Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Francúzsko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 78 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Akvitánia

Akvitánia, fr. Aquitaine — historické územie v juhozáp. Francúzsku pri Biskajskom zálive, do 2016 jeden z metropolitných regiónov zahŕňajúci 5 departementov: Dordogne, Gironde, Landes, Lot-et-Garonne, Pyrénées-Atlantiques; 41-tis. km2, 3,286 mil. obyvateľov (2012; v juž. časti menšina Baskov). Dnes súčasť metropolitného regiónu Nová Akvitánia. Strediskom Akvitánie je Bordeaux, ďalšie významné mestá sú Bayonne a Pau. Akvitánia zaberá záp. časť Akvitánskej panvy, krajinu Landes a sev. časť Pyrenejí. Rieky Garonne a Dordogne estuárom ústia do Biskajského zálivu. Mierne oceánske podnebie. Územie Landes je pokryté borovicovými a borovicovo-dubovými lesmi. Poľnohospodársky región; jedna z hlavných oblastí pestovania viniča (okolie Bordeaux), tabaku, ako aj pšenice, kukurice a slnečnice; sady, najmä slivkové; chov dobytka a hydiny (husí). Ťažba a spracovanie zemného plynu (Lacq), rafinérie (importovaná ropa), rafinácia sírovodíka (Lacq), lodenice (Bordeaux), drevársky a spotrebný priemysel. V Blayais jadrová elektráreň. Turistika (o. i. slané kúpele Biarritz). Diaľnice, železnice (Paríž – Bordeaux – Španielsko; Bordeaux – Marseille), potrubná doprava (plynovod z Lacqu do Paríža), námorný prístav v Bordeaux, letiská v Bordeaux a Bayonne.

Najstaršími známymi obyvateľmi Akvitánie boli kmene Iberov (podľa jedného z nich, Aquitáncov, aj nazvané). V 6. a 5. stor. pred n. l. sa tam usádzali Kelti. R. 56 pred n. l. pripojil Caesar Akvitániu k Rímu, za cisára Augusta tam bola vytvorená provincia Gallia Aquitania (zaberala tretinu územia celej Galie). Vo 4. stor. bola rozdelená na tri provincie (Aquitania Prima, Aquitania Secunda a Aquitania Tertia, resp Novempopulania, neskoršie Gaskonsko). Od zač. 5. stor. sa rozvíjala v rámci Vizigótskej ríše, neskôr ju dobyl Chlodovik I. a pripojil k Franskej ríši. V 7. stor. povýšená na vojvodstvo, dlhodobo najmocnejšie v ríši (zaberalo jej štvrtinu). Karol Veľký ju 781 povýšil na kráľovstvo, na čele ktorého stál Ľudovít I. Pobožný. Po rozdelení Franskej ríše 843 sa Akvitánia opäť ako suverénne vojvodstvo stala súčasťou Západofranskej ríše. Od 10. stor. titul vojvodov vlastnil rod de Poitou a po sobáši ich dedičky Eleonóry Akvitánskej s budúcim anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom (1152) tvorila Akvitánia súčasť jeho dŕžav vo Francúzsku (→ Angevinská ríša). Od konca 12. stor. boli Angličania postupne z jednotlivých miest vytláčaní (najmä vďaka vojenským aktivitám francúzskych kráľov Filipa II. Augusta a Ľudovíta IX. Sv.) a počas storočnej vojny (1337 – 1453) stratilo Anglicko aj zvyšné územia. Najdlhšie boli v ich držbe Bordeaux a juhozápadná časť Gaskonska, ktoré k Francúzsku pripojil až Karol VII. (1451). Názov Akvitánia sa odvtedy používal len v spojení s historickou provinciou alebo vo všeobecnom označení juhozápadného Francúzska. Tomuto chápaniu zodpovedal aj územný rozsah bývalého administratívneho regiónu Akvitánia.

Alençon

Alençon [alanson], Alangssong, lat. Alentio — historické územie v sev. Francúzsku nazvané podľa rovnomenného mesta (hradu) v Normandii. R. 1048 sa dostalo do držby normanského vojvodu Viliama I. Dobyvateľa, od 1094 patrilo grófskemu rodu Montgomeryovcov, 1217 ho odkúpil francúzsky kráľ Filip II. August. Prvým menovaným grófom z Alençonu bol Pierre, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého. Po jeho smrti pripadol Alençon rodu z Valois a udeľoval sa do léna mladším kráľovským synom. R. 1322 Karol z Valois (†1346) povýšil mesto s okolím na dedičné grófstvo a 1414 získal Jean, gróf z Alençonu, vojvodský titul. V priebehu storočnej vojny sa v držbe vojvodstva vystriedali niekoľkokrát Francúzi a Angličania. Po smrti Karola z Alençonu, ktorý mal len dcéry, pripadlo územie francúzskej korune a nakrátko ho získal František z Valois (mladší brat francúzskeho kráľa Karola IX.), ktorý sa stal i vojvodom z Anjou. Po jeho smrti (1584) pripadlo územie späť korune a titul vojvodov z Alençonu používali viacerí synovia francúzskych kráľov.

Allemane, Jean

Allemane [alman], Jean, 25. 8. 1843 Sauveterre-de-Comminges – 6. 6. 1935 Herblay — francúzsky socialista, účastník Parížskej komúny 1871. R. 1882 sa pridal k posibilistom, od ktorých sa 1890 so svojou skupinou (allemanisti) odštiepil (skupina sa postupne pretvárala na revolučnú socialistickú robotnícku stranu).

Alsasko

Alsasko, fr. Alsace, nem. Elsass, lat. Alisatia — historické územie vo vých. Francúzsku pri hraniciach s Nemeckom a Švajčiarskom zväčša v Hornorýnskej nížine medzi Vogézami a Rýnom; 8 280 km2, 1,860 mil. obyvateľov (2012), strediskom je Štrasburg. Do 2016 jeden z administratívnych regiónov zahŕňajúci departementy Bas-Rhin a Haut-Rhin. Dnes súčasť metropolitného regiónu Grand Est. Vysoko rozvinutá priemyselno-poľnohospodárska krajina, ktorá sa vyvinula vďaka vynikajúcej dopravnej polohe (splavný Rýn, európske spojenie západ – východ, diaľničné spojenie, ropovod zo Stredomoria). Priemysel ťažobný (ťažba draselných solí), energetický (hydroelektrárne na Rýne), strojársky (výroba textilných strojov), automobilový, elektrotechnický, textilný, chemický, potravinársky, drevársky. Pestovanie obilnín, tabaku, cukrovej repy, viniča (známe značkové vína); sady, lúky, pasienky; chov dobytka, ošípaných, hydiny. Hustá dopravná sieť. Prístav v Štrasburgu na Rýne patrí k najväčším vo Francúzsku. Rozvinutá turistika (minerálne pramene, staré zámky).

Alsasko bolo pôvodne súčasťou kmeňového vojvodstva Alamanov podriadených na prelome 5. a 6. stor. Franskej ríši. R. 870 Meersenskou zmluvou pripadlo Východofranskej (od 10. stor. Rímsko-nemeckej) ríši. V 10. – 1. pol. 13. stor. bolo majetkom Štaufovcov; ich panovanie je obdobím ekonomického rozkvetu. Rozhodujúci vplyv postupne získalo 10 miest, ktoré 1354 uzavreli spolok. V juž. Alsasku zastávali od 12. stor. markgrófsku hodnosť Habsburgovci, v 15. stor. sa ho pokúsil ovládnuť burgundský vojvoda Karol Smelý. Od 1493 rozvoj hnutia Bundschuh, 1525 povstanie v období nemeckej sedliackej vojny. V 16. stor. rozmach reformácie; Vestfálskym mierom 1648 pripadla habsburská časť Alsaska Francúzsku, ostatná časť od 1681 Ľudovítovi XIV. Po prusko-francúzskej vojne bolo Alsasko 1871 pripojené k Nemecku, 1918 obsadené francúzskym vojskom, počas 2. svet. vojny okupované Nemeckom, 1944 – 45 oslobodené a vrátené Francúzsku.

Amiens

Amiens [amjen] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France na rieke Somme, administratívne stredisko departementu Somme; 133-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, strojársky, potravinársky, kožiarsky, chemický (výroba pracích prostriedkov), nábytkársky. Dopravná križovatka, cestné a železničné spojenie s Parížom a Lyonom.

Pôvodne keltské mesto Samarobriva, v rímskom období nazývané Ambianum. Od 9. stor. stredisko grófstva Amiens pripojeného 1190 ku kráľovskej doméne. Biskupstvo doložené 511, jeho presné hranice stanovené 1308. R. 1117 dostalo Amiens mestské práva, od 13. stor. jedno z najväčších francúzskych miest (okolo 20 tisíc obyvateľov) s významnou textilnou výrobou (od 11. stor.) a jedno z najbohatších miest v záp. Európe. V 13. – 15. stor. tam sídlili významné iluminátorské dielne, v 16. a najmä 17. stor. významné centrum produkcie gobelínov. R. 1435 – 63 a 1468 – 77 ovládané burgundskými vojvodami, 1597 okupované Španielmi. R. 1802 tam bol uzavretý Amienský mier. Počas 1. svet. vojny bolo mesto ohrozené nemeckou ofenzívou (1918), ktorá sa usilovala oddeliť francúzske a britské vojská na Somme.

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Notre-Dame (Katedrálna bazilika Panny Márie z Amiens, francúzsky Basilique Cathédrale Notre-Dame d'Amiens), najväčšia katedrála vrcholnej gotiky a zároveň jeden z najväčších kostolov vo Francúzsku, 1981 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vybudovaná po požiari 1218 v dvoch hlavných stavebných kampaniach medzi 1220 – okolo 1270 (alebo 1269) na mieste staršieho biskupského sídla, katedrály (okolo 850) a neďaleko sa nachádzajúceho Kostola sv. Firmina (okolo 850; sv. Firmin, †okolo 303, ranokresťanský mučeník a legendárny prvý biskup Amiensu). Od konca 13. stor. a v 14. stor. boli vybudované viaceré bočné kaplnky, od 1336 veže záp. fasády (ukončené 1403), koncom 15. – zač. 16. stor. doplnený oporný systém chóru, 1528 (alebo 1529 – 1533) nová vežička (sanktusník) nad krížením, počas francúzskej revolúcie i v oboch svetových vojnách bola katedrála len málo poškodená, reštaurovaná od 1820, 1849 – 74 E. E. Violletom-le-Ducom, západná fasáda reštaurovaná v 90. rokoch 20. stor, kedy bola objavená aj jej pôvodná farebná výzdoba. Známe sú mená jej architektov, ktoré boli zapísané do labyrintu osadeného 1288 do dlážky katedrály (labyrint bol zničený v 18. stor. a rekonštruovaný 1894 – 97). Boli to Robert de Luzarches (*okolo 1160, †1228), Thomas de Cormont (pôsobil okolo 1235 – 50, katedrálnu hutu viedol od okolo 1235) a jeho syn Regnault de Cormont (pôsobil okolo 1241 – 88). Katedrála pozostáva z trojlodia na záp. fasáde s dvojicou veží, trojloďového transeptu a z chóru s ochodzou a vencom 7 polygonálnych radiálne usporiadaných kaplniek, pričom stredná kaplnka je predĺžená. Stena hlavnej lode je trojdielna (vysoká arkáda, presvetlené trifórium a bazilikálne okná). Výnimočne sa zachovala aj pôvodná bohatá sochárska výzdoba vysokej umeleckej úrovne, ktorá sa sústreďuje na trojici portálov záp. fasády (stredný portál s Posledným súdom) a na portále na juž. fasáde transeptu (socha Panny Márie s dieťaťom známa ako Vierge Dorée z okolo 1260). Sochárska výzdoba, v ktorej sa prejavilo viacero súdobých štýlových prúdov, vznikla z väčšej časti v 1. pol. 13. stor. Čiastočne sa zachovala aj pôvodná polychrómia sôch, pôvodné vitráže z 13. stor. a bohatá výzdoba interiéru (drevené rezbársky bohato zdobené stallá z 1508 – 19, viaceré náhrobky z 13. stor., na chórových prepážkach sochárske cykly zobrazujúce výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa a sv. Firmina z 15. – 16. stor., organ z 1549 a barokový mobiliár zo 17. – 18. stor.). Ďalšie pamiatky: biskupský palác (17. stor.), kostoly Saint-Germain-l’Écossais a Saint-Leu (15. stor.), zvonica (beffroi, 15. – 18. stor.), niekoľko stredovekých meštianskych domov, viackrát prestavaná radnica zo 17. stor., divadlo s fasádou v slohu Ľudovíta XVI., regionálne múzeum Musée de Picardie (1855 – 67), cirkus J. Verna (1889), významná pamiatka modernej architektúry obytný dom Tour Perret (A. Perret, 1949 – 52), múzeum J. Verna, ktorý žil v Amiense a i. Mesto bolo počas 1. a 2. svet. vojny značne poškodené, jeho historické jadro je zväčša rekonštrukciou z obdobia po 1945. Univerzita (založená 1965). Stredisko turistiky.

Anjou

Anjou [-žu] — historická krajina v záp. Francúzsku na nížinatom území dolného toku Loiry. Najvýznamnejšie mesto Angers. Mierne vlhké prímorské podnebie. Úrodná poľnohospodárska oblasť, pestovanie pšenice, jačmeňa, raže, ovsa, ovocia, viniča; chov dobytka, ošípaných. Priemysel strojársky, drevársky, potravinársky.

Pôvodne osídlené keltským kmeňom Andekavov, od ktorého krajina získala názov (latinsky Andegavum). V období Franskej ríše tvorila súčasť Neustrie. Jadrom územia sa stal Angers, grófstvo udelené v 9. stor. Kapetovcom. Grófi z Anjou si čoskoro vydobyli nezávislosť od francúzskeho panovníka a na konci 9. stor. opanovali dočasne i Touraine a Maine. Vládnuci rod vystriedali vicegrófi, z nich sa v 2. polovici 10. a na začiatku 11. stor. presadila dynastia Fulkovcov (Fulko I. – III.; → Fulko III. Nerra), ktorí obsadili sev. časť Akvitánie sev. od Poitiers, Touraine (i s centrom kraja Tours) a Maine. Grófstvo Anjou bolo 1060 spojené s vojvodstvom Normandia a 1129 ho získal Godfried I. (Geoffroy) Plantagenet, ktorý prevzal i titul grófa z Anjou. Jeho syn Henri sa 1154 stal anglickým kráľom (ako Henrich II. Plantagenet) a územie Anjou bolo začlenené do anglických dŕžav na kontinente (→ Angevinská ríša). R. 1204 ho dobyl francúzsky kráľ Filip II. August a pripojil k svojim kráľovským dŕžavám. R. 1356 bolo územie povýšené na vojvodstvo, do 1480 slobodné. Rod Anjou zároveň vládol v ďalších krajinách Európy, a to v Uhorsku, Poľsku i v Taliansku (Neapolsko, Sicília). Od 1481 (po vymretí vojvodov z Anjou) išlo len o čestný titul udeľovaný vo francúzskej kráľovskej rodine.

Anna Bretónska

Anna Bretónska, Anne de Bretagne, 25. 1. 1477 Nantes – 9. 1. 1514 Blois — bretónska vojvodkyňa a francúzska kráľovná. R. 1486 ju vyhlásili stavy Bretónska za dedičku krajiny, počas vojny s Francúzskom (1489 – 91) uzavrela 1490 v zastúpení sobáš s ovdoveným Maximiliánom Habsburským (neskorší Maximilián I.), po dobytí Bretónska Francúzmi bol sobáš zrušený a Anna Bretónska sa vydala za Karola VIII. Po jeho smrti sa 1499 vydala za ďalšieho francúzskeho kráľa, Ľudovíta XII. Svadobnými zmluvami bola zaručená samostatnosť Bretónska pri súčasnom uznaní francúzskej suverenity (personálna únia). Jej dcéra Claudia (*1499, †1524) sa vydala za francúzskeho kráľa Františka I. a od 1532 sa Bretónsko stalo so súhlasom bretónskych stavov súčasťou Francúzska (trvalá únia).

Anna Rakúska

Anna Rakúska, Anne d’Autriche, 22. 9. 1601 Valladolid – 20. 11. 1666 Paríž — francúzska kráľovná, najstaršia dcéra španielskeho kráľa Filipa III., manželka Ľudovíta XIII., matka Ľudovíta XIV. Po smrti manžela 1643 – 61 regentka neplnoletého Ľudovíta XIV., v skutočnosti však vládol ňou vymenovaný prvý minister kardinál Mazarin. Proti jeho vláde sa vzbúrila časť francúzskej šľachty a meštianstva (→ Fronda). Po Mazarinovej smrti (1661) sa Anna Rakúska vzdala vlády.

Anton Bourbonský

Anton Bourbonský [bur-], 22. 4. 1518 zámok La Fère-en-Tardenois, departement Aisne – 17. 11. 1562 Les Andelys (pri Rouene) — vojvoda z Vendôme a Beaumontu; po svadbe s Janou d’Albret (Jana III. d’Albret; 1548) kráľ navarrský od 1555 a vojvoda d’Albret od 1556. Ich syn, neskorší kráľ Henrich IV., sa stal zakladateľom kráľovskej dynastie Bourbonovcov vo Francúzsku. Anton Bourbonský bol spočiatku vodcom hugenotov, 1561 prešiel na katolícku stranu a počas prvej hugenotskej vojny bol veliteľom katolíckej armády; padol pri obliehaní Rouenu.

d’ Argenson, Marc Pierre

d’Argenson [-žan-], Marc Pierre, gróf, 16. 8. 1696 – 22. 8. 1764 Paríž — francúzsky politik, generálporučík polície (1720 – 24), člen Štátnej rady (1724), hlavný správca Paríža (1740), štátny sekretár pre vojnu (1743). Zreformoval armádu a založil vojenskú školu v Paríži (1751). Na podnet markízy de Pompadour bol zo služieb prepustený (1757). Priatelil sa s Voltairom; patrón encyklopedistov.

Armagnac

Armagnac [-ňak] — historické územie v juhozáp. Francúzsku v juž. časti Akvitánskej panvy sev. od Pyrenejí. Zvlnené pahorkovité územie. Pestovanie viniča hroznorodého a obilia. Chov hydiny.

Od 10. stor. tam existovalo grófstvo podriadené Gaskonsku. Asi od pol. 12. do pol. 13. stor. patrilo spolu s Akvitániou a ďalšími dŕžavami anglickým kráľom z dynastie Plantagenetovcov a počas storočnej vojny sa v jeho držbe niekoľkokrát vystriedali Angličania s Francúzmi. Po skončení storočnej vojny 1453 bolo územie obsadené francúzskym kráľom Karolom VII. R. 1525 ho František I. venoval vojvodom d’Albret, 1580 územie získal ich dedič Henrich III. Navarrský, ktorý ho už ako francúzsky kráľ Henrich IV. (od 1589) definitívne pripojil 1607 k doméne francúzskych kráľov.

Armorika

Armorika, lat. Armorica, Aremorica — historické územie medzi riekami Seina a Loira v oblasti dnešného Bretónska a časti Normandie vo Francúzsku. V staroveku osídlené keltským obyvateľstvom, súčasť rímskej provincie Galia. Od 5. stor. obsadzované novým keltským obyvateľstvom z Británie, ktoré utekalo pred Anglosasmi. Po 516 sa začal používať súčasný názov Bretónsko (Bretagne) pochádzajúci z označenia Armoriky ako Malej Británie (Britannia minor, na rozdiel od Británie – Britannia maior).

Artois

Artois [-toa], lat. Artesia — historické územie na severozápade Francúzska. Tiahne sa od pobrežia Lamanšského prielivu od miest Calais a Boulogne-sur-Mer smerom do vnútrozemia. Zvlnený povrch s úrodnými pôdami, na ktorých sa pestujú cukrová repa a obilniny. Priemysel strojársky, textilný a potravinársky (Boulogne-sur-Mer a Calais). Najväčšie mesto Arras.

Pôvodne osídlené keltskými Belgmi a Atrebátmi, 51 pred n. l. ju dobyl G. I. Caesar a pripojil ku Galii. Od 5. stor. tvorila súčasť Franskej ríše. V 2. pol. 9. stor. bolo územie pripojené k Flámsku. R. 1180 – 1384 patrilo Francúzsku, v rámci neho bolo 1237 povýšené na grófstvo. Potom sa sobášom spojilo s Burgundským vojvodstvom, po porážke Karola Smelého a jeho smrti (1477) sa dedičkou panstva stala jeho jediná dcéra Mária Burgundská (*1457, †1482), po ktorej sobáši s Maximiliánom Habsburským (neskorší Maximilián I.) územie pripadlo Habsburgovcom. K Francúzsku bolo grófstvo definitívne pripojené za Ľudovíta XIV. Pyrenejským mierom 1659. Titul grófov z Artois potom používali príslušníci vládnucej dynastie, k najznámejším patril Karol (neskorší Karol X.), brat Ľudovíta XVI. Dnes je územie Artois súčasťou regiónu Nord-Pas-de-Calais-Pikardia.

Avignon

Avignon [-ňon] — mesto v južnom Francúzsku v metropolitnom regióne Provence-Alpes-Côte d’Azur na úpätí vápencovej vyvýšeniny južne od sútoku Durance a Rhôny, administratívne stredisko departementu Vaucluse; 92-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko (obchod s ovocím, so zeleninou a s vínom). Priemysel papiernický, textilný, potravinársky, energetický. Dopravná križovatka, riečny prístav. Rozvinutý cestovný ruch. Múzeum Calvet so zbierkami obrazov, antických predmetov a prác umeleckých kováčov. V meste sa každoročne koná letný divadelný festival (Festival d’Avignon; založený 1947 režisérom J. Vilarom). Asi 25 km severozápadne od mesta sa na brehu Rhôny nachádza obrovský jadrový komplex Marcoule (v prevádzke od 1956).

Mesto vzniklo ako obchodná osada v doline Rhôny na jej východnom brehu na skale nazývanej Rocher-des-Doms. Najstaršie osídlenie je archeologicky doložené z obdobia okolo 4000 pred n. l. V staroveku tu bolo fenické, grécke a keltské osídlenie, 49 pred n. l. rímske mesto Avenio. Od 5. stor. historicky doložené biskupstvo, 1475 – 1801 a od 1822 arcibiskupstvo. V ranom stredoveku bolo mesto obsadené Burgundmi, Východnými Gótmi a Frankmi, v 8. stor. sa muselo brániť pred Arabmi, 879 pripadlo Burgundsku a v 11. stor. Rímsko-nemeckej ríši. V 12. stor. to bolo významné obchodné centrum. V albigénskych vojnách 1209 – 29 stálo na strane albigéncov, 1226 sa po dlhom obliehaní vzdalo Ľudovítovi VIII., boli zbúrané mestské hradby a postupne stratilo samostatnosť, 1290 pripojené k Provensalsku, 1348 predané pápežovi Klementovi VI. V období 1309 – 76 bolo sídlom pápežov (Klement V., Ján XXII., Benedikt XII., Klement VI., Inocent VI., Urban V., Gregor XI.) a 1378 – 1403 protipápežov (Klement VII., Benedikt XIII.). V tomto období sa stalo významným kultúrnym centrom (→ avignonská škola) a jedným z najbohatších miest Európy, 1303 – 1791 tam pôsobila významná univerzita. Súčasťou pápežských majetkov bolo mesto až do roku 1791, keď bolo pripojené k Francúzsku.

[IMG-2]

Centrum mesta si zachovalo stredoveký charakter s množstvom pôvodných stredovekých sakrálnych i profánnych stavieb a s hradbami s viacerými baštami (prvé hradby vybudovali Rimania, v 12. – 13. stor. vznikli nové hradby, ktoré dal v 1. polovici 14. stor. pápež Inocent VI. prestavať a rozšíriť). Centrum mesta bolo 1995 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najvýznamnejšou pamiatkou je Pápežský palác (fr. Palais des Papes), rezidencia pápežov vybudovaná na skale Rocher-des-Doms a jedna z najrozsiahlejších stredovekých hradných stavieb v Európe. Bol vybudovaný v neskorogotickom štýle vo dvoch stavebných fázach na mieste staršieho arcibiskupského paláca z 13. stor. Skladá sa z dvoch prepojených častí, Starého paláca (fr. Palais-Vieux) a Nového paláca (fr. Palais-Nouveau aj Palais Neuf). Starý palác začal budovať pápež Benedikt XII. (1335 – 39, výzdoba ukončená 1341) a stavbu viedol staviteľ a architekt Pierre Poisson (aj Peysson) z Mirepoix (†1338). Svojou architektonickou štruktúrou pripomína opevnený kláštor (Benedikt XII. bol cisterciánsky mních). Tvoria ho budovy usporiadané okolo vnútorného nádvoria s otvorenými lodžiami (pripomína kláštorný rajský dvor) a niekoľko mohutných veží (napr. donjon nazývaný Tour de Trouillas z 1340). Jadrom Starého paláca bola Veža pápežov (fr. Tour des Papes, v súčasnosti nazývaná Anjelska veža, fr. Tour des Anges; budovaná od 1335), v ktorej sa nachádzajú súkromné pápežské komnaty, knižnica i časť klenotnice. Nový palác dal vybudovať pápež Klement VI. v rokoch 1342 – 52. Pozostáva z niekoľkých veží a budov postavených okolo veľkého čestného dvora (fr. Cour d’honneur, v stredoveku nazývaný Grande Cour). Stavbu viedol staviteľ a architekt Jean du Louvres nazývaný aj Jean de Loubières (†?1357). Z architektonického hľadiska sú najvýznamnejšími časťami Nového paláca Veľká kaplnka (1342 – 52) a Veľká audienčná sála (fr. La salle de la Grande Audience). Palác sa vyznačuje pomerne strohou architektúrou. Okrem funkcie pevnosti (hradu) sa tam nachádzali aj reprezentačné a audienčné komnaty (konalo sa tam konkláve), súkromné pápežské komnaty, kancelárie pápežskej kúrie, obytné priestory pápežskej družiny, kaplnky, knižnica, jedálne i kuchyne, sklady, zbrojnica a záhrady. Čiastočne sa zachovala bohatá pôvodná maliarska výzdoba interiérov, ktorú vytvorili talianski a francúzski umelci (návrhy výzdoby niekoľkých miestností vytvoril predstaviteľ sienskej maliarskej školy S. Martini). Počas pontifikátu Klementa VI. riadil výzdobu paláca taliansky maliar Matteo Giovanetti (*okolo 1322, †1368), ktorý spolu so svojou dielňou namaľoval fresky v Kaplnke sv. Martiala (1344 – 45) a v Kaplnke sv. Jána (1347 – 48) i v audienčných a reprezentačných komnatách (nezachovali sa). Z umeleckého hľadiska sú najvýznamnejšie fresky, ktoré okolo 1343 – 55 namaľoval francúzsky umelec v Jelenej komnate (fr. Chambre du Cerf) vo veži Garde-Robe a ktoré zobrazujú lovecké motívy v krajine. Pápež Inocent VI. dal v 2. polovici 14. stor. vybudovať nové krídlo známe ako Rím (nezachovalo sa) a pápež Urban V. na východnej strane paláca rozsiahlu záhradu (nezachovala sa). Počas francúzskej revolúcie bol palác vyrabovaný a v 19. stor. výrazne poškodený (slúžil ako kasárne a väzenie), reštaurovaný od 2. polovice 19. stor., dnes slúži ako múzeum.

[IMG-1]

Ďalšie stavebné pamiatky: románska katedrála Notre-Dame-des-Doms nachádzajúca sa na skale Rocher-des-Doms vedľa Pápežského paláca (vysvätená 1101, do súčasnej podoby prestavaná v 2. polovici 12. stor., prestavaná aj v 14. – 16. stor., barokovo upravená v 17. stor.; v interiéri hrobka pápeža Jána XXII. zo 14. stor.), čiastočne zachovaný kamenný románsky most Saint-Bénézet (1177 – 85, zachovali sa 4 z pôvodných 22 oblúkov, medzi druhým a tretím oblúkom je Chapelle Saint-Bénézet a pod ňou Kaplnka sv. Mikuláša, obidve do súčasnej podoby upravené v 16. stor., most bol v 17. stor. do značnej miery deštruovaný, čím jeho funkcia zanikla), gotický palác Petit Palais (14. – 15. stor., od 1976 sídlo múzea so zbierkou talianskeho a francúzskeho gotického a renesančného maliarstva a sochárstva), ruiny augustiniánskeho Opátstva sv. Rufa (koniec 11. stor.), gotická bazilika Saint-Pierre (1348 – 1524), gotický kostol Saint-Didier d’Avignon (1355 – 59, na mieste staršieho kostola zo 7. stor.), gotický kostol Saint-Agricol d’Avignon (1321 a 15. stor., na mieste staršieho kostola z 660 – 700), kláštorný kostol celestínov (14.– 15. stor.), kostol Saint-Symphorien-les-Carmes (založený 1267), barokový bývalý jezuitský kostol (17. stor., dnes lapidárium), neskorogotický mestský palác Palais du Roure (15. stor.), baroková kaplnka Chapelle de la Visitation d’Avignon (17. stor.), baroková kaplnka Chapelle du Verbe Incarné (17. stor.), baroková kaplnka Chapelle d’Oratoire (18. stor.), barokovo-klasicistické divadlo Ancienne comédie d’Avignon (1785 – 87), viaceré barokové mestské paláce (napr. Hôtel des Monnaies, 1. polovica 17. stor.), budova opery (19. stor.), radnica z 19. stor. (prestavaná z pôvodnej stredovekej radnice, z ktorej sa zachovala veža) a i.

Na druhom brehu Rhôny leží mesto Villeneuve-lès-Avignon založené 1292 Filipom IV. Pekným na mieste staršieho osídlenia a kláštora Saint-André z 10. stor. Zachovala sa tam mohutná gotická pevnosť Saint-André (14. stor., jej súčasťou bol kláštor Saint-André), ruiny kartuziánskeho kláštora zo 14. stor., veža Filipa IV. Pekného zo 14. stor., ktorá pôvodne chránila most Saint-Bénézet, a ďalšie pamiatky.

Barras, Paul François Jean Nicolas

Barras [-ra], Paul François Jean Nicolas, vicomt de, 30. 6. 1755 Fox-Amphoux – 29. 1. 1829 Chaillot, dnes súčasť Paríža — francúzsky politik a dôstojník. V období Francúzskej revolúcie sa zúčastnil dobytia Bastily, od 1792 poslanec Konventu (skupina Hora). Ako radikálny jakobín sa priamo zúčastnil na nastolení teroru v Marseille a v Toulone, kde viedol jeho obliehanie. Ako hlavný veliteľ Paríža jeden z organizátorov termidorského sprisahania proti M. Robespierrovi (1794), pomáhal pri potlačení povstania rojalistov (1795). R. 1795 – 99 jeden z piatich direktorov, menoval Napoleona Bonaparta za veliteľa vojsk v Taliansku. V polovici 1799 bol z vedúcej pozície počas Direktória vytlačený Emmanuelom Josephom Sieyèsom (*1748, †1836), po prevrate 18. brumaira VIII. roka (9. november 1799) bol vypovedaný z Paríža.

Beachy Head

Beachy Head [bíči hed] — kriedový mys v Spojenom kráľovstve na južnom pobreží Anglicka v Lamanšskom prielive v blízkosti mesta Eastbourne. Vznikol v období druhohôr počas kriedy, keď bola celá oblasť zaliata morom, v kenozoiku bolo územie tektonicky vyzdvihnuté a následne sa vplyvom erózie vytvoril súčasný charakter útesu. Beachy Head je najvyšším kriedovým útesom v Spojenom kráľovstve, 162 m n. m. Na úpätí mysu sa nachádza maják (v prevádzke od 1902).

V námornej bitke tam 30. 6. 1690 porazilo francúzske loďstvo spojené anglicko-holandské sily.

Gambetta, Léon

Gambetta, Léon, 3. 4. 1838 Cahors – 31. 12. 1882 Ville-d’Avray (pri Paríži) — francúzsky politik a právnik. Preslávil sa ako advokát a obhajca republikánov, od 1869 poslanec a vodca republikánskej opozície v období Druhého cisárstva. Po porážke pri Sedane a kapitulácii (→ prusko-rakúska vojna) sa 4. 9. 1870 podieľal na vyhlásení republiky. V novovytvorenej vláde národnej obrany minister vnútra, neskôr aj minister vojny a financií. Na čele vládnej delegácie v Tours organizoval v provinciách bojové akcie na oslobodenie Prusmi obkľúčeného Paríža, z ktorého sa mu podarilo uniknúť v balóne. Po uzatvorení prímeria a obsadení hlavného mesta (28. 1. 1871) podal 6. februára demisiu. Po voľbách v marci 1871 sa stal znova poslancom Národného zhromaždenia, kde stál na čele republikánskej menšiny proti monarchistom. R. 1877 viedol rozsiahlu agitačnú kampaň, ktorá mala zmariť plány na klerikálno-monarchistický štátny prevrat prezidenta E. P. M. Mac-Mahona. Po úspechu republikánov vo voľbách sa stal v januári 1879 predsedom snemovne, kde mohol naplno rozvíjať politiku tzv. tajnej vlády, resp. diktatúru presvedčivého prehovárania. R. 1881 – 82 predseda vlády. Mal veľký vplyv na politickú líniu Tretej republiky, bol vášnivým bojovníkom za princípy národnej suverenity, v zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval na boj za znovuvrátenie Alsaska a Lotrinska.

Gaskonsko

Gaskonsko, fr. Gascogne — historické územie na juhozápade Francúzska pri Biskajskom zálive hraničiace so Španielskom. V staroveku tvorilo súčasť rímskej provincie Gallia Aquitania (neskôr provincie Novempopulania). Súčasný názov je odvodený od jeho obyvateľov Baskov (Vascones). Po páde Západorímskej ríše obsadili územie Vizigóti a začlenili ho do svojej ríše, od 602 podriadené Franskej ríši (pripojenie bolo spočiatku len formálne). Karol Veľký začlenil odbojné Gaskonsko priamo do Akvitánskeho kráľovstva pod vládou jeho syna, budúceho Ľudovíta I. Pobožného. Značne samostatné postavenie sa mu podarilo zachovať aj v rámci Západofranskej ríše, resp. neskoršieho Francúzska. Po vymretí domácej dynastie (1032) a následných dedičských sporoch sa Gaskonsko stalo 1058 súčasťou Akvitánskeho vojvodstva (→ Akvitánia). Na jeho území vznikol rad takmer nezávislých grófstiev (Armagnac, Bordeaux, Albret, Béarn) a najjužnejšia časť pripadla Navarre. Po sobáši Eleonóry Akvitánskej s Henrichom II. Plantagenetom (1152) sa Gaskonsko stalo 1154 jednou z dŕžav anglických kráľov na kontinente, počas storočnej vojny bolo 1451 dobyté francúzskym kráľom Karolom VII. a 1454 pripojené k francúzskej korune; až do Francúzskej revolúcie si však zachovalo značnú autonómiu.

germinal

germinal [žer-; lat. > fr.] — siedmy mesiac kalendára Francúzskej revolúcie, mesiac klíčenia (z lat. germinare = klíčiť, pučať, vyháňať). Mal 30 dní a začínal sa 21. alebo 22. marca.

Giraud, Henri Honoré

Giraud [žiro], Henri Honoré, 18. 1. 1879 Paríž – 13. 3. 1949 Dijon — francúzsky generál. Zúčastnil sa 1. svetovej vojny a koloniálnej vojny v severnej Afrike (1922 – 33). Počas 2. svetovej vojny viedol najskôr 7., potom 9. francúzsku armádu, v máji 1940 sa dostal do nemeckého zajatia v pevnosti Königstein (Sasko), odkiaľ sa mu podarilo utiecť do Alžírska. Po zavraždení F. Darlana v decembri 1942 najvyšší komisár pre francúzsku severnú Afriku. V máji – októbri 1943 viedol Francúzsky výbor národného oslobodenia (CFLN) spolu s generálom Ch. de Gaullom, s ktorým sa však dostal do názorového konfliktu, a napriek tomu, že bol podporovaný Američanmi, odstúpil z vedenia grémia CFLN. Do 1944 vrchný veliteľ slobodných francúzskych ozbrojených síl, zaslúžil sa o znovuvybudovanie francúzskej armády. R. 1944 – 48 viceprezident Najvyššej rady vojny (Conseil supérieur de la guerre).

girondisti

girondisti [ži-] — politické zoskupenie vo francúzskom Zákonodarnom národnom zhromaždení počas Francúzskej revolúcie. Názov bol odvodený od departementu Gironde, odkiaľ mnohí predstavitelia pochádzali. Niekedy sa však girondisti označovali aj ako brissotini (podľa poslanca J. P. Brissota de Warwille) alebo rolandisti (podľa poslanca J.-M. Rolanda de La Platière). Boli umiernenými republikánmi a ako reprezentanti meštianstva a inteligencie získali početnú prevahu v prvom Konvente (1792). Stavali sa proti radikalizmu jakobínov, usilovali sa o upokojenie politických pomerov a o hospodársku slobodu, odmietali ďalšiu centralizáciu a riadené hospodárstvo. Napriek tomu však na začiatku revolúcie presadili tvrdé opatrenia proti emigrantom a neprísažným kňazom. V apríli 1792 vyhlásili vojnu Rakúsku, podieľali sa na páde monarchie, usilovali sa však zabrániť kráľovražde. Koncom jari 1793 utrpeli v stretnutí s jakobínmi porážku a mnohí ich vodcovia boli popravení (J. P. Brissot de Warwille, Pierre Victurnien Vergniaud, *1753, †1793), resp. spáchali vo väzení samovraždu (J.-M. Roland de La Platière, M. J. A. de Condorcet). Neúspešný bol aj ich pokus vyvolať povstanie v provinciách. Po skončení obdobia teroru sa niektorí zo zvyšných girondistov vrátili do Konventu.

Giscard d’Estaing, Valéry

Giscard d’Estaing [žiskár desten], Valéry, 2. 2. 1926 Koblenz, Nemecko — francúzsky politik. Pochádzal z rodiny, ktorej viaceré generácie pracovali vo francúzskych štátnych službách. Od 1954 inšpektor financií, 1956 – 73 poslanec Národného zhromaždenia, 1959 – 62 štátny tajomník na ministerstve financií, 1962 – 65 a 1969 – 74 minister hospodárstva a financií, 1967 – 74 zároveň starosta mesta Chamalières. Politicky činný bol najskôr v strane Národné centrum nezávislých a roľníkov (Centre national des indépendants et paysans, CNIP), po jej rozbití gaullistami založil 1966 im naklonenú stranu Národná federácia nezávislých republikánov (Fédération nationale des républicains indépendants, FNRI). Ako predseda strany sa spolu s generálnym tajomníkom M. Poniatowským usiloval nájsť pre ňu liberálne a európsky orientovaný program, v rámci ktorého bol za kritickú spoluprácu s gaullistami vo vláde. R. 1969 sa otvorene obrátil proti prezidentovi Ch. de Gaullovi (referendum o otázke dôvery), po ktorého odstúpení podporoval jeho nástupcu G. Pompidoua. R. 1978 bol zakladateľom a do 1996 predsedom strany Únia pre francúzsku demokraciu (Union pour la démocratie française, UDF). R. 1974 – 81 prezident Francúzskej republiky. Úradné obdobie začal premysleným reformným programom založeným na liberalizácii, jeho úsilie o zásadné hospodárske a sociálne reformy však malo len skromný úspech. V zahraničnopolitickej oblasti sa usiloval udržiavať dobré vzťahy tak s USA, ako aj so ZSSR, dôraz kládol na silné a nezávislé Francúzsko. Podporoval myšlienku európskej integrácie: podieľal sa na realizácii plánu na zriadenie Európskej rady (1974), na zavedení Európskeho menového systému (do platnosti vstúpil 1979) a i. Z jeho iniciatívy sa od 1979 zvolávajú aj neformálne stretnutia predstaviteľov štátov G8. Po neúspechu v prezidentských voľbách 1981 (zvíťazil F. M. Mitterrand) zostal naďalej politicky aktívny, 1987 – 89 a 1993 – 97 bol predsedom komisie zahraničných vecí v Národnom zhromaždení, 1997 – 2004 predsedom Rady obcí a regiónov Európy (CCRE – CEMR). R. 1989 – 93 poslanec Európskeho parlamentu, v decembri 2001 sa stal predsedom Konventu o budúcnosti Európy (Európskeho konventu), ktorý 2003 predložil Návrh Zmluvy o Ústave pre Európu (angl. Draft Treaty establishing a Constitution for Europe). Po jej neúspechu vo francúzskom a holandskom referende 2005 sa stiahol z politického života. Od 2003 člen Francúzskej akadémie.

Godefroy z Bouillonu

Godefroy z Bouillonu [godfrua bujo-], aj Godefroi z Bouillonu, Gottfried IV. z Bouillonu, okolo 1060 – 18. 7. 1100 Jeruzalem — dolnolotrinský vojvoda (od 1089), syn Eustacha II. z Boulogne (†1093), synovec Godefroya III. Hrbatého, brat Balduina I. z Boulogne. Po strýkovej smrti zdedil Dolné Lotrinsko (1076), počas bojov o investitúru bol však cisárom Henrichom IV. zosadený a léno získal až 1089. Po výzve pápeža Urbana II. v Clermonte (1095) zorganizoval spolu s bratmi Balduinom (I.) z Boulogne a Eustachom (III.) prvú križiacku výpravu (1096 – 99) do Svätej zeme, ktorej sa zúčastnilo asi 20-tis. mužov. Spolu s bratom Balduinom bol 1098 spoluzakladateľom Edesského grófstva. V Konštantínopole rokoval s byzantským cisárom Alexiom I. Komnénom, ktorý musel prisahať, že ho uzná za lénneho pána všetkých dobytých území v Malej Ázii. R. 1098 porazil seldžuckých Turkov pri Antiochii, 1099 sa podieľal na dobytí Jeruzalema, odmietol však korunu jeruzalemského kráľa a prijal len titul Ochranca Božieho hrobu. R. 1099 porazil egyptského sultána pri Aškelone. V povestiach figuroval ako ideál kresťanského rytiera.

Grasse, François Joseph de

Grasse [grás], François Joseph de, markíz de Grasse-Tilly, 13. 9. 1722 Le Bar – 11. 1. 1788 Paríž — francúzsky vojak a námorný veliteľ. Od 1740 v službách francúzskej armády. Počas Americkej revolúcie bol krátko po dohode o francúzskej pomoci vyslaný do Ameriky ako veliteľ eskadry, 1779 – 81 bojoval proti Angličanom. R. 1781 vymenovaný za admirála, zaslúžil sa o porážku admirála S. Hooda pri Tobagu. V januári 1782 obsadil ostrov Saint Kitts, v apríli bol však porazený a uväznený (do 1784).

Guisovci

Guisovci [gízov-], de Guise — francúzsky šľachtický rod vojvodov, vedľajšia línia rodu Lotrinskovcov (fr. de Lorraine). Počas hugenotských vojen boli Guisovci vodcami katolíckej Svätej ligy. R. 1675 rod vymrel, dedičstvo ako apanáž pripadlo 1688 rodu de Condé a 1830 rodu Orleánskovcov. Významní členovia rodu:

Claude I. Lotrinský, gróf, vojvoda de Guise (od 1528), 20. 10. 1496 Condé-Northen – 12. 4. 1550 Joinville — politik a vojvodca, otec Františka I. Lotrinského a Charla de Guise. Bol v službách kráľa Františka I. ako vojvodca a guvernér Champagne a Burgundska, začo získal 1527 grófstvo Guise, ktoré bolo 1528 povýšené na vojvodstvo. Jeho dcéra Mária (*1515, †1560) bola od 1538 manželkou škótskeho kráľa Jakuba V. a matkou Márie Stuartovej;

František I. Lotrinský, fr. François I. de Lorraine, vojvoda de Guise (od 1550), 17. 2. 1519 Bar-le-Duc – 24. 2. 1563 Saint-Mesmin — vojvodca, syn Clauda I. Lotrinského, brat Charla de Guise, otec Henricha I. Lotrinského. Úspešne bojoval proti cisárovi Karolovi V., proti Španielom a Angličanom, o. i. sa 1558 podieľal na dobytí Calais. Počas krátkeho panovania Františka II. získal spolu s bratom silný mocenský vplyv a ovládol v katolíckom duchu politiku Francúzska. Krvavým incidentom pri Vasse (1. 3. 1562) rozpútal náboženskú občiansku vojnu (→ hugenotské vojny). Zomrel na následky vražedného útoku jedného z hugenotov;

Henrich I. Lotrinský, nazývaný le Balafré (Zjazvený), vojvoda de Guise (od 1563), 31. 12. 1550 Joinville – 23. 12. 1588 Blois — vojvodca, syn Františka I. Lotrinského. Od 1567 bojoval proti G. de Colignymu a hugenotom. Podieľal sa na príprave a vraždení počas Bartolomejskej noci. R. 1576 založil Svätú ligu a 1585 uzatvoril spojenectvo so Španielmi, pomocou ktorých sa usiloval získať francúzsku korunu. Kráľ Henrich III., obávajúc sa o trón i ambicióznej prošpanielskej politiky, vlákal Henricha I. Lotrinského do pasce. R. 1588 ho vymenoval za generálneho miestodržiteľa Francúzska a zvolal generálne stavy do Blois, kde ho dal úkladne zavraždiť;

Charles de Guise, nazývaný kardinál de Lorraine, 17. 2. 1524 Joinville – 26. 12. 1574 Avignon — remešský arcibiskup (od 1538) a kardinál (od 1547), syn Clauda I. Lotrinského, brat Františka I. Lotrinského. Bol predstaviteľom militantného katolicizmu, nezmieriteľný protivník hugenotov. Počas vlády kráľa Františka II. získal spolu s bratom na dvore silný vplyv a pre svoj rod sa snažil nájsť cestu na francúzsky trón. R. 1558 povolal do Francúzska inkvizíciu.

Haussmann, Georges Eugène

Haussmann [osman], Georges Eugène, barón, 27. 3. 1809 Paríž – 12. 1. 1891 tamže — francúzsky politik. R. 1853 – 70 v období vlády Napoleona III. prefekt Paríža. Od 1853 za účasti architekta Jeana Charla Alphanda (*1817, †1891) viedol z Napoleonovho poverenia rozsiahlu neorenesančnú prestavbu Paríža. Modernizácia si vyžiadala asanáciu veľkej časti stredovekého mesta, čo sa stretlo s vlnou pobúrenia. Grandiózny a finančne náročný urbanistický koncept riešil otázky bývania, dopravy, hygieny (kanalizačná sieť, zásobovanie vodou), ale aj tvorby zelených zón v meste i na jeho okraji. Nový systém širokých mestských tried (bulvárov) založený na križovaní hlavných mestských osí a prepojení dvoch sústredných okruhov obopínajúcich mesto odľahčil premávku a širokými bulvármi sprístupnil robotnícke štvrte na periférii; cieľom však zároveň bolo dostať pod kontrolu zhromažďovanie robotníkov a zabrániť im pri povstaniach stavať barikády. Haussmann zmenil koncepciu a vzhľad starších námestí, vznikli napr. radiálne sa rozbiehajúce dlhé a široké ulice (bulváre) z námestia Place de l’Étoile (dnes Place de Charles de Gaulle), v priehľadoch ukončené monumentálnymi stavbami, napr. bulvár Champs-Élysées Víťazným oblúkom (Arc de Triomphe) na Place de Charles de Gaulle a obeliskom (Obélisque de Luxor) na Place de la Concorde. Pozdĺž bulvárov vyrástli moderné nájomné domy, ale aj nové druhy stavieb (tržnice, obchodné domy, burzy a iné peňažné inštitúcie). Bezpečnosť mesta zvýšilo zavedenie verejného plynového osvetlenia. Haussmannova prestavba Paríža mala na konci 19. a začiatkom 20. storočia výrazný vplyv na architektúru miest v celej Európe. Centrum Paríža (nábrežie Seiny) vrátane častí, ktoré vznikli Haussmannovou prestavbou Paríža, bolo 1991 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hébert, Jacques René

Hébert [ebér], Jacques René, 15. 11. 1757 Alençon – 24. 3. 1794 Paríž (gilotínovaný) — francúzsky novinár a revolucionár. Počas Francúzskej revolúcie založil 1790 noviny Le Père Duchesne, ktoré získali široký vplyv napriek demagogickému a vulgárnemu štýlu. Od 1791 člen klubu kordeliérov, v Zákonodarnom národnom zhromaždení patril k ultraradikálnemu krídlu montagnardov (→ Hora), mal významný podiel na páde girondistov. Po zavraždení J.-P. Marata (13. 7. 1793) vystupoval ako jeho nástupca a vodca ľudu, jeho prívrženci (hébertovci) tvorili v Konvente najradikálnejšiu frakciu (→ zbesilí), ktorá sa podieľala na rozpútaní najväčšej vlny teroru. Po sporoch o ďalšom charaktere revolúcie sa dostal do konfliktu s M. Robespierrom, ktorý ho dal spolu s ďalšími členmi jeho skupiny zlikvidovať.

Henrich I.

Henrich I., 1008 – 4. 8. 1060 Vitry-aux-Loges (pri Orléans) — francúzsky kráľ (od 1031) z dynastie Kapetovcov, syn Róberta II. Pobožného, otec Filipa I. R. 1017 dostal od otca do držby Burgundské vojvodstvo, ktoré po jeho nástupe na francúzsky trón prešlo na jeho mladšieho brata Róberta. Počas svojej vlády viedol dlhoročné boje proti Odovi II., ktorý si robil nároky na Burgundsko a bol spojencom rímsko-nemeckého cisára Konráda II. Henrichovou manželkou (asi od 1051) bola dcéra kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho Anna Kyjevská.

Henrich II.

Henrich II., 31. 3. 1519 Saint-Germain-en-Laye – 10. 7. 1559 Paríž — francúzsky kráľ (od 1547) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, syn Františka I., otec Františka II., Karola IX. a Henricha III. Od 1533 mal za manželku Katarínu Mediciovú, bol však politicky pod vplyvom svojej milenky Diany de Poitiers. Počas jeho vlády sa už sformovali znepriatelené tábory, t. j. strana katolíkov pod vedením rodu Guisovcov a strana hugenotov na čele s G. de Colignym a Bourbonovcami. Napriek tomu, že Henrich prenasledoval hugenotov, spojil sa 1552 zmluvou zo Chambord s nemeckými protestantskými kniežatami proti Habsburgovcom. K Francúzsku pripojil mestá Toul, Verdun, Cambrai a Metz. R. 1559 bolo dobyté Calais ako posledná bašta Angličanov na francúzskom území. V tom istom roku uzatvoril mier v Cateau-Cambrésis, ktorý ukončil dlhoročné nepriateľstvo so Španielskom, musel sa však vzdať nárokov na Milánsko. Zomrel na následky zranenia, ktoré utrpel počas rytierskeho turnaja.

Henrich III.

Henrich III., 19. 9. 1551 zámok Fontainebleau – 2. 8. 1589 Saint-Cloud — francúzsky kráľ (od 1574) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, tretí syn Henricha II. a Kataríny Mediciovej. Ako vojvoda z Anjou sa 1572 podieľal na príprave Bartolomejskej noci. R. 1573 bol zvolený za poľského kráľa (ako Henrich II.), čo však nespĺňalo jeho ambície a po smrti brata Karola IX. 1574 sa rýchlo vrátil do Paríža, aby sa ujal vlády ako francúzsky kráľ. Bol inteligentný a kultivovaný, ale bezcharakterný, obklopený milencami. Počas jeho vlády vrcholilo obdobie náboženských vojen (→ hugenotské vojny). Spočiatku sa usiloval zmieriť znepriatelené strany vydaním ediktu z Beaulieu (7. 5. 1576), ktorý mal hugenotom zaručiť určité slobody, vyvolal tým však novú vlnu odporu zo strany fanatických Guisovcov. Napätie vyvrcholilo po smrti jeho najmladšieho brata (sám bol bezdetný) Hercula Françoisa, vojvodu z Anjou a z Alençonu († 1584), čím sa dedičom francúzskeho trónu stal vodca hugenotov, navarrský kráľ Henrich III. (neskorší Henrich IV.). Proti tomu vystúpila katolícka Svätá liga na čele s Henrichom I. Lotrinským, vojvodom de Guise, čo rozpútalo tzv. vojnu troch Henrichov. Kráľ Henrich III. musel z obavy o trón utiecť z Paríža do Blois, kde dal zvolať generálne stavy, ktoré ho však nepodporili, preto vlákal vojvodu de Guise do pasce a dal ho spolu s jeho bratom zavraždiť (23. 12. 1588). Následné povstanie katolíkov ho prinútilo uzatvoriť spojenectvo s Henrichom III. Navarrským, s ktorým začal obliehať Paríž, počas obliehania bol však úkladne zavraždený dominikánskym mníchom Jacquom Clémentom.

Hérault de Séchelles, Marie Jean

Hérault de Séchelles [ero d sešel], Marie Jean, 20. 9. 1759 Paríž – 5. 4. 1794 tamže — francúzsky revolucionár a politik. Na začiatku Francúzskej revolúcie sa aktívne podieľal na páde Bastily (14. 7. 1789). R. 1791 sa stal členom Zákonodarného národného zhromaždenia ako poslanec klubu jakobínov, kde patril k najradikálnejším montagnardom (→ Hora). Od septembra 1792 člen Národného konventu a od mája 1793 Výboru pre verejné blaho, mal podiel na odstránení predákov girondistov a nástupe jakobínskej diktatúry. Na jeseň 1793 sa dostal do podozrenia zo styku s hébertovcami, v marci 1794 bol uväznený a potom gilotínovaný.

Herriot, Édouard

Herriot [erjo], Édouard, 5. 7. 1872 Troyes – 26. 3. 1957 Saint-Genis-Laval — francúzsky politik a spisovateľ. Pôvodne gymnaziálny a vysokoškolský učiteľ v Lyone. Počas Dreyfusovej aféry vstúpil do Ligy na obranu ľudských a občianskych práv a pripojil sa k radikálnym socialistom. R. 1905 – 40 a 1945 – 57 starosta Lyonu. R. 1912 – 19 senátor, 1919 – 40 a 1945 – 54 poslanec. R. 1919 – 24 stál na čele opozície proti vláde národného bloku i proti politike R. Poincarého. Po volebnom víťazstve tzv. ľavého kartelu bol 1924 – 25 ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí a 1926 znova nakrátko premiérom. V tom období napr. presadil uznanie ZSSR a prijatie Dawesovho plánu. Vyhlásenie dôsledne laickej politiky vyvolalo proti jeho vláde odpor zo strany katolíkov, jeho finančná politika zasa narážala na nesúhlas v obchodných kruhoch. R. 1925 – 26 predseda poslaneckej komory, 1926 – 28 minister výučby a 1932 (jún – december) opäť predseda vlády. Po okupácii Francúzska nemeckou armádou a nastolení vichyjského režimu, s ktorým nesúhlasil, bol 1942 daný pod policajný dohľad a 1944 deportovaný do Nemecka. Po skončení 2. svetovej vojny a návrate do vlasti (1945) sa podieľal na budovaní IV. republiky. R. 1947 – 54 predseda Národného zhromaždenia. Od 1946 člen Francúzskej akadémie.

holandská vojna

holandská vojna, aj nizozemská vojna — európska koaličná vojna 1672 – 78/79 vyvolaná expanzívnymi snahami francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. proti Nizozemsku, resp. proti Spojeným nizozemským provinciám (južné provincie, t. j. Španielske Nizozemsko totiž považoval za svoje dedičstvo po španielskom kráľovi Filipovi IV.). Spojencami Francúzska boli spočiatku Anglicko, Švédsko a niektoré ríšske kniežatstvá (Münster, Kolín nad Rýnom). Na stranu Spojených nizozemských provincií sa postupne pridali Španielsko a rímsko-nemecký cisár Leopold I. (1673), Dánsko (január 1674), ktoré začalo vojnu proti Švédsku, a Brandenbursko (1674), ktoré viazalo švédske sily pri Baltskom mori. Anglicko však z francúzskej koalície vystúpilo a 19. 2. 1674 uzatvorilo s Nizozemskom vo Westminstri separátny mier, čím bola zároveň ukončená tretia anglicko-nizozemská vojna. Francúzskej okupačnej armáde sa nepodarilo preniknúť k Amsterdamu, čo však nizozemské stavovské vojská dosiahli len za cenu pretrhnutia hrádzí a zaplavenia časti Hollandu. Švédsku expanziu v severnom Nemecku zastavila brandenburská armáda, ktorá zvíťazila 1675 v bitke pri Fehrbelline, boj Švédov po boku Francúzska však pokračoval až do 1679. Holandskú vojnu ukončil mier podpísaný v Nijmegene 10. 8. 1678 (medzi Francúzskom a španielsko-nizozemskou koalíciou), podľa ktorého si Spojené nizozemské provincie zachovali územnú integritu, Španielsko však stratilo časť južných provincií (napr. Ieper). Vo februári 1679 uzatvorilo Francúzsko mier s cisárom Leopoldom I., ktorý sa vo francúzsky prospech musel vzdať Freiburgu a uznať okupáciu Lotrinska. V júli 1679 podpísali Francúzi v Saint-Germain-en-Laye mierovú zmluvu s Brandenburskom; mier medzi Dánskom a Švédskom bol podpísaný 1679 v Lunde a potvrdil predvojnový stav.

Hora

Hora, fr. Montagne, montagnardi — najradikálnejšia skupina v Národnom zhromaždení a v Konvente počas Francúzskej revolúcie. Jej predstavitelia, ktorí sedeli v horných laviciach (odtiaľ názov), boli prevažne radikálni zástupcovia Paríža (G. J. Danton, J.-P. Marat, M. de Robespierre). Netvorili žiadnu zjednotenú stranu s jednotným programom, ale uzatvorený front proti umierneným (pravica) girondistom. Podieľali sa na radikalizácii revolúcie, ako orgán revolučnej diktatúry vytvorili napr. Výbor pre verejné blaho (→ jakobíni).

hugenoti

hugenoti [üge-] — označenie francúzskych protestantov, prívržencov kalvinizmu, ktorý sa vo Francúzsku rozšíril asi v polovici 16. stor. Pôvod názvu hugenoti je nejasný, najčastejšie je odvodzovaný z nemeckého Eidgenossen (sprisahaní). Hugenoti svoje vierovyznanie prvýkrát sformulovali 1559 na prvej národnej synode v Paríži (Confessio Gallicana). Podľa princípov kalvinizmu odmietali autoritu pápeža i koncilov, neuznávali cirkevnú hierarchiu a svoju cirkev organizovali systémom obcí na čele so staršími. Medzi hugenotov patrili predstavitelia všetkých vrstiev spoločnosti vrátane najvyššej šľachty (Bourbonovci, de Condé, G. de Coligny), čo dokazuje, že nešlo len o náboženské, ale aj o mocenskopolitické záležitosti. Najväčší počet hugenotov žil na juhu Francúzska, kde tradične vládla nedôvera k parížskemu dvoru a jeho politike. Po tzv. sprisahaní v Amboise (1560), ktorým sa hugenotská šľachta neúspešne pokúsila presadiť svoj vplyv na dvore, sa začala vlna prenasledovania hugenotov. Úsilie hugenotov obhájiť proti katolíkom nielen svoje vierovyznanie, ale aj občianske a politické práva, viedla k dlhoročným krvavým náboženským vojnám (→ hugenotské vojny). Po pokuse katolíckej strany 1572 definitívne zlikvidovať hlavné jadro hugenotov (→ Bartolomejská noc) vytvorili hugenoti z južného Francúzska fakticky nezávislé územie. Ich postavenie sa dočasne skonsolidovalo po nástupe Henricha III. Navarrského na francúzsky trón (ako Henrich IV.), ktorý im vydaním Nantského ediktu 1598 priznal náboženskú slobodu a politickú rovnoprávnosť. Počas vlády Ľudovíta XIII. odňal kardinál de Richelieu hugenotom právo na pevnosti a 1628 dobyl ich najvýznamnejšiu baštu – pevnosť La Rochelle. V období vlády Ľudovíta XIV. sa opäť stupňovali perzekúcie hugenotov (→ dragonáda), ktoré 1685 vyvrcholili zrušením Nantského ediktu. Odpoveďou na tento akt bola masová emigrácia hugenotov z krajiny (asi 500-tis. osôb), čo pre Francúzsko znamenalo citeľnú, najmä ekonomickú stratu.

hugenotské vojny

hugenotské vojny [üge-] — náboženské vojny vo Francúzsku 1562 – 98 medzi katolíkmi a protestantmi, hugenotmi. Boli motivované nielen nábožensky, ale najmä mocenskopoliticky, vyplnili takmer celú 2. polovicu 16. stor. a spôsobili v krajine chaos a spoločenský i hospodársky úpadok. Na stranu hugenotov sa pridali najmä mestá (okrem Paríža), ako aj časť vplyvnej vysokej šľachty (Henri I., princ de Condé; admirál G. de Coligny; Henrich III. Navarrský), zahraničnopoliticky boli podporovaní Anglickom, Nizozemskom a niektorými nemeckými kniežatstvami. Na čele katolíckej strany stál rod Guisovcov s privysokými mocenskými ambíciami a silným vplyvom na francúzsku kráľovskú rodinu, ktorý bol v spojenectve so Španielskom. Z iniciatívy Kataríny Mediciovej, ktorá vládla ako regentka za svojho syna Karola IX., bol 1562 vydaný tolerančný edikt, ktorý však vyvolal začiatok otvoreného nepriateľstva medzi hugenotmi a katolíkmi. K prvej hugenotskej vojne (1562 – 63) dal prvotný impulz vojvoda František I. de Guise vyvraždením hugenotov 1. 3. 1562 pri ich bohoslužbe v meste Vassy. Napriek tomu, že vojna sa pre hugenotov vyvíjala nepriaznivo, mierom z Amboise 1563 získali právo vykonávať náboženské obrady na určených miestach. Druhá hugenotská vojna (1567 – 68) nepriniesla zmenu, tretiu hugenotskú vojnu (1568 – 70) ukončil mier zo Saint-Germain-en-Laye 1570, ktorý rozšíril náboženské slobody hugenotov. Na znak zmierenia medzi obidvoma stranami bol dohodnutý sobáš medzi Margarétou z Valois (Margot) a Henrichom III. Navarrským. Po svadbe (23. 8. 1572), na ktorej sa v Paríži zhromaždil výkvet hugenotskej šľachty, bola na hugenotov zorganizovaná krvavá masakra (→ Bartolomejská noc). Udalosti viedli k štvrtej (1572 – 73) a piatej hugenotskej vojne (1574 – 76), v ktorej sa situácia priaznivejšie vyvíjala pre hugenotov a mierom z Beaulieu (Beaulieu-lès-Loches) 1576 získali náboženské slobody a prístup do úradov. Odpoveďou katolíckej strany bolo založenie Svätej ligy pod vedením vojvodu Henricha I. de Guise, ktorá mala za cieľ s podporou Španielska definitívne hugenotov zničiť. Šiesta (1576 – 77) a siedma hugenotská vojna (1579 – 80) mali charakter občianskej vojny a boli sprevádzané početnými povstaniami, krajina trpela nedostatkom a chaosom. R. 1585 kráľ Henrich III. zrušil pod nátlakom vojvodu Henricha I. de Guise ediktom z Nemours hugenotom všetky dosiaľ získané práva, čo sa stalo príčinou vypuknutia ôsmej hugenotskej vojny (1585 – 89) nazývanej aj vojna troch Henrichov (Henrich III., Henrich I. de Guise, Henrich III. Navarrský). Francúzsky kráľ Henrich III., lavírujúc medzi obidvoma tábormi, dal v decembri 1588 podnet na zavraždenie vojvodu de Guise, v auguste 1589 sa však sám stal obeťou vraždy, čím vymrel rod Valoisovcov. Dedičom francúzskeho trónu sa tak stal vodca hugenotov Henrich III. Navarrský (francúzsky kráľ ako Henrich IV.), ktorý si však musel korunu vybojovať počas deviatej hugenotskej vojny (1589 – 98). V boji proti Svätej lige dosiahol významné víťazstvá v bitkách pri Arques-la-Bataille (1589) a Ivry-la-Bataille (1590). V snahe zabezpečiť jednotu a dosiahnuť všeobecné uznanie prestúpil 1593 na katolícku vieru a 1594 sa mu podarilo dobyť aj katolícky Paríž. Obdobie hugenotských vojen sa skončilo 1598 vydaním Nantského ediktu.

Hugo Kapet

Hugo Kapet, okolo 940 – 24. 10. 996 Paríž — francúzsky kráľ (od 987), zakladateľ dynastie Kapetovcov. Pochádzal z rodu Róbertovcov, syn Huga Veľkého, otec Róberta II. Pobožného. Prímeno Kapet dostal podľa kapucne na krátkom plášti, ktorý nosil. Od 960 francúzsky vojvoda (dux francorum), titul mu bol dedične udelený kráľom Lotarom II. Po vymretí dynastie Karolovcov Ľudovítom V. (987) bol na podnet remešského arcibiskupa Adalbera (*okolo 925, †989) zvolený za francúzskeho kráľa a následne korunovaný; pomazaním v Remeši (Reims) založil dlhoročnú tradíciu. Nemal však veľkú moc, ovládal len územie v okolí Paríža, zvyšok krajiny bol v tom čase v rukách veľmožov, ktorých moc sa rovnala kráľovskej moci.

Hugo Veľký

Hugo Veľký, okolo 895 – 16. 6. 956 Dourdan, departement Essonne — francúzsky vojvoda (dux francorum) a gróf Paríža (od 923) z rodu Róbertovcov, syn Róberta I., synovec Oda Parížskeho, otec Huga Kapeta. Od 914 bol francúzskym kráľom Karolom III. Jednoduchým schválený za následníka všetkých pôct a dŕžav svojho otca. Po otcovej smrti, ktorý bol 922 – 23 protikráľom Karola III. Jednoduchého a následne v tom istom roku zomrel (923), neuznal kandidatúru svojho švagra Rudolfa Burgundského (manžel jeho sestry Emmy) na francúzsky trón. Hugo Veľký patril k najväčším feudálnym vlastníkom tej doby, vlastnil rozsiahle územie medzi riekami Loira a Seina (s výnimkou Normandie). Po smrti bezdetného Rudolfa Burgundského (936) podporoval kráľovskú dynastiu Karolovcov a pomohol dosadiť na francúzsky trón jej pretendenta Ľudovíta IV., ktorý bol dedičom Karola III. Jednoduchého. Za svoju podporu získal Burgundsko, už 940 sa však s Ľudovítom IV. dostal o toto územie do sporu. R. 948 bol Hugo Veľký na synode v Ingelheime odsúdený a pod hrozbou exkomunikácie donútený Ľudovíta IV. odškodniť. Prímerie medzi nimi sprostredkoval až 953 nemecký cisár Oto I. Veľký (brat tretej Hugovej manželky Hadwigy). Po smrti Ľudovíta IV. (954) podporil Hugo Veľký nástupníctvo jeho syna Lotara II. na francúzsky trón, začo od Gerbergy, vdovy po Ľudovítovi, ktorá bola sestrou jeho manželky Hadwigy, získal právo používať titul vojvoda Burgundska a Akvitánie (hoci obidva tituly používal už od 923).

Chaban-Delmas, Jacques

Chaban-Delmas [ša- -ma], Jacques, pôvodne Jacques Delmas, 7. 3. 1915 Paríž – 10. 11. 2000 tamže — francúzsky právnik a politik. V období 2. svetovej vojny pôsobil na ministerstve financií vichyjského režimu, pracoval vo francúzskom odbojovom hnutí pod krycím menom Chaban (po vojne si formálne zmenil meno na Chaban-Delmas). Podľa nariadení generála Ch. de Gaulla koordinoval vojenské akcie proti nemeckým okupantom, v auguste 1944 sa ako brigádny generál zúčastnil vedenia akcií počas parížskeho povstania. Od 1946 (s prerušeniami) poslanec Národného zhromaždenia, 1947 – 77 a 1983 – 95 starosta mesta Bordeaux. Patril k najpoprednejším gaullistom, od 1947 vedúci člen Združenia francúzskeho ľudu (RPF), ktorého pokračovateľkou sa od 1953 pod jeho vedením stala strana sociálnych republikánov. V období Štvrtej republiky viackrát minister, na jej sklonku 1957 – 58 minister obrany. Po návrate de Gaulla k moci a po vzniku Piatej republiky (1958) spoluzakladateľ Zväzu pre novú republiku (UNR) a po voľbách 1959 – 69 predseda Národného zhromaždenia. R. 1969 – 72 predseda vlády. R. 1974 bol v prezidentských voľbách ako kandidát gaullistov porazený V. Giscardom d’Estaingom. V období 1978 – 81 a 1986 – 88 opäť predseda Národného zhromaždenia.

Chambordska zmluva

Chambordska zmluva [šambór-] — spojenecká dohoda medzi ríšskymi protestantskými kniežatami a francúzskym kráľom Henrichom II. namierená proti rímsko-nemeckému cisárovi Karolovi V., podpísaná 15. 1. 1552 na zámku Chambord. Cieľom ríšskych kniežat v čase prebiehajúcej vojny medzi Francúzskom a Habsburgovcami bolo prostredníctvom spojených síl zabezpečiť odrezanie cisárskych vojsk od Nizozemska a dosiahnuť spojenie s Francúzskom na Rýne. Francúzi podľa dohody získali (za značné finančné subsídie) mestá Toul, Verdun a Cambrai s tým, že nebudú narúšať ríšske práva a slobody (napriek tomu však ťažili z náboženských rozporov medzi katolíkmi a protestantmi).

Champagne

Champagne [šampaň] — historické územie v severnom Francúzsku. Názov je odvodený z latinského Campaniae. V staroveku bola oblasť osídlená keltskými kmeňmi, 54 pred n. l. Caesarom pripojená ku Galii, v rámci správnych reforiem cisára Augusta sa severná časť stala súčasťou provincie Gallia Belgica a južná časť provincie Gallia Lugdunensis. V období sťahovania národov sa územie Champagne stalo predmetom mocenského záujmu Frankov a Burgundov, začiatkom 6. stor. súčasťou Franskej ríše ako vojvodstvo (Ducatus Campaniae). Od 10. stor. patrilo grófom z Troyes a Blois, ktorí sa považovali za priamych potomkov dynastie Karolovcov. Už od začiatku 11. stor. moc miestnych grófov, ktorí boli suverénnymi vládcami v celom severovýchodnom Francúzsku a ich vplyv sa posunul aj na východ (Bar-sur-Aube, Vitry), prevyšovala moc francúzskych kráľov. V 12. – 14. stor. bolo Champagne jedným z najvýznamnejších stredísk obchodu v západnej Európe. R. 1234 sa dynasticky spojilo s kráľovstvom Navarra. Sobášom jeho dedičky Johanny s neskorším francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným (1284) sa stalo doménou francúzskych kráľov. Po vymretí Kapetovcov prešli dedičské nároky na vládnucu dynastiu Valoisovcov (vetva d’Evreux), 1361 sa územie Champagne stalo definitívne súčasťou francúzskej koruny. Administratívne patrí jeho väčšia časť do metropolitného regiónu Grand Est.

Châtillon-sur-Seine

Châtillon-sur-Seine [šatijon sürsen] — mesto vo Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Côte-d’Or na hornom toku Seiny asi 40 km od jej prameňa; 7-tis. obyvateľov (2009). Od 10. stor. súčasť Burgundského vojvodstva, centrum a sídlo prvých vojvodov. Počas Francúzskej revolúcie hlavné mesto okresu, neskôr departementu Côte-d’Or. V záverečnej fáze protinapoleonských vojen sa tam 5. 2. – 18. 3. 1814 konali rokovania medzi Napoleonom I. Bonapartom (zastupoval ho Armand Augustin Louis de Caulaincourt; *1773, †1827) a koaličnými veľmocami (Rakúsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, Prusko) o podmienkach mieru. Francúzsku boli ponúknuté hranice z 1792, Napoleon I. Bonaparte však požadoval tzv. prirodzené hranice (vzhľadom na svoje momentálne vojenské úspechy), čo spôsobilo stroskotanie rokovaní. R. 1871 mesto vyhorelo a následne bolo prestavané. Počas 2. svetovej vojny (15. 6. 1940) bola jeho časť zničená bombardovaním.

Stavebné pamiatky: kostol Saint-Vorles (10. – 16. stor.), kostol Saint-Pierre (12. stor.), renesančné hrazdené meštianske domy. V tamojšom archeologickom múzeu Musée du Châtillonnais, ktoré sídli v ranorenesančnom šľachtickom sídle (La maison Philandrier) z konca 15. stor., sa nachádza poklad z Vix.

Chautemps, Camille

Chautemps [šotan], Camille (Gabriel), 1. 2. 1885 Paríž – 1. 7. 1963 Washington — francúzsky právnik a politik. Člen radikálno-socialistickej strany (Parti radical et radical-socialiste, PRR-RS), za ktorú bol od 1919 poslancom. Od 1924 pôsobil na rôznych postoch v koaličných vládach medzivojnového obdobia (o. i. 1925 minister spravodlivosti, viackrát minister vnútra). R. 1930 (február – marec), 1933 – 34 a 1937 – 38 predseda vlády. R. 1938 – 40 podpredseda vlády É. Daladiera a 1940 P. Reynauda. Po anexii Francúzska nacistickým Nemeckom krátko minister vlády H. Ph. Pétaina (→ vichyjský režim). Už v júli 1940 však odišiel oficiálne na misiu do USA, kde zostal žiť do smrti. Po 2. svetovej vojne ho francúzsky súd v neprítomnosti odsúdil za kolaboráciu.

Cheysson, Claude

Cheysson [šeson], Claude, 13. 4. 1920 Paríž – 15. 10. 2012 tamže — francúzsky diplomat a politik. R. 1948 vstúpil do diplomatických služieb a na ministerstve zahraničných vecí postupne pôsobil v rôznych funkciách. R. 1957 – 65 generálny tajomník komisie pre technickú spoluprácu a rozvoj v Afrike, 1966 – 69 veľvyslanec v Indonézii. R. 1973 – 81 a 1985 – 89 európsky komisár pre rozvojovú politiku, rozpočet a finančnú kontrolu. Od 1974 člen Socialistickej strany (Parti socialiste, PS). R. 1981 – 84 minister zahraničných vecí.

Childebert I.

Childebert I., okolo 497 – 23. 12. 558 — franský panovník z dynastie Merovejovcov, syn Chlodovika I. a Chrodechildy. Po otcovej smrti (511) dostal severnú časť Franskej ríše, ktorej centrom bol Paríž. R. 524 po smrti svojho brata Chlodomera (bol zabitý v boji s Burgundmi) získal aj územie okolo rieky Loira a 534 časť Burgundska, 536 pripojil k Franskej ríši Provensalsko (dovtedy súčasť Ostrogótskej ríše). Ako panovník nad podstatnou časťou ríše mal výrazný mocenský vplyv aj na menších franských vládcov (t. j. s menším územím). V Paríži založil benediktínsky kláštor (od 9. stor. nazývaný Saint-Germain-des-Prés), v ktorom bol pochovaný (neskôr tam boli pochovávaní aj ďalší Merovejovci).

Childebert II.

Childebert II., 6. 4. 570 – 596 — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Sigiberta I. a Brunhildy, otec Teudeberta II. a Teodoricha II. Po otcovej smrti (575) sa stal kráľom Austrázie, od 592/593 súčasne kráľ Burgundska (po smrti strýka Guntrama, ktorý ho po smrti vlastných potomkov adoptoval za syna), vládla však za neho ako regentka matka.

Childerich II.

Childerich II., okolo 655 – 675 Rouen, pochovaný v Saint-Germain-des-Prés, Paríž (jeho hrob bol objavený 1656) — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Chlodovika II., otec Chilpericha II. Od 662 formálne vládol v Austrázii, po smrti staršieho brata Chlotara III. (673) v celej Franskej ríši.

Childerich III.

Childerich III., ? — 754 Saint-Bertin (pri Saint-Omer) — franský kráľ (743 – 751), posledný z dynastie Merovejovcov. Na trón bol ako maloletý dosadený Pipinom III. Krátkym, ktorý ho však už 751 zosadil, dal zatvoriť do kláštora Saint-Bertin a sám sa oficiálne ujal vlády.