Korzika

Korzika, fr. Corse — ostrov v severnej časti Stredozemného mora (po Sicílii, Sardínii a Cypre jeho 4. najväčší ostrov) patriaci Francúzsku, administratívne predstavujúci oblasť so zvláštnym štatútom – Korzické územné spoločenstvo; rozloha 8 722 km² (dĺžka 183 km, šírka do 83 km), 348-tis. obyvateľov (2021), administratívnym strediskom je Ajaccio. Od Apeninského polostrova je oddelený Korzickým prielivom, od ostrova Sardínia Bonifáckym prielivom. Má hornatý povrch s množstvom hlbokých riečnych dolín, v západnej časti sú granitové masívy s najvyšším vrchom Korziky Cinto, 2 710 m n. m., na severovýchode sú vrásové pohoria budované najmä ílovitými bridlicami. Pozdĺž východného pobrežia sa rozkladá aluviálna nížina s viacerými lagúnovými jazerami, západné hornaté pobrežie má početné zátoky (Sagone, Ajaccio). Ostrov má stredomorské podnebie, priemerná teplota v januári je 11 – 13 °C, v júli 23 °C, priemerný ročný úhrn zrážok (sústredené v zimnom období) sa pohybuje medzi 800 – 1 500 mm. Rieky majú horský charakter, sú nesplavné (najväčšia rieka Golo, dĺžka 90 km). Do výšky 800 m n. m. rastú porasty macchie, vo vyšších nadmorských výškach sú bukové, gaštanové, dubové a borovicové lesy. Takmer 40 % územia je prírodným parkom (Parc naturel régional de Corse, vyhlásený 1972, rozloha 3 750 km²), ktorého súčasťou je rezervácia na západnom pobreží na polostrove Scandola (Réserve naturelle de Scandola), zapísaná v roku 1983 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Korzika patrí medzi slabšie hospodársky rozvinuté oblasti Francúzska, má rozvinutý sektor cestovného ruchu (viacero prímorských stredísk). Na nížine sa pestuje vinič, olivovníky a citrusy; v horských oblastiach je rozšírený chov oviec a kôz; morský rybolov. Ostrov má trajektové spojenie s pevninou (s Francúzskom a Talianskom), má viacero prístavov (najväčší v Ajacciu) a štyri letiská.

Ostrov bol osídlený už v strednej kamennej dobe (mezolite; od 9000 pred n. l.) lovcami a zberačmi, ktorí tam prišli pravdepodobne z Ligúrie a Ibérie. Okolo roku 6000 pred n. l. boli vytlačení ľudom neolitickej, tzv. kardiálnej kultúry (názov podľa keramiky zdobenej odtlačkami lastúrnikov z rodu srdcovka, lat. Cardium). Okolo roku 3000 pred n. l. sa na juhu ostrova rozvíjala v niekoľkých fázach megalitická kultúra, charakteristická budovaním početných menhirov a dolmenov (napr. náleziská Bonifacio, Renaghju). Okolo roku 1800 pred n. l. ju vystriedala tzv. kultúra torre (tal. torre = veža), charakteristická budovaním megalitických vežovitých stavieb, resp. stavebných komplexov na dolných svahoch hôr (výška okolo 3 – 7 m, priemer do 15 m), pravdepodobne slúžiacich ako kultové miesta zasvätené ohňu a mŕtvym (náleziská Filitosa, Palaggiu a i.), ako aj menhirmi často antropomorfných tvarov; ľud tejto kultúry už ovládal bronzovú metalurgiu.

Na konci bronzovej doby obývalo ostrov pôvodné, stredomorské obyvateľstvo pravdepodobne ligúrskeho a iberského pôvodu, po roku 1200 pred n. l. tam zo Sardínie prišli Sardovia. V 1. polovici 1. tisícročia pred n. l. bol v záujmovej sfére Feničanov a Etruskov. Od roku 616 pred n. l. tam zakladali kolónie Kartáginci. V roku 565 pred n. l. Gréci z Fókaie založili v strednej časti východného pobrežia mesto Alalia (neskôr Rimanmi premenované na Aleriu) – pri ňom sa v roku 540 (alebo 535) pred n. l. odohrala námorná bitka, v ktorej boli Gréci Kartágincami a Etruskmi porazení. Etruskovia ovládali Korziku až do roku 259 pred n. l., keď ju počas 1. púnskej vojny ovládol rímsky veliteľ Lucius Cornelius Scipio (*okolo 300 pred n. l., 259 pred n. l. konzul). Rimania využili vnútorné problémy Kartága (vzbura žoldnierov), ktoré od bitky pri Alalii ovládalo Sardíniu, v roku 238 pred n. l. ovládli Sardíniu i Korziku a v roku 227 pred n. l. z nich vytvorili provinciu Sardinia et Corsica pod spoločnou správou jedného miestodržiteľa. Rimania posilňovali svoju nadvládu zakladaním vojenských kolónií a obyvateľstvo bolo polatinčené. V cisárskom období Korzika najmä vďaka výhodnej polohe pri námorných plavbách prekvitala, obyvatelia chovali dobytok, poľnohospodárska výroba bola pre hornatý povrch ostrova rozvinutá menej. V roku 455 ju ovládli Vandali vedení kráľom Geiserichom a využívali ju ako oporný bod pri svojich útokoch na Itáliu. V roku 500 ju dobyli Ostrogóti, v roku 536 byzantské vojská pod velením vojvodcu Belisara a stala sa súčasťou Byzantskej ríše. Napriek tomu, že v roku 575 pristáli na Korzike Longobardi, ktorí si na pobreží zriadili viaceré strategicky dôležité oporné body, nominálne zostala ako súčasť Kartáginského exarchátu v byzantských rukách. Po porážke Longobardov Karolom Veľkým pripadla Franskej ríši (760). V 9. – 10. stor. ovládali Korziku Arabi, ktorí ju svojimi pirátskymi nájazdmi a pustošením prímorských osád sužovali už aj v predchádzajúcom období. To donútilo domáce obyvateľstvo sťahovať sa do hôr vo vnútrozemí. Arabi boli z Korziky postupne vytlačení a stala sa doménou talianskych mestských štátov, ktoré súperili o postavenie námornej veľmoci v Stredomorí. Od roku 1078 bola formálne pod zvrchovanosťou pápežov, ktorí jej správou poverili Pisu. V roku 1284 po katastrofálnej porážke Pisy v námornej bitke pri ostrove Meloria v Ligúrskom mori získal Korziku Janov, ktorý si ju formálne udržal až do roku 1768 napriek tomu, že sa od roku 1396 niekoľkokrát dočasne dostala pod francúzsku správu a v 1. polovici 18. stor. sa vďaka šíriacemu sa hnutiu za nezávislosť fakticky osamostatnila; výsledkom viacerých protijanovských povstaní (od 1729) bolo vyhlásenie Korzického kráľovstva (korzicky Regno di Corsica, 1736), ktoré však existovalo len niekoľko mesiacov, a v roku 1755 Korzickej republiky (korzicky Ripublica Corsa, 1755 – 68) na čele s Pasqualem Paolim, ktorá prijala ústavu niekedy pokladanú za prvú v období osvietenstva (na jej koncipovaní sa okrem Paoliho podieľal aj Carlo Maria Buonaparte, otec Napoleona I. Bonaparta; → Bonapartovci). V roku 1768 predali Janovčania Korziku Francúzsku, ktoré si vládu nad ňou zabezpečilo víťazstvom nad povstalcami v bitke pri Ponte Nuovo (1768) a ktorého súčasťou je s prestávkami dodnes. V rokoch 1794 – 96 ju okupovala Veľká Británia, k Francúzsku bola opäť pripojená zásluhou korzického rodáka Napoleona (I.) Bonaparta, jeho drastické akcie však prívrženci nezávislosti odsúdili. Počas 2. svetovej vojny bola v rokoch 1942 – 43 dočasne okupovaná Talianskom a v roku 1943 aj nemeckými vojakmi, v septembri 1943 bola oslobodená vojenskými jednotkami Slobodného Francúzska (fr. Forces françaises libres) a korzickými partizánmi (v rámci operácie Vesuv) a znova sa stala súčasťou Francúzska. V roku 1944 bolo na Korzike umiestnené jedno zo spojeneckých letísk a slúžila ako základňa operácie v rámci invázie do južného Francúzska.

Zhoršujúce sa ekonomické podmienky (nedostatok pracovných príležitostí, emigrácia obyvateľstva za prácou) od konca 50. rokov 20. stor. mali za následok nárast nacionalistického a separatistického hnutia. Ako určitý ústupok od vlády získal korzický jazyk v roku 1974 status regionálneho jazyka (→ Korzičania) a korzičtina sa mohla vyučovať v školách ako nepovinný predmet. V roku 1975 však došlo v dôsledku ekonomických problémov miestnych vinárov (udalosti v Alérii) k ozbrojeným zrážkam medzi korzickými separatistami a francúzskymi vládnymi silami, čo spôsobilo ďalší nárast korzického nacionalistického hnutia. V roku 1976 bol založený militantný Národný front za oslobodenie Korziky (korzicky Fronte di liberazione naziunale corsu, fr. Front de libération nationale corse, FLNC), ktorý do roku 2014 presadzoval nezávislosť krajiny násilnou cestou (viaceré teroristické akcie). V roku 1982 získala Korzika osobitné postavenie v rámci Francúzska s právom vlastnej samosprávy (zákon o decentralizácii), v rámci čoho boli vytvorené Korzický parlament (fr. Assemblée de Corse, korzicky Assemblea di Corsica; volený vo všeobecných voľbách každých 6 rokov; od 2017 má 63 členov) a Výkonná rada Korziky (fr. Conseil exécutif de Corse, korzicky Consigliu esecutivu di a Corsica), a v roku 1991 štatút tzv. územného spoločenstva (fr. collectivité territoriale, korzicky culletività territuriale), t. j. samosprávneho územného celku, ktorý je od roku 2002 zodpovedný za vlastnú kultúrnu politiku. Hoci FLNC vyhlásil v roku 2014 ukončenie ozbrojených akcií, narastal politický vplyv regionálnych nacionalistických a separatistických strán, napr. separatistickej strany Slobodná Korzika (korzicky Corsica libera, založená 2009) a strany Urobme Korziku (korzicky Femu a Corsica, založená 2010; usilovala sa o posilnenie suverenity Korziky v rámci Francúzska), ktoré v roku 2015 vytvorili koalíciu Za Korziku (korzicky Pè a Corsica) a vo voľbách v roku 2017 získali väčšinu v Korzickom parlamente. Korzika, ktorá do 31. decembra 2017 administratívne predstavovala jeden z metropolitných regiónov Francúzska (rozdelený na departementy Corse-du-Sud a Haute-Corse) s vyššou mierou autonómie, získala 1. januára 2018 na základe zákona prijatého francúzskym Národným zhromaždením (2015) osobitný štatút jednotného územného spoločenstva (fr. collectivité territoriale unique) s názvom Korzické územné spoločenstvo (fr. Collectivité territoriale de Corse, korzicky Cullettività territuriale di Corsica); departementy boli fakticky zrušené (naďalej figurujú len na štatistické účely – ako štatistické územné jednotky). Napriek tomu, že ostrov má osobitné postavenie, tendencie posilniť jeho nezávislosť pretrvávajú naďalej.