Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Európa

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 631 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aachen

Aachen [á-], fr. Aix-la-Chapelle, hol. Aken — kúpeľné mesto v záp. Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v blízkosti hraníc s Belgickom a Holandskom asi 65 km juhozáp. od Kolína nad Rýnom; 243-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky, kovoobrábací, textilný, odevný, elektrotechnický, strojársky, chemický, gumársky, sklársky, potravinársky, spotrebný. V okolí ťažba uhlia. Dopravná križovatka; asi 30 km od centra mesta na území Holandska je medzinárodné letisko Maastricht-Aachen. Aachen je od 17. stor. známy ako kúpeľné mesto, kúpele zamerané najmä na liečbu reumatickej artritídy vznikli pri prameňoch liečivých termálnych vôd (teplota do 74 °C) využívaných už v období Rímskej ríše.

Miesto v blízkosti liečivých teplých sírnych prameňov bolo pôvodne obývané Keltmi a spojené s uctievaním keltského boha svetla a liečivých termálnych prameňov Granna (Grannus). V 1. stor. tam Rimania založili vojenský tábor a neskôr aj kúpele Aquisgranum (z lat. Aquae Granni; v centre mesta archeologické nálezy troch rímskych kúpeľov z 1. – 4. stor. n. l. ), ktoré sa používali aj po zániku Rímskej ríše. Vzhľadom na strategickú polohu miesta a liečivé pramene tam Pipin III. Krátky pravdepodobne začal budovať cisársku rezidenciu (falc). Karol Veľký si začiatkom 90. rokov 8. stor. zvolil Aquisgranum za hlavné mesto svojej ríše a pokračoval vo výstavbe falce. Jeho stavebná aktivita poukazuje na zámer vybudovať druhý, resp. nový Rím. V meste zhromaždil významných učencov a umelcov, ktorí sa podieľali na karolovskej renesancii, okolo 796 tam založil dielňu na odlievanie do kovu a skriptórium (existovalo do pol. 9. stor.), kde vznikli viaceré významné iluminované karolovské rukopisy. R. 1166 bolo Fridrichom I. Barbarossom vyhlásené za slobodné cisárske mesto. R. 1172 – 76 dal Fridrich I. Barbarossa mesto a falc opevniť hradbami. Od zač. 16. stor. mesto postupne upadalo (1562 boli korunovácie presunuté do Frankfurtu nad Mohanom). R. 1656 bola väčšina stavieb zničená pri požiari a následne barokovo prestavaná. R. 1794 bolo mesto okupované Francúzmi, stratilo postavenie slobodného cisárskeho mesta, 1801 – 15 súčasť Francúzska, 1815 pripadlo Prusku. Počas 2. svetovej vojny bola väčšina stavieb zničená, prestavaná v 2. pol. 20. stor.

Stavebné pamiatky: archeologické nálezy (od 19. stor.) cisárskej falce vybudovanej Karolom Veľkým, jednej z najvýznamnejších pamiatok karolovského umenia. Falc tvoril komplex viacerých budov, okrem reprezentačných stavieb z kameňa a tehál boli jej súčasťou aj obytné stavby z dreva, remeselnícke dielne a stajne. Jej najvýznamnejšou a najlepšie zachovanou stavbou je Palácová kaplnka (aj kaplnka falce alebo hradná kaplnka; 936 – 1531 v nej bolo korunovaných 31 nemeckých kráľov – cisárov) s dvoma menšími bazilikovými stavbami na stranách a s monumentálnym átriom s fontánou pred záp. fasádou. Na sever od kaplnky bola audienčná sieň s troma apsidami (aula regia; mala formu triklínia, resp. rímskej cisárskej baziliky a bola inšpirovaná Aulou Palatinou v Trieri) spojená s átriom kaplnky dvojpodlažnou krytou chodbou. Približne v strede krytej spojovacej chodby sa nachádzala monumentálna brána.
Palácová kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii (dostavaná po 798, posvätená pápežom Levom III. 805; za jej architekta je pokladaný Odo z Metzu, *742, †814), bola v stredoveku včelenená (resp. prestavaná) do gotickej katedrály (dómu, nem. Aachener Dom, od 1802 biskupská katedrála). Kaplnka je dvojplášťová stavba, jej jadrom je oktogón (priemer 14,46 m) obkolesený ochodzou v tvare šestnásťstena, ktorá tvorí bočnú loď s emporami (galériami) na poschodí. Centrálny oktogón je zaklenutý osemdielnou kupolou na tambure. Na vých. strane sa nachádzala svätyňa štvorcového pôdorysu (nahradená neskorogotickým katedrálnym chórom) a na západe westwerk, ktorým sa do kaplnky vstupovalo (v prestavanej podobe sa čiastočne zachoval). Na poschodí westewerku oproti apside sa nachádza Cisársky trón. Centrálny oktogón (Hochmünster) dominuje interiéru stavby, v jeho spodnej časti je 8 masívnych pilierov nesúcich arkády horného podlažia, ktoré majú dvojnásobnú výšku a v strede sú stĺpmi rozdelené na dve podlažia. Interiér bol pôvodne obložený mramovými intarziami (opus sectile), v kupole sa nachádzala mozaika, ktorá zobrazovala Ježiša Krista v sláve so 4 evanjelistami a 24 starcami z Apokalypsy (súčasná mozaika je jej kópiou z 1880 – 81). Podľa Eginharda boli mramorové stĺpy aj obkladové materiály privezené z Ríma a Ravenny (niektoré stĺpy z kostola Sankt Gereon v Kolíne nad Rýnom). Súčasťou interiéru sú aj kovové dvere a mreže (pôvodne zlátené) zo 796 – 800 na galériách. Súčasná podoba interiéru pochádza zo začiatku 20. stor. Kaplnka symbolizuje Nebeský Jeruzalem a jej architektúra bola ovplyvnená najmä ranokresťanskou a byzantskou architektúrou (najmä kostolom San Vitale v Ravenne, ktorý dal vybudovať Justinián I. Veľký, ale aj Chrámom Sergia a Bakcha v Konštantínopole). Jej exteriér mal pôvodne červenú omietku, čo odkazuje na cisársku symboliku (cisársky purpur). R. 814 tam bol pravdepodobne v antickom sarkofágu pochovaný Karol Veľký (presné miesto nie je určené; Fridrich I. Barbarossa dal 1215 jeho pozostatky uložiť do skriňového relikviára nazývaného Karlsschrein, ktorý je umiestnený v kaplnke). V 13. stor. boli v exteriéri kaplnky nad tamburom vybudované trojuholníkové štíty. R. 1355 – 1414 k nej bol pristavaný vysoký neskorogotický katedrálny chór, ktorý bol inšpirovaný kaplnkou Sainte-Chapelle v Paríži a bol koncipovaný ako monumentálny relikviár (vzhľadom na veľké kružbové okná nazývaný Glashaus; od 13. stor. významné pútnické miesto). V období 14. – 18. stor. vzniklo v ochodze centrálneho oktogónu viacero kaplniek.

V katedrále sa nachádza viacero významných príkladov stredovekého umeleckého remesla, napr. kazateľnica nazývaná Ambona Henricha II. Svätého (1002 – 14), zlaté antependium Pala d’Oro (okolo 1020), monumentálny Svietnik Fridricha I. Barbarossu (1165 – 70), skriňový mariánsky relikviár Marienschrein (1220 – 39) a i. Jej súčasťou je aj klenotnica s viacerými významnými pamiatkami stredovekého zlatníctva (napr. Lotharov kríž z obdobia okolo 1000, relikviárová busta Karola Veľkého z 1350 a i.). R. 1978 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ďalšie pamiatky: radnica (pôvodne gotická, vybudovaná 1330 – 49 na mieste audienčnej siene karolovskej falce, prestavaná v období baroka a v 19. stor., značne poškodená v 2. svetovej vojne, následne reštaurovaná; v radnici sa nachádza Korunovačná sieň zo 14. stor.; do stavby radnice bola začlenená aj veža Granusturm z obdobia Karola Veľkého, ktorá sa zachovala do súčasnosti), gotický Grashaus (2. pol. 13. stor., pôvodne slúžil ako prvá radnica), farský kostol Sankt Foillan (1180, v 15. stor. goticky prestavaný), pôvodne minoritský kláštorný kostol Sankt Nikolaus (13. – 14. stor.), kostol Sankt Paul (pôvodne gotický, deštruovaný počas 2. svetovej vojny a rekonštruovaný v 2. pol. 20. stor.) a i.

Aalen

Aalen [á-] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko; 68-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky, strojársky, textilný, optický, potravinársky (o. i. pivovarnícky).

Aare

Aare [á-] — najdlhšia rieka Švajčiarska, ľavostranný prítok Rýna; dĺžka 295 km, rozloha povodia 17 779 km2 (z toho 423 km2 zaľadnených). Vyteká z ľadovca Aare v Bernských Alpách, tečie cez Brienzer See, Thunské jazero a Bielske jazero. Preteká mestami Brienz, Thun, Bern a Aarau. Energeticky využívaná.

Aargau

Aargau [ár-] — kantón v sev. Švajčiarsku pri hraniciach s Nemeckom; 1 404 km2, 654-tis. obyvateľov (2015). Administratívne stredisko Aarau, úradný jazyk nemčina. Zvlnené územie s dolinami rieky Aare a jej prítokov, hospodársky rozvinuté s vyspelým priemyslom a intenzívnou poľnohospodárskou výrobou. Aargau patrí k najlesnatejším švajčiarskym kantónom. Hustá dopravná sieť.

Abbeville

Abbeville [abvil] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France v departemente Somme na rieke Somme; 24-tis. obyv. (2013). Priemysel textilný, potravinársky. Latinsky nazvané Abbatis villa, v 9. stor. majetok opátstva Saint-Riquier (založeného pravdepod. v 1. pol. 7. stor.), jedno z najstarších francúzskych miest (mestské právo z 1184), centrum grófstva Ponthieu, dôležitá pevnosť na obranu ústia rieky Somme, významné obchodné stredisko; striedavo pod anglickým a burgundským panstvom, koncom 15. stor. pripadlo Francúzsku. Archeologické nálezy z paleolitu (→ abbevillien), pozostatky rímskeho osídlenia z 3. stor., gotický kostol z prelomu 15. a 16. stor. Múzeum.

Åbenrå

Åbenrå [óbenró] — prístavné mesto v Dánsku v administratívnej oblasti Syddanmark (Juž. Dánsko); 16-tis. obyvateľov (2013). Priemysel strojársky, potravinársky.

Abertamy

Abertamy — mesto v Česku v Karlovarskom kraji v okrese Karlove Vary v Krušných horách, 840 m n. m.; 1,2 tis. obyvateľov (2014). Mestské práva od 1876. Výroba kožených rukavíc a pletených výrobkov.

Aberystwyth

Aberystwyth [eberistvis] — mesto v Spojenom kráľovstve vo Walese v ceremoniálnom grófstve Dyfed; 13-tis. obyvateľov (2011). Kúpele, univerzita (založená 1872), Waleská národná knižnica, zrúcaniny normanského hradu z 12. stor.

Abisko

Abisko — národný park v sev. Švédsku severne od 68° sev. zemepisnej šírky vo výške 342 – 1 174 m n. m., vyhlásený 1909; jeden z prvých národných parkov v Európe; rozloha 7 500 ha. Priemerná teplota v zime −10 °C, priemerná teplota v lete 14 °C, ročný úhrn zrážok okolo 300 mm. NP sa rozkladá pozdĺž turisticky atraktívneho kaňonu rieky Abiskojakka tečúcej zo severu a ústiacej do jazera Torneträsk. Súčasťou chránenej oblasti je i malý ostrov Abiskosuolo. Takmer tretinu územia tvoria holé horniny; horské útvary str. veľkosti pokrývajúce veľké časti územia sú v nižších častiach porastené brezovými lesmi, vo vyšších polohách porasty zakrpatených vŕb, alpínske lúky a kamenné moria. Flóra územia je obzvlášť bohatá a zahŕňa všetky najtypickejšie arktické druhy, charakteristické sú divé orchidey; pozdĺž strmých svahov rieky Abiskojakka niekoľko druhov hmyzožravých rastlín. Veľký počet vtákov (väčšina pozdĺž jazera Torneträsk pri ústí rieky). Cicavce oblasti patria k charakteristickým severským druhom (medveď, rys, los, arktický rosomák, líška, lumík). Na území národného parku sa nachádza prírodovedná výskumná stanica.

Abruzzi

Abruzzi [-cci] —

1.Abruzzy;

2. pôvodný názov administratívnej oblasti Abruzzo v Taliansku.

Abruzzo

Abruzzo [-cco], pôvodne Abruzzi — administratívna oblasť, kraj v Taliansku v str. časti Apeninského polostrova pri pobreží Jadranského mora; 10 795 km2, 1,327 mil. obyvateľov (2016); administratívne stredisko L’Aquila. Územie kraja vyplnené zväčša pohorím Abruzzy s vrchmi Gran Sasso d’Italia a Monte Amaro s predhoriami, na východe zvlnená pobrežná rovina. Najväčšie rieky Pescara a Vomano. Podnebie stredomorského typu, stredomorské rastlinstvo s macchiami a s porastmi duba a borovice. Ťažba síry a ropy. Priemysel sústredený v centrách Pescara a L’Aquila. Pestovanie pšenice, kukurice, ovsa, zemiakov, cukrovej repy; vinohrady, sady olív a citrusov (pomaranče, citróny). Chov oviec a hovädzieho dobytka, rybolov.

Abruzzy

Abruzzy [-cci], tal. Appenino Abruzzese, Abruzzi — pohorie v str. Taliansku, najvyššia časť Apenín. Prevažne vápencové s početnými krasovými javmi vrátane jaskýň a poljí. Poľnohospodárstvo iba v údoliach a panvách. Najvyšší vrch Corno Grande (2 914 m n. m.). Na území pohoria je národný park Parco nazionale d’Abruzzo Lazio e Molise (rozloha 497 km2, vyhlásený 1922). Oblasť silnej seizmickej činnosti. Ťažba asfaltu.

Abymes

Abymes [abim], Les Abymes — mesto v Guadeloupe (zámorský department Francúzska) vo vých. časti ostrova Guadeloupe v mestskom zoskupení Pointe-è-Pitre; 58-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko. Pestovanie a spracovanie cukrovej trstiny.

Acireale

Acireale [ači-] — prístavné a kúpeľné mesto v Taliansku vo vých. Sicílii v provincii Catania na úpätí Etny; 53-tis. obyvateľov (2016). Priemysel potravinársky (export minerálnej vody, vína a ryže) a kožiarsky. Leží na železničnej trati Messina – Catania. Stavebné pamiatky: pôvodne baroková katedrála (1597– 1618) s modernou fasádou, barokový kostol San Sebastiano (pôv. 1609, po zemetrasení 1693 opravovaný 1699 – 1705), múzeum, galéria, hvezdáreň.

Adamello

Adamello — horská skupina v Juž. Alpách v sev. Taliansku; najvyšší vrch Presanella, 3 556 m n. m. Tvorí súčasť pásma str. Álp tiahnucich sa od Simplonského priesmyku až k Brennerskému priesmyku. Zložená z vápencov, silno zaľadnená. Mnoho ľadovcových jazier, z ktorých najvyššie položené sú Lago Verde (Zelené pleso) na Monte Rosa (2 856 m n. m.) a Lago Gelato (Zmrznuté pleso).

Adamov

Adamov — mesto v Česku v Juhomoravskom kraji v okrese Blansko v Drahanskej vrchovine na rieke Svitava 12 km sev. od Brna; 4,6 tis. obyvateľov (2016). Pôvodne banské sídlo s ťažbou rúd. Bývalé stredisko strojárskeho (rozmnožovacie stroje, meracia a výpočtová technika) a chemického priemyslu (výroba plastov). Vých. od mesta sa nachádza CHKO Moravský kras.

Adamstown

Adamstown [edmstaun] — administratívne stredisko a jediná trvalo osídlená osada Pitcairnových ostrovov v Polynézii (zámorské územie Spojeného kráľovstva); 56 obyv. (2013). Leží vnútri ostrova Pitcairn. Obyvatelia sú potomkovia vzbúrencov z britskej lode Bounty a devätnástich Polynézanov, ktorí sa usídlili na ostrove 1789. Živia sa najmä lovom rýb. Nazvaný podľa britského námorníka z lode Bounty Johna Adamsa (*1767, †1829).

Adda

Adda — rieka v sev. Taliansku, ľavostranný prítok Pádu; dĺžka 313 km, rozloha povodia 7 979 km2. Pramení v Rétskych Alpách, preteká cez Comské jazero. Čiastočne splavná, energeticky využívaná.

Adiža

Adiža, taliansky Adige — rieka v sev. Taliansku; dĺžka 410 km (2. najdlhšia rieka Talianska), rozloha povodia 14 700 km2. Pramení v Ötztalských Alpách, preteká Pádskou nížinou a v spoločnej delte s riekou Pád sa vlieva do Benátskeho zálivu Jadranského mora. Často sa vylieva z koryta, čiastočne regulovaná. Predstavuje najväčšie talianske hydroenergetické zásoby využívané v početných vodných elektrárňach. V doline rieky s rozšíreným sadovníctvom a chovom dobytka vznikli viaceré rekreačné strediská (Merano, Bolzano).

Adour

Adour [adúr] — rieka v juhozáp. Francúzsku; dĺžka 335 km. Pramení v Pyrenejach, preteká Akvitánskou panvou a severozápadne od mesta Bayonne ústi do Biskajského zálivu. Splavná v dĺžke 128 km, energeticky využívaná.

Adria

Adria — mesto v Taliansku v kraji Benátsko, 4 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2016). Najstaršie mesto Benátska, založené Etruskmi (Atria, Hatria). Podľa jeho latinského názvu Adria (aj Hadria) sa Jadranské more predtým nazývalo Adriatické (lat. mare Adriaticum). V súčasnosti vplyvom naplavenín Pádu a Adiže 23 km od mora. Archeologické múzeum. Dóm z 11. stor.

Adršpašsko-teplické skály

Adršpašsko-teplické skály — národná prírodná rezervácia v Česku v Broumovskej vrchovine; vyhlásená 1933, rozloha 1 771 ha. Zriadená na ochranu skalného komplexu – zvyškov tabuľovej plošiny rozčlenenej eróziou. Územie budované pieskovcami z prelomu str. a vrchnej kriedy (druhohory). Vrchovinný charakter, najvyšší vrch Čáp, 786 m n. m. Výskyt chránených živočíchov a rastlín.

Afragola

Afragola — mesto v juž. Taliansku v kraji Kampánia; 65-tis. obyvateľov (2016). Vinárstvo.

Agen

Agen [ažen] — mesto v juhozáp. Francúzsku v metropolitnom regióne Nová Akvitánia v blízkosti Bordeaux, administratívne stredisko departmentu Lot-et-Garonne; 34-tis. obyvateľov (2013). Ovocinárstvo; priemysel potravinársky, farmaceutický. Menšie obchodné a konzervárenské stredisko vyvážajúce najmä zeleninu, tabak a víno.

Aggtelek

Aggtelek — obec v sev. Maďarsku pri hranici so Slovenskom; 557 obyv. (2015). Stredisko krasovej oblasti prechádzajúcej v podzemí ako jaskynný systém Aggtelek-Baradla do Domice na slovenskú stranu (jedna z najväčších krasových jaskýň Európy). Okolo 25 km podzemných chodieb, 2 vchody, jeden z maďarskej, druhý zo slovenskej strany. Podzemné rieky (Stiks a Acheron) i jazerá. Sanatórium a koncertná sála. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej a staršej železnej doby, turistický ruch. R. 1995 bol jaskynný systém Aggteleckého krasu a Slovenského krasu zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Agrigento

Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).

Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).

Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.

Ahlen

Ahlen [álen] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sev. Porýnie-Vestfálsko; 52-tis. obyvateľov (2015). Priemysel ťažobný (uhlie), strojársky, obuvnícky. Mestské práva 1224, od 19. stor. priemyselné mesto. Kostol Sankt Bartholomäus z 9. stor., v 15. stor. neskorogoticky prestavaný.

Ahrensburg

Ahrensburg [árenz-] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko neďaleko Hamburgu; 32-tis. obyvateľov (2015). Priemysel tabakový, polygrafický, elektrotechnický.

Achája

Achája, gr. Achaia, lat. Achaea — krajina v severových. časti Peloponézu v Grécku. Na juhu susedí s Arkádiou, na juhozápade s Elidou, na východe s Kylénou, sev. pobrežie obmýva Korintský záliv. Okolo 2000 pred n. l. osídlená Achájcami, ktorých 1200 pred n. l. vytlačili Dóri. Na území Acháje vznikol pôvodne voľný, od 4. stor. pred n. l. pevný spolok 12 achájskych miest, ktorý sa nezúčastnil na grécko-perzských vojnách ani na peloponézskej vojne. Politickým strediskom bolo Aigion a náboženským Heliké, kde stál Poseidónov chrám (373 pred n. l. mesto zničené zemetrasením). Na čele spolku boli dvaja stratégovia, o spoločných záležitostiach rozhodovalo spolkové zhromaždenie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Achája dostala pod vplyv Sparty. V helenistickom období tam ako reakcia na boje medzi diadochmi o ovládnutie Macedónie a Grécka vznikol Achájsky spolok. R. 146 pred n. l. Rimania porazili Achájcov a ich územie začlenili pod provinciu Macedónia. Až 27 pred n. l. Augustus vytvoril z ich územia provinciu Achaea, do ktorej patrilo aj územie Peloponézu a vých. Grécka so sídelným mestom Korint.

Achelóos

Achelóos, Aspropotamos — rieka v záp. Grécku; dĺžka 223 km. Pramení v pohorí Pindos, ústi do Iónskeho mora. Využívaná energeticky a na zavlažovanie.

Achim

Achim — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Dolné Sasko na rieke Vesere; 31-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky, textilný.

Aigína

Aigína, Egina — ostrov v Aiginskom zálive Egejského mora patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Atika; 87,4 km2, 13-tis. obyvateľov (2013). Hornatý reliéf, najvyšší vrch Oros, 531 m n. m. Pestovanie ovocných stromov, olív, viniča. Hlavným morským prístavom a turistickým strediskom je mesto Aigína (kompou spojené s mestom Pireus).

Pôvodnými obyvateľmi Aigíny boli Achájci, v 8. stor. pred n. l. ju ovládli Dóri. V 6. a 5. stor. pred n. l. patrila k námorným veľmociam, po 456 pred n. l. ju ovládli Atény. Našli sa na nej zvyšky mnohých chrámov zasvätených Afrodite, Apolónovi, Artemide a Dionýzovi. K najvýznamnejším patrí neskoroarchaický chrám bohyne Afaie (510 – 480 pred n. l.). Na hore Oros bolo náboženské stredisko a oltár Dia Panhellénia.

Ain

Ain [en] — departement vo Francúzsku.

Ain

Ain [en] — rieka vo Francúzsku, pravostranný prítok Rhôny; dĺžka 160 km. Pramení v pohorí Jura, preteká pozdĺž jeho záp. predhoria a pri Lyone ústi do Rhôny.

Aire

Aire [ér] — rieka vo Francúzsku, pravostranný prítok Aisne; dĺžka 131 km. Pramení v Argonách.

Aire

Aire [ér] — rieka v Spojenom kráľovstve v sev. Anglicku, pravostranný prítok rieky Ouse; dĺžka 113 km. Pramení v Penninských vrchoch. Splavná 37 km.

Aisne

Aisne [en] — rieka v severových. Francúzsku, ľavostranný prítok Oise; dĺžka 300 km. Pramení v záp. časti pahorkatiny Argony. Splavná 160 km, z toho 57 km kanalizovaných. Ústi pri Compiègne. Prieplavom spojená s riekami Oise, Mása (Ardenský prieplav) a Marna.

Aisne

Aisne [en] — departement vo Francúzsku.

Aix-les-Bains

Aix-les-Bains [eks le ben] — mesto v juž. Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergne-Rhône-Alpes v departemente Savoie; 30-tis. obyvateľov (2013). Významné francúzske kúpele so sírnymi prameňmi (až 47 °C). Športové stredisko. Rímske pamiatky (Dianin chrám), radnica zo 16. stor. Múzeum.

Ajaccio

Ajaccio [fr. ažaksjo, tal. ajaččo] — mesto vo Francúzsku na juhozáp. pobreží ostrova Korzika, administratívne stredisko metropolitného regiónu Korzika a departementu Corse-du-Sud; 68-tis. obyvateľov (2013). Príjemná stredomorská klíma, priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca je 9,6 °C a najteplejšieho 21,7 °C, malé množstvo zrážok. Priemysel rybný (sardinky), konzervárenský, tabakový, drevársky, export vína. Vyhľadávané turistické stredisko, prímorské a klimatické kúpele. Rybársky (lov sardiniek), osobný (trajektové spojenie s mestami Marseille, Toulon a Nice), jachtový a menší obchodný prístav.

Mesto založené 1492 Janovčanmi v blízkosti pôvodného rímskeho sídliska (3 km na sever od Ajaccia), 1553 – 59 a od 1768 pripadlo Francúzsku. Po rozdelení Korziky na 2 departementy Golo a Liamone sa stalo 1793 hlavným mestom departementu Liamone, 1942 – 43 okupované Talianmi. Rodisko Napoleona I. Bonaparta; v jeho rodnom dome je múzeum (Maison Bonaparte). Stavebné pamiatky: radnica (1836), katedrála z 1593. Knižnica, galéria.

Ajka

Ajka — mesto v záp. Maďarsku v župe Veszprém v Bakonskom lese; 29-tis. obyvateľov (2015). Priemysel ťažobný (bauxit, mangánová ruda, hnedé uhlie), energetický, strojársky, potravinársky, výroba hliníka.

Aken

Aken — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na ľavom brehu Labe; 7,8 tis. obyvateľov (2015). Priemysel sklársky, lodiarsky, ťažba magnezitu. Založené pravdepodobne v pol. 12. stor. ako sídlo flámskych kolonistov, v 13. stor. plánovito vybudované. Neskororománske kostoly.

Akvitánia

Akvitánia, fr. Aquitaine — historické územie v juhozáp. Francúzsku pri Biskajskom zálive, do 2016 jeden z metropolitných regiónov zahŕňajúci 5 departementov: Dordogne, Gironde, Landes, Lot-et-Garonne, Pyrénées-Atlantiques; 41-tis. km2, 3,286 mil. obyvateľov (2012; v juž. časti menšina Baskov). Dnes súčasť metropolitného regiónu Nová Akvitánia. Strediskom Akvitánie je Bordeaux, ďalšie významné mestá sú Bayonne a Pau. Akvitánia zaberá záp. časť Akvitánskej panvy, krajinu Landes a sev. časť Pyrenejí. Rieky Garonne a Dordogne estuárom ústia do Biskajského zálivu. Mierne oceánske podnebie. Územie Landes je pokryté borovicovými a borovicovo-dubovými lesmi. Poľnohospodársky región; jedna z hlavných oblastí pestovania viniča (okolie Bordeaux), tabaku, ako aj pšenice, kukurice a slnečnice; sady, najmä slivkové; chov dobytka a hydiny (husí). Ťažba a spracovanie zemného plynu (Lacq), rafinérie (importovaná ropa), rafinácia sírovodíka (Lacq), lodenice (Bordeaux), drevársky a spotrebný priemysel. V Blayais jadrová elektráreň. Turistika (o. i. slané kúpele Biarritz). Diaľnice, železnice (Paríž – Bordeaux – Španielsko; Bordeaux – Marseille), potrubná doprava (plynovod z Lacqu do Paríža), námorný prístav v Bordeaux, letiská v Bordeaux a Bayonne.

Najstaršími známymi obyvateľmi Akvitánie boli kmene Iberov (podľa jedného z nich, Aquitáncov, aj nazvané). V 6. a 5. stor. pred n. l. sa tam usádzali Kelti. R. 56 pred n. l. pripojil Caesar Akvitániu k Rímu, za cisára Augusta tam bola vytvorená provincia Gallia Aquitania (zaberala tretinu územia celej Galie). Vo 4. stor. bola rozdelená na tri provincie (Aquitania Prima, Aquitania Secunda a Aquitania Tertia, resp Novempopulania, neskoršie Gaskonsko). Od zač. 5. stor. sa rozvíjala v rámci Vizigótskej ríše, neskôr ju dobyl Chlodovik I. a pripojil k Franskej ríši. V 7. stor. povýšená na vojvodstvo, dlhodobo najmocnejšie v ríši (zaberalo jej štvrtinu). Karol Veľký ju 781 povýšil na kráľovstvo, na čele ktorého stál Ľudovít I. Pobožný. Po rozdelení Franskej ríše 843 sa Akvitánia opäť ako suverénne vojvodstvo stala súčasťou Západofranskej ríše. Od 10. stor. titul vojvodov vlastnil rod de Poitou a po sobáši ich dedičky Eleonóry Akvitánskej s budúcim anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom (1152) tvorila Akvitánia súčasť jeho dŕžav vo Francúzsku (→ Angevinská ríša). Od konca 12. stor. boli Angličania postupne z jednotlivých miest vytláčaní (najmä vďaka vojenským aktivitám francúzskych kráľov Filipa II. Augusta a Ľudovíta IX. Sv.) a počas storočnej vojny (1337 – 1453) stratilo Anglicko aj zvyšné územia. Najdlhšie boli v ich držbe Bordeaux a juhozápadná časť Gaskonska, ktoré k Francúzsku pripojil až Karol VII. (1451). Názov Akvitánia sa odvtedy používal len v spojení s historickou provinciou alebo vo všeobecnom označení juhozápadného Francúzska. Tomuto chápaniu zodpovedal aj územný rozsah bývalého administratívneho regiónu Akvitánia.

Akvitánska panva

Akvitánska panva, fr. Bassin d’Aquitaine, Garonnská panva — nížina v juhozáp. Francúzsku pri pobreží Biskajského zálivu medzi Pyrenejami, Centrálnym masívom a bránou Poitou v povodí Garonne a Dordogne; 80-tis. km2, priemerná výška 135 m n. m. Geologicky je Akvitánska panva sedimentárnou panvou s druhohornými (jurskými) až treťohornými usadeninami (v striedajúcom sa slede kontinentálneho a morského vývoja) prekrytými štvrtohornými uloženinami. Odvodňovaná riekami Garonne a Adour s prítokmi. Má nížinatý charakter, na východe a juhu sa dvíha do výšky 300 m n. m. Juhozáp. časť (Landes) je aluviálna piesočnatá nížina oddelená od Atlantického oceána pásom vysokých dún. V 19. stor. bola piesočnatá krajina zalesnená (borovica), v súčasnosti lesy veľmi utrpeli požiarmi. Ložiská ropy (Parentis-en-Borry), soli, lignitu a zemného plynu s veľkou prímesou síry (Lacq). Hlavný prístav Bordeaux. Priemysel potravinársky (víno, koňak, syry), drevársky, strojársky, chemický (Bordeaux, Toulouse). Poľnohospodárstvo rozvinuté na celom území okrem Landes; pestuje sa pšenica, kukurica, vinič, tabak a ovocie.

Alba Iulia

Alba Iulia [ju-] — mesto v Rumunsku na rieke Mureš 270 km severozápadne od Bukurešti, administratívne stredisko judeţa Alba; 64-tis. obyvateľov (2011). Priemysel kožiarsky, potravinársky, vinársky, obuvnícky, výroba stavebných materiálov.

V staroveku dácke sídlo (→ Apulum). V 9. až 11. stor. sa okolo neho (slovanský názov Balgrad) vytvorilo miestne rumunské kniežatstvo pripojené ako komitát Alba k Uhorsku. V 16. – 17. stor. hlavné mesto Sedmohradského (Transylvánskeho) kniežatstva, kolíska rumunského národného hnutia a literatúry písanej v rumunskom jazyku. R. 1715 premenované na Karlsburg podľa cisára Karola VI., ktorý tam 1716 – 36 dal vybudovať pevnosť. V Albe Iulii bolo 1. 12. 1918 vyhlásené pripojenie Sedmohradska k Rumunsku.

Albano

Albano, tal. Lago di Albano — kráterové jazero v Taliansku v sopečnom pohorí Albanské vrchy; plocha 6 km2, maximálna hĺbka 170 m.