aa~AMP → aminoacyladenylát

AAS → atómová absorpčná spektrometria

Abelson [ejbelsn], Philip Hauge, 27. 4. 1913 Tacoma, Wash. – 1. 8. 2004 Bethesda, Md. — americký fyzikálny chemik, jadrový fyzik, molekulárny biológ a geochemik. R. 1946 – 78 pôsobil v Carnegie Institute of Technology vo Washingtone (1971 – 78 jeho prezident). R. 1940 pripravil spolu s E. M. McMillanom (bombardovaním ²³⁸U neutrónmi) prvý transurán, prvok s protónovým č. 93, neskôr nazvaný neptúnium. Vypracoval metódu separácie ²³⁸U a ²³⁵U a prípravy fluoridu uránového, čo umožnilo vyvinúť atómovú bombu (→ jadrová bomba). Neskôr sa zaoberal použitím rádioaktívnych izotopov v molekulárnej biológii, študoval biosyntézu v baktériách Escherichia coli a vývoj mäkkýšov analýzou aminokyselín vo fosíliách. R. 1962 – 84 editor časopisu Americkej spoločnosti pre rozvoj vedy Science.

ABS — akrylonitrilovo-butadiénovo-styrénový kopolymér v približnom zastúpení zložiek 1 : 1 : 3 (zloženie závisí od výrobcu konkrétneho typu ABS). Očkovaný kopolymér má priaznivý súhrn vlastností (najmä mechanickú pevnosť, húževnatosť, chemickú odolnosť a jednoduchú tvarovateľnosť) za výhodnejšiu cenu ako iné termoplasty s podobnými vlastnosťami. Výroba niekoľkými technológiami dosahuje celosvetovo niekoľko miliónov ton ročne. ABS sa používa v automobilovom priemysle (skrinky prístrojov, súčiastky vnútorného i vonkajšieho vybavenia), na výrobu elektrospotrebičov, telefónov, televízorov, športových potrieb (člny, obytné prívesy) a tlakových rúr i ako prísada do iných polymérov zmenšujúca krehkosť výrobkov.

abscisíny [lat.] — regulátory rastu rastlín odvodené od kyseliny abscisovej, ktorá je prírodným inhibítorom rastu a vyskytuje sa najmä v bavlníku. Abscisíny možno získať fotochemickou oxidáciou vitamínu A.

absintín [gr.] — horčina nachádzajúca sa vo vňati paliny pravej (Artemisia absinthium).

absolútna geochronológia → izotopová geochronológia

absorbancia [lat.] — veličina, ktorá kvantitatívne vyjadruje absorpciu elektromagnetického žiarenia látkou (→ Lambertov-Beerov zákon).

absorbent [lat.] — kvapalná, príp. tuhá látka používaná na pohlcovanie jednej alebo viacerých zložiek plynnej zmesi pri absorpcii. Kvalitný absorbent má byť netoxický, málo horľavý, selektívny (rozpúšťa iba žiadanú zložku), málo prchavý a jednoducho regenerovateľný, nemá byť korozívny. Známe absorbenty sú napr. tuhý chlorid vápenatý (sušenie plynov), voda (absorpcia amoniaku, chlorovodíka), etanolamín (absorpcia sulfánu) ap.

absorbér [lat.] — zariadenie používané najmä v chemickej technológii na získanie alebo odstránenie jednej, príp. viacerých zložiek z plynnej zmesi absorpciou v kvapalnom rozpúšťadle. Absorbéry sú konštruované ako povrchové, kolónové alebo rotačné zariadenia. Môžu pracovať pretržitým alebo nepretržitým spôsobom. Najčastejšie sa používajú nepretržite pracujúce náplňové absorpčné kolóny. Absorbéry sa používajú aj v chladiacej technike.

absorpcia [lat.] — vstrebávanie, pohlcovanie;

1. ekon. zlúčenie; spôsob fúzie, pri ktorej si právnu subjektivitu ponecháva len absorbujúca spoločnosť a absorbovaná spoločnosť zaniká. Vloženie všetkého majetku, pohľadávok a záväzkov absorbovanej spoločnosti v prospech absorbujúcej spoločnosti;

2. fyz. pohlcovanie žiarenia pri prechode hmotným prostredím (→ absorpcia svetla, → absorpcia zvuku, → absorpcia žiarenia, → absorpcia vlnenia);

3. chem. fyzikálnochemický proces rozpúšťania (pohlcovania) plynnej zložky v kvapaline (príp. v tuhej látke), absorbente. Charakteristickým znakom absorpcie je, že rozpustený plyn sa rozptýli rovnomerne v celom objeme absorbentu na rozdiel od adsorpcie, kde je účinný len povrch adsorbentu.

Pri fyzikálnej absorpcii je rozpustený plyn viazaný na molekuly absorbentu iba slabšími fyzikálnymi väzbami a absorpcia je vratná. Chemická absorpcia je spravidla nevratná, pretože absorbovaný plyn vytvorí v absorbente chem. zlúčeninu (napr. pri absorpcii oxidu uhličitého CO₂ vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého Ca(OH)₂ vznikne uhličitan vápenatý CaCO₃). Absorpcia je exotermický dej, vznikajúce teplo je často potrebné odvádzať, aby sa priblížila v praxi požadovanému izotermickému deju.

Fyzikálna absorpcia plynov v kvapalinách sa riadi Henryho zákonom. Plyn sa absorbuje iba do stavu nasýtenia, keď sa dosiahne termodynamicky rovnovážny stav (koľko častíc sa absorbuje do roztoku, toľko sa z neho uvoľní). Rozpustnosť plynu v kvapaline je približne priamo úmerná jeho tlaku a koncentrácii v kvapaline a spravidla sa zmenšuje s rastúcou teplotou. Rôzne plyny majú v určitom absorbente rôznu rozpustnosť. Napr. oxid uhličitý má vo vode asi 50-krát väčšiu rozpustnosť ako vzduch. V tomto prípade ide čiastočne aj o chemickú reakciu, pri ktorej vzniká kyselina uhličitá. Pre plyny, ktoré nereagujú s rozpúšťadlom, platí princíp superpozície, t. j. rozpúšťajú sa nezávisle od seba a ich rozpustnosť závisí od ich parciálneho tlaku a teploty. Rôzna rozpustnosť plynov v absorbente umožňuje ich delenie v absorbéroch (napr. oddelenie sírovodíka zo zmesi uhľovodíkových plynov absorpciou v etanolamínoch). Niekedy je roztok plynu a absorbentu žiadaným produktom: napr. kyselina chlorovodíková (absorpcia chlorovodíka vo vode), sódovka (absorpcia oxidu uhličitého vo vode).

absorpčná kolóna — druh absorbéra používaného na absorpciu zložky zo zmesi plynov v kvapalných absorbentoch. Vysoký kovový valec (výška spravidla 10 – 50 m, priemer 1 – 2 m), do ktorého zvrchu tečie absorbent a zospodu prúdi plyn, ktorého časť sa má absorbovať. Absorbent obohatený rozpustenou plynnou zložkou odteká spodom kolóny (často sa dá regenerovať desorpciou naabsorbovanej zložky) a zvyšok plynu po absorpcii odchádza hlavou kolóny. Na oddelenie čo najväčšieho množstva zložky z plynnej zmesi je potrebné zabezpečiť intenzívny styk plynu s kvapalinou zväčšením medzifázového povrchu. To sa dosahuje napr. rozptýlením absorbentu (sprchová kolóna – absorbent padá vo forme kvapiek na dno kolóny a plyn prúdi opačným smerom) alebo vložením tvarovaných teliesok, ako sú napr. Berlove sedielka alebo Raschigove krúžky (náplňová kolóna – absorbent steká po povrchu teliesok a plyn prúdi medzerami medzi nimi; náplň má veľký špecifický povrch), alebo etáží do kolóny (→ etážová kolóna).

absorpčný faktor → absorptancia

Ac —

1. chem. značka aktínia;

2. meteorol. skr. oblaku altokumulus.

acetaldehyd [lat. + arab. + gr.], etanál, CH₃CHO — alifatický aldehyd. Bezfarebná ostro zapáchajúca horľavá kvapalina s teplotou varu 20,8 °C; hustota 0,78 g/cm³. Ľahko sa polymerizuje na paraldehyd (CH₃CHO)₃ a metaldehyd (CH₃CHO)₄. Vyrába sa oxidáciou eténu (→ Wackerov proces), dehydrogenáciou etanolu a v malej miere hydratáciou acetylénu. Medziprodukt pri výrobe kyseliny octovej, acetanhydridu, pentaerytritolu, rozpúšťadiel, plastov, liečiv ap.

acetály [lat.] — organické zlúčeniny, deriváty aldehydov všeobecného vzorca R¹CH(OR)₂, kde R¹ je vodík, alkyl alebo aryl. Bezfarebné kvapaliny s príjemnou vôňou, ktoré sa pripravujú reakciou aldehydov s alkoholmi. Medziproduktom reakcie sú veľmi nestále hemiacetály (poloacetály) R¹CH(OH)(OR). Ak lineárna molekula obsahuje karbonylovú skupinu a súčasne aj hydroxylovú skupinu (naviazanú na 3. alebo 4. uhlíku), napr. 4-hydroxypentanál, môže vzniknúť 5- alebo 6-článkový vnútromolekulový cyklický poloacetál. Analogicky deriváty ketónov ketály R¹R²C(OR)₂ vznikajú reakciou alkoholov s ketónmi. Na zvýšenie reaktivity karbonylovej zlúčeniny sa používa kyslá katalýza. Acetály sa používajú v organickej syntéze. Vytvorenie acetálov sa využíva na chránenie (protekciu) aldehydovej skupiny pred nežiaducimi reakciami, napr. pred oxidáciou.

acetanhydrid [lat. + gr.], anhydrid kyseliny octovej, (CH₃CO)₂O — ostro páchnuca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 139 °C. Priemyselne sa vyrába oxidáciou acetaldehydu katalyzovanou octanmi kobaltu a medi alebo dehydratáciou kys. octovej. Používa sa na výrobu esterov kys. octovej a ako dôležitý medziprodukt v chemickom a vo farmaceutickom priemysle na zavedenie acetylovej skupiny do molekuly (→ acetylácia).

acetát celulózy → acetylcelulóza

acetoctan etylový, etylester kyseliny acetoctovej, etylester kyseliny 3-oxobutánovej, CH₃COCH₂COOC₂H₅ — ketoester. Bezfarebná kvapalina s ovocnou vôňou; teplota varu 181 °C, hustota 1,029 g/cm³. Existuje ako zmes uvedenej oxoformy a enolformy CH₃C(OH)=CHCOOC₂H₅ (→ tautoméria). Vzniká z octanu etylového účinkom kovového sodíka (→ Claisenova kondenzácia), priemyselne sa vyrába adíciou etanolu na diketén. Acetoctan etylový je významný medziprodukt organických syntéz. Vďaka tautomérii môže poskytovať C-alkyl-, O-alkyl- aj acylderiváty. Využíva sa aj na prípravu mnohých heterocyklických zlúčenín i ako surovina pri výrobe farbív a liečiv.

acetofenón [lat. + gr.], fenyl(metyl)ketón, C₆H₅COCH₃ — aromatický ketón. Príjemne voňajúca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 202 °C, pri teplote nižšej ako 20 °C tuhne; hustota 1,028 g/cm³. Vyrába sa acetyláciou benzénu acetylchloridom CH₃COCl katalyzovanou chloridom hlinitým AlCl₃. Vo fotochémii sa používa ako fotosenzibilizátor, v priemysle ako katalyzátor polymerizácie alkénov, pri výrobe liečiv a pre svoju príjemnú vôňu aj pri výrobe parfumov. Má mierne hypnotický účinok.

acetón [lat. + gr.], propanón, dimetylketón, CH₃COCH₃ — najjednoduchší ketón. Bezfarebná ľahko zápalná kvapalina typického zápachu s teplotou varu 56,2 °C. Acetón je neobmedzene miešateľný s vodou a s väčšinou organických rozpúšťadiel. Jeho pary sú mierne toxické (toxické účinky sa zväčšujú pri dlhodobom vdychovaní), v zmesi so vzduchom výbušné. Z hľadiska objemu výroby je najvýznamnejší ketón. Pôvodne sa vyrábal suchou destiláciou dreva, termickým rozkladom octanu vápenatého Ca(CH₃COO)₂ a kvasnými procesmi. V súčasnosti sa získava ako vedľajší produkt pri výrobe fenolu z kuménu, ako aj priamou oxidáciou propénu vzdušným kyslíkom katalyzovanou soľami paládia a medi a dehydrogenáciou propán-2-olu. Jedno z najčastejšie používaných rozpúšťadiel olejov, tukov, gumy a acetylénu. Má široké použitie v chemickom (výroba metylmetakrylátu) a vo farmaceutickom priemysle.

acetonitril [lat. + gr.], metylkyanid, etánnitril, CH₃C≡N — bezfarebná ľahko zápalná kvapalina éterového zápachu miešateľná s vodou, teplota varu 82 °C, jedovatá. Vzniká reakciou metanolu s kyanovodíkom HCN alebo kyseliny octovej s amoniakom NH₃. Priemyselne sa získava pri výrobe akrylonitrilu z propénu, kde vzniká ako vedľajší produkt (30 – 40 kg acetonitrilu na 1 000 kg akrylonitrilu). Používa sa ako rozpúšťadlo, je medziproduktom organických syntéz (napr. etylamínu, metylpyridínov).

acetyl [lat.] — jednoväzbová skupina CH₃C(O)– odvodená od kyseliny octovej (lat. acidum aceticum; → acyl).

acetylacetón [lat.], pentán-2,4-dión, CH₃COCH₂COCH₃ — 1,3-diketón. Bezfarebná alebo slabožltá horľavá kvapalina príjemnej vône (teplota varu 140,4 °C, hustota 0,973 g/cm³). Existuje ako zmes uvedenej oxo- a enolformy CH₃C(OH)=CHCOCH₃ (→ tautoméria). Vyrába sa kondenzáciou esteru kyseliny octovej s acetónom CH₃COCH₃ katalyzovanou alkoholátom sodným. Používa sa ako prekurzor pri syntéze heterocyklických zlúčenín, pri výrobe liečiv a agrochemikálií, ako rozpúšťadlo acetátov celulózy a na extrakciu niektorých kovov. Tvorí komplexy s prechodnými kovmi (acetylacetonáty), ktoré sa používajú ako aditíva do palív, mastív, atramentov ap.

acetylácia [lat. + gr. + lat.] — chemická reakcia, pri ktorej sa do molekuly vnáša acetylová skupina CH₃CO. Častá je acetylácia alkoholov (vznikajú estery), amínov (vznikajú amidy) ap. Činidlom acetylácie bývaju v takomto prípade najčastejšie acetanhydrid, acetylchlorid a ketén. Acetyláciou aromatických zlúčenín acetanhydridom alebo acetylchloridom vznikajú ketóny, pričom sa ako katalyzátory používajú Lewisove kyseliny (napr. bezvodý chlorid hlinitý).

acetylcelulóza [lat. + gr.], acetát celulózy — ester celulózy. Pripravuje sa esterifikáciou celulózy so zmesou acetanhydridu a kyseliny octovej katalyzovanou kyselinou sírovou. Vzniká triacetát celulózy; požadovaný stupeň acetylácie sa dosahuje jeho čiastočnou hydrolýzou. Acetylcelulóza sa používa na výrobu acetátových vláken, plastov, náterových látok, filmov a fólií na lamináciu obálok kníh a časopisov. Výhodou acetylcelulózy je malá horľavosť, čo bol v minulosti hlavný podnet na nahrádzanie celuloidu výrobkami z acetylcelulózy.

acetylén [lat. + gr. + lat.], etín, CH≡CH — prvý člen homologického radu alkínov. Bezfarebný horľavý plyn (čistý je takmer bez zápachu, technický cesnakového zápachu), ktorého zmesi so vzduchom sú výbušné v širokom intervale 2,5 – 80 objemových %. V zmesi s kyslíkom horí plameňom s teplotou asi 3 000 °C, čo sa využíva na zváranie a rezanie kovov. Do obchodnej siete sa dodáva pod názvom dissous plyn, čo je acetylén naplnený pod tlakom v oceľových fľašiach obsahujúcich pórovitú látku nasýtenú acetónom. Vyrába sa rozkladom karbidu vápenatého CaC₂ vodou alebo vysokoteplotnou pyrolýzou uhľovodíkov. Acetylén bol donedávna hlavnou surovinou na výrobu alifatických zlúčenín (acetaldehyd, vinylchlorid, akryláty, rozpúšťadlá), v súčasnosti sa používa pri výrobe bután-1,4-diolu, vinyléterov a vinylesterov.

acetylénový vyvíjač — zariadenie na výrobu acetylénu rozkladom karbidu vápenatého CaC₂ vodou. Z 1 kg karbidu vznikne 270 – 300 dm³ acetylénu. Reakcia je exotermická, rozkladom 1 kg karbidu sa uvoľní asi 1 875 kJ tepla. Početné konštrukčné varianty acetylénových vyvíjačov sa delia podľa pracovného tlaku na nízko- (1,5 – 3 kPa), stredno- (10 – 20 kPa) a vysokotlakové (asi 150 kPa), podľa spôsobu kontaktu karbidu s vodou na prítokové, výtlačné a násypné. Vedľajším produktom je karbidové vápno (hydroxid vápenatý Ca(OH)₂ znečistený prímesami koksu, hlinitokremičitanov ap.). Acetylénový vyvíjač je zdrojom acetylénu v zariadeniach na zváranie plameňom.

acetylény [lat. + gr.] → alkíny

acetylchlorid [lat. + gr.], CH₃COCl — chlorid kyseliny octovej. Ľahko zápalná, ostro páchnuca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 52 °C. Vyrába sa pôsobením chlóru na kyselinu octovú s použitím fosforu ako katalyzátora. Prudko reaguje s vodou. Pre vysokú reaktivitu nachádza široké uplatnenie ako acetylačné činidlo (→ acetylácia) v organickej syntéze a v chemickom priemysle.

acetylidy [lat. + gr.] — soli odvodené od alkínov s koncovou trojitou väzbou. Patria k binárnym zlúčeninám uhlíka s kovmi (→ karbidy). Všeobecný vzorec acetylidu je RC≡CM, kde M je kov s oxidačným číslom +I. Acetylidy sa pripravujú reakciou alkínov so silnými bázami, napr. s amidom sodným alebo s butyllítiom. Niektoré sú v suchom stave výbušné. Používajú sa v organickej syntéze a v priemyselnej chémii na prípravu zlúčenín s trojitou väzbou. Najjednoduchší acetylid, acetylid vápenatý CaC₂, sa využíva na výrobu acetylénu, v minulosti sa používal ako náplň do baníckych karbidových lámp.

acetylkoenzým A [lat. + gr.], CH₃CO–SCoA — derivát kyseliny octovej, v ktorom sa acetylový zvyšok viaže makroergickou tioesterovou väzbou na voľnú skupinu SH koenzýmu A. Aktívny acetát má veľmi dobrú schopnosť prenosu acetylovej skupiny, preto ako univerzálny medziprodukt poskytuje dvojuhlíkové acetylové skupiny na mnohé biosyntézy.

acetylid vápenatý → karbid vápenatý

acidimetria [lat. + gr.] — metóda odmernej analýzy používaná na stanovenie zásad. Titračná metóda založená na protolytickej reakcii medzi stanovovanou látkou (titrandom) a titrantom, ktorým je vodný roztok silnej anorganickej kyseliny (kyseliny chlorovodíkovej, sírovej, chloristej) so známou koncentráciou (→ základná látka). Do reakčného prostredia sa pridáva aj acidobázický indikátor, ktorý farebne indikuje zmenu pH v bode ekvivalencie. Koncový bod titrácie možno stanoviť vizuálne (farebná zmena indikátora), ale aj meraním pH, teploty, vodivosti alebo absorbancie vhodného žiarenia. Acidimetrickou titráciou sa dajú stanoviť organické a anorganické zásady, soli slabých kyselín a silných zásad i dusík v amónnych soliach, dusičnanoch a organických látkach. Na stanovenie slabých zásad sa používa titrácia v nevodnom prostredí, najčastejšie v kyslom rozpúšťadle (napr. v kyseline octovej).

acidobázická reakcia — reakcia medzi kyselinou a zásadou, ktoré sú definované v zmysle Arrheniovej, Brønstedovej alebo Lewisovej teórie kyselín a zásad. Medzi acidobázické reakcie sa najčastejšie zaraďujú reakcie Brønstedovej kyseliny a zásady (dochádza k prenosu protónu; → protolytická reakcia), ktoré sa v odmernej analýze využívajú na stanovenie množstva kyseliny alebo zásady. Acidobázické reakcie patria k najbežnejším a najdôležitejším reakciám v chemických a biologických systémoch.

acidolýza [lat. + gr.] — chemická reakcia, pri ktorej účinkom kyseliny dochádza k hydrolýze (rozkladu) esteru na kyselinu a alkohol. V priemyselnej praxi sa využíva acidolýza tukov (glyceridov) na vyššie mastné kyseliny a glycerol, acidolýza alkylnitrilov na karboxylové kyseliny, acidolýza akrylamidu na kys. akrylovú ap.

acidum [lat.] — kyselina; acidum aceticum → kyselina octová; acidum benzoicum → kyselina benzoová; acidum butyricum → kyselina maslová; acidum cinnamicum → kyselina škoricová; acidum citricum → kyselina citrónová; acidum formicum → kyselina mravčia; acidum malicum → kyselina jablčná; acidum oxalicum → kyselina šťaveľová; acidum pyruvicum → kyselina pyrohroznová; acidum succinicum → kyselina jantárová; acidum tartaricum → kyselina vínna.

AC polarografia — polarografická metóda, pri ktorej sa ortuťová kvapková elektróda polarizuje pomaly rastúcim potenciálom, na ktorý sa superponuje striedavé napätie s malou meniacou sa amplitúdou (1 – 40 mV) a s frekvenciou 10 – 60 Hz. Jednosmerná zložka celkového prúdu, ktorý preteká elektródou, je potlačená a v závislosti od tohto pomaly rastúceho potenciálu sa registruje len usmernená striedavá zložka prúdu. AC polarogram má tvar píku, ktorého maximálna hodnota je priamo úmerná koncentrácii. Výška píku je väčšia pri vratných dejoch ako pri nevratných dejoch. Nevýhodou AC polarografie je vysoká hodnota kapacitného prúdu, ktorá je zvyčajne balastnou zložkou meraného signálu a dá sa odfiltrovať fázovo selektívnym usmerňovaním. AC polarografiou sa výhodne analyzujú povrchovo aktívne látky, ktoré sa adsorbujú na povrchu ortuťovej kvapkovej elektródy. Používa sa na sledovanie takýchto látok v roztoku pri adsorpčných dejoch (tenzametrická analýza).

Actellic [aktelik] — pesticíd, pyrimidínový derivát dimetylesteru kyseliny tiofosforečnej. Slamovožltá kvapalina fakticky nerozpustná vo vode, dobre rozpustná v mnohých organických rozpúšťadlách. Používa sa proti škodcom zásob v skladoch (chrobáky, roztoče, mole), v poľnohospodárstve proti škodcom cukrovej repy, bobuľovín a kôstkovín, ako aj proti hmyzu ohrozujúcemu ľudské zdravie (muchy, komáre, vši, blchy ap.). Je toxický aj pre včely.

actinium [ak-] → aktínium

AcU → aktinourán

acyklické zlúčeniny → alifatické zlúčeniny

acyl [lat.] — jednoväzbová skupina so všeobecným vzorcom RCO, ktorá formálne vzniká odtrhnutím skupiny OH z karboxylovej skupiny COOH vo vzorci karboxylovej kyseliny R–COOH. Názvy acylov sa odvodzujú od názvu kyseliny, resp. od ich latinizovaných triviálnych názvov (→ acidum). Napr. acyl kyseliny octovej (R = CH₃) sa nazýva acetyl (etanoyl), acyl kyseliny mravčej (R = H) formyl (metanoyl), acyl kyseliny benzoovej (R = C₆H₅) benzoyl (benzénkarbonyl).

acyloínová kondenzácia — reakcia, pri ktorej zahrievaním esterov karboxylových kyselín (→ estery kyselín) so sodíkom v aprotických rozpúšťadlách s vysokou teplotou varu (toluén, xylén) vznikajú acyloíny (α-hydroxyketóny) RCH(OH)COR. Reakcia prebieha lepšie v prípade esterov dikarboxylových kyselín, pričom vznikajú cyklické acyloíny, čo sú o. i. medziprodukty pri príprave cyklických zlúčenín. Výťažky acyloínovej kondenzácie sa dajú zvýšiť, ak sa vzniknutá sodná soľ acyloínu zachytí pomocou chlórtrimetylsilánu (CH₃)₃SiCl. Takto sa s vysokými výťažkami dajú pripraviť 5- až 20-členné uhlíkaté cykly, ktoré sa často vyskytujú v prírodných látkach.

acyloíny [lat. + gr.] → acyloínová kondenzácia

adamantán [gr.], C₁₀H₁₆ — nasýtený tricyklický uhľovodík. Bezfarebná tuhá kryštalická látka s vysokou teplotou topenia (268 °C). Stavba molekuly adamantánu sa zhoduje s kryštálovou mriežkou diamantu. Adamantán bol prvýkrát izolovaný 1933 z hodonínskej ropy. Dá sa pripraviť z cyklopentadiénu; jeho deriváty sa využívajú pri výrobe liečiv.

Adamčíková, Ľubica, 30. 8. 1940 Martin — slovenská chemička. R. 1962 – 2010 pôsobila na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1996 DrSc., 1998 prof. Spočiatku sa venovala otázkam chemickej kinetiky, neskôr oscilačným reakciám. Autorka a spoluautorka 90 pôvodných vedeckých prác, o. i. práce opisujúcej prvý anorganický oscilačný systém Belousovovho-Žabotinského typu (A completly inorganic oscillating system of the B-Z type; International Journal of Chemical Kinetics, 1982), a viacerých vysokoškolských učebných textov.