Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – prírodné oblasti

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 293 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abd al Kúrí

Abd al Kúrí, arabsky ’Abd al Kúrí — ostrov v Adenskom zálive medzi ostrovom Sokotra a mysom Raas Caseyr (Somálsko) patriaci Jemenu; rozloha 133 km2 (dĺžka 35 km, šírka do 5 km), 450 obyvateľov (2011). Maximálna výška 740 m n. m. V minulosti ťažba guána a lov perál, v súčasnosti lov rýb a pestovanie datlí. Okolie ostrova je pre výskyt plytčín a koralových útesov nebezpečné z hľadiska lodnej dopravy. Riedko osídlený.

Abisko

Abisko — národný park v sev. Švédsku severne od 68° sev. zemepisnej šírky vo výške 342 – 1 174 m n. m., vyhlásený 1909; jeden z prvých národných parkov v Európe; rozloha 7 500 ha. Priemerná teplota v zime −10 °C, priemerná teplota v lete 14 °C, ročný úhrn zrážok okolo 300 mm. NP sa rozkladá pozdĺž turisticky atraktívneho kaňonu rieky Abiskojakka tečúcej zo severu a ústiacej do jazera Torneträsk. Súčasťou chránenej oblasti je i malý ostrov Abiskosuolo. Takmer tretinu územia tvoria holé horniny; horské útvary str. veľkosti pokrývajúce veľké časti územia sú v nižších častiach porastené brezovými lesmi, vo vyšších polohách porasty zakrpatených vŕb, alpínske lúky a kamenné moria. Flóra územia je obzvlášť bohatá a zahŕňa všetky najtypickejšie arktické druhy, charakteristické sú divé orchidey; pozdĺž strmých svahov rieky Abiskojakka niekoľko druhov hmyzožravých rastlín. Veľký počet vtákov (väčšina pozdĺž jazera Torneträsk pri ústí rieky). Cicavce oblasti patria k charakteristickým severským druhom (medveď, rys, los, arktický rosomák, líška, lumík). Na území národného parku sa nachádza prírodovedná výskumná stanica.

Abruzzy

Abruzzy [-cci], tal. Appenino Abruzzese, Abruzzi — pohorie v str. Taliansku, najvyššia časť Apenín. Prevažne vápencové s početnými krasovými javmi vrátane jaskýň a poljí. Poľnohospodárstvo iba v údoliach a panvách. Najvyšší vrch Corno Grande (2 914 m n. m.). Na území pohoria je národný park Parco nazionale d’Abruzzo Lazio e Molise (rozloha 497 km2, vyhlásený 1922). Oblasť silnej seizmickej činnosti. Ťažba asfaltu.

Abú

Abú — najvyššia skupina v horskom pásme Arávalí v Indii v juž. časti členského štátu Radžastan. Patrí ku geologicky najstarším oblastiam štátu. Staré kryštalické jadro často preniká až na povrch. Najvyšší vrch Gurušikhar, 1 721 m n. m. (hoci leží v suchej oblasti, ročný úhrn zrážok dosahuje až 1 640 mm).

Acaill

Acaill [ekeil] — ostrov pri záp. pobreží Írska; 145 km2, 2,6 tis. obyvateľov (2013). Maximálna výška 672 m n. m. Poľnohospodárstvo, rybolov, turistika. S Írskom spojený mostom.

Acklins

Acklins [ak-] — koralový ostrov v Atlantickom oceáne v juž. časti Bahám v ostrovnej skupine Crooked Islands; pozdĺžneho tvaru, 389 km2, 565 obyvateľov (2010). Rovinatý reliéf, tropické pasátové podnebie, pestovanie tropických plodín.

Aconcagua

Aconcagua [-konka-] — najvyšší štít Ánd, Južnej Ameriky a záp. pologule na území Argentíny v blízkosti hraníc s Čile, 6 960 m n. m. Budovaný najmä usadenými horninami pokrytými vrstvou andezitov. Snežná čiara prebieha vo výške 4 600 – 4 700 m n. m., nad ňou 7 ľadovcov (najdlhší 6 km) s celkovou rozlohou 80 km2. V novodobej histórii prvýkrát na vrchol Aconcaguy vystúpil 1897 švajčiarsky horolezec Matthias Zurbriggen (*1856, †1917) a po ňom aj Angličan Stuart Vines a Talian Nicholas Lanti.

Adamauská vysočina

Adamauská vysočina, angl. Adamawa, fr. Adamaoua — pohorie v Kamerune, čiastočne v Nigérii a Stredoafrickej republike. Stupňovitá náhorná plošina budovaná najmä prekambrickými rulami a mladšími vyvretými horninami. Nad zarovnaným povrchom (1 000 – 1 500 m n. m.) sa týčia osamotené vrchy, najmä vyhasnuté sopky (Bamboutos, 2 740 m n. m.). Rovníkové podnebie. Pramenná oblasť riek Benue, Sanaga, Logone. Na juhu vždyzelené lesy, na severe savany. Významné ložiská bauxitu.

Adamello

Adamello — horská skupina v Juž. Alpách v sev. Taliansku; najvyšší vrch Presanella, 3 556 m n. m. Tvorí súčasť pásma str. Álp tiahnucich sa od Simplonského priesmyku až k Brennerskému priesmyku. Zložená z vápencov, silno zaľadnená. Mnoho ľadovcových jazier, z ktorých najvyššie položené sú Lago Verde (Zelené pleso) na Monte Rosa (2 856 m n. m.) a Lago Gelato (Zmrznuté pleso).

Adamov most

Adamov most, angl. Adam’s Bridge, hindsky Ádam Kápul, sinhalsky Adamgé pálama, tamilsky Cétu — reťaz malých ostrovov, piesočnatých lavíc a koralových útesov medzi ostrovmi Pamban (India) a Mannar (Srí Lanka). Zvyšok v minulosti existujúceho spojenia medzi Indiou a Srí Lankou v dĺžke 40 – 50 km predstavuje prekážku námornej plavby (najväčšia hĺbka mora medzi ostrovmi 1,5 m).

Adamov vrch

Adamov vrch, angl. Adam’s Peak, sinhalsky Samanalakanda — druhý najvyšší vrch Srí Lanky, 2 243 m n. m. Budovaný paleozoickými rulami. Na vrchole sa nachádza zníženina hlboká 1,5 m, pripomínajúca ľudskú stupaj, vrch je preto pútnickým miestom moslimov (Adamova stopa), buddhistov (Buddhova stopa) i hinduistov (stopa boha Šivu).

Adarov mys

Adarov mys — mys v Antarktíde na Adarovom polostrove (súčasť Viktóriinej zeme). Miesto prvého vylodenia (1895), ako aj prvého prezimovania (1899) človeka na trvalom ľade Antarktídy (Nór C. E. Borchgrevink).

Adelaidin ostrov

Adelaidin ostrov, angl. Adelaide Island — jeden z ostrovov pozdĺž Antarktického polostrova v Západnej Antarktíde. Súčasť sopečného ostrovného pásu tiahnuceho sa pozdĺž záp. okraja Antarktídy od oblasti Viktóriinej zeme cez Zem Márie Byrdovej až k ostrovom Južné Shetlandy. Vulkanity (čadiče a ich vulkanoklastiká) treťohorného a štvrtohorného veku ležia na staroalpínskom podloží.

Adrar des Iforas

Adrar des Iforas — planina na Sahare na hraniciach Mali a Alžírska. Budovaná prevažne prekambrickými žulami. Priemerná výška 700 m n. m. Početné vádí, ojedinele vyvýšeniny (do 1 000 m n. m.) zväčša vulkanického pôvodu. Kočovný chov tiav.

Aguja

Aguja [-cha] — mys v sev. časti Peru, jeden z najzápadnjších výbežkov Juž. Ameriky (81° 18’ záp. zemepisnej dĺžky). Pokrytý vyprahnutou časťou púšte Sechura s pieskovými dunami, barchanmi (miestny názov medanos) a suchomilnou krovitou vegetáciou. Mys Pariñas, najzápadnejší mys Južbej Ameriky, je asi o 200 km severnejšie.

Agung

Agung, Gunung Agung — aktívna sopka v Indonézii, najvyšší vrch ostrova Bali, 3 142 m n. m. V novodobej histórii viacero výbuchov (1963 – 64, 1969, posledná séria výbuchov v novembri 2017 až januári 2018). Na záp. svahoch komplex hinduistických svätýň.

Ahaggar

Ahaggar, Hoggar — horský masív v Alžírsku na Sahare budovaný žulami, kremencami a čadičovými príkrovmi. Vrchom Tahat dosahuje výšku až 3 005 m n. m. Tropické suché horské podnebie. Ročný úhrn zrážok do 150 mm, výnimočne snehové zrážky. Obyvatelia Tuaregovia s prevažne kočovným pastierstvom. Atraktívny horolezecký terén. Stredisko Tamanrasset.

Achdar

Achdar, Džabal Achdar, Al-Jabal al-Akhdar — horský systém vo vých. časti Arabského polostrova, najmä v Ománe. Priemerná výška okolo 1 500 m n. m., max. 3 083 m n. m. Vyvrásnený v alpskej orogenéze. Budovaný najmä vápencami, hadcami, bazaltmi. Rozťatý zlomami; strmé svahy, doliny periodických riek. Suchá klíma, polopúšťové rastlinstvo, v dolinách suché lesy (dubovo-orechové).

Aigína

Aigína, Egina — ostrov v Aiginskom zálive Egejského mora patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Atika; 87,4 km2, 13-tis. obyvateľov (2013). Hornatý reliéf, najvyšší vrch Oros, 531 m n. m. Pestovanie ovocných stromov, olív, viniča. Hlavným morským prístavom a turistickým strediskom je mesto Aigína (kompou spojené s mestom Pireus).

Pôvodnými obyvateľmi Aigíny boli Achájci, v 8. stor. pred n. l. ju ovládli Dóri. V 6. a 5. stor. pred n. l. patrila k námorným veľmociam, po 456 pred n. l. ju ovládli Atény. Našli sa na nej zvyšky mnohých chrámov zasvätených Afrodite, Apolónovi, Artemide a Dionýzovi. K najvýznamnejším patrí neskoroarchaický chrám bohyne Afaie (510 – 480 pred n. l.). Na hore Oros bolo náboženské stredisko a oltár Dia Panhellénia.

Aïr

Aïr, Azbine — kryštalicko-vulkanický horský masív na juhu Sahary na území štátu Niger juhových. od pohoria Ahaggar. Silne rozrušený, početné vádí. Najvyšší vrch Gréboun, 2 012 m n. m. Horské púšťové podnebie. ObyvateliaTuaregovia sa živia chovom dobytka a poľnohospodárstvom v oázach. Najvýznamnejšie sídlo Agadez. Ložiská medi, uránu a olova. Prírodná rezervácia.

Aitutaki

Aitutaki — atol v juž. časti Cookových ostrovov (Polynézia), ktoré sú pridruženým štátom Nového Zélandu; 2-tis. obyvateľov (2012). Jeho vnútrozemie dosahuje výšku 86 m n. m. Okraje lagúny širokej do 12 km lemuje na východe viac ako 10 ostrovčekov. Pestovanie tropického ovocia. Prítomnosť letiska podporuje rozvoj cestovného ruchu.

Ajon

Ajon — ostrov vo Východosibírskom mori vo vchode do Čaunského zálivu patriaci Rusku, administratívne predstavuje súčasť Čukotského autonómneho okruhu; rozloha 2 000 km2, 242 obyvateľov (2012). Od polostrova Kyttyk oddelený úzkym prielivom. Ostrov má nížinný charakter, maximálna výška 64 m n. m., miestami strmé brehy. Budovaný sypkými morskými uloženinami, v ktorých je mŕtvy ľad (ľadovec, ktorý sa nepohybuje a je zasypaný zemou). Povrch pokrýva arktická tundra s machmi a lišajníkmi v lete slúžiaca ako pasienok pre soby.

Akvitánska panva

Akvitánska panva, fr. Bassin d’Aquitaine, Garonnská panva — nížina v juhozáp. Francúzsku pri pobreží Biskajského zálivu medzi Pyrenejami, Centrálnym masívom a bránou Poitou v povodí Garonne a Dordogne; 80-tis. km2, priemerná výška 135 m n. m. Geologicky je Akvitánska panva sedimentárnou panvou s druhohornými (jurskými) až treťohornými usadeninami (v striedajúcom sa slede kontinentálneho a morského vývoja) prekrytými štvrtohornými uloženinami. Odvodňovaná riekami Garonne a Adour s prítokmi. Má nížinatý charakter, na východe a juhu sa dvíha do výšky 300 m n. m. Juhozáp. časť (Landes) je aluviálna piesočnatá nížina oddelená od Atlantického oceána pásom vysokých dún. V 19. stor. bola piesočnatá krajina zalesnená (borovica), v súčasnosti lesy veľmi utrpeli požiarmi. Ložiská ropy (Parentis-en-Borry), soli, lignitu a zemného plynu s veľkou prímesou síry (Lacq). Hlavný prístav Bordeaux. Priemysel potravinársky (víno, koňak, syry), drevársky, strojársky, chemický (Bordeaux, Toulouse). Poľnohospodárstvo rozvinuté na celom území okrem Landes; pestuje sa pšenica, kukurica, vinič, tabak a ovocie.

Ala-Arča

Ala-Arča — národný park v Kirgizsku v Kirgizskom chrbte 40 km od Biškeku; vyhlásený 1976, rozloha 194 km2. Hornaté územie sa rozkladá pozdĺž rieky Ala-Arča vo výškach 1 500 – 4 875 m n. m. Zmiešané lesy prechádzajú vo vyšších nadmorských výškach do jedľových s výskytom borievky, nad nimi alpínske lúky, najvyššie oblasti sú zaľadnené; územie má 20 väčších i menších ľadovcov. V národnom parku žijú srnec, svišť, sup, vzácne sa vyskytujúci leopard škvrnitý a i. Obľúbená turistická oblasť vyhľadávaná turistami, horolezcami a lyžiarmi a vzhľadom na blízkosť hlavného mesta obľúbené miesto víkendových piknikov.

Alajská kotlina

Alajská kotlina — medzihorská kotlina v Kirgizsku tiahnuca sa zo západu na východ medzi Alajským chrbtom a Zaalajským chrbtom; rozloha 1 700 km2, dĺžka 150 km, šírka 8 – 25 km. Jej ploché dno budované riečnymi a svahovými uloženinami sa dvíha z 2 240 m n. m. na západe do 3 536 m n. m. na východe (priesmyk Tomurun). Územím preteká rieka Kyzylsu s prítokmi, pozdĺž ktorej, najmä v záp. časti, prevláda závlahové poľnohospodárstvo, veľké plochy tvoria pasienky s dominantným chovom koní, oviec a jakov. Stromy v Alajskej kotline nerastú, z drevín sa vyskytujú len borievkové porasty.

Alajský chrbát

Alajský chrbát, kirgizsky Alaj Kyrka Toosu, tadžicky Qotorkŭhi Oloj, bývalé Kokandské hory — horská reťaz rovnobežkového priebehu v Str. Ázii na území Kirgizska a Tadžikistanu v pamírsko-altajskom horskom systéme. Dĺžka 400 km, maximálna výška 5 880 m n. m. Smerom na juh klesá do Alajskej kotliny, smerom na sever tvorí juž. okraj Ferganskej doliny. Mnohé vrcholy sú pokryté trvalým ľadom a snehom, 811 km2 zaľadnených. Alajský chrbát bol vyvrásnený počas hercýnskej orogenézy, je budovaný prevažne kryštalickými bridlicami a pieskovcami. V podhorí púšťové a stepné rastlinstvo, na svahoch sa rozprestierajú lúky a lesy. Na sev. svahoch ťažba ortuti, antimónu, hnedého uhlia. Priesmykom Taldyk vedie cestná komunikácia okolo jazera Karakuľ. Alajským chrbtom prebieha rozvodie riek Amudarja a Syrdarja. Častý cieľ horolezeckých výprav.

Alandy

Alandy [ó-], fínsky Ahvenanmaa, švédsky Åland — súostrovie viac ako 6 500 nízkych malých ostrovov (80 obývaných) oddeľujúce Baltské more od Botnického zálivu; autonómna provincia Fínska; rozloha 1 505 km2, 29-tis. obyvateľov (2016). Budované najmä žulou a rulou. Maximálna výška 132 m n. m., pod hladinou početné skaly. Hlavné mesto a prístav Maarianhamina na najväčšom ostrove Fasta Åland (650 km2). Chladné mierne morské podnebie. Obyvatelia (98 % tvoria Švédi) sa zaoberajú rybolovom, chovom dobytka a roľníctvom (zelenina, jarná pšenica).

Do 1809 súčasť Švédska, 1809 ho mierovou zmluvou spolu s Fínskom získalo Rusko, od 1917 patrí Fínsku; po sporoch so Švédskom 1921 vyhlásená jeho demilitarizácia (potvrdená 1947 v mierovej zmluve s Fínskom); 1951 – 52 získalo autonómiu.

Ala-šan

Ala-šan, Alashan — púšťové územie v Číne na západ od mohutného oblúka Žltej rieky, juž. časť púšte Gobi. Zaberá časť autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko a sever provincie Kan-su; rozloha 1 mil. km2. Jedna z najpustejších oblastí sveta, plošina s maximálnymi výškovými rozdielmi 200 m, v depresiách slané jazerá. Územie suchých stepí a polopúští. Riedko osídlené Mongolmi.

Alatau

Alatau — názov viacerých horských hrebeňov v Strednej Ázii a na Sibíri. Horské reťaze sú prevažne v Kirgizsku a Kazachstane a patria najmä k Ťanšanu (Džungársky Alatau, Terskej Alatau, Zailijský Alatau, Kungej-Alatau, Talaský Alatau, Kirgizský Alatau). Najväčší je Zailijský Alatau v sev. hrebeni záp. Ťanšanu, súbežne s ním sa nad jazerom Issyk-Kuľ ťahá oblúk Kungej-Alatau. Jeho záp. predĺžením (oddelený riekou Ču) je Kirgizský chrbát; smerom na juhozápad vybieha nad dolinou Talasu Talaský Alatau. Vo vnútornom Ťanšane leží Terskej Alatau, ktorý na juhu ohraničuje Issykkuľskú kotlinu. Džungársky Alatau leží vo vých. časti Kazachstanu na hranici s Čínou. Na svahoch výrazná výšková stupňovitosť.

Albanské vrchy

Albanské vrchy, tal. Colli Albani, Monti Albani — skupina vulkanických vyvýšenín v Taliansku na juhovýchod od Ríma; maximálna výška 956 m n. m. (Monte Faete). Patria do štvrtohornej, v súčasnosti už vyhasnutej sopečnej činnosti. V kráteroch jazerá Albano a Nemi. Mestá: Frascati, Albano, Castel Gandolfo (pápežský palác) a i. Rekreačná oblasť Rimanov; turistické centrum.

Aldabra

Aldabra, anglicky Aldabra Group— koralové ostrovy v Indickom oceáne patriace Seychelám.

Aldanská plošina

Aldanská plošina, rus. Aldanskoje nagorie, oficiálny prepis Aldanskoe nagor’e — plošina v juhových. Rusku vo vých. Sibíri na juhu Jakutska. Priemerná výška 800 – 1 000 m n. m., maximálna 2 306 m n. m. Povrch rozčlenený hlbokými dolinami. Budovaná komplexmi kryštalických bridlíc, na ktorých sú slabo porušené vrstvy pieskovcov a vápencov preniknuté masívmi žúl. Podnebie sa vyznačuje dlhou zimou so silnými dlhotrvajúcimi mrazmi a krátkym letom. Svahy do výšky 1 200 – 1 300 m n. m. pokrýva tajga (smreky, borovica), vyššie sú machy, lišajníky a kamenistá tundra. Ložiská uhlia, zlata a rúd železa.

Aleutské vrchy

Aleutské vrchy, angl. Aleutian Range — vrchy v USA v štáte Aljaška. Tiahnu sa vo forme horskej reťaze Aljašským polostrovom v dĺžke asi 2 600 km. Intenzívna sopečná činnosť, početné sopky, najvyššia z nich 2 507 m n. m., najznámejšia Katmai (2 312 m n. m.).

Aleuty

Aleuty, angl. Aleutian Islands — ostrovy v sev. časti Tichého oceána patriace USA, administratívne súčasť štátu Aljaška; 17 670 km2, 8,2 tis. obyvateľov (2012). Hlavná osada Dutch Harbor na ostrove Unalaska. Sú pokračovaním Aljašského polostrova a vytvárajú oblúk dlhý 1 740 km smerom ku Komandorským ostrovom a Kamčatke. Oddeľujú Beringovo more od Tichého oceána. Tvorí ich asi 150 ostrovov sopečného pôvodu na podmorskom chrbte. Miestami siahajú do 2 200 m n. m.; najväčšie sú Unimak (5 180 km2), Unalaska (2 728 km2) a Umnak (2 200 km2). Delia sa na štyri skupiny ostrovov: Near, Rat, Andreanof a Fox. Na Aleutách je 25 činných sopiek (najvyššia Shishaldin, 2 857 m n. m.). Chladné hmlisté a vlhké podnebie. Obyvateľmi sú zväčša Aleuti pomiešaní s Rusmi, ktorí toto územie ako prví kolonizovali v polovici 19. stor. Lov rýb a tuleňov. Početné horúce pramene.

Alexandrina zem

Alexandrina zem, rus. Zemľa Aleksandry, oficiálny prepis Zemlja Aleksandry — ostrov Ruska v záp. časti súostrovia Zem Františka Jozefa v Archangeľskej oblasti; rozloha 2 800 km2, maximálna výška 328 m n. m. Väčšinu povrchu pokrývajú ľadovce spúšťajúce sa do mora. Na nezaľadnených plochách je rastlinstvo arktickej tundry (machy a lišajníky), ktorého rast je často obmedzený len na praskliny v pôde. Na pobreží žijú ľadový medveď, tuleň, mrož.

Alexandrove ostrovy

Alexandrove ostrovy, angl. Alexander Archipelago — ostrovná skupina, okolo 1 200 ostrovov pri severozápadnom pobreží Sev. Ameriky patriacich USA, administratívne súčasť štátu Aljaška; 36 800 km2, okolo 37-tis. obyvateľov. Predstavujú zatopené horské pásmo Kordiller prechádzajúce pod morskú hladinu. Strmé a členité brehy vytvárajú početné fjordy. Vrchovitý povrch ostrovov pokrývajú do výšky 1 100 m n. m. husté ihličnaté lesy. Najväčšie ostrovy Chichagof (5-tis. km2), Baranof (4,5 tis. km2), Kupreanof (3-tis. km2). Pôvodný názov dokazuje, že prvými bielymi osadníkmi boli Rusi (bádatelia, lovci, obchodníci s kožušinami).

Aljašský chrbát

Aljašský chrbát, angl. Alaska Range — horské pásmo na severozápade Severnej Ameriky v juž. časti štátu Aljaška (USA) s najvyšším vrchom Severnej Ameriky Denali (predtým názov McKinley; 6 194 m n. m.) a s najvyššou sopkou kontinentu Saint Elias (5 448 m n. m.). Centrálna časť budovaná žulami a rulami, okrajové partie sedimentmi rôzneho pôvodu. V juž. časti sa tiahne pásmo činných sopiek (Iliamna Volcano, Redoult Volcano). Nižšie časti strmých vrchov (do 1 100 m n. m.) sú pokryté ihličnatými lesmi, nad nimi je pásmo vysokohorskej tundry, trvalý sneh a ľadovce, z ktorých viaceré siahajú do dolín a vytvárajú podhorské ľadovce. Aljašský chrbát tvorí klimatickú hranicu medzi oblasťami mierneho oceánskeho podnebia na juhu a subpolárneho podnebia na severe. Vedie ním jediná železnica na Aljaške (z tichooceánskeho prístavu Seward na polostrove Kenai do mesta Fairbanks).

Aljašský polostrov

Aljašský polostrov, angl. Alaska Peninsula — úzky polostrov na severozápade Severnej Ameriky v USA v štáte Aljaška; asi 45-tis. km2. Vybieha ďaleko na juhozápad a spolu s reťazou vulkanických ostrovov Aleuty, ktoré sú jeho pokračovaním, oddeľuje Beringovo more od Tichého oceána. Pozdĺž sev. pobrežia sa tiahne pobrežná nížina, na juhu vulkanické Aleutské vrchy (sopky Katmai, 2 047 m n. m.; Veniaminof, 2 507 m n. m., a i.).

Allegheny

Allegheny [eligeny; angl.], Allegheny Mountains, Allegheny Plateau — horské pásmo plošinatého charakteru v Severnej Amerike, jadro juž. časti Apalačských vrchov. Vých. okraj tvorí Blue Ridge s najvyšším vrchom v časti USA vých. od Mississippi (Mitchell 2 037 m n. m). Allegheny majú charakteristický zarovnaný povrch, výška vrcholov 1 800 – 2 000 m n. m. Blue Ridge prudko klesá v dĺžke takmer 1 500 km na juhovýchod do podhoria Piedmont s plošinným charakterom. Budované najmä žulami, rulami, kremencami a prvohornými bridlicami. Karbónske vrstvy obsahujú bohaté ložiská čierneho uhlia a rudy viacerých kovov.

Allgauské Alpy

Allgauské Alpy, nem. Allgäuer Alpen — časť Severných vápencových Álp v Rakúsku a Nemecku medzi Bodamským jazerom a dolinou rieky Lech. Chov dobytka; turistika; hlavné strediská Mittelberg, Oberstdorf, Sonthofen.

Alor

Alor, indonézsky Kepulauan Alor — ostrovná skupina v Indonézii v Malých Sundách medzi ostrovmi Flores a Timor; 2 900 km2, 181-tis. obyvateľov (2008). Najväčší ostrov Alor (2 330 km2) s administratívnym strediskom a prístavom Kalabahi. Hornatý povrch (najvyšší bod 1 839 m n. m.) rozčlenený pozdĺž strmých zlomov. Obyvateľstvo austronézskej jazykovej rodiny tvoria zväčša animisti s tradičným spôsobom života.

Alpenvorland

Alpenvorland [-for-] — oblasť v Nemecku v juž. Bavorsku medzi Dunajom na severe a Alpami a ich predhorím na juhu. Postupne sa dvíha od severu na juh zo 400 m n. m. do 800 m n. m. Po vyvrásnení Álp v treťohorách bola priehlbeň na jej mieste zaliata plytkým morom a postupne vypĺňaná sedimentmi alpských riek (mohutné vrstvy štrkov, pieskov a hlín). Z nich sa vytvorili hrubozrnné zlepence, pieskovce a íly. Pri ďalšom vyzdvihnutí Álp a ich predhoria na konci treťohôr bola táto pokrývka rozrezaná dolinami riek a čiastočne odnesená. Územie do dnešnej podoby rozhodujúcim spôsobom premodelovalo štvrtohorné zaľadnenie (morény s jazerami ľadovcového pôvodu – Chiemske jazero, Ammersee). Významná oblasť pestovania pšenice, jačmeňa, cukrovej repy, chmeľu. Chov dobytka a ošípaných. Mestá Mníchov, Regensburg, Augsburg.

alpsko-himalájska sústava

alpsko-himalájska sústava — rozsiahla geomorfologická jednotka (časť zemského povrchu), do ktorej patrí celé územie Slovenska. Tvorí ju pás pohorí a medzihorských zníženín tiahnuci sa juhom a stredom Európy (napr. Sierra Nevada, Pyreneje, Alpy, Apeniny, Karpaty, Panónska panva, Stará planina, Kaukaz) a Áziou (napr. Taurus, Arménska vysočina, Iránska vysočina, Hindúkuš, Pamír, Karakoram, Himaláje, Transhimaláje). Utvára sa počas alpínskeho vrásnenia od druhohôr po súčasnosť. Hlavné črty dnešného vzhľadu získala v mladších treťohorách. Príznakom jej stáleho vývoja je vysoká seizmicita a súčasný vulkanizmus.

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).