ABC zbrane — skratka označujúca atómové, biologické a chemické zbrane hromadného ničenia.

Abú Kir, Abú Qír — rybárska dedina a letovisko na stredomorskom pobreží Egypta severovýchodne od Alexandrie. V zálive Abú Kir 1. 8. 1798 zničil britský admirál H. Nelson početne silnejšiu francúzsku flotilu, ktorá mala kryť egyptskú expedíciu Napoleona I. Bonaparta. Týmto víťazstvom dosiahlo Spojené kráľovstvo námornú prevahu v Stredomorí. V pozemnej bitke pri Abú Kire 25. 7. 1799 porazil Napoleon I. Bonaparte turecké vojská bojujúce na strane Spojeného kráľovstva. Britské jednotky pod velením generála R. Abercrombyho sa 8. 3. 1801 vylodili pri Abú Kire a 21. 3. porazili zvyšky francúzskej expedičnej armády.

Abwehr [-vér; nem.] — nemecká vojenská spravodajská služba, od 1944 súčasť Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti, 1935 – 44 bol jej náčelníkom admirál W. Canaris. Plnila najmä úlohy vojenskej rozviedky a kontrarozviedky na fronte, v prifrontovom pásme a v zázemí. Na území Slovenska, Čiech a Moravy aktívne pracovala počas 2. svet. vojny prostredníctvom rozvetvených agentúrnych sietí proti domácemu protifašistickému odbojovému hnutiu. Na Slovensku mala úradovne v Prešove, Poprade, Kežmarku, Ružomberku, Zvolene, Banskej Bystrici, Nitre a Bratislave. Všetky podliehali služobni Juh-Východ so sídlom vo Viedni, od februára 1945 nemeckej bezpečnostnej polícii Sicherheitspolizei v Bratislave, úzko spolupracovali aj s ďalšími pobočkami najmä v Prahe, Brne a Ostrave. Najviac agentov a spolupracovníkov na Slovensku mali v zbrojárskych závodoch.

Abwehrgruppe 218 [-vér-; nem.] — od septembra 1944 do apríla 1945 najaktívnejšia a najnebezpečnejšia nemecká protipartizánska jednotka na Slovensku s krycím názvom Edelweiss (Plesnivec). Veliteľom 300-členného útvaru bol major E. von Thun-Hohenstein, veliteľom 130-členného slovenského oddielu Ladislav Nižňanský (*1917, †2011). Zo sídla v Kremnici podnikla jednotka okolo 50 represívnych akcií na str. a záp. Slovensko, pri ktorých zavraždila vyše 300 obyvateľov a asi 600 zajatcov odovzdala Nemcom.

adamsit — dráždivá bojová otravná látka, fenarzazínchlorid, C₁₂H₉AsClN; dráždi horné dýchacie cesty, vyvoláva stupňujúci sa kašeľ. Adamsit sa používal v mínach, ručných granátoch, leteckých bombách a dráždivých dymovniciach. Nazvaný podľa amerického chemika Rogera Adamsa (*1889, †1971), ktorý ho skúmal a 1918 navrhol na bojové použitie.

admirál [arab. > fr.] — hodnosť vo vojenskom námorníctve na úrovni generála používaná napr. od 12. stor. v Taliansku a od vlády Petra I. Veľkého v Rusku. Hodnostné stupne: kontradmirál (generál major), viceadmirál (generál poručík), admirál (generál plukovník), admirál námorníctva (maršal).

admiralita [arab. > fr.] —

1. najvyšší úrad vojenského loďstva, zodpovedá ministerstvu vojenského námorníctva;

2. budova, sídlo tohto úradu. Najznámejšia budova admirality je v Petrohrade, dielo architekta Andrejana Dimitrijeviča Zacharova (*1761, †1811) z 1806 – 23, symbol ruského klasicizmu, zámerne napodobňovaná v období socialistického realizmu.

aerosólová munícia — druh munície (delostrelecké granáty, letecké bomby) používanej na vytvorenie aerosólového oblaku bojovej látky, napr. otravnej, biologickej (biologický aerosól) alebo dymotvornej vrátane trhavín.

Africký zbor, nem. Afrikakorps — bojové zoskupenie nemeckého Wehrmachtu. Sformovalo sa 18. februára 1941 z jednotiek rozmiestnených v Líbyi; pôvodne sa skladalo z 1 ľahkej a 1 tankovej divízie. Pod velením generálneho poľného maršala E. Rommela a spolu s talianskymi jednotkami operovalo 1941 – 43 v sev. Afrike. Po porážke pri Alamejne (1942) ustúpilo do juž. Tuniska, kde z neho po spojení s nemeckou 5. tankovou armádou a talianskou 1. armádou vznikla vo februári 1943 armádna skupina Afrika. Jej zvyšky pod velením generálplukovníka Hansa-Jürgena von Arnima (*1889, †1962) kapitulovali v máji 1943 pred spojenými jednotkami Spojeného kráľovstva a USA.

agent [lat.] —

1. ekon. mnohoznačné obchodné označenie sprostredkovateľskej činnosti určitého subjektu na najrozličnejších úsekoch hospodárskej činnosti (akvizitér objednávok, sprostredkovateľ obchodov na vnútorných i zahraničných trhoch, broker, rezident, agent v námornej doprave), podnikateľ, ktorý nevlastní, ale sprostredkúva nákup alebo predaj tovaru;

2. voj. vyzvedač, špión.

agent blue [ejdžnt blú; angl.] — chemická otravná látka, herbicíd pozostávajúci zo zmesi kyseliny kakodylovej (dimetylarzínovej) a jej sodnej soli vo vode. Vyvoláva zosychanie a odlistovanie zasiahnutej vegetácie. Cieľom vojenského použitia je sťažiť protivníkovi maskovanie, umožniť založenie rozsiahlych lesných požiarov, narušiť hospodársku základňu, prípadne ovplyvniť ekológiu krajiny.

agent orange [ejdžnt orindž; angl.] — chemická otravná látka, najmasovejšie použitý herbicíd na vojnové účely. Zmes butylesterov kyseliny 2,4-dichlórfenoxyoctovej a kyseliny 2,4,5-trichlórfenoxyoctovej. Patrí do skupiny defoliantov, vyvoláva zosychanie a odlistovanie rastlín. Nesprávnym pochopením kódového označenia sa v tlači objavili aj správy o tzv. pomarančovom plyne.

agent purple [ejdžnt pápl; angl.] — chemická otravná látka, herbicíd použitý vo Vietname; zmes agent orange a izobutylesteru kyseliny 2,4,5-trichlórfenoxyoctovej. Vyvoláva ťažkú devastáciu porastov v postrekovaných oblastiach, ale aj poškodenie zdravia exponovaného obyvateľstva.

agentúra [lat.] —

1. organizácia alebo spoločnosť sprostredkujúca služby, napr. umelecká agentúra (divadelná, filmová, literárna a i.), personálna agentúra, cestovná agentúra, grantová agentúra, ratingová agentúra;

2. novin. spravodajská agentúra — inštitúcia, ktorej hlavnou úlohou je každodenne vyhľadávať, zhromažďovať, triediť, spracúvať, distribuovať a doručovať presné, rýchle a objektívne informácie žurnalistického charakteru v slovnej a obrazovej podobe odberateľom najmä z mediálnej sféry (tlači, rozhlasu a televízii), ale aj nemediálnym klientom. Spravodajské agentúry možno typologicky rozdeliť na univerzálne a špecializované. Univerzálne agentúry sa členia na svetové (alebo medzinárodné) a národné, ako aj na globálne systémy s celosvetovým pôsobením. Podľa formy vlastníctva sa spravodajské agentúry delia na komerčné (v súkromnom vlastníctve médií, družstiev alebo iných subjektov) a štátne (priamo riadené štátom alebo s verejnoprávnym štatútom).

Vznik agentúry je spojený s potrebou informovanosti. Počas historického vývinu sa informácie rozličného charakteru doručovali v tlačenej podobe, neskôr telegraficky (odtiaľ názov tlačové a telegrafné agentúry); základným poslaním agentúry je informovať, prinášať správy, preto sa niektoré nazývajú spravodajské alebo informačné. Prvou spravodajskou agentúrou na svete bola Agence Havas založená 1835 v Paríži CH. L. Havasom, ktorá položila základy nezávislej medzinárodnej spravodajskej výmeny. Prostredníctvom poštových holubov boli parížske denníky už 1840 každodenne informované o udalostiach z Londýna a Bruselu. Vynález elektrického telegrafu 1837 podnietil vznik ďalších svetových agentúr; 1848 bola v USA založená Harbor News Association, 1849 v Nemecku Wolffsches Telegraphenbüro, 1851 v Anglicku Reuter a i. R. 1859 podpísali majitelia 3 najväčších európskych agentúr (Havas, Wolff, Reuter) zmluvu, ktorou si medzi sebou rozdelili svet na sféry zberu a distribúcie spravodajstva (neskôr sa k nim pridala americká agentúra Associated Press) a ktorá platila vyše 70 rokov. R. 1957 vzniklo Európske združenie spravodajských agentúr s cieľom navzájom rozvinúť technickú spoluprácu, od 1971 bola jeho členom aj Československá tlačová kancelária (ČTK). Prvou spravodajskou agentúrou na Slovensku bola Slovenská tlačová kancelária založená 1919 v Žiline, neskôr sa zlúčila s ČTK ako jej pobočka v Bratislave (takto činná do 1939), od 1951 pôsobilo v Bratislave Oblastné riaditeľstvo ČTK pre Slovensko (od 1968 skratka ČSTK). R. 1992 rozdelením ČTK vznikla Česko-slovenská tlačová kancelária Slovenskej republiky (samostatné vysielanie od 1. 1. 1993), od 1993 ako Tlačová agentúra SR – Slovakia, od 2008 Tlačová agentúra SR (TASR), od 1997 pôsobí aj Slovenská tlačová agentúra, a. s. (SITA). Zo súčasných svetových agentúr sú najdôležitejšie Reuters (Spojené kráľovstvo), AFP (Francúzsko), AP a United Press International (UPI; obidve USA) a TASS (Rusko);

3. organizácie Spojených národov pre zvláštne úlohy zriaďované podľa Charty Organizácie Spojených národov na plnenie medzinárodne významných úloh v hospodárskej, sociálnej, zdravotnej, kultúrnej a i. oblasti;

4. výzvedná organizácia.

agent white [ejdžnt uájt; angl.] — chemická otravná látka, herbicíd použitý vo vojnových konfliktoch (najmä vo Vietname); patrí do skupiny defoliantov a tvorí ho zmes triizopropanolamóniových solí kyseliny 2,4-dichlórfenoxyoctovej a 4-amino-3,5,6-trichlórpikolínovej.

Air-Land Battle [ér lend betl; angl.] — doktrína vzdušno-pozemného boja; operačný princíp použitia armády USA v 80. – 90. rokoch 20. stor. Určoval zásady výstavby a bojového použitia pozemného vojska na taktickej a operačnej úrovni. V oblasti výstavby vojska bol charakteristický širokým začlenením bojového letectva a vrtuľníkov do pozemného vojska a vytváraním aeromobilných jednotiek, v oblasti zásad bojového použitia snahou o vybojovanie a udržanie iniciatívy ako prostriedku na dosiahnutie cieľa. V operácii a v boji sa v širokom rozsahu využívala tretia dimenzia – vzdušný priestor. Údery armádneho letectva boli koordinované s manévrom a paľbou pozemných vojsk proti cieľom na prednom okraji a v taktickej hĺbke. V záujme udržania iniciatívy sa široko využívali vrtuľníkové výsadky. Nevyhnutným predpokladom úspechu bola dokonalá súčinnosť vzdušných a pozemných bojových akcií.

Alamejn, Al ’Alamayn — mesto v Egypte v guvernoráte Matrúh záp. od Alexandrie; 7,4 tis. obyvateľov (2007). Odohrala sa tam rozhodujúca bitka 2. svet. vojny na severoafrickom fronte; 23. 10. – 4. 11. 1942 tam britská armáda pod velením generála B. L. Montgomeryho porazila a donútila k ústupu nemecko-talianske vojská pod velením poľného maršala E. Rommela. Nemecko-talianske vojská pôvodne v sile 96-tis. vojakov a 500 tankov stratili 59-tis. mužov a takmer všetky tanky a delá, britskú silu predstavovalo 200-tis. vojakov a 1000 tankov, zaznamenané straty boli 13-tis. mužov a 432 tankov (Montgomery stratil v bojoch 25% pešiakov 8. armády). Bitka pri Alamejne znamenala definitívnu porážku Rommelových vojsk a rozhodla o osude celej nemeckej severoafrickej výpravy (→ Africký zbor). Múzeum a cintorín padlých vojakov.

Ambruš, Ján, 19. 5. 1899 Gorna Mitropolja, Bulharsko – 21. 1. 1994 Chicago, Illinois, pochovaný v Bratislave — slovenský generál. Začiatkom augusta 1939 krátko veliteľ letectva Slovenskej armády, po emigrácii 1939 – 40 operačný pilot československých zahraničných jednotiek vo Francúzsku, 1940 – 41 veliteľ 312. stíhacej perute RAF v Spojenom kráľovstve, 1941 – 43 člen československej vojenskej misie v Kanade. Organizoval nábor slovenských a českých dobrovoľníkov a riadil ich letecký výcvik. R. 1943 – 45 československý vojenský atašé v Kanade, po vojne veliteľ letectva 4. vojenskej oblasti a poslanec SNR za Demokratickú stranu (DS). R. 1948 emigroval do USA, od 1956 americký občan. Po zmene politickej situácie v Československu 1991 povýšený do hodnosti generálplukovník vo výslužbe. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Československého vojnového kríža 1939 (1940) a Radu M. R. Štefánika III. triedy (1992).

amiton [gr.] — jedna z najtoxickejších organických zlučenín fosforu odvodená od trietylesteru kyseliny fosforečnej nahradením jednej etoxyskupiny (CH₃CH₂O-) skupinou (CH₃CH₂)₂NCH₂CH₂-S-; kódové označenie VG. Patrí do skupiny nervovoparalytických látok, je porovnateľne toxická ako sarín. Amiton bol pôvodne vyvinutý ako insekticíd, jeho soľ s kyselinou šťaveľovou sa používa ako pesticíd. Výskum jeho jedovatosti podnietil vznik mimoriadne nebezpečných otravných látok typu V.

Andrejčák, Imrich, 12. 7. 1941 Haniska, okres Košice – 5. 9. 2018 Trenčín — slovenský vojenský a politický činiteľ, generálplukovník. Ako vojak z povolania vykonával od 1961 v Československej armáde rôzne veliteľské funkcie. R. 1989 veliteľ Východného vojenského okruhu, 1990 námestník ministra obrany, 1992 minister obrany ČSFR. Od 1. 1. 1993 poradca predsedu vlády SR, od marca 1993 do marca 1994 minister obrany SR. R. 1994 – 98 poslanec NR SR za HZDS, predseda Výboru pre obranu a bezpečnosť. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1998).

ANZUK, Austrália, New Zealand, United Kingdom — obranný pakt Austrálie, Nového Zélandu a Spojeného kráľovstva podpísaný 1. 11. 1971 v Londýne s cieľom zabezpečiť záujmy signatárskych krajín v juhovýchodnej Ázii a tichomorskej oblasti v spolupráci so Spoločenstvom národov. Umožňoval prechodne umiestniť jednotky neázijských zmluvných štátov na území Malajzie a Singapuru. V priebehu 1974 boli integrované vojenské jednotky, ktoré tvorili ANZUK, postupne rozpustené a nahradené národnými jednotkami. Dňa 16. decembra 1974 bolo riadenie námorníctva a letectva rozpustené a ich oddiely sa vrátili k príslušnému národnému veleniu.

apel [fr. > nem.] —

1. vo vojenskom slangu zraz, nástup;

2. nástup väzňov v nacistických koncentračných táboroch.

Ardenská bitka — boje anglo-amerických a nemeckých vojsk v zime 1944 – 45 v pohorí Ardeny. Spojenecké vojská, ktoré sa pokúsili v decembri 1944 prelomiť obranu protivníka na francúzsko-nemeckých hraniciach, predišli 16. – 24. 12. 1944 Nemci nečakaným protiútokom v Ardenách (operácia Stráž na Rýne, nem. Wacht am Rhein) s cieľom poraziť ich v Holandsku a Belgicku, na dlhší čas stabilizovať frontovú líniu v záp. Európe a donútiť vlády USA a Spojeného kráľovstva uzatvoriť separátny mier, a tým získať možnosť na zastavenie postupu Červenej armády k vých. hraniciam Nemecka.

Začiatočný úspech nemeckého útočného zoskupenia v sile asi 200-tis. mužov bol výsledkom rýchleho prieniku 5. a 6. tankovej armády SS s podporou 2-tis. bombardérov a stíhačiek Luftwaffe, za ktorými postupovala pechota 7. armády z novosformovaných divízií ľudových granátnikov s cieľom postúpiť cez rieku Mása, sev. Luxembursko a Belgicko Ardenami až k Antverpám a znovu dobyť Brusel. Proti nim bojovalo spočiatku asi 80-tis. vojakov 5., 7. a 8. zboru USA. Okolo Vianoc 6. nemecká armáda uviazla pri Stavelote (Belgicko). Tvrdé boje zvádzal v okolí Bastogne a pri St. Vith v Belgicku 8. americký zbor s divíziou SS-Leibstandarte A. Hitler. Piata nemecká armáda postupovala v smere na Vielsalm. Dňa 25. 12. 1944 Spojenci vrhli do boja rezervy, 3. armáda USA pod velením generála G. S. Pattona stiahla tankové kliny z oblasti Metzu na sever, prelomila nemecký front a dosiahla Bastogne. Dňa 30. 12. americké tankové divízie odrazili útok nemeckých tankov, pechoty a obrnených transportérov a 3. – 4. 1. 1945 prešli do protiofenzívy, odraziac posledný nápor Nemcov na Bastogne. V 2. dekáde januára 1945 1. armáda USA (generál Courtney Hicks Hodges, *1887, †1966) krytá 30. britským zborom rozvinula postup na Malmedy, Stavelot a Marche. Ardenskú bitku rozhodli vo svoj prospech Spojenci protiútokom, ktorý zavŕšilo spojenie britských a amerických jednotiek 13. – 16. 1. 1945 pri Houffalize. Nemci stratili v Ardenách vyše 520-tis. mužov, Spojenci necelú polovicu tohto počtu.

automat [gr.] —

1. inform. abstraktný matematický stroj modelujúci proces, v ktorom sa vstupné údaje transformujú na výstupné údaje. Je charakterizovaný množinou stavov, začiatočným stavom, množinou vstupných symbolov (vstupná abeceda), prechodovou funkciou, množinou akceptačných (koncových) stavov a prípadne ďalšími prvkami, napríklad pamäťou. Automat na svojom vstupe načítava znaky vstupného slova a na základe načítaného znaku, aktuálneho stavu a prechodovej funkcie sa jeho stav mení. Rozlišujú sa rozpoznávacie a prekladacie automaty. Rozpoznávací automat (akceptor) určuje, či načítané vstupné slovo patrí alebo nepatrí do nejakého jazyka (→ formálny jazyk). Slovo do jazyka patrí, ak ho automat akceptuje, teda ak je po načítaní všetkých znakov slova v jednom z akceptačných stavov. Jazyk rozpoznávaný automatom je množina všetkých slov, ktoré automat akceptuje. Prekladový automat (transduktor) k vstupnému slovu vypočíta výstupné slovo, čím prekladá slová vstupného jazyka na slová výstupného jazyka. Z hľadiska vybavenia pamäťou sa rozlišujú 4 základné typy automatov: konečný automat, zásobníkový automat, lineárne ohraničený automat a Turingov stroj. Podľa prechodovej funkcie sa automaty delia na deterministické (→ deterministický automat) a nedeterministické (→ nedeterministický automat). Automaty hrajú významnú rolu v teórii vypočítateľnosti, teórii zložitosti, konštrukcii kompilátorov, lexikálnej a syntaktickej analýze, syntéze a analýze logických obvodov a v ďalších oblastiach.

2. stroj. zariadenie, prístroj alebo stroj schopný riadiť činnosť alebo funkciu objektu bez trvalej riadiacej činnosti človeka. Podľa úrovne činnosti sú automaty ovládacie (bez spätnej väzby), regulačné (so spätnou väzbou) a adaptívne (kybernetické zariadenie, ktoré volí optimálne podmienky riadenia). Významne sa uplatňujú v strojárskej technológii, v oblasti služieb (napr. predajné, telefónne, hudobné automaty) a i.;

3. voj. ľahká ručná automatická zbraň na boj zblízka na vzdialenosť do 500 m. V zásobníku má obyčajne 32 nábojov, rýchlosť streľby asi 100 rán za minútu; umožňuje streľbu jednotlivými ranami a dávkami; všeobecný názov ruskej automatickej zbrane používanej v 2. svet. vojne.

baran —

1. biol. samec ovce, plemenník chovaný na zabezpečenie reprodukcie stáda, ako aj na produkciu úžitkových produktov (mäso, vlna);

2. stroj. pracovná časť buchara alebo baranidla. Má veľkú hmotnosť a pri dopade vykonáva prácu potrebnú na požadovanú deformáciu materiálu;

3. voj. lat. testudo arietaria — staroveké obliehacie vojenské zariadenie. Pôvodne ho tvoril mohutný kmeň stromu s čelnou údernou železnou hlavicou zvyčajne v podobe hlavy barana. Slúžil na rozrúšanie brán obliehaných miest a hradných múrov opevnení. Jeho účinnosť technicky zdokonalili Rimania, ktorí ho umiestnili pod pohyblivý prístrešok zhotovený z pevných brvien pokrytých nehorľavými kožami a kovovými platňami. Samotné teleso barana bolo zavesené na lanách. Do kyvadlového pohybu ho uvádzali vojaci chránení prístreškom, prípadne ukrytí v konštrukciách pohyblivých obliehacích veží.

batéria [fr.] — účelové zoskupenie rovnakých predmetov, napr. vodovodná batéria — ventily na regulovanie a miešanie teplej a studenej vody;

1. el.tech. elektrický zdroj vytvorený spojením niekoľkých rovnakých článkov (galvanických, akumulátorových, palivových, termoelektrických, solárnych). Sériovým spojením sa dosiahne vyššie napätie zdroja, paralelným spojením vyšší dovolený záťažový prúd zdroja (→ akumulátor, → galvanický článok, → palivový článok);

2. hud. skupina bicích nástrojov v orchestri alebo v inom inštrumentálnom zoskupení; v 18. stor. názov arpeggia a akordických figurácií (Albertiho bas);

3. sociol. batéria otázok — súbor vzájomne spojených a dopĺňajúcich sa otázok, ktoré majú zabezpečiť validitu odpovedí, a predísť tak nežiaducim vedľajším reakciám respondenta; batéria testov — súbor vzájomne spojených a na seba nadväzujúcich testov;

4. stroj. zoskupenie rovnakých zariadení (strojov) na zvýšenie účinku, resp. výkonu;

5. voj. palebná a taktická delostrelecká a raketová jednotka alebo porovnateľná jednotka iných ozbrojených síl; aj organizačný celok obsahujúci zbrane, torpédomety, svetlomety alebo raketové komplety rovnakého kalibru alebo použitia.

Boroević von Bojna, Svetozar, aj Borojević, 13. 12. 1856 Umetić, dnešné Chorvátsko – 23. 5. 1920 Klagenfurt, pochovaný na viedenskom Ústrednom cintoríne (Zentralfriedhof) — rakúsko-uhorský poľný maršal; jeden z najvýznamnejších vojenských veliteľov Rakúsko-Uhorska počas 1. svetovej vojny. V roku 1905 po pasovaní do šľachtického stavu prijal predikát von Bojna. Na kariéru v armáde ho predurčilo vojenské vzdelanie (už ako 10-ročný začal navštevovať vojenskú školu v Kamenici pri Novom Sade). Venoval sa aj pedagogickej činnosti, na Tereziánskej vojenskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste vyučoval vojenskú taktiku.

V roku 1878 sa zúčastnil na ťažení do Bosny a Hercegoviny, vyznamenal sa v bojoch pri Sarajeve. Neskôr velil 4. práporu 17. pešieho pluku z Klagenfurtu, následne štábom viacerých peších divízií a štábu VIII. pešieho zboru z Prahy. Ako veliteľ 14. pešej brigády z Petrovaradínu získal 1. mája 1904 hodnosť generálmajor, neskôr stál na čele jednej z tzv. honvédskych oblastí (doplňovacích oblastí vlastibrany) so sídlom v Záhrebe. V roku 1912 získal post veliteľa košického VI. armádneho zboru. Generálom pechoty sa stal 1. mája 1913.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa ako veliteľ VI. armádneho zboru zúčastnil na operáciách v Haliči, neskôr počas obranných bojov v Karpatoch velil 3. armáde. Najvýraznejšie sa presadil na talianskom bojisku – spočiatku ako veliteľ 5. armády (Sočskej armády), neskôr skupiny armád Boroević. Zúčastnil sa na všetkých dvanástich bitkách na rieke Soča i poslednej rakúsko-uhorskej ofenzíve na rieke Piava. Hodnosť poľného maršala získal vo februári 1918.

dávka — vymedzené množstvo;

1. ekon., práv. a) jednorazová alebo pravidelne opakovaná peňažná platba odvádzaná fyzickými a právnickými osobami v prospech štátu, spravidla viazaná na určitý majetok alebo úkon; jeden zo zdrojov príjmov verejných rozpočtov. Predstavuje druh priamej alebo nepriamej dane. Daňovým základom pri nej je hodnota majetku k určitému okamihu alebo prírastok na majetku za určitý čas. V tejto podobe sa u nás uplatňovala napr. dávka z majetku, dávka z majetkového prírastku, milionárska dávka (bežné označenie mimoriadnych dávok z 1947 postihujúcich vyššie dôchodky a dôchodky milionárov i nadmerné zisky), b) pravidelne sa opakujúci výdavok z verejného rozpočtu alebo z iného peňažného fondu alebo vecné plnenie fyzickým osobám na základe všeobecného záväzného právneho predpisu. Má sociálne stimulačnú a stabilizačnú funkciu, formu nenávratnej pôžičky, resp. dotácie, výpomoci, príspevku ap., napr. dávka nemocenského poistenia, dávka sociálnej pomoci;

2. farm., lat. dosis — hmotnostné alebo objemové množstvo biologicky aktívnej látky (liečiva). Rozoznáva sa liečivá (dosis curativa, therapeutica), toxická (dosis toxica), smrteľná (dosis letalis) a najvyššia dávka (dosis maxima);

3. fyz. → absorbovaná dávka; dávka ožiarenia → dávkový ekvivalent;

4. inform., angl. batch — skupina prvkov (príkazov, dát), ktoré sa vykonávajú alebo spracovávajú ako celok (→ režim spracovania po dávkach);

5. voj. a) niekoľko po sebe nasledujúcich výstrelov z automatickej zbrane vyvolaných jedným stlačením spúšte; b) určité kalkulačné množstvo potravín, napr. denná dávka, t. j. množstvo potravín určené normou stravnej dávky na jedného vojaka na 24 h. Denná dávka jednotky (útvaru, zväzku) je súhrn dennej dávky pre celkový počet osôb jednotky (útvaru, zväzku). Na zásobovanie vojsk sa používajú denné dávky potravín (ddp), konzervové dávky potravín (kdp) a dávky predpripravených potravín (dpp).

formácia [lat.] — útvar;

1. biol. → rastlinná formácia;

2. ekon. → spoločensko-ekonomická formácia;

3. geol. nejednotne a v súčasnosti už menej používaný termín: a) stratigrafická jednotka zodpovedajúca geologickému útvaru, prípadne nižšej jednotke (napr. kriedová formácia); b) skupina geologických útvarov, ktoré spolu súvisia na báze určitého kritéria (napr. flyšová, jazerná alebo magmatická formácia); c) litostratigrafická jednotka mapovaná v teréne a používaná v lokálnej klasifikácii (napr. jastrabská formácia v Kremnických vrchoch); d) v paleontológii a ekológii skupina organizmov existujúcich spolu, s podobným spôsobom života a geografickými podmienkami;

4. voj. zovretý útvar vojenských osôb alebo vojenskej techniky.

Francúzsko, Francúzska republika, francúzsky France, République française — štát v západnej Európe medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom. Hraničí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, so Švajčiarskom, s Talianskom, Monakom, so Španielskom a s Andorrou, od Spojeného kráľovstva je oddelený Lamanšským prielivom a Doverskou úžinou. Od poslednej reformy administratívneho členenia sa od roku 2016 člení tzv. pevninové Francúzsko (územie Francúzska na európskej pevnine a ostrov Korzika) na 13 metropolitných regiónov a 95 departementov. Jeho zámorské územia majú podľa vzťahu k Francúzsku niekoľko štatútov. Územia bývalých zámorských kolónií (DROM = Département et région d’outre-mer) – Francúzska Guyana, Guadeloupe, Mayotte, Martinik a Réunion sú plne integrovanou súčasťou Francúzska a predstavujú 5 zámorských regiónov, ktoré sú zároveň i departementami. Francúzska Polynézia, Saint-Pierre-et-Miquelon, Saint-Barthélemy, Saint-Martin, Wallis a Futuna (COM = Collectivité d’outre-mer) predstavujú zámorské spoločenstvá s vysokým stupňom autonómie, Nová Kaledónia má špecifické postavenie označované ako sui generis. Neobývané územia – Francúzske južné územia a ostrov Clipperton (asi 1 200 km juhozápadne od pobrežia Mexika v Tichom oceáne, pôvodne základňa vojenského námorníctva a letectva, dnes vedeckovýskumná stanica) patria do kategórie ostatných území.

Prírodné pomery

[IMG-6]

Viac ako polovicu územia Francúzska zaberajú nížiny – nízko položené roviny a pahorkatiny do 200 m n. m. rozkladajúce sa symetricky okolo rozložitého Centrálneho masívu. Na severe je to rozsiahla Parížska panva prechádzajúca v najsevernejšej časti krajiny do Francúzskej nížiny, na západe na Bretónskom polostrove do zdenudovaného Armorického masívu (maximálna výška 417 m n. m.) rozčleneného širokými dolinami. Na juhozápade medzi Atlantickým oceánom, Pyrenejami a Centrálnym masívom sa rozprestiera rozľahlá Akvitánska panva; od Centrálneho masívu pokračuje oblasť nížin do stredomorskej časti Francúzska (Languedocká nížina); rozložitý Centrálny masív s najvyšším vrchom Puy de Sancy (1 886 m n. m.) zaberajúci sedminu povrchu krajiny prechádza západným a južným okrajom do prírodného celku Grands Causses, na juhovýchode do pohoria Ceveny; na hranici so Španielskom sa rozprestiera mohutné horské pásmo Pyreneje s najvyšším vrchom Vignemale (3 298 m n. m.) vo francúzskej časti pohoria; nevysoké masívy Maures a Esterel pri Stredozemnom mori tvoria prechod do vysokohorského pásma Álp, kde sa na hranici s Talianskom nachádza najvyšší vrch krajiny a Európy Mont Blanc (4 807 m n. m.); na hranici so Švajčiarskom sa rozkladá vápencové pohorie Jura, rovnobežne s hranicou s Nemeckom sa tiahne horské pásmo Vogézy; na severovýchode je mierne kopcovitý reliéf tvorený Ardenami prechádzajúcimi do Belgicka a Luxemburska.

Takmer celé územie má mierne podnebie, v západnej a severozápadnej časti vplyvom Atlantického oceána vlhké oceánske s relatívne chladnými letami a miernymi zimami (vlhkejšie a chladnejšie na severe, teplejšie na juhu), smerom na východ pribúdajú znaky kontinentality, nížinné a pahorkatinné oblasti pri Stredozemnom mori i ostrov Korzika majú subtropické stredomorské podnebie, horské oblasti chladné horské podnebie. Priemerná teplota v januári je 0 °C v horách, 7 °C na západe, 9 °C na pobreží Stredozemného mora, priemerná teplota v júli sa pohybuje od 17 do 23 °C. Územie s oceánskym podnebím má celoročné zrážky s prevahou od jesene do jari, územie so subtropickým stredomorským podnebím má zrážky sústredené takmer výlučne do zimného polroka, a to často vo forme obrovských ničivých lejakov. Najvyšší úhrn zrážok je v horských oblastiach (viac ako 2 000 mm ročne) a v oblastiach pod vplyvom Atlantického oceána ( Bretónsko 700 – 1 000 mm ročne), najnižšie na stredomorskom pobreží (500 mm ročne), v Parížskej panve (550 mm) a v oblastiach chránených pred západnými vetrami. Nad Atlantickým oceánom sa vytvárajú cyklonálne poruchy sprevádzané najmä na jeseň a v zime víchricami až uragánmi (severná polovica atlantického pobrežia až vnútrozemie). Pre stredomorské podnebie je charakteristický prudký a výsušný vietor mistrál vanúci od Centrálneho masívu dolinou Rhôny, ako aj chladný vietor tramontána vanúci z východnej časti Pyrenejí do nížinnej oblasti Roussillon.

[IMG-7]

Francúzsko má hustú riečnu sieť, hlavnými pramennými oblasťami významných riek sú oblasť Centrálneho masívu, Pyreneje, Alpy a Vogézy. Väčšia časť územia patrí k úmoriu Atlantického oceána, do ktorého estuárom ústi najdlhšia rieka Francúzska Loira (1 012 km, prítoky Allier, Cher, Indre, Creuse, Vienne), ako aj Garonne (prítoky Dordogne, Lot, Tarn) a Seina (prítoky Oise, Marna); do Severného mora ústi deltou Rýn (v dĺžke 182 km tečie na hranici s Nemeckom, prítok Mosela) s Másou; do Stredozemného mora sa vlieva len jedna väčšia rieka – Rhôna odvodňujúca juhovýchod krajiny (prítoky Saôna, Isère, Durance). Povodia hlavných riek sú prepojené systémom prieplavov (dĺžka okolo 4 450 km). Najväčšie jazerá sú ľadovcového pôvodu a nachádzajú sa v Alpách: Ženevské jazero (z celkových 581 km² vo Francúzsku 234 km²), Bourget (45 km²), Annecy (28 km²), menšie jazerá ľadovcového pôvodu sú i vo Vogézach a v Pyrenejach. Malé jazerá sopečného pôvodu sú v Centrálnom masíve, pobrežné lagúnové jazerá v Biskajskom zálive a Lionskom zálive, riečne nánosové jazerá v delte Rhôny. Krajina má mnoho priehradných nádrží postavených často v zložitých geologických podmienkach a vo vysokohorských oblastiach (Alpy, Centrálny masív, Pyreneje). Veľké zásoby podzemných vôd sú v krasových plošinách Grands Causses na južnom okraji Centrálneho masívu, artézske vody v Parížskej panve, minerálne pramene na zlomových líniách v sopečnej oblasti Centrálneho masívu v Auvergne, na severnom úpätí Pyrenejí a pri západných svahoch Vogéz. Vysokohorské ľadovce sú v Alpách, najdlhším dolinným ľadovcom vo Francúzsku je Mer de Glace (dĺžka 18 km), malé karové ľadovce sú v Pyrenejach.

Pôvodná prirodzená vegetácia je na mnohých miestach nahradená poľnohospodárskymi kultúrami a umelými lesnými kultúrami (v 19. stor. na piesočnatých pôdach na juhozápade krajiny pri Atlantickom oceáne v Akvitánii boli na rozlohe okolo 8 500 km² vysadené rozsiahle borovicové lesy, čím vzniklo najväčšie umelo zalesnené územie Európy Les Landes). Lesy zaberajú 29 % povrchu krajiny, v nižších horských polohách a na vrchovinách sú zachované dubové, dubovo-bukové a hrabové lesy, v nížinných oblastiach neveľké oblasti listnatých lesov, vo vyšších polohách Álp, Jury a Vogéz smrekové a jedľové lesy, na juhu je stredomorská vegetácia – gaštanové lesy s dubom korkovým a borovicou halepskou, v oblastiach pôvodných, dnes zničených lesov sú rastlinné formácie macchia a garrigue. Voľne žijúca fauna Francúzska je podobná faune strednej Európy, odlišnejšie je živočíšstvo Álp (kamzíky, svište, tetrovy, orol skalný, unikátny výskyt kozorožcov) a Pyrenejí (kozorožce, miestny poddruh kamzíka, vlky, medvede, sup hnedý), v delte Rhôny žijú volavky, africké plameniaky a množstvo sťahovavých vtákov, hojné sú obojživelníky, v morských pobrežných vodách Atlantického oceána je pestrejšie zloženie živočíšstva (hojný lov rýb, kreviet, langúst, chov ustríc a slávky jedlej).

Prvou prírodnou rezerváciou vo Francúzsku bol Fontainebleauský les vyhlásený v roku 1853 (→ Fontainebleau). Chránené územia sú rozdelené na 5 kategórií (prísna prírodná rezervácia, národný park, iné špeciálne rezervácie, prírodné pamiatky, chránené rašeliniská). Francúzsko má 11 národných parkov (z toho 3 mimo územia kontinentálneho Francúzska – na zámorských departementoch Guadeloupe, Francúzska Guyana a Réunion), 52 prísnych prírodných rezervácií (2019), viacero morských prírodných rezervácií. Legislatíva ochrany prírody sa od roku 2006 viackrát zmenila (poklesol počet národných parkov, stúpol počet prírodných rezervácií). Chránené územia predstavujú asi 3 % rozlohy Francúzska.

Hospodárstvo

Francúzsko je hospodársky vysoko vyspelá priemyselná krajina (7. miesto vo svetovom hospodárstve po USA, Číne, Japonsku, Nemecku, Indii a Spojenom kráľovstve, 2019), v ktorej základom ekonomického systému je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj značne rozvetvený štátny sektor; rozhodujúcu úlohu v hospodárstve majú veľké priemyselné (Renault, Peugeot, Électricité de France, Michelin a i.) a finančné spoločnosti a banky. Význam štátneho sektora postupne klesá pre rozsiahlu privatizáciu. Francúzska ekonomika je charakteristická vysokým stupňom otvorenosti voči zahraničným trhom a intenzívnej účasti na medzinárodnej deľbe práce. Krajina má obmedzené zásoby nerastných surovín, ložiská železnej rudy a čierneho uhlia (najmä v Lotrinsku, pre lacný dovoz sú však čoraz menej využívané), bauxitu (v Provensalsku), uhličitanu draselného a halitu (v Alsasku), uránových rúd (v Centrálnom masíve a Armorickom masíve), ropy a zemného plynu (na území Les Landes a v Parížskej panve). Dlhotrvajúcim javom je vysoká nezamestnanosť (9,4 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, 2017).

[IMG-9]

Priemysel zamestnáva 20,0 %, poľnohospodárstvo 2,8 % a služby 77,2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2016). V priemysle dominujú odvetvia s dlhodobou tradíciou vyrábajúce luxusný tovar (parfumy, módne odevy, alkohol), ale aj štátom podporované odvetvia produkujúce výrobky špičkovej techniky (automobily, lietadlá, zbrane, jadrové zariadenia, zariadenia kozmického priemyslu). Najvyššia koncentrácia priemyslu je na území ležiacom severne od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre (zaberá necelú štvrtinu krajiny, produkuje však asi tri pätiny hodnoty priemyselnej výroby). V tomto území leží Paríž so svojím priemyselným zázemím, departementy Pas-de-Calais a Nord s rozvinutým banským, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom, departementy Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle s rozvinutým banským, hutníckym, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom. Priemyselné odvetvia v Štrasburgu ustupujú odvetviam v sektore služieb súvisiacim s funkciami mesta (administratívne stredisko metropolitného regiónu, sídlo Rady Európy, Európskeho parlamentu a i. inštitúcií a organizácií). Oblasti ležiace na juhu od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre majú malý podiel na priemyselnej výrobe, priemysel sa tam koncentruje vo väčších strediskách (podstatná časť v mestách Lyon, Marseille, Bordeaux, Toulouse bez rozsiahlejšieho zázemia), vidiek je takmer bez priemyslu; slabo rozvinutý priemysel majú najmä Bretónsko a juhozápadné Francúzsko (departementy Charente, Haute-Vienne, Corrèze, Dordogne a i.). Energetický priemysel je charakteristický nedostatkom kvalitných domácich palív, hoci sa vytvárajú alternatívne zdroje energie (jadrové elektrárne, ktorých inštalovaný výkon je 63 130 MW – 2. miesto na svete po USA, 2019); významnou súčasťou používaných zdrojov zostávajú ropa a zemný plyn. Výroba elektrickej energie dosahuje 574 mld. kWh – tepelné elektrárne (spaľujú najmä zemný plyn, v menšej miere hnedé uhlie) produkujú 8,6 %, hydroelektrárne 15,0 %, jadrové elektrárne 72,3 % (najvyšší podiel na svete), iné 4,1 % elektrickej energie (2018). Veľké zásoby rúd železa (i napriek menším zásobám koksovateľného uhlia) radia Francúzsko medzi popredných svetových výrobcov surového železa a ocele. Hutnícky priemysel vyrába 15 mil. t surovej ocele (2018; 3. miesto medzi krajinami Európskej únie po Nemecku a Taliansku) a je koncentrovaný pri náleziskách železných rúd a uhlia na severovýchode krajiny (okolo 66 % výroby, strediská v Nancy, Thionville, Briey a Hagondange) a v severnej časti (viac ako 22 % výroby, strediská v Isbergues, Valenciennes a Denain). Hutníctvo farebných kovov (s výnimkou hliníka) je založené na dovážaných rudách (výroba rozvinutá vo veľkých námorných prístavoch, predovšetkým v Le Havri a v prístavoch na Loire), dominuje výroba zinku a olova. Veľké náleziská bauxitu umožnili rozvoj výroby hliníka (430-tis. t, 2018; vyváža sa viac ako 100-tis. t ročne); najväčšie hlinikárne sú v blízkosti nálezísk bauxitu v južných oblastiach Francúzska, najmä v departementoch Var a Hérault, ako aj na juhovýchode. Strojársky priemysel produkuje asi štvrtinu hodnoty priemyselnej výroby (mierny pokles v období rokov 2000 až 2010 medziročne o 2 %, neskôr rast okolo 1 % ročne), zamestnáva štvrtinu zamestnancov priemyslu, je úzko špecializovaný: rozvinutá výroba dopravných prostriedkov (automobily, lietadlá, námorné a riečne lode, rýchlovlaky TGV), výrobkov z oblasti elektrotechniky, obrábacích strojov. Výroba áut (2,2 mil. osobných automobilov, 2019) spoločnosťami Renault S. A., Groupe PSA (značky Peugeot, Citroën, DS Automobiles). Strediskami automobilového priemyslu sú Paríž, Lyon, Sochaux, Le Mans, Rennes (výroba osobných automobilov), v Lyone a Sochaux je i výroba nákladných automobilov. V Le Mans sa vyrábajú traktory. V leteckom priemysle zaujíma Francúzsko 2. miesto v západnej Európe (po Spojenom kráľovstve), vyváža sa okolo 80 % civilných dopravných lietadiel (spoločnosť Airbus, 2. najväčší výrobca dopravných lietadiel na svete). Strediskami leteckého priemyslu sú Toulouse, Tarbes, Biscarrosse a Bourges. Lodný priemysel je sústredený v hlavných námorných prístavoch alebo v ich bezprostrednej blízkosti: najväčšia lodenica Penhoët neďaleko Saint-Nazaire, lodenice v Nantes, Marseille (La Ciotat), Toulone (La Seyne), Breste a Le Havri. Špecifickým znakom francúzskej ekonomiky je vysoko rozvinutá vojenská technika (približne 35 % výroby je určenej na vývoz). Chemický priemysel je rozmiestnený pomerne rovnomerne, hlavnými strediskami sú Lille, Chauny, Paríž, Nantes, Bordeaux, Toulouse, Marseille, Lyon. Petrochemický priemysel je sústredený v prístavoch (v oblasti Marseille, Le Havru a Rouenu). Textilná výroba stráca od 80. rokov 20. stor. na význame, avšak návrhárstvo a tvorba nových modelov (spoločnosti Chargeurs, Dormeuil a i.) nestrácajú na dôležitosti. Tradičnými oblasťami vlnárskeho priemyslu sú mestá na severozápade krajiny – Roubaix, Tourcoing, Elbeuf, Louviers a Fourmies, Reims na severovýchode, Vienne a Castres s okolím na juhu. Tradičný bavlnársky priemysel založený na dovážaných surovinách má tradíciu na východe v okolí Vogéz medzi mestami Nancy – Štrasburg – Belfort – Mulhouse, v Normandii v Rouene, na severozápade v Tourcoingu a Lille. Tradičný hodvábnický priemysel je v oblasti Lyonu. Výroba ľanového tovaru je v severozápadnej časti krajiny v mestách Lille, Amiens, Lisieux, Flers, Laval, Cholet. Potravinársky priemysel je rozmiestnený rovnomerne. Najprosperujúcejším odvetvím je vinárstvo (60 mil. hl vína, 3. miesto na svete po Taliansku a Španielsku; 2019), krajina patrí medzi najväčších vývozcov vína na svete. Celková produkcia mlieka je 25,1 mil. hl (z toho kravského mlieka 24,5 mil. hl), výroba sušeného mlieka (108-tis. t), masla (423-tis. t), ovčieho syra (63-tis. t, 3. miesto v Európe po Grécku a Taliansku), celková produkcia mäsa 5,3 mil. t (z toho bravčového 2,2 mil. t, hovädzieho 1,4 mil. t a hydinového 1,7 mil. t; 2019). Strediská rybného priemyslu sú rozložené po celej dĺžke pobrežia.

Francúzske poľnohospodárstvo si na rozdiel od ostatných priemyselne vyspelých krajín udržiava svoje významné postavenie. Francúzsko má najväčšiu rozlohu poľnohospodárskej pôdy v Európe a je najväčším producentom a vývozcom poľnohospodárskych výrobkov v Európe. Poľnohospodárska pôda zaberá okolo 52 % rozlohy krajiny, z toho orná pôda a sady 34 %, lúky a pasienky 19 %; zalesnených je okolo 29 % krajiny. Pre rastlinnú výrobu je charakteristické rozvinuté vinohradníctvom – najväčšou vinárskou oblasťou je Bordeaux (známa červeným vínom), ďalej Burgundsko, Champagne, Beaujolais, Touraine a Jura. Pestuje sa i cukrová repa, zemiaky (6,1 mil. t, 2. miesto v Európe po Nemecku; 2018), obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica a ryža, produkcia obilnín bez ryže je 62,6 mil. t, čo predstavuje viac ako pätinu celkovej produkcie krajín EÚ; 2018), slnečnica, olivovník, mandľovník, chmeľ, tabak. Pestovanie zeleniny a ovocia je koncentrované najmä v Normandii a Bretónsku, pre južné oblasti je charakteristická produkcia levanduľového a ružového oleja. Podiel živočíšnej výroby na hrubej hodnote poľnohospodárskej výroby je okolo 65 %. Prevláda chov hovädzieho dobytka (19 mil. kusov, najvyššie stavy v Európe; 2019), hlavnými oblasťami chovu sú Bretónsko, Pikardia a i. Dojnice na mlieko sa chovajú prevažne na juhozápade a severovýchode krajiny, vo Flámsku (departementy Nord a Pas-de-Calais) a v Centrálnom masíve. Chov oviec má klesajúcu tendenciu a zameriava sa na produkciu mäsa a mlieka (z mlieka sa okrem iného vyrába syr rokfort v oblasti okolo obce Roquefort-sur-Soulzon v metropolitnom regióne Okcitánia), chov na vlnu stratil význam pre neschopnosť konkurovať dovážaným produktom. Hlavné oblasti chovu oviec sú sústredené do horských oblastí Álp a Jury. Chov ošípaných je sústredený v Lotrinsku, v departementoch Dordogne, Vendée a v oblasti Lamanškého prielivu (13,5 mil. kusov, 2019). Upadá chov kôz a koní s výnimkou čistokrvných pretekárskych druhov koní. Rybolov zamestnáva viac ako 65-tis. ľudí, množstvo vylovených rýb je 691-tis. t živej váhy (2014). Významné rybárske prístavy sú na pobreží Atlantického oceána ( Saint-Malo, La Rochelle, Boulogne-sur-Mer, Arcachon, Lorient, Dieppe, Dunkerque), rybolov v Stredozemnom mori je bez väčšieho významu.

[IMG-8]

V sektore služieb zohráva najvýznamnejšiu úlohu cestovný ruch. Do Francúzska pricestuje ročne takmer 90 mil. turistov (2017), ktorí počas pobytu minú 79 mld. USD (1. miesto na svete v počte návštevníkov, 2. – 3. miesto v objeme príjmov). Prevládajú najmä krátkodobé pobyty s prenocovaním maximálne na 4 noci. Hlavnými turistickými oblasťami sú Azúrové pobrežie, Paríž, Alpy, Pyreneje. Krajina má vysoko rozvinutý dopravný systém, najmä železničnú sieť, francúzske železnice patria medzi najkvalitnejšie a najrýchlejšie na svete (rýchlovlaky TGV), železničná sieť má viac ako 29-tis. km tratí, z toho 15-tis. km elektrifikovaných (2014), zabezpečuje 40 – 50 % celkovej prepravy; hlavný železničný uzol je Paríž, odkiaľ sa trate lúčovito rozbiehajú na všetky strany. Vlakmi Eurostar, považovanými za druhú generáciu rýchlovlakov TGV, je od 1994 cez Lille spojený Paríž s Londýnom (→ Eurotunel) a od 1995 s Bruselom. Francúzsko má hustú cestnú sieť (najmä v parížskej oblasti a na severe krajiny) s viac ako 1,053 mil. km pevných vozoviek, z toho 11 800 km diaľnic (2014). Obchodná flotila (5,6 mil. BRT, od 2000 do 2015 pokles o takmer 9 mil. BRT, najmä pre registráciu lodí v iných krajinách) sa skladá z moderných lodí a nových tankerov; najväčšie námorné prístavy sú v Marseille (s ropným terminálom Fos-Lavéra), Le Havre, Dunkerque. Riečna doprava je rozvinutá na severe a severovýchode, splavných riečnych ciest je asi 14-tis. km (2012); dôležitou dopravnou tepnou je Seina a Marnsko-rýnsky prieplav, na juhovýchode má najväčší význam Saôna a Rhôna. Letecké linky spájajú všetky dôležité centrá krajiny a všetky svetadiely; počet letísk s pevnou štartovacou dráhou je 294; hlavné letiská sú v Paríži (Charla de Gaulla, Le Bourget, Orly) a v Nice, pravidelná civilná letecká doprava prepraví ročne 70,2 mil. osôb (2018). Podiel zahraničného obchodu na HDP je 63 % (export + import), medzi rokmi 1990 až 2015 stúpol o viac ako 30 %, čo dokazuje silnú otvorenosť ekonomiky a veľký význam zahraničného obchodu pre krajinu. Francúzsko realizuje zahraničný obchod s viac ako 100 štátmi sveta. Charakteristickým znakom tovarovej štruktúry zahraničného obchodu je významný podiel strojov a zariadení, ich podiel na vývoze dosahuje asi 23 %, na dovoze 16 %; podiel potravín, nápojov, vína a tabaku na vývoze je 16 %, na dovoze 11 %; dováža sa najmä ropa a i. palivá (25 % z celkového dovozu). Čoraz väčší význam v zahraničnom obchode zohráva sektor služieb (finančné, poisťovacie a vedeckovýskumné služby tvoria spolu asi 33 % celkovej hodnoty exportu a 36 % celkovej hodnoty importu krajiny, rastie aj význam dopravných a informačných služieb).Významnými obchodnými partnermi sú Nemecko, Belgicko, Holandsko, Taliansko, Španielsko, Spojené kráľovstvo, USA a Čína. Špecifickým znakom francúzskeho zahraničného obchodu je značný podiel obchodovania s africkými rozvojovými krajinami.

Obyvateľstvo

Národnostné zloženie: 88,5 % Francúzov (z toho 1,200 mil. Alsasanov a Lotrincov, 1 mil. Bretóncov, 300-tis. Kataláncov, 188-tis. hovoriacich po taliansky, 200-tis. Flámov, 100- – 200-tis. Baskov, 339-tis. obyvateľov Korziky), 11,5 % cudzincov (2019). Vysoký podiel cudzincov je pre Francúzsko charakteristický, krajina je cieľovým miestom veľkého počtu prisťahovalcov, ktorých rozloženie podľa národnostného zloženia je teritoriálne diferencované. Na severe a severovýchode žijú Belgičania a Poliaci, na juhovýchode a v Akvitánii Taliani, na juhozápade a na pobreží Stredozemného mora Španieli, žije tam aj početná skupina prisťahovalcov zo Slovenska (→ Slováci v zahraničí). Najviac prisťahovalcov sa koncentruje v Parížskej panve (najviac zastúpení sú Alžírčania a i. prisťahovalci z krajín Magribu). Náboženská štruktúra: 65,9 % rímskych katolíkov, 7 mil. moslimov, 950-tis. protestantov (najmä kalvinisti), 635-tis. židov, 160-tis. pravoslávnych, asi štvrtina obyvateľstva (okolo 17 mil. obyvateľov) sa nehlási k žiadnemu náboženstvu alebo svoju vieru neuvádza. Podiel mestského obyvateľstva je 81 % (vzhľadom na to, že poľnohospodárstvo má vo Francúzsku väčší význam ako v ostatných hospodársky vyspelých európskych krajinách, vidiek sa tam natoľko nevyľudnil). Medzi jednotlivými oblasťami krajiny sú výrazné rozdiely v hustote zaľudnenia, v mnohých poľnohospodárskych regiónoch je hustota oproti celoštátnemu priemeru značne nižšia (v oblasti Centrálneho masívu, Álp, Les Landes a Bretónska dosahuje miestami iba 20 – 30 obyvateľov na km²). Krajina má 3 veľké mestské aglomerácie: Paríž, Lyon, Marseille. Štátne pokusy o reguláciu regionálneho rozvoja prispeli k rastu miest strednej veľkosti (50- – 100-tis. obyvateľov), ale ohrozili perspektívu malých miest, ktoré boli v minulosti pre sídelnú štruktúru charakteristické. Najväčšie mestá: Paríž, Marseille, Lyon, Toulouse, Nice, Nantes, Štrasburg, Montpellier, Bordeaux, Rennes, Le Havre. Prirodzený prírastok obyvateľstva patrí medzi najvyššie v západnej Európe najmä vďaka reprodukčnému správaniu imigrantov a cudzincov; vyspelá zdravotná starostlivosť podmieňuje nízku dojčenskú úmrtnosť a vysokú strednú dĺžku života.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia pochádzajú spred asi 1,5 mil. rokov, územie bolo strediskom početných pravekých kultúr, ktoré dostali názov podľa francúzskych nálezísk (Chelles, Saint-Acheul, Aurignac, Crô-Magnon, La Gravette).

V 1. tisícročí pred n. l. tam začali prichádzať keltské kmene, ktoré postupovali zo severovýchodu na juh a postupne prekryli pôvodné domáce obyvateľstvo. Južné pobrežie Francúzska bolo v 8. – 6. stor. pred n. l. osídľované gréckymi kolonistami, ktorí okolo 600 pred n. l. založili Massaliu (dnes Marseille) ako svoje najvýznamnejšie obchodné centrum. Keltskí obyvatelia, ktorí boli nositeľmi halštatskej a laténskej kultúry, si čoskoro podmanili takmer celé územie Francúzska. Ich najmocnejšie kmene tam vytvorili svoje kmeňové kráľovstvá (Arvernovia, Sequanovia, Haeduovia, Parisiovia, Bójovia), ktoré rozvíjali čulé kultúrne a obchodné vzťahy s gréckou a etruskou oblasťou.

V 2. stor. pred n. l. začali do južných oblastí prenikať Rimania, ktorí Keltov nazývali Galmi. Rímska expanzia vyvrcholila výpravami Gaia Iulia Caesara, ktorý v 51 pred n. l. dobyl územie dnešného Francúzska až po Rýn a pripojil ho k Rímskej ríši (→ Galia). Bohaté a silno romanizované územie sa stalo už od 3. stor. n. l. cieľom nájazdov germánskych kmeňov (Frankovia, Vizigóti, Anglovia, Sasi, Alamani, Vandali a i.), ktoré sa usádzali najmä v pohraničných oblastiach a už v 5. stor. začali vytvárať tzv. barbarské ríše.

[IMG-10]

Po páde Západorímskej ríše (476) sa naplno rozpútal zápas o ovládnutie územia, v ktorom sa ako najsilnejší presadili Frankovia. Franskí králi začali postupne dobýjať celú Galiu, ktorá sa v 6. stor. dostala pod ich zvrchovanosť (→ Franská ríša). Verdunskou zmluvou z 843 sa územie Francúzska stalo súčasťou Západofranskej ríše (Karol II. Holý). Počas vlády Karolovcov bolo rozdrobené na rad slobodných a od kráľovskej moci v podstate nezávislých feudálnych dŕžav (Akvitánia, Burgundsko, Gaskonsko, Bretónsko, Auvergne, Anjou, Maine, Flámsko, Champagne, Toulouse a i.). Krajina bola sužovaná vnútornými bojmi i nájazdmi Normanov, ktorí útočili najmä na oblasť Bordeaux a severozápadné pobrežia, kde sa im podarilo usadiť (v 911 tam vytvorili vojvodstvo → Normandia). V bojoch s Normanmi sa preslávil Odo Parížsky z rodu Robertovcov (neskorší Kapetovci), ktorý bol ako prvý zvolený za kráľa (888). Po jeho smrti pokračovala vláda Karolovcov, medzi obidvoma rodmi však vypukli boje o korunu, ktoré sa skončili až smrťou posledného Karolovca Ľudovíta V. (987). Za kráľa bol zvolený Hugo Kapet z rodu Robertovcov, ktorý sa stal zakladateľom francúzskej kráľovskej dynastie Kapetovcov. V období vlády jej prvých členov vrcholila vo Francúzsku feudálna rozdrobenosť, kráľova moc bola len nepatrná, ovládal iba doménu okolo Paríža (Île-de-France) a dŕžavy získané po Karolovcoch, zvyšok krajiny bol celkom v rukách nezávislých vojvodov a grófov. Kráľovské územie sa podarilo rozšíriť až Filipovi I. (1060 – 1108), za ktorého vlády sa normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ zmocnil Anglicka (ako pán Normandie však zostal aj vazalom francúzskeho kráľa), čo sa pre francúzsku korunu stalo trvalou hrozbou.

V roku 1095 vyhlásil pápež Urban II. v Clermonte prvú križiacku výpravu (1096 – 99), na ktorej sa zúčastnili najmä francúzski rytieri. V priebehu 11. stor. sa začali rozvíjať mestá a komunálne hnutie. Popri renesancii mestského života boli zakladané nové opevnené mestá a ich obyvatelia sa začali nazývať mešťanmi (bourgeois). Počas vlády Ľudovíta VI. Tučného sa začala kráľovská moc konsolidovať, s podporou cirkvi a miest sa Ľudovít VI. Tučný usiloval obmedziť mocenské nároky svojich vazalov, upevniť a zväčšiť kráľovskú doménu. Zjednocovacie úsilie mala podporiť aj sobášna politika, manželstvo Ľudovíta VII. s jedinou dedičkou Akvitánie, Poitou a Gaskonska Eleonórou Akvitánskou sa však skončilo v 1152 rozvodom. Po jej sobáši s Henrichom Plantagenetom, grófom z Anjou a vojvodom z Normandie, vznikla v juhozápadnom Francúzsku rozsiahla ríša, ktorá bola navyše po zvolení Henricha za anglického kráľa (ako Henrich II. Plantagenet) v roku 1154 spojená personálnou úniou s Anglickom (→ Angevinská ríša).

Vláda Filipa II. Augusta (1180 – 1223) priniesla opätovné posilnenie kráľovskej autority (Francúzsko sa definitívne stalo dedičnou monarchiou) a zisk medzinárodnej prestíže. Filip II. August podstatne rozšíril územie kráľovskej domény a po dlhoročných bojoch získal späť väčšinu dŕžav Plantagenetovcov. Najskôr pripojil ku korune Artois, Vermandois a Amiens. Počas vojen s anglickým kráľom Jánom I. Bezzemkom dobyl Normandiu, Touraine, Anjou, Maine i časť Poitou a Bretónska. Víťazstvom v bitke pri Bouvines v 1214, v ktorej na hlavu porazil spojené vojská Jána I. Bezzemka a cisára Ota IV., zabezpečil Francúzsku veľmocenské postavenie. Od 1209 viedol križiacke ťaženia proti albigéncom, ktoré boli ukončené až za vlády jeho vnuka Ľudovíta IX. Svätého (1229) a priniesli zisk Languedocu a Toulouse. V období jeho panovania (1226 – 70) pokračovalo upevňovanie kráľovskej moci a vzostup významu Francúzska v zahraničí. Posilnil pozície kráľa vo vzťahu k cirkvi i k mestským komúnam. Nebezpečenstvo zo strany anglického kráľa vyriešil v 1259 podpisom mieru v Paríži, ktorým Henrichovi III. prenechal Poitou, Gaskonsko a Guyenne, začo mal zložiť vazalskú prísahu a vzdať sa nárokov na francúzske územia na kontinente.

Mocenský vzostup Francúzska vyvrcholil počas vlády Filipa IV. Pekného (1285 – 1314), ktorý ku korune pripojil grófstva Champagne, Lille, Douai a Orchies a sobášom získal kráľovstvo Navarra. Na svojom území zdanil cirkevný majetok, čím sa dostal do konfliktu s pápežom Bonifácom VIII. Po jeho smrti presadil v 1305 vo voľbách za pápeža Francúza Klementa V., ktorého v 1309 donútil presídliť do Avignonu a viesť politiku priaznivú pre Francúzsko. V období jeho vlády bola centralizovaná štátna moc, vybudované ústredné úrady (štátna rada, najvyšší súd, účtovná komora), ustálilo sa rozdelenie na správne okruhy (bailliage na severe, sénéchaussée na juhu). V roku 1302 boli po prvýkrát zvolané generálne stavy (šľachta, duchovenstvo, mestá).

Po vymretí Kapetovcov v mužskej línii v 1328 nastúpila na francúzsky trón vedľajšia línia Valoisovcov a novým francúzskym kráľom sa stal Filip VI. Na dovŕšenie zjednocovania svojej ríše potreboval pripojiť anglické dŕžavy na pevnine (Gaskonsko, Guyenne) a začal rozsiahlu expanziu do Flámska. Anglický kráľ Eduard III., ktorý bol vnukom Filipa IV. Pekného, sa nemienil vzdať a v 1337 vzniesol zákonný nárok na francúzsky trón (→ storočná vojna). Anglicko-francúzsky konflikt bol ukončený v 1453 víťazstvom Francúzov, Angličania stratili všetky francúzske dŕžavy s výnimkou Calais.

Počas vlády Karola VII. (1422 – 61) bola krajina upevnená aj niektorými vnútornými reformami. Pragmatickou sankciou v 1436 v Bourges si vyhradil právo dosádzať cirkevných hodnostárov, zreformoval vojsko a vytvoril stálu armádu, na ktorej financovanie zaviedol daň z hlavy. Potlačil odboj vyššej šľachty na čele so svojím synom a následníkom Louisom (→ praguerie), ktorý potom až do svojho nástupu na trón žil na dvore burgundského vojvodu Filipa III. Dobrého.

Vláda Ľudovíta XI. (1461 – 83) je začiatkom absolutizmu vo Francúzsku, Ľudovít XI. potlačil odbojnú šľachtickú opozíciu, ktorá v 1465 vytvorila Ligu pre verejné blaho. Podporoval obchod a rozvoj dopravy, usiloval sa reformami prekonať hospodárske dôsledky doliehajúce na krajinu spustošenú storočnou vojnou. Jeho politika viedla k odbúravaniu stredovekých prekážok brániacich rozvoju remeselnej výroby, v 1466/72 boli založené prvé manufaktúry v Lyone a Tours. Úspešne bojoval s burgundským vojvodom Karolom Smelým a po jeho smrti v bitke pri Nancy v 1477 si začal nárokovať na jeho dŕžavy. V zápase o burgundské dedičstvo s cisárom Maximiliánom I. získal v 1482 západnú časť Burgundska, okrem toho sa Francúzsku vrátili Anjou a Maine a bolo pripojené Provensalsko (Provence).

[IMG-11]

Počas neplnoletosti Karola VIII. (1483 – 98) vládla ako regentka jeho sestra Anna spolu s manželom Petrom z Beaujeu (neskorší vojvoda de Bourbon). Prostredníctvom sobáša Karola VIII. s Annou Bretónskou (1491) bolo k Francúzsku pripojené Bretónsko, ktoré si však zachovalo značnú autonómiu (do 1532). Karol VIII. začal viesť vojenské ťaženie v Taliansku (talianske vojny 1494 – 1544), ktorých cieľom bolo dobyť po vymretí Anjouovcov Neapolské kráľovstvo. Jeho nástupca Ľudovít XII. (1498 – 1515) pokračoval v bojoch v severnom Taliansku, v 1500 – 12 ovládol Milánsko, ktorého sa musel vzdať pod tlakom Svätej ligy. Boje boli obnovené za vlády Františka I. (1515 – 47), ktorého hlavnými protivníkmi sa stali Habsburgovci. Počas svojej vlády viedol o Taliansko s Karolom V. 4 vojny (1521 – 26, 1527 – 29, 1536 – 38, 1542 – 44), ktoré však neboli úspešné a viedli k posilneniu Španielska. V oblasti vnútornej politiky upevnil postavenie panovníka uzatvorením Bolonského konkordátu s pápežom Levom X. (1516), podľa ktorého získal právo obsadzovať vysoké cirkevné úrady a využívať cirkevné príjmy. K posilneniu kráľovskej moci prispela centralizácia kráľovskej domény, v 1532 bolo natrvalo pripojené Bretónsko. V tomto období sa pod vplyvom talianskych výprav začali vo Francúzsku rýchlo šíriť myšlienkové prúdy humanizmu a renesancie, na druhej strane však do krajiny prenikali aj myšlienky reformácie, najmä učenie Jána Kalvína, ktorého prívrženci sa vo Francúzsku začali nazývať hugenoti.

Počas vlády Henricha II. (1547 – 59) bola ziskom biskupstiev Metz, Toul a Verdun (1552) zabezpečená severovýchodná hranica a dobytím Calais (1558) získali Francúzi posledný oporný bod Angličanov na svojom území. Mierom v Cateau (Cateau-Cambrésis) z 1559 sa Henrich II. musel definitívne vzdať nárokov na Taliansko, ktoré ovládli Španieli, a uznať tak (dočasne) španielsku prevahu v Európe. Na francúzskej domácej scéne sa však začalo schyľovať k vážnej kríze. K prenikaniu protestantizmu neboli panovníci tolerantní a hugenoti boli prenasledovaní všetkými prostriedkami; k ich učeniu sa však hlásili aj najvyšší magnáti a príslušníci vedľajších línií panovníckeho rodu (Anton Bourbonský, princ Louis I. de Condé, G. de Coligny).

Počas vlády Františka II. (1559 – 60), Karola IX. (1560 – 74) a Henricha III. (1574 – 89) mala podstatný mocenský vplyv v krajine ich matka, kráľovná Katarína Mediciová. O moc však zápasili predovšetkým dve strany: katolícki Guisovci (podporovaní Španielskom) a hugenotskí Bourbonovci (podporovaní protestantskými štátmi). Náboženské vojny medzi katolíkmi a hugenotmi z 1562 – 98 oslabili vplyv Francúzska na európsku politiku a dočasne ochromili aj jeho hospodársky život (→ hugenotské vojny, → Bartolomejská noc). Vnútropolitická kríza bola ukončená až počas vlády Henricha IV. z dynastie Bourbonovcov (1589 – 1610), ktorý po nástupe na trón prestúpil na katolícku vieru a hugenotov uspokojil vydaním Nantského ediktu (1598). Jeho vláda bola obdobím konsolidácie panovníckej moci a vnútornej obnovy krajiny. V tomto období sa začala aj kolonizácia Kanady, v 1608 bol založený Quebec.

[IMG-12]

Počas vlády Ľudovíta XIII. (1610 – 43) ovplyvňoval politický život vo Francúzsku jeho prvý minister, kardinál de Richelieu (1624 – 42). Ľudovít XIII. upevnil absolutizmus, posilnil centrálnu moc a postavenie koruny, zlomil odpor šľachty a obmedzil jej vplyv na vládu. Kontrolu nad provinciami si zabezpečil dosadením kráľovských úradníkov (intendanti). Zrušil mimoriadne postavenie hugenotov, ktorým však ponechal náboženskú slobodu (dobytie La Rochelle 1628). V období jeho vlády pokračovala kolonizácia Kanady a Francúzsko získalo ďalšie zámorské kolónie (Senegal, Guyana, Martinik, Réunion, Madagaskar). Podporoval rozvoj vied a umenia (1635 založená Francúzska akadémia). Po upevnení vnútorných pomerov mohlo Francúzsko začať s obnovou veľmocenskej zahraničnej politiky a vzhľadom na medzinárodné súvislosti vstúpilo na strane protihabsburskej koalície do tridsaťročnej vojny. Mierové rokovania viedol však už nástupca kardinála de Richelieu kardinál Mazarin (1642 – 61), ktorý vládol v období neplnoletosti Ľudovíta XIV. (1643 – 1715). Vestfálsky mier (1648) potvrdil veľmocenské postavenie Francúzska, politické výhody a územné zisky (časť Alsaska a Savojska, oporné body na pravom brehu Rýna, nárok na Lotrinsko a ríšske mesto Štrasburg) znamenali nástup hegemónie Francúzska v Európe na úkor Habsburgovcov a Španielska, čo bolo potvrdené v 1659 Pyrenejským mierom (zisk Artois a Roussillonu). Vo vnútorných záležitostiach otriasol krajinou v 1648 – 52 posledný odboj vysokej šľachty (→ Fronda).

Po smrti kardinála Mazarina (1661) začal viesť Ľudovít XIV. samostatnú politiku, počas jeho vlády vyvrcholil vo Francúzsku absolutizmus. Bolo to obdobie najväčšieho mocenského rozmachu, ktorý bol súčasne sprevádzaný kultúrnym rozkvetom (René Descartes, Pierre Corneille, Jean Racine, Molière, Jean de La Fontaine a i.). Štátny systém dosiahol najvyšší stupeň dokonalosti a stal sa vzorom ďalším európskym štátom. V rukách kráľa bola sústredená nekontrolovateľná moc, bol však obklopený systémom rozsiahleho okruhu spolupracovníkov, ktorí mali špecifikovanú právomoc. Minister financií Jean-Baptiste Colbert vytvoril hospodárske predpoklady na centralizáciu (správne a daňové reformy), vybudoval ekonomiku v súlade s teóriou merkantilizmu. Podporoval obchod a rozvoj manufaktúr, zavádzal ochranné clá, dal stavať cesty a prieplavy, vybudoval loďstvo a armádu, ktorú preslávili generáli de Turenne a Michel Le Tellier, položil základy francúzskej koloniálnej ríše (Kanada, Louisiana, Senegambia). Vnútorná politika bola ovplyvnená zrušením Nantského ediktu (1685), po ktorom tisíce Francúzov odišli do vyhnanstva, rozsiahlou emancipáciou galikánskej cirkvi spod Ríma a potláčaním jansenizmu.

Ďalekosiahle územné nároky Ľudovíta XIV. (proti južným oblastiam Španielskeho Nizozemska, západnému pomedziu nemeckej ríše, Lotrinsku a severnému Taliansku) zapríčinili, že jeho vláda bola takmer nepretržitým sledom výbojných, a nie vždy úspešných vojen (→ devolučná vojna v 1667 – 68; → holandská vojna v 1672 – 79; → vojna o falcké dedičstvo v 1688 – 97). Francúzsko nimi získalo 12 pohraničných miest na juhu Španielskeho Nizozemska (o. i. Charleroi, Lille), definitívne Franche-Comté, zvyšok Artois a časť západného Flámska. V rámci tzv. reúnií pripojilo zvyšok Alsaska a v 1681 mesto Štrasburg, na ktoré si robilo nárok od čias tridsaťročnej vojny.

Po vymretí španielskej vetvy Habsburgovcov (1700) mal španielsky trón obsadiť vnuk Ľudovíta XIV. Philippe z Anjou (ako Filip V.), proti čomu sa postavila anglo-nizozemsko-habsburská koalícia na čele s anglickým kráľom Viliamom III. Oranžským (→ vojna o španielske dedičstvo v 1701 – 14). Španielsku korunu nakoniec pre Bourbonovcov (sekundogenitúra) získal, ale musel sa zaviazať, že Španielsko nikdy nebude spojené s Francúzskom. Výsledkom jeho agresívnej zahraničnej politiky bola v konečnom dôsledku strata dominantného postavenia Francúzska v Európe, krajina zostala zadlžená a na pokraji hospodárskeho kolapsu.

V období neplnoletosti Ľudovíta XV. (1715 – 74) vládol jeho strýko vojvoda Philippe d’ Orléans (do 1723), potom jeho politiku ovplyvňovali osoby, ktorým sa podarilo získať jeho priazeň (kardinál Fleury, minister Étienne François de Choiseul, markíza de Pompadour, grófka Du Barry). Život na kráľovskom dvore bol povestný uvoľnenosťou mravov a márnotratnosťou, čo spolu s rastúcim zaťažením mešťanov a roľníkov, úplatnosťou štátnych úradníkov a neporiadkom v štátnej správe zvyšovalo sociálne napätie a malo za následok úpadok panovníckej moci. V oblasti zahraničnej politiky jeho vláda taktiež nebola veľmi úspešná. V medzinárodnom meradle začala prestíž Francúzska klesať, na mori mala jednoznačnú prevahu Veľká Británia, ktorá získala výrazný vplyv aj na kontinente. Pokus o zblíženie Paríža a Madridu prostredníctvom sobáša so španielskou infantkou stroskotal v 1733 – 35 na účasti Francúzska v zápase o poľské nástupníctvo (manželkou Ľudovíta XV. sa stala Mária Leszczyńská). V rokoch 1740 – 48 podporovalo Francúzsko počas vojny o rakúske dedičstvo dobyvačné plány bavorského vojvodu Karola Albrechta proti Rakúsku, vojna však žiadne územné zisky nepriniesla. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63), ktorá bola ukončená po ťažkej porážke Francúzov Parížskym mierom (1763), stratilo Francúzsko v prospech Veľkej Británie Kanadu, niektoré pozície na Antilách, v Indii i v Afrike (Senegal). V roku 1768 bola k Francúzsku pripojená Korzika, ktorú získalo kúpou od Janova. Rozklad monarchie viedol k radikálnej spoločenskej kritike, v tomto období vo Francúzsku vyvrcholilo osvietenstvo (→ encyklopedisti, → fyziokratizmus); Paríž sa stal strediskom vedy, filozofie a umenia, ktoré preslávili najväčšie súdobé osobnosti (Charles de Montesquieu, Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, Denis Diderot a i.).

Po nástupe Ľudovíta XVI. (1774 – 92) sa hlbokú finančnú krízu pokúsili riešiť ministri Anne Robert Jacques Turgot a Jacques Necker, ich úsporné opatrenia však stroskotali na odpore vysokej šľachty, bankárov a všetkých, ktorých zisky boli ohrozené. V roku 1778 podpísalo Francúzsko spojeneckú zmluvu s americkými kolóniami bojujúcimi za nezávislosť, vojna proti Angličanom však celkom vyčerpala aj tak prázdnu štátnu pokladnicu. Štátne financie sa snažili reformami ozdraviť aj minister Charles Alexandre de Calonne (1783 – 87) a jeho nástupca Loménie de Brienne. Hroziaci štátny bankrot prinútil kráľa zvolať 5. mája 1789 generálne stavy (nezišli sa od 1614), ktoré mali riešiť finančnú krízu. Snem sa však zmenil na volanie po zmene v hlasovacom poriadku, ktorú požadoval tretí stav (meštianstvo, resp. buržoázia). Jeho zástupcovia sa 17. júna 1789 vyhlásili za Národné zhromaždenie, ku ktorému sa postupne pripojila aj väčšina duchovenstva a šľachty. Dňa 9. júla 1789 sa Národné zhromaždenie vyhlásilo za Ústavodarné s cieľom nahradiť kráľovský absolutizmus konštitučnou monarchiou. Napätá situácia vyvrcholila povstaním parížskeho ľudu a 14. júla 1789 pádom Bastily, čo bol začiatok Francúzskej revolúcie. Počas nej bol zvrhnutý a popravený kráľ Ľudovít XVI., Francúzsko sa stalo republikou, bola vyhlásená Deklarácia práv človeka a občana, zavedená buržoázna ústava a všeobecná branná povinnosť. Cirkevný majetok bol sekularizovaný, k Francúzsku bolo pripojené územie Avignonu, ktoré dovtedy bolo súčasťou dŕžav Cirkevného štátu. Tradičné, historicky vzniknuté územné členenie na provincie bolo nahradené novovytvorenými departementmi (1791). Dôsledkom revolučných udalostí bolo vytvorenie veľkej protifrancúzskej koalície európskych štátov a vyhlásením vojny Rakúsku (→ francúzske protikoaličné vojny) sa v 1792 začala séria vojnových konfliktov. Boje na európskom kontinente nakoniec prerástli do obrovskej expanzie Napoleonovej armády (→ napoleonské vojny).

[IMG-13]

Štátnym prevratom 18. brumaira VIII. roka (9. novembra 1799) odstránil Napoleon Bonaparte Direktórium a vyhlásil sa za prvého konzula Francúzskej republiky. Počas Konzulátu pokračoval v upevňovaní svojej moci (od 1802 doživotný konzul), venoval sa reorganizácii štátnej správy, financií a zákonodarstva (→ Code civil). Úspešnými vojenskými ťaženiami vytvoril okolo Francúzska najskôr tzv. sesterské republiky (Batávska, Helvétska, Lombardská, Cispadánska, Ligúrska, Cisalpínska a i.), z ktorých sa po jeho korunovácii za cisára (2. decembra 1804) stali prevažne monarchie ovládané príslušníkmi jeho rodiny. Súčasťou Francúzska sa stali aj departementy vytvorené na ľavom brehu Rýna (Sársko, Rúrsko, Rýnsko), nemecké kniežatá dostali ako náhradu iné panstvá na území Svätej rímskej ríše nemeckého národa, čím sa začali rozsiahle územné zmeny, ktoré viedli de facto k jej zrušeniu (1806). V tomto období Napoleonova moc vrcholila a vzdorovalo mu len Spojené kráľovstvo, ktoré sa pokúsil premôcť kontinentálnou blokádou. Katastrofálny neúspech jeho ruského ťaženia v 1812 predznamenal stratu mocenských pozícií a začiatok Napoleonovho pádu. Koalícia Ruska, Spojeného kráľovstva, Pruska, Švédska a Rakúska začala mohutné protinapoleonské ťaženie, ktoré vyvrcholilo jeho porážkou v októbri 1813 pri Lipsku (→ bitka národov). Začiatkom 1814 vstúpili koaličné armády na územie Francúzska, v marci obsadili Paríž a donútili Napoleona I. Bonaparta vzdať sa trónu a odísť na ostrov Elba. Vo Francúzsku bola obnovená vláda Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.) a podľa prvého Parížskeho mieru (30. mája 1814) mu boli ponechané hranice z 1792. Napoleon sa po úteku z Elby (marec 1815) pokúsil o obnovu svojej vlády (→ stodňové cisárstvo), bol však definitívne porazený pri Waterloo (18. júna 1815) a doživotne internovaný na ostrove Svätej Heleny.

Podpísaním druhého Parížskeho mieru (20. november 1815) bolo vo Francúzsku obnovené kráľovstvo v hraniciach zodpovedajúcich stavu z 1790 (o. i. strata Sárska). Počas vlády Ľudovíta XVIII. (1814/15 – 24) bola zachovaná konštitučná monarchia (Charte constitutionelle, 4. jún 1814), kráľ uznal hlavné výsledky zmien vo francúzskej spoločnosti a obhájil princíp legitimity svojej moci. Na druhej strane však emigranti z radov aristokracie, ktorí sa vrátili do krajiny, presadzovali návrat k starým poriadkom (ultrarojalisti). Po nástupe Karola X. (1824 – 30) sa dostala k moci reakcia. Kráľ sa pokúsil vládnuť absolutisticky, opieral sa o duchovenstvo a šľachtu, ktorej priznal vysoké odškodné za majetky skonfiškované počas Francúzskej revolúcie. Rozpustil snemovňu a kráľovskými ordonanciami (26. júl 1830) chcel ešte viac oklieštiť slobodu tlače a zmeniť volebný poriadok. V Paríži sa začali stavať barikády a ľudové demonštrácie, proti ktorým poslal kráľ vojsko, prerástli do Júlovej revolúcie.

Búrlivé udalosti vyniesli na trón Ľudovíta Filipa I. z rodu Orléanskovcov (1830 – 1848), tzv. meštianskeho kráľa. Obdobie jeho vlády, pre ktoré sa zaužíval termín júlová monarchia, bolo začiatkom industrializácie, rozvoja kapitalistického hospodárstva a nástupu veľkoburžoázie i druhej etapy koloniálnych výbojov smerujúcich do juhovýchodnej Ázie a Afriky (dobytie Alžírska 1830 – 47). Vnútropoliticky sa proti súčasnému režimu vytvorila opozícia republikánov, bonapartistov a legitimistov (stúpenci návratu Bourbonovcov), politická prax bola vymedzená obmedzeným volebným právom s úzkym rámcom parlamentných volieb a súperením parlamentných frakcií (strany boli dosiaľ len zoskupeniami okolo významných vodcov a novín), dochádzalo k častým zmenám vlád, kráľ sa snažil o posilnenie svojej osobnej moci a zásadné politické rozhodnutia boli prijímané na audienciách niekoľkých popredných ministrov u kráľa (François Guizot, Adolphe Thiers). Proti vláde finančnej oligarchie sa postupne zdvíhala vlna nespokojnosti a kritiky, neustávali kampane za volebnú reformu. Dôverou verejnosti otriasol v 40. rokoch 19. stor. rad škandálov, korupčných afér a súdnych procesov. Nazhromaždená nespokojnosť vyvrcholila začiatkom 1848 Februárovou revolúciou (→ revolúcie 1848 – 49) a vyhlásením Druhej republiky (1848 – 52).

K prvým krokom dočasnej vlády na čele s Alphonsom de Lamartinom patrilo vyhlásenie demokratických slobôd a všeobecného volebného práva. V úsilí upokojiť nezamestnaných robotníkov a zlepšiť ich hmotné pomery prijala rozhodnutie o zriadení tzv. národných dielní. V apríli 1848 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia, na ktorých sa po prvýkrát zúčastnilo až 9 mil. voličov. Rad manifestácií, demonštrácií a protidemonštrácií vyvrcholil v júni 1848 povstaním parížskych robotníkov, ktoré bolo krvavo potlačené vojskom ministra vojny Louisa Eugèna Cavaignaca. V novembri 1848 vstúpila do platnosti nová ústava, Francúzsko sa stalo prezidentskou republikou, zákonodarnú moc malo Národné zhromaždenie a výkonnú prezident volený na 4 roky. Za prezidenta bol 10. decembra 1848 zvolený Charles Louis Napoléon Bonaparte (synovec Napoleona I. Bonaparta), ktorý si štátnym prevratom 2. decembra 1851 zabezpečil takmer absolútnu moc a v decembri 1852 sa dal ako Napoleon III. vyhlásiť za dedičného cisára (→ Druhé cisárstvo). Obdobie jeho vlády (1852 – 70) je začiatkom rozmachu priemyslu a obchodu, bola dobudovaná rozsiahla železničná sieť, ktorá premenila Francúzsko na jednotnú hospodársku oblasť a umožnila rozvoj ďalších priemyselných odvetví. Francúzsko si však aj napriek pokrokom v koncentrácii výroby a kapitálu udržiavalo celkove malovýrobný ráz a v 60. rokoch 19. stor. kleslo v rebríčku svetovej priemyselnej výroby na 4. miesto (za Nemecko). Aktívna zahraničná politika mala za cieľ posilniť medzinárodnú prestíž Francúzska a upevniť jeho veľmocenské postavenie. Začiatočné vojenské a diplomatické úspechy (krymská vojna, stavba Suezského prieplavu, zisk západnej časti Savojska a Nice) vystriedali však v 60. rokoch 19. stor. výrazné neúspechy a hegemoniálne snahy Napoleona III. stroskotali totálnou porážkou v prusko-francúzskej vojne v 1870 – 71. Po jeho abdikácii a páde cisárstva bola v Paríži 4. septembra 1870 vyhlásená Tretia republika. Jej vláda chcela najskôr pokračovať vo vojne, po obsadení Paríža 28. januára 1871 však bola donútená uzatvoriť ponižujúci Frankfurtský mier, podľa ktorého muselo Francúzsko odstúpiť Nemecku Alsasko a Lotrinsko a zaplatiť obrovské vojnové reparácie.

Po potlačení Parížskej komúny (28. máj 1871) bol za prvého prezidenta zvolený Adolphe Thiers (1871 – 73). V centre pozornosti tohto obdobia stála otázka štátnej formy a charakteru výkonnej moci. Thiersova vláda musela čeliť monarchistom i opakovaným pokusom o reštauráciu bonapartizmu. Zvolením generála Patrica de Mac-Mahona (1873 – 79) za prezidenta sa mali presadiť reštauračné plány monarchistov (tajné rokovania so Charlom de Bourbon, grófom de Chambord), proti ktorým však republikáni začali organizovať výbory odporu. Republikánske zriadenie sa presadilo v 1875 prijatím ústavy (platná do 1940), ktorá uzákonila dvojkomorový systém (snemovňa a senát) na čele s prezidentom voleným na 7 rokov. Štátnou hymnou sa stala Marseillaisa a 14. júl bol vyhlásený za štátny sviatok. Republikánske vlády prijali rad populárnych opatrení (sloboda odborov, zrušenie doživotnej funkcie senátorov a sudcov, bezplatné základné školstvo, ženské školy a i.), oslaboval sa vplyv cirkvi v armáde i na školách (nepovinná výučba náboženstva), boli zrušené mnohé inštitúcie jezuitov a antiklerikálne tendencie postupne vyústili do prijatia zákona o odluke cirkvi od štátu (1905). Koncom 80. rokov 19. stor. kulminovalo hnutie okolo ministra vojny generála Georga Boulangera, ktorý hlásal odvetu Nemecku (revanšizmus). V tomto období otriasol francúzskym politickým životom panamský škandál a ešte výraznejšie Dreyfusova aféra. V zahraničnej politike pokračovala najmä v Afrike a Indočíne (Tunisko, Kongo, Sudán, Madagaskar, Tonkinsko, Annám a i.) koloniálna expanzia a koncom 19. stor. sa Francúzsko stalo po Spojenom kráľovstve druhou najväčšou koloniálnou mocnosťou na svete.

Úsilie o zaistenie bezpečnosti proti Nemecku viedlo ku krokom, ktoré mali Francúzsko vyviesť z medzinárodnej izolácie. Spojenectvo s Ruskom (dohody 1891, 1894) vytvorilo predpoklady na posilnenie postavenia Francúzska a v podstate sa stalo zárodkom nového mocenského bloku ako protiváhy Trojspolku. Po upravení vzťahov so Spojeným kráľovstvom najmä v otázke rozdelenia sfér vplyvu v kolóniách (1899) pokračovalo vzájomné zbližovanie v 1904 podpisom zmluvy Entente cordiale (→ Srdečná dohoda), ktorá sa stala základom vytvorenia francúzsko-rusko-britského mocenského trojbloku (→ Dohoda). Ku konsolidácii francúzsko-britských vzťahov a k medzinárodnopolitickej izolácii Nemecka prispeli v 1906 a 1911 marocké krízy.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v 1914 sa územie Francúzska stalo bojiskom. Po vpáde nemeckých vojsk nieslo hlavné bremeno bojov na západnom fronte, za cenu obrovských ľudských a materiálnych strát sa však Francúzi po boku dohodových mocností ubránili. Ťažkú krízu na jar 1917 prekonal predseda vlády Georges Clemenceau tvrdými opatreniami, ktoré mali oživiť vlastenecký jakobínsky duch. Po prelomení nemeckého frontu dosiahli vojská Dohody pod jednotným velením maršala Ferdinanda Focha v apríli 1918 víťazstvo. V novembri 1918 bolo v Compiègne podpísané s Nemeckom prímerie a 28. júna 1919 na Parížskej mierovej konferencii (1919 – 20) Versaillská mierová zmluva. Francúzsko získalo naspäť Alsasko a Lotrinsko, dočasne správu Sárska (do plebiscitu 1935), mandátne územia Sýria a Libanon, bývalé nemecké kolónie Togo a Kamerun, ako aj hlavnú časť nemeckých reparácií. Stala sa z neho popredná európska veľmoc a dočasne si upevnilo svoje mocenské postavenie. Jeho zahraničnú politiku určovalo úsilie o zaistenie vlastnej bezpečnosti, svoje postavenie na kontinente sa usilovalo upevniť zväzkami so stredoeurópskymi štátmi (→ Malá dohoda). Vo vnútornej politike republiku však oslabovali stranícko-politické boje, malá vládna stabilita a korupcia zbyrokratizovaného štátneho aparátu.

[IMG-14]

Medzivojnové obdobie Francúzska možno vnútorne rozdeliť rozdeliť na vládu národného bloku (1920 – 24) počas prezidentstva Alexandra Milleranda, ktorá sa sústredila na prekonanie povojnových ťažkostí, vládu ľavého kartelu (1924 – 26) pod vedením Édouarda Herriota a vládu národnej jednoty (1926 – 29) na čele s Raymondom Poincarém, ktorá bola obdobím hospodárskej konjunktúry a stabilizácie štátnych financií. Prezidentskú funkciu zastával Gaston Doumergue (1924 – 31), po ňom Paul Doumer (1931 – 32) a po jeho zavraždení Albert Lebrun (1932 – 40). Svetová hospodárska kríza (od 1929) sa vo Francúzsku prejavila až neskôr (1931), dosiahla však mimoriadnu hĺbku a jej dôsledky pretrvávali takmer počas celých 30. rokov 20. stor. Viedla k radikalizácii pravicových síl, z ktorých extrémne skupiny (→ Ohnivé kríže) sa vo februári 1934 pokúsili v Paríži o fašistický prevrat. V súvislosti s fašistickou hrozbou sa zaktivizovali aj ľavicové sily a všetky demokratické vrstvy. Po volebnom víťazstve v 1936 nastúpila vláda ľudového frontu na čele s Léonom Blumom a potom s Camillom Chautempsom, ktorá však tiež nedokázala riešiť najnaliehavejšie problémy a musela preto v 1938 odstúpiť. Ministerským predsedom sa stal Édouard Daladier (1938 – 40). V zahraničnej politike vzrastala závislosť od spolupráce so Spojeným kráľovstvom a v dôsledku politiky appeasementu nedokázalo Francúzsko reagovať na agresívnu politiku Hitlerovho totalitného Nemecka, ktoré sa vydalo cestou zásadnej revízie Versaillskej mierovej zmluvy (znovuvyzbrojenie, remilitarizácia Porýnia, anšlus Rakúska). Francúzsko sa usilovalo zabezpečiť proti tretej ríši systémom spojeneckých zmlúv (o. i. v 1935 zmluvou o vzájomnej pomoci so ZSSR), ústupky Hitlerovi však vyvrcholili v 1938 Mníchovskou dohodou, ktorej podpisom sa Francúzsko fakticky vzdalo svojho spojenca Československa. Po napadnutí Poľska vyhlásilo Francúzsko 2. septembra 1939 všeobecnú mobilizáciu a 3. septembra vypovedalo Nemecku spolu so Spojeným kráľovstvom vojnu (→ druhá svetová vojna). Po bleskovej nemeckej ofenzíve v západnej Európe bola francúzska armáda porazená a 22. júna 1940 bolo podpísané prímerie v Compiègne, čím sa skončila existencia Tretej republiky. Francúzsko bolo rozdelené na severnú zónu (s Parížom) okupovanú nemeckou armádou a južnú zónu, kde bol vytvorený bábkový Francúzsky štát (État française) pod faktickou kontrolou Nemecka. Na čelo vlády bol od 10. júla 1940 dosadený maršal Henri Philippe Pétain, sídlom jeho vlády kolaborujúcej s nacistami sa stalo Vichy (→ vichyjský režim). Alsasko a Lotrinsko boli priamo začlenené do tretej ríše. Bezprostredne po kapitulácii sa začalo formovať aj francúzske hnutie odporu. Už 18. júna 1940 vyzval generál Charles de Gaulle prostredníctvom londýnskeho rozhlasu všetkých slobodných Francúzov na odboj a na pokračovanie vojny proti Nemecku na britskej strane. Postavil sa na čelo hnutia Slobodné Francúzsko (od júla 1942 Bojujúce Francúzsko), ktoré bolo 28. júna 1940 uznané britskou vládou za reprezentanta slobodných Francúzov. Zahraničný odboj sústredený okolo de Gaulla sa od začiatku orientoval na získanie a udržanie pozícií vo francúzskych kolóniách, predovšetkým v oblasti rovníkovej Afriky. V septembri 1941 vyhlásil de Gaulle v Londýne vytvorenie Francúzskeho národného výboru (uznaný Spojeným kráľovstvom za politického predstaviteľa nezávislého Francúzska), z ktorého sa v júni 1943 v Alžírsku skonštituoval Francúzsky výbor národného oslobodenia (CFLN). Ako centrálny orgán domáceho odboja sa v máji 1943 sformovala Rada národného odporu (Conseil national de la Résistance, CNR). Od 3. júna 1944 začal de Gaullov CFLN pôsobiť ako dočasná vláda. Po vylodení Spojencov v Normandii 6. júna 1944 sa začalo postupné oslobodzovanie územia Francúzska s aktívnou účasťou domáceho odboja (25. august 1944 oslobodenie Paríža). Začiatkom septembra 1944 sa správy krajiny ujala obmenená dočasná vláda na čele s de Gaullom, ktorá bola koncom októbra 1944 uznaná veľmocami protihitlerovskej koalície. Po skončení vojny sa síce Francúzsko nezúčastnilo na konferencii v Postupime (leto 1945), ale bolo účastníkom kapitulácie Nemecka (aj Japonska), získalo miesto stáleho člena Rady bezpečnosti OSN, podieľalo sa na činnosti Rady ministrov zahraničných vecí, a teda na vypracovaní mierových zmlúv s porazenými spojencami Nemecka a spravovalo vlastné okupačné pásmo v Nemecku a Rakúsku.

V októbri 1945 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia a vyostril sa konflikt medzi parlamentom a de Gaullom, ktorý sa skončil jeho odstúpením z funkcie predsedu dočasnej vlády (začiatkom januára 1946). Počas Štvrtej republiky (1945 – 58) platila zásada vládnej spolupráce troch strán (tripartizmus), 24. decembra 1946 vstúpila do platnosti nová ústava a koloniálna ríša bola zreorganizovaná ako Francúzska únia (Union française). Nová vláda s prevahou ľavice pristúpila k širokej vlne znárodňovania baní, veľkých bánk, energetiky a niektorých priemyselných podnikov. Francúzsko prijalo Marshallov plán, v 1949 vstúpilo do Rady Európy ako jeden z jej zakladateľov a začlenilo sa do NATO. Aktívnu snahu vyvíjalo pri budovaní európskej spolupráce (Plevenov plán, → Schumanov plán, → Európske spoločenstvo uhlia a ocele, → Európske hospodárske spoločenstvo), ktorej osou sa stalo dorozumenie medzi Parížom a Bonnom.

V priebehu 50. rokov 20. stor. stratilo Francúzsko väčšinu svojho koloniálneho panstva (1946 – 54 → indočínska vojna, 1953 nezávislosť Kambodže, 1954 Vietnamu a Laosu, 1956 Tuniska a Maroka). Neschopnosť ukončiť krvavú vojnu v Alžírsku viedla k pokusu o vojenský puč (13. máj 1958), ktorý sa stal bezprostrednou príčinou povolania Charla de Gaulla na čelo vlády. V septembri 1958 sa konalo referendum o novej francúzskej ústave, ktorej schválením sa 4. októbra 1958 začalo obdobie Piatej republiky, za jej prezidenta bol v decembri 1958 zvolený Charles de Gaulle (do 1969). Politickú stabilitu svojbytného režimu silnej prezidentskej moci (danej ústavou) si zabezpečil získaním armády (porážka extrémistickej Organizácie tajnej armády, OAS) a presadením dohody v otázke nezávislosti Alžírska (1962). Záležitosti koloniálnej sféry malo riešiť vytvorenie Francúzskeho spoločenstva (Communauté française), ktoré sa však stalo len formálnym, keďže väčšina členských štátov zvolila (1960) úplnú nezávislosť alebo štatút francúzskych zámorských departementov. Francúzsko sa stalo jadrovou mocnosťou a naďalej si udržiavalo vedúce postavenie v európskych štruktúrach.

Začiatkom 1963 bola podpísaná zmluva o priateľstve medzi NSR a Francúzskom, v úsilí oslabiť vplyv USA v Európe začalo Francúzsko budovať vzťahy s východným blokom (ZSSR, Čína, Rumunsko). Sociálne napätie vyvrcholilo najväčšou krízou režimu vyvolanou v máji 1968 rozsiahlymi študentskými nepokojmi, demonštráciami a štrajkovým hnutím v Paríži i v ďalších mestách. Pokus socialistov prevziať moc zmaril de Gaulle rozpustením Národného zhromaždenia a vypísaním volieb. Napriek volebnej prevahe gaullistického hnutia sa väčšina Francúzov v neskoršom referende vyslovila za odchod de Gaulla, ktorý 1969 podal demisiu. Jeho nástupcom sa stal Georges Pompidou, po ktorého smrti (1974) nastúpil do úradu prezidenta Valéry Giscard d’Estaing (1974 – 81). Usiloval sa o stabilizáciu ekonomiky a urýchlenie európskeho zjednocovacieho procesu, ako aj o opätovné priblíženie sa k NATO (1966 Francúzsko z jeho vojenskej zložky vystúpilo).

Koncom 70. rokov 20. stor. dominovali francúzskej politickej scéne štyri silné politické strany: Združenie pre republiku (RPR), Únia pre francúzsku demokraciu (UDF), Socialistická strana (PS) a Francúzska komunistická strana (PCF). V prezidentských voľbách 1981 zvíťazil François Mitterrand a v tom istom roku získali v parlamentných voľbách absolútnu väčšinu socialisti. Predsedom vlády sa stal Pierre Mauroy (1981 – 84), ktorý začal program hospodárskych a sociálnych reforiem (zoštátnenie bánk a kľúčového priemyslu, decentralizácia správy, zrušenie trestu smrti, zvýšenie sociálnych dávok). V roku 1983 neúspech pri ozdravovaní ekonomiky dotlačil vládu k devalvácii a k úsporným opatreniam. V roku 1984 prezident François Mitterrand zrekonštruoval vládu, nový premiér Laurent Fabius si dal za cieľ politiku ekonomickej modernizácie a priemyselnej rekonverzie. V roku 1986 po víťazstve pravicových strán v parlamentných voľbách musel prezident vymenovať pravicového premiéra, ktorým sa stal Jacques Chirac (zakladateľ Združenia pre republiku, RPR). Prvýkrát v dejinách Piatej republiky sa do parlamentu dostali zástupcovia krajnej pravice – Národného frontu (FN). Chiracova vláda začala uplatňovať liberálnu orientáciu svojho programu a privatizáciu štátnych podnikov. V roku 1988 bol v prezidentských voľbách druhýkrát zvolený François Mitterrand (do 1995), do čela vlády povolal Michela Rocarda a rozpustil Národné zhromaždenie. V predčasných parlamentných voľbách získala prevahu Socialistická strana a vládu vytvorila koalícia socialistov, ľavého stredu a nestraníckych odborníkov. V roku 1991 stála na čele úradu vlády Édith Cressonová (vo Francúzsku prvá žena na poste premiérky), v 1992 Pierre Bérégovoy. V parlamentných voľbách v 1993 stratila Socialistická strana v novom Národnom zhromaždení väčšinu, prezident Mitterrand vymenoval po druhýkrát do kresla premiéra predstaviteľa pravice – Édouarda Balladura (RPR), ktorý pokračoval v programe privatizácie začatej v 1986. Koniec druhého prezidentstva Françoisa Mitterranda bol poznačený množstvom finančných škandálov a korupčných afér. V prezidentských voľbách 1995 zvíťazil Jacques Chirac, ktorý vymenoval za premiéra Alaina Juppého. Juppého projekt reformy sociálneho zabezpečenia a rast nezamestnanosti vyvolali v novembri a decembri 1995 značné sociálne nepokoje vedené odbormi. Na jar 1997 sa konali masové demonštrácie proti sprísneným imigračným opatreniam, na čo prezident reagoval rozpustením parlamentu a vypísaním predčasných volieb. Absolútnu väčšinu získali strany zjednotenej ľavice a novú vládu, v ktorej boli zastúpení aj komunisti a ekológovia, vytvoril Lionel Jospin (PS). Prezidentské voľby v 2002 boli poznačené prekvapením: do druhého kola sa spolu so Jacques Chiracom dostal predstaviteľ krajnej pravice Jean-Marie Le Pen (FN), čo podnietilo občiansku mobilizáciu, na základe ktorej bol za prezidenta 82,21 % hlasov zvolený Jacques Chirac (v úrade do 2007); vládu zostavil Jean-Pierre Raffarin (vo funkcii premiéra 2002 – 05) pochádzajúci z radov Liberálnej demokracie (DL), jeho nástupcami boli v 2005 – 07 Dominique Villepin, 2007 – 12 François Fillon, 2012 – 14 Jean-Marc Ayrault, 2014 – 16 Manuel Valls, 2016 – 17 Bernard Cazeneuve, od 2017 Édouard Philippe. V úrade prezidenta pôsobili 2007 – 12 Nicolas Sarkozy, 2012 – 18 François Hollande a od 2017 je prezidentom Emmanuel Macron, ktorý v druhom kole prezidentských volieb (7. máj 2017) porazil nacionalistickú kandidátku Marine Le Penovú.

Francúzsko je členskou krajinou NATO, jedným zo zakladajúcich členov Európskej únie a Organizácie Spojených národov, jedným z piatich stálych členov Rady bezpečnosti OSN s právom veta, jednou z ôsmich uznaných jadrových mocností a členom združenia ôsmich najvyspelejších štátov sveta G8. Spolu so Spojeným kráľovstvom sú jedinými doposiaľ jestvujúcimi koloniálnymi veľmocami.

Politicko-právny systém

Francúzsko je republika (od 1875). Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (Assemblée nationale), ktoré má 577 poslancov volených na 5 rokov, a zo Senátu, ktorý má 320 členov volených volebným kolégiom na 9 rokov (1/3 miest sa každé 3 roky obnovuje). Hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Právny systém Francúzska vychádza z tradičnej rímskoprávnej kultúry. Jeho základom je písané právo (droit écrit), čo znamená, že rozhodujúcim prameňom práva je právny predpis vo forme ústavy, zákona alebo nariadenia. Právnym dokumentom najvyššej právnej sily je Ústava Piatej republiky z 1958 (dodatky 2000, 2003), ktorej súčasťou je aj Deklarácia práv človeka a občana z 1789. Osobitosťou francúzskeho právneho systému je spôsob tvorby ostatných právnych predpisov. Francúzsky parlament prijíma zákony len v tých oblastiach, ktoré ústava výslovne uvádza, právnu úpravu v ostatných oblastiach vykonáva prostredníctvom nariadení vláda, ktorá na uskutočnenie svojho vládneho programu môže navyše vydávať aj dočasné nariadenia upravujúce oblasti zverené do zákonodarnej právomoci parlamentu. Vo francúzskom právnom systéme má silné postavenie prezident, ktorý je priamo volený občanmi a má mimoriadne právomoci; forma vlády vo Francúzsku sa preto označuje ako zmiešaný či prezidentský parlamentarizmus. V prípade, že vláda zasadá ako ministerská rada, predsedá jej prezident; ministerská rada pritom rieši najvýznamnejšie politické otázky. Na rozdiel od prezidentského i parlamentného systému kladie francúzsky zmiešaný systém veľký dôraz na inštitút referenda. Prezident môže vyhlásiť referendum o každom návrhu zákona, ktorý upravuje organizáciu orgánov verejnej moci alebo reformy hospodárskej a sociálnej politiky štátu i verejných služieb.

Armáda

Francúzske ozbrojené sily (oficiálne Ozbrojené sily Francúzskej republiky, fr. Forces armées) sú jedným zo symbolov a garantov štátnej suverenity a nezávislej zahranično-bezpečnostnej politiky Francúzska. Čerpajú z tradícií siahajúcich až do obdobia vlády Ľudovíta XIV., udalostí Francúzskej revolúcie z 1789, napoleonských ťažení, významných operácií obidvoch svetových vojen, ako aj z ďalších ozbrojených konfliktov, v ktorých boli zaangažované. Hrdosť na bohaté tradície sa i v súčasnosti prejavuje v historických názvoch útvarov a posádok, v pestrosti uniforiem vojenských jednotiek a škôl, ktoré každoročne defilujú 14. júla (deň výročia dobytia Bastily, štátny sviatok Francúzska) po Champs-Élysées. Súčasné ozbrojené sily tvorí Pozemné vojsko (Armée de terre), Vojenské letectvo (Armée de l’air), Vojenské (Národné) námorníctvo (Marine nationale) a Národné žandárstvo (Gendarmerie nationale). Osobitný štatút, vyplývajúci z tradície vzniku a plnených úloh, má Cudzinecká légia. Rozdelenie zodpovedností za obranu krajiny vychádza z ústavy Francúzskej republiky z 1958. Prezident republiky je vrchným veliteľom ozbrojených síl, garantom národnej nezávislosti, územnej integrity a rešpektovania zmlúv, definuje základnú orientáciu, rozhoduje o zásadných otázkach obrany, vymenúva civilných a vojenských predstaviteľov štátu, má výlučnú právomoc vydať rozkaz na použitie jadrových zbraní. Vláda určuje a riadi obrannú politiku štátu. Predseda vlády zodpovedá za realizáciu rozhodnutí prijatých vo výboroch, ktorým predsedá prezident. Každý minister je zodpovedný za prípravu a vykonanie opatrení v rámci svojho ministerstva. Ministerstvo obrany realizuje praktickú obrannú politiku za asistencie náčelníka štábu armád a ďalších funkcionárov rezortu obrany. Náčelník štábu armád je najvyšším predstaviteľom ozbrojených síl a vojenským poradcom vlády. Pomáha ministerstvu obrany v otázkach použitia ozbrojených síl a ich organizácie, zabezpečuje velenie vojenských operácií, navrhuje vojenské opatrenia s ohľadom na situáciu a kapacity. Velí veliteľom obranných zón a je zodpovedný za medzinárodné vzťahy s ozbrojenými silami iných štátov a za vojenskú spoluprácu s nimi. Ozbrojené sily plnia svoje poslanie v súlade so zásadami obrannej politiky Francúzska, ktoré definuje tzv. Biela kniha o obrane (1994). Ozbrojené sily disponujú veľkou jadrovou silou, ktorú tvoria jadrové ponorky a lietadlá – nosiče jadrových zbraní. Významnú údernú silu predstavujú lietadlová loď Charles de Gaulle a vrtuľníková loď Jeanne d’Arc. Z konvenčných druhov zbraní patria medzi najúčinnejšie najmä lietadlá Mirage a Jaguar, vrtuľníky Puma, tanky Leclerc a AMX-30 i bojové obrnené vozidlá typu AMX-10, VAB, PLRS Roland, Mistral a Crotale. Ozbrojené sily sú v rozhodujúcej miere vybavené produktmi vlastného zbrojárskeho priemyslu. Sú významným nástrojom, ktorý Francúzsku umožňuje zohrávať úlohu dôležitého aktéra medzinárodnej a celosvetovej politiky. Sú schopné pôsobiť samostatne pod národným velením alebo v rámci NATO; zároveň sú významným prvkom v súčasnosti budovaných európskych ozbrojených síl. Tradične sa zúčastňujú na mierotvorných a humanitárnych medzinárodných operáciách vedených pod mandátom OSN a OBSE i ďalších medzinárodných organizácií. Francúzske ozbrojené sily sú od 2002 založené na profesionálnej armáde, pre ktorú je charakteristická vysoká úroveň prípravy, kvalita výzbroje, ako aj rozhodnosť a efektívnosť pri plnení úloh, čím si medzi občanmi Francúzska i v zahraničí získala oprávnený rešpekt.

Školský systém

Povinná školská dochádzka sa začína spravidla v 6. roku života a trvá 10 rokov. Tvorí ju základná škola (école élémentaire) a nižšia stredná škola (collège). Základná škola trvá 5 rokov a je rozdelená na dva cykly: základný cyklus (cycle des apprentissages fondamentaux) tvorený vyššou sekciou materskej školy (nepovinná) a prvými dvoma rokmi základne školy a konsolidačný (upevňovací) cyklus (cycle des approfondissements) zahŕňajúci tri roky základnej školy. Po ukončení konsolidačného cyklu deti automaticky prechádzajú do prvej triedy stredných škôl, resp. do škôl druhého stupňa. Štúdium na nižšej strednej škole trvá štyri roky (triedy 6, 5, 4 a 3), rozdelené je na 3 cykly: pozorovací a adaptačný cyklus (6. trieda), v ktorom sa kompletizuje a upevňuje základné vzdelanie, konsolidačný cyklus (5. a 4. trieda) a orientačný cyklus (3. trieda), ktorý má všeobecné a technické zameranie. Na všeobecných a technických lýceách (lycée) absolvent získa vysvedčenie (baccalauréat), ktoré je ekvivalentom prvého ročníka na univerzite a podmienkou prijatia na vysokú školu. Vo Francúzsku existujú tieto druhy vysokých škôl: univerzity – štátne vysoké školy prijímajúce bez výberového konania všetkých uchádzačov (s výnimkou medicíny a farmácie), ktorí majú baccalauréat a chcú sa zapísať na krátke (2 roky) alebo na dlhé štúdium (3 a viac rokov); štátne súkromné školy, ktoré poskytujú odborné vzdelanie pod kontrolou rôznych ministerstiev, a to formou krátkodobých študijných odborov technického, obchodného a zdravotného zamerania i dlhodobých študijných odborov (3 a viac rokov) špecializovaného štúdia politických vied, inžinierstva, obchodu a manažmentu, veterinárnych vied, právnického štúdia, štúdia architektúry, telekomunikácií a umeleckého štúdia.

Tlač

Vo Francúzsku vychádza 70 všeobecných informačných denníkov. Najvýznamnejšie z nich sú elitné denníky Le Figaro (482 369 predaných výtlačkov; 2003), Le Monde (407 202), denník parížskeho regiónu Le Parisien (360 505) a Libération (164 286). Najvýznamnejší všeobecný informačný regionálny denník je Ouest France (764 798). Zo špecializovaných denníkov sú významné športové denníky L’Équipe (331 638), celoštátny finančný denník Les Échos (120 333) a kresťansky orientovaný denník La Croix (92 866). Vo Francúzsku vychádza približne 30-tis. titulov záujmovej tlače, z toho 1 300 týždenníkov a 500 mesačníkov. Sú veľmi kvalitné a prispôsobujú sa požiadavkám verejnosti. Významnými všeobecnými informačnými magazínmi sú týždenníky Paris-Match (700 739), Le Nouvel Observateur (537 569), L’Express (546 302) a Figaro-Magazine (483 197). Z tlače pre ženy najväčšie náklady dosahujú týždenníky Elle, Marie-Claire (vychádza v 20 jazykoch), Femme-Actuelle, pre deti vychádza týždenník Journal de Mickey, z televíznej programovej tlače týždenník Télé 7; satirický Le Canard enchainé a týždenník Le Courrier international prinášajúci analytické príspevky i aktuality z celého sveta.

galéra [tal., špan.], galeja — dlhá štíhla veslová vojnová loď s nízkym trupom používaná od staroveku (grécka a rímska galéra) do 18. stor. prevažne v oblasti Stredozemného mora. Bola poháňaná až 50 veslami, z ktorých každé ovládali 2 – 7 veslári (trestanci, otroci; odtiaľ galeje). Mala až 2 sťažne s latinskými plachtami, bežný výtlak 200 t pri dĺžke 40 – 50 m, šírke okolo 6 m a ponore 1,5 m, rýchlosť na dlhých plavbách 4,5 uzla (1 uzol = 1,852 km/h), krátkodobo až dvojnásobok.

Háberl, Ľubomír, 19. 8. 1955 Borský Svätý Jur, okres Senica — slovenský generál. R. 1979 ukončil Vysokú vojenskú školu tylového a technického zabezpečenia v Žiline, 1979 – 83 náčelník zásobovania pohonnými hmotami (PHM) motostreleckého pluku, 1983 – 87 zástupca náčelníka okruhovej základne PHM, 1987 – 90 postgraduálne študoval na Vojenskej akadémii tyla a dopravy v Leningrade, 1990 – 92 náčelník organizačnej a plánovacej skupiny a zástupca náčelníka tyla 4. armády Západného vojenského okruhu, 1992 – 94 náčelník tyla veliteľstva tankovej divízie, 1994 – 96 zástupca veliteľa pre logistiku 1. armádneho zboru, 1996 – 97 absolvoval kurz štábneho dôstojníka logistiky v Nemecku, 1997 – 2001 náčelník správy vecných zdrojov a financovania a zástupca náčelníka štábu logistiky Generálneho štábu Armády SR, 2001 – 2002 študoval na Veliteľskej akadémii Generálneho štábu v Hamburgu, od 2002 náčelník štábu logistiky Generálneho štábu Ozbrojených síl SR. R. 2003 brigádny generál.

Hadik, Andrej, gróf, 16. 10. 1711 pravdepodobne na Žitnom ostrove – 12. 3. 1790 Viedeň, pochovaný vo Futogu pri Novom Sade, autonómna oblasť Vojvodina, Srbsko — slovenský vojvodca a poľný maršal, otec Karola Jozefa Hadika. Príslušník pôvodne turčianskeho zemianskeho rodu známeho od 16. stor. Študoval v jezuitských školách. R. 1732 vstúpil do Dežőfiho husárskeho pluku, postupne veliteľ rozličných vojenských jednotiek a armádnych zoskupení, 1734 kapitán, 1744 plukovník, 1747 generálstrážmajster (generálmajor), 1752 sa stal majiteľom (predtým Gilániho) husárskeho pluku, 1756 poľný podmaršal, 1758 generál jazdectva, 1774 poľný maršal. Ako vojvodca sa preslávil najmä na bojiskách sedemročnej vojny (1756 – 63), bojoval vo vojnách s Tureckom, Pruskom a Francúzskom. R. 1760 dočasný hlavný veliteľ cisárskych vojsk, 1762 – 63 hlavný veliteľ armád bojujúcich v Sliezsku, 1763 veliteľ budínskeho vojenského dištriktu, 1764 – 68 kráľovský miestodržiteľ a hlavný vojenský veliteľ Sedmohradska, 1772 – 74 vojenský gubernátor Haličska a Vladimírska, 1774 sa ako prvý uhorský šľachtic stal predsedom dvorskej vojenskej rady vo Viedni, 1776 báčsky župan, 1789 hlavný veliteľ cisárskych vojsk bojujúcich proti Turecku. Prejavil sa ako odvážny veliteľ a dobrý stratég so zmyslom pre netradičné manévre a prekvapivé riešenia vojenských situácií. Preslávil sa najmä legendárnym obsadením Berlína 3 500 husármi a pešiakmi v októbri 1757. Vystrašené mesto sa vykúpilo výpalným vo výške takmer 300-tis. toliarov. Sám Hadik si z koristi neponechal ani toliar, 25-tis. rozdelil medzi vojakov a zvyšok poslal panovníčke Márii Terézii, ktorá mu na znak vďaky darovala 3 000 dukátov. Od tých čias sa v Európe traduje pojem husársky kúsok (vo francúzštine tour d’hussard, v nemčine Hussarenstück). V 60. rokoch 18. stor. ako prvý v Uhorsku navrhoval zrušenie nevoľníctva, 1776 založil vo Viedni vojenský archív. R. 1758 ako prvý v Uhorsku a druhý v habsburskej monarchii vyznamenaný veľkokrížom Radu Márie Terézie, 1763 získal grófsky titul a donáciu na panstvá Futog a Čerevič (podľa toho predikát de Futog), 1777 titul dedičný ríšsky gróf. R. 2004 – 08 bola podľa neho nazvaná Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadika v Liptovskom Mikuláši.

Hadik, Karol Jozef, 3. 8. 1756 Levoča – 24. 7. 1800 Marengo, dnes súčasť Alessandrie, Taliansko — slovenský vojvodca, poľný podmaršal; syn poľného maršala Andreja Hadika. R. 1773 vstúpil do armády, s podporou otca hodnostne rýchlo postupoval, prejavil značné veliteľské nadanie, 1794 generálmajor, 1797 poľný podmaršal. Ako veliteľ vojenských jednotiek vo vojnách proti Turecku sa vyznamenal najmä v bitke o Belehrad. Bojoval aj vo vojne s napoleonským Francúzskom, padol v bitke pri mestečku Marengo v severnom Taliansku. R. 1794 vyznamenaný rytierskym krížom, neskôr veliteľským krížom Radu Márie Terézie.

hajdúch [maď.] —

1. hud. → hajdúsky tanec;

2. voj. → hajdúsi.

hajdúsi [maď.] —

1. pôvodne skupina uhorských obyvateľov (roľníkov alebo pastierov bez prístrešia), ktorí ušli pred Turkami. Niektorí sa živili ako pohoniči dobytka (lat. haidones, maď. hajtú; odtiaľ názov), väčšina sa dala najímať na obranu hraníc s Osmanskou ríšou, resp. do vojenských služieb sedmohradských kniežat, preto termín hajdúsi označuje od 16. stor. žoldnierov. Hajdúsi tvorili nepravidelnú doplnkovú zložku ľahkého jazdectva, ich prednosťami boli rýchlosť, schopnosť narúšať činnosť nepriateľa v rôznych fázach boja a relatívne široká oblasť pôsobnosti. Hajdúske oddiely boli úspešne využívané na získavanie zajatcov a informácií, na záškodnícku činnosť, narúšanie zásobovacích trás a prekvapujúce prepady a útoky. Výstroj a výzbroj hajdúchov bývali často rôznorodé aj v rámci jednotlivých oddielov, ktoré sa navyše líšili aj počtom. Počas stavovských povstaní v 17. a na začiatku 18. stor. (→ protihabsburské povstania) tvorili jadro povstaleckých vojsk. R. 1609 dostali na základe privilégia Š. Bočkaja územie v Szabolcsskej stolici (6 mestečiek, hlavné centrum Böszörmény, dnes Hajdúböszörmény), kde mali vlastnú samosprávu na čele s grófom, od 1871 kapitánom. R. 1876 bolo ich územie začlenené do novovytvorenej župy Hajdú (dnes Hajdú-Bihar);

2. v Uhorsku ozbrojený zemepanský alebo župný sluha; dráb;

3. v juhovýchodnej Európe zbojnícke skupiny ľudových bojovníkov proti tureckej nadvláde, ktorí boli v 17. – 19. stor. predstaviteľmi národnej a náboženskej opozície v Osmanskej ríši. V Grécku boli známi ako kleftovia, ich obdobou boli aj uskokovia, ktorí utiekli do kresťanských krajín (Chorvátsko, Benátsko), odkiaľ robili výpady na územia obsadené Turkami. Hajdúsi sa stali jednou z významných tém ľudovej tvorby, boli oslavovaní najmä v bulharských a srbských národných piesňach.

hákovnica [čes.] — stredoveká ťažká ručná palná zbraň takmer identická a často zamieňaná s neskôr používanou ľahšou arkebúzou (pôvodný názov arkebúzy vznikol skomolením a prešmyčkou názvu hákovnica – z nemeckého Hackenbüchse cez Ackenbusche po francúzsky arquebuse, slovensky arkebúza). Hákovnica sa objavila na bojiskách koncom 14. stor., rozšírená bola najmä v 2. pol. 15. stor. v Čechách, zriedkavejšie sa vyskytovala v Nemecku. Po husitských vojnách sa rozšírila do celej strednej Európy a s bratríckymi vojskami sa dostala aj na Slovensko. Mala kaliber do 25 mm a jej hlaveň bola upevnená do masívnej nahrubo otesanej pažby. Za ústím hlavne mala hák (odtiaľ názov), ktorým sa zakliesnila o okraj vozu, štítu alebo hradby, čím sa zmiernil silný spätný náraz pri výstrele. Koncom 15. stor. sa na hákovnici objavili jednoduché luntové uzávery. Na Slovensku sa hák nazýval brada, a hákovnice sa preto niekedy nazývali aj bradatica (alebo bradatá puška). Používala sa celé 15. a 16. stor. Rozdiely medzi hákovnicou a arkebúzou sú malé, je to v podstate ten istý typ zbrane. Hákovnica a arkebúza existovali paralelne, princíp streľby a fungovanie zbrane sú identické. Z arkebúzy vznikli ďalším vývojom ľahšie muškety. Zbrojársky vývoj tak smeroval od hákovnice cez arkebúzu a mušketu až po pušku.

halapartňa [nem.] — bodná a sečná zbraň s dlhou násadou (tzv. žrďová zbraň) na drevenej kopiji, z ktorej sa vyvinula. Hrot halapartne je kombinovaný so sekerou a s protihrotom (alebo s hákom). Používala ju pechota v priebehu 14. – 18. stor. v boji proti jazdectvu (podobná je helebarda). Ako dekoračná zbraň palácových stráží sa používala až do začiatku 20. stor., v súčasnosti ju používa napr. Švajčiarska garda vo Vatikáne.

harcovníci [maď.] — ľahko vyzbrojené stredoveké pešie alebo jazdecké oddiely určené na bleskové výpady a zneistenie nepriateľa. Uplatňovali sa najmä v husitskom poľnom vojsku.

helebarda [tal.] — sečná a bodná zbraň s dlhou násadou (tzv. žrďová zbraň), ktorú používala pechota v 13. – 17. storočí najmä v boji s jazdectvom. Vyvinula sa z dlhej drevenej palice, na ktorú sa pripevnil kosák, okolo 1300 sa kosák (neskôr zahnutá sekera v tvare kosáka) začal pripevňovať na kopiju. Často býva zamieňaná s kosou, sudlicou a s halapartňou, najmä ak má aj protihrot slúžiaci na stiahnutie jazdca.

Hergovič, Mojmír, 23. 7. 1942 Bratislava – 4. 2. 2007 tamže — slovenský generál (generálporučík). R. 1975 absolvoval Vojenskú akadémiu v Brne. R. 1976 – 78 zástupca náčelníka 13. tankovej divízie v Topoľčanoch. Po absolvovaní Akadémie generálneho štábu v Moskve postupne 1980 – 87 zástupca náčelníka tyla 1. armády v Příbrame a náčelník štábu tyla Západného vojenského okruhu v Tábore, 1986 povýšený do prvej generálskej hodnosti (generálmajor). Od 1987 vykonával funkcie zástupcu náčelníka tyla Východného vojenského okruhu, od 1990 veliteľa posádky v Bratislave a od 1993 riaditeľa sekcie výstavby a ekonomiky Ministerstve obrany SR. R. 1993 generálporučík, 1993 – 2004 náčelník vojenskej kancelárie prezidenta SR.

historické zbrane — všetky druhy zbraní vyrobených do konca 19. stor. (tento historický medzník neoficiálne platil v 20. stor.). Sú predmetom múzejnej i súkromnej zberateľskej činnosti, uchovávané a sprístupňované v špecializovaných zbierkach a expozíciách historických zbraní, resp. nachádzajú sa v zbierkach súkromných zberateľov. Vystavujú sa funkčné i nefunkčné historické zbrane alebo ich umelecké repliky podľa kritérií výberu a zamerania príslušnej expozície (napr. tematicky, chronologicky, podľa krajiny pôvodu ap.). V súčasnosti sa za historické zbrane považujú už aj konvenčné a ručné palné zbrane pochádzajúce z 20. stor. (napr. zbrane použité počas 1. a 2. svetovej vojny), ak už nie sú vo výzbroji pravidelných armád, resp. vo voľnom predaji zbrojárskych firiem, a sú vystavované v múzeu alebo v súkromných zbierkach. V tomto prípade by mali byť vystavované a zbierané nefunkčné alebo znefunkčnené exempláre. V užšom význame sa podľa slovenského právneho poriadku (zákon č. 190/2003 o strelných zbraniach a strelive) ako ručná palná historická zbraň nepodliehajúca povinnej evidencii zbraní označuje zbraň, ktorá je určená len na čierny prach a každá jej hlaveň alebo nábojová komora je vybavená perkusným zámkom a komínkom na perkusnú zápalku alebo starším systémom zapaľovania, alebo ručná palná zbraň skonštruovaná na použitie jednotného náboja, vyrobená (alebo jej model bol vyvinutý) najneskôr do 31. 12. 1890.

hlásna služba —

1. súbor organizačných a technických opatrení ako súčasť informačného systému civilnej ochrany, ktorým sa zabezpečuje varovanie obyvateľov a vyrozumenie osôb činných pri odstraňovaní následkov mimoriadnej udalosti, ako aj varovanie obcí pred ohrozením alebo pred vznikom mimoriadnej udalosti (napr. povodne, hrozba vtáčej chrípky ap.). Zabezpečuje sa hlásnou a vyrozumievacou sieťou civilnej ochrany, ktorú tvoria varovacie a vyrozumievacie pracoviská civilnej ochrany a technické prostriedky na území, pre ktoré sú určené;

2. voj. činnosť rádiotechnického vojska protivzdušnej obrany, ktorej úlohou je včasné upovedomenie vojsk a civilného obyvateľstva o vzdušnom napadnutí nepriateľom. V členitom teréne, umožňujúcom nízky prelet v radarovom tieni, býva doplnená vizuálnymi pozorovacími stanovišťami na hlásnych vežiach (tzv. hláskach). Tento systém sa využíval aj počas studenej vojny v bývalom Československu, napr. na území Šumavy.

hliadka — vojenská jednotka v sile niekoľkých vojakov až jednej zosilnenej čaty, určená na plnenie stanovených úloh (bojová prieskumná hliadka, pozorovacia hliadka, poriadková hliadka, dopravno-regulačná hliadka a i.). Na plnenie špeciálnych úloh sa organizujú (vyčleňujú) aj iné hliadky (napr. technická uzatváracia hliadka). Chemická prieskumná hliadka je určená na radiačné a chemické pozorovanie a na prieskum v smere činnosti (na pochodových osiach) vlastných vojsk, ako aj v priestoroch ich rozmiestnenia.

honvéd [maď.] — vlastibranec; príslušník uhorskej, neskôr maďarskej armády. Počas revolúcie 1848 – 49 člen maďarskej revolučnej armády slúžiacej na obranu slobody a nezávislosti Uhorska. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) v období 1868 – 1918 vojak osobitnej časti rakúsko-uhorskej armády – vlastibrany (honvédség), ktorá priamo podliehala uhorskému ministerstvu obrany. V období 1920 – 48 vojak maďarskej kráľovskej armády. Od 1990 príslušník maďarského pozemného vojska.

horské delo — delostrelecká zbraň určená na streľbu v horách. Typovo môže ísť o delo (ľahký kanón, húfnica), ale aj o mínomet, prípadne aj ľahký raketomet. Konštrukcia horského dela umožňuje jeho jednoduchú a rýchlu montáž, demontáž i transport v rozloženom stave na niekoľko častí v ťažkom horskom teréne. Horské delo umožňuje z balistického hľadiska priamu i nepriamu streľbu pri vyšších elevačných uhloch.

húfnica — druh delostreleckej zbrane, ktorá sa vyznačuje krátkou hlavňou a nižšou začiatočnou rýchlosťou strely. Strieľa sa z nej prevažne pod veľkým uhlom, preto je vhodná na streľbu zo zakrytých postavení, v nerovnom teréne a proti cieľom na odvrátených svahoch. Kaliber húfnic je spravidla väčší než 100 mm, rozsah námeru -31° až +80°, odmer ±30°. Zvyčajne sa používa na nepriamu streľbu. Pri rovnakom kalibri je húfnica dva- až trikrát ľahšia než delo, čo je dôsledkom kratšej a ľahšej hlavne a menej výkonného streliva. Jej dostrel je spravidla 12 – 18 km. Používa sa pri nej delená munícia s prachovou náplňou rôznej hmotnosti podľa potreby dostrelu. Prvé húfnice začali používať husiti (→ husitské vojsko) v 20. rokoch 15. stor. ako pohyblivé ľahké poľné delá a využívali ich na nepresnú streľbu do húfov protivníka (odtiaľ názov), k jej masovému nasadeniu do výzbroje armád došlo až po 1. svetovej vojne.

Husák, Ján, 12. 4. 1923 Sasinkovo, okres Hlohovec – 22. 12. 2016 Ružomberok — slovenský generál. R. 1944 absolvoval ako vojak základnej služby slovenskej armády poddôstojnícku školu v Poprade. R. 1944 – 45 účastník bojov v Slovenskom národnom povstaní (Poprad, Telgárt, Horehronie, prechod cez Chabenec), príslušník partizánskeho oddielu Národný pomstiteľ v pohorí Tribeč (do marca 1945). R. 1951 ukončil Vojenské automobilové učilište v Nitre a bol vymenovaný do hodnosti poručíka, následne pôsobil ako veliteľ automobilovej roty v 3. leteckej technickej divízii v Prahe. R. 1956 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii v Prahe, 1956 – 57 veliteľ výcvikového strediska mladších špecialistov letectva v Přerove, 1958 – 60 náčelník oddelenia bojovej prípravy tylovotechnických útvarov veliteľstva letectva a protivzdušnej obrany štátu v Prahe, 1961 – 65 veliteľ 3. leteckej technickej divízie v Čáslavi, 1965 – 67 zástupca veliteľa 10. leteckej armády pre tylové a letiskovo-technické zabezpečenie v Hradci Králové. R. 1968 – 72 náčelník správy pohonných hmôt a mazív Ministerstva národnej obrany ČSSR v Prahe, 1971 generálmajor, 1972 – 76 náčelník kancelárie ministra národnej obrany, 1976 – 86 československý zástupca náčelníka technického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy v Moskve. R. 1989 – 92 tajomník okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Nitre, 1992 – 98 predseda SZPB v Bratislave. R. 1994 pri príležitosti 50. výročia Slovenského národného povstania povýšený do hodnosti generálporučíka vo výslužbe. Nositeľ Radu Ľ. Štúra III. triedy (2000).

infantéria [tal.] — zastarano → pechota.

Iowa [ajova] — názov najväčšej bitevnej lode USA, ako aj triedy bitevných lodí. Boli postavené štyri sesterské lode – Iowa (1943), New Jersey (1943), Missouri (1944) a Wisconsin (1944), ďalšie dve zostali nedokončené. Ich výtlak bol 56 601 t, rozmery 270,4 x 33,5 x 11,6 m, boli silno opancierované, pohon 4 lodné vrtule s parnými turbínami, maximálna rýchlosť 32,5 uzla (59 km/h), ich hlavnú výzbroj tvorilo 9 diel kalibru 406 mm, 20 diel kalibru 127 mm a 129 protilietadlových kanónov, z toho 80 kalibru 40 mm a 49 kalibru 20 mm. V 80. rokoch 20. stor. bola výzbroj lodí zmodernizovaná, pribudlo 32 rámp pre strely s plochou dráhou letu typu Tomahawk a 16 rámp na vypúšťanie protilodných riadených striel typu Harpoon, modernizované boli aj navigačný, komunikačný a radarový systém. Po dokončení 1943 viezla Iowa F. D. Roosevelta na Teheránsku konferenciu, neskôr sa pripojila k Tichomorskému lodstvu. Lode triedy Iowa počas 2. svetovej vojny sprevádzali lietadlové lode a vojenské lodné konvoje, kryli vylodenie pri Mariánach, na Marschallových ostrovoch, pri Filipínach, Iwodžime a Okinave, počas kórejskej vojny sa používali na ostreľovanie pobrežných cieľov. Na lodi Missouri bola 2. 9. 1945 podpísaná kapitulácia Japonska. Vojny vo Vietname sa zúčastnila loď New Jersey. V 90. rokoch 20. stor. prešli lode do rezervy vojenského námorníctva, Missouri, Wisconsin a New Jersey boli na prelome 20. a 21. stor. uvoľnené na muzeálne účely, Iowa je zatiaľ v mobilizačnej kategórii B.