abdomen [lat.] —

1. lek. → brucho;

2. zool. pri stavovcoch brucho; pri článkonožcoch časť tela nasledujúca za hruďou, bruško (zadoček), v ktorom sú uložené hlavný pohlavný ústroj a koncová časť tráviacej rúry.

abiogenéza [gr.] — teória o vzniku živých organizmov z neživých látok, napr. z jednoduchých organických zlúčenín. Až do začiatku 19. stor. bola rozšírená Aristotelova hypotéza o samoplodení (generatio spontanea, archiogenesis, naivná abiogenéza) zo 4. stor. pred n. l., podľa ktorej organizmy (napr. hmyz) môžu vznikať spontánne zo špiny, z odpadkov ap. Hoci túto teóriu pokusmi poprel už L. Spallanzani (1765), definitívne ju vyvrátil až v 19. stor. L. Pasteur.

Súčasné predstavy o vzniku života na Zemi sú založené na hypotézach J. S. Haldana (1929) a koacervátovej hypotéze A. I. Oparina (1934): Zem má približne 5 miliárd rokov, pričom počas prvej miliardy boli na nej nevhodné podmienky na vznik živej bunky (vysoká teplota, obsah plynov v atmosfére ap.). Aminokyseliny (základné stavebné jednotky proteínov) a nukleotidy (základné stavebné jednotky nukleových kyselín) mohli vzniknúť počas tzv. chemickej evolúcie abiotickou (prebiotickou) syntézou z jednoduchých zlúčenín uhlíka, kyslíka, vodíka a síry za katalytickej funkcie kovov a spolupôsobenia energie z rádioaktívneho žiarenia a elektrických výbojov v prapôvodnom praoceáne. Nízkomolekulová jednoreťazcová RNA však mohla vzniknúť ešte pred vznikom prvých proteínov a ako základ prvého genómu mala autokatalytické a autoreprodukčné vlastnosti. Ďalší vývoj priniesol vznik protobiontov (priestorovo ohraničených polymérov obsahujúcich aj RNA) a mohol pokračovať cez komplexnejšie útvary (probionty, hypercykly) až k najjednoduchšej živej prokaryontnej bunke. Život takto vznikol vývojom asi pred 4 miliardami rokov, prvé fosílie jednobunkových prokaryontných organizmov sú staré 3,8 miliárd rokov. Proti abiogenéze stojí teória biogenézy.

ablast [lat.] → abortácia

abort [lat.] —

1. biol. → abortácia;

2. lek. potrat (→ prerušenie tehotenstva).

abortácia [lat.], abort, ablast — úplné, prípadne aj čiastočné potlačenie, zaniknutie alebo zmenšenie; zakrpatenie orgánu živého organizmu.

abortovaný orgán — orgán, ktorý v priebehu vývoja živého organizmu zanikol alebo zakrpatel, napr. chýbajúce okvetie na kvete liesky.

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

abundancia [lat.] — početnosť; počet jedincov rastlinného alebo živočíšneho druhu (rodu alebo čeľade) na jednotku plochy alebo objemu, napr. počet bukov lesných na 1 km², počet dafnií v 1 m³ vody.

acidofília [lat. + gr.] — vlastnosť živých organizmov vyžadujúcich na svoju existenciu kyslé prostredie (pH 6,4 – 4), napr. rastliny schopné žiť v kyslej pôde, acidofilné organizmy, ktoré sú na toto prostredie fyziologicky adaptované (majú zabezpečenú normálnu činnosť enzýmov a transportných proteínov, pričom zvýšená koncentrácia vodíkových iónov je pravdepodobne nevyhnutná na stabilitu plazmatickej membrány). Prísne acidofilné sú napr. druhy eubakteriálneho rodu Thiobacillus, rody archebaktérií Sulfolobus a Thermoplasma, niektoré jednobunkové organizmy a riasy. Opak: acidofóbia.

Adami, Pavol, 9. 7. 1739 Beluša, okr. Púchov – 11. 11. 1814 Viedeň — slovenský lekár, veterinár a zoológ. R. 1775 – 80 a 1810 – 12 profesor na viedenskej univerzite, 1803 – 09 na Lekárskej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove. Odborník v oblasti nákazlivých chorôb domácich zvierat, v strednej Európe známy ako špecialista na liečenie dobytčieho moru.

Adanson, Michel, 7. 4. 1727 Aix-en-Provence – 3. 8. 1806 Paríž — francúzsky botanik a cestovateľ (1748 – 54 po Senegale). Ako jeden z prvých botanikov sa pokúsil vypracovať prirodzenú klasifikáciu rastlín. Zaradením rôznych druhov do umelých systémov a ich porovnávaním sa usiloval zistiť ich skutočné miesto v prirodzenom systéme. R. 1793 zverejnil nový botanický (numericko-taxonomický) systém a v práci Prirodzené čeľade rastlín (Familles naturelles des plantes) roztriedil rastliny (udáva 18-tisíc známych a 25-tisíc neznámych druhov) do 58 čeľadí podľa podobností v 65 znakoch. Jeho systém bol však málo presvedčivý, pretože všetkým morfologickým znakom dával rovnaký význam. Je podľa neho nazvaný rod Adansonia.

adaptabilita [lat.] — prispôsobivosť; schopnosť všetkých živých organizmov prispôsobovať sa zmeneným podmienkam prostredia. Najlepšie vyvinutú adaptabilitu má človek. Nedostatočná adaptabilita alebo jej prekročenie nadmernou záťažou môže viesť k narušeniu osobnosti, k vzniku ochorení alebo k uľahčeniu ich rozvoja.

adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

adaptívna radiácia — evolučný proces, v ktorom sa pôvodná skupina organizmov rozštiepi na rôzne životné formy tým, že sa po rozšírení na nové územia prispôsobí (adaptuje) rôznym životným podmienkam. Takáto možnosť sa naskytla napr. pri cicavcoch a vtákoch po vyhynutí veľkých plazov na konci druhohôr a na začiatku treťohôr.

adesmia — oddelený vývoj orgánov, ktoré sú zvyčajne medzi sebou zrastené, napr. pri zvončeku (Campanula) výskyt voľnolupienkového kvetu namiesto zrastenolupienkového.

adhézia [lat.] — 1. → priľnavosť; 2. lek. → zrast.

aerobióza [gr.], oxybióza — schopnosť väčšiny živých organizmov žiť v prostredí s obsahom voľného (plynného alebo rozpusteného) kyslíka a využívať ho na oxidáciu živín. Opak: anaerobióza.

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

agameón [gr.] — bot. populácia jedincov rozmnožujúcich sa apomikticky (→ apomixia).

agamia [gr.] —

1. bezmanželský stav;

2. biol. nepohlavné rozmnožovanie rastlín a živočíchov.

agamogenéza [gr.] — nepohlavné rozmnožovanie organizmov (→ partenogenéza).

agamogónia [gr.] — biol. druh nepohlavného rozmnožovania.

agamomonécia [gr. + lat.] — biol. výskyt obojpohlavných a jalových kvetov na tom istom jedincovi, napr. pri rode kalina (Viburnum).

agamospecies [-ciés; gr. + lat.] — biol. druh bez pohlavného rozmnožovania, druh množiaci sa nepohlavne.

agestochória [gr.] — rozširovanie semien rastlín pomocou dopravných prostriedkov, súčasť hemerochórie.

agregácia [lat.] — stmelenie, zhlukovanie; nahromadenie do jedného celku;

biol. 1. nahromadenie väčšieho množstva organizmov na určitom mieste, pričom medzi nimi nevzniká vzájomný vzťah. Agregácia môže byť homotypická, zahŕňajúca jeden druh živočícha (napr. skupina húseníc vyliahnutých z jednej znášky vajíčok), alebo heterotypická, zahŕňajúca viac druhov (napr. skupina rôznych druhov organizmov pri veľkom zdroji potravy);

2. dočasný porast, zoskupenie rôznych druhov rastlín na novej, neporastenej ploche (napr. na stavenisku, náplavoch riek); rastliny sa sem šíria semenami, ktoré roznáša vietor alebo iný činiteľ, alebo podzemkami a poplazmi.

agresivita [lat.] — útočnosť, výbojnosť, dobyvačnosť;

1. biol. tendencia živočíchov napádať alebo ohrozovať iné jedince toho istého druhu (vnútrodruhová agresivita) alebo cudzieho druhu (medzidruhová agresivita). Biologický význam agresivity spočíva vo výbere najlepších jedincov pri rozmnožovaní, umožňuje rovnomerné rozšírenie a zväčšovanie areálu druhu, pri sociálnych druhoch zabezpečuje najskúsenejšieho jedinca na vedúce miesto;

2. psychol. tendencia (aj vlastnosť) atakovať, útočiť na nejaké veci a osoby (slovne alebo útočným činom), presadzovať bezohľadne (až brutálne) svoje záujmy a ciele;

3. tech. schopnosť určitých látok rozrúšať iné látky, napr. v stavebníctve schopnosť prostredia škodlivo ovplyvňovať vlastnosti stavebných materiálov, spravidla ich chemicky rozrúšať a postupne znehodnocovať. Vyskytuje sa aj agresivita ovzdušia vyvolaná obsahom priemyselných exhalátov, najmä oxidu siričitého SO₂, agresivita kvapalín (znečistené odpadové vody, ako aj prirodzené agresívne vody) a agresivita pôdy (vplyv spodnej vody, mikroorganizmy). Betónové a murované konštrukcie sú poškodzované vylúhovaním a rozkladom niektorých ich zložiek pôsobením mäkkých, kyslých a uhličitých vôd; síranové vody spôsobujú napr. vznik kryštálov, ktoré potrhajú betón. Kovové konštrukcie znehodnocuje korózia. Pred agresivitou prostredia sa konštrukcie chránia izoláciami, nátermi, obkladmi, voľbou vhodných materiálov a technológie výroby.

agrobiológia [gr.] — odvetvie biológie zaoberajúce sa biologickými zákonitosťami uplatňujúcimi sa v poľnohospodárstve.

Ahlers [álers], Ivan, 21. 3. 1933 Košice — slovenský fyziológ a lekár, manžel Evy Ahlersovej. V rokoch 1962 – 64 pôsobil vo Vojenskej nemocnici v Košiciach (1962 spolupracoval pri prvej hemodialýze na Slovensku), 1964 – 67 v Ústave experimentálnej biológie, 1967 – 90 na Katedre všeobecnej biológie a 1990 – 97 na Katedre fyziológie živočíchov a človeka (založil ju spolu s manželkou) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (1991 – 97 prorektor pre vedu a umenie); 1986 DrSc., 1989 profesor. Zaoberá sa metabolickými zmenami pri ožiarených potkanoch, metabolickými rytmami a experimentálnou mamárnou karcinogenézou. Autor monografie Vplyv faktorov kozmického letu na tkanivové lipidy pri potkanoch (1984), 20 odborných príspevkov v rôznych monografiách a okolo 250 vedeckých prác. Člen viacerých medzinárodných odborných organizácií, napr. Medzinárodnej astronautickej spoločnosti (International Society of Astronautics). Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Striebornej (1978) a Zlatej (1987) medaily Československej akadémie vied za prácu v kozmickej biológii a medicíne.

Ahlersová [áler-], Eva, 12. 11. 1934 Ostrava — slovenská fyziologička a lekárka, manželka Ivana Ahlersa. R. 1962 pôsobila na Katedre lekárskej biológie Lekárskej fakulty, 1963 – 90 na Katedre všeobecnej biológie, 1990 – 97 na Katedre fyziológie živočíchov a človeka (1990 ju založila spolu s manželom) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach; 1990 DrSc., 1992 profesorka. Zaoberá sa hormonálnymi a metabolickými zmenami pri ožiarených potkanoch, metabolickými a hormonálnymi biorytmami a funkciou pineálnej žľazy po ožiarení. Autorka 20 odborných príspevkov v rôznych monografiách a okolo 150 vedeckých prác. R. 1982 – 98 predsedníčka Rádiobiologickej sekcie Spoločnosti nukleárnej medicíny a radiačnej hygieny Slovenskej lekárskej spoločnosti a 1998 – 2001 Spoločnosti pre rádioterapiu, rádiofyziku a rádiobiológiu. Členka viacerých odborných organizácií, napr. Európskej pineálnej spoločnosti (European Pineal Society). Nositeľka viacerých vyznamenaní.

achromatické vretienko [gr.], deliace vretienko, mitotické vretienko — dočasná štruktúra deliacej sa bunky zložená z mikrotubulov, súčasť mitotického aparátu. Vzniká pri delení bunky v profáze a jeho vývin sa ukončuje v metafáze, keď sa časť jeho vlákeniek upína do centromér chromozómov. V anafáze sa vlákenká skracujú a podmieňujú separáciu rozdelených chromozómov a ich putovanie k opačným pólom bunky. V telofáze achromatické vretienko zaniká; nefarbí sa jadrovými farbivami.

akinéta [gr.] — nepohyblivá asexuálna spóra siníc odolná proti nepriaznivým podmienkam prostredia (vysychanie, chlad, nedostatok živín), schopná ich pretrvať.

aklimatizácia [gr. > lat.] — prispôsobovanie sa organizmov novému, cudziemu prostrediu, predovšetkým zmeneným klimatickým podmienkam, druh adaptácie. Komplexná reakcia organizmu na pravidelne sa opakujúce zmeny atmosférického prostredia, resp. na trvalú zmenu klimatických podmienok s cieľom vytvoriť si nový, optimálny funkčný stav. Schopnosť aktívne sa prispôsobovať novým podmienkam je jedným z charakteristických znakov živého organizmu. Na rozdiel od naturalizácie nastáva pri aklimatizácii aj zmena dedičnosti organizmu, teda aklimatizované rastliny alebo zvieratá v nových podmienkach nielen rastú, ale sa aj rozmnožujú a dávajú plodné potomstvo. Možnosť a trvanie aklimatizácie závisí od stupňa zmeny klimatických podmienok, dôležitých fyziologických zmien (napr. zvýšenie alebo zníženie látkovej premeny, utvorenie alebo odbúranie tukovej vrstvy), ako aj od schopnosti organizmu rozmnožovať sa v zmenených klimatických podmienkach. Pri teplokrvných živočíchoch spočíva v prispôsobení termoregulácie novým podmienkam, pri studenokrvných sa posúva hranica letálnych teplôt i vplyvu teplôt na životné procesy, čo sú v značnej miere vrodené možnosti adaptácie.

Každý druh, odroda alebo plemeno má inú schopnosť aklimatizácie, niektoré nemožno aklimatizovať vôbec. Pri aklimatizácii rastlín a živočíchov ide spravidla o zámernú činnosť človeka prenášajúceho úžitkové rastliny a živočíchy do prostredia, ktoré nie je pôvodné a má menej priaznivé klimatické podmienky (množstvo zrážok, priebeh teplôt počas dňa a roka, dĺžka slnečného svitu, dĺžka vegetačného obdobia), napr. aklimatizácia (presídlenie) bažanta poľovného, Phasianus colchicus, v strednej Európe. Trvalá aklimatizácia sa dosahuje novošľachtením, pri ktorom sa získavajú odrody organizmov schopné produkcie aj v nepriaznivých podmienkach, napr. nové odrody rastlín, ktoré sú pôvodné v teplejších oblastiach, sa pestujú v chladnejších oblastiach (→ introdukcia).

U človeka nastáva aklimatizácia vtedy, keď sú vplyvy vonkajšieho prostredia také intenzívne, že prekračujú kapacitu bežných homeostatických reakcií. Organizmus sa vtedy prispôsobuje jednému (tlak, teplota alebo vlhkosť vzduchu) alebo celému komplexu zmenených klimatických faktorov. Dostáva sa do stresovej situácie, mobilizujú sa jeho energetické zdroje s cieľom zachovať homeostázu. Keď tieto záťažové situácie zvládne, intenzita reakcií sa znižuje. Napr. pri aklimatizácii na vysoké teploty nastáva zvýšené potenie; pri aklimatizácii na vysokohorské prostredie sa organizmus vyrovnáva so zníženým množstvom kyslíka zrýchlením frekvencie dýchania a srdcovej činnosti. Aklimatizačné procesy sú pritom reverzibilné a po návrate do pôvodného prostredia postupne ustupujú.

akrázie, Acrasiomycetes, bunkové slizovky — trieda slizoviek. Efemérne, v prírode ťažko pozorovateľné organizmy žijúce na rastlinných zvyškoch a v pôde. Základom stielky sú voľné jednojadrové améby, ktoré sa pred tvorbou rozmnožovacích orgánov zoskupujú do pseudoplazmódia. Rozmnožovacím orgánom je plodnička (sorokarp) tvorená stopkou, ktorá nesie jednu spóru, prípadne zhluk spór (sórus).

aktivácia [lat.] — uvedenie do činnosti, účinnosti; povzbudenie do činnosti; opak: inaktivácia;

1. biol. čistenie odpadových vôd, ktoré sa po sedimentácii tuhých nečistôt privádzajú do aktivačnej nádrže, kde sa aktivujú pridaním aktivovaného kalu (biokalu) pri intenzívnom prevzdušňovaní;

2. fyz. jadrový proces, pri ktorom sa účinkom žiarenia (žiarenia γ, neutrónov, častíc α, protónov) premieňa neaktívna látka na rádioaktívnu. V praxi sa najčastejšie uskutočňuje v jadrových reaktoroch, prípadne pomocou urýchľovačov častíc, a to jadrovými reakciami na jadrách atómov aktivovanej látky;

3. chem. úprava katalyzátora na heterogénnu katalýzu, a to mechanicky (napr. dlhotrvajúcim jemným mletím), chemicky, tepelne (zahriatím) alebo pridaním aktivátorov. Aktivátor je látka, ktorá zvyšuje aktivitu katalyzátora, ale sama zvyčajne nemá katalytické účinky. Niekedy tiež zabraňuje nežiaducim vedľajším reakciám.

aktograf [lat. + gr.] — prístroj na registráciu pohybov používaný napr. pri spánkovej liečbe živočícha alebo na zistenie cirkadiálnej periodicity niektorého jeho správania, napr. pri hľadaní potravy.

aktogram [lat. + gr.] — záznam aktivity živočícha meranej aktografom.

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie A_x = l_x/n_x, kde l_x je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a n_x vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

Albach, Jozef Stanislav, 28. 1. 1795 Bratislava – 12. 11. 1853 Eisenstadt, Rakúsko — uhorský prírodovedec a náboženský spisovateľ. Študoval filozofiu (Bratislava, Székesfehérvár) a teológiu. R. 1810 vstúpil do františkánskej rehole, 1818 vysvätený za kňaza. Mal bohatú botanickú a mineralogickú zbierku (dnes časť v gymnáziu v Malackách), jeho práce zostali v rukopise (deponované v Univerzitnej knižnici v Bratislave), tlačou vyšli učebnice zemepisu.

albumen [lat.] — 1. bot. → endosperm; 2. zool. → bielok.

albuminózne semeno — bot. semeno obsahujúce v čase svojej zrelosti endosperm, ktorý sa spotrebúva až pri klíčení. Opak: exalbuminózne semeno.

aleurónové bunky — bunky obsahujúce vo vakuolách aleurónové zrno. V semenách druhov čeľadí bôbovité a lipnicovité vytvárajú aleurónovú vrstvu.

algofág [lat. + gr.] — živočích živiaci sa riasami.

alkaloidy [arab.+ gr.] — prírodné nízkomolekulové dusíkaté látky s veľmi rozdielnou štruktúrou a vlastnosťami. Obsahujú jeden alebo dva atómy dusíka amínového (zriedkavejšie amidového) charakteru, ktoré môžu byť zabudované v kruhu (heterocyklické alkaloidy) alebo menej často v alifatickom reťazci (napr. efedrín). Takmer výlučne majú triviálne názvy, často odvodené od názvu rastliny, v ktorej sa nachádzajú. V súčasnosti je známych asi 7-tis. alkaloidov. Prevažne sa vyskytujú vo vyšších dvojklíčnolistových rastlinách, v menšej miere aj v jednoklíčnolistových (napr. v čeľadi ľaliovité), našli sa aj v niektorých nahosemenných rastlinách – v rode tis a chvojník, v nižších rastlinách – v hubách (čeľaď kyjaničkovité, rod holohlavec), plavúňoch (čeľaď plavúňovité) a prasličkách (čeľaď prasličkovité). Ojedinele sa izolovali zo živočíšnych tiel (samandarín) a z mikroorganizmov (cyklopenín). V rastlinách vznikajú väčšinou z aminokyselín; ich obsah sa môže pohybovať od stotín percenta až do niekoľko percent. Sú prítomné v celej rastline alebo len v jej niektorých častiach (najmä v semenách, koreňoch a kôre), a to voľné alebo viazané vo forme solí karboxylových kyselín (napr. jablčnej, šťaveľovej, citrónovej, vínnej a i.). Ich význam pre rastliny nie je presne známy.

Alkaloidy sú väčšinou kryštalické látky, niektoré olejovité (nikotín), dobre rozpustné v organických rozpúšťadlách. Silno účinkujú na ľudský organizmus, mnohé sú jedovaté. V terapii používané alkaloidy majú v malých dávkach priaznivé, väčšinou povzbudzujúce účinky, väčšie dávky pôsobia opačne. Často sú to narkotické a návykové látky. V medicíne sa používajú ako analgetiká (morfín), antitusiká (kodeín) a spazmolytiká (papaverín). Emetický účinok má emetín, hypotenzívny účinok protoveratrín A a B a rezerpín, rozšírenie mozgových ciev ovplyvňuje vinkamín, protirakovinové účinky majú vinkaleukoblastín a vinkristín.

Námeľové alkaloidy sú prítomné v námeli, čo sú skleróciá huby kyjaničky purpurovej (Claviceps purpurea) parazitujúcej na raži. Na farmaceutické účely sa námeľ pestuje na umelo infikovaných porastoch raže. Skleróciá obsahujú asi 50 alkaloidov v množstve 0,2 – 1 %. Terapeuticky dôležité sú alkaloidy odvodené od kyseliny lysergovej (jej substituované amidy). Námeľové alkaloidy spôsobujú zúženie ciev a kontrakciu hladkého svalstva. Používajú sa v gynekológii (ergometrín, ergotamín), ako súčasť sedatív, antihypertenzív, vazodilatancií a i. Polosyntetický dietylamid kyseliny lysergovej, LSD, je silno návykový halucinogén.

alogamia [gr.] — biol.

1. oplodnenie samičích pohlavných buniek (gamét) samčími pochádzajúcimi z geneticky nepodobných jedincov toho istého druhu. Umožňuje to rekombináciu rôzneho genetického materiálu, takže celá alogamická populácia má vyššiu variabilitu než autogamická populácia a lepšie sa prispôsobuje;

2. opelenie kvetu peľom z iného kvetu toho istého alebo iného jedinca príslušného druhu; intrašpecifické kríženie v rámci druhu; cudzoopelenie.

alogénny [gr.] — biol. vyjadrujúci vzťah medzi geneticky rozdielnymi jednotlivcami toho istého biologického druhu.

alochtónny [grécky] — cudzieho pôvodu, zavlečený, prenesený z cudzieho územia.

Najčastejšie sa takto označuje nepôvodný druh, populácie rastlín alebo živočíchov pochádzajúce z inej biogeografickej oblasti alebo biotopu, než v akom sa v súčasnosti vyskytujú (vyskytujú sa za hranicami svojho pôvodného rozšírenia). Nepôvodné, cudzorodé organizmy, ktoré sa vyvinuli alebo vznikli na inom mieste, sa z neho aktívne alebo pasívne dostali na miesta svojho terajšieho výskytu. Napr. spriadač americký pochádza zo Sev. Ameriky, hrdlička záhradná patrí k faune Indie. Termín sa používa aj v iných odboroch, napr. v mineralógii, archeológii a geológii, na označenie javu, ktorý je cudzí na území, v ktorom sa vyskytuje, vznikol vo viac alebo menej vzdialenom prostredí od miesta svojho súčasného výskytu (niektoré druhy hornín, minerálov, pôd a i.); opak: autochtónny.

alomorfóza [gr.], rôznotvarosť — biol. prispôsobenie sa organizmu zmeneným životným podmienkam na danej úrovni organizácie.

aloplastické orgány — biol. vláknité útvary na bunke cytoplazmatického pôvodu s mikrotubulárnou stavbou; sú to bičíky a riasinky.

alternácia [lat.] — striedanie, nahrádzanie;

1. biol. striedanie členov (orgánov, fylómov) v kruhoch nasledujúcich po sebe; alternácia generácií je striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie v životnom cykle organizmu (napr. pri voškách);

2. div. striedanie hercov pri vytváraní tej istej roly v tej istej inscenácii; aj obsadenie javiskovej postavy dvoma alebo viacerými hercami. V niektorých prípadoch vedie k celkom odlišnej koncepcii stvárňovanej postavy, a tým aj k odlišnému vyzneniu inscenácie;

3. jaz. striedanie fónických prvkov (hlások, skupín hlások). Fonologický (morfonologický) jav, pri ktorom ide o vplyv morfémy na fonému (prozodému); zámena fonémy v rámci morfémy inou fonémou, fonematickou nulou alebo spojením foném, a to v súvislosti s nasledujúcou príponou (odvodzovacou, kmeňotvornou alebo ohýbacou); pravidelné striedanie zvukov v tvaroch súvisiacich s tým istým obsahom a priraďovaných k tej istej forme (morféme). Na rozdiel od neutralizácie sú pri alternácii zmeny fónických prvkov vynútené nie zvukovým, ale významovým okolím; je to nekombinačná, voľná zmena. Z vývinového hľadiska ide aj pri alternácii pôvodne vždy o neutralizáciu. Alternujúce zložky slova (tvaru, morfémy) sa nazývajú alternanty. Rozlišujú sa vokalické alternácie (alternácie samohlások), a to kvalitatívne (sedieť/sadať), kvantitatívne (hlas/hlások, žena/žien), kvalitatívno-kvantitatívne (dosoliť/dosáľať) a alternácie samohlásky s nulou (deň/dňa, látka/látok), konsonantické alternácie (alternácie spoluhlások), a to koreňových (žrď/žŕdka, žena/žieňa) a nekoreňových (noha/nožička, žiak/žiaci) spoluhlások a alternácie spoluhlásky s nulou (Hamburg/hamburský), a alternácie vokál/konsonant (alternácie samohláska/spoluhláska) – žať/žnem.