abolícia [lat.] — odstránenie, zrušenie;

1. politol. zrušenie otroctva (→ abolicionizmus);

2. práv. jedna z foriem a účinkov udelenia amnestie alebo individuálnej milosti hlavou štátu; príkaz hlavy štátu orgánom činným v trestnom konaní, aby sa pri určitom trestnom čine nezačínalo trestné konanie alebo aby sa v ňom nepokračovalo a trestné stíhanie bolo zastavené.

agraciácia [lat.] — jedna z foriem a účinkov udelenia amnestie alebo milosti hlavou štátu; príkaz hlavy štátu príslušným súdnym orgánom, aby v jeho mene odpustili alebo zmiernili právoplatne uložený trest v trestnom konaní za trestný čin.

akcidentálie právneho úkonu — náhodné zložky právneho úkonu; môžu, a nemusia dopĺňať podstatné zložky právneho úkonu a pravidelné zložky právneho úkonu. Najčastejším reprezentantom akcidentálií právneho úkonu je podmienka. Vznik, zmenu alebo zánik práva či povinnosti možno spájať s existenciou určitej podmienky viažucej účinky právneho úkonu na nejakú neistú skutočnosť, o ktorej v čase, keď sa právny úkon urobil, účastníci nevedeli, či alebo kedy v budúcnosti nastane, prípadne či v minulosti nastala. Podmienka je odkladacia (suspenzívna), ak od jej splnenia závisí, či nastanú právne následky právneho úkonu, a rozväzovacia, zrušovacia (rezolutívna), ak od jej splnenia závisí, či právne následky, ktoré už nastali, pominú.

akt [lat.] —

1. úkon, konanie; čin;

2. div. → dejstvo;

3. práv. → právny akt

4. výtv. pôvodne označenie nahého ľudského modelu, ktorý pózoval v pôsobivom pohybe (actus) alebo v postoji. Neskôr sa termín preniesol na štúdiu aktu, predovšetkým kreslenú. Od 19. stor. termín označuje zobrazenie nahého ľudského tela (ženského, mužského alebo detského); polakt je zobrazenie nahého tela po pás. Akty sa nachádzajú na neskoropaleolitických skalných maľbách, maľbách starovekého Orientu, Ďalekého východu a predkolumbovskej Ameriky. V antike bola pre ľudské telo po prvýkrát vytvorená teória proporčného kánonu, ktorý bol v stredoveku nahradený schémou nahosti nerozlišujúcej pohlavie. Akty sa vyskytovali len tam, kde to téma priamo vyžadovala (napr. výjavy z raja, Adam a Eva, Kristov krst, Ukrižovanie, Posledný súd ap.). Nový figurálny kánon, ktorý ovplyvnil manieristické umenie 16. stor. (Parmigianino, Tintoretto, El Greco), vytvoril Michelangelo Buonarroti. Návrat k prirodzenosti ľudskej postavy dosiahli bratia A. a A. Carracciovci, ktorí vytvorili novú tradíciu siahajúcu cez barok a akademizmus až po 19. stor. Proti klasicistickej idealizácii aktu vzniklo opticko-zmyslové chápanie vrcholiace v erotických obrazoch francúzskeho rokoka (F. Boucher). Nahota, ktorá už nie je viazaná na mytologický alebo na historický námet, sa vyskytuje u E. Maneta (Raňajky v tráve, 1863; Olympia, 1863). V umení 20. stor. je akt nositeľom výtvarných tendencií umeleckých názorov (H. Matisse, A. Modigliani).

amnestia [gr.] — oprávnenie prislúchajúce obyčajne hlave štátu udeliť hromadnú milosť obvineným, obžalovaným i odsúdeným páchateľom trestnej činnosti. V individuálnom prípade má právo udeliť individuálnu milosť. Amnestia aj individuálna milosť sa realizujú formou a účinkami abolície alebo agraciácie alebo rehabilitácie na základe žiadosti, podnetu alebo aj iniciatívy hlavy štátu. Amnestia môže kumulovať účinky abolície, agraciácie a rehabilitácie, kým individuálna milosť sa realizuje iba prostredníctvom niektorej z nich.

anarchia [gr.] — bezvládie spôsobené neefektívnosťou alebo neexistenciou verejnej autority integrujúcej spoločnosť pomocou všeobecných záväzných noriem a riadneho postihu v prípade ich nerešpektovania. Pomenovanie anarchia pochádza z gréckeho výrazu archein označujúceho vládu podľa pravidiel a obsahujúceho spoločný kmeň názvov rôznych foriem vlády, napríklad monarchie, oligarchie.

Anarchia predstavuje aj neexistenciu všeobecných platných pravidiel označovanú v niektorých prípadoch aj termínom anómia, ktorý do sociológie zaviedol É. Durkheim. Anómia je podľa neho charakteristickým prejavom honby za ziskom, ak spoločnosť nekladie nijaké účinné prekážky nenásytnej túžbe po bohatstve, prestíži a moci. Anarchia znamená absolútnu slobodu pre každého jednotlivca a z toho vyplývajúce spoločenské konflikty, svojvôľu a rozpad spoločenského života a komunity. Spoločnosť však nemôže existovať v podmienkach absolútnej slobody každého jej člena, kde je všetko dovolené a nič nie je zakázané. Deklarácia práv človeka a občana (1789) stanovila, že sloboda znamená možnosť robiť všetko, čo neškodí druhému. Výkon prirodzených práv každého človeka nemá mať medze, iba také, ktoré zabezpečujú ostatným členom spoločnosti tie isté práva.

anglo-americké právo, anglosaský právny systém — jeden z veľkých právnych systémov sveta. Anglo-americké právo vzniklo v Anglicku a označuje sa ako common law (všeobecné právo). Okrem Anglicka, Walesu a Severného Írska platí právo založené na princípoch anglo-amerického právneho systému najmä v USA, Austrálii, Kanade (s výnimkou Quebecu) a iných krajinách britského Spoločenstva národov. Anglo-americké právo je systémom sudcovského práva nazývaného aj case law (prípadové právo), lebo zásady systému spočívajú v riešení konkrétnych vecí súdmi. Základným prameňom práva v anglo-americkom právnom systéme je sudcovské právo (judge-made-law, case law), ďalšie pramene sú: zákonné právo (statute law, legislation, enacted law), obyčajové právo (custom) a právna literatúra (legal writings). Základnú koncepciu tvorby práva predstavuje sudcovská tvorba práva, a nie tvorba práva formou zákonov a iných normatívnych aktov parlamentu, vlády či iných orgánov legislatívy. Anglo-americké právo je právom praxe. V centre právneho systému a prameňov práva je súdny precedens. Má všeobecne záväzné účinky porovnateľné s účinkami zákona v ktoromkoľvek európskom kontinentálnom právnom systéme. V USA i v Spojenom kráľovstve prijímajú najvyššie štátne orgány aj celý rad zákonov i nariadení (statute law, legislation), ktoré však nadobúdajú skutočný právny význam až pri ich aplikácii súdmi alebo orgánmi štátnej správy. Je preto pochopiteľné, že anglo-americká teória i prax zreteľne rozlišujú medzi deklarovaným právom a aplikovaným právom, medzi právom v oficiálnej zbierke zákonov (law in books) a živým, skutočným právom judikovaným súdmi (law in action). Špecifikom anglo-amerického práva sú aj niektoré jeho právne inštitúty ako trust, tort a i.

Vývoj anglického práva a sprostredkovane anglo-amerického práva sa odvíja od dobytia Anglicka Normanmi (1066). Sprievodným javom centralizácie novej štátnej moci bolo formovanie práva, ktoré postupne vytlačilo a nahradilo dovtedajšie partikulárne právne obyčaje a systém práva uplatňovaný miestnymi súdmi. Nové právo aplikovali kráľovské súdy spočiatku iba na verejnoprávne veci ústavného a správneho práva dotýkajúce sa záujmov koruny. Postupne sa však ich vecná a osobná kompetencia rozšírila aj o riešenie súkromnoprávnych sporov, čím kráľovské súdy nadobudli charakter súdov všeobecného práva, práva common law. Existencia common law však nevylučovala uplatnenie právomoci panovníka ako vykonávateľa spravodlivosti. Ľudia sa dovolávali najmä spravodlivosti proti rozhodnutiam kráľovských súdov aplikujúcich common law. Kráľ zveril rozhodovanie týchto prípadov lordovi vysokému kancelárovi (Lord High Chancellor). Na základe súdnych rozhodnutí lorda vysokého kancelára sa od 14. až do začiatku 17. stor. formoval popri common law nový systém právnych noriem (equity; → ekvitálne právo) a sústava súdov, ktoré ho aplikovali (kancelársky súd a ďalšie súdy equity). R. 1873 – 75 sa súdnictvo zjednocovalo, ale rozdiely medzi obidvoma systémami sa v Spojenom kráľovstve zachovali až do súčasnosti.

Dôležitým reprezentantom anglo-amerického práva a anglo-americkej právnej kultúry je právo USA. Základné podmienky vývoja amerického práva boli vytvorené po prijatí Deklarácie nezávislosti USA (1776) a ratifikácii ústavy požadovanou väčšinou členských štátov únie (jún 1788), ako aj po inaugurácii prvého prezidenta G. Washingtona v apríli 1789. Dôraznému nástupu anglického systému práva spočiatku bránilo niekoľko prekážok, najmä sklamanie z anglickej justície koloniálneho obdobia a nedostatok vzdelaných právnikov. Revolúcia v USA určitým spôsobom zastavila pôsobenie či preberanie anglického práva so zreteľom na protibritské nálady. Vznikli aj pokusy formovať americké právo podľa tradícií rímskeho práva a preberať jednotlivé časti francúzskeho práva. O definitívnom víťazstve anglickej právnej tradície a nástupe anglo-amerického systému rozhodol najmä prudký industrializačný vývoj v 19. stor., na ktorý dynamicky odpovedalo aj právo. Reagovalo anglickými, a nie kontinentálno-európskymi spôsobmi riešenia konkrétnych vzťahov a konfliktov. Právne modely spoločenských vzťahov začali v rozhodujúcej miere vytvárať súdy a právnu prax, a nie legislatívne orgány a abstraktné predstavy o práve. Americký právny systém pritom výrazne ovplyvnili známe anglické právne idey: pojem vlády práva (rule of law), a nie vlády ľudí; myšlienka, že dodržiavanie zákonnosti a ústavnosti štátnou mocou je predmetom súdnej kontroly (judicial review); tradícia precedensu, podľa ktorej je neskoršie rozhodnutie založené na skoršom rozhodnutí. Bola zavedená aj kontradiktórnosť súdneho konania, ktorá sa začína na návrh procesnej strany (žalobcu) a v ktorej sudca plní skôr úlohu nestranného rozhodcu.

anglosaský právny systém → anglo-americké právo

aplikácia práva — osobitná forma realizácie práva uskutočňovaná orgánmi verejnej moci, spočívajúca v uplatňovaní platného práva na konkrétnu situáciu a subjekty práva. Pri aplikácii práva orgány verejnej moci so správnou, s kontrolnou a justičnou právomocou po zistení skutkového stavu vecí a právnej kvalifikácii vydávajú individuálne právne akty na základe normatívnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa podľa právomoci orgánov verejnej moci, ktoré ich vydávajú, delia na: rozhodnutie sporu, uloženie trestu (ochranného opatrenia) a správne akty vrátane aktov kontroly, dozoru a dohľadu. Vydávanie individuálnych právnych aktov v aplikácii práva sa uskutočňuje spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Proces aplikácie práva je procesným právom upravený postup orgánov verejnej moci pri konaní, dokazovaní, rozhodovaní, preskúmavaní a výkone ich rozhodnutí, prípadne aj pri výkone rozhodnutí iných štátnych orgánov. Proces aplikácie práva je u nás v zásade dvojinštančný a uskutočňuje sa konaním na prvom stupni a v prípade uplatnenia opravného prostriedku a preskúmavacieho odvolacieho konania aj na druhom stupni.

aproximácia práva — približovanie, zlaďovanie práva jednotlivých krajín so smernicami, nariadeniami a odporúčaniami Európskej únie vrátane dohovorov Rady Európy. Predpokladá prípravu nových a novelizáciu existujúcich zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj vytváranie sústavy príslušných organizačných a administratívnych inštitúcií (štruktúr) zabezpečujúcich realizáciu a ďalší vývoj aproximovaného práva.

V Slovenskej republike úlohy aproximácie práva vychádzali z procesu integrácie Slovenska do Európskej únie (zavŕšeného vstupom SR do Európskej únie 2004) na základe Európskej dohody o pridružení medzi SR a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi (1995). Komplexný program aproximácie národných právnych systémov krajín pridružených k Európskej únii vrátane SR obsahoval dokument Biela kniha. Príprava asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu Únie (1995). Od všetkých asociovaných krajín strednej a východnej Európy sa očakávalo vypracovanie vlastného, národného programu realizácie programu tohto dokumentu. Z Európskej dohody o pridružení SR s Európskymi spoločenstvami vyplývala pre slovenský právny systém požiadavka aproximácie najmä v oblasti slovenského colného práva, práva obchodných spoločností, bankového práva, finančného a daňového práva, práva duševného vlastníctva, ochrany zdravia a života ľudí, ochrany spotrebiteľa, ochrany zvierat a rastlín, technických noriem, práva ochrany a tvorby životného prostredia vrátane predpisov o jadrovej energii. Zlučiteľnosť návrhov právnych predpisov s právom Európskej únie sa v legislatívnom procese overovala prostredníctvom tzv. doložky zlučiteľnosti.

arbitráž [lat. > fr.] —

1. ekon. operácia zahŕňajúca súčasne nákup i predaj aktív (napr. komodity alebo meny) na dvoch alebo na viacerých trhoch, vyznačujúca sa cenovými rozdielmi alebo inými nezrovnalosťami. Arbitražér sa snaží vyťažiť z cenových rozdielov zisk. V dôsledku takého správania sú ziskové príležitosti zmenšované a neskôr eliminované. Arbitráž s cennými papiermi sa vyznačuje využívaním kurzov súčasným nákupom a predajom cenných papierov na rozličných burzách na docielenie zisku. Arbitráž so zlatom a s drahými kovmi je podmienená fungovaním trhov zlata a zákonnými úpravami obchodovania so zlatom a s drahými kovmi v jednotlivých krajinách; princípom je využívanie cenových rozdielov zlata a drahých kovov na rozdielnych trhoch. Burzová arbitráž je využívanie cenových rozdielov burzovým predajom alebo nákupom, prípadne predajom aj nákupom devíz alebo tovaru súčasne na rôznych burzách s cieľom dosiahnuť zisk. Cenová arbitráž vychádza z cenového rozdielu určitého tovaru v tom istom čase na dvoch rozličných trhoch; jej účelom je nákup na lacnejšom a predaj na drahšom trhu. Účelom devízovej arbitráže je čo najlacnejšie nakúpiť devízy na denné platby do zahraničia a čo najlepšie ich predať. Banky, v ktorých sa sústreďuje ponuka a dopyt ich klientov, hľadajú trhy na najvýhodnejšie nákupné a predajné operácie za najvýhodnejšie kurzy. Kurzové pohyby sledujú a vyrovnávajú ceduľové (emisné) banky a v prípade potreby vykonávajú i arbitráže, aby zaisťovali stabilitu kurzu svojej meny a jeho vyrovnanosť na určitej úrovni na rozličných trhoch, teda nie s cieľom zisku. Diferenčná (rozdielová) arbitráž sa vykonáva len pri veľkých položkách vzhľadom na minimálne kurzové rozdiely a vysoké náklady, inak by sa nedosiahol zisk. Deje sa tak vo veľkých bankách sledujúcich denný vývoj kurzov na všetkých hlavných trhoch, aby zistili kurzové rozdiely, ktoré by umožnili nakúpiť niektorú devízu na niektorom z trhov a ktorý by umožnili predať ju so ziskom na inom trhu. Efektová (peňažná) arbitráž predstavuje nákup cenných papierov a valút na jednom trhu s cieľom zárobkového predaja na inom trhu; často však dochádza k prudkým burzovým výkyvom, ktoré nemusia byť ničím zdôvodnené. Krycia (zabezpečovacia) arbitráž je obchodná, resp. burzová operácia výrobcu uskutočňovaná na obmedzenie rizika a straty pri predaji výrobkov, ktoré bude zavádzať do výroby (vplyv zmien pri cenách surovín ap.); pri tejto arbitráži nejde o špekulačný obchod, ale o obmedzenie, resp. o vylúčenie straty pri výrobe tovaru. Nepriama (zložitá) arbitráž je operácia spojená s nákupom a predajom devízových prostriedkov na medzinárodných peňažných trhoch zameraných na využitie rozdielov vo výške devízových kurzov medzi 3 a viacerými teritoriálne rôznymi devízovými trhmi. Priama (jednoduchá) arbitráž je operácia spojená s nákupom a predajom devízových prostriedkov na medzinárodných peňažných trhoch, zameraná na využitie rozdielov vo výške devízových kurzov medzi 2 rôznymi teritoriálnymi trhmi. Tovarová arbitráž sa uplatňuje pri oblastných cenových rozdieloch. Je to vlastne priekupníctvo s cieľom dosiahnuť zisk. Pri úhradovej arbitráži ide o platenie zahraničných pohľadávok využitím kurzových rozdielov, teda o momentálne najvýhodnejší spôsob vyrovnania dlhov. Úroková arbitráž využíva odchýlky v úrokovej miere prejavujúcej sa v cenách devíz splatných okamžite, ale aj neskôr;

2. práv. riešenie sporov rozhodcovskými (arbitrážnymi) orgánmi vnútri štátu, ako aj v oblasti medzinárodného práva. Spory, ktoré vznikajú v rozmanitých vzťahoch medzi fyzickými a právnickými osobami, rozhodujú jednak štátne orgány so súdnou právomocou, jednak neštátne rozhodcovské (arbitrážne) orgány v rozhodcovskom konaní prostredníctvom rozhodcov alebo stálych rozhodcovských súdov. Rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní sa uskutočňuje na základe zákonov, ale najčastejšie na základe písomnej rozhodcovskej zmluvy, prípadne na základe iných obligatórnych alebo dohodnutých podmienok pred rozhodcom alebo pred stálymi rozhodcovskými súdmi, ktoré sú ustanovené na základe zákona. Dohoda o riešení sporu rozhodcom alebo rozhodcami môže tvoriť súčasť bežnej obchodnej zmluvy. V tomto prípade sa hovorí o rozhodcovskej doložke. Stále rozhodcovské súdy môžu pôsobiť pri profesijných komorách alebo pri iných inštitúciách, napr. pri burze cenných papierov alebo pri komoditných burzách. Stále rozhodcovské súdy sú stálymi inštitúciami, ktoré spravidla vytvárajú variabilní rozhodcovia podľa dohody zmluvných strán. Na rozdiel od súdneho konania pred štátnymi súdmi je rozhodcovské konanie nielen neformálne, ale v zásade aj jednoinštančné. Rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo rozhodcu je konečné a okamžite vykonateľné. Platné právo zvyčajne upravuje vzťah rozhodcovského riešenia sporov a riešenia sporov pred štátnymi súdmi. V niektorých prípadoch je rozhodcovské riešenie sporu podmienkou riešenia sporu pred štátnymi súdmi, kým inokedy súdne konanie plní v stanovených prípadoch funkciu preskúmavacieho konania, prípadne štát zabezpečuje exekúciu rozhodcovskému nálezu. Rozhodcovské riešenie sporov sa uskutočňuje nielen v obchodných vzťahoch, ale aj v oblasti pracovného práva, rodinného práva, občianskych združení, príp. v iných oblastiach práva. Rozhodcovia alebo rozhodcovské súdy rozhodujú v právnych vzťahoch s medzinárodným prvkom podľa práva štátu, ktoré určuje zmluva alebo zákon, príp. aj podľa iných dohodnutých zásad, napr. podľa princípov spravodlivosti. Pri vzťahoch s medzinárodným prvkom sa môžu zmluvné strany dohodnúť aj na postupe podľa práva tretieho štátu, keďže rozhodcovské konanie úplne ovláda zásada dispozitívnosti. Zásady medzinárodnej arbitráže sú kodifikované v Haagskom dohovore o mierovom riešení medzinárodných sporov (1899, revidovaný 1907). Medzinárodná arbitráž je riešením sporov na základe práva a prostredníctvom rozhodcov určených spornými stranami. Arbitrážny výrok je konečný. Strany sa však môžu dohodnúť, že je možná jeho revízia v prípade, ak sa dodatočne objavia nové a neznáme skutočnosti, ktoré môžu mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie. Haagsky dohovor zakotvil aj Stály arbitrážny dvor evidujúci zoznam osôb, z ktorých si môžu sporné strany vyberať rozhodcov. Okrem tejto medzinárodnej inštitúcie existujú aj iné rozhodcovské orgány ustanovené štátmi, najmä ad hoc na riešenie konkrétnych sporov.

autokracia [gr.] — samovláda; nedemokratická forma vlády vykonávaná jednotlivcom (monokracia) alebo skupinou (napr. oligarchia, plutokracia, aristokracia).

dikcia [lat.] —

1. jaz. individuálny spôsob ústneho vyjadrovania, vyslovovania (ušľachtilá dikcia, nedbalá dikcia); technika hovoreného slova, reči (básnická dikcia, žurnalistická dikcia); spôsob opísania určitého javu ap. Úlohou dikcie je podávať zrozumiteľné informácie o konaní, myslení, citoch a pocitoch človeka, a tým zabezpečovať jeho kontakt nielen s inými ľuďmi, ale aj s okolitým prostredím. Dobrú dikciu možno definovať nielen ako dokonalé ovládanie rečových orgánov a správne a bezpečné zaobchádzanie so zvukovými prvkami a zložkami reči (fonetická realizácia), ale aj ako ich vhodné a účinné využívanie pri verejných jazykových prejavoch akéhokoľvek druhu;

2. práv. dikcia zákona — jazyk zákona, čiže jazyk všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sa v teórii práva označuje ako právny jazyk. Požiadavkami na právny jazyk a právnu terminológiu, ako aj na jazykovú čistotu sa zaoberá teória legislatívy a legislatívna technika. Zákon musí byť terminologicky presný a jednotný. Možno v ňom používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy i právnu terminológiu. Účelom týchto a ďalších požiadaviek je, aby zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy boli jasné, správne chápané a v praxi rešpektované a správne uplatňované. Odvolávať sa na dikciu zákona znamená klásť dôraz na to, čo ustanovuje zákon, pretože nie je možné požadovať to a domáhať sa toho, čo dikcia zákona nepripúšťa alebo neurčuje, a realizovať práva a právne povinnosti, ktoré nie sú obsahom zákona alebo iného právneho predpisu vyjadreného pomocou slovenského zákona.

hermeneutika [gr.] — v užšom (pôvodnom) význame umenie interpretácie textov, v širšom (novšom) význame metodologický postup humanitných vied (napr. teológie, filozofie, histórie, hudby, pedagogiky, práva) pri interpretácii objektívnych výsledkov rozumovej činnosti človeka (napr. texty, hudba, zákony ap.) na základe ich porozumenia (pochopenia), metóda zameraná na výklad, vysvetlenie a pochopenie myšlienok, textov, teórií, udalostí ap., ktoré sa usiluje vykladať v ich širokom kontexte a so zaangažovaním autorovho výkladu (pochopenia a uhla pohľadu).

Pojem hermeneutika je odvodený z gréckeho slova herméneuein (vykladať, objasňovať), resp. od mena gréckeho antického boha Herma ako darcu jazyka a písma. Začiatky hermeneutiky je možné nájsť v období helenizmu vo filologickej disciplíne zaoberajúcej sa výkladom klasických textov (napr. homérovských) alebo v stoickej filozofii (→ stoicizmus), v tzv. herméneutiké techné, t. j. v umení výkladu, pričom pri interpretácii mýtov zohrávala významnú úlohu alegória. Na stoikov nadviazal Filón Alexandrijský alegorickými výkladmi mýtov a hermeneutickým výkladom Starého zákona. Náboženská hermeneutika sa tak neskôr vyvíjala prevažne v rámci exegézy biblických textov (biblická hermeneutika), ktorá je však výkladom výlučne sakrálnych textov. Špecifickou disciplínou sa hermeneutika stala v období ranej cirkvi. Popri exegéze vystupovala aj ako samostatné umenie komentára Biblie. Cirkevný otec Tertullianus v nadväznosti na antickú rétoriku rozvinul technickú hermeneutiku s jej vlastnými pravidlami, napr. vysvetľovanie jednotlivostí z hľadiska celku alebo ozrejmovanie nejasných miest textu pomocou už pochopených častí. Prvý systematik výkladu Svätého písma Origenes sa ako prvý pokúsil sformulovať filozofickú teóriu výkladu založenú na platónskej tradícii. Patristická hermeneutika dosiahla svoj vrchol aj zavŕšenie v diele sv. Augustína. Od začiatku reformácie sa hermeneutika v rámci filologickej kritiky pokúšala očistiť biblický text od neskorších nánosov stredovekého prekladu Vulgaty a rekonštruovať jeho najpôvodnejšie znenie. Tak vznikla moderná biblická hermeneutika, ktorej zakladateľom bol M. Luther. Termín hermeneutika v tomto duchu začal prvýkrát používať 1654 protestantský teológ Johann Konrad Dannhauer (*1603, †1666). Až do osvietenstva však hermeneutika bola predovšetkým teologickou disciplínou. Ako vedná disciplína a príslušná náuka o prostriedkoch vedeckého výkladu textov starých písomných pamiatok sa usilovala vysvetliť zmysel textu na základe jeho objektívnych (gramatický význam slov a jeho historicky podmienené variácie), ako aj subjektívnych predpokladov (zámery a úmysly autorov). Okrem procesu interpretácie, ktorej cieľom bolo správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, tak hermeneutika zahŕňala aj proces exegézy usilujúcej sa zhromaždiť všetky dostupné historické údaje vysvetľujúce text aj z hľadiska vonkajších súvislostí.

Hermeneutiku ako vedu o všeobecných pravidlách výkladu ľubovoľného textu rozpracoval Franz Meier (*1688, †1752) v diele Umenie výkladu (Versuch einer allgemeinen Auslegungskunst, 1757). Za prvého významného predstaviteľa modernej hermeneutiky je považovaný nemecký romantický filozof F. E. D. Schleiermacher, ktorý sa pokúšal o rekonštrukciu Platónových diel ich výkladom. Podľa Schleiermachera interpretácia zahŕňa lingvistické porozumenie zmyslu i psychologické porozumenie autorovho zámeru. Predstaviteľ filozofie života W. Dilthey chápal hermeneutiku ako metódu duchovných vied určenú na vysvetľovanie realizácie ducha v dejinách. Podľa Diltheya prírodné vedy pracujú s objektívnou skutočnosťou a majú byť schopné vysvetliť predmet svojho výskumu zákonitou súvislosťou príčin a dôsledkov. Duchovné vedy tejto objektivizácie schopné nie sú, pretože pracujú so subjektívnou, duchovnou skutočnosťou, ktorá je mnohoznačná a nedá sa úplne objektívne vysvetliť, dá sa nanajvýš len chápať a porozumieť jej z hľadiska rôznych aspektov. Hermeneutika, ktorá bola pôvodnou metódou výkladu a interpretácie umeleckých textov v rámci klasickej jazykovedy, sa tak od čias W. Diltheya stala základnou výskumnou metódou duchovných vied. V najnovšom období dostala širší spoločenskovedný a filozofický, resp. lingvisticko-filologický zmysel ako metóda chápania (rozumenia a porozumenia) v duchovných (humanitných) vedách, v rámci čoho je dôležitý rečový charakter porozumenia (W. Dilthey, H. Rickert). Filozofickú hermeneutiku s dôrazom na interpretatívnu dimenziu rozpracoval M. Heidegger (Ontológia – hermeneutika fakticity, Ontologie – Hermeneutik der Faktizität, 1923), ktorý využíval hermeneutiku na analýzu pobytu (Dasein), a H.-G. Gadamer (najmä v práci Pravda a metóda, Wahrheit und Methode, 1960), ktorý hermeneutiku posúval k analýze jazyka ako špeciálneho bytia. V Gadamerovom chápaní je hermeneutika učenie o spôsoboch, postupoch a princípoch hľadania podstaty a zmyslu, „duše“, „vnútornej formy“ umeleckého diela, je to úsilie pochopiť zrod umeleckých javov, nielen ich zjavný, ale aj skrytý zmysel, zahŕňajúc racionálne aj iracionálne, diskurzívne aj intuitívne stránky. Hudobná hermeneutika ako metodológia výkladu hudobného diela slúžiaca na jeho pochopenie, resp. ako samotný výklad a pochopenie, vznikla na prelome 19. a 20. storočia vďaka podnetom W. Diltheya v oblasti filozofie, filológie a vied o umení. Pojem hudobná hermeneutika zaviedol do muzikológie H. Kretzschmar, ktorý vo svojich prácach oživil aj postupy doznievajúcej afektovej teórie z 18. storočia. Arnold Schering (*1877, †1941) rozvinul koncepciu hudobnej symboliky, pričom predpokladal, že hudobný symbol sa prejavuje ako istý znejúci obraz. Opätovné oživenie záujmu o hudobnú hermeneutiku nastalo v 60. rokoch 20. storočia najmä v nemeckej a americkej muzikológii. V dešifrovaní sémantiky hudby sa uplatňovali rôzne metodologické pozície: filozoficko-biograficko-pramenná (Constantin Floros, *1930), hudobno-sociologická (Martin Geck, *1936; Kurt Blaukopf, *1914, †1999), hudobno-filologická (Joseph Kerman, *1924, †2014), hudobno-estetická (Carl Dahlhaus, *1928, †1989; Hans Heinrich Eggebrecht, *1919, †1999). Model hermeneutických operácií pracovnej skupiny Ústavu hudobnej hermeneutiky v Salzburgu (Siegfried Mauser, *1954; Gernot Gruber, *1939; Wolfgang Gratzer, *1965) vychádza z dvojakej existencie hudobného diela v jeho notovanej a znejúcej podobe a vyzdvihuje fenomén procesuálnosti a aktualizácie. Kým staršia hudobná hermeneutika sa zameriavala najmä na výklad obsahovej stránky, resp. mimohudobných významov hudobného textu, v súčasnej hudobnej hermeneutike sa dichotómia štrukturálnej analýzy a významového dešifrovania hudobného textu vrátane skúmania otázok z dejín a estetiky recepcie považuje za prekonanú, čím sa do istej miery prekrývajú pojmy teoretická hudobná interpretácia a hermeneutika. Sociologická hermeneutika vychádza z koncepcie porozumenia (Verstehen) M. Webera, ktorá úzko súvisí so Schleiermacherovou a Diltheyovou filozofiou. V opozícii k pozitivizmu A. Comta sa M. Weber prikláňal k Diltheyovmu teoreticko-metodologickému dualizmu humanitných a prírodných vied. Odlišnosť humanitných vied spočíva v kontinuite bežného rozumu a formálneho procesu interpretácie. Porozumenie konania je teda podľa Webera základným metodologickým nástrojom humanitných vied. V sociológii sa k tomuto odkazu hlási napr. fenomenológia A. Schütza, etnometodológia H. Garfinkela, dualita štruktúr A. Giddensa a frankfurtská škola kritickej teórie (J. Habermas). Interpretáciou práva sa zaoberá právna hermeneutika.

hmotné právo, materiálne právo — osobitný subsystém práva tvorený sústavou právnych noriem (objektívne hmotné právo), ktoré upravujú správanie ľudí v spoločnosti ako adresátov subjektívnych práv a povinností. Od hmotného práva treba odlišovať subsystém procesného práva (formálneho práva), ktorý predstavuje sústava právnych noriem (objektívne procesné právo) upravujúcich postup orgánov verejnej moci (najmä štátnych orgánov) i postup nositeľov subjektívnych práv a povinností pri poskytovaní ochrany hmotného práva alebo pri realizácii hmotného práva. Tento postup zahŕňajúci celý komplex procesných vzťahov medzi účastníkmi sa nazýva proces alebo konanie. Prostriedkami procesného práva sa uskutočňuje ochrana subjektívnych hmotných práv tak, že v rámci procesu sa najprv zisťuje a autoritatívne vyslovuje, aké subjektívne hmotné právo alebo povinnosť má určitý subjekt, a potom nasleduje výkon (vymoženie, prípadne vynútenie) takto zistených hmotných práv a povinností. Vzťah medzi hmotným a procesným právom sa dá v zjednodušenej podobe vyjadriť ako vzťah obsahu a formy v tom zmysle, že prostredníctvom foriem procesného práva sa zabezpečuje realizácia hmotného práva. Tento vzťah má z hľadiska jednotlivých odvetví práva niektoré osobitosti. Predovšetkým realizácia obsahu právnych noriem procesnými formami sa neuplatňuje vo všetkých právnych odvetviach v rovnakom rozsahu, zásadný rozdiel je z tohto hľadiska najmä medzi občianskym a trestným právom. Kým väčšina občianskoprávnych vzťahov hmotnoprávnej povahy sa nerealizuje prostredníctvom civilného procesu, ale mimosúdnou cestou, v prípade vzťahu hmotného trestného práva a procesného trestného práva sa všetky hmotnoprávne vzťahy musia bez výnimky realizovať iba prostredníctvom a formami trestného procesu, t. j. iba súdnou cestou. Ďalšia osobitosť vzťahu hmotného a procesného práva spočíva v tom, že nie každé odvetvie hmotného práva má vlastné odvetvie procesného práva. Občianske procesné právo zodpovedajúce zásadne občianskemu hmotnému právu ako základnému súkromnoprávnemu odvetviu slúži aj ďalším odvetviam súkromného práva, a to obchodnému, pracovnému a rodinnému právu, ktoré nemajú vlastné odvetvie procesného práva. Aj vo vzťahu medzi hmotným správnym právom a procesným (administratívnym) správnym právom sa v modifikovanej podobe uplatňujú uvedené osobitosti, t. j. ani práva a povinnosti uložené hmotnoprávnymi predpismi správneho práva sa väčšinou nerealizujú prostriedkami procesného správneho práva a procesné správne právo slúži aj na realizáciu hmotnoprávnych vzťahov patriacich do iných právnych odvetví (napr. do finančného a hospodárskeho práva). Hmotnému ústavnému právu zodpovedá procesné ústavné právo, ktoré slúži na ochranu ústavnosti a osobitne na ochranu základných (ľudských) práv a slobôd.

chancellor [čenslor; angl.] → kancelár

in fine [fí-; lat.] — na konci, v závere. Používa sa pri výklade právnych predpisov, ak sa chce vyjadriť väzba na záverečné slová alebo na slovné spojenia príslušného ustanovenia právneho predpisu alebo právneho aktu (zákona, zmluvy ap.).

ipso facto [-só faktó; lat.] — tým skutkom, tým samým, už tým; práv. výraz označujúci, že určitý právny účinok nastupuje akoby sám od seba už samotným činom, samotnou skutočnosťou, je priamym dôsledkom určitého právneho úkonu (napr. zmluvy, dohody).

Justičná akadémia Slovenskej republiky — nezávislá vzdelávacia inštitúcia s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Pezinku, ktorá zabezpečuje, organizuje a vykonáva vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov. Založená 2003 ako rozpočtová organizácia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, činnosť začala 2004. R. 2017 mala Katedru verejného práva a Katedru súkromného práva.

kategorický imperatív — bezpodmienečný príkaz; zásada morálneho správania ľudí, všeobecné morálne pravidlo; filoz. koncept filozofickej etiky praktického myslenia sformulovaný I. Kantom, základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva (Kritika praktického rozumu, Kritik der praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990).

Kategorický imperatív je príkazom praktického rozumu, ktorý zakladá nosný princíp celej morálky. Morálne konanie je v zmysle kategorického imperatívu všeobecne a bezpodmienečne nutne záväzné, jeho sila je vo všeobecne platnej a nezrušiteľnej forme príkaznosti, ktorá zaväzuje každú rozumnú bytosť (všetkých, všade a nutne). Každý by mal konať tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých. Kant za základ etiky považoval slobodu človeka, ktorý má možnosť konať morálne alebo aj nemorálne. Základný etický zákon (mravná zásada), ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo bez ohľadu na zisk vyplývajúci z tohto činu, musí platiť bezpodmienečne, t. j. kategoricky. V prípade rozporu zla a dobra odporúčal postupovať v súlade s kategorickým imperatívom chápaným ako všeobecný záväzný príkaz. Človek koná účelovo, niekedy postupuje tak, aby mu jeho zámer a tomu zodpovedajúci postup a konanie priniesli úžitok a prospech bez ohľadu na morálku, na druhej strane zvažuje a preveruje svoj zámer konať a postupovať v súlade s požiadavkami morálky a slušnosti. Je spôsobilý prekonať egoistické a nemorálne pohnútky, ako aj ciele smerujúce k dosiahnutiu konkrétneho cieľa (zámeru svojho konania), a tým prekročiť bariéru medzi neporiadkom (krádežou, lžou, manipuláciou, násilím) a slušnosťou a poriadkom. Kant diferencoval medzi konaním z náklonnosti (čo človeku súkromne vyhovuje, čomu dá prednosť) a konaním z povinnosti. Akékoľvek ľudské konanie sa stáva morálnym (jeho postup sa považuje za správny a zákonný) len v prípade, ak sa človek s povinnosťou vnútorne stotožní, má však byť vždy v súlade s rozumom a s univerzálnymi zákonmi prírody.

kódex, lat. codex —

1. rukopisná viazaná kniha s pevnými (tuhými) knižnými doskami, v neskorom staroveku, a najmä v stredoveku najrozšírenejšia forma knihy v Európe. Kódex považovaný za predchodcu dnešnej tlačenej knihy, sa vyvinul z voskových tabuliek (niekoľko voskom potiahnutých drevených tabuliek zviazaných koženým remienkom alebo špagátom) používaných najmä v staroveku na zapisovanie. Na tomto princípe začali vznikať prvé knihy vo svojej najstaršej podobe, keď sa namiesto popísaných drevených tabuliek začali zväzovať papyrusové listy (za najstarší zachovaný, na papyruse zapísaný kódex sa zvyčajne považuje anonymné, po latinsky napísané literárne dielo O macedónskej vojne, De bellis Macedonicis, okolo 100 n. l., nájdené v meste Oxyrhynchos v Egypte). Táto forma knihy v priebehu 2. – 4. stor. postupne nahradila tabuľky (v niektorých oblastiach sa však drevené tabuľky používali aj v neskoršom období, napr. stredoveký Novgorodský kódex z 10. – 11. stor. zapísaný na voskom potiahnutých doštičkách z lipového dreva), ako aj dovtedy najbežnejšiu zvitkovú knihu (papyrusový zvitok) a od 4. stor. sa stala najpoužívanejšou formou knihy. Novým písacím podkladom sa od 4. stor. stal pergamen zhotovený z koží jahniat, kôz alebo teliat. V období neskorej antiky a raného stredoveku býval pergamen významných a vzácnych kódexov zafarbený purpurovou farbou, takýto kódex sa označuje ako codex purpureus, napr. na purpurovom pergamene strieborným písmom zapísaný Codex argenteus (Strieborný kódex, 4. stor.) obsahujúci Wulfilov preklad Biblie do gótskeho jazyka či zlatým a strieborným atramentom zapísaný Godescalcov evanjeliár (Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783). Od 14. stor. sa ako písací podklad začal používať aj papier. Na rozdiel od zvitku bol kódex účelný, na písanie bolo možné použiť obidve strany listu, v závislosti od množstva textu sa mohol počet listov zvyšovať, a mohol tak obsiahnuť aj značne dlhé texty, bol skladný, prenosnejší a kompaktnejší a umožňoval aj ľahšie orientovanie a vyhľadávanie v texte. Kódexy sa zhotovovali ručne, čo bol fyzicky i časovo veľmi náročný proces trvajúci aj niekoľko rokov a bol výsledkom viacerých remeselníckych, resp. umeleckých činností. Základným stavebným prvkom kódexu je arch (hárok) pergamenu (spočiatku papyrusu, v neskorších obdobiach kvalitného ručného papiera z rastlinných vláken) v polovici preložený na dvojlist. Jednotlivé dvojlisty sa zasúvali do seba, čím vznikla knižná zložka. Ak ju tvorili dva dvojlisty, nazývala sa binio, ak tri dvojlisty, ternio, ak štyri dvojlisty, quaternio, ak šesť dvojlistov, sexternio, ak 15 alebo viacero dvojlistov, caudex. Spočiatku (približne do 4. stor.) tvorila kódex len jedna zložka pozostávajúca z viacerých dvojlistov zošitých v mieste preloženia (lomu; princíp dnešnej knižnej väzby V1, zošitová brožúra), príkladom sú napr. niektoré z Bodmerových papyrusov (z obdobia okolo 200 n. l.), ktoré už majú formu jednozložkového kódexu (niektoré majú ešte formu zvitku). Takéto kódexy však mali množstvo nevýhod (neúmerne sa zväčšoval chrbát kódexu, jeho rozsah bol obmedzený, nedal sa zatvoriť ap.), preto začali vznikať viaczložkové kódexy, pri ktorých sa najskôr osobitne zošili jednotlivé zložky (s menším počtom dvojlistov), následne sa položili na seba a zošili dohromady. Vznikol korpus (v terminológii dnešnej tlačenej knihy knižný blok), ktorý sa uzatváral do vonkajších knižných dosiek z pevného materiálu, zvyčajne z dreva, potiahnutého textilom alebo kožou. Väzba bývala často honosná, vyzdobená rozličnými prvkami (kovaním, remeňmi, sponami) a drahými ozdobami zo vzácnych materiálov (zlato, striebro, drahé kamene, slonovina ap.), kódexy so zlatou väzbou a zlatým písmom sa nazývajú codex aureus, napr. Codex aureus Epternacensis (Zlatá kniha z Echternachu alebo Zlatý evanjeliár z Echternachu, 1020 – 30). Do 4. stor. mal kódex pomerne malé rozmery (často len 5 × 6,5 cm), neskôr sa zväčšoval. Po zviazaní sa na čisté, dovtedy nepopísané listy začalo písať. V období stredoveku sa forma kódexu, ako aj grafické a výtvarné princípy (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy, výzdoba, iluminácie ap.) postupne ustálili. Od 12. stor., keď bola zavedená deľba práce na rukopisoch, pracovali v stredovekej knižnej dielni (→ skriptórium) pisári (rubrikátori, skriptori), miniaturisti (maliari miniatúr) a iluminátori. Ich prácu uľahčovali knižné predlohy a vzorníky, ktoré boli v skriptóriách k dispozícii. Rubrikátor (skriptor) si najskôr olovkom nalinkoval pergamenový alebo papierový list a pomocou pera z husieho brka a nezmývateľného železodubienkového atramentu (zmes rozpustných solí železa a tanínu izolovaného z hálok vytváraných hrčiarkou dubienkovou, Adleria kollari, na konárikoch dubov; pri odstraňovaní pôvodného textu sa musel zoškrabať, → palimpsest) prepisoval text do jedného, dvoch alebo do viacerých stĺpcov na jednej strane. Následne zhotovil červené nadpisy jednotlivých kapitol a každý myšlienkový celok oddelil výraznou rubrikou, príp. paragrafom, pri nedostatku miesta farebným škrtom. Iluminátor kódex ručne vyzdoboval knižnou maľbou (→ iluminácia) pozostávajúcou z farebne a veľkostne zvýraznených iniciál, v ktorých boli často zakomponované farebné miniatúry, z okrajovej a medzitextovej figurálnej, ornamentálnej alebo rastlinnej výzdoby, ilustrácií ap. Súčasťou maľby bolo aj pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií) naliepaných na zvlášť pripravený podklad. Ornamentálna výzdoba kódexu spočiatku korešpondovala s výzdobou väzby. V 9. a 10. stor. sa objavila nová technika výzdoby — technika perokresby, ktorá úzko súvisela s prácou skriptora. Keď sa popri pergamene začal presadzovať lacnejší papier, výzdoba kódexu sa výrazne zmenila. Upustilo sa od celostránkových ilustrácií a románskych kreslených iniciál, začali sa objavovať drobné obrázky a jemne maľované gotické iniciály zdobené figurálnymi, zvieracími i symbolickými motívmi. Písmom kódexu v záp. Európe bola gotická minuskula (→ gotické písmo). Pretože kódexy nemali titulný list, začiatok textu označoval incipit, t. j. spravidla červenou farbou vyznačené prvé slovo (resp. niekoľko slov) textu, koniec textu označoval explicit obsahujúci údaje o pisárovi, mieste vzniku kódexu ap. Na prednej strane kódexu často býval dedikačný obraz. Za hlavnú intelektuálnu silu stojacu za rozšírením kódexu považuje väčšina bádateľov kresťanstvo, pergamenový kódex sa stal jeho symbolom a po zániku Rímskej ríše sa vďaka mníchom rozšíril v celej Európe. V tejto forme knihy sa zachovalo množstvo biblických textov z ranokresťanského obdobia (napr. Sinajský kódex, 4. stor.; → Biblia), evanjeliárov (napr. Cividalský evanjeliár, 6. stor.; Codex Assemanianus, 10., resp. zač. 11. stor.; Vyšehradský kódex, 11. stor.), graduálov (napr. Codex Sangellensis, Kódex zo Sankt Gallenu, 878), žaltárov, ako aj texty z krásnej literatúry (napr. najvýznamnejšia zbierka stredohornonemeckých piesní Codex Manesse, aj Heidelberský, Parížsky či manesseovský rukopis, nazvaný podľa zürišskej šľachtickej a patricijskej rodiny Manesseovcov; 12. stor.; → miscelaneá), z oblasti práva a i. Grafické výtvarné princípy kódexu boli zachované v blokovej knihe a ďalej sa rozvíjali v tlačených knihách.

Na území dnešného Slovenska sa kódexy vyhotovali v skriptóriách pri kláštoroch na Zobore, v Hronskom Beňadiku, Bzovíku, Bíni, Kláštore pod Znievom, Šahách, Kláštorisku a Červenom Kláštore a pri kapitulách v Nitre, Bratislave a Spišskej Kapitule, neskôr aj na farách v mestách. Na Slovensku ich však zostalo málo, napr. Nitriansky evanjeliár (najstaršia rukopisná pamiatka na Slovensku; 11. stor.; dnes v majetku Nitrianskeho biskupstva), Bratislavský misál I (začiatok 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy, Archív mesta Bratislavy a Spolok sv. Vojtecha), Breviár (1. tretina 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský misál Michala z Trnavy (po 1403, Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský antifonár IIa, IIb (→ Hanov kódex, 1487 – 88, Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Múzeum mesta Bratislavy) a tzv. spišské kódexy — Spišský graduál Juraja z Kežmarku (začiatok 15. stor.) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), uschovávané v Spišskej Kapitule. Väčšina kódexov slovenskej proveniencie je v súčasnosti uschovávaná v Krajinskej Séčéniho knižnici v Budapešti v Maďarsku (napr. Prayov kódex, 12. – 13. stor.; predpokladá sa, že čiastočne vznikol na území Slovenska) alebo v knižnici Batthyaneum v Alba Iulii v Rumunsku (napr. Misál Henricha z Veľkého Tŕnia, 14. stor.);

2. obrázkové rukopisné knihy, v ktorých sú zaznamenané informácie zo života stredoamerických Aztékov, Mayov, Mixtékov a i. indiánskych kmeňov (historické záznamy, genealógie, mýty a legendy, kalendáre, astronomické príručky a i.) a ktoré vznikli v predkolumbovskom období alebo krátko po príchode európskych kolonizátorov. Pretože španielski dobyvatelia (conquistadori) ničili všetky indiánske kultúrne artefakty ako pohanské, autentických kódexov sa zachovalo len málo. Boli napísané na vypreparovanej zvieracej (najčastejšie jelenej) koži alebo bol písacím podkladom špeciálny papier amatl vyrábaný z kôry stromu Ficus inspida, mali formu dnešných leporel a záznamy tvorili obrázkové piktogramy. Autentické aztécke kódexy sa nezachovali, aztécky Codex Borbonicus (dĺžka 14,2 m, knižnica francúzskeho Národného zhromaždenia, Paríž) vznikol v predšpanielskom období alebo krátko po príchode Španielov, je zapísaný na papieri amatl, zápisy sú v piktogramoch, na niektorých miestach sú však už dopísané glosy latinským písmom. K autentickým mayským kódexom patria Madridský kódex (aj Codex Tro-Cortesianus, datovaný do obdobia medzi 900 – 1520, dĺžka 6,82 m; Americké múzeum v Madride, odtiaľ názov), Drážďanský kódex (Codex Dresdensis, 1200 – 1250, dĺžka 3,56 m, Saská krajinská knižnica, Drážďany) a Parížsky kódex (Codex Peresianus, datovaný medzi 1300 – 1500, dĺžka 1,45 m, Národná knižnica, Paríž). Z predkolumbovského obdobia pochádzajú aj obrázkové kódexy Mixtékov, napr. Codex Nuttall (aj Codex Zouche-Nuttall; pravdepodobne 14. stor., zapísaný na zvieracej koži, forma leporela, dĺžka asi 11 m, Britské múzeum, Londýn). Z obdobia po príchode španielskych kolonizátorov pochádzajú napr. na európskom papieri zapísaný aztécky Codex Magliabechi (92 listov obsahujúcich piktogramy so španielskymi vysvetlivkami; pol. 16. stor., Ústredná národná knižnica, Florencia), jeden z najvýznamnejších aztéckych kódexov, dvojzväzkový Codex Florentino (jeden z dvoch rukopisov diela Bernardina de Sahagún Historia General de las Cosas de la Nueva España zo začiatku 16. stor. zaznamenávajúceho poznatky o zanikajúcej kultúre Aztékov, Lorenzovská mediciovská knižnica, Florencia), Codex Mendosa napísaný medzi 1541 – 42 aztéckymi piktogramami so španielskymi komentármi z poverenia prvého miestokráľa Nového Španielska Antonia de Mendoza pre španielskeho kráľa Karola I. (rímsko-nemecký kráľ a cisár ako Karol V.) s cieľom oboznámiť ho so životom Aztékov (dnes v Bodleyho knižnici v Oxforde) a z hľadiska botaniky a medicíny zaujímavý Codex Badianus (aj Codex de la Cruz-Badiano alebo Codex Barberini), príručka indiánskej medicíny z pol. 16. stor. opisujúca liečivé rastliny a ich účinky, pôvodne zapísaná v jazyku nahuatl (táto verzia sa stratila), neskôr preložená do latinčiny (lat. Libellus de Medicinalibus Indorum Herbis, dnes v Národnom antropologickom a historickom inštitúte v Mexiku);

3. práv. a) aj korpus, lat. corpus — v rímskom práve zbierka cisárskych konštitúcií, ktorá mala charakter prameňa rímskeho práva. Najznámejšími kódexmi boli Codex Gregorianus (súkromná zbierka cisárskych konštitúcií od čias vlády rímskeho cisára Hadriána po vládu cisára Diokleciána; začiatok 2. stor. — koniec 3. stor.), Codex Hermogenianus (zbierka Diokleciánových konštitúcií z 293 – 294), Codex Theodosianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií v 16 knihách z 438 od čias cisára Konštantína I. Veľkého vypracovaná z poverenia cisára Theodosia II.) a Codex Iustinianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií pozostávajúca z 12 kníh, ktoré sa členia na tituly, konštitúcie a paragrafy, vydaná 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého ako tzv. Codex vetus, 534 prepracovaná do novej zbierky Codex repetitae praelectionis; súčasť zbierky Corpus iuris civilis). Čiastočne zachovaný Codex Euricianus prijatý 475 vizigótskym kráľom Eurichom patrí do skupiny tzv. barbarských právd, právnych zbierok ranofeudálnych germánskych štátov; b) v súčasnom kontinentálnom práve zbierka práva ako výsledok koncentrácie a systematizácie právnych inštitútov a pravidiel (kodifikácie) spravidla jedného z hlavných práv. odvetví (občianskeho, trestného, obchodného, cirkevného práva ap.), súhrn právnych noriem vydaných v podobe zákonníka (nem. Gesetzbuch, fr. code; na Slov. niekedy publikovaný aj pod názvom obč., trestný a i. poriadok). V rôznych krajinách má zvyčajne rovnakú štruktúru, kódexy niekt. významných štátov, napr. v oblasti občianskeho práva francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) alebo rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811), sa stali vzorom pri vypracúvaní ďalších kódexov. Významným kódexom v oblasti medzinárodného súkromného práva bol napr. tzv. Bustamanteho kódex (→ Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928). V oblasti cirkevného práva kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v rámci katolíckej cirkvi predstavujú Kódex kánonického práva a Kódex kánonov východných cirkví; c) hist. hovorové označenie vládneho nariadenia obsahujúceho súbor zákonov z určitej oblasti, napr. židovský kódex (oficiálne vládne nariadenie č. 198 z 1941 o právnom postavení Židov) vydaný v období vojnovej Slovenskej republiky a pozbavujúci časť jej občanov občianskych práv; d) zbierka zákonov alebo predpisov z určitej oblasti, napr. rodinný kódex (→ Zákon o rodine), Potravinový kódex SR upravujúci požiadavky na zdravotnú neškodnosť, hygienu, zloženie a kvalitu potravín a i.;

4. súbor spravidla nepísaných, ale aj písaných pravidiel či noriem v rozličných oblastiach ľudskej činnosti, napr. Etický kódex novinára prijatý 2010, ktorý nadviazal na kódex prijatý 1990 a upravuje etiku novinárskej práce;

5. niekedy aj korpus — tlačené kritické vydanie súboru stredovekých rukopisných listinných prameňov, diplomatár. Prvé dva zväzky slovenského diplomatára (týkajú sa územia dnešného Slovenska, resp. slovenských dejín od 805 do 1260) vyšli 1971 a 1978 pod názvom Codex diplomaticus et epistolaris Slovacia, vydanie tretieho zväzku (do 1301) sa pripravuje;

6. označenie rukopisných hudobných pamiatok (napr. zborníkov piesní) zo 17. a z 18. stor., napr. Vietorisov kódex z 2. pol. 17. stor. (→ Vietorisova tabulatúra) či Fančaliho kódex, ako aj rukopisných zborníkov so zápismi slovenskej ľudovej slovesnosti (rozprávok) zostavovaných v 1. polovici 19. stor., ktoré sa neskôr stali významným prameňom ich knižných vydaní. Najstarší a najvýznamnejší Codex Revúcky vznikol v Revúcej v okruhu rodiny S. Reussa a jeho synov Ľudovíta Adolfa a Adolfa Tita (*1823, †1902) Reussovcov v troch častiach: Codex Revúcky A (s nemeckým podtitulom Slawische Volkssagen; 1843; zaznamenáva 27 rozprávok), Codex Revúcky B (s podtitulom Altslawische Sagen aus Panonien; 1840; štyri texty) a Codex Revúcky C (Slawische Sagen; 1843 – 44; 34 záznamov; na zozbieraní textov sa podieľali aj S. Ormis, J. Francisci-Rimavský a A. H. Škultéty, neskôr aj P. Dobšinský). Zo začiatku 40. rokov 19. stor. pochádza Codex Tisovský pozostávajúci z troch častí (A, B, C), do ktorého okrem A. H. Škultétyho prispeli 30 záznamami aj Š. Daxner a J. Čipka. Z Codexu diversorum auctorum (štyri časti A, B, C, D) sa v úplnosti zachovala časť A obsahujúca 38 textov pripravených do tlače koncom 1843 J. Franciscim-Rimavským, čo sa však nepodarilo uskutočniť. Z častí B, C a D sa zachovali len zlomky. Z konca 50., podľa iných zdrojov 60. rokov 19. stor. pochádza zbierka 6 rozprávok Codex Czabanianus A, B alebo Sbierka Ondreja Cabana (nazvaná podľa rímskokatolíckeho farára v Komjaticiach Ondreja Cabana, *1813, †1860); rozprávky však zozbieral bližšie neznámy zberateľ J. Kenc (Henc). Po 1845, keď bola J. Franciscim-Rimavským tlačou vydaná prvá zbierka slovenských rozprávok Slovenské povesti, prestali ďalšie kódexy vznikať; rukopisné súbory rozprávok, ktoré vznikli neskôr, už nie sú výsledkom širšie koordinovanej spolupráce.

kodifikácia [lat.] — činnosť, ktorá je realizovaná inštitúciou, kolektívom alebo spoločnosťou a jej výsledkom je systematické zjednotenie, ustálenie a uzákonenie (resp. všeobecné prijatie) určitých pravidiel, noriem alebo zákonov; aj výsledok tejto činnosti;

1. jaz. vedecké poznanie normy spisovného jazyka (→ jazyková norma) zachytené v jazykových príručkách (slovníkoch, gramatikách, pravopisných a výslovnostných príručkách) a v istom období prijímané používateľmi jazyka ako záväzné, jeden z dôležitých nástrojov zvyšovania jazykovej kultúry. Na rozdiel od normy, ktorá predstavuje súbor zákonitostí jazykového úzu, je vlastná všetkým jazykovým útvarom (spisovným i nespisovným) a nepretržite sa vyvíja, sa kodifikácia týka predovšetkým spisovného jazyka a zmeny v ňom môže zachytávať len staticky, po etapách. Preto rozpory medzi normou a kodifikáciou postupne narastajú a kodifikácia nevyhnutne zastaráva. Tento rozpor sa rieši jej zmenou alebo jej čiastkovými úpravami, ktoré musia byť dostatočne pružné, aby neprekážali vývinu normy. Svoju statickosť a konzervatívnosť môže kodifikácia prekonávať aj tým, že rešpektuje a zachytáva pohyb v norme uvádzaním dubliet a variantov. Podnetom na zmenu býva obyčajne hromadnejšie porušovanie kodifikovanej normy v kultivovaných prejavoch.

Prvé pokusy o kodifikáciu národných jazykov sa objavili v období renesancie, úsilie o ich kodifikáciu však bolo najvýraznejšie počas osvietenstva, napr. vo Francúzsku vznikla 1635 Francúzska akadémia, pričom jedným z jej cieľov bola kodifikácia (ustálenie noriem) francúzskeho jazyka. Na Slovensku sa začiatky jazykovej kodifikácie spájajú so zakladateľskými prácami A. Bernoláka (→ bernolákovčina) a Ľ. Štúra (→ Štúrova spisovná slovenčina), ako aj s úpravami M. M. Hodžu a M. Hattalu (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma) a neskôr S. Cambela (→ Cambelova kodifikácia) najmä v následnej redakčnej činnosti J. Škultétyho. K základným kodifikačným príručkám slovenčiny patria Pravidlá slovenského pravopisu (prvýkrát vyšli 1931) a Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1984), kodifikačné ciele mala aj Gramatika slovenského jazyka (1966), dôležitú úlohu zohrávajú aj výkladové slovníky Slovník slovenského jazyka (1959 – 68), Krátky slovník slovenského jazyka (2003) a Slovník súčasného slovenského jazyka (doteraz 3 zväzky, 2006, 2011, 2015). Kodifikovanú podobu slovenčiny ako štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk, predovšetkým Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR (zákon Národnej rady SR o štátnom jazyku SR, 1995);

2. práv. kodifikácia práva — zákonodarná činnosť, ktorej výsledkom je systematické zjednotenie (účelné zhrnutie) najdôležitejších právnych noriem určitého právneho odvetvia do jedného právneho predpisu, do zákonníka (kódexu; niekedy publikovaný aj pod názvom občiansky, trestný a iný poriadok) nadobúdajúceho v danom odvetví práva zásadný význam ako základný zdroj platného právneho poriadku; nová, upravená kodifikácia (zmena kódexu, zákonníka) sa nazýva rekodifikácia. Výhodami a znakmi kodifikácie práva sú prehľadnosť, ucelenosť, systematickosť a jednota právnej úpravy. Hoci rozličné nesúrodé zbierky zákonov a nariadení jestvovali od najstarších čias a nepresne sa nazývajú zákonník (za najstarší sa považuje tzv. zákonník sumerského kráľa Ur-nammua z 1. pol. 21. stor. pred n. l.), právo sa začalo kodifikovať (zjednocovať) až koncom 18. a začiatkom 19. stor. v súvislosti s rozvojom prirodzeného práva a racionálneho pohľadu na právo. Termín kodifikácia ako prvý použil anglický právnik a filozof J. Bentham, ktorý bol kritikom anglického obyčajového práva a požadoval nahradenie sudcovskej tvorby práva (angl. judge made law) zákonníkom, kódexom (odtiaľ termín kodifikácia). Na rozdiel od anglo-amerického práva (angl. common law) sa však kodifikácia práva uplatnila v kontinentálnom práve, kde sa výsledkom kodifikačnej činnosti stali napr. pruský zákonník Všeobecné krajinské právo (Allgemeines Landrecht, 1794), francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) či rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABG, 1786, ABGB, 1811). V Uhorsku, ktorého súčasťou bolo v tom období aj Slovensko, sa moderná kodifikácia práva začala po judexkuriálnej konferencii (1860 – 61). V Československu boli prvé kódexy prijaté až v 50. rokoch 20. stor.; → zákonník.

komparatistika [lat.] — vedná disciplína využívajúca metódu komparácie (porovnávania);

1. jaz. → historicko-porovnávacia jazykoveda;

2. práv. → právna komparatistika.

kompetencia [lat.] —

1. rozsah pôsobnosti alebo činnosti, ktorú je osoba alebo inštitúcia oprávnená vykonávať; právomoc;

práv. a) súhrn práv a povinností určitého orgánu, fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré vyplývajú z právnych noriem; → právomoc;

b) starší, nepoužívaný termín na označenie vymedzenia okruhu pôsobnosti medzi súdmi rôzneho druhu a rôzneho stupňa a medzi jednotlivými súdmi toho istého stupňa (funkčná, vecná, miestna kompetencia); → príslušnosť;

2. schopnosť, spôsobilosť niečo vykonávať, niečo správne používať (napr. jazyková kompetencia); v profesijnej oblasti spôsobilosť, schopnosť, zručnosť, kvalifikácia a súbor ľudských kvalít (predispozícií i nadobudnutých kvalít; → sociálna kompetencia) umožňujúcich kvalitne vykonávať činnosti v určitom odbore, ako aj činnosť (komplex činností) charakteristická vynikajúcim výkonom v určitej oblasti. Jedinec si môže kompetencie (formálne i neformálne, zámerne i nezámerne) osvojiť vo všetkých druhoch vzdelávania, ale i v osobnom živote. V rôznych oblastiach ľudskej činnosti (najmä v ekonomickej sfére) sa preferujú tzv. kľúčové kompetencie (key competencies; nazývané aj kľúčové zručnosti, kľúčové kvalifikácie). Nie sú jednoznačne definované, všeobecne sa označujú ako činnosti, pre ktoré je charakteristické dosahovanie vynikajúcich výkonov. Kľúčové kompetencie predstavujú kombinácie viacerých kompetencií, ktoré sú prenosné na rôzne situácie a jedincovi umožňujú vyrovnať sa s rýchlymi zmenami v pracovnom procese i v osobnom a spoločenskom živote. K najvýznamnejším kľúčovým kompetenciám (najmä v ekonomickej oblasti) patria schopnosť pracovať v tíme, riešenie problémov, interpersonálne zručnosti, predpoklady podporujúce osobný rozvoj a kariérny rast, tvorivé myslenie, pripravenosť na zmeny, počítačová gramotnosť, dobré technicko-odborné znalosti, ovládanie cudzích jazykov, empatia, dobré komunikačné vlastnosti (→ komunikačná kompetencia), tolerancia, kritický spôsob myslenia a zdravý životný štýl.

V roku 2006 Európsky parlament a Európska rada odporučili rozvíjať v školách najmä komunikáciu v rodnom jazyku a v cudzích jazykoch, matematické a digitálne kompetencie, kompetencie v oblasti vedy a techniky, vlastné učenie, spoločenské a občianske kompetencie, iniciatívnosť a podnikavosť, kultúrne povedomie a umeleckú gramotnosť. Získavanie kľúčových kompetencií a ich zdokonaľovanie je predmetom celoživotného vzdelávania a sociálnych interakcií jedinca. Kľúčové zručnosti nevyjadrujú trvalý stav, menia svoju kvalitu a hodnotu počas celého života a navzájom sa prelínajú a prepájajú. Získavajú sa ako produkt celkového procesu vzdelávania a sebavzdelávania, majú nadpredmetový programový charakter; spravidla predstavujú profil absolventa konkrétnej školy. Problematika kľúčových kompetencií doteraz nie je dostatočne teoreticky spracovaná, niektoré európske štáty (Dánsko, Nemecko, Česko, Slovensko) však už osvojovanie si kľúčových kompetencií zaradilo do svojich štátnych vzdelávacích kurikúl.

kondemnácia [lat.] — práv.

1. a) kondemnačný rozsudok — odsúdenie, odsudzujúci rozsudok; b) v rímskom práve condemnatio;

2. súdne potvrdenie vyradenia lode z prevádzky a z lodného registra z dôvodu, že nie je schopná ďalšej plavby a nemožno ju z technickej stránky opraviť alebo jej oprava by bola finančne nevýhodná.

konštitucionalizmus [lat.] —

1. hist. politický koncept požadujúci zavedenie ústavy (konštitúcie), t. j. taký systém vlády, ktorý by obmedzoval neobmedzenú (absolútnu) moc panovníka (→ absolutizmus);

2. práv. spôsob výkonu verejnej moci založený na dodržiavaní a ochrane ústavy, ktorá predstavuje ideu vlády ľudu ako suveréna; ústavnosť. Konštitucionalizmus je založený na troch základných požiadavkách: a) zdrojom a nositeľom pôvodnej zvrchovanej moci je ľud; b) žiadna moc nemôže byť absolútna, musí byť obmedzená, t. j. podriadená pravidlám vyjadreným v ústave; c) moc a jej výkon si nikto nemôže privlastniť a táto moc musí byť rozdelená medzi orgány verejnej moci podľa pravidiel vyjadrených v ústave. To znamená, že štát a štátne orgány sa musia riadiť ústavou a právom, ktoré obmedzujú možné zásahy štátu voči občanom. Cieľom je ustanoviť dostatočne silnú štátnu moc, aby zabezpečovala verejné záujmy, nie však až natoľko silnú a neobmedzenú, aby zničila občianske slobody. Z formálneho hľadiska konštitucionalizmus znamená, že štát je skutočne riadený na základe ústavy. Štátne a i. verejné orgány (a v podstate aj iné subjekty) musia dodržiavať ústavu, ústavné zákony, ako aj medzinárodné zmluvy transformované do vnútroštátneho poriadku (týkajúce sa predovšetkým ľudských práv a základných slobôd).

Základy konštitucionalizmu položilo myšlienkové bohatstvo humanizmu, osvietenstva a politického liberalizmu a ako princíp rozdelenia moci sa začal uplatňovať v novoveku. Konštitučný štát s ústavou garantujúcou základné práva občanov a upravujúcou postavenie a právomoc hlavy štátu i jej vzťah k najvyššiemu zastupiteľskému orgánu ľudu sa v Anglicku stal realitou po Slávnej revolúcii (1688) vydaním Listiny práv (1689; → Bill of Rights, význam 1), ktorou sa absolutistická monarchia pretransformovala na konštitučnú monarchiu, moc kráľa sa už neodvodzovala od Boha, ale od zákona. Okrem základných ľudských práv (sloboda a nedotknuteľnosť osoby a vlastníctva) boli upravené aj ďalšie kategórie základných politických (občianskych) práv, t. j. právo občanov zúčastniť sa na tvorbe štátnej vôle (petičné, volebné právo) a limitovaná náboženská sloboda, čo viedlo k relatívnej slobode svedomia. Anglický (britský) konštitucionalizmus je (resp. bol pôvodne) založený na princípe suverenity parlamentu, a nie suverenity ľudu. Britskú ústavu tvoria viaceré zákony (pochádzajúce z rôznych historických období) a ústavné zvyklosti (constitutional conventions), súdne rozhodnutia, ako aj významné diela ústavných teoretikov relevantné z hľadiska interpretácie ústavy (works of authority). Zakladajú sa na princípe tzv. vlády práva (rule of law). Keďže britská ústava nie je tvorená len jedným právnym aktom alebo viacerými právnymi aktmi, ktoré na seba časovo a vecne nadväzujú, právna veda ju označuje ako tzv. nepísanú ústavu. V 18. stor. sa spolu s prijímaním prvých písaných ústav na európskom a americkom kontinente sformovali ideové základy teórie konštitucionalizmu, a to prirodzenoprávna teória ľudských práv, teória spoločenskej zmluvy vzniku štátu, teória zvrchovanosti (suverenity) ľudu a teória deľby moci ako požiadavky oddelenosti, nezlučiteľnosti a nezávislosti zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Vznikla Ústava USA (1787), prvá písaná ústava na svete (ako jednotný legislatívny text), ku ktorej v súčasnosti patrí takmer 30 dodatkov, prvých 10 dodatkov predstavuje Listina práv (1789; → Bill of Rights, význam 2). Ideovým základom francúzskej ústavy, ktorá bola prijatá 1791 a ktorou sa Francúzsko zmenilo z absolutistickej monarchie na konštitučnú monarchiu, sa stala Deklarácia práv človeka a občana (1789), ktorá presiahla hranice Francúzska. Postupne boli prijímané aj ústavy ďalších štátov (Ústava Slovenskej republiky 1992).

kontinentálne právo, kontinentálny právny systém, kontinentálny európsky právny systém, kontinentálne európske právo — jeden z veľkých svetových právnych systémov. Vyvinul sa v kontinentálnej Európe (odtiaľ názov) a postupne sa rozšíril aj do iných častí sveta. V súčasnosti sa doň zaraďuje aj právo platné v Latinskej Amerike a v niektorých krajinách, resp. oblastiach Severnej Ameriky (provincia Quebec v Kanade, štát Louisiana v USA, dochádza tam však k jeho ovplyvňovaniu anglo-americkým právom), ako aj Ázie a Afriky. Kontinentálne právo sa začalo formovať v 12. a 13. stor. v prostredí stredovekých univerzít. Vzniklo na základe rímskeho a kánonického práva spracovaných európskou právnou vedou (→ ius commune) a románskeho i germánskeho práva. Najdôležitejším faktorom jeho vzniku bola recepcia rímskeho práva (naproti tomu v Anglicku, kde dochádzalo k recepcii rímskeho práva v menšej miere, sa právny poriadok vyčlenil z kontinentálneho právneho systému a na jeho základe vzniklo samostatné anglo-americké právo). Ako právny systém bolo dotvorené v 19. stor. veľkými kodifikáciami občianskeho práva, ktorých výsledkom boli napr. francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) a rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABGB, 1811). Na iné kontinenty sa rozšírilo najmä v dôsledku európskej kolonizácie, a to už v priebehu koloniálneho obdobia a následne po rozpade koloniálnych ríš jednotlivých európskych štátov, pričom národný charakter práva postkoloniálnych štátov sa do určitej miery formoval aj pod vplyvom práva materskej krajiny, napr. v Latinskej Amerike pod vplyvom španielskeho či v Afrike pod vplyvom francúzskeho práva. Ďalším spôsobom jeho šírenia mimo Európy bolo preberanie európskych vzorov pri tvorbe práva niektorých mimoeurópskych krajín, ktoré neboli vo svojej histórii kolóniami európskych štátov (napr. vplyv francúzskeho a nemeckého práva na japonské právo v 2. pol. 19. stor.).

Kontinentálne právo sa vyznačuje charakteristickými črtami v štruktúre prameňov práva a v úprave jednotlivých právnych inštitútov, ktorými sa odlišuje od iných právnych systémov. Základným prameňom práva je zákon ako predpis vydaný zákonodarným orgánom v predpísanej podobe, t. j. právo sa tvorí formou zákonov a i. normatívnych právnych aktov schválených parlamentom, vládou či inými orgánmi s legislatívnou právomocou. Ide teda o písané právo (lex scripta) na rozdiel od anglo-amerického práva tvoreného primárne na základe sudcovskej tvorby práva, resp. sudcovských rozhodnutí, precedensov. Sudcovia právo netvoria, iba ho vykladajú a uvádzajú do života (platí zásada iudex ius dicit inter partes = sudca vyhlasuje právo medzi stranami sporu). Pre kontinentálne právo je typický systém občianskeho práva vo forme kódexu (zákonníka), pričom aj vo viacerých ďalších právnych odvetviach došlo k ich kodifikácii vo forme zákonníkov. Subsidiárnymi (pomocnými) prameňmi práva sú obyčajové právo, právna veda (jurisprudencia), doktrína (ucelené učenie predstavujúce súhrn vyhranených názorov) a vyššie princípy formulované najmä v preambulách zákonov a v ústavách. Charakteristická je existencia právnych noriem ako pravidiel správania, právnych inštitútov (napr. vlastnícke právo, kúpa, pôžička) ako funkčne usporiadaných komplexov právnych noriem a právnych odvetví (napr. občianske právo, obchodné právo, trestné právo) ako základných prvkov národného práva, ako aj dualizmus práva, t. j. členenie na súkromné a verejné právo. Úprava právnych inštitútov vo sfére súkromného práva je výrazne ovplyvnená rímskym právom.

Právne poriadky a kódexy v jednotlivých európskych štátoch sú napriek spoločným charakteristickým črtám, ako aj ideovým a právnym základom kontinentálneho práva v určitých smeroch odlišné, pretože vznikali za odlišných historických okolností a sú výsledkom konkrétneho legislatívneho zámeru svojich tvorcov opierajúcich sa pri ich tvorbe o rozličné vzory, ako aj o vlastnú invenciu. Kontinentálny právny systém preto podobne ako ostatné svetové právne systémy nepredstavuje úplne kompaktný a homogénny celok, ale v závislosti od viacerých, prevažne historickoprávnych skutočností sa člení na niekoľko subsystémov (okruhov). Románsky (aj francúzsky) subsystém je založený na francúzskom občianskom zákonníku Code Civil (1804). Považuje sa za najvýznamnejší subsystém z hľadiska vplyvu, rozsahu i filozoficko-právnych základov spočívajúcich v kritike feudálneho absolutizmu, v preferovaní slobody a autonómie človeka a v zdôrazňovaní osvietenského ideálu vedy a racionalizmu, ktoré vychádzali z prirodzenoprávnych koncepcií. Francúzske občianske právo bolo vzorom (paradigmou) kodifikácií práva v 19. a sčasti aj v 20. stor. nielen v Európe, ale i v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii. Germánsky subsystém je nehomogénny, pričom ho vzhľadom na rozdielnosti koncepcie pri kodifikácii súkromného práva mnohí autori rozdeľujú na rakúsky, nemecký a švajčiarsky subsystém. Rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811) bol po francúzskom občianskom zákonníku druhou veľkou európskou kodifikáciou, hoci významom nedosiahol jeho úroveň. Bol ovplyvnený prirodzenoprávnou filozofiou a v Rakúsku platí (po viacerých úpravách a novelizáciách) dodnes. V období právneho dualizmu platilo rakúske občianske právo až do 1950 aj v bývalom Československu, a to v Čechách, na Morave a v Sliezsku (na Slovensku platilo uhorské obyčajové právo). Nemecký Občiansky zákonník (Bürgerliches Gesetzbuch, BGB, 1896) nie je všeobecne pokladaný za tak kvalitne vypracovaný ako francúzsky a rakúsky zákonník, čo bolo spôsobené takmer storočným odstupom od pôvodných prirodzenoprávnych kodifikácií, napriek tomu ovplyvnil občianske zákonníky v Ázii (najmä v Japonsku a Číne). Švajčiarsky občiansky zákonník (Schweizerisches Zivilgesetzbuch, ZGB, 1907) je charakteristický výrazným komercionalizmom (príklonom k obchodnému právu). Nordický (škandinávsky) subsystém sa v dôsledku geografickej a dlhodobejšej politickej izolácie severských štátov od okolitej Európy vyznačuje istými špecifikami a odchýlkami od kontinentálneho práva (v príklone k niektorým prvkom anglo-amerického práva a v sprostredkovanej recepcii rímskeho práva). Uplatňuje sa v právnych poriadkoch Švédska, Nórska, Fínska, Dánska a Islandu. Počas jeho vývoja prevládali kodifikačné tendencie písaného práva (prvé kódexy sa v týchto štátoch objavili už v 17. stor.), ale s výraznými prvkami sudcovskej normotvorby, ktorá je dodnes uznávaná za subsidiárny prameň práva. Napriek týmto divergenciám je nordický subsystém priraďovaný ku kontinentálnemu právnemu systému. Latinskoamerický subsystém vznikol v dôsledku kolonizácie, keď napr. v španielskych kolóniách na americkom kontinente platilo koloniálne právo kreované pod vplyvom španielskeho práva (→ právo Indií) a subsidiárne aj právo materskej krajiny (kastílske právo). Neskôr po získaní nezávislosti novovzniknuté štáty sčasti prevzali zákonodarné tendencie bývalých materských štátov a sčasti si kódexy prispôsobili vlastným kultúrnym a spoločenským potrebám (prvým celoštátnym kódexom civilného práva v krajinách Latinskej Ameriky bol občiansky zákonník Bolívie z 1831). Socialistický subsystém bol uplatňovaný v socialistických alebo v tzv. ľudovodemokratických krajinách od Októbrovej revolúcie 1917 do 1989 (resp. 1991). Vzhľadom na výrazné odlišnosti od kontinentálnych právnych inštitútov, najmä v oblasti vecného a záväzkového práva, je pokladaný za osobitný právny subsystém (napriek tomu, že prvý sovietsky občiansky zákonník z 1922 bol vypracovaný pod výrazným vplyvom francúzskeho a nemeckého občianskeho práva). Po rozpade sovietskeho bloku po 1989 s návratom právnych poriadkov bývalých socialistických štátov do klasického kontinentálneho právneho systému postupne v strednej a vo východnej Európe i na teritóriu bývalého Sovietskeho zväzu zanikol, jeho charakteristické črty sa naďalej uplatňujú napr. v práve Kuby a Číny (→ socialistické právo). Osobitný právny subsystém v rámci kontinentálneho právneho systému predstavuje európske nadštátne (supranacionálne) právo – umelo vytvorený právny systém, ktorý nevznikol prirodzeným vývojom, ale v procese európskej integrácie (→ európske právo). Ide o písané právo s výrazným prvkom normotvorby Európskeho súdneho dvora.

kontinentálny európsky právny systém → kontinentálne právo

kontinentálny právny systém → kontinentálne právo

kontinuita [lat.] — nepretržité trvanie, spojitosť, súvislosť, zviazanosť, napr. kultúrna kontinuita, právna kontinuita. Opak: diskontinuita; filoz. vlastnosť toho, čo je súvislé, nepretržité, spojité (priestorová kontinuita, časová kontinuita). Podľa princípu kontinuity sa zmeny v rôznych entitách dejú prostredníctvom sledu nepozorovateľných stupňov, medzi ktorými existuje plynulý prechod (napr. množstvo vody v nádobe môže narastať alebo ubúdať nebadaným spôsobom, z jedného stavu do iného však môže prejsť iba cez nekonečné množstvo medzistavov).