Vyhľadávanie podľa kategórií: poľnohospodárstvo – lesníctvo

Zobrazené heslá 1 – 35 z celkového počtu 35 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

agát

agát [gr.], Robinia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Rýchlorastúce jedovaté opadavé stromy alebo kry pochádzajúce zo Severnej Ameriky. Majú nepárnoperovito zložené listy, biele alebo ružové kvety usporiadané v strapcovitých súkvetiach, plod struk. Na Slovensku zdomácnel invázny, do 25 m vysoký druh agát biely (Robinia pseudoacacia) so sivohnedou hlboko zbrázdenou borkou, zriedkavejšie sa pestuje v parkoch agát srstnatý (Robinia hispida) a agát lepkavý (Robinia viscosa) s fialovoružovými kvetmi. Agát Holdtov je hybridom agáta bieleho a druhu Robinia luxurians. Agát tvorí prevažne súčasť nízkych lesov, vyznačuje sa bohatou výmladnosťou. Pre mohutnú koreňovú sústavu sa využíva pri zalesňovaní strží a neúrodných pôd. V lesoch na Slovensku je zastúpený 1,72 % (agát biely; údaj 2012). Drevo má žltozelené jadro, pre tvrdosť sa používa na výrobu náradia, v rezbárstve a nábytkárstve.

arborétum

arborétum [lat.] — záhrada alebo park, kde je sústredená živá zbierka drevín cudzieho, ale aj domáceho pôvodu, ktoré sú schopné rásť v daných klimatických podmienkach. Slúži na všeobecnú demonštráciu drevín alebo na štúdium (napr. na výskum biologických vlastností samostatne rastúcich drevín alebo ich prirodzených skupín, na výskum introdukcie cudzokrajných drevín, ekotypov, geografických variantov ap., ich aklimatizácie, rozmnožovania alebo kríženia). Zakladá sa buď v parkovom usporiadaní (aby sa uplatnilo estetické pôsobenie drevín), alebo vo forme malých porastov rovnakého druhu. Vysádza sa podľa geografickej, ekologickej alebo systematickej príbuznosti. Prvé arborétum na svete bolo založené v 17. stor. vo Francúzsku.

Na Slovensku je najznámejšie Arborétum Mlyňany (pri Tesárskych Mlyňanoch) patriace Slovenskej akadémii vied, ktoré založil 1892 dendrológ Štefan Ambrózy-Migazz (*1869, †1933) ako unikátnu zbierku najmä vždyzelených drevín (v súčasnosti je tam vysadených okolo 1 107 taxónov). Lesnícke arborétum Kysihýbel pri Banskej Štiavnici patriace Národnému lesníckemu centru vo Zvolene, ktorého založenie (1900) pripravil a viedol Ján Tuzson (*1870, †1943), predstavuje unikátny objekt v oblasti introdukcie lesnícky významných drevín vysádzaných formou miniporastov (15 × 15 m). V Arboréte Borová Hora, založenom 1965 Vysokou školou lesníckou a drevárskou vo Zvolene, dnes patriacom Technickej univerzite vo Zvolene, sú sústredené najmä domáce dreviny a rôzne sorty ruží. V Česku je známe Arborétum Nový Dvůr pri Opave (založené 1958), v Poľsku arborétum v Kórniku (1. pol. 19. stor.) patriace Poľskej akadémii vied, v USA Arnoldovo arborétum (Arnold Arboretum, 1872) v Bostone (Massachusetts, USA) patriace Harvardovej univerzite a i. (→ botanická záhrada).

arboricídy

arboricídy [lat.] — chemické látky na ničenie nežiaducich drevín; v stratégii slovenského lesného hospodárstva sa v záujme zachovania nenarušeného prírodného prostredia odmieta ich používanie (s výnimkou lesných škôlok).

atraktanty

atraktanty [lat.] — biologicky aktívne prchavé látky, ktoré selektívne pôsobia na živočíchy prostredníctvom vône, farby alebo chuti a podmieňujú orientovaný pohyb živočícha k zdroju. Môžu byť rastlinného (kvetné vône) alebo živočíšneho pôvodu (pohlavné feromóny); mnoho druhov atraktantov sa v súčasnosti vyrába synteticky. Sú špecifické pre každý druh hmyzu, veľmi účinné sú sexuálne vábidlá, menej účinné potravinové vábidlá. Ich vysoká účinnosť sa využíva na kontrolu výskytu škodlivého hmyzu, ktorý priťahujú na veľkú vzdialenosť do lapačov, kde sa v prípade premnoženia ničí inými prostriedkami. Využívajú sa v boji proti švábom, muchám alebo pri ochrane rastlín proti živočíšnym škodcom. V integrovanej ochrane lesa sa využívajú predovšetkým feromóny syntetického pôvodu, ktoré lákajú hmyzích škodcov (najmä kôrovce a škodlivé motýle) do lapačov systematicky rozložených v lesných porastoch, kde zahynú.

exot

exot [gr.] —

1. biol. rastlinný alebo živočíšny organizmus pochádzajúci z geograficky vzdialených (exotických) krajín; cudzorodý druh v danom životnom prostredí. Môže byť aklimatizovaný (úplne zdomácnený, napr. agát biely, borovica čierna, gaštan jedlý), čiastočne aklimatizovaný (s istými negatívnymi vývojovými vlastnosťami, napr. douglaska tisolistá, smrek pichľavý, smrek Engelmannov) alebo neaklimatizovaný (vyžadujúci sústavnú osobitnú starostlivosť, napr. tuje, sekvoje);

2. ekon. tovary alebo iné hodnoty, ktoré bežne nie sú na burzách. Napr. cenný papier nízkej kvality, ktorý nie je kótovaný na burzách, jeho cena (kurz) sa neuvádza v úradnom kurzovom liste. Obchody s exotmi sa i napriek tomu na burzách mlčky trpia a prebiehajú zvyčajne formou priameho dopytu a ponuky. Tieto cenné papiere sú lákavé na špekulácie, pretože pri nich dochádza k značným výkyvom kurzov. V bankovom slangu sa exotmi nazývajú aj valuty, ktoré nie sú zaznačené v kurzovom lístku príslušnej krajiny a ktoré banka nekupuje, ale ich prijíma od zákazníkov v rámci inkasa;

3. geomorfol. malá vypuklá forma georeliéfu, element tvarovo, geneticky a štruktúrne odlišný od geomorfologickej jednotky vyššieho rádu, v ktorej leží. Najčastejšie sa vyskytujú vulkanické exoty (vypreparované sopúchy, dajky, trosky lávových prúdov), na Slovensku napr. v prostredí fluviálnej Východoslovenskej roviny. Exotické bloky sú bloky cudzorodých hornín v sedimentoch istého typu, ktoré sa do nich dostali pomocou zosúvania, turbiditnými prúdmi a pod.

Feistmantel, Rudolf von

Feistmantel [fajst-], Rudolf von, 22. 7. 1805 Viedeň-Ottakringen – 7. 2. 1871 Viedeň — rakúsko-uhorský lesnícky odborník. Od 1827 lesník, neskôr polesný, 1835 – 47 vedúci Lesníckeho ústavu a profesor lesníctva na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, od 1847 vedúci lesný hospodár Dvorskej komory mincovníctva a baníctva, po 1848 minister pôdohospodárstva a baníctva, 1853 minister financií vo Viedni. Významne ovplyvnil lesné hospodárstvo v monarchii (pripravil návrh rakúskeho lesného zákona z 1852, ktorý do 1945 platil aj na území Československa), predkladal návrhy na zlepšenie hospodárenia, pričom zdôrazňoval všestranný význam lesa pre spoločnosť, pričinil sa o aplikáciu teoretických poznatkov z prírodných vied v lesníckej praxi. Autor 4-zväzkovej encyklopédie Lesníctvo ako celok (Die Forstwissenschaft nach ihrem ganzen Umfange, 1835 – 37).

Fekete, Ľudovít

Fekete, Ľudovít, 18. 6. 1837 Turda, Rumunsko – 29. 6. 1916 Banská Štiavnica — uhorský lesný odborník, botanik. Od 1859 praktikant Banského a lesného riaditeľstva v Kluži, od 1867 pôsobil na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, kde prednášal lesnícku zoológiu, entomológiu, pôdoznalectvo a ochranu lesov; 1873 profesor. Zaoberal sa hospodárskou úpravou a pestovaním lesa. Autor a spoluautor mnohých knižných a časopiseckých diel z lesníctva, ako aj rozsiahleho dvojzväzkového diela v nemčine a maďarčine o rozšírení lesných drevín v Uhorsku (s T. Blattným, 1913).

Garaj, Peter

Garaj, Peter, 27. 7. 1951 Skýcov, okres Zlaté Moravce — slovenský lesnícky a poľovnícky odborník. R. 1971 – 76 a od 1987 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD (od 1991 Technická univerzita) vo Zvolene, 1976 – 77 a 1985 – 86 v podniku Štátne lesy Topoľčianky; 1998 profesor. Expert medzinárodnej rady pre poľovníctvo a ochranu zveri (CIC), navrhovateľ metód na odhad veku a bodovej hodnoty jeleních trofejí a realizátor výskumu zameraného na regionálnu trofejovú kvalitu poľovnej zveri. Člen viacerých vedeckých a redakčných rád poľovníckych časopisov na Slovensku. Organizátor a garant viacerých vedeckých konferencií na tému Poľovnícky manažment a ochrana zveri. Autor a spoluautor viacerých učebníc, vysokoškolských skrípt a odborných prác, napr. Myslivost (1997 a 1999), Poľovníctvo (2010, 2011, 2015) a Biológia poľovnej zveri (2012).

Greguš, Ctibor

Greguš, Ctibor, 6. 10. 1923 Kremnica – 4. 5. 2015 Brezno — slovenský lesnícky inžinier. R. 1951 – 64 pôsobil v Lesprojekte v Žiline, 1964 – 85 koordinátor výskumu hospodárskej úpravy lesov vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene; 1991 DrSc. Zostavil teoretické základy podrastového hospodárskeho spôsobu, spoluautor lesníckej legislatívy, vedúci autor smerníc pre obhospodarovanie lesov Slovenska, zakladateľ výskumu lesníckych prognóz a koncepcií. Člen a funkcionár Medzinárodnej únie lesníckych výskumných inštitúcií (IUFRO), 1995 čestný člen Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied. Hlavné dielo: Empirický ťažobný ukazovateľ v lesoch ČSSR (1969), Hospodárska úprava maloplošného rúbaňového lesa (1976), Stratégia lesného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky (1987). Nositeľ Pribinovho kríža III. triedy (2004) a iných ocenení.

Greiner, Ľudovít

Greiner [graj-], Ľudovít, 10. 5. 1796 Lichtentanne, Nemecko – 28. 10. 1882 Jelšava, okres Revúca — uhorský lesný hospodár. R. 1819 – 24 lesný taxátor na majetkoch kniežacieho rodu Lubomirskovcov v oblasti Volynska a Podoľska, 1826 – 28 správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku, 1828 – 74 riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave. R. 1852 – 57 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku, 1853 lesný radca. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, zakladal lesné škôlky; autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (Beiträge zur Kenntnis und Verbesserung des ungarischen Forstwesens und Forstwesens im Allgemeinen, 1839).

Halaj, Ján

Halaj, Ján, 7. 9. 1919 Petrila, Rumunsko – 6. 2. 1997 Zvolen — slovenský lesný odborník. R. 1945 – 48 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes STU) v Bratislave, 1949 – 51 na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach, 1952 – 64 v Ústave pre hospodársku úpravu lesov (neskôr Lesoprojekt, od 2006 súčasť Národného lesníckeho centra) a od 1964 vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva (od 2006 súčasť Národného lesníckeho centra ), súčasne od 1952 prednášal na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene; 1964 DrSc., 1966 profesor. Zaoberal sa najmä metódami určovania zásob a prírastkov v lese a jeho hospodárskou úpravou, celoštátne koordinoval práce na rastových tabuľkách. Hlavné diela: Percentá prebierok pre hlavné dreviny (1986), Rastové tabuľky hlavných drevín ČSSR (1987), Rubná zrelosť drevín (1990).

Hartig, Georg Ludwig

Hartig, Georg Ludwig, 2. 9. 1764 Gladenbach, Hessensko – 2. 2. 1837 Berlín — nemecký lesný inžinier, otec Theodora Hartiga. R. 1811 – 37 pôsobil ako krajinský lesmajster a zároveň od 1821 ako docent na univerzite v Berlíne na ním založenej Katedre lesníctva (neskoršia lesnícka akadémia, dnes Lesnícka vysoká škola v Eberswalde-Finowe). Zaoberal sa najmä tvorbou lesných, zvyčajne hustých porastov. R. 1806 – 27 redigoval viaceré lesnícke časopisy, napr. Forst- und Jagdarchiv. Hlavné diela: Návod na pestovanie dreva (Anweisung zur Holzzucht, 1791), Návod na taxáciu lesov (Anweisung zur Taxation der Forste, 1795), Učebnica pre lesníkov (Lehrbuch für Förster, 1808).

Hartig, Theodor

Hartig, Theodor, 21. 2. 1805 Dillenburg – 26. 3. 1880 Braunschweig — nemecký prírodovedec a lesník, syn Georga Ludwiga Hartiga, otec Heinricha Hartiga. R. 1831 – 38 pôsobil na lesníckej akadémii v Berlíne, od 1838 na Collegium Carolinum v Braunschweigu; 1837 profesor. Zaoberal sa najmä klimatológiou, pôdoznalectvom, lesnou botanikou, entomológiou a lesným hospodárstvom. R. 1838 založil arborétum v Riddagshausene, 1862 spoluzakladateľ Lesníckeho spolku v Braunschweigu. Hlavné diela: Život rastlinnej bunky, jej vznik, rozmnožovanie, vývin a zánik (Das Leben der Pflanzenzellen, deren Entstehung, Vermehrung, Ausbildung und Auflösung, 1844), Komplexný prírodný vývoj lesných hospodárskych rastlín Nemecka (Vollständige Naturgeschichte der forstlichen Kulturpflanzen Deutschlands, 1851), Anatómia a fyziológia drevín (Anatomie und Physiologie der Holzpflanzen, 1878).

Hatiar, Anton

Hatiar, Anton, 30. 1. 1901 Ružomberok – 3. 7. 1984 Zvolen — slovenský lesný odborník. R. 1946 – 52 vedúci Hospodárskej úpravy lesov pre Slovensko, 1952 – 58 hlavný inžinier Lesoprojektu vo Zvolene, 1958 – 71 kolaudátor lesných hospodárskych plánov Slovenska. Zakladateľ a organizátor modernej hospodárskej úpravy lesov na Slovensku, autor koncepcie priestorového rozdelenia lesov na trvalé jednotky (dielce); prispel aj k rozvoju lesníckej fotogrametrie. Hlavné dielo: Hospodárska úprava lesov (1961, spoluautor).

Hladík, Milan

Hladík, Milan, 3. 9. 1937 Valtice, ČR – 15. 1. 2018 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1956 – 62 pôsobil v Lesníckom laboratóriu SAV v Bratislave, 1962 – 2005 na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene (1990 – 97 prodekan, 1997 – 2001 dekan); 1997 profesor. Zástupca Lesníckej fakulty v Medzinárodnej únii lesníckych výskumných organizácií (International Union of Forestry Research Organizations, IUFRO) a v Združení pre prírode blízke lesnícke hospodárstvo (PRO SILVA). Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov a ich oceňovaním a funkčne integrovaným lesným hospodárstvom. Hlavné diela: Hospodárenie v lesoch horských oblastí (1983, spoluautor), Úlohy a postavenie rámcového plánovania pri zabezpečovaní nepretržitého rozvoja lesov (1996), Hospodárska úprava lesov (2000, spoluautor).

hoľa

hoľa — vegetačný útvar, rozsiahla trávnatá plocha vo vysokých pohoriach na mierne sklonených svahoch s pôdnou pokrývkou. Ako prirodzený bioklimatický stupeň (→ bioklimatológia) sa vyskytuje nad hornou hranicou lesa v miestach, kde chlad už neumožňuje rast drevín (zóna vysokohorských lúk). V súvislosti s valašskou kolonizáciou v 17. a 18. stor. sa hole na Slovensku druhotne rozšírili aj do nižších horských polôh (Veľká Fatra, Malá Fatra, Nízke Tatry a i.). Vznikli odstránením kosodreviny a umelým znížením hornej hranice lesa a ako hôľne pasienky slúžili na pasenie hospodárskych zvierat (oviec, mladého hovädzieho dobytka, volov a koní), ktoré sa na rozdiel od dojných kráv nemuseli denne vracať do dediny. Sú pokryté trávnatými porastmi (pasenie dobytka na nich podmienilo vznik špecifických spoločenstiev s prevahou druhov dobre znášajúcich permanentné zošľapávanie dobytkom) a lichenizovanými hubami, ojedinele sa vyskytujú ohryzené alebo vetrom a snehom obrúsené dreviny. V súčasnosti poľnohospodárske využívanie týchto území klesá a na viacerých miestach dochádza k ich postupnému zarastaniu kosodrevinou a lesom. V dôsledku neprítomnosti vyšších stromov hrozí na holiach zvýšené nebezpečenstvo lavín.

holorub

holorub — jednorazové vyťaženie porastu s cieľom jeho následnej jednorazovej obnovy (obnova porastu prebieha na holej ploche zvyčajne umelo, napr. sadením). Na rozsiahlych holoruboch je podstatne narušené prírodné prostredie (zvyšuje sa teplota ovzdušia a pôdy, narúša sa vodný režim, znižuje sa množstvo humusu a mikroorganizmov v pôde, zvyšuje sa vyplavovanie živín, erózia pôdy a zaburinenie). Výraz holorub sa používa v spojení s tvarom rubu podľa formy hospodárskeho spôsobu (maloplošný holorub v pásoch, klinoch, skupinách ap.).

hrab

hrab, Carpinus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď brezovité. Listnaté stromy rastúce v miernom pásme severnej pologule, dosahujúce vek 120 – 150 rokov. Patrí sem okolo 25 druhov, napr. hrab japonský (Carpinus japonica, Carpinus tschonoskii) a hrab srdcovitolistý (Carpinus cordata) pochádzajúce z Japonska a hrab karolínsky (Carpinus caroliniana) pochádzajúci z Mexika a zo Severnej Ameriky.

Na Slovensku rastie jediný domáci druh hrab obyčajný (Carpinus betulus), ktorý má do 30 m vysoký kmeň, hladkú kôru a svetlosivú borku, širokú korunu tvoria dvojradovo striedavé vajcovito podlhovasté stopkaté listy s dvojitými zúbkami a s výraznými žilkami, kvety sú usporiadané v previsnutých valcovitých jahňadách (samičie sú kratšie ako samčie), plod je sploštený rebrovitý valcovitý oriešok s trojlaločným krídlom. Rastie v lesoch, kde prevládajú duby (prímes dúbrav), ale aj v záhradách a parkoch, používa sa do tvarovaných živých plotov. Hospodársky málo využiteľná drevina, jej tvrdé ťažké a veľmi húževnaté drevo sa ťažko opracúva a je málo odolné proti poveternostným podmienkam. Používa sa napr. na výrobu remeselných nástrojov, strojníckych modelov, šachových figúrok, rukovätí, hoblíkov a klinov. V arborétach (napr. v Mlyňanoch, Liptovskom Hrádku a v Banskej Štiavnici) sa zriedkavo pestuje hrab východný (Carpinus orientalis) pochádzajúci z juhovýchodnej Európy, Malej Ázie, Sicílie a Kaukazu, ktorého plod oriešok má kopijovité alebo vajcovité nelaločnaté krídlo.

hrubina

hrubina — nadzemná časť drevnej hmoty (dendromasy), t. j. kmeň a konáre stromov s kôrou s priemerom 7 cm a viac. Hrubina je určená na ďalšie spracovanie napr. v priemysle. Množstvo hrubiny predstavuje údaj o zásobách drevnej hmoty v lese. Získava sa meraním hrúbok stromov vo výške 1,3 m nad zemou (hrúbka d1,3), udáva sa v m3; v tabuľkách sa väčšinou uvádza množstvo hrubiny bez kôry.

Hubač, Klement

Hubač, Klement, 24. 3. 1928 Hliník nad Hronom, okres Žiar nad Hronom – 13. 3. 1989 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1952 – 89 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene, 1972 – 87 prodekan Lesníckej fakulty, 1980 – 89 vedúci Katedry hospodárskej úpravy lesov; 1989 profesor. Zaoberal sa hospodárskou úpravou lesa a dendrometriou, najmä konštrukciou dendrometrických objemových tabuliek a sortimentačných tabuliek stromového a porastového typu pre ihličnaté dreviny a buk. Autor a spoluautor publikácií Dendrometria (1970), Dendrometrie (1972, spoluautor), Sortimentačné tabuľky pre ihličnaté dreviny (1973), Sortimentačné tabuľky pre listnaté dreviny (1978).

choroby drevín

choroby drevín — odchýlky od normálneho zdravotného stavu drevín; poruchy normálnych fyziologických funkcií a normálnej stavby drevín. Vyvolávajú ich vírusy, baktérie a huby, ktoré sú schopné prekonať obranné mechanizmy drevín a využiť obsah ich buniek ako živný substrát.

Vírusové choroby drevín sa najčastejšie prejavujú redukciou normálneho rastu drevín a zmenami vonkajšieho vzhľadu listov, napr. mozaikovitosťou (→ mozaika), kučeravosťou alebo odfarbením listov. Postihované sú najmä nízke lesy (výmladkové lesy vzniknuté z pňových alebo z koreňových výmladkov) a topoľové a agátové porasty.

Bakteriálne choroby drevín vyvolávajú fytopatogénne baktérie, ktoré poškodzujú dreviny najmä vylučovaním jedovatých látok (toxínov) alebo enzýmov. Patria k nim napr. nekróza kôry (odumieranie kôry), nádorovitosť, miazgotok listnáčov alebo vytekanie živice pri ihličnanoch.

Pri hubových chorobách drevín dochádza k zmenám fyzikálnych a chemických vlastností dreva. Huby napádajú lesné dreviny najčastejšie v miestach poranenia vzniknutého pri ťažbe, po obhryze a olúpaní lesnou zverou či po oslabení lesného porastu abiotickými alebo biotickými činiteľmi. Osobitné postavenie majú huby rozkladajúce drevnú hmotu (→ hniloba), niektoré rozkladajú iba celulózu, iné aj lignín, prípadne zafarbujú drevo (modranie dreva pri borovici). Postihujú staré porasty, porasty s veľkými zvyškami po ťažbe, poranené stromy, lesné škôlky a neprirodzené lesy (kultúry). Lesné škôlky často napáda sypavka borovicová (Lophodermium pinastri), ktorá spôsobuje ochorenie asimilačných orgánov. Rozvíjajúce sa podhubie spôsobuje v ihliciach zmenu ich farby a následne odumretie a opadávanie (napr. padanie semenáčikov). V neprirodzených lesoch a lesných porastoch spôsobujú najväčšie škody koreňovka vrstevnatá (Heterobasidion annosum) a podpňovka obyčajná (Armillaria mellea), ktoré vyvolávajú najmä ochorenia koreňovej sústavy a bazálnej časti kmeňov, čím narúšajú mechanickú stabilitu stromov a porastov. Podpňovka obyčajná spôsobuje bielu hnilobu, koreňovka vrstevnatá červenú hnilobu infikovaného dreva. Všeobecným prejavom ochorenia je zníženie prírastku, znehodnotenie dreva a oslabenie stability stromov proti vetru, snehu ap. K závažným chorobám drevín patria tracheomykózy, ktoré sa prejavujú viditeľnými poškodeniami na asimilačných orgánoch, neskôr poškodením konárov a kmeňa. Choroby drevín znižujú kvalitu a kvantitu drevín. Včasnou a dôkladnou ochranou (napr. postrekom) možno znížiť škody alebo im predísť.

ihličnatý les

ihličnatý les — les tvorený ihličnatými drevinami (→ ihličnany). Niektoré dreviny tvoria pomerne hustý ihličnatý les s nedostatkom svetla a s nízkym výskytom lesných bylín, čo súvisí so štíhlymi kmeňmi a korunami stromov rastúcimi blízko vedľa seba. V ihličnatom lese žijú rôzne druhy zveri a vtáctva. Na Zemi tvoria súvislé pásmo tzv. boreálnych ihličnatých lesov (→ boreálny geoelement) v oblastiach s kontinentálnym podnebím, so silnými mrazmi, s dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou a mierne teplými letami zhruba ohraničené 50 – 70 ° severnej šírky, a to vo dvoch hlavných oblastiach, v severnej Eurázii (Škandinávsky polostrov, polostrov Kola, Karélia, severozápadné Rusko a Sibír – najmä stredná a východná časť; tam nazývané tajga) a v Severnej Amerike (Kanada a väčšia časť Aljašky). V ďalších častiach Európy, Ázie a Ameriky sa ihličnaté lesy vyskytujú mozaikovito i v komplexoch vo vyšších polohách pohorí.

Na Slovensku patria k hospodársky najvýznamnejším ihličnaté lesy s výskytom ihličnatých drevín z čeľade borovicovité (najmä smrek, jedľa, borovica a smrekovec), ktoré tvoria rovnorodé alebo rôznorodé lesné porasty, prípadne na základe ich veku rovnoveké alebo rôznoveké lesné porasty.

Illenčík, Viliam

Illenčík, Viliam, 2. 6. 1899 Spišská Teplica, okres Poprad – 2. 7. 1973 Medellín, Kolumbia — slovenský lesnícky odborník. R. 1926 – 40 pracoval na viacerých lesných správach, 1940 – 45 pôsobil na Odbore lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v Bratislave, 1941 – 45 prodekan; 1940 mimoriadny profesor. R. 1945 emigroval do Nemecka, 1948 do Južnej Ameriky, 1955 prednášal na Vysokej škole lesníckej vo Valdivii (Čile), 1959 na Národnej univerzite v Medellíne (Kolumbia). Na Slovensku sa zaoberal zriaďovaním lesov a vypracúval hospodárske programy pre malorozlohové lesné majetky, v Južnej Amerike skúmal dreviny a lesné porasty v tropických a subtropických lesoch a zaslúžil sa o rozvoj tamojšej dendrológie; 1969 emeritný profesor Národnej univerzity v Medellíne.

insekticídy

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

introdukcia

introdukcia [lat.] — úvod, vstup;

1. aj inštalácia — v rímskokatolíckej cirkvi slávnostné uvedenie do úradu opáta alebo farára; v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania slávnostné uvedenie do funkcií laických cirkevných funkcionárov;

2. ekol. zámerné premiestnenie (vysadenie) jedincov do novej oblasti, kde premiestnený (vysadený) druh (živočích, rastlina) môže (nemusí) nájsť vhodné prostredie na svoju adaptáciu. Ak je introdukcia úspešná, introdukovaný druh prospieva sebe aj svojmu okoliu (napr. duglaska tisolistá, Pseudotsuga menziesii) alebo dobre prospieva sebe, ale svojmu okoliu škodí, napr. ťava jednohrbá (Camelus dromedarius) bola koncom 19. a začiatkom 20. stor. introdukovaná do Austrálie, kde sa pôvodne využívala ako úžitkové zviera, v súčasnosti však (najmä v Severnom teritóriu) voľne žije skoro 1 milión jedincov, ktoré síce predstavujú jedinú a zároveň najväčšiu populáciu voľne žijúcich tiav, pri hľadaní vody však spôsobujú obrovské škody (ničia dediny austrálskych domorodcov, zamorujú pramene ap.). V agrotechnike sa ako introdukcia označuje zámerné zavádzanie cudzích odrôd do novej oblasti (priame premiestnenie bez aklimatizácie), pričom základom introdukcie sú svetové sortimenty odrôd udržiavané v jednotlivých krajinách. Pre lesníctvo je významná introdukcia drevín. Zavádzanie pestovania cudzokrajných drevín v Európe sa začalo v 17. stor., najväčší rozmach zaznamenalo v 18. a 19. stor. Jeho cieľom bolo zvýšiť produkciu dreva so zameraním na exotické a rýchlorastúce severoamerické dreviny, napr. z ihličnatých drevín na borovicu hladkú (Pinus strobus), duglasku tisolistú (Pseudotsuga menziesii) a jedľu obrovskú (Abies grandis), z listnatých drevín na agát biely (Robinia pseudoacacia) a dub červený (Quercus rubra), rozšíriť sortiment dreva, zalesňovať extrémne stanovištia drevinami odolnejšími proti biotickým a abiotickým škodcom v porovnaní s domácimi druhmi, zvýšiť estetický účinok lesa a využiť tieto dreviny na vedecké účely. Predpokladané pozitíva introdukovaných druhov oproti domácim druhom neboli však vždy následne dosiahnuté;

3. hud. a) úvod (obyčajne v pomalom tempe) k prvej časti inštrumentálnej skladby (sonáty, symfónie). Pochádza z barokovej francúzskej ouvertúry (→ predohra); b) samostatná úvodná (prvá) časť barokovej suity spravidla v pomalom tempe; c) v opere kratší inštrumentálny úvod nahrádzajúci predohru.

Jandel, Rudolf

Jandel, Rudolf, 2. 7. 1918 Vyšná Lipnica, dnes Lipnica Wielka, Poľsko – 21. 4. 2002 Detva — slovenský lesný odborník. R. 1943 – 45 pôsobil v Lesníckej a drevárskej ústredni v Bratislave, 1945 – 48 na Povereníctve pôdohospodárstva, 1948 – 49 vo Výskumnom ústave lesnej ťažby v Banskej Štiavnici, 1949 – 50 v Technickom stredisku štátnych lesov na Slovensku v Oravskom Podzámku, 1951 – 59 riaditeľ celoštátneho Výskumného ústavu mechanizácie lesného priemyslu v Oravskom Podzámku (1953 – 58 súčasne externý pedagóg na VŠLD vo Zvolene; dnes Technická univerzita), 1959 – 61 vedúci Vývojového a mechanizačného strediska štátnych lesov v Solivare, 1962 – 86 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD a 1986 – 87 na Drevárskej fakulte VŠLD vo Zvolene; 1962 mimoriadny profesor. Zaoberal sa mechanizáciou ťažby a spracovania dreva, teóriou pracovných princípov strojov a zariadení i teóriou viacúčelových a viacoperačných strojov. Autor knižných prác Technika práce drevorubača (1950), Technika ťažby dreva (1952) a Prúdová výroba dreva (1953), autor a spoluautor vyše 100 odborných a popularizačných článkov.

jaseň

jaseň, Fraxinus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď olivovité. Opadavé alebo vždyzelené listnaté stromy alebo kry pochádzajúce zo subtropického a mierneho pásma sev. pologule, patrí sem 50 – 60 druhov. Zvyčajne majú krížmo protistojné nepárnoperovito zložené listy a drobné kvety v bohatých metlinových súkvetiach, plod jednosemenná krídlatá nažka, ktorá je tvarom a nízkou hmotnosťou vynikajúco prispôsobená na rozširovanie pomocou vetra. Na Slovensku sa vyskytujú do 40 m vysoký jaseň štíhly (Fraxinus excelsior) s hladkou jasnozelenosivou, neskôr drsnou vráskavou kôrou husto popretkávanou plytkými ryhami, s riedkou nepravidelnou obrátenovajcovitou korunou (pri starších stromoch), protistojnými nepárnoperovito zloženými listami, čiernohnedými púčikmi a s tmavopurpurovými až fialovými kvetmi usporiadanými v hustých ovisnutých metlinách. Vyžaduje kvalitné, na živiny bohaté pôdy. Tvorí samostatné lesné porasty alebo sa pestuje spolu s inými drevinami. Vyskytuje sa do výšky 970 m n. m.; do 8 m vysoký jaseň mannový (Fraxinus ornus) s bradavičnatou kôrou a so svetlosivou borkou, s menšími listami v porovnaní s jaseňom štíhlym, s jasnosivohnedými púčikmi a bielymi kvetmi. Rastie na suchých, vápenatých pôdach; okolo 25 m vysoký jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia), ktorý je dominantnou zložkou nížinných lužných lesov; a introdukovaný, do 35 m vysoký jaseň americký (Fraxinus americana).

Jaseňové drevo je pórovité s ružovkastou beľou, pomerne tvrdé, veľmi pružné, ohybné a ľahko leštiteľné. Používa sa v letectve, nábytkárstve, na výrobu športového náradia ap. Kôra niektorých ázijských druhov (napr. Fraxinus chinensis, Fraxinus rhynchophylla a Fraxinus stylosa) sa využíva v tradičnej čínskej medicíne. V niektorých kultúrach sa jaseň považuje za mýtickú rastlinu. Viaceré druhy jaseňa sa pestujú ako okrasné stromy a vysádzajú sa v alejach a parkoch.

Jurík, Ľubomír

Jurík, Ľubomír, 21. 12. 1923 Liptovský Hrádok, okr. Liptovský Mikuláš – 15. 1. 1998 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1946 – 49 pôsobil v Ústave geodézie Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, 1951 – 55 ako projektant, neskôr vedúci výrobného strediska v národnom podniku Lesostav v Liptovskom Hrádku, 1955 – 91 na Katedre lesníckych stavieb VŠLD (dnes Technická univerzita) vo Zvolene (1961 – 66 vedúci katedry), 1963 – 66 prodekan Lesníckej fakulty, 1966 – 72 a 1982 – 85 prorektor VŠLD, súčasne 1985 – 91 pôsobil na Stavebnej fakulte Univerzity prírodných a technických vied v Orane (Alžírsko); 1972 profesor. Absolvoval pracovné a študijné cesty a pobyty v Alžírsku, Bulharsku, vo Francúzsku, v Juhoslávii a Nórsku, napr. 1947 – 48 postgraduálne štúdium na Vysokej škole lesníckej v Nancy. Zaoberal sa problematikou lesných inžinierskych stavieb, najmä projektovaním a výstavbou lesných ciest, ako aj novou stavebnou technológiou, ekonomikou stavebných prác, mechanickými vlastnosťami zemín, podmienkami mechanizácie zemných a trhacích prác a novými konštrukčnými úpravami vozoviek. Spolupodieľal sa na vytvorení základných pokynov týkajúcich sa obsahu a grafickej úpravy projektovej dokumentácie lesných ciest. Spoluautor monografie Stavba lesných ciest (1963), autor a spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc (napr. Lesné cesty, 1983), učebných textov, štúdií a článkov publikovaných v odborných časopisoch a vo vedeckých zborníkoch. Člen viacerých odborných spoločností, nositeľ viacerých ocenení.

kalamita

kalamita [lat.] — nepriaznivý stav alebo udalosť primárne zapríčinená nadmerným alebo nedostatočným výskytom niektorého činiteľa prírodného prostredia (napr. snehová kalamita, veterná kalamita, lykožrútová kalamita) alebo vznikajúca sekundárne v dôsledku primárnej kalamity alebo inej príčiny (dopravná kalamita); prenesene aj nepriaznivý stav alebo udalosť v hospodárskej alebo v ekonomickej oblasti (finančná kalamita).

V ekológii sa pod kalamitou rozumie najvyšší stupeň premnoženia škodcu (napr. hraboša poľného Microtus arvalis, obaľovača smrekovcového Zeiraphera griseana, lykožrúta smrekového Ips typographus a i.), ktorého početnosť už dosiahla vrchol a jeho hubenie sa stáva veľmi nákladné. Premnoženie určitého druhu škodcu je jedným z činiteľov zapríčiňujúcich lesnú kalamitu, t. j. nepriaznivý stav lesných porastov alebo celých lesných komplexov, resp. poškodenie lesa väčšieho rozsahu. Lesná kalamita môže byť spôsobená abiotickými (napr. hrubá námraza, ťažký sneh, dlhotrvajúce sucho, silný vietor), biotickými (premnoženie niektorých druhov hmyzu a stavovcov, nadmerný výskyt drevokazných húb) alebo antropogénnymi činiteľmi (napr. nelegálny výrub stromov, znečistenie ovzdušia a pôdy). Poškodenie môže vzniknúť jednorazovo na celom lesnom poraste či na jeho časti alebo sa tvorí postupne (napr. pri premnožení určitého druhu hmyzu, pri pôsobení vetra, ktorý počas jedného alebo viac rokov poškodzuje jednotlivé stromy za vzniku vývratov a zlomov). Často pôsobia viaceré škodlivé činitele súčasne alebo sa navzájom podmieňujú (napr. v smrekových porastoch poškodených rozsiahlou veternou kalamitou dochádza k premnoženiu podkôrneho hmyzu). Kalamitu môže vyvolať aj nesprávne hospodárenie v lesoch (nevhodné zakladanie obnovných prvkov, nevhodný postup obnovy, zanedbanie výchovy a hygieny porastov ap.). V posledných desaťročiach v dôsledku extrémov počasia a imisného zaťaženia narastá počet i rozsah lesných kalamít, pričom najrozsiahlejšie kalamity zapríčiňuje vietor. Veterné kalamity sa opakujú vo viacročných periódach a postihujú lesy celej Európy. Slovensko postihla rozsiahla veterná kalamita v novembri 2004 a poškodila okolo 330-tis. hektárov lesných pozemkov (najviac boli postihnuté lesné spoločenstvá Tatranského národného parku a Národného parku Nízke Tatry), objem kalamitného dreva dosiahol 4,7 – 5,3 milióna m3. Kalamity výrazne narúšajú obhospodarovanie lesov, ich následkom sa zvyšuje množstvo náhodných ťažieb, ktoré v niektorých oblastiach Slovenska dosahuje 90 – 100 % z podielu úmyselných ťažieb stanovených programom starostlivosti o lesy (do 2010 označovaný ako lesný hospodársky plán).

kategorizácia

kategorizácia [gr.] — odborné zaradenie, zatriedenie osôb, predmetov a javov do kategórií, skupín alebo tried podľa určitých kritérií;

1. farm., práv. kategorizácia liekov — proces, v rámci ktorého sa rozhoduje o zaradení (alebo podmienečnom zaradení) liekov registrovaných v Slovenskej republike do Zoznamu kategorizovaných liekov (kategorizačného zoznamu) alebo o ich vyradení z tohto zoznamu, o znížení alebo zvýšení úradne určenej ceny liekov zaradených v tomto zozname, o určení maximálnej ceny a úhrady liekov vo verejnej lekárni, o určení referenčných skupín zaradených liekov (obsahujú lieky s rovnakým liečivom, s rovnakou cestou podávania, s rovnakou alebo porovnateľnou liekovou formou a s rovnakým obsahom liečiva v jednej dávke) a ich charakteristík (štandardná dávka liečiva a maximálna výška úhrady zdravotnej poisťovne, niekedy aj indikačné alebo preskripčné obmedzenia).

Pri kategorizácii liekov sa prihliada na účinnosť liečiva potvrdenú klinickými skúškami (napr. pri záchrane života, vyliečení choroby a zmiernení príznakov choroby), na účinnosť a bezpečnosť lieku potvrdenú v podmienkach bežnej praxe, na prínos lieku pri znižovaní chorobnosti a úmrtnosti, na výšku úhrady zdravotnej poisťovne za iné lieky určené na použitie pri rovnakých indikáciách, na farmaceutické charakteristiky lieku, na porovnanie lieku s inými dostupnými možnosťami liečby a na odporúčané liečebné postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na verejné zdravotné poistenie.

V Zozname kategorizovaných liekov je každý liek zaradený v zodpovedajúcej referenčnej skupine. Pri každom lieku sa uvádza jeho kód a názov, lieková forma, množstvo liečiva v nej, veľkosť balenia lieku, držiteľ registrácie, maximálna cena lieku vo verejnej lekárni, maximálna výška úhrady zdravotnou poisťovňou, maximálna výška doplatku poistenca za liek, podmienky predpisovania, označenie originálneho alebo generického lieku a i.

Žiadosť o zaradenie lieku do kategorizačného zoznamu podáva držiteľ registrácie; o zaradení, resp. nezaradení lieku do kategorizačného zoznamu a o pomere výšky úhrady zdravotnej poisťovne a výšky doplatku pacienta rozhoduje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na návrh Kategorizačnej komisie pre liečivá (poradný orgán ministerstva). Do kategorizačného zoznamu nemôžu byť zaradené lieky s obsahom liečiv určených na podpornú alebo doplnkovú liečbu. Kategorizácia liekov sa vykonáva v súlade s príslušnými právnymi predpismi, v súčasnosti (2015) sa Zoznam kategorizovaných liekov aktualizuje každý mesiac;

2. lek., práv. kategorizácia prác — zatriedenie pracovných činností do 4 kategórií podľa úrovne a charakteru faktorov práce a pracovného prostredia, ktoré môžu ovplyvniť zdravie zamestnancov, podľa hodnotenia zdravotných rizík a podľa zmien zdravotného stavu zamestnancov: 1. kategória – práce, pri ktorých nie je riziko poškodenia zdravia zamestnanca vplyvom práce a pracovného prostredia; 2. kategória – práce, pri ktorých faktory práce a pracovného prostredia neprekračujú limity ustanovené osobitnými predpismi a nie je predpoklad poškodenia zdravia, ale nedá sa vylúčiť nepriaznivá odpoveď organizmu na záťaž; 3. kategória – práce, pri ktorých nie je expozícia zamestnanca faktorom práce a pracovného prostredia znížená technickými opatreniami na úroveň stanoveného limitu (na zníženie zdravotného rizika je potrebné vykonať organizačné opatrenia a použiť osobné ochranné pracovné prostriedky); práce, pri ktorých je expozícia znížená technickými opatreniami na úroveň stanovených limitov, ale vzájomná kombinácia a pôsobenie faktorov práce a pracovného prostredia môžu poškodiť zdravie zamestnancov; práce, pri ktorých nie sú ustanovené limity, ale expozícia faktorom práce a pracovného prostredia môže zamestnancom poškodiť zdravie; 4. kategória – práce, pri ktorých nie je možné technickými alebo organizačnými opatreniami znížiť expozíciu zamestnanca na úroveň stanovenú limitom, expozícia prekračuje limity a zisťujú sa aj zmeny zdravotného stavu zamestnancov vo vzťahu k pôsobiacim faktorom práce; práce, ktoré podľa miery expozície patria do 3. kategórie, ale vzájomná kombinácia faktorov práce a pracovného prostredia zvyšuje riziko poškodenia zdravia. Prácu zaradenú v tejto kategórii môže zamestnanec vykonávať len výnimočne a na časovo obmedzené obdobie (najviac na 1 rok). Práce zaradené v 3. a 4. kategórii sú riziková práca.

Pracovné činnosti sa do kategórií zaraďujú podľa kritérií, ktoré sú pre každú kategóriu prác a pre každý faktor (prach, hluk, vibrácie, ionizujúce žiarenie, elektromagnetické žiarenie, ultrafialové, infračervené a laserové žiarenie, faktory spôsobujúce vznik profesionálnych kožných ochorení, chemické faktory, karcinogénne a mutagénne faktory, biologické faktory, faktory spôsobujúce profesionálne alergické ochorenia dýchacích ciest alebo očných spojoviek, fyzická záťaž, psychická pracovná záťaž, zvýšený tlak vzduchu, záťaž teplom a chladom) legislatívne určené. Zamestnávateľ predkladá návrh na zaradenie pracovných činností do kategórií príslušnému orgánu verejného zdravotníctva, ktorý rozhodne o ich zaradení alebo nezaradení do príslušnej kategórie (môže tak urobiť aj z vlastného podnetu). Návrh na zaradenie prác do 3. a 4. kategórie vypracúva pracovná zdravotná služba na základe úrovne a charakteru faktorov práce a pracovného prostredia, na základe hodnotenia zdravotných rizík podľa jednotlivých faktorov spracovaných do písomného dokumentu (tzv. posudok o riziku) a na základe zmien zdravotného stavu zamestnancov. V prípade výkonu rizikových prác musí zamestnávateľ vykonať opatrenia na zníženie alebo na odstránenie rizika. Kategorizácia prác a hodnotenie konkrétnych pracovných činností na pracovisku z hľadiska ich zaradenia do kategórií sa vykonáva s cieľom prevencie chorôb z povolania a ochrany zdravia pri práci. Hodnotenie, resp. posudzovanie zdravotných rizík je základnou zložkou právnych predpisov z oblasti. bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci;

3. lesn., práv. kategorizácia lesov — rozdelenie lesov z hľadiska ich prevládajúcej funkcie na tri kategórie: ochranné lesy, lesy osobitného určenia a hospodárske lesy.

Ochranné lesy sú lesy, ktoré boli za také vyhlásené a ktorých funkčné zameranie vyplýva z prírodných podmienok daného stanovišťa. Musí sa v nich hospodáriť tak, aby plnili účel (najmä ochrannú funkciu), na ktorý boli vyhlásené. Za ochranné lesy možno vyhlásiť lesy na mimoriadne nepriaznivých stanovištiach (napr. sutiny, nespevnené štrkové nánosy, rašeliniská, mokrade a i.), ktoré plnia pôdoochrannú, protieróznu a vodohospodársku funkciu, vysokohorské lesy pod hornou hranicou stromovej vegetácie, ktorých funkciou je ochrana nižšie položených lesov a pozemkov, lesy na exponovaných horských svahoch pod silným nepriaznivým klimatickým vplyvom a lesy znižujúce nebezpečenstvo vzniku lavín, lesy nad hornou hranicou stromovej vegetácie s prevládajúcim zastúpením kosodreviny a ostatné lesy s prevažujúcou funkciou ochrany pôdy (protierózna ochrana).

Lesy osobitného určenia sú lesy, ktoré boli za také vyhlásené a ktorých účelom je zabezpečovanie špecifických potrieb spoločnosti, právnických alebo fyzických osôb, čím sa významne zmení spôsob hospodárenia oproti bežnému hospodáreniu. Za lesy osobitného určenia možno vyhlásiť lesy v ochranných pásmach vodárenských zdrojov I. a II. stupňa, v ochranných pásmach prírodných liečivých zdrojov a zdrojov prírodných minerálnych vôd a vo vnútornom kúpeľnom území kúpeľného mesta, prímestské a ďalšie lesy s významnou zdravotnou, kultúrnou a rekreačnou funkciou, lesy v uznaných zverniciach a samostatných bažantniciach, v chránených územiach a na lesných pozemkoch s výskytom biotopov európskeho významu alebo chránených druhov, v génových základniach lesných drevín, ďalej lesy určené na lesnícky výskum a lesnícku výučbu a lesy, ktoré sú nevyhnutné z hľadiska obrany štátu (vojenské lesy).

Hospodárske lesy sú lesy, ktorých účelom je produkcia dreva a ostatných lesných produktov pri súčasnom zabezpečovaní ostatných (mimoprodukčných) funkcií lesov. Do tejto kategórie sa zaraďujú všetky lesy, ktoré neboli vyhlásené za ochranné lesy alebo za lesy osobitného určenia; lesy sa zaraďujú do kategórie ochranných lesov alebo lesov osobitného určenia rozhodnutím orgánu štátnej správy lesného hospodárstva na základe návrhov rôznych subjektov. Kategorizácia lesov sa riadi zákonom č. 326 z 2005 o lesoch v znení neskorších predpisov a vyhláškou č. 453 z 2006 o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa, ktorá ustanovuje podrobnosti o kategorizácii lesov a charakteristike subkategórií lesov, o kritériách a ďalších podmienkach na ich vyhlásenie, ako aj podmienky predkladania návrhov na vyhlasovanie ochranných lesov a lesov osobitného určenia;

4. kategorizácia pôdy

a) pedol. triedenie pôdy podľa jej vlastností (obsahu humusu, pôdnej reakcie, hutnosti, hrúbky ap.), spôsobu ochrany a spôsobu využívania. Podľa obsahu humusu sa pôdy rozdeľujú na slabo, str. a silno humózne, podľa pôdnej reakcie na silno kyslé, kyslé, slabo kyslé, neutrálne, slabo alkalické, alkalické a silno alkalické, podľa hutnosti na kypré, drobivé a tuhé, podľa hrúbky pôdneho profilu od povrchu po pevnú horninu alebo hrubú štrkovú vrstvu na plytké, str. hlboké, hlboké a veľmi hlboké. Kategórie chránenej pôdy (napr. poľnohospodárskej) majú podľa rozsahu obmedzenia ľudskej činnosti rôzny stupeň ochrany. V závislosti od účelu využívania sa rozoznáva poľnohospodárska (orná pôda, lúky a pasienky), lesná, záhradná, parková a i. pôda;

b) práv. rozdelenie pozemkov podľa účelu ich využitia pre potreby katastra nehnuteľností. Druhy pozemkov sú vymenované priamo v katastrálnom zákone (zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam č. 162 z 1995), presnejšie údaje o jednotlivých druhoch pozemkov obsahuje príloha vyhlášky č. 79 z 1996, ktorou sa vykonáva katastrálny zákon. Existuje 10 druhov pozemkov, ktoré sú rozdelené do troch kategórií: 1. poľnohospodárska pôda – orná pôda, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady, trvalé trávnaté porasty; 2. lesný pôdny fond – lesné pozemky a pozemky, ktoré môže orgán štátnej správy lesného hospodárstva vyhlásiť za lesné pozemky; 3. nepoľnohospodárska a nelesná pôda – vodné toky a plochy (prirodzené aj umelé), zastavané plochy a nádvoria (pozemky, na ktorých sú postavené bytové i nebytové stavby okrem skleníkov, dvory obytných, hospodárskych a priemyselných stavieb, pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby – diaľnice, cesty, miestne komunikácie, železničné dráhy, letiská a ich súčasti) a ostatné plochy – pozemky slúžiace ako manipulačné, skladové a dielenské plochy, pozemky na účely elektrických rozvodov, telekomunikačných sietí ap., pozemky verejnej zelene, pozemky na rekreačné a športové účely, pozemky cintorínov, pozemky využívané na kultúrne a osvetové účely (botanické a zoologické záhrady, skanzeny, pozemky pod pamätníkmi ap.), prírodné rezervácie alebo iné chránené územia, pozemky na ťažbu nerastných surovín, pod skládkami odpadu a i.

klčovanie

klčovanie — odstraňovanie pňov a koreňov drevín z pôdy zvyčajne vykopávaním alebo vysekávaním. V minulosti bolo klčovanie jedným zo spôsobov získavania novej poľnohospodárskej pôdy premenou lesnej pôdy alebo zanedbaných pastvín na pole. Po odvezení úžitkového dreva sa vyklčovaná plocha očistila od zvyškov dreva a koreňov pomocou úzkej motyky (klčovnice) a následne sa odpadové drevo, vykopané korene, tráva a suché lístie spálili a popolom sa pohnojila pôda. Takto získané pole (kopanica, laz, klčovisko) sa prekopalo motykami a obsialo nenáročnými plodinami, napr. ovsom alebo jačmeňom, od začiatku 19. stor. sa do takejto pôdy sadili i zemiaky.

V súčasnosti je klčovanie v lesníctve súčasťou technológie celoplošnej prípravy pôdy v určitých špecifických prípadoch obnovy lesa, napr. pri priamom prevode nízkeho lesa na vysoký les alebo na Slovensku v centrálnej časti Záhorskej nížiny pri obnove borovicových porastov.

klíčivosť semien

klíčivosť semien — schopnosť rastlinných semien klíčiť (→ klíčenie). Kvantitatívne sa udáva ako počet vyklíčených semien zo vzorky obsahujúcej 100 kusov semien v konštantných podmienkach za určitý čas vyjadrený v percentách. Zisťovanie klíčivosti semien sa využíva v poľnohospodárstve a v lesníctve na stanovenie výsevku.

kmeňovina

kmeňovina

1. zoťaté alebo spílené kmene drevín určené na hospodárske využitie;

2. súborný názov rastových stupňov rovnovekých lesných porastov vymedzených strednou hrúbkou porastu (strednou hrúbkou kmeňa) 20 cm a viac a vekom zvyčajne nad 50 rokov. Rozlišujú sa 4 rastové stupne kmeňoviny: tenká (stredná hrúbka porastu 20 – 27 cm, t. j. porasty s hrúbkou kmeňa 20 – 27 cm), stredná (28 – 35 cm), hrubá (36 – 43 cm) a veľmi hrubá (nad 44 cm); v niektorej odbornej literatúre sa kmeňovina rozdeľuje podľa veku na dospievajúcu (vek 51 – 80 rokov, stredná hrúbka kmeňa 20 cm, stromy začínajú pravidelne plodiť semeno a ustáva tvarová diferenciácia, z pestovných opatrení sa uskutočňuje presvetľovacia prebierka) a dospelú (nad 80 rokov, od strednej hrúbky kmeňa 36 cm, vyznačuje sa plnou plodnosťou, základným pestovným opatrením je obnova). Porast vzniknutý generatívnym spôsobom (zo semien) sa nazýva pravá kmeňovina, porast vzniknutý vegetatívnym spôsobom (z výmladkov) nepravá kmeňovina.

Kocian, Anton

Kocian, Anton, aj Kocyan, Koczyan, 8. 8. 1836 Maków Podhalański, Malopoľské vojvodstvo – 22. 12. 1916 Mokraď, dnes miestna časť Dolného Kubína — poľský lesník, zoológ, preparátor a vynikajúci znalec tatranskej prírody; otec Antona Kociana, starý otec Ľudovíta Kociana. R. 1859 – 70 pôsobil v Zakopanom, 1871 – 1910 lesník Oravského komposesorátu v Oraviciach a v Zuberci. Na Oravu bol pozvaný najmä ako výborný preparátor zvierat, jeho preparáty vytvorili základ zoologických zbierok Oravského vlastivedného múzea (dnes súčasť Oravského múzea Pavla Országha Hviezdoslava), Karpatského múzea (dnes Podtatranské múzeum) v Poprade a Tatranského múzea v Zakopanom, sú aj v múzeách v Budapešti, Krakove, vo Ľvove, v Berlíne, Londýne, vo Varšave, Viedni a i. Zaoberal sa najmä vtákmi a cicavcami, jeho publikácie aj zbery sú považované za základný zdroj informácií o vtedajšej faune Tatier. Autor 19 vedeckých článkov uverejnených vo vedeckých časopisoch v Rakúsko-Uhorsku a Nemecku i mnohých fenologických hlásení o prílete a odlete vtáčích druhov.

Kodrík, Jozef

Kodrík, Jozef, 4. 10. 1930 Zvolen – 3. 2. 2015 tamže — slovenský lesný odborník. R. 1953 – 56 pôsobil v Správe lesného hospodárstva v Čadci, 1956 – 61 v Lesprojekte vo Zvolene, 1961 – 98 na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes Technická univerzita) vo Zvolene (1976 – 85 prodekan fakulty); 1991 profesor. Zaoberal sa najmä ochranou lesa, lesníckou fytopatológiou a škodlivým mechanickým pôsobením abiotických činiteľov na lesné porasty. Autor a spoluautor monografií Mechanické pôsobenie vetra a snehu na lesné porasty (1971), Jedľa a vietor (1983) a Borovica a sneh (1990), vysokoškolskej učebnice Ochrana lesa (1985), viacerých učebných textov, ako aj 87 vedeckých prác, mnohých odborných prác a príspevkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen viacerých odborných organizácií a komisií, nositeľ viacerých ocenení.