Vyhľadávanie podľa kategórií: právo – právo – osobnosti

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 61 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbott, Benjamin Vaughan

Abbott [ebot], Benjamin Vaughan, 4. 6. 1830 Boston – 17. 2. 1890 New York — americký právnik. Študoval na univerzite v New Yorku a na Harvardovej univerzite. R. 1870 vymenovaný prezidentom U. S. Grantom do 3-členného výboru, ktorý mal revidovať Zbierku zákonov USA. Autor 5-zväzkovej Zbierky zákonov a súdnych prípadov štátu New York (Digest of New York Statutes and Reports, 1860), Terminologického slovníka angloamerickej jurisprudencie (Dictionary of Terms and Phrases used in American or English Jurisprudence, 1879) a prvej, 14-zväzkovej Zbierky zákonov USA (United States Digest, 1879).

Abendroth, Wolfgang

Abendroth [á- -rót], Wolfgang, 2. 5. 1906 Elberfeld, dnes súčasť Wuppertalu – 15. 9. 1985 Frankfurt nad Mohanom — nemecký právnik. Študoval na univerzitách v Tübingene, Münsteri a vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1948 profesor v Jene, po odchode do záp. Nemecka od decembra 1948 profesor vo Wilhelmshavene, 1950 – 72 v Marburgu. Zaoberal sa otázkami medzinárodného a štátneho práva a politickou sociológiou z marxistického hľadiska. V 60. rokoch 20. stor. podporoval nemecké sociálne študentské hnutie a získal silný ideový vplyv na mimoparlamentnú opozíciu. Najvýznamnejšie diela: Vznik a kríza nemeckej sociálnej demokracie (Aufstieg und Krise der deutschen Sozialdemokratie, 1964), Dejiny európskeho robotníckeho hnutia (Sozialgeschichte der europäischen Arbeiterbewegung, 1965).

Accursius, Francesco

Accursius [akurzius], Francesco, aj Accorso, 1182 až 1191 Impruneta pri Florencii – 1260 až 1263 Bologna — taliansky právnik, profesor na univerzite v Bologni, posledný veľký glosátor, žiak Aza. Autor Riadnej glosy alebo Veľkej glosy (Glossa ordinaria, asi 1250 alebo 1235), systematickej zbierky približujúcej celý prínos školy glosátorov a obsahujúcej vyše 90-tis. glos. Jeho práca považovaná za definitívnu interpretáciu rímskeho práva bola pripojená k textom justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis. Stala sa samostatným právnym prameňom a v mnohom ovplyvnila európsku právnu kultúru a jej kodifikácie.

Acheson, Dean Gooderham

Acheson [ečisn], Dean Gooderham, 11. 4. 1893 Middletown, Connecticut — 12. 10. 1971 Sandy Springs, Maryland — americký právnik, politik. Významný činiteľ Demokratickej strany, 1949 – 53 minister zahraničných vecí. Zohral dôležitú úlohu pri vzniku a budovaní NATO, uplatnení Marshallovho plánu a podieľal sa na vypracovaní Trumanovej doktríny a formovaní americkej zahraničnej politiky počas studenej vojny. Za autobiografické dielo Prítomný pri tvorbe (Present at the Creation, 1969) dostal 1970 Pulitzerovu cenu za históriu. Ďalšie diela: Moc a diplomacia (Power and Diplomacy, 1958), Kórejská vojna (The Korean War, 1971).

Albeli, Anton Ferdinand

Albeli, Anton Ferdinand, aj Albely, 22. 1. 1794 Varaždín, Chorvátsko – 1. 2. 1875 Bratislava — uhorský právnik a pedagóg. Pôsobil na právnických akadémiách v Záhrebe (1815 – 29), Rábe (dnes Győr, 1829 – 34) a Bratislave (1835 – 47). Odborník v oblasti uhorského verejného práva. Hlavné diela: Encyclopaedia in iuridico politicum studium introductio (1830), Philosophiae iuris praecognita (1831).

Albrecht, Wilhelm Eduard

Albrecht, Wilhelm Eduard, 4. 3. 1800 Elbing, dnes Elbląg, Poľsko – 22. 5. 1876 Lipsko — nemecký ústavný právnik. Od 1829 profesor v Königsbergu (dnes Kaliningrad), od 1830 v Göttingene, od 1840 v Lipsku, 1848 zvolený do frankfurtského Národného zhromaždenia. Podieľal sa na vypracovaní návrhu ústavy Nemeckej ríše. Presadzoval koncepciu štátu ako teoretickej právnej entity, ktorou oponoval koncepcii štátu ako kolektívnej osoby reprezentovanej v nemeckej právnej vede O. F. von Gierkem. Najvýznamnejšie dielo: Držba ako základ staršieho nemeckého vecného práva (Die Gewere als Grundlage des älteren deutschen Sachenrechts, 1828).

Alciatus, Andreas

Alciatus, Andreas, aj Alciati, Alciato, 8. 5. 1492 Alzato, dnes Alzate Brianza – 12. 1. 1550 Pavia — taliansky právnik, filológ a básnik. Pôsobil ako advokát a pedagóg v Bologni, vo Ferrare, v Avignone a v Bourges. Zakladateľ školy právneho humanizmu, jeden z troch najvýznamnejších predstaviteľov tohto smeru, ktorých inštitucionálnym centrom bola univerzita v Bourges v strednom Francúzsku. Alciatus a jeho žiaci používali novú metódu prístupu k rímskemu právu a v ich spisoch je zjavná elegancia príznačná pre humanistov a návrat k pôvodným prameňom. Usilovali sa oslobodiť texty justiniánskej kodifikácie od interpretačného zovretia glos a pomocou historických prameňov staroveku ich vykladať novým spôsobom. Hlavné diela: Annotationes in tres libros Codicis Iustiniani (1513), Praetermissorum iuris civilis libri Il (1518), De verborum obligationibus (1519), Emblematum libellus (1522), De verborum significationibus (1530).

Allix, Edgard

Allix [aliks], Edgard, 16. 12. 1874, Versailles – 22. 6. 1938, Paríž — francúzsky právnik. Pôsobil ako profesor na Právnickej fakulte v Dijone (1901), 1902 – 12 v Caen, potom v Paríži (1933 dekan fakulty). Od 1936 člen Akadémie etických a politických vied, 1937 jeden z iniciátorov založenia Medzinárodného inštitútu verejných financií (International Institute of Public Finance, IIPF). Autor množstva významných prác z odboru finančného práva, napr. Daň z príjmov (L'impôt sur le revenu, 1928), Nepriame príspevky (Les contributions indirects, 1929) a Clá (Les droits de douane, 1932).

Althusius, Johannes

Althusius [-túzi-], Johannes, aj Althaus, vlastným menom Althus, asi 1557 – 63 Diedenshausen, dnes súčasť mesta Bad Berleburg – 12. 8. 1638 Emden — nemecký humanista, politický filozof a právnik žijúci v Nizozemsku. Študoval v Kolíne nad Rýnom, Bazileji a Ženeve. Od 1586 pôsobil na kalvínskej akadémii v Herborne, potom na gymnáziu v Steinfurte, 1594 – 99 rektor akadémie v Siegene, od 1604 syndik mesta Emden a od 1617 senior kalvínskej cirkevnej rady. Rozvinul demokratické prvky kalvinizmu v prirodzenoprávnom učení. Usiloval sa presne definovať objekt politiky, ktorým by malo byť hľadanie súhlasu, umenie zjednocovať a spájať ľudí. Svoju štátovedu založil na spoločenskej zmluve chápanej už nie v biblickom, ale vo svetskom význame. Bol stúpencom federalizmu a korporativizmu. Rodina, obec a štát boli podľa neho prirodzené spoločenské celky vybudované na základe zmluvy slobodných individualít. Sympatiami obdarúval zdanlivo nezávislé mestá a generálne stavy. Hlavný spis: Systematický výklad politiky (Politica methodice digesta, 1603).

americká sociológia práva

americká sociológia práva — jedna zo špeciálnych sociologických teórií nadväzujúca aj na európsku teóriu a sociológiu práva (E. Ehrlich) a vychádzajúca z uprednostňovania skúmania tzv. práva v činnosti (law in action), rozdielneho od súboru právnych noriem pokladaných za všeobecne platné – tzv. práva v knihách (law in books).

Teoretickým základom americkej sociológie práva je pragmatizmus (najmä Ch. S. Peirce, W. James, J. Dewey), podľa ktorého sa za pravdivú považuje len teória, ktorá sa osvedčuje v praxi, a teda je užitočná. Pragmatizmus v právnej teórii znamená otvorenosť pre právnu prax, t. j. predovšetkým pre činnosť súdov, administratívnych a iných štátnych orgánov aplikujúcich právo. V USA od 20. rokov 20. stor. sa začali presadzovať právne smery (hnutia, školy) ovplyvnené prudkým rozvojom americkej empirickej sociológie, ktorá plne využívala špecifické metódy a techniky sociologického výskumu. Medzi najvýznamnejšie sociologickoprávne smery patria právny realizmus a sociologická jurisprudencia.

analytická jurisprudencia

analytická jurisprudencia, analytický prístup k právu —

1. v širšom zmysle každý prístup k právu usilujúci sa vysvetľovať pojmy, definície a štruktúry práva pomocou analýzy jeho elementov a vysvetliť celok ako súvislé usporiadanie jeho častí. Analytické aspekty sú obsiahnuté v každom teoretickom či filozofickom prístupe k právu;

2. v užšom zmysle špecifický prístup k právu charakteristický pre určité právne školy či štýly: anglický právny pozitivizmus, pri zrode ktorého stáli J. Bentham a J. Austin, a kontinentálny právny pozitivizmus (exegetická škola vo Francúzsku, rakúska exegéza, historická právna škola v Nemecku, nemecký právny pozitivizmus). Tieto školy považujú za svoju prvoradú úlohu analýzu deskriptívnej (teda nie normatívnej ani preskriptívnej) stránky práva. Novou fázou vo filozofii logickej analýzy bolo čiastočné zavrhnutie začiatočného logického atomizmu najmä L. Wittgensteinom. Pozornosť sa uprela na analýzu jazyka. H. L. A. Hart aplikoval tento prístup na analýzu práva a právnych pojmov. Jeho dielo malo veľa nasledovníkov;

3. oddelenie deskriptívnej a preskriptívnej právnej vedy, ktorého základ je v Benthamovej a Austinovej kritike teórií prirodzeného práva. Podľa nich tieto teórie zamieňajú objektívny opis a analýzu práva s jeho aprobovaním či odsudzovaním. Stúpenci analytického smeru analyzujú právo v pojmoch príkazov a nariadení suveréna bez ohľadu na jeho hodnotový obsah.

Andráš, Matej

Andráš, Matej, 9. 9. 1921 Ždiar, okres Poprad – 5. 3. 2012 Bratislava — slovenský publicista, prekladateľ a právnik. Od augusta 1945 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe, 1946 – 47 osobný tajomník V. Clementisa, 1947 – 50 konzul ČSR v Katoviciach. Počas svojho diplomatického pôsobenia v Poľsku riešil problémy a zastupoval práva slovenských obyvateľov v obciach sev. Spiša a Hornej Oravy, ktoré v máji 1945 opätovne pripadli Poľsku. R. 1950 prepustený z Ministerstva zahraničných vecí, 1951 – 55 pracoval ako sústružník v ČKD Sokolovo v Prahe, po návrate na Slovensko 1955 – 69 vedúci sekretariátu Zväzu slovenských spisovateľov, 1969 – 71 námestník ministra kultúry, 1972 – 77 riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ, 1977 – 89 riaditeľ Slovenskej literárnej agentúry (LITA). Prekladal z poľskej (B. Jasieński, B. Prus) a ruskej (D. A. Granin) literatúry. Nositeľ poľského vyznamenania Polonia Restituta (1947). Udržiaval kontakty s viacerými známymi spisovateľmi a osobnosťami kultúrneho a politického života (L. Novomeský, V. Mináč, L. Hanus, V. Hložník).

Antifón

Antifón, asi 480 pred n. l. Ramnus – 411 pred n. l. Atény — grécky antický rečník, politik, spisovateľ a učenec. Je považovaný za tvorcu schémy reči (úvod, fakty, dôkazy, svedectvá, záver). Zachovalo sa po ňom pätnásť rečí, skôr vzorových šablón (žaloba, obhajoba, replika žaloby, replika obhajoby) a zlomky, o. i. O prevrate (Peri metastaseós, 411 pred n. l.), kde sa sám obhajoval proti obvineniu z vlastizrady. Napriek znamenitej reči bol ako vodca oligarchickej strany za pokus o prevrat popravený.

Antifón

Antifón, 5. stor. pred n. l. — grécky antický filozof patriaci do skupiny starších sofistov. Prvý predložil humanistickú či rovnostársku verziu biologického naturalizmu. Stotožňoval prírodu s pravdou a konvenciu s mienkou. Nadviazal na Hippia z Elidy a jeho učenie o protikladnosti prírody a ľudských zákonov. Ako radikálny naturalista veril, že väčšina noriem správania je nielen ľubovoľná, ale aj v protiklade s prírodou. Normy sa podľa neho presadzujú zvonka, zatiaľ čo pravidlá prírody sú nevyhnutné. Pokladal za nevýhodné, ba až nebezpečné, aby ľudia, tvorcovia noriem, porušovali to, čo sami ustanovili. S týmito normami sa však nespája žiadna vnútorná nevyhnutnosť a nikto sa nemusí hanbiť za to, že ich poruší. Hanba a trest sú iba vonkajšie sankcie. Na tejto kritike konvenčnej morálky postavil Antifón utilitárnu etiku. Patril medzi niekoľkých aténskych intelektuálov, ktorí boli proti otroctvu. Zaoberal sa aj matematikou a mnohými politickými problémami. Z jeho prác sú známe dve knihy: O pravde (Peri tés alétheias) a O svornosti (Peri homonoias).

Arani, Štefan

Arani, Štefan, aj Aranyi, 15. stor. — uhorský právnik. R. 1434 novohradský, od 1437 gemerský a hontiansky župan, 1430 – 37 právny radca kráľa Žigmunda Luxemburského. Významne sa zaslúžil o vojenské reformy a o reformu uhorského súdnictva z 1435.

Asser, Tobias Michael Carel

Asser, Tobias (Michael Carel), 28. 4. 1838 Amsterdam – 29. 7. 1913 Haag — holandský právnik a politik. R. 1862 – 93 profesor obchodného a medzinárodného súkromného práva na univerzite v Amsterdame. Od 1875 právny poradca ministerstva zahraničných vecí, od 1893 člen štátnej rady, od 1898 predseda štátnej komisie pre medzinárodné právo; delegát Holandska na mierových konferenciách v Haagu (1899 a 1907). Zaoberal sa medzinárodným právom, špeciálne súkromným. V úsilí predchádzať medzinárodným právnym konfliktom presvedčil holandskú vládu o nutnosti organizovať medzinárodné konferencie s cieľom vypracovať kodifikáciu medzinárodného súkromného práva. Výsledky konferencií konaných 1893, 1894 a neskôr, ktorým T. Asser predsedal, boli uvedené do praxe 1899 nadobudnutím účinnosti dohody ustanovujúcej jednotné procesnoprávne pravidlá pri rozhodovaní o občianskoprávnych sporoch. Na konferenciách 1900 a 1904 boli dosiahnuté dohody v oblasti medzinárodného rodinného práva. R. 1869 spoluzakladateľ časopisu medzinárodného práva Revue de droit international et de législation comparée. Podieľal sa na založení Inštitútu medzinárodného práva (1873) a vyvíjal úsilie na založenie akadémie medzinárodného práva (1923). Významné diela: Náčrt medzinárodného súkromného práva (Schets van het internationaal Privatrecht,1877) a Náčrt holandského obchodného práva (Schets van het Nederlandsche Handelsrecht,1904). Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1911, spolu s A. H. Friedom).

Austin, John

Austin [ostin], John, 3. 3. 1790 Creeting Mill (pri Ipswichi) — december 1859 Weybridge — anglický právnik a filozof práva, hlavný predstaviteľ anglickej analytickej jurisprudencie. Spolu s J. Benthamom a J. S. Millom patria do skupiny utilitaristických filozofov. Spočiatku bol dôstojníkom v armáde, neskôr sa stal advokátom a učiteľom právnej vedy na univerzite v Londýne (1826 – 32), 1834 prednášal právnu vedu na Inner Temple. Do revolúcie 1848 žil vo Francúzsku a v Nemecku, potom až do smrti v Spojenom kráľovstve.

Jeho hlavné dielo Pôsobnosť právnej vedy (The Province of Jurisprudence Determined, 1832) sa v Spojenom kráľovstve stalo najčítanejšou a najkritizovanejšou prácou v oblasti teórie práva. Literárny perfekcionizmus zabránil Austinovi publikovať ďalšie dielo, takže kompletné Prednášky o právnej vede alebo filozofia pozitívneho práva (Lectures on Jurisprudence or the Philosophy of Positive Law, 1861) s dôkladnou analýzou základných právnych pojmov a inštitútov vyšli až po jeho smrti. Austin definuje právo striktne pozitivisticky, celkom oddeľujúc jeho existenciu od morálnej hodnoty. Zákon je príkaz s hrozbou sankcie v prípade neposlušnosti. Štát je v jeho chápaní suverénom, nezávislou politickou spoločnosťou, ktorá je definovaná ústavou.

Azo

Azo [aco], aj Azzo, Azzone, Azzolenus, Azon, aj Azo Portius, okolo 1150 – okolo 1230 — bolonský právnik, nasledovník quattuor doctores, t. j. štyroch najslávnejších talianskych glosátorov. Študoval u J. Bassiana a 1190 sa stal profesorom civilného práva v Bologni. Jeho žiakom bol taliansky právnik a učenec Accursius. Patrí ku generácii, ktorá bola vyvrcholením glosátorskej školy. Autor vynikajúcich komentárov Summae k justiniánskej kodifikácii (Summa aurea: ad Codicem, tres libros Codicis, Institutiones, Digestum vetus, Informatiatum, Digestum novum, Authenticarum Collationes IX, 1208 – 10), ktoré boli do 1610 opätovne vydávané ako pomôcka pre právnikov, ako aj spisov Quaestiones, Brocardica aurea a i. Azo prispel aj k definovaniu suverenity. Bol presvedčený, že ľudia sa nikdy celkom nevzdávajú moci v panovníkov prospech. Panovník sa o vládu delí s úradníkmi. Istým spôsobom predvídal korporatívne chápanie štátu.

Azud, Ján

Azud, Ján, 15. 6. 1928 Trebejov, okres Košice-okolie – 20. 3. 2014 Bratislava — slovenský právnik. Od 1952 pôsobil v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied, 1969 – 76 jeho riaditeľ. Od 1995 súčasne pedagóg na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 1996 – 2005 vedúci Katedry diplomacie a svet. dejín, resp. Katedry medzinárodných vzťahov a diplomacie; 1977 DrSc., 1998 profesor. Prednášal na viacerých zahraničných univerzitách. R. 1973 – 74 podpredseda Osobitného výboru OSN pre definovanie agresie, od 1976 člen Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu. Pôsobil aj ako expert Strediska pre predchádzanie konfliktom OBSE, člen Európskej asociácie pre výskum mieru. Vo vedeckej a pedagogickej práci sa venoval medzinárodnému verejnému právu.

Autor početných vedeckých štúdií, článkov a monografií: Mierové riešenie sporov a OSN (The Peaceful Settlement of Disputes and the United Nations, 1970), Vedecko-technická revolúcia, mierové spolužitie a medzinárodné právo (1983), Boj za zákaz násilia v medzinárodných vzťahoch (1986), Medzinárodnoprávne problémy kozmického priestoru (1989), Záruky bezpečnosti Slovenskej republiky; problémy globálnych a európskych bezpečnostných štruktúr (1995), Úvod do medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva (1996), Medzinárodné právo (2003) a i. R. 1988 – 2003 predseda Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Babčák, Vladimír

Babčák, Vladimír, 22. 2. 1951 Prešov — slovenský právnik. Od 1975 pôsobí na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 1994 – 96 riaditeľ jej Inštitútu pre verejnú správu, od 2001 vedúci Katedry finančného práva a daňového práva, 2003 – 07 rektor UPJŠ; 2002 profesor. Zaoberá a teoretickým a praktickým skúmaním problémov rozpočtového práva, financovania podnikateľských subjektov a daňového práva. Autor a spoluautor 7 vedeckých monografií, viacerých kapitol vo vedeckých monografiách, vysokoškolských učebníc a učebných textov, vedeckých štúdií a odborných článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Hlavné diela: Daňové (exekučné) konanie (2005), Daňové právo Slovenskej republiky (2010), Finančné právo na Slovensku a v Európskej únii (2012), Daňové právo na Slovensku (2015). Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých a redakčných rád, nositeľ viacerých vyznamenaní.

Bagehot, Walter

Bagehot [bedžot], Walter, 3. 2. 1826 Langport, Somerset – 24. 3. 1877 tamže — anglický ekonóm, politický a ústavný teoretik a novinár. Od 1861 až do smrti editor časopisu The Economist. Konzervatívny liberál s gradualistickým chápaním sociálnej revolúcie. V práci Anglická ústava (The English Constitution, 1867), ktorá rovnako ako jeho ďalšia najznámejšia práca Fyzika a politika (Physics and Politics, 1872) vyšla pôvodne ako séria článkov, odsúdil ortodoxné názory na rozdelenie moci medzi zákonodarstvo a exekutívu. Za najlepšiu záruku stáleho pokroku považoval liberálny konštitucionalizmus. Významná je aj jeho práca Lombard Street: Opis peňažného trhu (Lombard Street: A Description of the Money Market, 1873) venovaná fungovaniu finančného systému, finančného trhu a bankovníctva.

Bajcura, Ivan

Bajcura, Ivan, 21. 12. 1930 Sukov, okres Medzilaborce – 13. 12. 1986 Prešov — slovenský historik. Od 1955 pôsobil na Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Bratislave so sídlom v Prešove (od 1959 na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove), od 1970 riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu UPJŠ v Košiciach; 1970 profesor, 1982 DrSc. Autor monografie Ukrajinská otázka v ČSSR (1967) a i.

Baldwin, Henry

Baldwin [bólduin], Henry, 14. 1. 1780 New Haven, Connecticut – 21. 4. 1844 Philadelphia, Pensylvánia — americký právnik. Právnickú prax získal v Pittsburghu. Člen Snemovne reprezentantov (1817 – 22), 1830 vymenovaný za sudcu Najvyššieho súdu (1830 – 44).

Balkai, Vojtech

Balkai, Vojtech, aj Balkay, 23. 3. 1865 Trnava – 18. 6. 1917 Budapešť — uhorský právnik, odborník na banské právo. Od 1893 advokát v Trnave, Komárne a Sedmohradsku, 1897 – 1916 právny zástupca, prokurista štátnych kamennouhoľných baní v Uhorsku. Venoval sa otázkam banského práva, autor viacerých právnických príručiek, ako aj básní a rozprávok pre deti.

behaviorizmus

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému SR o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda SOR. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

Hägerström, Axel Anders Theodor

Hägerström, Axel Anders Theodor, 6. 9. 1868 Vireda – 7. 7. 1939 Uppsala — švédsky filozof. R. 1893 – 1933 pôsobil na univerzite v Uppsale. Pôvodne bol ovplyvnený idealizmom, neskôr kantovstvom svojich súčasníkov, na konci profesionálnej kariéry sa zaoberal praktickou filozofiou i filozofiou morálky, náboženstva a práva. Ovplyvnil vznik škandinávskeho právneho realizmu charakteristického využívaním empirických sociologických údajov. Spoluzakladateľ filozofickej uppsalskej školy podporujúcej fenomenologickú a pojmovú analýzu a odmietajúcej metafyzické hypotézy a subjektivizmus, ktorá dosiahla najväčší rozmach najmä v 20. a 30. rokoch 20. stor. Hlavné diela: Sociálna teleológia v marxizme (Social teleologi i marxismen, 1909), O pravde morálnych myšlienok (Om moraliska föreställningars sanning, 1911), Rímske chápanie záväzku vo svetle všeobecného rímskeho nazerania na právo (Der römische Obligationsbegriff im Lichte der allgemeinen römischen Rechtsanschauung, 2 zväzky, 1927, 1941).

Hanes, Dalibor

Hanes, Dalibor, 2. 10. 1914 Tisovec, okres Rimavská Sobota – 16. 12. 2007 Bratislava — slovenský právnik a politik. R. 1944 legislatívny poradca Predsedníctva Slovenskej národnej rady v SNP, neskôr člen SNR. Od 1944 člen Komunistickej strany Slovenska. R. 1950 – 69 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, kde prednášal hospodárske právo; 1962 profesor, 1965 DrSc. R. 1968 poslanec a člen Predsedníctva Slovenskej národnej rady. R. 1969 – 90 poslanec Federálneho zhromaždenia Československa, 1969 a 1971 – 87 predseda Snemovne národov, 1969 – 71 predseda Federálneho zhromaždenia. R. 1969 – 1987 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Vo vedeckovýskumnej práci sa zaoberal hospodárskym právom a obchodným právom. Autor a spoluautor monografií, vedeckých štúdií, odborných článkov a vysokoškolských učebných textov. Hlavné diela: Právo ochranných známok (1963), Základy československého práva (1965), celoštátna československá Učebnica hospodárskeho a pracovného práva pre vysoké školy ekonomické (2 zväzky, 1965, 1967), Právo akciových spoločností (1991, spoluautor), Spoločnosť s ručením obmedzeným (1994), Spoločnosť s ručením obmedzeným v novej právnej úprave (2002).

Harrington, James

Harrington [herink-], James, aj Harington, 3. 1. 1611 Upton, Northamptonshire – 11. 9. 1677 Londýn — anglický politik, filozof a spisovateľ. Radca Karola I., neskôr republikán, 1661 uväznený pravdepodobne v súvislosti s Derwentwaterským sprisahaním. Vo väzení v Plymouthe sa fyzicky i psychicky zrútil a po prepustení žil až do smrti v ústraní. Inšpiroval sa klasickými dejinami a spismi N. Machiavelliho, vo svojom najvýznamnejšom spise Republika Oceána (The Common-Wealth of Oceana, 1656) predložil projekt oligarchickej republiky benátskeho modelu (utopický plán existencie aristokratickej republiky s obmedzenou, ale vyváženou právomocou majetných reprezentantov, ktorí by sa pri moci striedali). V spisoch Súhrn právomocí ľudovej vlády (The Prerogative of Popular Government, 2 zväzky, 1657), Umenie prijímania zákonov (The Art of Law-Giving, 3 zväzky, 1659) a Systém politiky (A System of Politics, posmrtne 1700 v súbornom diele Oceána Jamesa Harringtona a jeho ďalšie práce, The Oceana of James Harrington, and His Other Works) prezentoval svoje názory na majetok ako základ politickej moci, na voľby tajným hlasovaním, na striedanie jednotlivých členov vlády pri moci tak, aby nedošlo k jej sústredeniu v rukách jedného človeka alebo skupiny i na oddelenie zákonodarnej moci od moci výkonnej a súdnej.

Hart, Herbert Lionel Adolphus

Hart [hárt], Herbert Lionel Adolphus, 18. 7. 1907 Harrogate, Yorkshire – 19. 12. 1992 Oxford — anglický právnik, právny filozof. R. 1932 – 40 advokát v Londýne, počas 2. svetovej vojny pracovník v spravodajskej službe. Po vojne prednášal filozofiu na Oxfordskej univerzite, 1952 – 68 vedúci Katedry jurisprudencie (právnej vedy). Ústredná osobnosť právneho pozitivizmu rozvíjaného v anglo-americkom prostredí v rámci analytickej jurisprudencie. Z jeho najznámejšej práce Pojem právo (The Concept of Law, 1961), ktorá priniesla nový pohľad na právo a na jeho vzťah k morálke i k politike, čerpali ďalšie generácie právnikov, filozofov a politológov. Jej druhé vydanie obsahuje aj Postskriptum (Postscript, 1994; vyšlo posmrtne), v ktorom Hart objasnil a modifikoval niektoré svoje názory najmä pod vplyvom kritického diela R. M. Dworkina. Hart chápal právo ako jednosmernú projekciu autority, ktorá vychádza zo splnomocneného zdroja a je adresovaná občanom. Nerozlišoval žiadnu mlčky predpokladanú spoluprácu medzi zákonodarcom a občanom ako základný prvok tvorby právneho systému. Právo bolo podľa neho platné bez ohľadu na to, či je morálne alebo nemorálne, spravodlivé alebo nespravodlivé. Cieľom pozitivistickej filozofie práva nie je výklad toho, čo je právo alebo ako pôsobí, ale iba odkiaľ prichádza a kto ho môže tvoriť, pričom úloha zákonodarcu nie je podriadená žiadnemu etickému kódexu. Ďalšie významné diela: Právo, sloboda a morálka (Law, Liberty and Morality, 1963; slov. 2003), Morálka trestného práva (The Morality of the Criminal Law, 1965), Trest a zodpovednosť (Punishment and Responsibility, 1968). Významné boli aj Hartove debaty s L. L. Fullerom (predstaviteľom prirodzenoprávnej školy) o právnom pozitivizme a prirodzenoprávnej škole uverejňované niekoľko rokov (od 1958) v časopise The Harvard Law Review.

Hatala, Vojtech

Hatala, Vojtech, 17. 4. 1930 Trnava – 21. 12. 1985 Bratislava — slovenský právnik. Od 1952 pôsobil na Katedre trestného práva (dnes Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky) Právnickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, 1966 – 69 dekan fakulty; 1967 profesor. Člen vedeckých rád Právnickej fakulty UK, Slovenskej akadémie vied, Československej akadémie vied a i. R. 1968 člen vládnej komisie a vládneho výboru na vypracovanie návrhu ústavného zákona o československej federácii, neskôr predseda odbornej vládnej komisie na vypracovanie ústavného zákona o súdoch a prokuratúre. Poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR, predseda Ústavnoprávneho výboru Snemovne národov, člen Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR (1969 sa mandátu vzdal). Po 1968 v rámci tzv. konsolidačného procesu musel Právnickú fakultu opustiť, pôsobil vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. Bol významným predstaviteľom slovenskej vedy trestného práva. Autor monografií, odborných štúdií, článkov a i. Spoluautor dvoch celoštátnych učebníc trestného práva, viacerých vysokoškolských učebných textov i komentovaného vydania Trestného zákona. Diela: Obzvlášť priťažujúce okolnosti v československom trestnom práve (1956), Zavinenie v československom trestnom práve (1961, habilitačná práca), Motív a trestný čin (1968).

Hauriou, Maurice Jean Claude Eugène

Hauriou [orju], Maurice Jean Claude Eugène, 17. 8. 1856 Ladiville – 12. 3. 1929 Toulouse — francúzsky právnik, sociológ a politológ. R. 1883 – 1929 pôsobil na univerzite v Toulouse. Predstaviteľ teórie syndikalistického a korporatívneho štátu. Tvrdil, že pri zachovaní existujúceho sociálneho a hospodárskeho systému sa na riadení spoločenských procesov môžu oveľa lepšie ako v demokracii podieľať všetky triedy a vrstvy prostredníctvom odborových združení (syndikátov) vytvorených na základe dohody medzi podnikateľom a zamestnancom. Na tieto syndikáty a ich vedúce orgány (korporácie) treba preniesť niektoré funkcie štátu, a vybudovať tak most medzi štátom a spoločnosťou. Korporatívnu teóriu sčasti prevzal a realizoval taliansky fašizmus. Ťažisko Hauriouovho učenia spočíva v teórii inštitúcií ako prostriedkov na vytvorenie právneho spoločenstva, v ktorom majú korporácie osobitnú autonómiu. Obhajoval súkromné podnikanie, súkromné vlastníctvo a prispel k zakotveniu prostriedkov ochrany pred neoprávneným zásahom zo strany administratívnych úradov. Jeho teoretické práce z oblasti verejného práva významne prispeli k rozvoju francúzskeho administratívneho (správneho) práva a ústavného práva. Hlavné diela: Prehľad správneho a všeobecného verejného práva (Précis de droit administratif et de droit public général, 1900 – 01), Základy verejného práva (Principes de droit public, 1910), Prehľad ústavného práva (Précis de droit constitutionnel, 1923) a i.

Heck, Philipp Nicolai von

Heck [hek], Philipp Nicolai von, 22. 7. 1858 Petrohrad – 28. 6. 1943 Tübingen — nemecký právnik. Pôsobil na univerzite v Berlíne, Greifswalde a Halle, 1901 – 28 profesor občianskeho, obchodného a zmenkového práva na univerzite v Tübingene (1904 – 05, 1915 – 16, 1919 – 20 a 1927 – 28 dekan právnickej fakulty, 1911 – 12 rektor univerzity).

Predstaviteľ jednej z teórií výkladu práva, záujmovej jurisprudencie spájajúcej prvky právneho pozitivizmu so sociologickým prístupom, vyzdvihujúcej účel a záujem v práve. Zaoberal sa aj dejinami práva. Hlavné diela: Prehľad záväzkového práva (Grundriss des Schuldrechts, 1929), Prehľad vecného práva (Grundriss des Sachenrechts, 1930), Vznik pojmu a záujmová jurisprudencia (Begriffsbildung und Interessenjurisprudenz, 1932).

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, 27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín — nemecký filozof, vrcholný predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Študoval teológiu a filozofiu v Tübingene, 1793 – 96 domáci učiteľ v Berne a 1797 – 1800 vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1801 docent, od 1805 mimoriadny profesor na univerzite v Jene, kde spolu s F. Schellingom vydávali Kritisches Journal der Philosophie (1802 – 03). R. 1806 sa počas vojny s Francúzskom vzdal profesúry a pracoval ako redaktor miestnych novín v Bambergu. R. 1808 – 16 riaditeľ gymnázia v Norimbergu, od 1816 pôsobil na univerzite v Heidelbergu a od 1818 na univerzite v Berlíne (1830 jej rektor).

Hegela značne ovplyvnili jeho predchodcovia, ale i prevratné udalosti vo vtedajšej Európe (napr. napoleonské výboje a Francúzska revolúcia). Charakteristickým princípom jeho myslenia je skôr dôraz na stávanie sa (Werden) ako na bytie (Sein), dôraz na dejiny a zmenu. Dejiny a všetky zmeny sa vyvíjajú v dialektickom procese, v ktorom je protirečenie princípom pohybu a zmeny, pričom každá myšlienka alebo téza je popretá inou myšlienkou alebo antitézou. Tým sa obidve rušia a rozplynú vo vyššej harmónii, v syntéze, pričom sú vyzdvihnuté (aufheben) a zachované na vyššej úrovni, na ktorej sa táto syntéza stáva novou tézou. Celý proces sa takto ďalej opakuje na inej úrovni. Hegelovo filozofické učenie má dominantne systémovú podobu, v ktorej sa usiluje zachytiť celú sféru skutočnosti — myslenie, prírodu, dejiny, kultúru, náboženstvo i umenie. Náznaky jeho filozofického systému obsahovalo už jeho prvé významné dielo Fenomenológia ducha (Phänomenologie des Geistes, 1807), v ktorom sa objavuje pojem svetového rozumu ako základ celej skutočnosti a vývin skutočnosti sa opisuje ako vzostupný proces sebauvedomovania tohto svetového rozumu. Dielo obsahuje významnú analýzu dialektiky pána a raba ako procesu vzájomného sebauznania a vzájomnej závislosti. Ich sebavedomie existuje o sebe a pre seba len ako uznané sebavedomie. Osobnosť nemôže existovať izolovane, ale vytvára sa projekciou do niečoho iného, než je sama, rovnováhu dosahuje len vtedy, keď medzi obidvoma elementmi dôjde k zmiereniu. Hegel toto chápanie osobnosti neskôr v rámci filozofie náboženstva aplikuje aj na teologicko-metafyzickú tému Svätej Trojice. Fenomenológia ducha poukazuje na rozpad metafyzickej ontológie v modernej dobe ako sebavyprázdnenie abstraktnej substancie. Hlavnú myšlienku tohto diela (najhlbším základom všetkého je absolútna idea) rozvíjal Hegel v obsiahlych výkladoch systematickej filozofie. Svoj systém rozpracúval vo viacerých dielach, najmä v prácach Logika ako veda I-III (Wissenschaft der Logik, 1812 – 16; slov. 1986) a Základy encyklopédie filozofických vied (Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaft im Grundrisse, 1817). V nadväznosti na filozofiu I. Kanta, J. G. Fichteho a F. W. J. Schellinga rešpektuje delenie skutočnosti na jej subjektívnu a objektívnu zložku, zásadne však zdôrazňuje ich dialektickú jednotu. Vychádza z presvedčenia, že vo filozofii záleží všetko na tom, či pochopíme a vyjadríme pravdu nielen ako substanciu, ale práve tak isto aj ako subjekt. Hľadá (podobne ako Fichte) cestu na filozofické zdôvodnenie, že ľudské poznanie (sebauvedomený duch) sa zákonite vyvíja smerom k vede – k absolútnemu sebauvedomeniu. Pravú podobu pravdy kladie do oblasti vedy, t. j. živlom existencie pravdy je len pojem. Ten sa mu stáva základným vymedzením činného sebauvedomenia, ktoré sa v poznaní stotožňuje s objektom. Absolútny základ reality je považovaný za blízky povahe nášho myslenia, inak by sa takýto základ stal pre naše myslenie neidentifikovateľným. Hegel vo svojej filozofii však nevychádza zo subjektu (ako napr. R. Descartes či J. G. Fichte), ale z chápania všeobecného vedomia, ktoré sa rozvíja z fázy prirodzeného myslenia až po absolútne vedenie (umenie, náboženstvo, filozofia). Vedomie sa pre Hegela stáva kľúčom k celej pravde, keď vykonáva pohyb od konečného k nekonečnému, čo je možné len vtedy, keď je dynamické, a nie statické. V kritickej nadväznosti na Kantovo a Fichteho chápanie ja (jastva) rozvíja myšlienku, že vedomie je vždy spojené nielen s vedomím seba samého, ale aj s objektom. Zdôraznenie autonómnosti ja viedlo Fichteho k pochopeniu transcendentálneho vedomia ako činnosti. Na Hegelovej koncepcii je najvýznamnejšie to, že vedomie nevyhnutne spája s pohybom sebavytvárania – človek sa tvorí v dejinách sám, vlastnou myšlienkovou prácou, čím Hegel najvýraznejšie z učenia všetkých ostatných nemeckých klasických filozofov posúva problém vedomia do oblasti dejín. Zároveň zdôrazňuje, že základom akéhokoľvek filozofovania je spinozizmus. B. Spinoza vo svojom učení o substancii, ktorú zároveň stotožňuje s Bohom a prírodou, vytvára priestor na nenáboženské chápanie skutočnosti, lebo substancia je causa sui. Hegel tvrdí, že absolútna substancia je pravdou, ale nie je celou pravdou. Aby ňou bola, musí byť myslená ako v sebe činná – živá, dynamická, a nie statická ako u Spinozu. Spinozovský a fichteovský motív (substancia a sebauvedomenie) začali prinášať dovtedy neočakávané filozofické výsledky. Hegel chápe absolútno ako kladenie a sebakladenie, rozvíjanie a sebarozvíjanie neosobného princípu sveta, ktoré sa najprv vyvíja v rámci čistého myslenia (logika), potom prechádza do inobytia (filozofia prírody) a nakoniec sa vracia späť k sebe samému (filozofia ducha). Absolútno (absolútny duch, svetový duch, svetový rozum) je základnou štruktúrou a dynamickým princípom skutočnosti. Je svetom a svet je ním v zmysle myšlienkovo-duchovných a predmetno-konkrétnych realít. Živá substancia je potom bytie, ktoré je opravdivo subjektom a zároveň objektom, je opravdivo skutočné len potiaľ, pokiaľ je pohybom sebakladenia, t. j. sprostredkovaním medzi prechodom seba do inobytia a návratom k sebe samému. V myšlienke o jednote substancie a subjektu sa potvrdzuje nielen dialektický charakter skutočnosti, ale zároveň sa zdôrazňuje nevyhnutnosť chápať subjekt ako konkrétny systém činnosti. Hegel chápe subjekt ako sebačinnosť, sebakladenie a sebavytváranie v rôznych dejinných formách poznávaco-praktickej činnosti ľudí a národov. Hegel pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádza z predpokladu, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti – pojem. Je podľa neho zvrátené zastávať názor, že najprv jestvujú predmety tvoriace obsah našich predstáv a až potom prichádza naša subjektívna činnosť vytvárajúca ich pojmy abstrahovaním a zhŕňaním toho, čo majú predmety spoločné. Pojem je pre Hegela tým prvým a veci sú tým, čím sú v dôsledku činnosti imanentného a v nich sa prejavujúceho pojmu. Hegel tým tvrdí, že myšlienka, konkrétnejšie pojem, je nekonečnou formou, slobodnou stvoriteľskou činnosťou, ktorá na svoju realizáciu nepotrebuje látku jestvujúcu mimo nej. Hegel pochopil pojem ako nekonečnú formu a nazval ho absolútnou ideou. Ide o neosobný duchovný princíp sveta, ktorý sa vyvíja. V procese svojho dialektického samovývoja prechádza troma základnými stupňami. Na prvom stupni sa absolútna idea vyvíja v sebe samej v živle čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové určenia do systému kategórií, ktoré sú navzájom spojené, prechádzajú do protikladov a potom do protirečení, rušia sa a prekonávajú, aby sa na vyššom stupni zjednotili. Tento stupeň skúma logika v troch základných častiach (učenie o bytí, učenie o pojme, učenie o podstate). Na druhom stupni sa absolútna idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, objektivizuje sa do prírody a jej procesov – mechaniky, fyziky a organiky, čím znova obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby na poslednom, treťom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosť. Tento stupeň vývoja skúma filozofia prírody. Na treťom stupni sa absolútna idea vracia k sebe samej. Zjednocuje prvý a druhý stupeň – čisté myslenie a inobytie, čím sa stáva duchom, ktorý predstavuje ľudstvo s jeho duchovno-kultúrnymi aktivitami. Na tomto stupni vývoj absolútnej idey smeruje od subjektívneho ducha (ľudské vedomie) cez objektívneho (právo, morálka, spoločnosť, štát a dejiny, ktoré Hegel chápe ako napredovanie vo vývoji slobody) až k absolútnemu duchu (umenie, náboženstvo, filozofia). Tretí stupeň skúma filozofia ducha. Hegel predovšetkým majstrovsky uplatňuje svoju dialektickú metódu, lebo je presvedčený, že protirečenia hýbu svetom. Umenie skúma krásno ako formu nekonečného v zmyslovej jestvujúcnosti (nekonečno v konečnosti vyjadruje vo forme predstavy). Náboženstvo sa na úrovni citu pokúša pochopiť a vysvetliť skutočnosť. Najvyššou formou absolútneho ducha je filozofia, lebo sa zmocňuje skutočnosti na najvyššej možnej úrovni, na úrovni pojmu. Filozofia je médium, v ktorom idea myslí samu seba. Preto aj dejiny filozofie sú dejinami absolútneho myslenia, ktoré je jediné schopné reflektovať samo seba. Hegel sa preto stal zakladateľom a jedným z vrcholných predstaviteľov dejín filozofie. Súčasťou systémovej stavby Hegelovej filozofie je filozofia práva, filozofia dejín, filozofia náboženstva, estetika a dejiny filozofie. Problematike teórie štátu a práva venoval samostatné dielo Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy (Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse, 1820), ktoré je známejšie pod názvom Filozofia práva. Po Hegelovej smrti vydali jeho žiaci jeho Prednášky o filozofii dejín (Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte, 1837). Filozofia objektívneho ducha obsahuje tézu, že človek sa rodí do určitého duchovného prostredia, ktoré žije v morálke a mravnosti, v práve a ústave. V živej mravnosti splývajú objektívne, všeobecné etické normy so subjektívnym morálnym zmýšľaním, t. j. jednotlivci si osvojujú rozumné princípy a uplatňujú ich. Poslaním filozofie práva je opisovať reálne existujúci štát ako niečo, čo je samo osebe rozumné. Právo Hegel nechápal v úzkom právnom zmysle, ale ako súhrn všetkých stránok života spoločnosti. Troma vývojovými stupňami práva sú abstraktné (formálne) právo, moralita a mravnosť. Mravnosť sa člení na rodinu, občiansku spoločnosť a štát. Štát je najvyšším výrazom ľudskej slobody, výsledkom pokračovania rodiny a občianskej spoločnosti. Oddanosť štátu je predpokladom plne sa realizujúcej individuality. Hegel nesúhlasil s myšlienkou suverenity ľudu a obhajoval myšlienku suverenity štátu. Jeho filozofia umenia je koncentrovaná v diele Estetika (Vorlesungen über die Ästhetik, 1835 – 38; slov. 1968). Umenie je vyjadrením ducha v zmyslových formách, a tak sa stáva cestou sebapoznávania absolútnej idey. Hegel rozlišuje tri vývojové stupne v histórii umenia – symbolický, klasický a romantický. Podľa jeho významnej teórie smrti umenia umenie vyčerpalo svoj potenciál. Jeho téza o umení ako poznaní ovplyvnila najmä estetiku marxizmu. Podľa neho náboženstvo i filozofia majú rovnaký predmet záujmu, t. j. pravdu, ktorou je výlučne Boh. Hegelova filozofia náboženstva je postosvietenským pokusom rehabilitovať významné postavenie teológie medzi ostatnými disciplínami myslenia, pričom je zároveň kritikou tradičnej teológie a aj jej rekonštrukciou, čo niekedy vzbudzovalo mylné podozrenie z príklonu k ateizmu. Je reakciou na osvietensky skeptickú kritiku teológie ako metafyziky, ktorá vyvrcholila I. Kantom. Podľa Hegela po Kantovi už viac nie je možná teológia ako špeciálna metafyzika o nadzmyslovom jestvujúcne, t. j. o najvyššom bytí. Kritiku teologickej metafyziky Hegel akceptuje, ale neprijíma osvietenské povýšenie subjektivity na ústredný princíp. Preto transcendentné, najvyššie bytie nie je ani základnou substanciou (ako v metafyzickej ontoteológii), ani základným subjektom (ako v imanentnej antropológii), ale je rozpoznané ako dejinné bytie, t. j. ako spoločenský proces, v ktorom dochádza k splývaniu a zachovávaniu protikladov. Prvý postoj absolutizoval metafyzickú substanciu najvyššieho bytia, druhý zdôrazňoval osvietenské práva subjektivity a slobody. Obidva postoje myslenia tak vyjadrujú odcudzenie božského a ľudského. Hegel však vychádza z reformačného porozumenia viery, ktoré sa sústreďuje na christologické zmierenie božského s ľudským. Odmieta preto učenie o dvoch prirodzenostiach a jeho obnova filozofickej teológie je formou božsko-ľudskej jednoty. Rekonštruuje inkarnáciu ako formu božského sebapoznania vo svojom protiklade. Náboženstvo je tak vzájomným božsko-ľudským sebapoznaním. Analogicky k vývoju absolútnej idey sa Boh prejavuje v inkarnácii Krista, aby dospel k svojej jednote vo Svätom Duchu. Formuláciou o substancii, ktorá sa stáva subjektom, Hegel revidoval monopolárne chápanie klasického teizmu na bipolárne, ktoré neskôr rozvinul do triadického (trojičného) chápania absolútna. Jeho špekulatívna filozofia však nie je závislá od kresťanstva, pretože ho transformuje na univerzálnu ontológiu, v ktorej inkarnácia nie je jedinečným historickým faktom, ale ontologickým princípom božsko-ľudského vzťahu.

Heineccius, Johannes Gottlieb

Heineccius [hajnekcius], Johannes Gottlieb, aj Heinecke, Johann Gottlieb, 11. 9. 1681 Eisenberg, Durínsko – 31. 8. 1741 Halle — nemecký teológ, filológ, historik a právnik. Prednášal právnu vedu a filozofiu v Halle. Na sústavu právnych doktrín nazeral ako na svojbytný filozoficky racionálne usporiadaný systém. Vychádzal z tézy prispôsobovania a symbiózy rímskeho práva obsiahnutého v ius commune a domáceho práva, ako aj z tvorby nových právnych zásad a inštitúcií na základe rímskeho práva (→ usus modernus pandectarum). Autor obľúbených učebníc práva, ktoré vyšli v mnohých vydaniach a v ktorých rozvíjal svoju axiomatickú metódu. Diela: Základy civilného práva vychádzajúce z Inštitúcií (Elementa Iuris Civilis secundum ordinem Institutionum, 1725), Základy racionálnej a morálnej filozofie (Elementa Philosophiae rationalis et moralis, 1728), Dejiny rímskeho a nemeckého civilného práva (Historia Iuris Civilis Romani ac Germanici, 1733), Základy prirodzeného práva a práva národov (Elementa Iuris Naturae et Gentium, 1738), a i.

Heise, Georg Arnold

Heise [hajze], Georg Arnold, 2. 8. 1778 Hamburg – 6. 2. 1851 Lübeck — nemecký právnik. Od 1814 profesor rímskeho práva v Göttingene, 1818 pôsobil v hannoverskej štátnej službe. R. 1820 prvý predseda novovzniknutého Najvyššieho odvolacieho súdu štyroch slobodných miest v Lübecku. Počas tridsiatich rokov jeho účinkovania v tejto funkcii nadobudol súd nadregionálny význam, dokonca pôsobil aj ako rozhodcovský zmierovací súd v právnych sporoch medzi štátmi Nemeckého spolku. Predstaviteľ historickoprávnej školy, patril k významnejším nemeckým právnym učencom. Z jeho pandektového systému vychádzala celá pandektová veda 19. storočia. Diela: Prehľad systému všeobecného civilného práva na účely prednášok z pandektového práva (Grundriss eines Systems des allgemeinen Civilrechts zum Behuf von Pandekten-Vorlesungen, 1807), Heiseho obchodné právo (Heises Handelsrecht, vydané 1858) a i.

Herder, Johann Gottfried von

Herder, Johann Gottfried von, 25. 8. 1744 Mohrungen, Vých. Prusko, dnes Morąg, Poľsko – 18. 12. 1803 Weimar — nemecký filozof obdobia prechodu od osvietenstva k romantizmu, teológ, básnik, prekladateľ a literárny vedec. Spočiatku študoval medicínu, neskôr teológiu v Königsbergu (dnes Kaliningrad, Rusko), kde sa stretával s I. Kantom, ktorý ho povzbudzoval k účasti na svojich prednáškach a poskytol mu aj svoje rukopisy, ako aj s ďalšími poprednými tamojšími mysliteľmi, predovšetkým s J. G. Hamannom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Na Herderovo myslenie vplývali aj Ch. de Montesquieu, D. Hume a J.-J. Rousseau.

R. 1764 – 69 pôsobil na cirkevnej škole v Rige, 1765 bol ako už známy teológ vysvätený za evanjelického kňaza. V Rige napísal a publikoval svoje prvé dôležité práce: O novšej nemeckej literatúre. Fragmenty (Über die neuere deutsche Literatur. Fragmente, 3 zväzky, 1767; rok jej vydania pokladajú niektorí autori za začiatok hnutia Sturm und Drang), v ktorej rozoberá vzťah jazyka a literatúry, a Kritické lesy (Kritische Wälder, 1769). R. 1769 – 71 podnikol viacero ciest po Európe, o. i. do Paríža, kde sa spoznal s J. B. d’Alembertom, a do Štrasburgu (1770), kde sa stretol s J. W. Goethem a začala sa ich vzájomná spolupráca. R. 1771 – 75 pôsobil ako dvorný kazateľ a člen konzistória v Bückeburgu. Vydal významnú esej Rozprava o pôvode reči (Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1771/72), za ktorú dostal cenu Berlínskej akadémie vied, ako aj dielo O nemeckej povahe a umení (Von deutscher Art und Kunst, 1773), ktoré obsahuje o. i. state o Ossianovi a W. Shakespearovi. V tom období sa stal jednou z najvýznamnejších osobností, teoretikom a estetikom nemeckého literárno-spoločenského hnutia Sturm und Drang. Od 1776 do smrti pôsobil ako generálny superintendent vo Weimare (miesto získal prostredníctvom Goetheho), kde napísal svoje najvýznamnejšie práce. V eseji O poznaní a cítení ľudskej duše. Poznámky a sny (Vom Erkennen und Empfinden der menschlichen Seele. Bemerkungen und Träume, 1774, vyšlo 1778) tvrdil, že obidve duševné schopnosti (Erkennen – poznanie a Empfinden – cítenie) neexistujú oddelene, ale sú neoddeliteľne prepojené, čistá špekulácia je len úsilím poznávať, pretože skutočné poznanie neexistuje bez vôle, ktorá je energiou duše, pričom ušľachtilou mierou, podľa ktorej človek poznáva, je ľudskosť. Najušľachtilejším poznaním je láska a ľudské súcitenie. Súcit je výrazom elasticity našich vôlí, od stupňa a hĺbky sebapociťovania závisí aj stupeň súcitu s inými, najušľachtilejším všeobecným pociťovaním je poznanie Boha a všetkého tvorstva prostredníctvom jeho pôsobenia a lásky.

V zbierke Ľudové piesne (Volkslieder, 2 zväzky, 1778 – 79), ktorých 2. vydanie 1807 vyšlo pod názvom Hlasy národov v piesňach (Stimmen der Völker in Liedern), poukazoval na krásu ľudovej poézie a podnecoval zbierať ľudové piesne (napr. v Nemecku A. von Arnima a C. Brentana; na Slovensku J. Kollára pri zostavovaní Národných spievaniek). V 4-zväzkovom spise Idey k filozofii dejín ľudstva (Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 1784 – 91) ukázal človeka ako produkt prírody a vývoj ľudstva ako vzostupný a objektívny proces podliehajúci prírodným zákonom, čím sa stal jedným zo zakladateľov filozofie dejín. Zákonom dejín je uskutočňovanie možnosti výchovy človeka k humanite, postupné ustupovanie násilia miernosti. Etapy duchovného vývoja uskutočňovaného v dejinách a smerujúceho k humanite ako k cieľu dejinného vývoja sú analogické so životnými fázami: detstvo (Orient), vek chlapca (Egypt), vek mládenca (Grécko), vek muža (Rím), staroba (kresťanský svet). Spis mal veľký význam pre národné obrodenie Slovanov, najmä kapitola týkajúca sa povahy Slovanov a ich nádejnej perspektívy (slovanským národom predpovedal v budúcnosti vedúcu úlohu najmä pre miernosť povahy, zmysel pre ľudskosť, pre pracovitosť a nadanie na tvorbu kultúrnych hodnôt). Zákonitosť vývoja národov Herder opísal obrazne ako otáčajúce sa koleso dejín, na ktorého vrchole boli kedysi Rimania, po úpadku a poklese ich úlohy sa na ich miesto dostali Germáni, ktorých však majú časom vystriedať slovanské národy, aby obrodili staré kultúrne princípy v zmysle prehĺbenia humanity. V obrodenskom období bol preto Herder pokladaný za hlavného slovanského učiteľa. Na jeho filozofický odkaz o úlohe Slovanov nadviazali mnohí slovanskí básnici, spisovatelia a filozofi (N. M. Karamzin, J. Dobrovský, F. Palacký, zo slovenských napr. J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr a i.). Podľa J. Kollára sa slovanské národy musia v rámci idey slovanskej vzájomnosti kultúrne zblížiť a zjednotiť, aby bola naplnená Herderova vízia humanistickej misie Slovanov v dejinách. V spisoch Listy na podporu humanity (Briefe zur Beförderung der Humanität, 1793 – 97) a Kresťanské spisy (Christliche Schriften, 1794 – 98) stotožnil kresťanstvo s humanitou, ktorá je podľa neho základnou hybnou silou všetkého ľudského konania, podstatou a cieľom dejín.

V posledných rokoch života vydal Metakritiku ku Kritike čistého rozumu (Metakritik zur Kritik der reinen Vernunft, 2 zväzky, 1799), v ktorej napadol Kantovu Kritiku čistého rozumu, a dokončil spis Kalligone (1800), ktorý je kritikou Kantovej estetickej doktríny v jeho diele Kritika súdnosti. Kantovi nasledovníci Herderovi vyčítali nepochopenie Kantovho učenia a jeho nesprávnu interpretáciu. Herderov osobitný význam však spočíval v jeho schopnosti vidieť za intelektuálne obmedzenia svojej doby, ako aj v jeho schopnosti nájsť nové možnosti interpretácie produktov ľudskej kultúry a dejín. Pre svoj dôraz na možnosť zmeny a prevýchovy človeka je zaraďovaný do obdobia osvietenstva, zároveň je však jedným z prvých kritikov osvietenského precenenia úlohy racionality. Osvietenstvo 18. storočia kritizoval v chápaní ľudskej mysle a osobnosti, v teórii jazyka, v postoji k umeniu a v chápaní dejín a ich vývoja. Hoci niektorí autori vidia v dezinterpretovanom Herderovi predchodcu extrémnych nacionalistov a rasistov 19. a 20. storočia, jeho nacionalizmus bol kozmopolitný a kultúrny, počas svojho života konzistentne oponoval absolutistickej a neliberálnej vláde. Podľa neho vývoj národov určoval ich odlišný charakter a duch národa, ako aj výraz špecifického génia každého národa (nem. Volksgeist). Z jeho tézy o jedinečnosti a neopakovateľnosti každého národného práva vychádzal o. i. z ideových prameňov historizmus (v oblasti práva historická škola zdôrazňujúca zväzok práva s národným životom). Herderovo dielo malo neskôr vplyv na G. W. F. Hegla a O. Spenglera.

Hippodamos z Miléta

Hippodamos z Miléta, 5. stor. pred n. l. — starogrécky teoretik architektúry a urbanista. Autor tzv. hippodamovskej štruktúry mesta (alebo hippodamovského plánu) založenej na pravidelnej pravouhlej (šachovnicovej) sústave ulíc, ktorej boli podriadené verejné aj obytné domy (so zárodkami funkčného delenia na obchodnú, administratívnu, kultovú a obytnú zónu). Najvýznamnejšou inováciou bolo zavedenie jednotných domových parciel.

Hippodamos vypracoval plán mesta Pireus (prístav Atén, po 480/479 pred n. l.), ktorý je jeho prvým známym realizovaným projektom. Vyznačoval sa premysleným celkovým plánom s rozdelením na štvrte podľa funkcie, štandardizovanými obytnými jednotkami a tzv. hippodamovskou agorou, ktorá bola centrom mesta. R. 444/443 pred n. l. sa podieľal na založení ideálneho mesta Thurioi (južná Itália). Pripisuje sa mu aj vypracovanie mestských plánov Miléta (zničený Peržanmi 494 pred n. l., znovuvybudovaný po 479), jeho účasť na výstavbe mesta je však neistá. Najúplnejšie záznamy o ňom sú v Aristotelových spisoch (v 2. zväzku spisu Politika; Politica II), podľa ktorých presadzoval delenie mesta na štvrte podľa sociálnych tried (na časť obývanú remeselníkmi, časť obývanú roľníkmi a časť obývanú bojovníkmi). Na 3 časti delil aj pôdu (posvätná pôda patriaca kultu, verejná pôda, z ktorej žijú bojovníci, a privátna časť patriaca roľníkom). Aristoteles ho charakterizoval ako excentrika (dával to údajne najavo svojím vystupovaním i vzhľadom). Venoval sa aj dobovým politickým teóriám; známy ako autor rozpravy o ideálnej ústave.

historickoprávna škola

historickoprávna škola, nemecká historická škola — smer v právnej vede 19. stor., ktorý proti univerzalizmu a racionalizmu modernej prirodzenoprávnej školy postavil tézu o jedinečnosti a neopakovateľnosti národného práva. Škola zdôrazňovala zväzok práva s národným životom, urobila z neho samostatný živý organizmus, prejav národného uvedomenia, výraz špecifického génia každého národa (Volksgeist) vyvíjajúceho sa vlastnou dynamikou. Podľa jej predstaviteľov sa sociálne fakty, obyčaje, miestne zvyklosti a tradície postupne kryštalizujú na právne pravidlá. Zákony a kódexy preto slúžia iba na podchytenie zásad, ktoré už existujú ako výsledky historického vývoja národa. Základné myšlienky historickoprávnej školy sa formovali pomerne dlho. Hoci sa za jej zakladateľa a hlavného predstaviteľa pokladá F. C. Savigny, s názorom, že jedna generácia si nemôže osobovať právo vytvárať zákony pre ďalšie generácie a nemala by tiež ignorovať zákony predchádzajúcich generácií, prišiel ako prvý G. Hugo. Jednoduchá demokratická väčšina nie je oprávnená zmeniť danú ústavu, pretože musí počítať s názorom starších pokolení a pripočítať ich hlasy k vznikajúcemu poriadku. Historickoprávna škola svojím chápaním práva ako spoločenského javu spätého s ostatnými regulačnými mechanizmami dala impulz aj na vznik sociologických teórií práva a významne prispela k rozvoju historickej vedy o práve. Stala sa východiskom nemeckého právneho pozitivizmu.

Jóny, Ján

Jóny, Ján, 27. 12 1695 Kežmarok – 6. 11. 1755 Spišská Nová Ves — uhorský právnik a právny historik. Pôsobil ako advokát v Levoči, venoval sa aj podnikaniu v oblasti baníctva. Autor diela o vplyve rímskeho práva na uhorské právo, ktoré vyšlo 1718 v Levoči pod názvom De Auctoritate Iuris Civilis Romanorum in Regno Hungariae Schediasma Historico-Iuridicum a štúdie o poddanstve v Uhorsku De Servitute Hungarica, ktorá sa mala stať súčasťou širšieho vlastivedného výskumu M. Bela a ktorá zostala v rukopise, a i.

Kadlec, Karel

Kadlec, Karel, 11. 1. 1865 Přehořov, okres Tábor – 4. 12. 1928 Praha — český právnik a právny historik. Krátko pracoval ako advokátsky koncipient, 1890 – 1905 tajomník Družstva Národného divadla v Prahe, od 1905 mimoriadny, od 1909 riadny profesor dejín slovanského práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1911 a 1927 dekan fakulty). Spočiatku sa zaoberal otázkami autorského práva, neskôr dejinami štátu a práva slovanských národov, ako aj rumunskými a uhorskými právnymi dejinami, napr. Rodinný nedíl čili zádruha v právu slovanském (1898), Verböczyovo Tripartitum a soukromé právo uherské i chorvatské šlechty v něm obsažené (1902) a Dějiny veřejného práva ve střední Evropě I-IV (1920, 1921, 1923, 1928), najvýznamnejšie dielo Slovník slovanského práva sa mu však nepodarilo dokončiť. Spoluautor slovníka Německo-česká terminologie úřední a právnická (1897) a Ottovho slovníka naučného, prekladateľ z francúzštiny a chorvátčiny. R. 1920 – 28 generálny tajomník Českej akademie věd a umění, riadny člen viacerých svetových akadémií vied.

Kallab, Jaroslav

Kallab, Jaroslav, 24. 6. 1879 Nové Město na Moravě – 10. 2. 1942 Brno — český právnik, predstaviteľ medzivojnovej právnej vedy. R. 1903 – 13 pôsobil ako sudca, zároveň absolvoval študijné pobyty v Berlíne a Paríži. Od 1913 pôsobil na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, od 1919 profesor trestného práva na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity Brne, 1920 – 21, 1929 – 30 a 1937 – 38 jej dekan, 1927 – 28 rektor univerzity.

Zaoberal sa trestným právom, právnou filozofiou a medzinárodným právom, najmä otázkami kriminality mládeže, ktoré dovtedy neboli riešené (trestné činy mládeže boli posudzované rovnako ako trestné činy dospelých), iniciátor medzinárodnej právnej pomoci mládeži. Spoluautor zákona o trestnom súdnictve nad mládežou (1931), ktorým sa ČSR v tejto oblasti zaradila medzi pokrokové štáty Európy. Podieľal sa aj na príprave návrhu trestného poriadku (1929). Zapájal sa do politického života, 1919 pôsobil ako expert na Parížskej mierovej konferencii, 1925 spoluzakladateľ Národnej strany práce. Jeho filozofickým východiskom bolo odmietanie absolutizácie normativistického pohľadu na právo, čím stál v kontrapozícii voči F. Weyrovi, predstaviteľovi tzv. normatívnej právnej teórie. Právo podľa Kallaba nie je iba normatívnym výtvorom, ale spôsobom konania. Autor príspevku O skutkové podstatě a konkurenci trestních činů v Sborníku věd právních a státních (1911), kníh Zločin a trest: úvahy o základech trestního práva (1915), O smlouvách mírových (1920), O Společnosti národů (1920), Úvod ve studium metod právnických I, II (1920, 1921). Spoluautor hesiel Slovníka veřejného práva československého. (1929 – 48).

Kant, Immanuel

Kant, Immanuel, 22. 4. 1724 Königsberg, dnes Kaliningrad, Rusko – 12. 2. 1804 tamže — nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, jeden z najvýznamnejších svetových mysliteľov, ktorý významne prispel nielen k rozvoju filozofie, etiky, estetiky a práva, ale aj prírodných vied. Jeho život a dielo sú spojené s Königsbergom (Kaliningradom), v ktorom prežil celý život a ktorý sa v 18. stor. jeho zásluhou a zásluhou jeho žiakov stal jedným z významných centier osvietenstva. Narodil sa ako štvrté dieťa sedlára Johanna Georga Canta (Kant si zmenil písanie priezviska, aby ho prispôsobil nemeckej výslovnosti), 1732 – 40 študoval na gymnáziu, 1740 – 45 na univerzite Albertina najmä matematiku a fyziku. Po smrti otca kvôli finančnému zabezpečeniu rodiny pracoval 1746 – 55 ako domáci učiteľ. R. 1755 ukončil štúdium filozofie, habilitoval sa a stal sa súkromným docentom na Albertine, 1762 odmietol profesúru v odbore básnické umenie. R. 1766 – 72 pôsobil v zámockej knižnici, 1769 a 1770 odmietol pozvanie na univerzitu v Jene a Erlangene, 1770 sa stal profesorom logiky a metafyziky na Albertine, kde až do 1796 prednášal aj teológiu, morálku, prirodzené právo, matematiku, fyziku, zemepis a antropológiu (1786 a 1788 rektor univerzity).

Vo vývoji Kantových názorov sa s ohľadom na názvy jeho hlavných diel (Kritiky) tradične rozlišujú dve základné obdobia: predkritické (do 1770) a kritické (od 1781), pričom termín kritika Kant nechápe ako posudzovanie poukazovaním na nedostatky, ale ako analýzu (osvetlenie, preskúmanie, vymedzenie); roky 1770 – 81, t. j. roky medzi predkritickým a kritickým obdobím, sa označujú ako perióda prípravy kriticizmu alebo ako tichá dekáda.

V prvom, tzv. predkritickom období sa Kant zaoberal predovšetkým prírodnými vedami. V práci Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels, 1755) na základe výsledkov novovekej matematickej prírodovedy, a najmä Newtonovej fyziky sformuloval nebulárnu hypotézu (z lat. nebula = hmla, → hmlovinová hypotéza), podľa ktorej je usporiadanosť vesmíru v rozhodujúcej miere výsledkom interakcií príťažlivých a odpudivých prírodných síl bez priameho stvoriteľského aktu Boha, pričom Slnko a planéty v slnečnej sústave mohli vzniknúť z prvotnej chladnej prachovo-plynovej hmloviny (→ Kantova hypotéza). V ďalšom prírodovednom spise skrátene nazývanom Fyzická monadológia (Physische Monadologie, plný názov Metaphysicae cum geometria iunctae usus in philosophia naturalis, cuius specimen I. continet monadologiam physicam, 1756) sa v nadväznosti na G. W. Leibniza a jeho pojem monáda usiluje bližšie určiť podstatu najmenších čiastočiek, z ktorých vzniká priestor, a túto podstatu definuje ako silu (nie ako látku). Kant dobre poznal tak antickú, ako aj modernú filozofiu, najtesnejší kontakt však mal s myslením novoveku a postupne upriamil svoju pozornosť na noetické otázky (F. Bacon, R. Descartes a i.), na skúmanie predpokladov poznania. Spočiatku bol ovplyvnený racionalizmom G. W. Leibniza a Ch. Wolffa, podľa ktorého všetko poznanie je odvodené z používania rozumu a správny obraz sveta, jeho úplný opis, si možno vytvoriť aj bez skúsenosti vďaka axiómam, ktoré sú rozumu vlastné, imanentné. Kant zároveň rešpektoval závery empiristov, najmä J. Locka a D. Huma, ktorí podmieňujú pôvod, obsah a platnosť poznania skúsenosťou. Neakceptoval ani presvedčenie racionalistov o neobmedzených možnostiach intelektu a celkom nesúhlasil ani s empiristami. V úsilí zachrániť metafyziku rozdelil svet na dve časti: na svet skúsenosti, javov, fenoménov (phaenomena) a na transcendentálny svet, svet vecí osebe (→ vec osebe, Ding an sich; → noumenon; → bytie osebe). Tu Kant nachádzal kľúč k svojmu kritickému obdobiu, v ktorom si kládol nielen otázku Čo môžem vedieť?, ale aj Čo mám robiť? a V čo môžem dúfať?. Skúmal možnosti a hranice poznávania a menil perspektívu nazerania na svet, pričom do nového vzťahu postavil poznávanú vec (res) a intelekt (intellectus).

Túto novú orientáciu vyjadril už 1770 vo svojej po latinsky napísanej profesorskej inauguračnej dizertácii O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta (De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis) a plne sa na ňu sústredil v druhom, tzv. kritickom období (od 1781) v dielach Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti. Prvé vydanie Kritiky čistého rozumu (Kritik der reinen Vernuft) vyšlo 1781, keďže mu však bola vyčítaná nezrozumiteľnosť, vydal Kant 1783 spis Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť stať vedou (Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können) chápaný ako úvod do svojej kritickej filozofie. R. 1787 vyšlo druhé, prepracované a rozšírené vydanie Kritiky čistého rozumu (slov. 1979, preklad T. Münz). V ňom sa Kant venuje kritickému preskúmavaniu hraníc objektívneho poznania, t. j. základov ľudských poznávacích možností vo vede. Skúma schopnosť zmyslového poznania (→ zmyslovosť), ktoré sa realizuje v priestore a čase. Ľudské poznanie začína tým, že veci osebe pôsobia (afikujú; nem. affizieren) na naše zmysly; poznávaný objekt vychádza v ústrety poznávajúcemu subjektu svojou schopnosťou byť poznaný. Keďže priestor a čas sú dané a priori (len vo forme predstáv), poznanie si okrem zmyslovosti vyžaduje aj um (nem. Verstand), teda schopnosť produkovať predstavy, vytvárať z obsahov zmyslového nazerania pojmy. Kant potom rozlišuje empirické (aposteriórne) poznanie, t. j. poznanie odvodené zo skúsenosti (a posteriori), ktoré je vždy získané, a apriórne poznanie, t. j. také, ktoré neobsahuje nič empirické (nazýva ho čisté poznanie a rozum zaoberajúci sa čistým poznaním čistý, t. j. teoretický rozum), a formuluje dvanásť apriórne daných základných foriem tvorenia pojmov, ktoré nazval kategórie (→ filozofické kategórie). Kategórie jestvujú len v ľudskom ume, neviažu sa na skúsenosť (na poznanie vecí ich možno použiť len ich aplikáciou na predmety zmyslovej skúsenosti) a majú zabezpečiť jednotu empirického poznania. Um vytvára súvislú skúsenosť a napokon aj fyzikálne poznanie prírody. Z toho vyplýva, že všetko, čo je v našom poznaní všeobecne platné, vytvoril ľudský um (tzv. nová orientácia, antropologický alebo kopernikovský obrat). Vďaka formám nazerania a kategóriám rozumu môže človek spracúvať chaotické fakty získané skúsenosťou a vyjadriť ich súdmi, ktoré majú kvalitu objektívneho, vedeckého poznania. Keďže ľudské myslenie sa s výsledkami umu neuspokojuje (hranice teoretického, resp. čistého rozumu sú tam, kde sa končí oblasť skúsenostného poznania), hľadá prvotnú príčinu všetkého jestvujúceho, kladie si metafyzické otázky o svete ako celku, o prapríčine sveta (Bohu) a o slobode či nesmrteľnosti duše. Rozum vytvára čisté (rozumové) pojmy, tzv. regulatívne idey (Boha, sveta ako celku a duše), ktorým v reálnom svete nezodpovedá žiadna vec a pomocou ktorých sa usiluje presiahnuť skúsenosť a priblížiť k cieľu poznania. Pomocou ideí ako výhradne regulatívnych princípov riadiacich proces poznania, vyjadrujúcich niečo nepodmienené a absolútne a vedúcich človeka k najvyššej jednote poznania tak rozum dáva poznatkom jednotu. Kant rozlišuje tri základné, najvyššie, tzv. transcendentné idey čistého rozumu: svet (základ kozmológie), dušu (základ psychológie) a Boha (základ teológie). Tieto otázky však tradičná metafyzika nie je schopná riešiť, naopak, dochádza k chybným (→ paralogizmus) či rozporným úsudkom (nedokáže ich vyvrátiť ani potvrdiť; → antinómia). Čím je vedecké poznanie hlbšie, čím viac sa vzďaľuje fenomenálnemu svetu a približuje sa k noumenálnemu svetu, tým väčšie problémy zakrývajú jeho duševný obzor. Metafyzika ako veda o pravej podstate bytia nie je možná. Teoretický (čistý) rozum sa musí vzdať pred hranicou, ktorú tvorí praktický rozum. Ten človeku umožňuje nájsť základy morálneho života, pevné princípy mravného konania a tiež vyznačiť smer jeho vôle. Ľudský rozum teda vystupuje v teoretickej funkcii, keď poznáva to, čo je (Sein), a v praktickej funkcii, keď poznáva to, čo má byť (Sollen). Ak sa Kant doteraz usiloval odpovedať na otázku Čo môžem vedieť? (noetika), teraz prešiel do oblasti praktickej filozofie, kde sa usiloval odpovedať na otázky Čo mám robiť? (etika) a V čo mám dúfať? (filozofia náboženstva), ktoré napokon zhrnul do jedinej, štvrtej otázky Čo je človek? (antropológia).

Kým Kritika čistého rozumu osvetľuje myslenie a poznanie, druhá Kantova kritika, Kritika praktického rozumu (Kritik der praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990, preklad T. Münz), osvetľuje chcenie a konanie. Prípravou na jej vydanie bol spis Základy metafyziky mravov (Grundlegung zur Metaphysik der Sitten, 1785; slov. 2004, preklad Patrícia Elexová), v ktorom Kant načrtol základné etické otázky. V Kritike praktického rozumu sa potom normatívnym spôsobom venuje ľudskému konaniu z aspektu mravnosti a pokúša sa určiť podiel rozumu (teda toho, čo je apriórne) na jeho princípoch. Praktický rozum (na rozdiel od teoretického, ktorý smeruje k poznaniu prostredníctvom názorov, pojmov, zásad a ideí) smeruje k určeniu vôle prostredníctvom praktických zásad, pričom Kant rozlišuje subjektívne (platia len pre jednotlivého človeka; → maxima) a všeobecne platné zásady (t. j. zákony určujúce vôľu každého človeka). Hoci všetky etické systémy sú založené na heteronómii vôle (zákony sú mimo dobrej vôle človeka, t. j. sú prikazované zvonka), autonómia vôle (slobodná vôľa, teda zákony, ktoré sú vo vlastnom rozume človeka, maxima) umožňuje človeku spoznať, čo je dobré. Tam, kde nestačia ľudská skúsenosť a rozum, zapĺňa priestor viera, ktorá spočíva v pevnom presvedčení, že svet je ovládaný mravným poriadkom a človek sa na ňom zúčastňuje svojou slobodnou vôľou. Doménou praktického rozumu je sféra povinnosti a normativity. Všeobecne platný mravný príkaz praktického rozumu (→ kánon) má potom podobu pravidiel ľudského správania obsahujúcich povinnosť, Kant ich nazýva imperatívmi a delí ich na hypotetické a kategorické. Hypotetické imperatívy (→ hypotetický) vznikajú zo skúsenosti a sú podmienené úsilím dosiahnuť určité empirické ciele. Sú teda subjektívne, podmienené túžbami a potrebami jedinca. Nepodmienený príkaz rozumu, kategorický imperatív, je adresovaný vôli vykonať niečo bez ohľadu na osobné ciele a prospech. Prvá formulácia kategorického imperatívu vyznieva ako rýdzo formálne určenie: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva. Preto ho Kant dopĺňa druhou formuláciou kategorického imperatívu požadujúcou chápať človeka ako účel (ako cieľ morálneho konania), a nie iba ako prostriedok. Žiada úctu k človeku, rešpekt k jeho dôstojnosti (→ etika). Kantova praktická filozofia vymedzuje nezávislosť človeka od požiadaviek sociálneho konformizmu, pretože týmto svojím postojom jasne poukázal na nebezpečenstvo absolutistického štátu (T. Hobbes) a nekorigovaného utilitarizmu. Konzekventné mravné konanie však nie je možné bez viery v slobodu, v nesmrteľnosť a v Boha. Náboženstvo je poznanie našich povinností ako Božích príkazov.

Základným zámerom poslednej Kantovej kritiky, Kritiky súdnosti (Kritik der Urteilskraft, 1790), bolo úsilie preklenúť priepasť medzi oblasťou pojmu príroda a oblasťou pojmu sloboda, t. j. medzi jeho teóriou poznania a etickou teóriou. V prvej časti (Kritika estetickej súdnosti) hľadal zdôvodnenie špecifickosti estetických súdov, vkusu a estetických kvalít. Odmietol úvahy o objektívnych vlastnostiach krásy, ale pýtal sa, ako posudzujeme krásu a kde nachádzame všeobecné kritériá krásy. Zdôvodňoval nadindividuálny charakter vkusu, v ktorom človek nie je zainteresovaný na existencii veci. Človek esteticky posudzuje predmet, akoby predmet mal nejaký účel a akoby ho poznal, ale to sú len predpoklady nevyhnutné na to, aby prekonal jednoduchý príjemný pocit. V súlade s rozumom sa tak rozvíja slobodná hra obrazotvornosti a vzniká estetický zážitok. Preto krása vzniká aj bez praktického záujmu o predmet, je subjektívna a zároveň univerzálna. Kant analyzoval aj vznešené a od krásy ho odlíšil tým, že presahuje zmyslovú skúsenosť človeka a protirečí zmyslovému pôžitku. Hľadal zdôvodnenie umeleckej tvorby a povahu umeleckých schopností. Génius tvorí podľa Kanta ako príroda, teda bez vopred určeného plánu, z vytvoreného umeleckého diela však možno rekonštruovať proces tvorby. Génius sa vyznačuje tým, že je schopný znázorňovať estetické idey. Predpokladom estetického pôsobenia je účelnosť predmetu chápaná ako zladenie jeho rozmanitých častí do jednotného celku, ako harmónia jeho formy a jeho podstaty. Tým sa Kant v druhej časti Kritiky súdnosti (Kritika teleologickej súdnosti) dostal k teleologickému výkladu (→ teleológia), k uvažovaniu zameranému na objektívnu účelnosť predmetu, ktoré v snahe preniknúť k skrytej jednote prekračuje hranice skúsenostných poznatkov (hranice poznania).

R. 1795 uverejnil Kant traktát K večnému mieru. Filozofický návrh (Zum ewigen Frieden. Ein philosophischer Entwurf; slov. 1963, preklad T. Münz, druhé prepracované vydanie 1996), v ktorom rozvinul názory na štát a právo, vyzdvihol princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, vymedzil kritériá spravodlivej vojny a ako prvý vyslovil domnienku o objektívnej zákonitosti, ktorá povedie k nastoleniu mieru a federácie národov. Začiatkom 1797 vyšiel spis Metafyzika mravov (Die Metaphysik der Sitten, 1797) predstavujúci Kantovo učenie o formálnych princípoch myslenia o práve, ktoré je sférou uskutočňovania kategorického imperatívu vo vzájomných vzťahoch ľudí garantovanou štátom. Účelom práva je zabezpečiť slobodu, uchovávať spoločenstvo slobodných ľudí tým, že určuje podmienky ich koexistencie. Kým mravnosť apeluje na svedomie, právne povinnosti sa týkajú vonkajších prejavov, ku ktorým možno donucovať. Kant chápe právo ako súhrn podmienok, za ktorých možno ľubovôľu jednotlivca uviesť do súladu s ľubovôľou ostatných podľa všeobecného zákona slobody. Kantova teória štátu vyjadrovala základné princípy liberalizmu: aj bytie štátu vyplýva z požiadaviek kategorického imperatívu, štát je spojením slobodných bytostí pod panstvom práva, ktoré vzniklo zo spoločenskej zmluvy medzi vládnucimi a ovládanými. Despotická moc, ktorá nerešpektuje prísne právne zásady, sa odsudzuje na morálnu izoláciu. Kant bol prívržencom parlamentného, zastupiteľského systému založeného na princípe deľby moci, v čom videl základ právneho štátu a slobody občianskej spoločnosti. Právo a štát tvoria u Kanta jeden celok. Štát je legitímny, ak je právnym štátom.

Tzv. malé Kantove spisy (kleine Schriften) sú venované otázkam človeka a jeho dejín, kultúry, politiky, osvety, výchovy a vzdelávania, slobody, ako aj možností a predpokladov hodnoverného vysvetlenia sociálneho života vo všeobecnosti. K základným identifikačným kritériám vymedzujúcim túto oblasť Kantovej filozofie tvorby patrí vzťah malých spisov k veľkým prácam, najmä ku Kritike čistého rozumu, pričom ich vzťah ku kritickým spisom možno charakterizovať ako viacvrstvový a pomerne zložitý. Často sa z aspektu vypracovania kriticizmu zdôrazňuje ich tzv. prípravný charakter. Na druhej strane do oblasti Kantových skúmaní obsiahnutých v malých spisoch, ktoré boli publikované už v období po vydaní prvej kritiky, sú zapracované výsledky kriticizmu. Malé spisy sa odlišujú od kritických i svojím štýlom. Pretože Kant v nich nepoužíva ťažkopádnu (podľa Hegla barbarskú) terminológiu, často sa robili závery, že tieto Kantove práce sú filozoficky nezaujímavé alebo majú iba príležitostný charakter. Pokiaľ pri veľkých prácach (najmä pri Kritike čistého rozumu) sa Kant usiloval predovšetkým o presnosť a určitosť terminológie v záujme dosiahnutia dôkladnosti v pojmových určeniach a rozdeleniach a jeho jediným cieľom bola požiadavka prísnej pojmovej dedukcie a pojmovej systematiky, malé spisy sú charakteristické predovšetkým štýlom plným vtipu, krásy a obraznosti (obsahujú aj majstrovské zhrnutia na čo najúspornejšom priestore), ale aj porozumením pre ľudské slabosti. Kant sa v nich prejavuje ako bystrý pozorovateľ ľudského sveta prezentujúci výstižné myšlienky, ktoré sú fundované jeho skúsenosťou. Práve v tejto oblasti Kantovej filozofickej tvorby sa výraznejšie než v systémových prácach odzrkadlila jeho osobnosť, ako aj mnohostrannosť jeho záujmov a teoretických sklonov.

Kantove malé spisy vychádzajú v redakcii mnohých zostavovateľov, ich jadro však v zásade ostáva štandardné. Zvyčajne sa k nim zaraďujú napr. spisy Jediný možný dôvod na dokazovanie existencie Boha (Der einzige mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseins Gottes, 1763), Postrehy o pocite krásy a vznešenosti (Beobachtungen über das Gefühl des Schönen und Erhabenen, 1764), Správa o príprave prednášok na zimný semester 1765 – 1766 (Nachricht von der Einrichtung seiner Vorlesungen in dem Winterhalbenjahre von 1765 – 1766, 1765), Sny duchovidca objasnené snami metafyziky (Träume eines Geistersehers erläutet durch die Träume der Metaphysik, 1766), O rozličných ľudských rasách (Über die verschiedenen Rassen der Menschen, 1775), Idea ku všeobecným dejinám vo svetoobčianskom zmysle (Idee zu einer allgemeinen Geschichte in weltbürgerlicher Absicht, 1784), Odpoveď na otázku: Čo je osvietenstvo? (Beantwortung der Frage: Was ist Aufklärung?, 1784), Recenzie na Herderovu prácu Idey k filozofii dejín ľudstva (Recensionen von J. G. Herders Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 2 zv., 1785), O všeobecnom výroku: môže to byť správne v teórii, ale nehodí sa to pre prax (Über den Gemeinspruch: Das mag in der Theorie richtig sein, taugt aber nicht für die Praxis, 1793), Koniec všetkých vecí (Das Ende aller Dinge, 1794), ako aj spisy Antropológia z pragmatického hľadiska (Anthropologie in pragmatischer Hinsicht, 1798) a Spor fakúlt (Der Streit der Fakultäten, 1798), v ktorom skúma vzťah morálky a politiky, pričom politika sa musí podrobiť morálke (pravá politika nemôže urobiť ani jediný krok bez toho, aby si predtým nectila mravnosť). Kantove myšlienky obsiahnuté v tzv. malých spisoch sa vyznačujú neobyčajnou aktuálnosťou, a to predovšetkým vo vzťahu k debatám o možnej rehabilitácii filozofie dejín ako systematickej disciplíny. Ich význam spočíva najmä v tom, že dokladajú a precizujú niektoré normatívne záležitosti praktickej filozofie, napr. keď Kant ako o dôvode zavedenia kategorických imperatívov ako bezpodmienečne platných príkazov čistého praktického rozumu hovorí o nedokonalosti alebo o zakalenosti ľudskej prirodzenosti, ktorá spôsobuje, že vôľa je určovaná empiricky. Jeho argumentácia sa spája so sociálno-psychologickou konšteláciou, ktorú nazýva nedružná družnosť. Podľa neho sa človek hnaný ctibažnosťou, panovačnosťou alebo chamtivosťou usiluje dosiahnuť isté postavenie medzi inými, príp. ich ovládať a stať sa ich pánom.

V dejinách filozofického myslenia zanechal Kant výraznú stopu v riešení mnohých zásadných a naliehavých problémov viažúcich sa na problém existencie človeka v jej rozličných rovinách a súvislostiach. V jeho filozofii majú svoj prazáklad všetky dominantné filozofické smery 20. stor. (→ kantovstvo). Doteraz najkompletnejšie kritické vydanie Kantových diel, listov, prednášok ap. vydala Pruská (Berlínska) akadémia vied (tzv. berlínske vydanie; od 1900, 27 zväzkov), kritické vydanie všetkých jeho spisov usporiadali napr. Karl Rosenkranz (1838 – 42, 12 zväzkov) a Gustav Hartenstein (1839 – 49, 2. vydanie 1867 – 69, 8 zväzkov), výber z jeho najdôležitejších teoretických spisov zredigoval a vydal Wilhelm Weischedel (1974 – 2000, 12 zväzkov). Výber z Kantových prác (Deines Lebens Sinn, 1957), ktorý usporiadal rakúsky spisovateľ W. Kraus, vyšiel v slovenčine pod názvom Zmysel tvojho života (1993, preklad T. Münz).

Kantorowicz, Hermann

Kantorowicz [-vič], Hermann, 18. 11. 1877 Poznaň – 12. 2. 1940 Cambridge — nemecký právnik. Od 1907 pôsobil na univerzite vo Freiburgu ako súkromný docent, 1923 – 29 profesor, 1927 hosťujúci profesor na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, 1929 – 33 profesor trestného práva na univerzite v Kiele, 1933 prepustený z politických a rasových príčin. Po krátkom pobyte v USA, kde prednášal na City College of New York, pôsobil v Spojenom kráľovstve, od 1935 na London School of Economics and Political Science, 1937 – 40 na Cambridgeskej univerzite.

Zaoberal sa právnou teóriou, právnou filozofiou a právnou históriou a rímskym i trestným právom. Inšpiroval sa myšlienkami historickoprávnej školy (F. C. Savigny) a obhajoval sociálny aspekt práva. Autor práce Boj za právnu vedu (Der Kampf um die Rechtswissenschaft, 1906; napísaná pod pseudonymom Gnaeus Flavius), v ktorej položil základy teórie voľného práva zdôrazňujúcej legislatívny aspekt súdnych rozhodnutí a aktívnu úlohu sudcu pri tvorbe práva. Ďalšie práce: O pôvode Digest. Doplnenie Mommsena (Über die Entstehung der Digestenvulgata. Ergänzungen zu Mommsen, 1910), Právna veda a sociológia (Rechtswissenschaft und Soziologie, 1911), Úvod do textovej kritiky. Systematické zhrnutie princípov textovej kritiky pre filológov a právnikov (Einführung in die Textkritik. Systematische Darstellung der textkritischen Grundsätze für Philologen und Juristen, 1921), Zo začiatkov dejín teórie voľného práva (Aus der Vorgeschichte der Freirechtslehre, 1925), Právna veda. Zhrnutie jej metodológie (Legal Science. A Summary of its Methodology, 1928), Skutok a vina (Tat und Schuld, 1933), Definícia práva (Definition of Law, napísaná 1938, publikovaná posmrtne 1958) a i.

Karpat, Jozef

Karpat, Jozef, 17. 7. 1914 Nitra – 30. 11. 1989 Bratislava — slovenský právny historik. R. 1937 – 50 pôsobil na Právnickej fakulte UK, súčasne 1945 – 51 ako pomocný sudca na Najvyššom správnom súde v Bratislave. Od 1950 bol perzekvovaný, nesmel pôsobiť ako pedagóg a publikovať. R. 1951 – 54 pôsobil ako technický a informačný pracovník vo Výskumnom ústave celulózy, 1954 – 69 vo Výskumnom ústave epidemiológie a mikrobiológie, súčasne externe v Historickom ústave SAV a od 1969 v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave. Člen viacerých vedeckých spoločností. V odbornej a vedeckej činnosti skúmal dejiny verejného a ústavného práva, pôvod pojmu uhorská koruna a jej štátoprávny význam, proces formovania uhorského snemu a jeho zákonodarnej právomoci, právne aspekty vzniku miest v Uhorsku a i. Najvýznamnejšie diela: Corona regni Hungariae v dobe Arpádovskej (1937), Dejiny uhorského štátneho pojmu z hľadiska právneho (1941), Zákonodarná moc v Uhorsku v rokoch 1526 – 1604 (1944).

Kelemen, Miroslav

Kelemen, Miroslav, 14. 12. 1966 Lučenec — slovenský generál. R. 1989 ukončil štúdium na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach (dnes Letecká fakulta Technickej Univerzity v Košiciach), 1989 – 2008 pôsobil ako vojenský pilot (do 1992 Federálneho ministerstva obrany v Prahe, 1993 – 2008 Ozbrojených síl Slovenskej republiky: 1993 – 94 v Košiciach, 1994 – 98 vo Zvolene, 1998 – 2000 zástupca veliteľa leteckého krídla v Prešove, 2003 – 2005 veliteľ Leteckej základne Prešov), od 2008 brigádny generál letectva. Súčasne od 1993 pôsobil na viacerých vysokých školách, 2000 – 02 na Vojenskej leteckej akadémii generála M. R. Štefánika v Košiciach (2001 – 02 zástupca rektora), na Národnej akadémii obrany maršala A. Hadíka v Liptovskom Mikuláši (2006 – 07 veliteľ Kurzu národnej bezpečnosti) a po jej integrovaní do Akadémie ozbrojených síl generála M. R. Štefánika 2008 – 2011 rektor akadémie, ďalej externe na Technickej Univerzite v Košiciach a na Žilinskej univerzite, od 2011 pôsobí na Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach (2011 – 14 prorektor, od 2014 rektor); 2013 profesor, 2015 DrSc. R. 2007 – 08 vojenský poradca ministra obrany SR. Prednáša na univerzitách vo Varšave a v Londýne.

Odborník v bezpečnostných vedách. Zaoberá sa problematikou ochrany osôb a majetku, bezpečnostnými technológiami, bezpečnosťou letov a krízovými situáciami v leteckej doprave. Autor a spoluautor viacerých odborných a vedeckých článkov, niekoľkých vysokoškolských učebníc, napr. Ergatické systémy a bezpečnosť v letectve: edukácia a inteligencia zručností v leteckej prevádzke (2009), Nové využitie simulačných technológií v bezpečnostnej edukácii pre krízové stavy (2012), a monografií, napr. Vybrané problémy ochrany osôb, majetku a ďalších chránených záujmov v sektoroch bezpečnosti (2014). Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých a odborných spoločností a redakčných rád vedeckých a odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení. R. 1996 – 98 pilot-navigátor leteckej akrobatickej skupiny Biele albatrosy.

Keller, Friedrich Ludwig

Keller, Friedrich Ludwig, aj Keller vom Steinbock, 17. 10. 1799 Zürich – 10. 9. 1860 Berlín — švajčiarsky právnik a politik. Právo študoval v Berlíne a v Göttingene. Od 1829 člen Veľkej rady (najvyššieho orgánu kantónu) v Zürichu, od 1831 predseda Najvyššieho súdu, pričinil sa o reformu súdnictva na úrovni konfederácie. Po založení Zürišskej univerzity (1833) mimoriadny, od 1838 riadny profesor rímskeho a partikulárneho (miestneho, zürišského) práva. Po odchode zo Švajčiarska pôsobil od 1844 ako profesor rímskeho práva na univerzite v Halle, od 1846 na Berlínskej univerzite (dnes Humboldtova univerzita). Spočiatku sa hlásil k radikálnej liberálnej opozícii, po príchode do Berlína sa však stal konzervatívnym členom pruskej poslaneckej snemovne, 1853 bol prijatý medzi pruskú šľachtu.

Predstaviteľ švajčiarskej právnej vedy 19. stor., orientoval sa prevažne na oblasť rímskeho práva. Autor viacerých prác, napr. Litis Contestatio a rozsudok podľa klasického rímskeho práva (Über Litis Contestation und Urtheil nach klassischem Römischen Recht, 1827), Nové teórie v zürišskom súdnictve (Die neuen Theorien in der Zürcherischen Rechtspflege, 1828), Rímsky civilný proces a žaloby v sumarizácii na účely prednášok (Der römische Civilprozess und die Actionen in summarischer Darstellung zum Gebrauch bei Vorlesungen, 1852), Inštitúcie (Institutionen, 1861).

Kelsen, Hans

Kelsen, Hans, 11. 10. 1881 Praha – 19. 4. 1973 Berkeley, Kalifornia — rakúsko-americký právnik, právny teoretik a filozof. Pochádzal z pražskej nemeckej židovskej rodiny, ktorá sa 1883 presťahovala do Viedne. R. 1906 ukončil štúdium práva na Viedenskej univerzite, kde 1911 – 29 aj pôsobil; 1919 profesor. Po vzniku Rakúskej republiky 1918 – 21 právny poradca pri úrade štátneho, resp. spolkového kancelára, od 1919 sa významnou mierou podieľal na vypracovaní rakúskej ústavy (prijatá 1920), 1921 – 30 sudca rakúskeho ústavného súdu, vytvoril európsky model ústavného súdu ako najvyššieho ochrancu demokracie a právneho štátu (1921 ho prevzala aj ČSR). R. 1930 z politických príčin odišiel do Nemecka, 1930 – 33 profesor na univerzite v Kolíne nad Rýnom. Po nástupe Hitlera k moci emigroval do Švajčiarska, kde 1933 – 40 pôsobil v Inštitúte medzinárodných štúdií (Institut de hautes études internationales) v Ženeve, 1936 – 38 súčasne na nemeckej univerzite v Prahe. R. 1940 odišiel pred nacistami do USA, kde spočiatku pôsobil vo viacerých vzdelávacích inštitúciách, od 1945 profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley.

Jeden z najvýznamnejších právnych vedcov 20. stor. Zaoberal sa ústavným, správnym a medzinárodným právom. Patril do skupiny právnych pozitivistov, zakladateľ právnoteoretického smeru normativizmu (normatívneho pozitivizmu), tzv. rýdzej právnej náuky, ktorej predmetom bolo skúmanie štruktúry formálnych, logických štruktúr právnych noriem, nie ich obsahu. Zasadzoval sa za exaktnosť právnej vedy a jej oddelenie od iných vied (psychológie, sociológie, etiky a politickej teórie) na základe uplatňovania normatívnych metód skúmania práva. Vytvorením teoretického pojmu základná norma (Grundnorm) ako poslednej, najvyššej normy, od ktorej sa odvíja platnosť všetkých noriem daného právneho poriadku, jeho jednota, podstatne prispel k rozvoju učenia o hierarchickej (pyramidálnej) výstavbe právnych noriem v určitom právnom poriadku. Najvýznamnejšie diela: Rakúske štátne právo (Österreichisches Staatsrecht, 1923), Rýdza právna veda (Reine Rechtslehre, 1934), Všeobecná teória štátu a práva (General Theory of Law and State, 1946).