila, †1293) po dobytí mesta Akko (1291). Históriu územia Palestíny od dobytia Arabmi cez výpravy križiackych vojsk až po politický vývin Jeruzalemského kráľovstva z pohľadu kresťanov opísal v 12. stor. vo svojom diele História skutkov konaných v zámorských krajoch (Historia rerum in partibus transmarinis gestarum) súdobý jeruzalemský historiograf Viliam z Tyru; svedectvo o udalostiach v 12. stor. z arabského pohľadu podal v diele Kniha poučenia sa prostredníctvom príkladov (Kitáb al-I’tibar; čes. Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky, 1971) súveký arabský spisovateľ Usáma ibn Munkid.

Architektúra a výtvarné umenie v Jeruzalemskom kráľovstve (tzv. križiacke umenie) dosiahli vysokú umeleckú úroveň. Pre umelecké diela, ktoré sa vyznačujú originalitou a vlastným chronologickým i štylistickým vývinom, je charakteristické prelínanie prvkov a foriem zo západnej Európy (z románskeho a gotického umenia) s lokálnou tradíciou (rímske, antické, ranokresťanské, byzantské, arménske, sýrske a islamské umenie). Na vzniku a rozvoji architektúry a výtvarného umenia sa podieľali križiacki patróni, Frankovia usadení v Jeruzalemskom kráľovstve, cirkevní objednávatelia, talianski kupci, umelci zo západnej Európy, miestni arabskí kresťanskí stavitelia, grécki, ortodoxní, sýrski a maronitskí maliari i arménski architekti. Najvýznamnejšími umeleckými centrami boli Jeruzalem, Betlehem a Nazaret. Významnou patrónkou bola kráľovná Melisenda, ktorá iniciovala vybudovanie viacerých stavieb (Konvent sv. Lazára v Betánii, okolo 1143; Katedrála sv. Jakuba, 1142 – 65, a Chrám sv. Anny, 1131 – 40, v Jeruzaleme) i vznik výnimočných iluminovaných rukopisov (napr. Melisendin žaltár, okolo 1135). Stavebná činnosť sa sústreďovala predovšetkým na obnovu významných pútnických miest, najvýznamnejšia bola prestavba → Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme, Chrámu narodenia Pána v Betleheme a Chrámu zvestovania v Nazarete, stavali sa najmä útulky a nemocnice pre pútnikov, ako aj pevnostné stavby (hrady, opevnenia miest). K najvýznamnejším hradom patrili Šaubak (Šawbak, nazývaný Krak de Montreal, založený 1115, dnes v Jordánsku) a začiatkom 40. rokov 12. stor. postavené Kerak (Al Karak, aj Krak des Moabites, dnes v Jordánsku), Belfort (nazývaný aj Beaufort, dnes v Libanone), Ibelin (v meste Jabna neďaleko Tel-Avivu-Jaffy v Izraeli), → Krak des Chevaliers (dnes v Sýrii; 2006 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a La Roche-Guillaume (templárska pevnosť v Antiochijskom kniežatstve, dnes v Turecku).

kabinetný list

kabinetný list, aj uvádzací list —

1. listina vystavená a podpísaná ministrom zahraničných vecí vysielajúceho štátu, adresovaná ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu, slúžiaca na predstavenie vedúceho diplomatickej misie (→ chargé d’affaires en pied), ktorý ho odovzdáva ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu pri nástupnej audiencii;

2. hist. neoficiálny list jedného vládcu (panovníka) druhému.

kamarila

kamarila [špan.] — pôvodne v Španielsku úzky okruh dvoranov blízkych Ferdinandovi VII., s ktorými kráľ konzultoval svoje politické rozhodnutia po návrate na trón 1814. Neskôr skupina osôb (zväčša tajná), ktorá má bez oficiálnych právomocí a bez zodpovednosti s tým súvisiacej rozhodujúci (ale nekontrolovateľný) vplyv na politiku osobnosti stojacej na čele štátu.

kapitulácia

kapitulácia [lat.] —

1. priznanie porážky, podrobenie sa, vzdanie sa (spravidla ozbrojených síl alebo opevneného miesta nepriateľskej armáde; symbolom kapitulácie je biela zástava vztýčená kapitulujúcou stranou); prenesene podľahnutie okolnostiam, rezignácia;

2. zmluva (členená na články, kapitoly, lat. capitulum, odtiaľ názov):

a) v medzinárodnom práve v zmysle Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (resp. Poriadku pozemnej vojny, 1907) ústna alebo písomná dohoda (kapitulačná zmluva, kapitulačný akt) medzi vojnovými stranami alebo ich ozbrojenými silami o zastavení vojenských akcií, popri prerušení boja a prímerí jeden zo spôsobov zastavenia vojenských akcií. Obsahuje konkrétne podmienky zastavenia bojov a zloženia zbraní kapitulujúcej strany. Príslušníci porazených ozbrojených síl sa stávajú vojnovými zajatcami víťaznej strany a všetok vojenský materiál v danej oblasti sa stáva jej vojnovou korisťou. Pri podmienečnej kapitulácii si kapitulujúca strana určuje niektoré podmienky, napr. zvláštny režim zajatia alebo ponechanie si istých druhov zbraní. Pri bezpodmienečnej kapitulácii víťazná strana rozhoduje o všetkých podmienkach ukončenia ozbrojeného konfliktu, ale len v medziach platného medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu. Napr. akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka z 8. mája 1945 obsahoval ustanovenia o zastavení vojenských akcií, odzbrojení nemeckej armády, vydaní všetkých lietadiel, vojnových lodí, vojenských zariadení a materiálov, vojenských stavieb a výzbroje, navrátení vojnových zajatcov, prepustení všetkých internovaných osôb a vydaní hlavných nacistických predákov i osôb obvinených z vojnových zločinov. Podobné podmienky obsahoval akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska z 2. septembra 1945, japonské štátne orgány však zostali zachované a právomoci cisára a vlády boli podriadené spojeneckému Okupačnému štábu;

b) volebná kapitulácia — v stredoveku a novoveku písomný právny dokument, zmluva medzi voleným (budúcim) vládcom a jeho voliteľmi určujúca hranice jeho budúcej moci. Od volebnej prísahy sa odlišovala tým, že jej dodržiavanie ešte pred volebným aktom písomne potvrdili a odprisahali všetky zúčastnené strany. Mohla mať rozličnú formu a uplatňovala sa napr. pri voľbe dóžu v Benátskej republike (promissione ducale, od 1192) alebo pri voľbe panovníka v monarchiách Európy medzi uchádzačom o trón a zhromaždením jeho voliteľov výlučne z radov šľachty (snem, kolégium kurfirstov), pričom budúceho panovníka zaväzovala dodržiavať zemskú (krajinskú) stavovskú ústavu, politické, majetkové a osobné práva stavov (napr. pri voľbe kráľa v škandinávskych krajinách). V Uhorsku mala zvyčajne formu inauguračných diplomov vydávaných pravidelne od obdobia vlády Vladislava III. Varnenčíka (korunovaný 1440 ako Vladislav I.), ktorý podpísaním volebnej zmluvy (lat. pactum conventum) písomne potvrdil sľub dodržiavať kolektívne výsady šľachty (zakotvené už 1222 v Zlatej bule Ondreja II.). Odvtedy panovník zvyčajne pred aktom korunovácie, prípadne už pred aktom voľby, podpisoval a prísahou potvrdzoval inauguračný diplom garantujúci dodržiavanie stavovských výsad, neporušiteľnosť hraníc a celistvosť krajiny, dosadzovanie do úradov iba príslušníkov miestnej šľachty, nie cudzincov, ap. Vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa volebná kapitulácia obmedzovala inak neobmedzené výsady monarchu v prospech práv kurfirstov, ktorí určovali jej podmienky v mene ríše.

Z formálneho hľadiska za prvú volebnú kapituláciu vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa možno považovať zmluvu uzavretú 1519 medzi budúcim rímsko-nemeckým cisárom, španielskym kráľom Karolom I. (ako rímsko-nemecký cisár Karol V.) a kurfirstami. Volebná kapitulácia tak nadobudla charakter ústavného aktu a vymedzila formu štátu ako stavovskej monarchie (nemožnosť nastoliť v ríši absolutizmus španielskeho typu). Podpis volebnej kapitulácie ako obligatórnu podmienku nástupu rímsko-nemeckého panovníka na trón zakotvil Vestfálsky mier (1648), ktorý zároveň rozšíril garancie práv na všetky ríšske stavy (vrátane dodržiavania dohôd zakotvených v Augsburskom náboženskom mieri, 1555). Posledná volebná kapitulácia Svätej rímskej ríše nemeckého národa bola podpísaná pri nástupe cisára Františka II. na trón (1792) a predstavovala komplexný zákonodarný akt regulujúci práva panovníka a stavov (1806 bol František II. donútený vzdať sa titulu cisára a rozpustil rímsko-nemeckú ríšu, čo formálne zdôvodnil nemožnosťou splniť záväzky vyplývajúce z volebnej kapitulácie). V Anglicku mali volebné kapitulácie formu listín slobôd (charty) vydávaných panovníkmi počnúc inauguráciou kráľa Henricha I. (1100) a boli považované za súčasť rozšírenej korunovačnej prísahy. Najväčší význam mala Veľká listina slobôd (lat. Magna charta libertatum) vydaná Jánom I. Bezzemkom 1215, ktorá o. i. rozšírila dovtedy zaručené práva zárukou práva na odpor (lat. ius resistendi) a z dlhodobého hľadiska sa stala východiskom ustanovenia konštitučnej monarchie s parlamentnou formou vlády po Slávnej revolúcii 1688;

c) špan. capitulación — dohoda medzi španielskym kráľom a vodcom alebo organizátorom prieskumnej alebo dobyvateľskej výpravy počas conquisty (15. – 16. stor.), ktorá stanovovala podmienky výpravy. Napriek tomu, že dobyvateľovi zaručovala viaceré, najmä ekonomické privilégiá, bola sformulovaná tak, aby nebolo možné spochybniť či obmedziť suverenitu španielskeho kráľa nad novozískanými územiami. Ako vzor slúžili kapitulácie zo Santa Fe (špan. Capitulaciones de Santa Fe), dokument podpísaný 17. 4. 1492 katolíckymi kráľmi Ferdinandom II. Katolíckym a Izabelou I. Katolíckou na jednej a K. Kolumbom na druhej strane. Jeho nasledovníkom sa však také rozsiahle práva a monopoly už získať nepodarilo;

d) nerovnoprávne, spravidla obchodné zmluvy uzatvárané medzi Osmanskou ríšou (Tureckom) a európskymi mocnosťami, zabezpečujúce zahraničným (európskym) obchodníkom v Osmanskej ríši rozsiahle privilégiá (napr. osobitný, tzv. kapitulačný režim, nižšie dovozné ako vývozné clo ap.). Kapitulácie však neboli recipročné, podobné výhody tureckí obchodníci v zahraničí nemali, čo malo negatívne dôsledky na turecké hospodárstvo. Prvá (neratifikovaná) kapitulácia bola uzavretá 1536 s Francúzskom, neskôr ďalšie so Spojeným kráľovstvom a Ruskom. Kapitulácie stratili platnosť vstupom Turecka do 1. svet. vojny, resp. po podpise Lausannskej mierovej zmluvy (1923). Zmluvy podobného charakteru boli uzatvárané aj s inými ázijskými a africkými štátmi; → nerovnoprávna zmluva.

kat

kat

1. v minulosti vykonávateľ rozsudkov smrti a telesných trestov (odseknutie ruky, uší, nosa a i. mrzačenie, bičovanie, vypálenie potupného znaku ap.) vynesených kompetentnými súdnymi inštitúciami. Súčasťou jeho práce bolo aj mučenie (tortúra) podozrivých osôb, ktoré sa mali priznať k trestnému činu.

Funkcia kata (lat. carnifex) bola známa už v starovekom Ríme, vykonávali ju štátni otroci, ktorí však mohli popravovať iba otrokov a slobodných ľudí z nižších vrstiev, a liktori (niekedy aj vojaci), ktorí popravovali rímskych občanov. V stredoveku (v 13. stor.) sa funkcia kata profesionalizovala a v súvislosti s reorganizáciou súdnictva bola zavedená ako stála a platená funkcia. V Uhorsku sa najčastejšie vykonávali tresty smrti sťatím alebo obesením. Vykonávať popravy a vydržiavať si kata mohli však len najvýznamnejší feudáli (magnáti) a mestá, ktorým bolo udelené hrdelné právo (alebo právo meča; symbolizovala ho ruka držiaca meč). Na Slovensku to boli prevažne slobodné kráľovské a banské mestá. Spočiatku sa povolanie kata nepovažovalo za potupné (volil ho richtár s mestskou radou, ktorých rozhodnutia kat vykonával), od 14. stor. (spolu s povolaním hrobárov, šarhov, pastierov svíň ap.) sa však začalo považovať za nepočestné a nečisté (okrem činností súvisiacich s vykonávaním rozsudkov robil kat a jeho pomocníci aj práce, ktoré boli pre všetkých ostatných obyvateľov podradné, napr. čistenie stôk, odchyt a odstraňovanie túlavých a chorých zvierat, dohľad nad neviestkami). Medzi obyvateľmi neboli kati v úcte, ľudia sa ich báli a vyhýbali sa stretnutiu s nimi, v stredoveku napr. nesmeli bývať v mestách, len na ich okraji, prípadne za hradbami alebo na samotách. V spoločenskom živote boli tiež obmedzovaní, napr. v kostoloch a hostincoch mali vyhradené osobitné miesta a museli byť viditeľne označení (nosili odev čiernej farby, kapucňu vínovočervenej farby). Ich potomkovia do 3. pokolenia nesmeli byť prijatí na tzv. poctivé remeslo ani vykonávať iné počestné zamestnanie, čo prispelo k tomu, že sa katovstvo stalo dedičným. Spoločenskú izoláciu a opovrhovanie mali kompenzovať mimoriadne vysoké príjmy katov, väčšinou dostávali týždenný plat a k tomu ďalšiu odmenu za vykonaný úkon (poprava, výsluch, mučenie ap.) podľa náročnosti a stanovenej taxy. Okrem toho im boli hradené všetky výdavky spojené s prácou, napr. nápoje a potraviny, ktoré kati s pomocníkmi skonzumovali pri tortúre. Výška platu kata však závisela od finančných možností jednotlivých miest. Mestá, ktoré nemohli kata vydržiavať, si ho často za poplatok požičiavali.

Do 17. stor. boli kati vďaka svojmu remeslu jedinými znalcami anatómie, vedeli liečiť zlomeniny a i. zranenia, zastaviť krvácanie, pripravovali liečivé masti či odvary. Povaha ich činnosti dala podnet na vznik mnohých povier o katovskom remesle, a tak bol niekedy zdrojom ich príjmov aj predaj rozličných predmetov (kúsok povrazu obesenca, časti kostí a i.), ktoré mali slúžiť na magické účely. Postupom času sa názory ľudí na toto povolanie zmenili, obmedzenia katov sa rušili a neskôr mohli popri práci vykonávať aj tzv. váženejšie povolania (napr. zlatník, čalúnnik). V 18. stor. pod vplyvom osvietenstva začala úloha kata postupne upadať. Prevažne od pol. 19. stor. sa prestalo popravovať na verejných priestranstvách (napr. v Bratislave bola posledná verejná poprava 1850) a povinnosti kata sa obmedzili výlučne na vykonávanie popráv, čo umožnilo jeho totožnosť pred verejnosťou prísne utajiť;

2. prenesene krutá osoba, tyran, trýzniteľ; vrah.

klietka

klietka — mrežami (zvyčajne kovovými alebo drevenými) alebo inak ohraničený a podľa účelu vybavený priestor;

1. ban. a) oceľová konštrukcia hranolovitého tvaru zavesená na ťažnom lane (ťažná klietka), slúžiaca na zvislú dopravu baníkov a materiálu (rúbaniny, výstuže ap.) v hlbinných baniach. Je jedno- až trojpodlažná, prípadne veľkoobjemová, ktorá je určená len na účely ťažby. Pohybuje sa v šachte, kde je vedená vodidlami. Jej pohyb nahor a nadol (t. j. spúšťanie a vyťahovanie) zabezpečuje navíjacie zariadenie riadené zo strojovne ťažného stroja. Rýchlosť pohybu klietky je obmedzená maximálnou hodnotou stanovenou banským úradom a pri jazde mužstva je vždy nižšia ako pri doprave nákladu. Klietka musí byť vybavená samočinným záchytným zariadením (v prípade pretrhnutia lana ju plynulo zabrzdí a zastaví), dvierkami a zvyčajne šikmou strechou. Banské vozy sa do klietky navážajú na nárazisku, kde prípadne nastupujú aj baníci, pričom správnu polohu nastavenia klietky zabezpečujú stavidlá a riadenie jej prevádzky sa zabezpečuje zvukovou signalizáciou; b) špeciálny druh výstuže na zabezpečenie stropu banského porubu zostrojenej z okrúhlych drevených hrád alebo z oceľových nosníkov uložených krížom na seba do tvaru klietky;

2. el.tech. → Faradayova klietka;

3. hist. klietka hanby — v stredoveku mrežami ohradený priestor, kde boli verejnej potupe vystavení ľudia, ktorí sa previnili proti morálke;

4. mrežami alebo drôteným pletivom ohradený priestor na chov drobných hospodárskych zvierat (sliepok, králikov ap.). Slúži na individuálne umiestnenie 1 – 5 zvierat. Konštrukčné riešenie klietky závisí od druhu zvierat, zásadou však je, aby v nej boli pre ne zabezpečené optimálne biologické a zdravotné podmienky;

5. stroj. klietka asynchrónneho stroja → asynchrónny stroj.

knieža

knieža

1. vládca kniežatstva. Pôvodne náčelník (vodca) kmeňa (odvodené od staroslovanského knęz; → kňaz). V stredoveku:

a) na slovanských územiach titul suverénneho panovníka, vládcu suverénneho štátneho útvaru (Veľká Morava; do 1198 České kniežatstvo) alebo vládcu, ktorý spravoval určité územie ako údel (údelné knieža; → patrimónium); panovníci niektorých štátnych útvarov jestvujúcich vo vrcholnom stredoveku a na zač. novoveku na území dnešného Ruska, Poľska a Litvy (napr. Kyjevská Rus) mali titul veľkoknieža.

V prameňoch viažucich sa na územie Slovenska sa titul knieža najčastejšie objavuje v latinskej forme (dux). Používali ho členovia vládnucej dynastie Nitrianskeho kniežatstva, napr. Pribina (pred 828 – 833), ktorý sa po vyhnaní z Nitrianskeho kniežatstva stal blatenským údelným kniežaťom (840 – 861), po jeho smrti spravoval Blatenské kniežatstvo jeho syn Koceľ (pravdepodobne do 876). Titul knieža mali aj príslušníci panovníckej dynastie Mojmírovcov v Moravskom kniežatstve (po 833 už ako vládcovia Veľkej Moravy) Mojmír I. (do 846) a Rastislav (do 870), ktorý bol neskôr označovaný aj ako regulus (menší kráľ). Najvýznamnejší panovník Veľkomoravskej ríše Svätopluk I. je v časti latinských prameňov označovaný titulom knieža (dux), v inej časti ako rex (kráľ). Po páde Veľkej Moravy a príchode staromaďarského kmeňového zväzu do Karpatskej kotliny sa okolo 970 stal veľkokniežaťom tohto územia Gejza (do 997) z dynastie Arpádovcov, jeho mladší brat Michal sa stal nitrianskym údelným kniežaťom. Nitrianske údelné kniežatstvo bolo územnosprávnou jednotkou (ako údel korunných princov) do 1108, keď túto inštitúciu definitívne zrušil uhorský kráľ Koloman. Inštitúciu kniežatstva a titul knieža obnovil 1479 uhorský kráľ Matej I. Korvín, keď svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi udelil ako údel rozsiahle majetky na Liptove a Morave a titul liptovského a opavského kniežaťa;

b) v Rímsko-nemeckej ríši sa ako knieža (nem. Fürst) označoval šľachtic, ktorý dostal léno od kráľa (resp. cisára) a bol vládcom (zemepánom; → lénny pán) na určitom teritóriu ríše. Zo spoločenskej vrstvy kniežat sa v 12. stor. vyčlenili ríšske kniežatá (z nem. Reichsfürst), ktoré mali právo voliť kráľa (cisára) Rímskej ríše (→ kurfirsti, z nem. Kurfürst = knieža voliteľ), pričom sa rozlišovali duchovné a svetské kniežatá. V 13. stor. sa počet kurfirstov ustálil na 7 (definitívne potvrdené Zlatou bulou Karola IV., 1356);

2. šľachtický titul udeľovaný panovníkom za určité (napr. vojenské) zásluhy, hierarchicky stojaci za veľkokniežaťom a pred grófom. S titulom knieža sa však nespájala vláda jeho nositeľa nad darovaným územím. Napr. titul knieža (dux Sacri Romani Imperii) udelený Habsburgovcami uhorským šľachticom, napr. Pálfiovcom, Esterháziovcom, Erdödiovcom;

3. v súčasnosti titul panovníka (hlavy štátu) v kniežatstvách Monako a Lichtenštajnsko. Synovia a dcéry kniežacieho páru používajú titul princ/princezná, najstarší syn ako dedič a následník trónu titul dedičný princ. V kniežatstve Andorra sú hlavou štátu dve spolukniežatá (fr. coprince): úradujúci biskup zo Sea de Urgel (Španielsko) a prezident Francúzska;

4. status knieža majú aj emirovia Bahrajnu, Kuvajtu a Kataru, ako aj sedem šejkov Spojených arabských emirátov.

kniežatstvo

kniežatstvo — monarchistický štátny útvar, na čele ktorého stojí knieža;

1. v stredoveku:

a) štátny útvar, v ktorom vládlo knieža ako suverénny, nikomu nepodriadený vládca (napr. Nitrianske kniežatstvo za vlády kniežaťa Pribinu, zač. 9. stor.);

b) štátny útvar, ktorého vládcom bolo síce knieža, územie však dostalo ako léno od kráľa, resp. od cisára. Tento typ kniežatstva sa uplatňoval najmä v nemeckej oblasti (v Rímsko-nemeckej ríši, resp. vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa), kde kniežatstvo predstavovalo najmenšiu územnú jednotku pôvodne udeľovanú ako ríšske léno svetským a duchovným feudálom, čím vzniklo množstvo malých svetských (Fürstentum) a duchovných kniežatstiev (geistliches Fürstentum). Od 2. pol. 17. stor. (po skončení tridsaťročnej vojny, 1648) ich existovalo asi 240. Väčšina z nich zanikla v priebehu napoleonských vojen (1803 – 06), a to 118 duchovných kniežatstiev sekularizáciou (zachovalo sa len kniežatstvo Mohuč a Rád maltézskych rytierov) a 72 svetských kniežatstiev tzv. mediatizáciou (zbavením vlády dosiaľ panujúceho vladára);

c) štátny útvar, ktorý vznikol rozdelením iného kniežatstva na údely (spravidla medzi členov vládnuceho rodu); → údelné kniežatstvo;

d) štátne útvary jestvujúce vo vrcholnom stredoveku a na začiatku novoveku na území dnešného Ruska, Poľska a Litvy, niekedy označované aj ako veľkokniežatstvá;

2. v súčasnosti suverénny štát, hlavou ktorého je síce knieža, jeho moc je však obmedzená ústavou, resp. parlamentom. V Európe sú takýmto typom štátu Monako, Lichtenštajnsko a Andorra;

3. po podrobení Indie Britmi označenie území spravovaných miestnymi vládcami (napr. maharadžom).