abiturient [lat.] — študent posledného ročníka strednej školy krátko pred maturitnou skúškou a po nej; maturant.

abnormalita [lat.] — nenormálnosť, nepravidelnosť, osobitosť; výraznejšia odchýlka od noriem alebo od pravidiel.

Actors’ Studio [ektrz stjúdiou] — divadelná škola založená 1947 v New Yorku E. Kazanom, Cheryl Crawfordovou (Crawford, *1902, †1986) a Robertom Lewisom (*1909, †1997). Rozvíja metodiku hereckej výchovy odvodenú od systému K. S. Stanislavského, nadväzuje na metódy psychoanalýzy. Vrchol činnosti zaznamenala v 50. rokoch 20. stor., keď jej herecký štýl bol v súlade s vtedajším trendom filmového a dramatického umenia. K jej významným umeleckým osobnostiam patril L. Strasberg.

Aebli [eb-], Hans, 6. 8. 1923 Zürich – 26. 7. 1990 Burgdorf, kantón Bern — švajčiarsky psychológ, žiak J. Piageta. Autor prác z oblasti detskej a vývinovej psychológie (Psychologická didaktika, Psychologische Didaktik, 1951; Základy výučby: všeobecná didaktika na psychologickom základe, Grundlagen des Lehrens: eine allgemeine Didaktik auf psychologischer Grundlage, 1987), v ktorých nadviazal na Piagetovu teóriu kognitívneho vývinu a ktoré výrazne ovplyvnili diskusie o vzdelávaní a didaktike v 70. a 80. rokoch 20. stor. V teórii vyučovania položil základy jednej z koncepcií psychologickej didaktiky (psychodidaktiky), v ktorej kládol dôraz na spojenie pedagogiky s novými poznatkami zo psychológie učenia (kooperatívne vyučovanie, kognitívny vývin detí a mládeže, kognitívna psychológia).

agramatizmus [gr.], aj dysgramatizmus — porucha reči, neschopnosť tvoriť gramaticky správne tvary, skloňovať, časovať a syntakticky správne skladať slová do viet. Hovoriaci slová síce správne vysloví, ale nesprávne radí. V extrémnych prípadoch agramatizmu sú vety úplne nezrozumiteľné.

Aichhorn, August, 27. 7. 1878 Viedeň – 13. 10. 1949 tamže — rakúsky pedagóg. Bol ovplyvnený názormi S. Freuda a psychoanalýzou, považovaný za zakladateľa psychoanalytickej pedagogiky. Vo Viedni zriaďoval útulky pre opustenú mládež a od 1922 výchovné poradne pre mládež. Usiloval sa o reformu výchovy v nápravných ústavoch (tzv. otvorené ústavy) vytváraním dôvery a hľadaním ciest odstránenia agresivity u chovancov, ktorej príčiny videl v zlej výchove v detstve. Dištancoval sa od represívnych metód, hľadal nové spôsoby odstraňovania dôsledkov opustenosti detí a uplatňoval tzv. psychológiu zmierenia, v rámci ktorej zdôrazňoval potrebu budovania kvalitných medziľudských vzťahov a citovej blízkosti (milovať a byť milovaným). Autor práce Zanedbaná mládež: psychoanalýza v ústavnej výchove (Verwahrloste Jugend: Die Psychonalyse in der Fürsorgeerziehung, 1925).

Akadémia múzických umení, AMU — umelecká škola v Prahe založená 1945. Vychováva umelcov a teoretikov umenia v odboroch divadelného (Divadelná fakulta AMU, DAMU), filmového a televízneho (Filmová a televízna fakulta AMU, FAMU), ako aj hudobného a tanečného (Hudobná a tanečná fakulta AMU, HAMU) umenia. Súčasťou AMU sú aj filmové a nahrávacie štúdiá, galéria, Divadlo DISK, Divadlo Inspirace, nakladateľstvo a ubytovacie a účelové zariadenia. Jej absolventmi sú významné osobnosti umeleckého života v Čechách (J. Bělohlávek, M. Forman, V. Chytilová, Jan Hřebejk, *1967; J. Menzel) i na Slovensku (O. Dohnányi, J. Jakubisko, M. Lapšanský, P. Toperczer).

Akadémia umení v Banskej Bystrici — vysoká škola umeleckého zamerania v Banskej Bystrici založená 1997. Poskytuje vysokoškolské vzdelávanie vo všetkých troch stupňoch štúdia v študijných odboroch hudobného, výtvarného, divadelného a filmového umenia a multimédií. Má tri fakulty: Fakultu múzických umení s katedrami kompozície a dirigovania zboru, klávesových nástrojov, orchestrálnych nástrojov, vokálnej interpretácie a teoretických predmetov, Fakultu výtvarných umení s katedrami maľby, sochárstva a priestorovej tvorby, grafiky, intermédií a digitálnych médií a teórie a dejín výtvarného umenia a Fakultu dramatických umení s katedrami herectva, dokumentárnej tvorby, dramaturgie, réžie a teatrológie a filmovej dramaturgie a scenáristiky.

Akadémia výtvarných umení, čes. Akademie výtvarných umění v Praze, AVU — verejná vysoká umelecká škola v Prahe, najstaršia výtvarná škola v Českej republike. Poskytuje vzdelávanie prevažne formou ateliérovej výučby (2017 mala 20 ateliérov) v magisterských a doktorandských vysokoškolských programoch v oblasti výtvarného umenia (maliarstvo, sochárstvo, grafika), architektúry, nových médií, ako aj reštaurovania výtvarných a architektonických diel a uskutočňuje vedeckú i umeleckú tvorivú činnosť.

AVU nadviazala na činnosť umeleckého učilišťa (kresliarskej akadémie), ktoré 1799 založila Společnost vlasteneckých přátel umění v Prahe (1796). Kresliarska akadémia začala svoju činnosť 1800, čoskoro sa rozšírila o školu krajinomaľby a grafickú dielňu, neskôr sa tam vyučovali aj teoretické predmety a krátko i architektúra. K významným učiteľom patrili J. Mařák, Vojtěch Hynais a V. Brožík, ktorý založil sochársku školu (pod vedením J. V. Myslbeka). Od 1896 bola AVU v správe štátu, 1910 tam bola založená grafická škola M. Švabinského, ktorá 1926 získala štatút vysokej umeleckej školy, 1945 Bohuslav Slánský (*1900, †1980) založil školu reštaurovania maliarskych výtvarných diel. R. 1990 bola AVU zreformovaná, pribudli nové ateliéry (intermediálny a konceptuálny ateliér, ateliéry socha-inštalácia a kresba), škola reštaurovania výtvarných sochárskych diel, škola nových médií (1991) a neskôr ďalšie umelecké ateliéry. Od 1999 pôsobí ako škola univerzitného typu. Do otvorenia VŠVU v Bratislave (1949) študovalo na AVU viac ako 70 slovenských študentov, napr. F. Draškovič, V. Ihriský a Ľ. Ilečko.

Akademia Zamojska, aj Akademia Zamoyska, lat. Hippaeum Zamoscianum — súkromná vysoká škola humanistického zamerania založená 1595 v Zamośći v Poľsku kancelárom a veľkým korunným hajtmanom Janom Zamojským (aj Zamoysky, *1542, †1605), ktorý bol jej donátorom. Patrila k významným intelektuálnym centrám poľsko-litovskej únie; tretia najvýznamnejšia akadémia po Jagelovskej (1364) a Vilniuskej (1579) univerzite. Mala tri fakulty: filozofickú, lekársku a právnickú, prednášalo sa v latinčine a gréčtine. Spočiatku na nej študovali najmä mladí šľachtici, neskôr aj mešťania. Zatvorená 1784.

akademické tituly — tituly, ktoré priznávajú vysoké školy absolventom po vykonaní štátnych alebo rigoróznych skúšok podľa zákona. Priznávanie akademických titulov má históriu siahajúcu do stredoveku. Od 13. stor. je najnižší akademický titul bakalár (priznaný prvýkrát na Sorbone). Najvyšší akademický titul priznávaný vtedajšími filozofickými fakultami bol magister, právnické a teologické fakulty udeľovali titul doktor. V priznávaní akademických titulov v súčasnosti sú medzi krajinami značné rozdiely.

Vo Francúzsku je udeľovanie akademických titulov veľmi diferencované. Bakalaureátom (bacalauréat) sa končí stredná škola a umožňuje prístup na vysokú školu, licenciát oprávňuje držiteľov vyučovať, resp. vykonávať advokátske povolanie. Titul magister (maîtrise) sa priznáva po 2. roku štúdia na školách 2. cyklu, napr.: M. S. T. – maîtrise de sciences et technique, M. S. G. – maîtrise de gestion, M. I. A. G. E. – maîtrise de méthodes informatiques appliquées à la gestion des entreprises. Diplom (diplôme) môže byť vysokoškolským vysvedčením, napr. D. E. U. G. – Diplôme d’études universitaires générales, ale i dokladom o absolvovaní neakademických inštitúcií. Pri doktoráte (docteur) sa rozlišuje medzi Doctorat de troisième cycle (vo výskume), Doctorat d’état (najvyšší stupeň) a Doctorat d’université (spravidla sa priznáva zahraničným študentom).

V Nemecku je akademický titul bakalár zriedkavý. Titul magister sa priznáva spravidla po 8-semestrálnom profesijnom štúdiu v odbore spoločenských (M. A. – Magister Artium) a prírodných vied (M. Sc. – Magister Scientiarium). Predovšetkým v prírodovedných a hospodárskych odboroch štúdia na odborných vysokých školách (Fachhochschulen) a odborných akadémiách je profesijné štúdium ukončené udelením diplomu (Dipl. Ing. – diplomovaný inžinier, Dipl. Päd. – diplomovaný pedagóg). Vyšším akademickým stupňom je doktor (napr.: Dr. med. – Doctor medicinae, Dr. phil. – Doctor philosophiae), najvyšším habilitácia.

V Spojenom kráľovstve je najnižší akademický titul (First degree s výnimkou škótskych vysokých škôl) bakalár (Bachelor) priznávaný spravidla po 3- až 4-ročnom štúdiu, napr.: B. A. – Bachelor of Art, B. Sc., B. S. – Bachelor of Science, B. A. (Law) – Bachelor of Arts (Law), B. Litt. – Bachelor of Literature, Bachelor of Letters, B. Phil. – Bachelor of Philosophy. Oxfordská univerzita udeľuje po odovzdaní práce z odboru prírodných vied titul B. Sc. – Bachelor of Science. Titul magister (Master) sa priznáva po ukončení odborného štúdia nasledujúceho po bakalárskom štúdiu (Postgraduate degree) a trvajúcom spravidla 1 – 2 roky: M. A. – Master of Arts, M. Sc., M. S. – Master of Science. Titul M. Sc. udeľovaný Cambridgeskou univerzitou sa priznáva vedeckým pracovníkom. Najvyšší titul je doktor: PhD. – Philosophiae Doctor (v Oxforde D. Ph.), D. Litt. – Doctor of Letters, Doctor of Literature, D. D. – Doctor of Divinity (teológie), D. Sc. – Doctor of Science (vied), LL. D. – Doctor of Laws (právo).

V USA je titul bakalár (Bachelor) najnižší, priznávaný po štvorročnom štúdiu (B. A. – Bachelor of Arts, B. LL. – Bachelor of Laws, B. SC., B. S. – Bachelor of Science ap.). Titul magister (Master) sa získava zvyčajne po ďalšom štúdiu trvajúcom spravidla jeden rok (napr.: M. Sc. – Master of Science, so špecializáciou: M. S. E. – Master of Science in Education, M. S. E. E. – Master of Science in Electrical Engineering, a i.). Najvyšší akademický titul je doktor (napr.: M. Sc. D. – Doctor of Medical Science, LL. D. – Doctor of Laws, Ph. D. – Doctor of Philosophy, a i.).

V Slovenskej republike sa podľa zákona o vysokých školách priznávajú tieto akademické tituly: najnižším je bakalár (Bc.) udeľovaný absolventom prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania (bakalársky študijný program) trvajúceho spravidla 3, najviac však 4 akademické roky (v externej forme najmenej 3 a najviac 5 akademických rokov). V študijnom programe druhého stupňa (magisterský, inžiniersky a doktorský študijný program) sa absolventom štúdia (v dennej forme trvajúceho najmenej 1 a najviac 3 akademické roky a v externej forme najmenej 2 a najviac 4 akademické roky) na univerzitách spoločenskovedného charakteru udeľuje akademický titul magister (Mgr.), absolventom umeleckých odborov magister umenia (Mgr. art.), absolventom lekárskych fakúlt doktor všeobecného lekárstva (MUDr.) a doktor zubného lekárstva (MDDr.), v odbore veterinárnej medicíny doktor veterinárnej medicíny (MVDr.), absolventom inžinierskeho štúdia v technických, pôdohospodárskych a ekonomických odboroch inžinier (Ing.), v odboroch architektúra a urbanizmus inžinier architekt (Ing. arch.). Absolventom študijných odborov, v ktorých sa udeľuje akademický titul magister, sa po vykonaní rigoróznej skúšky priznávajú tieto akademické tituly: v prírodovedných študijných odboroch doktor prírodných vied (RNDr.), vo farmaceutických odboroch doktor farmácie (PharmDr.), v spoločenskovedných a umenovedných odboroch doktor filozofie (PhDr.), v právnických a bezpečnostných odboroch doktor práv (JUDr.), v teologických odboroch doktor teológie (ThDr.) a v učiteľských a telovýchovných študijných odboroch doktor pedagogiky (PaedDr.). Najvyšším, tretím stupňom vysokoškolského vzdelávania je doktorandské štúdium, ktorého absolventom sa udeľuje vedecko-akademická hodnosť philosophiae doctor (PhD.), v umeleckých odboroch artis doctor (ArtD.) a v oblasti katolíckej teológie licenciát teológie (ThLic.).

akademický senát — najvyšší samosprávny orgán fakulty a vysokej školy. Skladá sa z volených zástupcov učiteľov, odborných a vedeckých pracovníkov a študentov. Akademický senát vysokej školy je volený akademickou obcou tak, aby v ňom bola zastúpená každá fakulta rovnakým počtom členov. V súlade so zákonom o vysokých školách rozhoduje o najdôležitejších otázkach života fakulty a vysokej školy.

akademik [gr.] —

1. stúpenec Platónovej filozofickej školy;

2. člen akadémie ako vedeckej inštitúcie volený z radov vedcov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj vedného odboru;

3. zastarané pomenovanie študenta vysokej školy.

akreditácia [lat. > fr.] — zjednotenie dôvery, poverenie vykonávať určitú činnosť;

1. proces potvrdenia povereného vedúceho diplomatickej misie vysielajúceho štátu ako jeho oficiálneho reprezentanta v prijímajúcom štáte počas prijatia u hlavy prijímajúceho štátu alebo u ministra zahraničných vecí. Vedúci diplomatickej misie (veľvyslanec, vyslanec, príp. chargé d’affaires) začína výkon funkcie odovzdaním poverovacích listín hlave prijímajúceho štátu alebo ministrovi zahraničných vecí na slávnostnej audiencii a od tohto okamihu je vysielajúci štát viazaný jeho výrokmi a konaním;

2. novin. poverenie vyslaného redaktora zastupovaním média na podujatí alebo v určitej krajine. Podľa mediálneho zákona môžu na území Slovenska vyvíjať činnosť pracovníci zahraničných spravodajských agentúr a stáli zahraniční spravodajcovia iba vtedy, ak sú akreditovaní na ministerstve zahraničných vecí. Akreditovaní žurnalisti majú zo zákona právo na pomoc štátnych orgánov potrebnú na riadne vykonávanie ich činnosti. Ak akreditovaný žurnalista poruší zákonom chránené záujmy spoločnosti alebo medzinárodné dohody, môže ministerstvo zahraničných vecí akreditáciu zrušiť. Akreditáciu potrebujú spravidla aj vyslaní korešpondenti odchádzajúci do zahraničia na určité obdobie na významné udalosti (štátne návštevy, konferencie, kongresy, festivaly, medzinárodné športové podujatia a i.); vykonávajú ju u organizátorov podujatia. Akreditáciu môžu vyžadovať aj organizátori domácich podujatí, ak sú obmedzené ich kapacity (napr. z priestorových príčin);

3. ped. overenie spôsobilosti verejnej pedagogickej inštitúcie vykonávať pedagogickú činnosť alebo overenie spôsobilosti právnickej alebo fyzickej osoby organizovať vzdelávanie na základe akreditácie vzdelávacieho programu (→ Akreditačná komisia).

Alberty, Július, 19. 8. 1925 Vyšná Pokoradz, dnes súčasť Rimavskej Soboty — slovenský historik a pedagóg. Profesor a prvý dekan Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici (1964 – 73), jeden zo spoluzakladateľov modernej regionálnej historickej vedy na Slovensku. Autor, spoluautor a zostavovateľ viacerých regionálnych monografií a prác (Pohorelské železiarne, 1982; Očová, história a súčasnosť, 1999; Gemer – Malohont a Rimavská Sobota 1848 – 1918, 2008), historickej práce Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry, 3. zv. (spolu s P. Uhorskaiom, 2002), ako aj prác z didaktiky dejepisu (Metodika dějepisu jako učebního předmětu, 1964; Didaktika dejepisu, 1992) a i.

alfabetizácia [gr.] — proces zameraný na odstránenie negramotnosti.

alumneum [lat.] —

1. výchovný ústav so sociálnym poslaním;

2. ústav priradený spravidla k strednej a vyššej škole, poskytujúci študentom ubytovanie a stravu. Na Slovensku boli známe alumneá pri gymnáziách v Revúcej, Turčianskom sv. Martine a Kláštore pod Znievom, kde chudobní študenti dostávali stravu zadarmo.

Amerling, Karel Slavoj, 18. 9. 1807 Klatovy – 2. 11. 1884 Praha — český lekár, prírodovedec, filozof a pedagóg. R. 1839 založil v Prahe všeobecnovzdelávací ústav Budeč na vzdelávanie učiteľov, umelcov, remeselníkov a matiek. Pokračoval v tradícii romanticky chápanej vzdelanosti a názorov J. A. Komenského. Riaditeľ ústavu pre vývinovo oneskorené deti a autor návrhu na reformu školstva z 1848.

AMU → Akadémia múzických umení

andragogika [gr.], pedagogika dospelých — odbor pedagogiky, ktorej predmetom štúdia je vzdelávanie dospelých, jeho podmienky a priebeh, celok formálnych aj neformálnych procesov ako predĺženie alebo doplnenie vzdelávania získaného v škole, získanie novej kvalifikácie a odbornosti. Súčasť permanentného vzdelávania. K jeho formám patria štátne, súkromné a cirkevné školy, odborné školy pre pracujúcich, ľudové univerzity, kurzy, knižnice, rozhlas, televízia, múzeá, domy kultúry, univerzity tretieho veku, záujmové vzdelávanie dospelých a sociálna práca. Vzdelávanie dospelých je založené na princípe dobrovoľnosti.

aprobácia [lat.] — schválenie, povolenie, uznanie, dôkaz;

1. vysvedčenie, listina o dosiahnutom vzdelaní, profesionálnej kvalifikácii ap.; spôsobilosť vyučovať učebné predmety na určitom stupni a druhu školy. Získava sa po absolvovaní štúdia a vykonaní predpísaných skúšok;

2. v cirkevnom práve aprobácia kníh (→ cirkevné schválenie kníh, → cenzúra).

asistent [lat.] —

1. pomocník, odborný pracovník;

2. ped. a) začínajúci učiteľ vysokej školy. Do pedagogickej činnosti je uvádzaný pod vedením starších vysokoškolských učiteľov. Talentovaní absolventi vysokých škôl sa spravidla prijímajú za asistentov na obdobie 3 rokov. Po uplynutí tohto obdobia sa rozhoduje na základe schopností a predpokladov o ich preradení za odborného asistenta; b) asistent učiteľa, aj pedagogický asistent — pedagogický pracovník pomáhajúci žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacím potrebami a nadaným žiakom vo výchovno-vzdelávacom procese. Svojím individuálnym prístupom pomáha týmto žiakom integrovať sa (začleniť sa) do bežnej školy a vzdelávať sa v hlavnom prúde vzdelávacieho procesu. Asistent učiteľa spolupracuje so žiakom priamo na hodine, ďalej s triednym učiteľom, s ostatnými pedagógmi a s rodičmi žiakov. Sprevádza žiaka aj počas voľnočasových aktivít;

3. osobný asistent — osoba poskytujúca pomoc (osobnú asistenciu) dieťaťu alebo dospelému s ťažkým zdravotným postihnutím; podľa zákona o sociálnych službách najmä v oblastiach mobility a orientácie, komunikácie a sebaobslužných úkonov. Nevyžaduje sa od neho pedagogická odbornosť.

atestácia [lat.] —

1. overenie, hodnotenie odbornej spôsobilosti kvalifikovaných osôb, kvalifikačná skúška. Podľa slovenského práva sa atestácii podrobujú napr. vedeckí pracovníci, ktorých zvyšovanie kvalifikácie sa realizuje podľa plánu osobného rozvoja a potvrdzuje sa periodickými atestáciami pred atestačnou komisiou. Lekári a farmaceuti získavajú počas špecializačnej prípravy vedomosti potrebné na výkon kvalifikovanej činnosti v určitom odbore. Po jej skončení vykonajú kvalifikačnú atestáciu pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), ktorý vydáva diplom o špecializácii (I. a II. stupňa a nadstavbová špecializácia);

2. → atest.

bakalár [lat.] —

1. prvý stupeň akademickej hodnosti na stredovekých univerzitách;

2. v súčasnosti absolvent bakalárskeho štúdia na vysokých školách, skratka Bc. (→ akademické tituly).

Bakoš, Ľudovít, 9. 10. 1919 Pukanec, okres Levice – 15. 2. 1974 Bratislava — slovenský pedagóg. R. 1938 – 42 študoval filozofiu a klasickú filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1963 profesor. Po 1945 pôsobil na gymnáziu v Banskej Štiavnici a na Povereníctve školstva a národnej osvety, 1946 – 47 na Filozofickej fakulte UK, 1953 – 59 na Vysokej škole pedagogickej, od 1959 na Filozofickej fakulte UK (1965 – 69 dekan), súčasne 1959 – 72 riaditeľ Ústavu pre učiteľské vzdelávanie UK v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami školstva a pedagogiky, teóriou výchovy a vzdelávaním učiteľov, dielom J. A. Komenského a J. J. Rousseaua, po 1969 otázkami komunistickej výchovy. Autor monografií Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu (1957), Štúrovci a slovenská škola v prvej pol. 19. stor. (1960), mnohých vedeckých štúdií a odborných článkov, spoluautor diel Rozhovory s rodičmi (1964), Teória výchovy (1968), Problémy rodinnej výchovy (1968) a i.

Baláž, Ondrej, 6. 5. 1922 Tôň, okres Komárno – 25. 6. 2016 Rohovce, okres Dunajská Streda — slovenský pedagóg. R. 1959 sa stal riaditeľom Pedagogického inštitútu (resp. od 1964 Pedagogickej fakulty UK) v Trnave (1964 – 66 dekan); 1968 profesor. Od 1973 pôsobil v Ústave experimentálnej pedagogiky SAV (1981 – 87 riaditeľ) v Bratislave; 1975 DrSc.

Zaoberal sa otázkami vzdelávania a spoločenského postavenia učiteľov, poľnohospodárskym školstvom (Príprava kvalifikovaných pracovníkov v poľnohospodárstve, 1963), teóriou a praxou pracovnej výchovy (Pracovná výchova žiakov ZDŠ, 1970), profesijnou orientáciou, ako aj sociálnou pedagogikou (pokladaný za jej zakladateľa na Slovensku). Autor monografie Učiteľ a spoločnosť (1973), spoluautor prác Rozvoj spoločnosti a výchova (1977), Sociálne aspekty výchovy (1981) a Výchova, činnosť, spoločenské prostredie (1983) i množstva vedeckých štúdií a odborných článkov. Člen viacerých vedeckých rád univerzít a redakčných rád časopisov.

Ballauff, Theodor, 14. 1. 1913 Magdeburg – 14. 1. 1995 Mainz — nemecký pedagóg. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, systematickou pedagogikou, pedagogickou antropológiou a filozofiou výchovy, pri ktorej vychádzal z názorov a myšlienkového konceptu M. Heideggera. Podľa Ballauffa je vo výchove dôležitá otvorenosť, úprimnosť bytia (človeka) k svetu a iným ľuďom. Táto otvorenosť však nie je samozrejmá, automatická, je možné osvojiť si ju práve výchovou. Medzi učiteľom a žiakom sa má v racionálnej interaktívnej komunikácii vybudovať neautoritársky (bez vopred určených rolí) symetrický vzťah.

Autor monografií Pedagogika. Dejiny vzdelávania a výchovy I – III (Pädagogik. Eine Geschichte der Bildung und Erziehung I – III, 1969 – 72) a Pedagogika ako náuka o vzdelávaní (Pädagogik als Bildungslehre, 1986).

Banícka a lesnícka akadémia → Banská a lesnícka akadémia

Barth [bart], Paul, 1. 8. 1858 Baruthe – 30. 9. 1922 Lipsko — nemecký filozof a pedagóg, od 1897 profesor na univerzite v Lipsku. Zakladateľ nemeckej sociológie a sociológie výchovy. Pedagogický výskum rozšíril o filozoficko-psychologický, ale najmä o sociologický rozmer. Usiloval sa aj o rozšírenie mravnej výchovy v školách. Podľa Bartha je výchova založená na sociálnom (spoločenskom) princípe podobne ako mravnosť, a vznikla v spoločenskom živote. Bez ľudského spoločenstva by výchova neexistovala, preto spoločnosť musí formovať deti a mládež, ktorých budúce úspechy budú závisieť od vzájomnej interakcie alebo od ich pôsobenia na iných ľudí. Výchova sa tak stáva nástrojom udržania a ďalšieho pokračovania spoločnosti. Barth zostavil nový pedagogický systém, ktorého zásady opísal v rozsiahlom syntetickom diele Základy náuky o výchove a vyučovaní (Elemente der Erziehungs- und Unterrichtslehre, 1906). V práci Dejiny výchovy z pohľadu sociológie a humanitných vied (Die Geschichte der Erziehung in soziologischer und geistesgeschichtlicher Beleuchtung, 1911) uplatnil sociálno-historický prístup k dejinám pedagogiky. Autor kritických dejín teórií o spoločnosti Filozofia dejín ako sociológia (Die Philosophie der Geschichte als Soziologie, 1879) a práce Etické vedenie mládeže – základy systematickej výučby morálky (Ethische Jugendführung - Grundzüge zu einem systematischen Moralunterricht, 1919).

Brezinka, Wolfgang, 9. 6. 1928 Berlín — nemecký pedagóg. Predstaviteľ analytickej pedagogiky, do ktorej aplikoval tézy kritického racionalizmu. Autor spisov z oblasti metateórie výchovy, všeobecnej pedagogiky a filozofie výchovy. Zaoberal sa jazykovou, logickou, empirickou a ideologickou kritikou a analýzou pedagogických pojmov a ich významom pre budovanie pedagogickej teórie, ako aj vzťahom pedagogických cieľov, účelu a dôsledkov vo výchove a vzdelávaní. V poslednom období sa zaoberal problémami tzv. praktickej pedagogiky.

Autor prác Základné pojmy pedagogickej vedy (Grundbegriffe der Erziehungswissenschaft, 1974), Metateória výchovy (Metatheorie der Erziehung, 1978), Viera, morálka a výchova (Glaube, Moral und Erziehung, 1992), Výchova a pedagogika v období kultúrnych zmien (Erziehung und Pädagogik im Kulturwandel, 2003) a i.

Columbia University [kolam- juny-] → Kolumbijská univerzita

cvičná dielňa — dielňa, odborná učebňa, v ktorej prebiehajú praktické cvičenia, resp. praktická časť prípravy žiakov na povolanie pod vedením odborníkov. Zriaďuje sa buď v školách, alebo priamo v prevádzkach výrobných podnikov.

dekan [lat.] —

1. aj okrskový vikár — v katolíckej cirkvi kňaz spravujúci dekanát podľa noriem všeobecného a partikulárneho cirkevného práva. Vymenúva a odvoláva ho diecézny biskup. Dekan je povinný najmä koordinovať pastoračnú činnosť v dekanáte, vizitovať farnosti, dozerať na mravný život a duchovný rast kňazov, na plnenie ich povinností i na správu cirkevného majetku a dbať na dodržiavanie liturgických predpisov pri cirkevných obradoch;

2. kardinál, ktorý je na čele zboru kardinálov;

3. predstaviteľ fakulty vysokej školy, ktorý ju riadi, zastupuje a koná v jej mene. Volí ho akademický senát spomedzi profesorov a docentov fakulty. Za svoju činnosť zodpovedá akademickému senátu fakulty v rozsahu určenom štatútom vysokej školy.

dekanát [lat.] —

1. aj vikariát — v katolíckej cirkvi vymedzený cirkevný územný obvod v diecéze, ktorý tvorí niekoľko susediacich farností spojených do kooperujúceho spoločenstva na podporu pastoračnej práce a koordináciu činnosti. Na jeho čele je dekan;

2. riadiaci úrad fakulty vysokej školy.

detské integračné centrum — špeciálne zariadenie, ktoré formou krátkodobých pobytov, ambulantnej starostlivosti a návštev v rodinách v spolupráci so zdravotníckymi zariadeniami a s orgánmi sociálneho zabezpečenia poskytuje diagnostickú, rehabilitačnú, psychologickú, psychoterapeutickú a špeciálnopedagogickú starostlivosť zdravotne postihnutým deťom najmä v ranom a predškolskom veku, ako aj podporu rodinám s postihnutými deťmi formou dennej starostlivosti v predškolskom zariadení. Niektoré detské integračné centrá boli pretransformované na centrá špeciálnopedagogického poradenstva a prevencie.

detské jasle — zariadenie poskytujúce starostlivosť o deti od šesť mesiacov spravidla do troch rokov veku. Táto starostlivosť o deti je kvalifikovaná ako sociálna služba s cieľom podporiť zladenie rodinného a pracovného života rodičov. Starostlivosť o deti v detských jasliach je zabezpečená odborným kvalifikovaným personálom opatrovateliek, ktoré výchovno-opatrovateľskou činnosťou zaručujú správny duševný a telesný vývoj dieťaťa. Okrem detských jaslí (štátnych i súkromných) podobnú sociálnu službu môžu poskytovať aj detské centrá a rodičia starajúci sa o detskú skupinu za odplatu.

detské opatrovne — zariadenia na výchovu detí predškolského veku (3 – 6 rokov), ktoré začali vznikať na našom území v 1. polovici 19. stor. (1829 v Banskej Bystrici, 1830 v Bratislave, 1832 v Trnave). V roku 1948 boli premenované na materské školy.

detský domov — zariadenie sociálnych služieb poskytujúce nevyhnutnú sociálnu (stravovanie, bývanie, zaopatrenie) starostlivosť a zabezpečujúce výchovnú, ako i ďalšiu starostlivosť (napr. poradenstvo) nahrádzajúcu prirodzené rodinné prostredie deťom od narodenia po dosiahnutie plnoletosti, resp. až po osamostatnenie, najdlhšie do veku 25 rokov.

Do detského domova možno prijať dieťa iba na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej výchovy, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená a výchovné opatrenia neviedli k náprave, ak z iných vážnych príčin nemôžu rodičia výchovu dieťaťa zabezpečiť, ak dieťa nemožno zveriť do výchovy iného občana ako rodiča, do pestúnskej starostlivosti, do výchovy opatrovníka alebo osvojiť ho. Starostlivosť v detskom domove je organizovaná v skupinách (zariadenia internátneho typu), v rodinách (na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti vo vlastnom rodinnom prostredí) a v samostatných skupinách, ktoré poskytujú starostlivosť a výchovu blízku rodinnému prostrediu najmä samostatným stravovaním a hospodárením s vyčleneným rozpočtom a môžu byť zriadené v samostatnom byte alebo v rodinnom dome.

Predchodcami detských domovov boli sirotince, ktoré v roku 1949 prešli pod správu štátu. V roku 1997 boli k detským domovom pričlenené aj dojčenské ústavy, ktoré poskytovali zdravotnú a výchovnú starostlivosť deťom od narodenia do veku 1 roka. Zariadenie poskytujúce starostlivosť deťom s telesným postihnutím, duševnými poruchami alebo s poruchami správania od narodenia do skončenia povinnej školskej dochádzky alebo do ukončenia vzdelania za osobitných podmienok, resp. do ukončenia prípravy na povolanie, najdlhšie do veku 25 rokov, sa nazýva domov sociálnych služieb pre deti.

didaktická technológia — náuka o spôsoboch (prostriedkoch, procese, štruktúre) vedúcich k dosahovaniu cieľov vo vyučovaní, ktorými sa rozvíja aj samoučenie jedinca.

didaktické princípy — zovšeobecnené požiadavky na obsah a proces vyučovania. Ich dodržiavanie ovplyvňuje dosahovanie vzdelávacích cieľov a celkovú efektívnosť výchovno-vzdelávacieho procesu.

didaktické testy — zisťovanie učebných výsledkov pomocou štandardizovaných alebo neštandardizovaných súborov otázok a úloh.

dielňa —

1. priestor na vykonávanie remeselnej alebo priemyselnej výroby. Zariadenie dielne tvoria nástroje, náradie a stroje;

2. jedna z organizačných foriem závodu alebo podniku;

3. umeleckoremeselné prostredie plniace aj funkciu výučby. Inštitúcia umeleckých dielní sa formovala už v staroveku, vrchol dosiahla v stredoveku, keď sa dielne vytvárali v kláštoroch, pri biskupstvách alebo na kráľovských dvoroch a vznikali aj putovné dielne. Špecializovali sa na rozličné umelecké činnosti – od ručného písania, zdobenia a viazania kníh až po realizáciu nástenných malieb. Každú z nich viedol majster, ktorému pomáhali tovariši a učni. Renesancia priniesla postupné strácanie anonymity dielenskej tvorby, prestávalo sa hovoriť o dielni ako celku a vyzdvihoval sa umelecký vklad majstra. Súviselo to so zmenou spoločenského postavenia umelca, ktorý sa v záujme slobodnejšej umeleckej sebarealizácie postupne vymaňoval z pevnej hierarchie dielní, cechov a hút.

V súčasnosti sa pojem dielňa používa v oblasti reštaurovania, konzervácie a úžitkového umenia (v maľbe, sochárstve, architektúre a vo fotografii sa používa pojem ateliér), ako aj na označenie odborných seminárov a diskusií. Zaužívanou praxou je vytváranie dočasných tematických umeleckých – tvorivých dielní (workshop), ktorých účelom je osvojenie si umeleckých techník a postupov, štúdium a prezentácia.

dievčenské školy — výchovno-vzdelávacie inštitúcie pre dievčatá. V období pred koedukáciou chlapci a dievčatá nemali rovnaký prístup k vzdelávaniu a odlišný bol aj obsah a rozsah vzdelávania, napr. po roku 1868 boli ľudové školy pre chlapcov (vyššie) trojročné a pre dievčatá dvojročné a meštianske školy pre chlapcov šesťročné a pre dievčatá štvorročné. Pri dievčenských meštianskych školách sa zriaďovali kurzy ručných prác, vedenia domácnosti a obchodnícke kurzy. Od konca 19. stor. sa zriaďovali vyššie dievčenské školy, rodinné školy a od začiatku 20. stor. gazdinské školy. Prvú vyššiu slovenskú rodinnú školu zriadila Živena v roku 1919 v Martine. Gazdinské školy (prvá na Slovensku bola zriadená vo Veličnej v roku 1920) boli jednoročnými internátnymi školami, ktoré navštevovali najmä dievčatá zo zámožnejších gazdovských rodín. Po roku 1948 boli zrušené, od roku 1990 sa opätovne začali zriaďovať aj dievčenské odborné školy.

diferenciálne skúšky, aj diferenčné skúšky — rozdielové skúšky, ktoré absolvuje študent pri prestupe na iný druh strednej alebo vysokej školy alebo na príbuzný študijný odbor. Predpisuje ich škola, na ktorú študent prestupuje.

diferenčné skúšky → diferenciálne skúšky

diktát [lat.] —

1. autoritatívne vydávanie príkazov, vnútený príkaz;

2. predčítavanie textu, ktorý sa doslovne zapisuje, aj text, ktorý vznikol napísaním predčítaného. V školskej praxi je diktát využívaný ako jedna z foriem pravopisného cvičenia žiakov alebo študentov na overovanie úrovne osvojenia si pravopisu, prípadne cudzojazyčných jazykových kompetencií.

diplomant [gr. > lat.] — študent v poslednom ročníku vysokoškolského vzdelávania druhého stupňa (magisterské, inžinierske, doktorské štúdium) pripravujúci záverečnú písomnú, tzv. diplomovú prácu a chystajúci sa na záverečné skúšky.

dišputa [lat.] — vedecká rozprava, diskusia.

docent [lat.] — vedecko-pedagogický alebo umelecko-pedagogický titul (skratka doc.) udeľovaný učiteľom vysokých škôl na základe habilitácie, ktorej súčasťou je o. i. posúdenie habilitačnej práce a prednesenej habilitačnej prednášky. Titul docent je udeľovaný rektorom univerzity na základe rozhodnutia vedeckej rady.

doktor [lat.] — akademický titul udeľovaný vysokou školou obyčajne po vykonaní štátnej rigoróznej skúšky (→ akademické tituly).