afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.