abionóza [gr.] — porucha zdravotného stavu rastlín vyvolaná abiotickými faktormi (pôdnymi a poveternostnými), exhalátmi alebo nesprávnymi zásahmi pri pestovaní a chemickej ochrane rastlín.

aflébie — krátke jemne delené listové výrastky na báze listovej stopky alebo na dolnej časti listovej kostrnky veľkých listov niektorých stromovitých papradí.

agresíny [lat.] — chemické látky vylučované patogénom, ktoré spoluurčujú stupeň agresivity patogénu. V priebehu patogenézy podporujú jeho prenikanie do rastliny a prekonávanie obranných reakcií hostiteľa.

akarinóza [gr. > lat.] —

1. kučeravosť viniča; deformácia povrchu, prípadne aj tvaru listov, vegetačných vrcholkov alebo koreňov rastlín po napadnutí roztočmi z radu Acarina;

2. akarinóza včiel, aj akarapidóza, roztočová nákaza včiel, acarapidosis — parazitárne ochorenie včiel spôsobené roztočíkom včelím (Acarapis woodi). Spočiatku prebieha bez vonkajších príznakov, postupne oslabuje včelstvo, ktoré nakoniec hynie. Prítomnosť roztočíka signalizuje asymetrické postavenie krídel alebo neschopnosť zložiť krídla do normálnej polohy. Najvážnejším príznakom akarinózy je neschopnosť lietania včiel, a to najmä pri prvých jarných preletoch.

aktinomykóza [gr.], actinomycosis —

1. lek. chronické hnisavé ochorenie rôznych tkanív spôsobené aktinomycétami. Prameňom nákazy je sám človek, nakazí sa z vlastného vnútorného prostredia (napr. z ústnej dutiny). Aktinomykóza postihuje pľúca, oblasť hrudníka a krku alebo brucho. Lieči sa penicilínom, v prípade potreby chirurgicky;

2. pri zvieratách chronický zápal vyvolaný aktinomycétami. Vyskytuje sa najmä pri hovädzom dobytku (postihuje mäkké častí ústnej dutiny a jazyka) a ošípaných (postihuje vemeno). Klinické príznaky sa vyvíjajú dlhodobo – tvorba podkožných opuchlín s častým porušením citlivosti kože. Pri postihnutí jazyka vzniká jeho výrazný opuch (tzv. drevený jazyk), jazyk vyčnieva z ústnej dutiny a má obmedzenú pohyblivosť;

3. choroba rastlín spôsobená niektorým druhom prokaryontných jednobunkových organizmov z radu Actinomycetales. Zvyčajne sa prejavuje chrastavitosťou. Vyskytuje sa pri zemiaku, repe a mrkve.

albikácia [lat.], listová belosť — choroba rastlín spôsobená genetickou poruchou v tvorbe chlorofylu. Prejavuje sa sfarbením listu, pri ktorom sa striedajú zelené plochy so svetlozelenými, žltými až bielymi. Najčastejšie sa vyskytuje pri repe (→ panašovanie).

alternariózy [lat.] — choroby rastlín spôsobené hubami z rodu Alternaria. Prejavujú sa rôznofarebnými škvrnami na listoch a hnilobou nadzemných, niekedy i podzemných častí rastlín. Vyskytujú sa najmä pri zemiakoch (alternarióza ľuľková), tabaku a rastlinách z čeľade kapustovité.

antraknózy [gr.], antracnosis — choroby rastlín (v niektorej odbornej literatúre označované ako hniloby) spôsobené hubami rodov Gloeosporidiella a hladkoplodka (Colletotrichum), napr. antraknózu fazule spôsobuje hladkoplodka fazuľová (Colletotrichum lindemuthianum), antraknózu uhoriek a niektorých rastlín z čeľade tekvicovité hladkoplodka uhorková (Colletotrichum orbiculare) a antraknózu ríbezlí Gloeosporidiella ribis. Prejavujú sa najmä kruhovitými, neskôr ostro ohraničenými tmavými škvrnami na nadzemných orgánoch rastlín.

apple scab [epl skeb; angl.] — choroba listov a plodov jablone prejavujúca sa ich chrastovitosťou. Spôsobuje ju huba chrastavník jablkový (Venturia inaequalis); → chrastavníkovité.

bakteriálne choroby rastlín, bakteriózy — choroby rastlín spôsobené niektorými druhmi fytopatogénnych baktérií vnikajúcimi do rastliny pri jej poranení alebo prieduchmi. Prejavujú sa škvrnitosťou listov a plodov, hnilobou koreňov a cievnych zväzkov, vädnutím alebo nádorovitosťou. Zdrojom infekcií býva hmyz, voda, príp. človek.

baktericídny [gr. + lat.] — usmrcujúci baktérie; baktericídny účinok majú mnohé antibiotiká a dezinfekčné prostriedky.

baktérie [gr.] — heterogénna skupina jednobunkových organizmov rozličného tvaru a veľkosti s bunkovou organizáciou prokaryontného typu. V prírode sa vyskytujú všade tam, kde nachádzajú vhodné podmienky na svoju existenciu (pôda, voda, vzduch, iné organizmy).

Podľa systematickej klasifikácie sa rozlišujú 2 skupiny baktérií: archebaktérie (archaebaktérie, Archeobacteria) a eubaktérie (pravé baktérie, Eubacteria). Archebaktérie patria k prvým živým formám na Zemi, sú príbuzné tak eubaktériám, ako aj eukaryontom. Od eubaktérií sa líšia zložením membránových lipidov a bunkovej steny i citlivosťou na antibiotiká. Pre archebaktérie je typická adaptácia na extrémne podmienky prostredia: striktná anaerobióza, vysoká koncentrácia solí, vysoká teplota. Väčšina baktérií patrí do skupiny eubaktérií, ktoré sa rozdeľujú na základe rôznych kritérií.

Podľa tvaru buniek možno rozlíšiť 3 základné morfologické typy baktérií: guľôčkovité (koky), paličkovité (nazývané aj bacily) a špirálovité (spirily). Rozmnožujú sa nepohlavne, väčšinou priečnym delením. Koky sa môžu deliť v jednej, vo dvoch alebo v troch rovinách. Dcérske bunky sa buď úplne oddelia, alebo ostávajú spojené, čo je dôležitým taxonomickým znakom.

Niektoré baktérie majú vláknitý tvar (aktinomycéty), malá skupina baktérií tvorí bizarné bunky s dlhými výbežkami, ktoré sa rozmnožujú pučaním. Podľa štruktúry bunkovej steny sa rozlišujú grampozitívne a gramnegatívne baktérie, podľa kyslíka potrebného na rast a rozmnožovanie aeróbne a anaeróbne baktérie, podľa pH optimálneho na rast a rozmnožovanie acidofilné (→ acidofília) a alkalifilné baktérie, podľa teploty optimálnej na rast a rozmnožovanie psychrofilné, mezofilné a termofilné baktérie, podľa schopnosti tvoriť spóry (odpočinkové štádiá) sporulujúce a nesporulujúce baktérie.

Charakteristický tvar a pevnosť bunky sú dané bunkovou stenou, ktorej základom je peptidoglykán. Pod ňou ležiaca cytoplazmatická membrána ohraničuje cytoplazmu, v ktorej sa nachádza morfologicky nediferencované jadro nukleoid tvorené kruhovou molekulou DNA, ribozómy (miesta syntézy proteínov), prípadne plazmidy a zásobné látky (glykogén, poly-β-hydroxymaslová kyselina, volutín). Väčšina baktérií vylučuje na vonkajšiu stranu bunkovej steny slizovitý materiál (puzdro, glykokalyx), ktorý ich chráni pred vplyvom vonkajšieho prostredia, resp. zabezpečuje priľnavosť na miestach ich prirodzeného výskytu. Pohybovými orgánmi baktérií sú bičíky, pomocou ktorých sa hýbu v tekutom prostredí, špecifickými orgánmi podobnými bičíkom sú fimbrie. Baktérie môžu byť fototrofné (ak využívajú ako zdroj energie svetlo), chemoautotrofné (ekologicky významné v poľnohospodárstve, pretože zabezpečujú dusíkovú výživu pre rastliny, resp. kolobeh síry v prírode) alebo chemoheterotrofné, ak získavajú energiu oxidáciou niektorých organických látok, napr. glukózy.

Niektoré druhy baktérií sú patogénne, vyvolávajú ochorenia u ľudí, pri zvieratách a rastlinách. Mnohé druhy baktérií sú súčasťou normálnej flóry kože a slizníc človeka. Z biotechnologického hľadiska sú významné fermentujúce baktérie (priemyselná výroba organických kyselín, vitamínov, antibiotík, syrov, octu). Niektoré sa využívajú pri čistení odpadových vôd, mnohé znehodnocujú potraviny, priemyselné suroviny a iný materiál. Z ekologického hľadiska je významná schopnosť niektorých voľne sa vyskytujúcich baktérií alebo baktérií žijúcich v symbióze s vyššími rastlinami fixovať molekulový dusík. Baktérie sú významnými modelovými organizmami vo vedeckom výskume mikrobiológie, genetiky, biochémie, biofyziky a molekulárnej biológie.

bakteriofág [gr.], fág — vírus infikujúci baktérie, tvorený proteínovým obalom (kapsidom), v ktorom je uložená jednovláknová alebo dvojvláknová, lineárna alebo kružnicová molekula DNA alebo RNA (genetický materiál). Niektoré bakteriofágy majú bičík a sú špecifické len pre určitý druh baktérií. V bakteriálnych bunkách sa môžu vyskytovať vo dvoch formách: virulentné alebo mierne (temperované). Virulentný bakteriofág sa po vniknutí do bakteriálnej bunky začne rozmnožovať, čo spôsobí poruchu fyziologických funkcií až rozpad infikovanej bunky a uvoľnenie nových fágových častíc (lytický cyklus). Mierny bakteriofág sa môže v bakteriálnej bunke rozmnožovať alebo sa jeho DNA môže integrovať s bakteriálnou chromozómovou DNA a potom sa rozmnožuje spolu s genetickým materiálom bunky (lyzogénny cyklus). Lyzogénny cyklus však môže byť spontánne alebo indukciou (ultrafialovým žiarením, chemickými látkami) zmenený na lytický cyklus, pričom fágový genetický materiál je uvoľnený z bakteriálneho chromozómu, nezávisle sa množí a cyklus sa končí tvorbou nových častíc fágu a rozpadom bakteriálnej bunky. Táto forma sa nazýva profág a nevyvoláva rozklad (lýzu) bakteriálnej bunky.

Genóm bakteriofágov sa využíva v molekulárnej biológii a v génovom inžinierstve na konštrukciu klonovacích vektorov potrebných na expresiu významných proteínov. Možnosť včlenenia bakteriofágov obsahujúcich DNA do bakteriálnych chromozómov sa využíva v génovom inžinierstve, kým ich lytické vlastnosti zasa pri fagotypizácii bakteriálnych druhov a rodov na diagnostické, profylaktické a liečebné účely. Pretože infekcia fágmi v mnohých prípadoch spôsobuje smrť bakteriálnej bunky, boli v minulosti snahy využiť fágy v terapii niektorých bakteriálnych ochorení.

bakteriózy [gr.] → bakteriálne choroby rastlín

Bojňanský, Vít, 25. 5. 1921 Bojničky, okres Hlohovec – 28. 4. 2009 Bratislava — slovenský poľnohospodársky odborník, fytopatológ, jeden zo zakladateľov vedeckého výskumu ochrany rastlín na Slovensku. V rokoch 1959 – 90 pôsobil v Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV v Ivanke pri Dunaji, súčasne od roku 1967 pedagóg na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1967 DrSc.

Zaoberal sa najmä vírusovými a hubovými ochoreniami rastlín a morfológiou semien. V roku 1957 založil prvé pokusné pole so žiaričom gama v ČSSR významné pre šľachtiteľskú prax. Inicioval využívanie genetiky v lesníctve, pričinil sa o výskum vírusových chorôb viniča a jeho ozdravovanie termoterapiou, realizoval výskum ekológie rakoviny zemiaka. Riešil epidemiológiu a ochranu proti vírusovým chorobám cukrovej repy, čo viedlo k zmene technológie pestovania semena a výrazne sa prejavilo pri znížení škodlivosti vírusových chorôb na technickej cukrovej repe. Na Kube študoval možnosti boja proti virózam na druhu papája melónová (Carica papaya), v USA otázky proteínového metabolizmu ovocných drevín napadnutých vírusovými chorobami. Spoluzakladateľ Slovenskej spoločnosti pre poľnohospodárske, lesnícke, potravinárske a veterinárne vedy pri SAV v Bratislave.

Autor a spoluautor 32 knižných publikácií a viac ako 500 odborných štúdií, napr. Vírusové choroby rastlín (1963), Periodiká z oblasti biologicko-poľnohospodárskych vied, ich citácia a skratky (1982) a Atlas semien a plodov flóry Karpát (Atlas of Seeds and Fruits of Central and East-European Flora. The Carpathian Mountains Region, 2007).

elicitor [lat.] — špecifický metabolit uvoľňovaný pri obranných reakciách rastlín pri začiatočnej interakcii bunky s patogénom; je identifikovaný vhodným receptorom hostiteľskej rastliny. Elicitory podporujú produkciu fytoalexínov v hostiteľskej rastline, ktoré môžu rastlinu stimulovať k aktivácii aj iných obranných reakcií. Ako elicitory môžu slúžiť niektoré metabolity vylučované patogénmi (exogénne elicitory – napr. niektoré polysacharidy, špecifické enzýmy a peptidy) alebo zlúčeniny uvoľňované z narušených bunkových stien obidvoch organizmov (endogénne elicitory – napr. oligoglukány a glykoproteíny uvoľnené hydrolýzou bunkovej steny patogénnych húb).

fenológia [gr.] — veda skúmajúca životné prejavy organizmov v závislosti od poveternostných podmienok a ročných období (→ fenologická fáza), ako aj dlhodobé zmeny životných prejavov organizmov a trendy ich vývoja v súvislosti so zmenou klímy (→ klimatická zmena). Podľa objektu pozorovania sa delí na fytofenológiu skúmajúcu časový priebeh fenologických fáz rastlín a zoofenológiu skúmajúcu časový priebeh fenologických fáz živočíchov.

Fenologické pozorovania sa na Slovensku vykonávajú v sieti fenologických staníc Slovenského hydrometeorologického ústavu, kde sa v jednotlivých rokoch sledujú termíny nástupu, trvania a ukončenia jednotlivých fenologických fáz (napr. vzchádzanie, kvitnutie a olistenie rastlín, zrelosť plodov, žltnutie a opadávanie listov; prílet a odlet sťahovavých vtákov, prvý výskyt škodcov, hromadný výskyt škodcov), ako aj termíny poľných prác (sejba, žatva).

Výsledky fenologických pozorovaní sa zakresľujú do fenologických máp, na ktorých je zobrazené plošné rozloženie termínov nástupu jednotlivých fenologických fáz. Fenologické poznatky však možno využiť aj spätne pri charakteristike klimatických pomerov danej lokality, a preto je medzi fenológiou a klimatológiou úzky vzťah. Fenológia sa prakticky využíva najmä v poľnohospodárstve (napr. na stanovenie najvhodnejších oblastí pestovania určitých druhov plodín, optimálneho dátumu aplikácie postrekov na ochranu proti škodcom ap.).

fuzariózy [lat.] — choroby rastlín spôsobené hubami rodu fuzárium (Fusarium), prejavujúce sa nekrózami cievnych zväzkov, hnilobou koreňov, hľúz, cibúľ alebo plesňovými povlakmi na semenách a nadzemných častiach. Napadnuté rastliny alebo ich časti vädnú a predčasne odumierajú.

fytopatológia [gr.], patológia rastlín — vedná disciplína zaoberajúca sa chorobami kultúrnych rastlín a ochranou proti nim. Skúma príznaky (symptomatológia) a príčiny chorôb (etiológia), vznik a vývin chorobných zmien (patogenéza), odchýlky od normálnej anatomickej stavby (patologická anatómia) a od fyziologických funkcií (patofyziológia alebo patologická fyziológia rastlín). V užšom význame skúma choroby rastlín spôsobené vírusmi, baktériami, hubami, parazitmi, genetickými alebo fyziologickými poruchami a i., v širšom význame i poškodenie rastlín zapríčinené živočíchmi, najmä hmyzom. Chorobami a škodcami poľnohospodárskych plodín sa zaoberá poľnohospodárska fytopatológia, chorobami a škodcami lesných druhov lesnícka fytopatológia.

gigantizmus [gr.] —

1. fytopatol. nenormálne zväčšenie celej rastliny alebo len jej časti;

2. lek. ochorenie prejavujúce sa nadmerným vzrastom, spôsobené nadbytkom somatotropínu v detstve následkom zvýšenej činnosti predného laloka podmozgovej žľazy (napr. pri nádore podmozgovej žľazy); opak: nanizmus.

habituálne anomálie — zmeny tvaru rastliny alebo jej orgánov v dôsledku pôsobenia genetických zmien alebo biotických či abiotických faktorov prostredia, napr. vznik hálky.

halo [gr.] —

1. astron. a) najstaršia populácia Galaxie, → galaktické halo; b) synonymum halovej hviezdnej populácie; c) útvar z prachových zrniek, ľadových kryštálikov neutrálneho i ionizovaného plynu nachádzajúci sa v kome kométy;

2. fytopatol. prstenec zvyčajne žltého pletiva na listoch rastlín, ktorý sa vytvára v dôsledku obrannej reakcie hostiteľskej rastliny na prenikanie patogénu (napr. huby Blumeria graminis), alebo na obvode chlorotickej alebo nekrotickej škvrny;

3. meteorol. svetelný jav v atmosfére, druh fotometeoru; → halové javy.

helmintosporióza [gr.], pruhovitosť — choroba obilnín a tráv (napr. jačmeňa, kukurice) zapríčinená nedokonalou hubou rodu červospórovec, ktorá sa prejavuje napr. hnedými úzkymi, rovnobežnými, žlto až červenkasto olemovanými škvrnami na spodných listoch.

herbicídy [lat.] — prípravky používané na ničenie alebo na potlačenie rastu nežiaducich rastlín (burín) v porastoch kultúrnych rastlín, niekedy aj na ničenie všetkých vyšších rastlín v nepoľnohospodárskych objektoch. Rozlišujú sa neselektívne (totálne) herbicídy, ktoré ničia všetky rastliny, a selektívne herbicídy, ktoré ničia len určité druhy burín a nepoškodzujú kultúrne rastliny. Podľa spôsobu pôsobenia sa herbicídy delia na kontaktné (pôsobia v mieste styku s rastlinou) a systémové (rozvádzané cievnou sústavou prenikajú do všetkých častí rastliny) a na listové (trávové a širokolistové; ničia listy a iné nadzemné orgány rastlín) a koreňové (sú prijímané koreňmi, ničia nadzemné i podzemné časti rastlín). Špecifickými typmi herbicídov sú desikanty a defolianty.

V závislosti od mechanizmu pôsobenia a vlastností (napr. stálosť v pôde) sa herbicídy aplikujú buď pred osevom, preemergentne (po výseve a pred vyklíčením kultúrnej rastliny), alebo postemergentne (po vyklíčení plodiny). Z chemického hľadiska sa delia na organické a anorganické, je to však veľmi rôznorodá skupina látok. Herbicídne vlastnosti niektorých látok boli známe už začiatkom 20. storočia, v širšej miere sa však herbicídy začali vyrábať a používať až po 1945. Spočiatku sa prevažne využívali herbicídne účinky anorganických látok, napr. medzi prvé používané totálne herbicídy patrila kamenná soľ, drvená arzénová ruda, síran meďnatý a iné meďnaté soli, síran železnatý, zriedená kyselina sírová a i., ale aj kreozotový olej (vedľajší produkt pri destilácii dechtu) a odpadové oleje. Doteraz sa v obmedzenej miere používajú chlorečnan sodný a rafinované petrolejové frakcie. Prvými významnými selektívnymi organickými herbicídmi boli 2,4-dinitro-o-krezol (DNOK) zavedený do výroby 1933 vo Francúzsku a jeho analóg dinoseb. K látkam s herbicídnym účinkom patria kyseliny fenoxyoctové, fenoxypropiónové a fenoxymaslové (napr. MCPA, MCPB), chlórované karboxylové kyseliny a ich soli (napr. kyselina trichlóroctová a sodná soľ kyseliny 2,2-dichlórpropiónovej, dalapon), aromatické karbamáty, tiokarbamáty a substituované arylmočoviny, heterocyklické zlúčeniny (diazíny, Burex, bentazon; ďalej triazíny, atrazín, simazin, ako aj triazoly, substituované uracily a i.), bipyridýliové zlúčeniny (diquat, paraquat), organofosforové zlúčeniny a i. Herbicídy sa aplikujú plošne alebo lokálne vo forme vodných roztokov, emulzií, suspenzií alebo granúl. Odhaduje sa, že vďaka aplikácii herbicídov sa zvyšuje produkcia poľnohospodárskych plodín o 20 – 40 %.

hlívka, Nectria — rod z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), čeľaď hlívkovité (Nectriaceae). Kozmopolitne sa vyskytujúce saprotrofy alebo parazity s ružovými alebo so svetlými plodnicami (peritéciami). Patria sem napr. dva druhy hlívka červená (Nectria cinnabarina) a Nectria ditissima, ktoré spôsobujú náhle odumieranie a rakovinu stromov, alebo hnilobu a rozklad odumretých konárov.

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

chloróza [gr.] —

1. fytopatol. neparazitická choroba rastlín. Prejavuje sa blednutím až žltnutím zelených častí rastliny (najmä listov) v dôsledku čiastočnej alebo úplnej straty schopnosti tvoriť chlorofyl. Môže byť spôsobená poruchou látkovej premeny, nedostatkom svetla, nedostatkom stopových prvkov (horčík, železo, mangán), prípadne ich nevhodným pomerom alebo nadbytkom vápnika (tzv. kalcióza). Chlorózu môžu spôsobiť aj niektoré pesticídy, napr. aminotriazolové herbicídy, ktoré pravdepodobne zasahujú do biosyntézy karotenoidov chrániacich rastlinné bunky pred fotooxidáciou a rozkladom chlorofylu. Tvorbu chlorofylu inhibuje aj fungicídne pôsobiaci streptomycín;

2. lek. blednička — málokrvnosť u dospievajúcich dievčat vzniknutá následkom zvýšených nárokov rastúceho organizmu na železo, resp. zvýšených strát železa pri prvej menštruácii (pokladá sa za následok nesprávnej výživy). Prejavuje sa zelenkastou farbou kože (odtiaľ názov). V súčasnosti sa na Slovensku takmer nevyskytuje.

chrastavitosť — choroba rastlín (napr. jabloní, hrušiek, čerešní a broskýň) spôsobená rôznymi druhmi aktinomycét a húb, najmä však rodom chrastavník z čeľade chrastavníkovité. Chrastavitosť sa prejavuje popraskaním a deformáciou povrchu plodov (sú jedlé, ale strácajú estetickú hodnotu), hľúz, buliev alebo kôry alebo vytvorením farebných škvŕn na konárikoch či listoch. Základom ochrany pred chrastavitosťou je prevencia, najmä jesenné odhrabávanie lístia, čím sa zamedzí šírenie výtrusov (askospór), a odstraňovanie napadnutých listov a plodov. V prípade veľkého poškodenia úrody je vhodné použiť počas chladnejšieho vlhšieho obdobia fungicídy.

chrastavníkovité, Venturiaceae — čeľaď z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota). Patria sem viaceré parazitické druhy spôsobujúce chrastavitosť, napr. chrastavník jabloňový (Venturia inaequalis) a chrastavník hruškový (Venturia pirina). Majú guľovité, na jeseň sa vytvárajúce peritéciá nakopené v strómach alebo na ich povrchu. Nepohlavné štádiá chrastavníkovitých sú pigmentované konídiofory, ktoré sa na jar a v lete počas vlhkého chladnejšieho počasia tvoria v povrchových pletivách napadnutých rastlín a rozširujú infekciu.

chumáčovitosť vrcholu rajčiaka — choroba rajčiaka jedlého (Lycopersicon esculentum) spôsobená viroidmi, prejavujúca sa zastavením rastu vrcholových výhonkov a nahromadením listov na vrchole rastliny.

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

kamienkovitosť hrušiek — vírusové ochorenie hrušiek, ktoré sa skryto vyskytuje aj na jabloni a dule. Prejavuje sa na plodoch v podobe tmavých tvrdých zhlukov sklerenchymatických buniek, sklereidov, nepravidelne rozmiestnených v dužine plodu; plod je následkom nerovnomerného rastu buniek v miestach sklereidov zdeformovaný. Pri fyziologickej kamienkovitosti zapríčinenej suchom alebo nedostatkom bóru deformácie plodov nevznikajú, pretože sklereidy sú rozmiestnené pravidelne okolo jadrovníka.

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

karencia [lat.] —

1. dočasné zníženie pôžitkov, dočasné čakateľstvo; napr. v športe obdobie, počas ktorého športovec po prestupe do iného oddielu nesmie štartovať;

2. fytopatol. nedostatok alebo nadbytok základných biogénnych prvkov (živín) v pôde prejavujúci sa poruchami rastu rastlín;

3. lek., veter. nedostatok určitej živiny (napr. proteínu) alebo inej dôležitej látky (napr. vitamínu) v potrave ľudí a zvierat vyvolávajúci chorobný stav (napr. avitaminóza, malnutrícia);

4. psychol. stav vznikajúci následkom dlhodobého neuspokojovania základných duševných potrieb jedinca, napr. citová (afektívna) karencia – citový chlad následkom nedostatku lásky, nehy a pozornosti v ranom období vývinu dieťaťa, → deprivácia.

koletotrichová hniloba — choroba rastlín (antraknóza) spôsobená hubami rodu hladkoplodka (Colletotrichum), prejavujúca sa spočiatku kruhovitými, neskôr ostro ohraničenými tmavými škvrnami najmä na nadzemných orgánoch rastlín. Napr. druh hladkoplodka fazuľová (Colletotrichum lindemuthianum) tvorí tmavé žlto-červeno ohraničené škvrny na strukoch fazule, hladkoplodka ľanová (Colletotrichum linicola) hnedé škvrny na koreňoch, byliach a listoch ľanu (infekcia sa šíri až do semien, ktorými sa choroba prenáša), hladkoplodka uhorková (Colletotrichum orbiculare) tvorí vodnaté svetlozelené hnednúce škvrny na listoch (napadnuté pletivo zasychá a vypadáva) a vpadnuté svetlozelené, neskôr ružovkasté škvrny na plodoch (napadnuté plody mäknú a zahnívajú).

korkovitosť — výskyt pletív podobných korku, tvoriacich na rastlinných orgánoch (napr. na listoch, plodoch) spevnené miesta či výplne prasklín.