Abbott [ebot], Benjamin Vaughan, 4. 6. 1830 Boston – 17. 2. 1890 New York — americký právnik. Študoval na univerzite v New Yorku a na Harvardovej univerzite. R. 1870 vymenovaný prezidentom U. S. Grantom do 3-členného výboru, ktorý mal revidovať Zbierku zákonov USA. Autor 5-zväzkovej Zbierky zákonov a súdnych prípadov štátu New York (Digest of New York Statutes and Reports, 1860), Terminologického slovníka angloamerickej jurisprudencie (Dictionary of Terms and Phrases used in American or English Jurisprudence, 1879) a prvej, 14-zväzkovej Zbierky zákonov USA (United States Digest, 1879).

Abendroth [á- -rót], Wolfgang, 2. 5. 1906 Elberfeld, dnes súčasť Wuppertalu – 15. 9. 1985 Frankfurt nad Mohanom — nemecký právnik. Študoval na univerzitách v Tübingene, Münsteri a vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1948 profesor v Jene, po odchode do záp. Nemecka od decembra 1948 profesor vo Wilhelmshavene, 1950 – 72 v Marburgu. Zaoberal sa otázkami medzinárodného a štátneho práva a politickou sociológiou z marxistického hľadiska. V 60. rokoch 20. stor. podporoval nemecké sociálne študentské hnutie a získal silný ideový vplyv na mimoparlamentnú opozíciu. Najvýznamnejšie diela: Vznik a kríza nemeckej sociálnej demokracie (Aufstieg und Krise der deutschen Sozialdemokratie, 1964), Dejiny európskeho robotníckeho hnutia (Sozialgeschichte der europäischen Arbeiterbewegung, 1965).

Accursius [akurzius], Francesco, aj Accorso, 1182 až 1191 Impruneta pri Florencii – 1260 až 1263 Bologna — taliansky právnik, profesor na univerzite v Bologni, posledný veľký glosátor, žiak Aza. Autor Riadnej glosy alebo Veľkej glosy (Glossa ordinaria, asi 1250 alebo 1235), systematickej zbierky približujúcej celý prínos školy glosátorov a obsahujúcej vyše 90-tis. glos. Jeho práca považovaná za definitívnu interpretáciu rímskeho práva bola pripojená k textom justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis. Stala sa samostatným právnym prameňom a v mnohom ovplyvnila európsku právnu kultúru a jej kodifikácie.

Acheson [ečisn], Dean Gooderham, 11. 4. 1893 Middletown, Connecticut — 12. 10. 1971 Sandy Springs, Maryland — americký právnik, politik. Významný činiteľ Demokratickej strany, 1949 – 53 minister zahraničných vecí. Zohral dôležitú úlohu pri vzniku a budovaní NATO, uplatnení Marshallovho plánu a podieľal sa na vypracovaní Trumanovej doktríny a formovaní americkej zahraničnej politiky počas studenej vojny. Za autobiografické dielo Prítomný pri tvorbe (Present at the Creation, 1969) dostal 1970 Pulitzerovu cenu za históriu. Ďalšie diela: Moc a diplomacia (Power and Diplomacy, 1958), Kórejská vojna (The Korean War, 1971).

Albeli, Anton Ferdinand, aj Albely, 22. 1. 1794 Varaždín, Chorvátsko – 1. 2. 1875 Bratislava — uhorský právnik a pedagóg. Pôsobil na právnických akadémiách v Záhrebe (1815 – 29), Rábe (dnes Győr, 1829 – 34) a Bratislave (1835 – 47). Odborník v oblasti uhorského verejného práva. Hlavné diela: Encyclopaedia in iuridico politicum studium introductio (1830), Philosophiae iuris praecognita (1831).

Albrecht, Wilhelm Eduard, 4. 3. 1800 Elbing, dnes Elbląg, Poľsko – 22. 5. 1876 Lipsko — nemecký ústavný právnik. Od 1829 profesor v Königsbergu (dnes Kaliningrad), od 1830 v Göttingene, od 1840 v Lipsku, 1848 zvolený do frankfurtského Národného zhromaždenia. Podieľal sa na vypracovaní návrhu ústavy Nemeckej ríše. Presadzoval koncepciu štátu ako teoretickej právnej entity, ktorou oponoval koncepcii štátu ako kolektívnej osoby reprezentovanej v nemeckej právnej vede O. F. von Gierkem. Najvýznamnejšie dielo: Držba ako základ staršieho nemeckého vecného práva (Die Gewere als Grundlage des älteren deutschen Sachenrechts, 1828).

Alciatus, Andreas, aj Alciati, Alciato, 8. 5. 1492 Alzato, dnes Alzate Brianza – 12. 1. 1550 Pavia — taliansky právnik, filológ a básnik. Pôsobil ako advokát a pedagóg v Bologni, vo Ferrare, v Avignone a v Bourges. Zakladateľ školy právneho humanizmu, jeden z troch najvýznamnejších predstaviteľov tohto smeru, ktorých inštitucionálnym centrom bola univerzita v Bourges v strednom Francúzsku. Alciatus a jeho žiaci používali novú metódu prístupu k rímskemu právu a v ich spisoch je zjavná elegancia príznačná pre humanistov a návrat k pôvodným prameňom. Usilovali sa oslobodiť texty justiniánskej kodifikácie od interpretačného zovretia glos a pomocou historických prameňov staroveku ich vykladať novým spôsobom. Hlavné diela: Annotationes in tres libros Codicis Iustiniani (1513), Praetermissorum iuris civilis libri Il (1518), De verborum obligationibus (1519), Emblematum libellus (1522), De verborum significationibus (1530).

Allix [aliks], Edgard, 16. 12. 1874, Versailles – 22. 6. 1938, Paríž — francúzsky právnik. Pôsobil ako profesor na Právnickej fakulte v Dijone (1901), 1902 – 12 v Caen, potom v Paríži (1933 dekan fakulty). Od 1936 člen Akadémie etických a politických vied, 1937 jeden z iniciátorov založenia Medzinárodného inštitútu verejných financií (International Institute of Public Finance, IIPF). Autor množstva významných prác z odboru finančného práva, napr. Daň z príjmov (L'impôt sur le revenu, 1928), Nepriame príspevky (Les contributions indirects, 1929) a Clá (Les droits de douane, 1932).

Althusius [-túzi-], Johannes, aj Althaus, vlastným menom Althus, asi 1557 – 63 Diedenshausen, dnes súčasť mesta Bad Berleburg – 12. 8. 1638 Emden — nemecký humanista, politický filozof a právnik žijúci v Nizozemsku. Študoval v Kolíne nad Rýnom, Bazileji a Ženeve. Od 1586 pôsobil na kalvínskej akadémii v Herborne, potom na gymnáziu v Steinfurte, 1594 – 99 rektor akadémie v Siegene, od 1604 syndik mesta Emden a od 1617 senior kalvínskej cirkevnej rady. Rozvinul demokratické prvky kalvinizmu v prirodzenoprávnom učení. Usiloval sa presne definovať objekt politiky, ktorým by malo byť hľadanie súhlasu, umenie zjednocovať a spájať ľudí. Svoju štátovedu založil na spoločenskej zmluve chápanej už nie v biblickom, ale vo svetskom význame. Bol stúpencom federalizmu a korporativizmu. Rodina, obec a štát boli podľa neho prirodzené spoločenské celky vybudované na základe zmluvy slobodných individualít. Sympatiami obdarúval zdanlivo nezávislé mestá a generálne stavy. Hlavný spis: Systematický výklad politiky (Politica methodice digesta, 1603).

americká sociológia práva — jedna zo špeciálnych sociologických teórií nadväzujúca aj na európsku teóriu a sociológiu práva (E. Ehrlich) a vychádzajúca z uprednostňovania skúmania tzv. práva v činnosti (law in action), rozdielneho od súboru právnych noriem pokladaných za všeobecne platné – tzv. práva v knihách (law in books).

Teoretickým základom americkej sociológie práva je pragmatizmus (najmä Ch. S. Peirce, W. James, J. Dewey), podľa ktorého sa za pravdivú považuje len teória, ktorá sa osvedčuje v praxi, a teda je užitočná. Pragmatizmus v právnej teórii znamená otvorenosť pre právnu prax, t. j. predovšetkým pre činnosť súdov, administratívnych a iných štátnych orgánov aplikujúcich právo. V USA od 20. rokov 20. stor. sa začali presadzovať právne smery (hnutia, školy) ovplyvnené prudkým rozvojom americkej empirickej sociológie, ktorá plne využívala špecifické metódy a techniky sociologického výskumu. Medzi najvýznamnejšie sociologickoprávne smery patria právny realizmus a sociologická jurisprudencia.

analytická jurisprudencia, analytický prístup k právu —

1. v širšom zmysle každý prístup k právu usilujúci sa vysvetľovať pojmy, definície a štruktúry práva pomocou analýzy jeho elementov a vysvetliť celok ako súvislé usporiadanie jeho častí. Analytické aspekty sú obsiahnuté v každom teoretickom či filozofickom prístupe k právu;

2. v užšom zmysle špecifický prístup k právu charakteristický pre určité právne školy či štýly: anglický právny pozitivizmus, pri zrode ktorého stáli J. Bentham a J. Austin, a kontinentálny právny pozitivizmus (exegetická škola vo Francúzsku, rakúska exegéza, historická právna škola v Nemecku, nemecký právny pozitivizmus). Tieto školy považujú za svoju prvoradú úlohu analýzu deskriptívnej (teda nie normatívnej ani preskriptívnej) stránky práva. Novou fázou vo filozofii logickej analýzy bolo čiastočné zavrhnutie začiatočného logického atomizmu najmä L. Wittgensteinom. Pozornosť sa uprela na analýzu jazyka. H. L. A. Hart aplikoval tento prístup na analýzu práva a právnych pojmov. Jeho dielo malo veľa nasledovníkov;

3. oddelenie deskriptívnej a preskriptívnej právnej vedy, ktorého základ je v Benthamovej a Austinovej kritike teórií prirodzeného práva. Podľa nich tieto teórie zamieňajú objektívny opis a analýzu práva s jeho aprobovaním či odsudzovaním. Stúpenci analytického smeru analyzujú právo v pojmoch príkazov a nariadení suveréna bez ohľadu na jeho hodnotový obsah.

Andráš, Matej, 9. 9. 1921 Ždiar, okres Poprad – 5. 3. 2012 Bratislava — slovenský publicista, prekladateľ a právnik. Od augusta 1945 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe, 1946 – 47 osobný tajomník V. Clementisa, 1947 – 50 konzul ČSR v Katoviciach. Počas svojho diplomatického pôsobenia v Poľsku riešil problémy a zastupoval práva slovenských obyvateľov v obciach sev. Spiša a Hornej Oravy, ktoré v máji 1945 opätovne pripadli Poľsku. R. 1950 prepustený z Ministerstva zahraničných vecí, 1951 – 55 pracoval ako sústružník v ČKD Sokolovo v Prahe, po návrate na Slovensko 1955 – 69 vedúci sekretariátu Zväzu slovenských spisovateľov, 1969 – 71 námestník ministra kultúry, 1972 – 77 riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ, 1977 – 89 riaditeľ Slovenskej literárnej agentúry (LITA). Prekladal z poľskej (B. Jasieński, B. Prus) a ruskej (D. A. Granin) literatúry. Nositeľ poľského vyznamenania Polonia Restituta (1947). Udržiaval kontakty s viacerými známymi spisovateľmi a osobnosťami kultúrneho a politického života (L. Novomeský, V. Mináč, L. Hanus, V. Hložník).

Antifón, asi 480 pred n. l. Ramnus – 411 pred n. l. Atény — grécky antický rečník, politik, spisovateľ a učenec. Je považovaný za tvorcu schémy reči (úvod, fakty, dôkazy, svedectvá, záver). Zachovalo sa po ňom pätnásť rečí, skôr vzorových šablón (žaloba, obhajoba, replika žaloby, replika obhajoby) a zlomky, o. i. O prevrate (Peri metastaseós, 411 pred n. l.), kde sa sám obhajoval proti obvineniu z vlastizrady. Napriek znamenitej reči bol ako vodca oligarchickej strany za pokus o prevrat popravený.

Antifón, 5. stor. pred n. l. — grécky antický filozof patriaci do skupiny starších sofistov. Prvý predložil humanistickú či rovnostársku verziu biologického naturalizmu. Stotožňoval prírodu s pravdou a konvenciu s mienkou. Nadviazal na Hippia z Elidy a jeho učenie o protikladnosti prírody a ľudských zákonov. Ako radikálny naturalista veril, že väčšina noriem správania je nielen ľubovoľná, ale aj v protiklade s prírodou. Normy sa podľa neho presadzujú zvonka, zatiaľ čo pravidlá prírody sú nevyhnutné. Pokladal za nevýhodné, ba až nebezpečné, aby ľudia, tvorcovia noriem, porušovali to, čo sami ustanovili. S týmito normami sa však nespája žiadna vnútorná nevyhnutnosť a nikto sa nemusí hanbiť za to, že ich poruší. Hanba a trest sú iba vonkajšie sankcie. Na tejto kritike konvenčnej morálky postavil Antifón utilitárnu etiku. Patril medzi niekoľkých aténskych intelektuálov, ktorí boli proti otroctvu. Zaoberal sa aj matematikou a mnohými politickými problémami. Z jeho prác sú známe dve knihy: O pravde (Peri tés alétheias) a O svornosti (Peri homonoias).

Arani, Štefan, aj Aranyi, 15. stor. — uhorský právnik. R. 1434 novohradský, od 1437 gemerský a hontiansky župan, 1430 – 37 právny radca kráľa Žigmunda Luxemburského. Významne sa zaslúžil o vojenské reformy a o reformu uhorského súdnictva z 1435.

Aranyi [-ni], Štefan → Arani, Štefan

Asser, Tobias (Michael Carel), 28. 4. 1838 Amsterdam – 29. 7. 1913 Haag — holandský právnik a politik. R. 1862 – 93 profesor obchodného a medzinárodného súkromného práva na univerzite v Amsterdame. Od 1875 právny poradca ministerstva zahraničných vecí, od 1893 člen štátnej rady, od 1898 predseda štátnej komisie pre medzinárodné právo; delegát Holandska na mierových konferenciách v Haagu (1899 a 1907). Zaoberal sa medzinárodným právom, špeciálne súkromným. V úsilí predchádzať medzinárodným právnym konfliktom presvedčil holandskú vládu o nutnosti organizovať medzinárodné konferencie s cieľom vypracovať kodifikáciu medzinárodného súkromného práva. Výsledky konferencií konaných 1893, 1894 a neskôr, ktorým T. Asser predsedal, boli uvedené do praxe 1899 nadobudnutím účinnosti dohody ustanovujúcej jednotné procesnoprávne pravidlá pri rozhodovaní o občianskoprávnych sporoch. Na konferenciách 1900 a 1904 boli dosiahnuté dohody v oblasti medzinárodného rodinného práva. R. 1869 spoluzakladateľ časopisu medzinárodného práva Revue de droit international et de législation comparée. Podieľal sa na založení Inštitútu medzinárodného práva (1873) a vyvíjal úsilie na založenie akadémie medzinárodného práva (1923). Významné diela: Náčrt medzinárodného súkromného práva (Schets van het internationaal Privatrecht,1877) a Náčrt holandského obchodného práva (Schets van het Nederlandsche Handelsrecht,1904). Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1911, spolu s A. H. Friedom).

Austin [ostin], John, 3. 3. 1790 Creeting Mill (pri Ipswichi) — december 1859 Weybridge — anglický právnik a filozof práva, hlavný predstaviteľ anglickej analytickej jurisprudencie. Spolu s J. Benthamom a J. S. Millom patria do skupiny utilitaristických filozofov. Spočiatku bol dôstojníkom v armáde, neskôr sa stal advokátom a učiteľom právnej vedy na univerzite v Londýne (1826 – 32), 1834 prednášal právnu vedu na Inner Temple. Do revolúcie 1848 žil vo Francúzsku a v Nemecku, potom až do smrti v Spojenom kráľovstve.

Jeho hlavné dielo Pôsobnosť právnej vedy (The Province of Jurisprudence Determined, 1832) sa v Spojenom kráľovstve stalo najčítanejšou a najkritizovanejšou prácou v oblasti teórie práva. Literárny perfekcionizmus zabránil Austinovi publikovať ďalšie dielo, takže kompletné Prednášky o právnej vede alebo filozofia pozitívneho práva (Lectures on Jurisprudence or the Philosophy of Positive Law, 1861) s dôkladnou analýzou základných právnych pojmov a inštitútov vyšli až po jeho smrti. Austin definuje právo striktne pozitivisticky, celkom oddeľujúc jeho existenciu od morálnej hodnoty. Zákon je príkaz s hrozbou sankcie v prípade neposlušnosti. Štát je v jeho chápaní suverénom, nezávislou politickou spoločnosťou, ktorá je definovaná ústavou.

Azo [aco], aj Azzo, Azzone, Azzolenus, Azon, aj Azo Portius, okolo 1150 – okolo 1230 — bolonský právnik, nasledovník quattuor doctores, t. j. štyroch najslávnejších talianskych glosátorov. Študoval u J. Bassiana a 1190 sa stal profesorom civilného práva v Bologni. Jeho žiakom bol taliansky právnik a učenec Accursius. Patrí ku generácii, ktorá bola vyvrcholením glosátorskej školy. Autor vynikajúcich komentárov Summae k justiniánskej kodifikácii (Summa aurea: ad Codicem, tres libros Codicis, Institutiones, Digestum vetus, Informatiatum, Digestum novum, Authenticarum Collationes IX, 1208 – 10), ktoré boli do 1610 opätovne vydávané ako pomôcka pre právnikov, ako aj spisov Quaestiones, Brocardica aurea a i. Azo prispel aj k definovaniu suverenity. Bol presvedčený, že ľudia sa nikdy celkom nevzdávajú moci v panovníkov prospech. Panovník sa o vládu delí s úradníkmi. Istým spôsobom predvídal korporatívne chápanie štátu.

Azud, Ján, 15. 6. 1928 Trebejov, okres Košice-okolie – 20. 3. 2014 Bratislava — slovenský právnik. Od 1952 pôsobil v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied, 1969 – 76 jeho riaditeľ. Od 1995 súčasne pedagóg na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 1996 – 2005 vedúci Katedry diplomacie a svet. dejín, resp. Katedry medzinárodných vzťahov a diplomacie; 1977 DrSc., 1998 profesor. Prednášal na viacerých zahraničných univerzitách. R. 1973 – 74 podpredseda Osobitného výboru OSN pre definovanie agresie, od 1976 člen Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu. Pôsobil aj ako expert Strediska pre predchádzanie konfliktom OBSE, člen Európskej asociácie pre výskum mieru. Vo vedeckej a pedagogickej práci sa venoval medzinárodnému verejnému právu.

Autor početných vedeckých štúdií, článkov a monografií: Mierové riešenie sporov a OSN (The Peaceful Settlement of Disputes and the United Nations, 1970), Vedecko-technická revolúcia, mierové spolužitie a medzinárodné právo (1983), Boj za zákaz násilia v medzinárodných vzťahoch (1986), Medzinárodnoprávne problémy kozmického priestoru (1989), Záruky bezpečnosti Slovenskej republiky; problémy globálnych a európskych bezpečnostných štruktúr (1995), Úvod do medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva (1996), Medzinárodné právo (2003) a i. R. 1988 – 2003 predseda Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Babčák, Vladimír, 22. 2. 1951 Prešov — slovenský právnik. Od 1975 pôsobí na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 1994 – 96 riaditeľ jej Inštitútu pre verejnú správu, od 2001 vedúci Katedry finančného práva a daňového práva, 2003 – 07 rektor UPJŠ; 2002 profesor. Zaoberá a teoretickým a praktickým skúmaním problémov rozpočtového práva, financovania podnikateľských subjektov a daňového práva. Autor a spoluautor 7 vedeckých monografií, viacerých kapitol vo vedeckých monografiách, vysokoškolských učebníc a učebných textov, vedeckých štúdií a odborných článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Hlavné diela: Daňové (exekučné) konanie (2005), Daňové právo Slovenskej republiky (2010), Finančné právo na Slovensku a v Európskej únii (2012), Daňové právo na Slovensku (2015). Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých a redakčných rád, nositeľ viacerých vyznamenaní.

Bagehot [bedžot], Walter, 3. 2. 1826 Langport, Somerset – 24. 3. 1877 tamže — anglický ekonóm, politický a ústavný teoretik a novinár. Od 1861 až do smrti editor časopisu The Economist. Konzervatívny liberál s gradualistickým chápaním sociálnej revolúcie. V práci Anglická ústava (The English Constitution, 1867), ktorá rovnako ako jeho ďalšia najznámejšia práca Fyzika a politika (Physics and Politics, 1872) vyšla pôvodne ako séria článkov, odsúdil ortodoxné názory na rozdelenie moci medzi zákonodarstvo a exekutívu. Za najlepšiu záruku stáleho pokroku považoval liberálny konštitucionalizmus. Významná je aj jeho práca Lombard Street: Opis peňažného trhu (Lombard Street: A Description of the Money Market, 1873) venovaná fungovaniu finančného systému, finančného trhu a bankovníctva.

Bajcura, Ivan, 21. 12. 1930 Sukov, okres Medzilaborce – 13. 12. 1986 Prešov — slovenský historik. Od 1955 pôsobil na Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Bratislave so sídlom v Prešove (od 1959 na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove), od 1970 riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu UPJŠ v Košiciach; 1970 profesor, 1982 DrSc. Autor monografie Ukrajinská otázka v ČSSR (1967) a i.

Baldwin [bólduin], Henry, 14. 1. 1780 New Haven, Connecticut – 21. 4. 1844 Philadelphia, Pensylvánia — americký právnik. Právnickú prax získal v Pittsburghu. Člen Snemovne reprezentantov (1817 – 22), 1830 vymenovaný za sudcu Najvyššieho súdu (1830 – 44).

Balkai, Vojtech, aj Balkay, 23. 3. 1865 Trnava – 18. 6. 1917 Budapešť — uhorský právnik, odborník na banské právo. Od 1893 advokát v Trnave, Komárne a Sedmohradsku, 1897 – 1916 právny zástupca, prokurista štátnych kamennouhoľných baní v Uhorsku. Venoval sa otázkam banského práva, autor viacerých právnických príručiek, ako aj básní a rozprávok pre deti.

Balkay, Vojtech → Balkai, Vojtech

behaviorizmus [bihej-; angl.] — teória a metodológia v psychológii, ktorá odmietla vedomie (i metódu sebapozorovania) ako predmet vedeckej psychológie a nahradila ho správaním prístupným pozorovaniu a experimentu. Behaviorizmus vznikol zač. 20. stor. v USA. Stal sa nielen novým vzorom vo vývoji modernej psychológie, ale odzrkadlil a ovplyvnil aj vtedajšiu severoamerickú spoločnosť a kultúru. Jeho filozofické korene možno nájsť v mechanistickom materializme a v neskoršom pozitivizme. Vedeckú kontinuitu behaviorizmu tvoria evoluční biológovia (Ch. R. Darwin; Jacques Loeb, *1859, †1924), severoamerickí zoológovia (E. L. Thorndike) a ruskí neurofyziologickí reflexológovia (V. M. Bechterev).

Za jeho zakladateľa sa všeobecne pokladá J. B. Watson, ktorý vstúpil do vývoja psychológie 1913 štúdiou Psychológia z pohľadu behavioristu. Zdôvodnil v nej, že vedecká psychológia ako súčasť prírodných vied sa musí zbaviť hmlistých pojmov ako vedomie, city, pohnútky ap., pretože objektívne pozorovateľné a dokázateľné je len správanie v istých podmienkach, teda vzťahy S – R (S = stimulácia, R = odpoveď, angl. response). Ostro odmietol skúmať oblasť, ktorú predtým prevládajúci mentalizmus označil ako prežívanie. Teória behaviorizmu zrušila deliacu čiaru medzi človekom a živočíchmi, čo na severoamerických univerzitách podnietilo rozsiahly laboratórny výskum najmä s potkanmi. Watsonov behaviorizmus prešiel pre svoj radikalizmus a stupňujúcu sa kritiku značným vývojom. E. CH. Tolman doplnil pôvodnú schému S – R o tzv. intervenujúcu premennú O (organizmus), do ktorej treba zaradiť účinnosť dedičnosti, aktuálneho vplyvu pudov, vplyvu predchádzajúcej skúsenosti organizmu na správanie, teda S – O – R. Hoci stredný článok medzi podnetom a odpoveďou ešte neprinútil behavioristov uznať psychickú realitu ako činiteľa správania, pripravil pôdu pre neobehaviorizmus.

K istému kompromisu s pôvodnou mentalisticko-štrukturálnou psychológiou W. Wundta a W. Jamesa pristúpili George Armitage Miller (*1920, †2012), Karl H. Pribram (*1919, †2015) a Eugene Galanter (*1924, †2016) v práci Plány a štruktúry správania. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa ako vetva behavioristickej koncepcie zrodila v USA kognitívna psychológia. V nej sa popri nových pojmoch schéma, mapa a reprezentácia objavili aj už osvedčené pojmy vnímanie, pamäť, myslenie ap. Súčasne došlo k istej hybridizácii behavioristických pozícií aj v takých oblastiach psychológie, aké predstavujú psychológia osobnosti a sociálna psychológia. Od modifikácie správania sa začala odvíjať aj behaviorálna psychoterapia ovládaná predtým psychoanalytikmi. Na Slovensko prenikol behaviorizmus v liberalistickej podobe prekladom učebnice Experimentálna psychológia (1959) od Roberta S. Woodwortha (*1869, †1962) a Harolda Schlosberga (*1904, †1964).

Teórie behaviorizmu ovplyvnili aj ďalšie vedné odbory. V ekonómii sa behaviorizmus pokúša vysvetliť ľudské rozhodnutia na základe psychologických motívov (ľudia sa nerozhodujú vždy z materiálnych alebo z racionálnych pohnútok). Zaoberá sa dopadmi sociálnych, kognitívnych a emocionálnych faktorov na ekonomické rozhodovania jednotlivcov a inštitúcií. Zatiaľ čo klasická ekonómia hlavného prúdu sa zameriava na dôsledky a okolnosti ľudského konania za predpokladu racionality, behaviorizmus skúma systematické spôsoby ľudského rozhodovania a konania za predpokladu obmedzenej racionality. Podľa teórie ovplyvnenej behaviorizmom sú firmy vlastne koalíciami odlišných záujmov s odlišnými cieľmi. Rôzne ciele ovplyvňujú ich rozhodovanie a spochybňujú predpoklad racionálneho správania, s ktorým sa možno stretnúť v klasickej teórii riadenia alebo pri ekonomických modeloch firmy. V jazykovede ovplyvnil behaviorizmus americkú lingvistickú školu. Prejavoval sa najmä v nedoceňovaní významu, ktorý sa definoval iba na základe vnímateľných podnetov a reakcií. Za následok mal zanedbávanie výskumu jazykového významu a vznik formalizmu. V politických vedách sa behaviorizmus presadil po 2. svet. vojne, najmä v 50. a 60. rokoch 20. stor., ako teoretický prístup k javom so snahou vysvetliť správanie jednotlivca a skupiny, hľadanie vzorov správania a mechanizmu premeny individuálneho správania na skupinové správanie. Hlavnými zástancami tejto metódy boli H. Arendtová, M. Oakeshott a H. Marcuse. Súčasťou behaviorizmu je myšlienka, že správanie je odtrhnuté od svojho sociálneho prostredia a závisí od ideí a vzorov. Hlavnými sociálnymi a politickými hýbateľmi sú teda ideológie, náboženstvá, tradície a silné osobnosti s charizmatickým vplyvom.

Francúzsko, Francúzska republika, francúzsky France, République française — štát v západnej Európe medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom. Hraničí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, so Švajčiarskom, s Talianskom, Monakom, so Španielskom a s Andorrou, od Spojeného kráľovstva je oddelený Lamanšským prielivom a Doverskou úžinou. Od poslednej reformy administratívneho členenia sa od roku 2016 člení tzv. pevninové Francúzsko (územie Francúzska na európskej pevnine a ostrov Korzika) na 13 metropolitných regiónov a 95 departementov. Jeho zámorské územia majú podľa vzťahu k Francúzsku niekoľko štatútov. Územia bývalých zámorských kolónií (DROM = Département et région d’outre-mer) – Francúzska Guyana, Guadeloupe, Mayotte, Martinik a Réunion sú plne integrovanou súčasťou Francúzska a predstavujú 5 zámorských regiónov, ktoré sú zároveň i departementami. Francúzska Polynézia, Saint-Pierre-et-Miquelon, Saint-Barthélemy, Saint-Martin, Wallis a Futuna (COM = Collectivité d’outre-mer) predstavujú zámorské spoločenstvá s vysokým stupňom autonómie, Nová Kaledónia má špecifické postavenie označované ako sui generis. Neobývané územia – Francúzske južné územia a ostrov Clipperton (asi 1 200 km juhozápadne od pobrežia Mexika v Tichom oceáne, pôvodne základňa vojenského námorníctva a letectva, dnes vedeckovýskumná stanica) patria do kategórie ostatných území.

Prírodné pomery

[IMG-6]

Viac ako polovicu územia Francúzska zaberajú nížiny – nízko položené roviny a pahorkatiny do 200 m n. m. rozkladajúce sa symetricky okolo rozložitého Centrálneho masívu. Na severe je to rozsiahla Parížska panva prechádzajúca v najsevernejšej časti krajiny do Francúzskej nížiny, na západe na Bretónskom polostrove do zdenudovaného Armorického masívu (maximálna výška 417 m n. m.) rozčleneného širokými dolinami. Na juhozápade medzi Atlantickým oceánom, Pyrenejami a Centrálnym masívom sa rozprestiera rozľahlá Akvitánska panva; od Centrálneho masívu pokračuje oblasť nížin do stredomorskej časti Francúzska (Languedocká nížina); rozložitý Centrálny masív s najvyšším vrchom Puy de Sancy (1 886 m n. m.) zaberajúci sedminu povrchu krajiny prechádza západným a južným okrajom do prírodného celku Grands Causses, na juhovýchode do pohoria Ceveny; na hranici so Španielskom sa rozprestiera mohutné horské pásmo Pyreneje s najvyšším vrchom Vignemale (3 298 m n. m.) vo francúzskej časti pohoria; nevysoké masívy Maures a Esterel pri Stredozemnom mori tvoria prechod do vysokohorského pásma Álp, kde sa na hranici s Talianskom nachádza najvyšší vrch krajiny a Európy Mont Blanc (4 807 m n. m.); na hranici so Švajčiarskom sa rozkladá vápencové pohorie Jura, rovnobežne s hranicou s Nemeckom sa tiahne horské pásmo Vogézy; na severovýchode je mierne kopcovitý reliéf tvorený Ardenami prechádzajúcimi do Belgicka a Luxemburska.

Takmer celé územie má mierne podnebie, v západnej a severozápadnej časti vplyvom Atlantického oceána vlhké oceánske s relatívne chladnými letami a miernymi zimami (vlhkejšie a chladnejšie na severe, teplejšie na juhu), smerom na východ pribúdajú znaky kontinentality, nížinné a pahorkatinné oblasti pri Stredozemnom mori i ostrov Korzika majú subtropické stredomorské podnebie, horské oblasti chladné horské podnebie. Priemerná teplota v januári je 0 °C v horách, 7 °C na západe, 9 °C na pobreží Stredozemného mora, priemerná teplota v júli sa pohybuje od 17 do 23 °C. Územie s oceánskym podnebím má celoročné zrážky s prevahou od jesene do jari, územie so subtropickým stredomorským podnebím má zrážky sústredené takmer výlučne do zimného polroka, a to často vo forme obrovských ničivých lejakov. Najvyšší úhrn zrážok je v horských oblastiach (viac ako 2 000 mm ročne) a v oblastiach pod vplyvom Atlantického oceána ( Bretónsko 700 – 1 000 mm ročne), najnižšie na stredomorskom pobreží (500 mm ročne), v Parížskej panve (550 mm) a v oblastiach chránených pred západnými vetrami. Nad Atlantickým oceánom sa vytvárajú cyklonálne poruchy sprevádzané najmä na jeseň a v zime víchricami až uragánmi (severná polovica atlantického pobrežia až vnútrozemie). Pre stredomorské podnebie je charakteristický prudký a výsušný vietor mistrál vanúci od Centrálneho masívu dolinou Rhôny, ako aj chladný vietor tramontána vanúci z východnej časti Pyrenejí do nížinnej oblasti Roussillon.

[IMG-7]

Francúzsko má hustú riečnu sieť, hlavnými pramennými oblasťami významných riek sú oblasť Centrálneho masívu, Pyreneje, Alpy a Vogézy. Väčšia časť územia patrí k úmoriu Atlantického oceána, do ktorého estuárom ústi najdlhšia rieka Francúzska Loira (1 012 km, prítoky Allier, Cher, Indre, Creuse, Vienne), ako aj Garonne (prítoky Dordogne, Lot, Tarn) a Seina (prítoky Oise, Marna); do Severného mora ústi deltou Rýn (v dĺžke 182 km tečie na hranici s Nemeckom, prítok Mosela) s Másou; do Stredozemného mora sa vlieva len jedna väčšia rieka – Rhôna odvodňujúca juhovýchod krajiny (prítoky Saôna, Isère, Durance). Povodia hlavných riek sú prepojené systémom prieplavov (dĺžka okolo 4 450 km). Najväčšie jazerá sú ľadovcového pôvodu a nachádzajú sa v Alpách: Ženevské jazero (z celkových 581 km² vo Francúzsku 234 km²), Bourget (45 km²), Annecy (28 km²), menšie jazerá ľadovcového pôvodu sú i vo Vogézach a v Pyrenejach. Malé jazerá sopečného pôvodu sú v Centrálnom masíve, pobrežné lagúnové jazerá v Biskajskom zálive a Lionskom zálive, riečne nánosové jazerá v delte Rhôny. Krajina má mnoho priehradných nádrží postavených často v zložitých geologických podmienkach a vo vysokohorských oblastiach (Alpy, Centrálny masív, Pyreneje). Veľké zásoby podzemných vôd sú v krasových plošinách Grands Causses na južnom okraji Centrálneho masívu, artézske vody v Parížskej panve, minerálne pramene na zlomových líniách v sopečnej oblasti Centrálneho masívu v Auvergne, na severnom úpätí Pyrenejí a pri západných svahoch Vogéz. Vysokohorské ľadovce sú v Alpách, najdlhším dolinným ľadovcom vo Francúzsku je Mer de Glace (dĺžka 18 km), malé karové ľadovce sú v Pyrenejach.

Pôvodná prirodzená vegetácia je na mnohých miestach nahradená poľnohospodárskymi kultúrami a umelými lesnými kultúrami (v 19. stor. na piesočnatých pôdach na juhozápade krajiny pri Atlantickom oceáne v Akvitánii boli na rozlohe okolo 8 500 km² vysadené rozsiahle borovicové lesy, čím vzniklo najväčšie umelo zalesnené územie Európy Les Landes). Lesy zaberajú 29 % povrchu krajiny, v nižších horských polohách a na vrchovinách sú zachované dubové, dubovo-bukové a hrabové lesy, v nížinných oblastiach neveľké oblasti listnatých lesov, vo vyšších polohách Álp, Jury a Vogéz smrekové a jedľové lesy, na juhu je stredomorská vegetácia – gaštanové lesy s dubom korkovým a borovicou halepskou, v oblastiach pôvodných, dnes zničených lesov sú rastlinné formácie macchia a garrigue. Voľne žijúca fauna Francúzska je podobná faune strednej Európy, odlišnejšie je živočíšstvo Álp (kamzíky, svište, tetrovy, orol skalný, unikátny výskyt kozorožcov) a Pyrenejí (kozorožce, miestny poddruh kamzíka, vlky, medvede, sup hnedý), v delte Rhôny žijú volavky, africké plameniaky a množstvo sťahovavých vtákov, hojné sú obojživelníky, v morských pobrežných vodách Atlantického oceána je pestrejšie zloženie živočíšstva (hojný lov rýb, kreviet, langúst, chov ustríc a slávky jedlej).

Prvou prírodnou rezerváciou vo Francúzsku bol Fontainebleauský les vyhlásený v roku 1853 (→ Fontainebleau). Chránené územia sú rozdelené na 5 kategórií (prísna prírodná rezervácia, národný park, iné špeciálne rezervácie, prírodné pamiatky, chránené rašeliniská). Francúzsko má 11 národných parkov (z toho 3 mimo územia kontinentálneho Francúzska – na zámorských departementoch Guadeloupe, Francúzska Guyana a Réunion), 52 prísnych prírodných rezervácií (2019), viacero morských prírodných rezervácií. Legislatíva ochrany prírody sa od roku 2006 viackrát zmenila (poklesol počet národných parkov, stúpol počet prírodných rezervácií). Chránené územia predstavujú asi 3 % rozlohy Francúzska.

Hospodárstvo

Francúzsko je hospodársky vysoko vyspelá priemyselná krajina (7. miesto vo svetovom hospodárstve po USA, Číne, Japonsku, Nemecku, Indii a Spojenom kráľovstve, 2019), v ktorej základom ekonomického systému je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj značne rozvetvený štátny sektor; rozhodujúcu úlohu v hospodárstve majú veľké priemyselné (Renault, Peugeot, Électricité de France, Michelin a i.) a finančné spoločnosti a banky. Význam štátneho sektora postupne klesá pre rozsiahlu privatizáciu. Francúzska ekonomika je charakteristická vysokým stupňom otvorenosti voči zahraničným trhom a intenzívnej účasti na medzinárodnej deľbe práce. Krajina má obmedzené zásoby nerastných surovín, ložiská železnej rudy a čierneho uhlia (najmä v Lotrinsku, pre lacný dovoz sú však čoraz menej využívané), bauxitu (v Provensalsku), uhličitanu draselného a halitu (v Alsasku), uránových rúd (v Centrálnom masíve a Armorickom masíve), ropy a zemného plynu (na území Les Landes a v Parížskej panve). Dlhotrvajúcim javom je vysoká nezamestnanosť (9,4 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, 2017).

[IMG-9]

Priemysel zamestnáva 20,0 %, poľnohospodárstvo 2,8 % a služby 77,2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2016). V priemysle dominujú odvetvia s dlhodobou tradíciou vyrábajúce luxusný tovar (parfumy, módne odevy, alkohol), ale aj štátom podporované odvetvia produkujúce výrobky špičkovej techniky (automobily, lietadlá, zbrane, jadrové zariadenia, zariadenia kozmického priemyslu). Najvyššia koncentrácia priemyslu je na území ležiacom severne od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre (zaberá necelú štvrtinu krajiny, produkuje však asi tri pätiny hodnoty priemyselnej výroby). V tomto území leží Paríž so svojím priemyselným zázemím, departementy Pas-de-Calais a Nord s rozvinutým banským, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom, departementy Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle s rozvinutým banským, hutníckym, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom. Priemyselné odvetvia v Štrasburgu ustupujú odvetviam v sektore služieb súvisiacim s funkciami mesta (administratívne stredisko metropolitného regiónu, sídlo Rady Európy, Európskeho parlamentu a i. inštitúcií a organizácií). Oblasti ležiace na juhu od spojnice miest Mulhouse – Orléans – Le Havre majú malý podiel na priemyselnej výrobe, priemysel sa tam koncentruje vo väčších strediskách (podstatná časť v mestách Lyon, Marseille, Bordeaux, Toulouse bez rozsiahlejšieho zázemia), vidiek je takmer bez priemyslu; slabo rozvinutý priemysel majú najmä Bretónsko a juhozápadné Francúzsko (departementy Charente, Haute-Vienne, Corrèze, Dordogne a i.). Energetický priemysel je charakteristický nedostatkom kvalitných domácich palív, hoci sa vytvárajú alternatívne zdroje energie (jadrové elektrárne, ktorých inštalovaný výkon je 63 130 MW – 2. miesto na svete po USA, 2019); významnou súčasťou používaných zdrojov zostávajú ropa a zemný plyn. Výroba elektrickej energie dosahuje 574 mld. kWh – tepelné elektrárne (spaľujú najmä zemný plyn, v menšej miere hnedé uhlie) produkujú 8,6 %, hydroelektrárne 15,0 %, jadrové elektrárne 72,3 % (najvyšší podiel na svete), iné 4,1 % elektrickej energie (2018). Veľké zásoby rúd železa (i napriek menším zásobám koksovateľného uhlia) radia Francúzsko medzi popredných svetových výrobcov surového železa a ocele. Hutnícky priemysel vyrába 15 mil. t surovej ocele (2018; 3. miesto medzi krajinami Európskej únie po Nemecku a Taliansku) a je koncentrovaný pri náleziskách železných rúd a uhlia na severovýchode krajiny (okolo 66 % výroby, strediská v Nancy, Thionville, Briey a Hagondange) a v severnej časti (viac ako 22 % výroby, strediská v Isbergues, Valenciennes a Denain). Hutníctvo farebných kovov (s výnimkou hliníka) je založené na dovážaných rudách (výroba rozvinutá vo veľkých námorných prístavoch, predovšetkým v Le Havri a v prístavoch na Loire), dominuje výroba zinku a olova. Veľké náleziská bauxitu umožnili rozvoj výroby hliníka (430-tis. t, 2018; vyváža sa viac ako 100-tis. t ročne); najväčšie hlinikárne sú v blízkosti nálezísk bauxitu v južných oblastiach Francúzska, najmä v departementoch Var a Hérault, ako aj na juhovýchode. Strojársky priemysel produkuje asi štvrtinu hodnoty priemyselnej výroby (mierny pokles v období rokov 2000 až 2010 medziročne o 2 %, neskôr rast okolo 1 % ročne), zamestnáva štvrtinu zamestnancov priemyslu, je úzko špecializovaný: rozvinutá výroba dopravných prostriedkov (automobily, lietadlá, námorné a riečne lode, rýchlovlaky TGV), výrobkov z oblasti elektrotechniky, obrábacích strojov. Výroba áut (2,2 mil. osobných automobilov, 2019) spoločnosťami Renault S. A., Groupe PSA (značky Peugeot, Citroën, DS Automobiles). Strediskami automobilového priemyslu sú Paríž, Lyon, Sochaux, Le Mans, Rennes (výroba osobných automobilov), v Lyone a Sochaux je i výroba nákladných automobilov. V Le Mans sa vyrábajú traktory. V leteckom priemysle zaujíma Francúzsko 2. miesto v západnej Európe (po Spojenom kráľovstve), vyváža sa okolo 80 % civilných dopravných lietadiel (spoločnosť Airbus, 2. najväčší výrobca dopravných lietadiel na svete). Strediskami leteckého priemyslu sú Toulouse, Tarbes, Biscarrosse a Bourges. Lodný priemysel je sústredený v hlavných námorných prístavoch alebo v ich bezprostrednej blízkosti: najväčšia lodenica Penhoët neďaleko Saint-Nazaire, lodenice v Nantes, Marseille (La Ciotat), Toulone (La Seyne), Breste a Le Havri. Špecifickým znakom francúzskej ekonomiky je vysoko rozvinutá vojenská technika (približne 35 % výroby je určenej na vývoz). Chemický priemysel je rozmiestnený pomerne rovnomerne, hlavnými strediskami sú Lille, Chauny, Paríž, Nantes, Bordeaux, Toulouse, Marseille, Lyon. Petrochemický priemysel je sústredený v prístavoch (v oblasti Marseille, Le Havru a Rouenu). Textilná výroba stráca od 80. rokov 20. stor. na význame, avšak návrhárstvo a tvorba nových modelov (spoločnosti Chargeurs, Dormeuil a i.) nestrácajú na dôležitosti. Tradičnými oblasťami vlnárskeho priemyslu sú mestá na severozápade krajiny – Roubaix, Tourcoing, Elbeuf, Louviers a Fourmies, Reims na severovýchode, Vienne a Castres s okolím na juhu. Tradičný bavlnársky priemysel založený na dovážaných surovinách má tradíciu na východe v okolí Vogéz medzi mestami Nancy – Štrasburg – Belfort – Mulhouse, v Normandii v Rouene, na severozápade v Tourcoingu a Lille. Tradičný hodvábnický priemysel je v oblasti Lyonu. Výroba ľanového tovaru je v severozápadnej časti krajiny v mestách Lille, Amiens, Lisieux, Flers, Laval, Cholet. Potravinársky priemysel je rozmiestnený rovnomerne. Najprosperujúcejším odvetvím je vinárstvo (60 mil. hl vína, 3. miesto na svete po Taliansku a Španielsku; 2019), krajina patrí medzi najväčších vývozcov vína na svete. Celková produkcia mlieka je 25,1 mil. hl (z toho kravského mlieka 24,5 mil. hl), výroba sušeného mlieka (108-tis. t), masla (423-tis. t), ovčieho syra (63-tis. t, 3. miesto v Európe po Grécku a Taliansku), celková produkcia mäsa 5,3 mil. t (z toho bravčového 2,2 mil. t, hovädzieho 1,4 mil. t a hydinového 1,7 mil. t; 2019). Strediská rybného priemyslu sú rozložené po celej dĺžke pobrežia.

Francúzske poľnohospodárstvo si na rozdiel od ostatných priemyselne vyspelých krajín udržiava svoje významné postavenie. Francúzsko má najväčšiu rozlohu poľnohospodárskej pôdy v Európe a je najväčším producentom a vývozcom poľnohospodárskych výrobkov v Európe. Poľnohospodárska pôda zaberá okolo 52 % rozlohy krajiny, z toho orná pôda a sady 34 %, lúky a pasienky 19 %; zalesnených je okolo 29 % krajiny. Pre rastlinnú výrobu je charakteristické rozvinuté vinohradníctvom – najväčšou vinárskou oblasťou je Bordeaux (známa červeným vínom), ďalej Burgundsko, Champagne, Beaujolais, Touraine a Jura. Pestuje sa i cukrová repa, zemiaky (6,1 mil. t, 2. miesto v Európe po Nemecku; 2018), obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica a ryža, produkcia obilnín bez ryže je 62,6 mil. t, čo predstavuje viac ako pätinu celkovej produkcie krajín EÚ; 2018), slnečnica, olivovník, mandľovník, chmeľ, tabak. Pestovanie zeleniny a ovocia je koncentrované najmä v Normandii a Bretónsku, pre južné oblasti je charakteristická produkcia levanduľového a ružového oleja. Podiel živočíšnej výroby na hrubej hodnote poľnohospodárskej výroby je okolo 65 %. Prevláda chov hovädzieho dobytka (19 mil. kusov, najvyššie stavy v Európe; 2019), hlavnými oblasťami chovu sú Bretónsko, Pikardia a i. Dojnice na mlieko sa chovajú prevažne na juhozápade a severovýchode krajiny, vo Flámsku (departementy Nord a Pas-de-Calais) a v Centrálnom masíve. Chov oviec má klesajúcu tendenciu a zameriava sa na produkciu mäsa a mlieka (z mlieka sa okrem iného vyrába syr rokfort v oblasti okolo obce Roquefort-sur-Soulzon v metropolitnom regióne Okcitánia), chov na vlnu stratil význam pre neschopnosť konkurovať dovážaným produktom. Hlavné oblasti chovu oviec sú sústredené do horských oblastí Álp a Jury. Chov ošípaných je sústredený v Lotrinsku, v departementoch Dordogne, Vendée a v oblasti Lamanškého prielivu (13,5 mil. kusov, 2019). Upadá chov kôz a koní s výnimkou čistokrvných pretekárskych druhov koní. Rybolov zamestnáva viac ako 65-tis. ľudí, množstvo vylovených rýb je 691-tis. t živej váhy (2014). Významné rybárske prístavy sú na pobreží Atlantického oceána ( Saint-Malo, La Rochelle, Boulogne-sur-Mer, Arcachon, Lorient, Dieppe, Dunkerque), rybolov v Stredozemnom mori je bez väčšieho významu.

[IMG-8]

V sektore služieb zohráva najvýznamnejšiu úlohu cestovný ruch. Do Francúzska pricestuje ročne takmer 90 mil. turistov (2017), ktorí počas pobytu minú 79 mld. USD (1. miesto na svete v počte návštevníkov, 2. – 3. miesto v objeme príjmov). Prevládajú najmä krátkodobé pobyty s prenocovaním maximálne na 4 noci. Hlavnými turistickými oblasťami sú Azúrové pobrežie, Paríž, Alpy, Pyreneje. Krajina má vysoko rozvinutý dopravný systém, najmä železničnú sieť, francúzske železnice patria medzi najkvalitnejšie a najrýchlejšie na svete (rýchlovlaky TGV), železničná sieť má viac ako 29-tis. km tratí, z toho 15-tis. km elektrifikovaných (2014), zabezpečuje 40 – 50 % celkovej prepravy; hlavný železničný uzol je Paríž, odkiaľ sa trate lúčovito rozbiehajú na všetky strany. Vlakmi Eurostar, považovanými za druhú generáciu rýchlovlakov TGV, je od 1994 cez Lille spojený Paríž s Londýnom (→ Eurotunel) a od 1995 s Bruselom. Francúzsko má hustú cestnú sieť (najmä v parížskej oblasti a na severe krajiny) s viac ako 1,053 mil. km pevných vozoviek, z toho 11 800 km diaľnic (2014). Obchodná flotila (5,6 mil. BRT, od 2000 do 2015 pokles o takmer 9 mil. BRT, najmä pre registráciu lodí v iných krajinách) sa skladá z moderných lodí a nových tankerov; najväčšie námorné prístavy sú v Marseille (s ropným terminálom Fos-Lavéra), Le Havre, Dunkerque. Riečna doprava je rozvinutá na severe a severovýchode, splavných riečnych ciest je asi 14-tis. km (2012); dôležitou dopravnou tepnou je Seina a Marnsko-rýnsky prieplav, na juhovýchode má najväčší význam Saôna a Rhôna. Letecké linky spájajú všetky dôležité centrá krajiny a všetky svetadiely; počet letísk s pevnou štartovacou dráhou je 294; hlavné letiská sú v Paríži (Charla de Gaulla, Le Bourget, Orly) a v Nice, pravidelná civilná letecká doprava prepraví ročne 70,2 mil. osôb (2018). Podiel zahraničného obchodu na HDP je 63 % (export + import), medzi rokmi 1990 až 2015 stúpol o viac ako 30 %, čo dokazuje silnú otvorenosť ekonomiky a veľký význam zahraničného obchodu pre krajinu. Francúzsko realizuje zahraničný obchod s viac ako 100 štátmi sveta. Charakteristickým znakom tovarovej štruktúry zahraničného obchodu je významný podiel strojov a zariadení, ich podiel na vývoze dosahuje asi 23 %, na dovoze 16 %; podiel potravín, nápojov, vína a tabaku na vývoze je 16 %, na dovoze 11 %; dováža sa najmä ropa a i. palivá (25 % z celkového dovozu). Čoraz väčší význam v zahraničnom obchode zohráva sektor služieb (finančné, poisťovacie a vedeckovýskumné služby tvoria spolu asi 33 % celkovej hodnoty exportu a 36 % celkovej hodnoty importu krajiny, rastie aj význam dopravných a informačných služieb).Významnými obchodnými partnermi sú Nemecko, Belgicko, Holandsko, Taliansko, Španielsko, Spojené kráľovstvo, USA a Čína. Špecifickým znakom francúzskeho zahraničného obchodu je značný podiel obchodovania s africkými rozvojovými krajinami.

Obyvateľstvo

Národnostné zloženie: 88,5 % Francúzov (z toho 1,200 mil. Alsasanov a Lotrincov, 1 mil. Bretóncov, 300-tis. Kataláncov, 188-tis. hovoriacich po taliansky, 200-tis. Flámov, 100- – 200-tis. Baskov, 339-tis. obyvateľov Korziky), 11,5 % cudzincov (2019). Vysoký podiel cudzincov je pre Francúzsko charakteristický, krajina je cieľovým miestom veľkého počtu prisťahovalcov, ktorých rozloženie podľa národnostného zloženia je teritoriálne diferencované. Na severe a severovýchode žijú Belgičania a Poliaci, na juhovýchode a v Akvitánii Taliani, na juhozápade a na pobreží Stredozemného mora Španieli, žije tam aj početná skupina prisťahovalcov zo Slovenska (→ Slováci v zahraničí). Najviac prisťahovalcov sa koncentruje v Parížskej panve (najviac zastúpení sú Alžírčania a i. prisťahovalci z krajín Magribu). Náboženská štruktúra: 65,9 % rímskych katolíkov, 7 mil. moslimov, 950-tis. protestantov (najmä kalvinisti), 635-tis. židov, 160-tis. pravoslávnych, asi štvrtina obyvateľstva (okolo 17 mil. obyvateľov) sa nehlási k žiadnemu náboženstvu alebo svoju vieru neuvádza. Podiel mestského obyvateľstva je 81 % (vzhľadom na to, že poľnohospodárstvo má vo Francúzsku väčší význam ako v ostatných hospodársky vyspelých európskych krajinách, vidiek sa tam natoľko nevyľudnil). Medzi jednotlivými oblasťami krajiny sú výrazné rozdiely v hustote zaľudnenia, v mnohých poľnohospodárskych regiónoch je hustota oproti celoštátnemu priemeru značne nižšia (v oblasti Centrálneho masívu, Álp, Les Landes a Bretónska dosahuje miestami iba 20 – 30 obyvateľov na km²). Krajina má 3 veľké mestské aglomerácie: Paríž, Lyon, Marseille. Štátne pokusy o reguláciu regionálneho rozvoja prispeli k rastu miest strednej veľkosti (50- – 100-tis. obyvateľov), ale ohrozili perspektívu malých miest, ktoré boli v minulosti pre sídelnú štruktúru charakteristické. Najväčšie mestá: Paríž, Marseille, Lyon, Toulouse, Nice, Nantes, Štrasburg, Montpellier, Bordeaux, Rennes, Le Havre. Prirodzený prírastok obyvateľstva patrí medzi najvyššie v západnej Európe najmä vďaka reprodukčnému správaniu imigrantov a cudzincov; vyspelá zdravotná starostlivosť podmieňuje nízku dojčenskú úmrtnosť a vysokú strednú dĺžku života.

Dejiny

Najstaršie stopy osídlenia pochádzajú spred asi 1,5 mil. rokov, územie bolo strediskom početných pravekých kultúr, ktoré dostali názov podľa francúzskych nálezísk (Chelles, Saint-Acheul, Aurignac, Crô-Magnon, La Gravette).

V 1. tisícročí pred n. l. tam začali prichádzať keltské kmene, ktoré postupovali zo severovýchodu na juh a postupne prekryli pôvodné domáce obyvateľstvo. Južné pobrežie Francúzska bolo v 8. – 6. stor. pred n. l. osídľované gréckymi kolonistami, ktorí okolo 600 pred n. l. založili Massaliu (dnes Marseille) ako svoje najvýznamnejšie obchodné centrum. Keltskí obyvatelia, ktorí boli nositeľmi halštatskej a laténskej kultúry, si čoskoro podmanili takmer celé územie Francúzska. Ich najmocnejšie kmene tam vytvorili svoje kmeňové kráľovstvá (Arvernovia, Sequanovia, Haeduovia, Parisiovia, Bójovia), ktoré rozvíjali čulé kultúrne a obchodné vzťahy s gréckou a etruskou oblasťou.

V 2. stor. pred n. l. začali do južných oblastí prenikať Rimania, ktorí Keltov nazývali Galmi. Rímska expanzia vyvrcholila výpravami Gaia Iulia Caesara, ktorý v 51 pred n. l. dobyl územie dnešného Francúzska až po Rýn a pripojil ho k Rímskej ríši (→ Galia). Bohaté a silno romanizované územie sa stalo už od 3. stor. n. l. cieľom nájazdov germánskych kmeňov (Frankovia, Vizigóti, Anglovia, Sasi, Alamani, Vandali a i.), ktoré sa usádzali najmä v pohraničných oblastiach a už v 5. stor. začali vytvárať tzv. barbarské ríše.

[IMG-10]

Po páde Západorímskej ríše (476) sa naplno rozpútal zápas o ovládnutie územia, v ktorom sa ako najsilnejší presadili Frankovia. Franskí králi začali postupne dobýjať celú Galiu, ktorá sa v 6. stor. dostala pod ich zvrchovanosť (→ Franská ríša). Verdunskou zmluvou z 843 sa územie Francúzska stalo súčasťou Západofranskej ríše (Karol II. Holý). Počas vlády Karolovcov bolo rozdrobené na rad slobodných a od kráľovskej moci v podstate nezávislých feudálnych dŕžav (Akvitánia, Burgundsko, Gaskonsko, Bretónsko, Auvergne, Anjou, Maine, Flámsko, Champagne, Toulouse a i.). Krajina bola sužovaná vnútornými bojmi i nájazdmi Normanov, ktorí útočili najmä na oblasť Bordeaux a severozápadné pobrežia, kde sa im podarilo usadiť (v 911 tam vytvorili vojvodstvo → Normandia). V bojoch s Normanmi sa preslávil Odo Parížsky z rodu Robertovcov (neskorší Kapetovci), ktorý bol ako prvý zvolený za kráľa (888). Po jeho smrti pokračovala vláda Karolovcov, medzi obidvoma rodmi však vypukli boje o korunu, ktoré sa skončili až smrťou posledného Karolovca Ľudovíta V. (987). Za kráľa bol zvolený Hugo Kapet z rodu Robertovcov, ktorý sa stal zakladateľom francúzskej kráľovskej dynastie Kapetovcov. V období vlády jej prvých členov vrcholila vo Francúzsku feudálna rozdrobenosť, kráľova moc bola len nepatrná, ovládal iba doménu okolo Paríža (Île-de-France) a dŕžavy získané po Karolovcoch, zvyšok krajiny bol celkom v rukách nezávislých vojvodov a grófov. Kráľovské územie sa podarilo rozšíriť až Filipovi I. (1060 – 1108), za ktorého vlády sa normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ zmocnil Anglicka (ako pán Normandie však zostal aj vazalom francúzskeho kráľa), čo sa pre francúzsku korunu stalo trvalou hrozbou.

V roku 1095 vyhlásil pápež Urban II. v Clermonte prvú križiacku výpravu (1096 – 99), na ktorej sa zúčastnili najmä francúzski rytieri. V priebehu 11. stor. sa začali rozvíjať mestá a komunálne hnutie. Popri renesancii mestského života boli zakladané nové opevnené mestá a ich obyvatelia sa začali nazývať mešťanmi (bourgeois). Počas vlády Ľudovíta VI. Tučného sa začala kráľovská moc konsolidovať, s podporou cirkvi a miest sa Ľudovít VI. Tučný usiloval obmedziť mocenské nároky svojich vazalov, upevniť a zväčšiť kráľovskú doménu. Zjednocovacie úsilie mala podporiť aj sobášna politika, manželstvo Ľudovíta VII. s jedinou dedičkou Akvitánie, Poitou a Gaskonska Eleonórou Akvitánskou sa však skončilo v 1152 rozvodom. Po jej sobáši s Henrichom Plantagenetom, grófom z Anjou a vojvodom z Normandie, vznikla v juhozápadnom Francúzsku rozsiahla ríša, ktorá bola navyše po zvolení Henricha za anglického kráľa (ako Henrich II. Plantagenet) v roku 1154 spojená personálnou úniou s Anglickom (→ Angevinská ríša).

Vláda Filipa II. Augusta (1180 – 1223) priniesla opätovné posilnenie kráľovskej autority (Francúzsko sa definitívne stalo dedičnou monarchiou) a zisk medzinárodnej prestíže. Filip II. August podstatne rozšíril územie kráľovskej domény a po dlhoročných bojoch získal späť väčšinu dŕžav Plantagenetovcov. Najskôr pripojil ku korune Artois, Vermandois a Amiens. Počas vojen s anglickým kráľom Jánom I. Bezzemkom dobyl Normandiu, Touraine, Anjou, Maine i časť Poitou a Bretónska. Víťazstvom v bitke pri Bouvines v 1214, v ktorej na hlavu porazil spojené vojská Jána I. Bezzemka a cisára Ota IV., zabezpečil Francúzsku veľmocenské postavenie. Od 1209 viedol križiacke ťaženia proti albigéncom, ktoré boli ukončené až za vlády jeho vnuka Ľudovíta IX. Svätého (1229) a priniesli zisk Languedocu a Toulouse. V období jeho panovania (1226 – 70) pokračovalo upevňovanie kráľovskej moci a vzostup významu Francúzska v zahraničí. Posilnil pozície kráľa vo vzťahu k cirkvi i k mestským komúnam. Nebezpečenstvo zo strany anglického kráľa vyriešil v 1259 podpisom mieru v Paríži, ktorým Henrichovi III. prenechal Poitou, Gaskonsko a Guyenne, začo mal zložiť vazalskú prísahu a vzdať sa nárokov na francúzske územia na kontinente.

Mocenský vzostup Francúzska vyvrcholil počas vlády Filipa IV. Pekného (1285 – 1314), ktorý ku korune pripojil grófstva Champagne, Lille, Douai a Orchies a sobášom získal kráľovstvo Navarra. Na svojom území zdanil cirkevný majetok, čím sa dostal do konfliktu s pápežom Bonifácom VIII. Po jeho smrti presadil v 1305 vo voľbách za pápeža Francúza Klementa V., ktorého v 1309 donútil presídliť do Avignonu a viesť politiku priaznivú pre Francúzsko. V období jeho vlády bola centralizovaná štátna moc, vybudované ústredné úrady (štátna rada, najvyšší súd, účtovná komora), ustálilo sa rozdelenie na správne okruhy (bailliage na severe, sénéchaussée na juhu). V roku 1302 boli po prvýkrát zvolané generálne stavy (šľachta, duchovenstvo, mestá).

Po vymretí Kapetovcov v mužskej línii v 1328 nastúpila na francúzsky trón vedľajšia línia Valoisovcov a novým francúzskym kráľom sa stal Filip VI. Na dovŕšenie zjednocovania svojej ríše potreboval pripojiť anglické dŕžavy na pevnine (Gaskonsko, Guyenne) a začal rozsiahlu expanziu do Flámska. Anglický kráľ Eduard III., ktorý bol vnukom Filipa IV. Pekného, sa nemienil vzdať a v 1337 vzniesol zákonný nárok na francúzsky trón (→ storočná vojna). Anglicko-francúzsky konflikt bol ukončený v 1453 víťazstvom Francúzov, Angličania stratili všetky francúzske dŕžavy s výnimkou Calais.

Počas vlády Karola VII. (1422 – 61) bola krajina upevnená aj niektorými vnútornými reformami. Pragmatickou sankciou v 1436 v Bourges si vyhradil právo dosádzať cirkevných hodnostárov, zreformoval vojsko a vytvoril stálu armádu, na ktorej financovanie zaviedol daň z hlavy. Potlačil odboj vyššej šľachty na čele so svojím synom a následníkom Louisom (→ praguerie), ktorý potom až do svojho nástupu na trón žil na dvore burgundského vojvodu Filipa III. Dobrého.

Vláda Ľudovíta XI. (1461 – 83) je začiatkom absolutizmu vo Francúzsku, Ľudovít XI. potlačil odbojnú šľachtickú opozíciu, ktorá v 1465 vytvorila Ligu pre verejné blaho. Podporoval obchod a rozvoj dopravy, usiloval sa reformami prekonať hospodárske dôsledky doliehajúce na krajinu spustošenú storočnou vojnou. Jeho politika viedla k odbúravaniu stredovekých prekážok brániacich rozvoju remeselnej výroby, v 1466/72 boli založené prvé manufaktúry v Lyone a Tours. Úspešne bojoval s burgundským vojvodom Karolom Smelým a po jeho smrti v bitke pri Nancy v 1477 si začal nárokovať na jeho dŕžavy. V zápase o burgundské dedičstvo s cisárom Maximiliánom I. získal v 1482 západnú časť Burgundska, okrem toho sa Francúzsku vrátili Anjou a Maine a bolo pripojené Provensalsko (Provence).

[IMG-11]

Počas neplnoletosti Karola VIII. (1483 – 98) vládla ako regentka jeho sestra Anna spolu s manželom Petrom z Beaujeu (neskorší vojvoda de Bourbon). Prostredníctvom sobáša Karola VIII. s Annou Bretónskou (1491) bolo k Francúzsku pripojené Bretónsko, ktoré si však zachovalo značnú autonómiu (do 1532). Karol VIII. začal viesť vojenské ťaženie v Taliansku (talianske vojny 1494 – 1544), ktorých cieľom bolo dobyť po vymretí Anjouovcov Neapolské kráľovstvo. Jeho nástupca Ľudovít XII. (1498 – 1515) pokračoval v bojoch v severnom Taliansku, v 1500 – 12 ovládol Milánsko, ktorého sa musel vzdať pod tlakom Svätej ligy. Boje boli obnovené za vlády Františka I. (1515 – 47), ktorého hlavnými protivníkmi sa stali Habsburgovci. Počas svojej vlády viedol o Taliansko s Karolom V. 4 vojny (1521 – 26, 1527 – 29, 1536 – 38, 1542 – 44), ktoré však neboli úspešné a viedli k posilneniu Španielska. V oblasti vnútornej politiky upevnil postavenie panovníka uzatvorením Bolonského konkordátu s pápežom Levom X. (1516), podľa ktorého získal právo obsadzovať vysoké cirkevné úrady a využívať cirkevné príjmy. K posilneniu kráľovskej moci prispela centralizácia kráľovskej domény, v 1532 bolo natrvalo pripojené Bretónsko. V tomto období sa pod vplyvom talianskych výprav začali vo Francúzsku rýchlo šíriť myšlienkové prúdy humanizmu a renesancie, na druhej strane však do krajiny prenikali aj myšlienky reformácie, najmä učenie Jána Kalvína, ktorého prívrženci sa vo Francúzsku začali nazývať hugenoti.

Počas vlády Henricha II. (1547 – 59) bola ziskom biskupstiev Metz, Toul a Verdun (1552) zabezpečená severovýchodná hranica a dobytím Calais (1558) získali Francúzi posledný oporný bod Angličanov na svojom území. Mierom v Cateau (Cateau-Cambrésis) z 1559 sa Henrich II. musel definitívne vzdať nárokov na Taliansko, ktoré ovládli Španieli, a uznať tak (dočasne) španielsku prevahu v Európe. Na francúzskej domácej scéne sa však začalo schyľovať k vážnej kríze. K prenikaniu protestantizmu neboli panovníci tolerantní a hugenoti boli prenasledovaní všetkými prostriedkami; k ich učeniu sa však hlásili aj najvyšší magnáti a príslušníci vedľajších línií panovníckeho rodu (Anton Bourbonský, princ Louis I. de Condé, G. de Coligny).

Počas vlády Františka II. (1559 – 60), Karola IX. (1560 – 74) a Henricha III. (1574 – 89) mala podstatný mocenský vplyv v krajine ich matka, kráľovná Katarína Mediciová. O moc však zápasili predovšetkým dve strany: katolícki Guisovci (podporovaní Španielskom) a hugenotskí Bourbonovci (podporovaní protestantskými štátmi). Náboženské vojny medzi katolíkmi a hugenotmi z 1562 – 98 oslabili vplyv Francúzska na európsku politiku a dočasne ochromili aj jeho hospodársky život (→ hugenotské vojny, → Bartolomejská noc). Vnútropolitická kríza bola ukončená až počas vlády Henricha IV. z dynastie Bourbonovcov (1589 – 1610), ktorý po nástupe na trón prestúpil na katolícku vieru a hugenotov uspokojil vydaním Nantského ediktu (1598). Jeho vláda bola obdobím konsolidácie panovníckej moci a vnútornej obnovy krajiny. V tomto období sa začala aj kolonizácia Kanady, v 1608 bol založený Quebec.

[IMG-12]

Počas vlády Ľudovíta XIII. (1610 – 43) ovplyvňoval politický život vo Francúzsku jeho prvý minister, kardinál de Richelieu (1624 – 42). Ľudovít XIII. upevnil absolutizmus, posilnil centrálnu moc a postavenie koruny, zlomil odpor šľachty a obmedzil jej vplyv na vládu. Kontrolu nad provinciami si zabezpečil dosadením kráľovských úradníkov (intendanti). Zrušil mimoriadne postavenie hugenotov, ktorým však ponechal náboženskú slobodu (dobytie La Rochelle 1628). V období jeho vlády pokračovala kolonizácia Kanady a Francúzsko získalo ďalšie zámorské kolónie (Senegal, Guyana, Martinik, Réunion, Madagaskar). Podporoval rozvoj vied a umenia (1635 založená Francúzska akadémia). Po upevnení vnútorných pomerov mohlo Francúzsko začať s obnovou veľmocenskej zahraničnej politiky a vzhľadom na medzinárodné súvislosti vstúpilo na strane protihabsburskej koalície do tridsaťročnej vojny. Mierové rokovania viedol však už nástupca kardinála de Richelieu kardinál Mazarin (1642 – 61), ktorý vládol v období neplnoletosti Ľudovíta XIV. (1643 – 1715). Vestfálsky mier (1648) potvrdil veľmocenské postavenie Francúzska, politické výhody a územné zisky (časť Alsaska a Savojska, oporné body na pravom brehu Rýna, nárok na Lotrinsko a ríšske mesto Štrasburg) znamenali nástup hegemónie Francúzska v Európe na úkor Habsburgovcov a Španielska, čo bolo potvrdené v 1659 Pyrenejským mierom (zisk Artois a Roussillonu). Vo vnútorných záležitostiach otriasol krajinou v 1648 – 52 posledný odboj vysokej šľachty (→ Fronda).

Po smrti kardinála Mazarina (1661) začal viesť Ľudovít XIV. samostatnú politiku, počas jeho vlády vyvrcholil vo Francúzsku absolutizmus. Bolo to obdobie najväčšieho mocenského rozmachu, ktorý bol súčasne sprevádzaný kultúrnym rozkvetom (René Descartes, Pierre Corneille, Jean Racine, Molière, Jean de La Fontaine a i.). Štátny systém dosiahol najvyšší stupeň dokonalosti a stal sa vzorom ďalším európskym štátom. V rukách kráľa bola sústredená nekontrolovateľná moc, bol však obklopený systémom rozsiahleho okruhu spolupracovníkov, ktorí mali špecifikovanú právomoc. Minister financií Jean-Baptiste Colbert vytvoril hospodárske predpoklady na centralizáciu (správne a daňové reformy), vybudoval ekonomiku v súlade s teóriou merkantilizmu. Podporoval obchod a rozvoj manufaktúr, zavádzal ochranné clá, dal stavať cesty a prieplavy, vybudoval loďstvo a armádu, ktorú preslávili generáli de Turenne a Michel Le Tellier, položil základy francúzskej koloniálnej ríše (Kanada, Louisiana, Senegambia). Vnútorná politika bola ovplyvnená zrušením Nantského ediktu (1685), po ktorom tisíce Francúzov odišli do vyhnanstva, rozsiahlou emancipáciou galikánskej cirkvi spod Ríma a potláčaním jansenizmu.

Ďalekosiahle územné nároky Ľudovíta XIV. (proti južným oblastiam Španielskeho Nizozemska, západnému pomedziu nemeckej ríše, Lotrinsku a severnému Taliansku) zapríčinili, že jeho vláda bola takmer nepretržitým sledom výbojných, a nie vždy úspešných vojen (→ devolučná vojna v 1667 – 68; → holandská vojna v 1672 – 79; → vojna o falcké dedičstvo v 1688 – 97). Francúzsko nimi získalo 12 pohraničných miest na juhu Španielskeho Nizozemska (o. i. Charleroi, Lille), definitívne Franche-Comté, zvyšok Artois a časť západného Flámska. V rámci tzv. reúnií pripojilo zvyšok Alsaska a v 1681 mesto Štrasburg, na ktoré si robilo nárok od čias tridsaťročnej vojny.

Po vymretí španielskej vetvy Habsburgovcov (1700) mal španielsky trón obsadiť vnuk Ľudovíta XIV. Philippe z Anjou (ako Filip V.), proti čomu sa postavila anglo-nizozemsko-habsburská koalícia na čele s anglickým kráľom Viliamom III. Oranžským (→ vojna o španielske dedičstvo v 1701 – 14). Španielsku korunu nakoniec pre Bourbonovcov (sekundogenitúra) získal, ale musel sa zaviazať, že Španielsko nikdy nebude spojené s Francúzskom. Výsledkom jeho agresívnej zahraničnej politiky bola v konečnom dôsledku strata dominantného postavenia Francúzska v Európe, krajina zostala zadlžená a na pokraji hospodárskeho kolapsu.

V období neplnoletosti Ľudovíta XV. (1715 – 74) vládol jeho strýko vojvoda Philippe d’ Orléans (do 1723), potom jeho politiku ovplyvňovali osoby, ktorým sa podarilo získať jeho priazeň (kardinál Fleury, minister Étienne François de Choiseul, markíza de Pompadour, grófka Du Barry). Život na kráľovskom dvore bol povestný uvoľnenosťou mravov a márnotratnosťou, čo spolu s rastúcim zaťažením mešťanov a roľníkov, úplatnosťou štátnych úradníkov a neporiadkom v štátnej správe zvyšovalo sociálne napätie a malo za následok úpadok panovníckej moci. V oblasti zahraničnej politiky jeho vláda taktiež nebola veľmi úspešná. V medzinárodnom meradle začala prestíž Francúzska klesať, na mori mala jednoznačnú prevahu Veľká Británia, ktorá získala výrazný vplyv aj na kontinente. Pokus o zblíženie Paríža a Madridu prostredníctvom sobáša so španielskou infantkou stroskotal v 1733 – 35 na účasti Francúzska v zápase o poľské nástupníctvo (manželkou Ľudovíta XV. sa stala Mária Leszczyńská). V rokoch 1740 – 48 podporovalo Francúzsko počas vojny o rakúske dedičstvo dobyvačné plány bavorského vojvodu Karola Albrechta proti Rakúsku, vojna však žiadne územné zisky nepriniesla. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63), ktorá bola ukončená po ťažkej porážke Francúzov Parížskym mierom (1763), stratilo Francúzsko v prospech Veľkej Británie Kanadu, niektoré pozície na Antilách, v Indii i v Afrike (Senegal). V roku 1768 bola k Francúzsku pripojená Korzika, ktorú získalo kúpou od Janova. Rozklad monarchie viedol k radikálnej spoločenskej kritike, v tomto období vo Francúzsku vyvrcholilo osvietenstvo (→ encyklopedisti, → fyziokratizmus); Paríž sa stal strediskom vedy, filozofie a umenia, ktoré preslávili najväčšie súdobé osobnosti (Charles de Montesquieu, Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, Denis Diderot a i.).

Po nástupe Ľudovíta XVI. (1774 – 92) sa hlbokú finančnú krízu pokúsili riešiť ministri Anne Robert Jacques Turgot a Jacques Necker, ich úsporné opatrenia však stroskotali na odpore vysokej šľachty, bankárov a všetkých, ktorých zisky boli ohrozené. V roku 1778 podpísalo Francúzsko spojeneckú zmluvu s americkými kolóniami bojujúcimi za nezávislosť, vojna proti Angličanom však celkom vyčerpala aj tak prázdnu štátnu pokladnicu. Štátne financie sa snažili reformami ozdraviť aj minister Charles Alexandre de Calonne (1783 – 87) a jeho nástupca Loménie de Brienne. Hroziaci štátny bankrot prinútil kráľa zvolať 5. mája 1789 generálne stavy (nezišli sa od 1614), ktoré mali riešiť finančnú krízu. Snem sa však zmenil na volanie po zmene v hlasovacom poriadku, ktorú požadoval tretí stav (meštianstvo, resp. buržoázia). Jeho zástupcovia sa 17. júna 1789 vyhlásili za Národné zhromaždenie, ku ktorému sa postupne pripojila aj väčšina duchovenstva a šľachty. Dňa 9. júla 1789 sa Národné zhromaždenie vyhlásilo za Ústavodarné s cieľom nahradiť kráľovský absolutizmus konštitučnou monarchiou. Napätá situácia vyvrcholila povstaním parížskeho ľudu a 14. júla 1789 pádom Bastily, čo bol začiatok Francúzskej revolúcie. Počas nej bol zvrhnutý a popravený kráľ Ľudovít XVI., Francúzsko sa stalo republikou, bola vyhlásená Deklarácia práv človeka a občana, zavedená buržoázna ústava a všeobecná branná povinnosť. Cirkevný majetok bol sekularizovaný, k Francúzsku bolo pripojené územie Avignonu, ktoré dovtedy bolo súčasťou dŕžav Cirkevného štátu. Tradičné, historicky vzniknuté územné členenie na provincie bolo nahradené novovytvorenými departementmi (1791). Dôsledkom revolučných udalostí bolo vytvorenie veľkej protifrancúzskej koalície európskych štátov a vyhlásením vojny Rakúsku (→ francúzske protikoaličné vojny) sa v 1792 začala séria vojnových konfliktov. Boje na európskom kontinente nakoniec prerástli do obrovskej expanzie Napoleonovej armády (→ napoleonské vojny).

[IMG-13]

Štátnym prevratom 18. brumaira VIII. roka (9. novembra 1799) odstránil Napoleon Bonaparte Direktórium a vyhlásil sa za prvého konzula Francúzskej republiky. Počas Konzulátu pokračoval v upevňovaní svojej moci (od 1802 doživotný konzul), venoval sa reorganizácii štátnej správy, financií a zákonodarstva (→ Code civil). Úspešnými vojenskými ťaženiami vytvoril okolo Francúzska najskôr tzv. sesterské republiky (Batávska, Helvétska, Lombardská, Cispadánska, Ligúrska, Cisalpínska a i.), z ktorých sa po jeho korunovácii za cisára (2. decembra 1804) stali prevažne monarchie ovládané príslušníkmi jeho rodiny. Súčasťou Francúzska sa stali aj departementy vytvorené na ľavom brehu Rýna (Sársko, Rúrsko, Rýnsko), nemecké kniežatá dostali ako náhradu iné panstvá na území Svätej rímskej ríše nemeckého národa, čím sa začali rozsiahle územné zmeny, ktoré viedli de facto k jej zrušeniu (1806). V tomto období Napoleonova moc vrcholila a vzdorovalo mu len Spojené kráľovstvo, ktoré sa pokúsil premôcť kontinentálnou blokádou. Katastrofálny neúspech jeho ruského ťaženia v 1812 predznamenal stratu mocenských pozícií a začiatok Napoleonovho pádu. Koalícia Ruska, Spojeného kráľovstva, Pruska, Švédska a Rakúska začala mohutné protinapoleonské ťaženie, ktoré vyvrcholilo jeho porážkou v októbri 1813 pri Lipsku (→ bitka národov). Začiatkom 1814 vstúpili koaličné armády na územie Francúzska, v marci obsadili Paríž a donútili Napoleona I. Bonaparta vzdať sa trónu a odísť na ostrov Elba. Vo Francúzsku bola obnovená vláda Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.) a podľa prvého Parížskeho mieru (30. mája 1814) mu boli ponechané hranice z 1792. Napoleon sa po úteku z Elby (marec 1815) pokúsil o obnovu svojej vlády (→ stodňové cisárstvo), bol však definitívne porazený pri Waterloo (18. júna 1815) a doživotne internovaný na ostrove Svätej Heleny.

Podpísaním druhého Parížskeho mieru (20. november 1815) bolo vo Francúzsku obnovené kráľovstvo v hraniciach zodpovedajúcich stavu z 1790 (o. i. strata Sárska). Počas vlády Ľudovíta XVIII. (1814/15 – 24) bola zachovaná konštitučná monarchia (Charte constitutionelle, 4. jún 1814), kráľ uznal hlavné výsledky zmien vo francúzskej spoločnosti a obhájil princíp legitimity svojej moci. Na druhej strane však emigranti z radov aristokracie, ktorí sa vrátili do krajiny, presadzovali návrat k starým poriadkom (ultrarojalisti). Po nástupe Karola X. (1824 – 30) sa dostala k moci reakcia. Kráľ sa pokúsil vládnuť absolutisticky, opieral sa o duchovenstvo a šľachtu, ktorej priznal vysoké odškodné za majetky skonfiškované počas Francúzskej revolúcie. Rozpustil snemovňu a kráľovskými ordonanciami (26. júl 1830) chcel ešte viac oklieštiť slobodu tlače a zmeniť volebný poriadok. V Paríži sa začali stavať barikády a ľudové demonštrácie, proti ktorým poslal kráľ vojsko, prerástli do Júlovej revolúcie.

Búrlivé udalosti vyniesli na trón Ľudovíta Filipa I. z rodu Orléanskovcov (1830 – 1848), tzv. meštianskeho kráľa. Obdobie jeho vlády, pre ktoré sa zaužíval termín júlová monarchia, bolo začiatkom industrializácie, rozvoja kapitalistického hospodárstva a nástupu veľkoburžoázie i druhej etapy koloniálnych výbojov smerujúcich do juhovýchodnej Ázie a Afriky (dobytie Alžírska 1830 – 47). Vnútropoliticky sa proti súčasnému režimu vytvorila opozícia republikánov, bonapartistov a legitimistov (stúpenci návratu Bourbonovcov), politická prax bola vymedzená obmedzeným volebným právom s úzkym rámcom parlamentných volieb a súperením parlamentných frakcií (strany boli dosiaľ len zoskupeniami okolo významných vodcov a novín), dochádzalo k častým zmenám vlád, kráľ sa snažil o posilnenie svojej osobnej moci a zásadné politické rozhodnutia boli prijímané na audienciách niekoľkých popredných ministrov u kráľa (François Guizot, Adolphe Thiers). Proti vláde finančnej oligarchie sa postupne zdvíhala vlna nespokojnosti a kritiky, neustávali kampane za volebnú reformu. Dôverou verejnosti otriasol v 40. rokoch 19. stor. rad škandálov, korupčných afér a súdnych procesov. Nazhromaždená nespokojnosť vyvrcholila začiatkom 1848 Februárovou revolúciou (→ revolúcie 1848 – 49) a vyhlásením Druhej republiky (1848 – 52).

K prvým krokom dočasnej vlády na čele s Alphonsom de Lamartinom patrilo vyhlásenie demokratických slobôd a všeobecného volebného práva. V úsilí upokojiť nezamestnaných robotníkov a zlepšiť ich hmotné pomery prijala rozhodnutie o zriadení tzv. národných dielní. V apríli 1848 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia, na ktorých sa po prvýkrát zúčastnilo až 9 mil. voličov. Rad manifestácií, demonštrácií a protidemonštrácií vyvrcholil v júni 1848 povstaním parížskych robotníkov, ktoré bolo krvavo potlačené vojskom ministra vojny Louisa Eugèna Cavaignaca. V novembri 1848 vstúpila do platnosti nová ústava, Francúzsko sa stalo prezidentskou republikou, zákonodarnú moc malo Národné zhromaždenie a výkonnú prezident volený na 4 roky. Za prezidenta bol 10. decembra 1848 zvolený Charles Louis Napoléon Bonaparte (synovec Napoleona I. Bonaparta), ktorý si štátnym prevratom 2. decembra 1851 zabezpečil takmer absolútnu moc a v decembri 1852 sa dal ako Napoleon III. vyhlásiť za dedičného cisára (→ Druhé cisárstvo). Obdobie jeho vlády (1852 – 70) je začiatkom rozmachu priemyslu a obchodu, bola dobudovaná rozsiahla železničná sieť, ktorá premenila Francúzsko na jednotnú hospodársku oblasť a umožnila rozvoj ďalších priemyselných odvetví. Francúzsko si však aj napriek pokrokom v koncentrácii výroby a kapitálu udržiavalo celkove malovýrobný ráz a v 60. rokoch 19. stor. kleslo v rebríčku svetovej priemyselnej výroby na 4. miesto (za Nemecko). Aktívna zahraničná politika mala za cieľ posilniť medzinárodnú prestíž Francúzska a upevniť jeho veľmocenské postavenie. Začiatočné vojenské a diplomatické úspechy (krymská vojna, stavba Suezského prieplavu, zisk západnej časti Savojska a Nice) vystriedali však v 60. rokoch 19. stor. výrazné neúspechy a hegemoniálne snahy Napoleona III. stroskotali totálnou porážkou v prusko-francúzskej vojne v 1870 – 71. Po jeho abdikácii a páde cisárstva bola v Paríži 4. septembra 1870 vyhlásená Tretia republika. Jej vláda chcela najskôr pokračovať vo vojne, po obsadení Paríža 28. januára 1871 však bola donútená uzatvoriť ponižujúci Frankfurtský mier, podľa ktorého muselo Francúzsko odstúpiť Nemecku Alsasko a Lotrinsko a zaplatiť obrovské vojnové reparácie.

Po potlačení Parížskej komúny (28. máj 1871) bol za prvého prezidenta zvolený Adolphe Thiers (1871 – 73). V centre pozornosti tohto obdobia stála otázka štátnej formy a charakteru výkonnej moci. Thiersova vláda musela čeliť monarchistom i opakovaným pokusom o reštauráciu bonapartizmu. Zvolením generála Patrica de Mac-Mahona (1873 – 79) za prezidenta sa mali presadiť reštauračné plány monarchistov (tajné rokovania so Charlom de Bourbon, grófom de Chambord), proti ktorým však republikáni začali organizovať výbory odporu. Republikánske zriadenie sa presadilo v 1875 prijatím ústavy (platná do 1940), ktorá uzákonila dvojkomorový systém (snemovňa a senát) na čele s prezidentom voleným na 7 rokov. Štátnou hymnou sa stala Marseillaisa a 14. júl bol vyhlásený za štátny sviatok. Republikánske vlády prijali rad populárnych opatrení (sloboda odborov, zrušenie doživotnej funkcie senátorov a sudcov, bezplatné základné školstvo, ženské školy a i.), oslaboval sa vplyv cirkvi v armáde i na školách (nepovinná výučba náboženstva), boli zrušené mnohé inštitúcie jezuitov a antiklerikálne tendencie postupne vyústili do prijatia zákona o odluke cirkvi od štátu (1905). Koncom 80. rokov 19. stor. kulminovalo hnutie okolo ministra vojny generála Georga Boulangera, ktorý hlásal odvetu Nemecku (revanšizmus). V tomto období otriasol francúzskym politickým životom panamský škandál a ešte výraznejšie Dreyfusova aféra. V zahraničnej politike pokračovala najmä v Afrike a Indočíne (Tunisko, Kongo, Sudán, Madagaskar, Tonkinsko, Annám a i.) koloniálna expanzia a koncom 19. stor. sa Francúzsko stalo po Spojenom kráľovstve druhou najväčšou koloniálnou mocnosťou na svete.

Úsilie o zaistenie bezpečnosti proti Nemecku viedlo ku krokom, ktoré mali Francúzsko vyviesť z medzinárodnej izolácie. Spojenectvo s Ruskom (dohody 1891, 1894) vytvorilo predpoklady na posilnenie postavenia Francúzska a v podstate sa stalo zárodkom nového mocenského bloku ako protiváhy Trojspolku. Po upravení vzťahov so Spojeným kráľovstvom najmä v otázke rozdelenia sfér vplyvu v kolóniách (1899) pokračovalo vzájomné zbližovanie v 1904 podpisom zmluvy Entente cordiale (→ Srdečná dohoda), ktorá sa stala základom vytvorenia francúzsko-rusko-britského mocenského trojbloku (→ Dohoda). Ku konsolidácii francúzsko-britských vzťahov a k medzinárodnopolitickej izolácii Nemecka prispeli v 1906 a 1911 marocké krízy.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v 1914 sa územie Francúzska stalo bojiskom. Po vpáde nemeckých vojsk nieslo hlavné bremeno bojov na západnom fronte, za cenu obrovských ľudských a materiálnych strát sa však Francúzi po boku dohodových mocností ubránili. Ťažkú krízu na jar 1917 prekonal predseda vlády Georges Clemenceau tvrdými opatreniami, ktoré mali oživiť vlastenecký jakobínsky duch. Po prelomení nemeckého frontu dosiahli vojská Dohody pod jednotným velením maršala Ferdinanda Focha v apríli 1918 víťazstvo. V novembri 1918 bolo v Compiègne podpísané s Nemeckom prímerie a 28. júna 1919 na Parížskej mierovej konferencii (1919 – 20) Versaillská mierová zmluva. Francúzsko získalo naspäť Alsasko a Lotrinsko, dočasne správu Sárska (do plebiscitu 1935), mandátne územia Sýria a Libanon, bývalé nemecké kolónie Togo a Kamerun, ako aj hlavnú časť nemeckých reparácií. Stala sa z neho popredná európska veľmoc a dočasne si upevnilo svoje mocenské postavenie. Jeho zahraničnú politiku určovalo úsilie o zaistenie vlastnej bezpečnosti, svoje postavenie na kontinente sa usilovalo upevniť zväzkami so stredoeurópskymi štátmi (→ Malá dohoda). Vo vnútornej politike republiku však oslabovali stranícko-politické boje, malá vládna stabilita a korupcia zbyrokratizovaného štátneho aparátu.

[IMG-14]

Medzivojnové obdobie Francúzska možno vnútorne rozdeliť rozdeliť na vládu národného bloku (1920 – 24) počas prezidentstva Alexandra Milleranda, ktorá sa sústredila na prekonanie povojnových ťažkostí, vládu ľavého kartelu (1924 – 26) pod vedením Édouarda Herriota a vládu národnej jednoty (1926 – 29) na čele s Raymondom Poincarém, ktorá bola obdobím hospodárskej konjunktúry a stabilizácie štátnych financií. Prezidentskú funkciu zastával Gaston Doumergue (1924 – 31), po ňom Paul Doumer (1931 – 32) a po jeho zavraždení Albert Lebrun (1932 – 40). Svetová hospodárska kríza (od 1929) sa vo Francúzsku prejavila až neskôr (1931), dosiahla však mimoriadnu hĺbku a jej dôsledky pretrvávali takmer počas celých 30. rokov 20. stor. Viedla k radikalizácii pravicových síl, z ktorých extrémne skupiny (→ Ohnivé kríže) sa vo februári 1934 pokúsili v Paríži o fašistický prevrat. V súvislosti s fašistickou hrozbou sa zaktivizovali aj ľavicové sily a všetky demokratické vrstvy. Po volebnom víťazstve v 1936 nastúpila vláda ľudového frontu na čele s Léonom Blumom a potom s Camillom Chautempsom, ktorá však tiež nedokázala riešiť najnaliehavejšie problémy a musela preto v 1938 odstúpiť. Ministerským predsedom sa stal Édouard Daladier (1938 – 40). V zahraničnej politike vzrastala závislosť od spolupráce so Spojeným kráľovstvom a v dôsledku politiky appeasementu nedokázalo Francúzsko reagovať na agresívnu politiku Hitlerovho totalitného Nemecka, ktoré sa vydalo cestou zásadnej revízie Versaillskej mierovej zmluvy (znovuvyzbrojenie, remilitarizácia Porýnia, anšlus Rakúska). Francúzsko sa usilovalo zabezpečiť proti tretej ríši systémom spojeneckých zmlúv (o. i. v 1935 zmluvou o vzájomnej pomoci so ZSSR), ústupky Hitlerovi však vyvrcholili v 1938 Mníchovskou dohodou, ktorej podpisom sa Francúzsko fakticky vzdalo svojho spojenca Československa. Po napadnutí Poľska vyhlásilo Francúzsko 2. septembra 1939 všeobecnú mobilizáciu a 3. septembra vypovedalo Nemecku spolu so Spojeným kráľovstvom vojnu (→ druhá svetová vojna). Po bleskovej nemeckej ofenzíve v západnej Európe bola francúzska armáda porazená a 22. júna 1940 bolo podpísané prímerie v Compiègne, čím sa skončila existencia Tretej republiky. Francúzsko bolo rozdelené na severnú zónu (s Parížom) okupovanú nemeckou armádou a južnú zónu, kde bol vytvorený bábkový Francúzsky štát (État française) pod faktickou kontrolou Nemecka. Na čelo vlády bol od 10. júla 1940 dosadený maršal Henri Philippe Pétain, sídlom jeho vlády kolaborujúcej s nacistami sa stalo Vichy (→ vichyjský režim). Alsasko a Lotrinsko boli priamo začlenené do tretej ríše. Bezprostredne po kapitulácii sa začalo formovať aj francúzske hnutie odporu. Už 18. júna 1940 vyzval generál Charles de Gaulle prostredníctvom londýnskeho rozhlasu všetkých slobodných Francúzov na odboj a na pokračovanie vojny proti Nemecku na britskej strane. Postavil sa na čelo hnutia Slobodné Francúzsko (od júla 1942 Bojujúce Francúzsko), ktoré bolo 28. júna 1940 uznané britskou vládou za reprezentanta slobodných Francúzov. Zahraničný odboj sústredený okolo de Gaulla sa od začiatku orientoval na získanie a udržanie pozícií vo francúzskych kolóniách, predovšetkým v oblasti rovníkovej Afriky. V septembri 1941 vyhlásil de Gaulle v Londýne vytvorenie Francúzskeho národného výboru (uznaný Spojeným kráľovstvom za politického predstaviteľa nezávislého Francúzska), z ktorého sa v júni 1943 v Alžírsku skonštituoval Francúzsky výbor národného oslobodenia (CFLN). Ako centrálny orgán domáceho odboja sa v máji 1943 sformovala Rada národného odporu (Conseil national de la Résistance, CNR). Od 3. júna 1944 začal de Gaullov CFLN pôsobiť ako dočasná vláda. Po vylodení Spojencov v Normandii 6. júna 1944 sa začalo postupné oslobodzovanie územia Francúzska s aktívnou účasťou domáceho odboja (25. august 1944 oslobodenie Paríža). Začiatkom septembra 1944 sa správy krajiny ujala obmenená dočasná vláda na čele s de Gaullom, ktorá bola koncom októbra 1944 uznaná veľmocami protihitlerovskej koalície. Po skončení vojny sa síce Francúzsko nezúčastnilo na konferencii v Postupime (leto 1945), ale bolo účastníkom kapitulácie Nemecka (aj Japonska), získalo miesto stáleho člena Rady bezpečnosti OSN, podieľalo sa na činnosti Rady ministrov zahraničných vecí, a teda na vypracovaní mierových zmlúv s porazenými spojencami Nemecka a spravovalo vlastné okupačné pásmo v Nemecku a Rakúsku.

V októbri 1945 sa konali voľby do Ústavodarného zhromaždenia a vyostril sa konflikt medzi parlamentom a de Gaullom, ktorý sa skončil jeho odstúpením z funkcie predsedu dočasnej vlády (začiatkom januára 1946). Počas Štvrtej republiky (1945 – 58) platila zásada vládnej spolupráce troch strán (tripartizmus), 24. decembra 1946 vstúpila do platnosti nová ústava a koloniálna ríša bola zreorganizovaná ako Francúzska únia (Union française). Nová vláda s prevahou ľavice pristúpila k širokej vlne znárodňovania baní, veľkých bánk, energetiky a niektorých priemyselných podnikov. Francúzsko prijalo Marshallov plán, v 1949 vstúpilo do Rady Európy ako jeden z jej zakladateľov a začlenilo sa do NATO. Aktívnu snahu vyvíjalo pri budovaní európskej spolupráce (Plevenov plán, → Schumanov plán, → Európske spoločenstvo uhlia a ocele, → Európske hospodárske spoločenstvo), ktorej osou sa stalo dorozumenie medzi Parížom a Bonnom.

V priebehu 50. rokov 20. stor. stratilo Francúzsko väčšinu svojho koloniálneho panstva (1946 – 54 → indočínska vojna, 1953 nezávislosť Kambodže, 1954 Vietnamu a Laosu, 1956 Tuniska a Maroka). Neschopnosť ukončiť krvavú vojnu v Alžírsku viedla k pokusu o vojenský puč (13. máj 1958), ktorý sa stal bezprostrednou príčinou povolania Charla de Gaulla na čelo vlády. V septembri 1958 sa konalo referendum o novej francúzskej ústave, ktorej schválením sa 4. októbra 1958 začalo obdobie Piatej republiky, za jej prezidenta bol v decembri 1958 zvolený Charles de Gaulle (do 1969). Politickú stabilitu svojbytného režimu silnej prezidentskej moci (danej ústavou) si zabezpečil získaním armády (porážka extrémistickej Organizácie tajnej armády, OAS) a presadením dohody v otázke nezávislosti Alžírska (1962). Záležitosti koloniálnej sféry malo riešiť vytvorenie Francúzskeho spoločenstva (Communauté française), ktoré sa však stalo len formálnym, keďže väčšina členských štátov zvolila (1960) úplnú nezávislosť alebo štatút francúzskych zámorských departementov. Francúzsko sa stalo jadrovou mocnosťou a naďalej si udržiavalo vedúce postavenie v európskych štruktúrach.

Začiatkom 1963 bola podpísaná zmluva o priateľstve medzi NSR a Francúzskom, v úsilí oslabiť vplyv USA v Európe začalo Francúzsko budovať vzťahy s východným blokom (ZSSR, Čína, Rumunsko). Sociálne napätie vyvrcholilo najväčšou krízou režimu vyvolanou v máji 1968 rozsiahlymi študentskými nepokojmi, demonštráciami a štrajkovým hnutím v Paríži i v ďalších mestách. Pokus socialistov prevziať moc zmaril de Gaulle rozpustením Národného zhromaždenia a vypísaním volieb. Napriek volebnej prevahe gaullistického hnutia sa väčšina Francúzov v neskoršom referende vyslovila za odchod de Gaulla, ktorý 1969 podal demisiu. Jeho nástupcom sa stal Georges Pompidou, po ktorého smrti (1974) nastúpil do úradu prezidenta Valéry Giscard d’Estaing (1974 – 81). Usiloval sa o stabilizáciu ekonomiky a urýchlenie európskeho zjednocovacieho procesu, ako aj o opätovné priblíženie sa k NATO (1966 Francúzsko z jeho vojenskej zložky vystúpilo).

Koncom 70. rokov 20. stor. dominovali francúzskej politickej scéne štyri silné politické strany: Združenie pre republiku (RPR), Únia pre francúzsku demokraciu (UDF), Socialistická strana (PS) a Francúzska komunistická strana (PCF). V prezidentských voľbách 1981 zvíťazil François Mitterrand a v tom istom roku získali v parlamentných voľbách absolútnu väčšinu socialisti. Predsedom vlády sa stal Pierre Mauroy (1981 – 84), ktorý začal program hospodárskych a sociálnych reforiem (zoštátnenie bánk a kľúčového priemyslu, decentralizácia správy, zrušenie trestu smrti, zvýšenie sociálnych dávok). V roku 1983 neúspech pri ozdravovaní ekonomiky dotlačil vládu k devalvácii a k úsporným opatreniam. V roku 1984 prezident François Mitterrand zrekonštruoval vládu, nový premiér Laurent Fabius si dal za cieľ politiku ekonomickej modernizácie a priemyselnej rekonverzie. V roku 1986 po víťazstve pravicových strán v parlamentných voľbách musel prezident vymenovať pravicového premiéra, ktorým sa stal Jacques Chirac (zakladateľ Združenia pre republiku, RPR). Prvýkrát v dejinách Piatej republiky sa do parlamentu dostali zástupcovia krajnej pravice – Národného frontu (FN). Chiracova vláda začala uplatňovať liberálnu orientáciu svojho programu a privatizáciu štátnych podnikov. V roku 1988 bol v prezidentských voľbách druhýkrát zvolený François Mitterrand (do 1995), do čela vlády povolal Michela Rocarda a rozpustil Národné zhromaždenie. V predčasných parlamentných voľbách získala prevahu Socialistická strana a vládu vytvorila koalícia socialistov, ľavého stredu a nestraníckych odborníkov. V roku 1991 stála na čele úradu vlády Édith Cressonová (vo Francúzsku prvá žena na poste premiérky), v 1992 Pierre Bérégovoy. V parlamentných voľbách v 1993 stratila Socialistická strana v novom Národnom zhromaždení väčšinu, prezident Mitterrand vymenoval po druhýkrát do kresla premiéra predstaviteľa pravice – Édouarda Balladura (RPR), ktorý pokračoval v programe privatizácie začatej v 1986. Koniec druhého prezidentstva Françoisa Mitterranda bol poznačený množstvom finančných škandálov a korupčných afér. V prezidentských voľbách 1995 zvíťazil Jacques Chirac, ktorý vymenoval za premiéra Alaina Juppého. Juppého projekt reformy sociálneho zabezpečenia a rast nezamestnanosti vyvolali v novembri a decembri 1995 značné sociálne nepokoje vedené odbormi. Na jar 1997 sa konali masové demonštrácie proti sprísneným imigračným opatreniam, na čo prezident reagoval rozpustením parlamentu a vypísaním predčasných volieb. Absolútnu väčšinu získali strany zjednotenej ľavice a novú vládu, v ktorej boli zastúpení aj komunisti a ekológovia, vytvoril Lionel Jospin (PS). Prezidentské voľby v 2002 boli poznačené prekvapením: do druhého kola sa spolu so Jacques Chiracom dostal predstaviteľ krajnej pravice Jean-Marie Le Pen (FN), čo podnietilo občiansku mobilizáciu, na základe ktorej bol za prezidenta 82,21 % hlasov zvolený Jacques Chirac (v úrade do 2007); vládu zostavil Jean-Pierre Raffarin (vo funkcii premiéra 2002 – 05) pochádzajúci z radov Liberálnej demokracie (DL), jeho nástupcami boli v 2005 – 07 Dominique Villepin, 2007 – 12 François Fillon, 2012 – 14 Jean-Marc Ayrault, 2014 – 16 Manuel Valls, 2016 – 17 Bernard Cazeneuve, od 2017 Édouard Philippe. V úrade prezidenta pôsobili 2007 – 12 Nicolas Sarkozy, 2012 – 18 François Hollande a od 2017 je prezidentom Emmanuel Macron, ktorý v druhom kole prezidentských volieb (7. máj 2017) porazil nacionalistickú kandidátku Marine Le Penovú.

Francúzsko je členskou krajinou NATO, jedným zo zakladajúcich členov Európskej únie a Organizácie Spojených národov, jedným z piatich stálych členov Rady bezpečnosti OSN s právom veta, jednou z ôsmich uznaných jadrových mocností a členom združenia ôsmich najvyspelejších štátov sveta G8. Spolu so Spojeným kráľovstvom sú jedinými doposiaľ jestvujúcimi koloniálnymi veľmocami.

Politicko-právny systém

Francúzsko je republika (od 1875). Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (Assemblée nationale), ktoré má 577 poslancov volených na 5 rokov, a zo Senátu, ktorý má 320 členov volených volebným kolégiom na 9 rokov (1/3 miest sa každé 3 roky obnovuje). Hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Právny systém Francúzska vychádza z tradičnej rímskoprávnej kultúry. Jeho základom je písané právo (droit écrit), čo znamená, že rozhodujúcim prameňom práva je právny predpis vo forme ústavy, zákona alebo nariadenia. Právnym dokumentom najvyššej právnej sily je Ústava Piatej republiky z 1958 (dodatky 2000, 2003), ktorej súčasťou je aj Deklarácia práv človeka a občana z 1789. Osobitosťou francúzskeho právneho systému je spôsob tvorby ostatných právnych predpisov. Francúzsky parlament prijíma zákony len v tých oblastiach, ktoré ústava výslovne uvádza, právnu úpravu v ostatných oblastiach vykonáva prostredníctvom nariadení vláda, ktorá na uskutočnenie svojho vládneho programu môže navyše vydávať aj dočasné nariadenia upravujúce oblasti zverené do zákonodarnej právomoci parlamentu. Vo francúzskom právnom systéme má silné postavenie prezident, ktorý je priamo volený občanmi a má mimoriadne právomoci; forma vlády vo Francúzsku sa preto označuje ako zmiešaný či prezidentský parlamentarizmus. V prípade, že vláda zasadá ako ministerská rada, predsedá jej prezident; ministerská rada pritom rieši najvýznamnejšie politické otázky. Na rozdiel od prezidentského i parlamentného systému kladie francúzsky zmiešaný systém veľký dôraz na inštitút referenda. Prezident môže vyhlásiť referendum o každom návrhu zákona, ktorý upravuje organizáciu orgánov verejnej moci alebo reformy hospodárskej a sociálnej politiky štátu i verejných služieb.

Armáda

Francúzske ozbrojené sily (oficiálne Ozbrojené sily Francúzskej republiky, fr. Forces armées) sú jedným zo symbolov a garantov štátnej suverenity a nezávislej zahranično-bezpečnostnej politiky Francúzska. Čerpajú z tradícií siahajúcich až do obdobia vlády Ľudovíta XIV., udalostí Francúzskej revolúcie z 1789, napoleonských ťažení, významných operácií obidvoch svetových vojen, ako aj z ďalších ozbrojených konfliktov, v ktorých boli zaangažované. Hrdosť na bohaté tradície sa i v súčasnosti prejavuje v historických názvoch útvarov a posádok, v pestrosti uniforiem vojenských jednotiek a škôl, ktoré každoročne defilujú 14. júla (deň výročia dobytia Bastily, štátny sviatok Francúzska) po Champs-Élysées. Súčasné ozbrojené sily tvorí Pozemné vojsko (Armée de terre), Vojenské letectvo (Armée de l’air), Vojenské (Národné) námorníctvo (Marine nationale) a Národné žandárstvo (Gendarmerie nationale). Osobitný štatút, vyplývajúci z tradície vzniku a plnených úloh, má Cudzinecká légia. Rozdelenie zodpovedností za obranu krajiny vychádza z ústavy Francúzskej republiky z 1958. Prezident republiky je vrchným veliteľom ozbrojených síl, garantom národnej nezávislosti, územnej integrity a rešpektovania zmlúv, definuje základnú orientáciu, rozhoduje o zásadných otázkach obrany, vymenúva civilných a vojenských predstaviteľov štátu, má výlučnú právomoc vydať rozkaz na použitie jadrových zbraní. Vláda určuje a riadi obrannú politiku štátu. Predseda vlády zodpovedá za realizáciu rozhodnutí prijatých vo výboroch, ktorým predsedá prezident. Každý minister je zodpovedný za prípravu a vykonanie opatrení v rámci svojho ministerstva. Ministerstvo obrany realizuje praktickú obrannú politiku za asistencie náčelníka štábu armád a ďalších funkcionárov rezortu obrany. Náčelník štábu armád je najvyšším predstaviteľom ozbrojených síl a vojenským poradcom vlády. Pomáha ministerstvu obrany v otázkach použitia ozbrojených síl a ich organizácie, zabezpečuje velenie vojenských operácií, navrhuje vojenské opatrenia s ohľadom na situáciu a kapacity. Velí veliteľom obranných zón a je zodpovedný za medzinárodné vzťahy s ozbrojenými silami iných štátov a za vojenskú spoluprácu s nimi. Ozbrojené sily plnia svoje poslanie v súlade so zásadami obrannej politiky Francúzska, ktoré definuje tzv. Biela kniha o obrane (1994). Ozbrojené sily disponujú veľkou jadrovou silou, ktorú tvoria jadrové ponorky a lietadlá – nosiče jadrových zbraní. Významnú údernú silu predstavujú lietadlová loď Charles de Gaulle a vrtuľníková loď Jeanne d’Arc. Z konvenčných druhov zbraní patria medzi najúčinnejšie najmä lietadlá Mirage a Jaguar, vrtuľníky Puma, tanky Leclerc a AMX-30 i bojové obrnené vozidlá typu AMX-10, VAB, PLRS Roland, Mistral a Crotale. Ozbrojené sily sú v rozhodujúcej miere vybavené produktmi vlastného zbrojárskeho priemyslu. Sú významným nástrojom, ktorý Francúzsku umožňuje zohrávať úlohu dôležitého aktéra medzinárodnej a celosvetovej politiky. Sú schopné pôsobiť samostatne pod národným velením alebo v rámci NATO; zároveň sú významným prvkom v súčasnosti budovaných európskych ozbrojených síl. Tradične sa zúčastňujú na mierotvorných a humanitárnych medzinárodných operáciách vedených pod mandátom OSN a OBSE i ďalších medzinárodných organizácií. Francúzske ozbrojené sily sú od 2002 založené na profesionálnej armáde, pre ktorú je charakteristická vysoká úroveň prípravy, kvalita výzbroje, ako aj rozhodnosť a efektívnosť pri plnení úloh, čím si medzi občanmi Francúzska i v zahraničí získala oprávnený rešpekt.

Školský systém

Povinná školská dochádzka sa začína spravidla v 6. roku života a trvá 10 rokov. Tvorí ju základná škola (école élémentaire) a nižšia stredná škola (collège). Základná škola trvá 5 rokov a je rozdelená na dva cykly: základný cyklus (cycle des apprentissages fondamentaux) tvorený vyššou sekciou materskej školy (nepovinná) a prvými dvoma rokmi základne školy a konsolidačný (upevňovací) cyklus (cycle des approfondissements) zahŕňajúci tri roky základnej školy. Po ukončení konsolidačného cyklu deti automaticky prechádzajú do prvej triedy stredných škôl, resp. do škôl druhého stupňa. Štúdium na nižšej strednej škole trvá štyri roky (triedy 6, 5, 4 a 3), rozdelené je na 3 cykly: pozorovací a adaptačný cyklus (6. trieda), v ktorom sa kompletizuje a upevňuje základné vzdelanie, konsolidačný cyklus (5. a 4. trieda) a orientačný cyklus (3. trieda), ktorý má všeobecné a technické zameranie. Na všeobecných a technických lýceách (lycée) absolvent získa vysvedčenie (baccalauréat), ktoré je ekvivalentom prvého ročníka na univerzite a podmienkou prijatia na vysokú školu. Vo Francúzsku existujú tieto druhy vysokých škôl: univerzity – štátne vysoké školy prijímajúce bez výberového konania všetkých uchádzačov (s výnimkou medicíny a farmácie), ktorí majú baccalauréat a chcú sa zapísať na krátke (2 roky) alebo na dlhé štúdium (3 a viac rokov); štátne súkromné školy, ktoré poskytujú odborné vzdelanie pod kontrolou rôznych ministerstiev, a to formou krátkodobých študijných odborov technického, obchodného a zdravotného zamerania i dlhodobých študijných odborov (3 a viac rokov) špecializovaného štúdia politických vied, inžinierstva, obchodu a manažmentu, veterinárnych vied, právnického štúdia, štúdia architektúry, telekomunikácií a umeleckého štúdia.

Tlač

Vo Francúzsku vychádza 70 všeobecných informačných denníkov. Najvýznamnejšie z nich sú elitné denníky Le Figaro (482 369 predaných výtlačkov; 2003), Le Monde (407 202), denník parížskeho regiónu Le Parisien (360 505) a Libération (164 286). Najvýznamnejší všeobecný informačný regionálny denník je Ouest France (764 798). Zo špecializovaných denníkov sú významné športové denníky L’Équipe (331 638), celoštátny finančný denník Les Échos (120 333) a kresťansky orientovaný denník La Croix (92 866). Vo Francúzsku vychádza približne 30-tis. titulov záujmovej tlače, z toho 1 300 týždenníkov a 500 mesačníkov. Sú veľmi kvalitné a prispôsobujú sa požiadavkám verejnosti. Významnými všeobecnými informačnými magazínmi sú týždenníky Paris-Match (700 739), Le Nouvel Observateur (537 569), L’Express (546 302) a Figaro-Magazine (483 197). Z tlače pre ženy najväčšie náklady dosahujú týždenníky Elle, Marie-Claire (vychádza v 20 jazykoch), Femme-Actuelle, pre deti vychádza týždenník Journal de Mickey, z televíznej programovej tlače týždenník Télé 7; satirický Le Canard enchainé a týždenník Le Courrier international prinášajúci analytické príspevky i aktuality z celého sveta.

Hägerström, Axel Anders Theodor, 6. 9. 1868 Vireda – 7. 7. 1939 Uppsala — švédsky filozof. R. 1893 – 1933 pôsobil na univerzite v Uppsale. Pôvodne bol ovplyvnený idealizmom, neskôr kantovstvom svojich súčasníkov, na konci profesionálnej kariéry sa zaoberal praktickou filozofiou i filozofiou morálky, náboženstva a práva. Ovplyvnil vznik škandinávskeho právneho realizmu charakteristického využívaním empirických sociologických údajov. Spoluzakladateľ filozofickej uppsalskej školy podporujúcej fenomenologickú a pojmovú analýzu a odmietajúcej metafyzické hypotézy a subjektivizmus, ktorá dosiahla najväčší rozmach najmä v 20. a 30. rokoch 20. stor. Hlavné diela: Sociálna teleológia v marxizme (Social teleologi i marxismen, 1909), O pravde morálnych myšlienok (Om moraliska föreställningars sanning, 1911), Rímske chápanie záväzku vo svetle všeobecného rímskeho nazerania na právo (Der römische Obligationsbegriff im Lichte der allgemeinen römischen Rechtsanschauung, 2 zväzky, 1927, 1941).

Hanes, Dalibor, 2. 10. 1914 Tisovec, okres Rimavská Sobota – 16. 12. 2007 Bratislava — slovenský právnik a politik. R. 1944 legislatívny poradca Predsedníctva Slovenskej národnej rady v SNP, neskôr člen SNR. Od 1944 člen Komunistickej strany Slovenska. R. 1950 – 69 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, kde prednášal hospodárske právo; 1962 profesor, 1965 DrSc. R. 1968 poslanec a člen Predsedníctva Slovenskej národnej rady. R. 1969 – 90 poslanec Federálneho zhromaždenia Československa, 1969 a 1971 – 87 predseda Snemovne národov, 1969 – 71 predseda Federálneho zhromaždenia. R. 1969 – 1987 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Vo vedeckovýskumnej práci sa zaoberal hospodárskym právom a obchodným právom. Autor a spoluautor monografií, vedeckých štúdií, odborných článkov a vysokoškolských učebných textov. Hlavné diela: Právo ochranných známok (1963), Základy československého práva (1965), celoštátna československá Učebnica hospodárskeho a pracovného práva pre vysoké školy ekonomické (2 zväzky, 1965, 1967), Právo akciových spoločností (1991, spoluautor), Spoločnosť s ručením obmedzeným (1994), Spoločnosť s ručením obmedzeným v novej právnej úprave (2002).

Harrington [herink-], James, aj Harington, 3. 1. 1611 Upton, Northamptonshire – 11. 9. 1677 Londýn — anglický politik, filozof a spisovateľ. Radca Karola I., neskôr republikán, 1661 uväznený pravdepodobne v súvislosti s Derwentwaterským sprisahaním. Vo väzení v Plymouthe sa fyzicky i psychicky zrútil a po prepustení žil až do smrti v ústraní. Inšpiroval sa klasickými dejinami a spismi N. Machiavelliho, vo svojom najvýznamnejšom spise Republika Oceána (The Common-Wealth of Oceana, 1656) predložil projekt oligarchickej republiky benátskeho modelu (utopický plán existencie aristokratickej republiky s obmedzenou, ale vyváženou právomocou majetných reprezentantov, ktorí by sa pri moci striedali). V spisoch Súhrn právomocí ľudovej vlády (The Prerogative of Popular Government, 2 zväzky, 1657), Umenie prijímania zákonov (The Art of Law-Giving, 3 zväzky, 1659) a Systém politiky (A System of Politics, posmrtne 1700 v súbornom diele Oceána Jamesa Harringtona a jeho ďalšie práce, The Oceana of James Harrington, and His Other Works) prezentoval svoje názory na majetok ako základ politickej moci, na voľby tajným hlasovaním, na striedanie jednotlivých členov vlády pri moci tak, aby nedošlo k jej sústredeniu v rukách jedného človeka alebo skupiny i na oddelenie zákonodarnej moci od moci výkonnej a súdnej.

Hart [hárt], Herbert Lionel Adolphus, 18. 7. 1907 Harrogate, Yorkshire – 19. 12. 1992 Oxford — anglický právnik, právny filozof. R. 1932 – 40 advokát v Londýne, počas 2. svetovej vojny pracovník v spravodajskej službe. Po vojne prednášal filozofiu na Oxfordskej univerzite, 1952 – 68 vedúci Katedry jurisprudencie (právnej vedy). Ústredná osobnosť právneho pozitivizmu rozvíjaného v anglo-americkom prostredí v rámci analytickej jurisprudencie. Z jeho najznámejšej práce Pojem právo (The Concept of Law, 1961), ktorá priniesla nový pohľad na právo a na jeho vzťah k morálke i k politike, čerpali ďalšie generácie právnikov, filozofov a politológov. Jej druhé vydanie obsahuje aj Postskriptum (Postscript, 1994; vyšlo posmrtne), v ktorom Hart objasnil a modifikoval niektoré svoje názory najmä pod vplyvom kritického diela R. M. Dworkina. Hart chápal právo ako jednosmernú projekciu autority, ktorá vychádza zo splnomocneného zdroja a je adresovaná občanom. Nerozlišoval žiadnu mlčky predpokladanú spoluprácu medzi zákonodarcom a občanom ako základný prvok tvorby právneho systému. Právo bolo podľa neho platné bez ohľadu na to, či je morálne alebo nemorálne, spravodlivé alebo nespravodlivé. Cieľom pozitivistickej filozofie práva nie je výklad toho, čo je právo alebo ako pôsobí, ale iba odkiaľ prichádza a kto ho môže tvoriť, pričom úloha zákonodarcu nie je podriadená žiadnemu etickému kódexu. Ďalšie významné diela: Právo, sloboda a morálka (Law, Liberty and Morality, 1963; slov. 2003), Morálka trestného práva (The Morality of the Criminal Law, 1965), Trest a zodpovednosť (Punishment and Responsibility, 1968). Významné boli aj Hartove debaty s L. L. Fullerom (predstaviteľom prirodzenoprávnej školy) o právnom pozitivizme a prirodzenoprávnej škole uverejňované niekoľko rokov (od 1958) v časopise The Harvard Law Review.

Hatala, Vojtech, 17. 4. 1930 Trnava – 21. 12. 1985 Bratislava — slovenský právnik. Od 1952 pôsobil na Katedre trestného práva (dnes Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky) Právnickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, 1966 – 69 dekan fakulty; 1967 profesor. Člen vedeckých rád Právnickej fakulty UK, Slovenskej akadémie vied, Československej akadémie vied a i. R. 1968 člen vládnej komisie a vládneho výboru na vypracovanie návrhu ústavného zákona o československej federácii, neskôr predseda odbornej vládnej komisie na vypracovanie ústavného zákona o súdoch a prokuratúre. Poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR, predseda Ústavnoprávneho výboru Snemovne národov, člen Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR (1969 sa mandátu vzdal). Po 1968 v rámci tzv. konsolidačného procesu musel Právnickú fakultu opustiť, pôsobil vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. Bol významným predstaviteľom slovenskej vedy trestného práva. Autor monografií, odborných štúdií, článkov a i. Spoluautor dvoch celoštátnych učebníc trestného práva, viacerých vysokoškolských učebných textov i komentovaného vydania Trestného zákona. Diela: Obzvlášť priťažujúce okolnosti v československom trestnom práve (1956), Zavinenie v československom trestnom práve (1961, habilitačná práca), Motív a trestný čin (1968).

Hauriou [orju], Maurice Jean Claude Eugène, 17. 8. 1856 Ladiville – 12. 3. 1929 Toulouse — francúzsky právnik, sociológ a politológ. R. 1883 – 1929 pôsobil na univerzite v Toulouse. Predstaviteľ teórie syndikalistického a korporatívneho štátu. Tvrdil, že pri zachovaní existujúceho sociálneho a hospodárskeho systému sa na riadení spoločenských procesov môžu oveľa lepšie ako v demokracii podieľať všetky triedy a vrstvy prostredníctvom odborových združení (syndikátov) vytvorených na základe dohody medzi podnikateľom a zamestnancom. Na tieto syndikáty a ich vedúce orgány (korporácie) treba preniesť niektoré funkcie štátu, a vybudovať tak most medzi štátom a spoločnosťou. Korporatívnu teóriu sčasti prevzal a realizoval taliansky fašizmus. Ťažisko Hauriouovho učenia spočíva v teórii inštitúcií ako prostriedkov na vytvorenie právneho spoločenstva, v ktorom majú korporácie osobitnú autonómiu. Obhajoval súkromné podnikanie, súkromné vlastníctvo a prispel k zakotveniu prostriedkov ochrany pred neoprávneným zásahom zo strany administratívnych úradov. Jeho teoretické práce z oblasti verejného práva významne prispeli k rozvoju francúzskeho administratívneho (správneho) práva a ústavného práva. Hlavné diela: Prehľad správneho a všeobecného verejného práva (Précis de droit administratif et de droit public général, 1900 – 01), Základy verejného práva (Principes de droit public, 1910), Prehľad ústavného práva (Précis de droit constitutionnel, 1923) a i.

Heck [hek], Philipp Nicolai von, 22. 7. 1858 Petrohrad – 28. 6. 1943 Tübingen — nemecký právnik. Pôsobil na univerzite v Berlíne, Greifswalde a Halle, 1901 – 28 profesor občianskeho, obchodného a zmenkového práva na univerzite v Tübingene (1904 – 05, 1915 – 16, 1919 – 20 a 1927 – 28 dekan právnickej fakulty, 1911 – 12 rektor univerzity).

Predstaviteľ jednej z teórií výkladu práva, záujmovej jurisprudencie spájajúcej prvky právneho pozitivizmu so sociologickým prístupom, vyzdvihujúcej účel a záujem v práve. Zaoberal sa aj dejinami práva. Hlavné diela: Prehľad záväzkového práva (Grundriss des Schuldrechts, 1929), Prehľad vecného práva (Grundriss des Sachenrechts, 1930), Vznik pojmu a záujmová jurisprudencia (Begriffsbildung und Interessenjurisprudenz, 1932).

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, 27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín — nemecký filozof, vrcholný predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Študoval teológiu a filozofiu v Tübingene, 1793 – 96 domáci učiteľ v Berne a 1797 – 1800 vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1801 docent, od 1805 mimoriadny profesor na univerzite v Jene, kde spolu s F. Schellingom vydávali Kritisches Journal der Philosophie (1802 – 03). R. 1806 sa počas vojny s Francúzskom vzdal profesúry a pracoval ako redaktor miestnych novín v Bambergu. R. 1808 – 16 riaditeľ gymnázia v Norimbergu, od 1816 pôsobil na univerzite v Heidelbergu a od 1818 na univerzite v Berlíne (1830 jej rektor).

Hegela značne ovplyvnili jeho predchodcovia, ale i prevratné udalosti vo vtedajšej Európe (napr. napoleonské výboje a Francúzska revolúcia). Charakteristickým princípom jeho myslenia je skôr dôraz na stávanie sa (Werden) ako na bytie (Sein), dôraz na dejiny a zmenu. Dejiny a všetky zmeny sa vyvíjajú v dialektickom procese, v ktorom je protirečenie princípom pohybu a zmeny, pričom každá myšlienka alebo téza je popretá inou myšlienkou alebo antitézou. Tým sa obidve rušia a rozplynú vo vyššej harmónii, v syntéze, pričom sú vyzdvihnuté (aufheben) a zachované na vyššej úrovni, na ktorej sa táto syntéza stáva novou tézou. Celý proces sa takto ďalej opakuje na inej úrovni. Hegelovo filozofické učenie má dominantne systémovú podobu, v ktorej sa usiluje zachytiť celú sféru skutočnosti — myslenie, prírodu, dejiny, kultúru, náboženstvo i umenie. Náznaky jeho filozofického systému obsahovalo už jeho prvé významné dielo Fenomenológia ducha (Phänomenologie des Geistes, 1807), v ktorom sa objavuje pojem svetového rozumu ako základ celej skutočnosti a vývin skutočnosti sa opisuje ako vzostupný proces sebauvedomovania tohto svetového rozumu. Dielo obsahuje významnú analýzu dialektiky pána a raba ako procesu vzájomného sebauznania a vzájomnej závislosti. Ich sebavedomie existuje o sebe a pre seba len ako uznané sebavedomie. Osobnosť nemôže existovať izolovane, ale vytvára sa projekciou do niečoho iného, než je sama, rovnováhu dosahuje len vtedy, keď medzi obidvoma elementmi dôjde k zmiereniu. Hegel toto chápanie osobnosti neskôr v rámci filozofie náboženstva aplikuje aj na teologicko-metafyzickú tému Svätej Trojice. Fenomenológia ducha poukazuje na rozpad metafyzickej ontológie v modernej dobe ako sebavyprázdnenie abstraktnej substancie. Hlavnú myšlienku tohto diela (najhlbším základom všetkého je absolútna idea) rozvíjal Hegel v obsiahlych výkladoch systematickej filozofie. Svoj systém rozpracúval vo viacerých dielach, najmä v prácach Logika ako veda I-III (Wissenschaft der Logik, 1812 – 16; slov. 1986) a Základy encyklopédie filozofických vied (Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaft im Grundrisse, 1817). V nadväznosti na filozofiu I. Kanta, J. G. Fichteho a F. W. J. Schellinga rešpektuje delenie skutočnosti na jej subjektívnu a objektívnu zložku, zásadne však zdôrazňuje ich dialektickú jednotu. Vychádza z presvedčenia, že vo filozofii záleží všetko na tom, či pochopíme a vyjadríme pravdu nielen ako substanciu, ale práve tak isto aj ako subjekt. Hľadá (podobne ako Fichte) cestu na filozofické zdôvodnenie, že ľudské poznanie (sebauvedomený duch) sa zákonite vyvíja smerom k vede – k absolútnemu sebauvedomeniu. Pravú podobu pravdy kladie do oblasti vedy, t. j. živlom existencie pravdy je len pojem. Ten sa mu stáva základným vymedzením činného sebauvedomenia, ktoré sa v poznaní stotožňuje s objektom. Absolútny základ reality je považovaný za blízky povahe nášho myslenia, inak by sa takýto základ stal pre naše myslenie neidentifikovateľným. Hegel vo svojej filozofii však nevychádza zo subjektu (ako napr. R. Descartes či J. G. Fichte), ale z chápania všeobecného vedomia, ktoré sa rozvíja z fázy prirodzeného myslenia až po absolútne vedenie (umenie, náboženstvo, filozofia). Vedomie sa pre Hegela stáva kľúčom k celej pravde, keď vykonáva pohyb od konečného k nekonečnému, čo je možné len vtedy, keď je dynamické, a nie statické. V kritickej nadväznosti na Kantovo a Fichteho chápanie ja (jastva) rozvíja myšlienku, že vedomie je vždy spojené nielen s vedomím seba samého, ale aj s objektom. Zdôraznenie autonómnosti ja viedlo Fichteho k pochopeniu transcendentálneho vedomia ako činnosti. Na Hegelovej koncepcii je najvýznamnejšie to, že vedomie nevyhnutne spája s pohybom sebavytvárania – človek sa tvorí v dejinách sám, vlastnou myšlienkovou prácou, čím Hegel najvýraznejšie z učenia všetkých ostatných nemeckých klasických filozofov posúva problém vedomia do oblasti dejín. Zároveň zdôrazňuje, že základom akéhokoľvek filozofovania je spinozizmus. B. Spinoza vo svojom učení o substancii, ktorú zároveň stotožňuje s Bohom a prírodou, vytvára priestor na nenáboženské chápanie skutočnosti, lebo substancia je causa sui. Hegel tvrdí, že absolútna substancia je pravdou, ale nie je celou pravdou. Aby ňou bola, musí byť myslená ako v sebe činná – živá, dynamická, a nie statická ako u Spinozu. Spinozovský a fichteovský motív (substancia a sebauvedomenie) začali prinášať dovtedy neočakávané filozofické výsledky. Hegel chápe absolútno ako kladenie a sebakladenie, rozvíjanie a sebarozvíjanie neosobného princípu sveta, ktoré sa najprv vyvíja v rámci čistého myslenia (logika), potom prechádza do inobytia (filozofia prírody) a nakoniec sa vracia späť k sebe samému (filozofia ducha). Absolútno (absolútny duch, svetový duch, svetový rozum) je základnou štruktúrou a dynamickým princípom skutočnosti. Je svetom a svet je ním v zmysle myšlienkovo-duchovných a predmetno-konkrétnych realít. Živá substancia je potom bytie, ktoré je opravdivo subjektom a zároveň objektom, je opravdivo skutočné len potiaľ, pokiaľ je pohybom sebakladenia, t. j. sprostredkovaním medzi prechodom seba do inobytia a návratom k sebe samému. V myšlienke o jednote substancie a subjektu sa potvrdzuje nielen dialektický charakter skutočnosti, ale zároveň sa zdôrazňuje nevyhnutnosť chápať subjekt ako konkrétny systém činnosti. Hegel chápe subjekt ako sebačinnosť, sebakladenie a sebavytváranie v rôznych dejinných formách poznávaco-praktickej činnosti ľudí a národov. Hegel pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádza z predpokladu, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti – pojem. Je podľa neho zvrátené zastávať názor, že najprv jestvujú predmety tvoriace obsah našich predstáv a až potom prichádza naša subjektívna činnosť vytvárajúca ich pojmy abstrahovaním a zhŕňaním toho, čo majú predmety spoločné. Pojem je pre Hegela tým prvým a veci sú tým, čím sú v dôsledku činnosti imanentného a v nich sa prejavujúceho pojmu. Hegel tým tvrdí, že myšlienka, konkrétnejšie pojem, je nekonečnou formou, slobodnou stvoriteľskou činnosťou, ktorá na svoju realizáciu nepotrebuje látku jestvujúcu mimo nej. Hegel pochopil pojem ako nekonečnú formu a nazval ho absolútnou ideou. Ide o neosobný duchovný princíp sveta, ktorý sa vyvíja. V procese svojho dialektického samovývoja prechádza troma základnými stupňami. Na prvom stupni sa absolútna idea vyvíja v sebe samej v živle čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové určenia do systému kategórií, ktoré sú navzájom spojené, prechádzajú do protikladov a potom do protirečení, rušia sa a prekonávajú, aby sa na vyššom stupni zjednotili. Tento stupeň skúma logika v troch základných častiach (učenie o bytí, učenie o pojme, učenie o podstate). Na druhom stupni sa absolútna idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, objektivizuje sa do prírody a jej procesov – mechaniky, fyziky a organiky, čím znova obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby na poslednom, treťom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosť. Tento stupeň vývoja skúma filozofia prírody. Na treťom stupni sa absolútna idea vracia k sebe samej. Zjednocuje prvý a druhý stupeň – čisté myslenie a inobytie, čím sa stáva duchom, ktorý predstavuje ľudstvo s jeho duchovno-kultúrnymi aktivitami. Na tomto stupni vývoj absolútnej idey smeruje od subjektívneho ducha (ľudské vedomie) cez objektívneho (právo, morálka, spoločnosť, štát a dejiny, ktoré Hegel chápe ako napredovanie vo vývoji slobody) až k absolútnemu duchu (umenie, náboženstvo, filozofia). Tretí stupeň skúma filozofia ducha. Hegel predovšetkým majstrovsky uplatňuje svoju dialektickú metódu, lebo je presvedčený, že protirečenia hýbu svetom. Umenie skúma krásno ako formu nekonečného v zmyslovej jestvujúcnosti (nekonečno v konečnosti vyjadruje vo forme predstavy). Náboženstvo sa na úrovni citu pokúša pochopiť a vysvetliť skutočnosť. Najvyššou formou absolútneho ducha je filozofia, lebo sa zmocňuje skutočnosti na najvyššej možnej úrovni, na úrovni pojmu. Filozofia je médium, v ktorom idea myslí samu seba. Preto aj dejiny filozofie sú dejinami absolútneho myslenia, ktoré je jediné schopné reflektovať samo seba. Hegel sa preto stal zakladateľom a jedným z vrcholných predstaviteľov dejín filozofie. Súčasťou systémovej stavby Hegelovej filozofie je filozofia práva, filozofia dejín, filozofia náboženstva, estetika a dejiny filozofie. Problematike teórie štátu a práva venoval samostatné dielo Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy (Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse, 1820), ktoré je známejšie pod názvom Filozofia práva. Po Hegelovej smrti vydali jeho žiaci jeho Prednášky o filozofii dejín (Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte, 1837). Filozofia objektívneho ducha obsahuje tézu, že človek sa rodí do určitého duchovného prostredia, ktoré žije v morálke a mravnosti, v práve a ústave. V živej mravnosti splývajú objektívne, všeobecné etické normy so subjektívnym morálnym zmýšľaním, t. j. jednotlivci si osvojujú rozumné princípy a uplatňujú ich. Poslaním filozofie práva je opisovať reálne existujúci štát ako niečo, čo je samo osebe rozumné. Právo Hegel nechápal v úzkom právnom zmysle, ale ako súhrn všetkých stránok života spoločnosti. Troma vývojovými stupňami práva sú abstraktné (formálne) právo, moralita a mravnosť. Mravnosť sa člení na rodinu, občiansku spoločnosť a štát. Štát je najvyšším výrazom ľudskej slobody, výsledkom pokračovania rodiny a občianskej spoločnosti. Oddanosť štátu je predpokladom plne sa realizujúcej individuality. Hegel nesúhlasil s myšlienkou suverenity ľudu a obhajoval myšlienku suverenity štátu. Jeho filozofia umenia je koncentrovaná v diele Estetika (Vorlesungen über die Ästhetik, 1835 – 38; slov. 1968). Umenie je vyjadrením ducha v zmyslových formách, a tak sa stáva cestou sebapoznávania absolútnej idey. Hegel rozlišuje tri vývojové stupne v histórii umenia – symbolický, klasický a romantický. Podľa jeho významnej teórie smrti umenia umenie vyčerpalo svoj potenciál. Jeho téza o umení ako poznaní ovplyvnila najmä estetiku marxizmu. Podľa neho náboženstvo i filozofia majú rovnaký predmet záujmu, t. j. pravdu, ktorou je výlučne Boh. Hegelova filozofia náboženstva je postosvietenským pokusom rehabilitovať významné postavenie teológie medzi ostatnými disciplínami myslenia, pričom je zároveň kritikou tradičnej teológie a aj jej rekonštrukciou, čo niekedy vzbudzovalo mylné podozrenie z príklonu k ateizmu. Je reakciou na osvietensky skeptickú kritiku teológie ako metafyziky, ktorá vyvrcholila I. Kantom. Podľa Hegela po Kantovi už viac nie je možná teológia ako špeciálna metafyzika o nadzmyslovom jestvujúcne, t. j. o najvyššom bytí. Kritiku teologickej metafyziky Hegel akceptuje, ale neprijíma osvietenské povýšenie subjektivity na ústredný princíp. Preto transcendentné, najvyššie bytie nie je ani základnou substanciou (ako v metafyzickej ontoteológii), ani základným subjektom (ako v imanentnej antropológii), ale je rozpoznané ako dejinné bytie, t. j. ako spoločenský proces, v ktorom dochádza k splývaniu a zachovávaniu protikladov. Prvý postoj absolutizoval metafyzickú substanciu najvyššieho bytia, druhý zdôrazňoval osvietenské práva subjektivity a slobody. Obidva postoje myslenia tak vyjadrujú odcudzenie božského a ľudského. Hegel však vychádza z reformačného porozumenia viery, ktoré sa sústreďuje na christologické zmierenie božského s ľudským. Odmieta preto učenie o dvoch prirodzenostiach a jeho obnova filozofickej teológie je formou božsko-ľudskej jednoty. Rekonštruuje inkarnáciu ako formu božského sebapoznania vo svojom protiklade. Náboženstvo je tak vzájomným božsko-ľudským sebapoznaním. Analogicky k vývoju absolútnej idey sa Boh prejavuje v inkarnácii Krista, aby dospel k svojej jednote vo Svätom Duchu. Formuláciou o substancii, ktorá sa stáva subjektom, Hegel revidoval monopolárne chápanie klasického teizmu na bipolárne, ktoré neskôr rozvinul do triadického (trojičného) chápania absolútna. Jeho špekulatívna filozofia však nie je závislá od kresťanstva, pretože ho transformuje na univerzálnu ontológiu, v ktorej inkarnácia nie je jedinečným historickým faktom, ale ontologickým princípom božsko-ľudského vzťahu.

Heineccius [hajnekcius], Johannes Gottlieb, aj Heinecke, Johann Gottlieb, 11. 9. 1681 Eisenberg, Durínsko – 31. 8. 1741 Halle — nemecký teológ, filológ, historik a právnik. Prednášal právnu vedu a filozofiu v Halle. Na sústavu právnych doktrín nazeral ako na svojbytný filozoficky racionálne usporiadaný systém. Vychádzal z tézy prispôsobovania a symbiózy rímskeho práva obsiahnutého v ius commune a domáceho práva, ako aj z tvorby nových právnych zásad a inštitúcií na základe rímskeho práva (→ usus modernus pandectarum). Autor obľúbených učebníc práva, ktoré vyšli v mnohých vydaniach a v ktorých rozvíjal svoju axiomatickú metódu. Diela: Základy civilného práva vychádzajúce z Inštitúcií (Elementa Iuris Civilis secundum ordinem Institutionum, 1725), Základy racionálnej a morálnej filozofie (Elementa Philosophiae rationalis et moralis, 1728), Dejiny rímskeho a nemeckého civilného práva (Historia Iuris Civilis Romani ac Germanici, 1733), Základy prirodzeného práva a práva národov (Elementa Iuris Naturae et Gentium, 1738), a i.

Heinecke [hajneke], Johann Gottlieb → Heineccius, Johannes Gottlieb

Heise [hajze], Georg Arnold, 2. 8. 1778 Hamburg – 6. 2. 1851 Lübeck — nemecký právnik. Od 1814 profesor rímskeho práva v Göttingene, 1818 pôsobil v hannoverskej štátnej službe. R. 1820 prvý predseda novovzniknutého Najvyššieho odvolacieho súdu štyroch slobodných miest v Lübecku. Počas tridsiatich rokov jeho účinkovania v tejto funkcii nadobudol súd nadregionálny význam, dokonca pôsobil aj ako rozhodcovský zmierovací súd v právnych sporoch medzi štátmi Nemeckého spolku. Predstaviteľ historickoprávnej školy, patril k významnejším nemeckým právnym učencom. Z jeho pandektového systému vychádzala celá pandektová veda 19. storočia. Diela: Prehľad systému všeobecného civilného práva na účely prednášok z pandektového práva (Grundriss eines Systems des allgemeinen Civilrechts zum Behuf von Pandekten-Vorlesungen, 1807), Heiseho obchodné právo (Heises Handelsrecht, vydané 1858) a i.

Herder, Johann Gottfried von, 25. 8. 1744 Mohrungen, Vých. Prusko, dnes Morąg, Poľsko – 18. 12. 1803 Weimar — nemecký filozof obdobia prechodu od osvietenstva k romantizmu, teológ, básnik, prekladateľ a literárny vedec. Spočiatku študoval medicínu, neskôr teológiu v Königsbergu (dnes Kaliningrad, Rusko), kde sa stretával s I. Kantom, ktorý ho povzbudzoval k účasti na svojich prednáškach a poskytol mu aj svoje rukopisy, ako aj s ďalšími poprednými tamojšími mysliteľmi, predovšetkým s J. G. Hamannom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Na Herderovo myslenie vplývali aj Ch. de Montesquieu, D. Hume a J.-J. Rousseau.

R. 1764 – 69 pôsobil na cirkevnej škole v Rige, 1765 bol ako už známy teológ vysvätený za evanjelického kňaza. V Rige napísal a publikoval svoje prvé dôležité práce: O novšej nemeckej literatúre. Fragmenty (Über die neuere deutsche Literatur. Fragmente, 3 zväzky, 1767; rok jej vydania pokladajú niektorí autori za začiatok hnutia Sturm und Drang), v ktorej rozoberá vzťah jazyka a literatúry, a Kritické lesy (Kritische Wälder, 1769). R. 1769 – 71 podnikol viacero ciest po Európe, o. i. do Paríža, kde sa spoznal s J. B. d’Alembertom, a do Štrasburgu (1770), kde sa stretol s J. W. Goethem a začala sa ich vzájomná spolupráca. R. 1771 – 75 pôsobil ako dvorný kazateľ a člen konzistória v Bückeburgu. Vydal významnú esej Rozprava o pôvode reči (Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1771/72), za ktorú dostal cenu Berlínskej akadémie vied, ako aj dielo O nemeckej povahe a umení (Von deutscher Art und Kunst, 1773), ktoré obsahuje o. i. state o Ossianovi a W. Shakespearovi. V tom období sa stal jednou z najvýznamnejších osobností, teoretikom a estetikom nemeckého literárno-spoločenského hnutia Sturm und Drang. Od 1776 do smrti pôsobil ako generálny superintendent vo Weimare (miesto získal prostredníctvom Goetheho), kde napísal svoje najvýznamnejšie práce. V eseji O poznaní a cítení ľudskej duše. Poznámky a sny (Vom Erkennen und Empfinden der menschlichen Seele. Bemerkungen und Träume, 1774, vyšlo 1778) tvrdil, že obidve duševné schopnosti (Erkennen – poznanie a Empfinden – cítenie) neexistujú oddelene, ale sú neoddeliteľne prepojené, čistá špekulácia je len úsilím poznávať, pretože skutočné poznanie neexistuje bez vôle, ktorá je energiou duše, pričom ušľachtilou mierou, podľa ktorej človek poznáva, je ľudskosť. Najušľachtilejším poznaním je láska a ľudské súcitenie. Súcit je výrazom elasticity našich vôlí, od stupňa a hĺbky sebapociťovania závisí aj stupeň súcitu s inými, najušľachtilejším všeobecným pociťovaním je poznanie Boha a všetkého tvorstva prostredníctvom jeho pôsobenia a lásky.

V zbierke Ľudové piesne (Volkslieder, 2 zväzky, 1778 – 79), ktorých 2. vydanie 1807 vyšlo pod názvom Hlasy národov v piesňach (Stimmen der Völker in Liedern), poukazoval na krásu ľudovej poézie a podnecoval zbierať ľudové piesne (napr. v Nemecku A. von Arnima a C. Brentana; na Slovensku J. Kollára pri zostavovaní Národných spievaniek). V 4-zväzkovom spise Idey k filozofii dejín ľudstva (Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 1784 – 91) ukázal človeka ako produkt prírody a vývoj ľudstva ako vzostupný a objektívny proces podliehajúci prírodným zákonom, čím sa stal jedným zo zakladateľov filozofie dejín. Zákonom dejín je uskutočňovanie možnosti výchovy človeka k humanite, postupné ustupovanie násilia miernosti. Etapy duchovného vývoja uskutočňovaného v dejinách a smerujúceho k humanite ako k cieľu dejinného vývoja sú analogické so životnými fázami: detstvo (Orient), vek chlapca (Egypt), vek mládenca (Grécko), vek muža (Rím), staroba (kresťanský svet). Spis mal veľký význam pre národné obrodenie Slovanov, najmä kapitola týkajúca sa povahy Slovanov a ich nádejnej perspektívy (slovanským národom predpovedal v budúcnosti vedúcu úlohu najmä pre miernosť povahy, zmysel pre ľudskosť, pre pracovitosť a nadanie na tvorbu kultúrnych hodnôt). Zákonitosť vývoja národov Herder opísal obrazne ako otáčajúce sa koleso dejín, na ktorého vrchole boli kedysi Rimania, po úpadku a poklese ich úlohy sa na ich miesto dostali Germáni, ktorých však majú časom vystriedať slovanské národy, aby obrodili staré kultúrne princípy v zmysle prehĺbenia humanity. V obrodenskom období bol preto Herder pokladaný za hlavného slovanského učiteľa. Na jeho filozofický odkaz o úlohe Slovanov nadviazali mnohí slovanskí básnici, spisovatelia a filozofi (N. M. Karamzin, J. Dobrovský, F. Palacký, zo slovenských napr. J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr a i.). Podľa J. Kollára sa slovanské národy musia v rámci idey slovanskej vzájomnosti kultúrne zblížiť a zjednotiť, aby bola naplnená Herderova vízia humanistickej misie Slovanov v dejinách. V spisoch Listy na podporu humanity (Briefe zur Beförderung der Humanität, 1793 – 97) a Kresťanské spisy (Christliche Schriften, 1794 – 98) stotožnil kresťanstvo s humanitou, ktorá je podľa neho základnou hybnou silou všetkého ľudského konania, podstatou a cieľom dejín.

V posledných rokoch života vydal Metakritiku ku Kritike čistého rozumu (Metakritik zur Kritik der reinen Vernunft, 2 zväzky, 1799), v ktorej napadol Kantovu Kritiku čistého rozumu, a dokončil spis Kalligone (1800), ktorý je kritikou Kantovej estetickej doktríny v jeho diele Kritika súdnosti. Kantovi nasledovníci Herderovi vyčítali nepochopenie Kantovho učenia a jeho nesprávnu interpretáciu. Herderov osobitný význam však spočíval v jeho schopnosti vidieť za intelektuálne obmedzenia svojej doby, ako aj v jeho schopnosti nájsť nové možnosti interpretácie produktov ľudskej kultúry a dejín. Pre svoj dôraz na možnosť zmeny a prevýchovy človeka je zaraďovaný do obdobia osvietenstva, zároveň je však jedným z prvých kritikov osvietenského precenenia úlohy racionality. Osvietenstvo 18. storočia kritizoval v chápaní ľudskej mysle a osobnosti, v teórii jazyka, v postoji k umeniu a v chápaní dejín a ich vývoja. Hoci niektorí autori vidia v dezinterpretovanom Herderovi predchodcu extrémnych nacionalistov a rasistov 19. a 20. storočia, jeho nacionalizmus bol kozmopolitný a kultúrny, počas svojho života konzistentne oponoval absolutistickej a neliberálnej vláde. Podľa neho vývoj národov určoval ich odlišný charakter a duch národa, ako aj výraz špecifického génia každého národa (nem. Volksgeist). Z jeho tézy o jedinečnosti a neopakovateľnosti každého národného práva vychádzal o. i. z ideových prameňov historizmus (v oblasti práva historická škola zdôrazňujúca zväzok práva s národným životom). Herderovo dielo malo neskôr vplyv na G. W. F. Hegla a O. Spenglera.

Hippodamos z Miléta, 5. stor. pred n. l. — starogrécky teoretik architektúry a urbanista. Autor tzv. hippodamovskej štruktúry mesta (alebo hippodamovského plánu) založenej na pravidelnej pravouhlej (šachovnicovej) sústave ulíc, ktorej boli podriadené verejné aj obytné domy (so zárodkami funkčného delenia na obchodnú, administratívnu, kultovú a obytnú zónu). Najvýznamnejšou inováciou bolo zavedenie jednotných domových parciel.

Hippodamos vypracoval plán mesta Pireus (prístav Atén, po 480/479 pred n. l.), ktorý je jeho prvým známym realizovaným projektom. Vyznačoval sa premysleným celkovým plánom s rozdelením na štvrte podľa funkcie, štandardizovanými obytnými jednotkami a tzv. hippodamovskou agorou, ktorá bola centrom mesta. R. 444/443 pred n. l. sa podieľal na založení ideálneho mesta Thurioi (južná Itália). Pripisuje sa mu aj vypracovanie mestských plánov Miléta (zničený Peržanmi 494 pred n. l., znovuvybudovaný po 479), jeho účasť na výstavbe mesta je však neistá. Najúplnejšie záznamy o ňom sú v Aristotelových spisoch (v 2. zväzku spisu Politika; Politica II), podľa ktorých presadzoval delenie mesta na štvrte podľa sociálnych tried (na časť obývanú remeselníkmi, časť obývanú roľníkmi a časť obývanú bojovníkmi). Na 3 časti delil aj pôdu (posvätná pôda patriaca kultu, verejná pôda, z ktorej žijú bojovníci, a privátna časť patriaca roľníkom). Aristoteles ho charakterizoval ako excentrika (dával to údajne najavo svojím vystupovaním i vzhľadom). Venoval sa aj dobovým politickým teóriám; známy ako autor rozpravy o ideálnej ústave.

historickoprávna škola, nemecká historická škola — smer v právnej vede 19. stor., ktorý proti univerzalizmu a racionalizmu modernej prirodzenoprávnej školy postavil tézu o jedinečnosti a neopakovateľnosti národného práva. Škola zdôrazňovala zväzok práva s národným životom, urobila z neho samostatný živý organizmus, prejav národného uvedomenia, výraz špecifického génia každého národa (Volksgeist) vyvíjajúceho sa vlastnou dynamikou. Podľa jej predstaviteľov sa sociálne fakty, obyčaje, miestne zvyklosti a tradície postupne kryštalizujú na právne pravidlá. Zákony a kódexy preto slúžia iba na podchytenie zásad, ktoré už existujú ako výsledky historického vývoja národa. Základné myšlienky historickoprávnej školy sa formovali pomerne dlho. Hoci sa za jej zakladateľa a hlavného predstaviteľa pokladá F. C. Savigny, s názorom, že jedna generácia si nemôže osobovať právo vytvárať zákony pre ďalšie generácie a nemala by tiež ignorovať zákony predchádzajúcich generácií, prišiel ako prvý G. Hugo. Jednoduchá demokratická väčšina nie je oprávnená zmeniť danú ústavu, pretože musí počítať s názorom starších pokolení a pripočítať ich hlasy k vznikajúcemu poriadku. Historickoprávna škola svojím chápaním práva ako spoločenského javu spätého s ostatnými regulačnými mechanizmami dala impulz aj na vznik sociologických teórií práva a významne prispela k rozvoju historickej vedy o práve. Stala sa východiskom nemeckého právneho pozitivizmu.

Jóny, Ján, 27. 12 1695 Kežmarok – 6. 11. 1755 Spišská Nová Ves — uhorský právnik a právny historik. Pôsobil ako advokát v Levoči, venoval sa aj podnikaniu v oblasti baníctva. Autor diela o vplyve rímskeho práva na uhorské právo, ktoré vyšlo 1718 v Levoči pod názvom De Auctoritate Iuris Civilis Romanorum in Regno Hungariae Schediasma Historico-Iuridicum a štúdie o poddanstve v Uhorsku De Servitute Hungarica, ktorá sa mala stať súčasťou širšieho vlastivedného výskumu M. Bela a ktorá zostala v rukopise, a i.

Kadlec, Karel, 11. 1. 1865 Přehořov, okres Tábor – 4. 12. 1928 Praha — český právnik a právny historik. Krátko pracoval ako advokátsky koncipient, 1890 – 1905 tajomník Družstva Národného divadla v Prahe, od 1905 mimoriadny, od 1909 riadny profesor dejín slovanského práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1911 a 1927 dekan fakulty). Spočiatku sa zaoberal otázkami autorského práva, neskôr dejinami štátu a práva slovanských národov, ako aj rumunskými a uhorskými právnymi dejinami, napr. Rodinný nedíl čili zádruha v právu slovanském (1898), Verböczyovo Tripartitum a soukromé právo uherské i chorvatské šlechty v něm obsažené (1902) a Dějiny veřejného práva ve střední Evropě I-IV (1920, 1921, 1923, 1928), najvýznamnejšie dielo Slovník slovanského práva sa mu však nepodarilo dokončiť. Spoluautor slovníka Německo-česká terminologie úřední a právnická (1897) a Ottovho slovníka naučného, prekladateľ z francúzštiny a chorvátčiny. R. 1920 – 28 generálny tajomník Českej akademie věd a umění, riadny člen viacerých svetových akadémií vied.

Kallab, Jaroslav, 24. 6. 1879 Nové Město na Moravě – 10. 2. 1942 Brno — český právnik, predstaviteľ medzivojnovej právnej vedy. R. 1903 – 13 pôsobil ako sudca, zároveň absolvoval študijné pobyty v Berlíne a Paríži. Od 1913 pôsobil na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, od 1919 profesor trestného práva na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity Brne, 1920 – 21, 1929 – 30 a 1937 – 38 jej dekan, 1927 – 28 rektor univerzity.

Zaoberal sa trestným právom, právnou filozofiou a medzinárodným právom, najmä otázkami kriminality mládeže, ktoré dovtedy neboli riešené (trestné činy mládeže boli posudzované rovnako ako trestné činy dospelých), iniciátor medzinárodnej právnej pomoci mládeži. Spoluautor zákona o trestnom súdnictve nad mládežou (1931), ktorým sa ČSR v tejto oblasti zaradila medzi pokrokové štáty Európy. Podieľal sa aj na príprave návrhu trestného poriadku (1929). Zapájal sa do politického života, 1919 pôsobil ako expert na Parížskej mierovej konferencii, 1925 spoluzakladateľ Národnej strany práce. Jeho filozofickým východiskom bolo odmietanie absolutizácie normativistického pohľadu na právo, čím stál v kontrapozícii voči F. Weyrovi, predstaviteľovi tzv. normatívnej právnej teórie. Právo podľa Kallaba nie je iba normatívnym výtvorom, ale spôsobom konania. Autor príspevku O skutkové podstatě a konkurenci trestních činů v Sborníku věd právních a státních (1911), kníh Zločin a trest: úvahy o základech trestního práva (1915), O smlouvách mírových (1920), O Společnosti národů (1920), Úvod ve studium metod právnických I, II (1920, 1921). Spoluautor hesiel Slovníka veřejného práva československého. (1929 – 48).

Kant, Immanuel, 22. 4. 1724 Königsberg, dnes Kaliningrad, Rusko – 12. 2. 1804 tamže — nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, jeden z najvýznamnejších svetových mysliteľov, ktorý významne prispel nielen k rozvoju filozofie, etiky, estetiky a práva, ale aj prírodných vied. Jeho život a dielo sú spojené s Königsbergom (Kaliningradom), v ktorom prežil celý život a ktorý sa v 18. stor. jeho zásluhou a zásluhou jeho žiakov stal jedným z významných centier osvietenstva. Narodil sa ako štvrté dieťa sedlára Johanna Georga Canta (Kant si zmenil písanie priezviska, aby ho prispôsobil nemeckej výslovnosti), 1732 – 40 študoval na gymnáziu, 1740 – 45 na univerzite Albertina najmä matematiku a fyziku. Po smrti otca kvôli finančnému zabezpečeniu rodiny pracoval 1746 – 55 ako domáci učiteľ. R. 1755 ukončil štúdium filozofie, habilitoval sa a stal sa súkromným docentom na Albertine, 1762 odmietol profesúru v odbore básnické umenie. R. 1766 – 72 pôsobil v zámockej knižnici, 1769 a 1770 odmietol pozvanie na univerzitu v Jene a Erlangene, 1770 sa stal profesorom logiky a metafyziky na Albertine, kde až do 1796 prednášal aj teológiu, morálku, prirodzené právo, matematiku, fyziku, zemepis a antropológiu (1786 a 1788 rektor univerzity).

Vo vývoji Kantových názorov sa s ohľadom na názvy jeho hlavných diel (Kritiky) tradične rozlišujú dve základné obdobia: predkritické (do 1770) a kritické (od 1781), pričom termín kritika Kant nechápe ako posudzovanie poukazovaním na nedostatky, ale ako analýzu (osvetlenie, preskúmanie, vymedzenie); roky 1770 – 81, t. j. roky medzi predkritickým a kritickým obdobím, sa označujú ako perióda prípravy kriticizmu alebo ako tichá dekáda.

V prvom, tzv. predkritickom období sa Kant zaoberal predovšetkým prírodnými vedami. V práci Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels, 1755) na základe výsledkov novovekej matematickej prírodovedy, a najmä Newtonovej fyziky sformuloval nebulárnu hypotézu (z lat. nebula = hmla, → hmlovinová hypotéza), podľa ktorej je usporiadanosť vesmíru v rozhodujúcej miere výsledkom interakcií príťažlivých a odpudivých prírodných síl bez priameho stvoriteľského aktu Boha, pričom Slnko a planéty v slnečnej sústave mohli vzniknúť z prvotnej chladnej prachovo-plynovej hmloviny (→ Kantova hypotéza). V ďalšom prírodovednom spise skrátene nazývanom Fyzická monadológia (Physische Monadologie, plný názov Metaphysicae cum geometria iunctae usus in philosophia naturalis, cuius specimen I. continet monadologiam physicam, 1756) sa v nadväznosti na G. W. Leibniza a jeho pojem monáda usiluje bližšie určiť podstatu najmenších čiastočiek, z ktorých vzniká priestor, a túto podstatu definuje ako silu (nie ako látku). Kant dobre poznal tak antickú, ako aj modernú filozofiu, najtesnejší kontakt však mal s myslením novoveku a postupne upriamil svoju pozornosť na noetické otázky (F. Bacon, R. Descartes a i.), na skúmanie predpokladov poznania. Spočiatku bol ovplyvnený racionalizmom G. W. Leibniza a Ch. Wolffa, podľa ktorého všetko poznanie je odvodené z používania rozumu a správny obraz sveta, jeho úplný opis, si možno vytvoriť aj bez skúsenosti vďaka axiómam, ktoré sú rozumu vlastné, imanentné. Kant zároveň rešpektoval závery empiristov, najmä J. Locka a D. Huma, ktorí podmieňujú pôvod, obsah a platnosť poznania skúsenosťou. Neakceptoval ani presvedčenie racionalistov o neobmedzených možnostiach intelektu a celkom nesúhlasil ani s empiristami. V úsilí zachrániť metafyziku rozdelil svet na dve časti: na svet skúsenosti, javov, fenoménov (phaenomena) a na transcendentálny svet, svet vecí osebe (→ vec osebe, Ding an sich; → noumenon; → bytie osebe). Tu Kant nachádzal kľúč k svojmu kritickému obdobiu, v ktorom si kládol nielen otázku Čo môžem vedieť?, ale aj Čo mám robiť? a V čo môžem dúfať?. Skúmal možnosti a hranice poznávania a menil perspektívu nazerania na svet, pričom do nového vzťahu postavil poznávanú vec (res) a intelekt (intellectus).

Túto novú orientáciu vyjadril už 1770 vo svojej po latinsky napísanej profesorskej inauguračnej dizertácii O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta (De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis) a plne sa na ňu sústredil v druhom, tzv. kritickom období (od 1781) v dielach Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti. Prvé vydanie Kritiky čistého rozumu (Kritik der reinen Vernuft) vyšlo 1781, keďže mu však bola vyčítaná nezrozumiteľnosť, vydal Kant 1783 spis Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť stať vedou (Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können) chápaný ako úvod do svojej kritickej filozofie. R. 1787 vyšlo druhé, prepracované a rozšírené vydanie Kritiky čistého rozumu (slov. 1979, preklad T. Münz). V ňom sa Kant venuje kritickému preskúmavaniu hraníc objektívneho poznania, t. j. základov ľudských poznávacích možností vo vede. Skúma schopnosť zmyslového poznania (→ zmyslovosť), ktoré sa realizuje v priestore a čase. Ľudské poznanie začína tým, že veci osebe pôsobia (afikujú; nem. affizieren) na naše zmysly; poznávaný objekt vychádza v ústrety poznávajúcemu subjektu svojou schopnosťou byť poznaný. Keďže priestor a čas sú dané a priori (len vo forme predstáv), poznanie si okrem zmyslovosti vyžaduje aj um (nem. Verstand), teda schopnosť produkovať predstavy, vytvárať z obsahov zmyslového nazerania pojmy. Kant potom rozlišuje empirické (aposteriórne) poznanie, t. j. poznanie odvodené zo skúsenosti (a posteriori), ktoré je vždy získané, a apriórne poznanie, t. j. také, ktoré neobsahuje nič empirické (nazýva ho čisté poznanie a rozum zaoberajúci sa čistým poznaním čistý, t. j. teoretický rozum), a formuluje dvanásť apriórne daných základných foriem tvorenia pojmov, ktoré nazval kategórie (→ filozofické kategórie). Kategórie jestvujú len v ľudskom ume, neviažu sa na skúsenosť (na poznanie vecí ich možno použiť len ich aplikáciou na predmety zmyslovej skúsenosti) a majú zabezpečiť jednotu empirického poznania. Um vytvára súvislú skúsenosť a napokon aj fyzikálne poznanie prírody. Z toho vyplýva, že všetko, čo je v našom poznaní všeobecne platné, vytvoril ľudský um (tzv. nová orientácia, antropologický alebo kopernikovský obrat). Vďaka formám nazerania a kategóriám rozumu môže človek spracúvať chaotické fakty získané skúsenosťou a vyjadriť ich súdmi, ktoré majú kvalitu objektívneho, vedeckého poznania. Keďže ľudské myslenie sa s výsledkami umu neuspokojuje (hranice teoretického, resp. čistého rozumu sú tam, kde sa končí oblasť skúsenostného poznania), hľadá prvotnú príčinu všetkého jestvujúceho, kladie si metafyzické otázky o svete ako celku, o prapríčine sveta (Bohu) a o slobode či nesmrteľnosti duše. Rozum vytvára čisté (rozumové) pojmy, tzv. regulatívne idey (Boha, sveta ako celku a duše), ktorým v reálnom svete nezodpovedá žiadna vec a pomocou ktorých sa usiluje presiahnuť skúsenosť a priblížiť k cieľu poznania. Pomocou ideí ako výhradne regulatívnych princípov riadiacich proces poznania, vyjadrujúcich niečo nepodmienené a absolútne a vedúcich človeka k najvyššej jednote poznania tak rozum dáva poznatkom jednotu. Kant rozlišuje tri základné, najvyššie, tzv. transcendentné idey čistého rozumu: svet (základ kozmológie), dušu (základ psychológie) a Boha (základ teológie). Tieto otázky však tradičná metafyzika nie je schopná riešiť, naopak, dochádza k chybným (→ paralogizmus) či rozporným úsudkom (nedokáže ich vyvrátiť ani potvrdiť; → antinómia). Čím je vedecké poznanie hlbšie, čím viac sa vzďaľuje fenomenálnemu svetu a približuje sa k noumenálnemu svetu, tým väčšie problémy zakrývajú jeho duševný obzor. Metafyzika ako veda o pravej podstate bytia nie je možná. Teoretický (čistý) rozum sa musí vzdať pred hranicou, ktorú tvorí praktický rozum. Ten človeku umožňuje nájsť základy morálneho života, pevné princípy mravného konania a tiež vyznačiť smer jeho vôle. Ľudský rozum teda vystupuje v teoretickej funkcii, keď poznáva to, čo je (Sein), a v praktickej funkcii, keď poznáva to, čo má byť (Sollen). Ak sa Kant doteraz usiloval odpovedať na otázku Čo môžem vedieť? (noetika), teraz prešiel do oblasti praktickej filozofie, kde sa usiloval odpovedať na otázky Čo mám robiť? (etika) a V čo mám dúfať? (filozofia náboženstva), ktoré napokon zhrnul do jedinej, štvrtej otázky Čo je človek? (antropológia).

Kým Kritika čistého rozumu osvetľuje myslenie a poznanie, druhá Kantova kritika, Kritika praktického rozumu (Kritik der praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990, preklad T. Münz), osvetľuje chcenie a konanie. Prípravou na jej vydanie bol spis Základy metafyziky mravov (Grundlegung zur Metaphysik der Sitten, 1785; slov. 2004, preklad Patrícia Elexová), v ktorom Kant načrtol základné etické otázky. V Kritike praktického rozumu sa potom normatívnym spôsobom venuje ľudskému konaniu z aspektu mravnosti a pokúša sa určiť podiel rozumu (teda toho, čo je apriórne) na jeho princípoch. Praktický rozum (na rozdiel od teoretického, ktorý smeruje k poznaniu prostredníctvom názorov, pojmov, zásad a ideí) smeruje k určeniu vôle prostredníctvom praktických zásad, pričom Kant rozlišuje subjektívne (platia len pre jednotlivého človeka; → maxima) a všeobecne platné zásady (t. j. zákony určujúce vôľu každého človeka). Hoci všetky etické systémy sú založené na heteronómii vôle (zákony sú mimo dobrej vôle človeka, t. j. sú prikazované zvonka), autonómia vôle (slobodná vôľa, teda zákony, ktoré sú vo vlastnom rozume človeka, maxima) umožňuje človeku spoznať, čo je dobré. Tam, kde nestačia ľudská skúsenosť a rozum, zapĺňa priestor viera, ktorá spočíva v pevnom presvedčení, že svet je ovládaný mravným poriadkom a človek sa na ňom zúčastňuje svojou slobodnou vôľou. Doménou praktického rozumu je sféra povinnosti a normativity. Všeobecne platný mravný príkaz praktického rozumu (→ kánon) má potom podobu pravidiel ľudského správania obsahujúcich povinnosť, Kant ich nazýva imperatívmi a delí ich na hypotetické a kategorické. Hypotetické imperatívy (→ hypotetický) vznikajú zo skúsenosti a sú podmienené úsilím dosiahnuť určité empirické ciele. Sú teda subjektívne, podmienené túžbami a potrebami jedinca. Nepodmienený príkaz rozumu, kategorický imperatív, je adresovaný vôli vykonať niečo bez ohľadu na osobné ciele a prospech. Prvá formulácia kategorického imperatívu vyznieva ako rýdzo formálne určenie: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva. Preto ho Kant dopĺňa druhou formuláciou kategorického imperatívu požadujúcou chápať človeka ako účel (ako cieľ morálneho konania), a nie iba ako prostriedok. Žiada úctu k človeku, rešpekt k jeho dôstojnosti (→ etika). Kantova praktická filozofia vymedzuje nezávislosť človeka od požiadaviek sociálneho konformizmu, pretože týmto svojím postojom jasne poukázal na nebezpečenstvo absolutistického štátu (T. Hobbes) a nekorigovaného utilitarizmu. Konzekventné mravné konanie však nie je možné bez viery v slobodu, v nesmrteľnosť a v Boha. Náboženstvo je poznanie našich povinností ako Božích príkazov.

Základným zámerom poslednej Kantovej kritiky, Kritiky súdnosti (Kritik der Urteilskraft, 1790), bolo úsilie preklenúť priepasť medzi oblasťou pojmu príroda a oblasťou pojmu sloboda, t. j. medzi jeho teóriou poznania a etickou teóriou. V prvej časti (Kritika estetickej súdnosti) hľadal zdôvodnenie špecifickosti estetických súdov, vkusu a estetických kvalít. Odmietol úvahy o objektívnych vlastnostiach krásy, ale pýtal sa, ako posudzujeme krásu a kde nachádzame všeobecné kritériá krásy. Zdôvodňoval nadindividuálny charakter vkusu, v ktorom človek nie je zainteresovaný na existencii veci. Človek esteticky posudzuje predmet, akoby predmet mal nejaký účel a akoby ho poznal, ale to sú len predpoklady nevyhnutné na to, aby prekonal jednoduchý príjemný pocit. V súlade s rozumom sa tak rozvíja slobodná hra obrazotvornosti a vzniká estetický zážitok. Preto krása vzniká aj bez praktického záujmu o predmet, je subjektívna a zároveň univerzálna. Kant analyzoval aj vznešené a od krásy ho odlíšil tým, že presahuje zmyslovú skúsenosť človeka a protirečí zmyslovému pôžitku. Hľadal zdôvodnenie umeleckej tvorby a povahu umeleckých schopností. Génius tvorí podľa Kanta ako príroda, teda bez vopred určeného plánu, z vytvoreného umeleckého diela však možno rekonštruovať proces tvorby. Génius sa vyznačuje tým, že je schopný znázorňovať estetické idey. Predpokladom estetického pôsobenia je účelnosť predmetu chápaná ako zladenie jeho rozmanitých častí do jednotného celku, ako harmónia jeho formy a jeho podstaty. Tým sa Kant v druhej časti Kritiky súdnosti (Kritika teleologickej súdnosti) dostal k teleologickému výkladu (→ teleológia), k uvažovaniu zameranému na objektívnu účelnosť predmetu, ktoré v snahe preniknúť k skrytej jednote prekračuje hranice skúsenostných poznatkov (hranice poznania).

R. 1795 uverejnil Kant traktát K večnému mieru. Filozofický návrh (Zum ewigen Frieden. Ein philosophischer Entwurf; slov. 1963, preklad T. Münz, druhé prepracované vydanie 1996), v ktorom rozvinul názory na štát a právo, vyzdvihol princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, vymedzil kritériá spravodlivej vojny a ako prvý vyslovil domnienku o objektívnej zákonitosti, ktorá povedie k nastoleniu mieru a federácie národov. Začiatkom 1797 vyšiel spis Metafyzika mravov (Die Metaphysik der Sitten, 1797) predstavujúci Kantovo učenie o formálnych princípoch myslenia o práve, ktoré je sférou uskutočňovania kategorického imperatívu vo vzájomných vzťahoch ľudí garantovanou štátom. Účelom práva je zabezpečiť slobodu, uchovávať spoločenstvo slobodných ľudí tým, že určuje podmienky ich koexistencie. Kým mravnosť apeluje na svedomie, právne povinnosti sa týkajú vonkajších prejavov, ku ktorým možno donucovať. Kant chápe právo ako súhrn podmienok, za ktorých možno ľubovôľu jednotlivca uviesť do súladu s ľubovôľou ostatných podľa všeobecného zákona slobody. Kantova teória štátu vyjadrovala základné princípy liberalizmu: aj bytie štátu vyplýva z požiadaviek kategorického imperatívu, štát je spojením slobodných bytostí pod panstvom práva, ktoré vzniklo zo spoločenskej zmluvy medzi vládnucimi a ovládanými. Despotická moc, ktorá nerešpektuje prísne právne zásady, sa odsudzuje na morálnu izoláciu. Kant bol prívržencom parlamentného, zastupiteľského systému založeného na princípe deľby moci, v čom videl základ právneho štátu a slobody občianskej spoločnosti. Právo a štát tvoria u Kanta jeden celok. Štát je legitímny, ak je právnym štátom.

Tzv. malé Kantove spisy (kleine Schriften) sú venované otázkam človeka a jeho dejín, kultúry, politiky, osvety, výchovy a vzdelávania, slobody, ako aj možností a predpokladov hodnoverného vysvetlenia sociálneho života vo všeobecnosti. K základným identifikačným kritériám vymedzujúcim túto oblasť Kantovej filozofie tvorby patrí vzťah malých spisov k veľkým prácam, najmä ku Kritike čistého rozumu, pričom ich vzťah ku kritickým spisom možno charakterizovať ako viacvrstvový a pomerne zložitý. Často sa z aspektu vypracovania kriticizmu zdôrazňuje ich tzv. prípravný charakter. Na druhej strane do oblasti Kantových skúmaní obsiahnutých v malých spisoch, ktoré boli publikované už v období po vydaní prvej kritiky, sú zapracované výsledky kriticizmu. Malé spisy sa odlišujú od kritických i svojím štýlom. Pretože Kant v nich nepoužíva ťažkopádnu (podľa Hegla barbarskú) terminológiu, často sa robili závery, že tieto Kantove práce sú filozoficky nezaujímavé alebo majú iba príležitostný charakter. Pokiaľ pri veľkých prácach (najmä pri Kritike čistého rozumu) sa Kant usiloval predovšetkým o presnosť a určitosť terminológie v záujme dosiahnutia dôkladnosti v pojmových určeniach a rozdeleniach a jeho jediným cieľom bola požiadavka prísnej pojmovej dedukcie a pojmovej systematiky, malé spisy sú charakteristické predovšetkým štýlom plným vtipu, krásy a obraznosti (obsahujú aj majstrovské zhrnutia na čo najúspornejšom priestore), ale aj porozumením pre ľudské slabosti. Kant sa v nich prejavuje ako bystrý pozorovateľ ľudského sveta prezentujúci výstižné myšlienky, ktoré sú fundované jeho skúsenosťou. Práve v tejto oblasti Kantovej filozofickej tvorby sa výraznejšie než v systémových prácach odzrkadlila jeho osobnosť, ako aj mnohostrannosť jeho záujmov a teoretických sklonov.

Kantove malé spisy vychádzajú v redakcii mnohých zostavovateľov, ich jadro však v zásade ostáva štandardné. Zvyčajne sa k nim zaraďujú napr. spisy Jediný možný dôvod na dokazovanie existencie Boha (Der einzige mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseins Gottes, 1763), Postrehy o pocite krásy a vznešenosti (Beobachtungen über das Gefühl des Schönen und Erhabenen, 1764), Správa o príprave prednášok na zimný semester 1765 – 1766 (Nachricht von der Einrichtung seiner Vorlesungen in dem Winterhalbenjahre von 1765 – 1766, 1765), Sny duchovidca objasnené snami metafyziky (Träume eines Geistersehers erläutet durch die Träume der Metaphysik, 1766), O rozličných ľudských rasách (Über die verschiedenen Rassen der Menschen, 1775), Idea ku všeobecným dejinám vo svetoobčianskom zmysle (Idee zu einer allgemeinen Geschichte in weltbürgerlicher Absicht, 1784), Odpoveď na otázku: Čo je osvietenstvo? (Beantwortung der Frage: Was ist Aufklärung?, 1784), Recenzie na Herderovu prácu Idey k filozofii dejín ľudstva (Recensionen von J. G. Herders Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 2 zv., 1785), O všeobecnom výroku: môže to byť správne v teórii, ale nehodí sa to pre prax (Über den Gemeinspruch: Das mag in der Theorie richtig sein, taugt aber nicht für die Praxis, 1793), Koniec všetkých vecí (Das Ende aller Dinge, 1794), ako aj spisy Antropológia z pragmatického hľadiska (Anthropologie in pragmatischer Hinsicht, 1798) a Spor fakúlt (Der Streit der Fakultäten, 1798), v ktorom skúma vzťah morálky a politiky, pričom politika sa musí podrobiť morálke (pravá politika nemôže urobiť ani jediný krok bez toho, aby si predtým nectila mravnosť). Kantove myšlienky obsiahnuté v tzv. malých spisoch sa vyznačujú neobyčajnou aktuálnosťou, a to predovšetkým vo vzťahu k debatám o možnej rehabilitácii filozofie dejín ako systematickej disciplíny. Ich význam spočíva najmä v tom, že dokladajú a precizujú niektoré normatívne záležitosti praktickej filozofie, napr. keď Kant ako o dôvode zavedenia kategorických imperatívov ako bezpodmienečne platných príkazov čistého praktického rozumu hovorí o nedokonalosti alebo o zakalenosti ľudskej prirodzenosti, ktorá spôsobuje, že vôľa je určovaná empiricky. Jeho argumentácia sa spája so sociálno-psychologickou konšteláciou, ktorú nazýva nedružná družnosť. Podľa neho sa človek hnaný ctibažnosťou, panovačnosťou alebo chamtivosťou usiluje dosiahnuť isté postavenie medzi inými, príp. ich ovládať a stať sa ich pánom.

V dejinách filozofického myslenia zanechal Kant výraznú stopu v riešení mnohých zásadných a naliehavých problémov viažúcich sa na problém existencie človeka v jej rozličných rovinách a súvislostiach. V jeho filozofii majú svoj prazáklad všetky dominantné filozofické smery 20. stor. (→ kantovstvo). Doteraz najkompletnejšie kritické vydanie Kantových diel, listov, prednášok ap. vydala Pruská (Berlínska) akadémia vied (tzv. berlínske vydanie; od 1900, 27 zväzkov), kritické vydanie všetkých jeho spisov usporiadali napr. Karl Rosenkranz (1838 – 42, 12 zväzkov) a Gustav Hartenstein (1839 – 49, 2. vydanie 1867 – 69, 8 zväzkov), výber z jeho najdôležitejších teoretických spisov zredigoval a vydal Wilhelm Weischedel (1974 – 2000, 12 zväzkov). Výber z Kantových prác (Deines Lebens Sinn, 1957), ktorý usporiadal rakúsky spisovateľ W. Kraus, vyšiel v slovenčine pod názvom Zmysel tvojho života (1993, preklad T. Münz).

Kantorowicz [-vič], Hermann, 18. 11. 1877 Poznaň – 12. 2. 1940 Cambridge — nemecký právnik. Od 1907 pôsobil na univerzite vo Freiburgu ako súkromný docent, 1923 – 29 profesor, 1927 hosťujúci profesor na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, 1929 – 33 profesor trestného práva na univerzite v Kiele, 1933 prepustený z politických a rasových príčin. Po krátkom pobyte v USA, kde prednášal na City College of New York, pôsobil v Spojenom kráľovstve, od 1935 na London School of Economics and Political Science, 1937 – 40 na Cambridgeskej univerzite.

Zaoberal sa právnou teóriou, právnou filozofiou a právnou históriou a rímskym i trestným právom. Inšpiroval sa myšlienkami historickoprávnej školy (F. C. Savigny) a obhajoval sociálny aspekt práva. Autor práce Boj za právnu vedu (Der Kampf um die Rechtswissenschaft, 1906; napísaná pod pseudonymom Gnaeus Flavius), v ktorej položil základy teórie voľného práva zdôrazňujúcej legislatívny aspekt súdnych rozhodnutí a aktívnu úlohu sudcu pri tvorbe práva. Ďalšie práce: O pôvode Digest. Doplnenie Mommsena (Über die Entstehung der Digestenvulgata. Ergänzungen zu Mommsen, 1910), Právna veda a sociológia (Rechtswissenschaft und Soziologie, 1911), Úvod do textovej kritiky. Systematické zhrnutie princípov textovej kritiky pre filológov a právnikov (Einführung in die Textkritik. Systematische Darstellung der textkritischen Grundsätze für Philologen und Juristen, 1921), Zo začiatkov dejín teórie voľného práva (Aus der Vorgeschichte der Freirechtslehre, 1925), Právna veda. Zhrnutie jej metodológie (Legal Science. A Summary of its Methodology, 1928), Skutok a vina (Tat und Schuld, 1933), Definícia práva (Definition of Law, napísaná 1938, publikovaná posmrtne 1958) a i.

Karpat, Jozef, 17. 7. 1914 Nitra – 30. 11. 1989 Bratislava — slovenský právny historik. R. 1937 – 50 pôsobil na Právnickej fakulte UK, súčasne 1945 – 51 ako pomocný sudca na Najvyššom správnom súde v Bratislave. Od 1950 bol perzekvovaný, nesmel pôsobiť ako pedagóg a publikovať. R. 1951 – 54 pôsobil ako technický a informačný pracovník vo Výskumnom ústave celulózy, 1954 – 69 vo Výskumnom ústave epidemiológie a mikrobiológie, súčasne externe v Historickom ústave SAV a od 1969 v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave. Člen viacerých vedeckých spoločností. V odbornej a vedeckej činnosti skúmal dejiny verejného a ústavného práva, pôvod pojmu uhorská koruna a jej štátoprávny význam, proces formovania uhorského snemu a jeho zákonodarnej právomoci, právne aspekty vzniku miest v Uhorsku a i. Najvýznamnejšie diela: Corona regni Hungariae v dobe Arpádovskej (1937), Dejiny uhorského štátneho pojmu z hľadiska právneho (1941), Zákonodarná moc v Uhorsku v rokoch 1526 – 1604 (1944).

Kelemen, Miroslav, 14. 12. 1966 Lučenec — slovenský generál. R. 1989 ukončil štúdium na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach (dnes Letecká fakulta Technickej Univerzity v Košiciach), 1989 – 2008 pôsobil ako vojenský pilot (do 1992 Federálneho ministerstva obrany v Prahe, 1993 – 2008 Ozbrojených síl Slovenskej republiky: 1993 – 94 v Košiciach, 1994 – 98 vo Zvolene, 1998 – 2000 zástupca veliteľa leteckého krídla v Prešove, 2003 – 2005 veliteľ Leteckej základne Prešov), od 2008 brigádny generál letectva. Súčasne od 1993 pôsobil na viacerých vysokých školách, 2000 – 02 na Vojenskej leteckej akadémii generála M. R. Štefánika v Košiciach (2001 – 02 zástupca rektora), na Národnej akadémii obrany maršala A. Hadíka v Liptovskom Mikuláši (2006 – 07 veliteľ Kurzu národnej bezpečnosti) a po jej integrovaní do Akadémie ozbrojených síl generála M. R. Štefánika 2008 – 2011 rektor akadémie, ďalej externe na Technickej Univerzite v Košiciach a na Žilinskej univerzite, od 2011 pôsobí na Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach (2011 – 14 prorektor, od 2014 rektor); 2013 profesor, 2015 DrSc. R. 2007 – 08 vojenský poradca ministra obrany SR. Prednáša na univerzitách vo Varšave a v Londýne.

Odborník v bezpečnostných vedách. Zaoberá sa problematikou ochrany osôb a majetku, bezpečnostnými technológiami, bezpečnosťou letov a krízovými situáciami v leteckej doprave. Autor a spoluautor viacerých odborných a vedeckých článkov, niekoľkých vysokoškolských učebníc, napr. Ergatické systémy a bezpečnosť v letectve: edukácia a inteligencia zručností v leteckej prevádzke (2009), Nové využitie simulačných technológií v bezpečnostnej edukácii pre krízové stavy (2012), a monografií, napr. Vybrané problémy ochrany osôb, majetku a ďalších chránených záujmov v sektoroch bezpečnosti (2014). Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých a odborných spoločností a redakčných rád vedeckých a odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení. R. 1996 – 98 pilot-navigátor leteckej akrobatickej skupiny Biele albatrosy.

Keller, Friedrich Ludwig, aj Keller vom Steinbock, 17. 10. 1799 Zürich – 10. 9. 1860 Berlín — švajčiarsky právnik a politik. Právo študoval v Berlíne a v Göttingene. Od 1829 člen Veľkej rady (najvyššieho orgánu kantónu) v Zürichu, od 1831 predseda Najvyššieho súdu, pričinil sa o reformu súdnictva na úrovni konfederácie. Po založení Zürišskej univerzity (1833) mimoriadny, od 1838 riadny profesor rímskeho a partikulárneho (miestneho, zürišského) práva. Po odchode zo Švajčiarska pôsobil od 1844 ako profesor rímskeho práva na univerzite v Halle, od 1846 na Berlínskej univerzite (dnes Humboldtova univerzita). Spočiatku sa hlásil k radikálnej liberálnej opozícii, po príchode do Berlína sa však stal konzervatívnym členom pruskej poslaneckej snemovne, 1853 bol prijatý medzi pruskú šľachtu.

Predstaviteľ švajčiarskej právnej vedy 19. stor., orientoval sa prevažne na oblasť rímskeho práva. Autor viacerých prác, napr. Litis Contestatio a rozsudok podľa klasického rímskeho práva (Über Litis Contestation und Urtheil nach klassischem Römischen Recht, 1827), Nové teórie v zürišskom súdnictve (Die neuen Theorien in der Zürcherischen Rechtspflege, 1828), Rímsky civilný proces a žaloby v sumarizácii na účely prednášok (Der römische Civilprozess und die Actionen in summarischer Darstellung zum Gebrauch bei Vorlesungen, 1852), Inštitúcie (Institutionen, 1861).