kódex

kódex, lat. codex —

1. rukopisná viazaná kniha s pevnými (tuhými) knižnými doskami, v neskorom staroveku, a najmä v stredoveku najrozšírenejšia forma knihy v Európe. Kódex považovaný za predchodcu dnešnej tlačenej knihy, sa vyvinul z voskových tabuliek (niekoľko voskom potiahnutých drevených tabuliek zviazaných koženým remienkom alebo špagátom) používaných najmä v staroveku na zapisovanie. Na tomto princípe začali vznikať prvé knihy vo svojej najstaršej podobe, keď sa namiesto popísaných drevených tabuliek začali zväzovať papyrusové listy (za najstarší zachovaný, na papyruse zapísaný kódex sa zvyčajne považuje anonymné, po latinsky napísané literárne dielo O macedónskej vojne, De bellis Macedonicis, okolo 100 n. l., nájdené v meste Oxyrhynchos v Egypte). Táto forma knihy v priebehu 2. – 4. stor. postupne nahradila tabuľky (v niektorých oblastiach sa však drevené tabuľky používali aj v neskoršom období, napr. stredoveký Novgorodský kódex z 10. – 11. stor. zapísaný na voskom potiahnutých doštičkách z lipového dreva), ako aj dovtedy najbežnejšiu zvitkovú knihu (papyrusový zvitok) a od 4. stor. sa stala najpoužívanejšou formou knihy. Novým písacím podkladom sa od 4. stor. stal pergamen zhotovený z koží jahniat, kôz alebo teliat. V období neskorej antiky a raného stredoveku býval pergamen významných a vzácnych kódexov zafarbený purpurovou farbou, takýto kódex sa označuje ako codex purpureus, napr. na purpurovom pergamene strieborným písmom zapísaný Codex argenteus (Strieborný kódex, 4. stor.) obsahujúci Wulfilov preklad Biblie do gótskeho jazyka či zlatým a strieborným atramentom zapísaný Godescalcov evanjeliár (Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783). Od 14. stor. sa ako písací podklad začal používať aj papier. Na rozdiel od zvitku bol kódex účelný, na písanie bolo možné použiť obidve strany listu, v závislosti od množstva textu sa mohol počet listov zvyšovať, a mohol tak obsiahnuť aj značne dlhé texty, bol skladný, prenosnejší a kompaktnejší a umožňoval aj ľahšie orientovanie a vyhľadávanie v texte. Kódexy sa zhotovovali ručne, čo bol fyzicky i časovo veľmi náročný proces trvajúci aj niekoľko rokov a bol výsledkom viacerých remeselníckych, resp. umeleckých činností. Základným stavebným prvkom kódexu je arch (hárok) pergamenu (spočiatku papyrusu, v neskorších obdobiach kvalitného ručného papiera z rastlinných vláken) v polovici preložený na dvojlist. Jednotlivé dvojlisty sa zasúvali do seba, čím vznikla knižná zložka. Ak ju tvorili dva dvojlisty, nazývala sa binio, ak tri dvojlisty, ternio, ak štyri dvojlisty, quaternio, ak šesť dvojlistov, sexternio, ak 15 alebo viacero dvojlistov, caudex. Spočiatku (približne do 4. stor.) tvorila kódex len jedna zložka pozostávajúca z viacerých dvojlistov zošitých v mieste preloženia (lomu; princíp dnešnej knižnej väzby V1, zošitová brožúra), príkladom sú napr. niektoré z Bodmerových papyrusov (z obdobia okolo 200 n. l.), ktoré už majú formu jednozložkového kódexu (niektoré majú ešte formu zvitku). Takéto kódexy však mali množstvo nevýhod (neúmerne sa zväčšoval chrbát kódexu, jeho rozsah bol obmedzený, nedal sa zatvoriť ap.), preto začali vznikať viaczložkové kódexy, pri ktorých sa najskôr osobitne zošili jednotlivé zložky (s menším počtom dvojlistov), následne sa položili na seba a zošili dohromady. Vznikol korpus (v terminológii dnešnej tlačenej knihy knižný blok), ktorý sa uzatváral do vonkajších knižných dosiek z pevného materiálu, zvyčajne z dreva, potiahnutého textilom alebo kožou. Väzba bývala často honosná, vyzdobená rozličnými prvkami (kovaním, remeňmi, sponami) a drahými ozdobami zo vzácnych materiálov (zlato, striebro, drahé kamene, slonovina ap.), kódexy so zlatou väzbou a zlatým písmom sa nazývajú codex aureus, napr. Codex aureus Epternacensis (Zlatá kniha z Echternachu alebo Zlatý evanjeliár z Echternachu, 1020 – 30). Do 4. stor. mal kódex pomerne malé rozmery (často len 5 × 6,5 cm), neskôr sa zväčšoval. Po zviazaní sa na čisté, dovtedy nepopísané listy začalo písať. V období stredoveku sa forma kódexu, ako aj grafické a výtvarné princípy (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy, výzdoba, iluminácie ap.) postupne ustálili. Od 12. stor., keď bola zavedená deľba práce na rukopisoch, pracovali v stredovekej knižnej dielni (→ skriptórium) pisári (rubrikátori, skriptori), miniaturisti (maliari miniatúr) a iluminátori. Ich prácu uľahčovali knižné predlohy a vzorníky, ktoré boli v skriptóriách k dispozícii. Rubrikátor (skriptor) si najskôr olovkom nalinkoval pergamenový alebo papierový list a pomocou pera z husieho brka a nezmývateľného železodubienkového atramentu (zmes rozpustných solí železa a tanínu izolovaného z hálok vytváraných hrčiarkou dubienkovou, Adleria kollari, na konárikoch dubov; pri odstraňovaní pôvodného textu sa musel zoškrabať, → palimpsest) prepisoval text do jedného, dvoch alebo do viacerých stĺpcov na jednej strane. Následne zhotovil červené nadpisy jednotlivých kapitol a každý myšlienkový celok oddelil výraznou rubrikou, príp. paragrafom, pri nedostatku miesta farebným škrtom. Iluminátor kódex ručne vyzdoboval knižnou maľbou (→ iluminácia) pozostávajúcou z farebne a veľkostne zvýraznených iniciál, v ktorých boli často zakomponované farebné miniatúry, z okrajovej a medzitextovej figurálnej, ornamentálnej alebo rastlinnej výzdoby, ilustrácií ap. Súčasťou maľby bolo aj pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií) naliepaných na zvlášť pripravený podklad. Ornamentálna výzdoba kódexu spočiatku korešpondovala s výzdobou väzby. V 9. a 10. stor. sa objavila nová technika výzdoby — technika perokresby, ktorá úzko súvisela s prácou skriptora. Keď sa popri pergamene začal presadzovať lacnejší papier, výzdoba kódexu sa výrazne zmenila. Upustilo sa od celostránkových ilustrácií a románskych kreslených iniciál, začali sa objavovať drobné obrázky a jemne maľované gotické iniciály zdobené figurálnymi, zvieracími i symbolickými motívmi. Písmom kódexu v záp. Európe bola gotická minuskula (→ gotické písmo). Pretože kódexy nemali titulný list, začiatok textu označoval incipit, t. j. spravidla červenou farbou vyznačené prvé slovo (resp. niekoľko slov) textu, koniec textu označoval explicit obsahujúci údaje o pisárovi, mieste vzniku kódexu ap. Na prednej strane kódexu často býval dedikačný obraz. Za hlavnú intelektuálnu silu stojacu za rozšírením kódexu považuje väčšina bádateľov kresťanstvo, pergamenový kódex sa stal jeho symbolom a po zániku Rímskej ríše sa vďaka mníchom rozšíril v celej Európe. V tejto forme knihy sa zachovalo množstvo biblických textov z ranokresťanského obdobia (napr. Sinajský kódex, 4. stor.; → Biblia), evanjeliárov (napr. Cividalský evanjeliár, 6. stor.; Codex Assemanianus, 10., resp. zač. 11. stor.; Vyšehradský kódex, 11. stor.), graduálov (napr. Codex Sangellensis, Kódex zo Sankt Gallenu, 878), žaltárov, ako aj texty z krásnej literatúry (napr. najvýznamnejšia zbierka stredohornonemeckých piesní Codex Manesse, aj Heidelberský, Parížsky či manesseovský rukopis, nazvaný podľa zürišskej šľachtickej a patricijskej rodiny Manesseovcov; 12. stor.; → miscelaneá), z oblasti práva a i. Grafické výtvarné princípy kódexu boli zachované v blokovej knihe a ďalej sa rozvíjali v tlačených knihách.

Na území dnešného Slovenska sa kódexy vyhotovali v skriptóriách pri kláštoroch na Zobore, v Hronskom Beňadiku, Bzovíku, Bíni, Kláštore pod Znievom, Šahách, Kláštorisku a Červenom Kláštore a pri kapitulách v Nitre, Bratislave a Spišskej Kapitule, neskôr aj na farách v mestách. Na Slovensku ich však zostalo málo, napr. Nitriansky evanjeliár (najstaršia rukopisná pamiatka na Slovensku; 11. stor.; dnes v majetku Nitrianskeho biskupstva), Bratislavský misál I (začiatok 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy, Archív mesta Bratislavy a Spolok sv. Vojtecha), Breviár (1. tretina 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský misál Michala z Trnavy (po 1403, Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský antifonár IIa, IIb (→ Hanov kódex, 1487 – 88, Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Múzeum mesta Bratislavy) a tzv. spišské kódexy — Spišský graduál Juraja z Kežmarku (začiatok 15. stor.) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), uschovávané v Spišskej Kapitule. Väčšina kódexov slovenskej proveniencie je v súčasnosti uschovávaná v Krajinskej Séčéniho knižnici v Budapešti v Maďarsku (napr. Prayov kódex, 12. – 13. stor.; predpokladá sa, že čiastočne vznikol na území Slovenska) alebo v knižnici Batthyaneum v Alba Iulii v Rumunsku (napr. Misál Henricha z Veľkého Tŕnia, 14. stor.);

2. obrázkové rukopisné knihy, v ktorých sú zaznamenané informácie zo života stredoamerických Aztékov, Mayov, Mixtékov a i. indiánskych kmeňov (historické záznamy, genealógie, mýty a legendy, kalendáre, astronomické príručky a i.) a ktoré vznikli v predkolumbovskom období alebo krátko po príchode európskych kolonizátorov. Pretože španielski dobyvatelia (conquistadori) ničili všetky indiánske kultúrne artefakty ako pohanské, autentických kódexov sa zachovalo len málo. Boli napísané na vypreparovanej zvieracej (najčastejšie jelenej) koži alebo bol písacím podkladom špeciálny papier amatl vyrábaný z kôry stromu Ficus inspida, mali formu dnešných leporel a záznamy tvorili obrázkové piktogramy. Autentické aztécke kódexy sa nezachovali, aztécky Codex Borbonicus (dĺžka 14,2 m, knižnica francúzskeho Národného zhromaždenia, Paríž) vznikol v predšpanielskom období alebo krátko po príchode Španielov, je zapísaný na papieri amatl, zápisy sú v piktogramoch, na niektorých miestach sú však už dopísané glosy latinským písmom. K autentickým mayským kódexom patria Madridský kódex (aj Codex Tro-Cortesianus, datovaný do obdobia medzi 900 – 1520, dĺžka 6,82 m; Americké múzeum v Madride, odtiaľ názov), Drážďanský kódex (Codex Dresdensis, 1200 – 1250, dĺžka 3,56 m, Saská krajinská knižnica, Drážďany) a Parížsky kódex (Codex Peresianus, datovaný medzi 1300 – 1500, dĺžka 1,45 m, Národná knižnica, Paríž). Z predkolumbovského obdobia pochádzajú aj obrázkové kódexy Mixtékov, napr. Codex Nuttall (aj Codex Zouche-Nuttall; pravdepodobne 14. stor., zapísaný na zvieracej koži, forma leporela, dĺžka asi 11 m, Britské múzeum, Londýn). Z obdobia po príchode španielskych kolonizátorov pochádzajú napr. na európskom papieri zapísaný aztécky Codex Magliabechi (92 listov obsahujúcich piktogramy so španielskymi vysvetlivkami; pol. 16. stor., Ústredná národná knižnica, Florencia), jeden z najvýznamnejších aztéckych kódexov, dvojzväzkový Codex Florentino (jeden z dvoch rukopisov diela Bernardina de Sahagún Historia General de las Cosas de la Nueva España zo začiatku 16. stor. zaznamenávajúceho poznatky o zanikajúcej kultúre Aztékov, Lorenzovská mediciovská knižnica, Florencia), Codex Mendosa napísaný medzi 1541 – 42 aztéckymi piktogramami so španielskymi komentármi z poverenia prvého miestokráľa Nového Španielska Antonia de Mendoza pre španielskeho kráľa Karola I. (rímsko-nemecký kráľ a cisár ako Karol V.) s cieľom oboznámiť ho so životom Aztékov (dnes v Bodleyho knižnici v Oxforde) a z hľadiska botaniky a medicíny zaujímavý Codex Badianus (aj Codex de la Cruz-Badiano alebo Codex Barberini), príručka indiánskej medicíny z pol. 16. stor. opisujúca liečivé rastliny a ich účinky, pôvodne zapísaná v jazyku nahuatl (táto verzia sa stratila), neskôr preložená do latinčiny (lat. Libellus de Medicinalibus Indorum Herbis, dnes v Národnom antropologickom a historickom inštitúte v Mexiku);

3. práv. a) aj korpus, lat. corpus — v rímskom práve zbierka cisárskych konštitúcií, ktorá mala charakter prameňa rímskeho práva. Najznámejšími kódexmi boli Codex Gregorianus (súkromná zbierka cisárskych konštitúcií od čias vlády rímskeho cisára Hadriána po vládu cisára Diokleciána; začiatok 2. stor. — koniec 3. stor.), Codex Hermogenianus (zbierka Diokleciánových konštitúcií z 293 – 294), Codex Theodosianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií v 16 knihách z 438 od čias cisára Konštantína I. Veľkého vypracovaná z poverenia cisára Theodosia II.) a Codex Iustinianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií pozostávajúca z 12 kníh, ktoré sa členia na tituly, konštitúcie a paragrafy, vydaná 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého ako tzv. Codex vetus, 534 prepracovaná do novej zbierky Codex repetitae praelectionis; súčasť zbierky Corpus iuris civilis). Čiastočne zachovaný Codex Euricianus prijatý 475 vizigótskym kráľom Eurichom patrí do skupiny tzv. barbarských právd, právnych zbierok ranofeudálnych germánskych štátov; b) v súčasnom kontinentálnom práve zbierka práva ako výsledok koncentrácie a systematizácie právnych inštitútov a pravidiel (kodifikácie) spravidla jedného z hlavných práv. odvetví (občianskeho, trestného, obchodného, cirkevného práva ap.), súhrn právnych noriem vydaných v podobe zákonníka (nem. Gesetzbuch, fr. code; na Slov. niekedy publikovaný aj pod názvom obč., trestný a i. poriadok). V rôznych krajinách má zvyčajne rovnakú štruktúru, kódexy niekt. významných štátov, napr. v oblasti občianskeho práva francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) alebo rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811), sa stali vzorom pri vypracúvaní ďalších kódexov. Významným kódexom v oblasti medzinárodného súkromného práva bol napr. tzv. Bustamanteho kódex (→ Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928). V oblasti cirkevného práva kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v rámci katolíckej cirkvi predstavujú Kódex kánonického práva a Kódex kánonov východných cirkví; c) hist. hovorové označenie vládneho nariadenia obsahujúceho súbor zákonov z určitej oblasti, napr. židovský kódex (oficiálne vládne nariadenie č. 198 z 1941 o právnom postavení Židov) vydaný v období vojnovej Slovenskej republiky a pozbavujúci časť jej občanov občianskych práv; d) zbierka zákonov alebo predpisov z určitej oblasti, napr. rodinný kódex (→ Zákon o rodine), Potravinový kódex SR upravujúci požiadavky na zdravotnú neškodnosť, hygienu, zloženie a kvalitu potravín a i.;

4. súbor spravidla nepísaných, ale aj písaných pravidiel či noriem v rozličných oblastiach ľudskej činnosti, napr. Etický kódex novinára prijatý 2010, ktorý nadviazal na kódex prijatý 1990 a upravuje etiku novinárskej práce;

5. niekedy aj korpus — tlačené kritické vydanie súboru stredovekých rukopisných listinných prameňov, diplomatár. Prvé dva zväzky slovenského diplomatára (týkajú sa územia dnešného Slovenska, resp. slovenských dejín od 805 do 1260) vyšli 1971 a 1978 pod názvom Codex diplomaticus et epistolaris Slovacia, vydanie tretieho zväzku (do 1301) sa pripravuje;

6. označenie rukopisných hudobných pamiatok (napr. zborníkov piesní) zo 17. a z 18. stor., napr. Vietorisov kódex z 2. pol. 17. stor. (→ Vietorisova tabulatúra) či Fančaliho kódex, ako aj rukopisných zborníkov so zápismi slovenskej ľudovej slovesnosti (rozprávok) zostavovaných v 1. polovici 19. stor., ktoré sa neskôr stali významným prameňom ich knižných vydaní. Najstarší a najvýznamnejší Codex Revúcky vznikol v Revúcej v okruhu rodiny S. Reussa a jeho synov Ľudovíta Adolfa a Adolfa Tita (*1823, †1902) Reussovcov v troch častiach: Codex Revúcky A (s nemeckým podtitulom Slawische Volkssagen; 1843; zaznamenáva 27 rozprávok), Codex Revúcky B (s podtitulom Altslawische Sagen aus Panonien; 1840; štyri texty) a Codex Revúcky C (Slawische Sagen; 1843 – 44; 34 záznamov; na zozbieraní textov sa podieľali aj S. Ormis, J. Francisci-Rimavský a A. H. Škultéty, neskôr aj P. Dobšinský). Zo začiatku 40. rokov 19. stor. pochádza Codex Tisovský pozostávajúci z troch častí (A, B, C), do ktorého okrem A. H. Škultétyho prispeli 30 záznamami aj Š. Daxner a J. Čipka. Z Codexu diversorum auctorum (štyri časti A, B, C, D) sa v úplnosti zachovala časť A obsahujúca 38 textov pripravených do tlače koncom 1843 J. Franciscim-Rimavským, čo sa však nepodarilo uskutočniť. Z častí B, C a D sa zachovali len zlomky. Z konca 50., podľa iných zdrojov 60. rokov 19. stor. pochádza zbierka 6 rozprávok Codex Czabanianus A, B alebo Sbierka Ondreja Cabana (nazvaná podľa rímskokatolíckeho farára v Komjaticiach Ondreja Cabana, *1813, †1860); rozprávky však zozbieral bližšie neznámy zberateľ J. Kenc (Henc). Po 1845, keď bola J. Franciscim-Rimavským tlačou vydaná prvá zbierka slovenských rozprávok Slovenské povesti, prestali ďalšie kódexy vznikať; rukopisné súbory rozprávok, ktoré vznikli neskôr, už nie sú výsledkom širšie koordinovanej spolupráce.