Vyhľadávanie podľa kategórií: jazykoveda

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 350 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

ablatív

ablatív [lat.] — jaz. pád, ktorý v niektorých jazykoch (napr. v latinčine) vyjadruje východisko, odluku alebo smerovanie deja. Odpovedá na otázky odkiaľ, kedy a kde.

ablaut

ablaut [nem.], apofónia, metafónia, stupňovanie samohlások — jaz. striedanie samohlások v koreňových morfémach indoeurópskych jazykov. Využíva sa pri ohýbaní slovies. Napr.: v slovenčine nosiťnesiemprenášam, v nemčine sehensiehtgesehen, v angličtine seesawseen.

abreviácia

abreviácia [lat.] — tvorenie slov skracovaním, najčastejšie v grafickej podobe, ako prostriedok jazykovej ekonómie. Mechanickým skracovaním slovných spojení vznikajú skratky, značky a skratkové slová. Pri skracovaní sa využívajú prvé písmená slov (t. j. – to jest, MS – Matica slovenská), prvé slabiky (Slovpap), resp. sa vynecháva časť slova (Miro – Miroslav).

abreviatúra

abreviatúra [tal.] —

1. hud. skratka; skrátený zápis notového záznamu. Používa sa pri melodických ozdobách (napr. trilok, obal ap.), dynamických znamienkach (napr. p, f, mf, sfz atď.), orientačných znamienkach (napr. d. c. = da capo), niektorých spôsoboch hry (napr. trem = tremolo) alebo pri opakovaní rovnakej figúry;

2. jaz. → skratka.

abridget

abridget [ejbridž; angl.] — zredukovaná podoba literárneho diela, výťah, skrátenie.

abstrakt

abstrakt [lat.] — druh abstrahovaním skráteného, zredukovaného textu; krátka výstižná charakteristika obsahu dokumentu, ktorá zachováva jeho tematické a štýlové vlastnosti. Podľa možnosti obsahuje kvalitatívnu a kvantitatívnu informáciu obsiahnutú v pôvodnom texte. Pojem abstrakt by sa nemal zamieňať s anotáciou, ktorá s ním úzko súvisí, má však určité znaky odlišnosti.

abstraktum

abstraktum [lat.], množné číslo abstraktá — 1. niečo nehmotné, nezodpovedajúce skutočnosti, fikcia; to, čo je získané abstrakciou. Opak: konkrétum; 2. jaz. podstatné meno pomenúvajúce nehmotný (abstraktný) jav, napr. rozum, cit, dobrotu, možnosť.

adesív

adesív [lat.] — v slovenčine neexistujúci gramatický pád vyjadrujúci postavenie na istom mieste. Používa sa v uralských jazykoch, napr. vo fínčine (prípona -lla/-llä), kde spolu s ablatívom (vyjadrujúcim smer z niečoho, prípona -lta/-ltä) a allatívom (vyjadrujúcim smer do niečoho/niekam, prípona -lle) patrí medzi vonkajšie lokálne pády.

administratívny štýl

administratívny štýl — jeden z objektívnych funkčných štýlov verejného styku uplatňujúci sa v administratívnych kontaktoch medzi verejnými inštitúciami a podnikmi i v štátnej správe. Jeho podoba, vývin a formovanie úzko súvisia s hospodársko-ekonomickým vývinom spoločnosti, ako aj s vývinom techniky dorozumievacích prostriedkov. Pre strohosť a rigoróznu výrečnosť modifikovanú číselnými, adresnými a jednoznačnými výrazmi sa niekedy nazýva aj právnický (alebo vo francúzštine policajný) štýl. Jeho lexika sa vyznačuje presýtenosťou vlastných mien, odborných termínov, cudzích slov, číselných údajov, značiek a administratívnych frazeologizmov typu Odvolávajúc sa na..., So zreteľom na Váš list... Typické sú osobitné žánrové kompozície ako tabuľky, zoznamy, schémy a ďalšie vizuálne dorozumievacie systémy. Pribúda v ňom stále viac odvolacích skratiek, skrátení a značiek súvisiacich s počítačovou technikou a s prudko sa vyvíjajúcimi mediálnymi systémami. Patria sem zápisnice, protokoly, zmluvy, správy, vyhlášky, inventárne súpisy, programy, štatistiky, plány ap.

admiratív

admiratív [lat.] — slovo alebo širšia výpoveď na vyjadrenie nečakaného alebo neočakávaného deja, napr.: vraj, predstav si, neuveriteľné.

adresát

adresát [fr.] —

1. osoba, ktorej je určená zásielka; osoba označená na zásielke (liste) ako príjemca;

2. jaz. objekt (prijímateľ, poslucháč, jeden z komunikantov, publikum), ktorému je určený jazykový prejav. Komunikácia môže byť jednosmerná (monológ), vzájomná dvojsmerná (dialóg), prípadne viacsmerná (polylóg). Z hľadiska teórie komunikácie je adresát vždy účastníkom dvojsmerného dialógu, pretože za fyzickej prítomnosti obidvoch strán sú do komunikácie zapojení obidvaja komunikanti. Aj keď adresát mlčí, je rovnako neverbálnymi prostriedkami zapojený do priebehu rozhovoru. Adresát a analogicky obidvaja komunikanti sú vždy ovplyvnení konkrétnou situáciou, vzájomným vzťahom, vekom, vzdelaním a účelom rozhovoru.

adstrát

adstrát [lat.] — súbor čŕt jazykového systému, ktorý je výsledkom vplyvu jedného jazyka na druhý v podmienkach dlhého spolužitia a kontaktov národov hovoriacich týmito jazykmi. Na rozdiel od príbuzných termínov substrát a superstrát označuje adstrát neutrálny typ vzájomného jazykového pôsobenia, pri ktorom nenastáva asimilácia a jeden jazyk sa v druhom nerozplynie (adstrátne javy tvoria vrstvu medzi dvoma samostatnými jazykmi). Niekedy sa používa na označenie zmiešaného bilingvizmu. Termín adstrát zaviedol 1939 Matteo Giulio Bartoli (*1873, †1946), v jazykovede však nenašiel širšie uplatnenie.

afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

afix

afix [lat.] — odvodzovacia morféma pripájaná ku koreňu slova na rozličných miestach. Podľa polohy sa afixy delia na prefixy, infixy a sufixy. Napr. v slove výrobný, ktoré sa skladá z 3 morfém, je - prefix, -rob- koreň a - sufix. V slove hanblivý je -l- infix.

afrázia

afrázia [gr.] — neschopnosť prejaviť sa rečou adekvátne danej situácii, občasná chorobná strata reči.

afrikáty

afrikáty [lat.], semiokluzívy — polozáverové, záverovoúžinové spoluhlásky (v slovenčine c, č, dz, ).

agens

agens [lat.] — činiteľ, pôvodca;

1. filoz. pôsobiaca podstata, konajúca bytosť, hybná sila (causa efficiens), účinná príčina, pôvodca diania; princíp, ktorý zavádza formu. Významové spektrum termínu agens vyplýva zo súvislostí Aristotelovej teórie kategórií a filozofie prírody;

2. chem. → činidlo;

3. jaz. komponent sémantickej stavby vety predstavujúci aktívnu východiskovú substanciu deja, najmä činnosti, resp. procesu; činiteľ (pôvodca) deja. Opak: patiens. Na úrovni gramatickej štruktúry (v stavbe vety) mu najčastejšie zodpovedá podmet (subjekt), ktorý je vyjadrený podstatným menom v 1. páde. Napr.: Syn listuje v knihách. V konštrukciách s príslovkovým určením je v 7. páde. Napr.: Pravidlá boli schválené ministerstvom.

aglutinačný typ jazyka

aglutinačný typ jazyka — morfologický typ jazyka, v ktorom sa syntetické gramatické tvary (najmä tvary podstatných mien a slovies) tvoria pripájaním gramatických prípon k slovnému (mennému a slovesnému) základu. Na hraniciach morfém vnútri slova pritom spravidla nenastávajú zmeny a každý gramatický afix má vždy iba jeden význam. To zvyšuje priemernú dĺžku slova, ktorého jednota sa v mnohých aglutinačných jazykoch upevňuje pomocou vokálnej harmónie, podľa ktorej sa samohláska prípony mení podľa samohlásky kmeňa. Aglutinačný typ prevažuje napr. v maďarčine (ház dom, ház-ban v dome, ház-ak domy, ház-ak-ban v domoch; kert záhrada, kert-ben v záhrade, kert-ek záhrady, kert-ek-ben v záhradách) a v iných uralských jazykoch, v turečtine a v iných altajských jazykoch, v baskičtine, v kaukazských a drávidských jazykoch, v kórejčine a japončine. V slovenčine sa aglutinačné postupy vyskytujú zriedkavo a nie sú produktívne.

agogika

agogika [gr.] —

1. hud. označenie systému tempových zmien, ktoré vznikajú pri interpretácii skladby a ktoré nie sú metrorytmicky a tempovo fixované alebo sú fixované len čiastočne (→ tempo rubato). Pojem do hudobnej teórie zaviedol H. Riemann (Musikalische Dynamik und Agogik, 1884). Agogika nie je synonymom tempa, pretože sa viaže na pohyb v priebehu interpretácie. Napr. crescendo sa spravidla spája so zrýchlením a diminuendo so spomalením;

2. jaz. zmena tempa reči v ústnych rečových prejavoch. Patrí medzi mimojazykové výrazové prostriedky; uskutočňuje sa retardáciou (spomalením) alebo akceleráciou (zrýchlením) tempa prejavu.

akatafázia

akatafázia [gr.] — neschopnosť, prípadne znížená schopnosť vyjadriť myšlienku súvislou vetou. Prejavuje sa najmä neschopnosťou tvoriť správne väzby. Niekedy sa vyskytuje u sluchovo postihnutých detí. Verbálna (slovná) akatafázia je neschopnosť nájsť vhodný výraz. Postihnutý sa často vyjadruje opisom (namiesto voz – to, čo ide).

akcent

akcent [lat.] — dôraz, zdôraznenie;

1. jaz. → prízvuk;

2. hud. a) prízvuk, dôraz na tóny v rámci taktu. Pri pravidelnom akcente sa zdôrazňujú (akcentujú) ťažké doby taktu, napr. v 3/4 takte prvá doba, v 4/4 takte prvá a tretia doba, v 6/8 takte prvá a štvrtá doba; nepravidelný akcent je na ľahkej dobe. Posunutím akcentu z ťažkej doby na ľahkú vzniká synkopa. Podľa spôsobu, akým sa tóny akcentujú, sa rozlišuje dynamický akcent je najdôležitejší, nepravidelný dynamický akcent sa označuje znakmi alebo skratkami (—, >, ˄, rf, rfz, sf, sfz); tónický akcent (melodický, intonačný akcent) – akcentovaný tón znie o trocha vyššie; agogický akcent – akcentovaný tón trvá o trocha dlhšie. Všetky druhy akcentu sa môžu vyskytovať súčasne; b) aj druh melodickej ozdoby vo francúzskej hudbe 17. a 18. stor.;

3. polygr. diakritické (rozlišovacie) znamienko nad obrazom písma; v slovenčine mäkčeň (č), dĺžeň (á), prehlasovacia dvojbodka (ä) a vokáň (ô); v dôsledku akcentov dosahuje slovenský písmový súbor 120 písmových znakov. V cudzích jazykoch je to napr. vlnovka nad písmenom – tilda (ñ, ã).

akrofónia

akrofónia [gr.] — použitie grafického znaku pôvodne označujúceho slovo na vyznačenie prvej slabiky, resp. prvej hlásky slova v rýdzo fonetickej hodnote. Znalosť princípu sa využíva pri lúštení neznámych písmen.

akronym

akronym [gr.] — skratka, pomenovanie utvorené zo začiatočných hlások alebo slabík. Napr.: OSN – Organizácia Spojených národov, SĽUK – Slovenský ľudový umelecký kolektív, NR SR – Národná rada Slovenskej republiky. Niektoré akronymy sa v kontexte chápu ako stabilné celky, ktoré sa môžu skloňovať, napr. v SĽUK-u, niektoré sú neohybné, napr. v OSN.

aktant

aktant [fr.] — účastník deja v štruktúrnej syntaxi L. Tesnièra závislý od slovesa. Rozlišuje sa prvý aktant (subjekt, t. j. aktant, ktorý akciu vykonáva), druhý aktant (priamy objekt, t. j. aktant, ktorý akciu znáša), tretí aktant (nepriamy objekt, t. j. aktant, v prospech alebo neprospech ktorého akcia prebieha). Vo flektívnych jazykoch býva prvý aktant v nominatíve, druhý v akuzatíve a tretí v datíve. V protiklade k aktantu býva cirkumstant. Pojem aktant ďalej upresňovali Tesnièrovi nasledovníci vo valenčnej teórii a v pádovej gramatike.

aktuálne členenie výpovede

aktuálne členenie výpovede — členenie výpovede (vety) na 2 časti. Veta zaradená do konkrétnej situácie sa člení na východisko (V), teda na časť nadväzujúcu na predchádzajúci známy text, a jadro (J), ktorým je aktuálna zložka výpovede. Objektívne, neutrálne poradie týchto zložiek: 1. východisko (V), 2. jadro (J), napr. Otec odišiel (V – J). Subjektívne poradie zložiek: 1. jadro (J), 2. východisko (V), napr. Odišiel otec (J – V). Poradie V – J harmonizuje s textom, poradie J – V zdôrazňuje J.

akumulácia

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie Ax = lx/nx, kde lx je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a nx vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

akút

akút [lat.] — druh prízvuku (intonácie), ktorý možno hodnotiť ako razený a stúpavý. Vyskytuje sa v gréčtine, litovčine a i. Akútový prízvuk a intonácia sa označujú znamienkom ’ (apostrof).

akuzatív

akuzatív [lat.] — štvrtý pád v sústave pádov. Jeho funkciou je poukazovať na priamy kontakt medzi činiteľom a objektom deja. Odpovedá na otázku koho?, čo?. Napr.: Sused poznal otca (koho, čo poznal?). Na vzťah medzi podmetom a predmetom poukazuje predmetové sloveso (čítať, vidieť, robiť...) alebo predložky (na, za, o, pre ap.).

alofóna

alofóna [gr. > lat.] — ustálený typ realizácie fonémy, zvuková jednotka patriaca do 1. (fonetického) stupňa abstrakcie. Alofóny (varianty foném) sa delia na kombinatórne (pozičné, podmienené, kontextové), ktoré závisia od hláskového okolia, a fakultatívne (voľné), ktoré nie sú kombinačne podmienené a môžu sa vyskytovať v istom hláskovom okolí.

alomorfa

alomorfa [gr.] — realizácia morfémy v konkrétnej pozícii daného slovného tvaru. Jednotlivé alomorfy sa líšia vzhľadom na fonologické okolie. Napr. sufixálna morféma -ák má po tvrdej spoluhláske v slovotvornom základe alomorfu -ák (div-ák), po spoluhláske j –ak (voj-ak) a po mäkkej spoluhláske –iak (liš-iak).

alonym

alonym [gr.] —

1. meno autora vypožičané z politických, cenzúrnych alebo z iných dôvodov od iného autora, druh pseudonymu. Napr. čilský spisovateľ N. R. Reyes Basoalto si meno (alonym) P. Neruda vypožičal od českého spisovateľa J. Nerudu;

2. dielo, ktoré autor vydal pod menom druhej, cudzej osoby.

alternácia

alternácia [lat.] — striedanie, nahrádzanie;

1. biol. striedanie členov (orgánov, fylómov) v kruhoch nasledujúcich po sebe; alternácia generácií je striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie v životnom cykle organizmu (napr. pri voškách);

2. div. striedanie hercov pri vytváraní tej istej roly v tej istej inscenácii; aj obsadenie javiskovej postavy dvoma alebo viacerými hercami. V niektorých prípadoch vedie k celkom odlišnej koncepcii stvárňovanej postavy, a tým aj k odlišnému vyzneniu inscenácie;

3. jaz. striedanie fónických prvkov (hlások, skupín hlások). Fonologický (morfonologický) jav, pri ktorom ide o vplyv morfémy na fonému (prozodému); zámena fonémy v rámci morfémy inou fonémou, fonematickou nulou alebo spojením foném, a to v súvislosti s nasledujúcou príponou (odvodzovacou, kmeňotvornou alebo ohýbacou); pravidelné striedanie zvukov v tvaroch súvisiacich s tým istým obsahom a priraďovaných k tej istej forme (morféme). Na rozdiel od neutralizácie sú pri alternácii zmeny fónických prvkov vynútené nie zvukovým, ale významovým okolím; je to nekombinačná, voľná zmena. Z vývinového hľadiska ide aj pri alternácii pôvodne vždy o neutralizáciu. Alternujúce zložky slova (tvaru, morfémy) sa nazývajú alternanty. Rozlišujú sa vokalické alternácie (alternácie samohlások), a to kvalitatívne (sedieť/sadať), kvantitatívne (hlas/hlások, žena/žien), kvalitatívno-kvantitatívne (dosoliť/dosáľať) a alternácie samohlásky s nulou (deň/dňa, látka/látok), konsonantické alternácie (alternácie spoluhlások), a to koreňových (žrď/žŕdka, žena/žieňa) a nekoreňových (noha/nožička, žiak/žiaci) spoluhlások a alternácie spoluhlásky s nulou (Hamburg/hamburský), a alternácie vokál/konsonant (alternácie samohláska/spoluhláska) – žať/žnem.

alveoláry

alveoláry [lat.] — ďasnové spoluhlásky.

americká deskriptívna lingvistika

americká deskriptívna lingvistika, americký štrukturalizmus — jeden zo smerov štrukturalizmu, ktorého vznik podmienila potreba opísať indiánske jazyky. Jej tvorcom bol L. Bloomfield (jeho predchodcom F. Boas), ktorý svoju lingvistickú koncepciu vybudoval na filozofickej báze behaviorizmu a najúplnejšie vyložil v knihe Jazyk (Language, 1933). L. Bloomfield a jeho stúpenci (o. i. Z. S. Harris) opisovali formálne prvky jazykovej štruktúry a nevšímali si významovú stránku. Jazyk definovali ako celkom mechanickú činnosť determinovanú príslušnou situáciou, ako sústavu koordinovaných a diferencovaných signálov. Základným pojmom je distribúcia (proces rečovej komunikácie zredukovali na pojem stimul – reakciu), ktorý preniesli z fonológie aj do morfológie a syntaxe. Cieľom deskriptívnej jazykovedy (lingvistiky) je preskúmať distribúciu jednotlivých príznakov. Hoci sa americká deskriptívna lingvistika ukázala ako jednostranná, prispela k spresneniu a formalizácii jazykovedného opisu. L. Bloomfield neskôr svoju filozofickú pozíciu, najmä pod vplyvom logického pozitivizmu, zmenil.

Jeho nasledovníci sa od 40. rokov 20. storočia rozdelili na mentalistov (Charles Carpenter Fries, *1887, †1967; K. L. Pike, Henry Allan Gleason, *1917, †2007), ktorí čiastočne pracovali aj s kategóriou významu, a na mechanistov (Z. S. Harris, George Leonard Trager, *1906, †1992; Bernard Bloch, *1907, †1965) predstavujúcich školu čistého formalizmu, striktného formálneho opisu jazyka. Vplyv pražského štrukturalizmu sa tu prejavil neskôr prostredníctvom A. Martineta a R. O. Jakobsona, mnohí predstavitelia americkej deskriptívnej lingvistiky (E. Nida, Ch. Hockett, Dwight Bolinger, *1907, †1992, a i.) sa zblížili najmä s kodanským štrukturalizmom (→ kodanská jazyková škola, → glosematika). Americká deskriptívna lingvistika predstavuje vcelku najrigoróznejší štrukturalistický smer, ktorý si zároveň vyslúžil aj najviac kritiky za nedoceňovanie kategórie významu pri výskume jazyka.

amorfný typ jazyka

amorfný typ jazyka — typ jazyka bez gramatických morfém, kde hrá dôležitú úlohu pevný slovosled. V slovenčine ako amorfné možno označiť nesklonné adjektíva (fajn, extra) a substantíva (kupé, safari).

anakolút

anakolút [gr.] —

1. jaz. vybočenie z väzby; jeden z defektných spôsobov gramatickej výstavby vety. Vzniká v nepripravených, najmä hovorených prejavoch. V krajných prípadoch prekáža adekvátnemu pochopeniu zmyslu vety. V písaných textoch sa hodnotí ako gramatická aj štylistická chyba. Napr. Chlapci, keď skončili školu, prišlo im rukovať. Správne: Keď chlapci skončili školu, museli rukovať;

2. lit. syntaktická figúra, ktorá je vybočením z väzby (vetnej stavby) textu; nie je defektnou jazykovou konštrukciou, ale štylistickým príznakom vzrušenej emocionálnej reči. Napr.:

Ulomí a – nikdy lepšej chuti!

dnu sám, žena kŕmi sienkom koňa...

(M. Rázus: Keď sa srdce ozve)

anallagé

anallagé [gr.] — neusporiadaný slovosled alebo vetosled, ktorý vzniká v spontánnej reči alebo v stresových výpovediach. Napr.: Želám vám úprimnú sústrasť. Dokázalo sa, že pes bol zakopaný v sekretárke.

analytický typ jazyka

analytický typ jazyka, izolačný typ jazyka — druh jazyka, v ktorom sa gramatické významy vyjadrujú pomocou samostatných morfém – pomocných slov alebo častíc; opak syntetického typu jazyka. Výrazne je zastúpený napr. v čínštine, vo vietnamčine, v angličtine a vo francúzštine. Analytické postupy sú však bežné i v slovanských jazykoch, najvýraznejšie v bulharčine (pri substantívach), v slovenčine napr. tvorba trpného rodu (konštrukcia byť + trpné príčastie, napr. som volaný), budúceho času (budem + neurčitok, napr. budem písať).

ananym

ananym [gr.] — obrátené meno; druh pseudonymu, napr. Anela – Alena. Ananym používajú básnici, žurnalisti a publicisti.

anglicizmus

anglicizmus [angl. + lat.] — slovo alebo slovný zvrat, ktorý slovenčina prevzala z angličtiny. V súčasnej slovnej zásobe je to niekoľko tisíc slov, ktoré pribúdali nerovnomerne, najviac koncom 20. stor. Ide najmä o slová z oblasti hier a športu (futbal, tenis, box) a v poslednom čase z oblasti peňažníctva, bankovníctva a priemyslu. Niektoré sa píšu slovenským pravopisom (tréner, šport, gól) a niektoré, najmä najnovšie anglické slová, sa preberajú v pôvodnej pravopisnej podobe (windsurfing, squash). Rýchlo sa internacionalizujú, pretože ich preberajú aj ostatné jazyky sveta.

antepréteritum

antepréteritum [lat.] — predminulý čas; čas vyjadrujúci minulý dej, ktorý sa stal pred iným minulým dejom vyjadreným préteritom, prípadne jeho opisným ekvivalentom. Napr. Do dediny sa po vojne vrátil človek, ktorý sa ešte predtým stratil.

anticipácia

anticipácia [lat.] — vykonanie niečoho vopred, v predstihu (pohybu, kroku, zložitého úkonu);

1. ekon. anticipácia ekonomických činiteľov — pesimistické alebo optimistické hypotézy, na ktorých sa zakladajú predpovede (napr. výpočty na dosiahnutie istého výsledku); o anticipáciu ide aj pri účtovaní položiek patriacich do príslušného obdobia i vtedy, keď v ňom ešte skutočný príjem alebo výdavok nenastal; anticipácia platby — úhrada pred termínom splatnosti;

2. filoz. myšlienkové predstihovanie, predpokladanie budúcich vnemov, poznatkov, udalostí; predvídanie opierajúce sa skôr o tušenie ako o presné poznanie. Môže ísť o zdanlivo ničím nepodmienené uchopenie budúceho poznatku, ale aj o unáhlené, väčšinou nesprávne zovšeobecnenie na základe malého počtu prípadov (napr. Aristotelova anticipačná indukcia). I. Kant hovorí o tzv. anticipácii vnímania, čím rozumie také poznanie, ktoré možno apriórne označiť ako empirické. Anticipácia je vlastne predbežné poznanie, ktoré sa dodatočne vedecky overuje;

3. jaz. lapsus, prolepsa — prerieknutie, omyl pri písaní, ktorý vzniká ako časová inverzia predbiehaním grafického vyjadrenia pred myšlienkovým spracovaním výrazu;

4. psychol. využitie predošlej skúsenosti (učenia) na vedomú i spontánnu pripravenosť na efektívny čin, ale aj uvedomelé správanie podľa hodnôt a noriem skupiny, do ktorej by jednotlivec raz chcel patriť. V experimentoch na podmienené reflexy slinenie psov už napr. pri zažatí žiarovky, zvýšenie frekvencie tepu pri začutí nezvyčajného šramotu.

antikadencia

antikadencia [gr. + tal.] — melódia vetného úseku neuspokojujúco uzavretého končiacou pauzou v zisťovacích a opytovacích vetách (niekedy aj v doplňovacích otázkach expresívnejšieho typu). Má stúpavý (vo vetách s jednoslabičnými alebo s dvojslabičnými koncovými taktmi) alebo stúpavo-klesavý priebeh (vo vetách aspoň s trojslabičnými koncovými taktmi).

antitéza

antitéza [gr.] — tvrdenie, ktoré je v rozpore s iným tvrdením, tvrdenie odporujúce téze, jej opak, protiklad;

1. biol. druhá časť položky v určovacích kľúčoch živých organizmov, ktorá je protikladom prvej časti položky (tézy); napr. v téze sa hovorí, že ide o dreviny, v antitéze, že o byliny;

2. filoz., log. z logického hľadiska výrok (súd), protiklad iného výroku (napr. Kantove antinómie). V heglovskej dialektike druhý stupeň triády (téza, antitéza, syntéza) tvoriaci negáciu predchádzajúceho (tézy) nevyhnutnú z hľadiska vývinu danej sféry skutočnosti. Má teda už nielen logický, ale aj ontologický charakter;

3. jaz. protiklad, rétorická figúra — široko rozvité formálne prirovnanie protikladom. Máva tri časti, pričom kladie do protikladu dva motívy. V prvej sa uvádza isté konštatovanie, ktoré sa v druhej popiera, v tretej sa uvádza nová skutočnosť, ktorá vyjadruje protiklad oproti predchádzajúcim tvrdeniam, a tým pomenúva realitu výstižnejšie ako prvé dve tézy. Napr. Odišiel, a viac sa nevrátil, navždy sa stratil;

4. lit. štylistická figúra alebo básnický zvrat, v ktorých sa kladú do ostrého protikladu dva motívy, pojmy, slovné spojenia, myšlienky alebo charakterové črty postáv umeleckého diela.

Nač sloboda?! I v nej ma rabstvo čaká!

(S. H. Vajanský: Segedínsky plnomesiac)

Alebo:

Je boh, je diabol, nebo, peklo,

je dobro, zlo, je telo, duch.

(J. Jesenský: Človek)

V poetike je známa tzv. slovanská alebo metaforická antitéza, ktorá sa stáva výstavbou umeleckého textu a skladá sa z troch častí: obrazu, jeho popretia a nového obrazu. Na princípe antitézy ako na kompozičnom princípe sú vybudované slovenské ľudové piesne. Napr.:

Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali,

či ste z neba spadli, či ste rástli v háji?

Z neba sme nespadli, v háji sme nerástli,

ale nás mládenci a dievčence našli.

5. výtv. alegorický spôsob znázornenia protikladných síl a zásad formou tézy a antitézy, typu a antitypu (Dobro a Zlo, Cnosť a Neresť, Kristus a Antikrist) prostredníctvom personifikácie alebo cyklických výjavov.

antonymá

antonymá [gr. > lat.], opozitá — slová s protikladným významom. Realizujú sa v rámci pomenúvania podstatných a prídavných mien, zámen, čísloviek i prísloviek. Z hľadiska významu sa delia na kontrárne (dobrýzlý, pravýľavý, horedolu), komplementárne (pravdalož, živýmŕtvy, chlapecdievča), vektorové (kúpapredaj, vondnu, začiatokkoniec) a pragmatické (môjtvoj, učiteľžiak, rodičiadeti). Z morfologického hľadiska môžu byť základné (plytkýhlboký, plačsmiech, semtam) a odvodené (legálnyilegálny, sympatiaantipatia, prísťodísť, mravnýnemravný). Okrem základného používania sa v štylistike uplatňujú aj na realizovanie estetických zámerov, napr. slovo s pozitívnym významom pekný sa metaforicky uplatní na pomenovanie negatívnej vlastnosti (pekný vtáčik). Antonymá sú aj významnými kompozičnými prvkami výstavby básne, neraz sú nositeľmi emocionálno-estetickej funkcie textu.

antropomastika

antropomastika [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa výskumom osobných mien (ich tvorením a fungovaním v spoločnosti); patrí do oblasti antroponymie.