insekticídy

Text hesla

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

Text hesla

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Insekticídy [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/insekticidy