Vyhľadávanie podľa kategórií: pedagogika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 103 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

abiturient

abiturient [lat.] — študent posledného ročníka strednej školy krátko pred maturitnou skúškou a po nej; maturant.

abnormalita

abnormalita [lat.] — nenormálnosť, nepravidelnosť, osobitosť; výraznejšia odchýlka od noriem alebo od pravidiel.

Actors’ Studio

Actors’ Studio [ektrz stjúdiou] — divadelná škola založená 1947 v New Yorku E. Kazanom, Cheryl Crawfordovou (Crawford, *1902, †1986) a Robertom Lewisom (*1909, †1997). Rozvíja metodiku hereckej výchovy odvodenú od systému K. S. Stanislavského, nadväzuje na metódy psychoanalýzy. Vrchol činnosti zaznamenala v 50. rokoch 20. stor., keď jej herecký štýl bol v súlade s vtedajším trendom filmového a dramatického umenia. K jej významným umeleckým osobnostiam patril L. Strasberg.

Aebli, Hans

Aebli [eb-], Hans, 6. 8. 1923 Zürich – 26. 7. 1990 Burgdorf, kantón Bern — švajčiarsky psychológ, žiak J. Piageta. Autor prác z oblasti detskej a vývinovej psychológie (Psychologická didaktika, Psychologische Didaktik, 1951; Základy výučby: všeobecná didaktika na psychologickom základe, Grundlagen des Lehrens: eine allgemeine Didaktik auf psychologischer Grundlage, 1987), v ktorých nadviazal na Piagetovu teóriu kognitívneho vývinu a ktoré výrazne ovplyvnili diskusie o vzdelávaní a didaktike v 70. a 80. rokoch 20. stor. V teórii vyučovania položil základy jednej z koncepcií psychologickej didaktiky (psychodidaktiky), v ktorej kládol dôraz na spojenie pedagogiky s novými poznatkami zo psychológie učenia (kooperatívne vyučovanie, kognitívny vývin detí a mládeže, kognitívna psychológia).

agramatizmus

agramatizmus [gr.], aj dysgramatizmus — porucha reči, neschopnosť tvoriť gramaticky správne tvary, skloňovať, časovať a syntakticky správne skladať slová do viet. Hovoriaci slová síce správne vysloví, ale nesprávne radí. V extrémnych prípadoch agramatizmu sú vety úplne nezrozumiteľné.

Aichhorn, August

Aichhorn, August, 27. 7. 1878 Viedeň – 13. 10. 1949 tamže — rakúsky pedagóg. Bol ovplyvnený názormi S. Freuda a psychoanalýzou, považovaný za zakladateľa psychoanalytickej pedagogiky. Vo Viedni zriaďoval útulky pre opustenú mládež a od 1922 výchovné poradne pre mládež. Usiloval sa o reformu výchovy v nápravných ústavoch (tzv. otvorené ústavy) vytváraním dôvery a hľadaním ciest odstránenia agresivity u chovancov, ktorej príčiny videl v zlej výchove v detstve. Dištancoval sa od represívnych metód, hľadal nové spôsoby odstraňovania dôsledkov opustenosti detí a uplatňoval tzv. psychológiu zmierenia, v rámci ktorej zdôrazňoval potrebu budovania kvalitných medziľudských vzťahov a citovej blízkosti (milovať a byť milovaným). Autor práce Zanedbaná mládež: psychoanalýza v ústavnej výchove (Verwahrloste Jugend: Die Psychonalyse in der Fürsorgeerziehung, 1925).

Akadémia múzických umení

Akadémia múzických umení, AMU — umelecká škola v Prahe založená 1945. Vychováva umelcov a teoretikov umenia v odboroch divadelného (Divadelná fakulta AMU, DAMU), filmového a televízneho (Filmová a televízna fakulta AMU, FAMU), ako aj hudobného a tanečného (Hudobná a tanečná fakulta AMU, HAMU) umenia. Súčasťou AMU sú aj filmové a nahrávacie štúdiá, galéria, Divadlo DISK, Divadlo Inspirace, nakladateľstvo a ubytovacie a účelové zariadenia. Jej absolventmi sú významné osobnosti umeleckého života v Čechách (J. Bělohlávek, M. Forman, V. Chytilová, Jan Hřebejk, *1967; J. Menzel) i na Slovensku (O. Dohnányi, J. Jakubisko, M. Lapšanský, P. Toperczer).

Akadémia umení v Banskej Bystrici

Akadémia umení v Banskej Bystrici — vysoká škola umeleckého zamerania v Banskej Bystrici založená 1997. Poskytuje vysokoškolské vzdelávanie vo všetkých troch stupňoch štúdia v študijných odboroch hudobného, výtvarného, divadelného a filmového umenia a multimédií. Má tri fakulty: Fakultu múzických umení s katedrami kompozície a dirigovania zboru, klávesových nástrojov, orchestrálnych nástrojov, vokálnej interpretácie a teoretických predmetov, Fakultu výtvarných umení s katedrami maľby, sochárstva a priestorovej tvorby, grafiky, intermédií a digitálnych médií a teórie a dejín výtvarného umenia a Fakultu dramatických umení s katedrami herectva, dokumentárnej tvorby, dramaturgie, réžie a teatrológie a filmovej dramaturgie a scenáristiky.

Akadémia výtvarných umení

Akadémia výtvarných umení, čes. Akademie výtvarných umění v Praze, AVU — verejná vysoká umelecká škola v Prahe, najstaršia výtvarná škola v Českej republike. Poskytuje vzdelávanie prevažne formou ateliérovej výučby (2017 mala 20 ateliérov) v magisterských a doktorandských vysokoškolských programoch v oblasti výtvarného umenia (maliarstvo, sochárstvo, grafika), architektúry, nových médií, ako aj reštaurovania výtvarných a architektonických diel a uskutočňuje vedeckú i umeleckú tvorivú činnosť.

AVU nadviazala na činnosť umeleckého učilišťa (kresliarskej akadémie), ktoré 1799 založila Společnost vlasteneckých přátel umění v Prahe (1796). Kresliarska akadémia začala svoju činnosť 1800, čoskoro sa rozšírila o školu krajinomaľby a grafickú dielňu, neskôr sa tam vyučovali aj teoretické predmety a krátko i architektúra. K významným učiteľom patrili J. Mařák, Vojtěch Hynais a V. Brožík, ktorý založil sochársku školu (pod vedením J. V. Myslbeka). Od 1896 bola AVU v správe štátu, 1910 tam bola založená grafická škola M. Švabinského, ktorá 1926 získala štatút vysokej umeleckej školy, 1945 Bohuslav Slánský (*1900, †1980) založil školu reštaurovania maliarskych výtvarných diel. R. 1990 bola AVU zreformovaná, pribudli nové ateliéry (intermediálny a konceptuálny ateliér, ateliéry socha-inštalácia a kresba), škola reštaurovania výtvarných sochárskych diel, škola nových médií (1991) a neskôr ďalšie umelecké ateliéry. Od 1999 pôsobí ako škola univerzitného typu. Do otvorenia VŠVU v Bratislave (1949) študovalo na AVU viac ako 70 slovenských študentov, napr. F. Draškovič, V. Ihriský a Ľ. Ilečko.

Akademia Zamojska

Akademia Zamojska, aj Akademia Zamoyska, lat. Hippaeum Zamoscianum — súkromná vysoká škola humanistického zamerania založená 1595 v Zamośći v Poľsku kancelárom a veľkým korunným hajtmanom Janom Zamojským (aj Zamoysky, *1542, †1605), ktorý bol jej donátorom. Patrila k významným intelektuálnym centrám poľsko-litovskej únie; tretia najvýznamnejšia akadémia po Jagelovskej (1364) a Vilniuskej (1579) univerzite. Mala tri fakulty: filozofickú, lekársku a právnickú, prednášalo sa v latinčine a gréčtine. Spočiatku na nej študovali najmä mladí šľachtici, neskôr aj mešťania. Zatvorená 1784.

akademické tituly

akademické tituly — tituly, ktoré priznávajú vysoké školy absolventom po vykonaní štátnych alebo rigoróznych skúšok podľa zákona. Priznávanie akademických titulov má históriu siahajúcu do stredoveku. Od 13. stor. je najnižší akademický titul bakalár (priznaný prvýkrát na Sorbone). Najvyšší akademický titul priznávaný vtedajšími filozofickými fakultami bol magister, právnické a teologické fakulty udeľovali titul doktor. V priznávaní akademických titulov v súčasnosti sú medzi krajinami značné rozdiely.

Vo Francúzsku je udeľovanie akademických titulov veľmi diferencované. Bakalaureátom (bacalauréat) sa končí stredná škola a umožňuje prístup na vysokú školu, licenciát oprávňuje držiteľov vyučovať, resp. vykonávať advokátske povolanie. Titul magister (maîtrise) sa priznáva po 2. roku štúdia na školách 2. cyklu, napr.: M. S. T. – maîtrise de sciences et technique, M. S. G. – maîtrise de gestion, M. I. A. G. E. – maîtrise de méthodes informatiques appliquées à la gestion des entreprises. Diplom (diplôme) môže byť vysokoškolským vysvedčením, napr. D. E. U. G. – Diplôme d’études universitaires générales, ale i dokladom o absolvovaní neakademických inštitúcií. Pri doktoráte (docteur) sa rozlišuje medzi Doctorat de troisième cycle (vo výskume), Doctorat d’état (najvyšší stupeň) a Doctorat d’université (spravidla sa priznáva zahraničným študentom).

V Nemecku je akademický titul bakalár zriedkavý. Titul magister sa priznáva spravidla po 8-semestrálnom profesijnom štúdiu v odbore spoločenských (M. A. – Magister Artium) a prírodných vied (M. Sc. – Magister Scientiarium). Predovšetkým v prírodovedných a hospodárskych odboroch štúdia na odborných vysokých školách (Fachhochschulen) a odborných akadémiách je profesijné štúdium ukončené udelením diplomu (Dipl. Ing. – diplomovaný inžinier, Dipl. Päd. – diplomovaný pedagóg). Vyšším akademickým stupňom je doktor (napr.: Dr. med. – Doctor medicinae, Dr. phil. – Doctor philosophiae), najvyšším habilitácia.

V Spojenom kráľovstve je najnižší akademický titul (First degree s výnimkou škótskych vysokých škôl) bakalár (Bachelor) priznávaný spravidla po 3- až 4-ročnom štúdiu, napr.: B. A. – Bachelor of Art, B. Sc., B. S. – Bachelor of Science, B. A. (Law) – Bachelor of Arts (Law), B. Litt. – Bachelor of Literature, Bachelor of Letters, B. Phil. – Bachelor of Philosophy. Oxfordská univerzita udeľuje po odovzdaní práce z odboru prírodných vied titul B. Sc. – Bachelor of Science. Titul magister (Master) sa priznáva po ukončení odborného štúdia nasledujúceho po bakalárskom štúdiu (Postgraduate degree) a trvajúcom spravidla 1 – 2 roky: M. A. – Master of Arts, M. Sc., M. S. – Master of Science. Titul M. Sc. udeľovaný Cambridgeskou univerzitou sa priznáva vedeckým pracovníkom. Najvyšší titul je doktor: PhD. – Philosophiae Doctor (v Oxforde D. Ph.), D. Litt. – Doctor of Letters, Doctor of Literature, D. D. – Doctor of Divinity (teológie), D. Sc. – Doctor of Science (vied), LL. D. – Doctor of Laws (právo).

V USA je titul bakalár (Bachelor) najnižší, priznávaný po štvorročnom štúdiu (B. A. – Bachelor of Arts, B. LL. – Bachelor of Laws, B. SC., B. S. – Bachelor of Science ap.). Titul magister (Master) sa získava zvyčajne po ďalšom štúdiu trvajúcom spravidla jeden rok (napr.: M. Sc. – Master of Science, so špecializáciou: M. S. E. – Master of Science in Education, M. S. E. E. – Master of Science in Electrical Engineering, a i.). Najvyšší akademický titul je doktor (napr.: M. Sc. D. – Doctor of Medical Science, LL. D. – Doctor of Laws, Ph. D. – Doctor of Philosophy, a i.).

V Slovenskej republike sa podľa zákona o vysokých školách priznávajú tieto akademické tituly: najnižším je bakalár (Bc.) udeľovaný absolventom prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania (bakalársky študijný program) trvajúceho spravidla 3, najviac však 4 akademické roky (v externej forme najmenej 3 a najviac 5 akademických rokov). V študijnom programe druhého stupňa (magisterský, inžiniersky a doktorský študijný program) sa absolventom štúdia (v dennej forme trvajúceho najmenej 1 a najviac 3 akademické roky a v externej forme najmenej 2 a najviac 4 akademické roky) na univerzitách spoločenskovedného charakteru udeľuje akademický titul magister (Mgr.), absolventom umeleckých odborov magister umenia (Mgr. art.), absolventom lekárskych fakúlt doktor všeobecného lekárstva (MUDr.) a doktor zubného lekárstva (MDDr.), v odbore veterinárnej medicíny doktor veterinárnej medicíny (MVDr.), absolventom inžinierskeho štúdia v technických, pôdohospodárskych a ekonomických odboroch inžinier (Ing.), v odboroch architektúra a urbanizmus inžinier architekt (Ing. arch.). Absolventom študijných odborov, v ktorých sa udeľuje akademický titul magister, sa po vykonaní rigoróznej skúšky priznávajú tieto akademické tituly: v prírodovedných študijných odboroch doktor prírodných vied (RNDr.), vo farmaceutických odboroch doktor farmácie (PharmDr.), v spoločenskovedných a umenovedných odboroch doktor filozofie (PhDr.), v právnických a bezpečnostných odboroch doktor práv (JUDr.), v teologických odboroch doktor teológie (ThDr.) a v učiteľských a telovýchovných študijných odboroch doktor pedagogiky (PaedDr.). Najvyšším, tretím stupňom vysokoškolského vzdelávania je doktorandské štúdium, ktorého absolventom sa udeľuje vedecko-akademická hodnosť philosophiae doctor (PhD.), v umeleckých odboroch artis doctor (ArtD.) a v oblasti katolíckej teológie licenciát teológie (ThLic.).

akademický senát

akademický senát — najvyšší samosprávny orgán fakulty a vysokej školy. Skladá sa z volených zástupcov učiteľov, odborných a vedeckých pracovníkov a študentov. Akademický senát vysokej školy je volený akademickou obcou tak, aby v ňom bola zastúpená každá fakulta rovnakým počtom členov. V súlade so zákonom o vysokých školách rozhoduje o najdôležitejších otázkach života fakulty a vysokej školy.

akademik

akademik [gr.] —

1. stúpenec Platónovej filozofickej školy;

2. člen akadémie ako vedeckej inštitúcie volený z radov vedcov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj vedného odboru;

3. zastarané pomenovanie študenta vysokej školy.

akreditácia

akreditácia [lat. > fr.] — zjednotenie dôvery, poverenie vykonávať určitú činnosť;

1. proces potvrdenia povereného vedúceho diplomatickej misie vysielajúceho štátu ako jeho oficiálneho reprezentanta v prijímajúcom štáte počas prijatia u hlavy prijímajúceho štátu alebo u ministra zahraničných vecí. Vedúci diplomatickej misie (veľvyslanec, vyslanec, príp. chargé d’affaires) začína výkon funkcie odovzdaním poverovacích listín hlave prijímajúceho štátu alebo ministrovi zahraničných vecí na slávnostnej audiencii a od tohto okamihu je vysielajúci štát viazaný jeho výrokmi a konaním;

2. novin. poverenie vyslaného redaktora zastupovaním média na podujatí alebo v určitej krajine. Podľa mediálneho zákona môžu na území Slovenska vyvíjať činnosť pracovníci zahraničných spravodajských agentúr a stáli zahraniční spravodajcovia iba vtedy, ak sú akreditovaní na ministerstve zahraničných vecí. Akreditovaní žurnalisti majú zo zákona právo na pomoc štátnych orgánov potrebnú na riadne vykonávanie ich činnosti. Ak akreditovaný žurnalista poruší zákonom chránené záujmy spoločnosti alebo medzinárodné dohody, môže ministerstvo zahraničných vecí akreditáciu zrušiť. Akreditáciu potrebujú spravidla aj vyslaní korešpondenti odchádzajúci do zahraničia na určité obdobie na významné udalosti (štátne návštevy, konferencie, kongresy, festivaly, medzinárodné športové podujatia a i.); vykonávajú ju u organizátorov podujatia. Akreditáciu môžu vyžadovať aj organizátori domácich podujatí, ak sú obmedzené ich kapacity (napr. z priestorových príčin);

3. ped. overenie spôsobilosti verejnej pedagogickej inštitúcie vykonávať pedagogickú činnosť alebo overenie spôsobilosti právnickej alebo fyzickej osoby organizovať vzdelávanie na základe akreditácie vzdelávacieho programu (→ Akreditačná komisia).

Alberty, Július

Alberty, Július, 19. 8. 1925 Vyšná Pokoradz, dnes súčasť Rimavskej Soboty — slovenský historik a pedagóg. Profesor a prvý dekan Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici (1964 – 73), jeden zo spoluzakladateľov modernej regionálnej historickej vedy na Slovensku. Autor, spoluautor a zostavovateľ viacerých regionálnych monografií a prác (Pohorelské železiarne, 1982; Očová, história a súčasnosť, 1999; Gemer – Malohont a Rimavská Sobota 1848 – 1918, 2008), historickej práce Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry, 3. zv. (spolu s P. Uhorskaiom, 2002), ako aj prác z didaktiky dejepisu (Metodika dějepisu jako učebního předmětu, 1964; Didaktika dejepisu, 1992) a i.

alfabetizácia

alfabetizácia [gr.] — proces zameraný na odstránenie negramotnosti.

alumneum

alumneum [lat.] —

1. výchovný ústav so sociálnym poslaním;

2. ústav priradený spravidla k strednej a vyššej škole, poskytujúci študentom ubytovanie a stravu. Na Slovensku boli známe alumneá pri gymnáziách v Revúcej, Turčianskom sv. Martine a Kláštore pod Znievom, kde chudobní študenti dostávali stravu zadarmo.

Amerling, Karel Slavoj

Amerling, Karel Slavoj, 18. 9. 1807 Klatovy – 2. 11. 1884 Praha — český lekár, prírodovedec, filozof a pedagóg. R. 1839 založil v Prahe všeobecnovzdelávací ústav Budeč na vzdelávanie učiteľov, umelcov, remeselníkov a matiek. Pokračoval v tradícii romanticky chápanej vzdelanosti a názorov J. A. Komenského. Riaditeľ ústavu pre vývinovo oneskorené deti a autor návrhu na reformu školstva z 1848.

andragogika

andragogika [gr.], pedagogika dospelých — odbor pedagogiky, ktorej predmetom štúdia je vzdelávanie dospelých, jeho podmienky a priebeh, celok formálnych aj neformálnych procesov ako predĺženie alebo doplnenie vzdelávania získaného v škole, získanie novej kvalifikácie a odbornosti. Súčasť permanentného vzdelávania. K jeho formám patria štátne, súkromné a cirkevné školy, odborné školy pre pracujúcich, ľudové univerzity, kurzy, knižnice, rozhlas, televízia, múzeá, domy kultúry, univerzity tretieho veku, záujmové vzdelávanie dospelých a sociálna práca. Vzdelávanie dospelých je založené na princípe dobrovoľnosti.

aprobácia

aprobácia [lat.] — schválenie, povolenie, uznanie, dôkaz;

1. vysvedčenie, listina o dosiahnutom vzdelaní, profesionálnej kvalifikácii ap.; spôsobilosť vyučovať učebné predmety na určitom stupni a druhu školy. Získava sa po absolvovaní štúdia a vykonaní predpísaných skúšok;

2. v cirkevnom práve aprobácia kníh (→ cirkevné schválenie kníh, → cenzúra).

asistent

asistent [lat.] —

1. pomocník, odborný pracovník;

2. ped. a) začínajúci učiteľ vysokej školy. Do pedagogickej činnosti je uvádzaný pod vedením starších vysokoškolských učiteľov. Talentovaní absolventi vysokých škôl sa spravidla prijímajú za asistentov na obdobie 3 rokov. Po uplynutí tohto obdobia sa rozhoduje na základe schopností a predpokladov o ich preradení za odborného asistenta; b) asistent učiteľa, aj pedagogický asistent — pedagogický pracovník pomáhajúci žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacím potrebami a nadaným žiakom vo výchovno-vzdelávacom procese. Svojím individuálnym prístupom pomáha týmto žiakom integrovať sa (začleniť sa) do bežnej školy a vzdelávať sa v hlavnom prúde vzdelávacieho procesu. Asistent učiteľa spolupracuje so žiakom priamo na hodine, ďalej s triednym učiteľom, s ostatnými pedagógmi a s rodičmi žiakov. Sprevádza žiaka aj počas voľnočasových aktivít;

3. osobný asistent osoba poskytujúca pomoc (osobnú asistenciu) dieťaťu alebo dospelému s ťažkým zdravotným postihnutím; podľa zákona o sociálnych službách najmä v oblastiach mobility a orientácie, komunikácie a sebaobslužných úkonov. Nevyžaduje sa od neho pedagogická odbornosť.

atestácia

atestácia [lat.] —

1. overenie, hodnotenie odbornej spôsobilosti kvalifikovaných osôb, kvalifikačná skúška. Podľa slovenského práva sa atestácii podrobujú napr. vedeckí pracovníci, ktorých zvyšovanie kvalifikácie sa realizuje podľa plánu osobného rozvoja a potvrdzuje sa periodickými atestáciami pred atestačnou komisiou. Lekári a farmaceuti získavajú počas špecializačnej prípravy vedomosti potrebné na výkon kvalifikovanej činnosti v určitom odbore. Po jej skončení vykonajú kvalifikačnú atestáciu pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), ktorý vydáva diplom o špecializácii (I. a II. stupňa a nadstavbová špecializácia);

2. → atest.

bakalár

bakalár [lat.] —

1. prvý stupeň akademickej hodnosti na stredovekých univerzitách;

2. v súčasnosti absolvent bakalárskeho štúdia na vysokých školách, skratka Bc. (→ akademické tituly).

Bakoš, Ľudovít

Bakoš, Ľudovít, 9. 10. 1919 Pukanec, okres Levice – 15. 2. 1974 Bratislava — slovenský pedagóg. R. 1938 – 42 študoval filozofiu a klasickú filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1963 profesor. Po 1945 pôsobil na gymnáziu v Banskej Štiavnici a na Povereníctve školstva a národnej osvety, 1946 – 47 na Filozofickej fakulte UK, 1953 – 59 na Vysokej škole pedagogickej, od 1959 na Filozofickej fakulte UK (1965 – 69 dekan), súčasne 1959 – 72 riaditeľ Ústavu pre učiteľské vzdelávanie UK v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami školstva a pedagogiky, teóriou výchovy a vzdelávaním učiteľov, dielom J. A. Komenského a J. J. Rousseaua, po 1969 otázkami komunistickej výchovy. Autor monografií Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu (1957), Štúrovci a slovenská škola v prvej pol. 19. stor. (1960), mnohých vedeckých štúdií a odborných článkov, spoluautor diel Rozhovory s rodičmi (1964), Teória výchovy (1968), Problémy rodinnej výchovy (1968) a i.

Baláž, Ondrej

Baláž, Ondrej, 6. 5. 1922 Tôň, okres Komárno – 25. 6. 2016 Rohovce, okres Dunajská Streda — slovenský pedagóg. R. 1959 sa stal riaditeľom Pedagogického inštitútu (resp. od 1964 Pedagogickej fakulty UK) v Trnave (1964 – 66 dekan); 1968 profesor. Od 1973 pôsobil v Ústave experimentálnej pedagogiky SAV (1981 – 87 riaditeľ) v Bratislave; 1975 DrSc.

Zaoberal sa otázkami vzdelávania a spoločenského postavenia učiteľov, poľnohospodárskym školstvom (Príprava kvalifikovaných pracovníkov v poľnohospodárstve, 1963), teóriou a praxou pracovnej výchovy (Pracovná výchova žiakov ZDŠ, 1970), profesijnou orientáciou, ako aj sociálnou pedagogikou (pokladaný za jej zakladateľa na Slovensku). Autor monografie Učiteľ a spoločnosť (1973), spoluautor prác Rozvoj spoločnosti a výchova (1977), Sociálne aspekty výchovy (1981) a Výchova, činnosť, spoločenské prostredie (1983) i množstva vedeckých štúdií a odborných článkov. Člen viacerých vedeckých rád univerzít a redakčných rád časopisov.

Ballauff, Theodor

Ballauff, Theodor, 14. 1. 1913 Magdeburg – 14. 1. 1995 Mainz — nemecký pedagóg. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, systematickou pedagogikou, pedagogickou antropológiou a filozofiou výchovy, pri ktorej vychádzal z názorov a myšlienkového konceptu M. Heideggera. Podľa Ballauffa je vo výchove dôležitá otvorenosť, úprimnosť bytia (človeka) k svetu a iným ľuďom. Táto otvorenosť však nie je samozrejmá, automatická, je možné osvojiť si ju práve výchovou. Medzi učiteľom a žiakom sa má v racionálnej interaktívnej komunikácii vybudovať neautoritársky (bez vopred určených rolí) symetrický vzťah.

Autor monografií Pedagogika. Dejiny vzdelávania a výchovy I – III (Pädagogik. Eine Geschichte der Bildung und Erziehung I – III, 1969 – 72) a Pedagogika ako náuka o vzdelávaní (Pädagogik als Bildungslehre, 1986).

Barth, Paul

Barth [bart], Paul, 1. 8. 1858 Baruthe – 30. 9. 1922 Lipsko — nemecký filozof a pedagóg, od 1897 profesor na univerzite v Lipsku. Zakladateľ nemeckej sociológie a sociológie výchovy. Pedagogický výskum rozšíril o filozoficko-psychologický, ale najmä o sociologický rozmer. Usiloval sa aj o rozšírenie mravnej výchovy v školách. Podľa Bartha je výchova založená na sociálnom (spoločenskom) princípe podobne ako mravnosť, a vznikla v spoločenskom živote. Bez ľudského spoločenstva by výchova neexistovala, preto spoločnosť musí formovať deti a mládež, ktorých budúce úspechy budú závisieť od vzájomnej interakcie alebo od ich pôsobenia na iných ľudí. Výchova sa tak stáva nástrojom udržania a ďalšieho pokračovania spoločnosti. Barth zostavil nový pedagogický systém, ktorého zásady opísal v rozsiahlom syntetickom diele Základy náuky o výchove a vyučovaní (Elemente der Erziehungs- und Unterrichtslehre, 1906). V práci Dejiny výchovy z pohľadu sociológie a humanitných vied (Die Geschichte der Erziehung in soziologischer und geistesgeschichtlicher Beleuchtung, 1911) uplatnil sociálno-historický prístup k dejinám pedagogiky. Autor kritických dejín teórií o spoločnosti Filozofia dejín ako sociológia (Die Philosophie der Geschichte als Soziologie, 1879) a práce Etické vedenie mládeže – základy systematickej výučby morálky (Ethische Jugendführung - Grundzüge zu einem systematischen Moralunterricht, 1919).

Brezinka, Wolfgang

Brezinka, Wolfgang, 9. 6. 1928 Berlín — nemecký pedagóg. Predstaviteľ analytickej pedagogiky, do ktorej aplikoval tézy kritického racionalizmu. Autor spisov z oblasti metateórie výchovy, všeobecnej pedagogiky a filozofie výchovy. Zaoberal sa jazykovou, logickou, empirickou a ideologickou kritikou a analýzou pedagogických pojmov a ich významom pre budovanie pedagogickej teórie, ako aj vzťahom pedagogických cieľov, účelu a dôsledkov vo výchove a vzdelávaní. V poslednom období sa zaoberal problémami tzv. praktickej pedagogiky.

Autor prác Základné pojmy pedagogickej vedy (Grundbegriffe der Erziehungswissenschaft, 1974), Metateória výchovy (Metatheorie der Erziehung, 1978), Viera, morálka a výchova (Glaube, Moral und Erziehung, 1992), Výchova a pedagogika v období kultúrnych zmien (Erziehung und Pädagogik im Kulturwandel, 2003) a i.

cvičná dielňa

cvičná dielňa — dielňa, odborná učebňa, v ktorej prebiehajú praktické cvičenia, resp. praktická časť prípravy žiakov na povolanie pod vedením odborníkov. Zriaďuje sa buď v školách, alebo priamo v prevádzkach výrobných podnikov.

didaktická technológia

didaktická technológia — náuka o spôsoboch (prostriedkoch, procese, štruktúre) vedúcich k dosahovaniu cieľov vo vyučovaní, ktorými sa rozvíja aj samoučenie jedinca.

didaktické princípy

didaktické princípy — zovšeobecnené požiadavky na obsah a proces vyučovania. Ich dodržiavanie ovplyvňuje dosahovanie vzdelávacích cieľov a celkovú efektívnosť výchovno-vzdelávacieho procesu.

didaktické testy

didaktické testy — zisťovanie učebných výsledkov pomocou štandardizovaných alebo neštandardizovaných súborov otázok a úloh.

diferenciálne skúšky

diferenciálne skúšky, aj diferenčné skúšky — rozdielové skúšky, ktoré absolvuje študent pri prestupe na iný druh strednej alebo vysokej školy alebo na príbuzný študijný odbor. Predpisuje ich škola, na ktorú študent prestupuje.

diplomant

diplomant [gr. > lat.] — študent v poslednom ročníku vysokoškolského vzdelávania druhého stupňa (magisterské, inžinierske, doktorské štúdium) pripravujúci záverečnú písomnú, tzv. diplomovú prácu a chystajúci sa na záverečné skúšky.

dišputa

dišputa [lat.] — vedecká rozprava, diskusia.

doktor

doktor [lat.] — akademický titul udeľovaný vysokou školou obyčajne po vykonaní štátnej rigoróznej skúšky (→ akademické tituly).

doktorand

doktorand [lat.] — študent vysokej školy pokračujúci v študijnom programe tretieho stupňa, resp. v doktorandskom študijnom programe (→ doktorandské štúdium).

Dr. h. c.

Dr. h. c., lat. doctor honoris causa — čestný doktor; titul udeľovaný vysokou školou významným osobnostiam.

habilitácia

habilitácia [lat.] — proces (tzv. habilitačné konanie), v rámci ktorého sa na vysokých školách získava vedecko-pedagogický alebo umelecko-pedagogický titul docent; aj dosiahnutie a udelenie tohto titulu. Habilitovať sa môže odborník, ktorý vedecky a pedagogicky pôsobí na vysokej škole a spĺňa kritériá na habilitáciu docentov v jednotlivých študijných odboroch. Vysoká škola, kde sa habilitácie uskutočňujú, musí mať priznané práva na habilitáciu docentov a vymenúvanie profesorov konkrétnych študijných odborov. Právo na habilitáciu docentov a vymenúvanie profesorov udeľuje vysokej škole minister školstva na návrh Akreditačnej komisie, ktorá posudzuje spôsobilosť vysokej školy uskutočňovať habilitačné a vymenúvacie konanie. Habilitácia sa realizuje v zmysle zákona o vysokých školách (2002) a Vyhlášky Ministerstva školstva SR o postupe získavania vedecko-pedagogických alebo umelecko-pedagogických titulov docent a profesor (2005). Okrem formálnych procedúr je hlavnou súčasťou habilitačného konania predloženie a obhájenie habilitačnej práce a prednesenie habilitačnej prednášky. O výsledku habilitačného konania a udelení titulu docent rozhoduje vedecká rada fakulty, na ktorej sa habilitačné konanie uskutočňuje. Dekrét o udelení titulu docent vydáva uchádzačovi rektor príslušnej vysokej školy. Pôvodne (do 1950) sa habilitáciou nadobudlo oprávnenie externe vyučovať na vysokej škole u tých odborníkov, ktorí neboli v pracovnom vzťahu s vysokou školou; takýto odborník sa stal tzv. súkromným docentom. R. 1980 boli habilitácie zrušené a titul docent sa získaval vymenovaním ministrom školstva. Zrušenie habilitácie tak zapríčinilo istú devalváciu dosiahnutia titulu docent, pretože okrem odborných kritérií sa uplatňovali aj ideologické kritériá. Po 1989 sa v súvislosti s reformou vysokoškolského vzdelávania habilitácie znovu obnovili a stali sa všeobecnou podmienkou na získanie príslušného titulu.

Hahn, Kurt

Hahn [hán], Kurt, 5. 6. 1886 Berlín – 14. 12. 1974 Salem — nemecký pedagóg. Od 1917 dôverník a politický poradca princa Maxa Bádenského, 1920 – 33 viedol krajinské učebné centrum na zámku Salem. R. 1933 emigroval, 1934 založil v Gordonstoune pri Elgine v Škótsku britskú salemskú školu (Gordonstoun School), ktorú viedol do 1959. R. 1941 založil v duchu zážitkovej pedagogiky v Aberdovey (Wales) školu Outward Bound Sea School, v rámci ktorej organizoval viactýždňové výcvikové kurzy pre približne 100 mladistvých založené na výchove k sebadôvere, k vlastnej zodpovednosti za spoločenstvo a k efektívnej tímovej spolupráci prostredníctvom telesných cvičení (ľahká atletika, plachtenie, kanoistika, turistika a i.), služby blížnemu (námorné záchranárstvo), projektov (ťažké, ale zvládnuteľné, samostatne naplánované a zrealizované úlohy v remeselno-technickej, resp. umeleckej oblasti) a expedícií (väčšinou viacdňové turistické túry, pri ktorých sa popri športovej aktivite získavajú aj praktické skúsenosti). Podľa tohto modelu vzniklo 1946 medzinárodné hnutie Outward Bound International. R. 1956 založil spolu s manželom britskej kráľovnej Alžbety II., princom Philipom, vojvodom z Edinburghu cenu Duke of Edinburgh Award Scheme, ktorá sa odovzdáva každý rok za sociálne a športové výsledky a má široký medzinárodný ohlas. Autor práce Výchova k zodpovednosti (Erziehung zur Verantwortung, 1958).

Hall, Granville Stanley

Hall [hól], Granville Stanley, 1. 2. 1844 Ashfield, Massachusetts, USA – 24. 4. 1924 Worcester, Massachusetts, USA — americký psychológ. R. 1881 – 88 profesor na univerzite v Baltimore, 1889 – 1920 profesor a prvý rektor Clark University vo Worcestri.

Jeden zo zakladateľov experimentálnej pedagogiky v USA, zdôrazňoval význam riešenia psychologických problémov v pedagogickej praxi (→ pedopsychológia), venoval sa najmä teórii vývinu detí a evolučnej teórii. R. 1883 založil prvé americké psychologické laboratórium v Baltimore, 1887 revue American Journal of Psychology, 1892 bol zvolený za prvého prezidenta Americkej psychologickej asociácie (American Psychological Association). Autor publikácií Čo je v psychike detí pred vstupom do školy (The Contents of Children’s Minds on Entering School, 1883), Dospievanie (Adolescence, 1904), Výchovné problémy (Educational Problems, 1911), Ježiš Kristus vo svetle psychológie (Jesus, the Christ, in the Light of Psychology, 1917), Staroba – posledná etapa života (Senescence, the Last Half of Life, 1922) a Život a vierovyznanie psychológa (Life and Confessions of a Psychologist, 1923).

Harvardova univerzita

Harvardova univerzita, angl. Harvard University — najstaršia americká univerzita patriaca k najprestížnejším univerzitám v USA. Založená 1636 v New Towne (dnešný Cambridge, Massachusetts, súčasť aglomerácie Bostonu) ako college, výučba sa začala v lete 1638 s jedným profesorom a v jednej budove, 1639 nazvaná Harvard College podľa puritánskeho teológa Johna Harvarda (*1607, †1638), ktorý jej daroval svoju knižnicu a polovicu majetku, od 1780 univerzita. Spočiatku bola financovaná cirkvou, 1851 sa od nej odlúčila, v súčasnosti je financovaná z prostriedkov vlastnej nadácie (neštátna univerzita, patriaca k najbohatším v USA). Po získaní prvej univerzitnej budovy (dnes nazývaná Harvard Yard,1637 – 38) sa univerzita rozrástla, boli postavené ďalšie budovy, 1782 bola založená lekárska fakulta, 1811 univerzitná klinika Massachusetts General Hospital (MGH), 1816 Harvard Divinity School, 1817 právnická fakulta, 1870 otvorená univerzitná budova Annanberg Hall, 1915 hlavná budova knižnice Widener Library a i.

Harvardova univerzita poskytuje všetky stupne vysokoškolského vzdelávania okolo 22-tis. študentom z celého sveta na viacerých fakultách: Harvard Faculty of Arts and Sciences (humanitné a prírodné vedy, informatika), Harvard College, Harvard Extension School, Harvard School of Dental Medicine, Harvard Medical School (všeobecná a špeciálna medicína), Harvard Business School (ekonómia, manažment), Graduate School of Design (architektúra, urbanizmus), Harvard Divinity School (teológia, svetové náboženstvá), Harvard Graduate School of Education (výchova, vzdelávanie), Harvard John A. Paulson School of Engineering and Applied Sciences, Harvard Kennedy School (politológia, ekonómia), The Graduate School of Arts and Sciences, Harvard Law School (právo), Radcliffe Institute for Advanced Study (založená 1879 pôvodne pre ženy; zameraná o. i. na rodové štúdiá), Harvard T. H. Chan School of Public Health (verejné zdravotníctvo).

Súčasťou univerzity sú aj viaceré inštitúcie, napr. vydavateľstvo Harvard University Press (založené 1913), viaceré múzeá (Harvard Museum of Natural History založené 1998, obsahuje zbierky z botaniky, zoológie, mineralógie, geológie; Peabody Museum of Archaeology and Ethnology založené 1866, obsahuje zbierky z archeológie, etnológie; Harvard Art Museums, 1895, 1901, 1912; Arnold Arboretum, 1872), astronomické observatórium (Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics), jedna z najväčších a najvýznamnejších univerzitných knižníc na svete Harvardská knižnica, ktorá združuje viac ako 70 vedeckých a i. knižníc a archívov (Harvard College Library, Harvard Law School Library, Biblioteca Berenson, Dumbarton Oaks Research Library, Birkhoff Mathematical Library a i.), Harvardov-Yenchingov inštitút pre výskum Ďalekého východu (založený 1928), viaceré zdravotnícke zariadenia a výskumné inštitúcie a i. Absolventi (i jednotlivé fakulty) Harvardovej univerzity sú úzko spojení s mnohými oblasťami amerického duchovného a politického života, študovali na nej viacerí americkí prezidenti (napr. T. Roosevelt, F. D. Roosevelt a J. F. Kennedy) a iné významné osobnosti. S univerzitou je spojených okolo 48 nositeľov Nobelovej ceny.

Hašková, Alena

Hašková, Alena, 6. 7. 1962 Piešťany — slovenská pedagogička. Od 1985 pôsobí na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre (do 1992 Pedagogická fakulta v Nitre; 1993 – 01 pracovala na Ústave didaktickej technológie, 2001 – 10 na Ústave technológie vzdelávania, od 2010 na Katedre techniky a informačných technológií, súčasne 1997 –99 zástupkyňa riaditeľa UNESCO katedry pre interdisciplinárny výskum v oblasti informačných a vzdelávacích technológií a 2000 – 04 projektová manažérka Inštitútu kvality vzdelávania pre krajiny strednej a východnej Európy; 1999 – 2002 prodekanka); 2006 profesorka.

Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa zameriava na metodologické aspekty vzdelávania, odborovú didaktiku technických predmetov, uplatňovanie informačných technológií vo vzdelávaní, tvorbu vzdelávacích prostredí a ich využívanie na špecifické účely a na optimalizáciu školského manažmentu. Pôsobí ako expertka v rôznych národných aj medzinárodných projektoch zameraných na výskum vzdelávania. Autorka a spoluautorka viacerých monografií a učebníc, napr. Technológia vzdelávania, 2004; Príprava školských manažérov ako kľúčový predpoklad efektívnosti školy, 2008; Zabezpečovanie kvality vysokoškolského vzdelávania v národnom kontexte Slovenskej republiky, 2013; Technika na základných školách - áno alebo nie, 2015; Technické vzdělávání na základních školách v kontextu společenských a technologických změn, 2017; Prírodovedné a technické vzdelávanie: perspektívy, príležitosti a výzvy, Science and Technology Education: Perspectives, Opportunities and Challenges, 2018; Aplikácia metodiky hodnotenia kompetencií učiteľa: prípadové štúdie, 2018.

Hauptschule

Hauptschule [-šu-] — druhý stupeň základnej školy v Nemecku, nižší stupeň sekundárneho vzdelávania poskytujúci všeobecné vzdelanie podľa Medzinárodnej štandardnej klasifikácie vzdelávania (ISCED). Obyčajne zahŕňa 5. – 9. ročník (v niektorých spolkových krajinách sa začína 7. ročníkom a v niektorých s 10-ročnou povinnou školskou dochádzkou sa končí 10. ročníkom). Vo väčšine krajín, kde povinná školská dochádzka trvá 9 rokov, môžu žiaci na získanie ďalšej kvalifikácie navštevovať aj nepovinný 10. ročník na 2. stupni základnej školy (napr. rozšírené ukončenie 2. stupňa základnej školy – Hauptschulauschluss).

Held, Ľubomír

Held, Ľubomír, 2. 11. 1953 Trnava — slovenský pedagóg. R. 1976 – 82 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1983 – 87 v Ústrednom ústave pre vzdelávanie učiteľov v Bratislave, 1987 – 90 vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave, 1990 – 95 na Katedre didaktiky prírodných vied Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, od 1995 vedúci Katedry chémie Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave; 2000 profesor.

Venuje sa otázkam didaktiky chémie, teórii prírodovedného vzdelávania na základnej škole, niektorým všeobecnodidaktickým problémom, ako aj teoretickým a koncepčným otázkam vzdelávania učiteľov. Autor vedeckých a odborných štúdií, ako aj študijných a metodických materiálov pre vzdelávanie učiteľov chémie, autor a spoluautor monografií Psychogenéza žiakovho poznania vo vyučovaní (1995), Vyučovanie chémie a tvorivosť (1996), Výskumne ladená koncepcia prírodovedného vzdelávania (2011), Induktívno-deduktívna dimenzia prírodovedného vzdelávania (2014) a Didaktická rekonštrukcia tém chemického vzdelávania: Látky, ich vlastnosti a zmeny, látkové množstvo (2017).

Hendrich, Josef

Hendrich, Josef, 21. 2. 1888 Moravské Budějovice, okr. Třebíč – 5. 10. 1950 Praha — český pedagóg a komeniológ. Po štúdiu na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe od 1912 pôsobil ako stredoškolský učiteľ. R. 1921 pôsobil v Pedagogickom ústave J. A. Komenského, kde spracúval anketu o reforme stredného školstva, 1924 – 28 na Karlovej univerzite v Prahe, 1928 – 37 na Filozofickej fakulte (1935/36 dekan fakulty) UK v Bratislave. Jeho zásluhou bola 1930 v Bratislave zriadená Štátna pedagogická akadémia (1930 – 37 jej riaditeľ). R. 1937 sa vrátil na KU v Prahe, kde viedol Pedagogický seminár, súčasne počas 2. svetovej vojny riadil Státní pedagogickú akadémiu, redakciu Věstníka pedagogického a Masarykův lidovýchovní ústav. Po 2. svetovej vojne sa vrátil na KU v Prahe, bol však obvinený z kolaborácie (1947 rehabilitovaný). Zaoberal sa najmä osobnosťou a dielom J. A. Komenského (Jana Amose Komenského spisy vševědné, všeosvětové a všenápravné, 1924; J. A. Komenský, 1946), dokončil a doplnil dielo českého literárneho historika Jana Václava Nováka (*1853, †1920) J. A. Komenský. Jeho život a spisy (1920 – 32). Vo vtedajšom zápase o empirický alebo filozofický postup v pedagogike napísal polemickú štúdiu Filosofické proudy v současné pedagogice (1926), v ktorej nesúhlasil s empiricko-prírodovednou koncepciou Václava Příhodu a prikláňal sa k idealistickým až spiritualistickým východiskám pedagogiky. Autor prác Pedagogický systém a školská reforma Giovanniho Gentile (1925), Úvod do obecné pedagogiky (1935), Ako sa kedysi na Slovensku študovalo (1937), Úvod do akademického studia (1947) a i.

Herbart, Johann Friedrich

Herbart, Johann Friedrich, 4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Göttingen — nemecký filozof a pedagóg. R. 1797 – 1800 súkromný vychovávateľ v Berne, kde sa zoznámil s J. H. Pestalozzim, ktorý ovplyvnil jeho pedagogické myslenie. Od 1805 profesor filozofie na univerzite v Göttingene, od 1809 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1833 sa vrátil do Göttingenu.

Počas pôsobenia v Königsbergu založil pedagogický seminár s pokusnou školou a internátom, kde žil so svojimi chovancami a v praxi overoval svoje pedagogické teórie. Nadviazal na Kantovu filozofiu a psychológiu a systém pedagogiky ako vedy založil na základoch týchto vied. Zastával názor, že duša a jej predstavy patria do sveta tzv. reálov, tie neustále menia svoje vzájomné vzťahy, ktoré je možné skúmať. Svoje pedagogické názory budoval na psychologickom (→ asocianizmus) a etickom základe. Z etiky odvodil najvyšší cieľ výchovy – cnosť, ku ktorej sa človek približuje osvojením si mravných (praktických) ideí: idey vnútornej slobody, dokonalosti, žičlivosti (lásky), práva a spravodlivosti (odplaty). Z psychológie čerpal pri formulácii vyučovacích metód, ktoré rozdelil do troch kategórií: vláda (Regierung; kým sa dieťa vychováva, treba ho aj ovládať, t. j. musí byť podriadené určitému vonkajšiemu nátlaku), vyučovanie (Unterricht; prostriedok mravnej výchovy) a výchova (Zucht; cieľ výchovy). Za hlavné prostriedky vlády považoval autoritu a lásku, ktoré sa v určitých situáciách musia prejavovať aj prísnosťou, vyučovanie sa má zameriavať na budúcnosť a aby sa dosiahli primerané výsledky, musí byť výchovné. Podľa Herbarta má proces vyučovania štyri formálne stupne: jasnosť (Klarheit) – pokojné vhĺbenie sa, keď dochádza k jasnému chápaniu jednotlivostí; asociácia (Assoziation) pokročilé vhĺbenie sa, spájanie nových predstáv s predstavami získanými skôr; systém (System) – pokojné ujasnenie, jednotlivý objekt sa včlení do celku, kde dostáva určité miesto a hodnotu; metóda (Methode) – pokročilé ujasnenie, od systematického prehľadu sa pristúpi k precvičovaniu a aplikácii. Tieto formálne stupne prepracovali Herbartovi nasledovníci a stali sa záväznou schémou pri vyučovaní všetkých predmetov, pričom sa mechanicky uplatňovali na každej hodine (→ herbartizmus). Autor diel Všeobecná pedagogika odvodená z cieľov výchovy (Allgemeine Pädagogik aus dem Zweck der Erziehung abgeleitet, 1806), Psychológia ako veda (Psychologie als Wissenschaft, 1824 – 25) a viacerých ďalších.