abstinencia [lat.] — zdržanlivosť; uvedomené a dobrovoľné zrieknutie sa nejakého pôžitku, napr. zdraviu škodlivých činností (pitia kávy alebo alkoholických nápojov, fajčenia, užívania omamných látok ap.) z rozumových, zdravotných, etických alebo náboženských príčin. Sexuálna abstinencia – dobrovoľná (môže byť súčasťou viery alebo myslenia človeka) alebo nútená (napr. z dôvodu dlhodobého ochorenia alebo života vo väzení) zdržanlivosť vo vzťahu k pohlavnému styku. V katolíckej cirkvi zdržanlivosť vo vzťahu k pôžitkom, napr. k alkoholu, mäsitým pokrmom (→ pôst), pohlavnému styku ap. (→ askéza, → čistota, → obeta).

adaptabilita [lat.] — prispôsobivosť; schopnosť všetkých živých organizmov prispôsobovať sa zmeneným podmienkam prostredia. Najlepšie vyvinutú adaptabilitu má človek. Nedostatočná adaptabilita alebo jej prekročenie nadmernou záťažou môže viesť k narušeniu osobnosti, k vzniku ochorení alebo k uľahčeniu ich rozvoja.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

akcelerácia vývinu, vývinové zrýchlenie —

1. zrýchlenie rastu jednotlivca v priebehu vnútromaternicového vývinu, v prvom roku života, pred pubertou a počas nej (prepubertálna a pubertálna akcelerácia);

2. zrýchlenie telesného a intelektuálneho vývinu mládeže ako dôsledok zmien sociálneho a civilizačného rozvoja, ktoré sa prejavuje od narodenia dieťaťa po dospelosť. Pri intelektuálnej akcelerácii sa dosahuje kvalitatívne vyšší stav (napr. etapy vývoja rozumových schopností alebo emocionálneho vývoja) skôr než u predchádzajúcej generácie. Zrýchlenie telesného vývinu mládeže znamená, že dnešná mládež je v porovnaní s mládežou predchádzajúcich generácií v každom vekovom období priemerne o niekoľko centimetrov vyššia, má väčšiu hmotnosť, skôr sa jej prerezáva trvalý chrup a skôr sa u nej objavujú sekundárne pohlavné znaky. Za hlavné príčiny akcelerácie vývinu sa považujú kvalitnejšia výživa (väčšie množstvo živočíšnych bielkovín, pestrejšia a vyváženejšia strava) a zlepšenie hygienických podmienok i zdravotnej starostlivosti. Vo vyspelých krajinách sa v súčasnosti pozoruje spomaľovanie až zastavenie tohto procesu. Na Slovensku sa napr. posledných 20 rokov nemení vek vstupu dievčat do menarché.

alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).

Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).

Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.

Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.

V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.

ambivalencia [lat.] — 1. psychol. podvojnosť citových vzťahov. Pociťovanie protichodných citov k tomu istému objektu alebo na ten istý podnet (láska a nenávisť, radosť a utrpenie), aj chorobná nerozhodnosť, dlhé rozhodovanie, nepredvídateľnosť emočných reakcií. Je súčasťou normálneho prežívania najmä v období psychického dozrievania a vývoja osobnosti. Nadmerná ambivalencia sa vyskytuje pri niektorých psychických poruchách (napr. schizofrénii); 2. dvojznačnosť.

amoniak [gr. > lat.], čpavok, NH₃ — bezfarebný jedovatý plyn štipľavého zápachu, teplota varu −33,4 °C. Molekula amoniaku má tvar trojbokej pyramídy. Kvapalný amoniak je rozpúšťadlo podobné vode. Ľahko sa rozpúšťa vo vode a správa sa ako slabá zásada, preto sa v minulosti vodný roztok amoniaku nesprávne nazýval hydroxid amónny. So silnými kyselinami reaguje za vzniku amónnych solí, reakciou s kovmi vznikajú amidy (→ amidy kovov). Zapálený v zmesi s kyslíkom zhorí. Amoniak je častým ligandom v koordinačných zlúčeninách a vytvára amminkomplexy. Vzniká pri rozklade väčšiny organických látok obsahujúcich dusík. Priemyselne sa vyrába syntézou z prvkov Haberovou-Boschovou metódou, v minulosti sa získaval aj z čpavkových vôd, ktoré sú vedľajším produktom pri výrobe koksu a svietiplynu. Amoniak spolu s kyselinou sírovou a hydroxidom vápenatým tvorí trojicu zlúčenín, ktorých sa vo svete vyrába najväčšie množstvo. Je dôležitý medziprodukt pri výrobe kyseliny dusičnej a dusíkatých a viaczložkových hnojív. Samotný je výborným, najlacnejším a najkoncentrovanejším dusíkatým hnojivom, obsahuje 82,2 % dusíka. Aplikuje sa v kvapalnej forme. Amoniak sa používa v chladiarenskom priemysle a na výrobu výbušnín (nitrocelulóza), syntetických vláken, farbív a plastov. Zriedený vodný roztok amoniaku slúži v domácnostiach ako čistiaci prostriedok.

Amoniak má kľúčové miesto v dusíkovom metabolizme živočíchov. V organizme vzniká rozkladom bielkovín, vylučuje sa obličkami. V prírode je konečným produktom rozkladu živočíšnych a rastlinných bielkovín. Prítomnosť amoniaku v podzemnej vode signalizuje jej znečistenie výkalmi a nedostatočnú samočistiacu schopnosť pôdy. Amoniak pôsobí veľmi dráždivo na sliznice dýchacích ciest, očné spojovky, rohovky a nervový systém, pri vysokých koncentráciách leptá dýchacie cesty a pľúca.

areál zdravia — komplex telovýchovných zariadení určený na vytváranie aktívneho zdravia, zvýšenie telesnej zdatnosti a výkonnosti ľudí. Pri budovaní areálu zdravia sa využívajú terénne podmienky (les, lúka, jazero, rieka ap.) s ochranným zeleným pásom. Základňu tvoria šatne, umyvárne, záchody, sauna, priestory na masáž, odpočivárne, miestnosti na rôznu záujmovú činnosť a pohybovú aktivitu (telocvične, posilňovne, kolkáreň, ľadová plocha ap.) a priestory na občerstvenie. Vo vonkajšom prostredí areálu zdravia sú ďalšie zariadenia na športovú činnosť (bazény, ihriská, bežecké trate, lodenica, tenisové dvorce, jazdiareň atď.). Celá prevádzka areálu zdravia musí vzhľadom na svoj účel spĺňať vysoký hygienický štandard, rešpektovať fyziologické požiadavky a zásady ochrany proti úrazom.

automatizácia [gr.] — technológia, ktorá umožňuje realizovať činnosti a postupy bez účasti človeka. Názov pochádza z gréckeho slova automaton (konajúci z vlastnej vôle), odkiaľ je dnešný termín automat. Automatizácia sa uplatňuje v širokej škále činností, od výrobných procesov až po služby, založená je na použití technických prostriedkov, ekonomicko-matematických metód a riadiacich systémov (→ automatizovaný systém riadenia). Zavádzaním strojov a zariadení samočinne (automaticky) vykonávajúcich danú výrobnú alebo inú činnosť sa človek prostredníctvom automatizácie čiastočne alebo úplne uvoľňuje od priamej účasti na získavaní, spracúvaní, prenose a využívaní materiálov, energie a informácií. Automatizácia sa môže týkať jednotlivých zariadení alebo procesov (automatické otváranie dverí), celých výrobných procesov až po úroveň celých podnikov; automatizovať možno tiež projektovanie, služby a mnohé iné ľudské činnosti.

Hoci začiatky automatizácie siahajú do čias prvej priemyselnej revolúcie (Wattov odstredivý regulátor otáčok parného stroja), jej zásadný rozmach nastal až v 20. storočí. Kým začiatkom 20. storočia prevládal intuitívny prístup k automatizácii, od 2. polovice storočia sa začal uplatňovať vedecký prístup založený na prudkom rozvoji teórie riadenia v rámci vedeckých disciplín, ako sú kybernetika, teória automatického riadenia, teória systémov, teória informácie a iné.

Automatizácia odbremeňuje človeka od ťažkej, jednotvárnej, časovo náročnej a zdraviu škodlivej fyzickej práce i od mnohých druhov duševnej činnosti vrátane riadenia systémov. Prináša mnohonásobné zvýšenie produktivity práce, znižuje vlastné náklady a skracuje výrobné lehoty; spravidla je investíciou s rýchlou návratnosťou. Automatizačné prostriedky opravujú aj prípadné odchýlky od nastaveného výrobného alebo iného programu bez zásahu človeka, dokážu riadiť zmenu stanoveného programu (ak sa zmenia podmienky, za ktorých proces prebieha), sú schopné dosahovať presnosť a rýchlosť presahujúcu ľudské schopnosti, a to aj v podmienkach, ktoré sú pre ľudský organizmus neúnosné alebo škodlivé. Hoci automatizácia prispieva k ozdraveniu pracovného prostredia, k znižovaniu úrazovosti a pracovnej chorobnosti, prináša so sebou i nové problémy ochrany zdravia z hygienického, fyziologického a psychologického hľadiska z dôvodov presunu pracovného zaťaženia z fyzickej sféry do sféry neuropsychickej. Neuropsychická záťaž je daná vysokou zodpovednosťou pracovníkov, vysokými požiadavkami na analytickú a syntetickú činnosť, veľkým zaťažením zmyslových orgánov ap.

balneológia [lat. + gr.] — náuka o zložení, účinkoch a využívaní liečivých (t. j. minerálnych a teplých) vôd a látok (napr. bahno, rašelina) pri ich vonkajšom alebo vnútornom používaní. Prírodné liečivé zdroje pôsobia na ľudský organizmus fyzikálnymi vlastnosťami (mechanické, tepelné účinky) a obsahom rôznych účinných chemických látok. Pri rôznych liečebných metódach sa využívajú napr. kúpele, zábaly, inhalácia, pitné kúry, pohybový režim ap. Cieľom balneológie je výber optimálnych balneologických liečebných metód pre každý druh ochorenia (→ balneoterapia). Špecializované Balneologické múzeum Imricha Wintera sa nachádza v Piešťanoch.

benzo[a]pyrén [arab. + gr.], benzpyrén — pentacyklický aromatický uhľovodík. Tvorí žlté ihličkovité vo vode nerozpustné kryštály s teplotou topenia 179 °C. V malých množstvách vzniká pri tlení alebo pri nedokonalom spaľovaní organických látok. V kondenzátoch z cigaretového dymu je asi 0,001 % benzo[a]pyrénu, v dyme pri spaľovaní kamenného uhlia až do 0,8 %. Patrí k najsilnejším karcinogénom. Pri dlhodobom vdychovaní môže spôsobiť rakovinu.

bioklimatológia [gr.] — časť klimatológie zaoberajúca sa bioklímou. Skúma vzťahy medzi živými organizmami a klímou. Podľa predmetu štúdia sa delí na bioklimatológiu rastlín (fytobioklimatológiu), zvierat (zoobioklimatológiu) a na humánnu bioklimatológiu. Humánna bioklimatológia skúma vzťahy medzi klímou a človekom ako jedincom i medzi klímou a ľudskou spoločnosťou ako celkom, ako aj vplyv klímy na zdravých alebo chorých ľudí (na zmeny počasia reaguje len časť populácie, reakcia sa prejavuje únavou, rozladenosťou, nespavosťou, bolesťami hlavy, podráždenosťou). Zisťuje výskyt ochorení, ktorých vznik je viazaný na určité klimatické podmienky; prispieva k liečbe niektorých ochorení (→ klimatoterapia) pobytom na mieste, ktoré má mimoriadne priaznivú alebo liečivú klímu (bezprašnosť, nízky výskyt alergénov ap.). Poznatky bioklimatológie sa využívajú najmä v urbanistike (pri plánovaní rekreačných oblastí a kúpeľov, pri výstavbe sídlisk), v stavebníctve (pri orientácii budov), pri vytváraní umelej mikroklímy pre život a prácu v uzavretých priestoroch (lietadlá, kozmické lode, ponorky, klimatizované priestory) ap.

dietoterapia [gr.] → dietetická liečba

etylizmus [gr.] → alkoholizmus

hygienické návyky — opakovaním získané sklony na dodržiavanie zásad osobnej hygieny. Získavajú sa upevňovaním zložitých podmienených reflexov a výchovným pôsobením (nacvičovanie, opakovanie, napodobňovanie). Rozhodujúci vek, v ktorom sa hygienické návyky vytvárajú, rozvíjajú a upevňujú, je obdobie predškolského veku (3 – 6 rokov). Hygienické návyky získané v detstve pretrvávajú až do dospelosti a významne prispievajú k ochrane zdravia. Patria k nim správna životospráva, starostlivosť o osobnú čistotu (o. i. umývanie rúk pred jedlom a po ňom, po použití WC a po každom zašpinení), čistotu odevu a obuvi, starostlivosť o domácnosť, ochrana pred nákazami, prevencia otráv, úrazov ap.

hygienické zariadenia — zariadenia slúžiace na osobnú hygienu a na kompenzovanie niektorých nepriaznivých vplyvov pracovného prostredia (napr. šatne, umyvárne, sprchy, záchody, miestnosti na uskladňovanie a odkladanie osobných ochranných pracovných prostriedkov, priestory na odkladanie upratovacích pomôcok).

hygienický dozor — starší názov štátneho zdravotného dozoru.

hygienik [gr.] — lekár pracujúci v odbore hygiena a verejné zdravotníctvo. V SR hlavný hygienik riadi Úrad verejného zdravotníctva SR a zodpovedá za jeho činnosť, pričom na úseku ochrany a podpory zdravia zabezpečuje úlohy Ministerstva zdravotníctva SR (napr. vypracúva zásadné smery a priority rozvoja štátnej zdravotnej politiky, riadi celoštátne programy ochrany a podpory zdravia, koordinuje činnosť na ochranu zdravia v SR aj s inými štátmi ap.). V územných obvodoch regionálnych úradov verejného zdravotníctva plnenie programov ochrany a podpory zdravia odborne usmerňujú a štátny zdravotný dozor riadia a vykonávajú regionálni hygienici.

hypervitaminóza [gr. + lat. + gr.] — chorobný stav vyvolaný nadbytkom niektorých vitamínov v organizme. Nevzniká konzumáciou vitamínov v potrave, ale pri nadmernom podávaní vitamínových prípravkov (najčastejšie vitamínu A a D, prípadne vitamínu K, ktoré sa ukladajú v tele do zásoby) vo veľkých dávkach dlhší čas. Prejavuje sa nechutenstvom, nevoľnosťou až vracaním, chudnutím, potením, zmenami na kostiach, koži ap. Opak hypovitaminóza, ťažký nedostatok vitamínov avitaminóza.

hypotermia [gr.] — nízka telesná teplota, podchladenie; opak hypertermia.

chronologický vek, kalendárny vek — kvantitatívne vyjadrenie veku v jednotkách času od narodenia jedinca až po jeho smrť. Chronologický vek nemusí byť zhodný s biologickým vekom najmä v detstve. Nespoľahlivá charakteristika celkovej úrovne telesnej a duševnej vyspelosti jedinca.

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

iradiácia [lat.] —

1. fyz. → ožiarenie;

2. lek. vyžarovanie, šírenie do okolia (napr. bolesti, zápalu, ale aj nervového vzruchu).

jasomer — fotometrický prístroj na meranie jasu. Pri vizuálnom meraní (subjektívny jasomer) sa porovnáva meraná svietiaca plocha v zornom poli fotometra so známym jasom štandardnej (porovnávacej) plochy. V objektívnom jasomere sa meraná plocha zobrazuje na citlivú vrstvu snímača a hodnota jasu sa odpočíta na citlivom meracom prístroji. V súčasnosti sa využívajú moderné digitálne jasomery.

jasový kontrast → kontrast jasu

kalendárny vek → chronologický vek

kaliper [gr. > arab. > rom. jazyky] — dotykové meradlo na zisťovanie hrúbky kožných rias; hrúbkomer. Má zvyčajne tvar nožníc, na ramenách ktorých sú kontaktné plochy na zovretie meranej kožnej riasy a na jednom z nich (niekedy na obidvoch) stupnica a pružina na zabezpečenie stáleho tlaku kontaktných plôch na meranú kožnú riasu (→ kaliperometria). V súčasnosti sa používajú digitálne a mechanické kalipre rôznych druhov, výsledky meraní však nie sú porovnateľné vzhľadom na rôznu veľkosť kontaktnej plochy a rozdiely tlaku vyvíjaného na plochu.

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T₂ (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T₁ (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

kanalizácia [gr. > lat.] — stavebné a technické zariadenie na zachytávanie, zhromažďovanie, odvádzanie a spravidla aj na čistenie odpadových vôd z osídlených území pred vyústením do recipientu; vodná stavba. Tvoria ho stoková sieť a čistiarne odpadových vôd. Rozlišuje sa vnútorná (domová) kanalizácia a verejná kanalizácia. Vnútorná (domová) kanalizácia odvádza odpadovú vodu z budov a plôch k nim priliehajúcich, rozdeľuje sa na jednotnú (odvádza všetky druhy odpadových vôd jedným potrubím) a delenú (osobitne odvádza splaškové a dažďové vody). Verejná kanalizácia hromadne odvádza odpadové a dažďové vody zo sídel (miest, obcí) a z priemyselných a poľnohospodárskych podnikov. Odpadové a dažďové vody sa dostávajú z vnútornej do verejnej kanalizácie prostredníctvom kanalizačnej prípojky. Podľa pôvodu odvádzaných vôd sa rozoznáva dažďová (odvádza zrážkovú vodu z povrchového odtoku), splašková (odvádza splaškovú vodu), priemyselná (odvádza priemyselnú odpadovú vodu) a komunálna kanalizácia (odvádza odpadovú vodu zo sídelných útvarov, obsahuje prevažne splaškovú, prípadne aj priemyselnú odpadovú a dažďovú vodu). Najrozšírenejšia je gravitačná (beztlaková) kanalizácia, ktorá odpadové vody odvádza pri atmosférickom tlaku potrubím so spádom, zriedkavejšie sú podtlaková a tlaková (pretlaková) kanalizácia.

Podľa zákona z 2002 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách sa za verejnú kanalizáciu ani za jej súčasť nepovažujú také kanalizácie, ktoré neslúžia na hromadné odvádzanie odpadových vôd, samostatné kanalizácie na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, dažďové vpusty a ich prípojky na verejnú kanalizáciu, kanalizácie slúžiace výlučne na odvádzanie vôd z povrchového odtoku z komunikácií a verejných plôch (ak nie sú súčasťou stokovej siete delenej sústavy) a kanalizačné prípojky. Ochranu verejnej kanalizácie zákon zabezpečuje prostredníctvom pásma ochrany, ktoré sa vymedzuje v závislosti od priemeru potrubia spravidla v rozsahu 1,5 – 2,5 m od jej vonkajšieho pôdorysného okraja na obidve strany. Vlastníkom verejnej kanalizácie môže byť len právnická osoba so sídlom na území Slovenska (na území obce je vo väčšine prípadov vlastníkom obec, v ktorej územnom obvode je kanalizácia zriadená), prevádzkovateľom môžu byť fyzické, ako aj právnické osoby, ktoré spĺňajú požiadavky na odbornú spôsobilosť. Správu verejnej kanalizácie vykonávajú orgány verejnej správy a štátnej vodnej správy (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, odbory starostlivosti o životné prostredie okresných úradov).

karotenoidy [gr.] — žlté, oranžové, žltozelené a červené farbivá vyskytujúce sa predovšetkým v rastlinách, ďalej v hubách, riasach, baktériách, ako aj v živočíchoch a živočíšnych produktoch; v súčasnosti je známych takmer 700 prirodzene sa vyskytujúcich karotenoidových pigmentov. Sú to najrozšírenejšie lipofilné farbivá mnohých druhov ovocia a zeleniny (sfarbujú rôzne časti rastlín, napr. listy, kvety, plody a semená, pričom v ovocí a zelenine jedného druhu sa bežne nachádza viacero druhov karotenoidov). Vyskytujú sa vo všetkých fotosyntetizujúcich rastlinných pletivách, kde sú prítomné ako fotochemicky aktívne zložky chromoplastov a chloroplastov (predstavujú doplnkové farbivá dôležité pri fotosyntéze na prenos svetelnej energie na chlorofyl a pri ochrane bunky pred UV žiarením). Syntetizujú sa len v rastlinách a mikroorganizmoch (živočíchy nie sú schopné karotenoidy syntetizovať, potravou získané karotenoidy iba premieňajú na látky odlišnej štruktúry alebo ich ukladajú v niektorých tkanivách).

Z chemického hľadiska patria medzi tetraterpény, ich molekula je spravidla zložená z ôsmich izoprénových jednotiek (→ izoprenoidy). Určitá časť karotenoidov vytvára väzbu s proteínmi, vzniknuté konjugáty sa nazývajú karotenoproteíny. Farebnosť karotenoidov je spôsobená prítomnosťou reťazca konjugovaných dvojitých väzieb v molekule. Karotenoidy sú rozpustné v nepolárnych rozpúšťadlách vrátane tukov a rastlinných olejov a nerozpustné vo vode. Delia sa na karotény, ktorých molekuly sú tvorené len izoprénovými jednotkami, a xantofyly, ktoré sú kyslíkatými derivátmi karoténov (obsahujú jednu alebo viac hydroxylových skupín, prípadne aj ketoskupinu, aldehydovú skupinu, karboxylovú skupinu ap.).

K najjednoduchším karoténom patrí lykopén nachádzajúci sa napr. v rajčiakoch a šípkach, pričom k najvýznamnejším patria deriváty obsahujúce na jednom alebo na obidvoch koncoch uhlíkového reťazca jonónový cyklus (→ jonóny): α-karotén, β-karotén, γ-karotén. Tieto a iné karotenoidy (spolu okolo 50 zlúčenín) sú provitamínmi A (prekurzormi vitamínu A, v tele človeka a živočíchov sa môžu premeniť na vitamín A), pričom najvýznamnejším a najhojnejšie sa vyskytujúcim je β-karotén, ktorý sa ako hlavný pigment nachádza napr. v koreni mrkvy, v paprike, listovej zelenine (tvorí 10 – 20 % prítomných karotenoidov), marhuliach a mangu. β-karotén a α-karotén sú hlavnými zložkami karotenoidov prítomných v relatívne veľkom množstve (až 0,2 %) v palmovom oleji. Karotény a iné karotenoidy sa vstrebávajú v tenkom čreve. V bunkách pečene, čreva a iných orgánov z nich pôsobením enzýmu karotenáza vzniká vitamín A. Z jednej molekuly β-karoténu sa tvoria dve molekuly vitamínu A (z iných provitamínov A sa tvorí len jedna molekula vitamínu A). Karotény sa ukladajú v pečeni, podkožnom tuku, v srdci, nervovom tkanive, kostnej dreni, nadobličkách, vo vaječníkoch, v semenníkoch a placente.

Xantofyly vznikajú v rastlinách a riasach ako produkty oxidácie karoténov, ich obsah je však obvykle nižší než obsah karoténov. Najrozšírenejší je fukoxantín vyskytujúci sa vo veľkom množstve v morských riasach, ďalej k nim patria luteín, zeaxantín (nachádza sa v kukurici), kapsantín, kapsorubín (v paprike), kryptoxantín (v pomaranči, paprike), bixín (v obaloch semien stromu bixa farbiarska), krocetín (v šafrane). Pri živočíchoch (vrátane človeka) sa karotenoidy vyskytujú najmä v povrchových tkanivách (v koži, šupinách, perí), vo vaječnom žĺtku a ako zrakové pigmenty, sú však rastlinného pôvodu. Hlavnými farbivami zásobných tukov vtákov a cicavcov sú xantofyly luteín a zeaxantín, ktoré sa vyskytujú aj vo vaječnom žĺtku. Červeným farbivom rýb z čeľade lososovité a väčšiny kôrovcov (napr. kreviet, krabov a rakov) je astaxantín, ktorý je viazaný na proteíny.

Karotenoidy majú pozitívny vplyv na imunitný systém človeka a pre svoje antioxidačné vlastnosti sa uplatňujú v prevencii chronických chorôb. Prírodné karotenoidy chránia ľudskú kožu pred vysokou intenzitou slnečného žiarenia a pred UV žiarením, ktoré môže byť príčinou rakoviny kože. Následkom nadmerného požitia karotenoidov alebo zníženej schopnosti premieňať karotenoidy na vitamín A (vyskytuje sa pri poruchách pečene alebo pri prekrmovaní mrkvou) môže vzniknúť hyperkarotenémia, ktorá je charakteristická žltým sfarbením kože (najmä na dlaniach a chodidlách) a tuku (karotenóza). Karotenoidy ako prírodné farbivá sa vo forme čerstvých alebo usušených častí rastlín alebo extraktov z nich oddávna používali na farbenie potravín. Ich stabilita v prírodných produktoch závisí od prostredia, prítomnosti stabilizujúcich, resp. interagujúcich látok, ako aj od podmienok skladovania a spracovania. V súčasnosti sa ako potravinárske farbivá (napr. na farbenie margarínov, syrov, jogurtov, ovocných džúsov, cestovín a cukrárenských výrobkov) i ako antioxidanty využívajú najmä syntetické karotenoidy, najznámejší a technologicky najdôležitejší je β-karotén, ktorý sa pridáva aj do farmaceutických a kozmetických prípravkov. V potravinách sa okrem karotenoidov vyskytuje aj veľké množstvo produktov ich katabolizmu, takzvané degradované karotenoidy (napr. retinol a kyselina abscisová, ako aj norizoprenoidy, ktoré sú dôležité z hľadiska arómy potravín). Oxidáciou a štiepením napr. α-karoténu vzniká α-jonón a β-jonón, ktoré sa nachádzajú v niektorých siliciach a sú významnými zložkami arómy kvetín a ovocia.

karotény [gr.] → karotenoidy

katateplomer [gr.] — meteorol. prístroj na stanovenie ochladzovacieho účinku prostredia vyjadreného množstvom tepla odovzdaného do ovzdušia za jednotku času telesom, ktorého teplota sa blíži k teplote ľudského tela (36,5 °C). Množstvo tepelnej straty narastá pri poklese teploty vzduchu a náraste rýchlosti vetra.

Katateplomer tvorí sklená nádobka naplnená zafarbeným liehom, ku ktorej je pritavená na konci rozšírená sklená kapilára s vyznačenou stupnicou s hodnotami 35 °C, 36 °C, 37 °C a 38 °C. Pri meraní sa spodná nádobka zahreje na teplotu 38 °C, pri ktorej lieh čiastočne zaplní rozšírenú časť kapiláry. Katateplomer sa voľne vystaví do sledovaného prostredia a meria sa čas, za ktorý teplota v kapiláre klesne na 35 °C. Množstvo tepla Q odovzdané okoliu z jednotkovej plochy nádobky katateplomera pri poklese teploty z 38 °C na 35 °C sa určuje pri každom meracom prístroji zvlášť a nazýva sa katafaktor prístroja. Pomocou hodnoty Q a nameraného času t sa vypočíta hodnota schladzovacej veličiny K = Q/t; vyjadruje sa v jednotkách W/m² alebo mcal/(cm²s). Katateplomer sa najčastejšie používa v biometeorológii na sledovanie vplyvu okolitého prostredia na ľudský organizmus.

káva [arab.] —

1. semená rôznych druhov kávovníka zbavené oplodia a osemenia (kávové zrná), ako aj výrobok získaný rozomletím pražených semien kávovníka. Semená získané prvotným spracovaním plodov kávovníka (kávové zrná, zelená káva, surová káva) sa pražia zvyčajne až na mieste spotreby, a to za stáleho miešania horúcim vzduchom v pražiacich strojoch pri teplote 160 – 220 °C (najčastejšie 200 – 220 °C). Pri pražení, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje kvalitu kávy, vznikajú látky podmieňujúce jej vôňu, chuť a sfarbenie. Káva obsahuje organické zlúčeniny (fenolické látky, foláty, flavonoidy), z ktorých viaceré majú antioxidačné účinky (napr. kyselina kávová, 3,4-dihydroxyškoricová, a jej deriváty), ako aj anorganické látky (minerálne látky, stopové prvky). Arómu kávy vytvára okolo 200 zlúčenín, z toho 60 výrazne – patria k nim najmä heterocyklické zlúčeniny (deriváty furánu, pyrolu, indolu, pyridínu, chinolínu, tiofénu, tiazolu, oxazolu) vznikajúce Maillardovou reakciou a pyrolytickými reakciami pri pražení kávy, ale aj alifatické a aromatické zlúčeniny (uhľovodíky, karbonylové zlúčeniny, fenoly, karboxylové kyseliny a ich estery, sírne a dusíkaté zlúčeniny).

Po upražení sa káva chladí studeným vzduchom v chladiacich bubnoch 4 – 10 minút kvôli zachovaniu jej arómy a následne sa balí (vákuovo alebo v atmosfére inertného plynu); ak má byť výsledným produktom mletá káva, proces mletia prebieha pred balením. Z mletej kávy sa pripravuje kávový nápoj cenený pre svoje organoleptické a povzbudzujúce vlastnosti. Keďže viaceré dôležité zložky arómy kávy ľahko oxidujú, mletá pražená káva pri skladovaní na vzduchu rýchlo stráca arómu. Instantná káva sa získava z vodného extraktu mletej praženej kávy odstránením vody (napr. sušením, sušením pri zníženom tlaku alebo kryosikáciou) a následnou úpravou (napr. granuláciou), extrakt sa zahusťuje vo vákuových alebo v rozprašovacích odparkách. Odstránením kofeínu extrakciou zo zelenej zaparenej kávy sa vyrába káva bez kofeínu. Káva predávaná v obchodnej sieti je zvyčajne zmesou 6 – 12 druhov zelenej kávy, ktoré sa zmiešajú pred pražením kvôli vyváženej chuti a aróme;

2. aromatický, zvyčajne horúci nápoj horkej chuti pripravený z rozomletých pražených semien kávovníka obvykle sparených a vylúhovaných horúcou až vriacou vodou za normálneho alebo za zvýšeného tlaku. Obsahuje alkaloid kofeín, ktorý má povzbudzujúci, hypertonický a močopudný účinok (v jednej šálke kávy je asi 64 – 95 mg kofeínu), a množstvo ďalších látok, ktoré jej dodávajú charakteristickú chuť a arómu. Jej kvalita závisí od druhu kávy, spôsobu praženia, jemnosti mletia, kvality vody, nádoby použitej na varenie, ako aj od spôsobu prípravy, ktorý je ovplyvnený prostredím, zvyklosťami, podnebím a kultúrou konzumácie.

Najjednoduchšie sa pripravuje tzv. zalievaná káva (s usadeninou; často pripravovaná aj na Slovensku, niekedy nesprávne nazývaná turecká káva, hovorovo turek), pri ktorej sa zomleté kávové zrná priamo zalejú vriacou vodou a nechajú vylúhovať, a filtrovaná káva, pri ktorej sa mletá káva umiestnená na papierovom, plastovom alebo na kovovom filtri preleje vriacou vodou, čím sa čiastočne vylúhuje, alebo sa káva pripravuje v špeciálnej nádobe tvaru valca zaliatím zomletej kávy vriacou vodou, ktorá sa dodatočne prefiltruje zatlačením filtra zapadajúceho do nádoby, alebo v elektrických filtrovacích kávovaroch. Tlak vodnej pary sa využíva na prípravu kávy v elektrických kávovaroch typu espreso alebo v tzv. kanvičkách (kávovaroch) mokka, ktoré sa zohrievajú vonkajším zdrojom tepla (stavajú sa na sporák), pričom pomaly zohrievaná voda v spodnej časti kanvice vytvára paru, ktorá vytlačí vriacu vodu cez lievik s jemne pomletou kávou nasypanou v hornej časti nádoby. Tlak vodnej pary pri kanvičke mokka je však podstatne nižší (1,5 baru) ako pri prístrojoch typu espreso (od 9 barov). Osobitným spôsobom sa pripravuje grécka (turecká, aj arabská) káva, pri ktorej sa jemne pomletá káva nasype do džezvy (nádoba kónického tvaru s dlhou rovnou rúčkou), zaleje sa studenou vodou, nechá sa rýchlo prejsť varom (niekedy viacnásobne) a naleje sa do šálky. V súčasnosti rastie popularita kávy pripravenej za zvýšeného tlaku v elektrických kávovaroch typu espreso (dostupné na trhu aj vo vyhotoveniach vhodných do domácností), ako aj kávy z kávových kapsúl pripravovanej v špeciálnych druhoch elektrických kávovarov.

Káva sa často dochucuje rôznymi prísadami, napr. cukrom, vanilkou, kardamómom a škoricou, ale aj koňakom či whisky (írska káva) a i. Rozličné varianty má káva dochutená mliekom alebo smotanou, k najčastejšie konzumovaným patria kapučíno (tal. cappuccino; horúce espreso s mliekom a našľahanou mliečnou penou), caffè latte (na nahriate mlieko sa naleje espreso; podáva sa vo vysokom pohári) či v Rakúsku obľúbená melanž (espreso s mliekom alebo so šľahačkou). V Stredomorí, najmä v Grécku, je obľúbeným nápojom najmä v lete káva frapé (fr. frappé) pripravovaná zmixovaním osobitným spôsobom upraženej, najemno zomletej kávy, ľadových kociek a vody. Tzv. americké frapé sa pripravuje rozpustením instantnej kávy v studenom mlieku a pridaním ľadu.

Striedme pitie kávy nemá nepriaznivé zdravotné účinky, nadmerná konzumácia (viac ako 5 šálok denne) však môže viesť k podráždenosti, nespavosti, bolestiam hlavy, búšeniu srdca, srdcovým arytmiám alebo k vredovej chorobe žalúdka a dvanástnika.

Predpokladá sa, že používanie kávy pre jej povzbudzujúce účinky, ako aj pestovanie kávovníka bolo známe už v 14. stor. v severnej Etiópii (oblasť Kaffa), odkiaľ sa v 15. stor. rozšírilo do Jemenu, najmä do okolia Mokky (odtiaľ označenie silnej čiernej kávy), ktorá sa potom na niekoľko storočí stala centrom obchodu s kávou (v Jemene sa kávovník aj pestoval a z dôvodu zachovania obchodného monopolu bol jeho vývoz prísne zakázaný, vyvážať sa mohli len pražené alebo varené semená). V arabskom svete sa káva rozšírila v 16. stor. najmä prostredníctvom pútnikov do Mekky a stala sa veľmi obľúbenou, hoci sa jej pitie spočiatku z náboženských príčin zakazovalo. Do Európy sa dostala v 2. pol. 16. stor., na čom mali veľkú zásluhu arabskí a tureckí obchodníci. V 17. stor. boli otvorené prvé európske kaviarne. Na začiatku 17. stor. sa Holanďanom podarilo preniesť pestovanie kávovníka do svojej kolónie na Jáve, Európania zakladali plantáže vo svojich kolóniách v rôznych častiach sveta. V 18. a 19. stor. nastal veľký rozmach pestovania kávovníka v Strednej a Južnej Amerike, Indonézii a Afrike a káva sa stala významným obchodným artiklom. Až v priebehu 19. stor. sa z kávy ako luxusného nápoja určeného bohatým postupne stal dostupný nápoj pre široké vrstvy obyvateľstva.

kazeín [lat.] — skupina štruktúrne podobných fosfoproteínov v mlieku cicavcov, hlavná zložka mliečnych proteínov. Makromolekuly kazeínu pozostávajú približne z 1 000 aminokyselinových stavebných jednotiek s relatívne veľkým zastúpením prolínu. V kazeíne kravského mlieka (tvorí asi 80 % jeho proteínov) sa nachádzajú makromolekuly α_s1-kazeínu, α_s2-kazeínu, β-kazeínu a κ-kazeínu približne v pomere 4 : 1 : 4 : 1. Prvé 3 typy sú multifosforylované (viaceré bočné serínové reťazce sú esterifikované kyselinou fosforečnou), pričom fosfátové skupiny môžu súčasne viazať katióny Ca²⁺ (α_s1-kazeín vytvorí nerozpustnú vápenatú soľ), κ-kazeín obsahuje len jednu fosfátovú skupinu a je úplne rozpustný vo vode. Kazeín sa v mlieku vyskytuje vo forme micel, ktoré sú aj vo svojom vnútri čiastočne hydratované vďaka prítomnosti κ-kazeínu. Proteíny v tejto forme sa niekedy označujú ako kazeinogén (ako kazeín až po ich koagulácii). Pôsobením proteáz, najčastejšie chymozínu, sa niektoré peptidové väzby štiepia v reťazci κ-kazeínu, čo sa prejavuje gélovatením mlieka alebo až úplnou koaguláciou mliečnych proteínov spolu s tukmi (takáto koagulácia prebieha v žalúdku cicavcov po požití mlieka a je aj podstatou technologických procesov pri výrobe syrov).

Priemyselne sa kazeín získava z odstredeného mlieka kyslým alebo sladkým zrážaním. Pri kyslom zrážaní sa vyzráža v dôsledku znižovania pH mlieka na hodnotu 4,6 (izoelektrický bod) pôsobením anorganických alebo organických kyselín (kyseliny chlorovodíkovej, kyseliny citrónovej, kyseliny octovej) alebo postupným zvyšovaním kyslosti mlieka mliečnym kvasením, pri sladkom zrážaní pôsobením syridla obsahujúceho chymozín alebo bakteriálnymi kultúrami produkujúcimi enzýmy, ktoré koagulujú mlieko. Vyzrážaný kazeín sa filtráciou oddelí od srvátky, premyje sa, odstredí, vysuší a pomelie. Sodné, draselné a vápenaté soli kazeínu (kazeináty) sú dobre alebo čiastočne rozpustné vo vode, čo sa využíva pri výrobe potravín obohatených proteínmi (pečivo, cestoviny, nápoje), ďalej sa kazeín a kazeináty využívajú ako prísady viažuce vodu, emulgátory a penotvorné prísady (majonéza, zmrzlina, tavené syry), stabilizátory (jogurt, chlieb) ap.

Kazeín patrí k potravinovým alergénom (spôsobuje svrbenie pokožky, zažívacie a dýchacie problémy), pasterizáciou mlieka sa alergénnosť kazeínu zníži, ale neeliminuje. Používa sa na stanovenie účinnosti tráviacich enzýmov obsahujúcich pepsín, trypsín a papaín. Uplatňuje sa aj pri výrobe plastov, používal sa na výrobu galalitu a obnovuje sa jeho použitie na výrobu kazeínových vláken. Koncentrované vodné roztoky jeho sodnej soli sa využívajú ako lepidlá na papier a spojivá pigmentov umeleckých farieb. Kazeínový cement, ktorý sa používal na lepenie rozbitého porcelánu, obsahoval ako prísadu hydroxid vápenatý. Svetová ročná výroba technického kazeínu dosahuje 100-tis. ton.

kinezioterapia [gr.] — pohybová terapia (pohybová liečba), ktorej cieľom je podpora liečby, resp. doliečovania ochorení a úrazov, udržanie alebo opätovné získanie stratenej funkcie najmä po úrazoch a operáciách pohybového aparátu. Kinezioterapia je samostatnou súčasťou liečebnej rehabilitácie, pričom na terapiu využíva rôznorodý zámerný pohyb, všeobecné a špeciálne telesné cvičenia a polohy tela, prípadne prvky športových činností.

klíma [gr. > lat.], podnebie — dlhodobý charakteristický režim počasia, ktorý je podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry (→ všeobecná cirkulácia atmosféry), vlastnosťami aktívneho povrchu a ľudskou činnosťou (→ klimatický systém Zeme). Podľa staršej definície (1883) Juliusa Ferdinanda Hanna (*1839, †1921) je klíma súbor všetkých meteorologických prvkov, ktoré určujú priemerný stav atmosféry v ľubovoľnom bode na zemskom povrchu. Je významnou zložkou krajiny, určuje jej ráz i využiteľnosť a pre svoju geografickú podmienenosť je neopakovateľným javom na Zemi. Hovorí sa preto len o typoch klímy, ktoré sú na Zemi zvyčajne usporiadané pásmovito (→ klimatické pásmo). Klíma daného územia sa charakterizuje pomocou priemerov meteorologických prvkov získaných za dostatočne dlhé obdobie, doplnených o ich extrémy a početnosti, príp. o ďalšie štatistické charakteristiky (→ klimatický prvok). Klíma daného územia sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov za rôzne dlhé časové obdobia (desiatky rokov) sa líšia pomerne málo. To však nevylučuje výrazné zmeny klímy, ku ktorým dochádza v priebehu geologických epoch Zeme, ani miernejšie výkyvy a kolísania klímy počas kratších etáp (stovky, príp. tisícky rokov). Na utváraní klímy v globálnom i v lokálnom meradle sa podieľajú činitele nazývané klimatotvorné faktory, ku ktorým patria astronomické (vyplývajú z vlastností Zeme ako planéty slnečnej sústavy), geografické (rozloženie kontinentov, oceánov a morí, členitosť zemského povrchu, vegetačný kryt ap.), cirkulačné (prúdenie vzduchových hmôt v atmosfére, všeobecná cirkulácia atmosféry) a antropogénne (zmeny na zemskom povrchu a v atmosfére spôsobené človekom – odlesňovanie, výstavba vodných nádrží, skleníkový efekt ap.) faktory. Podľa veľkosti dejov, ktoré vytvárajú klímu alebo podľa jej priestorového rozsahu, sa rozoznávajú makroklíma, mezoklíma a mikroklíma, príp. miestna klíma. Štúdiom klímy sa zaoberá klimatológia.

Klasifikácia klímy (klasifikácia podnebia, klimatická klasifikácia) predstavuje vymedzenie základných klasifikačných jednotiek klímy a určenie ich geografického rozloženia na Zemi. Pri globálnych klasifikáciách je najväčšou klasifikačnou jednotkou klimatické pásmo, v ktorom sa podľa zvolených kritérií v závislosti od druhu klasifikácie vymedzujú klimatické typy a podtypy. Územný celok, ktorý spĺňa kritériá určitého typu klímy, sa nazýva klimatická oblasť. Pri klasifikácii klímy celej planéty je delenie klimatických pásem na jednotlivé klimatické typy vzhľadom na veľkú rozlohu územia pomerne hrubé. Preto sa robia klasifikácie klímy aj pre menšie územné celky (napr. pre štáty) umožňujúce podrobnejšie stanovenie klimatických typov (príp. podtypov). Pri takýchto klasifikáciách sa s cieľom zachytiť rôznorodosti daného územia vymedzuje väčší počet klimatických typov. Existuje množstvo klasifikácií klímy, každá z nich vychádza len z niekoľkých kritérií, preto neexistuje žiadna všeobecne platná klasifikácia.

Klasifikácie klímy sa rozdeľujú na efektívne (konvenčné) a genetické.

Efektívne (konvenčné) klasifikácie klímy sú založené na hodnotení vplyvu klímy na okolité prírodné prostredie. Klímu klasifikujú podľa výrazných geomorfologických a vegetačných javov alebo znakov v prírodnom prostredí a podľa ich zmien počas roka, ktoré sú podmienené pretrvávaním určitých klimatických podmienok. Hranice medzi jednotlivými klimatickými typmi sú určené na základe konvenčne zvolenej veľkosti klimatických alebo iných prvkov či klimatologických indexov, príp. ich kombinácie, bez ohľadu na podmienky vytvárania klímy. Najpoužívanejšou efektívnou klasifikáciou je Köppenova klasifikácia klímy zostavená W. Köppenom, ktorá vychádza z rozloženia hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok vo vzťahu k vegetácii. Rozlišuje 5 hlavných klimatických pásem zodpovedajúcich 5 hlavným druhom klímy (A až E), ktoré sa ďalej delia podľa rozloženia atmosférických zrážok a teploty vzduchu v priebehu roka na 11 základných klimatických typov detailnejšie charakterizujúcich osobitosti klímy. V skupine A (tropické podnebie) vymedzuje typy klíma tropického dažďového pralesa (Af) a periodicky suchá savanová klíma (Aw), v skupine B (suchá klíma, → aridné podnebie) typy stepná klíma (BS) a púšťová klíma (BW), v skupine C (teplá dažďová klíma) typy teplá klíma so suchou zimou (Cw), teplá klíma so suchým letom (Cs) a teplá vlhká klíma (Cf), v skupine D (→ boreálne podnebie) typy klíma so studenou a s vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok (Df) a klíma so studenou a suchou zimou s výrazným ročným chodom zrážok (Dw), v skupine E (snehová, resp. ľadová klíma; → polárne podnebie) typy klíma tundry alebo výšková klíma (nad 3 000 m n. m.; ET) a klíma trvalého mrazu (EF). V tejto klasifikácii klímy sú hranice klimatických typov určené izotermami najteplejších a najchladnejších mesiacov a pomerom priemernej ročnej teploty vzduchu a ročného úhrnu zrážok so zreteľom na ich ročné rozdelenie.

Genetické klasifikácie klímy klasifikujú klímu podľa rozhodujúcich fyzikálnych podmienok jej vytvárania, najmä podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry. Najpoužívanejšou z nich je Alisovova klasifikácia klímy zostavená ruským klimatológom Borisom Pavlovičom Alisovom (*1891, †1972), ktorá klímu rozdeľuje podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry na klimatické pásma, pričom základom klasifikácie je prevládajúci výskyt určitých (geografických) typov vzduchových hmôt v danej geografickej oblasti. Podľa Alisovovej klasifikácie klímy sú hlavné klimatické pásma územia, v ktorých sa po celý rok vyskytuje rovnaký typ vzduchovej hmoty (napr. v rovníkovom pásme rovníkový vzduch) a prechodné klimatické pásma územia, v ktorých dochádza k sezónnemu striedaniu dvoch rôznych vzduchových hmôt (napr. v pásme rovníkových monzúnov sa striedajú rovníkový a tropický vzduch). Alisovova klasifikácia klímy rozlišuje hlavné klimatické pásma, ktorými sú rovníkové (ekvatoriálne) pásmo, 2 tropické pásma, 2 pásma miernych šírok (→ podnebie miernych zemepisných šírok), arktické (→ arktické podnebie) a antarktické pásmo (→ antarktické podnebie), a vedľajšie (prechodné) pásma, ktoré sú subekvatoriálne (pásmo rovníkových monzúnov), subtropické (→ subtropické podnebie), subarktické (→ subarktické podnebie) a subantarktické pásmo. V každom pásme vyčleňuje Alisovova klasifikácia štyri základné typy klímy: kontinentálny (pevninský; → kontinentálne podnebie), maritímny (oceánsky; → maritímne podnebie), typ záp. pobreží a typ vých. pobreží.

K ďalším známym klasifikáciám klímy patria Bergova, Flohnova, Thornthwaitova klasifikácia a i. Klasifikácia klímy Československa bola 1957 vypracovaná konvenčnou metódou navrhnutou M. Končekom, v ktorej boli na vymedzenie klimatických typov a podtypov použité jednak klimatické prvky (napr. teplota vzduchu), jednak klimatolodické indexy (napr. vlahový index).

klimatoterapia [gr.] — liečebná metóda využívajúca priaznivý vplyv klímy na liečbu a prevenciu rôznych ochorení. Prirodzená klimatoterapia, pri ktorej ide o pobyt a pohyb na čerstvom vzduchu, sa realizuje v klimatických kúpeľoch, umelá klimatoterapia sa uskutočňuje v uzavretých priestoroch (komorách, jaskyniach), kde je vytvorená klíma líšiaca sa od prirodzenej klímy. Fyziologickými reakciami organizmu na klimatické faktory sa zaoberá bioklimatológia.

kofeín [arab.], 1,3,7-trimetylxantín, metylteobromín, teín — purínový alkaloid. Biela kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole; teplota topenia 235 – 238 °C. Najrozšírenejšia psychoaktívna látka. Nachádza sa v listoch, semenách alebo v plodoch niektorých rastlín, napr. v listoch cezmíny (paraguajskej) a čajovníka, v semenách guarany, kávovníka a koly. Je súčasťou niektorých potravín, nápojov a liekov. V primeranej dávke (do 300 mg denne) povzbudzuje mozgovú činnosť (psychostimulačný účinok), odstraňuje únavu a zvyšuje pozornosť, vo vysokých dávkach spôsobuje podráždenie a nespavosť, zrýchľuje srdcovú činnosť, zvyšuje krvný tlak, kyslosť žalúdočnej šťavy a tvorbu moču (diuretický účinok). Používa sa aj pri liečbe otravy alkoholom a na zosilnenie účinku niektorých analgetík. Nadmerné, dlhodobé užívanie kofeínu alebo látok obsahujúcich kofeín (káva, čaj) vedie k vzniku návyku (kofeinizmus), ktorý nie je nebezpečný, nejde o pravú toxikomániu (nemá trvalé následky, nemení osobnosť a charakter). Toxicita kofeínu je nízka, smrteľná dávka sa odhaduje na 10 g.

kognícia [lat.] — súhrn procesov, prostredníctvom ktorých si človek uvedomuje a poznáva svet i seba samého, poznávanie.

kolektív [lat.] —

1. v najširšom význame zvyčajne vnútorne organizovaná skupina ľudí (sociálny útvar), ktorí majú spoločný záujem a spolupracujú pri dosahovaní spoločného cieľa, napr. kolektív zamestnancov (všetci zamestnanci podniku vykonávajúci práce v pracovnom pomere alebo len časť zamestnancov podliehajúca vedeniu menšieho organizačného útvaru podniku; spojení sú svojou činnosťou, spoločnými úlohami určenými zamestnávateľom, vzájomnými stabilnými kontaktmi, súdržnosťou pri kolektívnom vyjednávaní a pod.), umelecký kolektív (spevácky, divadelný alebo tanečný súbor a pod.), športový kolektív (športový oddiel, družstvo), kolektív autorov a pod. Vychádzajúc z princípov kolektivizmu v marxistickej ideológii, predstavoval kolektív normatívne definovanú skupinu s vysokým pracovným nasadením, disciplínou a nadradením záujmov skupiny nad osobné záujmy. Podľa tejto ideológie kolektív výrazne ovplyvňuje jedinca (indivíduum) ako príslušníka kolektívu, ale aj jedinca stojaceho mimo kolektívu, indivíduum sa môže všestranne rozvíjať jedine v kolektíve. Veľký význam sa preto pripisoval kolektivistickej výchove zdôrazňujúcej výchovu človeka v kolektíve, prostredníctvom kolektívu a pre kolektív a podriadenie individuálnych či skupinových cieľov spoločným cieľom (→ marxistická pedagogika, Anton Semionovič Makarenko), každý jedinec mal byť členom nejakého kolektívu, napr. pracovného (brigády socialistickej práce), mládežníckeho (→ Socialistický zväz mládeže) a pod., a súčasne organickou súčasťou celkového kolektívu socialistickej spoločnosti. V súčasnej sociológii sa termín kolektív používa len ojedinele, nie však vo význame sociálnej skupiny, ktorá je chápaná širšie, ale skôr vo význame spoločného, hromadného (kolektívneho) správania (ako opozitum k pojmu individuálny), napr. kolektívne vedomie, kolektívna pamäť, kolektívna vina a pod.;

2. fyz. → okulár.

kontrast jasu, jasový kontrast —

1. vnímaný rozdiel jasu dvoch objektov nachádzajúcich sa v zornom poli súčasne, pričom ide o tzv. subjektívny jas (vnímaný jas, jasnosť; angl. brightness), t. j. o subjektívne vnímanú intenzitu svetla odrazeného od pozorovaného objektu (závisí od okolia objektu, jeho osvetlenia, stavu zraku a pod.). Rozlišujú sa súčasný (simultánny) a následný (sukcesívny) kontrast jasu. Súčasný kontrast jasu je rozdiel jasov súčasne vnímaných objektov, najčastejšie pozorovaného objektu a jeho pozadia. Predpokladom jeho vzniku je rozdielne osvetlenie rôznych miest sietnice, ktoré sa navzájom ovplyvňujú zvýšením alebo znížením svetelného vnemu. Následný kontrast jasu je vzťah medzi časovo následnými jasmi, zrakový vnem závisí od svetla, ktoré dopadalo na sietnicu pred pozorovaním objektu. Pri vnímaní následného kontrastu jasu sa uplatňuje najmä fyziologická zotrvačnosť reakcie sietnice pri časových zmenách jasu. Vnímanie jasových (ako aj farebných) kontrastov je z hľadiska videnia podstatné. Človek vníma kontrast v závislosti od celkovej úrovne jasu, malé rozdiely v jase môžu byť nebadané pri vysokom celkovom jase, ale zreteľné v opačnom prípade. Veľké kontrasty jasu umožňujú rozoznávať detaily, príliš veľké kontrasty však vyvolávajú zrakovú únavu (vyžadujú neustálu adaptáciu očí) až oslnenie. Malé kontrasty, naopak, sťažujú zrakovú činnosť (napr. šitie čiernou niťou na čiernej látke), zapríčiňujú zrakovú únavu a vyžadujú vyššiu intenzitu osvetlenia. Ak sú v zornom poli súčasne plochy s veľmi rozdielnym jasom, narúša sa zraková pohoda. Oslnenie kontrastom je v osvetľovacej praxi najčastejšou chybou, oko sa mu nemôže prispôsobiť, a preto jednou zo základných podmienok zrakovej pohody a prevencie oslnenia je vhodné rozloženie jasov plôch v zornom poli pozorovateľa (rovnomernosť jasov);

2. výpočtom určená hodnota (napr. rozdiel jasu pozorovaného objektu a jasu bezprostredného okolia alebo pomer rozdielu týchto jasov k jasu okolia) z nameraných hodnôt jasu ako fotometrickej veličiny, ktorá sa využíva napr. na posúdenie súladu osvetlenia pracoviska s technickými normami.

konzerva [lat.] — potrav. trvanlivý potravinársky výrobok; fyzikálne alebo chemicky upravená potravina uložená v hermeticky uzavretom konzervárenskom obale (najčastejšie z kovu; aj názov tohto obalu), v ktorej nie sú prítomné mikroorganizmy ani ich spóry a aktívne enzýmy, čo umožňuje jej dlhodobé skladovanie. Ak je činnosť mikroorganizmov a aktivita enzýmov v takomto výrobku len zastavená, ide o polokonzervu, ktorá má kratšiu trvanlivosť. Zničenie mikroorganizmov a inaktivácia spór a enzýmov sa najčastejšie docieľuje fyzikálnymi metódami – účinkom tepla, t. j. sterilizáciou. Tepelné opracovanie sa často kombinuje s cielenými zmenami vnútorného a vonkajšieho prostredia potravín. Vnútorné prostredie sa upravuje zahusťovaním, solením (znižovanie využiteľnosti vody mikroorganizmami, t. j. znižovanie aktivity vody), prídavkom slabých organických kyselín (zníženie pH), ako aj prídavkom konzervačných látok (chemosterilizáciou). Vonkajšie prostredie sa upravuje pri polokonzervách (predlžuje to ich trvanlivosť), k najčastejším úpravám patria odstránenie okolitej atmosféry (kyslíka) vákuovým balením a modifikácia atmosféry v obale inertnými plynmi (balenie v modifikovanej atmosfére). Kyslé konzervy s pH nižším ako 4 sa sterilizujú pri teplotách nižších ako 100 °C (ovocie, marinované ryby), nekyslé konzervy s pH vyšším ako 4 pri teplote 121 °C (zelenina, mäsové výrobky).

Suroviny na výrobu konzerv musia byť kvalitné, dôkladne očistené, hygienicky bezchybné, s vyhovujúcimi organoleptickými vlastnosťami a minimálnou mikrobiologickou záťažou z hľadiska procesov ďalšieho opracovania. Obalové materiály konzerv (kov, sklo, plast, viacvrstvové kombinované kartónové obaly) musia byť zdravotne neškodné a určené na balenie požívatín, musia zachovávať svoju integritu a pôvodné organoleptické vlastnosti baleného obsahu. Kazenie konzervovaných požívatín zapríčiňujú najmä mikroorganizmy, ktoré prežili proces konzervácie dôsledkom nedostatočného opracovania, neprimeranej mikrobiologickej kvality použitých surovín (vysoký obsah spór) alebo rekontaminácie. V takýchto prípadoch spóry mikroorganizmov v požívatine vyklíčia a ich vegetatívne formy sa začnú rozmnožovať, vytvárať nežiaduce alebo toxické metabolity vrátane plynov (oxid uhličitý, vodík) a meniť pôvodné vlastnosti konzervovaných požívatín. Mikrobiologické kazenie konzerv s tvorbou plynu sa nazýva bombáž.

kozmetika [gr.] —

1. starostlivosť o hygienu kože a telesnú krásu vrátane úpravy vzhľadu, resp. prekrývania a odstraňovania vzhľadových nedostatkov. Zameriava sa na hygienicko-preventívnu ochranu pred nepriaznivými vplyvmi vonkajšieho prostredia (ochranná kozmetika), na spomalenie prejavov biologického starnutia, odstraňovanie kozmetických chýb a zlepšovanie estetického vzhľadu (reparatívna a liečebná kozmetika) i na zvýraznenie prirodzenej krásy (dekoratívna kozmetika). Využíva poznatky z biochémie, chémie, dermatológie, plastickej chirurgie, farmácie, psychológie a i. Je určená pre všetkých ľudí a diferencovaná podľa veku a pohlavia. Bežne sa vykonáva aplikáciou kozmetických prípravkov a pomocou kozmetických úkonov s cieľom všestranne a čo najdlhšie udržať zdravie a optimálny vzhľad kože a spomaliť zjavné prejavy jej starnutia, pričom sa uskutočňuje aj na profesionálnej úrovni v kozmetických salónoch;

2. synonymum kozmetických výrobkov; aj označenie kozmetických salónov.

kozmické žiarenie — žiarenie tvorené časticami pohybujúcimi sa takmer rýchlosťou svetla. Sú to najmä jadrá atómov, voľné elektróny a v malom množstve aj stabilné častice antihmoty (pozitróny a antiprotóny). Zdrojom kozmického žiarenia sú rozličné astronomické objekty (hviezdy vrátane Slnka, supernovy, aktívne galaktické jadrá, kvazary).

Primárne kozmické žiarenie je kozmické žiarenie pred dopadom do atmosféry Zeme, tvoria ho predovšetkým protóny (okolo 79 – 89 %), jadrá hélia (10 – 16 %) a jadrá ťažších prvkov. Pomerné zastúpenie jadier atómov závisí od zdroja ich vzniku. Vďaka veľkej rýchlosti majú vysokú kinetickú energiu (10⁹ – 10²¹ eV). Častice z dolného energetického okraja sa môžu dočasne akumulovať v magnetickom poli Zeme. Pri interakcii primárneho kozmického žiarenia s atmosférou Zeme vznikajú reťazové rozvetvené reakcie, ktoré prebiehajú, kým energia jednotlivých častíc neklesne na hodnotu 10⁸ eV. Takto môže v atmosfére interakciou jednej častice primárneho kozmického žiarenia vzniknúť prúd nových častíc a fotónov žiarenia gama, ktorý predstavuje sekundárne kozmické žiarenie. Sekundárne kozmické žiarenie pozostáva z mäkkej (menej prenikavej) a tvrdej (veľmi prenikavej) zložky. Mäkkú zložku tvoria elektróny a pozitróny, tvrdú zložku energetické mezóny, ktoré sú schopné preniknúť aj hlboko pod zemský povrch. Najenergetickejšie častice kozmického žiarenia a častice antihmoty sú predmetom intenzívneho výskumu pomocou výškových balónov, rakiet, kozmických družíc a sond. Keďže v urýchľovačoch častíc nedosahujú testovacie častice energie častíc kozmického žiarenia, je výskum kozmického žiarenia dôležitý z hľadiska astrofyziky vysokých energií, ako aj z hľadiska výskumu silných interakcií a elementárnych častíc.

Väčšina primárneho kozmického žiarenia pochádza z Galaxie (galaktické kozmické žiarenie), menšia časť zo Slnka (slnečné kozmické žiarenie). Intenzita kozmického žiarenia v horných vrstvách atmosféry sa mení so zemepisnou šírkou v dôsledku vychyľovania častíc kozmického žiarenia magnetickým poľom Zeme (najsilnejšie je okolo pólov, slabne smerom k rovníku), výrazne sa zvyšuje so stúpajúcou nadmorskou výškou, nižšia je v uzavretých priestoroch v dôsledku tienenia stavebnými konštrukciami. Vyššej intenzite kozmického žiarenia sú vystavení cestujúci v lietadlách a kozmonauti. Kozmické žiarenie môže vyvolávať globálne poruchy v magnetosfére Zeme, v energetických prenosových sústavách a v mikroelektronike, ale aj mutácie v genetickej výbave organizmov.