Vyhľadávanie podľa kategórií: právo – rímske právo

Zobrazené heslá 1 – 47 z celkového počtu 47 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

absolúcia

absolúcia [lat.] — odviazanie, odpútanie, oslobodenie;

1. náb. odpustenie hriechu, → rozhrešenie;

2. práv. v rímskom práve oslobodzujúci rozsudok (absolutio); opak: kondemnácia (→ condemnatio).

accessio

accessio [akcessijó; lat.] — pripojenie; v rímskom práve originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Spočíva v pevnom pripojení ľudským pôsobením alebo prírodnou silou veci jedného vlastníka k inej veci iného vlastníka, ktorý sa stáva vlastníkom vzniknutého celku právne chápaného ako jednotná vec (vecné právo), alebo ide o vedľajší záväzok rukojemníka pristupujúci k hlavnému vzťahu (záväzkové právo).

Vo vecnom rímskom práve bolo prejavom accessio postupné prirastanie naplavenín (alluvio) alebo náhle odtrhnutie, následné priplavenie a prirastenie (avulsio) časti cudzieho pozemku, okamžitý vznik vlastníckeho práva vlastníkov pobrežných pozemkov k ostrovu, ktorý vznikol uprostred rieky (insula in flumine nata), alebo k vyschnutému riečisku (alveus derelictus), ďalej postavenie budovy na cudzom pozemku (inaedificatio), zasadenie rastlín (implantatio) či zasiatie semien (satio) do pôdy na pozemku, spojenie dvoch vecí z rovnakého kovu (ferruminatio) alebo ich spojenie olovom (plumbatio), namaľovanie obrazu na plátno alebo na dosku (pictura), popísanie voskovej tabuľky, pergamenu či papyrusu (scriptura), votkanie nite do tkaniny (textura) al. zafarbenie látky (tinctura). Vlastnícke právo nadobúdal vlastník hlavnej veci k takto pripojeným vedľajším veciam (accessio cedit rei principali), resp. vlastník nehnuteľnosti k pripojeným hnuteľným veciam (superficies solo cedit). V medzinárodnom práve akcesia.

V záväzkovom rímskom práve bolo prejavom accessio prevzatie zodpovednosti za cudzí dlh rukojemníkom v prípade, že ho dlžník nesplní, pri zachovaní akcesorického charakteru, t. j. prevzatie zodpovednosti predpokladalo existenciu hlavného záväzku, trvalo tak dlho, pokiaľ trval hlavný záväzok, a platilo len do výšky hlavného záväzku. Malo tri formy: sponsio, fidepromissio, fideiussio.

accessio cedit rei principali

accessio cedit rei principali [akcesijó cé- reí príncipálí; lat.], vedľajšia vec ustupuje hlavnej veci — pripojenie vedľajšej, dovtedy samostatnej veci k hlavnej veci s účinkami rozšírenia vlastníckeho práva (→ accessio) na vedľajšiu vec v prospech vlastníka hlavnej veci. Zásada rímskeho vecného práva prevzatá do moderných občianskych zákonníkov.

actio

actio [ákcijó; lat.] — pôsobenie, činnosť;

1. filoz. kategória aristotelovskej filozofie vyjadrujúca rôzne druhy pôsobení: actio in distans — pôsobenie na diaľku; actio immanens — pôsobenie dovnútra, na seba samého; actio et reactio — opačné pôsobenie; actio transiens — pôsobenie navonok, na iný predmet;

2. práv. žaloba; v rímskom práve základný pojem súkromného práva; v najširšom význame súdne konanie. Actio mala v Ríme procesný (formálny) a hmotný (materiálny) význam. Z procesného hľadiska vyjadruje procesnú činnosť žalobcu, žalovaného a prétora. Preto je medzi dnešnou žalobou a rímskou actio mnoho rozdielov (hoci je medzi nimi aj dosť podobností). Actio bola predovšetkým výsledkom spoločného pôsobenia procesných strán, a tak po začatí sporu už neprichádzalo do úvahy opätovné konanie vo veci (bis de eadem re ne sit actio), ba ani späťvzatie žaloby. Z hmotného hľadiska predstavovala z nej vyplývajúce subjektívne právo, resp. povinnosť, a to tak, že pre každú typickú skutkovú podstatu existovala zvláštna k nej patriaca actio. Teda konkrétny skutkový stav sa v Ríme nepodriaďoval všeobecnej zákonnej skutkovej podstate, ako je to podľa dnešného práva, ale predovšetkým sa zisťovalo, či a aká žaloba sa môže uplatniť v konkrétnom prípade (qualis actio). Napr. ak predávajúci požadoval zaplatenie kúpnej ceny, mal žalobu z predaja (actio venditi), ak, naopak, kupujúci požadoval vydanie kúpenej veci, mal žalobu z kúpy (actio empti). Každá iná žaloba bola pre jedného i pre druhého neupotrebiteľná, takže rímske právo predstavovalo sústavu žalôb na rozdiel od moderného práva ako sústavy jednotlivých nárokov. Okrem tejto prináležitosti žaloby a subjektívneho práva existovali v Ríme aj iné rozdiely. Napr. z hľadiska namierenosti proti povinnému subjektu existovali actiones in personam (osobné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti individuálnemu dlžníkovi zo záväzkovoprávneho vzťahu, a actiones in rem (vecné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti komukoľvek, kto neoprávnene porušil cudzie právo k veci. Z rozdielu týchto dvoch typov žalôb vypracovala právna veda dôležitý protiklad medzi záväzkovým a vecným právom.

actio negatoria

actio negatoria [ákcijó; lat.] — v rímskom práve vlastnícka žaloba vlastníka (žalobcu) nezbaveného držby veci proti žalovanému, ktorý porušil jeho právo, vykonávajúc niektoré oprávnenie patriace vlastníkovi, napr. nárokuje si servitus. V súdnom spore žalobca dokazuje svoje vlastnícke právo a fakt jeho porušenia a žalovaný sa môže brániť dokazovaním, že mu vykonávané právo patrí. Cieľom actio negatoria je súdne zaistenie plnosti vlastníckeho práva, odstránenie rušivého stavu, nahradenie škody a poskytnutie zábezpeky, že sa rušenie nebude opakovať (cautio de amplius non turbando).

aditio

aditio [-cijó; lat.] — práv. prijatie, nastúpenie, napr. pri dedičstve.

adiudicatio

adiudicatio [-júdikácijó; lat.] — v rímskom práve časť žalobnej formuly používanej v sporoch o rozdelenie spoluvlastníctva a na určenie medzí ako príkaz prétora sudcovi (→ iudex), aby prisúdil vlastnícke právo alebo iné vecné právo jednému zo spoluvlastníkov a ostatných odškodnil. Žaloba s adiudicatio mala určovací charakter, t. j. sudca svojím výrokom konštituoval právo. Adiudicatio sa vyskytovala najmä pri actio communi dividundo (žaloba o rozdelenie spoluvlastníctva), actio familiae erciscundae (žaloba o rozdelenie rodinného spoločenstva) a actio finium regundorum (žaloba o úpravu hraníc medzi susedmi). V medzinárodnom práve adjudikácia.

adopcia

adopcia [lat.] —

1. → osvojenie;

2. v rímskom práve → adoptio.

adoptio

adoptio [-cijó; lat.] — v rímskom práve osvojenie, t. j. prijatie osoby podriadenej právnej moci iného (osoba alieni iuris) pod otcovskú moc adoptujúceho. Adoptio teda účinkovala vo dvoch smeroch: adoptovaný prestával byť členom doterajšej familie a stával sa členom novej. Uskutočňovala sa komplikovaným spôsobom, napr. otec musel svojho syna trikrát za sebou mancipovať (predať), adoptívny otec ho musel dva razy manumitovať (prepustiť spod svojej moci) a tretíkrát získal nad ním otcovskú moc na základe in iure cessio. Osvojenec nadobudol všetky práva prirodzených detí osvojiteľa, najmä dedičské právo.

adversus legem

adversus legem [-zus; lat.], contra legem — práv. proti zákonu; t. j. niečo (správanie človeka) je v rozpore s právom, porušuje právo. S protiprávnym konaním je zvyčajne spojený právny následok sankcie (v trestnom práve) alebo neplatnosti (v súkromnom práve); → contra bonos mores.

aequitas

aequitas [ékvitás; lat.] — slušnosť, pravosť, rovnosť, spravodlivosť; mnohovýznamová filozofická i právna kategória. Pojem aequitas rozpracoval v staroveku Aristoteles (Etika Nikomachova), v Ríme ju do právnej roviny preniesli rétori, prétori a právna veda (iurisprudentia), popularizoval ju o. i. Cicero. Platila okrídlená veta rímskeho právnika Paula: in omnibus quidem, maxime tamen in iure, aequitas spectanda est (vo všetkom síce, predsa však najviac v práve sa má hľadieť na aequitas).

agnatio

agnatio [-nácijó; lat.] — v rímskom práve druh príbuzenstva medzi osobami, ktoré podliehajú otcovskej alebo manželskej moci rovnakej hlavy rodiny (pater familias) alebo by boli takýmito príbuznými, keby spoločný pater familias ešte žil. Agnátske príbuzenstvo mohol sprostredkovať iba muž, a to splodením dieťaťa v rímskom manželstve (matrimonium) alebo vznikalo právnym úkonom (napr. adoptio). Tvorili ho manželské deti podrobené hlave rodiny, manželské deti synov (vnuci), manželské deti synových synov (pravnuci), manželka a nevesta hlavy rodiny, ak uzavreli manželstvo, v ktorom sa podrobili manželskej moci hlavy rodiny alebo syna hlavy rodiny, a adoptívne deti, ale nie napr. osamostatnený syn alebo nemanželské dieťa; → familia.

akcesia

akcesia [lat.] — vstup do niečoho;

práv. v medzinárodnom práve nadobudnutie územia vďaka prírodnému procesu, napr. rozšírenie štátneho územia tým, že v ústí rieky vznikne naplaveninami ostrov, alebo ľudskou činnosťou, napr. vysušením morského dna; v rímskom práve → accessio.

Alfenus

Alfenus, Publius Alfenus Varus, 1. stor. pred n. l. — rímsky právnik pochádzajúci z Cremony, žiak Servia Sulpicia Rufa, 39 pred n. l. konzul, osobný priateľ Vergília. Napísal obsažné dielo Digesta (40 kníh právnych spisov), ktorého zlomky sú v Corpus iuris civilis. Pravdepodobne autor súboru menších spisov Náčrty (Coniectanea).

alternatívny záväzok

alternatívny záväzok — záväzok, v ktorom je plnenie alternatívne určené; možno ho splniť viacerými spôsobmi s tým, že právo výberu predmetu plnenia z viacerých možností má jedna zo zmluvných strán, spravidla dlžník; v rímskom práve obligatio alternativa.

Arangio-Ruiz, Vincenzo

Arangio-Ruiz [-džo], Vincenzo, 7. 5. 1884 Neapol – 2. 2. 1964 Rím — taliansky právnik. Profesor rímskeho práva v Camerine, Perugii, Cagliari, Messine, Modene, Neapole, Káhire a Ríme. Zaoberal sa rímskym právom, právnou epigrafiou a právnou papyrológiou. Publikoval o. i. pramene práva na didaktické účely. Hlavné diela: Stručný prehľad rímskeho práva (Breviarium iuris Romani, 5. vydanie 1974), Inštitúcie rímskeho práva (Istituzioni di diritto romano, 14. vydanie 1960), Dejiny rímskeho práva (Storia del diritto romano, 7. vydanie 1957). R. 1953 vyšli jeho štvordielne Štúdie na počesť V. Arangia-Ruiza (Studi in onore di V. Arangio-Ruiz) a 1974 – 78 štvordielne Vybrané spisy z rímskeho práva (Scritti di diritto romano).

auctor

auctor [auk-; lat.], právny predchodca, scudziteľ — označenie pôvodného subjektu práva, najmä vecného, vlastníckeho; v staršej literatúre aj zástupca, poručník, opatrovník. V súčasnosti sa používa zriedkavo, a to vo význame právneho predchodcu, t. j. osoby, ktorá svoje právo previedla na nadobúdateľa.

cudzoložstvo

cudzoložstvo — mimomanželský pohlavný styk partnerov, z ktorého aspoň jeden žije v platnom manželstve. V niektorých právnych poriadkoch trestný čin, často veľmi prísne trestaný, najmä ak sa ho dopustia ženy (podľa islamského práva i smrťou), napr. v Saudskej Arábii, v Iráne a i.

debitor

debitor [lat.], dlžník — v rímskom súkromnom práve strana, ktorá je v záväzkovoprávnom vzťahu (→ obligatio) z určitého právneho dôvodu zaviazaná niečo plniť veriteľovi (→ creditor). Za dlžníka sa považoval ten, od koho bolo možné vymáhať žalobou peniaze. Povinnosti, ktoré dlžník mohol mať voči veriteľovi, sa vyjadrovali slovami dare (dať; dlžník mal obstarať prevod vlastníckeho práva alebo iného vecného práva), facere (robiť; dlžník mal niečo konať, prípadne nekonať) a praestare (všeobecný výraz pre povinnosť dlžníka poskytnúť plnenie, ale aj výraz pre povinnosť zodpovedať, ručiť za splnenie záväzku či za spôsobenie škody a pod.).

de lege ferenda

de lege ferenda [lat.] — z hľadiska budúceho zákona alebo budúcej právnej úpravy; označenie predpokladanej situácie, ktorá by nastala, ak by sa uskutočnila zmena v právnom poriadku (napr. zmiernenie trestného postihu sa predpokladá de lege ferenda). Predstavy de lege ferenda sa odlišujú od stanoviska platného práva (→ de lege lata).

de lege lata

de lege lata [lat.] — z hľadiska platného práva; označenie situácie podľa súčasného práva, napr. de lege lata patrí po smrti fyzickej osoby uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželskému partnerovi a deťom, a ak ich niet, rodičom. De lege lata sa odlišuje od stanoviska z hľadiska budúceho práva (→ de lege ferenda).

depositum

depositum [-zi-; lat.] — v rímskom súkromnom práve reálny kontrakt (→ contractus), na základe ktorého deponent (ukladateľ) odovzdal depozitárovi (uschovávateľovi) nezastupiteľnú, ale hnuteľnú vec určenú individuálnymi znakmi, aby ju bezodplatne opatroval pre deponenta a po skončení úschovy ju (t. j. tú istú vec) deponentovi vrátil. Depositum vytváralo dvojstranný záväzkový vzťah (→ obligatio) založený na dobromyseľnosti (→ bona fides), v ktorom bol depozitár povinný opatrovať uschovanú vec. Zodpovedal za dolus a culpa lata (→ culpa), a ak uschovanú vec svojvoľne (bez súhlasu deponenta) užíval, aj za krádež úžitku (furtum usus). Deponentovi patrila vo vzťahu k depozitárovi žaloba z úschovy na vrátenie uschovanej veci a na náhradu škody (actio depositi directa), naopak, depozitár mohol proti deponentovi na náhradu nákladov vynaložených na uschovanú vec, príp. na náhradu škody spôsobenej uschovanou vecou využiť kontrárnu žalobu z úschovy (actio depositi contraria). Z hľadiska vecného práva sa depozitár považoval len za detentora uschovanej veci bez práva na ochranu pred tretími, naopak deponent sa považoval naďalej za držiteľa uschovanej veci (→ possessio);

v súčasnom práve úschova.

Digesta Iustiniani

Digesta Iustiniani [jus-; lat.], aj Pandekty, Pandectae — najdôležitejšia a najrozsiahlejšia časť justiniánskej kodifikácie rímskeho práva (→ Corpus iuris civilis) obsahujúca fragmenty spisov 39 právnikov prevažne z klasického obdobia rímskeho práva. Kodifikačné práce začala na pokyn Justiniána I. Veľkého 17-členná komisia 15. 12. 530 s cieľom ukončiť ich o desať rokov, cisár však už 16. 12. 533 uzavrel celé dielo konštitúciou Tanta (gr. Dédoken) a 30. 12. 533 nadobudlo účinnosť. Komisia preštudovala asi 1 625 kníh starej právnickej literatúry s viac ako troma miliónmi riadkov, pričom mala oprávnenie prispôsobiť prevzaté texty novým hospodárskym a sociálnym pomerom (interpolatio). Justiniánova zákonodarná aktivita je hodnotená rozporne, niektorí autori mu kladú za vinu zánik klasickej právnickej literatúry, iní ho pokladajú za záchrancu bohatstva rímskoprávnej učenosti.

Digesta Iustiniani sa rozdeľujú na 50 kníh, ktoré sa delia na tituly (okrem kníh 30 – 32) s osobitnými rubrikami vymedzujúcimi ich predmet (432 titulov). Každý titul obsahuje fragmenty z diel právnikov s uvedením autora a názvu diela (9 142 fragmentov), väčšie fragmenty pozostávajú z paragrafov. Najhodnotnejší rukopis sa od 12. stor. nachádzal v Pise. Keď ju v roku 1406 obsadili Florenťania, rukopis odniesli ako vzácnu korisť do Florencie (littera Florentina). Tam ho najprv uschovávali v Palazzo Vecchio, neskôr bol prenesený (1786) do Lorenzovskej mediciovskej knižnice.

dos

dos [lat.] — inštitút rímskeho majetkového manželského práva, → veno. Dos bola majetkom poskytnutým mužovi v spojitosti s uzavretím manželstva. Pôvodne bolo jeho účelom prispieť na manželské náklady (onera matrimonii), neskôr za republiky zabezpečiť manželku po skončení manželstva. Obyčajne sa dos zriaďovala pred uzavretím manželstva a zriaďovateľom bol buď pater familias ženy (dos profecticia), niekto druhý, alebo sama žena, ak bola svojprávna (dos adventicia). Zriadením dos sa previedlo na muža (manžela) vlastnícke právo k jej predmetu, a to odovzdaním dotálnych predmetov (dotis datio), stipulačnou zmluvou (dotis promissio) alebo jednostranným prísľubom (dotis dictio). V najstaršom práve mal manžel iba morálnu povinnosť vrátiť dos v prípade rozvodu, na konci republiky sa pre tento prípad zaviedla právna povinnosť dos vrátiť. Ak sa napr. rozvod uskutočnil z viny manželky, mohol si manžel ponechať polovicu dos.

edil

edil, lat. aedilis — v starovekom Ríme jeden z nižších riadnych úradníkov (magistrátov). Edili boli pôvodne pravdepodobne správcami Cererinho chrámu (aedes), ktorý mal významnú úlohu v plebejskom hnutí. Od 5. stor. pred n. l. existovali len dvaja plebejskí edili, ktorí opatrovali plebejský archív, spravovali chrámovú pokladnicu, pomáhali tribúnovi ľudu a usporadúvali plebejské hry. R. 367 pred n. l. sa počet edilov kvôli vyrovnaniu vplyvu patricijov a plebejcov vo vnútornej správe Ríma zvýšil o dvoch kurulských edilov z radov patricijov. Boli volení na jeden rok. Do kompetencie edilov patrila starostlivosť o mesto (cura urbis), dohľad nad trhom a zásobovaním obilím (cura annonae) a usporadúvanie náboženských slávností a hier (cura ludorum). Mimoriadnou nákladnosťou hier sa pokúšali získať popularitu voličov pred dôležitejšími politickými bojmi. Za Caesara bol počet edilov zvýšený o ďalších dvoch (aediles cereales).

Úrad edilov (edilita) mal najväčší politický význam v období republiky. V období cisárstva jeho politický význam, naopak, výrazne poklesol, pričom v závere 3. stor. n. l. úplne zanikol.

evictio

evictio [évikcijó; lat.] — evikcia, inštitút rímskeho súkromného práva. Ak predávajúci (venditor) predal jemu nepatriacu vec kupujúcemu (emptor), mohol skutočný vlastník reivindikačnou žalobou (→ rei vindicatio) žiadať v súdnom spore, aby mu emptor danú vec vydal. V takom prípade sa emptor ocitol v nevýhode: bol zbavený držby (→ possessio) kúpenej veci, za ktorú zaplatil kúpnu cenu venditorovi, čiže nezostala mu ani vec, ani zaplatená kúpna cena. Takáto situácia mohla nastať ako dôsledok uzavretej kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol venditor povinný zabezpečiť emptorovi iba uti frui habere licere (smieť vec mať, užívať a poberať z nej plody), a nie aj obstarať pre neho vlastnícke právo. Preto právo zaviedlo zodpovednosť venditora za evictio, t. j. zodpovednosť za prípad, ak emptor stratil držbu kúpenej veci, pretože mu ju odňala v súdnom spore tretia osoba na základe svojho vlastníckeho práva alebo iného vecného práva (užívacie právo, požívacie právo, služobnosť, záloh veci) existujúceho už pred odovzdaním kúpenej veci emptorovi. Táto zodpovednosť nastupovala nielen vtedy, ak venditor predal cudziu vec, ale aj vtedy, ak predal vlastnú vec, s ktorou sa spájalo vecné právo patriace tretej osobe.

Právnym účinkom evictio bol tzv. evikčný regres (emptora voči venditorovi), ktorý prešiel historickým vývojom. Ak bola kúpna zmluva uzavretá v mancipačnej forme (→ mancipatio), mohol emptor žiadať žalobu na dvojnásobok kúpnej ceny. Podobný výsledok sa dosiahol, ak sa venditor zaviazal formálnym ústnym kontraktom (stipulatio). Napokon sa presadila zodpovednosť venditora za evictio priamo zo žaloby z kúpnej zmluvy (actio empti). Venditor nezodpovedal za evictio, ak emptor síce prehral súdny spor so skutočným vlastníkom, ale nestratil držbu veci, alebo ak tretia osoba nadobudla právo až po odovzdaní veci emptorovi, alebo ak emptor zavinil, že došlo k evictio, alebo ak venditor a emptor dohodou vylúčili venditorovu zodpovednosť za evictio (pactum de non praestanda evictione), alebo ak obidvaja alebo len kupujúci vedeli o tom, že vec bola odcudzená. Keďže predávaná vec nesmie mať nedostatky vo svojej právnej a fyzickej kvalite, nazýva právna veda zodpovednosť venditora za evictio zodpovednosťou za právne vady, pričom moderné právo sa evikčnému princípu buď vyhlo zavedením povinnosti predávajúceho previesť na kupujúceho vlastnícke právo, alebo sa k evikčnému princípu prihlásilo.

exceptio

exceptio [-cijó; lat.] — procesná námietka, excepcia; inštitút rímskeho civilného procesného práva. Cieľom exceptio bolo odsúdiť žalovaného v druhom štádiu súdneho konania pred sudcom (apud iudicem) závislom od skutočností, ktoré tvrdil žalovaný v prvom štádiu súdneho konania pred prétorom (in iure). Bola to negatívne sformulovaná podmienka odsúdenia, ktorú prétor zo svojej jurisdikčnej právomoci udelil žalovanému tak, že ju umiestnil za časť žalobnej formuly nazývanú tvrdenie žalobcu (intentio), ale pred časť nazývanú odsúdenie žalovaného (condemnatio). Za exceptio sa považovala len taká obrana žalovaného, ktorá nepopierala právo žalobcu, iba zoslabovala jeho účinky.

Príkladom námietky môže byť uzavretie zmluvy o pôžičke (→ mutuum), pred ktorej plnením sa kontrahenti neformálne dohodli, že veriteľ nebude žalovať vrátenie požičanej veci (pactum de non petendo), ale potom dlžníka predsa len žaloval. Žalobná formula s exceptio dostala v tomto prípade takúto podobu: „Ak sa preukáže, že žalovaný má dať žalobcovi desaťtisíc sesterciov (intentio) a medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode, aby tieto peniaze neboli vrátené (exceptio), sudca odsúď žalovaného v prospech žalobcu, ak sa to nepreukáže, osloboď ho (condemnatio).“

S ohľadom na štylizáciu kondemnácie bola exceptio vždy sformulovaná záporne, a ak sa žalovanému podaril dôkaz o jej obsahu, rozsudok znel na oslobodenie žalovaného, hoci aj tvrdenie žalobcu (intentio) bolo pravdivé. Ak na intenciu žalobcu reagoval žalovaný námietkou, na námietku žalovaného mohol reagovať žalobca protinámietkou (replicatio), ktorá mala podobné vlastnosti ako exceptio: nesmela ju popierať, bola umiestnená aj medzi intenciou a kondemnáciou, ale za exceptio, a jej preukázanie malo za následok odsúdenie žalovaného. Za replikáciou mohla nasledovať duplicatio žalovaného (reagoval novou námietkou), za ňou zasa triplicatio žalobcu atď. Existovali rozličné druhy exceptio a až v období kogničného procesu sa procesné námietky stali všeobecným prostriedkom ochrany žalovaného.

facultas alternativa

facultas alternativa [-kul-; lat.] — druhá možnosť; v rímskom súkromnom práve dlžníkovo oprávnenie poskytnúť veriteľovi namiesto dlhovaného plnenia podľa dohovoru druhé (iné) plnenie, a tým sa oslobodiť od dlhu. Pri takejto situácii platila zásada: dlhuje sa jedna vec, ale z dvoch možno plniť (una res est in obligatione, duae in solutione). Typickým príkladom facultas alternativa bola situácia, v ktorej predávajúci dostal v zaplatenej kúpnej cene menej ako polovicu reálnej hodnoty veci (laesio enormis), a preto mohol žalobou žiadať zrušenie kúpnej zmluvy. Kupujúci bol povinný vydať kúpenú vec, ak akceptoval zrušenie zmluvy, alebo doplatiť kúpnu cenu na jej reálnu hodnotu (druhá možnosť). Facultas alternativa treba odlišovať od obligatio alternativa.

V súčasnom práve tzv. alternatívna možnosť.

familia

familia [lat.] — rodina;

1. biol. → čeľaď;

2. práv. v rímskom súkromnom práve základný pojem práva osôb alebo rodinného práva; prísne stmelená hospodárska a právna jednotka pozostávajúca z hlavy rodiny (pater familias) a zo slobodných osôb (personae alieni iuris) podrobených jeho moci (patria potestas, manus). Spočiatku bola familia založená na agnátskom type rodiny, t. j. na mocenskom princípe, neskôr sa presadila kognátska, čiže pokrvná rodina. Zložkami moci hlavy rodiny boli patria potestas – doživotná a absolútna otcovská (nie rodičovská) moc nad svojimi deťmi bez ohľadu na ich vek a na to, či ich splodil alebo nesplodil (nad pokrvnými i osvojenými), a manus (doslovne ruka) – v neskoršom období moc manžela (pater familias) nad manželkou, ak s ním uzavrela manželstvo cum manu, v dôsledku čoho zaujala pozíciu dcéry (loco filiae) v jeho agnátskej rodine. Z druhej strany termín familia označoval majetok (patrimonium), ktorý sa zásadne nachádzal v rukách hlavy rodiny. Z toho vyplýva, že v rámci familie jedine hlava rodiny (pater familias) bola svojprávna (sui iuris), ostatní jej boli podrobení (alieni iuris) a v majetkovej oblasti nadobúdali práva a povinnosti nie pre seba, ale pre familiu. Vzťah rodičov a detí sa nemohol plne vytvoriť, pretože autoritatívna a bezmála neohraničená moc hlavy rodiny bola jediným regulátorom vzťahov v rodine. Len postupne sa rozvíjali formy osobnej a majetkovej nezávislosti podrobených osôb (emancipatio, peculium) a súbežne s tým aj ohraničenie osobnej a majetkovej moci hlavy rodiny; v súčasnom práve rodina.

Ferrini, Contardo

Ferrini, Contardo, 4. 4. 1859 Miláno – 17. 10. 1902 Verbania-Suna — taliansky právnik. Žiak T. Mommsena, vynikajúci znalec rímskeho, byzantského a stredovekého práva. Prednášal na univerzite v Messine, Modene a Pavii. V 80. rokoch 19. stor. vstúpil do tretieho rádu (→ terciári) v rámci rehole františkánov.

Autor diel Rímske právo (Diritto romano, 1898), Príručka Pandektov (Manuale di Pandette, 1953, 4. vydanie), Dejiny prameňov rímskeho práva a rímskej právnej vedy (Storia delle fonti e del diritto romano e della giurisprudenza romana, 1885), Historický a doktrinálny výklad rímskeho trestného práva (Esposizione storica e dottrinale del diritto penale romano, 1902, dotlač 1976) a Rímske trestné právo (Diritto penale romano, 1899), spoluautor edície Pramene predjustiniánskeho rímskeho práva (Fontes Iuris Romani anteiustiniani, 1940, 2. vydanie). Vydal Theofilovu grécku parafrázu justiniánskych Inštitúcií. R. 1947 blahorečený.

hereditas

hereditas [lat.] — v rímskom dedičskom práve viacvýznamová právna kategória:

1. dedenie, dedičská postupnosť — vstup (sukcesia) do všeobecnej právnej situácie, ktorú mal zomretý. Označuje sa výrazom univerzálna sukcesia, ktorá aj dnes znamená vstup dediča do všetkých zdediteľných práv a povinností poručiteľa (zomretého) ako do celku naraz (na základe jedného právneho úkonu), a preto sa univerzálny sukcesor nazýva dedič (heres) a zomretý zasa poručiteľ (zostaviteľ). Hereditas bola označením dedenia podľa ius civile, jeho náprotivkom bola bonorum possessio (držba dedičstva) podľa prétorského práva. Povolávanie k dedeniu alebo delácia (delatio hereditatis) sa v Ríme dialo zákonom (ab intestato) alebo neskôr z vôle poručiteľa testamentom (ex testamento). Zákon a testament boli teda tzv. delačnými dôvodmi, t. j. dôvodmi, na základe ktorých boli fyzické osoby povolávané dediť. Vzťah týchto dvoch dôvodov vyjadrovali dve právne pravidlá: a) dedenie ex testamento malo prednosť pred dedením ab intestato, b) nebolo prípustné dedenie sčasti z testamentu, sčasti zo zákona (v modernom práve je prípustné). Povolávanie k dedeniu zo zákona bolo založené na zásade príbuzenského vzťahu budúceho dediča k poručiteľovi. Povolávanie k dedeniu z testamentu bolo založené na zásade, že poručiteľ môže so svojím majetkom do značnej miery voľne, nie však úplne neobmedzene disponovať v prípade smrti, t. j. poručiteľ mohol (s určitými obmedzeniami) rozhodnúť, čo sa stane s jeho majetkom po jeho smrti.

Testament ako právny prostriedok realizácie vlastníckeho práva hlavy rodiny vzhľadom na pomery po jej smrti zohral v Ríme významnú úlohu v sociálnej a hospodárskej oblasti, a preto sa právo snažilo zachovať testament (favor testamenti), ak hrozila jeho neplatnosť či neúčinnosť. Pre platnosť testamentu bolo rozhodujúce slávnostné ustanovenie budúceho dediča (institutio heredis), ktoré tvorilo „hlavu a základ“ celého testamentu. Dispozičná majetková voľnosť poručiteľa siahala až tak ďaleko, že bol oprávnený napr. pripojiť k testamentu odkaz (legatum) ako jednotlivé majetkové poskytnutie z dedičstva tretej osobe na ťarchu dedičstva alebo ustanoviť náhradného dediča v prípade, že by hlavný dedič nemohol dediť alebo by dedičstvo odmietol (substitutio vulgaris), alebo pre prípad, že by ako hlavný dedič bol ustanovený nedospelý syn a zomrel by po svojom poručiteľovi ako nedospelý (substitutio pupillaris), alebo pre prípad, že by duševne chorý potomok pred svojou smrťou nevyzdravel (substitutio quasipupillaris), a i. Často sa stávalo, že poručiteľ dispozičnú voľnosť s majetkom zneužil voči členom vlastnej rodiny a nepovolal ich testamentom k dedeniu. Preto došlo k obmedzeniu jeho práva zavedením kategórie neopomenuteľných dedičov, ktorým patrilo najprv tzv. formálne právo, t. j. žalovateľný nárok na to, aby boli v testamente menovite ustanovení ako dedičia alebo ako vydedení, neskôr tzv. materiálne právo, t. j. žalovateľný nárok na skutočné majetkové poskytnutie z dedičstva vo forme povinného podielu (portio legitima), ktorý predstavoval časť zo zákonného podielu;

2. dedičstvo, pozostalosť — predmet dedenia, ktorým bol majetok poručiteľa a tvorili ho iba zdediteľné práva a povinnosti patriace poručiteľovi v okamihu jeho smrti. Zdediteľnými neboli osobné práva (napr. usus, ususfructus) ani osobné povinnosti (napr. povinnosti z pracovnej zmluvy). Hereditas sa nadobúdala ponúknutím (deláciou) povolaným osobám (delačný princíp) a prijatím (adíciou) ponúkaného dedičstva dedičmi (adičný princíp). V dôsledku toho sa rozlišovali domáci dedičia, t. j. členovia poručiteľovej domácnosti, ktorí nadobúdali hereditas v okamihu smrti poručiteľa (ipso iure) bez uskutočnenia adície, a cudzí dedičia, ktorí nadobúdali hereditas až jej prijatím. Preto sa za dediča považovala len tá osoba povolaná zákonom alebo testamentom na dedenie, na ktorú už prešlo dedičstvo (pozostalý majetok). Keďže budúci dedič mal možnosť rozhodnúť sa, či ponúknutú hereditas prijme alebo odmietne, v tomto medziobdobí sa nevedelo, kto je dedič, a preto sa hovorilo o tzv. ležiacej, spočívajúcej hereditas (hereditas iacens). Takúto hereditas traktovali rímski právnici nejednotne: patrila ešte zomretému, patrila už budúcemu dedičovi, bola majetkom bez pána, ale nepovažovali ju za vec nikoho, bola samostatnou právnickou osobou. Keďže dedič sa pokladal za právneho nástupcu poručiteľa, mal nárok na právnu ochranu, t. j. na dedičskú žalobu (hereditas petitio) podľa ius civile alebo na interdikt quorum bonorum podľa prétorského práva. Neopomenuteľný dedič sa mohol sťažovať na nespravodlivý testament (querella inofficiosi testamenti).

Hermogenianus

Hermogenianus, prelom 3. a 4. stor. n. l. — rímsky právnik. Celé jeho celé meno i pôvod sú neznáme. Pôsobil za cisára Diokleciána (284 – 305) a bol pravdepodobne vedúcim cisárskej kancelárie pre žiadosti súkromných osôb (magister libellorum). Vzhľadom na čas jeho pôsobenia patril k poklasickým rímskym právnikom. Autor spisu Právnické výpisy v šiestich knihách (Iuris epitomarum libri VI) obsahujúceho zlomky z diel rímskej klasickej právnickej literatúry, z ktorých bolo až 104 fragmentov zaradených do Digesta Iustiniani, a pravdepodobne aj poloúradnej právnickej zbierky nazývanej Codex Hermogenianus, v ktorej boli zahrnuté konštitúcie Diokleciána z obdobia 293 – 294 a ktoré zväčša sám cisárovi navrhol.

Heyrovský, Leopold

Heyrovský, Leopold, 14. 12. 1852 České Budějovice – 17. 2. 1924 Praha — český právnik, zakladateľ českej vedy o rímskom práve, otec J. Heyrovského. Po promócii na Karlovej-Ferdinandovej univerzite v Prahe 1876 študoval v Nemecku u vynikajúcich právnych romanistov Karla Georga Brunsa (*1816, †1880) a T. Mommsena. R. 1878 sa monografiou O právnych základoch leges contractus pri právnych úkonoch medzi rímskym štátom a súkromníkmi (Über die rechtliche Grundlagen der leges contractus bei Rechtsgeschäften zwischen dem römischen Staat und die Privaten, 1881) habilitoval na súkromného docenta v odbore rímske právo. V akademickom roku 1882 – 83 prešiel na českú časť pražskej univerzity ako jej mimoriadny profesor, od 1890 riadny profesor; 1895 – 96 a 1903 – 04 dekan právnickej fakulty, 1908 – 09 rektor univerzity. Zameral sa na učebnice z rímskeho práva, ktorými kodifikoval vznikajúcu českú právnickú terminológiu. Najprv napísal dogmatickou metódou Instituce práva římského (1888), potom historicko-dogmatickou metódou Dějiny a systém soukromého práva římského (1902 – 03), dnes klasické dielo, ktoré vyšlo v 7 vydaniach (naposledy v Bratislave 1929, upravili O. Sommer a J. Vážný). Po jeho smrti vyšiel Římský civilní proces (1925) v úprave O. Sommera. Publikoval viaceré heslá v Ottovom slovníku naučnom zo všetkých oblastí rímskeho súkromného práva hmotného a procesného, uverejňoval kritické recenzie k prácam domácich a zahraničných autorov. Jeho žiakmi boli neskorší významní právni romanisti Josef Vančura (*1870, †1930) a O. Sommer.

Irnerius

Irnerius, aj Guarnerius, Guarnieri, Hirnerius, Wernerius, okolo 1050 Bologna – okolo 1125 tamže — taliansky právnik, prvý významný právny vedec na Západe, v súdnych listinách uvedený ako znalec práva (causidicus) i ako sudca (iudex cisára Henricha V.). Majster slobodných umení (magister artium), pôsobil na artistickej univerzite v Bologni pôvodne ako učiteľ dialektiky a rétoriky, ktoré v stredoveku úzko súviseli s právnou vedou. Ako jeden z prvých začal uplatňovať metódy scholastického výkladu textov vo vzťahu k rímskemu právu (→ Corpus iuris civilis, → Digesta Iustiniani), pričom výklad textov rímskeho práva robil ústne vo výučbe alebo písomne v podobe glosy (komentára) pripojenej k textu buď medzi riadkami, alebo na okraji textu (glosy označoval vlastnou autorskou značkou, siglou – y, t. j. yrnerius). Stal sa tak zakladateľom tzv. glosátorskej alebo bolonskej školy (→ glosátori). Irnerius a jeho nástupcovia ako prví na univerzite v Bologni podali vedeckú exegézu celého justiniánskeho zákonodarstva. Mal veľkú autoritu, nazývaný lampáš práva (lucerna iuris) alebo svetlo práva (lumen legum). R. 1115 mu cisár Henrich V. udelil titul najvýznamnejší doktor (doctor omnium egregius). Na konkláve v Remeši (1119) bol spolu s cisárom Henrichom V. a protipápežom Gregorom VIII. exkomunikovaný pápežom Kalixtom II. R. 1125 ešte raz vystúpil pred zmierovacím súdom ako procesný pomocník.

iudex

iudex [jú-; lat.] — sudca, rozhodca. V rímskom práve v civilnom procese spravidla samosudca – súkromná osoba mužského pohlavia určená dohodou medzi žalobcom a žalovaným (→ litis contestatio) so súhlasom príslušného úradníka (magistratus, prétor). Ak nedošlo k dohode, magistrát určil iudexa z osobitného zoznamu. Iudex bol povinný pod autoritou štátu rozhodnúť súkromný spor medzi stranami podľa práva a pravdy. Posúdil predložené dôkazy obidvoch strán a spor rozhodol rozsudkom – oslobodením alebo odsúdením žalovaného (→ condemnatio). V provinciách a v cisárskom kogničnom procese bol iudex obyčajne dosadený štátny úradník. Vo zvláštnych sporoch rozhodovali kolektívne orgány.

Iulianus, Salvius

Iulianus [jú-], Salvius, plným menom Lucius Octavius Cornelius Publius Salvius Iulianus Aemilianus, asi 100 Pupput neďaleko mesta Hadrumetum (aj Hadrumentum), dnes Sousse, Tunisko – 169 — jeden z najvýznamnejších starovekých rímskych právnikov. Za cisárov Hadriána, Antonina Pia a Marca Aurelia zastával vysoké štátne úrady. Okolo roku 130 ho cisár Hadrián poveril záverečnou redakciou prétorského ediktu (Večný edikt, lat. Edictum perpetuum), začo sa mu dostalo veľkého uznania. Hlavným dielom Iuliana sú Digesta (90 kníh), zbierka právnych prípadov najmä zo súkromného práva zaraďovaná k najvýznamnejším spisom rímskej právnej vedy vôbec, v ktorej s veľkou virtuozitou a originalitou odôvodňoval právne prípady. Iulianove názory v rozhodujúcej miere ovplyvnili tvorbu súkromného práva, a preto ho neskorší rímski právnici často citovali ako vynikajúcu autoritu. Cisár Justinián I. Veľký ho vyzdvihoval oproti iným právnikom ako človeka najvyššej autority (summae auctoritatis hominem).

ius

ius [jús; lat.] —

1. v rímskom práve pojem označujúci právo (pôvod pojmu nebol v rímskej dobe teoreticky objasnený). Na začiatku rímskeho štátu bolo ius protikladom násilného porušovania pokojného stavu a zároveň meradlom výkonu moci nad osobami a vecami. Spočiatku sa vzťahovalo iba na rímskych občanov (cives Romani), preto sa nazývalo civilné (občianske) právo (→ ius civile). Charakteristická bola preň vysoká miera formálnosti a ritualizácie, pričom dôraz sa kládol na vyslovenie určitých slov (verba). Ďalší stupeň vývoja sa odzrkadlil v Zákonoch dvanástich tabúľ (asi 450 pred n. l.), ktoré zmenili chápanie ius ako mocenského práva na právo vyjadrujúce právny vzťah potvrdený rozsudkom sudcu (→ iudex). Sudcovia od polovice 5. stor. pred n. l. svojím rozhodovaním vo veci samej tvorili ius, ktoré sa stalo platným pre všetkých občanov ako objektívne právo. R. 367 pred n. l. bol vytvorený úrad mestského prétora (praetor urbanus), prétori ako tzv. súdni magistráti dostali právomoc rozhodovať súdne spory (iurisdictio) medzi rímskymi občanmi. Ich jurisdikcia nepriamo tvorila ius tak, že rozhodovali o začatí alebo nezačatí súdneho sporu, v prípade jeho začatia o jeho právnom obsahu. Prétori tak postupne vytvorili osobitný systém práva (ius praetorium, prétorské právo), pomocou ktorého platné civilné právo podporovali, dopĺňali a opravovali (adiuvare, supplere, corrigere). Po vzniku úradu cudzineckého prétora (praetor peregrinus) 242 pred n. l., ktorý mal právomoc rozhodovať súdne spory medzi rímskymi občanmi a cudzincami, začali prétori postupne vytvárať nové ius nazvané právo medzi národmi (ius gentium), ktoré bolo menej formálne, spočívalo na vzájomnej dôvere konajúcich strán (fides) a namiesto slov uprednostňovalo skutočnú vôľu konajúcich (voluntas). Vytváral sa tak mnohovrstvový systém práva (ius), ktorý okrem prétora rozvíjali najmä právna veda a právnici. V právnickej literatúre 1. – 3. stor. n. l. bolo ius vymedzené ako všeobecný pojem, ku ktorému právnici dospeli na základe vlastnej právnej praxe orientovanej na konkrétne právne prípady a najvýznamnejší z nich dokonca s právom vyjadrovať sa v jednotlivých prípadoch v mene cisára (ius publice respondendi ex auctoritate principis), čím vytvárali ius, pretože ich dobrozdania rešpektovali prétori a sudcovia. Títo autorizovaní právnici sa zaslúžili aj o zavádzanie mravných hodnôt do práva, pretože ius chápali ako umenie dobra (ars boni) a slušnosti (ars aequi) a vnášali doň aj aristotelovskú filozofiu (príkazy práva: čestne žiť, iných nepoškodzovať, každému poskytovať to, čo mu patrí; → honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere). K novému nazeraniu na ius napokon prispeli aj rímski cisári, ktorí konštitúciami označovanými ako „zákony“ (leges) vytvorili popri ius aj novú skupinu právnych noriem so snahou posledných cisárov staré ius (obyčajové právo, zákony, senátne uznesenia) roztriediť a zozbierať. Toto úsilie vyvrcholilo za vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565) vydaním zákonodarnej zbierky Digesta (→ Digesta Iustiniani);

2. súd, konkrétne prvé štádium civilného súdneho sporu (in iure), ktorého názov má pôvod v povinnosti (zakotvenej v Zákonoch dvanástich tabúľ), podľa ktorej, ak je niekto zavolaný „pred súd“ (vocatio in ius), nech tam ide.

ius civile

ius civile [jús cí-; lat.] — občianske právo, civilné právo, jedna zo zložiek rímskeho práva, rímske súkromné právo v užšom význame, pôvodne jeho najstaršia a najformálnejšia časť. Podľa princípu personality sa týkalo len rímskych občanov (civitas Romana, → civitas), preto sa nazývalo aj ius civile. Quiritium (Quirites – slávnostné oslovenie rímskych občanov, → Kviriti). Spočiatku sa zameriavalo na právny život jednoduchej poľnohospodárskej, silno patriarchálnej starorímskej spoločnosti, neskôr sa rozšírilo do celej oblasti súkromného práva. Jeho významným prameňom boli Zákony dvanástich tabúľ, ďalšími zdrojmi právne obyčaje a zákony (→ lex), neskôr plebiscit, od principátu uznesenia senátu (→ senatus consultum), rozhodnutia cisára, ako aj stanoviská autorizovaných právnikov (→ jurisprudencia). Z hľadiska rozvoja ius civile bola dôležitá interpretácia (→ interpretatio). Odlišovali sa od neho ius gentium (časť rímskeho práva upravujúca vzťahy s cudzincami a medzi cudzincami) a ius honorarium (úradnícke, prétorské právo – pravidlá zavedené dlhodobou činnosťou súdnych magistrátov, → magistratus). Nedostatky a nepružnosť ius civile boli prekonávané (okrem jeho samotného vývoja) najmä aplikáciou prétorského práva. V starších obdobiach bola pre ius civile charakteristická silná formálnosť až obradovosť. Neskôr doň prenikali, najmä vďaka právnickej interpretácii a cisárskym konštitúciám, myšlienky ochrany dobromyseľnosti (→ bona fides) a hľadania skutočného zmyslu zákona. Ius civile tvorí významnú časť justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis.

iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi

iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi [jústicija kónstáns -tás jús kvikve -dí; lat.] — spravodlivosť je nemenná a ustavičná vôľa poskytovať každému jeho vlastné právo; definícia pojmu spravodlivosť (iustitia) starovekého rímskeho právnika Ulpiana. Vyjadril v nej rímsku koncepciu spravodlivosti, ktorá úzko súvisí s pojmom právo (→ ius). Za najspanilejšiu cnosť považoval spravodlivosť aj rímsky mysliteľ Cicero (O prirodzenosti bohov, De natura deorum), pričom prvým príkazom spravodlivosti je, aby nikto nikomu neškodil, aby spoločný majetok užíval ako spoločný a súkromný ako súkromný, ďalšími príkazmi sú statočnosť, nebojácnosť, poctivosť, priamosť a pravdymilovnosť mužov, pretože to sú vlastnosti vyplývajúce zo samej podstaty spravodlivosti (O povinnostiach, De officiis).

ius vitae necisque

ius vitae necisque [jús víté -kve; lat.] — právo nad životom a smrťou. V antickom Ríme mal takéto právo nad každým príslušníkom rodiny, podriadeným jeho rodinnej moci, pater familias (→ familia). Uplatňovalo sa zriedka. Postupne bolo obmedzované a vo 4. stor. ho cisár Konštantín I. Veľký zrušil.

justícia

justícia [lat.] —

1. v rímskom práve spravodlivosť, princíp spravodlivosti často spájaný s pojmom aequitas; idea, podľa ktorej okrem písaného zákona (resp. zároveň s ním) existuje aj pojem objektívna spravodlivosť (lat. iustitia), t. j. nepísané morálne pravidlá, ktorými by sa mal v právnych vzťahoch riadiť každý a podľa ktorých by mali rozhodovať súdne orgány. Justícia vplývala na rozhodovaciu prax aj na tvorbu práva, odvolávali sa na ňu najmä cisárske rozhodnutia;

2. v súčasnosti orgány ochrany práva a ich činnosť, t. j. orgány, ktoré sú rôznou mierou spojené s výkonom súdnej moci; súdne orgány, súdnictvo. Pod justíciou sa chápu napr. aj orgány správy súdov, ku ktorým patrí predovšetkým ministerstvo spravodlivosti (preto sa vo viacerých štátoch označuje ako ministerstvo justície), v niektorých štátoch aj prokuratúra.

kódex

kódex, lat. codex —

1. rukopisná viazaná kniha s pevnými (tuhými) knižnými doskami, v neskorom staroveku, a najmä v stredoveku najrozšírenejšia forma knihy v Európe. Kódex považovaný za predchodcu dnešnej tlačenej knihy, sa vyvinul z voskových tabuliek (niekoľko voskom potiahnutých drevených tabuliek zviazaných koženým remienkom alebo špagátom) používaných najmä v staroveku na zapisovanie. Na tomto princípe začali vznikať prvé knihy vo svojej najstaršej podobe, keď sa namiesto popísaných drevených tabuliek začali zväzovať papyrusové listy (za najstarší zachovaný, na papyruse zapísaný kódex sa zvyčajne považuje anonymné, po latinsky napísané literárne dielo O macedónskej vojne, De bellis Macedonicis, okolo 100 n. l., nájdené v meste Oxyrhynchos v Egypte). Táto forma knihy v priebehu 2. – 4. stor. postupne nahradila tabuľky (v niektorých oblastiach sa však drevené tabuľky používali aj v neskoršom období, napr. stredoveký Novgorodský kódex z 10. – 11. stor. zapísaný na voskom potiahnutých doštičkách z lipového dreva), ako aj dovtedy najbežnejšiu zvitkovú knihu (papyrusový zvitok) a od 4. stor. sa stala najpoužívanejšou formou knihy. Novým písacím podkladom sa od 4. stor. stal pergamen zhotovený z koží jahniat, kôz alebo teliat. V období neskorej antiky a raného stredoveku býval pergamen významných a vzácnych kódexov zafarbený purpurovou farbou, takýto kódex sa označuje ako codex purpureus, napr. na purpurovom pergamene strieborným písmom zapísaný Codex argenteus (Strieborný kódex, 4. stor.) obsahujúci Wulfilov preklad Biblie do gótskeho jazyka či zlatým a strieborným atramentom zapísaný Godescalcov evanjeliár (Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783). Od 14. stor. sa ako písací podklad začal používať aj papier. Na rozdiel od zvitku bol kódex účelný, na písanie bolo možné použiť obidve strany listu, v závislosti od množstva textu sa mohol počet listov zvyšovať, a mohol tak obsiahnuť aj značne dlhé texty, bol skladný, prenosnejší a kompaktnejší a umožňoval aj ľahšie orientovanie a vyhľadávanie v texte. Kódexy sa zhotovovali ručne, čo bol fyzicky i časovo veľmi náročný proces trvajúci aj niekoľko rokov a bol výsledkom viacerých remeselníckych, resp. umeleckých činností. Základným stavebným prvkom kódexu je arch (hárok) pergamenu (spočiatku papyrusu, v neskorších obdobiach kvalitného ručného papiera z rastlinných vláken) v polovici preložený na dvojlist. Jednotlivé dvojlisty sa zasúvali do seba, čím vznikla knižná zložka. Ak ju tvorili dva dvojlisty, nazývala sa binio, ak tri dvojlisty, ternio, ak štyri dvojlisty, quaternio, ak šesť dvojlistov, sexternio, ak 15 alebo viacero dvojlistov, caudex. Spočiatku (približne do 4. stor.) tvorila kódex len jedna zložka pozostávajúca z viacerých dvojlistov zošitých v mieste preloženia (lomu; princíp dnešnej knižnej väzby V1, zošitová brožúra), príkladom sú napr. niektoré z Bodmerových papyrusov (z obdobia okolo 200 n. l.), ktoré už majú formu jednozložkového kódexu (niektoré majú ešte formu zvitku). Takéto kódexy však mali množstvo nevýhod (neúmerne sa zväčšoval chrbát kódexu, jeho rozsah bol obmedzený, nedal sa zatvoriť ap.), preto začali vznikať viaczložkové kódexy, pri ktorých sa najskôr osobitne zošili jednotlivé zložky (s menším počtom dvojlistov), následne sa položili na seba a zošili dohromady. Vznikol korpus (v terminológii dnešnej tlačenej knihy knižný blok), ktorý sa uzatváral do vonkajších knižných dosiek z pevného materiálu, zvyčajne z dreva, potiahnutého textilom alebo kožou. Väzba bývala často honosná, vyzdobená rozličnými prvkami (kovaním, remeňmi, sponami) a drahými ozdobami zo vzácnych materiálov (zlato, striebro, drahé kamene, slonovina ap.), kódexy so zlatou väzbou a zlatým písmom sa nazývajú codex aureus, napr. Codex aureus Epternacensis (Zlatá kniha z Echternachu alebo Zlatý evanjeliár z Echternachu, 1020 – 30). Do 4. stor. mal kódex pomerne malé rozmery (často len 5 × 6,5 cm), neskôr sa zväčšoval. Po zviazaní sa na čisté, dovtedy nepopísané listy začalo písať. V období stredoveku sa forma kódexu, ako aj grafické a výtvarné princípy (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy, výzdoba, iluminácie ap.) postupne ustálili. Od 12. stor., keď bola zavedená deľba práce na rukopisoch, pracovali v stredovekej knižnej dielni (→ skriptórium) pisári (rubrikátori, skriptori), miniaturisti (maliari miniatúr) a iluminátori. Ich prácu uľahčovali knižné predlohy a vzorníky, ktoré boli v skriptóriách k dispozícii. Rubrikátor (skriptor) si najskôr olovkom nalinkoval pergamenový alebo papierový list a pomocou pera z husieho brka a nezmývateľného železodubienkového atramentu (zmes rozpustných solí železa a tanínu izolovaného z hálok vytváraných hrčiarkou dubienkovou, Adleria kollari, na konárikoch dubov; pri odstraňovaní pôvodného textu sa musel zoškrabať, → palimpsest) prepisoval text do jedného, dvoch alebo do viacerých stĺpcov na jednej strane. Následne zhotovil červené nadpisy jednotlivých kapitol a každý myšlienkový celok oddelil výraznou rubrikou, príp. paragrafom, pri nedostatku miesta farebným škrtom. Iluminátor kódex ručne vyzdoboval knižnou maľbou (→ iluminácia) pozostávajúcou z farebne a veľkostne zvýraznených iniciál, v ktorých boli často zakomponované farebné miniatúry, z okrajovej a medzitextovej figurálnej, ornamentálnej alebo rastlinnej výzdoby, ilustrácií ap. Súčasťou maľby bolo aj pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií) naliepaných na zvlášť pripravený podklad. Ornamentálna výzdoba kódexu spočiatku korešpondovala s výzdobou väzby. V 9. a 10. stor. sa objavila nová technika výzdoby — technika perokresby, ktorá úzko súvisela s prácou skriptora. Keď sa popri pergamene začal presadzovať lacnejší papier, výzdoba kódexu sa výrazne zmenila. Upustilo sa od celostránkových ilustrácií a románskych kreslených iniciál, začali sa objavovať drobné obrázky a jemne maľované gotické iniciály zdobené figurálnymi, zvieracími i symbolickými motívmi. Písmom kódexu v záp. Európe bola gotická minuskula (→ gotické písmo). Pretože kódexy nemali titulný list, začiatok textu označoval incipit, t. j. spravidla červenou farbou vyznačené prvé slovo (resp. niekoľko slov) textu, koniec textu označoval explicit obsahujúci údaje o pisárovi, mieste vzniku kódexu ap. Na prednej strane kódexu často býval dedikačný obraz. Za hlavnú intelektuálnu silu stojacu za rozšírením kódexu považuje väčšina bádateľov kresťanstvo, pergamenový kódex sa stal jeho symbolom a po zániku Rímskej ríše sa vďaka mníchom rozšíril v celej Európe. V tejto forme knihy sa zachovalo množstvo biblických textov z ranokresťanského obdobia (napr. Sinajský kódex, 4. stor.; → Biblia), evanjeliárov (napr. Cividalský evanjeliár, 6. stor.; Codex Assemanianus, 10., resp. zač. 11. stor.; Vyšehradský kódex, 11. stor.), graduálov (napr. Codex Sangellensis, Kódex zo Sankt Gallenu, 878), žaltárov, ako aj texty z krásnej literatúry (napr. najvýznamnejšia zbierka stredohornonemeckých piesní Codex Manesse, aj Heidelberský, Parížsky či manesseovský rukopis, nazvaný podľa zürišskej šľachtickej a patricijskej rodiny Manesseovcov; 12. stor.; → miscelaneá), z oblasti práva a i. Grafické výtvarné princípy kódexu boli zachované v blokovej knihe a ďalej sa rozvíjali v tlačených knihách.

Na území dnešného Slovenska sa kódexy vyhotovali v skriptóriách pri kláštoroch na Zobore, v Hronskom Beňadiku, Bzovíku, Bíni, Kláštore pod Znievom, Šahách, Kláštorisku a Červenom Kláštore a pri kapitulách v Nitre, Bratislave a Spišskej Kapitule, neskôr aj na farách v mestách. Na Slovensku ich však zostalo málo, napr. Nitriansky evanjeliár (najstaršia rukopisná pamiatka na Slovensku; 11. stor.; dnes v majetku Nitrianskeho biskupstva), Bratislavský misál I (začiatok 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy, Archív mesta Bratislavy a Spolok sv. Vojtecha), Breviár (1. tretina 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský misál Michala z Trnavy (po 1403, Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský antifonár IIa, IIb (→ Hanov kódex, 1487 – 88, Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Múzeum mesta Bratislavy) a tzv. spišské kódexy — Spišský graduál Juraja z Kežmarku (začiatok 15. stor.) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), uschovávané v Spišskej Kapitule. Väčšina kódexov slovenskej proveniencie je v súčasnosti uschovávaná v Krajinskej Séčéniho knižnici v Budapešti v Maďarsku (napr. Prayov kódex, 12. – 13. stor.; predpokladá sa, že čiastočne vznikol na území Slovenska) alebo v knižnici Batthyaneum v Alba Iulii v Rumunsku (napr. Misál Henricha z Veľkého Tŕnia, 14. stor.);

2. obrázkové rukopisné knihy, v ktorých sú zaznamenané informácie zo života stredoamerických Aztékov, Mayov, Mixtékov a i. indiánskych kmeňov (historické záznamy, genealógie, mýty a legendy, kalendáre, astronomické príručky a i.) a ktoré vznikli v predkolumbovskom období alebo krátko po príchode európskych kolonizátorov. Pretože španielski dobyvatelia (conquistadori) ničili všetky indiánske kultúrne artefakty ako pohanské, autentických kódexov sa zachovalo len málo. Boli napísané na vypreparovanej zvieracej (najčastejšie jelenej) koži alebo bol písacím podkladom špeciálny papier amatl vyrábaný z kôry stromu Ficus inspida, mali formu dnešných leporel a záznamy tvorili obrázkové piktogramy. Autentické aztécke kódexy sa nezachovali, aztécky Codex Borbonicus (dĺžka 14,2 m, knižnica francúzskeho Národného zhromaždenia, Paríž) vznikol v predšpanielskom období alebo krátko po príchode Španielov, je zapísaný na papieri amatl, zápisy sú v piktogramoch, na niektorých miestach sú však už dopísané glosy latinským písmom. K autentickým mayským kódexom patria Madridský kódex (aj Codex Tro-Cortesianus, datovaný do obdobia medzi 900 – 1520, dĺžka 6,82 m; Americké múzeum v Madride, odtiaľ názov), Drážďanský kódex (Codex Dresdensis, 1200 – 1250, dĺžka 3,56 m, Saská krajinská knižnica, Drážďany) a Parížsky kódex (Codex Peresianus, datovaný medzi 1300 – 1500, dĺžka 1,45 m, Národná knižnica, Paríž). Z predkolumbovského obdobia pochádzajú aj obrázkové kódexy Mixtékov, napr. Codex Nuttall (aj Codex Zouche-Nuttall; pravdepodobne 14. stor., zapísaný na zvieracej koži, forma leporela, dĺžka asi 11 m, Britské múzeum, Londýn). Z obdobia po príchode španielskych kolonizátorov pochádzajú napr. na európskom papieri zapísaný aztécky Codex Magliabechi (92 listov obsahujúcich piktogramy so španielskymi vysvetlivkami; pol. 16. stor., Ústredná národná knižnica, Florencia), jeden z najvýznamnejších aztéckych kódexov, dvojzväzkový Codex Florentino (jeden z dvoch rukopisov diela Bernardina de Sahagún Historia General de las Cosas de la Nueva España zo začiatku 16. stor. zaznamenávajúceho poznatky o zanikajúcej kultúre Aztékov, Lorenzovská mediciovská knižnica, Florencia), Codex Mendosa napísaný medzi 1541 – 42 aztéckymi piktogramami so španielskymi komentármi z poverenia prvého miestokráľa Nového Španielska Antonia de Mendoza pre španielskeho kráľa Karola I. (rímsko-nemecký kráľ a cisár ako Karol V.) s cieľom oboznámiť ho so životom Aztékov (dnes v Bodleyho knižnici v Oxforde) a z hľadiska botaniky a medicíny zaujímavý Codex Badianus (aj Codex de la Cruz-Badiano alebo Codex Barberini), príručka indiánskej medicíny z pol. 16. stor. opisujúca liečivé rastliny a ich účinky, pôvodne zapísaná v jazyku nahuatl (táto verzia sa stratila), neskôr preložená do latinčiny (lat. Libellus de Medicinalibus Indorum Herbis, dnes v Národnom antropologickom a historickom inštitúte v Mexiku);

3. práv. a) aj korpus, lat. corpus — v rímskom práve zbierka cisárskych konštitúcií, ktorá mala charakter prameňa rímskeho práva. Najznámejšími kódexmi boli Codex Gregorianus (súkromná zbierka cisárskych konštitúcií od čias vlády rímskeho cisára Hadriána po vládu cisára Diokleciána; začiatok 2. stor. — koniec 3. stor.), Codex Hermogenianus (zbierka Diokleciánových konštitúcií z 293 – 294), Codex Theodosianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií v 16 knihách z 438 od čias cisára Konštantína I. Veľkého vypracovaná z poverenia cisára Theodosia II.) a Codex Iustinianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií pozostávajúca z 12 kníh, ktoré sa členia na tituly, konštitúcie a paragrafy, vydaná 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého ako tzv. Codex vetus, 534 prepracovaná do novej zbierky Codex repetitae praelectionis; súčasť zbierky Corpus iuris civilis). Čiastočne zachovaný Codex Euricianus prijatý 475 vizigótskym kráľom Eurichom patrí do skupiny tzv. barbarských právd, právnych zbierok ranofeudálnych germánskych štátov; b) v súčasnom kontinentálnom práve zbierka práva ako výsledok koncentrácie a systematizácie právnych inštitútov a pravidiel (kodifikácie) spravidla jedného z hlavných práv. odvetví (občianskeho, trestného, obchodného, cirkevného práva ap.), súhrn právnych noriem vydaných v podobe zákonníka (nem. Gesetzbuch, fr. code; na Slov. niekedy publikovaný aj pod názvom obč., trestný a i. poriadok). V rôznych krajinách má zvyčajne rovnakú štruktúru, kódexy niekt. významných štátov, napr. v oblasti občianskeho práva francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) alebo rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811), sa stali vzorom pri vypracúvaní ďalších kódexov. Významným kódexom v oblasti medzinárodného súkromného práva bol napr. tzv. Bustamanteho kódex (→ Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928). V oblasti cirkevného práva kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v rámci katolíckej cirkvi predstavujú Kódex kánonického práva a Kódex kánonov východných cirkví; c) hist. hovorové označenie vládneho nariadenia obsahujúceho súbor zákonov z určitej oblasti, napr. židovský kódex (oficiálne vládne nariadenie č. 198 z 1941 o právnom postavení Židov) vydaný v období vojnovej Slovenskej republiky a pozbavujúci časť jej občanov občianskych práv; d) zbierka zákonov alebo predpisov z určitej oblasti, napr. rodinný kódex (→ Zákon o rodine), Potravinový kódex SR upravujúci požiadavky na zdravotnú neškodnosť, hygienu, zloženie a kvalitu potravín a i.;

4. súbor spravidla nepísaných, ale aj písaných pravidiel či noriem v rozličných oblastiach ľudskej činnosti, napr. Etický kódex novinára prijatý 2010, ktorý nadviazal na kódex prijatý 1990 a upravuje etiku novinárskej práce;

5. niekedy aj korpus — tlačené kritické vydanie súboru stredovekých rukopisných listinných prameňov, diplomatár. Prvé dva zväzky slovenského diplomatára (týkajú sa územia dnešného Slovenska, resp. slovenských dejín od 805 do 1260) vyšli 1971 a 1978 pod názvom Codex diplomaticus et epistolaris Slovacia, vydanie tretieho zväzku (do 1301) sa pripravuje;

6. označenie rukopisných hudobných pamiatok (napr. zborníkov piesní) zo 17. a z 18. stor., napr. Vietorisov kódex z 2. pol. 17. stor. (→ Vietorisova tabulatúra) či Fančaliho kódex, ako aj rukopisných zborníkov so zápismi slovenskej ľudovej slovesnosti (rozprávok) zostavovaných v 1. polovici 19. stor., ktoré sa neskôr stali významným prameňom ich knižných vydaní. Najstarší a najvýznamnejší Codex Revúcky vznikol v Revúcej v okruhu rodiny S. Reussa a jeho synov Ľudovíta Adolfa a Adolfa Tita (*1823, †1902) Reussovcov v troch častiach: Codex Revúcky A (s nemeckým podtitulom Slawische Volkssagen; 1843; zaznamenáva 27 rozprávok), Codex Revúcky B (s podtitulom Altslawische Sagen aus Panonien; 1840; štyri texty) a Codex Revúcky C (Slawische Sagen; 1843 – 44; 34 záznamov; na zozbieraní textov sa podieľali aj S. Ormis, J. Francisci-Rimavský a A. H. Škultéty, neskôr aj P. Dobšinský). Zo začiatku 40. rokov 19. stor. pochádza Codex Tisovský pozostávajúci z troch častí (A, B, C), do ktorého okrem A. H. Škultétyho prispeli 30 záznamami aj Š. Daxner a J. Čipka. Z Codexu diversorum auctorum (štyri časti A, B, C, D) sa v úplnosti zachovala časť A obsahujúca 38 textov pripravených do tlače koncom 1843 J. Franciscim-Rimavským, čo sa však nepodarilo uskutočniť. Z častí B, C a D sa zachovali len zlomky. Z konca 50., podľa iných zdrojov 60. rokov 19. stor. pochádza zbierka 6 rozprávok Codex Czabanianus A, B alebo Sbierka Ondreja Cabana (nazvaná podľa rímskokatolíckeho farára v Komjaticiach Ondreja Cabana, *1813, †1860); rozprávky však zozbieral bližšie neznámy zberateľ J. Kenc (Henc). Po 1845, keď bola J. Franciscim-Rimavským tlačou vydaná prvá zbierka slovenských rozprávok Slovenské povesti, prestali ďalšie kódexy vznikať; rukopisné súbory rozprávok, ktoré vznikli neskôr, už nie sú výsledkom širšie koordinovanej spolupráce.

kodicil

kodicil [lat.] —

1. v rímskom práve písomný dodatok (lat. codicilli, používalo sa len množné číslo) k závetu (→ testamentum). Neustanovoval dediča, obyčajne určoval najmä odkazy (legatum) a iné jednotlivé dispozície s účinnosťou po smrti poručiteľa;

2. dôvetok — v dedičskom práve platnom na Slovensku do 1950 dodatok k závetu, ktorý neobsahoval ustanovenie dediča, ale len iné opatrenia (napr. odkaz). Pre dôvetok platili tie isté pravidlá ako pre závet a samostatne, t. j. bez existencie závetu obsahujúceho poslednú vôľu poručiteľa, nemal právny význam.

konkubinát

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.

konsenzus

konsenzus [lat.] — názorová zhoda (súhlasné stanovisko) dosiahnutá na základe diskusie (rokovania);

1. politol. uplatňovanie zásady, podľa ktorej možno myšlienku, program či námet realizovať iba so súhlasom všetkých zúčastnených. Každý účastník rozhodovacieho procesu má teda právo veta. Tento princíp jednotnej vôle sa realizuje pri rokovaniach politických strán (metóda ústupkov až po všeobecný súhlas; výnimočne ho možno dosiahnuť na parlamentnej úrovni; → politický konsenzus), pri medzištátnych skupinových aktivitách (vznik medzinárodnej organizácie), ale aj pri priateľských rozhovoroch (kto nesúhlasí, odchádza) a pod. Stretnutia a diskusie, na ktorých sa konsenzus uplatňuje, nemajú vedúceho, ale facilitátora, teda osobu, ktorá so súhlasom skupiny pomáha usmerňovať stretnutie, diskusiu. Ak sa vyžaduje konsenzus na celospoločenskej úrovni, môže ísť o politický diktát (nepripustenie rôznosti názorov), tento pojem môže v sebe obsahovať výrazný demagogický prvok;

2. práv. súhlas so vznikom zmluvy ako dvojstranného, prípadne viacstranného právneho úkonu, t. j. úplné a bezpodmienečné prijatie návrhu na uzavretie zmluvy (konsenzuálne zmluvy, napr. kúpna zmluva, zmluva o diele, darovacia zmluva); vychádza z rímskeho práva (→ consensus). Stranami sledovaný právny vzťah vzniká už prejavom súhlasu, t. j. konsenzu. Pri konsenzuálnej darovacej zmluve dôjde k reálnemu darovaniu až v budúcnosti, t. j. darca odovzdá dar až po vzniku darovacej zmluvy (obdarovaný prijíma sľub darcu), na rozdiel od reálnej darovacej zmluvy, ktorej uzavretím súčasne dochádza k fyzickému odovzdaniu daru. Rozhodovanie pomocou konsenzu vyjadruje zhodu vôle všetkých účastníkov zmluvy o celom jej obsahu, resp. aspoň o jej podstatných častiach. Nepoužíva sa hlasovanie, ale diskusia, ktorá prebieha dovtedy, kým nie je s rozhodnutím spokojný každý (jednomyseľnosť);

3. sociol. spoločne zastávané stanovisko (súhlas, zhoda) skupiny ľudí alebo členov celej spoločnosti (→ sociálny konsenzus). Predstavuje jeden z dvoch základných sociologických prístupov k spoločenskému poriadku, ktorý (na rozdiel od konfliktu a nátlaku, na ktoré kladie dôraz druhý prístup) zdôrazňuje význam konsenzu v zmysle zhody v hodnotách a normách (→ hodnotový konsenzus) a pokladá ho za podstatu spoločenskej solidarity či integrácie, a teda za základ spoločenského poriadku. V zmysle dominujúcich názorov, hodnotení a preferovaných riešení v spoločnosti predstavuje konsenzus základ verejnej mienky. V skupinovej dynamike označuje jednotu názorov v revolučnom vedomí týkajúcich sa neakceptovateľných vlastností starého režimu, označenia nepriateľov, vízie žiaduceho porevolučného usporiadania a stratégie jeho nastolenia.

Koschaker, Paul

Koschaker [-ša-], Paul, 19. 4. 1879 Klagenfurt – 1. 6. 1951 Bazilej, Švajčiarsko — rakúsky právny historik. Študoval matematiku a neskôr právo na univerzite v Grazi. Po ukončení štúdia (1903) spočiatku pôsobil na univerzitách v Lipsku a Grazi, 1908 na univerzite v Innsbrucku, 1909 – 14 v Prahe, 1914 – 15 vo Frankfurte nad Mohanom, 1915 – 36 v Lipsku, 1936 – 41 v Berlíne a 1941 – 46 v Tübingene. Po odchode do dôchodku (1946) pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzitách v Mníchove, Halle, Ankare a Bonne.

Zaoberal sa oblasťou klinopisného, starogréckeho, rímskeho a občianskeho práva, najmä však históriou rímskeho práva po kodifikácii uskutočnenej cisárom Justiniánom I. Veľkým v 6. stor. V diele Európa a rímske právo (Europa und das römische Recht, 1947) zachytil dejiny rímskeho práva v západnej Európe od čias Karola Veľkého (od 800) až do 2. svetovej vojny a upozornil na fenomén rímskeho práva, tvorivo pôsobiaceho ako kultúrny element v právnej tradícii európskych štátov. Autor monografie Babylonsko-asýrske právo ručenia (Babylonisch-assyrisches Bürgschaftsrecht, 1911) a ďalších vedeckých prác (napr. Odbor a metódy dejín asýrsko-babylonského práva, The Scope and Methods of a History of Assyrio-Babylonian Law, 1913; Kríza rímskeho práva a romanistická právna veda, Die Krise des römischen Rechts und die romanistische Rechtswissenschaft, 1938).