Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Európa - Francúzsko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 81 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbeville

Abbeville [abvil] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France v departemente Somme na rieke Somme; 24-tis. obyv. (2013). Priemysel textilný, potravinársky. Latinsky nazvané Abbatis villa, v 9. stor. majetok opátstva Saint-Riquier (založeného pravdepod. v 1. pol. 7. stor.), jedno z najstarších francúzskych miest (mestské právo z 1184), centrum grófstva Ponthieu, dôležitá pevnosť na obranu ústia rieky Somme, významné obchodné stredisko; striedavo pod anglickým a burgundským panstvom, koncom 15. stor. pripadlo Francúzsku. Archeologické nálezy z paleolitu (→ abbevillien), pozostatky rímskeho osídlenia z 3. stor., gotický kostol z prelomu 15. a 16. stor. Múzeum.

Abymes

Abymes [abim], Les Abymes — mesto v Guadeloupe (zámorský department Francúzska) vo vých. časti ostrova Guadeloupe v mestskom zoskupení Pointe-è-Pitre; 58-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko. Pestovanie a spracovanie cukrovej trstiny.

Adour

Adour [adúr] — rieka v juhozáp. Francúzsku; dĺžka 335 km. Pramení v Pyrenejach, preteká Akvitánskou panvou a severozápadne od mesta Bayonne ústi do Biskajského zálivu. Splavná v dĺžke 128 km, energeticky využívaná.

Agen

Agen [ažen] — mesto v juhozáp. Francúzsku v metropolitnom regióne Nová Akvitánia v blízkosti Bordeaux, administratívne stredisko departmentu Lot-et-Garonne; 34-tis. obyvateľov (2013). Ovocinárstvo; priemysel potravinársky, farmaceutický. Menšie obchodné a konzervárenské stredisko vyvážajúce najmä zeleninu, tabak a víno.

Ain

Ain [en] — departement vo Francúzsku.

Ain

Ain [en] — rieka vo Francúzsku, pravostranný prítok Rhôny; dĺžka 160 km. Pramení v pohorí Jura, preteká pozdĺž jeho záp. predhoria a pri Lyone ústi do Rhôny.

Aire

Aire [ér] — rieka vo Francúzsku, pravostranný prítok Aisne; dĺžka 131 km. Pramení v Argonách.

Aisne

Aisne [en] — rieka v severových. Francúzsku, ľavostranný prítok Oise; dĺžka 300 km. Pramení v záp. časti pahorkatiny Argony. Splavná 160 km, z toho 57 km kanalizovaných. Ústi pri Compiègne. Prieplavom spojená s riekami Oise, Mása (Ardenský prieplav) a Marna.

Aisne

Aisne [en] — departement vo Francúzsku.

Aix-les-Bains

Aix-les-Bains [eks le ben] — mesto v juž. Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergne-Rhône-Alpes v departemente Savoie; 30-tis. obyvateľov (2013). Významné francúzske kúpele so sírnymi prameňmi (až 47 °C). Športové stredisko. Rímske pamiatky (Dianin chrám), radnica zo 16. stor. Múzeum.

Ajaccio

Ajaccio [fr. ažaksjo, tal. ajaččo] — mesto vo Francúzsku na juhozáp. pobreží ostrova Korzika, administratívne stredisko metropolitného regiónu Korzika a departementu Corse-du-Sud; 68-tis. obyvateľov (2013). Príjemná stredomorská klíma, priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca je 9,6 °C a najteplejšieho 21,7 °C, malé množstvo zrážok. Priemysel rybný (sardinky), konzervárenský, tabakový, drevársky, export vína. Vyhľadávané turistické stredisko, prímorské a klimatické kúpele. Rybársky (lov sardiniek), osobný (trajektové spojenie s mestami Marseille, Toulon a Nice), jachtový a menší obchodný prístav.

Mesto založené 1492 Janovčanmi v blízkosti pôvodného rímskeho sídliska (3 km na sever od Ajaccia), 1553 – 59 a od 1768 pripadlo Francúzsku. Po rozdelení Korziky na 2 departementy Golo a Liamone sa stalo 1793 hlavným mestom departementu Liamone, 1942 – 43 okupované Talianmi. Rodisko Napoleona I. Bonaparta; v jeho rodnom dome je múzeum (Maison Bonaparte). Stavebné pamiatky: radnica (1836), katedrála z 1593. Knižnica, galéria.

Akvitánia

Akvitánia, fr. Aquitaine — historické územie v juhozáp. Francúzsku pri Biskajskom zálive, do 2016 jeden z metropolitných regiónov zahŕňajúci 5 departementov: Dordogne, Gironde, Landes, Lot-et-Garonne, Pyrénées-Atlantiques; 41-tis. km2, 3,286 mil. obyvateľov (2012; v juž. časti menšina Baskov). Dnes súčasť metropolitného regiónu Nová Akvitánia. Strediskom Akvitánie je Bordeaux, ďalšie významné mestá sú Bayonne a Pau. Akvitánia zaberá záp. časť Akvitánskej panvy, krajinu Landes a sev. časť Pyrenejí. Rieky Garonne a Dordogne estuárom ústia do Biskajského zálivu. Mierne oceánske podnebie. Územie Landes je pokryté borovicovými a borovicovo-dubovými lesmi. Poľnohospodársky región; jedna z hlavných oblastí pestovania viniča (okolie Bordeaux), tabaku, ako aj pšenice, kukurice a slnečnice; sady, najmä slivkové; chov dobytka a hydiny (husí). Ťažba a spracovanie zemného plynu (Lacq), rafinérie (importovaná ropa), rafinácia sírovodíka (Lacq), lodenice (Bordeaux), drevársky a spotrebný priemysel. V Blayais jadrová elektráreň. Turistika (o. i. slané kúpele Biarritz). Diaľnice, železnice (Paríž – Bordeaux – Španielsko; Bordeaux – Marseille), potrubná doprava (plynovod z Lacqu do Paríža), námorný prístav v Bordeaux, letiská v Bordeaux a Bayonne.

Najstaršími známymi obyvateľmi Akvitánie boli kmene Iberov (podľa jedného z nich, Aquitáncov, aj nazvané). V 6. a 5. stor. pred n. l. sa tam usádzali Kelti. R. 56 pred n. l. pripojil Caesar Akvitániu k Rímu, za cisára Augusta tam bola vytvorená provincia Gallia Aquitania (zaberala tretinu územia celej Galie). Vo 4. stor. bola rozdelená na tri provincie (Aquitania Prima, Aquitania Secunda a Aquitania Tertia, resp Novempopulania, neskoršie Gaskonsko). Od zač. 5. stor. sa rozvíjala v rámci Vizigótskej ríše, neskôr ju dobyl Chlodovik I. a pripojil k Franskej ríši. V 7. stor. povýšená na vojvodstvo, dlhodobo najmocnejšie v ríši (zaberalo jej štvrtinu). Karol Veľký ju 781 povýšil na kráľovstvo, na čele ktorého stál Ľudovít I. Pobožný. Po rozdelení Franskej ríše 843 sa Akvitánia opäť ako suverénne vojvodstvo stala súčasťou Západofranskej ríše. Od 10. stor. titul vojvodov vlastnil rod de Poitou a po sobáši ich dedičky Eleonóry Akvitánskej s budúcim anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom (1152) tvorila Akvitánia súčasť jeho dŕžav vo Francúzsku (→ Angevinská ríša). Od konca 12. stor. boli Angličania postupne z jednotlivých miest vytláčaní (najmä vďaka vojenským aktivitám francúzskych kráľov Filipa II. Augusta a Ľudovíta IX. Sv.) a počas storočnej vojny (1337 – 1453) stratilo Anglicko aj zvyšné územia. Najdlhšie boli v ich držbe Bordeaux a juhozápadná časť Gaskonska, ktoré k Francúzsku pripojil až Karol VII. (1451). Názov Akvitánia sa odvtedy používal len v spojení s historickou provinciou alebo vo všeobecnom označení juhozápadného Francúzska. Tomuto chápaniu zodpovedal aj územný rozsah bývalého administratívneho regiónu Akvitánia.

Akvitánska panva

Akvitánska panva, fr. Bassin d’Aquitaine, Garonnská panva — nížina v juhozáp. Francúzsku pri pobreží Biskajského zálivu medzi Pyrenejami, Centrálnym masívom a bránou Poitou v povodí Garonne a Dordogne; 80-tis. km2, priemerná výška 135 m n. m. Geologicky je Akvitánska panva sedimentárnou panvou s druhohornými (jurskými) až treťohornými usadeninami (v striedajúcom sa slede kontinentálneho a morského vývoja) prekrytými štvrtohornými uloženinami. Odvodňovaná riekami Garonne a Adour s prítokmi. Má nížinatý charakter, na východe a juhu sa dvíha do výšky 300 m n. m. Juhozáp. časť (Landes) je aluviálna piesočnatá nížina oddelená od Atlantického oceána pásom vysokých dún. V 19. stor. bola piesočnatá krajina zalesnená (borovica), v súčasnosti lesy veľmi utrpeli požiarmi. Ložiská ropy (Parentis-en-Borry), soli, lignitu a zemného plynu s veľkou prímesou síry (Lacq). Hlavný prístav Bordeaux. Priemysel potravinársky (víno, koňak, syry), drevársky, strojársky, chemický (Bordeaux, Toulouse). Poľnohospodárstvo rozvinuté na celom území okrem Landes; pestuje sa pšenica, kukurica, vinič, tabak a ovocie.

Albertville

Albertville [-bervil] — mesto v juhovýchodnom Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergne-Rhône-Alpes v departemente Savoie v Savojských Alpách na rieke Arly; 19-tis. obyvateľov (2013). Dejisko ZOH 1992.

Alençon

Alençon [alanson] — mesto v severnom Francúzsku v metropolitnom regióne Normandia na sútoku Sarthe a Briante, stredisko departementu Orne; 26-tis. obyvateľov (2013). Tradičný textilný priemysel (od 16. stor.) a výroba čipky (1665 založená manufaktúra na výrobu čipiek). Múzeum čipiek, hrad (postavený okolo 1020). Stredisko rovnomenného historického územia.

Alençon

Alençon [alanson], Alangssong, lat. Alentio — historické územie v sev. Francúzsku nazvané podľa rovnomenného mesta (hradu) v Normandii. R. 1048 sa dostalo do držby normanského vojvodu Viliama I. Dobyvateľa, od 1094 patrilo grófskemu rodu Montgomeryovcov, 1217 ho odkúpil francúzsky kráľ Filip II. August. Prvým menovaným grófom z Alençonu bol Pierre, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého. Po jeho smrti pripadol Alençon rodu z Valois a udeľoval sa do léna mladším kráľovským synom. R. 1322 Karol z Valois (†1346) povýšil mesto s okolím na dedičné grófstvo a 1414 získal Jean, gróf z Alençonu, vojvodský titul. V priebehu storočnej vojny sa v držbe vojvodstva vystriedali niekoľkokrát Francúzi a Angličania. Po smrti Karola z Alençonu, ktorý mal len dcéry, pripadlo územie francúzskej korune a nakrátko ho získal František z Valois (mladší brat francúzskeho kráľa Karola IX.), ktorý sa stal i vojvodom z Anjou. Po jeho smrti (1584) pripadlo územie späť korune a titul vojvodov z Alençonu používali viacerí synovia francúzskych kráľov.

Allier

Allier [alje] — departement vo Francúzsku.

Allier

Allier [alje] — rieka v str. Francúzsku, ľavostranný prítok Loiry; dĺžka 410 km. Pramení v záp. predhorí pohoria Ceveny a preteká Centrálnym masívom. Splavná od Issoire.

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Alsasko

Alsasko, fr. Alsace, nem. Elsass, lat. Alisatia — historické územie vo vých. Francúzsku pri hraniciach s Nemeckom a Švajčiarskom zväčša v Hornorýnskej nížine medzi Vogézami a Rýnom; 8 280 km2, 1,860 mil. obyvateľov (2012), strediskom je Štrasburg. Do 2016 jeden z administratívnych regiónov zahŕňajúci departementy Bas-Rhin a Haut-Rhin. Dnes súčasť metropolitného regiónu Grand Est. Vysoko rozvinutá priemyselno-poľnohospodárska krajina, ktorá sa vyvinula vďaka vynikajúcej dopravnej polohe (splavný Rýn, európske spojenie západ – východ, diaľničné spojenie, ropovod zo Stredomoria). Priemysel ťažobný (ťažba draselných solí), energetický (hydroelektrárne na Rýne), strojársky (výroba textilných strojov), automobilový, elektrotechnický, textilný, chemický, potravinársky, drevársky. Pestovanie obilnín, tabaku, cukrovej repy, viniča (známe značkové vína); sady, lúky, pasienky; chov dobytka, ošípaných, hydiny. Hustá dopravná sieť. Prístav v Štrasburgu na Rýne patrí k najväčším vo Francúzsku. Rozvinutá turistika (minerálne pramene, staré zámky).

Alsasko bolo pôvodne súčasťou kmeňového vojvodstva Alamanov podriadených na prelome 5. a 6. stor. Franskej ríši. R. 870 Meersenskou zmluvou pripadlo Východofranskej (od 10. stor. Rímsko-nemeckej) ríši. V 10. – 1. pol. 13. stor. bolo majetkom Štaufovcov; ich panovanie je obdobím ekonomického rozkvetu. Rozhodujúci vplyv postupne získalo 10 miest, ktoré 1354 uzavreli spolok. V juž. Alsasku zastávali od 12. stor. markgrófsku hodnosť Habsburgovci, v 15. stor. sa ho pokúsil ovládnuť burgundský vojvoda Karol Smelý. Od 1493 rozvoj hnutia Bundschuh, 1525 povstanie v období nemeckej sedliackej vojny. V 16. stor. rozmach reformácie; Vestfálskym mierom 1648 pripadla habsburská časť Alsaska Francúzsku, ostatná časť od 1681 Ľudovítovi XIV. Po prusko-francúzskej vojne bolo Alsasko 1871 pripojené k Nemecku, 1918 obsadené francúzskym vojskom, počas 2. svet. vojny okupované Nemeckom, 1944 – 45 oslobodené a vrátené Francúzsku.

Amiens

Amiens [amjen] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France na rieke Somme, administratívne stredisko departementu Somme; 133-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, strojársky, potravinársky, kožiarsky, chemický (výroba pracích prostriedkov), nábytkársky. Dopravná križovatka, cestné a železničné spojenie s Parížom a Lyonom.

Pôvodne keltské mesto Samarobriva, v rímskom období nazývané Ambianum. Od 9. stor. stredisko grófstva Amiens pripojeného 1190 ku kráľovskej doméne. Biskupstvo doložené 511, jeho presné hranice stanovené 1308. R. 1117 dostalo Amiens mestské práva, od 13. stor. jedno z najväčších francúzskych miest (okolo 20 tisíc obyvateľov) s významnou textilnou výrobou (od 11. stor.) a jedno z najbohatších miest v záp. Európe. V 13. – 15. stor. tam sídlili významné iluminátorské dielne, v 16. a najmä 17. stor. významné centrum produkcie gobelínov. R. 1435 – 63 a 1468 – 77 ovládané burgundskými vojvodami, 1597 okupované Španielmi. R. 1802 tam bol uzavretý Amienský mier. Počas 1. svet. vojny bolo mesto ohrozené nemeckou ofenzívou (1918), ktorá sa usilovala oddeliť francúzske a britské vojská na Somme.

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Notre-Dame (Katedrálna bazilika Panny Márie z Amiens, francúzsky Basilique Cathédrale Notre-Dame d'Amiens), najväčšia katedrála vrcholnej gotiky a zároveň jeden z najväčších kostolov vo Francúzsku, 1981 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vybudovaná po požiari 1218 v dvoch hlavných stavebných kampaniach medzi 1220 – okolo 1270 (alebo 1269) na mieste staršieho biskupského sídla, katedrály (okolo 850) a neďaleko sa nachádzajúceho Kostola sv. Firmina (okolo 850; sv. Firmin, †okolo 303, ranokresťanský mučeník a legendárny prvý biskup Amiensu). Od konca 13. stor. a v 14. stor. boli vybudované viaceré bočné kaplnky, od 1336 veže záp. fasády (ukončené 1403), koncom 15. – zač. 16. stor. doplnený oporný systém chóru, 1528 (alebo 1529 – 1533) nová vežička (sanktusník) nad krížením, počas francúzskej revolúcie i v oboch svetových vojnách bola katedrála len málo poškodená, reštaurovaná od 1820, 1849 – 74 E. E. Violletom-le-Ducom, západná fasáda reštaurovaná v 90. rokoch 20. stor, kedy bola objavená aj jej pôvodná farebná výzdoba. Známe sú mená jej architektov, ktoré boli zapísané do labyrintu osadeného 1288 do dlážky katedrály (labyrint bol zničený v 18. stor. a rekonštruovaný 1894 – 97). Boli to Robert de Luzarches (*okolo 1160, †1228), Thomas de Cormont (pôsobil okolo 1235 – 50, katedrálnu hutu viedol od okolo 1235) a jeho syn Regnault de Cormont (pôsobil okolo 1241 – 88). Katedrála pozostáva z trojlodia na záp. fasáde s dvojicou veží, trojloďového transeptu a z chóru s ochodzou a vencom 7 polygonálnych radiálne usporiadaných kaplniek, pričom stredná kaplnka je predĺžená. Stena hlavnej lode je trojdielna (vysoká arkáda, presvetlené trifórium a bazilikálne okná). Výnimočne sa zachovala aj pôvodná bohatá sochárska výzdoba vysokej umeleckej úrovne, ktorá sa sústreďuje na trojici portálov záp. fasády (stredný portál s Posledným súdom) a na portále na juž. fasáde transeptu (socha Panny Márie s dieťaťom známa ako Vierge Dorée z okolo 1260). Sochárska výzdoba, v ktorej sa prejavilo viacero súdobých štýlových prúdov, vznikla z väčšej časti v 1. pol. 13. stor. Čiastočne sa zachovala aj pôvodná polychrómia sôch, pôvodné vitráže z 13. stor. a bohatá výzdoba interiéru (drevené rezbársky bohato zdobené stallá z 1508 – 19, viaceré náhrobky z 13. stor., na chórových prepážkach sochárske cykly zobrazujúce výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa a sv. Firmina z 15. – 16. stor., organ z 1549 a barokový mobiliár zo 17. – 18. stor.). Ďalšie pamiatky: biskupský palác (17. stor.), kostoly Saint-Germain-l’Écossais a Saint-Leu (15. stor.), zvonica (beffroi, 15. – 18. stor.), niekoľko stredovekých meštianskych domov, viackrát prestavaná radnica zo 17. stor., divadlo s fasádou v slohu Ľudovíta XVI., regionálne múzeum Musée de Picardie (1855 – 67), cirkus J. Verna (1889), významná pamiatka modernej architektúry obytný dom Tour Perret (A. Perret, 1949 – 52), múzeum J. Verna, ktorý žil v Amiense a i. Mesto bolo počas 1. a 2. svet. vojny značne poškodené, jeho historické jadro je zväčša rekonštrukciou z obdobia po 1945. Univerzita (založená 1965). Stredisko turistiky.

Anjou

Anjou [-žu] — historická krajina v záp. Francúzsku na nížinatom území dolného toku Loiry. Najvýznamnejšie mesto Angers. Mierne vlhké prímorské podnebie. Úrodná poľnohospodárska oblasť, pestovanie pšenice, jačmeňa, raže, ovsa, ovocia, viniča; chov dobytka, ošípaných. Priemysel strojársky, drevársky, potravinársky.

Pôvodne osídlené keltským kmeňom Andekavov, od ktorého krajina získala názov (latinsky Andegavum). V období Franskej ríše tvorila súčasť Neustrie. Jadrom územia sa stal Angers, grófstvo udelené v 9. stor. Kapetovcom. Grófi z Anjou si čoskoro vydobyli nezávislosť od francúzskeho panovníka a na konci 9. stor. opanovali dočasne i Touraine a Maine. Vládnuci rod vystriedali vicegrófi, z nich sa v 2. polovici 10. a na začiatku 11. stor. presadila dynastia Fulkovcov (Fulko I. – III.; → Fulko III. Nerra), ktorí obsadili sev. časť Akvitánie sev. od Poitiers, Touraine (i s centrom kraja Tours) a Maine. Grófstvo Anjou bolo 1060 spojené s vojvodstvom Normandia a 1129 ho získal Godfried I. (Geoffroy) Plantagenet, ktorý prevzal i titul grófa z Anjou. Jeho syn Henri sa 1154 stal anglickým kráľom (ako Henrich II. Plantagenet) a územie Anjou bolo začlenené do anglických dŕžav na kontinente (→ Angevinská ríša). R. 1204 ho dobyl francúzsky kráľ Filip II. August a pripojil k svojim kráľovským dŕžavám. R. 1356 bolo územie povýšené na vojvodstvo, do 1480 slobodné. Rod Anjou zároveň vládol v ďalších krajinách Európy, a to v Uhorsku, Poľsku i v Taliansku (Neapolsko, Sicília). Od 1481 (po vymretí vojvodov z Anjou) išlo len o čestný titul udeľovaný vo francúzskej kráľovskej rodine.

Annecy

Annecy [ansi] — mesto v juhových. Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergene-Rhône-Alpes na sever od Grenoblu pri jazere Annecy, administratívne stredisko departementu Haute-Savoie; 52-tis. obyvateľov (2013). Priemysel jemnej mechaniky, elektrotechnický, papiernický, stavebných materiálov, odevný; turistické centrum.

Vzniklo na mieste staršieho (rímskeho, neskôr burgundského) sídliska, od 1535 sídlo biskupstva. Stavebné pamiatky: rímske sídlisko z 1. stor., hrad z 12. stor., renesančná katedrála Saint-Pierre zo 16. stor., kostoly z 15. – 17. stor., biskupský palác (18. stor.), múzeá.

Annonay

Annonay [-ne] — mesto v juž. Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergne-Rhône-Alpes v departemente Ardèche na rieke Cance (pravostranný prítok Rhône) juhovýchodne od mesta Saint-Étienne; 16-tis. obyvateľov (2013). Priemysel automobilový (výroba karosérií), papiernický, kožiarsky, farmaceutický. Miesto prvého štartu balóna (bratia J. É. a J. M. Montgolfierovci, 1783).

Antibes

Antibes [-tib] — prístavné mesto v juž. Francúzsku v metropolitnom regióne Provence-Alpes-Côte d’Azur v departemente Alpes-Maritimes na Azúrovom pobreží; 76-tis. obyv. (2013). Priemysel kozmetický (parfumy), konzervárenský, tabakový. Známe prímorské kúpele.

Založené v 5. stor. pred n. l. ako grécka osada (názov Antipolis), neskôr rímske mesto, 1384 – 1608 vo vlastníctve Grimaldiovcov. Zámok Grimaldiovcov (14. – 16. stor.) s múzeom (zbierka diel P. Picassa), archeologické múzeum, múzeum absintu. Zoologická záhrada s kolekciou morskej fauny, delfinárium, záhradnícka škola.

Apataki

Apataki — ostrov v súostroví Tuamotu.

Arc

Arc [ark] — rieka vo Francúzsku, ľavostranný prítok Isère; dĺžka 135 km. Ľadovcový alpský tok prameniaci v blízkosti Val d’Isère a ústiaci 25 km pod Albertville.

Ardèche

Ardèche [-deš] — departement vo Francúzsku.

Ardennes

Ardennes [-den] —

1.Ardeny;

2. departement vo Francúzsku.

Ardenský prieplav

Ardenský prieplav — prieplav v severových. Francúzsku spájajúci Másu (pod mestom Sedan) s Aisne (povodie Seiny) v blízkosti Vailly-sur-Aisne. Dĺžka 99 km, v prevádzke od 1883; preprava uhlia a železných rúd.

Ardeny

Ardeny, fr. Ardennes, nem. Ardennen — vrchovina v juhových. Belgicku, v Luxembursku a v sev. Francúzsku, ktorá je pokračovaním Porýnskej bridličnatej vrchoviny. Tvorí výrazný starý masív s najvyšším vrchom na severe (Botrange, 694 m n. m.). Budovaná prvohornými horninami, najmä bridlicami a vápencami. Vo vyšších častiach Arden budovaných z nepriepustných hornín sú časté vresoviská, nižšie časti sú porastené hustými lesmi. Chudobné poľnohospodárske pôdy sú využívané ako lúky a pasienky. Veľké ložiská uhlia (doliny riek Mása a Sambre), zinkovej, železnej a olovenej rudy. Kontrast medzi slabo osídlenými vrchovinami a husto zaľudnenými dolinami najmä rieky Mása.

Počas 2. svet. vojny v decembri 1944 – januári 1945 neúspešná vojenská ofenzíva nacistického Nemecka proti spojeneckým vojskám (→ Ardenská bitka).

Argens

Argens [-žan] — rieka vo Francúzsku; dĺžka 85 km. Pramení na juž. svahoch predhoria Álp, ústi do Ligúrskeho mora asi 25 km od Saint-Tropez.

Ariège

Ariège [arjéž] — departement vo Francúzsku.

Ariège

Ariège [arjéž] — rieka v sev. Francúzsku, pravostranný prítok rieky Garonne; dĺžka 170 km. Pramení v Pyrenejach v blízkosti hraníc s Andorrou, ústi neďaleko Toulouse. Početné vodné elektrárne.

Armagnac

Armagnac [-ňak] — historické územie v juhozáp. Francúzsku v juž. časti Akvitánskej panvy sev. od Pyrenejí. Zvlnené pahorkovité územie. Pestovanie viniča hroznorodého a obilia. Chov hydiny.

Od 10. stor. tam existovalo grófstvo podriadené Gaskonsku. Asi od pol. 12. do pol. 13. stor. patrilo spolu s Akvitániou a ďalšími dŕžavami anglickým kráľom z dynastie Plantagenetovcov a počas storočnej vojny sa v jeho držbe niekoľkokrát vystriedali Angličania s Francúzmi. Po skončení storočnej vojny 1453 bolo územie obsadené francúzskym kráľom Karolom VII. R. 1525 ho František I. venoval vojvodom d’Albret, 1580 územie získal ich dedič Henrich III. Navarrský, ktorý ho už ako francúzsky kráľ Henrich IV. (od 1589) definitívne pripojil 1607 k doméne francúzskych kráľov.

Artois

Artois [-toa], lat. Artesia — historické územie na severozápade Francúzska. Tiahne sa od pobrežia Lamanšského prielivu od miest Calais a Boulogne-sur-Mer smerom do vnútrozemia. Zvlnený povrch s úrodnými pôdami, na ktorých sa pestujú cukrová repa a obilniny. Priemysel strojársky, textilný a potravinársky (Boulogne-sur-Mer a Calais). Najväčšie mesto Arras.

Pôvodne osídlené keltskými Belgmi a Atrebátmi, 51 pred n. l. ju dobyl G. I. Caesar a pripojil ku Galii. Od 5. stor. tvorila súčasť Franskej ríše. V 2. pol. 9. stor. bolo územie pripojené k Flámsku. R. 1180 – 1384 patrilo Francúzsku, v rámci neho bolo 1237 povýšené na grófstvo. Potom sa sobášom spojilo s Burgundským vojvodstvom, po porážke Karola Smelého a jeho smrti (1477) sa dedičkou panstva stala jeho jediná dcéra Mária Burgundská (*1457, †1482), po ktorej sobáši s Maximiliánom Habsburským (neskorší Maximilián I.) územie pripadlo Habsburgovcom. K Francúzsku bolo grófstvo definitívne pripojené za Ľudovíta XIV. Pyrenejským mierom 1659. Titul grófov z Artois potom používali príslušníci vládnucej dynastie, k najznámejším patril Karol (neskorší Karol X.), brat Ľudovíta XVI. Dnes je územie Artois súčasťou regiónu Nord-Pas-de-Calais-Pikardia.

Auvergne-Rhône-Alpes

Auvergne-Rhône-Alpes [overň ronalp] — metropolitný región Francúzska vo vých. časti krajiny; rozloha 69 711 km2, 7,758 mil. obyv. (2013), administratívne stredisko Lyon. Vznikol v januári 2016 zlučením pôvodných administratívnych regiónov Auvergne a Rhône-Alpes. Má 12 departamentov.

Beauvais

Beauvais [bove] — mesto v severozápadnom Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France, administratívne stredisko departementu Oise; 55-tis. obyvateľov (2014). Priemysel automobilový, strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), elektrotechnický, kovoobrábací (spracovanie medi), potravinársky (pobočka Nestlé – výroba zmrzliny a sorbetov); manufaktúrna výroba tapisérií. Železničný uzol, mesto obsluhované blízko ležiacim medzinárodným letiskom Beauvais-Tillé. Beauvais je turistickým strediskom, nachádza sa tu aj múzeum tapisérií.

V staroveku tu bolo stredisko keltského kmeňa Bellovakov, neskôr opevnené rímske mesto (pôvodné hradby z 3. stor. n. l.). V 3. stor. bolo založené biskupstvo, ktoré 1015 získalo zvrchovanosť nad grófstvom Beauvais (biskupi boli zároveň grófmi). Od 11. stor. mesto prosperovalo, pričom jeho bohatstvo bolo založené na výrobe a obchode s textilom. Začiatkom 12. stor. získalo mestské práva, 1190 boli prestavané mestské hradby. V 13. stor. spory medzi Ľudovítom IX. Svätým a miestnymi biskupmi a patricijmi vyvrcholili sériou povstaní. V roku 1664 bola v meste založená manufaktúra na výrobu gobelínov (jej vznik inicioval J.-B. Colbert; 1939 presťahovaná do Aubussonu). Počas 2. svetovej vojny bola väčšia časť mesta zničená pri náletoch.

Stavebné pamiatky: najvýznamnejšou pamiatkou je gotická katedrála Saint-Pierre, ktorá stojí na mieste staršej katedrály vybudovanej koncom 10. stor. a poškodenej pri požiaroch v 80. rokoch 12. stor. a v roku 1225 (zo staršej katedrály sa pred západným priečelím gotickej katedrály v reštaurovanej podobe zachovali časti trojlodia známe ako Notre-Dame de la Basse-Oeuvre). Chór katedrály bol vybudovaný v troch stavebných fázach v období 1225/27 – 72. V roku 1284 sa zrútili časti klenby. Stavba chóru bola ukončená v prvej polovici 14. stor. (1324). Loď katedrály nebola nikdy dokončená (v 2. polovici 16. stor. bol chór uzatvorený stenou). Vysoký katedrálny 5-loďový chór s ochodzou a s vencom siedmich radiálnych polygonálnych kaplniek je zaklenutý 6-dielnymi rebrovými klenbami, ktoré sa nachádzajú vo výške 46,75 (podľa niektorých údajov 48) m. Extrémna vertikalita (najvyššia katedrála vo Francúzsku) spôsobila celý rad konštrukčných problémov a chór bol preto v 14. – 19. stor. niekoľkokrát upravovaný. Transept (vybudovaný v 1. polovici 16. stor.), ktorý navrhol M. Chambiges, je majstrovským dielom neskorej gotiky. V 60. rokoch 16. stor. bola nad krížením transeptu a lode vybudovaná laterna (sanktusník) s výškou okolo 130 (podľa niektorých údajov až okolo 150) metrov, ktorá sa 1573 zrútila. V katedrále sa zachoval významný súbor vitráží z 13. – 16. stor. (výnimočnú umeleckú úroveň majú najmä vitráže zo 16. stor.), neogotický orloj (1866) a súbor gobelínov z 15. – 18. stor.

Ďalšie pamiatky: kostol Saint-Étienne (12. – 16. stor.), biskupský palác (14. – 16. stor., dnes múzeum), radnica (18. stor.) a i.

Bourges

Bourges [burž] — mesto v strednom Francúzsku v metropolitnom regióne Centre-Val de Loire, administratívne stredisko departementu Cher; 67-tisíc obyvateľov (2015). Dôležité stredisko hospodárstva, priemysel letecký, zbrojársky, gumársky (pneumatiky Michelin). Cestný uzol pri železničnej trati Tours – Nevers, letisko. Rozvinutý cestovný ruch.

Mesto bolo pôvodne keltské oppidum, približne od 500 pred n. l. centrum keltského kmeňa Biturigov nazývané Avaricum. V roku 52 pred n. l. bolo dobyté G. I. Caesarom. Za Rímskej ríše bolo jedným z provinčných stredísk Galie, hlavné mesto provincie Gallia Aquitania (→ Akvitánia), opevnené kamennými hradbami v poslednej tretine 3. stor. n. l. Od 5. stor. sa rozvíjalo ako významné centrum diecézy (za prvého biskupa je považovaný svätý Ursinus z Bourges, ktorý žil v 3. – 4. stor.). Veľký ekonomický a stavebný rozvoj mesta nastal v 12. stor. V roku 1172 mesto obliehal Henrich II. Plantagenet. V roku 1183 boli dostavané nové mestské hradby s donjonom, ktoré dal vybudovať Filip II. August. V 14. stor. sa Bourges stalo hlavným mestom vojvodstva Berry. Najväčší rozkvet mesta nastal počas tzv. zlatého storočia (1361 – 1460). Od 1361 tam sídlil dvor významného patróna umenia vojvodu Jeana z Berry (*1340, †1416), ktorý patril k hlavným umeleckým centrám v Európe a kde sa stretávali najvýznamnejší umelci z Flámska, Paríža i údolia rieky Loiry. V tomto období tam boli vybudované významné stavby ako napr. vojvodský palác (1367 – 1398, nezachoval sa) s kaplnkou Sainte-Chapelle (nezachovala sa). Počas storočnej vojny tu mal sídlo Karol VII. Víťazný, ktorý 1422 udelil Bourges titul hlavného mesta kráľovstva. Od 16. do 19. stor. sa v meste nachádzala významná univerzita (štatút dostala už 1485).

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Saint-Étienne, postavená na mieste staršej románskej katedrály z 11. stor. prestavanej v 12. stor., z ktorej sa zachovali portály so sochárskou výzdobou približne z 1160 (okolo 1225 boli nanovo umiestnené na fasádach bočných lodí). Postavená v niekoľkých fázach v období 1195 – 1280, stavba sa začala pravdepodobne už po polovici 12. stor., chór sa používal približne od 1214, loď bola dokončená 1255, celá katedrála bola vysvätená 13. 5. 1324. V 2. polovici 14. stor. a v 15. stor. pokračovali práce na západnej fasáde (napr. rozeta), v 16. stor. po kolapse severnej veže (1506) bola západná fasáda a sochárska výzdoba jej portálov upravená. Má päťloďovú dispozíciu bez transeptu (priečnej lode), chór so zdvojenou ochodzou a s vencom piatich plytkých kaplniek. Hlavná loď je zaklenutá šesťdielnou rebrovou klenbou. Vnútorný priestor so stupňovito usporiadanými loďami pôsobí výnimočným dojmom jednotného monumentálneho celku. Vnútorné bočné lode sú dvakrát vyššie než vonkajšie bočné lode (hlavná loď je ešte výrazne vyššia) a chýbajú nad nimi empory. Piatim lodiam zodpovedá na západnej fasáde päť veľkolepých portálov s bohatou sochárskou výzdobou (na tympanóne stredného portálu je Posledný súd z 1270). Dve nedokončené veže sú zo 14. – 16. stor. Vitrážové okná z 13., 15. a 16. stor. patria k najvzácnejším vo Francúzsku. V interiéri sa nachádza orloj z 15. stor., ktorý je jedným z najstarších v Európe, reštaurovaný v 18. – 19. stor. Pod chórom je rozsiahla zaklenutá krypta (nazývaná aj dolný kostol), v ktorej sú vystavené viaceré sochárske diela, napr. fragmenty gotického lektória, náhrobok vojvodu Jeana z Berry, ktorý je majstrovským dielom Jeana de Cambrai z 1. polovice 15. stor., vitráže z nezachovanej kaplnky Sainte-Chapelle od J. Beauneveuho a i. V roku 1992 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Mestský palác Hôtel Jacques Cœur, ktorý dal postaviť 1443 – 1451 obchodník a finančník kráľa Karola VII. Jacques Cœur (*okolo 1395, †1456). Je to jedna z najvýznamnejších profánnych stavieb 15. stor. s bohatou architektonickou výzdobou vysokej umeleckej úrovne. Pozostáva z niekoľkých budov, ktoré sú usporiadané okolo nepravidelného dvora, časť stavby je vybudovaná na pôvodnej mestskej galsko-rímskej hradbe. V interiéroch bol využitý systém vyhrievania založený na rímskom hypokauste. Stavba mala významný vplyv na francúzsku palácovú architektúru až do 16. stor. V 17. – 19. stor. slúžil palác ako radnica, v 19. a 20. stor. bol reštaurovaný (dnes múzeum).

Ďalšie pamiatky: mestský palác Hôtel Cujas (1. polovica 16. stor., dnes múzeum), kupecký dom zo 16. stor., Hôtel Lallemant (16. stor., majstrovské dielo ranej renesancie, dnes múzeum), Hôtel Pelvoysin, Hôtel de la Poste a i.

Burgundsko-Franche-Comté

Burgundsko-Franche-Comté [franš konte], francúzsky Bourgogne-Franche-Comté — metropolitný región Francúzska vo vých. časti krajiny pri hranici so Švajčiarskom; rozloha 47 784 km2, 2,821 mil. obyv. (2014), administratívne stredisko Dijon. Vzniklo 2016 zlúčením pôvodných regiónov Burgundsko a Franche-Comté. Má 8 departementov.

Canal du Centre

Canal du Centre [ka- dü sántr], tiež Canal du Charolais — prieplav v strednom Francúzsku spájajúci Saônu s dolinou Loiry; dĺžka 112 km, vybudovaný 1784 – 91. Prvý prieplav, ktorý umožnil plavbu lodí zo severu na juh Francúzska. Začína sa v meste Chalon-sur-Saône na Saône, končí sa v obci Digoin na bočnom kanáli Loiry. Bol vybudovaný najmä na prepravu uhlia z banskej oblasti v blízkosti obce Montceau-les-Mines, ale i na prepravu stavebných materiálov (dlaždice, tehly, piesok, cement) a kovov. Jeho význam do konca 20. stor. postupne klesal, v súčasnosti má rekreačný význam.

Canal du Midi

Canal du Midi [ka- dü], pôvodne Canal Royal de Languedoc, Južný prieplav — prieplav v južnom Francúzsku spájajúci rieku Garonne (v blízkosti Toulouse) so Stredozemným morom (s prístavom Sète); dĺžka 241 km, vybudovaný 1666 – 81. Na celom úseku je 65 vzdúvadiel a jeden tunel. Iniciátorom a staviteľom projektu bol inžinier Pierre-Paul Riquet (*1609, †1680).

V súčasnosti má prieplav prevažne rekreačný význam; 1996 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Canal du Midi tvorí s prieplavom Canal de Garonne (Canal Latéral à la Garonne, dobudovaný 1856) začínajúcim sa v Toulouse a končiacim sa v Castets-en-Dorthe (v blízkosti Bordeaux) vodnú cestu Canal des Deux Mers (Prieplav dvoch morí) spájajúcu Atlantický oceán so Stredozemným morom.

Gaskonsko

Gaskonsko, fr. Gascogne — historické územie na juhozápade Francúzska pri Biskajskom zálive hraničiace so Španielskom. V staroveku tvorilo súčasť rímskej provincie Gallia Aquitania (neskôr provincie Novempopulania). Súčasný názov je odvodený od jeho obyvateľov Baskov (Vascones). Po páde Západorímskej ríše obsadili územie Vizigóti a začlenili ho do svojej ríše, od 602 podriadené Franskej ríši (pripojenie bolo spočiatku len formálne). Karol Veľký začlenil odbojné Gaskonsko priamo do Akvitánskeho kráľovstva pod vládou jeho syna, budúceho Ľudovíta I. Pobožného. Značne samostatné postavenie sa mu podarilo zachovať aj v rámci Západofranskej ríše, resp. neskoršieho Francúzska. Po vymretí domácej dynastie (1032) a následných dedičských sporoch sa Gaskonsko stalo 1058 súčasťou Akvitánskeho vojvodstva (→ Akvitánia). Na jeho území vznikol rad takmer nezávislých grófstiev (Armagnac, Bordeaux, Albret, Béarn) a najjužnejšia časť pripadla Navarre. Po sobáši Eleonóry Akvitánskej s Henrichom II. Plantagenetom (1152) sa Gaskonsko stalo 1154 jednou z dŕžav anglických kráľov na kontinente, počas storočnej vojny bolo 1451 dobyté francúzskym kráľom Karolom VII. a 1454 pripojené k francúzskej korune; až do Francúzskej revolúcie si však zachovalo značnú autonómiu.

Grand Est

Grand Est [grantest] — metropolitný región Francúzska vo vých. časti krajiny pri hraniciach s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom a so Švajčiarskom; rozloha 57 433 km2, 5,552 mil. obyvateľov (2013), administratívne stredisko Štrasburg. Vznikol 2016 zlúčením pôvodných regiónov Alsasko, Champagne-Ardenne a Lotrinsko ako metropolitný región s dočasným názvom Alsace-Champagne-Ardenne-Lorraine, v septembri 2016 premenovaný na Grand Est. Má 10 departmentov.

Hague

Hague [ág], Cap de la Hague — mys vo Francúzsku na severozápadnom cípe Normanského polostrova západne od Cherbourgu. Nachádza sa na ňom zariadenie na spracovanie rádioaktívneho odpadu.