Vyhľadávanie podľa kategórií: biológia – mikrobiológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 121 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Acetobacter

Acetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií, ktoré sa na základe schopnosti oxidovať etanol na kyselinu octovú (octové kvasenie) zaraďujú do skupiny octových baktérií. Ich bunky majú elipsoidný až paličkový tvar; pohyblivé formy sa pohybujú pomocou bičíkov vyskytujúcich sa po celom tele; nepohyblivé formy sú bez bičíkov. Znášajú relatívne kyslé prostredie (pH 4,5), netvoria endospóry, ich metabolizmus je striktne aeróbny. Sú schopné syntetizovať celulózu, ktorá vytvára základnú hmotu v blízkom okolí bunky. Známych je asi 50 druhov. Používajú sa pri priemyslenej výrobe octu (Acetobacter aceti), pri výrobe kyseliny askorbovej (vitamín C), resp. kyseliny glukónovej (jej soli slúžia ako farmaceutické prípravky). Nepriaznivo sa uplatňujú pri octovatení vína, muštov a piva, sú nežiaducou kontamináciou pri výrobe droždia.

acidofóbia

acidofóbia [lat. + gr.] — vlastnosť živých organizmov vyžadujúcich na svoju existenciu zásadité prostredie (pH nad 7). Opak: acidofília.

acidorezistencia

acidorezistencia [lat.] — schopnosť niektorých mikroorganizmov udržať si pri farbení (→ farbenie mikroorganizmov) primárne farbivo a odolávať odfarbovaniu kyselinou, zriedeným alkoholom, prípadne inými odfarbovacími prostriedkami. Vlastnosť opísal P. Ehrlich (1882), jej podstata však nie je dodnes presne objasnená (predpokladá sa, že farbivo sa zachytí v bunke v dôsledku vzniku komplexov medzi mykolovými kyselinami a farbivom v bunkovej stene baktérií). Acidorezistentné sú mykobaktérie (aj pôvodca tuberkulózy Mycobacterium tuberculosis), niektoré aktinomycéty, bakteriálne spóry a askospóry niektorých kvasiniek.

Acinetobacter

Acinetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií zahŕňajúci 12 geneticky odlišných druhov, ktoré sa líšia takmer výlučne charakterom výživy. Ich bunky majú tvar paličiek, v stacionárnej fáze rastu tvar kokov, vyskytujú sa prevažne v pároch alebo v krátkych retiazkach. Zvyčajne bývajú opuzdrené, netvoria spóry. Veľmi sú rozšírené v prírode (najmä vo vode a v pôde) a v potravinách. Izolujú sa aj z kože a zo slizníc dýchacích ciest zdravých ľudí, správajú sa ako podmienečné patogény. Všetky kmene sú rezistentné na penicilín, niektoré sú citlivé na cefalosporíny.

Actinobacillus

Actinobacillus [ak-; gr. + lat.] — rod fakultatívne anaeróbnych (prípadne mikroaerofilných) gramnegatívnych baktérií paličkovitého tvaru, zriedkavo kokov; nie sú pohyblivé, nesporulujú. Sú primárne patogénne pre zvieratá (druh Actinobacillus ligniersii vyvoláva v hornom tráviacom trakte hovädzieho dobytka granulomatózne lézie, pri ovciach spôsobuje hnisavé ložiská na koži a v pľúcach). U ľudí sa baktérie izolovali z rán po pohryznutí zvieratami. Prítomnosť Actinobacilla v organizme spôsobuje potlačenie imunitných mechanizmov a potenciálne patogénne mikroorganizmy sa prejavia ako patogény. Pri kultivácii na pevnom agare tvoria baktérie hladké nepriesvitné kolónie, veľmi rýchlo strácajú životaschopnosť.

adiaspiromykóza

adiaspiromykóza [gr. + lat. + gr.] — zriedkavé plesňové ochorenie spôsobené hubou Emmonsia crescens (vyskytuje sa v pôde), postihujúce najmä hlodavcov. U ľudí môže dôjsť k nákaze vdýchnutím väčšieho množstva prachu obsahujúceho spóry tejto huby. Prejavuje sa suchým kašľom, malátnosťou, nočným potením, mierne zvýšenou teplotou a pichaním v hrudníku. Adiaspiromykóza nie je nákazlivá, vyskytuje sa celosvetovo.

adjuvans

adjuvans [lat.] —

1. farm. prídavná látka podporujúca a zosilňujúca účinok hlavného liečiva;

2. imunolog. látka zvyšujúca schopnosť antigénov (očkovacích látok) navodiť imunitnú odpoveď. Jej úlohou je pomôcť antigénu (najčastejšie proteínu, ktorý sa podáva preto, aby proti nemu vznikla imunitná odpoveď), aby imunitná odpoveď vznikla skôr a v dostatočnej intenzite. Adjuvans v mieste podania spôsobuje mierny lokálny zápal. Používa sa ako zložka očkovacích látok. Najpoužívanejšie je Freundovo adjuvans – emulzia vodného roztoku antigénu s minerálnym olejom (nekompletné Freundovo adjuvans). Jeho účinok sa zvyšuje pridaním usmrtených mykobaktérií alebo príbuzných mikroorganizmov (kompletné Freundovo adjuvans). Je toxické, používa sa len na imunizáciu zvierat.

aerób

aerób [gr.], aeróbny organizmus — organizmus potrebujúci na život nevyhnutne kyslík, t. j. vzdušné prostredie. Nedostatok kyslíka sa v organizme prejavuje už pri poklese jeho obsahu vo vzduchu na 10 %, pri poklese na 5 % sa mnohé organizmy dusia. Aeróbne sú nižšie huby a plesne, mikroorganizmy, ktoré sa delia na striktne (prísne, obligátne) aeróbne (rastú len v prítomnosti kyslíka), fakultatívne aeróbne (rastú aj v prítomnosti, aj v neprítomnosti kyslíka, zvyčajne však lepšie v jeho prítomnosti) a mikroaerofilné (sú anaeróbne, znášajú však malé množstvo kyslíka a rastú pri tlaku kyslíka, ktorý je nižší ako atmosférický), ako aj všetko živočíšstvo a vyššie rastlinstvo. Termín zaviedol L. Pasteur. Opak: anaerób.

aeróbny

aeróbny [gr.] — vyžadujúci voľný (plynný alebo rozpustený) kyslík, ktorý sa využíva najmä pri aeróbnej respirácii (dýchaní).

Aeromonas

Aeromonas [gr.] — rod gramnegatívnych baktérií, čeľaď Vibrionaceae. Majú tvar paličiek, vyskytujú sa v pôde, vo vode, príležitostne aj v stolici zdravých ľudí (Aeromonas hydrophila). U osôb so zníženou obranyschopnosťou organizmu môžu vyvolať vznik hnisavých ložísk, zápal mozgových blán alebo infikovanie rany. Kmene tvoriace enterotoxíny spôsobujú hnačku. Aeromonas salmonicida spôsobuje furunkulózu rýb.

afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

aflatoxíny

aflatoxíny [gr.] — skupina mykotoxínov produkovaných niektorými mikroorganizmami, najmä mikroskopickými hubami rodu aspergil (druhy Aspergillus flavus, Aspergillus parasiticus a Aspergillus oryzae). Dodnes bolo identifikovaných asi 90 rôznych aflatoxínov a ich derivátov. Sú to termostabilné zlúčeniny, ktoré nemožno potravinársky prijateľnými zásahmi deštruovať. Sú toxické pre mnohé eukaryontné organizmy (rastliny, živočíchy i človeka). Spomaľujú klíčenie a rast rastlín, inhibujú klíčenie mikroskopických húb (napr. rodov Mucor, neurospóra a Penicillium), pri živočíchoch sú hepatotoxické a hepatokarcinogénne. Aflatoxíny môžu ovplyvniť imunitný systém, znižovať odolnosť proti infekciám a zvyšovať riziko vzniku karcinómu pečene v bunkách infikovaných vírusom hepatitídy B. V tkanivových kultúrach inhibujú mitózu, pôsobia na rôznych miestach v bunke (napr. v jadre) a inhibujú syntézu DNA, RNA a proteínov. Vyskytujú sa v krmivách, potravinách, surovinách dovážaných z tropických oblastí (sója, plody podzemnice olejnej, lieskové oriešky), v obilninách (aj v múke a ryži), sušenom mlieku, tukoch a marmeládach. V potravinách rastlinného pôvodu napadnutých mikroskopickými hubami sa vyskytuje karcinogénny mykotoxín patulín. Existuje niekoľko typov aflatoxínov, všetky odolávajú rozkladu teplom. Spôsobujú rakovinu pečene; predpokladá sa, že zasahujú do prepisu genetickej informácie, zistili sa aj ich účinky na erytrocyty.

aglutinácia

aglutinácia [lat.] — reakcia medzi nerozpustným (korpuskulárnym) aglutinogénom (antigén alebo haptén) a rozpustným aglutinínom (protilátka) vo vodnom roztoku. Pôsobením aglutinínov sa aglutinogény (napr. baktérie, červené krvinky alebo iné častice) zhlukujú a charakteristickým spôsobom sedimentujú. Sediment (aglutinát) je možné pozorovať voľným okom alebo pod mikroskopom. Aglutinogény môžu byť integrálnou súčasťou častíc (priama, aktívna aglutinácia) alebo sa môžu na ich povrch viazať umelo (nepriama, pasívna aglutinácia). Reakcia sa dá využiť aj formou obrátenej (reverznej) aglutinácie, pri ktorej sa na nerozpustné častice viaže protilátka a tieto potom aglutinuje rozpustný antigén. Aglutinácia je základom mnohých sérologických laboratórnych metód používaných na určovanie krvných skupín, diagnostiku infekčných chorôb a i.

aktinomycéty

aktinomycéty [gr.], Actinomyces — rod grampozitívnych, prevažne striktne anaeróbnych baktérií vytvárajúcich dlhé vetvené vlákna tvoriace mycélium. Vlákna majú tendenciu rozpadať sa na paličky alebo koky. Sú citlivé na antibakteriálne antibiotiká. Niektoré druhy sú patogénne pre ľudí, zvieratá alebo rastliny; ich patogenita pravdepodobne súvisí so zložením bunkových stien. V prírode sú veľmi rozšírené, napr. v pôde pôsobia pri rozklade organických látok (pôdne aktinomycéty), vyskytujú sa aj v ústnej dutine ľudí, kde môžu spôsobiť rozrušenie závesného aparátu zubov, ich postupné uvoľňovanie až stratu. Viaceré aktinomycéty sa využívajú v priemyselnej výrobe antibiotík a vitamínov. Zástupcovia: Actinomyces pyogenes, Actinomyces bovis, Actinomyces israelii, Actinomyces naeslundii.

aktinomycín

aktinomycín [gr.], actinomycin — antibiotikum získané z baktérií Streptomyces antibioticus.

aktinomykóza

aktinomykóza [gr.], actinomycosis

1. lek. chronické hnisavé ochorenie rôznych tkanív spôsobené aktinomycétami. Prameňom nákazy je sám človek, nakazí sa z vlastného vnútorného prostredia (napr. z ústnej dutiny). Aktinomykóza postihuje pľúca, oblasť hrudníka a krku alebo brucho. Lieči sa penicilínom, v prípade potreby chirurgicky;

2. pri zvieratách chronický zápal vyvolaný aktinomycétami. Vyskytuje sa najmä pri hovädzom dobytku (postihuje mäkké častí ústnej dutiny a jazyka) a ošípaných (postihuje vemeno). Klinické príznaky sa vyvíjajú dlhodobo – tvorba podkožných opuchlín s častým porušením citlivosti kože. Pri postihnutí jazyka vzniká jeho výrazný opuch (tzv. drevený jazyk), jazyk vyčnieva z ústnej dutiny a má obmedzenú pohyblivosť;

3. choroba rastlín spôsobená niektorým druhom prokaryontných jednobunkových organizmov z radu Actinomycetales. Zvyčajne sa prejavuje chrastavitosťou. Vyskytuje sa pri zemiaku, repe a mrkve.

alimentárna toxoinfekcia

alimentárna toxoinfekcia — otrava toxínmi baktérií, ktoré sú prítomné priamo v potravinách alebo ich baktérie skonzumované v kontaminovanej potrave začínajú tvoriť pri svojom rozmnožovaní v črevách. Vyskytuje sa najmä v lete a na jeseň. Pôvodcami sú rôzne baktérie, napr.: Staphylococcus aureus (produkuje enterotoxín), Clostridium botulinum (produkuje botulotoxín), Clostridium perfringens, Vibrio, Bacillus cereus, salmonely a i. Spoločným znakom otravy je hnačka (kašovitá až vodnatá stolica) v počte 10 i viac stolíc denne, nutkanie na vracanie, vracanie, zvýšená teplota. Inkubačná doba je rôzna (podľa pôvodcu). Pri vhodnej diéte ustupuje po 2 – 3 dňoch bez užívania liekov.

alkalifilné baktérie

alkalifilné baktérie — baktérie schopné žiť v prostredí s vysokou hodnotou pH, napr. druhy archebaktérií žijúce v jazerách s vysokým obsahom anorganických solí.

alkoholové kvasenie

alkoholové kvasenie, alkoholová glykolýza — anaeróbne odbúranie glukózy na etanol a oxid uhličitý katalyzované enzýmami, prebiehajúce v bunkách ako súčasť procesu odbúrania sacharidov. Alkoholovým kvasením si bunky v prostredí bez kyslíka získavajú energiu potrebnú na život. Energetickým výťažkom sú 2 molekuly ATP z 1 molekuly glukózy. Alkoholové kvasenie prebieha v kvasinkách (rody Saccharomyces, Torula) i v niektorých druhoch mikroskopických húb rodu Mucor a ojedinele aj baktérií. Môže k nemu dochádzať aj v pletivách vyšších rastlín (mrkva), neprebieha však pri živočíchoch. Ako premena skvasiteľných sacharidov na etanol a oxid uhličitý je najstarším fermentačným procesom. Kvasinky rodu Saccharomyces sa využívajú niekoľkotisíc rokov v technológii výroby piva, vína a liehovín. Pri kvasení ovocných štiav sa ako zdroj enzýmov využívajú bunky kvasiniek, na priemyselné použitie pri výrobe etanolu je vhodný bakteriálny rod Zymomonas, ktorý je ľahko geneticky manipulovateľný a tolerantný k vysokým koncentráciám etanolu. Alkoholicky sú skvasiteľné len hexózy a tie sacharidy, ktoré sa enzymaticky alebo pomocou kyselín na hexózy štiepia.

amboceptor

amboceptor [lat.] — špecifická protilátka proti červeným krvinkám, ktorá v prítomnosti komplementu vyvoláva ich rozpad.

Amesov test

Amesov test — test využívajúci citlivosť mikroorganizmov na detekciu chemických mutagénov a potenciálnych karcinogénov. Ako testovací organizmus sa používajú kmene baktérií Salmonella typhimurium, ktoré sú v dôsledku bodovej mutácie auxotrofné na niektoré aminokyseliny (napr. histidín; → auxotrof). Vznik prototrofných kolónií po zmiešaní testovacieho mikroorganizmu s potenciálnym mutagénom alebo karcinogénom sa považuje za indikáciu mutagenity použitej zlúčeniny. Nazvaný podľa amerického biochemika Brucea Nathana Amesa (*1928).

anaerób

anaerób [lat.] — mikroorganizmus schopný žiť v neprítomnosti voľného (plynného alebo rozpusteného) kyslíka; pri dýchaní nevyužíva molekulový kyslík, ale energiu na svoj rast získava kvasnými procesmi, a to z oxidačno-redukčných reakcií medzi organickými molekulami. Existujú striktné anaeróby, pri ktorých je z rastových médií takýchto organizmov nevyhnutné odstrániť kyslík, a fakultatívne anaeróby, ktoré uskutočňujú svoj anaeróbny metabolizmus vo svojom prirodzenom prostredí: v tkanivách pri nedostatku kyslíka (→ anoxia), napr. v zažívacom trakte cicavcov, v štrbinách medzi zubami, v infikovaných ranách, ako aj v kaloch, sedimentoch ap.

Anaeróby v zle prevzdušnených uľahnutých ílovitých a zamokrených pôdach zapríčiňujú denitrifikáciu. Anaeróbne denitrifikačné mikroorganizmy získavajú kyslík redukciou dusičnanov na oxid dusný až plynný elementárny dusík, ktorý uniká bez úžitku do ovzdušia. Týmto spôsobom sa môže strácať aj časť dusíka dodaného do pôdy hnojivami. Predmetom aktivity anaeróbov môžu byť aj zlúčeniny železa, síry a mangánu. Termín zaviedol 1860 – 61 L. Pasteur. Opak: aerób.

anaerobióza

anaerobióza [gr.], anoxybióza — schopnosť niektorých živých organizmov žiť bez prítomnosti voľného kyslíka (v plynnom stave alebo rozpustenom vo vode). Typickými anaeróbnymi organizmami sú denitrifikačné baktérie, niektoré prvoky a parazitické červy, ale i niektoré ryby. Opak: aerobióza.

anaeróbna respirácia

anaeróbna respirácia — proces, v priebehu ktorého bunky mikroorganizmov uvoľňujú energiu oxidáciou zlúčenín bez účasti molekulového kyslíka, katalyzovaný enzýmami. Oxidácia je menej efektívna ako za aeróbnych podmienok, anaeróbne mikroorganizmy (→ anaerób) však využívajú prostredie, ktoré je pre aeróbne druhy nedostupné.

anaeróbne prostredie

anaeróbne prostrediemikrobiol. prostredie bez prítomnosti kyslíka (vzduchu). Najčastejšie zamokrené, chladné s nadbytkom vody. Mikrobiálna činnosť je pre nepriaznivé podmienky slabá, organické zvyšky sa zle rozkladajú, alebo sa nerozkladajú vôbec. Hromadia sa v rôzne hrubých vrstvách ako rašelina s hrúbkou nad 30 cm, v začiatočnom štádiu ako takzvaný surový humus (mor) s hrúbkou do 30 cm.

anatoxín

anatoxín [gr.] — proteínová molekula mikrobiálneho exotoxínu modifikovaná tak, aby ostali zachované jej imunogénne vlastnosti (schopnosť indukovať tvorbu protilátok), ale aby stratila svoju toxicitu (exotoxín stráca schopnosť vyvolať chorobu). V zahraničnej literatúre sa označuje ako toxoid.

antibakteriálne látky

antibakteriálne látky — zlúčeniny schopné usmrtiť baktérie alebo potlačiť ich rast. Môžu byť prirodzenými produktmi metabolickej činnosti mikroorganizmov alebo sú syntetizované chemicky. Látky spôsobujúce smrť baktérií sa nazývajú baktericídne. Spravidla sa pevne viažu na miesto, ktoré v bunke zasahujú. Zlúčeniny, ktoré nevyvolávajú smrť baktérií, iba potláčajú ich rast tým, že inhibujú ich rozmnožovanie, sa nazývajú bakteriostatické. Často môže tá istá zlúčenina pôsobiť pri vysokých koncentráciách baktericídne, pri nižších bakteriostaticky. Podstatou efektívneho použitia antibakteriálnych látok proti bakteriálnym infekciám sú biochemické rozdiely bunkových štruktúr prokaryontných a eukaryontných buniek. Účinok antibakteriálnych látok je teda namierený najmä proti unikátnej štruktúre bunkovej steny baktérií alebo proti ich ribozómom. Väčšina antibiotík, ktoré sa používajú v lekárstve na liečenie bakteriálnych infekcií, sú inhibítory syntézy bunkovej steny alebo proteosyntetického aparátu prokaryontných buniek.

antibiogram

antibiogram [gr.] — výsledok zisťovania citlivosti choroboplodných baktérií na antibiotiká a chemoterapeutiká. V antibiograme sú vyznačené lieky, proti ktorým je daný mikróbny kmeň rezistentný (znamienko -) a na ktorý je citlivý (znamienko +). V prípade potreby sa v laboratóriu zisťuje aj citlivosť na rôzne dávky liekov a vo výsledku sa udáva najnižšie účinné množstvo antibiotika a chemoterapeutika.

antibióza

antibióza [gr.] — nerovnomerné využívanie podmienok prostredia jedincami v rámci spolužitia organizmov (ich vzájomná konkurencia); potláčanie rastu a životných prejavov jedného organizmu druhým (napr. medzi mikroorganizmami, keď jeden vytvára látky znemožňujúce existenciu iného – plesne Penicillium notatum tvoria penicilíny, ktoré ničia mnohé choroboplodné baktérie). Niektoré z týchto látok sa používajú ako lieky (napr. antibiotiká). Látky s antimikrobiálnym účinkom tvoria aj niektoré rastliny, napr. fytoncídy v cibuli a v cesnaku. Opak: symbióza.

antimikrobiálne látky

antimikrobiálne látky — syntetické látky alebo produkty metabolizmu mikroorganizmov so selektívnou toxicitou proti iným mikroorganizmom. Uplatňujú sa v modernej lekárskej praxi, eliminujú infekčné mikroorganizmy, zabraňujú rozširovaniu infekcie. Terapeuticky vhodné sú antimikrobiálne látky s vyššou toxicitou proti infikujúcemu patogénu ako proti organizmu hostiteľa. Najväčšiu skupinu antimikrobiálnych látok tvoria antibiotiká. Pri výbere antimikrobiálnej látky vhodnej na liečenie ochorenia sa zohľadňuje citlivosť patogénneho mikroorganizmu na príslušnú antimikrobiálnu látku, jej vedľajšie účinky (vrátane toxických) na organizmus hostiteľa, biotransformácia zlúčeniny in vivo a chemické vlastnosti, ktoré určujú jej distribúciu v tele. Niektoré antimikrobiálne látky interagujú s cytoplazmatickou membránou mikroorganizmov, vyvolávajú zmeny jej štruktúry a následné uvoľnenie bunkového obsahu, iné blokujú normálnu syntézu bunkovej steny, replikáciu DNA alebo proteosyntézu. Užitočnými antimikrobiálnymi látkami sú aj štruktúrne analógy niektorých vitamínov.

antistreptolyzínový test

antistreptolyzínový test — test určujúci hladinu antistreptolyzínu O (ASLO, protilátka proti streptolyzínu O, ktorý je produkovaný kmeňom Streptococcus pyogenes) v sére. Prítomnosť ASLO je ukazovateľom, že sa vyšetrovaný jedinec dostal do styku s kmeňom streptokoka produkujúcim streptolyzín O. Používa sa na diagnostiku reumatickej horúčky a zápalu tkaniva obličiek po opakovaných neliečených streptokokových ochoreniach. U zdravých ľudí je normálna koncentrácia ASLO do 200 jednotiek/ml, u chorých niekedy až nad 1 000 jednotiek/ml.

antraknózy

antraknózy [gr.], antracnosis — choroby rastlín (v niektorej odbornej literatúre označované ako hniloby) spôsobené hubami rodov Gloeosporidiella a hladkoplodka (Colletotrichum), napr. antraknózu fazule spôsobuje hladkoplodka fazuľová (Colletotrichum lindemuthianum), antraknózu uhoriek a niektorých rastlín z čeľade tekvicovité hladkoplodka uhorková (Colletotrichum orbiculare) a antraknózu ríbezlí Gloeosporidiella ribis. Prejavujú sa najmä kruhovitými, neskôr ostro ohraničenými tmavými škvrnami na nadzemných orgánoch rastlín.

Ascomycetes

Ascomycetes [asko-; gr.] — trieda z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota).

ascon

ascon [askon; gr.] — najprimitívnejší organizačný typ hubiek s golierikovitými bunkami vo vakovitej paragastrálnej dutine.

asepsa

asepsa [gr.], asepsis, aseptické operácie — biotechnol., mikrobiol. súhrn opatrení zabezpečujúcich dosiahnutie a udržanie potrebného stupňa mikrobiologickej čistoty až sterility. Aseptické operácie sú zamerané na zníženie rozsahu mikrobiálnej kontaminácie, zabraňujú rozšíreniu mikroorganizmov všade tam, kde mikroorganizmy nie sú žiaduce, napr. v zdravotníckych zariadeniach, mikrobiologických laboratóriách, v biotechnologickej výrobe (v prevádzkovom mikrobiologickom laboratóriu pri izolácii, úschove, selekcii, resp. kultivácii produkčných kultúr, vo výrobných halách pri výrobe potravín fermentáciou, pri spracúvaní konečných produktov, napr. injekčných foriem antibiotík). Nežiaduce mikroorganizmy z povrchu tuhých látok (laboratórne a prevádzkové zariadenia), roztokov (živné médiá) a vzduchu možno odstrániť mechanicky (filtráciou), fyzikálne (tepelnou sterilizáciou, žiarením, ultrazvukom) alebo chemicky (dezinfekčnými látkami), prípadne kombináciou týchto postupov. Zachovanie prísnej mikrobiologickej čistoty v prevádzke nie je zvyčajne potrebné, stačí potlačiť kontaminujúce mikroorganizmy natoľko, aby nepôsobili škodlivo pri kultivácii a fermentácii. Prevádzky sú riešené tak, aby umožnili komplexnú sanitáciu a čistenie.

askospóra

askospóra [gr.] — pohlavná spóra (výtrus) vyšších vreckatých húb (z pododdelenia Ascomycotina), ktorá sa tvorí v špecializovanej štruktúre, vo vrecku, askuse, obsahujúcom zvyčajne 8 askospór. Askospóra môže byť jednobunková, dvojbunková, múrovitá alebo vláknitá, bezfarebná alebo sfarbená, prípadne so slizovým obalom či na povrchu skulptúrovaná, rozširuje sa vetrom, vodou, živočíchmi. Predpokladom jej vzniku je splynutie jadier 2 haploidných buniek opačného pohlavného typu a nasledujúce meiotické delenie.

aspergil

aspergil [lat.], Aspergillus — rod z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), trieda Eurotiomycetes, rad Eurotiales, čeľaď paplesňovité. Saprotrofické druhy s askohyméniovým vývinom plodnice. Z mycélia (podhubia) vyrastajú nerozkonárené špeciálne vlákna, na ktorých sa tvoria nepohlavné spóry, konídiofory, s kyjačikovito zhrubnutým koncom, na ktorých sedia primárne sterigmy s fľaškovitými sekundárnymi sterigmami s retiazkovito sa oddeľujúcimi nepohlavnými výtrusmi (konídiami).

Aspergil sivý (Aspergillus glaucus) tvorí sivasté plesňovité povlaky na chlebe, ovocí, zaváraninách, vlhkých rastlinách v herbároch a i., aspergil čierny (Aspergillus niger) spôsobuje čierne povlaky na potravinách, aspergil ryžový (Aspergillus oryzae) vytvára enzým používaný na výrobu ryžového vína (saké), Aspergillus fumigatus rastie na hnijúcich rastlinných zvyškoch, spôsobuje zápaly dýchacích ciest, očnej rohovky, ušného bubienka. Niektoré druhy rodu sú parazity vyvolávajúce rôzne ochorenia rastlín, respektíve mykózy u človeka a pri živočíchoch, viaceré sa využívajú v biotechnológiách na výrobu organických kyselín a enzýmov, niektoré produkujú antibiotiká.

aspergilóm

aspergilóm [la.t] — guľovitý útvar v pľúcach vytvorený po vdýchnutí spór huby rodu aspergil (Aspergillus), obsahujúci okrem vláken huby fibrín, exsudát a ojedinele zápalové bunky.

aspergilóza

aspergilóza [lat.], aspergillosis — infekčné ochorenie najčastejšie vyvolané vreckatou hubou Aspergillus fumigatus, v menšej miere druhmi Aspergillus flavus a Aspergillus niger. Primárne sú postihnuté dýchacie cesty. Ochorenie má niekoľko foriem. Závažné sú akútne pneumónie, niekedy môžu vzniknúť astma a bronchopneumónia. Vznik ochorenia podmieňuje virulencia kmeňa, a predovšetkým zvýšená vnímavosť hostiteľa pri poruchách imunity pri malígnych nádoroch, po liečbe imunosupresívami a antibiotikami, ako aj miestne poruchy dýchacích ciest. U ťažko chorých môžu huby prejaviť veľkú invazivitu s rozsevom do rôznych orgánov vrátane centrálneho nervového systému. Majú sklon k prerastaniu do ciev, sú aj častými pôvodcami nemocničných nákaz. Ohrození sú pacienti so zníženou imunitou po transplantáciách, predovšetkým pri inhalácii vzduchu zamoreného konídiami týchto húb.

autolýza

autolýza [gr.], autolysis — prirodzený proces odumierania buniek (ich rozklad) vyvolaný aktivitou vlastných enzýmov (najmä tráviacich štiav), ktoré porušujú štruktúru bunkovej steny; posmrtné samonatrávenie buniek, pletív a tkanív.

Oslabenie bunkovej steny v osmoticky nestabilizovanom prostredí má za následok vstup vody dovnútra bunky a jej následný rozklad. Autolýza prebieha po vyčerpaní živín, bunky sa prestanú rozmnožovať a v kultivačnom médiu sa hromadia toxické metabolity. Autolýzu buniek možno indukovať mechanicky (osmotický šok, opätovné rozmrazovanie a zmrazovanie, ultrazvuk, vysoký tlak), chemicky (detergenty, antibiotiká) alebo enzymaticky.

V biotechnologickej praxi sa autolýza využíva najmä pri izolácii vnútrobunkových proteínov. V potravinárstve sú procesy autolýzy (prebiehajúce v svalovine zabitého zvieraťa) rozhodujúce pre akosť mäsa (→ zrenie mäsa). Autolýza formálne nadväzuje na posmrtné stuhnutie (rigor mortis), čo sa prejavuje navonok stuhnutím a následným zmäknutím mäsa, ako aj chemickými zmenami, z ktorých sú najnápadnejšie zmeny kyslosti (tvorba kyseliny mliečnej) a trvalá denaturácia proteínov.

Bacillus

Bacillus [lat.] — rod aeróbnych baktérií tvoriacich endospóry; tyčinkovité grampozitívne mikroorganizmy, ktoré môžu byť aeróbne i fakultatívne anaeróbne. V prírode sú hojne rozšírené, a to najmä v pôde a vo vodných zdrojoch (najrozšírenejší je Bacillus subtilis). Väčšinou sú nepatogénne. Výnimkou je Bacillus anthracis spôsobujúci pri zvieratách a pri náhodnom prenose aj u človeka ochorenie antrax (→ slezinová sneť). Mimo živého organizmu tvorí spóry dlhodobo prežívajúce v pôde. Pri šírení krvou môže spôsobiť smrteľné zlyhanie krvného obehu a funkcie pľúc. Niektoré druhy rodu Bacillus sú patogénne pre hmyz.

Metabolická variabilita rodu Bacillus produkujúceho celý rad enzýmov (amylázy, proteázy, pektinázy) sa využíva vo viacerých priemyselných odvetviach, najmä v pivovarníctve a v textilnom priemysle, v poľnohospodárstve pri výrobe biologických insekticídov (Bacillus thuringiensis) a detergentov, ako aj niektorých hydrolytických enzýmov (alkalické proteázy, α-amylázy). Niektoré druhy patria k významným producentom polypeptidových antibiotík, napr. Bacillus licheniformis a Bacillus subtilis pri výrobe bacitracínu, Bacillus polymyxa pri výrobe polymyxínu a Bacillus brevis pri výrobe gramicidínu. Komerčný záujem o tieto baktérie podmieňuje skutočnosť, že napr. Bacillus subtilis vylučuje priemyselne významné enzýmy priamo do rastového média v koncentráciách presahujúcich 10 g/l.

bacily

bacily [lat.] — paličkovité formy baktérií; niekedy sa termín obmedzuje iba na sporulujúce paličkovité baktérie. Hovorové označenie pôvodcov infekčných ochorení.

bacitracín

bacitracín [lat.] — antibiotikum produkované bakteriálnym druhom Bacillus licheniformis, prípadne Bacillus subtilis. Molekulu tvorí cyklický polypeptid s bočným reťazcom, ktorého účinnosť závisí od prítomnosti dvojmocného kovového iónu. Na bacitracín sú citlivé mnohé grampozitívne baktérie. Antibiotikum interferuje so syntézou ich bunkovej steny – inhibuje syntézu peptidoglykánu, základnej štruktúrnej zložky bunkovej steny baktérií v reakcii vyžadujúcej spoluúčasť tých zložiek cytoplazmatickej membrány, ktoré sa podieľajú na syntéze bunkovej steny.