Vyhľadávanie podľa kategórií: ekológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 98 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

abiocén

abiocén [gr.] — súbor miestnych abiotických faktorov, neživé prostredie biocenózy.

abiotické faktory

abiotické faktory [gr. + lat.] — krajinné faktory neživej prírody vytvárajúce podmienky na existenciu rastlinných a živočíšnych organizmov. Opak: → biotické faktory. Rozlišujú sa klimatické, geologické, geomorfologické, hydrologické a pôdne faktory. Klimatické faktory vytvárajú najmä atmosféra (svetlo, teplota, zrážky, zloženie, pohyby, vlhkosť a tlak vzduchu, elektrické zmeny ovzdušia) a žiarivá slnečná energia, ktorá je hlavným zdrojom tepla a energie rôznych dejov prebiehajúcich na zemskom povrchu. Vplyv klimatických faktorov a meteorologických procesov, ktoré sú pre danú klímu typické, je pre životné prostredie rozhodujúci. Predovšetkým určuje množstvo zrážok, ktoré má k dispozícii vegetácia, ich rozdelenie počas roka a vyparovanie z prostredia. Geologické faktory sú reprezentované horninovým zložením s fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Z geomorfologických faktorov je rozhodujúce situovanie lokalít na zemskom povrchu, jeho tvar, reliéf, nadmorská výška, expozícia a sklon; ovplyvňujú predovšetkým rozdelenie tepla i vody a ich cyklus. Svahy s rôznou expozíciou a sklonom sa rôzne ohrievajú, majú odlišný kolobeh vody. Vplyv reliéfu sa odráža i v nadmorskej výške, od ktorej závisí podnebie príslušného miesta. Hydrologické faktory, t. j. voda ako prostredie organizmov (jej priehľadnosť, teplota, tlak, obsah solí, pohyb) alebo ako zložka životného prostredia, sú určované kolobehom vody na zemskom povrchu. K pôdnym (edafickým) faktorom patria zloženie, štruktúra, ako aj fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy a jej podkladu. Súhrn abiotických faktorov vytvára stanovište, ktoré, ak je osídlené organizmami, rastlinstvom a živočíšstvom, sa nazýva biotop.

abiotické zložky prostredia

abiotické zložky prostredia — neživé zložky prostredia (hornina, pôda, voda, vzduch, slnečné žiarenie) vytvárajúce podmienky na život rastlinných i živočíšnych organizmov. V krajine sa uplatňujú rôznymi spôsobmi: skaly ovplyvňujú vzdušné prúdenie; horské hrebene môžu zachytávať zrážky a vyvolať dažďový tieň; ľadovce sú významným geomorfologickým a mezoklimatickým činiteľom; vodné toky, jazerá a rybníky patria k najvýznamnejším zložkám krajín atď.

abiotický

abiotický [gr.] — neschopný života, bez života; všetky fyzikálne a chemické vlastnosti prostredia, t. j. vzduchu, vody a pôdy.

abrázia

abrázia [lat.] — zoškrabovanie, odškrabovanie, obrusovanie, vyhladzovanie;

1. geol. v širšom význame modelovanie zemského povrchu vodou (morská alebo riečna abrázia), ľadovcom (→ ľadovcové procesy a formy) alebo vetrom (→ korázia). V užšom význame erózna činnosť morského alebo jazerného príboja na pobreží, rozrúšanie pobrežia príbojom a morskými prúdmi. Voda naráža na pobrežné skalné steny, pričom v puklinách stláča vzduch, ktorý opäť vysáva pri odtoku. Ustavičným opakovaním tohto procesu sa horniny rozrúšajú a utvára sa z nich sutina, ktorú vlny posúvajú smerom do vodnej panvy a späť k brehom. Účinky príbojového nárazu zväčšuje vodou zmietaná sutina. Abrázia závisí od strmosti brehu i od tvrdosti, puklinovitosti a uloženia hornín. Najvýraznejšia je na vrstvách so sklonom od mora smerom k pevnine. Na plochých pobrežiach vniká príbojová vlna ďaleko na pevninu a neprejavuje sa deštrukčne. Významnú ochrannú protiabráznu funkciu majú brehové porasty z drevín ako vŕba, topoľ, jelša, javor, jaseň a lipa;

2. lek. abrasio – v ženskom lekárstve → kyretáž, v zubnom lekárstve abrázia zuba – zubný defekt vznikajúci opotrebovaním jedného alebo skupiny zubov. Rozlišuje sa fyziologická abrázia, pri ktorej ide o obrusovanie horných a dolných zubov v staršom veku, a patologická abrázia, ktorá vzniká pri nočnom škrípaní zubov (bruxizmus), pri chybách zhryzu, u fajčiarov fajok ap.;

3. stroj. obrusovanie povrchov strojov, zariadení alebo stavieb unášanými zrnkami tuhých materiálov, ktoré narážajú na povrch alebo sa po ňom posúvajú (napr. obrusovanie vnútorných plôch potrubí unášanými tuhými látkami), jedna z príčin ich opotrebenia. Jav abrázie sa využíva na opracovanie (brúsenie, leštenie, zabrusovanie, pieskovanie), pričom sa používajú rôzne abrazívne (napr. brúsne) materiály s potrebnou zrnitosťou.

abundancia

abundancia [lat.] — početnosť; počet jedincov rastlinného alebo živočíšneho druhu (rodu alebo čeľade) na jednotku plochy alebo objemu, napr. počet bukov lesných na 1 km2, počet dafnií v 1 m3 vody.

acidifikácia

acidifikácia [lat.] —

1. ekol. proces, pri ktorom dochádza k okysľovaniu zložiek prostredia. Napr. v dôsledku využívania fosílnych palív (uhlie, ropa) a rozvoja priemyslu a dopravy sa do ovzdušia dostáva veľké množstvo kyslých zlúčenín síry, uhlíka a dusíka, ktoré v ňom reagujú s vodnými kvapôčkami a vytvárajú kyslý dážď alebo sedimentujú (suchý spad). Predpokladá sa, že bez pričinenia človeka by zrážky v Európe vďaka prirodzenej prítomnosti oxidu siričitého, oxidu uhličitého a oxidov dusíka v atmosfére mali hodnotu pH 4,8 – 5,3. Za obdobie 1955 – 72 poklesla hodnota pH zrážok nad str. a sev. Európou na hodnotu 4,5. Na Slovensku sa pH pohybuje na okraji tejto hodnoty, pričom na Chopku (Nízke Tatry) boli namerané hodnoty okolo 4,3, v podkorunných zrážkach v smrečinách klesajú hodnoty niekde až na 3,5 (veľmi kyslá oblasť) a v zrážkach stekajúcich po kmeňoch smrekov až na 2,3 – 2,4. Takto okyslené zrážky acidifikujú pôdu (pokles o 0,5 – 1,0 jednotky pH) a povrchové vody (pri hodnote pH pod 5,75 hynú raky, pri nižšej hodnote ako 4,5 nastáva úhyn všetkých rýb) a spôsobujú urýchlenú koróziu, veľkoplošné odumieranie lesov a diaľkovým prenosom miliardové škody všetkým štátom bez rozdielu. So znižovaním využívania tuhých fosílnych palív na premenu energie v elektrárňach a teplárňach sa trend acidifikácie v Európe v posledných rokoch výrazne spomalil. Koncom decembra 2016 nadobudla na Slovensku (podobne ako v ostatných členských štátoch Európskej únie) účinnosť smernica Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2284), ktorej cieľom je zníženie národných emisií látok znečisťujúcich ovzdušie, medzi ktorými sú aj látky zapríčiňujúce acidifikáciu zložiek prostredia;

2. pedol. acidifikácia pôdy → okysľovanie pôdy.

adaptácia

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

aerób

aerób [gr.], aeróbny organizmus — organizmus potrebujúci na život nevyhnutne kyslík, t. j. vzdušné prostredie. Nedostatok kyslíka sa v organizme prejavuje už pri poklese jeho obsahu vo vzduchu na 10 %, pri poklese na 5 % sa mnohé organizmy dusia. Aeróbne sú nižšie huby a plesne, mikroorganizmy, ktoré sa delia na striktne (prísne, obligátne) aeróbne (rastú len v prítomnosti kyslíka), fakultatívne aeróbne (rastú aj v prítomnosti, aj v neprítomnosti kyslíka, zvyčajne však lepšie v jeho prítomnosti) a mikroaerofilné (sú anaeróbne, znášajú však malé množstvo kyslíka a rastú pri tlaku kyslíka, ktorý je nižší ako atmosférický), ako aj všetko živočíšstvo a vyššie rastlinstvo. Termín zaviedol L. Pasteur. Opak: anaerób.

aerosól

aerosól [gr. + lat.], aerodisperzia — disperzná sústava tvorená kvapalnou alebo tuhou fázou rozptýlenou v plynnom prostredí. Disperzia kvapaliny v plyne sa nazýva hmla (rozmer častíc 10−6 – 10−3 cm), disperzia tuhej látky v plyne dym (10−7 – 10–3 cm) alebo prach (s časticami väčšími ako 10−3 cm). Aerosól, v ktorom je súčasne s tuhou fázou prítomná aj kvapalná fáza vznikajúca kondenzáciou pár na povrchu tuhých častíc, sa nazýva smog (→ atmosférický aerosól). Zaujímavým príkladom aerosólu s tuhou fázou (kryštáliky ľadu) sú oblaky typu cirus a aerosólu s kvapalnou fázou (kvapky vody) oblaky typu kumulus. Aerosóly sa používajú v poľnohospodárstve (umelý postrek) i v priemyselnej výrobe (čistenie vzduchu a plynných zmesí). Rozšírené je aj používanie výrobkov spotrebnej chémie a liečiv vo forme aerosólu na ošetrenie kože, slizníc a obnažených tkanív i na inhalácie.

aglomerácia

aglomerácia [lat.] — nahromadenie, zhluk;

1. ban. proces spekania jemnozrnných rúd alebo ich koncentrátov (zmiešaných s palivom a s vhodnými prísadami) na kusové pri vysokých teplotách, pričom sa menia aj vlastnosti aglomerovaných materiálov, predovšetkým chemické. Vyrobený aglomerát je určený na ďalšie hutnícke spracovanie. Aglomerácia sa uplatňuje najmä pri úprave chudobných železných rúd;

2. geogr. kompaktné rozsiahle zoskupenie sídel navzájom spojených rozmanitými intenzívnymi vzťahmi (výrobnými, pracovnými, kultúrno-bytovými, rekreačnými) do zložitého mnohokomponentového dynamického systému. Dôsledok prudkej industrializácie, ktorá núti obyvateľstvo zoskupovať sa vo veľkom množstve na určitom mieste. Rozlišuje sa mestská aglomerácia, ktorá vzniká združovaním viacerých okolitých sídelných celkov do jedného mestského útvaru (napr. Bratislava), sídelná aglomerácia, pri ktorej sa zhluk obyvateľstva tvorí premiestnením priemyselnej výroby z veľkých mestských aglomerácií do voľnejších priestorov (Žiar nad Hronom, Košice), a priemyselná aglomerácia, ktorá je dôsledkom sústredenia rôznych druhov výroby do jedného územného celku.

agregát

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

agregátny druh

agregátny druh, agregát — biol. taxonomická kategória používaná na lepšie sprehľadnenie systému ťažko odlíšiteľných rastlinných druhov, ktoré netriedi, len ich podľa vzájomnej blízkosti spája do jednej skupiny, teda agregátu. Je to nezáväzné označenie na čisto praktické účely. Agregátny druh sa označuje najstaršími druhovými menami a namiesto uvádzania autora sa dáva skratka agg., napr. lipkavec mäkký agg., žerušnica lúčna agg. ap.

agrobiocenóza

agrobiocenóza [gr.], agrocenóza — spoločenstvo rastlín (kultúrnych i burinových), živočíchov a mikroorganizmov vyskytujúcich sa na poľnohospodársky obhospodarovaných pôdach. Udržiava sa len opakovanými technickými zásahmi. Ak sa agrobiocenóza ponechá bez zásahov, začnú sa v nej uplatňovať autoregulačné mechanizmy a ich ďalší vývoj smeruje k obnove pôvodného spoločenstva. Pre vegetáciu a faunu poľných agrobiocenóz sú charakteristické tieto znaky: 1. povrchové živočíšstvo má na poliach vplyvom pravidelnej agrotechnickej údržby a zberu zabezpečenú potravu a úkryty len dočasne; 2. agrobiocenóza sa vyznačuje jednoduchou druhovou štruktúrou; 3. zoocenózy sa môžu skladať nielen z domácich a pôvodných, ale aj z cudzích a zo zavlečených druhov (napr.: pásavka zemiaková, Leptinotarsa decemlineata); 4. agrobiocenóza ako monokultúra umožňuje existenciu len obmedzeného počtu druhov; 5. druhovo ochudobnené zoocenózy sa môžu vyznačovať veľkou početnosťou jedincov. Niektoré druhy sa masovo premnožujú a stávajú sa významnými hospodárskymi škodcami; 6. striedanie plodín sa v zoocenózach prejavuje tým, že polyfágne druhy sú ovplyvňované menej ako druhy oligofágne a monofágne. Takéto druhy sa môžu udržať v agrobiocenóze len vtedy, ak majú krátke obdobie vývoja a dostatočnú pohyblivosť, takže môžu prenikať do iných vhodných porastov.

agroekológia

agroekológia [gr.] — časť ekológie skúmajúca vzájomné vzťahy v biocenózach na obrábaných poliach a ich vzťahy k okolitej krajine, vplyvy agrotechniky na agrobiocenózy; rieši problémy ich syntézy z poľnohospodárskych a ekologických hľadísk.

agroekosystém

agroekosystém [gr.] — ekol. funkčná jednotka agrobiocenózy a poľnohospodárskeho pozemku; umelý krátkodobý živý systém veľmi labilnej povahy a udržiavaný len opakovanými agrotechnickými zásahmi. Na dosiahnutie požadovaného účelu vyžaduje mnoho dodatkovej energie. Človek usmerňuje fungovanie agroekosystému na maximálnu produkciu biomasy (najvyšší výnos, úrodu), pestovanej rastliny alebo chovaného zvieraťa. Všeobecný termín agroekosystém označuje poľnohospodárske ekologické systémy, v ktorých na vrchole energetickej pyramídy je človek uzatvárajúci trofické reťazce.

agrofytocenóza

agrofytocenóza [gr.] — ekol. spoločenstvo poľných rastlín, ktoré tvorí porast: kultúrne rastliny (plodiny) a burinové druhy (buriny). Niekedy sa za jednu agrofytocenózu pokladá celý sled kultúr v rotačnom cykle na jednej parcele. Pri hodnotení agrofytocenózy sa uprednostňuje zloženie burinového spoločenstva.

agrochemikálie

agrochemikálie [gr.] — syntetické chemické látky a ich zmesi používané v poľnohospodárstve a lesníctve. Patria sem priemyselné hnojivá, pesticídy, stimulátory a inhibítory rastu rastlín, látky na výživu zvierat (napr. močovina, polyglykoly, esenciálne aminokyseliny a petroproteíny) a konzervačné a dezinfekčné látky.

aklimatizácia

aklimatizácia [gr. > lat.] — prispôsobovanie sa organizmov novému, cudziemu prostrediu, predovšetkým zmeneným klimatickým podmienkam, druh adaptácie. Komplexná reakcia organizmu na pravidelne sa opakujúce zmeny atmosférického prostredia, resp. na trvalú zmenu klimatických podmienok s cieľom vytvoriť si nový, optimálny funkčný stav. Schopnosť aktívne sa prispôsobovať novým podmienkam je jedným z charakteristických znakov živého organizmu. Na rozdiel od naturalizácie nastáva pri aklimatizácii aj zmena dedičnosti organizmu, teda aklimatizované rastliny alebo zvieratá v nových podmienkach nielen rastú, ale sa aj rozmnožujú a dávajú plodné potomstvo. Možnosť a trvanie aklimatizácie závisí od stupňa zmeny klimatických podmienok, dôležitých fyziologických zmien (napr. zvýšenie alebo zníženie látkovej premeny, utvorenie alebo odbúranie tukovej vrstvy), ako aj od schopnosti organizmu rozmnožovať sa v zmenených klimatických podmienkach. Pri teplokrvných živočíchoch spočíva v prispôsobení termoregulácie novým podmienkam, pri studenokrvných sa posúva hranica letálnych teplôt i vplyvu teplôt na životné procesy, čo sú v značnej miere vrodené možnosti adaptácie.

Každý druh, odroda alebo plemeno má inú schopnosť aklimatizácie, niektoré nemožno aklimatizovať vôbec. Pri aklimatizácii rastlín a živočíchov ide spravidla o zámernú činnosť človeka prenášajúceho úžitkové rastliny a živočíchy do prostredia, ktoré nie je pôvodné a má menej priaznivé klimatické podmienky (množstvo zrážok, priebeh teplôt počas dňa a roka, dĺžka slnečného svitu, dĺžka vegetačného obdobia), napr. aklimatizácia (presídlenie) bažanta poľovného, Phasianus colchicus, v strednej Európe. Trvalá aklimatizácia sa dosahuje novošľachtením, pri ktorom sa získavajú odrody organizmov schopné produkcie aj v nepriaznivých podmienkach, napr. nové odrody rastlín, ktoré sú pôvodné v teplejších oblastiach, sa pestujú v chladnejších oblastiach (→ introdukcia).

U človeka nastáva aklimatizácia vtedy, keď sú vplyvy vonkajšieho prostredia také intenzívne, že prekračujú kapacitu bežných homeostatických reakcií. Organizmus sa vtedy prispôsobuje jednému (tlak, teplota alebo vlhkosť vzduchu) alebo celému komplexu zmenených klimatických faktorov. Dostáva sa do stresovej situácie, mobilizujú sa jeho energetické zdroje s cieľom zachovať homeostázu. Keď tieto záťažové situácie zvládne, intenzita reakcií sa znižuje. Napr. pri aklimatizácii na vysoké teploty nastáva zvýšené potenie; pri aklimatizácii na vysokohorské prostredie sa organizmus vyrovnáva so zníženým množstvom kyslíka zrýchlením frekvencie dýchania a srdcovej činnosti. Aklimatizačné procesy sú pritom reverzibilné a po návrate do pôvodného prostredia postupne ustupujú.

aktivita

aktivita [lat.] — činnosť, činorodosť, zovšeobecnené pomenovanie pohybu;

1. schopnosť človeka, živočíchov, predmetov, javov, systémov atď. byť účinne činnými, konať vo vzájomnom pôsobení s okolím, pôsobiť naň ako príčina, meniť ho. V aktivite sa prejavuje samopohyb predmetov, javov atď. Stupeň aktivity vecí a javov závisí od stupňa ich štruktúrovanosti a organizovanosti. Absolútna aktivita v realite neexistuje, vždy ide o určitý vzťah aktivity a jej opaku, pasivity, ktorá podlieha určitým zmenám v individuálnom vývine každého systému (→ regenerácia, → pokoj). Aktivita živočíchov ako zjavný pohyb organizmov spojený s ich životnými prejavmi je na jednej strane ovplyvnená podmienkami prostredia, na druhej strane vnútornými (endogénnymi) rytmami, ktoré sú organizmom vrodené. Počas 24 hodín sa rozlišuje ranná (aurorálna), denná (diurnálna) aktivita, aktivita pri stmievaní (krepuskulárna), večerná (vesperálna) a nočná (nokturnálna) aktivita. Napr. čas pasenia a lovu väčšiny cicavcov sa riadi presnými časovými intervalmi. Ich aktivitu však ovplyvňuje vo veľkej miere počasie, ročné obdobie, dostatok potravy, obdobie párenia, vekové zloženie populácie a celý rad iných faktorov. Aktivita človeka ako činnosť podmienená vlastnou snahou dosiahnuť určitý cieľ sa primárne delí na fyzickú a psychickú. Pri fyzickej aktivite je zaťažená prevažne svalová sústava, čo si nevyhnutne vyžaduje správnu životosprávu, ktorá má zvlášť významnú úlohu v období rastu a vývoja. Má byť pravidelná, dlhodobá a diferencovaná podľa veku, pohlavia, telesnej zdatnosti a zdravotného stavu. Významná je v prevencii a liečbe niektorých ochorení. Nadmerná fyzická aktivita vedie k únave, vyčerpaniu, úrazom, poškodeniu pohybového systému. Psychická aktivita vyjadruje buď istý stav pripravenosti reagovať (→ vigilancia), alebo jednu z čŕt osobnosti (aktívna, pasívna). Tu prevláda zaťaženie vyššej nervovej činnosti, využívajú sa psychické procesy a funkcie (vnímanie, pozornosť, vedomie, predstavy, fantázia, pamäť, učenie, emócie ap.). Vyžaduje vysokú úroveň analytickej a syntetickej činnosti mozgovej kôry. Dôležitá je z hľadiska harmonického rozvoja osobnosti, vzdelania a zvyšovania celkovej kultúrnej úrovne človeka. Nadmerná psychická aktivita môže viesť k preťaženiu nervového systému, k únave, vyčerpaniu, nedostatku telesného pohybu. Podľa zámeru sa aktivity človeka rozdeľujú na aktivity smerujúce k udržaniu určitého stavu a na aktivity zamerané na jeho zmenu, z hľadiska použitých metód na radikálne a umiernené aktivity, z hľadiska aktéra (nositeľa aktivity) na individuálne a skupinové aktivity. Napr. v modernej demokracii pôsobí nový mechanizmus, v ktorom je aktivita prísne individuálna a vplyv výlučne skupinový (všeobecne tajné voľby). Akt volieb nemožno totiž uskutočňovať skupinovo, no ich výsledky sa prejavia iba na základe úplného zrátania všetkých hlasov. Jednotlivec teda nerozhoduje o ničom, skupina o všetkom (→ politická aktivita, → sociálna aktivita);

2. fyz., zn. A — fyzikálna veličina vyjadrujúca počet spontánnych jadrových premien v danom množstve rádionuklidu pripadajúcich na jednotku času, t. j. \(A = \Delta N/\Delta t\), kde \(\Delta N\) je počet premien a \(\Delta t\) príslušný malý časový interval. Jednotkou aktivity je becquerel, staršou jednotkou curie. Aktivitu možno vyjadrovať aj v prepočítaní na jednotku hmotnosti (hmotnostná aktivita), objemu (objemová aktivita) alebo látkového množstva (molárna aktivita);

3. genet. → génová aktivita;

4. chem. termodynamická funkcia, ktorá vyjadruje fyzikálnochemické vlastnosti sústav a vo vzťahoch opisujúcich ich správanie nahrádza koncentráciu. V reálnych sústavách nie je na rozdiel od ideálnych sústav splnený predpoklad, že častice tvoriace takúto sústavu sa navzájom neovplyvňujú. Vzájomné pôsobenie častíc v reálnej sústave (napr. vodný roztok soli) vedie k odchýlkam od ideálneho správania, ktoré sa vyjadruje koncentráciou. Aktivita sa volí tak, aby vzťahy platiace pre ideálne sústavy platili aj pre reálne sústavy, čím umožňuje porovnať vlastnosti oboch sústav. Aktivita závisí od zloženia fázy, koncentrácie príslušnej látky, tlaku a teploty. Číselná hodnota aktivity závisí od voľby štandardného stavu, vzhľadom na ktorý sa vyjadruje. Aktivita môže byť úmerná parciálnemu tlaku, mólovému zlomku (racionálna aktivita), molalite (praktická aktivita) a molarite (molárna aktivita). Dá sa stanoviť experimentálnymi metódami z tlaku nasýtených pár, osmotického tlaku, kryoskopicky, z rozpustností, elektrochemickými metódami alebo teoretickým výpočtom (pri roztokoch elektrolytov je najpoužívanejšia Debyova-Hückelova teória).

alelomimetické správanie živočíchov

alelomimetické správanie živočíchovekol. prejavy sociálneho správania skupiny, v ktorej jeden živočích napodobňuje správanie druhého, pričom pri obidvoch živočíchoch je zjavná rozličná intenzívna vzájomná stimulácia tohto správania. Alelomimetické správanie živočíchov je typické len pre tie druhy, ktorých senzorický aparát je schopný vnímať jedinca vlastného druhu alebo skupiny; charakteristické je pre isté druhy rýb (napr. sleďovité), ktoré sa koordinovane pohybujú v húfoch, pre mnoho druhov vtákov lietajúcich a zhromažďujúcich sa v kŕdľoch, a najmä pre skupinovo žijúce cicavce. Pri bezstavovcoch sa vyskytuje zriedkavo, výnimkou sú niektoré druhy mravcov pohybujúcich sa v skupine a vzájomne sa dotýkajúcich tykadlami.

alelopatia

alelopatia [gr.] — vzájomný vzťah medzi organizmami, keď jeden jedinec vytvára a vylučuje do prostredia toxické látky negatívne vplývajúce na jedinca iného druhu. Pri vyšších rastlinách vylučovanie fyziologicky účinných látok väčšinou nepriamo pôsobiacich na ostatné druhy rastlín. Podľa účinku pôsobenia sa tieto látky delia na alelopatiká (kolíny), ktoré pôsobia nepriaznivo na vyššie rastliny, a fytoncídy, ktoré pôsobia toxicky na mikroorganizmy. Známe sú alelopatické vzťahy medzi kultúrnymi rastlinami a burinami (→ amenzalizmus).

alochtónny

alochtónny [grécky] — cudzieho pôvodu, zavlečený, prenesený z cudzieho územia.

Najčastejšie sa takto označuje nepôvodný druh, populácie rastlín alebo živočíchov pochádzajúce z inej biogeografickej oblasti alebo biotopu, než v akom sa v súčasnosti vyskytujú (vyskytujú sa za hranicami svojho pôvodného rozšírenia). Nepôvodné, cudzorodé organizmy, ktoré sa vyvinuli alebo vznikli na inom mieste, sa z neho aktívne alebo pasívne dostali na miesta svojho terajšieho výskytu. Napr. spriadač americký pochádza zo Sev. Ameriky, hrdlička záhradná patrí k faune Indie. Termín sa používa aj v iných odboroch, napr. v mineralógii, archeológii a geológii, na označenie javu, ktorý je cudzí na území, v ktorom sa vyskytuje, vznikol vo viac alebo menej vzdialenom prostredí od miesta svojho súčasného výskytu (niektoré druhy hornín, minerálov, pôd a i.); opak: autochtónny.

alometria

alometria [gr.] — pravidelná zmena proporcií živočíšneho alebo ľudského organizmu, ku ktorej dochádza na základe rozdielnej rýchlosti rastu jednotlivých orgánov alebo častí tela. Na dosiahnutie formy dospelosti musí byť pomer medzi rastom formy jednotlivých komponentov a celého organizmu rozdielny.

ambrózia

ambrózia [gr.] — podhubie húb žijúcich symbioticky s rozličným hmyzom pod kôrou a v dreve stromov a krov. Napr. mravec Atta sexdens z rozžutých kúskov listov pripravuje substrát, ktorým prerastá podhubie špecifickej huby. Na konci hubových vláken vznikajú plodnice, ktoré mravce požierajú. Niektoré chrobáky pestujú na stenách chodbičiek porast podhubia, ktoré požierajú larvy aj dospelé jedince. Pri zmene miesta prenášajú huby vo zvláštnych záhyboch a vačkoch tela a otierajú nimi steny pri robení nových chodbičiek.

amenzalizmus

amenzalizmus [gr. + lat.] — ekol. typ negatívneho vzťahu medzi populáciami dvoch alebo viac druhov; jeden druh, inhibítor, negatívne pôsobí svojimi metabolitmi na iný druh, brzdí jeho rast, rozmnožovanie alebo pôsobí letálne (spôsobuje jeho smrť); inhibítor však nie je interakciou dotknutý, získava tak priestor, zdroje potravy ap. Napr. agát môže svojím rastom obmedzovať iné dreviny, niektoré plesne pôsobia toxicky na iné druhy plesní ap. (→ antibióza, → alelopatia).

Americká ekologická spoločnosť

Americká ekologická spoločnosť, angl. Ecological Society of America, ESA — v súčasnosti najväčšia ekologická vedecká spoločnosť na svete založená 1915. Cieľom spoločnosti je podporovať rozvoj ekológie ako vedy, zvyšovať povedomie verejnosti o jej dôležitosti, zabezpečovať zohľadňovanie jej prístupov pri prijímaní rozhodnutí týkajúcich sa životného prostedia ap. Má 5 pobočiek, 32 sekcií a takmer 10-tis. členov, ktorí sa zameriavajú najmä na riešenie environmentálnych problémov zahŕňajúcich biotechnológie, riadenie prírodných zdrojov, ekologickú obnovu, poškodzovanie ozónovej vrstvy a globálnu zmenu klímy, manažment ekosystémov, zánik druhov a stratu biologickej diverzity, zmenu biotopov a ich deštrukciu a udržateľné ekologické systémy. Vydáva vedecké časopisy Ecology, Ecological Monographs, Ecosphere, Frontiers in Ecology and the Environment a Ecological Applications, ako aj spravodajcu spoločnosti (Bulletin).

amonifikácia

amonifikácia [gr. > lat.] — biol., ekol. proces mineralizácie (rozkladu) organických látok obsahujúcich dusík (napr. proteíny, nukleové kyseliny, kyselina močová, močovina, chitín ap.), výsledkom ktorých je produkcia amoniaku. Amonifikáciu uskutočňujú baktérie, aktinomycéty a huby v aeróbnych i anaeróbnych podmienkach. Dôležitý je pomer uhlíka a dusíka v rozkladanom substráte. Ak je tento pomer menší než 25 (C : N \(<\) 25), dochádza k uvoľňovaniu amoniaku do prostredia (sprístupnenie, mobilizácia dusíka); ak je pomer vyšší než 25 (C : N \(>\) 25), minerálny dusík sa akumuluje do tiel mikroorganizmov (ochudobnenie prostredia o dusík, imobilizácia dusíka).

anabióza

anabióza [gr.] — dočasné zníženie všetkých životných prejavov organizmov alebo ich častí na minimum, t. j. na stav zdanlivej smrti v dôsledku nepriaznivých životných podmienok prostredia (napr. nízke teploty, sucho). Po ich zlepšení sa funkcie obnovujú, organizmus sa preberá a žije normálne ďalej. Anabiózu môžu prežívať celé rastliny alebo ich časti, resp. jednotlivé pletivá. Pokoj môže byť čiastočný, zastavené sú iba niektoré životné prejavy, napr. rast, pričom procesy látkovej premeny sa v zníženej intenzite uskutočňujú (napr. v zimných púčikoch). Pri úplnom pokoji (anabióza v užšom zmysle) je životná činnosť spojená s veľkou stratou vody a obmedzená na minimum (napr. semená a výtrusy). Schopnosť prekonať obdobie sucha v stave anabiózy majú i niektoré živočíchy, napr. vírniky (Rotatoria) a kôrovce (Branchiata, Crustacea).

anaeróbna dekompozícia

anaeróbna dekompozícia — rozklad organických zvyškov bez prístupu vzduchu. Jednotlivé skupiny organických zlúčenín sa za neprítomnosti kyslíka pomaly čiastočne rozkladajú a vytvárajú sa organické kyseliny, vodík a metán (celulóza, hemicelulózy, lignín, tuky), iné sa nerozkladajú vôbec (vosky a triesloviny). Tvorí sa rašelina.

anomália

anomália [gr.] — nepravidelnosť, odchýlka od normálneho stavu;

1. astron. uhol, pomocou ktorého sa v nebeskej mechanike určuje poloha telesa na dráhe okolo centrálneho telesa, napr. planéty okolo Slnka, vedľajšej zložky dvojhviezdy okolo hlavnej zložky ap. Uhol JSP, ktorý zviera sprievodič planéty so smerom k perihéliu, sa nazýva pravá anomália. Pravá anomália sa mení nerovnomerne v súlade s druhým Keplerovým zákonom. Excentrická anomália je uhol medzi spojnicou OJ1 a smerom k perihéliu, t. j. uhol J1OP. Stredná anomália sa nazýva uhol J2OP, ktorý zviera spojnica OJ2 a smer k perihéliu. Do bodu J2, ktorý je bližšie k perihéliu ako bod J1, by sa planéta dostala pri rovnomernom pohybe po kružnici takou rýchlosťou, že v perihéliu a aféliu by bola v tom istom čase, ako keby sa pohybovala nerovnomerne po elipse. Vzťah medzi strednou a excentrickou anomáliou vyjadruje Keplerova rovnica.

2. biol., lek. odklon alebo odchýlka od normálnej stavby a funkcie jednotlivých orgánov, prípadne ich časti, alebo aj organizmu ako celku. Výskyt anomálií u človeka a pri zvieratách je dosť častý. Najčastejšie sú anomálie na končatinách, hlave, chrbtici a niektorých vnútorných orgánoch; vývojové anomálie v tvare alebo vo funkcii môžu prechádzať od menej výrazných, ktoré spravidla neohrozujú život a často ich možno korigovať, až po veľmi výrazné, rozsiahle vývojové poruchy znemožňujúce život.

anoxia

anoxia [gr.], anoxia — absolútny nedostatok kyslíka v tkanivách. Znížený parciálny tlak kyslíka v organizme alebo v jeho častiach (orgánoch) sa označuje ako hypoxia. Vyskytuje sa len v extrémnych patologických situáciách, najmä v terminálnych stavoch. Príčinami sú nedostatočné sýtenie hemoglobínu kyslíkom v pľúcach (anoxická anoxia), znížená schopnosť hemoglobínu viazať kyslík (anemická anoxia), poruchy srdcovo-cievneho systému vedúce k zníženiu prekrvenia tkanív (stagnačná anoxia).

antropocenóza

antropocenóza [gr.] — ekol. umelo vzniknuté alebo činnosťou človeka silno ovplyvňované spoločenstvo organizmov. Je veľmi premenlivé, s pomalými alebo s rýchlymi zmenami svojho zloženia, náchylné na druhotnú sukcesiu. V kultúrne husto osídlenej krajine sú prirodzené spoločenstvá vzácnosťou, niektoré úplne zanikli.

antropoekológia

antropoekológia [gr.] — ekol. náuka o vzťahoch a interakciách človeka a jeho životného prostredia.

antropofilný

antropofilný [gr.], hemerofilný — sprevádzajúci človeka; antropofilné sú napr. niektoré druhy rastlín a živočíchov vyskytujúce sa pri ľudských obydliach a komunikáciách.

antropogénny

antropogénny [gr.] — podmienený alebo vznikajúci činnosťou človeka, ktorý zasahuje do prírody; vzťahujúci sa na súčasnú periódu v geologických dejinách Zeme (štvrtohory). Napr. antropogénna (nie prirodzená) emisia skleníkových plynov, antropogénna zmena atmosférického ozónu, antropogénny vplyv na jednotlivé zložky životného prostredia, antropogénna zmena chemického zloženia atmosféry, antropogénna vegetácia, antropogénny biotop (vodné nádrže, skládky, priekopy, mestské parky a i.) ap.

antropochória

antropochória [gr.] — rozširovanie fytopatogénnych organizmov (rastlinných diaspór a určitých druhov živočíchov) človekom mimo rámca ich pôvodného areálu. K antropochórii môže dôjsť náhodne, napr. pri transporte (doprava loďami, železnicou, prípadne aj lietadlami ap.), ale aj rozličnými prírodnými činiteľmi (napr. vodou) alebo kombinovaným spôsobom. Transport týchto drobných organizmov je omnoho väčší, ako sa všeobecne predpokladá. Pretože v nových, priaznivých podmienkach nenachádzajú prirodzených nepriateľov, po aklimatizácii pri dostatku potravy a pôsobením ďalších priaznivých faktorov nového prostredia sa premnožia a šíria, v dôsledku čoho vznikajú kalamity s nepriaznivým ekonomickým dosahom.

antroposféra

antroposféra [gr.] — označenie ľudskej spoločnosti a jej výtvorov v kontexte s prírodnými sférami Zeme. Antroposféra sa vyvinula ako posledný článok v ich vývoji, predstavuje najvyššie organizovanú hmotnú substanciu, riadia ju spoločenské zákony na rozdiel od prírodných zákonitostí, pod vplyvom ktorých prebieha vývoj prírodných sfér (→ noosféra; → technosféra; → sociosféra).

arborikol

arborikol [lat.], arborikolný druh — organizmus žijúci na stromoch (napr. epifytické orchidey, bromélie, → epifytizmus; veverice, v trópoch žaby, hady).

areál

areál [lat.] —

1. ekol., geogr. územie osídlené jedincami určitého druhu alebo spoločenstva; priestor rozšírenia živočíšneho alebo rastlinného druhu či iného taxónu, prípadne spoločenstiev, tvorený množinou bodových nálezísk (lokalít). Hranice areálu sú vymedzené ekologickými podmienkami a historickým vývojom. Územie sa definuje bodmi, z ktorých každý je určený dostatočnou mierou zákonitosti výskytu študovaného materiálu (vylúčenie náhodného výskytu, preferencia údajov potvrdzujúcich úspešné rozmnožovanie), zemepisnými súradnicami (pri morských súradniciach aj vzdialenosťou od hladiny) a dátumom pozorovania.

Vznik areálu súvisí so vznikom príslušného taxónu a so všeobecnou tendenciou každého živého organizmu rozširovať sa na všetky strany z miesta svojho pôvodu. Druhy s rozsiahlym rozšírením, ktoré sa vyskytujú takmer na všetkých kontinentoch, sa nazývajú kozmopolity, druhy s malým úzko ohraničeným areálom, ktoré sa nevyskytujú v iných oblastiach zemského povrchu, sa nazývajú endemity. Základným typom areálu je areál druhov (z neho sa zostavujú areály vyšších taxónov). Veľkosť areálu je daná širokým komplexom faktorov (ekologickou valenciou, okolnosťami vzniku, vagilitou ap.), jeho hranice obmedzujú klimatické, pôdne, topografické a biotické faktory. V priebehu svojej existencie sa areál môže niekoľkokrát striedavo zväčšovať a zmenšovať. Obidva procesy súvisia predovšetkým so zmenami klímy (v súčasnosti k nim prispieva i antropogénny faktor).

Súvislý (kontinuitný alebo konjunktívny) areál predstavuje súvislú plochu rozšírenia, nesúvislý (disjunktívny) pozostáva z viacerých ohraničených plôch s medzerami (disjunkcie) alebo s prímesou menších areálov iných kvalít (exklávy, arely). Menšie časti areálu, oddelené a predsunuté na obvode, sú enklávy. Kozmopolitné areály zaberajú rozsiahle oblasti všetkých kontinentov, eurychórne sú rozšírené na celom kontinente, mezochórne iba na ich časti. Progresívny areál má tendenciu rozširovať sa, regresívny opačnú. Autochtónny areál súvisí s pôvodným rozšírením organizmov, alochtónny je umelý, spravidla podmienený človekom. Typologický areál má opakovanie kvalít a je vnútorne rovnorodý (viac ako 85 %), individuálny areál je neopakovateľný, len s prevahou istých kvalít;

2. etnogr. územie s výskytom určitého javu alebo súboru javov. Na rozdiel od regiónu zaberá väčšie územie, často bez ohľadu na etnické alebo politické hranice. Nemá centrum, jeho hranice sú dané prírodnými, ekonomickými, spoločenskými či kultúrnymi podmienkami, ako aj historickým vývinom. Historicky staré areály sú spravidla rozsiahle;

3. stav. v minulosti súvislá plocha pozemkov, ktorá slúžila na vyčíslenie pozemkovej dane. V súčasnosti rozsiahle územie s komplexom budov s rozličnými komplementárnymi funkciami, ktoré spolu slúžia na jediný, určitý účel. Napr. školský areál, kúpeľný areál (Kúpeľný ostrov v Piešťanoch), športový areál (areál zimných športov na Štrbskom Plese).

arela

arela [lat.] — čiastková výrazne ohraničená časť areálu rastliny alebo živočícha.

aridita

aridita [lat.] — suchosť prostredia ako dôsledok prevahy výparu vody nad množstvom dažďových zrážok (step, púšť ap.). Na základe ustálenia kolobehu vody v danom území sa vytvára nepremývací alebo výparový typ vodného režimu pôdy, keď odtok zrážkovej vody do spodín neexistuje.

aridný

aridný [lat.] — veľmi suchý;

1. označenie územia alebo podnebia (→ aridné podnebie);

2. na základe ekologickej klasifikácie označenie typu vodného režimu pôdy, pri ktorom vlhkosť klesá pod bod vädnutia rastlín.

artefakt

artefakt [lat.] — umelý výtvor;

1. archeol. označenie predmetu cieľavedome vyrobeného človekom (nástroje, zbrane, stavby, cesty atď.);

2. estet. umelecké dielo. Zahŕňa nevyhnutné znaky objektov vytváraných človekom, a nie prírodnými silami. V pojme artefakt sa jasne vyjadruje rozdiel medzi sériovo vytvorenými dielami (úžitkové predmety, reklama) a jedinečnými dielami výrazných osobností. Koncom 20. stor. sa objavujú ďalšie výrazové formy spojené s pojmom artefakt (pop-art, op-art, art déco, video-art.);

3. ekol. výsledok experimentu alebo pozorovania (výskumu), ktorý je dôsledkom usporiadania pokusu a v prírode sa nevyskytuje (napr. umelé štruktúry vznikajúce v bunkách nevhodnou fixáciou biologického preparátu);

4. lek. jav, stav alebo útvar, ktorý vznikol v organizme umelou cestou.

asanácia

asanácia [lat.] — ozdravenie, zlepšovanie zo zdravotného, hygienického, estetického a i. hľadiska;

1. ekol. ľudská činnosť zameraná na ozdravenie prostredia alebo jeho zložiek, prípadne na odstránenie nečistôt a i. zdraviu škodlivých látok. Asanácia krajiny je súbor opatrení, ktoré na asanačnom území (zahŕňa územné plochy mimo zastavanej časti obce) odstraňuje podstatné škody vzniknuté prírodnými vplyvmi (zosuvmi pôdy, podmočením ap.) alebo ľudskou činnosťou (zlým hospodárením na pôde, banskou činnosťou ap.). Asanácia pôdy sa vykonáva najmä znižovaním množstva škodlivín, ktoré sa dostávajú do pôdy, alebo zmenou vlastností pôdy (regulačné metódy). Asanáciu a inaktiváciu chemických látok dodávaných do pôdy najmä vo forme pesticídov možno dosiahnuť urýchľovaním fotochemickej oxidácie, hydrolýzou, a najmä biochemickou degradáciou mikroorganizmami (napr. baktériami, aktinomycétami), t. j. zintenzívňovaním mikrobiálnej činnosti, a to predovšetkým zvyšovaním obsahu organickej hmoty, optimalizáciou vodného režimu pôdy a zlepšovaním zrnitosti i štruktúry pôdy. Toto regulovanie pôdnych procesov vzhľadom na zmenený kolobeh látok sa uskutočňuje najmä vhodnou agrotechnikou, hnojením (napr. fosforečnými hnojivami), vápnením, sadrovaním, zvyšovaním obsahu organických látok, očkovaním pôdy mikroorganizmami ap. Ak sú tieto metódy málo účinné a nebezpečenstvo kontaminácie pôdy vysoké, je nevyhnutné prikročiť k radikálnym metódam asanácie, pri ktorých sa odstraňuje pôdna vrstva poškodená jedovatými látkami (napr. pri poškodení pôdy rádioaktívnymi látkami). Na Slovensku sa používajú iba metódy zmierňujúce škodlivý účinok (paliatívne). Správna voľba asanácie pôd predpokladá predovšetkým poznanie príčin a povahy škodlivín, ich účinkov na pôdu, rastlinstvo a ostatné zložky ekosféry. Preto je nevyhnutné uskutočniť rajonizáciu územia podľa druhu a stupňa poškodzovania pôd ich obhospodarovaním, hnojením, zaťažovaním živočíšnymi exkrementmi, biocídmi, ako aj priemyselnými, automobilovými a závlahovými škodlivinami, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priemyselným oblastiam, prímestským zónam, povodiam s pitnou vodou a s veľkými zásobami podzemných vôd, zdravotno-rekreačným územiam i územiam s veľkokapacitnými živočíšnymi objektmi. Pri asanácii zosuvných území (svahové pohyby pôdy na Slovensku postihujú najmä územie karpatského flyšového pásma) je potrebné zabezpečiť odvodnenie s trvalou funkčnosťou takýchto zariadení a výsadbu hlboko koreniacich listnatých drevín a drevín s vysokou transpiráciou, a tým aj s vysúšajúcou schopnosťou. Rovnako aktuálna je aj asanácia ovzdušia znečisteného emisiami, ktorá sa realizuje znižovaním ich množstva odlučovačmi, zmenou technológií výroby a znižovaním ich škodlivých účinkov vhodným obhospodarovaním ekosystémov;

2. stav. odstraňovanie technických, zdravotných i estetických nedostatkov stavieb, nevhodných doplnkov a prístavieb pri obnove stavby, ako aj celých skupín stavieb v zastavanej časti obce (asanácia obcí), ktoré nevyhovujú z hľadiska výstavby obce pre značné nedostatky spravidla hospodárskeho charakteru a ohrozujú zdravie obyvateľstva (schátranosť, vlhkosť domov ap.). Asanované môžu byť jednotlivé stavby alebo celý blok domov. V slovenských mestách bolo v 60. – 80. rokoch 20. stor. celoplošne asanovaných mnoho stavieb pochádzajúcich najmä z 19. stor. Podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je asanácia jedným z možných dôvodov vyvlastnenia vo verejnom záujme.

asimilácia

asimilácia [lat.] — prispôsobenie sa, splynutie;

1. biol. príjem jednoduchých a anorganických, ale aj organických látok a energie prijatých z vonkajšieho prostredia a ich zabudovanie do komplexnej stavby rastlinného tela; súčasť anabolických reakcií. Autotrofné organizmy (zelené rastliny a niektoré baktérie) vedia prijímať uhlík v anorganickej podobe ako oxid uhličitý. Jeho premena na organickú hmotu prebieha za pomoci svetelnej energie, slnečného žiarenia, preto sa nazýva fotosyntetická asimilácia, v užšom význame asimilácia uhlíka (→ fotosyntéza). Heterotrofné organizmy (človek, zvieratá, huby, väčšina baktérií) nie sú schopné asimilácie, preto musia organické látky prijímať v potrave. Pletivá rastlín, v ktorých asimilácia prebieha, sa nazývajú asimilačné pletivá. Je to najmä mezofylové pletivo nachádzajúce sa v listoch medzi vrchnou a spodnou pokožkou. Asimilácia prebieha prechodne aj v stonke, kvetných obaloch, diferencujúcich sa kvetoch a nezrelých plodoch. Bunky asimilačných pletív sú parenchymatické, obsahujú veľa chloroplastov (nazývajú sa aj bunky chlorenchýmu). Pri asimilácii dusíka, ktorá prebieha za pomoci chemickej energie, sa enzymatickou redukciou zabuduje dusík do dusíkatých organických zlúčenín rastlinného tela, čím sa významne podieľa na výžive rastlín. Špeciálnym prípadom asimilácie dusíka je fixácia elementárneho atmosferického dusíka niektorými baktériami;

2. geol. asimilácia magmy, → magma;

3. jaz. spodobovanie hlások v reči podľa znelosti alebo miesta (prírodného spôsobu) artikulácie (opak: disimilácia). Medzi najstaršie asimilácie spoluhlások v slovenčine patrí znelostná asimilácia, t. j. vyrovnávanie rozdielu v znelosti a neznelosti medzi susednými spoluhláskami na hranici morfém alebo slov, resp. na konci slova (znelostná neutralizácia). V zásade platí, že spoluhláska sa môže zmeniť iba na takú znelú alebo neznelú spoluhlásku, s ktorou tvorí znelostný pár. Podmienky na znelostnú asimiláciu sa v starej slovenčine utvorili v období zániku jerov; začiatky jej realizácie (sladký > slatký, dub > dup; rýb > ríp) siahajú do 13. stor.;

4. sociol. proces prispôsobenia až splynutia subjektu s nižšou vnútornou silou do subjektu s vyššou silou. V spoločenskom živote bol pojem asimilácia prvýkrát použitý v polovici 20. stor. na označenie splynutia prisťahovalcov s dominantnou, bielou kultúrou v USA. Môže označovať aj proces prispôsobovania sa nižšej, menejpočetnej alebo utláčanej etnickej, jazykovej, rasovej či náboženskej skupiny dominujúcej kultúre. Najčastejšie sa prejavuje u národnostných menšín, ktoré žijú zmiešané s obyvateľstvom iného národa. Asimilácia prebieha niekoľko generácií. Poslednou fázou je dovŕšenie splynutia, ktoré potom mení povahu národnej identity, nastáva vlastne národné odcudzenie, čo ešte nemusí znamenať stratu jazyka príslušnej menšiny. Asimilácia môže prebiehať ako voľný alebo ako násilný proces. Vplývajú na ňu najmä školský systém, ekonomické prostredie a politická štruktúra. Ako asimilácia sa niekedy označuje aj proces zužovania používania dialektov a prijatie integrujúceho jazyka v nadštátnom regióne.

aspekt

aspekt [lat.] — stanovisko, hľadisko pri posudzovaní určitej veci, javu ap.;

1. astron. konštelácia; význačná poloha nebeského telesa vzhľadom na Slnko z pohľadu pozorovateľa na Zemi. Hlavnými aspektmi sú konjunkcia, opozícia, elongácia a kvadratúra. Používajú sa na charakterizovanie podmienok pozorovateľnosti nebeských telies;

2. fytocenolog. aspekt spoločenstva — prejav prevahy určitého druhu alebo skupiny druhov v určitom úseku vegetačného obdobia (aspekt žltokvitnúcej púpavy na zelenej lúke); vzhľad spoločenstva charakteristický pre určité obdobie roka (napr. kvitnutím niektorých rastlín, prítomnosťou alebo aktivitou živočíchov). Rozlišujú sa zimný, hiemálny (november – marec), predjarný, praevernálny (marec – apríl), jarný, vernálny (máj – začiatok júna), letný, aestiválny (stred júna – stred júla), neskoroletný, serotinálny (stred júla – stred septembra) a jesenný, autumnálny (september – október) aspekt;

3. jaz. → slovesný vid.