Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 857 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abbádovci

Abbádovci — španielskoislamská dynastia vládnuca 1023 – 91 v Seville. Jej zakladateľom bol sevillský kádi Kásim Mohammad z rodu Abbádovcov (vládol 1023 – 42). Vyhlásil nezávislosť Sevilly od Córdoby a postavil sa na čelo nového kráľovstva, ktoré rozširoval na úkor okolitých území, jeho syn Abbád al-Mutadíd (vládol 1042 – 68) smerom na juh až po Algeciras, jeho vnuk Mohammed al-Mutamid (*1040, †1095) dobyl 1068 Córdobu a územie medzi riekami Guadalquivir a Guadiana. Keď sa kráľ Kastílie a Leónu Alfonz VI. Statočný postavil na odpor, povolali Abbádovci s ďalšími táifskými vládcami na pomoc Almorávidovcov zo severnej Afriky, ktorí 1086 Alfonza VI. Statočného porazili, prevzali však vládu aj nad územím Abbádovcov.

Abdarrahmán I.

Abdarrahmán I., Abd ar-Rahmán I. ibn Mu’ávija, asi 734 Damask – 30. 9. 788 Córdoba — arabský emir z dynastie Umajjovcov, prvý nezávislý od Damasku, zakladateľ arabského impéria na Pyrenejskom polostrove. Po abbásovskom prevrate 750 ako jediný z umajjovskej dynastie unikol vraždeniu najprv do Palestíny, potom do sev. Afriky a nakoniec do Španielska. Zjednotil tam žijúcich Arabov a 756 vytvoril samostatný Córdobský emirát (neskorší → Córdobský kalifát). R. 778 úspešne bojoval proti Karolovi Veľkému. Podporoval staviteľstvo, v Córdobe dal postaviť prvú mešitu v Španielsku.

Abdarrahmán II.

Abdarrahmán II., Abd ar-Rahmán II., 788 Toledo – 22. 9. 852 Córdoba — štvrtý nezávislý emir v Córdobe (822 – 852) z dynastie Umajjovcov. Dal stavať cesty, mosty a vodovody, v Córdobe záhrady, mešity a školy, prispel k rozvoju obchodu. Podporoval rozvoj hudby a poézie.

Abdarrahmán III.

Abdarrahmán III., Abd ar-Rahmán III., 889 – 15. 10. 961 Córdoba — ôsmy nezávislý córdobský emir (912 – 929) z dynastie Umajjovcov, prvý, ktorý v Španielsku prijal titul kalif (929). Za jeho vlády dosiahol emirát (resp. kalifát) najväčší územný rozsah. Bojoval proti kresťanským panovníkom Kastílie a Leónu, v Afrike a Stredozemnom mori proti arabsko-berberskej dynastii Fátimovcov. Pri výbojoch na severe Afriky dobyl Ceutu (931), na Pyrenejskom polostrove Toledo (932). V niekoľkých bitkách porazil kráľa Leónu (porážku utrpel iba 939 pri Salamance); León a Navarra platili od 955 daň. Označovaný za jedného z najschopnejších vladárov záp. islamských krajín. V emiráte nastolil vnútorný mier, podporoval stavebníctvo, pri Córdobe dal postaviť palác Medina az-Zahrá. Prvý z arabských panovníkov na Pyrenejskom polostrove, ktorý dal raziť mince so svojím menom.

Abdülaziz II.

Abdülaziz II., 9. 2. 1830 Istanbul – 4. 6. 1876 tamže (zavraždený) — osmanský sultán (1861 – 76), syn Mahmuda II. Na trón nastúpil po bratovi Abdülmecidovi I. Napriek konzervatívnej výchove bol prívržencom záp. technického pokroku, do 1871 zaviedol v Osmanskej ríši rad reforiem administratívneho a školského systému. Udržiaval dobré vzťahy s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom a ako prvý osmanský panovník vycestoval do záp. Európy. Po smrti osvietených vezírov Fuata Pašu a Aliho Pašu kládol dôraz na absolutistickú formu vlády a islamský charakter ríše, zahraničnú politiku orientoval na Nemecko a Rusko. Zvrhnutý pri prevrate.

Abdülhamid II.

Abdülhamid II., 21. 9. 1842 Istanbul – 10. 2. 1918 tamže — osmanský sultán (1876 – 1909), syn Abdülmecida I. Na začiatku svojej vlády sa usiloval o demokratické reformy v Osmanskej ríši (vyhlásil prvú osmanskú ústavu a konštitučnú monarchiu; 1876). Po porážke vo vojne s Ruskom 1877 (→ rusko-turecké vojny) však 1878 parlament rozpustil a ústavu zrušil. Jeho spojencom bolo Nemecko (udelil mu licenciu na stavbu Bagdadskej železnice). Krvavo potlačil revoltu Arménov vo vých. Anatólii a grécke nepokoje na Kréte, čo viedlo k turecko-gréckej vojne (1897). Bol stúpencom panturkizmu, kládol dôraz na svoje postavenie ako hlavy všetkých moslimov, kalifa. Podporoval rozvoj školstva, železníc a telegrafnej siete. Po víťazstve mladoturkov prinútený 1908 obnoviť ústavu, 1909 zosadený, do 1912 vo vyhnanstve v Solúne; abdikoval v prospech brata Mehmeda V. Reşata.

Abdülmecid I.

Abdülmecid I. [-džid], 25. 4. 1823 – 25. 6. 1861 Istanbul — osmanský sultán (1839 – 61). Jeho nástupom sa v Osmanskej ríši začalo obdobie reforiem (→ tanzimat), ktorými nadviazal na reformy svojho otca Mahmuda II. Jeho edikty z 1839 a 1861 zrovnoprávnili všetkých občanov ríše a zaručovali občianske a politické práva kresťanom. Zreorganizoval armádu, štátnu správu a územné členenie. Inicioval vznik prvého ministerstva školstva, vojenstva a stredných škôl. Udržiaval dobré vzťahy s európskymi mocnosťami, 1853 sa po boku Francúzska a Spojeného kráľovstva zúčastnil krymskej vojny (→ rusko-turecké vojny).

Abercrombie, James

Abercrombie [eberkrambi], James, aj Abercromby, 1706 Glassaugh – 23. alebo 28. 4. 1781 Stirling — britský generál, veliteľ britských vojenských oddielov v Amerike počas francúzsko-indiánskej vojny proti Veľkej Británii. Mal za úlohu dobyť pevnosť Carillon (Ticonderoga, 1758), a tým otvoriť cestu na Montreal. Napriek viacnásobnej početnej prevahe bol porazený, a preto zbavený velenia, naďalej však postupoval vo vojenských hodnostiach.

Abercromby, Ralph

Abercromby [eberkrambi], Ralph, sir, 7. 10. 1734 Tullibody – 28. 3. 1801 pri Alexandrii — britský generálmajor. R. 1756 účastník sedemročnej vojny. Ako člen parlamentu (liberál) sympatizoval s bojom amerických osád za nezávislosť. R. 1793 slúžil pod vedením princa Fredericka, vojvodu z Yorku (*1763, †1827), vo Flámsku a 1799 v Nizozemsku. Medzitým bol veliteľom britských oddielov v záp. Indii a 1797 v Írsku, 1800 odvelený do Egypta, kde mal vytlačiť armádu Napoleona I. Bonaparta. Po vylodení v zálive Abú Kir postupoval smerom na Alexandriu, 21. 3. 1801 tam s ťažkými stratami odrazil francúzsky útok. Sám bol smrteľne zranený, zomrel na palube vlajkovej lode cestou na Maltu.

Aberdeen, George Hamilton Gordon

Aberdeen [ebedín], George Hamilton Gordon, gróf, 28. 1. 1784 Edinburgh – 14. 12. 1860 Londýn — britský konzervatívny politik. R. 1813 ako mimoriadny vyslanec vo Viedni získal rakúskeho cisára do aliancie proti Napoleonovi I. Bonapartovi. V armáde spojencov sa zúčastnil bitky pri Drážďanoch a Lipsku. R. 1828 – 30 a 1841 – 46 minister zahraničných vecí, 1828 – 30 minister vojny a kolónií, 1852 – 55 predseda koaličnej vlády. Presadzoval priateľské vzťahy s Francúzskom a USA, podporoval Metternichovu zahraničnú politiku. Počas krymskej vojny bol nútený podať demisiu.

Acciaiuoliovci

Acciaiuoliovci (Acciaiuoli) [ača-] — taliansky bankársky rod pôvodom z Bergama, od 12. stor. sídliaci vo Florencii. Jeho členovia boli bankármi pápežov a kráľov (Eduarda III., Anjouovcov a i.) a ovládli obchod s textilom a obilím v juž. Taliansku. R. 1282 založili obchodnú spoločnosť s filiálkami v celej Európe, ktorá 1345 zbankrotovala a 1355 bola zrušená. Významní členovia: Angelo, 1298 Florencia – 4. 10. 1357 Neapol — biskup, najskôr pôsobil v Aquileii, 1342 – 55 vo Florencii, odkiaľ presídlil do kláštora Monte Cassino; Angelo, 15. 4. 1340 Florencia – 31. 5. 1408 Pisa — biskup, kardinál a pápežský legát, od 1405 vicekancelár rímskej kúrie; Donato, 1429 Florencia – 28. 8. 1478 Miláno — humanistický spisovateľ, prekladateľ a mediciovský diplomat, prekladal napr. diela Plutarcha a Aristotela, napísal životopis Hannibala, Karola Veľkého a i. Od 1473 gonfalonier vo Florencii; Niccolò, 12. 9. 1310 Castello di Montefugoni – 8. 11. 1365 Neapol — politik a neapolský bankár; Zanobi, 25. 5. 1461 Florencia – 27. 7. 1519 Rím — dominikán, prekladal diela cirkevných otcov, ako prefekt Vatikánskej apoštolskej knižnice (od 1518) zinventarizoval tajný pápežský archív.

Acker, Achille van

Acker [aker], Achille van, 8. 4. 1898 Bruggy – 10. 7. 1975 tamže — belgický socialistický politik. Aktivizoval sa v odborovom hnutí, účastník odboja v 2. svet. vojne. Po jej skončení minister vo viacerých vládach. Ako ministerský predseda 1945 – 46 viedol obnovu vojnou zničenej krajiny, v druhom funkčnom období 1954 – 58 sa pričinil o zníženie napätia medzi ľavicou a kráľovským dvorom.

Acosta, José de

Acosta [akos-], José de, asi 1539 Medina del Campo – 15. 12. 1600 Salamanca — španielsky historik a prírodovedec, jezuita. R. 1570 – 83 pôsobil ako misionár v miestokráľovstve Peru (na území dnešného Peru, Ekvádoru a Bolívie), 1576 – 81 provinciál. R. 1582 napísal vo viacerých domorodých dialektoch Katechizmus, prvú tlačou vydanú knihu v Peru. R. 1583 – 87 pôsobil v Mexiku. Po návrate do Španielska sa stal rektorom v Salamance, bol významným podporovateľom jezuitských snáh. Dielom Prírodné a mravné dejiny indiánskych krajín (Historia natural y moral de las Indias, 1590), v 16. stor. považovaným za úplný opis fauny a flóry Ameriky, sa pričinil o hlbšie poznanie kontinentu vychádzajúce z priamej, racionálnej skúsenosti; vyzdvihoval vysokú civilizovanosť domáceho obyvateľstva.

Acton, John Francis Edward

Acton [ektn], John Francis Edward, sir, jún 1736 Besançon, Francúzsko – 12. 8. 1811 Palermo, Taliansko — britský politik v službách Neapolského kráľovstva. Ako veliteľ toskánskych námorných síl zreorganizoval neapolské námorníctvo a postupne pôsobil vo funkciách ministra námorníctva, vojny, financií a ministerského predsedu. V zahraničnej politike presadzoval spojenectvo s Veľkou Britániou a s Rakúskom s výrazne protinapoleonskou orientáciou. Dôsledkom jeho vlády bolo 1798 vypuknutie povstania. Od 1806 v exile.

Adalbert Hamburský

Adalbert Hamburský, okolo 1000 – 16. 3. 1072 Goslar — hambursko-brémsky arcibiskup (od 1043). Vysielaním christianizačných misií rozšíril vplyv svojho arcibiskupstva do Fínska, Grónska a na Island, jeho misie smerovali aj na územia obývané Slovanmi. Okolo 1060 založil diecézu v Meklenbursku. Ako tútor neplnoletého kráľa Henricha IV. získal 1063 – 66 významný vplyv na ríšsku vnútornú a zahraničnú politiku. Opozíciou zbavený moci, 1069 sa však vrátil k dvoru.

Adam z Brém

Adam z Brém, ? – 12. 10. 1081 alebo 1085 — nemecký stredoveký učenec a cirkevný historik pravdepodobne východofranského pôvodu. Od 1069 kanonik a vedúci dómskej školy v Brémach. Autor diela Dejiny hamburských biskupov (Gesta Hammaburgensis ecclesiae pontificum, 1075 – 80), ktorého 3. zväzok obsahuje životopis arcibiskupa Adalberta Hamburského a zachytáva aj časť nemeckých dejín. Štvrtá kniha podáva dôležité informácie o severoeurópskych národoch a krajinách (vrátane Islandu a Grónska) i o východoeurópskych dejinách založené na starších a dobových správach.

Adašev, Alexej Fiodorovič

Adašev, Alexej Fiodorovič, asi pred 1530 – 1561 Derpt, dnes Tartu, Estónsko — ruský politik a diplomat. Rozhodujúcou mierou ovplyvňoval prvé desaťročie vlády Ivana IV. Hrozného. Presadzoval centralizáciu krajiny prostredníctvom politiky reforiem v oblasti súdnictva (Sudebnik, 1550), administratívy a riadenia štátu (vytvorenie ministerstiev – prikazov). Viedol diplomatické rokovania o pripojení Kazanského a Astrachánskeho chanátu k Rusku a o príprave livónskej vojny, 1559 uzavrel prímerie nevýhodné pre Rusko. Zomrel vo väzení.

Addington, Henry

Addington [adinktn], Henry, vikomt Sidmouth, 30. 5. 1757 Londýn – 15. 2. 1844 Richmond, Surrey, dnes súčasť Veľkého Londýna — britský konzervatívny politik. R. 1789 predseda snemovne, 1801 – 1804 predseda vlády, 1802 uzatvoril s Francúzskom Amienský mier, 1806 lord tajnej pečate, 1812 – 21 minister vnútra. Nedokázal sa vyrovnať s problémami v období napoleonských vojen, predstaviteľ krajnej pravice, odporca liberálnych reforiem.

adelantado

adelantado [špan.] —

1. úradník v stredovekom Španielsku. V období mieru plnil právnu, počas vojny vojenskú funkciu. V 12. stor. veliteľ pohraničných území dobytých počas reconquisty. Existovali 3 typy: adelantados mayoros, ktorí boli menovaní kráľom na čelo provincie, adelantados especiales, ktorí sa delili na adelantados de la corté a adelantados dal rey a na svojom území plnili funkciu najvyššej súdnej inštancie, a adelantados de mar – velitelia zámorských expedícií. V 14. stor. stratil titul význam a zmenil sa na čestný;

2. do pol. 16. stor. hodnosť veliteľa conquistadorov v Amerike.

Adenauer, Konrad

Adenauer, Konrad, 5. 1. 1876 Kolín nad Rýnom – 19. 4. 1967 Bad Honnef (mestská časť Rhöndorf), Severné Porýnie-Vestfálsko — nemecký kresťanskodemokratický politik a štátnik. Ako primátor Kolína nad Rýnom (1917 – 33 a 1945) výrazne prispel k ekonomickému rozmachu a k modernizácii mesta (o. i. 1919 k znovuzaloženiu univerzity). R. 1921 – 33 prezident pruskej Štátnej rady. R. 1933 ho nacisti zbavili všetkých funkcií, 1944 zatkli a uväznili. Po vojne sa angažoval za založenie Kresťanskodemokratickej strany (CDU) v záp. okupačných zónach Nemecka, 1949 – 66 jej predseda. R. 1949 zvolený za prvého kancelára NSR, úrad po opätovných voľbách (1953, 1957, 1961) zastával až do 1963, 1951 – 55 súčasne aj minister zahraničných vecí. Hoci jeho cieľom bolo dosiahnuť zjednotenie Nemecka, predovšetkým sa usiloval o integráciu NSR do záp. medzinárodných hospodárskych, politických a bezpečnostných štruktúr (1955 vstup do NATO). Podarilo sa mu dosiahnuť trvalé zlepšenie vzťahov s Francúzskom (nemecko-francúzska zmluva 1963) a nadviazať diplomatické styky so ZSSR (1955). Rast nespokojnosti s jeho vnútornou politikou od zač. 60. rokov 20. stor. spojený s poklesom jeho popularity ho viedol 1963 k podaniu demisie. Napísal autobiografické dielo Spomienky (Erinnerungen, 4 zv., vydané 1965 – 68).

Adler, Friedrich Wolfgang

Adler [ád-], Friedrich Wolfgang, 9. 7. 1879 Viedeň – 2. 1. 1960 Zürich — rakúsky sociálnodemokratický politik, syn V. Adlera, teoretik austromarxizmu. Počas 1. svetovej vojny sa ostro postavil proti tzv. patriotickej politike rakúskej sociálnej demokracie. Svoj odpor a protest proti diktátorskej politike ministerského predsedu K. Stürgkha vyjadril jeho verejným zastrelením (v októbri 1916), čím chcel zviditeľniť svoj politický postoj. Bol odsúdený na smrť, neskôr omilostený a amnestovaný. Po vojne pôsobil vo vedení rakúskej sociálnej demokracie. V roku 1921 spoluzakladateľ Dvaapoltej internacionály, 1923 – 40 generálny tajomník Socialistickej robotníckej internacionály. Počas 2. svetovej vojny emigroval do USA, potom sa usadil vo Švajčiarsku.

Adler, Max

Adler [ád-], Max, 15. 1. 1873 Viedeň – 28. 6. 1937 tamže — rakúsky sociológ, filozof a sociálnodemokratický politik, profesor na univerzite vo Viedni. S O. Bauerom a R. Hilferdingom zakladateľ a teoretik austromarxizmu, počas 1. svet. vojny patril ku kritikom politiky vedenia rakúskej sociálnej demokracie a v medzivojnovom období k odporcom fašizmu. Vo svojich prácach sa snažil o teoretické spojenie marxistickej sociológie a kantovskej teórie poznania. K jeho hlavným dielam patria: Marx ako mysliteľ (Marx als Denker, 1908), Kant a marxizmus (Kant und der Marxismus, 1925), Učebnica materialistického chápania dejín (Lehrbuch der materialistichen Geschichtsauffassung, 2 zv., 1930 – 32), Záhada spoločnosti (Das Rätsel der Gesellschaft, 1936).

Adler, Victor

Adler [ád-], Victor, 24. 6. 1852 Praha – 11. 11. 1918 Viedeň — rakúsky sociálnodemokratický politik, otec F. W. Adlera. Pôvodne lekár, neskôr poslanec (od 1905). Po stretnutí s F. Engelsom a A. Bebelom sa plne venoval politike, bol spoluzakladateľom rakúskej sociálnej demokracie, ktorá sa najmä jeho zásluhou zmenila na masovú stranu. Výrazne sa podieľal na vypracovaní jej Hainfeldského programu (1888). Vydával Robotnícke noviny (od 1889), patril k zakladateľom Druhej internacionály. R. 1914 – 18 vyvíjal snahu o zachovanie Rakúsko-Uhorska ako demokratického zväzku národov. Po jeho rozpade sa 1918 stal rakúskym ministrom zahraničných vecí a bol zástancom pripojenia Rakúska k Nemeckej ríši.

Adlercreutz, Carl Johan

Adlercreutz [-krojc], Carl Johan, gróf, 27. 4. 1757 Kiala, Fínsko – 21. 8. 1815 Štokholm — švédsky generál a politik. Počas rusko-švédskej vojny 1808 – 09 veliteľ voj. operácií, 1809 viedol prevrat proti Gustávovi IV. Adolfovi; člen dočasnej vlády, ktorá začala ústavné reformy, 1813 bojoval na strane Bernadottovcov proti Napoleonovi I. Bonapartovi.

Adolf Frederik

Adolf Frederik, 14. 5. 1710 zámok Gottorp – 12. 2. 1771 Štokholm — holštajnsko-gottorpský vojvoda, švédsky kráľ (od 1751). Podobne ako jeho predchodca Frederik I. Hesenský bol slabým panovníkom, pokus o štátny prevrat 1756 posilnil moc šľachty. Jeho manželka Luise Ulrike bola sestrou pruského kráľa Fridricha II. Veľkého.

Adolf Nassauský

Adolf Nassauský, okolo 1250 – 2. 7. 1298 pri Göllheime (neďaleko Wormsu), Porýnie-Falcko — rímsko-nemecký kráľ zvolený po smrti Rudolfa I. Habsburského (1292) protihabsburským zoskupením kurfirstov. Pretože nesplnil sľuby, ktoré im dal pred voľbou, začali podporovať jeho konkurenta Albrechta I. Habsburského a v júni 1298 ho zosadili z trónu. Padol v boji s Albrechtom I. Habsburským v bitke pri Göllheime.

Ador, Gustave

Ador, Gustave, 23. 12. 1845 Ženeva – 31. 3. 1928 Cologny (pri Ženeve) — švajčiarsky právnik a politik, 1919 prezident (január – december). R. 1920 – 24 viedol rokovania o vstupe Švajčiarska do Spoločnosti národov a dosiahol uznanie jeho neutrality. R. 1910 – 28 prezident Medzinárodného výboru Červeného kríža, podieľal sa na vzniku agentúry pre vojnových zajatcov.

Adwa

Adwa, tal. Adua — mesto v sev. Etiópii v etnickom štáte Tigray, 1 900 m n. m.; 61-tis. obyvateľov (2015). Umelecké remeslá. V rozhodujúcej bitke taliansko-etiópskej vojny 1. 3. 1896 tam bola na hlavu porazená talianska armáda (20-tis. mužov) generála Oresteho Baratieriho (*1841, †1901) na africké pomery dobre vyzbrojeným vojskom etiópskeho cisára Menelika II. (100-tis. mužov). Porážka pri Adwe viedla k pádu talianskeho premiéra F. Crispiho a nová vláda markíza A. S. di Rudiniho vzápätí podpísala mierovú zmluvu v Addis Abebe (26. 10. 1896), podľa ktorej Taliansko muselo uznať plnú nezávislosť Etiópie.

Adygejsko

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Adygejska
1992 – 2002 Aslan Džarimov
2002 – 2007 Chazret Sovmen
2007– 2017 Aslan Tchakušinov
2017 – Murat Kumpilov

Aehrenthal, Alois Lexa von

Aehrenthal [érentál], Alois Lexa von, gróf, 27. 9. 1854 zámok Hrubá Skála, okres Semily, ČR – 17. 2. 1912 Viedeň — rakúsko-uhorský politik a diplomat. R. 1895 – 98 vyslanec v Bukurešti, od 1899 v Petrohrade, od 1906 minister zahraničných vecí. Uskutočňoval aktívnu politiku posilnenia vplyvu habsburskej monarchie na Balkáne a pripravil anexiu Bosny a Hercegoviny (1908). Bol odporcom preventívnej vojny proti Srbsku a Taliansku presadzovanej vedením generálneho štábu armády.

Afonso

Afonso — portugalská podoba mužského mena Alfonz.

afrancesados

afrancesados [-se-; špan.] — prezývka Španielov, ktorí počas francúzskej invázie boli stúpencami kráľa Josepha Bonaparta (preto prezývaní aj josefinos) a nadradili náklonnosť k ideálom Francúzskej revolúcie nad španielske vlastenectvo. Po návrate Ferdinanda VII. na španielsky trón boli zo Španielska vyhnaní a ich majetky zabavené. Rozlišovalo sa niekoľko stupňov afrancesados podľa miery kolaborácie. R. 1820 amnestovaní.

Africký zbor

Africký zbor, nem. Afrikakorps — bojové zoskupenie nemeckého Wehrmachtu. Sformovalo sa 18. februára 1941 z jednotiek rozmiestnených v Líbyi; pôvodne sa skladalo z 1 ľahkej a 1 tankovej divízie. Pod velením generálneho poľného maršala E. Rommela a spolu s talianskymi jednotkami operovalo 1941 – 43 v sev. Afrike. Po porážke pri Alamejne (1942) ustúpilo do juž. Tuniska, kde z neho po spojení s nemeckou 5. tankovou armádou a talianskou 1. armádou vznikla vo februári 1943 armádna skupina Afrika. Jej zvyšky pod velením generálplukovníka Hansa-Jürgena von Arnima (*1889, †1962) kapitulovali v máji 1943 pred spojenými jednotkami Spojeného kráľovstva a USA.

Aftásovci

Aftásovci — berberská islamská dynastia vládnuca 1022 – 94 v záp. Španielsku a v časti Portugalska (Lisabon, Coimbra, Évora a Beja) so sídlom v Badajoze. Založená v období nejednotnosti pri rozpade Córdobského kalifátu ministrom miestnej vlády Ibn al-Aftásom, ktorý prevzal vládu a prijal titul al-Mansúr (vládol do 1045). Jeho syn Muhammad al-Muzaffar (1045 – 60) vládol pod tlakom susediacej dynastie Abbádovcov a kresťanského kráľa Kastílie a Leónu Ferdinanda I. Veľkého. Jeho vnuk Muhammad al-Mutawakkíl bol nútený platiť tribút Alfonzovi VI. Statočnému, a preto si pozval na pomoc Almorávidovcov zo sev. Afriky, ktorí síce 23. 10. 1086 Alfonza VI. v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake; dnes Sagrajas, pri Badajoze) porazili, ale 1094 si podmanili aj Badajoz; al-Mutawakkíl a jeho dvaja synovia boli popravení.

Agilolfingovci

Agilolfingovci — rod prvých bavorských vojvodov pravdepodobne burgundského pôvodu, jeho hlavným sídlom bol Regensburg. Meno odvodzoval od kmeňového vodcu Agilolfa, prvé zmienky o ňom pochádzajú z polovice 6. stor. Od začiatku mal úzke dynastické a politické styky so susednými longobardskými kráľmi a od 591 sa dostal pod franskú nadvládu. Rozpory medzi Agilolfingovcami a Frankmi vypukli za Karola Martela, vyostrili sa za vojvodu Oatila (739 – 748), až napokon Karol Veľký posledného vojvodu Tassila III. zosadil, poslal ho do kláštora a vojvodstvo pripojil k Franskej ríši. Agilolfingovci si úspešne bránili územie pred nájazdmi slovanských a avarských kmeňov a rozsiahlou misijnou činnosťou založili začiatkom 8. stor. bavorskú cirkevnú organizáciu.

Agnelliovci

Agnelliovci [aňe-] (Agnelli) — rodina talianskych priemyselníkov; Giovanni, 13. 8. 1866 Villar Perosa – 16. 12. 1945 Turín — zakladateľ automobilovej spoločnosti Fiat (1899), často porovnávaný s H. Fordom, Kruppovcami a i. priemyselnými barónmi. R. 1927 zaviedol výrobu guľkových ložísk a stal sa hlavným talianskym dodávateľom vojenskej techniky pred 2. svet. vojnou a počas nej. V apríli 1945 Talianskym výborom nár. liberálov odstránený z vedenia firmy. V nasledujúcom období riadili koncern jeho vnuci: Giovanni, 12. 3. 1921 Turín – 24. 1. 2003 tamže — právnik, na čele koncernu od 1966, a Umberto, 1. 11. 1934 Lausanne – 27. 5. 2004 Turín — viceprezident, od 2003 (po bratovej smrti) na čele koncernu.

Agt, Andreas Antonius Maria van

Agt [acht], Andreas Antonius Maria van, 2. 2. 1931 Geldrop — holandský právnik, kresťanskodemokratický politik. R. 1976 – 82 predseda strany Kresťanskodemokratický apel (Christen-Democratisch Appèl, CDA). Minister vo viacerých vládach, 1973 – 77 podpredseda, 1977 – 82 predseda vlády. R. 1987 – 95 veľvyslanec Európskej únie v Japonsku, 1900 – 95 v USA.

Aguiar, Joaquim António de

Aguiar [agiar], Joaquim António de, 24. 8. 1792 Coimbra – 26. 5. 1874 Lisabon — portugalský politik. R. 1834 vydal ako minister spravodlivosti dekrét o zrušení mužských cirkevných rádov a odovzdaní ich majetku štátu. Jedna z hlavných postáv liberálnej strany, ministerský predseda.

Ahmed I.

Ahmed I., 18. 4. 1590 Manisa, Turecko – 22. 11. 1617 Istanbul — osmanský sultán 1603 – 17. Jeho vládu sprevádzali vojny a povstania. R. 1606 podpísal Žitavský mier s Rakúskom, bol donútený udeliť privilégiá Francúzsku, Benátkam a Nizozemsku. Dal postaviť v Istanbule tzv. Modrú mešitu (Mešita sultána Ahmeda I., Sultan Ahmet Camii, 1609 – 16).

Ahmed III.

Ahmed III., 30. alebo 31. 12. 1673 Istanbul – 30. 6. 1736 tamže — osmanský sultán 1703 – 30. Jeden z najvzdelanejších a najkultúrnejších osmanských panovníkov. Podporoval rozkvet literatúry, výtvarného umenia a hudby (Lale devri – Epocha tulipánov). Zmodernizoval osmanskú flotilu, 1711 zastavil postup Rusov na rieke Prut a získal späť Azov (→ rusko-turecké vojny). Znovu dobyl Peloponézsky polostrov; 1716 podľahol rakúskym vojskám pod velením Eugena Savojského v bitke pri Petrovaradíne, 1718 Požarevským mierom stratil zvyšky dobytého územia bývalého Uhorska a Belehrad, 1726 neúspešne bojoval proti Perzii. Povstaním janičiarov prinútený odstúpiť, zomrel vo väzení. Počas jeho vlády jeho zať a od 1718 veľkovezír Ibrahim Paša Nevšehirli (aj Ibrahim Paša Damat) poslal prvých osmanských vyslancov do Viedne (1719), Paríža (1720) a Moskvy (1722).

Ahmed Vefik Paša

Ahmed Vefik Paša, 6. 7. 1823 Istanbul – 2. 4. 1891 tamže — osmanský štátny činiteľ a vedec židovsko-gréckeho pôvodu. Predsedal prvému tureckému parlamentu (1877), prispel k turkologickému bádaniu. Bol osmanským vyslancom v Iráne a vo Francúzsku, 1878 a 1882 veľkovezír. Ako guvernér (válí) Bursy sa tam zaslúžil o rozvoj školstva, poľnohospodárstva a zdravotníctva i o vznik prvého divadla. Prekladal Molièrove komédie, napísal prvý slovník hovorovej turečtiny, a tým inicioval reformu spisovného jazyka. Zomrel v domácom väzení, kde bol na príkaz Abdülhamida II. od 1882.

Ahtisaari, Martti

Ahtisaari [-sári], Martti, 23. 6. 1937 Viipuri, Karélia, dnes Vyborg, Rusko — fínsky diplomat a politik. Vykonával rozličné funkcie v diplomatických službách, 1973 – 77 veľvyslanec Fínska v Tanzánii, Zambii a Mozambiku; 1977 – 89 splnomocnenec OSN pre Namíbiu (od 1978 zvláštny splnomocnenec generálneho tajomníka OSN). R. 1991 – 94 štátny tajomník fínskeho Ministerstva zahraničných vecí, súčasne 1992 – 93 osobitný zástupca generálneho tajomníka OSN v Bosne. R. 1994 – 2000 fínsky prezident. Od 2005 splnomocnenec OSN pre Kosovo; Nobelova cena mieru (2008).

Airy, George Biddell

Airy [éri], George Biddell, sir, 27. 7. 1801 Alnwick – 2. 1. 1892 Greenwich, dnes súčasť Londýna — britský geofyzik, astronóm a meteorológ, kráľovský astronóm. R. 1836 – 81 riaditeľ Kráľovského observatória v Greenwichi. Zaoberal sa teoretickou astronómiou a optikou, skúmal problémy vzájomného pôsobenia Zeme a Mesiaca, problematiku zatmení, kométy, meteory. Autor jednej z hypotéz izostázie (→ Airyho hypotéza izostázie), objaviteľ astigmatizmu oka.

Aistulf

Aistulf [aj-], ? – 756 — longobardský kráľ (od 749). Bojoval s Byzanciou, ovládol Ravennu, 754 a 756 si podriadil Rím. Keď pápež Štefan II. (III.) požiadal o pomoc franského kráľa Pipina III. Krátkeho, bol Aistulf donútený vydať pápežovi územie zaručené Pipinovou donáciou (listina, ktorou Pipin III. Krátky potvrdil nároky pápežov na vládu nad Rímom, Ravennou a stredným Talianskom).

Aksakov, Konstantin Sergejevič

Aksakov, Konstantin Sergejevič, 10. 4. 1817 Nové Aksakovo – 19. 12. 1860 ostrov Zakynthos — ruský publicista, spisovateľ, historik a filológ. S bratom Ivanom Sergejevičom Aksakovom (*1823, †1886) patrili k popredným predstaviteľom a ideológom slavianofilstva. Aksakov idealizoval ruskú a slovanskú patriarchálnu spoločnosť, odmietal názory tzv. západníkov. Bol zástancom niektorých buržoázno-liberálnych reforiem a zrušenia nevoľníctva v Rusku.

Aksamit z Lidéřovic a Kosova, Petr

Aksamit z Lidéřovic a Kosova, Petr, ? – 21. 5. 1458 pri Blatnom Potoku, dnes Sárospatak, Maďarsko — veliteľ bratríckych žoldnierskych vojsk operujúcich na Slovensku. Spočiatku pôsobil vo vojsku J. Jiskru z Brandýsa a stal sa kapitánom hradu Plaveč. Neskôr sa osamostatnil a viedol bojové akcie najmä na vých. Slovensku. Bratrícke hnutie za jeho velenia dosiahlo najväčší rozmach (→ bratríci). Padol v bitke pri Blatnom potoku (Sárospatak), v ktorej zvíťazili oddiely kráľa Mateja I. Korvína.

Akvitánia

Akvitánia, fr. Aquitaine — historické územie v juhozáp. Francúzsku pri Biskajskom zálive, do 2016 jeden z metropolitných regiónov zahŕňajúci 5 departementov: Dordogne, Gironde, Landes, Lot-et-Garonne, Pyrénées-Atlantiques; 41-tis. km2, 3,286 mil. obyvateľov (2012; v juž. časti menšina Baskov). Dnes súčasť metropolitného regiónu Nová Akvitánia. Strediskom Akvitánie je Bordeaux, ďalšie významné mestá sú Bayonne a Pau. Akvitánia zaberá záp. časť Akvitánskej panvy, krajinu Landes a sev. časť Pyrenejí. Rieky Garonne a Dordogne estuárom ústia do Biskajského zálivu. Mierne oceánske podnebie. Územie Landes je pokryté borovicovými a borovicovo-dubovými lesmi. Poľnohospodársky región; jedna z hlavných oblastí pestovania viniča (okolie Bordeaux), tabaku, ako aj pšenice, kukurice a slnečnice; sady, najmä slivkové; chov dobytka a hydiny (husí). Ťažba a spracovanie zemného plynu (Lacq), rafinérie (importovaná ropa), rafinácia sírovodíka (Lacq), lodenice (Bordeaux), drevársky a spotrebný priemysel. V Blayais jadrová elektráreň. Turistika (o. i. slané kúpele Biarritz). Diaľnice, železnice (Paríž – Bordeaux – Španielsko; Bordeaux – Marseille), potrubná doprava (plynovod z Lacqu do Paríža), námorný prístav v Bordeaux, letiská v Bordeaux a Bayonne.

Najstaršími známymi obyvateľmi Akvitánie boli kmene Iberov (podľa jedného z nich, Aquitáncov, aj nazvané). V 6. a 5. stor. pred n. l. sa tam usádzali Kelti. R. 56 pred n. l. pripojil Caesar Akvitániu k Rímu, za cisára Augusta tam bola vytvorená provincia Gallia Aquitania (zaberala tretinu územia celej Galie). Vo 4. stor. bola rozdelená na tri provincie (Aquitania Prima, Aquitania Secunda a Aquitania Tertia, resp Novempopulania, neskoršie Gaskonsko). Od zač. 5. stor. sa rozvíjala v rámci Vizigótskej ríše, neskôr ju dobyl Chlodovik I. a pripojil k Franskej ríši. V 7. stor. povýšená na vojvodstvo, dlhodobo najmocnejšie v ríši (zaberalo jej štvrtinu). Karol Veľký ju 781 povýšil na kráľovstvo, na čele ktorého stál Ľudovít I. Pobožný. Po rozdelení Franskej ríše 843 sa Akvitánia opäť ako suverénne vojvodstvo stala súčasťou Západofranskej ríše. Od 10. stor. titul vojvodov vlastnil rod de Poitou a po sobáši ich dedičky Eleonóry Akvitánskej s budúcim anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom (1152) tvorila Akvitánia súčasť jeho dŕžav vo Francúzsku (→ Angevinská ríša). Od konca 12. stor. boli Angličania postupne z jednotlivých miest vytláčaní (najmä vďaka vojenským aktivitám francúzskych kráľov Filipa II. Augusta a Ľudovíta IX. Sv.) a počas storočnej vojny (1337 – 1453) stratilo Anglicko aj zvyšné územia. Najdlhšie boli v ich držbe Bordeaux a juhozápadná časť Gaskonska, ktoré k Francúzsku pripojil až Karol VII. (1451). Názov Akvitánia sa odvtedy používal len v spojení s historickou provinciou alebo vo všeobecnom označení juhozápadného Francúzska. Tomuto chápaniu zodpovedal aj územný rozsah bývalého administratívneho regiónu Akvitánia.

Alamani

Alamani, Alemani — západogermánsky kmeňový zväz skladajúci sa zo skupín sídliacich pôvodne pri Labe. Od 213 sa pokúšali preniknúť cez hranice Rímskej ríše, boli však vždy zatlačení späť. Do 5. stor. obsadili oblasti dnešného Alsaska, juhozáp. Nemecka a sev. Švajčiarska. Koncom 5. stor. utrpeli ťažkú porážku od kráľa Chlodovika I. (bitka pri Zülpichu 496) a postupne si ich podrobila Franská ríša. Kresťanstvo začali prijímať v 6. stor. (biskupstvo v Kostnici, nem. Konstanz). Od 9. stor. sa pre kmeňový zväz zaužíval názov Švábi a z ich územia sa vytvorilo švábske vojvodstvo (dnes Bádensko-Württembersko). Niektoré národy (napr. Francúzi a Španieli) preniesli neskôr názov kmeňa na celé Nemecko (fr. Allemagne; špan. Alemania).