Vyhľadávanie podľa kategórií: etnológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 181 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

AaTh katalóg

AaTh katalóg, aj katalóg Aarneho-Thompsona, klasifikácia Aarneho-Thompsona, AT — označenie najvýznamnejšieho medzinárodného katalógu rozprávkových typov, ktorý zostavil a 1910 publikoval fínsky folklorista Antti Aarne (*1867, †1925) a dvakrát (1928 a 1961) rozšíril americký folklorista Stith Thompson (*1885, †1976). Podnet vzišiel z tzv. fínskej školy, ktorá sa na základe porovnávania variantov folklórnych textov usilovala určiť miesto, čas vzniku a cesty šírenia folklórneho materiálu. Aarne vo svojom katalógu systemizoval rukopisný materiál helsinského archívu, zbierky dánskeho zberateľa Svenda Grundtviga (*1824, †1883) a rozprávky bratov Grimmovcov. Svoj katalóg rozprávkových sujetov (Zoznam rozprávkových typov, Verzeichnis der Märchentypen, 1910), v ktorom použil číselný systém typov, nepovažoval za úplný a predpokladal, že v budúcnosti bude doplnený o množstvo nových rozprávkových typov. Aarneho katalóg bol dvakrát revidovaný S. Thompsonom (od 1928 používaný pod názvom AaTh katalóg), podľa neho vznikli viaceré národné katalógy (slovenský od J. Polívku, 1923 – 32; český od V. Tilleho, 1929 – 37; poľský od J. Krzyżanowského, 1962 – 63; ruský od N. P. Andrejeva, 1929). R. 1960 vyšiel na Slovensku preklad AaTh katalógu v obmedzenom vydaní vo 2 zväzkoch pod názvom Typy ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia. Tretíkrát bol AaTh katalóg revidovaný 2004, keď ho rozšíril Hans-Jörg Uther (Typy medzinárodných ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia I – III, The Types of International Folktales: A Classification and Bibliography I – III) a začal sa používať pod názvom Aarneho-Thompsonova-Utherova klasifikácia (Aarne-Thompson-Uther classification, ATU).

adaptácia

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

advent

advent [lat.] — v kresťanstve časť cirkevného roka pred Vianocami. Od 4. stor. sa takto označuje štvortýždňová príprava na sviatok Božieho narodenia spojená s pokáním a modlitbami, tradične sa obmedzovalo svadobné veselie. Liturgickou farbou adventu je fialová. Prvá adventná nedeľa (pripadá na koniec novembra alebo na začiatok decembra) je zároveň začiatok cirkevného roka.

V ľudovej kultúre na Slovensku je obdobie adventu späté s predstavou o magickom význame začiatku, ktorý môže pozitívne alebo negatívne ovplyvniť budúci život aktivitou nadprirodzených síl (→ stridžie dni). Charakteristické sú ochranné obyčaje, ľúbostné čary, veštenie, obchôdzky s maskami, vinšovanie, ale aj zákaz ženských prác. S adventom súvisia aj niektoré povery. Napr. na vých. Slovensku do pol. 20. stor. sa dbalo na to, aby pri rannom zvonení kostolných zvonov všetky dvere na dome a hospodárskych budovách zostali zatvorené, aby bosorky nemohli škodiť ľuďom a domácim zvieratám. V okolí Topoľčian si dievčatá veštili budúceho ženícha pomocou kantrovnice, nite upradenej, požutej, usušenej a vyšitej na handričke, ktorú si muselo dievča pripraviť počas adventu (kantry), sediac na jednom mieste, a na noc si ju dať pod hlavu. V poslednom období sa rozšírila výzdoba interiéru adventnými vencami nesúcimi 4 sviece, z ktorých každá symbolizuje jednu adventnú nedeľu. Táto tradícia bola pôvodne charakteristická pre germanofónne krajiny.

afrodiziakum

afrodiziakum [gr.] — látky rastlinného alebo živočíšneho pôvodu na zvýšenie pohlavného pudu a potencie; dráždivé látky (napr. johimbín), ktoré môžu vyvolať prekrvenie pohlavných orgánov, ich špecifické pôsobenie nie je dokázané.

V tradičnej kultúre na Slovensku sa vlastnosti afrodiziaka pripisovali napr. cesnaku (Allium), ľubovníku (Hypericum), hadivke obyčajnej (Ophioglossum vulgatum), zelerovému koreňu, lastovičiemu srdcu, rozmnožovacím orgánom zvierat vyznačujúcich sa veľkou potenciou a plodnosťou, vajciam, ľudskému moču, menštruačnej krvi, chlpom z prirodzenia. Tieto prostriedky sa pridávali do jedla, resp. do nápoja (nápoj lásky) a hrali dôležitú úlohu v erotickej mágii. Nazvané podľa bohyne Afrodity.

agnusky

agnusky [lat.], agnušteky — okrúhle medailóniky s vytlačeným obrazom Baránka Božieho (→ Agnus Dei) na prednej a iného náboženského motívu na zadnej strane. Zhotovené z vosku minuloročného paškálu (veľkonočnej sviece) s pridaním vosku z iných sviec. Posväcujú sa v Ríme v oktáve Veľkej noci. Obyčaj známa od 8. stor. je pravdepodobne oveľa staršia (agnusok sa našiel v hrobe manželky Honoria, cisárovnej Márie, z 5. stor.). Od 14. – 15. stor. sa svätenie agnuskov stalo výlučnou výsadou pápeža, ktorý ich svätí v prvom roku pontifikátu, potom každých 7 rokov, jeho meno je na agnuskoch vytlačené. V ľudovej reči sa ako agnusky označujú medzi devocionáliami aj drobné kovové medailóniky.

agrárna mágia

agrárna mágia — komplex magických úkonov, ktoré mali pozitívne ovplyvniť vegetáciu (→ mágia). Boli súčasťou vykonávanej práce alebo sa vykonávali v určitých dňoch roka. Časť úkonov agrárnej mágie mala za cieľ ovplyvniť bonitu pôdy a viazala sa na vynášanie hnoja na pole (napr. nemal sa vynášať v piatok a v období pôstu, do prvej alebo do poslednej kopy sa zapichovala čečina, aby sa pole rýchlo zazelenalo, na severozáp. Slovensku cez fašiangy sa turoň váľal po hnojisku). Významnými príležitosťami na zabezpečenie bohatej úrody boli prvá orba a sejba. Pred záprah, ktorý sa pri odchode okiadzal dymom z určitých rastlín, sa položilo vajce a chlieb; oráč si musel vziať so sebou viac chleba, ako stačil zjesť; do prvej brázdy sa dávali omrvinky z vianočného stola, kosť z veľkonočnej šunky, vajíčko alebo škrupiny. Do plachty na vysievanie sa upevnila minca, aby bola bohatá úroda, do siatin obilnín sa vkladal chlieb, vaječné škrupiny, zrno z dožinkového venca, zo snopa, ktorý bol v izbe na Štedrý večer, ap. Medzi ľanové semená sa vkladala slanina, aby vlákna boli jemné, medzi konopné semená zasa vajíčko, aby skoro kvitli. Siať ich mal vysoký človek, aby narástli vysoké. Mak mal siať tučný človek a pri siatí nafukovať líca, aby narástli veľké makovice. Kapustu sadili ženy v bielych šatkách a chytali sa za hlavu, aby boli kapustné hlavy biele a tvrdé. Špecializované úkony boli známe aj na zabezpečenie úrody zemiakov, zeleniny, strukovín a ovocných stromov. Na Štedrý večer sa na štedrovečerný stôl dávali všetky doma dopestované plody a semená rastlín. Na Hromnice sa varili dlhé cestoviny, ženy sa sánkovali a kĺzali, na fašiangy vyskakovali pri tanci a pili na ľan a konope. Bohatá úroda bola ústrednou témou vianočných a novoročných kolied a jarných vinšov.

akulturácia

akulturácia [lat.] — proces kultúrnych zmien, v ktorých kontakty medzi rôznymi kultúrami vedú postupne k získavaniu a osvojovaniu nových kultúrnych prvkov a vzorov jednej kultúry od inej alebo navzájom medzi nimi. Predpokladom akulturácie je spravidla dlhodobejšie spolužitie skupín s rozdielnou kultúrou, jej dôležitým katalyzátorom môžu byť vojny, obchodné kontakty, náboženské misie ap. Proces môže byť jedno-, dvoj- alebo viacsmerný, označovaný aj ako transkulturácia. Úzko súvisí s adaptáciou, asimiláciou, difúziou a i. Rozlišuje sa násilná a nenásilná akulturácia, ako aj akulturácia spôsobená modernou civilizáciou. Termín v tomto zmysle pôvodne používali kultúrni antropológovia, najmä americkí. V súčasnosti sa používa aj v širšom zmysle na označenie akéhokoľvek prenosu kultúry medzi skupinami vrátane generácií (v tomto prípade častejšie enkulturácia alebo socializácia).

almužna

almužna [gr. > nem.] — drobný peňažný alebo naturálny dar; prejav dobročinnosti voči žobrákom, telesne postihnutým, osobám s nízkym sociálnym postavením alebo voči postihnutým náhlym nešťastím (vyhorením, vytopením). V kresťanstve každý skutok milosrdenstva voči človeku vykonaný z lásky k Bohu. V islame jedna z piatich povinností moslima (→ zakát, → sadaka).

amulet

amulet [lat.] — predmet nosený spravidla na krku alebo zašitý v odeve. Pripisujú sa mu ochranné a iné blahodarné účinky, má chrániť pred zlými démonmi, upírmi, urieknutím, chorobami, zranením, nešťastím ap.

Nosenie amuletov je známe od praveku a bolo rozšírené vo všetkých kultúrach a stupňoch vývinu. Ich pôvod je spojený s ranými formami náboženstva, viera v amulety súvisí s mágiou a fetišizmom. Prvotné amulety boli prírodné predmetmi (kamienky, zvieracie zuby, mušle, kostičky ap.). Neskôr nadobudli esteticko-dekoratívnu funkciu, napr. v podobe šperku (gemy, kamey). Funkciu amuletu plnilo aj maľovanie tela a tetovanie. Na Slovensku sa ako amulety používali nielen medailóny s obrazom kresťanského svätca (→ agnusky, → škapuliar, → ruženec), predmety v tvare ochranných symbolov (srdce, kríž, znaky zvieratníka), ale aj texty zariekaní, hromový kameň a tzv. merindička, uzlík s rozličnými predmetmi, medzi ktorými boli posvätené bylinky, zrnká obilia, soľ, uhlík, minca ap. Amulety nosili prevažne ženy, a to buď stále, alebo pri významných príležitostiach. Viera v účinnosť amuletov pretrvala ojedinele až do súčasnosti. Podobnú funkciu plní aj talizman.

anonymita

anonymita [gr.] — stav zachovania tajomstva o mene osoby, autora, pôvodcu ap.; neudanie mena, bezmennosť;

1. etnogr. základný znak folklóru, v ktorom je tvorca folklórneho diela na rozdiel od iných umeleckých foriem neznámy, pretože v procese tradovania diela sa na jeho pretváraní zúčastňujú mnohí tvorcovia a interpreti, ba aj publikum;

2. v sociológii sa spolu s izoláciou a rozpadom kolektívnych pút a so zníženou sociálnou kontrolou chápe ako sprievodná črta rastúcej osobnej slobody a autonómie v modernej spoločnosti. Je príznačná pre život vo veľkomestských sídliskách s nedostatkom priestorov na združovanie. Anonymita sľúbená účastníkovi sociologického výskumu je zárukou, že počas výskumu zostane totožnosť účastníka (respondenta) neznáma, a to aj výskumníkovi.

aplikácia

aplikácia [lat.] —

1. uplatnenie, využitie teoretických poznatkov v praxi; prispôsobenie niečoho;

2. spôsob zdobenia, pri ktorom sa na podkladovú textíliu našíva (prípadne lepí, leptá, natavuje) vystrihnutý vzor z odlišného materiálu;

3. ozdoba (napr. nášivka) zhotovená týmto spôsobom zdobenia;

4. inform. → aplikačné programové vybavenie; → databázová aplikácia.

apotropajná mágia

apotropajná mágia [gr.] — komplex praktík, zákazov a materiálnych prostriedkov, ktorého cieľom je na princípe mágie ochrana pred zlými silami, čarami, démonmi, strigami, chorobami, prírodnými živlami a nešťastiami všetkých druhov.

Apotropajná mágia je založená na pravidlách správania, ktorých dodržiavanie má zabezpečiť ochranu človeka pred konkrétnymi alebo pred bližšie nešpecifikovanými zlými následkami (človek má vykročiť za dôležitým poslaním pravou nohou, nemá sa vracať z nastúpenej cesty, nemá ukazovať na hviezdu rukou a pod.). Niektoré zákazy platili len pre určité dni roka (na Nový rok sa nemá variť hydina, aby sa majetok nerozletel, na významné sviatky platil zákaz vstupu cudzej ženy do domu, aby bosorky nemohli škodiť, a pod.), viaceré praktiky sa viazali na určité životné situácie, napr. na graviditu, dojčenie, pracovné postupy, svadbu a pod. Najväčšiu skupinu praktík apotropajnej mágie predstavujú úkony zamerané na ochranu pred strigami. Realizovali sa pri významných životných situáciách, vo významných kalendárnych sviatkoch, ako aj pri pracovných aktivitách (napr. okiadzanie dymiacimi uhlíkmi, zaháňanie hlukom a pod.).

Súčasťou praktík apotropajnej mágie bolo použitie apotropajných predmetov, znakov, zariekaní a modlitieb. K najstarším apotropajným predmetom patria oheň, voda, zem, nerasty, soľ, chlieb, magické rastliny (napr. cesnak), ostré predmety, ako aj niektoré zvieratá alebo ich časti (perie, kosti, zuby, rohy), odev oblečený naruby, uzol a pod. Často sa používali sväteniny, najmä na ochranu pred nečistými silami (démon, revenant).

apotropajný znak

apotropajný znak [gr.] — znak, ktorému sa pripisuje schopnosť chrániť určitý objekt alebo priestor. Na Slovensku sa za apotropajný znak považoval kruh, kríž, svastika, solárny znak, päťramenná a šesťramenná hviezda.

apotropajon

apotropajon, gr. apotropaion — v ľudovom zvykosloví ochranný prostriedok proti negatívnym účinkom pôsobenia nadprirodzených síl, bytostí, ľudí, ktoré by mohli niekomu uškodiť (→ amulet).

areál

areál [lat.] —

1. ekol., geogr. územie osídlené jedincami určitého druhu alebo spoločenstva; priestor rozšírenia živočíšneho alebo rastlinného druhu či iného taxónu, prípadne spoločenstiev, tvorený množinou bodových nálezísk (lokalít). Hranice areálu sú vymedzené ekologickými podmienkami a historickým vývojom. Územie sa definuje bodmi, z ktorých každý je určený dostatočnou mierou zákonitosti výskytu študovaného materiálu (vylúčenie náhodného výskytu, preferencia údajov potvrdzujúcich úspešné rozmnožovanie), zemepisnými súradnicami (pri morských súradniciach aj vzdialenosťou od hladiny) a dátumom pozorovania.

Vznik areálu súvisí so vznikom príslušného taxónu a so všeobecnou tendenciou každého živého organizmu rozširovať sa na všetky strany z miesta svojho pôvodu. Druhy s rozsiahlym rozšírením, ktoré sa vyskytujú takmer na všetkých kontinentoch, sa nazývajú kozmopolity, druhy s malým úzko ohraničeným areálom, ktoré sa nevyskytujú v iných oblastiach zemského povrchu, sa nazývajú endemity. Základným typom areálu je areál druhov (z neho sa zostavujú areály vyšších taxónov). Veľkosť areálu je daná širokým komplexom faktorov (ekologickou valenciou, okolnosťami vzniku, vagilitou ap.), jeho hranice obmedzujú klimatické, pôdne, topografické a biotické faktory. V priebehu svojej existencie sa areál môže niekoľkokrát striedavo zväčšovať a zmenšovať. Obidva procesy súvisia predovšetkým so zmenami klímy (v súčasnosti k nim prispieva i antropogénny faktor).

Súvislý (kontinuitný alebo konjunktívny) areál predstavuje súvislú plochu rozšírenia, nesúvislý (disjunktívny) pozostáva z viacerých ohraničených plôch s medzerami (disjunkcie) alebo s prímesou menších areálov iných kvalít (exklávy, arely). Menšie časti areálu, oddelené a predsunuté na obvode, sú enklávy. Kozmopolitné areály zaberajú rozsiahle oblasti všetkých kontinentov, eurychórne sú rozšírené na celom kontinente, mezochórne iba na ich časti. Progresívny areál má tendenciu rozširovať sa, regresívny opačnú. Autochtónny areál súvisí s pôvodným rozšírením organizmov, alochtónny je umelý, spravidla podmienený človekom. Typologický areál má opakovanie kvalít a je vnútorne rovnorodý (viac ako 85 %), individuálny areál je neopakovateľný, len s prevahou istých kvalít;

2. etnogr. územie s výskytom určitého javu alebo súboru javov. Na rozdiel od regiónu zaberá väčšie územie, často bez ohľadu na etnické alebo politické hranice. Nemá centrum, jeho hranice sú dané prírodnými, ekonomickými, spoločenskými či kultúrnymi podmienkami, ako aj historickým vývinom. Historicky staré areály sú spravidla rozsiahle;

3. stav. v minulosti súvislá plocha pozemkov, ktorá slúžila na vyčíslenie pozemkovej dane. V súčasnosti rozsiahle územie s komplexom budov s rozličnými komplementárnymi funkciami, ktoré spolu slúžia na jediný, určitý účel. Napr. školský areál, kúpeľný areál (Kúpeľný ostrov v Piešťanoch), športový areál (areál zimných športov na Štrbskom Plese).

archaické piesňové druhy

archaické piesňové druhy — spevné druhy s jednoduchými nápevmi malého rozsahu. Sú prevažne recitatívneho charakteru. Prevládajú v nich nestrofické piesne, ale vyskytujú sa i päť- alebo šesťslabičné štvorveršia s pravidelným symetrickým rytmom. Tonálne patria k sekund- až kvinttonálnym štruktúram, časté sú jednoduché nápevy s opakovanými dvoj- až trojtónovými motívmi s mnohými regionálnymi variantmi. Viažu sa prevažne na kalendárny a rodinný obradový folklór (piesne pri vynášaní Moreny a prinášaní letečka, jurské a jánske piesne, koledy, svadobné nôty, pohrebné nariekania), ako aj na pastierske vyvolávania a prejavy detského folklóru.

Hoci vývoj európskej svetskej umelej piesne prebiehal od stredoveku (rytierske spevy – od 12. stor., piesne vagantov a minnesängrov, neskôr meštianske spevy), archaické piesňové druhy sú dodnes súčasťou folklóru.

ažúr

ažúr [fr.], ažúra, ažúrka —

1. vyšívaná prelamovaná výzdoba tkanín vyznačujúca sa medzerami medzi jednotlivými niťami. Na hotovej tkanine sa vytvára dodatočne tým, že sa vytiahne niekoľko osnovných alebo útkových nití a zaistí sa drobným stehom, čím vznikajú otvory tvoriace rôzne ozdobné ornamenty, pruhy, štvorce a pod. (→ ažúrovanie). Ažúr spevňuje okraje pred vystrapkaním a prevzdušňuje tkaninu. Na Slovensko prenikol do ľudovej výšivky na Záhorí, v okolí Myjavy, Trnavy, Bánoviec nad Bebravou, Topoľčian a Komárna koncom 19. stor., neskôr i na východné Slovensko;

2. druh tkaniny (resp. výzdoby tkanín), ktorý vzniká priamo pri tkaní pomocou vynechania niektorých osnovných alebo útkových nití, čím v tkanine vzniknú redšie miesta;

3. druh pleteniny (aj väzby pleteniny), ktorá vzniká následkom vyradenia niektorej ihly pletacieho stroja z činnosti, čím sa nevytvorí očko. Môže vzniknúť aj nežiaduci ažúr ako kaz pleteniny vo forme nevytvoreného alebo vypáraného očka v stĺpiku.

baba

baba

1. všeslovanský termín na označenie otcovej a matkinej matky. Pomocou predpôn pra-, prapra- slúži ako základ na slovné vyjadrenie ďalších vzostupných generácií predkov;

2. označenie niektorých mliečnych, vaječných, múčnych, zemiakových a mäsitých jedál alebo koláčov;

3. vankúš na pletenie paličkovaných čipiek.

babie leto

babie leto — obdobie suchého, málo veterného, slnečného a cez deň veľmi teplého počasia, ktoré sa vyskytuje v Európe najmä v 2. pol. septembra, niekedy aj v októbri. Spôsobuje ho rozsiahla anticyklóna, ktorá v jesennom období zotrváva nad str. a juhových. Európou. Epizóda babieho leta môže trvať niekoľko dní až týždňov a môže sa vyskytnúť v jednej sezóne aj viackrát za sebou. Patrí k poveternostným singularitám v ročnom priebehu počasia v str. Európe. Pôvodne sa babím letom (niekedy aj pradivo trpaslíkov, nite Panny Márie) nazývali poletujúce vlákna pavučiny s pavúkmi pri teplom jesennom počasí. V mnohých kultúrach sú pomenovania obdobia teplého jesenného počasia najčastejšie spojené s menom svätca, ktorý sa svätí v jeseni, napr. v Nemecku Michalovo leto, v Anglicku Lukášovo leto, v Amerike indiánske leto.

bábika

bábika — napodobňovacia hračka motivujúca detské predstavy spojené s prejavmi materstva a rodičovstva. Pravdepodobne známa už v prehistórii. V ľudovom prostredí na Slovensku sa zhotovovala z najjednoduchších materiálov jednoduchými technickými prostriedkami. K najobľúbenejším patrili handrové bábiky, ktoré v oblečení často naznačovali regionálne črty kroja. Drevené bábiky sa tvarovali z upravených samorastov, vyrezávali z tenších kmeňov, kolíkov, alebo sa vyrábali sériovo sústružením (Spišská Belá). Ako bábiky slúžili i drobné dekoratívne keramické figúrky (Pukanec). Deti na juhozáp. Slovensku si robili bábiky z navlhčených kukuričných listov.

bábka

bábka — hmotný objekt plastických tvarov alebo konkrétny predmet, vec, ktorou bábkoherec vytvára javiskovú postavu. Pohybovou animáciou a hovoreným slovom sa iluzívnymi alebo antiiluzívnymi postupmi premieňa na znak dramatickej postavy. Bábka môže byť trojrozmerná, plošná, tieňová, prstová alebo kombinovaná. Može byť ovládaná zhora (marioneta), zdola (maňuška, javajka, tyčová bábka), zozadu (čierne divadlo) a v priestore (totemová bábka, krošňová bábka).

Na Slovensku používali kočovní bábkari marionety ovládané zhora drôtom a niťami uviazanými na vahadle. Pohyby nôh, rúk, hlavy i úst bábok umožňovala ich kĺbová konštrukcia. Bábky si bábkari zhotovovali zväčša sami, ale hlavičky vyrezávali ľudoví rezbári (známy bol majster Ilčík z Piargu, František Brezňanský z Hodruše, Móric Foukal z Liskovej, Jozef Matušík z Rajca a i.; na objednávku ich však zhotovovali aj českí rezbári). S jedným súborom okolo 20 bábok dokázali bábkari zahrať až do 40 hier. Niektorí mali viacero súprav bábok rôznych veľkostí. Menšie (približne 40 cm) boli ľahšie, prenosné a vedel ich ovládať jeden bábkar, väčšie (80 – 120 cm) si vyžadovali javisko široké až do 4 m. Po 1912 sa k nám z Čiech dostali prvé sériové, tzv. Alšove bábky, neskôr bábky, ktoré vyrábali firmy Král, Münzberg, Storch a Troll. Hralo sa s nimi v rodinných a školských divadielkach a po 1918 v mnohých ochotníckych bábkarských súboroch. Deti si zhotovovali bábky napr. aj zo zemiakov alebo mali prstové bábky – maňušky. V ľudových vianočných bábkových hrách sa používali tyčové bábky, ktoré boli ovládané zospodu a konštruované len na pohyb v priestore.

V období 1950 – 60 vznikli profesionálne bábkové divadlá, do ktorých prešli (z obdobia ľudového a ochotníckeho bábkarstva, 2. pol. 19. stor. – 1950) marioneta a maňuška. S. V. Obrazcov priniesol nový typ bábky – javajku, ktorá sa používala najmä v 60. rokoch 20. stor. Profesionálne bábkové divadlo začalo postupne používať nové výrazové prostriedky (napr. masky), rozvinulo nové techniky bábok (napr. čierne divadlo, luminiscenčné divadlo), bábku manekýna, neskôr divadlo predmetu (objekt). Bábka začala ustupovať z javísk bábkových divadiel v 80. rokoch 20. stor., v súčasnosti ju často nahrádza samotný herec vo forme štylizovaného herectva ovplyvneného bábkovým divadlom. Bábka sa v súčasnosti chápe v širšom význame ako hrajúci objekt, ktorý môže mať figuratívnu i nefiguratívnu podobu. Funkcia bábky ako náhrady herca sa zmenila. Bábka v inscenácii funguje buď ako dramatická postava, alebo ako výtvarno-dramatický artefakt s viacerými funkciami a s rozličným vzájomným vzťahom herec – bábka/objekt.

bábkové divadlo

bábkové divadlo — špecifický druh divadelného umenia, v ktorom bábkoherec prostredníctvom hmotného objektu (bábka, predmet, ale aj tieň, svetlo, farba) vytvára umelecký obraz človeka a sveta. Je syntetickým umením využívajúcim výrazové prostriedky iných druhov umenia. Realizuje sa vykrytým (iluzívnym) alebo odkrytým (antiiluzívnym) vodením bábkok a objektov, ale aj striedaním obidvoch spôsobov. Prítomnosť živého herca alebo herca v maske v konfrontácii s neživým hmotným objektom vytvára nové vyjadrovacie prostriedky. Bábkové divadlo používa rôzne druhy bábok, techniku čierneho divadla a luminiscenčného divadla, masky, objekty ap. Má starú tradíciu predovšetkým v ázijských kultúrach (India, Indonézia, Cejlón, Čína, Japonsko, Thajsko, vo Vietname vodné bábkové divadlo).

Najstaršia zmienka o bábkach (nie však ešte o bábkovom divadle) v Európe pochádza z 1175 – 85 z kódexu Hortus deliciarum od abatiše Herrad z Hohenburgu. Bábky sa využívali ako zábavky potulných hercov. Použitie bábok ako hercov v bábkovom divadle, keď bábka predstavuje dramatickú postavu, pochádza z obdobia baroka. Koncom 16. stor. vznikali bábkové scény v Taliansku, odkiaľ sa rozšírili do Anglicka. Prvá stála scéna vznikla 1573 v Londýne. V jednotlivých krajinách má bábkové divadlo populárne bábkové typy (Polichinell, Mr. Punch, Pulcinella, Guignol, Petruška, Karagöz, Kasperl, Vitéz László, Kašpárek, Gašparko). Na Slovensku ho v stredoveku rozširovali potulní igrici, v cirkevných obradoch sa bábky používali v pašiových hrách.

Od 2. polovice 18. stor. účinkovali na Slovensku nemecké a rakúske kočovné spoločnosti, ktoré hrávali aj s bábkami (→ kočovní bábkari), v 1. polovici 19. stor. hrávala na Slovensku maďarská rodina Hinczovcov, od 2. polovice 19. stor. prichádzali českí a moravskí kočovní bábkari (Josef Dubský, Ignác Prášek, Vincent Vertheim, Antonín Maleček, Antonín Homolka a i.). Priekopníkom slovenského kočovného bábkového divadla bol Ján Stražan, ktorý začal vystupovať 1878, na rodinnú tradíciu nadviazal V. Stražan a 1945 aj jeho syn Jozef Stražan st. (→ Stražanovci). Od začiatku 20. stor. hrávali na slovenskom vidieku aj ďalší kočovní bábkari, o. i. z rodiny Anderlovcov: Eva Anderlová, neskôr aj jej manžel Michal Václav Anderle, Pavol Nosálek (*1885, †1971) s Karolom Kuníkom (*1884, †1957), neskôr bratia Anderlovci. Po 1918 prišla na Slovensko česká inteligencia, ktorá šírila bábkové divadlo v ochotníckych krúžkoch, spolkoch a združeniach. Bábkové divadelníctvo metodicky zastrešovalo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine, kde vychádzali aj texty bábkových hier.

Profesionálne bábkové divadlá vznikali na Slovensku po 1950 väčšinou z najlepších ochotníckych súborov v Žiline a v Nitre (1950, 1951), Bratislave (1957), Košiciach (1959) a Banskej Bystrici (1960). Agentúrne bábkové divadlá vznikali po 1980, súkromné po 1990 (Divadlo Piki Pezinok, Divadlo Neline, Teatro Tatro a i.). Po 2000 vzniklo niekoľko ďalších súkromných bábkových divadiel, z ktorých najvýznamnejšie je Dezorzovo lútkové divadlo, ktoré hrá súčasné pôvodné bábkové hry pre dospelých v posttradičnom štýle. Každý druhý rok sa uskutočňuje medzinárodný festival Bábkarská Bystrica a národná prehliadka slovenských profesionálnych súborov Bábková Žilina. Staré divadlo K. Spišáka v Nitre organizuje každý rok festival divadelných škôl a divadiel krajín V4 Stretnutie. Výchovu umeleckého dorastu zabezpečuje od 1989 Katedra bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave, ktorá pripravuje bábkohercov, režisérov, dramaturgov, scénografov a technológov bábkového divadla v študijnom programe Bábkarská tvorba. Významní pedagógovia: J. Mokoš, J. Uličiansky, E. Farkašová, Ida Hledíková (*1958), Mária Mikulová (*1951), Helena Čertíková (*1952), Andrej Pachinger (*1946), H. Cigánová, Peter Cigán (*1945), Pavel Uher (*1948), Marta Žuchová (*1942, †2009) a i.

bábovnica

bábovnica, bábovkáreň — hlboká hrnčiarska medená, kameninová, liatinová, plechová, smaltovaná alebo sklená forma na pečivo. Má okrúhly tvar, mierne kónické steny a ploché dno alebo, častejšie, v strede kužeľovitý výčnelok, ktorý zanecháva v koláči otvor.

bača

bača — hlavný pastier pri salašníckom chove oviec zodpovedný za hospodárenie na salaši. Najímal ho salašný spolok. Na veľkých salašoch mal aj zástupcu (podbača, polbača). Od baču sa vyžadovali organizačné schopnosti i znalosti pri spracovaní mlieka, liečení zvierat a niekedy i ľudí. Termín bača na označovanie hlavného pastiera oviec je rozšírený v celej oblasti Karpát i na Balkánskom polostrove.

bačovský riad

bačovský riad — súbor nádob a nástrojov používaných v tradičnom ovčiarstve, najmä pri spracúvaní ovčieho mlieka. Na manipuláciu s nadojeným mliekom sa používali geleta a odlievak, na získavanie syra putera a trepák, na tvarovanie syra veľká varecha a ozdobne vyrezávané formy. Na pitie žinčice slúžil črpák (na vodu menšia črpačka), na jej dopravu oboňa. Do výbavy baču patrili aj palice (napr. hákovitá kvakuľa na priťahovanie oviec) a valaška. Bačovský riad vyrábali pastieri (Orava, Považie, Liptov, okolie Zvolena, Gemer, Spiš) a debnári.

bakačín

bakačín [tur. > nem.] — pôvodne biela damasková tkanina s geometrickým vzorom (nazývaná aj → cvilich); v súčasnosti názov stredovekých a novovekých damaskových tkanín (nazývaných pôvodne barchan, barchet) zdobených farebnými, najčastejšie červenými alebo modrými preberanými pruhmi. Doklady o použití bakačínu na Slovensku sú zo 14. stor. (tabuľové maľby), prvá zmienka o výrobe je z 15. stor. (Košice).

baladická pieseň

baladická pieseň — pieseň s pochmúrnym až s tragickým obsahom náladovo blízka balade. Oproti balade v nej dejové zložky buď chýbajú úplne, alebo sú vyjadrené náznakovo. Tragickosť a konfliktnosť situácie sú stvárnené iba pomocou emocionálnych úvah a reflexií.

banícke obyčaje

banícke obyčajeetnogr. tradíciou ustálené spôsoby správania späté s prácou, s pracovným prostredím a s obradovými i so slávnostnými príležitosťami baníkov. Osobitné obrady a zvyky súviseli s pobytom pod zemou, napr. prosba o ochranu nadprirodzených bytostí, obete banským duchom, dodnes dodržiavané zákazy v bani kričať, pískať alebo zabiť niečo živé. Pred sfáraním a po vyfáraní sa baníci spoločne modlili, známe sú špeciálne modlitby za zachovanie zdravia a za šťastie pri hľadaní rudy, dodnes sa baníci zdravia baníckym pozdravom Zdar Boh. Rozšíreným zvykom v banskej oblasti bolo zvolávanie do práce banskou klopačkou. Osobité zvyky sa zaužívali pri otváraní a konečnom opustení bane, ako aj pri cirkevných sviatkoch a obradoch. Na veľké cirkevné sviatky baníci navštevovali kostoly v baníckych uniformách a so svietnikmi v ruke, veľkolepo sa slávil sviatok patróna bane, ktorého súčasťami boli slávnostný sprievod, sv. omša, banícka ofera a spoločná zábava. Banícka mládež združená v spolkoch dodržiavala pri zábavách a prijímaní nových členov zvykové normy sčasti obsiahnuté v písaných regulách (artikulách). V Banskej Štiavnici sa dodnes zachoval zvyk, že nových študentov Strednej priemyselnej školy baníckej (dnes Stredná priemyselná škola Samuela Mikovíniho) krstia na tzv. šachtág. Z podnetu poslucháčov Baníckej a lesníckej akadémie sa sformovali aj ďalšie zvyky, z ktorých najznámejší je tzv. banícky salamander — sprievod prezentujúci nielen banícke tradície, ale oživujúci aj známe udalosti a postavy mesta. Pôvodne sa konal pri pohreboch, neskôr na banícky sviatok, postupne sa k nemu pripájali aj ďalšie obyčajové prejavy banskoštiavnickej tradície.

banícky folklór

banícky folklór — folklórne prejavy tematicky a funkčne späté so životom a prácou baníkov. V oblasti s baníckymi tradíciami časť širšieho folklórneho repertoáru. Banícke piesne na Slovensku sú ľudové, zľudovené i umelé, ktoré sú vývinovo novšie, najstarší je zápis piesne Stávaj Hanzo hore... z 1791. Tematika ťažkej práce, obáv z nešťastia i zo smrti sa v nich prelína s ľúbostnou, sociálnou, satirickou i s humoristickou tematikou. Osobité sú hymnické a stavovské piesne. V slovesných žánroch sa banícke historky uchovali vo forme spomienkových a humoristických rozprávaní. Známe sú anekdoty s postavami Nácka a Hanzka. Povesti rozprávajú o vzniku banských miest, objavení rudných žíl, o šachtách, podzemných úkazoch a bytostiach (permoníkoch) ap. Súčasťou baníckeho folklóru sú aj banícke obyčaje, s ktorými súvisia špecifické ceremoniálne tance. V širšom význame dopĺňa banícky folklór ľudová výtvarná tvorba reprezentovaná figurálnym rezbárstvom (betlehemy, sakrálne plastiky), maľovaním prospektov k betlehemom, miniatúrami banských objektov a zariadení i vkladačkami do fliaš.

baranica

baranica — pokrývka hlavy z kožušiny (najčastejšie ovčej) s vlasom navrch podšitá teplou podšívkou alebo kožušinou. Na Slovensku mali staršie typy baranice homoľovitý tvar, novšie typy boli s viacdielnym okrúhlym dienkom a zhotovovali ich kožušníci.

barchetárstvo

barchetárstvo — textilné remeslo zaoberajúce sa výrobou barchetu. Prvá zmienka o tkaní barchetu na území Slovenska je v kráľovskom privilégiu košických tkáčov z 1411, ktorým sa Žigmund Luxemburský usiloval sústrediť celouhorskú výrobu barchetu do Košíc. Hoci Košice boli hlavným centrom barchetárstva, cech barchetárov vznikol 1498 aj vo Štvrtku na Ostrove. V dôsledku zníženia dopytu po barchete v 16. stor. barchetárstvo ako samostatné remeslo zaniklo.

barkovia

barkovia — etnografická skupina maďarského obyvateľstva na Slovensku v juž. Gemeri, hlavná časť žije na území Maďarska. Prvýkrát sa spomínajú v zápise z 1833. Názov barkovia je pravdepodobne odvodený z mena generála talianskeho pôvodu V. Barca, majiteľa 10. uhorského husárskeho pluku, ktorého odvodová oblasť zahŕňala územie barkov. Väčšina príslušníkov skupiny považuje názov barkovia za hanlivý.

batik

batik [malajsky] — spôsob výzdoby tkaniny cieľavedomým zamedzením jej úplného zafarbenia. Ako technika nepriamej tlače tkanín spočíva v pokrývaní tkaniny tekutým (roztaveným) voskom alebo inou nepriepustnou substanciou v určitom dekoratívnom motíve, ktorá po zafarbení tkaniny neprijme farbu. Pri voskovom batiku sa na tkaninu nakreslí voskom vzor, ktorý si po zafarbení a odstránení vosku zachová pôvodnú farbu podkladu. Pri viazanom a šitom batiku sa vzor vytvorí zošitím, zviazaním poskladanej tkaniny alebo zašitím, zaviazaním napr. kamienkov alebo fazuliek do jej záhybov a následným zafarbením.

Technika batiku pochádza z Jávy, neskôr sa rozšírila do ďalších oblastí Indonézie, Číny, Japonska, Indie a Afriky. Do Európy sa dostala prostredníctvom holandských cestovateľov v 18. stor. V slovenskej tradičnej kultúre sa voskový batik používal pri tvorbe kraslíc, viazaný batik pri zdobení záster farbených indigom (Zázrivá, okolie Piešťan).

Bednárik, Rudolf

Bednárik, Rudolf, 17. 11. 1903 Nové Mesto nad Váhom – 25. 9. 1975 Bratislava — slovenský etnológ. R. 1951 – 73 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1965 profesor, 1968 DrSc. V rozsiahlej a veľmi rôznorodej bádateľskej a publikačnej činnosti sa venoval ľudovému staviteľstvu a bývaniu, ľudovému výtvarnému umeniu, ľudovým zvykom, zamestnaniu, ako aj Slovákom v zahraničí. Jeho dielo je osobitým dokladom dôležitej etapy vývinu a formovania slovenskej etnológie. Publikoval 18 knižných monografií, napr. Duchovná a hmotná kultúra slovenského ľudu (In: Slovenská vlastiveda, 1943), Ľudové náhrobníky na Slovensku (1949), Maľované ohništia v oblasti Malých Karpát (1956), Slováci v Juhoslávii (1964), Ľudové staviteľstvo na Kysuciach (1967), Cintoríny na Slovensku (1972), a vyše 70 odborných štúdií a článkov. Podieľal sa na výchove celej generácie slovenských etnológov.

Benža, Mojmír

Benža, Mojmír, 25. 4. 1941 Senica — slovenský etnológ. R. 1964 – 80 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu, 1980 – 2012 vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV. Zaoberal sa materiálnou kultúrou a etnokartografiou so zameraním na slovanské krajiny. Podieľal sa na najvýznamnejších projektoch slovenskej etnológie – na expozíciách Slovenského národného múzea v Martine, Etnografickom atlase Slovenska (1990), Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska (1995) a Atlase tradičnej kultúry slovenských menšín v str. a juž. Európe (2006).

betlehemská hra

betlehemská hra, jasličková hra, pastierska hra — ľudová hra o narodení Ježiša Krista. Patrí k obľúbeným veršovaným hrám ľudového divadla stredoeurópskych národov. Dejovo sa pridržiava biblickej predlohy: anjel prebúdza pastierov a zvestuje im narodenie Pána. Odoberú sa k jasliam obdarovať a spevom kolied i tancom osláviť Vykupiteľa. V slovenských variantoch je príbeh výrazne obohatený reáliami valašského a zbojníckeho života. Do hry je začlenená kultová maska Dedka, predvádzanie má obradovú formu obchôdzky s vinšovaním zdravia a prosperity. Betlehemská hra neobsahuje dramatický konflikt, má veseloherný ráz založený na kontraste liturgickej vznešenosti a ľudovej prostoty. Vznikla na podklade stredovekých vianočných mystérií a školských divadelných predstavení v kultúrnom kontexte obradov zimného slnovratu.

brány

brány

1. poľnohospodárske náradie, ktoré sa používa na kyprenie a urovnávanie povrchu pôdy, na rozrúšanie pôdneho prísušku, na ničenie burín a zaprávanie hnojív a semien do pôdy, ale aj na prerieďovanie príliš hustých porastov. Hĺbka bránenia sa pohybuje do 4 – 8 cm, výnimočne do 12 – 25 cm (radličkové brány). Brány obrábajú pôdu samostatne, v súprave s inými náradiami, alebo sú súčasťou kombinátora. Vhodnejšie je použitie brán v súprave, resp. v kombinátore (na lepšie využitie ťahovej sily energetických prostriedkov, znížené škodlivé zhutňovanie, zlepšovanie akosti obrábania pôdy).

Existuje viacero typov a druhov brán rozličnej konštrukcie. Ich pracovné časti môžu byť nepohyblivé (najznámejšie sú klince upevnené na nepohyblivom ráme; pracovné časti sa pri práci pohybujú súčasne s rámom v smere jazdy), pohyblivé (na ráme sú uchytené pohyblivé tanierové brány; pracovné časti okrem pohybu v smere jazdy vykonávajú súčasne s rámom aj ďalší pohyb v dôsledku styku s pôdou) a poháňané od vývodového hriadeľa traktora (kývavé alebo rotačné brány), keď pracovné časti okrem pohybu v smere ťahovej sily vykonávajú ešte ďalší nútený pohyb. Podľa konštrukcie sa rozoznávajú ľahké, stredné a ťažké brány. Podľa druhu a tvaru pracovných častí sa brány delia na klincové (na pevný rám sú pripevnené klince rôzneho tvaru), sieťové (majú ľahkú bezrámovú konštrukciu, jednotlivé klince sú kĺbovo spojené do tvaru siete, veľmi dobre kopírujú povrch poľa), radličkové (ich rám je pevne spojený s pracovnými časťami v tvare kypriacich radličiek), prútové (burinové; na pevný vysoko položený rám sú pripojené dlhé pružné prúty vo dvoch alebo viacerých radoch), tanierové (súprava tanierov je nasadená na spoločnom hriadeli, ktorý sa otáča ako celok vzhľadom na rám, alebo sa môže pasívne otáčať každý tanier), pružinové (na pevnom ráme sú pripevnené pružinové stĺpiky zakončené kypriacimi radličkami, ktoré pôdu dobre premiešajú a kypria do hĺbky 12 cm), rotačné (klince majú pevne uchytené na kruhovom ráme mierne odklonenom od horizontálnej roviny, ktorý sa pri styku klincov s pôdou otáča; používajú sa na rozdrobenie pôdy po orbe), hviezdicové (na spoločnom hriadeli majú otočne uložené súpravy liatinových hviezdic; používajú sa na drobenie a štiepenie hrúd) a kmitavé (nosník brány s pevnými zvislými klincami sa uvádza do kmitavého pohybu kolmo na smer jazdy a súčasne sa pohybuje v smere jazdy traktora, výsledný pohyb má tvar sínusoidy, pôdu veľmi dobre drobia a rovnomerne prekyprujú, pracujú do hĺbky až 17 cm).

Na Slovensku sa brány používali od stredoveku ako nevyhnutné kultivačné náradie po zavedení pluhu v 12. a 13. stor. Drevený rám zhotovovali sami roľníci, železné zuby (klince) dedinskí kováči. V tejto podobe sa brány uchovali až do 50. rokov 20. stor. Celoželezné brány továrenskej výroby sa začali všeobecne používať až po kolektivizácii poľnohospodárstva;

2. názov svadobného koláča na záp. Slovensku, tvarom sa podobal poľnohospodárskemu náradiu.

calta

calta

1. ľudový názov koláča. Calta sa piekla najmä na Vianoce, Veľkú noc, krstiny a svadbu v oblasti západného Slovenska. Svadobná calta mala veľké rozmery a bola zdobená pletencami cesta;

2. ľudový názov ženského účesu v južných regiónoch stredného Slovenska.

cedidlo

cedidlo

1. zariadenie na oddelenie tuhých látok z kvapaliny cedením, prípadne filtráciou. Nádoba s perforovaným dnom alebo filtračný článok z drôtenej sieťky. Dno (resp. sieťka) je pokryté filtračným materiálom (tkanivo alebo porézny materiál). Pôsobením vákua, pretlaku, prípadne gravitačnej sily sa kvapalina pretlačí cez filtračný materiál, kým tuhé látky sa na ňom zachytia;

2. v minulosti na Slovensku náčinie z plátna na cedenie kravského mlieka alebo z vlny na cedenie ovčieho mlieka;

3. veľká kapsa z bieleho súkna. Skladá sa z vlastnej kapsy (asi 65 x 80 cm), zo zdobeného príklopu so strapcami a z trakov. Slúžila na nosenie stravy a jahniat i na uskladnenie šatstva.

čemer

čemer — v ľudovom liečiteľstve predstava choroby spôsobenej stravou skonzumovanou v nadmernom množstve alebo s veľkou chuťou. Príznakmi sú celková únava, zívanie, bolesti hlavy, nevoľnosť žalúdka a pod. Hrčky následne zhustnutej krvi spôsobujú opuchliny na zápästí, príp. na chrbte. Liečenie sa uskutočňovalo ich rozotieraním. Ešte v 18. stor. sa čemer považoval za chorobu aj v odbornej medicíne. Touto tzv. uhorskou chorobou sa zaoberal bratislavský lekár Ján Teofil Windisch (*1689, †1723) v dizertácii De languore Pannonico, v ktorej pri liečení propaguje niektoré ľudové praktiky, napr. používanie čemerice.

čepček

čepček

1. tradičná plátenná pokrývka hlavy dievčat i chlapcov do veku troch – štyroch rokov. Má jednoduchý strih, uväzuje sa pod bradou. Najdekoratívnejší bol čepček na krst s červenou výzdobou, ktorá mala pôvodne magickú ochrannú funkciu. Od 2. polovice 20. stor. sa používajú aj čepčeky z pleteniny;

2. klobúčik, kápka — zvyšok blany z plodového obalu, ktorý zostal prilepený na hlave novorodenca (na tele sa nazýval košieľka), po usušení sa starostlivo uchovával a slúžil ako talizman (niekedy sa aj požičiaval). Podľa povier malo mať také dieťa šťastný život (narodiť sa s čepčekom znamenalo šťastie; mať dobrý osud, dobrý život), príp. schopnosť liečiť.

čereň

čereň, čerenec, dražiak, dzvihak, križiak — štvorcová sieť na lov rýb (rozmery 1 x 1 m až 4 x 4 m). Je upevnená na drevených oblúkoch a ručne alebo pomocou páky sa spúšťa do vody. Používa sa na lov z brehu alebo z člna na riekach, ale aj na stojatých vodách. V ľudovej kultúre bol čereň známy na celom území Slovenska.

černokňažník

černokňažník, chmurnik, planetnik, veterník — podľa ľudových poverových predstáv mužská démonická bytosť, ktorá môže riadiť prírodné živly a ovplyvňovať počasie.

Najčastejšie mal podobu čierneho mnícha v dlhom rúchu a s čiernou knihou, drobného človiečika so širokým klobúkom alebo chudého človeka s krížom cez nos. Jedol iba vajcia od čiernej sliepky a pil mlieko od čiernej kravy. Príbytok, v ktorom ho týmto obdarovali, bol chránený pred bleskom. Lietal v oblakoch na drakovi, pomocou ktorého ovládal ťažké mraky, vyvolával búrku a krupobitie, niekedy mal aj charakter bosoráka ovládajúceho čiernu mágiu.

Postava černokňažníka je hojne zastúpená v ľudových rozprávkach, kde najčastejšie zosobňuje sily zla, okrem čarovania však vedel nájsť aj vzácne rudy.

čierny riad

čierny riad, zadymovaný riad — tmavosivo až čierno zafarbená keramika bez úpravy črepu. Pri vypaľovaní sa používa drevo bohaté na sadze, najmä vlhké brezové. Pred skončením pálenia sa do výhrevných otvorov pece nahrnú uhlíky a nezhorené drevo a otvory sa utesnia hlinou premiešanou so slamou. Pevne uzavretá pec sa nechá stáť 1 – 2 dni a vplyvom plynov vznikajúcich v peci získa črep čierne zafarbenie. Dekor sa vytvára trením hladkým kameňom alebo vyškrabovaním ostrým kameňom.

Čierny riad (hrnce na odkladanie potravín, mliečniky, džbány, trojnožky) sa na potreby vidieka vyrábal od 18. stor. do prvej štvrtiny 20. stor. v hrnčiarskych strediskách (Brehy, Pozdišovce, Veľké Leváre, Modra a Komárno, kde bol v roku 1718 založený aj cech).

čln

čln — menší vodný dopravný prostriedok. V užšom význame otvorené plavidlo (loďka) bez paluby (→ kanoe), polokryté (→ kajak) alebo kryté (s jednou palubou, napr. vlečné alebo tlačné člny, menšie plachetnice) väčšinou bez nadstavieb. Môže byť bez pohonu (pohybuje sa pomocou vesiel, pádiel alebo odpichovaním dlhou palicou, v minulosti aj vlečením z brehu zvieracou alebo ľudskou silou) alebo sa pohybuje pomocou plachty, príp. s vlastným pohonom (motorový čln). V širšom význame plavidlo so špeciálnym určením (→ hasičský čln, → záchranný čln, rybársky čln) alebo menšie vojenské plavidlo (→ bojový čln). V riečnej nákladnej doprave sa tlačné alebo vlečné člny spájajú do súlodia, ktoré je ťahané, príp. tlačené remorkérom.

člnok

člnok

1. malý čln;

2. v botanike carina – dva dolné zrastené alebo spojené korunné lupienky v súmernej korune kvetov čeľade bôbovité;

3. text. puzdro člnkovitého tvaru, v ktorom je uložená cievka s navinutou útkovou niťou. Člnkom sa na krosnách zanáša útok do zivy, vytvorenej z osnovných nití. Na Slovensku sa v ľudovom tkáčstve používali člnky vyrobené z tvrdého dreva, často odľahčené tým, že boli bez dna. Tkáči si člnky často zdobili rytím alebo vruborezom.

črpák

črpák — drevená nádoba s uchom a so vsadeným dnom, v tradičnom ovčiarstve súčasť bačovského riadu. Používali ju pastieri v Karpatoch a na Balkáne na salašoch na pitie žinčice a mlieka, ako aj na odmeriavanie množstva tekutiny. Na Slovensku majú črpáky typické konštrukčné znaky, ktoré sa odlišujú od črpákov v iných oblastiach; existujú tri hlavné typy (východoslovenský, severoslovenský, stredoslovenský) s mnohými variantmi líšiace sa konštrukciou, a to najmä spôsobom spojenia ucha s nádobou, tvarom i dekorom.

dcéra

dcéra — ženský potomok rodičov. Na Slovensku v tradičnej patriarchálnej rodine vychovávaná na vydaj, na majetok mala právo ako prirodzená dedička len v rodine so samými dcérami. V súčasnosti sú si synovia a dcéry v rodine rovní. Z obyčajového práva pretrvala príprava výbavy pre dcéru, na vidieku usídlenie mladomanželov v rodine muža. Všeobecne sa traduje patriarchálny úzus preberania manželovho priezviska ženou sobášom.

dedičný majetok

dedičný majetok — podľa obyčajového práva (v nadväznosti na rodové zriadenie) rodinné vlastníctvo nehnuteľností, resp. i hnuteľností, postupované z predkov na potomkov. Dedičný majetok nepatril jednotlivcovi, ktorý bol jeho zákonným vlastníkom, ale celému rodinnému spoločenstvu. Pri deľbe sa dedičný majetok delil medzi všetkých potomkov, pokrvných príbuzných (do 20. stor. iba synov). S dedičným majetkom obyčajne splynul aj nadobudnutý majetok (prikúpená alebo vyklčovaná pôda, nové stavby, inventár a pod.).

dedinské spoločenstvo

dedinské spoločenstvo — skupina pozemkových a domových vlastníkov, ktorí sa narodili a žijú v jednej obci. Sú spojení susedskými a príbuzenskými vzťahmi v dedine a chotári, dodržiavajú pravidlá sociálnej komunikácie (navzájom sa poznať, tolerovať sa, na verejnosti mať v úcte odlišné zvyklosti suseda). Vzájomná kooperácia vytvorila spolužitie v stavovsky, konfesionálne i etnicky zmiešaných dedinských spoločenstvách. Kultivovaním a dodržiavaním noriem vyplývajúcich z právnych, majetkových, pracovných, rodinných a kalendárnych obyčají vznikal pocit spolupatričnosti a vytváral sa tzv. suicentrizmus obyvateľov obce. Prejavoval sa zvýrazňovaním pozitívnych a utajovaním negatívnych stránok obce, hrdosťou smerom dovnútra i navonok pred príslušníkmi okolitých dedín a zároveň mobilizujúcim prvkom, ktorý podnecoval príslušníkov dedinského spoločenstva do činov, ktoré boli prospešné pre celú obec. Slabnúť začal v 2. polovici 20. stor. pri zužovaní významu obecnej samosprávy, kolektivizácii poľnohospodárstva, ako aj pri pracovnej a sobášnej migrácii.