a. a. → ad acta

ab intestato [-tátó; lat.] — dedenie bez závetu (testamentu); dedenie zo zákona.

abrogácia [lat.] — zrušenie normatívneho právneho aktu (právneho predpisu).

abstencia [lat.] — zdržanie sa niečoho, najmä hlasovania alebo účasti na hlasovaní.

accessio possessionis [akcesijó -sijó-; lat.] — započítanie držby, doby právneho predchodcu; v poradí ďalší oprávnený držiteľ si môže započítať dobu držby, počas ktorej mal jeho právny predchodca vec (právo) taktiež nepretržite v oprávnenej držbe.

acclusum [aklúzum; lat.] — písomná príloha, ktorá niečo podrobnejšie vysvetľuje alebo dopĺňa.

ad acta [ák-; lat.], a. a. — k spisom, založiť do archívu; pokyn založiť spis, listinu, dokument ap. ako vybavené, na archivovanie. Výraz používaný v súčasnosti zriedkavo, v minulosti bežne v úradnom styku osôb v cirkevnom a štátnom aparáte. V prenesenom význame ponechať bez pozornosti, odložiť bez dôkladného vyšetrenia.

adhézne konanie — práv. súčasť trestného konania v štádiu hlavného pojednávania. Jeho predmetom a účelom je náhrada škody, ktorá vznikla poškodenému následkom spáchania trestného činu. Adhézne konanie je fakultatívne a o tom, či bude v konkrétnom prípade vykonané, rozhoduje súd. Hoci je súčasťou trestného konania, o náhrade škody sa rozhoduje podľa noriem občianskeho práva. Na základe adhézneho konania môže súd rozhodnúť o úplnej alebo o čiastočnej náhrade spôsobenej škody alebo môže odkázať poškodeného s jeho nárokmi na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Ak je niekto majetkovo poškodený trestným činom, môže uplatniť nárok na náhradu škody priamo v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému páchateľovi trestného činu. Ak sú splnené ďalšie podmienky (súd uzná obžalovaného za vinného a uplatnený nárok na náhradu škody je odôvodnený výsledkami trestného konania), môže trestný súd o tomto občianskoprávnom nároku rozhodnúť v trestnom konaní. Trestné konanie proti páchateľovi trestného činu je tak základným konaním, občianskoprávne konanie o náhrade škody sa k nemu z dôvodov účinnejšej právnej ochrany a hospodárnosti výnimočne pripája a tvorí jeho súčasť.

adhuc sub iudice lis est [-húk jú- lís; lat.] — spor (najmä právny) o určitej otázke ešte nie je rozhodnutý; doslovne: spor je nateraz v rukách sudcu. Výrok prevzatý z antickej rímskej poézie.

aequalitas partium [ékválitás -ci-; lat.] — rovnosť strán (napr. pri uzatváraní zmluvy alebo strán v súdnom spore).

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

afinitné príbuzenstvo → afinita

agnoskácia [lat.] — práv. sčasti zastaraný výraz označujúci skúmanie vecí, údajov, stavov alebo dejov, zisťovanie, určovanie totožnosti osôb (identifikácia); v prenesenom význame uznanie či schvaľovanie.

akcesia [lat.] — vstup do niečoho;

práv. v medzinárodnom práve nadobudnutie územia vďaka prírodnému procesu, napr. rozšírenie štátneho územia tým, že v ústí rieky vznikne naplaveninami ostrov, alebo ľudskou činnosťou, napr. vysušením morského dna; v rímskom práve → accessio.

akcesorita [lat.] — závislosť; v občianskom práve vyjadruje záväzkový právny vzťah nesamostatnej (závislej, pridruženej, sprievodnej, vedľajšej) povahy, ktorý pristupuje k hlavnému právnemu vzťahu a je naň existenčne viazaný. Akcesorita teda predpokladá dva právne vzťahy, hlavný a vedľajší, z ktorých prvý je určujúci v tom zmysle, že iba s existenciou hlavného záväzku trvá a s jeho zánikom takisto zaniká aj vedľajší záväzok. Príkladom akcesorických záväzkov sú zabezpečovacie záväzky ako ručenie, zádržné právo alebo záložné právo (→ zabezpečenie záväzkov).

akrescencia [lat.] — prírastok;

1. práv. v občianskom práve prírastok dedičského podielu, ak sa uvoľnil dedičský podiel niektorého zo zákonných dedičov príslušnej dedičskej skupiny; uvoľnený dedičský podiel prirastá (akrescenduje) zákonným dedičom tej istej skupiny, ak ich niet, dedia zákonní dedičia ďalšej skupiny; v obchodnom práve prírastok podielu spoločníka po vystúpení z obchodnej spoločnosti ostatným spoločníkom; v medzinárodnom práve spôsob nadobudnutia územného prírastku štátom, a to pôsobením prírodných síl (napr. naplaveninami v ústí rieky ap.) alebo v dôsledku cieľavedomej ľudskej činnosti (napr. výstavba vodných hrádzí či odvodňovanie pobrežia);

2. zool. začiatočné obdobie gradácie populácie (→ gradácia), v ktorom sa hustota populácie začína zvyšovať nad stav latencie. V aplikovanej entomológii má akrescencia mimoriadny význam z hľadiska prognózy ďalšieho vývoja populácie a eventuálnej lokalizácie vznikajúcich ohnísk škodlivého rozmnožovania.

aktívna legitimácia — práv. spôsobilosť na strane žalobcu byť subjektom práv a povinností, ktoré sú predmetom súdneho alebo iného konania. Nedostatok aktívnej legitimácie znamená, že kto podľa platného práva nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia alebo hmotnoprávnych povinností, o ktoré v súdnom alebo v inom konaní ide, nemôže byť ani žalobcom. Analogicky sa postupuje aj z hľadiska práv a povinností žalovaného, kde sa skúma dostatok alebo nedostatok pasívnej legitimácie.

akvizícia [lat.] — získavanie, získanie, nadobúdanie; aj vec, ktorú niekto nadobudol;

1. ekon. a) nadobudnutie, získaný prírastok (nových zákazníkov, predplatiteľov ap.); aj súbor presviedčacích činností, ktorých poslaním je dosiahnuť umiestnenie tovaru na trhu a jeho realizáciu, súčasť marketingovej politiky. Dôležitá je akosť ponúkaného tovaru, rozsah služieb spojených s predajom, poznanie cenových kalkulácií a cien konkurenčného tovaru, ale i schopnosť akvizitéra poukázať na prednosti ponúkaného tovaru. K formám akvizície patria akvizičné návštevy ako forma osobného styku s potenciálnymi zákazníkmi, náborové listy obsahujúce prehľadné informácie o ponúkaných výrobkoch a o ich vlastnostiach i prednostiach, ale aj dodacie lehoty a služby v súvislosti s dodávkou výrobkov ap. Pri akvizícii sa používajú rozličné predajné pomôcky (prospekty, propagačné materiály); b) operácia, pri ktorej jedna spoločnosť kúpi druhú, pričom kúpená spoločnosť fakticky zanikne. Spravidla ide o kvalitatívne rozdielne spoločnosti, kvalitnejšia spoločnosť pohltí menej kvalitnú spoločnosť. V prípade spojenia dvoch rovnocenných partnerov ide o fúziu. Akvizícia i fúzia môžu prebehnúť dobrovoľne, so súhlasom preberanej spoločnosti, alebo násilne. Pri násilnom prevzatí (uskutočňuje sa skupovaním podielov akcionárov) sa útočiaca spoločnosť dostáva do predstavenstva druhej spoločnosti bez jej súhlasu. V rámci fúzií a akvizícií (angl. Mergers and Acquisitions, M&A) sa rozlišujú čisté akvizície (angl. company takeover), ktoré sa na celkovom objeme realizovaných transakcií podieľajú dvoma tretinami, ďalej rozpredávanie majetku (angl. asset held for sales) a výzva na predaj (angl. tender offer), pri ktorej sú akcionári preberanej spoločnosti prostredníctvom verejnej výzvy oslovení, aby svoje vlastnícke podiely ponúkli na predaj. Akvizície a fúzie sa začali objavovať začiatkom 20. stor. v USA (malé firmy sa spájali do trastov s cieľom získať väčší podiel na trhu), v súčasnosti sú bežnou súčasťou rastovej stratégie spoločností na celom svete.

2. súhrn pracovných procesov súvisiacich s výberom a získavaním dokumentov (publikácií) do knižničného fondu. Dopĺňanie knižničného fondu sa vykonáva na základe funkcií a zamerania knižnice, profilu knižničného fondu a potrieb používateľov. Tlačené dokumenty získava knižnica prostredníctvom nákupu, daru a výmeny s inými knižnicami, vybrané knižnice aj prostredníctvom povinného výtlačku.

aliminácia [lat.] — práv. spôsob rozhodnutia, ktorým sa rozhodujúci orgán odmieta zaoberať podstatou veci (návrhu) preto, že na to nie sú splnené zákonom ustanovené procesné podmienky (napr. vec nepatrí do jeho právomoci, návrh má neodstrániteľné nedostatky znemožňujúce určiť, o čom má konať a rozhodnúť, ap.).

alograf [gr.] —

1. vo všeobecnom význame niečo, čo nie je napísané vlastnou rukou;

2. v občianskom práve → alografný závet.

alografný závet — testament napísaný inak než vlastnou rukou poručiteľa (na písacom stroji, cudzou rukou), ale poručiteľom vlastnoručne podpísaný; musí obsahovať aj podpisy dvoch pri podpise súčasne prítomných svedkov. Osobitným typom alografného závetu je závet poručiteľa, ktorý nemôže písať alebo čítať; predpokladom jeho platnosti je vyhlásenie poručiteľa pred troma súčasne prítomnými svedkami oboznámenými s obsahom závetu, potvrdzujúcimi vlastným podpisom na listine obsah poslednej vôle poručiteľa. Opak: holografný závet.

alternativa facultas [-kul-; lat.] → facultas alternativa

alternatívny záväzok — záväzok, v ktorom je plnenie alternatívne určené; možno ho splniť viacerými spôsobmi s tým, že právo výberu predmetu plnenia z viacerých možností má jedna zo zmluvných strán, spravidla dlžník; v rímskom práve obligatio alternativa.

alúvium [lat.] —

1. geol. zastaraný názov holocénnych sedimentov, ktoré tvoria riečnu nivu a sú v dosahu záplav. V členení štvrtohôr na dilúvium a alúvium (v súčasnosti sa už nepoužíva) znamenalo alúvium obdobie mladších náplavov. V anglickom a ruskom jazyku sa termín alúvium používa všeobecne na označenie všetkých riečnych sedimentov, holocénnych i pleistocénnych;

2. práv. naplavenina alebo nános; spravidla nadobúdané do vlastníctva ipso facto, t. j. prírastkom (akcesiou); v rímskom práve alluvio (→ accessio).

amortizácia [lat. > fr.] — umorovanie, umorenie;

1. ekon. označenie používané vo viacerých významoch: amortizácia cenných papierov — vyhlásenie cenných papierov za neplatné v dôsledku ich straty, krádeže ap.; amortizácia kapitálu — postupné umorenie (znižovanie hodnoty) základného kapitálu (strojov, budov) uskutočňované v peňažnej forme periodickým odpisovaním sumy zodpovedajúcej hodnote opotrebovania základného kapitálu. Nevyhnutnosť postupného znižovania hodnoty základných prostriedkov v dôsledku ich opotrebenia vyplýva zo špecifík používania týchto prostriedkov vo výrobnom procese. Fungujú počas mnohých výrobných cyklov a postupným opotrebúvaním strácajú hodnotu, ktorá sa prenáša do hodnoty výrobkov. Opotrebenie základných prostriedkov je dvojaké: fyzické a morálne. Fyzické opotrebenie nastáva používaním výrobného zariadenia vo výrobnom procese, prípadne aj jeho nečinnosťou (pôsobenie vlhkosti, prachu ap.). Morálne opotrebenie vedie k znehodnocovaniu výrobného zariadenia nezávisle od obdobia a intenzity jeho používania v dôsledku rastu spoločenskej produktivity práce (rovnaké alebo analogické stroje a zariadenia možno kúpiť za nižšiu cenu) alebo rozvoja vedy a techniky (existencia výkonnejších strojov a zariadení). Amortizácia sa prenáša do hodnoty výrobkov (cien). Vystupuje ako nákladová položka, ktorá sa pri výpočte výkonnosti ekonomiky nezahŕňa do čistého domáceho produktu (ČDP); amortizácia obligácie — postupné umorenie dlhu periodickými splátkami alebo výkupom dlhu; daňová amortizácia — presun dane zmenšením ceny nejakého majetku o sumu kapitalizovanej dane; urýchlená amortizácia, angl. accelerated depreciation — finančná politika umožňujúca rýchlejšie odpisovanie základných fondov, dlhodobých a krátkodobých prostriedkov. Má veľa zástancov, pretože chráni podniky pred morálnym opotrebením základných fondov, vytvára podmienky na urýchlené zavádzanie novej technológie a novej techniky vôbec;

2. práv. procesnoprávny inštitút, ktorého účelom je umorenie listín. Význam amortizácie spočíva v tom, že poskytuje právnu ochranu každému, kto by mohol byť poškodený stratou alebo zničením listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva a ktorú nemožno nahradiť (cenné papiere). Ak sú splnené zákonné podmienky, príslušný orgán, spravidla súd, v konaní o umorenie listiny (v amortizačnom konaní) vyhlási stratenú alebo zničenú listinu za umorenú (amortizovanú), čím je listina zbavená právnej záväznosti. Rozhodnutie o umorení nahrádza listinu dovtedy, kým osoba, ktorú listina zaväzuje, nevydá za ňu oprávnenej osobe náhradnú listinu.

animus [lat.] — práv. v rímskom súkromnom práve vôľa, úmysel, prianie. V najstaršom práve nehral animus veľkú úlohu, dôraz bol na slovách (verba) použitých pri prejave vôle. Postupne čoraz väčšmi získavala na význame vnútorná vôľa a v justiniánskom práve napokon úplne prevládla. Existovalo mnoho druhov vôle, napr.: animus possidendi — základný znak držby; nakladanie s vecou ako vlastnou, čo predpokladá vôľu držiteľa mať vec pre seba; vôľa držiteľa vec ovládať; animus novandi — vôľa zrušiť pôvodný záväzok zriadením nového; animus furandi — vedomé zlomyseľné konanie zlodeja; animus donandi — vôľa darcu poskytnúť a vôľa obdarovaného prijať dar; animus domini — doslovne vôľa pána; vôľa vlastníka mať vec len pre seba, ako vlastnú, ap. Animus je teda ako subjektívny element v mnohých prípadoch konštitutívnou zložkou vzniku, zmeny alebo zániku práva či povinnosti.

apelácia [lat.] — odvolanie. V právnom konaní jeden z riadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdov či správnych orgánov vyneseným v prvom stupni, a to rozhodnutiam, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť. Odvolaním sa odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, a ak to nie je predbežne vykonateľné rozhodnutie, odkladá sa aj jeho vykonateľnosť (suspenzívny účinok). Druhý dôležitý účinok odvolania spočíva v tom, že právo rozhodnúť o ňom prechádza na najbližší vyšší súd či orgán (devolutívny účinok). Tieto účinky však nenastanú, ak nie sú pri podaní odvolania splnené zákonom ustanovené podmienky jeho prípustnosti: spôsobilý predmet odvolania, jeho podanie v zákonom predpísanej spravidla 15-dňovej lehote oprávnenou osobou s požadovanými obsahovými náležitosťami. Lehota na odvolanie môže byť za zákonom stanovených podmienok výnimočne aj dlhšia, nie však kratšia. Ak nie je splnená hoci len jedna z týchto podmienok a jej nedostatok nie je odstránený, nemožno o odvolaní konať a napadnuté rozhodnutie sa stáva právoplatným.

V právnych poriadkoch pripúšťajúcich ako opravný prostriedok odvolanie, a teda spravujúcich sa apelačným systémom, prihliada odvolací súd či iný príslušný opravný orgán na každý nedostatok napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a skúma vec z hľadiska skutkovej i právnej stránky. O odvolaní môže rozhodnúť buď tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdí ako správne a odvolanie zamietne, alebo ho zmení, alebo ho zruší, a vec vráti prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie; v takom prípade je prvostupňový orgán už viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. V odvolacom konaní apelačného typu môžu účastníci uvádzať v odvolaní nové skutočnosti a dôkazy a odvolací orgán môže skutkový stav opätovne sám zisťovať buď tak, že doplní dokazovanie, alebo ho zopakuje. K ďalším charakteristickým znakom opravného konania apelačného typu patria široké dispozičné oprávnenia účastníkov (môžu sa napr. odvolania vzdať, vziať ho späť, meniť jeho obsah a rozsah); → kasácia.

apertinencia [lat.], pertinencia — práv. príslušenstvo hlavnej veci, t. j. veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalo užívali.

aprobácia [lat.] — schválenie, povolenie, uznanie, dôkaz;

1. vysvedčenie, listina o dosiahnutom vzdelaní, profesionálnej kvalifikácii ap.; spôsobilosť vyučovať učebné predmety na určitom stupni a druhu školy. Získava sa po absolvovaní štúdia a vykonaní predpísaných skúšok;

2. v cirkevnom práve aprobácia kníh (→ cirkevné schválenie kníh, → cenzúra).

apropriácia [lat.], proprietas — práv. privlastnenie si niečoho, držby veci.

argumentum ex lege [lat.] — dôvod vyvodený zo zákona, zákonný dôvod (dôvodenie zákonom).

arrestatorium [lat.] — v občianskom procesnom práve opatrenie súdu obsiahnuté v uznesení o nariadení výkonu rozhodnutia (exekúcie) prikázaním peňažnej pohľadávky, ktorú má dlžník voči tretej osobe (poddlžníkovi), veriteľovi dlžníka. Podstata tohto opatrenia spočíva v tom, že súd zakazuje poddlžníkovi, aby po doručení nariadenia výkonu splnil svoj peňažný dlh dlžníkovi; súčasne sa poddlžníkovi prikazuje, aby po právoplatnosti nariadenia výkonu, o čom bude súdom osobitne upovedomený, vyplatil pohľadávku, ktorú má voči nemu dlžník, priamo veriteľovi dlžníka (v Slovenskej republike od 2016 justičnej pokladnici). Tým bude uspokojená peňažná pohľadávka (veriteľa voči dlžníkovi), ktorej splnenie sa exekučne vymáha.

arrha [hebr. > gr.] — závdavok.

artikula [lat.], artikul —

1. hist. zákonný článok; odsek zákonného ustanovenia alebo zmluvy;

2. presne formulovaná zásada, požiadavka, článok viery (napr. pražské artikuly, cechové artikuly).

atrahovanie [lat.] → atrakcia

atrakcia [lat.] —

1. niečo zaujímavé, príťažlivé; pútavá zábava;

2. jaz. defektná syntaktická konštrukcia, ktorá vyniká asimiláciou zvukových foriem. Mnohé atrakcie sú natoľko petrifikované, že ich gramatickú defektnosť už nepociťujeme, napr.: širší ako dlhší (širší ako dlhý), pre mňa za mňa (hoci, nech), zle-nedobre (veľmi zle), hory-doly (vrchy a doliny);

3. práv. aj atrahovanie — v právnom poriadku, náuke a praxi oprávnenie (atrakčné právo) spravidla najvyššieho orgánu súdnej moci vyžiadať si zo závažných dôvodov od každého nižšieho súdu prvého alebo druhého stupňa ktorúkoľvek vec, aby o nej sám rozhodol alebo aby nariadil rozhodnúť o nej ktorémukoľvek inému súdu toho istého alebo vyššieho stupňa. Súd rozhodujúci o veci sa potom spravuje predpismi o konaní platnými pre súd, od ktorého bola vec vyžiadaná. V tomto vymedzení predstavuje atrakcia veci druh delegácie, jeho osobitosť však spočíva v tom, že sa mení aj vecná a funkčná príslušnosť súdu. V súčasnosti slovenské súdne procesné poriadky neupravujú právo atrakcie súdnej veci.

autorské dielo — predmet autorského práva, ideálny právny objekt; objektívne vyjadrený výsledok individuálnej alebo kolektívnej literárnej, vedeckej či umeleckej tvorivej činnosti. Bez ohľadu na odbor tvorby (vrátane jej interdisciplinárnych prienikov) sa autorské dielo vyznačuje unikátnosťou spočívajúcou v jednote obsahu a formy stvárnenia, pre ktoré je príznačná absolútna ontologická spätosť s osobnosťou autora v tom zmysle, že ako výsledok činnosti autorovej tvorivej osobnosti nemôže pochádzať od nikoho iného. Pri dvoch zhodných výsledkoch buď ani jeden z nich nezodpovedá právnym požiadavkám na predmet autorského práva, alebo prinajmenej v jednom prípade musí ísť o plagiátorstvo. V niektorých právnych poriadkoch sa síce pri tzv. dielach malej mince (spravidla menšej umeleckej a tvorivostnej hodnoty) možnosť vzniku dvoch zhodných autorských diel nevylučuje, hoci sa pokladá za zriedkavú; slovenská (a predtým aj československá) teória autorského práva však dlhodobo a nemenne zotrváva na požiadavke unikátnosti autorského diela.

Predmetom ochrany autorského práva je autorské dielo v jeho úplnej integrite (celok i časti). Autorskoprávne je chránený aj nedokončený výsledok literárnej, vedeckej a umeleckej činnosti za predpokladu, že je už dostatočne individualizovaným prejavom osobnosti svojho tvorcu. S privolením autora alebo iného oprávneného subjektu môže na existujúce autorské dielo nadväzovať odvodená či závislá autorská tvorba (spracovanie, preklad), ktorej výsledok bude za analogických podmienok samostatným predmetom autorského práva. Naproti tomu výsledky technickej tvorivej činnosti nie sú predmetom autorského práva (z hľadiska autorského práva je výraz technické dielo contradictio in adiecto), ale iných foriem ochrany duševného vlastníctva, ako sú najmä vynález alebo úžitkový vzor. Niektoré ideálne objekty, ktoré by inak mohli zodpovedať pojmu autorské dielo, sú z predmetu ochrany autorského práva zákonom výslovne vylúčené (najmä tzv. úradné diela). Od autorského diela treba odlišovať aj interpretačný umelecký výkon. Rozmanitosť literárnej, vedeckej a umeleckej tvorby určuje rozmanitosť druhov autorských diel, preto ich zákonná úprava môže byť len demonštratívna.

Zložitá právna problematika je spojená s rôznymi kolektívnymi formami autorskej tvorby (architektonické diela, kartografické diela, audiovizuálne diela, spojené diela, súborné diela). Od pol. 80. rokov sa vo svete presadzuje ako autorské dielo aj počítačový program, od 1990 i v Česko-Slovensku a na Slovensku, hoci prax potvrdzuje vážne pochybnosti odborníkov o vhodnosti ochrany takého špecifického právneho predmetu v rámci autorského práva a väčšina odborníkov z oblasti teórie presadzuje pre počítačový program konštituovanie inej právnej ochrany či už sui generis, alebo v rámci priemyselných práv. Autorské dielo treba odlišovať od diela vo všeobecnom občianskoprávnom alebo v obchodnoprávnom význame, kde ide najmä o materiálne právne objekty. Osobitná zákonná úprava platí pre tvorbu autorského diela v pracovnom pomere.

autorské majetkové právo — ekonomická zložka obsahu subjektívneho autorského práva zahŕňajúca právo autora nakladať s jeho autorským dielom; v rámci zmluvnej autonómie mu umožňuje dohodnúť si odmenu za použitie jeho diela; → autorské osobnostné právo.

autorské osobnostné právo, fr. droit moral — osobnostná zložka obsahu subjektívneho autorského práva vyjadrujúca osobnostnú späťosť autora s výsledkom jeho tvorivej činnosti, autorským dielom; zahŕňa právo autora určiť dielo na prvé uverejnenie (na rozdiel od každého ďalšieho uverejnenia, ktoré sa pokladá za súčasť autorského majetkového práva nakladať s dielom), jeho právo na autorské označenie (vlastným menom, pseudonymom alebo uverejnenie diela anonymne), právo na nedotknuteľnosť integrity diela, a ak dielo používa iná osoba, musí sa tak diať spôsobom neznižujúcim hodnotu diela. V niektorých právnych poriadkoch (napr. Francúzsko) zahŕňa aj právo autora stiahnuť z obehu už uverejnené dielo.

autorský zákon — základný prameň autorského práva. Za prvý autorský zákon na svete sa pokladá anglický Zákon kráľovnej Anny z 1710, prvý uhorský autorský zákon bol vydaný 1884, po ktorom nasledovali československý autorský zákon z 1926, 1953, 1965 a slovenský z 1997, 2003 a 2015. Vývoj autorského práva vo svete je pod vplyvom najnovšieho vedecko-technického rozvoja s jeho dosahmi na oblasť tvorby i spoločenského uplatňovania autorských diel, ako aj na medzinárodné záväzky Slovenska v rámci celosvet. globálnych pohybov (Dohoda o obchodných aspektoch duševného vlastníctva, TRIPs; Svetová organizácia duševného vlastníctva, WIPO; Svetová obchodná organizácia, WTO) i európskych integračných procesov (EÚ, harmonizačné smernice Európskej únie). Okrem autorského práva sú predmetom úpravy autorského zákona aj práva príbuzné autorskému právu. Obsah autorského zákona jednotlivých štátov podstatne ovplyvňujú medzinárodné zmluvy na ochranu autorského práva a práv príbuzných autorskému právu, ktorými je príslušný štát viazaný (→ medzinárodné zmluvy na ochranu duševného vlastníctva).

avulzia [lat.] — strž, kus pozemku odtrhnutý vodou od pôvodného pozemku a pripojený k inému pozemku (→ accessio).

facultas alternativa [-kul-; lat.] — druhá možnosť; v rímskom súkromnom práve dlžníkovo oprávnenie poskytnúť veriteľovi namiesto dlhovaného plnenia podľa dohovoru druhé (iné) plnenie, a tým sa oslobodiť od dlhu. Pri takejto situácii platila zásada: dlhuje sa jedna vec, ale z dvoch možno plniť (una res est in obligatione, duae in solutione). Typickým príkladom facultas alternativa bola situácia, v ktorej predávajúci dostal v zaplatenej kúpnej cene menej ako polovicu reálnej hodnoty veci (laesio enormis), a preto mohol žalobou žiadať zrušenie kúpnej zmluvy. Kupujúci bol povinný vydať kúpenú vec, ak akceptoval zrušenie zmluvy, alebo doplatiť kúpnu cenu na jej reálnu hodnotu (druhá možnosť). Facultas alternativa treba odlišovať od obligatio alternativa.

V súčasnom práve tzv. alternatívna možnosť.

indignita [lat.] — nedôstojné správanie; práv. dedičská nehodnosť.

in fine [fí-; lat.] — na konci, v závere. Používa sa pri výklade právnych predpisov, ak sa chce vyjadriť väzba na záverečné slová alebo na slovné spojenia príslušného ustanovenia právneho predpisu alebo právneho aktu (zákona, zmluvy ap.).

interpretačný umelec → interpret, → výkonný umelec

inter vivos [vívós; lat.] — doslovne medzi živými, t. j. vzťah medzi živými osobami, napr. pri darovaní, pri ktorom platné právo pripúšťa len darovanie medzi živými. Opak, t. j. darovanie v prospech mŕtveho (donatio mortis causa), je neprípustný.

intestát [lat.] — osoba, ktorá zomrela bez závetu.

intestátny [lat.] — ustanovený zákonom, nie závetom, napr. intestátne dedenie → dedenie (zo zákona).

iurisdictio voluntaria [júrisdikcijó -tárija; lat.] — nesporové konanie, mimosporové konanie

ius cogens [jús kógéns; lat.], kogentné právo — označenie právnych noriem ustanovujúcich variant správania, ktorý je záväzný a subjekty práva ho nemôžu dohodou vylúčiť ani modifikovať. Väčšina právnych noriem má kogentný (t. j. donucovací, prikazovací) charakter. Kogentné právne normy prevládajú v oblasti ústavného, správneho a trestného práva, ako aj v ďalších odvetviach verejného práva. Vo sfére súkromného práva sa kogentné právne normy častejšie vyskytujú napr. medzi ustanoveniami o vecných právach týkajúcich sa nehnuteľností či v rodinnom práve. V medzinárodnom práve sa ako ius cogens označujú imperatívne normy všeobecného medzinárodného práva, teda normy prijaté a uznané medzinárodným spoločenstvom štátov ako celkom za normy, od ktorých nie je dovolené sa odchýliť a ktoré sa môžu zmeniť iba novými normami medzinárodného práva rovnakej povahy. Protikladom ius cogens je ius dispositivum.