absorbancia [lat.] — veličina, ktorá kvantitatívne vyjadruje absorpciu elektromagnetického žiarenia látkou (→ Lambertov-Beerov zákon).

absorpcia [lat.] — vstrebávanie, pohlcovanie;

1. ekon. zlúčenie; spôsob fúzie, pri ktorej si právnu subjektivitu ponecháva len absorbujúca spoločnosť a absorbovaná spoločnosť zaniká. Vloženie všetkého majetku, pohľadávok a záväzkov absorbovanej spoločnosti v prospech absorbujúcej spoločnosti;

2. fyz. pohlcovanie žiarenia pri prechode hmotným prostredím (→ absorpcia svetla, → absorpcia zvuku, → absorpcia žiarenia, → absorpcia vlnenia);

3. chem. fyzikálnochemický proces rozpúšťania (pohlcovania) plynnej zložky v kvapaline (príp. v tuhej látke), absorbente. Charakteristickým znakom absorpcie je, že rozpustený plyn sa rozptýli rovnomerne v celom objeme absorbentu na rozdiel od adsorpcie, kde je účinný len povrch adsorbentu.

Pri fyzikálnej absorpcii je rozpustený plyn viazaný na molekuly absorbentu iba slabšími fyzikálnymi väzbami a absorpcia je vratná. Chemická absorpcia je spravidla nevratná, pretože absorbovaný plyn vytvorí v absorbente chem. zlúčeninu (napr. pri absorpcii oxidu uhličitého CO₂ vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého Ca(OH)₂ vznikne uhličitan vápenatý CaCO₃). Absorpcia je exotermický dej, vznikajúce teplo je často potrebné odvádzať, aby sa priblížila v praxi požadovanému izotermickému deju.

Fyzikálna absorpcia plynov v kvapalinách sa riadi Henryho zákonom. Plyn sa absorbuje iba do stavu nasýtenia, keď sa dosiahne termodynamicky rovnovážny stav (koľko častíc sa absorbuje do roztoku, toľko sa z neho uvoľní). Rozpustnosť plynu v kvapaline je približne priamo úmerná jeho tlaku a koncentrácii v kvapaline a spravidla sa zmenšuje s rastúcou teplotou. Rôzne plyny majú v určitom absorbente rôznu rozpustnosť. Napr. oxid uhličitý má vo vode asi 50-krát väčšiu rozpustnosť ako vzduch. V tomto prípade ide čiastočne aj o chemickú reakciu, pri ktorej vzniká kyselina uhličitá. Pre plyny, ktoré nereagujú s rozpúšťadlom, platí princíp superpozície, t. j. rozpúšťajú sa nezávisle od seba a ich rozpustnosť závisí od ich parciálneho tlaku a teploty. Rôzna rozpustnosť plynov v absorbente umožňuje ich delenie v absorbéroch (napr. oddelenie sírovodíka zo zmesi uhľovodíkových plynov absorpciou v etanolamínoch). Niekedy je roztok plynu a absorbentu žiadaným produktom: napr. kyselina chlorovodíková (absorpcia chlorovodíka vo vode), sódovka (absorpcia oxidu uhličitého vo vode).

Adamčíková, Ľubica, 30. 8. 1940 Martin — slovenská chemička. R. 1962 – 2010 pôsobila na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1996 DrSc., 1998 prof. Spočiatku sa venovala otázkam chemickej kinetiky, neskôr oscilačným reakciám. Autorka a spoluautorka 90 pôvodných vedeckých prác, o. i. práce opisujúcej prvý anorganický oscilačný systém Belousovovho-Žabotinského typu (A completly inorganic oscillating system of the B-Z type; International Journal of Chemical Kinetics, 1982), a viacerých vysokoškolských učebných textov.

adhézia [lat.] — 1. → priľnavosť; 2. lek. → zrast.

adsorbent [lat.] — tuhá pórovitá povrchovo aktívna látka schopná viazať kvapalnú alebo plynnú zložku zo zmesi, a tým ju oddeliť (→ kapacita adsorbentu). Vyznačuje sa veľmi veľkým špecifickým povrchom (až niekoľko 100-tis. m²/kg), čo je dané jej pórovitosťou. Adsorbenty využívané v praxi na adsorpciu majú mať veľkú adsorpčnú schopnosť pri vysokej selektivite (adsorbujú iba žiadanú zložku) a majú byť mechanicky a chemicky stále. Dôležité tiež je, aby sa adsorbovaná látka dala z adsorbentu čo najľahšie odstrániť – desorbovať. Adsorbenty bývajú spravidla umelo pripravené vo forme granuliek rôznych tvarov s rozmerom niekoľko milimetrov. Najznámejšími adsorbentmi sú aktívne uhlie, silikagél, oxid hlinitý a prírodné alebo syntetické zeolity (molekulové sitá). Účinným adsorbentom môže byť aj povrch kovov alebo kryštálov.

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

aerosól [gr. + lat.], aerodisperzia — disperzná sústava tvorená kvapalnou alebo tuhou fázou rozptýlenou v plynnom prostredí. Disperzia kvapaliny v plyne sa nazýva hmla (rozmer častíc 10⁻⁶ – 10⁻³ cm), disperzia tuhej látky v plyne dym (10⁻⁷ – 10^–3 cm) alebo prach (s časticami väčšími ako 10⁻³ cm). Aerosól, v ktorom je súčasne s tuhou fázou prítomná aj kvapalná fáza vznikajúca kondenzáciou pár na povrchu tuhých častíc, sa nazýva smog (→ atmosférický aerosól). Zaujímavým príkladom aerosólu s tuhou fázou (kryštáliky ľadu) sú oblaky typu cirus a aerosólu s kvapalnou fázou (kvapky vody) oblaky typu kumulus. Aerosóly sa používajú v poľnohospodárstve (umelý postrek) i v priemyselnej výrobe (čistenie vzduchu a plynných zmesí). Rozšírené je aj používanie výrobkov spotrebnej chémie a liečiv vo forme aerosólu na ošetrenie kože, slizníc a obnažených tkanív i na inhalácie.

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

aktivovaný komplex — osobitné usporiadanie reagujúcich častíc (atómov, molekúl), v ktorom dochádza k prerozdeleniu energie a k preskupeniu väzieb, t. j. existujúce väzby sa čiastočne narušia a nové čiastočne vytvoria. Formálne sa môže považovať za molekulu, ktorej energia a geometria usporiadania zodpovedajú vrcholu aktivačnej bariéry (→ aktivačná energia). Aktivovaný komplex je nestabilný komplex s určitým prebytkom energie v porovnaní s reaktantmi, s ktorými je v rovnováhe, a môže sa rozpadnúť na východiskové látky alebo na produkty (→ teória aktivovaného komplexu).

antikorózna ochrana, protikorózna ochrana — spôsob povrchovej úpravy kovov na ochranu pred koróziou. Najjednoduchší a najpoužívanejší spôsob antikoróznej ochrany sú nátery (→ antikorózne pigmenty) alebo smalty. Účinnejšie je pokovovanie, keď sa menej ušľachtilý kov elektrolyticky pokryje vrstvou ušľachtilejšieho kovu odolnejšieho proti korózii (napr. železo sa môže katodicky pochrómovať alebo poniklovať). Takáto ochrana je účinná len pri dokonalom pokrytí povrchu. V prípade porušenia ochrannej vrstvy začne menej ušľachtilý kov korodovať. Pokovovať možno aj menej ušľachtilým kovom (anodické pokovovanie), keď sa napr. železo pokryje vrstvou zinku. Ochranná vrstva kovov sa môže naniesť aj metalurgicky, prípravou špeciálnych zliatin, pri ktorých ochranné vrstvy vznikajú samovoľne počas metalurgického procesu. Proti kyslej korózii sa pridávajú do korózneho prostredia inhibítory (→ antikorodanty). Špeciálnym druhom antikoróznej ochrany je pasivácia kovov.

asociácia [lat.] — združovanie, spojenie; združenie; spoločenstvo, organizácia;

1. astron. → hviezdna asociácia;

2. bot. základná jednotka vegetačného systému; rastlinné spoločenstvo charakterizované určitými floristickými a sociologickými (organizačnými) znakmi, prejavujúce prítomnosťou význačných druhov istú samostatnosť. Asociácia je najnižšou klasifikačnou jednotkou syntaxonomického systému, je podriadená vyššiemu syntaxónu, zväzu;

3. geochem. asociácia minerálov — spoločenstvo minerálov predstavujúce celú produkciu minerálov jedného štádia v podobe jednej alebo viacerých paragenetických asociácií (zákonité spoločenstvo minerálov, ktoré vznikli súčasne v priebehu kryštalizácie minerálov jedného štádia alebo jeho častí) a je látkovým odrazom daného štádia ako celku;

4. chem. asociácia molekúl — zhlukovanie molekúl do väčších celkov (asociátov) pôsobením slabých medzimolekulových síl. Asociácia nastáva v čistých látkach v plynnom alebo v kvapalnom stave, ako aj v roztokoch (napr. kyselina octová v parách a kyselina benzoová rozpustená v benzéne vytvárajú diméry). Asociácia je typická najmä pre polárne molekuly; mimoriadne pevné asociáty vznikajú, ak sú molekuly schopné tvoriť vodíkové väzby. Pri asociácii sa menia fyzikálne konštanty, napr. hustota plynu pri danej teplote a tlaku. Medzi asociovanými a voľnými molekulami sa ustanovuje rovnováha, ktorá závisí od vonkajších podmienok (teplota, tlak). Asociácia iónov prebieha v roztokoch elektrolytov medzi kladne a záporne nabitými iónmi, pričom vzniká iónový pár. Stupeň iónovej asociácie rastie s klesajúcou relatívnou permitivitou prostredia, klesajúcou teplotou a stúpajúcim nábojom iónov vytvárajúcich asociát. Mieru asociácie molekúl (iónov) vyjadruje asociačný stupeň, čo je pomer počtu asociovaných molekúl (iónov) k celkovému počtu molekúl (iónov);

5. lit. v avantgardnej teórii umenia pojem vyjadrujúci voľnú, ničím nekontrolovanú obraznosť v umeleckej tvorbe, a to v opozícii k logickému mysleniu;

6. politol., sociol. → združenie;

7. psychol. a) spájanie predstáv podľa určitých zákonov, pričom ich spojenie určuje sled ich vynárania v mysli jednotlivca (vybavením jednej predstavy sa vyvolá i druhá). Jeden z prvých pomerne dávno preskúmaných psychických javov. Filozofi už od antiky videli v asociácii zdôvodnenie poznávacích procesov a mravnej aktivity (→ asocianizmus). Aristoteles stanovil štyri zákony, podľa ktorých sa spolu vynárajú a navzájom vyvolávajú tie idey, predstavy, dojmy, ktoré sa predtým dostali do vedomia súčasne alebo na tom istom mieste, alebo sú si podobné, alebo (naopak) sú navzájom protikladné (zákon styčnosti v čase, v priestore, styčnosti podobnosti a kontrastu). Neskôr sa tieto zákony zredukovali na dva (styčnosti a podobnosti), respektíve iba na jeden (len styčnosti, respektíve len podobnosti);

b) hypotetický neurofyziologický proces vytvárania dočasného spoja. Výraz asociácia použil I. P. Pavlov pri vysvetľovaní procesu podmieňovania. Chápal ňou neurofyziologický dej spojenia dvoch ohnísk podráždenia, ku ktorému dochádza v mozgovej kôre pri opakovanom súčasnom, respektíve krátkom následnom pôsobení dvoch podnetov;

c) spojenie reakcie s podnetom, ktorý ju vyvolal (v behaviorizme stimul – odpoveď).

Avogadrov zákon — jeden zo základných zákonov ideálneho plynu, podľa ktorého pri rovnakej teplote a tlaku obsahujú rovnaké objemy plynov rovnaký počet molekúl. Z Avogadrovho zákona vyplýva, že jeden mól ideálneho plynu má v daných podmienkach vždy rovnaký objem, a to 22,41383 dm³. Sformulovaný 1811 talianskym fyzikom a chemikom A. Avogadrom.

galvanizácia [vl. m.] —

1. → galvanické pokovovanie;

2. liečba jednosmerným elektrickým (galvanickým) prúdom, galvanoterapia.

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T₂ (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T₁ (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

katalyzátor [gr.] —

1. látka, ktorá sa zúčastňuje chemickej reakcie a urýchľuje ju (→ katalýza), po reakcii však zostáva nezmenená. Katalyzátor znižuje aktivačnú energiu reakcie, čo má za následok zvýšenie jej rýchlosti, ale neovplyvňuje zloženie reakčnej zmesi po ustálení rovnováhy (rovnovážnu konštantu). Účinnosť katalyzátora sa posudzuje na základe jeho aktivity (→ aktivita katalyzátora, → enzýmová aktivita). Najmä v priemysle sa na charakterizovanie aktivity katalyzátora používajú čísla TON a TOF. Číslo TON (angl. turnover number) ako pomer mólov substrátu a katalyzátora vyjadruje, koľko katalytických cyklov (vytvorenie medziproduktu, jeho rozpad za vzniku produktu, uvoľnenie katalyzátora) prebehne na jednej molekule katalyzátora, kým stratí aktivitu. Číslo TOF (angl. turnover frequency) vyjadruje, koľko katalytických cyklov prebehne na molekule katalyzátora za jednotku času.

Katalyzátor zúčastňujúci sa homogénnej katalýzy sa označuje ako homogénny, katalyzátor zúčastňujúci sa heterogénnej katalýzy ako heterogénny. K homogénnym katalyzátorom patria Brønstedove a Lewisove kyseliny a bázy, organické zlúčeniny (organokatalyzátory) a i., k heterogénnym katalyzátorom prechodné kovy, ich oxidy a komplexy, povrchovo aktívne látky tvoriace micely a i. Heterogénne katalyzátory sú najčastejšie tuhé látky nerozpustné v reakčnej zmesi, ich pôsobenie je založené na adsorpcii reaktantov na ich povrchu v aktívnych miestach. Účinnosť heterogénnych katalyzátorov je možné zvýšiť ich dispergovaním, pôsobením tepla, svetla, mikrovlnného žiarenia alebo ultrazvuku, ale aj pomocou aktivátorov (→ aktivácia, význam 3); napr. metalocénové katalyzátory pri výrobe polypropylénu sa aktivujú metylalumoxánom (MAO, zlúčenina obsahujúca oligomérne reťazce [–Al(CH₃)–O–]_n). Heterogénny katalyzátor možno vytvoriť aj naviazaním homogénneho katalyzátora na nerozpustný nosič (oxid kremičitý, magnetit, nerozpustný polymér). Osobitným druhom katalyzátora sú enzýmy, ktoré katalyzujú biochemické reakcie v živých systémoch, využívajú sa však aj v priemyselných procesoch.

V chemickom priemysle sa uplatňujú katalyzátory hydrogenácií (napr. Adkinsov katalyzátor, Wilkinsonov katalyzátor, Raneyho kovy), katalyzátory polymerizačných reakcií (→ Zieglerove-Nattove katalyzátory) a i. Zvlášť veľký význam majú katalyzátory pri spracovaní ropy a pri výrobe motorových palív. Pri štiepení dlhých reťazcov uhľovodíkov získaných z ropy na kratšie a viac rozvetvené reťazce (krakovanie) sa používajú syntetické hlinitokremičitanové (zeolitové) katalyzátory. Pri hydrogenačnom krakovaní sa ako katalyzátory uplatňujú oxidy alebo sulfidy prechodných kovov (Co, Mo, Ni, W) a katalyzátory kyslého charakteru (Al₂O₃, SiO₂–TiO₂, zeolity a i.). Pri reformovaní je katalyzátorom dispergovaná platina nanesená na málo hydratovaný oxid hlinitý alebo na hlinitokremičitan. Katalyzátory na báze kobaltu a železa sa využívajú pri Fischerovej-Tropschovej syntéze.

Látky, ktoré aktivitu katalyzátora nevratne znižujú (môže aj zaniknúť), sa nazývajú katalyzátorové jedy (→ dezaktivácia katalyzátora). Opak inhibítor;

2. zaužívaný nesprávny názov katalytického konvertora výfukových plynov.

katión [gr.] — kladne nabitý ión, ktorý vzniká z atómu alebo z molekuly stratou jedného alebo viacerých elektrónov. Katióny spolu s aniónmi vznikajú v roztokoch disociáciou molekúl anorganických solí a chemickými reakciami (polárnym rozštiepením kovalentnej väzby), nachádzajú sa aj v taveninách solí a v plazme. V elektrickom poli sa pohybujú smerom k zápornej elektróde (katóde), na ktorej sa redukujú (napr. Cu²⁺ + 2 e⁻ → Cu). Katióny sa v zmysle Lewisovej teórie kyselín a zásad správajú ako kyseliny. Sú to zvyčajne ióny kovov (napr. Na⁺, Ca²⁺), komplexných zlúčenín, napr. [Co(NH)₃]³⁺, a organických zlúčenín, napr. C(CH₃)⁺. Osobitné postavenie medzi katiónmi má oxóniový ión H₃O⁺, ktorého koncentrácia udáva kyslosť prostredia (→ acidita).

katóda [gr.] — elektróda, prostredníctvom ktorej sa do systému (elektrónka, výbojka, elektrochemický článok a i.) privádzajú nosiče záporného elektrického náboja (zvyčajne elektróny). Jej polarita závisí od typu zariadenia, ako aj od prebiehajúceho procesu. V elektrónke alebo vo výbojke sa katóda pripája na záporný pól vonkajšieho zdroja elektrického napätia, pričom elektróny sa v zariadení pohybujú od katódy k anóde. Pri nabíjaní elektrochemického článku je katóda elektróda, ktorá sa pripája na záporný pól elektrického zdroja, pričom na nej dochádza k vynútenej redukcii katiónov (napr. pri elektrolýze). Pri vybíjaní elektrochemického článku (pri jeho používaní ako zdroja elektrickej energie) je katóda elektróda, na ktorej prebieha spontánna redukcia katiónov, pričom je kladným pólom článku.

kinetika [gr.] —

1. fyz. → fyzikálna kinetika;

2. chem. → chemická kinetika.

koacervácia [lat.] — fyz., chem. rozdelenie koloidnej sústavy na dve kvapalné fázy v dôsledku straty stability molekulového (lyofilného, termodynamicky stabilného) sólu. K rozdeleniu dochádza spontánne, ale je možné ho aj vyvolať pridaním anorganickej soli alebo organického rozpúšťadla, zmenou teploty alebo pH ap. Jednu kvapalnú fázu s výrazne vyšším obsahom koloidných častíc tvoria rozpúšťadlo a kvapôčky, tzv. koacerváty, s priemerom 1 – 100 μm, ktoré sa vytvorili tesným priblížením sa viacerých koloidných častíc a splynutím ich solvatačných obalov. Druhou fázou je rovnovážny roztok. Koacerváty, ktoré sú vytvorené koloidom jednej organickej (napr. proteín, polysacharid ap.) alebo anorganickej (napr. polymérne metafosforečnany) látky sa označujú ako jednoduché, koacerváty vytvorené dvoma alebo troma látkami (často ide o polyméry s rozdielnymi elektrickými nábojmi, napr. želatína a arabská guma) ako zložené (komplexné). Do kvapôčok koacervátu môžu z vodného prostredia prenikať nízkomolekulové organické látky, vďaka čomu sa koacervácia využíva aj ako jedna z metód enkapsulácie. Koacerváciu prvýkrát opísali 1929 holandskí chemici Hugo Rudolph Kruyt (*1882, †1959) a Hendrik Gerard Bungenberg de Jong (*1893, †1977). Podľa niektorých teórií o vzniku života na Zemi (→ Oparinova teória) boli koacerváty (kvapôčky obsahujúce nízko- a vysokomolekulové organické látky) v praoceánoch predchodcami prvotných živých buniek (→ eobiont).

koagulácia [lat.] —

1. zrážanie;

a) fyz., chem. zhlukovanie častíc disperznej fázy lyosólu do väčších kompaktných agregátov, pričom dochádza k makroskopickému oddeleniu vzniknutej zrazeniny – koagulátu, a k zániku koloidne nestabilného lyosólu (→ disperzná sústava). Koagulácia môže byť vyvolaná pridaním elektrolytu, ale aj starnutím sústavy, zmenou koncentrácie disperznej fázy, zmenou teploty, mechanickými príčinami (prečerpávaním, vibráciami, ultrazvukom), pôsobením žiarenia (viditeľného, ultrafialového, röntgenového) alebo účinkom jednosmerného alebo striedavého elektrického poľa. Pri koagulácii fázových (lyofóbnych) koloidov musí byť koncentrácia elektrolytu dostatočná na to, aby stlačila elektrickú dvojvrstvu na rozhraní koloidná častica – disperzné prostredie, a tým znížila energetickú bariéru zabraňujúcu spájaniu častíc pri vzájomných zrážkach (→ koagulačný prah). Molekulové (lyofilné) koloidy koagulujú až pri koncentrácii elektrolytu väčšej ako 10 mol/dm³.

Koagulácia, pri ktorej dochádza k strate stability lyosólu znížením alebo zánikom elektrického náboja koloidných častíc, sa nazýva neutralizačná, koagulácia, pri ktorej je strata stability vyvolaná stlačením difúznej časti elektrickej dvojvrstvy, koncentračná. Podľa spôsobu ukladania častíc v koaguláte sa rozlišuje perikinetická (ukladanie v rôznom smere) a ortokinetická (orientované ukladanie pri koagulácii v silovom poli, napr. pri toku alebo pri sedimentácii) koagulácia. Pri rýchlej koagulácii sa každé vzájomné priblíženie častíc vykonávajúcich Brownov pohyb končí ich spojením, pri pomalej koagulácii sa častice spájajú len pri zvlášť výhodnom priblížení, pretože na ich povrchu zostáva čiastočne zachovaná elektrická dvojvrstva alebo solvatačný obal.

Koagulácia sa využíva v potravinárstve na odstraňovanie zákalov a látok spôsobujúcich zákaly nápojov, pri ktorých sa vyžaduje číry vzhľad (pivo, víno, ovocné šťavy ap.; → čírenie), v baníctve na vyzrážavanie koloidných látok v procese úpravy nerastných surovín, v priemysle na čistenie odpadových vôd (→ elektrokoagulácia, význam 2). Opakom koagulácie je peptizácia, t. j. dispergovanie agregátov za tvorby koloidne stabilnej sústavy;

b) lek. hemokoagulácia — zrážanie krvi; → hemostáza;

2. meteorol. rast ľadových častíc v oblakoch pri teplote pod 0 °C spôsobený zachytávaním a namŕzaním prechladených kvapiek vody. Pri zachytení prechladenej kvapky vody na ľadovej častici vodná kvapka zvyčajne zamrzne a ľadová častica sa zväčší. Takto vznikajú krúpy, ktoré kým začnú padať k zemi, môžu v dostatočne silných výstupných vzduchových prúdoch dosiahnuť veľkosť až niekoľko cm. Proces, pri ktorom sa zrážaním spájajú ľadové častice (kryštáliky) na zhluky javiace sa pri snežení ako snehové vločky, sa nazýva agregácia.

koagulačný prah — minimálna koncentrácia (tzv. kritická koagulačná koncentrácia) elektrolytu pridaného k fázovému (lyofóbnemu) koloidu potrebná na to, aby sa začala jeho koagulácia; prevrátená hodnota tejto veličiny vyjadruje koagulačnú účinnosť. Koagulujúci účinok majú len tie ióny v elektrolyte, ktoré majú opačný náboj ako koloidná častica. Koagulačný prah závisí od valencie protiiónov podľa Schulzovho-Hardyho pravidla. Koagulačný prah do určitej miery závisí od spôsobu prípravy koloidu, od času, ktorý uplynul od prípravy koloidu po stanovenie koagulačného prahu, a od metódy stanovenia.

koalescencia [lat.] — fyz., chem. proces, pri ktorom zaniká fázové rozhranie medzi dvoma susednými koloidnými časticami (napr. kvapôčkami alebo bublinkami) alebo medzi časticou a makrofázou, pričom táto zmena vedie k poklesu špecifického povrchu. Zaniknutím fázového rozhrania sa koloidné častice spoja, pričom môže nastať spájanie drobných kvapalných častíc rozptýlených v plynnej fáze (aerosól) alebo v inej kvapaline (emulzia), ako aj bubliniek plynu v kvapalnej fáze (pena). V prípade emulzie koalescencia zvyčajne nasleduje po flokulácii a vedie k tvorbe novej makrofázy a k rozrazeniu emulzie. Koalescencia tuhých anorganických koloidných častíc sa nazýva spekanie (sintrovanie). Koalescenciou je aj spájanie kvapiek vody v oblakoch pri teplote nad 0 °C, čím narastá ich objem. Prebieha spontánne, ale aj vplyvom gravitačných alebo elektrostatických síl.

Krafftov bod, Krafftova teplota, kritická micelárna teplota — minimálna teplota, pri ktorej povrchovo aktívne látky (surfaktanty) vytvárajú po dosiahnutí kritickej koncentrácie (→ kritická micelárna koncentrácia) micely. Označuje trojný bod fázovej premeny, pod ktorého teplotou a koncentráciou povrchovo aktívna látka zostáva vo forme samostatných molekúl. Nazvaný podľa nemeckého chemika Friedricha Kraffta (*1852, †1923).