Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: biológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 1973 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

abaxiálny

abaxiálny [lat.] — odosový; bot. strana bočného orgánu rastliny odvrátená od stonky, napr. rub listu. Opak: adaxiálny.

abdomen

abdomen [lat.] —

1. lek. → brucho;

2. zool. pri stavovcoch brucho; pri článkonožcoch časť tela nasledujúca za hruďou, bruško (zadoček), v ktorom sú uložené hlavný pohlavný ústroj a koncová časť tráviacej rúry.

abélia

abélia, Abelia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zemolezovité. Poloopadavé alebo opadavé kry pochádzajúce z vých. Ázie a z Mexika. Majú dekoratívne vajcovité alebo okrúhle protistojné listy, niekedy usporiadané v troj- až štvorpočetných praslenoch, a rúrkovité alebo lievikovité kvety usporiadané v pazušných vrcholíkoch alebo vo vrcholových metlinách, plod jednosemenná kožovitá nažka. Najčastejšie sa pestujú do 3 m vysoká Abelia floribunda s červenými kvetmi a do 1,5 m vysoká Abelia x grandiflora s ružovými kvetmi.

abéliovec dvojradý

abéliovec dvojradý, Abeliophyllum distichum — druh z čeľade olivovité. Z Kórey pochádzajúci, do 1,5 m vysoký opadavý ker s tmavozelenými protistojnými vajcovitými listami, ktorý kvitne v zime voňavými bielymi lupienkovými kvetmi s ružovým nádychom usporiadanými v pazušných strapcoch, plod krídlatá nažka.

abesínska mačka

abesínska mačka — krátkosrsté plemeno mačky pochádzajúce z Etiópie. Má stredne dlhé svalnaté telo, špicatý, pomerne dlhý, pri koreni hrubý chvost s 2 – 3 čiernymi alebo tmavohnedými pásikmi, okrúhlu, mierne klinovitú hlavu, veľké špicaté uši ďaleko od seba, veľké mandľové, jantárové, orieškové alebo zelené oči a mäkkú lesklú srsť.

abiogenéza

abiogenéza [gr.] — teória o vzniku živých organizmov z neživých látok, napr. z jednoduchých organických zlúčenín. Až do začiatku 19. stor. bola rozšírená Aristotelova hypotéza o samoplodení (generatio spontanea, archiogenesis, naivná abiogenéza) zo 4. stor. pred n. l., podľa ktorej organizmy (napr. hmyz) môžu vznikať spontánne zo špiny, z odpadkov ap. Hoci túto teóriu pokusmi poprel už L. Spallanzani (1765), definitívne ju vyvrátil až v 19. stor. L. Pasteur.

Súčasné predstavy o vzniku života na Zemi sú založené na hypotézach J. S. Haldana (1929) a koacervátovej hypotéze A. I. Oparina (1934): Zem má približne 5 miliárd rokov, pričom počas prvej miliardy boli na nej nevhodné podmienky na vznik živej bunky (vysoká teplota, obsah plynov v atmosfére ap.). Aminokyseliny (základné stavebné jednotky proteínov) a nukleotidy (základné stavebné jednotky nukleových kyselín) mohli vzniknúť počas tzv. chemickej evolúcie abiotickou (prebiotickou) syntézou z jednoduchých zlúčenín uhlíka, kyslíka, vodíka a síry za katalytickej funkcie kovov a spolupôsobenia energie z rádioaktívneho žiarenia a elektrických výbojov v prapôvodnom praoceáne. Nízkomolekulová jednoreťazcová RNA však mohla vzniknúť ešte pred vznikom prvých proteínov a ako základ prvého genómu mala autokatalytické a autoreprodukčné vlastnosti. Ďalší vývoj priniesol vznik protobiontov (priestorovo ohraničených polymérov obsahujúcich aj RNA) a mohol pokračovať cez komplexnejšie útvary (probionty, hypercykly) až k najjednoduchšej živej prokaryontnej bunke. Život takto vznikol vývojom asi pred 4 miliardami rokov, prvé fosílie jednobunkových prokaryontných organizmov sú staré 3,8 miliárd rokov. Proti abiogenéze stojí teória biogenézy.

abionóza

abionóza [gr.] — porucha zdravotného stavu rastlín vyvolaná abiotickými faktormi (pôdnymi a poveternostnými), exhalátmi alebo nesprávnymi zásahmi pri pestovaní a chemickej ochrane rastlín.

abort

abort [lat.] —

1. biol.abortácia;

2. lek. potrat (→ prerušenie tehotenstva).

abortácia

abortácia [lat.], abort, ablast — úplné, prípadne aj čiastočné potlačenie, zaniknutie alebo zmenšenie; zakrpatenie orgánu živého organizmu.

abortovaný orgán

abortovaný orgán — orgán, ktorý v priebehu vývoja živého organizmu zanikol alebo zakrpatel, napr. chýbajúce okvetie na kvete liesky.

absintín

absintín [gr.] — horčina nachádzajúca sa vo vňati paliny pravej (Artemisia absinthium).

absorpcia žiarenia

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

absorpčné chlpy

absorpčné chlpy, pili absorbentesbot. vláknité, šupinovité alebo štítkovité pokožkové útvary, ktoré sú schopné prijímať atmosférickú vodu a odovzdať ju listu; vyskytujú sa napr. pri rode okrasa (Butomus).

abundancia

abundancia [lat.] — početnosť; počet jedincov rastlinného alebo živočíšneho druhu (rodu alebo čeľade) na jednotku plochy alebo objemu, napr. počet bukov lesných na 1 km2, počet dafnií v 1 m3 vody.

Acaena

Acaena [-ke-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ružovité. Trváce, zvyčajne vždyzelené byliny alebo polokry vyskytujúce sa na celej juž. pologuli. Majú striedavé nepárnoperovité, do 15 cm dlhé rôznofarebné listy zložené z úzkych podlhovastých vajcovitých listkov a drobné bezlupienkové kvety usporiadané v stopkatých klasoch al. v hlávkach, plod nažka. Patrí sem okolo 100 druhov, napr. do 15 cm vysoká Acaena microphylla so sivozelenými listami a s červenými ostnatými plodmi.

acefálna larva

acefálna larva — larva s nezreteľnou hlavou zatiahnutou do prednej časti trupu. Má vyvinutý sekundárny ústny otvor, okolo ktorého sú háčikovité (druhotné) ústne orgány; typická pre väčšinu múch (→ strusky).

acervulus

acervulus [lat.] — podkutikulový alebo podepidermový mycéliový vankúšik s konídioformi a konídiami charakteristický pre rozmnožovanie nedokonalých húb z radu čiernospórkovcotvaré.

acetabulária

acetabulária [lat.], Acetabularia — rod rúrkovitých zelených rias z čeľade Dasycladaceae. Makroskopická, asi 3 cm vysoká riasa. Jej nápadný klobúčik s regeneračnou schopnosťou zložený zo vzájomne zrastených gametangií je spojený stopkou s pakorienkom, ktorá sa ukotvuje v substráte. Stielka je inkrustovaná uhličitanom vápenatým. Charakteristickou riasou litorálu Stredozemného mora je napr. druh Acetabularia mediterranea. S rodom acetabulária bola po prvýkrát vykonaná vegetatívna hybridizácia rias.

Acetobacter

Acetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií, ktoré sa na základe schopnosti oxidovať etanol na kyselinu octovú (octové kvasenie) zaraďujú do skupiny octových baktérií. Ich bunky majú elipsoidný až paličkový tvar; pohyblivé formy sa pohybujú pomocou bičíkov vyskytujúcich sa po celom tele; nepohyblivé formy sú bez bičíkov. Znášajú relatívne kyslé prostredie (pH 4,5), netvoria endospóry, ich metabolizmus je striktne aeróbny. Sú schopné syntetizovať celulózu, ktorá vytvára základnú hmotu v blízkom okolí bunky. Známych je asi 50 druhov. Používajú sa pri priemyslenej výrobe octu (Acetobacter aceti), pri výrobe kyseliny askorbovej (vitamín C), resp. kyseliny glukónovej (jej soli slúžia ako farmaceutické prípravky). Nepriaznivo sa uplatňujú pri octovatení vína, muštov a piva, sú nežiaducou kontamináciou pri výrobe droždia.

acidofília

acidofília [lat. + gr.] — vlastnosť živých organizmov vyžadujúcich na svoju existenciu kyslé prostredie (pH 6,4 – 4), napr. rastliny schopné žiť v kyslej pôde, acidofilné organizmy, ktoré sú na toto prostredie fyziologicky adaptované (majú zabezpečenú normálnu činnosť enzýmov a transportných proteínov, pričom zvýšená koncentrácia vodíkových iónov je pravdepodobne nevyhnutná na stabilitu plazmatickej membrány). Prísne acidofilné sú napr. druhy eubakteriálneho rodu Thiobacillus, rody archebaktérií Sulfolobus a Thermoplasma, niektoré jednobunkové organizmy a riasy. Opak: acidofóbia.

acidofóbia

acidofóbia [lat. + gr.] — vlastnosť živých organizmov vyžadujúcich na svoju existenciu zásadité prostredie (pH nad 7). Opak: acidofília.

acidorezistencia

acidorezistencia [lat.] — schopnosť niektorých mikroorganizmov udržať si pri farbení (→ farbenie mikroorganizmov) primárne farbivo a odolávať odfarbovaniu kyselinou, zriedeným alkoholom, prípadne inými odfarbovacími prostriedkami. Vlastnosť opísal P. Ehrlich (1882), jej podstata však nie je dodnes presne objasnená (predpokladá sa, že farbivo sa zachytí v bunke v dôsledku vzniku komplexov medzi mykolovými kyselinami a farbivom v bunkovej stene baktérií). Acidorezistentné sú mykobaktérie (aj pôvodca tuberkulózy Mycobacterium tuberculosis), niektoré aktinomycéty, bakteriálne spóry a askospóry niektorých kvasiniek.

acikula

acikula [lat.], Acicula — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Caenogastropoda, čeľaď acikulovité. Veľmi drobné mäkkýše s lesklou ihlovitou ulitou. Po prechode k životu na súši sa zmenila ich žiabrová dutina na pľúca. Na Slovensku sa vyskytujú 2 druhy, napr. acikula karpatská (Acicula parcelineata).

acikulovité

acikulovité [lat.], Aciculidae — čeľaď z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Caenogastropoda, rozšírená v záp. časti palearktickej oblasti. Acikulovité žijú na vlhkých miestach v lesoch pod hrabankou a v zemi, majú malú lesklú úzkocylindrickú ulitu (2 – 4 mm) s tupým vrcholom a s hlboko zatiahnuteľným viečkom.

Acinetobacter

Acinetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií zahŕňajúci 12 geneticky odlišných druhov, ktoré sa líšia takmer výlučne charakterom výživy. Ich bunky majú tvar paličiek, v stacionárnej fáze rastu tvar kokov, vyskytujú sa prevažne v pároch alebo v krátkych retiazkach. Zvyčajne bývajú opuzdrené, netvoria spóry. Veľmi sú rozšírené v prírode (najmä vo vode a v pôde) a v potravinách. Izolujú sa aj z kože a zo slizníc dýchacích ciest zdravých ľudí, správajú sa ako podmienečné patogény. Všetky kmene sú rezistentné na penicilín, niektoré sú citlivé na cefalosporíny.

acoelomáty

acoelomáty [-cé-; gr. + lat.], Acoelomata — skupina živočíchov z vývinovej vetvy prvoústovce (Protostomia) obsahujúca kmene ploskavce (Plathelminthes), čeľusťoústky (Gnathostomula), páskovce (Nemertini) a machovce (Entoprocta).

Acokanthera

Acokanthera [ako- -te-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Vždyzelený ker s kožovitými listami a drobnými ružovými voňavými kvetmi, plod čierna jedovatá bobuľa.

Actinobacillus

Actinobacillus [ak-; gr. + lat.] — rod fakultatívne anaeróbnych (prípadne mikroaerofilných) gramnegatívnych baktérií paličkovitého tvaru, zriedkavo kokov; nie sú pohyblivé, nesporulujú. Sú primárne patogénne pre zvieratá (druh Actinobacillus ligniersii vyvoláva v hornom tráviacom trakte hovädzieho dobytka granulomatózne lézie, pri ovciach spôsobuje hnisavé ložiská na koži a v pľúcach). U ľudí sa baktérie izolovali z rán po pohryznutí zvieratami. Prítomnosť Actinobacilla v organizme spôsobuje potlačenie imunitných mechanizmov a potenciálne patogénne mikroorganizmy sa prejavia ako patogény. Pri kultivácii na pevnom agare tvoria baktérie hladké nepriesvitné kolónie, veľmi rýchlo strácajú životaschopnosť.

acyklický kvet

acyklický kvet, flos acyclicus — kvet, ktorého kvetné orgány vyrastajú na kvetnom lôžku v špirále. Ak je kvetné lôžko pretiahnuté, kvetné orgány vyrastajú skrutkovito (napr. pri rode kalykant, Calycanthus).

Adami, Pavol

Adami, Pavol, 9. 7. 1739 Beluša, okr. Púchov – 11. 11. 1814 Viedeň — slovenský lekár, veterinár a zoológ. R. 1775 – 80 a 1810 – 12 profesor na viedenskej univerzite, 1803 – 09 na Lekárskej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove. Odborník v oblasti nákazlivých chorôb domácich zvierat, v strednej Európe známy ako špecialista na liečenie dobytčieho moru.

adamsia

adamsia, Adamsia — rod z kmeňa pŕhlivce (Cnidaria), trieda šesťlúčovky (Hexacorallia), rad sasanky (Actiniarida). Morské dravé živočíchy s množstvom ramien okolo ústneho otvoru vyskytujúce sa v Stredozemnom mori a v Atlantickom oceáne. Živia sa planktónom a menšími rybami. V symbióze s rakom pustovníckym žije druh adamsia spoločenská (Adamsia palliata), ktorá je prichytená na jeho ulite a chráni ho pŕhlivými ústrojmi.

Adanson, Michel

Adanson, Michel, 7. 4. 1727 Aix-en-Provence – 3. 8. 1806 Paríž — francúzsky botanik a cestovateľ (1748 – 54 po Senegale). Ako jeden z prvých botanikov sa pokúsil vypracovať prirodzenú klasifikáciu rastlín. Zaradením rôznych druhov do umelých systémov a ich porovnávaním sa usiloval zistiť ich skutočné miesto v prirodzenom systéme. R. 1793 zverejnil nový botanický (numericko-taxonomický) systém a v práci Prirodzené čeľade rastlín (Familles naturelles des plantes) roztriedil rastliny (udáva 18-tisíc známych a 25-tisíc neznámych druhov) do 58 čeľadí podľa podobností v 65 znakoch. Jeho systém bol však málo presvedčivý, pretože všetkým morfologickým znakom dával rovnaký význam. Je podľa neho nazvaný rod Adansonia.

adaptabilita

adaptabilita [lat.] — prispôsobivosť; schopnosť všetkých živých organizmov prispôsobovať sa zmeneným podmienkam prostredia. Najlepšie vyvinutú adaptabilitu má človek. Nedostatočná adaptabilita alebo jej prekročenie nadmernou záťažou môže viesť k narušeniu osobnosti, k vzniku ochorení alebo k uľahčeniu ich rozvoja.

adaptácia

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adaptívna radiácia

adaptívna radiácia — evolučný proces, v ktorom sa pôvodná skupina organizmov rozštiepi na rôzne životné formy tým, že sa po rozšírení na nové územia prispôsobí (adaptuje) rôznym životným podmienkam. Takáto možnosť sa naskytla napr. pri cicavcoch a vtákoch po vyhynutí veľkých plazov na konci druhohôr a na začiatku treťohôr.

adas

adas [lat.] — starší názov rodu adax.

adax

adax [lat.], Addax — rod dutorohých prežúvavcov z čeľade turovité, podčeľaď Hippotraginae (→ antilopy), žijúci na juž. okrajoch Sahary. Má veľké okolo 110 cm vysoké telo, hmotnosť 125 kg, prevažne svetlopieskovej farby, a dlhé špirálovité rohy. Patrí sem jediný takmer vyhynutý druh adax nubijský (Addax nasomaculatus).

adaxiálny

adaxiálny [lat.] — priosový; bot. strana bočného orgánu rastliny privrátená k stonke, napr. líce listu. Opak: abaxiálny.

adela

adela, Adela, Menophora — rod z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera), čeľaď blyštekovité. Malé uzdokrídle motýle s veľkosťou len niekoľko mm, napr. druhy adela zelená (Adela reaumurella) a adela chrastovcová (Adela scabiosella).

adelfia

adelfia [gr.] — zrastanie tyčiniek do zväzočkov, zmnoženie z jednej, napr. pri rodoch ľubovník (Hypericum) a lipa (Tilia).

adénium

adénium, Adenium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Trváce sukulenty s mäsitými zhrubnutými stonkami, často postihované hubovými chorobami a odhnívaním, citlivé na chlad. Najznámejším druhom je adénium hrubé (Adenium obesum) s lievikovitými ružovými, vnútri bielymi kvetmi a oválnymi listami, plod mechúrik s páperistými semenami.

adenovírusy

adenovírusy [gr. + lat.] — neobalené vírusy s genetickou informáciou v lineárnej dvojvláknovej DNA. Patria do čeľade Adenoviridae, do ktorej sa zaraďujú 2 rody – Mastadenovirus a Aviadenovirus. Množia sa v jadre infikovanej bunky. Pôvodne boli izolované zo sliznice dýchacích ciest človeka, v súčasnosti je známych viac ako 100 sérotypov izolovaných z rôznych živočíchov. Vyvolávajú napr. ochorenia dýchacích ciest, zápaly očných spojoviek a črevnej sliznice, kožné exantémy, zriedkavo aj zápal pľúc; niektoré typy adenovírusov sú onkogénne pre laboratórne hlodavce.

adenozíntrifosfatáza

adenozíntrifosfatáza [gr.], ATPáza — enzým zúčastňujúci sa v mitochondriách bunky na tvorbe makroergických zlúčenín a energie; komplex viac ako 10 bielkovín, z ktorých časť je integrovaná do mitochondriálnej membrány a časť do prostredia. Patrí medzi hydrolázy štiepiace adenozíntrifosfát na adenozíndifosfát a fosfát. Jej aktivita je inhibovaná antibiotikami oligomycínom, aurovertínom a dicoumarolom, ale aj 2,4-dinitrofenolom (DNP) a dicyklohexylkarbodiimidom (DCCD).

adesmia

adesmia — oddelený vývoj orgánov, ktoré sú zvyčajne medzi sebou zrastené, napr. pri zvončeku (Campanula) výskyt voľnolupienkového kvetu namiesto zrastenolupienkového.

adhézia

adhézia [lat.] — 1. → priľnavosť; 2. lek. → zrast.

adiantovité

adiantovité [lat.], Adiantaceae — v starších botanických systémoch čeľaď vždyzelených papradí; v súčasnosti sú zaradené v čeľadi krídelnicovité.