Francúzsko

Text hesla

Francúzsko, Francúzska republika, francúzsky France, République française — štát v západnej Európe medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom. Hraničí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, so Švajčiarskom, s Talianskom, Monakom, so Španielskom a s Andorrou, od Spojeného kráľovstva je oddelený Lamanšským prielivom a Doverskou úžinou. Od poslednej reformy administratívneho členenia sa od roku 2016 člení tzv. pevninové Francúzsko (územie Francúzska na európskej pevnine a ostrov Korzika) na 13 metropolitných regiónov a 95 departementov. Jeho zámorské územia majú podľa vzťahu k Francúzsku niekoľko štatútov. Územia bývalých zámorských kolónií (DROM = Département et région d’outre-mer) – Francúzska Guyana, Guadeloupe, Mayotte, Martinik a Réunion sú plne integrovanou súčasťou Francúzka a predstavujú 5 zámorských regiónov, ktoré sú zároveň i departementami. Francúzska Polynézia, Saint-Pierre-et-Miquelon, Saint-Barthélemy, Saint-Martin, Wallis a Futuna (COM = Collectivité d’outre-mer) predstavujú zámorské spoločenstvá s vysokým stupňom autonómie, Nová Kaledónia má špecifické postavenie označované ako sui generis. Neobývané územia – Francúzske južné územia a ostrov Clipperton (asi 1 200 km juhozápadne od pobrežia Mexika v Tichom oceáne, pôvodne základňa vojenského námorníctva a letectva, dnes vedeckovýskumná stanica) patria do kategórie ostatných území.

Prírodné pomery

[IMG-6]

Viac ako polovicu územia Francúzska zaberajú nížiny – nízko položené roviny a pahorkatiny do 200 m n. m. rozkladajúce sa symetricky okolo rozložitého Centrálneho masívu. Na severe je to rozsiahla Parížska panva prechádzajúca v najsevernejšej časti krajiny do Francúzskej nížiny, na západe na Bretónskom polostrove do zdenudovaného Armorického masívu (maximálna výška 417 m n. m.) rozčleneného širokými dolinami. Na juhozápade medzi Atlantickým oceánom, Pyrenejami a Centrálnym masívom sa rozprestiera rozľahlá Akvitánska panva; od Centrálneho masívu pokračuje oblasť nížin do stredomorskej časti Francúzska (Languedocká nížina); rozložitý Centrálny masív s najvyšším vrchom Puy de Sancy (1 886 m n. m.) zaberajúci sedminu povrchu krajiny prechádza západným a južným okrajom do prírodného celku Grands Causses, na juhovýchode do pohoria Ceveny; na hranici so Španielskom sa rozprestiera mohutné horské pásmo Pyreneje s najvyšším vrchom Vignemale (3 298 m n. m.) vo francúzskej časti pohoria; nevysoké masívy Maures a Esterel pri Stredozemnom mori tvoria prechod do vysokohorského pásma Álp, kde sa na hranici s Talianskom nachádza najvyšší vrch krajiny a Európy Mont Blanc (4 807 m n. m.); na hranici so Švajčiarskom sa rozkladá vápencové pohorie Jura, rovnobežne s hranicou s Nemeckom sa tiahne horské pásmo Vogézy; na severovýchode je mierne kopcovitý reliéf tvorený Ardenami prechádzajúcimi do Belgicka a Luxemburska.

Takmer celé územie má mierne podnebie, v západnej a severozápadnej časti vplyvom Atlantického oceána vlhké oceánske s relatívne chladnými letami a miernymi zimami (vlhkejšie a chladnejšie na severe, teplejšie na juhu), smerom na východ pribúdajú znaky kontinentality, nížinné a pahorkatinné oblasti pri Stredozemnom mori i ostrov Korzika majú subtropické stredomorské podnebie, horské oblasti chladné horské podnebie. Priemerná teplota v januári je 0 °C v horách, 7 °C na západe, 9 °C na pobreží Stredozemného mora, priemerná teplota v júli sa pohybuje od 17 do 23 °C. Územie s oceánskym podnebím má celoročné zrážky s prevahou od jesene do jari, územie so subtropickým stredomorským podnebím má zrážky sústredené takmer výlučne do zimného polroka, a to často vo forme obrovských ničivých lejakov. Najvyšší úhrn zrážok je v horských oblastiach (viac ako 2 000 mm ročne) a v oblastiach pod vplyvom Atlantického oceána (Bretónsko 700 – 1 000 mm ročne), najnižšie na stredomorskom pobreží (500 mm ročne), v Parížskej panve (550 mm) a v oblastiach chránených pred západnými vetrami. Nad Atlantickým oceánom sa vytvárajú cyklonálne poruchy sprevádzané najmä na jeseň a v zime víchricami až uragánmi (severná polovica atlantického pobrežia až vnútrozemie). Pre stredomorské podnebie je charakteristický prudký a výsušný vietor mistrál vanúci od Centrálneho masívu dolinou Rhôny, ako aj chladný vietor tramontána vanúci z východnej časti Pyrenejí do nížinnej oblasti Roussillon.

[IMG-7]

Francúzsko má hustú riečnu sieť, hlavnými pramennými oblasťami významných riek sú oblasť Centrálneho masívu, Pyreneje, Alpy a Vogézy. Väčšia časť územia patrí k úmoriu Atlantického oceána, do ktorého estuárom ústi najdlhšia rieka Francúzska Loira (1 012 km, prítoky Allier, Cher, Indre, Creuse, Vienne), ako aj Garonne (prítoky Dordogne, Lot, Tarn) a Seina (prítoky Oise, Marna); do Severného mora ústi deltou Rýn (v dĺžke 182 km tečie na hranici s Nemeckom, prítok Mosela) s Másou; do Stredozemného mora sa vlieva len jedna väčšia rieka – Rhôna odvodňujúca juhovýchod krajiny (prítoky Saôna, Isère, Durance). Povodia hlavných riek sú prepojené systémom prieplavov (dĺžka okolo 4 450 km). Najväčšie jazerá sú ľadovcového pôvodu a nachádzajú sa v Alpách: Ženevské jazero (z celkových 581 km2 vo Francúzsku 234 km2), Bourget (45 km2), Annecy (28 km2), menšie jazerá ľadovcového pôvodu sú i vo Vogézach a v Pyrenejach. Malé jazerá sopečného pôvodu sú v Centrálnom masíve, pobrežné lagúnové jazerá v Biskajskom zálive a Lionskom zálive, riečne nánosové jazerá v delte Rhôny. Krajina má mnoho priehradných nádrží postavených často v zložitých geologických podmienkach a vo vysokohorských oblastiach (Alpy, Centrálny masív, Pyreneje). Veľké zásoby podzemných vôd sú v krasových plošinách Grands Causses na južnom okraji Centrálneho masívu, artézske vody v Parížskej panve, minerálne pramene na zlomových líniách v sopečnej oblasti Centrálneho masívu v Auvergne, na severnom úpätí Pyrenejí a pri západných svahoch Vogéz. Vysokohorské ľadovce sú v Alpách, najdlhším dolinným ľadovcom vo Francúzsku je Mer de Glace (dĺžka 18 km), malé karové ľadovce sú v Pyrenejach.

Pôvodná prirodzená vegetácia je na mnohých miestach nahradená poľnohospodárskymi kultúrami a umelými lesnými kultúrami (v 19. stor. na piesočnatých pôdach na juhozápade krajiny pri Atlantickom oceáne v Akvitánii boli na rozlohe okolo 8 500 km2 vysadené rozsiahle borovicové lesy, čím vzniklo najväčšie umelo zalesnené územie Európy Les Landes). Lesy zaberajú 29 % povrchu krajiny, v nižších horských polohách a na vrchovinách sú zachované dubové, dubovo-bukové a hrabové lesy, v nížinných oblastiach neveľké oblasti listnatých lesov, vo vyšších polohách Álp, Jury a Vogéz smrekové a jedľové lesy, na juhu je stredomorská vegetácia – gaštanové lesy s dubom korkovým a borovicou halepskou, v oblastiach pôvodných, dnes zničených lesov sú rastlinné formácie macchia a garrigue. Voľne žijúca fauna Francúzska je podobná faune strednej Európy, odlišnejšie je živočíšstvo Álp (kamzíky, svište, tetrovy, orol skalný, unikátny výskyt kozorožcov) a Pyrenejí (kozorožce, miestny poddruh kamzíka, vlky, medvede, sup hnedý), v delte Rhôny žijú volavky, africké plameniaky a množstvo sťahovavých vtákov, hojné sú obojživelníky, v morských pobrežných vodách Atlantického oceána je pestrejšie zloženie živočíšstva (hojný lov rýb, kreviet, langúst, chov ustríc a slávky jedlej).

Prvou prírodnou rezerváciou vo Francúzsku bol Fontainebleauský les vyhlásený v roku 1853 (→ Fontainebleau). Chránené územia sú rozdelené na 5 kategórií (prísna prírodná rezervácia, národný park, iné špeciálne rezervácie, prírodné pamiatky, chránené rašeliniská). Francúzsko má 11 národných parkov (z toho 3 mimo územia kontinentálneho Francúzska – na zámorských departementoch Guadeloupe, Francúzska Guyana a Réunion), 52 prísnych prírodných rezervácií (2019), viacero morských prírodných rezervácií. Legislatíva ochrany prírody sa od roku 2006 viackrát zmenila (poklesol počet národných parkov, stúpol počet prírodných rezervácií). Chránené územia predstavujú asi 3 % rozlohy Francúzska.

Hospodárstvo

Francúzsko je hospodársky vysoko vyspelá priemyselná krajina (7. miesto vo svetovom hospodárstve po USA, Číne, Japonsku, Nemecku, Indii a Spojenom kráľovstve, 2019), v ktorej základom ekonomického systému je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj značne rozvetvený štátny sektor; rozhodujúcu úlohu v hospodárstve majú veľké priemyselné (Renault, Peugeot, Électricité de France, Michelin a i.) a finančné spoločnosti a banky. Význam štátneho sektora postupne klesá pre rozsiahlu privatizáciu. Francúzska ekonomika je charakteristická vysokým stupňom otvorenosti voči zahraničným trhom a intenzívnej účasti na medzinárodnej deľbe práce. Krajina má obmedzené zásoby nerastných surovín, ložiská železnej rudy a čierneho uhlia (najmä v Lotrinsku, pre lacný dovoz sú však čoraz menej využívané), bauxitu (v Provensalsku), uhličitanu draselného a halitu (v Alsasku), uránových rúd (v Centrálnom masíve a Armorickom masíve), ropy a zemného plynu (na území Les Landes a v Parížskej panve). Dlhotrvajúcim javom je vysoká nezamestnanosť (9,4 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, 2017).

[IMG-9]

Priemysel zamestnáva 20,0 %, poľnohospodárstvo 2,8 % a služby 77,2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2016). V priemysle dominujú odvetvia s dlhodobou tradíciou vyrábajúce luxusný tovar (parfumy, módne odevy, alkohol), ale aj štátom podporované odvetvia produkujúce výrobky špičkovej techniky (automobily, lietadlá, zbrane, jadrové zariadenia, zariadenia kozmického priemyslu). Najvyššia koncentrácia priemyslu je na území ležiacom severne od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre (zaberá necelú štvrtinu krajiny, produkuje však asi tri pätiny hodnoty priemyselnej výroby). V tomto území leží Paríž so svojím priemyselným zázemím, departementy Pas-de-Calais a Nord s rozvinutým banským, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom, departementy Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle s rozvinutým banským, hutníckym, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom. Priemyselné odvetvia v Štrasburgu ustupujú odvetviam v sektore služieb súvisiacim s funkciami mesta (administratívne stredisko metropolitného regiónu, sídlo Rady Európy, Európskeho parlamentu a i. inštitúcií a organizácií). Oblasti ležiace na juhu od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre majú malý podiel na priemyselnej výrobe, priemysel sa tam koncentruje vo väčších strediskách (podstatná časť v mestách Lyon, Marseille, Bordeaux, Toulouse bez rozsiahlejšieho zázemia), vidiek je takmer bez priemyslu; slabo rozvinutý priemysel majú najmä Bretónsko a juhozápadné Francúzsko (departementy Charente, Haute-Vienne, Corrèze, Dordogne a i.). Energetický priemysel je charakteristický nedostatkom kvalitných domácich palív, hoci sa vytvárajú alternatívne zdroje energie (jadrové elektrárne, ktorých inštalovaný výkon je 63 130 MW – 2. miesto na svete po USA, 2019); významnou súčasťou používaných zdrojov zostávajú ropa a zemný plyn. Výroba elektrickej energie dosahuje 574 mld. kWh – tepelné elektrárne (spaľujú najmä zemný plyn, v menšej miere hnedé uhlie) produkujú 8,6 %, hydroelektrárne 15,0 %, jadrové elektrárne 72,3 % (najvyšší podiel na svete), iné 4,1 % elektrickej energie (2018). Veľké zásoby rúd železa (i napriek menším zásobám koksovateľného uhlia) radia Francúzsko medzi popredných svetových výrobcov surového železa a ocele. Hutnícky priemysel vyrába 15 mil. t surovej ocele (2018; 3. miesto medzi krajinami Európskej únie po Nemecku a Taliansku) a je koncentrovaný pri náleziskách železných rúd a uhlia na severovýchode krajiny (okolo 66 % výroby, strediská v Nancy, Thionville, Briey a Hagondange) a v severnej časti (viac ako 22 % výroby, strediská v Isbergues, Valenciennes a Denain). Hutníctvo farebných kovov (s výnimkou hliníka) je založené na dovážaných rudách (výroba rozvinutá vo veľkých námorných prístavoch, predovšetkým v Le Havri a v prístavoch na Loire), dominuje výroba zinku a olova. Veľké náleziská bauxitu umožnili rozvoj výroby hliníka (430-tis. t, 2018; vyváža sa viac ako 100-tis. t ročne); najväčšie hlinikárne sú v blízkosti nálezísk bauxitu v južných oblastiach Francúzska, najmä v departementoch Var a Hérault, ako aj na juhovýchode. Strojársky priemysel produkuje asi štvrtinu hodnoty priemyselnej výroby (mierny pokles v období rokov 2000 až 2010 medziročne o 2 %, neskôr rast okolo 1 % ročne), zamestnáva štvrtinu zamestnancov priemyslu, je úzko špecializovaný: rozvinutá výroba dopravných prostriedkov (automobily, lietadlá, námorné a riečne lode, rýchlovlaky TGV), výrobkov z oblasti elektrotechniky, obrábacích strojov. Výroba áut (2,2 mil. osobných automobilov, 2019) spoločnosťami Renault S. A., Groupe PSA (značky Peugeot, Citroën, DS Automobiles). Strediskami automobilového priemyslu sú Paríž, Lyon, Sochaux, Le Mans, Rennes (výroba osobných automobilov), v Lyone a Sochaux je i výroba nákladných automobilov. V Le Mans sa vyrábajú traktory. V leteckom priemysle zaujíma Francúzsko 2. miesto v západnej Európe (po Spojenom kráľovstve), vyváža sa okolo 80 % civilných dopravných lietadiel (spoločnosť Airbus, 2. najväčší výrobca dopravných lietadiel na svete). Strediskami leteckého priemyslu sú Toulouse, Tarbes, Biscarrosse a Bourges. Lodný priemysel je sústredený v hlavných námorných prístavoch alebo v ich bezprostrednej blízkosti: najväčšia lodenica Penhoët neďaleko Saint-Nazaire, lodenice v Nantes, Marseille (La Ciotat), Toulone (La Seyne), Breste a Le Havri. Špecifickým znakom francúzskej ekonomiky je vysoko rozvinutá vojenská technika (približne 35 % výroby je určenej na vývoz). Chemický priemysel je rozmiestnený pomerne rovnomerne, hlavnými strediskami sú Lille, Chauny, Paríž, Nantes, Bordeaux, Toulouse, Marseille, Lyon. Petrochemický priemysel je sústredený v prístavoch (v oblasti Marseille, Le Havru a Rouenu). Textilná výroba stráca od 80. rokov 20. stor. na význame, avšak návrhárstvo a tvorba nových modelov (spoločnosti Chargeurs, Dormeuil a i.) nestrácajú na dôležitosti. Tradičnými oblasťami vlnárskeho priemyslu sú mestá na severozápade krajiny – Roubaix, Tourcoing, Elbeuf, Louviers a Fourmies, Reims na severovýchode, Vienne a Castres s okolím na juhu. Tradičný bavlnársky priemysel založený na dovážaných surovinách má tradíciu na východe v okolí Vogéz medzi mestami Nancy – Štrasburg – Belfort – Mulhouse, v Normandii v Rouene, na severozápade v Tourcoingu a Lille. Tradičný hodvábnický priemysel je v oblasti Lyonu. Výroba ľanového tovaru je v severozápadnej časti krajiny v mestách Lille, Amiens, Lisieux, Flers, Laval, Cholet. Potravinársky priemysel je rozmiestnený rovnomerne. Najprosperujúcejším odvetvím je vinárstvo (60 mil. hl vína, 3. miesto na svete po Taliansku a Španielsku; 2019), krajina patrí medzi najväčších vývozcov vína na svete. Celková produkcia mlieka je 25,1 mil. hl (z toho kravského mlieka 24,5 mil. hl), výroba sušeného mlieka (108-tis. t), masla (423-tis. t), ovčieho syra (63-tis. t, 3. miesto v Európe po Grécku a Taliansku), celková produkcia mäsa 5,3 mil. t (z toho bravčového 2,2 mil. t, hovädzieho 1,4 mil. t a hydinového 1,7 mil. t; 2019). Strediská rybného priemyslu sú rozložené po celej dĺžke pobrežia.

Francúzske poľnohospodárstvo si na rozdiel od ostatných priemyselne vyspelých krajín udržiava svoje významné postavenie. Francúzsko má najväčšiu rozlohu poľnohospodárskej pôdy v Európe a je najväčším producentom a vývozcom poľnohospodárskych výrobkov v Európe. Poľnohospodárska pôda zaberá okolo 52 % rozlohy krajiny, z toho orná pôda a sady 34 %, lúky a pasienky 19 %; zalesnených je okolo 29 % krajiny. Pre rastlinnú výrobu je charakteristické rozvinuté vinohradníctvom – najväčšou vinárskou oblasťou je Bordeaux (známa červeným vínom), ďalej Burgundsko, Champagne, Beaujolais, Touraine a Jura. Pestuje sa i cukrová repa, zemiaky (6,1 mil. t, 2. miesto v Európe po Nemecku; 2018), obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica a ryža, produkcia obilnín bez ryže je 62,6 mil. t, čo predstavuje viac ako pätinu celkovej produkcie krajín EÚ; 2018), slnečnica, olivovník, mandľovník, chmeľ, tabak. Pestovanie zeleniny a ovocia je koncentrované najmä v Normandii a Bretónsku, pre južné oblasti je charakteristická produkcia levanduľového a ružového oleja. Podiel živočíšnej výroby na hrubej hodnote poľnohospodárskej výroby je okolo 65 %. Prevláda chov hovädzieho dobytka (19 mil. kusov, najvyššie stavy v Európe; 2019), hlavnými oblasťami chovu sú Bretónsko, Pikardia a i. Dojnice na mlieko sa chovajú prevažne na juhozápade a severovýchode krajiny, vo Flámsku (departementy Nord a Pas-de-Calais) a v Centrálnom masíve. Chov oviec má klesajúcu tendenciu a zameriava sa na produkciu mäsa a mlieka (z mlieka sa okrem iného vyrába syr rokfort v oblasti okolo obce Roquefort-sur-Soulzon v metropolitnom regióne Okcitánia), chov na vlnu stratil význam pre neschopnosť konkurovať dovážaným produktom. Hlavné oblasti chovu oviec sú sústredené do horských oblastí Álp a Jury. Chov ošípaných je sústredený v Lotrinsku, v departementoch Dordogne, Vendée a v oblasti Lamanškého prielivu (13,5 mil. kusov, 2019). Upadá chov kôz a koní s výnimkou čistokrvných pretekárskych druhov koní. Rybolov zamestnáva viac ako 65-tis. ľudí, množstvo vylovených rýb je 691-tis. t živej váhy (2014). Významné rybárske prístavy sú na pobreží Atlantického oceána (Saint-Malo, La Rochelle, Boulogne-sur-Mer, Arcachon, Lorient, Dieppe, Dunkerque), rybolov v Stredozemnom mori je bez väčšieho významu.

[IMG-8]

V sektore služieb zohráva najvýznamnejšiu úlohu cestovný ruch. Do Francúzska pricestuje ročne takmer 90 mil. turistov (2017), ktorí počas pobytu minú 79 mld. USD (1. miesto na svete v počte návštevníkov, 2. – 3. miesto v objeme príjmov). Prevládajú najmä krátkodobé pobyty s prenocovaním maximálne na 4 noci. Hlavnými turistickými oblasťami sú Azúrové pobrežie, Paríž, Alpy, Pyreneje. Krajina má vysoko rozvinutý dopravný systém, najmä železničnú sieť, francúzske železnice patria medzi najkvalitnejšie a najrýchlejšie na svete (rýchlovlaky TGV), železničná sieť má viac ako 29-tis. km tratí, z toho 15-tis. km elektrifikovaných (2014), zabezpečuje 40 – 50 % celkovej prepravy; hlavný železničný uzol je Paríž, odkiaľ sa trate lúčovito rozbiehajú na všetky strany. Vlakmi Eurostar, považovanými za druhú generáciu rýchlovlakov TGV, je od 1994 cez Lille spojený Paríž s Londýnom (→ Eurotunel) a od 1995 s Bruselom. Francúzsko má hustú cestnú sieť (najmä v parížskej oblasti a na severe krajiny) s viac ako 1,053 mil. km pevných vozoviek, z toho 11 800 km diaľnic (2014). Obchodná flotila (5,6 mil. BRT, od 2000 do 2015 pokles o takmer 9 mil. BRT, najmä pre registráciu lodí v iných krajinách) sa skladá z moderných lodí a nových tankerov; najväčšie námorné prístavy sú v Marseille (s ropným terminálom Fos-Lavéra), Le Havre, Dunkerque. Riečna doprava je rozvinutá na severe a severovýchode, splavných riečnych ciest je asi 14-tis. km (2012); dôležitou dopravnou tepnou je Seina a Marnsko-rýnsky prieplav, na juhovýchode má najväčší význam Saôna a Rhôna. Letecké linky spájajú všetky dôležité centrá krajiny a všetky svetadiely; počet letísk s pevnou štartovacou dráhou je 294; hlavné letiská sú v Paríži (Charla de Gaulla, Le Bourget, Orly) a v Nice, pravidelná civilná letecká doprava prepraví ročne 70,2 mil. osôb (2018). Podiel zahraničného obchodu na HDP je 63 % (export + import), medzi rokmi 1990 až 2015 stúpol o viac ako 30 %, čo dokazuje silnú otvorenosť ekonomiky a veľký význam zahraničného obchodu pre krajinu. Francúzsko realizuje zahraničný obchod s viac ako 100 štátmi sveta. Charakteristickým znakom tovarovej štruktúry zahraničného obchodu je významný podiel strojov a zariadení, ich podiel na vývoze dosahuje asi 23 %, na dovoze 16 %; podiel potravín, nápojov, vína a tabaku na vývoze je 16 %, na dovoze 11 %; dováža sa najmä ropa a i. palivá (25 % z celkového dovozu). Čoraz väčší význam v zahraničnom obchode zohráva sektor služieb (finančné, poisťovacie a vedeckovýskumné služby tvoria spolu asi 33 % celkovej hodnoty exportu a 36 % celkovej hodnoty importu krajiny, rastie aj význam dopravných a informačných služieb).Významnými obchodnými partnermi sú Nemecko, Belgicko, Holandsko, Taliansko, Španielsko, Spojené kráľovstvo, USA a Čína. Špecifickým znakom francúzskeho zahraničného obchodu je značný podiel obchodovania s africkými rozvojovými krajinami.

Obyvateľstvo

Národnostné zloženie: 88,5 % Francúzov (z toho 1,200 mil. Alsasanov a Lotrincov, 1 mil. Bretóncov, 300-tis. Kataláncov, 188-tis. hovoriacich po taliansky, 200-tis. Flámov, 100- – 200-tis. Baskov, 339-tis. obyvateľov Korziky), 11,5 % cudzincov (2019). Vysoký podiel cudzincov je pre Francúzsko charakteristický, krajina je cieľovým miestom veľkého počtu prisťahovalcov, ktorých rozloženie podľa národnostného zloženia je teritoriálne diferencované. Na severe a severovýchode žijú Belgičania a Poliaci, na juhovýchode a v Akvitánii Taliani, na juhozápade a na pobreží Stredozemného mora Španieli, žije tam aj početná skupina prisťahovalcov zo Slovenska (→ Slováci v zahraničí). Najviac prisťahovalcov sa koncentruje v Parížskej panve (najviac zastúpení sú Alžírčania a i. prisťahovalci z krajín Magribu). Náboženská štruktúra: 65,9 % rímskych katolíkov, 7 mil. moslimov, 950-tis. protestantov (najmä kalvinisti), 635-tis. židov, 160-tis. pravoslávnych, asi štvrtina obyvateľstva (okolo 17 mil. obyvateľov) sa nehlási k žiadnemu náboženstvu alebo svoju vieru neuvádza. Podiel mestského obyvateľstva je 81 % (vzhľadom na to, že poľnohospodárstvo má vo Francúzsku väčší význam ako v ostatných hospodársky vyspelých európskych krajinách, vidiek sa tam natoľko nevyľudnil). Medzi jednotlivými oblasťami krajiny sú výrazné rozdiely v hustote zaľudnenia, v mnohých poľnohospodárskych regiónoch je hustota oproti celoštátnemu priemeru značne nižšia (v oblasti Centrálneho masívu, Álp, Les Landes a Bretónska dosahuje miestami iba 20 – 30 obyvateľov na km2). Krajina má 3 veľké mestské aglomerácie: Paríž, Lyon, Marseille. Štátne pokusy o reguláciu regionálneho rozvoja prispeli k rastu miest strednej veľkosti (50- – 100-tis. obyvateľov), ale ohrozili perspektívu malých miest, ktoré boli v minulosti pre sídelnú štruktúru charakteristické. Najväčšie mestá: Paríž, Marseille, Lyon, Toulouse, Nice, Nantes, Štrasburg, Montpellier, Bordeaux, Rennes, Le Havre. Prirodzený prírastok obyvateľstva patrí medzi najvyššie v západnej Európe najmä vďaka reprodukčnému správaniu imigrantov a cudzincov; vyspelá zdravotná starostlivosť podmieňuje nízku dojčenskú úmrtnosť a vysokú strednú dĺžku života.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia pochádzajú spred asi 1,5 mil. rokov, územie bolo strediskom početných pravekých kultúr, ktoré dostali názov podľa francúzskych nálezísk (Chelles, Saint-Acheul, Aurignac, Crô-Magnon, La Gravette).

V 1. tisícročí pred n. l. tam začali prichádzať keltské kmene, ktoré postupovali zo severovýchodu na juh a postupne prekryli pôvodné domáce obyvateľstvo. Južné pobrežie Francúzska bolo v 8. – 6. stor. pred n. l. osídľované gréckymi kolonistami, ktorí okolo 600 pred n. l. založili Massaliu (dnes Marseille) ako svoje najvýznamnejšie obchodné centrum. Keltskí obyvatelia, ktorí boli nositeľmi halštatskej a laténskej kultúry, si čoskoro podmanili takmer celé územie Francúzska. Ich najmocnejšie kmene tam vytvorili svoje kmeňové kráľovstvá (Arvernovia, Sequanovia, Haeduovia, Parisiovia, Bójovia), ktoré rozvíjali čulé kultúrne a obchodné vzťahy s gréckou a etruskou oblasťou.

V 2. stor. pred n. l. začali do južných oblastí prenikať Rimania, ktorí Keltov nazývali Galmi. Rímska expanzia vyvrcholila výpravami Gaia Iulia Caesara, ktorý v 51 pred n. l. dobyl územie dnešného Francúzska až po Rýn a pripojil ho k Rímskej ríši (→ Galia). Bohaté a silno romanizované územie sa stalo už od 3. stor. n. l. cieľom nájazdov germánskych kmeňov (Frankovia, Vizigóti, Anglovia, Sasi, Alamani, Vandali a i.), ktoré sa usádzali najmä v pohraničných oblastiach a už v 5. stor. začali vytvárať tzv. barbarské ríše.

[IMG-10]

Po páde Západorímskej ríše (476) sa naplno rozpútal zápas o ovládnutie územia, v ktorom sa ako najsilnejší presadili Frankovia. Franskí králi začali postupne dobýjať celú Galiu, ktorá sa v 6. stor. dostala pod ich zvrchovanosť (→ Franská ríša). Verdunskou zmluvou z 843 sa územie Francúzska stalo súčasťou Západofranskej ríše (Karol II. Holý). Počas vlády Karolovcov bolo rozdrobené na rad slobodných a od kráľovskej moci v podstate nezávislých feudálnych dŕžav (Akvitánia, Burgundsko, Gaskonsko, Bretónsko, Auvergne, Anjou, Maine, Flámsko, Champagne, Toulouse a i.). Krajina bola sužovaná vnútornými bojmi i nájazdmi Normanov, ktorí útočili najmä na oblasť Bordeaux a severozápadné pobrežia, kde sa im podarilo usadiť (v 911 tam vytvorili vojvodstvo → Normandia). V bojoch s Normanmi sa preslávil Odo Parížsky z rodu Robertovcov (neskorší Kapetovci), ktorý bol ako prvý zvolený za kráľa (888). Po jeho smrti pokračovala vláda Karolovcov, medzi obidvoma rodmi však vypukli boje o korunu, ktoré sa skončili až smrťou posledného Karolovca Ľudovíta V. (987). Za kráľa bol zvolený Hugo Kapet z rodu Robertovcov, ktorý sa stal zakladateľom francúzskej kráľovskej dynastie Kapetovcov. V období vlády jej prvých členov vrcholila vo Francúzsku feudálna rozdrobenosť, kráľova moc bola len nepatrná, ovládal iba doménu okolo Paríža (Île-de-France) a dŕžavy získané po Karolovcoch, zvyšok krajiny bol celkom v rukách nezávislých vojvodov a grófov. Kráľovské územie sa podarilo rozšíriť až Filipovi I. (1060 – 1108), za ktorého vlády sa normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ zmocnil Anglicka (ako pán Normandie však zostal aj vazalom francúzskeho kráľa), čo sa pre francúzsku korunu stalo trvalou hrozbou.

V roku 1095 vyhlásil pápež Urban II. v Clermonte prvú križiacku výpravu (1096 – 99), na ktorej sa zúčastnili najmä francúzski rytieri. V priebehu 11. stor. sa začali rozvíjať mestá a komunálne hnutie. Popri renesancii mestského života boli zakladané nové opevnené mestá a ich obyvatelia sa začali nazývať mešťanmi (bourgeois). Počas vlády Ľudovíta VI. Tučného sa začala kráľovská moc konsolidovať, s podporou cirkvi a miest sa Ľudovít VI. Tučný usiloval obmedziť mocenské nároky svojich vazalov, upevniť a zväčšiť kráľovskú doménu. Zjednocovacie úsilie mala podporiť aj sobášna politika, manželstvo Ľudovíta VII. s jedinou dedičkou Akvitánie, Poitou a Gaskonska Eleonórou Akvitánskou sa však skončilo v 1152 rozvodom. Po jej sobáši s Henrichom Plantagenetom, grófom z Anjou a vojvodom z Normandie, vznikla v juhozápadnom Francúzsku rozsiahla ríša, ktorá bola navyše po zvolení Henricha za anglického kráľa (ako Henrich II. Plantagenet) v roku 1154 spojená personálnou úniou s Anglickom (→ Angevinská ríša).

Vláda Filipa II. Augusta (1180 – 1223) priniesla opätovné posilnenie kráľovskej autority (Francúzsko sa definitívne stalo dedičnou monarchiou) a zisk medzinárodnej prestíže. Filip II. August podstatne rozšíril územie kráľovskej domény a po dlhoročných bojoch získal späť väčšinu dŕžav Plantagenetovcov. Najskôr pripojil ku korune Artois, Vermandois a Amiens. Počas vojen s anglickým kráľom Jánom I. Bezzemkom dobyl Normandiu, Touraine, Anjou, Maine i časť Poitou a Bretónska. Víťazstvom v bitke pri Bouvines v 1214, v ktorej na hlavu porazil spojené vojská Jána I. Bezzemka a cisára Ota IV., zabezpečil Francúzsku veľmocenské postavenie. Od 1209 viedol križiacke ťaženia proti albigéncom, ktoré boli ukončené až za vlády jeho vnuka Ľudovíta IX. Svätého (1229) a priniesli zisk Languedocu a Toulouse. V období jeho panovania (1226 – 70) pokračovalo upevňovanie kráľovskej moci a vzostup významu Francúzska v zahraničí. Posilnil pozície kráľa vo vzťahu k cirkvi i k mestským komúnam. Nebezpečenstvo zo strany anglického kráľa vyriešil v 1259 podpisom mieru v Paríži, ktorým Henrichovi III. prenechal Poitou, Gaskonsko a Guyenne, začo mal zložiť vazalskú prísahu a vzdať sa nárokov na francúzske územia na kontinente.

Mocenský vzostup Francúzska vyvrcholil počas vlády Filipa IV. Pekného (1285 – 1314), ktorý ku korune pripojil grófstva Champagne, Lille, Douai a Orchies a sobášom získal kráľovstvo Navarra. Na svojom území zdanil cirkevný majetok, čím sa dostal do konfliktu s pápežom Bonifácom VIII. Po jeho smrti presadil v 1305 vo voľbách za pápeža Francúza Klementa V., ktorého v 1309 donútil presídliť do Avignonu a viesť politiku priaznivú pre Francúzsko. V období jeho vlády bola centralizovaná štátna moc, vybudované ústredné úrady (štátna rada, najvyšší súd, účtovná komora), ustálilo sa rozdelenie na správne okruhy (bailliage na severe, sénéchaussée na juhu). V roku 1302 boli po prvýkrát zvolané generálne stavy (šľachta, duchovenstvo, mestá).

Po vymretí Kapetovcov v mužskej línii v 1328 nastúpila na francúzsky trón vedľajšia línia Valoisovcov a novým francúzskym kráľom sa stal Filip VI. Na dovŕšenie zjednocovania svojej ríše potreboval pripojiť anglické dŕžavy na pevnine (Gaskonsko, Guyenne) a začal rozsiahlu expanziu do Flámska. Anglický kráľ Eduard III., ktorý bol vnukom Filipa IV. Pekného, sa nemienil vzdať a v 1337 vzniesol zákonný nárok na francúzsky trón (→ storočná vojna). Anglicko-francúzsky konflikt bol ukončený v 1453 víťazstvom Francúzov, Angličania stratili všetky francúzske dŕžavy s výnimkou Calais.

Počas vlády Karola VII. (1422 – 61) bola krajina upevnená aj niektorými vnútornými reformami. Pragmatickou sankciou v 1436 v Bourges si vyhradil právo dosádzať cirkevných hodnostárov, zreformoval vojsko a vytvoril stálu armádu, na ktorej financovanie zaviedol daň z hlavy. Potlačil odboj vyššej šľachty na čele so svojím synom a následníkom Louisom (→ praguerie), ktorý potom až do svojho nástupu na trón žil na dvore burgundského vojvodu Filipa III. Dobrého.

Vláda Ľudovíta XI. (1461 – 83) je začiatkom absolutizmu vo Francúzsku, Ľudovít XI. potlačil odbojnú šľachtickú opozíciu, ktorá v 1465 vytvorila Ligu pre verejné blaho. Podporoval obchod a rozvoj dopravy, usiloval sa reformami prekonať hospodárske dôsledky doliehajúce na krajinu spustošenú storočnou vojnou. Jeho politika viedla k odbúravaniu stredovekých prekážok brániacich rozvoju remeselnej výroby, v 1466/72 boli založené prvé manufaktúry v Lyone a Tours. Úspešne bojoval s burgundským vojvodom Karolom Smelým a po jeho smrti v bitke pri Nancy v 1477 si začal nárokovať na jeho dŕžavy. V zápase o burgundské dedičstvo s cisárom Maximiliánom I. získal v 1482 západnú časť Burgundska, okrem toho sa Francúzsku vrátili Anjou a Maine a bolo pripojené Provensalsko (Provence).

[IMG-11]

Počas neplnoletosti Karola VIII. (1483 – 98) vládla ako regentka jeho sestra Anna spolu s manželom Petrom z Beaujeu (neskorší vojvoda de Bourbon). Prostredníctvom sobáša Karola VIII. s Annou Bretónskou (1491) bolo k Francúzsku pripojené Bretónsko, ktoré si však zachovalo značnú autonómiu (do 1532). Karol VIII. začal viesť vojenské ťaženie v Taliansku (talianske vojny 1494 – 1544), ktorých cieľom bolo dobyť po vymretí Anjouovcov Neapolské kráľovstvo. Jeho nástupca Ľudovít XII. (1498 – 1515) pokračoval v bojoch v severnom Taliansku, v 1500 – 12 ovládol Milánsko, ktorého sa musel vzdať pod tlakom Svätej ligy. Boje boli obnovené za vlády Františka I. (1515 – 47), ktorého hlavnými protivníkmi sa stali Habsburgovci. Počas svojej vlády viedol o Taliansko s Karolom V. 4 vojny (1521 – 26, 1527 – 29, 1536 – 38, 1542 – 44), ktoré však neboli úspešné a viedli k posilneniu Španielska. V oblasti vnútornej politiky upevnil postavenie panovníka uzatvorením Bolonského konkordátu s pápežom Levom X. (1516), podľa ktorého získal právo obsadzovať vysoké cirkevné úrady a využívať cirkevné príjmy. K posilneniu kráľovskej moci prispela centralizácia kráľovskej domény, v 1532 bolo natrvalo pripojené Bretónsko. V tomto období sa pod vplyvom talianskych výprav začali vo Francúzsku rýchlo šíriť myšlienkové prúdy humanizmu a renesancie, na druhej strane však do krajiny prenikali aj myšlienky reformácie, najmä učenie Jána Kalvína, ktorého prívrženci sa vo Francúzsku začali nazývať hugenoti.

Počas vlády Henricha II. (1547 – 59) bola ziskom biskupstiev Metz, Toul a Verdun (1552) zabezpečená severovýchodná hranica a dobytím Calais (1558) získali Francúzi posledný oporný bod Angličanov na svojom území. Mierom v Cateau (Cateau-Cambrésis) z 1559 sa Henrich II. musel definitívne vzdať nárokov na Taliansko, ktoré ovládli Španieli, a uznať tak (dočasne) španielsku prevahu v Európe. Na francúzskej domácej scéne sa však začalo schyľovať k vážnej kríze. K prenikaniu protestantizmu neboli panovníci tolerantní a hugenoti boli prenasledovaní všetkými prostriedkami; k ich učeniu sa však hlásili aj najvyšší magnáti a príslušníci vedľajších línií panovníckeho rodu (Anton Bourbonský, princ Louis I. de Condé, G. de Coligny).

Počas vlády Františka II. (1559 – 60), Karola IX. (1560 – 74) a Henricha III. (1574 – 89) mala podstatný mocenský vplyv v krajine ich matka, kráľovná Katarína Mediciová. O moc však zápasili predovšetkým dve strany: katolícki Guisovci (podporovaní Španielskom) a hugenotskí Bourbonovci (podporovaní protestantskými štátmi). Náboženské vojny medzi katolíkmi a hugenotmi z 1562 – 98 oslabili vplyv Francúzska na európsku politiku a dočasne ochromili aj jeho hospodársky život (→ hugenotské vojny, → Bartolomejská noc). Vnútropolitická kríza bola ukončená až počas vlády Henricha IV. z dynastie Bourbonovcov (1589 – 1610), ktorý po nástupe na trón prestúpil na katolícku vieru a hugenotov uspokojil vydaním Nantského ediktu (1598). Jeho vláda bola obdobím konsolidácie panovníckej moci a vnútornej obnovy krajiny. V tomto období sa začala aj kolonizácia Kanady, v 1608 bol založený Quebec.

[IMG-12]

Počas vlády Ľudovíta XIII. (1610 – 43) ovplyvňoval politický život vo Francúzsku jeho prvý minister, kardinál de Richelieu (1624 – 42). Ľudovít XIII. upevnil absolutizmus, posilnil centrálnu moc a postavenie koruny, zlomil odpor šľachty a obmedzil jej vplyv na vládu. Kontrolu nad provinciami si zabezpečil dosadením kráľovských úradníkov (intendanti). Zrušil mimoriadne postavenie hugenotov, ktorým však ponechal náboženskú slobodu (dobytie La Rochelle 1628). V období jeho vlády pokračovala kolonizácia Kanady a Francúzsko získalo ďalšie zámorské kolónie (Senegal, Guyana, Martinik, Réunion, Madagaskar). Podporoval rozvoj vied a umenia (1635 založená Francúzska akadémia). Po upevnení vnútorných pomerov mohlo Francúzsko začať s obnovou veľmocenskej zahraničnej politiky a vzhľadom na medzinárodné súvislosti vstúpilo na strane protihabsburskej koalície do tridsaťročnej vojny. Mierové rokovania viedol však už nástupca kardinála de Richelieu kardinál Mazarin (1642 – 61), ktorý vládol v období neplnoletosti Ľudovíta XIV. (1643 – 1715). Vestfálsky mier (1648) potvrdil veľmocenské postavenie Francúzska, politické výhody a územné zisky (časť Alsaska a Savojska, oporné body na pravom brehu Rýna, nárok na Lotrinsko a ríšske mesto Štrasburg) znamenali nástup hegemónie Francúzska v Európe na úkor Habsburgovcov a Španielska, čo bolo potvrdené v 1659 Pyrenejským mierom (zisk Artois a Roussillonu). Vo vnútorných záležitostiach otriasol krajinou v 1648 – 52 posledný odboj vysokej šľachty (→ Fronda).

Po smrti kardinála Mazarina (1661) začal viesť Ľudovít XIV. samostatnú politiku, počas jeho vlády vyvrcholil vo Francúzsku absolutizmus. Bolo to obdobie najväčšieho mocenského rozmachu, ktorý bol súčasne sprevádzaný kultúrnym rozkvetom (René Descartes, Pierre Corneille, Jean Racine, Molière, Jean de La Fontaine a i.). Štátny systém dosiahol najvyšší stupeň dokonalosti a stal sa vzorom ďalším európskym štátom. V rukách kráľa bola sústredená nekontrolovateľná moc, bol však obklopený systémom rozsiahleho okruhu spolupracovníkov, ktorí mali špecifikovanú právomoc. Minister financií Jean-Baptiste Colbert vytvoril hospodárske predpoklady na centralizáciu (správne a daňové reformy), vybudoval ekonomiku v súlade s teóriou merkantilizmu. Podporoval obchod a rozvoj manufaktúr, zavádzal ochranné clá, dal stavať cesty a prieplavy, vybudoval loďstvo a armádu, ktorú preslávili generáli de Turenne a Michel Le Tellier, položil základy francúzskej koloniálnej ríše (Kanada, Louisiana, Senegambia). Vnútorná politika bola ovplyvnená zrušením Nantského ediktu (1685), po ktorom tisíce Francúzov odišli do vyhnanstva, rozsiahlou emancipáciou galikánskej cirkvi spod Ríma a potláčaním jansenizmu.

Ďalekosiahle územné nároky Ľudovíta XIV. (proti južným oblastiam Španielskeho Nizozemska, západnému pomedziu nemeckej ríše, Lotrinsku a severnému Taliansku) zapríčinili, že jeho vláda bola takmer nepretržitým sledom výbojných, a nie vždy úspešných vojen (→ devolučná vojna v 1667 – 68; → holandská vojna v 1672 – 79; → vojna o falcké dedičstvo v 1688 – 97). Francúzsko nimi získalo 12 pohraničných miest na juhu Španielskeho Nizozemska (o. i. Charleroi, Lille), definitívne Franche-Comté, zvyšok Artois a časť západného Flámska. V rámci tzv. reúnií pripojilo zvyšok Alsaska a v 1681 mesto Štrasburg, na ktoré si robilo nárok od čias tridsaťročnej vojny.

Po vymretí španielskej vetvy Habsburgovcov (1700) mal španielsky trón obsadiť vnuk Ľudovíta XIV. Philippe z Anjou (ako Filip V.), proti čomu sa postavila anglo-nizozemsko-habsburská koalícia na čele s anglickým kráľom Viliamom III. Oranžským (→ vojna o španielske dedičstvo v 1701 – 14). Španielsku korunu nakoniec pre Bourbonovcov (sekundogenitúra) získal, ale musel sa zaviazať, že Španielsko nikdy nebude spojené s Francúzskom. Výsledkom jeho agresívnej zahraničnej politiky bola v konečnom dôsledku strata dominantného postavenia Francúzska v Európe, krajina zostala zadlžená a na pokraji hospodárskeho kolapsu.

V období neplnoletosti Ľudovíta XV. (1715 – 74) vládol jeho strýko vojvoda Philippe d’ Orléans (do 1723), potom jeho politiku ovplyvňovali osoby, ktorým sa podarilo získať jeho priazeň (kardinál Fleury, minister Étienne François de Choiseul, markíza de Pompadour, grófka Du Barry). Život na kráľovskom dvore bol povestný uvoľnenosťou mravov a márnotratnosťou, čo spolu s rastúcim zaťažením mešťanov a roľníkov, úplatnosťou štátnych úradníkov a neporiadkom v štátnej správe zvyšovalo sociálne napätie a malo za následok úpadok panovníckej moci. V oblasti zahraničnej politiky jeho vláda taktiež nebola veľmi úspešná. V medzinárodnom meradle začala prestíž Francúzska klesať, na mori mala jednoznačnú prevahu Veľká Británia, ktorá získala výrazný vplyv aj na kontinente. Pokus o zblíženie Paríža a Madridu prostredníctvom sobáša so španielskou infantkou stroskotal v 1733 – 35 na účasti Francúzska v zápase o poľské nástupníctvo (manželkou Ľudovíta XV. sa stala Mária Leszczyńská). V rokoch 1740 – 48 podporovalo Francúzsko počas vojny o rakúske dedičstvo dobyvačné plány bavorského vojvodu Karola Albrechta proti Rakúsku, vojna však žiadne územné zisky nepriniesla. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63), ktorá bola ukončená po ťažkej porážke Francúzov Parížskym mierom (1763), stratilo Francúzsko v prospech Veľkej Británie Kanadu, niektoré pozície na Antilách, v Indii i v Afrike (Senegal). V roku 1768 bola k Francúzsku pripojená Korzika, ktorú získalo kúpou od Janova. Rozklad monarchie viedol k radikálnej spoločenskej kritike, v tomto období vo Francúzsku vyvrcholilo osvietenstvo (→ encyklopedisti, → fyziokratizmus); Paríž sa stal strediskom vedy, filozofie a umenia, ktoré preslávili najväčšie súdobé osobnosti (Charles de Montesquieu, Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, Denis Diderot a i.).

Po nástupe Ľudovíta XVI. (1774 – 92) sa hlbokú finančnú krízu pokúsili riešiť ministri Anne Robert Jacques Turgot a Jacques Necker, ich úsporné opatrenia však stroskotali na odpore vysokej šľachty, bankárov a všetkých, ktorých zisky boli ohrozené. V roku 1778 podpísalo Francúzsko spojeneckú zmluvu s americkými kolóniami bojujúcimi za nezávislosť, vojna proti Angličanom však celkom vyčerpala aj tak prázdnu štátnu pokladnicu. Štátne financie sa snažili reformami ozdraviť aj minister Charles Alexandre de Calonne (1783 – 87) a jeho nástupca Loménie de Brienne. Hroziaci štátny bankrot prinútil kráľa zvolať 5. mája 1789 generálne stavy (nezišli sa od 1614), ktoré mali riešiť finančnú krízu. Snem sa však zmenil na volanie po zmene v hlasovacom poriadku, ktorú požadoval tretí stav (meštianstvo, resp. buržoázia). Jeho zástupcovia sa 17. júna 1789 vyhlásili za Národné zhromaždenie, ku ktorému sa postupne pripojila aj väčšina duchovenstva a šľachty. Dňa 9. júla 1789 sa Národné zhromaždenie vyhlásilo za Ústavodarné s cieľom nahradiť kráľovský absolutizmus konštitučnou monarchiou. Napätá situácia vyvrcholila povstaním parížskeho ľudu a 14. júla 1789 pádom Bastily, čo bol začiatok Francúzskej revolúcie. Počas nej bol zvrhnutý a popravený kráľ Ľudovít XVI., Francúzsko sa stalo republikou, bola vyhlásená Deklarácia práv človeka a občana, zavedená buržoázna ústava a všeobecná branná povinnosť. Cirkevný majetok bol sekularizovaný, k Francúzsku bolo pripojené územie Avignonu, ktoré dovtedy bolo súčasťou dŕžav Cirkevného štátu. Tradičné, historicky vzniknuté územné členenie na provincie bolo nahradené novovytvorenými departementmi (1791). Dôsledkom revolučných udalostí bolo vytvorenie veľkej protifrancúzskej koalície európskych štátov a vyhlásením vojny Rakúsku (→ francúzske protikoaličné vojny) sa v 1792 začala séria vojnových konfliktov. Boje na európskom kontinente nakoniec prerástli do obrovskej expanzie Napoleonovej armády (→ napoleonské vojny).

[IMG-13]

Štátnym prevratom 18. brumaira VIII. roka (9. novembra 1799) odstránil Napoleon Bonaparte Direktórium a vyhlásil sa za prvého konzula Francúzskej republiky. Počas Konzulátu pokračoval v upevňovaní svojej moci (od 1802 doživotný konzul), venoval sa reorganizácii štátnej správy, financií a zákonodarstva (→ Code civil). Úspešnými vojenskými ťaženiami vytvoril okolo Francúzska najskôr tzv. sesterské republiky (Batávska, Helvétska, Lombardská, Cispadánska, Ligúrska, Cisalpínska a i.), z ktorých sa po jeho korunovácii za cisára (2. decembra 1804) stali prevažne monarchie ovládané príslušníkmi jeho rodiny. Súčasťou Francúzska sa stali aj departementy vytvorené na ľavom brehu Rýna (Sársko, Rúrsko, Rýnsko), nemecké kniežatá dostali ako náhradu iné panstvá na území Svätej rímskej ríše nemeckého národa, čím sa začali rozsiahle územné zmeny, ktoré viedli de facto k jej zrušeniu (1806). V tomto období Napoleonova moc vrcholila a vzdorovalo mu len Spojené kráľovstvo, ktoré sa pokúsil premôcť kontinentálnou blokádou. Katastrofálny neúspech jeho ruského ťaženia v 1812 predznamenal stratu mocenských pozícií a začiatok Napoleonovho pádu. Koalícia Ruska, Spojeného kráľovstva, Pruska, Švédska a Rakúska začala mohutné protinapoleonské ťaženie, ktoré vyvrcholilo jeho porážkou v októbri 1813 pri Lipsku (→ bitka národov). Začiatkom 1814 vstúpili koaličné armády na územie Francúzska, v marci obsadili Paríž a donútili Napoleona I. Bonaparta vzdať sa trónu a odísť na ostrov Elba. Vo Francúzsku bola obnovená vláda Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.) a podľa prvého Parížskeho mieru (30. mája 1814) mu boli ponechané hranice z 1792. Napoleon sa po úteku z Elby (marec 1815) pokúsil o obnovu svojej vlády (→ stodňové cisárstvo), bol však definitívne porazený pri Waterloo (18. júna 1815) a doživotne internovaný na ostrove Svätej Heleny.

Podpísaním druhého Parížskeho mieru (20. november 1815) bolo vo Francúzsku obnovené kráľovstvo v hraniciach zodpovedajúcich stavu z 1790 (o. i. strata Sárska). Počas vlády Ľudovíta XVIII. (1814/15 – 24) bola zachovaná konštitučná monarchia (Charte constitutionelle, 4. jún 1814), kráľ uznal hlavné výsledky zmien vo francúzskej spoločnosti a obhájil princíp legitimity svojej moci. Na druhej strane však emigranti z radov aristokracie, ktorí sa vrátili do krajiny, presadzovali návrat k starým poriadkom (ultrarojalisti). Po nástupe Karola X. (1824 – 30) sa dostala k moci reakcia. Kráľ sa pokúsil vládnuť absolutisticky, opieral sa o duchovenstvo a šľachtu, ktorej priznal vysoké odškodné za majetky skonfiškované počas Francúzskej revolúcie. Rozpustil snemovňu a kráľovskými ordonanciami (26. júl 1830) chcel ešte viac oklieštiť slobodu tlače a zmeniť volebný poriadok. V Paríži sa začali stavať barikády a ľudové demonštrácie, proti ktorým poslal kráľ vojsko, prerástli do Júlovej revolúcie.

Búrlivé udalosti vyniesli na trón Ľudovíta Filipa I. z rodu Orléanskovcov (1830 – 1848), tzv. meštianskeho kráľa. Obdobie jeho vlády, pre ktoré sa zaužíval termín júlová monarchia, bolo začiatkom industrializácie, rozvoja kapitalistického hospodárstva a nástupu veľkoburžoázie i druhej etapy koloniálnych výbojov smerujúcich do juhovýchodnej Ázie a Afriky (dobytie Alžírska 1830 – 47). Vnútropoliticky sa proti súčasnému režimu vytvorila opozícia republikánov, bonapartistov a legitimistov (stúpenci návratu Bourbonovcov), politická prax bola vymedzená obmedzeným volebným právom s úzkym rámcom parlamentných volieb a súperením parlamentných frakcií (strany boli dosiaľ len zoskupeniami okolo významných vodcov a novín), dochádzalo k častým zmenám vlád, kráľ sa snažil o posilnenie svojej osobnej moci a zásadné politické rozhodnutia boli prijímané na audienciách niekoľkých popredných ministrov u kráľa (François Guizot, Adolphe Thiers). Proti vláde finančnej oligarchie sa postupne zdvíhala vlna nespokojnosti a kritiky, neustávali kampane za volebnú reformu. Dôverou verejnosti otriasol v 40. rokoch 19. stor. rad škandálov, korupčných afér a súdnych procesov. Nazhromaždená nespokojnosť vyvrcholila začiatkom 1848 Februárovou revolúciou (→ revolúcie 1848 – 49) a vyhlásením Druhej republiky (1848 – 52).

K prvým krokom dočasnej vlády na čele s Alphonsom de Lamartinom patrilo vyhlásenie demokratických slobôd a všeobecného volebného práva. V úsilí upokojiť nezamestnaných robotníkov a zlepšiť ich hmotné pomery prijala rozhodnutie o zriadení tzv. národných dielní. V apríli 1848 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia, na ktorých sa po prvýkrát zúčastnilo až 9 mil. voličov. Rad manifestácií, demonštrácií a protidemonštrácií vyvrcholil v júni 1848 povstaním parížskych robotníkov, ktoré bolo krvavo potlačené vojskom ministra vojny Louisa Eugèna Cavaignaca. V novembri 1848 vstúpila do platnosti nová ústava, Francúzsko sa stalo prezidentskou republikou, zákonodarnú moc malo Národné zhromaždenie a výkonnú prezident volený na 4 roky. Za prezidenta bol 10. decembra 1848 zvolený Charles Louis Napoléon Bonaparte (synovec Napoleona I. Bonaparta), ktorý si štátnym prevratom 2. decembra 1851 zabezpečil takmer absolútnu moc a v decembri 1852 sa dal ako Napoleon III. vyhlásiť za dedičného cisára (→ Druhé cisárstvo). Obdobie jeho vlády (1852 – 70) je začiatkom rozmachu priemyslu a obchodu, bola dobudovaná rozsiahla železničná sieť, ktorá premenila Francúzsko na jednotnú hospodársku oblasť a umožnila rozvoj ďalších priemyselných odvetví. Francúzsko si však aj napriek pokrokom v koncentrácii výroby a kapitálu udržiavalo celkove malovýrobný ráz a v 60. rokoch 19. stor. kleslo v rebríčku svetovej priemyselnej výroby na 4. miesto (za Nemecko). Aktívna zahraničná politika mala za cieľ posilniť medzinárodnú prestíž Francúzska a upevniť jeho veľmocenské postavenie. Začiatočné vojenské a diplomatické úspechy (krymská vojna, stavba Suezského prieplavu, zisk západnej časti Savojska a Nice) vystriedali však v 60. rokoch 19. stor. výrazné neúspechy a hegemoniálne snahy Napoleona III. stroskotali totálnou porážkou v prusko-francúzskej vojne v 1870 – 71. Po jeho abdikácii a páde cisárstva bola v Paríži 4. septembra 1870 vyhlásená Tretia republika. Jej vláda chcela najskôr pokračovať vo vojne, po obsadení Paríža 28. januára 1871 však bola donútená uzatvoriť ponižujúci Frankfurtský mier, podľa ktorého muselo Francúzsko odstúpiť Nemecku Alsasko a Lotrinsko a zaplatiť obrovské vojnové reparácie.

Po potlačení Parížskej komúny (28. máj 1871) bol za prvého prezidenta zvolený Adolphe Thiers (1871 – 73). V centre pozornosti tohto obdobia stála otázka štátnej formy a charakteru výkonnej moci. Thiersova vláda musela čeliť monarchistom i opakovaným pokusom o reštauráciu bonapartizmu. Zvolením generála Patrica de Mac-Mahona (1873 – 79) za prezidenta sa mali presadiť reštauračné plány monarchistov (tajné rokovania so Charlom de Bourbon, grófom de Chambord), proti ktorým však republikáni začali organizovať výbory odporu. Republikánske zriadenie sa presadilo v 1875 prijatím ústavy (platná do 1940), ktorá uzákonila dvojkomorový systém (snemovňa a senát) na čele s prezidentom voleným na 7 rokov. Štátnou hymnou sa stala Marseillaisa a 14. júl bol vyhlásený za štátny sviatok. Republikánske vlády prijali rad populárnych opatrení (sloboda odborov, zrušenie doživotnej funkcie senátorov a sudcov, bezplatné základné školstvo, ženské školy a i.), oslaboval sa vplyv cirkvi v armáde i na školách (nepovinná výučba náboženstva), boli zrušené mnohé inštitúcie jezuitov a antiklerikálne tendencie postupne vyústili do prijatia zákona o odluke cirkvi od štátu (1905). Koncom 80. rokov 19. stor. kulminovalo hnutie okolo ministra vojny generála Georga Boulangera, ktorý hlásal odvetu Nemecku (revanšizmus). V tomto období otriasol francúzskym politickým životom panamský škandál a ešte výraznejšie Dreyfusova aféra. V zahraničnej politike pokračovala najmä v Afrike a Indočíne (Tunisko, Kongo, Sudán, Madagaskar, Tonkinsko, Annám a i.) koloniálna expanzia a koncom 19. stor. sa Francúzsko stalo po Spojenom kráľovstve druhou najväčšou koloniálnou mocnosťou na svete.

Úsilie o zaistenie bezpečnosti proti Nemecku viedlo ku krokom, ktoré mali Francúzsko vyviesť z medzinárodnej izolácie. Spojenectvo s Ruskom (dohody 1891, 1894) vytvorilo predpoklady na posilnenie postavenia Francúzska a v podstate sa stalo zárodkom nového mocenského bloku ako protiváhy Trojspolku. Po upravení vzťahov so Spojeným kráľovstvom najmä v otázke rozdelenia sfér vplyvu v kolóniách (1899) pokračovalo vzájomné zbližovanie v 1904 podpisom zmluvy Entente cordiale (→ Srdečná dohoda), ktorá sa stala základom vytvorenia francúzsko-rusko-britského mocenského trojbloku (→ Dohoda). Ku konsolidácii francúzsko-britských vzťahov a k medzinárodnopolitickej izolácii Nemecka prispeli v 1906 a 1911 marocké krízy.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v 1914 sa územie Francúzska stalo bojiskom. Po vpáde nemeckých vojsk nieslo hlavné bremeno bojov na západnom fronte, za cenu obrovských ľudských a materiálnych strát sa však Francúzi po boku dohodových mocností ubránili. Ťažkú krízu na jar 1917 prekonal predseda vlády Georges Clemenceau tvrdými opatreniami, ktoré mali oživiť vlastenecký jakobínsky duch. Po prelomení nemeckého frontu dosiahli vojská Dohody pod jednotným velením maršala Ferdinanda Focha v apríli 1918 víťazstvo. V novembri 1918 bolo v Compiègne podpísané s Nemeckom prímerie a 28. júna 1919 na Parížskej mierovej konferencii (1919 – 20) Versaillská mierová zmluva. Francúzsko získalo naspäť Alsasko a Lotrinsko, dočasne správu Sárska (do plebiscitu 1935), mandátne územia Sýria a Libanon, bývalé nemecké kolónie Togo a Kamerun, ako aj hlavnú časť nemeckých reparácií. Stala sa z neho popredná európska veľmoc a dočasne si upevnilo svoje mocenské postavenie. Jeho zahraničnú politiku určovalo úsilie o zaistenie vlastnej bezpečnosti, svoje postavenie na kontinente sa usilovalo upevniť zväzkami so stredoeurópskymi štátmi (→ Malá dohoda). Vo vnútornej politike republiku však oslabovali stranícko-politické boje, malá vládna stabilita a korupcia zbyrokratizovaného štátneho aparátu.

[IMG-14]

Medzivojnové obdobie Francúzska možno vnútorne rozdeliť rozdeliť na vládu národného bloku (1920 – 24) počas prezidentstva Alexandra Milleranda, ktorá sa sústredila na prekonanie povojnových ťažkostí, vládu ľavého kartelu (1924 – 26) pod vedením Édouarda Herriota a vládu národnej jednoty (1926 – 29) na čele s Raymondom Poincarém, ktorá bola obdobím hospodárskej konjunktúry a stabilizácie štátnych financií. Prezidentskú funkciu zastával Gaston Doumergue (1924 – 31), po ňom Paul Doumer (1931 – 32) a po jeho zavraždení Albert Lebrun (1932 – 40). Svetová hospodárska kríza (od 1929) sa vo Francúzsku prejavila až neskôr (1931), dosiahla však mimoriadnu hĺbku a jej dôsledky pretrvávali takmer počas celých 30. rokov 20. stor. Viedla k radikalizácii pravicových síl, z ktorých extrémne skupiny (→ Ohnivé kríže) sa vo februári 1934 pokúsili v Paríži o fašistický prevrat. V súvislosti s fašistickou hrozbou sa zaktivizovali aj ľavicové sily a všetky demokratické vrstvy. Po volebnom víťazstve v 1936 nastúpila vláda ľudového frontu na čele s Léonom Blumom a potom s Camillom Chautempsom, ktorá však tiež nedokázala riešiť najnaliehavejšie problémy a musela preto v 1938 odstúpiť. Ministerským predsedom sa stal Édouard Daladier (1938 – 40). V zahraničnej politike vzrastala závislosť od spolupráce so Spojeným kráľovstvom a v dôsledku politiky appeasementu nedokázalo Francúzsko reagovať na agresívnu politiku Hitlerovho totalitného Nemecka, ktoré sa vydalo cestou zásadnej revízie Versaillskej mierovej zmluvy (znovuvyzbrojenie, remilitarizácia Porýnia, anšlus Rakúska). Francúzsko sa usilovalo zabezpečiť proti tretej ríši systémom spojeneckých zmlúv (o. i. v 1935 zmluvou o vzájomnej pomoci so ZSSR), ústupky Hitlerovi však vyvrcholili v 1938 Mníchovskou dohodou, ktorej podpisom sa Francúzsko fakticky vzdalo svojho spojenca Československa. Po napadnutí Poľska vyhlásilo Francúzsko 2. septembra 1939 všeobecnú mobilizáciu a 3. septembra vypovedalo Nemecku spolu so Spojeným kráľovstvom vojnu (→ druhá svetová vojna). Po bleskovej nemeckej ofenzíve v západnej Európe bola francúzska armáda porazená a 22. júna 1940 bolo podpísané prímerie v Compiègne, čím sa skončila existencia Tretej republiky. Francúzsko bolo rozdelené na severnú zónu (s Parížom) okupovanú nemeckou armádou a južnú zónu, kde bol vytvorený bábkový Francúzsky štát (État française) pod faktickou kontrolou Nemecka. Na čelo vlády bol od 10. júla 1940 dosadený maršal Henri Philippe Pétain, sídlom jeho vlády kolaborujúcej s nacistami sa stalo Vichy (→ vichyjský režim). Alsasko a Lotrinsko boli priamo začlenené do tretej ríše. Bezprostredne po kapitulácii sa začalo formovať aj francúzske hnutie odporu. Už 18. júna 1940 vyzval generál Charles de Gaulle prostredníctvom londýnskeho rozhlasu všetkých slobodných Francúzov na odboj a na pokračovanie vojny proti Nemecku na britskej strane. Postavil sa na čelo hnutia Slobodné Francúzsko (od júla 1942 Bojujúce Francúzsko), ktoré bolo 28. júna 1940 uznané britskou vládou za reprezentanta slobodných Francúzov. Zahraničný odboj sústredený okolo de Gaulla sa od začiatku orientoval na získanie a udržanie pozícií vo francúzskych kolóniách, predovšetkým v oblasti rovníkovej Afriky. V septembri 1941 vyhlásil de Gaulle v Londýne vytvorenie Francúzskeho národného výboru (uznaný Spojeným kráľovstvom za politického predstaviteľa nezávislého Francúzska), z ktorého sa v júni 1943 v Alžírsku skonštituoval Francúzsky výbor národného oslobodenia (CFLN). Ako centrálny orgán domáceho odboja sa v máji 1943 sformovala Rada národného odporu (Conseil national de la Résistance, CNR). Od 3. júna 1944 začal de Gaullov CFLN pôsobiť ako dočasná vláda. Po vylodení Spojencov v Normandii 6. júna 1944 sa začalo postupné oslobodzovanie územia Francúzska s aktívnou účasťou domáceho odboja (25. august 1944 oslobodenie Paríža). Začiatkom septembra 1944 sa správy krajiny ujala obmenená dočasná vláda na čele s de Gaullom, ktorá bola koncom októbra 1944 uznaná veľmocami protihitlerovskej koalície. Po skončení vojny sa síce Francúzsko nezúčastnilo na konferencii v Postupime (leto 1945), ale bolo účastníkom kapitulácie Nemecka (aj Japonska), získalo miesto stáleho člena Rady bezpečnosti OSN, podieľalo sa na činnosti Rady ministrov zahraničných vecí, a teda na vypracovaní mierových zmlúv s porazenými spojencami Nemecka a spravovalo vlastné okupačné pásmo v Nemecku a Rakúsku.

V októbri 1945 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia a vyostril sa konflikt medzi parlamentom a de Gaullom, ktorý sa skončil jeho odstúpením z funkcie predsedu dočasnej vlády (začiatkom januára 1946). Počas Štvrtej republiky (1945 – 58) platila zásada vládnej spolupráce troch strán (tripartizmus), 24. decembra 1946 vstúpila do platnosti nová ústava a koloniálna ríša bola zreorganizovaná ako Francúzska únia (Union française). Nová vláda s prevahou ľavice pristúpila k širokej vlne znárodňovania baní, veľkých bánk, energetiky a niektorých priemyselných podnikov. Francúzsko prijalo Marshallov plán, v 1949 vstúpilo do Rady Európy ako jeden z jej zakladateľov a začlenilo sa do NATO. Aktívnu snahu vyvíjalo pri budovaní európskej spolupráce (Plevenov plán, → Schumanov plán, → Európske spoločenstvo uhlia a ocele, → Európske hospodárske spoločenstvo), ktorej osou sa stalo dorozumenie medzi Parížom a Bonnom.

V priebehu 50. rokov 20. stor. stratilo Francúzsko väčšinu svojho koloniálneho panstva (1946 – 54 → indočínska vojna, 1953 nezávislosť Kambodže, 1954 Vietnamu a Laosu, 1956 Tuniska a Maroka). Neschopnosť ukončiť krvavú vojnu v Alžírsku viedla k pokusu o vojenský puč (13. máj 1958), ktorý sa stal bezprostrednou príčinou povolania Charla de Gaulla na čelo vlády. V septembri 1958 sa konalo referendum o novej francúzskej ústave, ktorej schválením sa 4. októbra 1958 začalo obdobie Piatej republiky, za jej prezidenta bol v decembri 1958 zvolený Charles de Gaulle (do 1969). Politickú stabilitu svojbytného režimu silnej prezidentskej moci (danej ústavou) si zabezpečil získaním armády (porážka extrémistickej Organizácie tajnej armády, OAS) a presadením dohody v otázke nezávislosti Alžírska (1962). Záležitosti koloniálnej sféry malo riešiť vytvorenie Francúzskeho spoločenstva (Communauté française), ktoré sa však stalo len formálnym, keďže väčšina členských štátov zvolila (1960) úplnú nezávislosť alebo štatút francúzskych zámorských departementov. Francúzsko sa stalo jadrovou mocnosťou a naďalej si udržiavalo vedúce postavenie v európskych štruktúrach.

Začiatkom 1963 bola podpísaná zmluva o priateľstve medzi NSR a Francúzskom, v úsilí oslabiť vplyv USA v Európe začalo Francúzsko budovať vzťahy s východným blokom (ZSSR, Čína, Rumunsko). Sociálne napätie vyvrcholilo najväčšou krízou režimu vyvolanou v máji 1968 rozsiahlymi študentskými nepokojmi, demonštráciami a štrajkovým hnutím v Paríži i v ďalších mestách. Pokus socialistov prevziať moc zmaril de Gaulle rozpustením Národného zhromaždenia a vypísaním volieb. Napriek volebnej prevahe gaullistického hnutia sa väčšina Francúzov v neskoršom referende vyslovila za odchod de Gaulla, ktorý 1969 podal demisiu. Jeho nástupcom sa stal Georges Pompidou, po ktorého smrti (1974) nastúpil do úradu prezidenta Valéry Giscard d’Estaing (1974 – 81). Usiloval sa o stabilizáciu ekonomiky a urýchlenie európskeho zjednocovacieho procesu, ako aj o opätovné priblíženie sa k NATO (1966 Francúzsko z jeho vojenskej zložky vystúpilo).

Koncom 70. rokov 20. stor. dominovali francúzskej politickej scéne štyri silné politické strany: Združenie pre republiku (RPR), Únia pre francúzsku demokraciu (UDF), Socialistická strana (PS) a Francúzska komunistická strana (PCF). V prezidentských voľbách 1981 zvíťazil François Mitterrand a v tom istom roku získali v parlamentných voľbách absolútnu väčšinu socialisti. Predsedom vlády sa stal Pierre Mauroy (1981 – 84), ktorý začal program hospodárskych a sociálnych reforiem (zoštátnenie bánk a kľúčového priemyslu, decentralizácia správy, zrušenie trestu smrti, zvýšenie sociálnych dávok). V roku 1983 neúspech pri ozdravovaní ekonomiky dotlačil vládu k devalvácii a k úsporným opatreniam. V roku 1984 prezident François Mitterrand zrekonštruoval vládu, nový premiér Laurent Fabius si dal za cieľ politiku ekonomickej modernizácie a priemyselnej rekonverzie. V roku 1986 po víťazstve pravicových strán v parlamentných voľbách musel prezident vymenovať pravicového premiéra, ktorým sa stal Jacques Chirac (zakladateľ Združenia pre republiku, RPR). Prvýkrát v dejinách Piatej republiky sa do parlamentu dostali zástupcovia krajnej pravice – Národného frontu (FN). Chiracova vláda začala uplatňovať liberálnu orientáciu svojho programu a privatizáciu štátnych podnikov. V roku 1988 bol v prezidentských voľbách druhýkrát zvolený François Mitterrand (do 1995), do čela vlády povolal Michela Rocarda a rozpustil Národné zhromaždenie. V predčasných parlamentných voľbách získala prevahu Socialistická strana a vládu vytvorila koalícia socialistov, ľavého stredu a nestraníckych odborníkov. V roku 1991 stála na čele úradu vlády Édith Cressonová (vo Francúzsku prvá žena na poste premiérky), v 1992 Pierre Bérégovoy. V parlamentných voľbách v 1993 stratila Socialistická strana v novom Národnom zhromaždení väčšinu, prezident Mitterrand vymenoval po druhýkrát do kresla premiéra predstaviteľa pravice – Édouarda Balladura (RPR), ktorý pokračoval v programe privatizácie začatej v 1986. Koniec druhého prezidentstva Françoisa Mitterranda bol poznačený množstvom finančných škandálov a korupčných afér. V prezidentských voľbách 1995 zvíťazil Jacques Chirac, ktorý vymenoval za premiéra Alaina Juppého. Juppého projekt reformy sociálneho zabezpečenia a rast nezamestnanosti vyvolali v novembri a decembri 1995 značné sociálne nepokoje vedené odbormi. Na jar 1997 sa konali masové demonštrácie proti sprísneným imigračným opatreniam, na čo prezident reagoval rozpustením parlamentu a vypísaním predčasných volieb. Absolútnu väčšinu získali strany zjednotenej ľavice a novú vládu, v ktorej boli zastúpení aj komunisti a ekológovia, vytvoril Lionel Jospin (PS). Prezidentské voľby v 2002 boli poznačené prekvapením: do druhého kola sa spolu so Jacques Chiracom dostal predstaviteľ krajnej pravice Jean-Marie Le Pen (FN), čo podnietilo občiansku mobilizáciu, na základe ktorej bol za prezidenta 82,21 % hlasov zvolený Jacques Chirac (v úrade do 2007); vládu zostavil Jean-Pierre Raffarin (vo funkcii premiéra 2002 – 05) pochádzajúci z radov Liberálnej demokracie (DL), jeho nástupcami boli v 2005 – 07 Dominique Villepin, 2007 – 12 François Fillon, 2012 – 14 Jean-Marc Ayrault, 2014 – 16 Manuel Valls, 2016 – 17 Bernard Cazeneuve, od 2017 Édouard Philippe. V úrade prezidenta pôsobili 2007 – 12 Nicolas Sarkozy, 2012 – 18 François Hollande a od 2017 je prezidentom Emmanuel Macron, ktorý v druhom kole prezidentských volieb (7. máj 2017) porazil nacionalistickú kandidátku Marine Le Penovú.

Francúzsko je členskou krajinou NATO, jedným zo zakladajúcich členov Európskej únie a Organizácie Spojených národov, jedným z piatich stálych členov Rady bezpečnosti OSN s právom veta, jednou z ôsmich uznaných jadrových mocností a členom združenia ôsmich najvyspelejších štátov sveta G8. Spolu so Spojeným kráľovstvom sú jedinými doposiaľ jestvujúcimi koloniálnymi veľmocami.

Politicko-právny systém

Francúzsko je republika (od 1875). Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (Assemblée nationale), ktoré má 577 poslancov volených na 5 rokov, a zo Senátu, ktorý má 320 členov volených volebným kolégiom na 9 rokov (1/3 miest sa každé 3 roky obnovuje). Hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Právny systém Francúzska vychádza z tradičnej rímskoprávnej kultúry. Jeho základom je písané právo (droit écrit), čo znamená, že rozhodujúcim prameňom práva je právny predpis vo forme ústavy, zákona alebo nariadenia. Právnym dokumentom najvyššej právnej sily je Ústava Piatej republiky z 1958 (dodatky 2000, 2003), ktorej súčasťou je aj Deklarácia práv človeka a občana z 1789. Osobitosťou francúzskeho právneho systému je spôsob tvorby ostatných právnych predpisov. Francúzsky parlament prijíma zákony len v tých oblastiach, ktoré ústava výslovne uvádza, právnu úpravu v ostatných oblastiach vykonáva prostredníctvom nariadení vláda, ktorá na uskutočnenie svojho vládneho programu môže navyše vydávať aj dočasné nariadenia upravujúce oblasti zverené do zákonodarnej právomoci parlamentu. Vo francúzskom právnom systéme má silné postavenie prezident, ktorý je priamo volený občanmi a má mimoriadne právomoci; forma vlády vo Francúzsku sa preto označuje ako zmiešaný či prezidentský parlamentarizmus. V prípade, že vláda zasadá ako ministerská rada, predsedá jej prezident; ministerská rada pritom rieši najvýznamnejšie politické otázky. Na rozdiel od prezidentského i parlamentného systému kladie francúzsky zmiešaný systém veľký dôraz na inštitút referenda. Prezident môže vyhlásiť referendum o každom návrhu zákona, ktorý upravuje organizáciu orgánov verejnej moci alebo reformy hospodárskej a sociálnej politiky štátu i verejných služieb.

Armáda

Francúzske ozbrojené sily (oficiálne Ozbrojené sily Francúzskej republiky, fr. Forces armées) sú jedným zo symbolov a garantov štátnej suverenity a nezávislej zahranično-bezpečnostnej politiky Francúzska. Čerpajú z tradícií siahajúcich až do obdobia vlády Ľudovíta XIV., udalostí Francúzskej revolúcie z 1789, napoleonských ťažení, významných operácií obidvoch svetových vojen, ako aj z ďalších ozbrojených konfliktov, v ktorých boli zaangažované. Hrdosť na bohaté tradície sa i v súčasnosti prejavuje v historických názvoch útvarov a posádok, v pestrosti uniforiem vojenských jednotiek a škôl, ktoré každoročne defilujú 14. júla (deň výročia dobytia Bastily, štátny sviatok Francúzska) po Champs-Élysées. Súčasné ozbrojené sily tvorí Pozemné vojsko (Armée de terre), Vojenské letectvo (Armée de l’air), Vojenské (Národné) námorníctvo (Marine nationale) a Národné žandárstvo (Gendarmerie nationale). Osobitný štatút, vyplývajúci z tradície vzniku a plnených úloh, má Cudzinecká légia. Rozdelenie zodpovedností za obranu krajiny vychádza z ústavy Francúzskej republiky z 1958. Prezident republiky je vrchným veliteľom ozbrojených síl, garantom národnej nezávislosti, územnej integrity a rešpektovania zmlúv, definuje základnú orientáciu, rozhoduje o zásadných otázkach obrany, vymenúva civilných a vojenských predstaviteľov štátu, má výlučnú právomoc vydať rozkaz na použitie jadrových zbraní. Vláda určuje a riadi obrannú politiku štátu. Predseda vlády zodpovedá za realizáciu rozhodnutí prijatých vo výboroch, ktorým predsedá prezident. Každý minister je zodpovedný za prípravu a vykonanie opatrení v rámci svojho ministerstva. Ministerstvo obrany realizuje praktickú obrannú politiku za asistencie náčelníka štábu armád a ďalších funkcionárov rezortu obrany. Náčelník štábu armád je najvyšším predstaviteľom ozbrojených síl a vojenským poradcom vlády. Pomáha ministerstvu obrany v otázkach použitia ozbrojených síl a ich organizácie, zabezpečuje velenie vojenských operácií, navrhuje vojenské opatrenia s ohľadom na situáciu a kapacity. Velí veliteľom obranných zón a je zodpovedný za medzinárodné vzťahy s ozbrojenými silami iných štátov a za vojenskú spoluprácu s nimi. Ozbrojené sily plnia svoje poslanie v súlade so zásadami obrannej politiky Francúzska, ktoré definuje tzv. Biela kniha o obrane (1994). Ozbrojené sily disponujú veľkou jadrovou silou, ktorú tvoria jadrové ponorky a lietadlá – nosiče jadrových zbraní. Významnú údernú silu predstavujú lietadlová loď Charles de Gaulle a vrtuľníková loď Jeanne d’Arc. Z konvenčných druhov zbraní patria medzi najúčinnejšie najmä lietadlá Mirage a Jaguar, vrtuľníky Puma, tanky Leclerc a AMX-30 i bojové obrnené vozidlá typu AMX-10, VAB, PLRS Roland, Mistral a Crotale. Ozbrojené sily sú v rozhodujúcej miere vybavené produktmi vlastného zbrojárskeho priemyslu. Sú významným nástrojom, ktorý Francúzsku umožňuje zohrávať úlohu dôležitého aktéra medzinárodnej a celosvetovej politiky. Sú schopné pôsobiť samostatne pod národným velením alebo v rámci NATO; zároveň sú významným prvkom v súčasnosti budovaných európskych ozbrojených síl. Tradične sa zúčastňujú na mierotvorných a humanitárnych medzinárodných operáciách vedených pod mandátom OSN a OBSE i ďalších medzinárodných organizácií. Francúzke ozbrojené sily sú od 2002 založené na profesionálnej armáde, pre ktorú je charakteristická vysoká úroveň prípravy, kvalita výzbroje, ako aj rozhodnosť a efektívnosť pri plnení úloh, čím si medzi občanmi Francúzska i v zahraničí získala oprávnený rešpekt.

Školský systém

Povinná školská dochádzka sa začína spravidla v 6. roku života a trvá 10 rokov. Tvorí ju základná škola (école élémentaire) a nižšia stredná škola (collège). Základná škola trvá 5 rokov a je rozdelená na dva cykly: základný cyklus (cycle des apprentissages fondamentaux) tvorený vyššou sekciou materskej školy (nepovinná) a prvými dvoma rokmi základne školy a konsolidačný (upevňovací) cyklus (cycle des approfondissements) zahŕňajúci tri roky základnej školy. Po ukončení konsolidačného cyklu deti automaticky prechádzajú do prvej triedy stredných škôl, resp. do škôl druhého stupňa. Štúdium na nižšej strednej škole trvá štyri roky (triedy 6, 5, 4 a 3), rozdelené je na 3 cykly: pozorovací a adaptačný cyklus (6. trieda), v ktorom sa kompletizuje a upevňuje základné vzdelanie, konsolidačný cyklus (5. a 4. trieda) a orientačný cyklus (3. trieda), ktorý má všeobecné a technické zameranie. Na všeobecných a technických lýceách (lycée) absolvent získa vysvedčenie (baccalauréat), ktoré je ekvivalentom prvého ročníka na univerzite a podmienkou prijatia na vysokú školu. Vo Francúzsku existujú tieto druhy vysokých škôl: univerzity – štátne vysoké školy prijímajúce bez výberového konania všetkých uchádzačov (s výnimkou medicíny a farmácie), ktorí majú baccalauréat a chcú sa zapísať na krátke (2 roky) alebo na dlhé štúdium (3 a viac rokov); štátne súkromné školy, ktoré poskytujú odborné vzdelanie pod kontrolou rôznych ministerstiev, a to formou krátkodobých študijných odborov technického, obchodného a zdravotného zamerania i dlhodobých študijných odborov (3 a viac rokov) špecializovaného štúdia politických vied, inžinierstva, obchodu a manažmentu, veterinárnych vied, právnického štúdia, štúdia architektúry, telekomunikácií a umeleckého štúdia.

Tlač

Vo Francúzsku vychádza 70 všeobecných informačných denníkov. Najvýznamnejšie z nich sú elitné denníky Le Figaro (482 369 predaných výtlačkov; 2003), Le Monde (407 202), denník parížskeho regiónu Le Parisien (360 505) a Libération (164 286). Najvýznamnejší všeobecný informačný regionálny denník je Ouest France (764 798). Zo špecializovaných denníkov sú významné športové denníky L’Équipe (331 638), celoštátny finančný denník Les Échos (120 333) a kresťansky orientovaný denník La Croix (92 866). Vo Francúzsku vychádza približne 30-tis. titulov záujmovej tlače, z toho 1 300 týždenníkov a 500 mesačníkov. Sú veľmi kvalitné a prispôsobujú sa požiadavkám verejnosti. Významnými všeobecnými informačnými magazínmi sú týždenníky Paris-Match (700 739), Le Nouvel Observateur (537 569), L’Express (546 302) a Figaro-Magazine (483 197). Z tlače pre ženy najväčšie náklady dosahujú týždenníky Elle, Marie-Claire (vychádza v 20 jazykoch), Femme-Actuelle, pre deti vychádza týždenník Journal de Mickey, z televíznej programovej tlače týždenník Télé 7; satirický Le Canard enchainé a týždenník Le Courrier international prinášajúci analytické príspevky i aktuality z celého sveta.

Francúzsko – Králi
Dynastia Merovejovcov
420 – 428 Faramond
428 – 448 Chlodion
448 – 458 Merovej
458 – 481 Childerich I.
481 – 511 Chlodovik I.
511 – 558 Childebert I.
558 – 561 Chlotar I.
561 – 567 Charibert
567 – 584 Chilperich I.
584 – 629 Chlotar II.
629 – 639 Dagobert I.
639 – 657 Chlodovik II.
657 – 670 Chlotar III.
670 – 673 Childerich II.
673 – 691 Teoderich III.
691 – 695 Chlodovik III.
695 – 711 Childebert III.
711 – 715 Dagobert III.
715 – 717 Chilperich II.
717 – 720 Chlotar IV.
720 – 737 Teoderich IV.
717 – 741 Karol Martel (majordómus); nepatrí do dynastie
742 – 751 Childerich III.
Dynastia Karolovcov
751 – 768 Pipin III. Krátky
768 – 771 Karolman, spoluvládca Karola Veľkého
768 – 814 Karol Veľký, od 800 cisár
814 – 840 Ľudovít I. Pobožný, od 814 cisár
840 – 855 Lotar I.
840/43 – 877 Karol II. Holý, od 875 cisár
843 – 876 Ľudovít II. Nemec
879 – 882 Ľudovít III. Mladší
879 – 884 Karolman
876 – 887 Karol III. Tučný, od 881 cisár
888 – 898 Odo Parížsky; nepatrí do dynastie
893 – 923 Karol III. Jednoduchý (Simplex)
923 – 936 Rudolf Burgundský
936 – 954 Ľudovít IV.
954 – 986 Lotar
986 – 987 Ľudovít V. Lenivý
Dynastia Kapetovcov
987 – 996 Hugo Kapet
996 – 1031 Róbert II. Pobožný
1031 – 1060 Henrich I.
1060 – 1108 Filip I.
1108 – 1137 Ľudovít VI. Tučný
1137 – 1180 Ľudovít VII.
1180 – 1223 Filip II. August
1223 – 1226 Ľudovít VIII.
1226 – 1270 Ľudovít IX. Svätý
1270 – 1285 Filip III. Smelý
1285 – 1314 Filip IV. Pekný
1314 – 1316 Ľudovít X. Škriepny
1316 – 1322 Filip V. Dlhý
1322 – 1328 Karol IV. Pekný
Dynastia Valoisovcov
1328 – 1350 Filip VI.
1350 – 1364 Ján II. Dobrý
1364 – 1380 Karol V. Múdry
1380 – 1422 Karol VI. Milovaný
1422 – 1461 Karol VII.
1461 – 1483 Ľudovít XI.
1483 – 1498 Karol VIII.
Dynastia Valoisovcov-Orleánskovcov
1498 – 1515 Ľudovít XII.
1515 – 1547 František I.
1547 – 1559 Henrich II.
1559 – 1560 František II.
1560 – 1574 Karol IX.
1574 – 1589 Henrich III.
Dynastia Bourbonovcov
1589 – 1610 Henrich IV.
1610 – 1643 Ľudovít XIII.
1643 – 1715 Ľudovít XIV.
1715 – 1774 Ľudovít XV.
1774 – 1792 Ľudovít XVI.

I. republika (1792 – 1804)
1792 – 1795 Národný konvent
1795 – 1799 Direktórium
1799 – 1804 Konzulát

I. cisárstvo (1804 – 1814/15)
1804 – 1814/15 Napoleon I. Bonaparte
Reštaurácia (1814/15 – 1830)
1814 Ľudovít XVIII.
1815 – 1824 Ľudovít XVIII.
1824 – 1830 Karol X.
júlová monarchia (1830 – 1848)
1830 – 1848 Ľudovít Filip I.

II. republika (1848 – 1852)
Prezidenti II. republiky
1848 – 1852 Charles Louis Napoléon Bonaparte

II. cisárstvo (1852 – 1870)
1852 – 1870 Napoleon III.

Prezidenti III. republiky
1871 – 1873 Adolphe Thiers
1873 – 1879 Marie Edme Patrice Maurice, gróf de Mac-Mahon
1879 – 1887 Jules Grévy
1887 – 1894 Sadi Carnot
1894 – 1895 Jean Casimir-Périer
1895 – 1899 Félix Faure
1899 – 1906 Émile Loubet
1906 – 1913 Armand Fallières
1913 – 1920 Raymond Poincaré
1920 Paul Deschanel
1920 – 1924 Alexandre Millerand
1924 – 1931 Gaston Doumergue
1931 – 1932 Paul Doumer
1932 – 1940 Albert Lebrun
1940 – 1945 Henri Philippe Pétain

Prezidenti IV. republiky
1944 – 1946 Charles de Gaulle
1947 – 1954 Vincent Auriol
1954 – 1958 René Coty

Prezidenti V. republiky
1958 – 1969 Charles de Gaulle
1969 – 1974 Georges Jean Raymond Pompidou
1974 – 1981 Valéry Giscard d’Estaing
1981 – 1995 François Mitterrand
1995 – 2007 Jacques Chirac
2007 - 2012 Nicolas Sarkozy
2012 – 2017 François Hollande
od 2017 Emmanuel Macron
Text hesla

Francúzsko, Francúzska republika, francúzsky France, République française — štát v západnej Európe medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom. Hraničí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, so Švajčiarskom, s Talianskom, Monakom, so Španielskom a s Andorrou, od Spojeného kráľovstva je oddelený Lamanšským prielivom a Doverskou úžinou. Od poslednej reformy administratívneho členenia sa od roku 2016 člení tzv. pevninové Francúzsko (územie Francúzska na európskej pevnine a ostrov Korzika) na 13 metropolitných regiónov a 95 departementov. Jeho zámorské územia majú podľa vzťahu k Francúzsku niekoľko štatútov. Územia bývalých zámorských kolónií (DROM = Département et région d’outre-mer) – Francúzska Guyana, Guadeloupe, Mayotte, Martinik a Réunion sú plne integrovanou súčasťou Francúzka a predstavujú 5 zámorských regiónov, ktoré sú zároveň i departementami. Francúzska Polynézia, Saint-Pierre-et-Miquelon, Saint-Barthélemy, Saint-Martin, Wallis a Futuna (COM = Collectivité d’outre-mer) predstavujú zámorské spoločenstvá s vysokým stupňom autonómie, Nová Kaledónia má špecifické postavenie označované ako sui generis. Neobývané územia – Francúzske južné územia a ostrov Clipperton (asi 1 200 km juhozápadne od pobrežia Mexika v Tichom oceáne, pôvodne základňa vojenského námorníctva a letectva, dnes vedeckovýskumná stanica) patria do kategórie ostatných území.

Prírodné pomery

[IMG-6]

Viac ako polovicu územia Francúzska zaberajú nížiny – nízko položené roviny a pahorkatiny do 200 m n. m. rozkladajúce sa symetricky okolo rozložitého Centrálneho masívu. Na severe je to rozsiahla Parížska panva prechádzajúca v najsevernejšej časti krajiny do Francúzskej nížiny, na západe na Bretónskom polostrove do zdenudovaného Armorického masívu (maximálna výška 417 m n. m.) rozčleneného širokými dolinami. Na juhozápade medzi Atlantickým oceánom, Pyrenejami a Centrálnym masívom sa rozprestiera rozľahlá Akvitánska panva; od Centrálneho masívu pokračuje oblasť nížin do stredomorskej časti Francúzska (Languedocká nížina); rozložitý Centrálny masív s najvyšším vrchom Puy de Sancy (1 886 m n. m.) zaberajúci sedminu povrchu krajiny prechádza západným a južným okrajom do prírodného celku Grands Causses, na juhovýchode do pohoria Ceveny; na hranici so Španielskom sa rozprestiera mohutné horské pásmo Pyreneje s najvyšším vrchom Vignemale (3 298 m n. m.) vo francúzskej časti pohoria; nevysoké masívy Maures a Esterel pri Stredozemnom mori tvoria prechod do vysokohorského pásma Álp, kde sa na hranici s Talianskom nachádza najvyšší vrch krajiny a Európy Mont Blanc (4 807 m n. m.); na hranici so Švajčiarskom sa rozkladá vápencové pohorie Jura, rovnobežne s hranicou s Nemeckom sa tiahne horské pásmo Vogézy; na severovýchode je mierne kopcovitý reliéf tvorený Ardenami prechádzajúcimi do Belgicka a Luxemburska.

Takmer celé územie má mierne podnebie, v západnej a severozápadnej časti vplyvom Atlantického oceána vlhké oceánske s relatívne chladnými letami a miernymi zimami (vlhkejšie a chladnejšie na severe, teplejšie na juhu), smerom na východ pribúdajú znaky kontinentality, nížinné a pahorkatinné oblasti pri Stredozemnom mori i ostrov Korzika majú subtropické stredomorské podnebie, horské oblasti chladné horské podnebie. Priemerná teplota v januári je 0 °C v horách, 7 °C na západe, 9 °C na pobreží Stredozemného mora, priemerná teplota v júli sa pohybuje od 17 do 23 °C. Územie s oceánskym podnebím má celoročné zrážky s prevahou od jesene do jari, územie so subtropickým stredomorským podnebím má zrážky sústredené takmer výlučne do zimného polroka, a to často vo forme obrovských ničivých lejakov. Najvyšší úhrn zrážok je v horských oblastiach (viac ako 2 000 mm ročne) a v oblastiach pod vplyvom Atlantického oceána (Bretónsko 700 – 1 000 mm ročne), najnižšie na stredomorskom pobreží (500 mm ročne), v Parížskej panve (550 mm) a v oblastiach chránených pred západnými vetrami. Nad Atlantickým oceánom sa vytvárajú cyklonálne poruchy sprevádzané najmä na jeseň a v zime víchricami až uragánmi (severná polovica atlantického pobrežia až vnútrozemie). Pre stredomorské podnebie je charakteristický prudký a výsušný vietor mistrál vanúci od Centrálneho masívu dolinou Rhôny, ako aj chladný vietor tramontána vanúci z východnej časti Pyrenejí do nížinnej oblasti Roussillon.

[IMG-7]

Francúzsko má hustú riečnu sieť, hlavnými pramennými oblasťami významných riek sú oblasť Centrálneho masívu, Pyreneje, Alpy a Vogézy. Väčšia časť územia patrí k úmoriu Atlantického oceána, do ktorého estuárom ústi najdlhšia rieka Francúzska Loira (1 012 km, prítoky Allier, Cher, Indre, Creuse, Vienne), ako aj Garonne (prítoky Dordogne, Lot, Tarn) a Seina (prítoky Oise, Marna); do Severného mora ústi deltou Rýn (v dĺžke 182 km tečie na hranici s Nemeckom, prítok Mosela) s Másou; do Stredozemného mora sa vlieva len jedna väčšia rieka – Rhôna odvodňujúca juhovýchod krajiny (prítoky Saôna, Isère, Durance). Povodia hlavných riek sú prepojené systémom prieplavov (dĺžka okolo 4 450 km). Najväčšie jazerá sú ľadovcového pôvodu a nachádzajú sa v Alpách: Ženevské jazero (z celkových 581 km2 vo Francúzsku 234 km2), Bourget (45 km2), Annecy (28 km2), menšie jazerá ľadovcového pôvodu sú i vo Vogézach a v Pyrenejach. Malé jazerá sopečného pôvodu sú v Centrálnom masíve, pobrežné lagúnové jazerá v Biskajskom zálive a Lionskom zálive, riečne nánosové jazerá v delte Rhôny. Krajina má mnoho priehradných nádrží postavených často v zložitých geologických podmienkach a vo vysokohorských oblastiach (Alpy, Centrálny masív, Pyreneje). Veľké zásoby podzemných vôd sú v krasových plošinách Grands Causses na južnom okraji Centrálneho masívu, artézske vody v Parížskej panve, minerálne pramene na zlomových líniách v sopečnej oblasti Centrálneho masívu v Auvergne, na severnom úpätí Pyrenejí a pri západných svahoch Vogéz. Vysokohorské ľadovce sú v Alpách, najdlhším dolinným ľadovcom vo Francúzsku je Mer de Glace (dĺžka 18 km), malé karové ľadovce sú v Pyrenejach.

Pôvodná prirodzená vegetácia je na mnohých miestach nahradená poľnohospodárskymi kultúrami a umelými lesnými kultúrami (v 19. stor. na piesočnatých pôdach na juhozápade krajiny pri Atlantickom oceáne v Akvitánii boli na rozlohe okolo 8 500 km2 vysadené rozsiahle borovicové lesy, čím vzniklo najväčšie umelo zalesnené územie Európy Les Landes). Lesy zaberajú 29 % povrchu krajiny, v nižších horských polohách a na vrchovinách sú zachované dubové, dubovo-bukové a hrabové lesy, v nížinných oblastiach neveľké oblasti listnatých lesov, vo vyšších polohách Álp, Jury a Vogéz smrekové a jedľové lesy, na juhu je stredomorská vegetácia – gaštanové lesy s dubom korkovým a borovicou halepskou, v oblastiach pôvodných, dnes zničených lesov sú rastlinné formácie macchia a garrigue. Voľne žijúca fauna Francúzska je podobná faune strednej Európy, odlišnejšie je živočíšstvo Álp (kamzíky, svište, tetrovy, orol skalný, unikátny výskyt kozorožcov) a Pyrenejí (kozorožce, miestny poddruh kamzíka, vlky, medvede, sup hnedý), v delte Rhôny žijú volavky, africké plameniaky a množstvo sťahovavých vtákov, hojné sú obojživelníky, v morských pobrežných vodách Atlantického oceána je pestrejšie zloženie živočíšstva (hojný lov rýb, kreviet, langúst, chov ustríc a slávky jedlej).

Prvou prírodnou rezerváciou vo Francúzsku bol Fontainebleauský les vyhlásený v roku 1853 (→ Fontainebleau). Chránené územia sú rozdelené na 5 kategórií (prísna prírodná rezervácia, národný park, iné špeciálne rezervácie, prírodné pamiatky, chránené rašeliniská). Francúzsko má 11 národných parkov (z toho 3 mimo územia kontinentálneho Francúzska – na zámorských departementoch Guadeloupe, Francúzska Guyana a Réunion), 52 prísnych prírodných rezervácií (2019), viacero morských prírodných rezervácií. Legislatíva ochrany prírody sa od roku 2006 viackrát zmenila (poklesol počet národných parkov, stúpol počet prírodných rezervácií). Chránené územia predstavujú asi 3 % rozlohy Francúzska.

Hospodárstvo

Francúzsko je hospodársky vysoko vyspelá priemyselná krajina (7. miesto vo svetovom hospodárstve po USA, Číne, Japonsku, Nemecku, Indii a Spojenom kráľovstve, 2019), v ktorej základom ekonomického systému je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj značne rozvetvený štátny sektor; rozhodujúcu úlohu v hospodárstve majú veľké priemyselné (Renault, Peugeot, Électricité de France, Michelin a i.) a finančné spoločnosti a banky. Význam štátneho sektora postupne klesá pre rozsiahlu privatizáciu. Francúzska ekonomika je charakteristická vysokým stupňom otvorenosti voči zahraničným trhom a intenzívnej účasti na medzinárodnej deľbe práce. Krajina má obmedzené zásoby nerastných surovín, ložiská železnej rudy a čierneho uhlia (najmä v Lotrinsku, pre lacný dovoz sú však čoraz menej využívané), bauxitu (v Provensalsku), uhličitanu draselného a halitu (v Alsasku), uránových rúd (v Centrálnom masíve a Armorickom masíve), ropy a zemného plynu (na území Les Landes a v Parížskej panve). Dlhotrvajúcim javom je vysoká nezamestnanosť (9,4 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, 2017).

[IMG-9]

Priemysel zamestnáva 20,0 %, poľnohospodárstvo 2,8 % a služby 77,2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2016). V priemysle dominujú odvetvia s dlhodobou tradíciou vyrábajúce luxusný tovar (parfumy, módne odevy, alkohol), ale aj štátom podporované odvetvia produkujúce výrobky špičkovej techniky (automobily, lietadlá, zbrane, jadrové zariadenia, zariadenia kozmického priemyslu). Najvyššia koncentrácia priemyslu je na území ležiacom severne od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre (zaberá necelú štvrtinu krajiny, produkuje však asi tri pätiny hodnoty priemyselnej výroby). V tomto území leží Paríž so svojím priemyselným zázemím, departementy Pas-de-Calais a Nord s rozvinutým banským, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom, departementy Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle s rozvinutým banským, hutníckym, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom. Priemyselné odvetvia v Štrasburgu ustupujú odvetviam v sektore služieb súvisiacim s funkciami mesta (administratívne stredisko metropolitného regiónu, sídlo Rady Európy, Európskeho parlamentu a i. inštitúcií a organizácií). Oblasti ležiace na juhu od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre majú malý podiel na priemyselnej výrobe, priemysel sa tam koncentruje vo väčších strediskách (podstatná časť v mestách Lyon, Marseille, Bordeaux, Toulouse bez rozsiahlejšieho zázemia), vidiek je takmer bez priemyslu; slabo rozvinutý priemysel majú najmä Bretónsko a juhozápadné Francúzsko (departementy Charente, Haute-Vienne, Corrèze, Dordogne a i.). Energetický priemysel je charakteristický nedostatkom kvalitných domácich palív, hoci sa vytvárajú alternatívne zdroje energie (jadrové elektrárne, ktorých inštalovaný výkon je 63 130 MW – 2. miesto na svete po USA, 2019); významnou súčasťou používaných zdrojov zostávajú ropa a zemný plyn. Výroba elektrickej energie dosahuje 574 mld. kWh – tepelné elektrárne (spaľujú najmä zemný plyn, v menšej miere hnedé uhlie) produkujú 8,6 %, hydroelektrárne 15,0 %, jadrové elektrárne 72,3 % (najvyšší podiel na svete), iné 4,1 % elektrickej energie (2018). Veľké zásoby rúd železa (i napriek menším zásobám koksovateľného uhlia) radia Francúzsko medzi popredných svetových výrobcov surového železa a ocele. Hutnícky priemysel vyrába 15 mil. t surovej ocele (2018; 3. miesto medzi krajinami Európskej únie po Nemecku a Taliansku) a je koncentrovaný pri náleziskách železných rúd a uhlia na severovýchode krajiny (okolo 66 % výroby, strediská v Nancy, Thionville, Briey a Hagondange) a v severnej časti (viac ako 22 % výroby, strediská v Isbergues, Valenciennes a Denain). Hutníctvo farebných kovov (s výnimkou hliníka) je založené na dovážaných rudách (výroba rozvinutá vo veľkých námorných prístavoch, predovšetkým v Le Havri a v prístavoch na Loire), dominuje výroba zinku a olova. Veľké náleziská bauxitu umožnili rozvoj výroby hliníka (430-tis. t, 2018; vyváža sa viac ako 100-tis. t ročne); najväčšie hlinikárne sú v blízkosti nálezísk bauxitu v južných oblastiach Francúzska, najmä v departementoch Var a Hérault, ako aj na juhovýchode. Strojársky priemysel produkuje asi štvrtinu hodnoty priemyselnej výroby (mierny pokles v období rokov 2000 až 2010 medziročne o 2 %, neskôr rast okolo 1 % ročne), zamestnáva štvrtinu zamestnancov priemyslu, je úzko špecializovaný: rozvinutá výroba dopravných prostriedkov (automobily, lietadlá, námorné a riečne lode, rýchlovlaky TGV), výrobkov z oblasti elektrotechniky, obrábacích strojov. Výroba áut (2,2 mil. osobných automobilov, 2019) spoločnosťami Renault S. A., Groupe PSA (značky Peugeot, Citroën, DS Automobiles). Strediskami automobilového priemyslu sú Paríž, Lyon, Sochaux, Le Mans, Rennes (výroba osobných automobilov), v Lyone a Sochaux je i výroba nákladných automobilov. V Le Mans sa vyrábajú traktory. V leteckom priemysle zaujíma Francúzsko 2. miesto v západnej Európe (po Spojenom kráľovstve), vyváža sa okolo 80 % civilných dopravných lietadiel (spoločnosť Airbus, 2. najväčší výrobca dopravných lietadiel na svete). Strediskami leteckého priemyslu sú Toulouse, Tarbes, Biscarrosse a Bourges. Lodný priemysel je sústredený v hlavných námorných prístavoch alebo v ich bezprostrednej blízkosti: najväčšia lodenica Penhoët neďaleko Saint-Nazaire, lodenice v Nantes, Marseille (La Ciotat), Toulone (La Seyne), Breste a Le Havri. Špecifickým znakom francúzskej ekonomiky je vysoko rozvinutá vojenská technika (približne 35 % výroby je určenej na vývoz). Chemický priemysel je rozmiestnený pomerne rovnomerne, hlavnými strediskami sú Lille, Chauny, Paríž, Nantes, Bordeaux, Toulouse, Marseille, Lyon. Petrochemický priemysel je sústredený v prístavoch (v oblasti Marseille, Le Havru a Rouenu). Textilná výroba stráca od 80. rokov 20. stor. na význame, avšak návrhárstvo a tvorba nových modelov (spoločnosti Chargeurs, Dormeuil a i.) nestrácajú na dôležitosti. Tradičnými oblasťami vlnárskeho priemyslu sú mestá na severozápade krajiny – Roubaix, Tourcoing, Elbeuf, Louviers a Fourmies, Reims na severovýchode, Vienne a Castres s okolím na juhu. Tradičný bavlnársky priemysel založený na dovážaných surovinách má tradíciu na východe v okolí Vogéz medzi mestami Nancy – Štrasburg – Belfort – Mulhouse, v Normandii v Rouene, na severozápade v Tourcoingu a Lille. Tradičný hodvábnický priemysel je v oblasti Lyonu. Výroba ľanového tovaru je v severozápadnej časti krajiny v mestách Lille, Amiens, Lisieux, Flers, Laval, Cholet. Potravinársky priemysel je rozmiestnený rovnomerne. Najprosperujúcejším odvetvím je vinárstvo (60 mil. hl vína, 3. miesto na svete po Taliansku a Španielsku; 2019), krajina patrí medzi najväčších vývozcov vína na svete. Celková produkcia mlieka je 25,1 mil. hl (z toho kravského mlieka 24,5 mil. hl), výroba sušeného mlieka (108-tis. t), masla (423-tis. t), ovčieho syra (63-tis. t, 3. miesto v Európe po Grécku a Taliansku), celková produkcia mäsa 5,3 mil. t (z toho bravčového 2,2 mil. t, hovädzieho 1,4 mil. t a hydinového 1,7 mil. t; 2019). Strediská rybného priemyslu sú rozložené po celej dĺžke pobrežia.

Francúzske poľnohospodárstvo si na rozdiel od ostatných priemyselne vyspelých krajín udržiava svoje významné postavenie. Francúzsko má najväčšiu rozlohu poľnohospodárskej pôdy v Európe a je najväčším producentom a vývozcom poľnohospodárskych výrobkov v Európe. Poľnohospodárska pôda zaberá okolo 52 % rozlohy krajiny, z toho orná pôda a sady 34 %, lúky a pasienky 19 %; zalesnených je okolo 29 % krajiny. Pre rastlinnú výrobu je charakteristické rozvinuté vinohradníctvom – najväčšou vinárskou oblasťou je Bordeaux (známa červeným vínom), ďalej Burgundsko, Champagne, Beaujolais, Touraine a Jura. Pestuje sa i cukrová repa, zemiaky (6,1 mil. t, 2. miesto v Európe po Nemecku; 2018), obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica a ryža, produkcia obilnín bez ryže je 62,6 mil. t, čo predstavuje viac ako pätinu celkovej produkcie krajín EÚ; 2018), slnečnica, olivovník, mandľovník, chmeľ, tabak. Pestovanie zeleniny a ovocia je koncentrované najmä v Normandii a Bretónsku, pre južné oblasti je charakteristická produkcia levanduľového a ružového oleja. Podiel živočíšnej výroby na hrubej hodnote poľnohospodárskej výroby je okolo 65 %. Prevláda chov hovädzieho dobytka (19 mil. kusov, najvyššie stavy v Európe; 2019), hlavnými oblasťami chovu sú Bretónsko, Pikardia a i. Dojnice na mlieko sa chovajú prevažne na juhozápade a severovýchode krajiny, vo Flámsku (departementy Nord a Pas-de-Calais) a v Centrálnom masíve. Chov oviec má klesajúcu tendenciu a zameriava sa na produkciu mäsa a mlieka (z mlieka sa okrem iného vyrába syr rokfort v oblasti okolo obce Roquefort-sur-Soulzon v metropolitnom regióne Okcitánia), chov na vlnu stratil význam pre neschopnosť konkurovať dovážaným produktom. Hlavné oblasti chovu oviec sú sústredené do horských oblastí Álp a Jury. Chov ošípaných je sústredený v Lotrinsku, v departementoch Dordogne, Vendée a v oblasti Lamanškého prielivu (13,5 mil. kusov, 2019). Upadá chov kôz a koní s výnimkou čistokrvných pretekárskych druhov koní. Rybolov zamestnáva viac ako 65-tis. ľudí, množstvo vylovených rýb je 691-tis. t živej váhy (2014). Významné rybárske prístavy sú na pobreží Atlantického oceána (Saint-Malo, La Rochelle, Boulogne-sur-Mer, Arcachon, Lorient, Dieppe, Dunkerque), rybolov v Stredozemnom mori je bez väčšieho významu.

[IMG-8]

V sektore služieb zohráva najvýznamnejšiu úlohu cestovný ruch. Do Francúzska pricestuje ročne takmer 90 mil. turistov (2017), ktorí počas pobytu minú 79 mld. USD (1. miesto na svete v počte návštevníkov, 2. – 3. miesto v objeme príjmov). Prevládajú najmä krátkodobé pobyty s prenocovaním maximálne na 4 noci. Hlavnými turistickými oblasťami sú Azúrové pobrežie, Paríž, Alpy, Pyreneje. Krajina má vysoko rozvinutý dopravný systém, najmä železničnú sieť, francúzske železnice patria medzi najkvalitnejšie a najrýchlejšie na svete (rýchlovlaky TGV), železničná sieť má viac ako 29-tis. km tratí, z toho 15-tis. km elektrifikovaných (2014), zabezpečuje 40 – 50 % celkovej prepravy; hlavný železničný uzol je Paríž, odkiaľ sa trate lúčovito rozbiehajú na všetky strany. Vlakmi Eurostar, považovanými za druhú generáciu rýchlovlakov TGV, je od 1994 cez Lille spojený Paríž s Londýnom (→ Eurotunel) a od 1995 s Bruselom. Francúzsko má hustú cestnú sieť (najmä v parížskej oblasti a na severe krajiny) s viac ako 1,053 mil. km pevných vozoviek, z toho 11 800 km diaľnic (2014). Obchodná flotila (5,6 mil. BRT, od 2000 do 2015 pokles o takmer 9 mil. BRT, najmä pre registráciu lodí v iných krajinách) sa skladá z moderných lodí a nových tankerov; najväčšie námorné prístavy sú v Marseille (s ropným terminálom Fos-Lavéra), Le Havre, Dunkerque. Riečna doprava je rozvinutá na severe a severovýchode, splavných riečnych ciest je asi 14-tis. km (2012); dôležitou dopravnou tepnou je Seina a Marnsko-rýnsky prieplav, na juhovýchode má najväčší význam Saôna a Rhôna. Letecké linky spájajú všetky dôležité centrá krajiny a všetky svetadiely; počet letísk s pevnou štartovacou dráhou je 294; hlavné letiská sú v Paríži (Charla de Gaulla, Le Bourget, Orly) a v Nice, pravidelná civilná letecká doprava prepraví ročne 70,2 mil. osôb (2018). Podiel zahraničného obchodu na HDP je 63 % (export + import), medzi rokmi 1990 až 2015 stúpol o viac ako 30 %, čo dokazuje silnú otvorenosť ekonomiky a veľký význam zahraničného obchodu pre krajinu. Francúzsko realizuje zahraničný obchod s viac ako 100 štátmi sveta. Charakteristickým znakom tovarovej štruktúry zahraničného obchodu je významný podiel strojov a zariadení, ich podiel na vývoze dosahuje asi 23 %, na dovoze 16 %; podiel potravín, nápojov, vína a tabaku na vývoze je 16 %, na dovoze 11 %; dováža sa najmä ropa a i. palivá (25 % z celkového dovozu). Čoraz väčší význam v zahraničnom obchode zohráva sektor služieb (finančné, poisťovacie a vedeckovýskumné služby tvoria spolu asi 33 % celkovej hodnoty exportu a 36 % celkovej hodnoty importu krajiny, rastie aj význam dopravných a informačných služieb).Významnými obchodnými partnermi sú Nemecko, Belgicko, Holandsko, Taliansko, Španielsko, Spojené kráľovstvo, USA a Čína. Špecifickým znakom francúzskeho zahraničného obchodu je značný podiel obchodovania s africkými rozvojovými krajinami.

Obyvateľstvo

Národnostné zloženie: 88,5 % Francúzov (z toho 1,200 mil. Alsasanov a Lotrincov, 1 mil. Bretóncov, 300-tis. Kataláncov, 188-tis. hovoriacich po taliansky, 200-tis. Flámov, 100- – 200-tis. Baskov, 339-tis. obyvateľov Korziky), 11,5 % cudzincov (2019). Vysoký podiel cudzincov je pre Francúzsko charakteristický, krajina je cieľovým miestom veľkého počtu prisťahovalcov, ktorých rozloženie podľa národnostného zloženia je teritoriálne diferencované. Na severe a severovýchode žijú Belgičania a Poliaci, na juhovýchode a v Akvitánii Taliani, na juhozápade a na pobreží Stredozemného mora Španieli, žije tam aj početná skupina prisťahovalcov zo Slovenska (→ Slováci v zahraničí). Najviac prisťahovalcov sa koncentruje v Parížskej panve (najviac zastúpení sú Alžírčania a i. prisťahovalci z krajín Magribu). Náboženská štruktúra: 65,9 % rímskych katolíkov, 7 mil. moslimov, 950-tis. protestantov (najmä kalvinisti), 635-tis. židov, 160-tis. pravoslávnych, asi štvrtina obyvateľstva (okolo 17 mil. obyvateľov) sa nehlási k žiadnemu náboženstvu alebo svoju vieru neuvádza. Podiel mestského obyvateľstva je 81 % (vzhľadom na to, že poľnohospodárstvo má vo Francúzsku väčší význam ako v ostatných hospodársky vyspelých európskych krajinách, vidiek sa tam natoľko nevyľudnil). Medzi jednotlivými oblasťami krajiny sú výrazné rozdiely v hustote zaľudnenia, v mnohých poľnohospodárskych regiónoch je hustota oproti celoštátnemu priemeru značne nižšia (v oblasti Centrálneho masívu, Álp, Les Landes a Bretónska dosahuje miestami iba 20 – 30 obyvateľov na km2). Krajina má 3 veľké mestské aglomerácie: Paríž, Lyon, Marseille. Štátne pokusy o reguláciu regionálneho rozvoja prispeli k rastu miest strednej veľkosti (50- – 100-tis. obyvateľov), ale ohrozili perspektívu malých miest, ktoré boli v minulosti pre sídelnú štruktúru charakteristické. Najväčšie mestá: Paríž, Marseille, Lyon, Toulouse, Nice, Nantes, Štrasburg, Montpellier, Bordeaux, Rennes, Le Havre. Prirodzený prírastok obyvateľstva patrí medzi najvyššie v západnej Európe najmä vďaka reprodukčnému správaniu imigrantov a cudzincov; vyspelá zdravotná starostlivosť podmieňuje nízku dojčenskú úmrtnosť a vysokú strednú dĺžku života.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia pochádzajú spred asi 1,5 mil. rokov, územie bolo strediskom početných pravekých kultúr, ktoré dostali názov podľa francúzskych nálezísk (Chelles, Saint-Acheul, Aurignac, Crô-Magnon, La Gravette).

V 1. tisícročí pred n. l. tam začali prichádzať keltské kmene, ktoré postupovali zo severovýchodu na juh a postupne prekryli pôvodné domáce obyvateľstvo. Južné pobrežie Francúzska bolo v 8. – 6. stor. pred n. l. osídľované gréckymi kolonistami, ktorí okolo 600 pred n. l. založili Massaliu (dnes Marseille) ako svoje najvýznamnejšie obchodné centrum. Keltskí obyvatelia, ktorí boli nositeľmi halštatskej a laténskej kultúry, si čoskoro podmanili takmer celé územie Francúzska. Ich najmocnejšie kmene tam vytvorili svoje kmeňové kráľovstvá (Arvernovia, Sequanovia, Haeduovia, Parisiovia, Bójovia), ktoré rozvíjali čulé kultúrne a obchodné vzťahy s gréckou a etruskou oblasťou.

V 2. stor. pred n. l. začali do južných oblastí prenikať Rimania, ktorí Keltov nazývali Galmi. Rímska expanzia vyvrcholila výpravami Gaia Iulia Caesara, ktorý v 51 pred n. l. dobyl územie dnešného Francúzska až po Rýn a pripojil ho k Rímskej ríši (→ Galia). Bohaté a silno romanizované územie sa stalo už od 3. stor. n. l. cieľom nájazdov germánskych kmeňov (Frankovia, Vizigóti, Anglovia, Sasi, Alamani, Vandali a i.), ktoré sa usádzali najmä v pohraničných oblastiach a už v 5. stor. začali vytvárať tzv. barbarské ríše.

[IMG-10]

Po páde Západorímskej ríše (476) sa naplno rozpútal zápas o ovládnutie územia, v ktorom sa ako najsilnejší presadili Frankovia. Franskí králi začali postupne dobýjať celú Galiu, ktorá sa v 6. stor. dostala pod ich zvrchovanosť (→ Franská ríša). Verdunskou zmluvou z 843 sa územie Francúzska stalo súčasťou Západofranskej ríše (Karol II. Holý). Počas vlády Karolovcov bolo rozdrobené na rad slobodných a od kráľovskej moci v podstate nezávislých feudálnych dŕžav (Akvitánia, Burgundsko, Gaskonsko, Bretónsko, Auvergne, Anjou, Maine, Flámsko, Champagne, Toulouse a i.). Krajina bola sužovaná vnútornými bojmi i nájazdmi Normanov, ktorí útočili najmä na oblasť Bordeaux a severozápadné pobrežia, kde sa im podarilo usadiť (v 911 tam vytvorili vojvodstvo → Normandia). V bojoch s Normanmi sa preslávil Odo Parížsky z rodu Robertovcov (neskorší Kapetovci), ktorý bol ako prvý zvolený za kráľa (888). Po jeho smrti pokračovala vláda Karolovcov, medzi obidvoma rodmi však vypukli boje o korunu, ktoré sa skončili až smrťou posledného Karolovca Ľudovíta V. (987). Za kráľa bol zvolený Hugo Kapet z rodu Robertovcov, ktorý sa stal zakladateľom francúzskej kráľovskej dynastie Kapetovcov. V období vlády jej prvých členov vrcholila vo Francúzsku feudálna rozdrobenosť, kráľova moc bola len nepatrná, ovládal iba doménu okolo Paríža (Île-de-France) a dŕžavy získané po Karolovcoch, zvyšok krajiny bol celkom v rukách nezávislých vojvodov a grófov. Kráľovské územie sa podarilo rozšíriť až Filipovi I. (1060 – 1108), za ktorého vlády sa normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ zmocnil Anglicka (ako pán Normandie však zostal aj vazalom francúzskeho kráľa), čo sa pre francúzsku korunu stalo trvalou hrozbou.

V roku 1095 vyhlásil pápež Urban II. v Clermonte prvú križiacku výpravu (1096 – 99), na ktorej sa zúčastnili najmä francúzski rytieri. V priebehu 11. stor. sa začali rozvíjať mestá a komunálne hnutie. Popri renesancii mestského života boli zakladané nové opevnené mestá a ich obyvatelia sa začali nazývať mešťanmi (bourgeois). Počas vlády Ľudovíta VI. Tučného sa začala kráľovská moc konsolidovať, s podporou cirkvi a miest sa Ľudovít VI. Tučný usiloval obmedziť mocenské nároky svojich vazalov, upevniť a zväčšiť kráľovskú doménu. Zjednocovacie úsilie mala podporiť aj sobášna politika, manželstvo Ľudovíta VII. s jedinou dedičkou Akvitánie, Poitou a Gaskonska Eleonórou Akvitánskou sa však skončilo v 1152 rozvodom. Po jej sobáši s Henrichom Plantagenetom, grófom z Anjou a vojvodom z Normandie, vznikla v juhozápadnom Francúzsku rozsiahla ríša, ktorá bola navyše po zvolení Henricha za anglického kráľa (ako Henrich II. Plantagenet) v roku 1154 spojená personálnou úniou s Anglickom (→ Angevinská ríša).

Vláda Filipa II. Augusta (1180 – 1223) priniesla opätovné posilnenie kráľovskej autority (Francúzsko sa definitívne stalo dedičnou monarchiou) a zisk medzinárodnej prestíže. Filip II. August podstatne rozšíril územie kráľovskej domény a po dlhoročných bojoch získal späť väčšinu dŕžav Plantagenetovcov. Najskôr pripojil ku korune Artois, Vermandois a Amiens. Počas vojen s anglickým kráľom Jánom I. Bezzemkom dobyl Normandiu, Touraine, Anjou, Maine i časť Poitou a Bretónska. Víťazstvom v bitke pri Bouvines v 1214, v ktorej na hlavu porazil spojené vojská Jána I. Bezzemka a cisára Ota IV., zabezpečil Francúzsku veľmocenské postavenie. Od 1209 viedol križiacke ťaženia proti albigéncom, ktoré boli ukončené až za vlády jeho vnuka Ľudovíta IX. Svätého (1229) a priniesli zisk Languedocu a Toulouse. V období jeho panovania (1226 – 70) pokračovalo upevňovanie kráľovskej moci a vzostup významu Francúzska v zahraničí. Posilnil pozície kráľa vo vzťahu k cirkvi i k mestským komúnam. Nebezpečenstvo zo strany anglického kráľa vyriešil v 1259 podpisom mieru v Paríži, ktorým Henrichovi III. prenechal Poitou, Gaskonsko a Guyenne, začo mal zložiť vazalskú prísahu a vzdať sa nárokov na francúzske územia na kontinente.

Mocenský vzostup Francúzska vyvrcholil počas vlády Filipa IV. Pekného (1285 – 1314), ktorý ku korune pripojil grófstva Champagne, Lille, Douai a Orchies a sobášom získal kráľovstvo Navarra. Na svojom území zdanil cirkevný majetok, čím sa dostal do konfliktu s pápežom Bonifácom VIII. Po jeho smrti presadil v 1305 vo voľbách za pápeža Francúza Klementa V., ktorého v 1309 donútil presídliť do Avignonu a viesť politiku priaznivú pre Francúzsko. V období jeho vlády bola centralizovaná štátna moc, vybudované ústredné úrady (štátna rada, najvyšší súd, účtovná komora), ustálilo sa rozdelenie na správne okruhy (bailliage na severe, sénéchaussée na juhu). V roku 1302 boli po prvýkrát zvolané generálne stavy (šľachta, duchovenstvo, mestá).

Po vymretí Kapetovcov v mužskej línii v 1328 nastúpila na francúzsky trón vedľajšia línia Valoisovcov a novým francúzskym kráľom sa stal Filip VI. Na dovŕšenie zjednocovania svojej ríše potreboval pripojiť anglické dŕžavy na pevnine (Gaskonsko, Guyenne) a začal rozsiahlu expanziu do Flámska. Anglický kráľ Eduard III., ktorý bol vnukom Filipa IV. Pekného, sa nemienil vzdať a v 1337 vzniesol zákonný nárok na francúzsky trón (→ storočná vojna). Anglicko-francúzsky konflikt bol ukončený v 1453 víťazstvom Francúzov, Angličania stratili všetky francúzske dŕžavy s výnimkou Calais.

Počas vlády Karola VII. (1422 – 61) bola krajina upevnená aj niektorými vnútornými reformami. Pragmatickou sankciou v 1436 v Bourges si vyhradil právo dosádzať cirkevných hodnostárov, zreformoval vojsko a vytvoril stálu armádu, na ktorej financovanie zaviedol daň z hlavy. Potlačil odboj vyššej šľachty na čele so svojím synom a následníkom Louisom (→ praguerie), ktorý potom až do svojho nástupu na trón žil na dvore burgundského vojvodu Filipa III. Dobrého.

Vláda Ľudovíta XI. (1461 – 83) je začiatkom absolutizmu vo Francúzsku, Ľudovít XI. potlačil odbojnú šľachtickú opozíciu, ktorá v 1465 vytvorila Ligu pre verejné blaho. Podporoval obchod a rozvoj dopravy, usiloval sa reformami prekonať hospodárske dôsledky doliehajúce na krajinu spustošenú storočnou vojnou. Jeho politika viedla k odbúravaniu stredovekých prekážok brániacich rozvoju remeselnej výroby, v 1466/72 boli založené prvé manufaktúry v Lyone a Tours. Úspešne bojoval s burgundským vojvodom Karolom Smelým a po jeho smrti v bitke pri Nancy v 1477 si začal nárokovať na jeho dŕžavy. V zápase o burgundské dedičstvo s cisárom Maximiliánom I. získal v 1482 západnú časť Burgundska, okrem toho sa Francúzsku vrátili Anjou a Maine a bolo pripojené Provensalsko (Provence).

[IMG-11]

Počas neplnoletosti Karola VIII. (1483 – 98) vládla ako regentka jeho sestra Anna spolu s manželom Petrom z Beaujeu (neskorší vojvoda de Bourbon). Prostredníctvom sobáša Karola VIII. s Annou Bretónskou (1491) bolo k Francúzsku pripojené Bretónsko, ktoré si však zachovalo značnú autonómiu (do 1532). Karol VIII. začal viesť vojenské ťaženie v Taliansku (talianske vojny 1494 – 1544), ktorých cieľom bolo dobyť po vymretí Anjouovcov Neapolské kráľovstvo. Jeho nástupca Ľudovít XII. (1498 – 1515) pokračoval v bojoch v severnom Taliansku, v 1500 – 12 ovládol Milánsko, ktorého sa musel vzdať pod tlakom Svätej ligy. Boje boli obnovené za vlády Františka I. (1515 – 47), ktorého hlavnými protivníkmi sa stali Habsburgovci. Počas svojej vlády viedol o Taliansko s Karolom V. 4 vojny (1521 – 26, 1527 – 29, 1536 – 38, 1542 – 44), ktoré však neboli úspešné a viedli k posilneniu Španielska. V oblasti vnútornej politiky upevnil postavenie panovníka uzatvorením Bolonského konkordátu s pápežom Levom X. (1516), podľa ktorého získal právo obsadzovať vysoké cirkevné úrady a využívať cirkevné príjmy. K posilneniu kráľovskej moci prispela centralizácia kráľovskej domény, v 1532 bolo natrvalo pripojené Bretónsko. V tomto období sa pod vplyvom talianskych výprav začali vo Francúzsku rýchlo šíriť myšlienkové prúdy humanizmu a renesancie, na druhej strane však do krajiny prenikali aj myšlienky reformácie, najmä učenie Jána Kalvína, ktorého prívrženci sa vo Francúzsku začali nazývať hugenoti.

Počas vlády Henricha II. (1547 – 59) bola ziskom biskupstiev Metz, Toul a Verdun (1552) zabezpečená severovýchodná hranica a dobytím Calais (1558) získali Francúzi posledný oporný bod Angličanov na svojom území. Mierom v Cateau (Cateau-Cambrésis) z 1559 sa Henrich II. musel definitívne vzdať nárokov na Taliansko, ktoré ovládli Španieli, a uznať tak (dočasne) španielsku prevahu v Európe. Na francúzskej domácej scéne sa však začalo schyľovať k vážnej kríze. K prenikaniu protestantizmu neboli panovníci tolerantní a hugenoti boli prenasledovaní všetkými prostriedkami; k ich učeniu sa však hlásili aj najvyšší magnáti a príslušníci vedľajších línií panovníckeho rodu (Anton Bourbonský, princ Louis I. de Condé, G. de Coligny).

Počas vlády Františka II. (1559 – 60), Karola IX. (1560 – 74) a Henricha III. (1574 – 89) mala podstatný mocenský vplyv v krajine ich matka, kráľovná Katarína Mediciová. O moc však zápasili predovšetkým dve strany: katolícki Guisovci (podporovaní Španielskom) a hugenotskí Bourbonovci (podporovaní protestantskými štátmi). Náboženské vojny medzi katolíkmi a hugenotmi z 1562 – 98 oslabili vplyv Francúzska na európsku politiku a dočasne ochromili aj jeho hospodársky život (→ hugenotské vojny, → Bartolomejská noc). Vnútropolitická kríza bola ukončená až počas vlády Henricha IV. z dynastie Bourbonovcov (1589 – 1610), ktorý po nástupe na trón prestúpil na katolícku vieru a hugenotov uspokojil vydaním Nantského ediktu (1598). Jeho vláda bola obdobím konsolidácie panovníckej moci a vnútornej obnovy krajiny. V tomto období sa začala aj kolonizácia Kanady, v 1608 bol založený Quebec.

[IMG-12]

Počas vlády Ľudovíta XIII. (1610 – 43) ovplyvňoval politický život vo Francúzsku jeho prvý minister, kardinál de Richelieu (1624 – 42). Ľudovít XIII. upevnil absolutizmus, posilnil centrálnu moc a postavenie koruny, zlomil odpor šľachty a obmedzil jej vplyv na vládu. Kontrolu nad provinciami si zabezpečil dosadením kráľovských úradníkov (intendanti). Zrušil mimoriadne postavenie hugenotov, ktorým však ponechal náboženskú slobodu (dobytie La Rochelle 1628). V období jeho vlády pokračovala kolonizácia Kanady a Francúzsko získalo ďalšie zámorské kolónie (Senegal, Guyana, Martinik, Réunion, Madagaskar). Podporoval rozvoj vied a umenia (1635 založená Francúzska akadémia). Po upevnení vnútorných pomerov mohlo Francúzsko začať s obnovou veľmocenskej zahraničnej politiky a vzhľadom na medzinárodné súvislosti vstúpilo na strane protihabsburskej koalície do tridsaťročnej vojny. Mierové rokovania viedol však už nástupca kardinála de Richelieu kardinál Mazarin (1642 – 61), ktorý vládol v období neplnoletosti Ľudovíta XIV. (1643 – 1715). Vestfálsky mier (1648) potvrdil veľmocenské postavenie Francúzska, politické výhody a územné zisky (časť Alsaska a Savojska, oporné body na pravom brehu Rýna, nárok na Lotrinsko a ríšske mesto Štrasburg) znamenali nástup hegemónie Francúzska v Európe na úkor Habsburgovcov a Španielska, čo bolo potvrdené v 1659 Pyrenejským mierom (zisk Artois a Roussillonu). Vo vnútorných záležitostiach otriasol krajinou v 1648 – 52 posledný odboj vysokej šľachty (→ Fronda).

Po smrti kardinála Mazarina (1661) začal viesť Ľudovít XIV. samostatnú politiku, počas jeho vlády vyvrcholil vo Francúzsku absolutizmus. Bolo to obdobie najväčšieho mocenského rozmachu, ktorý bol súčasne sprevádzaný kultúrnym rozkvetom (René Descartes, Pierre Corneille, Jean Racine, Molière, Jean de La Fontaine a i.). Štátny systém dosiahol najvyšší stupeň dokonalosti a stal sa vzorom ďalším európskym štátom. V rukách kráľa bola sústredená nekontrolovateľná moc, bol však obklopený systémom rozsiahleho okruhu spolupracovníkov, ktorí mali špecifikovanú právomoc. Minister financií Jean-Baptiste Colbert vytvoril hospodárske predpoklady na centralizáciu (správne a daňové reformy), vybudoval ekonomiku v súlade s teóriou merkantilizmu. Podporoval obchod a rozvoj manufaktúr, zavádzal ochranné clá, dal stavať cesty a prieplavy, vybudoval loďstvo a armádu, ktorú preslávili generáli de Turenne a Michel Le Tellier, položil základy francúzskej koloniálnej ríše (Kanada, Louisiana, Senegambia). Vnútorná politika bola ovplyvnená zrušením Nantského ediktu (1685), po ktorom tisíce Francúzov odišli do vyhnanstva, rozsiahlou emancipáciou galikánskej cirkvi spod Ríma a potláčaním jansenizmu.

Ďalekosiahle územné nároky Ľudovíta XIV. (proti južným oblastiam Španielskeho Nizozemska, západnému pomedziu nemeckej ríše, Lotrinsku a severnému Taliansku) zapríčinili, že jeho vláda bola takmer nepretržitým sledom výbojných, a nie vždy úspešných vojen (→ devolučná vojna v 1667 – 68; → holandská vojna v 1672 – 79; → vojna o falcké dedičstvo v 1688 – 97). Francúzsko nimi získalo 12 pohraničných miest na juhu Španielskeho Nizozemska (o. i. Charleroi, Lille), definitívne Franche-Comté, zvyšok Artois a časť západného Flámska. V rámci tzv. reúnií pripojilo zvyšok Alsaska a v 1681 mesto Štrasburg, na ktoré si robilo nárok od čias tridsaťročnej vojny.

Po vymretí španielskej vetvy Habsburgovcov (1700) mal španielsky trón obsadiť vnuk Ľudovíta XIV. Philippe z Anjou (ako Filip V.), proti čomu sa postavila anglo-nizozemsko-habsburská koalícia na čele s anglickým kráľom Viliamom III. Oranžským (→ vojna o španielske dedičstvo v 1701 – 14). Španielsku korunu nakoniec pre Bourbonovcov (sekundogenitúra) získal, ale musel sa zaviazať, že Španielsko nikdy nebude spojené s Francúzskom. Výsledkom jeho agresívnej zahraničnej politiky bola v konečnom dôsledku strata dominantného postavenia Francúzska v Európe, krajina zostala zadlžená a na pokraji hospodárskeho kolapsu.

V období neplnoletosti Ľudovíta XV. (1715 – 74) vládol jeho strýko vojvoda Philippe d’ Orléans (do 1723), potom jeho politiku ovplyvňovali osoby, ktorým sa podarilo získať jeho priazeň (kardinál Fleury, minister Étienne François de Choiseul, markíza de Pompadour, grófka Du Barry). Život na kráľovskom dvore bol povestný uvoľnenosťou mravov a márnotratnosťou, čo spolu s rastúcim zaťažením mešťanov a roľníkov, úplatnosťou štátnych úradníkov a neporiadkom v štátnej správe zvyšovalo sociálne napätie a malo za následok úpadok panovníckej moci. V oblasti zahraničnej politiky jeho vláda taktiež nebola veľmi úspešná. V medzinárodnom meradle začala prestíž Francúzska klesať, na mori mala jednoznačnú prevahu Veľká Británia, ktorá získala výrazný vplyv aj na kontinente. Pokus o zblíženie Paríža a Madridu prostredníctvom sobáša so španielskou infantkou stroskotal v 1733 – 35 na účasti Francúzska v zápase o poľské nástupníctvo (manželkou Ľudovíta XV. sa stala Mária Leszczyńská). V rokoch 1740 – 48 podporovalo Francúzsko počas vojny o rakúske dedičstvo dobyvačné plány bavorského vojvodu Karola Albrechta proti Rakúsku, vojna však žiadne územné zisky nepriniesla. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63), ktorá bola ukončená po ťažkej porážke Francúzov Parížskym mierom (1763), stratilo Francúzsko v prospech Veľkej Británie Kanadu, niektoré pozície na Antilách, v Indii i v Afrike (Senegal). V roku 1768 bola k Francúzsku pripojená Korzika, ktorú získalo kúpou od Janova. Rozklad monarchie viedol k radikálnej spoločenskej kritike, v tomto období vo Francúzsku vyvrcholilo osvietenstvo (→ encyklopedisti, → fyziokratizmus); Paríž sa stal strediskom vedy, filozofie a umenia, ktoré preslávili najväčšie súdobé osobnosti (Charles de Montesquieu, Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, Denis Diderot a i.).

Po nástupe Ľudovíta XVI. (1774 – 92) sa hlbokú finančnú krízu pokúsili riešiť ministri Anne Robert Jacques Turgot a Jacques Necker, ich úsporné opatrenia však stroskotali na odpore vysokej šľachty, bankárov a všetkých, ktorých zisky boli ohrozené. V roku 1778 podpísalo Francúzsko spojeneckú zmluvu s americkými kolóniami bojujúcimi za nezávislosť, vojna proti Angličanom však celkom vyčerpala aj tak prázdnu štátnu pokladnicu. Štátne financie sa snažili reformami ozdraviť aj minister Charles Alexandre de Calonne (1783 – 87) a jeho nástupca Loménie de Brienne. Hroziaci štátny bankrot prinútil kráľa zvolať 5. mája 1789 generálne stavy (nezišli sa od 1614), ktoré mali riešiť finančnú krízu. Snem sa však zmenil na volanie po zmene v hlasovacom poriadku, ktorú požadoval tretí stav (meštianstvo, resp. buržoázia). Jeho zástupcovia sa 17. júna 1789 vyhlásili za Národné zhromaždenie, ku ktorému sa postupne pripojila aj väčšina duchovenstva a šľachty. Dňa 9. júla 1789 sa Národné zhromaždenie vyhlásilo za Ústavodarné s cieľom nahradiť kráľovský absolutizmus konštitučnou monarchiou. Napätá situácia vyvrcholila povstaním parížskeho ľudu a 14. júla 1789 pádom Bastily, čo bol začiatok Francúzskej revolúcie. Počas nej bol zvrhnutý a popravený kráľ Ľudovít XVI., Francúzsko sa stalo republikou, bola vyhlásená Deklarácia práv človeka a občana, zavedená buržoázna ústava a všeobecná branná povinnosť. Cirkevný majetok bol sekularizovaný, k Francúzsku bolo pripojené územie Avignonu, ktoré dovtedy bolo súčasťou dŕžav Cirkevného štátu. Tradičné, historicky vzniknuté územné členenie na provincie bolo nahradené novovytvorenými departementmi (1791). Dôsledkom revolučných udalostí bolo vytvorenie veľkej protifrancúzskej koalície európskych štátov a vyhlásením vojny Rakúsku (→ francúzske protikoaličné vojny) sa v 1792 začala séria vojnových konfliktov. Boje na európskom kontinente nakoniec prerástli do obrovskej expanzie Napoleonovej armády (→ napoleonské vojny).

[IMG-13]

Štátnym prevratom 18. brumaira VIII. roka (9. novembra 1799) odstránil Napoleon Bonaparte Direktórium a vyhlásil sa za prvého konzula Francúzskej republiky. Počas Konzulátu pokračoval v upevňovaní svojej moci (od 1802 doživotný konzul), venoval sa reorganizácii štátnej správy, financií a zákonodarstva (→ Code civil). Úspešnými vojenskými ťaženiami vytvoril okolo Francúzska najskôr tzv. sesterské republiky (Batávska, Helvétska, Lombardská, Cispadánska, Ligúrska, Cisalpínska a i.), z ktorých sa po jeho korunovácii za cisára (2. decembra 1804) stali prevažne monarchie ovládané príslušníkmi jeho rodiny. Súčasťou Francúzska sa stali aj departementy vytvorené na ľavom brehu Rýna (Sársko, Rúrsko, Rýnsko), nemecké kniežatá dostali ako náhradu iné panstvá na území Svätej rímskej ríše nemeckého národa, čím sa začali rozsiahle územné zmeny, ktoré viedli de facto k jej zrušeniu (1806). V tomto období Napoleonova moc vrcholila a vzdorovalo mu len Spojené kráľovstvo, ktoré sa pokúsil premôcť kontinentálnou blokádou. Katastrofálny neúspech jeho ruského ťaženia v 1812 predznamenal stratu mocenských pozícií a začiatok Napoleonovho pádu. Koalícia Ruska, Spojeného kráľovstva, Pruska, Švédska a Rakúska začala mohutné protinapoleonské ťaženie, ktoré vyvrcholilo jeho porážkou v októbri 1813 pri Lipsku (→ bitka národov). Začiatkom 1814 vstúpili koaličné armády na územie Francúzska, v marci obsadili Paríž a donútili Napoleona I. Bonaparta vzdať sa trónu a odísť na ostrov Elba. Vo Francúzsku bola obnovená vláda Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.) a podľa prvého Parížskeho mieru (30. mája 1814) mu boli ponechané hranice z 1792. Napoleon sa po úteku z Elby (marec 1815) pokúsil o obnovu svojej vlády (→ stodňové cisárstvo), bol však definitívne porazený pri Waterloo (18. júna 1815) a doživotne internovaný na ostrove Svätej Heleny.

Podpísaním druhého Parížskeho mieru (20. november 1815) bolo vo Francúzsku obnovené kráľovstvo v hraniciach zodpovedajúcich stavu z 1790 (o. i. strata Sárska). Počas vlády Ľudovíta XVIII. (1814/15 – 24) bola zachovaná konštitučná monarchia (Charte constitutionelle, 4. jún 1814), kráľ uznal hlavné výsledky zmien vo francúzskej spoločnosti a obhájil princíp legitimity svojej moci. Na druhej strane však emigranti z radov aristokracie, ktorí sa vrátili do krajiny, presadzovali návrat k starým poriadkom (ultrarojalisti). Po nástupe Karola X. (1824 – 30) sa dostala k moci reakcia. Kráľ sa pokúsil vládnuť absolutisticky, opieral sa o duchovenstvo a šľachtu, ktorej priznal vysoké odškodné za majetky skonfiškované počas Francúzskej revolúcie. Rozpustil snemovňu a kráľovskými ordonanciami (26. júl 1830) chcel ešte viac oklieštiť slobodu tlače a zmeniť volebný poriadok. V Paríži sa začali stavať barikády a ľudové demonštrácie, proti ktorým poslal kráľ vojsko, prerástli do Júlovej revolúcie.

Búrlivé udalosti vyniesli na trón Ľudovíta Filipa I. z rodu Orléanskovcov (1830 – 1848), tzv. meštianskeho kráľa. Obdobie jeho vlády, pre ktoré sa zaužíval termín júlová monarchia, bolo začiatkom industrializácie, rozvoja kapitalistického hospodárstva a nástupu veľkoburžoázie i druhej etapy koloniálnych výbojov smerujúcich do juhovýchodnej Ázie a Afriky (dobytie Alžírska 1830 – 47). Vnútropoliticky sa proti súčasnému režimu vytvorila opozícia republikánov, bonapartistov a legitimistov (stúpenci návratu Bourbonovcov), politická prax bola vymedzená obmedzeným volebným právom s úzkym rámcom parlamentných volieb a súperením parlamentných frakcií (strany boli dosiaľ len zoskupeniami okolo významných vodcov a novín), dochádzalo k častým zmenám vlád, kráľ sa snažil o posilnenie svojej osobnej moci a zásadné politické rozhodnutia boli prijímané na audienciách niekoľkých popredných ministrov u kráľa (François Guizot, Adolphe Thiers). Proti vláde finančnej oligarchie sa postupne zdvíhala vlna nespokojnosti a kritiky, neustávali kampane za volebnú reformu. Dôverou verejnosti otriasol v 40. rokoch 19. stor. rad škandálov, korupčných afér a súdnych procesov. Nazhromaždená nespokojnosť vyvrcholila začiatkom 1848 Februárovou revolúciou (→ revolúcie 1848 – 49) a vyhlásením Druhej republiky (1848 – 52).

K prvým krokom dočasnej vlády na čele s Alphonsom de Lamartinom patrilo vyhlásenie demokratických slobôd a všeobecného volebného práva. V úsilí upokojiť nezamestnaných robotníkov a zlepšiť ich hmotné pomery prijala rozhodnutie o zriadení tzv. národných dielní. V apríli 1848 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia, na ktorých sa po prvýkrát zúčastnilo až 9 mil. voličov. Rad manifestácií, demonštrácií a protidemonštrácií vyvrcholil v júni 1848 povstaním parížskych robotníkov, ktoré bolo krvavo potlačené vojskom ministra vojny Louisa Eugèna Cavaignaca. V novembri 1848 vstúpila do platnosti nová ústava, Francúzsko sa stalo prezidentskou republikou, zákonodarnú moc malo Národné zhromaždenie a výkonnú prezident volený na 4 roky. Za prezidenta bol 10. decembra 1848 zvolený Charles Louis Napoléon Bonaparte (synovec Napoleona I. Bonaparta), ktorý si štátnym prevratom 2. decembra 1851 zabezpečil takmer absolútnu moc a v decembri 1852 sa dal ako Napoleon III. vyhlásiť za dedičného cisára (→ Druhé cisárstvo). Obdobie jeho vlády (1852 – 70) je začiatkom rozmachu priemyslu a obchodu, bola dobudovaná rozsiahla železničná sieť, ktorá premenila Francúzsko na jednotnú hospodársku oblasť a umožnila rozvoj ďalších priemyselných odvetví. Francúzsko si však aj napriek pokrokom v koncentrácii výroby a kapitálu udržiavalo celkove malovýrobný ráz a v 60. rokoch 19. stor. kleslo v rebríčku svetovej priemyselnej výroby na 4. miesto (za Nemecko). Aktívna zahraničná politika mala za cieľ posilniť medzinárodnú prestíž Francúzska a upevniť jeho veľmocenské postavenie. Začiatočné vojenské a diplomatické úspechy (krymská vojna, stavba Suezského prieplavu, zisk západnej časti Savojska a Nice) vystriedali však v 60. rokoch 19. stor. výrazné neúspechy a hegemoniálne snahy Napoleona III. stroskotali totálnou porážkou v prusko-francúzskej vojne v 1870 – 71. Po jeho abdikácii a páde cisárstva bola v Paríži 4. septembra 1870 vyhlásená Tretia republika. Jej vláda chcela najskôr pokračovať vo vojne, po obsadení Paríža 28. januára 1871 však bola donútená uzatvoriť ponižujúci Frankfurtský mier, podľa ktorého muselo Francúzsko odstúpiť Nemecku Alsasko a Lotrinsko a zaplatiť obrovské vojnové reparácie.

Po potlačení Parížskej komúny (28. máj 1871) bol za prvého prezidenta zvolený Adolphe Thiers (1871 – 73). V centre pozornosti tohto obdobia stála otázka štátnej formy a charakteru výkonnej moci. Thiersova vláda musela čeliť monarchistom i opakovaným pokusom o reštauráciu bonapartizmu. Zvolením generála Patrica de Mac-Mahona (1873 – 79) za prezidenta sa mali presadiť reštauračné plány monarchistov (tajné rokovania so Charlom de Bourbon, grófom de Chambord), proti ktorým však republikáni začali organizovať výbory odporu. Republikánske zriadenie sa presadilo v 1875 prijatím ústavy (platná do 1940), ktorá uzákonila dvojkomorový systém (snemovňa a senát) na čele s prezidentom voleným na 7 rokov. Štátnou hymnou sa stala Marseillaisa a 14. júl bol vyhlásený za štátny sviatok. Republikánske vlády prijali rad populárnych opatrení (sloboda odborov, zrušenie doživotnej funkcie senátorov a sudcov, bezplatné základné školstvo, ženské školy a i.), oslaboval sa vplyv cirkvi v armáde i na školách (nepovinná výučba náboženstva), boli zrušené mnohé inštitúcie jezuitov a antiklerikálne tendencie postupne vyústili do prijatia zákona o odluke cirkvi od štátu (1905). Koncom 80. rokov 19. stor. kulminovalo hnutie okolo ministra vojny generála Georga Boulangera, ktorý hlásal odvetu Nemecku (revanšizmus). V tomto období otriasol francúzskym politickým životom panamský škandál a ešte výraznejšie Dreyfusova aféra. V zahraničnej politike pokračovala najmä v Afrike a Indočíne (Tunisko, Kongo, Sudán, Madagaskar, Tonkinsko, Annám a i.) koloniálna expanzia a koncom 19. stor. sa Francúzsko stalo po Spojenom kráľovstve druhou najväčšou koloniálnou mocnosťou na svete.

Úsilie o zaistenie bezpečnosti proti Nemecku viedlo ku krokom, ktoré mali Francúzsko vyviesť z medzinárodnej izolácie. Spojenectvo s Ruskom (dohody 1891, 1894) vytvorilo predpoklady na posilnenie postavenia Francúzska a v podstate sa stalo zárodkom nového mocenského bloku ako protiváhy Trojspolku. Po upravení vzťahov so Spojeným kráľovstvom najmä v otázke rozdelenia sfér vplyvu v kolóniách (1899) pokračovalo vzájomné zbližovanie v 1904 podpisom zmluvy Entente cordiale (→ Srdečná dohoda), ktorá sa stala základom vytvorenia francúzsko-rusko-britského mocenského trojbloku (→ Dohoda). Ku konsolidácii francúzsko-britských vzťahov a k medzinárodnopolitickej izolácii Nemecka prispeli v 1906 a 1911 marocké krízy.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v 1914 sa územie Francúzska stalo bojiskom. Po vpáde nemeckých vojsk nieslo hlavné bremeno bojov na západnom fronte, za cenu obrovských ľudských a materiálnych strát sa však Francúzi po boku dohodových mocností ubránili. Ťažkú krízu na jar 1917 prekonal predseda vlády Georges Clemenceau tvrdými opatreniami, ktoré mali oživiť vlastenecký jakobínsky duch. Po prelomení nemeckého frontu dosiahli vojská Dohody pod jednotným velením maršala Ferdinanda Focha v apríli 1918 víťazstvo. V novembri 1918 bolo v Compiègne podpísané s Nemeckom prímerie a 28. júna 1919 na Parížskej mierovej konferencii (1919 – 20) Versaillská mierová zmluva. Francúzsko získalo naspäť Alsasko a Lotrinsko, dočasne správu Sárska (do plebiscitu 1935), mandátne územia Sýria a Libanon, bývalé nemecké kolónie Togo a Kamerun, ako aj hlavnú časť nemeckých reparácií. Stala sa z neho popredná európska veľmoc a dočasne si upevnilo svoje mocenské postavenie. Jeho zahraničnú politiku určovalo úsilie o zaistenie vlastnej bezpečnosti, svoje postavenie na kontinente sa usilovalo upevniť zväzkami so stredoeurópskymi štátmi (→ Malá dohoda). Vo vnútornej politike republiku však oslabovali stranícko-politické boje, malá vládna stabilita a korupcia zbyrokratizovaného štátneho aparátu.

[IMG-14]

Medzivojnové obdobie Francúzska možno vnútorne rozdeliť rozdeliť na vládu národného bloku (1920 – 24) počas prezidentstva Alexandra Milleranda, ktorá sa sústredila na prekonanie povojnových ťažkostí, vládu ľavého kartelu (1924 – 26) pod vedením Édouarda Herriota a vládu národnej jednoty (1926 – 29) na čele s Raymondom Poincarém, ktorá bola obdobím hospodárskej konjunktúry a stabilizácie štátnych financií. Prezidentskú funkciu zastával Gaston Doumergue (1924 – 31), po ňom Paul Doumer (1931 – 32) a po jeho zavraždení Albert Lebrun (1932 – 40). Svetová hospodárska kríza (od 1929) sa vo Francúzsku prejavila až neskôr (1931), dosiahla však mimoriadnu hĺbku a jej dôsledky pretrvávali takmer počas celých 30. rokov 20. stor. Viedla k radikalizácii pravicových síl, z ktorých extrémne skupiny (→ Ohnivé kríže) sa vo februári 1934 pokúsili v Paríži o fašistický prevrat. V súvislosti s fašistickou hrozbou sa zaktivizovali aj ľavicové sily a všetky demokratické vrstvy. Po volebnom víťazstve v 1936 nastúpila vláda ľudového frontu na čele s Léonom Blumom a potom s Camillom Chautempsom, ktorá však tiež nedokázala riešiť najnaliehavejšie problémy a musela preto v 1938 odstúpiť. Ministerským predsedom sa stal Édouard Daladier (1938 – 40). V zahraničnej politike vzrastala závislosť od spolupráce so Spojeným kráľovstvom a v dôsledku politiky appeasementu nedokázalo Francúzsko reagovať na agresívnu politiku Hitlerovho totalitného Nemecka, ktoré sa vydalo cestou zásadnej revízie Versaillskej mierovej zmluvy (znovuvyzbrojenie, remilitarizácia Porýnia, anšlus Rakúska). Francúzsko sa usilovalo zabezpečiť proti tretej ríši systémom spojeneckých zmlúv (o. i. v 1935 zmluvou o vzájomnej pomoci so ZSSR), ústupky Hitlerovi však vyvrcholili v 1938 Mníchovskou dohodou, ktorej podpisom sa Francúzsko fakticky vzdalo svojho spojenca Československa. Po napadnutí Poľska vyhlásilo Francúzsko 2. septembra 1939 všeobecnú mobilizáciu a 3. septembra vypovedalo Nemecku spolu so Spojeným kráľovstvom vojnu (→ druhá svetová vojna). Po bleskovej nemeckej ofenzíve v západnej Európe bola francúzska armáda porazená a 22. júna 1940 bolo podpísané prímerie v Compiègne, čím sa skončila existencia Tretej republiky. Francúzsko bolo rozdelené na severnú zónu (s Parížom) okupovanú nemeckou armádou a južnú zónu, kde bol vytvorený bábkový Francúzsky štát (État française) pod faktickou kontrolou Nemecka. Na čelo vlády bol od 10. júla 1940 dosadený maršal Henri Philippe Pétain, sídlom jeho vlády kolaborujúcej s nacistami sa stalo Vichy (→ vichyjský režim). Alsasko a Lotrinsko boli priamo začlenené do tretej ríše. Bezprostredne po kapitulácii sa začalo formovať aj francúzske hnutie odporu. Už 18. júna 1940 vyzval generál Charles de Gaulle prostredníctvom londýnskeho rozhlasu všetkých slobodných Francúzov na odboj a na pokračovanie vojny proti Nemecku na britskej strane. Postavil sa na čelo hnutia Slobodné Francúzsko (od júla 1942 Bojujúce Francúzsko), ktoré bolo 28. júna 1940 uznané britskou vládou za reprezentanta slobodných Francúzov. Zahraničný odboj sústredený okolo de Gaulla sa od začiatku orientoval na získanie a udržanie pozícií vo francúzskych kolóniách, predovšetkým v oblasti rovníkovej Afriky. V septembri 1941 vyhlásil de Gaulle v Londýne vytvorenie Francúzskeho národného výboru (uznaný Spojeným kráľovstvom za politického predstaviteľa nezávislého Francúzska), z ktorého sa v júni 1943 v Alžírsku skonštituoval Francúzsky výbor národného oslobodenia (CFLN). Ako centrálny orgán domáceho odboja sa v máji 1943 sformovala Rada národného odporu (Conseil national de la Résistance, CNR). Od 3. júna 1944 začal de Gaullov CFLN pôsobiť ako dočasná vláda. Po vylodení Spojencov v Normandii 6. júna 1944 sa začalo postupné oslobodzovanie územia Francúzska s aktívnou účasťou domáceho odboja (25. august 1944 oslobodenie Paríža). Začiatkom septembra 1944 sa správy krajiny ujala obmenená dočasná vláda na čele s de Gaullom, ktorá bola koncom októbra 1944 uznaná veľmocami protihitlerovskej koalície. Po skončení vojny sa síce Francúzsko nezúčastnilo na konferencii v Postupime (leto 1945), ale bolo účastníkom kapitulácie Nemecka (aj Japonska), získalo miesto stáleho člena Rady bezpečnosti OSN, podieľalo sa na činnosti Rady ministrov zahraničných vecí, a teda na vypracovaní mierových zmlúv s porazenými spojencami Nemecka a spravovalo vlastné okupačné pásmo v Nemecku a Rakúsku.

V októbri 1945 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia a vyostril sa konflikt medzi parlamentom a de Gaullom, ktorý sa skončil jeho odstúpením z funkcie predsedu dočasnej vlády (začiatkom januára 1946). Počas Štvrtej republiky (1945 – 58) platila zásada vládnej spolupráce troch strán (tripartizmus), 24. decembra 1946 vstúpila do platnosti nová ústava a koloniálna ríša bola zreorganizovaná ako Francúzska únia (Union française). Nová vláda s prevahou ľavice pristúpila k širokej vlne znárodňovania baní, veľkých bánk, energetiky a niektorých priemyselných podnikov. Francúzsko prijalo Marshallov plán, v 1949 vstúpilo do Rady Európy ako jeden z jej zakladateľov a začlenilo sa do NATO. Aktívnu snahu vyvíjalo pri budovaní európskej spolupráce (Plevenov plán, → Schumanov plán, → Európske spoločenstvo uhlia a ocele, → Európske hospodárske spoločenstvo), ktorej osou sa stalo dorozumenie medzi Parížom a Bonnom.

V priebehu 50. rokov 20. stor. stratilo Francúzsko väčšinu svojho koloniálneho panstva (1946 – 54 → indočínska vojna, 1953 nezávislosť Kambodže, 1954 Vietnamu a Laosu, 1956 Tuniska a Maroka). Neschopnosť ukončiť krvavú vojnu v Alžírsku viedla k pokusu o vojenský puč (13. máj 1958), ktorý sa stal bezprostrednou príčinou povolania Charla de Gaulla na čelo vlády. V septembri 1958 sa konalo referendum o novej francúzskej ústave, ktorej schválením sa 4. októbra 1958 začalo obdobie Piatej republiky, za jej prezidenta bol v decembri 1958 zvolený Charles de Gaulle (do 1969). Politickú stabilitu svojbytného režimu silnej prezidentskej moci (danej ústavou) si zabezpečil získaním armády (porážka extrémistickej Organizácie tajnej armády, OAS) a presadením dohody v otázke nezávislosti Alžírska (1962). Záležitosti koloniálnej sféry malo riešiť vytvorenie Francúzskeho spoločenstva (Communauté française), ktoré sa však stalo len formálnym, keďže väčšina členských štátov zvolila (1960) úplnú nezávislosť alebo štatút francúzskych zámorských departementov. Francúzsko sa stalo jadrovou mocnosťou a naďalej si udržiavalo vedúce postavenie v európskych štruktúrach.

Začiatkom 1963 bola podpísaná zmluva o priateľstve medzi NSR a Francúzskom, v úsilí oslabiť vplyv USA v Európe začalo Francúzsko budovať vzťahy s východným blokom (ZSSR, Čína, Rumunsko). Sociálne napätie vyvrcholilo najväčšou krízou režimu vyvolanou v máji 1968 rozsiahlymi študentskými nepokojmi, demonštráciami a štrajkovým hnutím v Paríži i v ďalších mestách. Pokus socialistov prevziať moc zmaril de Gaulle rozpustením Národného zhromaždenia a vypísaním volieb. Napriek volebnej prevahe gaullistického hnutia sa väčšina Francúzov v neskoršom referende vyslovila za odchod de Gaulla, ktorý 1969 podal demisiu. Jeho nástupcom sa stal Georges Pompidou, po ktorého smrti (1974) nastúpil do úradu prezidenta Valéry Giscard d’Estaing (1974 – 81). Usiloval sa o stabilizáciu ekonomiky a urýchlenie európskeho zjednocovacieho procesu, ako aj o opätovné priblíženie sa k NATO (1966 Francúzsko z jeho vojenskej zložky vystúpilo).

Koncom 70. rokov 20. stor. dominovali francúzskej politickej scéne štyri silné politické strany: Združenie pre republiku (RPR), Únia pre francúzsku demokraciu (UDF), Socialistická strana (PS) a Francúzska komunistická strana (PCF). V prezidentských voľbách 1981 zvíťazil François Mitterrand a v tom istom roku získali v parlamentných voľbách absolútnu väčšinu socialisti. Predsedom vlády sa stal Pierre Mauroy (1981 – 84), ktorý začal program hospodárskych a sociálnych reforiem (zoštátnenie bánk a kľúčového priemyslu, decentralizácia správy, zrušenie trestu smrti, zvýšenie sociálnych dávok). V roku 1983 neúspech pri ozdravovaní ekonomiky dotlačil vládu k devalvácii a k úsporným opatreniam. V roku 1984 prezident François Mitterrand zrekonštruoval vládu, nový premiér Laurent Fabius si dal za cieľ politiku ekonomickej modernizácie a priemyselnej rekonverzie. V roku 1986 po víťazstve pravicových strán v parlamentných voľbách musel prezident vymenovať pravicového premiéra, ktorým sa stal Jacques Chirac (zakladateľ Združenia pre republiku, RPR). Prvýkrát v dejinách Piatej republiky sa do parlamentu dostali zástupcovia krajnej pravice – Národného frontu (FN). Chiracova vláda začala uplatňovať liberálnu orientáciu svojho programu a privatizáciu štátnych podnikov. V roku 1988 bol v prezidentských voľbách druhýkrát zvolený François Mitterrand (do 1995), do čela vlády povolal Michela Rocarda a rozpustil Národné zhromaždenie. V predčasných parlamentných voľbách získala prevahu Socialistická strana a vládu vytvorila koalícia socialistov, ľavého stredu a nestraníckych odborníkov. V roku 1991 stála na čele úradu vlády Édith Cressonová (vo Francúzsku prvá žena na poste premiérky), v 1992 Pierre Bérégovoy. V parlamentných voľbách v 1993 stratila Socialistická strana v novom Národnom zhromaždení väčšinu, prezident Mitterrand vymenoval po druhýkrát do kresla premiéra predstaviteľa pravice – Édouarda Balladura (RPR), ktorý pokračoval v programe privatizácie začatej v 1986. Koniec druhého prezidentstva Françoisa Mitterranda bol poznačený množstvom finančných škandálov a korupčných afér. V prezidentských voľbách 1995 zvíťazil Jacques Chirac, ktorý vymenoval za premiéra Alaina Juppého. Juppého projekt reformy sociálneho zabezpečenia a rast nezamestnanosti vyvolali v novembri a decembri 1995 značné sociálne nepokoje vedené odbormi. Na jar 1997 sa konali masové demonštrácie proti sprísneným imigračným opatreniam, na čo prezident reagoval rozpustením parlamentu a vypísaním predčasných volieb. Absolútnu väčšinu získali strany zjednotenej ľavice a novú vládu, v ktorej boli zastúpení aj komunisti a ekológovia, vytvoril Lionel Jospin (PS). Prezidentské voľby v 2002 boli poznačené prekvapením: do druhého kola sa spolu so Jacques Chiracom dostal predstaviteľ krajnej pravice Jean-Marie Le Pen (FN), čo podnietilo občiansku mobilizáciu, na základe ktorej bol za prezidenta 82,21 % hlasov zvolený Jacques Chirac (v úrade do 2007); vládu zostavil Jean-Pierre Raffarin (vo funkcii premiéra 2002 – 05) pochádzajúci z radov Liberálnej demokracie (DL), jeho nástupcami boli v 2005 – 07 Dominique Villepin, 2007 – 12 François Fillon, 2012 – 14 Jean-Marc Ayrault, 2014 – 16 Manuel Valls, 2016 – 17 Bernard Cazeneuve, od 2017 Édouard Philippe. V úrade prezidenta pôsobili 2007 – 12 Nicolas Sarkozy, 2012 – 18 François Hollande a od 2017 je prezidentom Emmanuel Macron, ktorý v druhom kole prezidentských volieb (7. máj 2017) porazil nacionalistickú kandidátku Marine Le Penovú.

Francúzsko je členskou krajinou NATO, jedným zo zakladajúcich členov Európskej únie a Organizácie Spojených národov, jedným z piatich stálych členov Rady bezpečnosti OSN s právom veta, jednou z ôsmich uznaných jadrových mocností a členom združenia ôsmich najvyspelejších štátov sveta G8. Spolu so Spojeným kráľovstvom sú jedinými doposiaľ jestvujúcimi koloniálnymi veľmocami.

Politicko-právny systém

Francúzsko je republika (od 1875). Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (Assemblée nationale), ktoré má 577 poslancov volených na 5 rokov, a zo Senátu, ktorý má 320 členov volených volebným kolégiom na 9 rokov (1/3 miest sa každé 3 roky obnovuje). Hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Právny systém Francúzska vychádza z tradičnej rímskoprávnej kultúry. Jeho základom je písané právo (droit écrit), čo znamená, že rozhodujúcim prameňom práva je právny predpis vo forme ústavy, zákona alebo nariadenia. Právnym dokumentom najvyššej právnej sily je Ústava Piatej republiky z 1958 (dodatky 2000, 2003), ktorej súčasťou je aj Deklarácia práv človeka a občana z 1789. Osobitosťou francúzskeho právneho systému je spôsob tvorby ostatných právnych predpisov. Francúzsky parlament prijíma zákony len v tých oblastiach, ktoré ústava výslovne uvádza, právnu úpravu v ostatných oblastiach vykonáva prostredníctvom nariadení vláda, ktorá na uskutočnenie svojho vládneho programu môže navyše vydávať aj dočasné nariadenia upravujúce oblasti zverené do zákonodarnej právomoci parlamentu. Vo francúzskom právnom systéme má silné postavenie prezident, ktorý je priamo volený občanmi a má mimoriadne právomoci; forma vlády vo Francúzsku sa preto označuje ako zmiešaný či prezidentský parlamentarizmus. V prípade, že vláda zasadá ako ministerská rada, predsedá jej prezident; ministerská rada pritom rieši najvýznamnejšie politické otázky. Na rozdiel od prezidentského i parlamentného systému kladie francúzsky zmiešaný systém veľký dôraz na inštitút referenda. Prezident môže vyhlásiť referendum o každom návrhu zákona, ktorý upravuje organizáciu orgánov verejnej moci alebo reformy hospodárskej a sociálnej politiky štátu i verejných služieb.

Armáda

Francúzske ozbrojené sily (oficiálne Ozbrojené sily Francúzskej republiky, fr. Forces armées) sú jedným zo symbolov a garantov štátnej suverenity a nezávislej zahranično-bezpečnostnej politiky Francúzska. Čerpajú z tradícií siahajúcich až do obdobia vlády Ľudovíta XIV., udalostí Francúzskej revolúcie z 1789, napoleonských ťažení, významných operácií obidvoch svetových vojen, ako aj z ďalších ozbrojených konfliktov, v ktorých boli zaangažované. Hrdosť na bohaté tradície sa i v súčasnosti prejavuje v historických názvoch útvarov a posádok, v pestrosti uniforiem vojenských jednotiek a škôl, ktoré každoročne defilujú 14. júla (deň výročia dobytia Bastily, štátny sviatok Francúzska) po Champs-Élysées. Súčasné ozbrojené sily tvorí Pozemné vojsko (Armée de terre), Vojenské letectvo (Armée de l’air), Vojenské (Národné) námorníctvo (Marine nationale) a Národné žandárstvo (Gendarmerie nationale). Osobitný štatút, vyplývajúci z tradície vzniku a plnených úloh, má Cudzinecká légia. Rozdelenie zodpovedností za obranu krajiny vychádza z ústavy Francúzskej republiky z 1958. Prezident republiky je vrchným veliteľom ozbrojených síl, garantom národnej nezávislosti, územnej integrity a rešpektovania zmlúv, definuje základnú orientáciu, rozhoduje o zásadných otázkach obrany, vymenúva civilných a vojenských predstaviteľov štátu, má výlučnú právomoc vydať rozkaz na použitie jadrových zbraní. Vláda určuje a riadi obrannú politiku štátu. Predseda vlády zodpovedá za realizáciu rozhodnutí prijatých vo výboroch, ktorým predsedá prezident. Každý minister je zodpovedný za prípravu a vykonanie opatrení v rámci svojho ministerstva. Ministerstvo obrany realizuje praktickú obrannú politiku za asistencie náčelníka štábu armád a ďalších funkcionárov rezortu obrany. Náčelník štábu armád je najvyšším predstaviteľom ozbrojených síl a vojenským poradcom vlády. Pomáha ministerstvu obrany v otázkach použitia ozbrojených síl a ich organizácie, zabezpečuje velenie vojenských operácií, navrhuje vojenské opatrenia s ohľadom na situáciu a kapacity. Velí veliteľom obranných zón a je zodpovedný za medzinárodné vzťahy s ozbrojenými silami iných štátov a za vojenskú spoluprácu s nimi. Ozbrojené sily plnia svoje poslanie v súlade so zásadami obrannej politiky Francúzska, ktoré definuje tzv. Biela kniha o obrane (1994). Ozbrojené sily disponujú veľkou jadrovou silou, ktorú tvoria jadrové ponorky a lietadlá – nosiče jadrových zbraní. Významnú údernú silu predstavujú lietadlová loď Charles de Gaulle a vrtuľníková loď Jeanne d’Arc. Z konvenčných druhov zbraní patria medzi najúčinnejšie najmä lietadlá Mirage a Jaguar, vrtuľníky Puma, tanky Leclerc a AMX-30 i bojové obrnené vozidlá typu AMX-10, VAB, PLRS Roland, Mistral a Crotale. Ozbrojené sily sú v rozhodujúcej miere vybavené produktmi vlastného zbrojárskeho priemyslu. Sú významným nástrojom, ktorý Francúzsku umožňuje zohrávať úlohu dôležitého aktéra medzinárodnej a celosvetovej politiky. Sú schopné pôsobiť samostatne pod národným velením alebo v rámci NATO; zároveň sú významným prvkom v súčasnosti budovaných európskych ozbrojených síl. Tradične sa zúčastňujú na mierotvorných a humanitárnych medzinárodných operáciách vedených pod mandátom OSN a OBSE i ďalších medzinárodných organizácií. Francúzke ozbrojené sily sú od 2002 založené na profesionálnej armáde, pre ktorú je charakteristická vysoká úroveň prípravy, kvalita výzbroje, ako aj rozhodnosť a efektívnosť pri plnení úloh, čím si medzi občanmi Francúzska i v zahraničí získala oprávnený rešpekt.

Školský systém

Povinná školská dochádzka sa začína spravidla v 6. roku života a trvá 10 rokov. Tvorí ju základná škola (école élémentaire) a nižšia stredná škola (collège). Základná škola trvá 5 rokov a je rozdelená na dva cykly: základný cyklus (cycle des apprentissages fondamentaux) tvorený vyššou sekciou materskej školy (nepovinná) a prvými dvoma rokmi základne školy a konsolidačný (upevňovací) cyklus (cycle des approfondissements) zahŕňajúci tri roky základnej školy. Po ukončení konsolidačného cyklu deti automaticky prechádzajú do prvej triedy stredných škôl, resp. do škôl druhého stupňa. Štúdium na nižšej strednej škole trvá štyri roky (triedy 6, 5, 4 a 3), rozdelené je na 3 cykly: pozorovací a adaptačný cyklus (6. trieda), v ktorom sa kompletizuje a upevňuje základné vzdelanie, konsolidačný cyklus (5. a 4. trieda) a orientačný cyklus (3. trieda), ktorý má všeobecné a technické zameranie. Na všeobecných a technických lýceách (lycée) absolvent získa vysvedčenie (baccalauréat), ktoré je ekvivalentom prvého ročníka na univerzite a podmienkou prijatia na vysokú školu. Vo Francúzsku existujú tieto druhy vysokých škôl: univerzity – štátne vysoké školy prijímajúce bez výberového konania všetkých uchádzačov (s výnimkou medicíny a farmácie), ktorí majú baccalauréat a chcú sa zapísať na krátke (2 roky) alebo na dlhé štúdium (3 a viac rokov); štátne súkromné školy, ktoré poskytujú odborné vzdelanie pod kontrolou rôznych ministerstiev, a to formou krátkodobých študijných odborov technického, obchodného a zdravotného zamerania i dlhodobých študijných odborov (3 a viac rokov) špecializovaného štúdia politických vied, inžinierstva, obchodu a manažmentu, veterinárnych vied, právnického štúdia, štúdia architektúry, telekomunikácií a umeleckého štúdia.

Tlač

Vo Francúzsku vychádza 70 všeobecných informačných denníkov. Najvýznamnejšie z nich sú elitné denníky Le Figaro (482 369 predaných výtlačkov; 2003), Le Monde (407 202), denník parížskeho regiónu Le Parisien (360 505) a Libération (164 286). Najvýznamnejší všeobecný informačný regionálny denník je Ouest France (764 798). Zo špecializovaných denníkov sú významné športové denníky L’Équipe (331 638), celoštátny finančný denník Les Échos (120 333) a kresťansky orientovaný denník La Croix (92 866). Vo Francúzsku vychádza približne 30-tis. titulov záujmovej tlače, z toho 1 300 týždenníkov a 500 mesačníkov. Sú veľmi kvalitné a prispôsobujú sa požiadavkám verejnosti. Významnými všeobecnými informačnými magazínmi sú týždenníky Paris-Match (700 739), Le Nouvel Observateur (537 569), L’Express (546 302) a Figaro-Magazine (483 197). Z tlače pre ženy najväčšie náklady dosahujú týždenníky Elle, Marie-Claire (vychádza v 20 jazykoch), Femme-Actuelle, pre deti vychádza týždenník Journal de Mickey, z televíznej programovej tlače týždenník Télé 7; satirický Le Canard enchainé a týždenník Le Courrier international prinášajúci analytické príspevky i aktuality z celého sveta.

Francúzsko – Králi
Dynastia Merovejovcov
420 – 428 Faramond
428 – 448 Chlodion
448 – 458 Merovej
458 – 481 Childerich I.
481 – 511 Chlodovik I.
511 – 558 Childebert I.
558 – 561 Chlotar I.
561 – 567 Charibert
567 – 584 Chilperich I.
584 – 629 Chlotar II.
629 – 639 Dagobert I.
639 – 657 Chlodovik II.
657 – 670 Chlotar III.
670 – 673 Childerich II.
673 – 691 Teoderich III.
691 – 695 Chlodovik III.
695 – 711 Childebert III.
711 – 715 Dagobert III.
715 – 717 Chilperich II.
717 – 720 Chlotar IV.
720 – 737 Teoderich IV.
717 – 741 Karol Martel (majordómus); nepatrí do dynastie
742 – 751 Childerich III.
Dynastia Karolovcov
751 – 768 Pipin III. Krátky
768 – 771 Karolman, spoluvládca Karola Veľkého
768 – 814 Karol Veľký, od 800 cisár
814 – 840 Ľudovít I. Pobožný, od 814 cisár
840 – 855 Lotar I.
840/43 – 877 Karol II. Holý, od 875 cisár
843 – 876 Ľudovít II. Nemec
879 – 882 Ľudovít III. Mladší
879 – 884 Karolman
876 – 887 Karol III. Tučný, od 881 cisár
888 – 898 Odo Parížsky; nepatrí do dynastie
893 – 923 Karol III. Jednoduchý (Simplex)
923 – 936 Rudolf Burgundský
936 – 954 Ľudovít IV.
954 – 986 Lotar
986 – 987 Ľudovít V. Lenivý
Dynastia Kapetovcov
987 – 996 Hugo Kapet
996 – 1031 Róbert II. Pobožný
1031 – 1060 Henrich I.
1060 – 1108 Filip I.
1108 – 1137 Ľudovít VI. Tučný
1137 – 1180 Ľudovít VII.
1180 – 1223 Filip II. August
1223 – 1226 Ľudovít VIII.
1226 – 1270 Ľudovít IX. Svätý
1270 – 1285 Filip III. Smelý
1285 – 1314 Filip IV. Pekný
1314 – 1316 Ľudovít X. Škriepny
1316 – 1322 Filip V. Dlhý
1322 – 1328 Karol IV. Pekný
Dynastia Valoisovcov
1328 – 1350 Filip VI.
1350 – 1364 Ján II. Dobrý
1364 – 1380 Karol V. Múdry
1380 – 1422 Karol VI. Milovaný
1422 – 1461 Karol VII.
1461 – 1483 Ľudovít XI.
1483 – 1498 Karol VIII.
Dynastia Valoisovcov-Orleánskovcov
1498 – 1515 Ľudovít XII.
1515 – 1547 František I.
1547 – 1559 Henrich II.
1559 – 1560 František II.
1560 – 1574 Karol IX.
1574 – 1589 Henrich III.
Dynastia Bourbonovcov
1589 – 1610 Henrich IV.
1610 – 1643 Ľudovít XIII.
1643 – 1715 Ľudovít XIV.
1715 – 1774 Ľudovít XV.
1774 – 1792 Ľudovít XVI.

I. republika (1792 – 1804)
1792 – 1795 Národný konvent
1795 – 1799 Direktórium
1799 – 1804 Konzulát

I. cisárstvo (1804 – 1814/15)
1804 – 1814/15 Napoleon I. Bonaparte
Reštaurácia (1814/15 – 1830)
1814 Ľudovít XVIII.
1815 – 1824 Ľudovít XVIII.
1824 – 1830 Karol X.
júlová monarchia (1830 – 1848)
1830 – 1848 Ľudovít Filip I.

II. republika (1848 – 1852)
Prezidenti II. republiky
1848 – 1852 Charles Louis Napoléon Bonaparte

II. cisárstvo (1852 – 1870)
1852 – 1870 Napoleon III.

Prezidenti III. republiky
1871 – 1873 Adolphe Thiers
1873 – 1879 Marie Edme Patrice Maurice, gróf de Mac-Mahon
1879 – 1887 Jules Grévy
1887 – 1894 Sadi Carnot
1894 – 1895 Jean Casimir-Périer
1895 – 1899 Félix Faure
1899 – 1906 Émile Loubet
1906 – 1913 Armand Fallières
1913 – 1920 Raymond Poincaré
1920 Paul Deschanel
1920 – 1924 Alexandre Millerand
1924 – 1931 Gaston Doumergue
1931 – 1932 Paul Doumer
1932 – 1940 Albert Lebrun
1940 – 1945 Henri Philippe Pétain

Prezidenti IV. republiky
1944 – 1946 Charles de Gaulle
1947 – 1954 Vincent Auriol
1954 – 1958 René Coty

Prezidenti V. republiky
1958 – 1969 Charles de Gaulle
1969 – 1974 Georges Jean Raymond Pompidou
1974 – 1981 Valéry Giscard d’Estaing
1981 – 1995 François Mitterrand
1995 – 2007 Jacques Chirac
2007 - 2012 Nicolas Sarkozy
2012 – 2017 François Hollande
od 2017 Emmanuel Macron

Zverejnené v júli 2005. Aktualizované 13. mája 2020.

citácia

Francúzsko [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-07-30]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/francuzsko