Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – nezaradené - antika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 252 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abdéra

Abdéra — starogrécke mesto na severnom pobreží Egejského mora v Trácii oproti ostrovu Thasos. Založené okolo 650 pred n. l., významný prístav, člen Aténskeho námorného spolku. Niekoľkokrát zničené vo vojnách a znova obnovené. Narodili sa tu filozofi Démokritos, Leukippos a Prótagoras. Obyvatelia mesta mali už v staroveku povesť zaostalých, hlúpych ľudí, v novoveku sa mesto stalo synonymom Kocúrkova, a to najmä zásluhou nemeckého spisovateľa Ch. M. Wielanda a jeho diela Dejiny Abdérčanov (1774).

Abydos

Abydos — antické maloázijské prístavné mesto na najužšom mieste Hellespontu (Dardanely). Založené okolo 700 pred n. l. Známe mostom, ktorý tam dal 480 pred n. l. vybudovať Xerxés, 334 pred n. l. tadiaľ prechádzal Alexander III. Veľký, v 14. stor. ho zničili Turci. Podľa antických bájí žil v Abyde Leandros (→ Hero a Leandros).

adoptívni cisári

adoptívni cisári — dynastia rímskych cisárov vládnucich 98 – 180. K adoptívnym cisárom patrili Nerva (96 – 98), Traján (98 – 117), Hadrián (117 – 138), Antoninus Pius (138 – 161) a Marcus Aurelius (161 – 180). Označenie vychádza z princípu, podľa ktorého si vládnuci panovník vybral nástupcu a adoptoval ho za syna. Rímska ríša vtedy prechádzala obdobím najväčšieho rozkvetu, za Trajána dosiahla najväčší územný rozsah.

Aemilius Paullus, Lucius St.

Aemilius Paullus [émilijus], Lucius, St., genitív Aemilia Paulla, ? – 2. 8. 216 pred n. l. — rímsky politik, konzul a vojvodca z významnej patricijskej rodiny, otec Lucia Aemilia Paulla Ml. Padol v bitke s Hannibalom pri Cannae.

Aemilius Paullus, Lucius Ml.

Aemilius Paullus [émilijus], Lucius, Ml., genitív Aemilia Paulla, okolo 228 pred n. l. – 160 pred n. l. — rímsky konzul (182 a 168 pred n. l.) a vojvodca, syn Lucia Aemilia Paulla St., jeho adoptívnym synom bol Scipio (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor). R. 168 pred n. l. porazil pri Pydne posledného macedónskeho kráľa Persea, čím ukončil tretiu macedónsku vojnu, dostal čestné meno Macedónsky. Antickí autori ho pokladali za pravého Rimana a priateľa Grékov. Jeho životopis napísal Plutarchos.

Aequovia

Aequovia [ékvo-], lat. Aequi — staroveký národ v strednej Itálii. Sídlil v horách na východ od Ríma až po Fucinské jazero, v 5. stor. pred n. l. sa usiloval presídliť k morskému pobrežiu, Rimania ho však porazili. R. 304 pred n. l. Rimania ovládli mesto Alba Fucens, usadili tam svojich kolonistov a Aequov si definitívne podrobili. Počas vojny s Hannibalom Aequovia zostali verní Rímu. Najvýznamnejšie mestá na ich území boli Alba, Tibur (dnes Tivoli) a Praeneste (dnes Palestrina).

Africanus

Africanus [áfriká-] —

1. → Julius Africanus (Sextus Iulius Africanus);

2. → Leo Africanus;

3. → Scipio Africanus St. (Publius Cornelius Scipio Africanus Maior);

4. → Scipio Africanus Ml. (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor)

Agamemnón

Agamemnón — legendárny achájsky kráľ, vládca v Mykénach. Jeho otec bol Atreus, ktorý zavraždil synov vlastného brata Thyesta. Keď Thyestov syn Aigisthos zabil Atrea, Agamemnón musel s bratom Menelaom ujsť do Sparty, neskôr sa vrátil do Mykén, zabil strýka a stal sa mykénskym kráľom. S manželkou Klytaimnéstrou mal syna Oresta a dcéry Elektru, Ifigéniu a Chrysothemidu (Chrysothemis). Počas trójskej vojny hlavný veliteľ achájskych vojsk, po dobytí Tróje a návrate do Mykén zavraždený manželkou a jej milencom Aigisthom. Pochovaný pri hradbách mesta. Otcovu smrť pomstil Orestés.

Osudy Agamemnóna a jeho rodiny sú námetom Homérovho eposu Ilias, antických (Aischylos: Oresteia; Sofoklés: Elektra; Euripidés: Orestés, Ifigénia v Aulide, Ifigénia v Tauride), ale aj novodobých tragédií (V. Alfieri: Agamemnón; tetralógia G. Hauptmanna a i.). Keď H. Schliemann objavil 1876 prvé šachtové hroby v Mykénach, domnieval sa, že odkryl Agamemnónov hrob, a nazval podľa neho jednu zlatú masku; bol to však omyl, pretože hroby boli zo 16. – 15. stor. pred n. l.

Agathoklés

Agathoklés [-to-], genitív Agathokla, 361 – 289 pred n. l. (otrávený) — grécky vojvodca a štátnik, 316 – 289 pred n. l. tyran v Syrakúzach. Vojnami a diplomaciou dosiahol vedúce postavenie Syrakúz v spolku sicílskych miest. R. 312 (alebo 310) pred n. l. podnikol námornú výpravu do severnej Afriky a ovládol takmer celé územie Kartága, 307 pred n. l. (podľa iných zdrojov 304 pred n. l.) prijal kráľovský titul, oženil sa s Theoxenou, dcérou egyptského kráľa Ptolemaia I. Sótéra. Jeho dcéra Lanassa sa vydala za kráľa Pyrrha z Epiru.

Agatón

Agatón, gr. Agathón, asi 445 pred n. l. Atény – 400 pred n. l. Pella — grécky autor tragédií. Spracúval fiktívne nemytologické témy, piesne zboru vyňal z kontextu hry. Priateľ sofistov (Hippias z Elidy, Prótagoras, Prodikos) i Sokrata. Viackrát zvíťazil v súťaži o najlepšiu tragédiu (→ dionýzie; Platón situoval dialóg Symposion do Agatónovho domu, v ktorom sa konala hostina na počesť jeho prvého víťazstva na lénajach 416 pred n. l.). Po 411 pred n. l. odišiel na dvor macedónskeho kráľa Archelaa v Pelle, kde sa spoznal s Euripidom. Agatónove tragédie, z ktorých sa zachovali iba fragmenty, boli ovplyvnené rétorikou Gorgia z Leontín, útočil na ne vo svojich komédiách Aristofanés.

Agésilaos

Agésilaos, genitív Agésilaa, 444 pred n. l. – 361 pred n. l. Kyréna — spartský kráľ od 401 pred n. l. Veliteľ gréckych vojsk v boji proti Peržanom, 395 – 387 pred n. l. bojoval proti koalícii Atén, Megary, Téb, Korintu a Argu, ktoré sa bránili spartskej hegemónii. Mal hlavný podiel na uzavretí Antalkidovho mieru (aj kráľovský mier; → Antalkidas), ktorým sa skončili vojny s Perziou. Na základe mierových podmienok grécke mestá v Malej Ázii zostali pod nadvládou Peržanov, mestá v Grécku boli vyhlásené za slobodné, ale museli rozpustiť všetky spolky okrem Peloponézskeho. Hegemónia Sparty bola zlomená po porážkach pri Leuktre (371 pred n. l.) a Mantineii (362 pred n. l.). Agésilaos hľadal pomoc v Egypte, pri spiatočnej ceste zomrel v Kyréne. Jeho životopis napísali Xenofón, Plutarchos a Nepos.

Agis

Agis, genitív Agida — meno niekoľkých príslušníkov starobylého kráľovského rodu v starovekej Sparte:

Agis II. — kráľ 427 – 399 pred n. l., preslávil sa v peloponézskej vojne, ktorú viedla Sparta s Aténami;

Agis III. — kráľ 338 – 331 pred n. l., bojoval proti Alexandrovi III. Veľkému, porazil ho však Antipatros a v boji zahynul;

Agis IV. — kráľ 245/244 – 241 pred n. l., spoluvládca Léonida II. Usiloval sa pomocou reformy zaviesť staré zriadenie a obnoviť platnosť Lykurgovej ústavy. Chcel prerozdeliť pôdu a udeliť občianske práva cudzincom usadeným v Sparte – perioikom. Dal spáliť dlžobné úpisy, reforma sa však neuskutočnila. R. 242 pred n. l. zosadil svojho spoluvládcu Léonida II. a na jeho miesto dosadil Kleombrota II. (Kleombrotos). Zatiaľ čo Agis IV. bojoval proti susedným Aitolom, Leónidas II. využil jeho neprítomnosť, opäť získal moc v Sparte, dal Agida zatknúť a popraviť. V jeho reformách pokračoval o niekoľko rokov neskôr kráľ Kleomenés III. Životopis Agida IV. napísal Plutarchos. Námet tragédie Agis (Agide, 1788) V. Alfieriho.

agnostos theos

agnostos theos, gr. neznámy boh — v pohanskom staroveku nápisy na oltároch zo strachu pred zanedbaním kultu niektorého z božstiev. Oltár neznámemu bohu v jednom z aténskych chrámov podnietil apoštola Pavla ku kázni na túto tému na aténskom Areopágu (Sk 17, 22 – 23).

agonistika

agonistika, gr. agónistiké, agónismos — pretekárske umenie; amatérske preteky na hrách v starovekom Grécku (antické olympijské hry, isthmické hry, nemejské hry, pýtické hry a i.). Pretekali na nich agonisti (gr. agónistés, množné číslo agónistai), t. j. slobodní Gréci (otroci nepretekali s výnimkou vozatajských pretekov na dvojkolesových vozoch). Súťažilo sa najmä v behu (dromos – na 1 stadion, asi 200 m, diaulos – na 2 stadiá, asi 400 m, a dolichos – asi 1 500 – 2 000 m), skoku do diaľky (halma), v hode oštepom (akontion), hode diskom, zápase (palé), pästnom boji (pygmé), pankratione (spojenie zápasu s boxom), hipických súťažiach, ako aj v hudbe, speve, tanci, poézii a rečníctve. Počas lénají a dionýzií sa konali súťaže (gr. agón, lat. certamen) výhradne zamerané na dramatickú tvorbu.

agora

agora [gr.] — v starovekých gréckych mestách námestie, kde sa konali trhy a verejné zhromaždenia občanov, centrum verejného života. Agory spočiatku nepravidelného, neskôr pravouhlého pôdorysu obklopovali ochodze, sklady, verejné budovy – buleutérion (radnica), prytaneion (sídlo výkonných úradníkov), chrámy a divadlá. Zdobili ich sochy významných obyvateľov mesta. Od helenistického obdobia agory uzatvárali stĺporadia (stoy) slúžiace na súdne pojednávania alebo na výstavné účely, ako aj monumentálne brány. Najznámejšia bola aténska agora severozápadne pod Akropolou (→ Atény). Obklopovali ju stĺporadia, v blízkosti bol Héfaisteion a domy remeselníkov. Pod agorou sa našlo veľké množstvo črepín (ostrakónov) používaných pri súdoch. Grécke maloázijské mestá mávali viaceré agory s rôznymi funkciami. Známe agory boli aj v Miléte a v Priéné v Malej Ázii.

Agricola, Gnaeus Iulius

Agricola [-ko-], Gnaeus Iulius, 13. 6. 40 – 23. 8. 93 — rímsky politik. Zastával významné štátne úrady, za cisára Vespaziána pôsobil v Akvitánii, 77 – 84 miestodržiteľ v provincii Británia, kde rozšíril rímsku moc až na sever. Jeho loďstvo prvýkrát oboplávalo ostrov. Cisár Domicián ho odvolal z funkcie a ďalej už v politickom živote nepôsobil. Agricolov život opísal jeho zať, rímsky historik Tacitus.

Agrigento

Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).

Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).

Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.

Agrippa, Marcus Vipsanius

Agrippa, Marcus Vipsanius, asi 63 pred n. l. – marec 12 pred n. l., Kampánia — rímsky politik a vojvodca, blízky priateľ cisára Augusta, jeho vojenský veliteľ a strojca jeho víťazstiev. Po Caesarovej smrti mu pomáhal bojovať v perusijskej vojne (42 – 41 pred n. l.), ako konzul zvíťazil 37 pred n. l. nad Sextom Pompeiom pri Naulochu, 31 pred n. l. porazil v bitke pri Aktiu vojsko M. Antonia a Kleopatry. Prvou Agrippovou manželkou bola Caecilia Pomponia Attica (nazývaná aj Pomponia Attica, *51 pred n. l.), ktorej otcom bol Atticus, jeho treťou manželkou sa 21 pred n. l. stala Augustova dcéra Iulia (Iulia Staršia). Zastával najvyššie štátne úrady a stal sa druhým mužom Ríma. Cisár adoptoval jeho synov Gaia a Lucia, pokladaný bol za Augustovho nástupcu. R. 17 – 13 pred n. l. bol v Ázii, 12 pred n. l. potlačil povstanie v Panónii, pri návrate do Itálie náhle zomrel. S jeho menom sa spája bohatá stavebná aktivita (Pantheon, vodovody a vodné nádrže, sochy), organizoval zememeračské práce, na základe ktorých nechal Augustus vyhotoviť mapu ríše vystavenú na Martovom poli.

Agrippina Mladšia

Agrippina Mladšia, Iulia Agrippina, 6. 11. 15 alebo 16 n. l. Ara Ubiorum, dnes Kolín nad Rýnom – 59 n. l. Baiae (v Kampánii) — dcéra rímskeho vojvodcu Germanica (Gaius Iulius Caesar Germanicus) a Agrippiny St. Bola trikrát vydatá, jej tretím manželom bol cisár Claudius (jej strýko, mladší Germanicov brat). Už za vlády svojho brata Caligulu túžila po moci, ale bola poslaná do vyhnanstva. Po Caligulovej smrti sa vrátila do Ríma, vydala sa za Claudia a stala sa jeho spoluvládkyňou. Zúčastňovala sa dôležitých štátnych rozhodovaní, do funkcií dosádzala svojich prívržencov a dosiahla, že Claudius adoptoval jej syna Neróna, ktorého neskôr dosadila na trón. Claudia otrávila, ale po nástupe syna na trón sa jej nepodarilo udržať si moc; nakoniec ju Nero dal zavraždiť.

Agrippina Staršia

Agrippina Staršia, Vipsania Agrippina, 14 pred n. l. – 18. 10. 33 n. l. ostrov Pandateria (dnes Ventotene) — dcéra Agrippu (Marcus Vipsanius Agrippa) a jeho tretej manželky Iulie St. (dcéry cisára Augusta), manželka rímskeho vojvodcu Germanica (Gaius Iulius Caesar Germanicus). Sprevádzala manžela na výpravách a získala si veľkú popularitu vo vojsku. Keď Germanicus náhle zahynul (19 n. l.), podozrievala a obviňovala cisára Tiberia, že ho dal otráviť. Po smrti Tiberiovej matky Lívie poslaná do vyhnanstva na ostrov Pandateria, kde dobrovoľne zomrela hladom. S manželom mala 9 detí (o. i. Caligulu a Agrippinu Ml.).

Achája

Achája, gr. Achaia, lat. Achaea — krajina v severových. časti Peloponézu v Grécku. Na juhu susedí s Arkádiou, na juhozápade s Elidou, na východe s Kylénou, sev. pobrežie obmýva Korintský záliv. Okolo 2000 pred n. l. osídlená Achájcami, ktorých 1200 pred n. l. vytlačili Dóri. Na území Acháje vznikol pôvodne voľný, od 4. stor. pred n. l. pevný spolok 12 achájskych miest, ktorý sa nezúčastnil na grécko-perzských vojnách ani na peloponézskej vojne. Politickým strediskom bolo Aigion a náboženským Heliké, kde stál Poseidónov chrám (373 pred n. l. mesto zničené zemetrasením). Na čele spolku boli dvaja stratégovia, o spoločných záležitostiach rozhodovalo spolkové zhromaždenie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Achája dostala pod vplyv Sparty. V helenistickom období tam ako reakcia na boje medzi diadochmi o ovládnutie Macedónie a Grécka vznikol Achájsky spolok. R. 146 pred n. l. Rimania porazili Achájcov a ich územie začlenili pod provinciu Macedónia. Až 27 pred n. l. Augustus vytvoril z ich územia provinciu Achaea, do ktorej patrilo aj územie Peloponézu a vých. Grécka so sídelným mestom Korint.

Achájci

Achájci — jeden zo štyroch gréckych kmeňov nazvaný podľa mýtického Achaia, Iónovho brata. Boli prvými z Grékov, ktorí sa usadili v Grécku a v 2. tisícročí pred n. l. vytvorili rozsiahlu a vyspelú mykénsku civilizáciu. Menom Achájci (gr. Achaioi) Homér označoval všetkých Grékov, ktorí bojovali proti Tróji v Malej Ázii. Okrem stredného Grécka a Peloponézu obsadili v polovici 15. stor. pred n. l. aj Krétu a spôsobili pád minojskej civilizácie. Časť Achájcov sa usadila aj na západnom pobreží Malej Ázie, čo dokladajú chetitské dokumenty zo 14. a 13. stor. pred n. l., v ktorých sa spomína krajina Achchijava. Na prelome 12. a 11. stor. pred n. l. zničili mykénsku kultúru Dóri usadení predovšetkým na Peloponéze a Kréte. Achájske osídlenie sa obmedzilo na severozápadnú časť Peloponézu a stredné Grécko.

Achájsky spolok

Achájsky spolok — zväz 12 achájskych miest. Vznikol 280 pred n. l. na obranu pred útokmi diadochov a macedónskych vládcov. V hlavnom meste Aigion (lat. Aegium) sa pravidelne schádzalo spolkové zhromaždenie, na čele spolku stál každoročne volený stratégos. Najväčší rozkvet dosiahol pod vedením Arata zo Sikyónu (gr. Aratos, *271, †213 pred n. l.) a Filopoimena (gr. Filopoimén), keď sa k nemu pripojili aj mestá Sikyón, Atény a Argos. Achájsky spolok bojoval proti Sparte a jej kráľovi Kleomenovi III., neskôr proti Macedónii a po porážke Filipa V. Rimanmi pri Kynoskefalách (197 pred n. l.) rozšíril svoj vplyv na celý Peloponéz. Zanikol 146 pred n. l. po dobytí Korintu Rimanmi a jeho územie bolo pripojené k rímskej provincii Macedónia, ktorej súčasťou bola do 27 pred n. l. (o. i.) Achája.

Aigína

Aigína, Egina — ostrov v Aiginskom zálive Egejského mora patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Atika; 87,4 km2, 13-tis. obyvateľov (2013). Hornatý reliéf, najvyšší vrch Oros, 531 m n. m. Pestovanie ovocných stromov, olív, viniča. Hlavným morským prístavom a turistickým strediskom je mesto Aigína (kompou spojené s mestom Pireus).

Pôvodnými obyvateľmi Aigíny boli Achájci, v 8. stor. pred n. l. ju ovládli Dóri. V 6. a 5. stor. pred n. l. patrila k námorným veľmociam, po 456 pred n. l. ju ovládli Atény. Našli sa na nej zvyšky mnohých chrámov zasvätených Afrodite, Apolónovi, Artemide a Dionýzovi. K najvýznamnejším patrí neskoroarchaický chrám bohyne Afaie (510 – 480 pred n. l.). Na hore Oros bolo náboženské stredisko a oltár Dia Panhellénia.

Aigospotamoi

Aigospotamoi — riečka na tráckom polostrove Chersonésos, ktorá ústi do Hellespontu (dnešné Dardanely). V období peloponézskej vojny 405 pred n. l. zničil spartský kráľ Lysandros v jej blízkosti posledné aténske loďstvo, čím sa rozhodlo o výsledku vojny.

Aiolovia

Aiolovia — popri Achájcoch a Dóroch jeden z troch hlavných gréckych kmeňov. Do Grécka sa Aiolovia prisťahovali pravdepodobne už v mykénskom období a usadili sa predovšetkým v strednom Grécku (Boiótia, Tesália). Pod tlakom Dórov okolo 1200 pred n. l. sa sťahovali na východ, na ostrov Lesbos a na severozápadné pobrežie Malej Ázie (podľa nich sa nazývala táto oblasť Aiolida, gr. Aiolis). Z ostrova Lesbos pochádzali básnik Alkaios a poetka Sapfó, ktorí písali v aiolskom nárečí.

aisymnétés

aisymnétés [gr.] — volený úradník v gréckych mestských štátoch (polis) v období prechodu od vlády aristokracie k demokracii. Aisymnétovou úlohou bolo zmierniť rozpory medzi aristokraciou, remeselníkmi a obchodníkmi vhodnou reformou alebo vydaním zákonov. Významnými aisymnétmi boli v Mityléné asi 590 – 580 pred n. l. Pittakos, v Lokride asi v 7. stor. pred n. l. Zaleukos, v Aténach okolo 621 pred n. l. Drakón a 594 – 593 pred n. l. Solón.

Aitólia

Aitólia — krajina v záp. časti str. Grécka. Na juhu obmýval jej pobrežie Korintský záliv, na západe ju rieka Achelóos oddeľovala od Akarnánie, na severe susedila s Fthiótidou (Fthiótis) a na východe s Dóridou (Dóris) a Fókidou (Fókis). Najvýznamnejšími mestami boli Thermón, Pleurón a Kalydón. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a pastierstvom a dlho žilo v rodových spoločenstvách. Do gréckych dejín Aitólia výraznejšie zasiahla až v 4. – 2. stor. pred n. l. po vytvorení Aitólskeho spolku.

Aitólsky spolok

Aitólsky spolok — vojenské zoskupenie vytvorené niektorými mestami v Aitólii, Akarnánii, Fókide a Tesálii v poslednej tretine 4. stor. pred n. l. Všetci občania sa schádzali dvakrát do roka na zhromaždeniach, kde si volili úradníkov, rozhodovali o mieri, vojne, zmluvách a udeľovaní občianskych práv. Na čele spolku stáli stratégos, ktorý mal na starosti vojenské záležitosti a zahraničnú politiku, ako aj rada, do ktorej mestá volili svojich zástupcov podľa veľkosti. Mestá sa bránili proti nadvláde macedónskych kráľov, a preto podporovali Rimanov, neskôr Antiocha III. Veľkého, a tak po jeho porážke 189 pred n. l. stratili časť územia a moc spolku bola zlomená. R. 146 pred n. l. sa stal súčasťou provincie Achája.

Akarnánia

Akarnánia — historické územie v záp. časti str. Grécka, hornaté, porastené bohatými lesmi. V určitých obdobiach boli súčasťou Akarnánie Echinadské ostrovy pri pobreží, ako aj ostrov Leukas (dnes Lefkada). Pôvodní obyvatelia sa nazývali Akarnánci, od 7. stor. pred n. l. postupne prevládli Dóri. Najvýznamnejším mestom bol Stratos, kde sídlili rada a stratégos. V peloponézskej vojne bojovala Akarnánia na strane Atén, vo 4. stor. pred n. l. bola členom Aténskeho námorného spolku. Začiatkom 3. stor. pred n. l. ju ovládol Aitólsky spolok, 230 pred n. l. však znova získala slobodu a vznikol Spolok akarnánskych miest podporujúci macedónskeho kráľa Filipa V. Po jeho boku bojovala Akarnánia aj proti Rímu, 201 pred n. l. zaútočila na Atény, čím sa začala druhá macedónska vojna. Keď Rimania 146 pred n. l. zničili Korint, vytvorili provinciu Macedónia, ktorej súčasťou boli do 27 pred n. l. Achája i Akarnánia.

Akropola

Akropola, Akropolis — skalná vyvýšenina v Aténach, 156 m n. m. Už v mykénskom období tam boli chrámy a sídlo panovníka opevnené kyklopskými múrmi. V 6. stor. pred n. l. dal Peisistratos postaviť Hekatompedon zasvätený bohyni Aténe. Približne v tom období sa začala definitívna premena Akropoly na kultové miesto. R. 480 pred n. l. zničili chrámy Peržania. Najväčší stavebný rozkvet zaznamenala Akropola za vlády Perikla, ktorý v 2. pol. 5. stor. pred n. l. s pomocou architektov Iktina, Kallikrata a Mnésikla i sochára Feidia uskutočnil jej veľkolepú prestavbu. Na záp. strane dal vybudovať monumentálne mramorové schodisko a vstup Propyleje, za ktorými sa nachádzali obrazáreň (pinakotéka) a zbrojnica (chalkotéka), prebudoval starobylý chrám Erechtheion zasvätený mýtickému héroovi Erechtheovi a znova vybudoval chrám bohyne Atény Parthenón, pri vstupe dal postaviť chrám bohyne víťazstva Atény Niké alebo Niké Apteros (bez krídel). V byzantskom období sa z antických stavieb stali kresťanské chrámy, v 14. stor. bola Akropola sídlom franských kniežat, od 1456 tureckou pevnosťou (na streche Parthenónu bol postavený minaret). Po 1833 sa začalo s reštauračnými prácami, ktoré trvajú až do súčasnosti. R. 1987 bol komplex Akropoly zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

akropola

akropola, gr. akropolis —

1. vyvýšené miesto v starovekých gréckych mestách obyčajne ohradené hradbami, za ktorými sa v čase nebezpečenstva ukrývalo obyvateľstvo. V najstarších časoch bývalo na akropole umiestnené sídlo panovníka (Mykény, Tiryns), neskôr posvätný okrsok s náboženskými stavbami. Najznámejšia je aténska Akropola;

2. ústredná časť pravekých a ranostredovekých, spravidla silne opevnených hradísk.

aktijské hry

aktijské hry — atletické súťaže v antickom Ríme založené 31 pred n. l. cisárom Augustom na počesť víťazstva pri myse Aktion. Konali sa každý štvrtý rok a boli zaradené do cyklu panhelénskych hier ako piate. Počas Augustovej vlády bol pokus o ich zavedenie do oficiálnej chronológie (podľa antických olympijských hier). Mali bohatý športový program podľa gréckych hier, získali značnú popularitu a boli organizované až do rozpadu Rímskej ríše.

Aktion

Aktion, lat. Actium — mys v sev. časti Akarnánie na záp. pobreží Grécka, oddeľuje Ambrakijskú zátoku od Iónskeho mora. R. 31 pred n. l. v jeho blízkosti porazilo Oktaviánovo (budúci cisár Augustus) loďstvo M. Antonia a Kleopatru. Po víťazstve založil Oktavián na protiľahlom brehu osadu Nikopolis a na jeho pamiatku aj aktijské hry.

Alani

Alani — najvýznamnejší sarmatský kmeň iránskeho pôvodu, nomádskeho charakteru sídliaci v stepiach sev. od Kaspického mora a Kaukazu. V Európe sa objavili až v 1. stor. n. l. Čiernomorskí Alani osídlili oblasti od Azovského mora po Dunaj a v 2. – 3. stor. boli podmanení Gótmi. Časť sa spojila s Vandalmi a Védmi a ustupovala pred Hunmi na západ. R. 409 sa dostali do Hispánie a na popud Rimanov ich 418 porazili Vizigóti. Zvyšky sa uchýlili k Vandalom a spolu s nimi 429 odišli do Afriky, kde zanikli. Galskí Alani bojovali s Rimanmi proti Hunom 451 na Katalaunských poliach a 463 spolu s Vizigótmi a Frankmi proti Rimanom. Väčšina Alanov však zostávala vždy na východ od Donu, odkiaľ podnikala lúpežné nájazdy do Médie, Arménska a Malej Ázie. Alani sa preslávili chovom koní. Tí, ktorí zostali v oblasti Sev. Kaukazu, sa v 7. stor. dostali pod nadvládu Chazarov a boli Mongolmi zatlačení do hôr. Ich potomkami sú dnešní Oseti.

Alarich I.

Alarich I., okolo 370 – 410 Consentia, dnes Cosenza, Taliansko — vizigótsky kráľ (od 395). Ako panovník rímskych vojenských spojencov Vizigótov sa niekoľkokrát vzbúril a vyplienil rozsiahle územia na Balkáne. R. 401 začal výpravu do Itálie, kde bol 402 porazený, 408 – 410 trikrát obliehal a nakoniec dobyl Rím. Zomrel počas výpravy, ktorej cieľom bolo zmocniť sa Sicílie a Afriky. Pochovaný v koryte rieky Busentus (dnes Busento).

Alarich II.

Alarich II., 484 – 507 — vizigótsky kráľ, Eurichov syn. Ovládal rozsiahle územia medzi Loirou a Pyrenejami i niektoré oblasti Pyrenejského polostrova. Udržiaval dobré vzťahy s ostrogótskym kráľom Theoderichom (→ Teodorich I. Veľký), usiloval sa o priateľské spolužitie Vizigótov a podriadeného rímskeho obyvateľstva. R. 506 vydal zákonník Breviarium Alarici. Vo vojne, ktorú 507 vyvolal franský kráľ Chlodovik I., bol v bitke pri Vouillé neďaleko Poitiers porazený a padol.

Alesia

Alesia — starobylé keltské oppidum v Lugdunskej Galii (→ Galia) na území kmeňa Mandubiov (pri dnešnom Alise-Sainte-Reine, Francúzsko). Ležalo na vyvýšenine na ploche 97 ha, z troch strán neprístupné. R. 52 pred n. l. sa tam sústredili galskí povstalci, ktorí sa pod vedením Vercingetoriga (Vercingetorix) bránili proti rímskemu útoku. Po dlhom obliehaní Caesar (Gaius Iulius Caesar) Alesiu dobyl. V rímskom období mesto prekvitalo až do 5. stor. n. l. Od 1860 tam na podnet cisára Napoleona III. prebiehal rozsiahly archeologický výskum, ktorý odkryl základy rímskeho tábora a galského mesta.

Alexander III. Veľký

Alexander III. Veľký, Alexander Macedónsky, 356 pred n. l. Pella – 13. 6. 323 pred n. l. Babylon — macedónsky kráľ, tvorca najväčšej starovekej ríše. Syn Filipa II. Macedónskeho a jeho manželky Olympiady, epirskej princeznej. V mladosti dostal najlepšie vzdelanie, vychovával ho Aristoteles. Keď mu 340 pred n. l. otec prvýkrát zveril správu ríše, porazil odbojných Trákov. V bitke pri Chairóneii 338 pred n. l., na ktorej sa zúčastnil spolu s otcom proti spojenému gréckemu vojsku, velil ľavému krídlu s jazdou a rozhodol o víťazstve v prospech Macedónie. Po Filipovom zavraždení 336 pred n. l. sa dal vojskom vyhlásiť za kráľa a dal zabiť možných uchádzačov o trón. Po Filipovej smrti sa zdvihla vlna odporu proti Macedónii, Alexander však rýchlym pochodom prenikol do Grécka a na sneme gréckych štátov v Korinte sa dal zvoliť za nového hegemóna spolku a vodcu spojených macedónsko-gréckych vojsk v boji proti Perzskej ríši. R. 335 pred n. l. porazil Trákov a tiahol proti Ilýrom a Triballom, pričom prekročil Dunaj. Počas jeho neprítomnosti sa rozšírila správa, že zahynul, a v Tébach vypuklo povstanie proti macedónskej posádke. Alexander tam však v priebehu niekoľkých dní prišiel, Téby obkľúčil a dobyl, obyvateľov povraždil alebo predal do otroctva, mesto zrovnal so zemou a ušetril len dom básnika Pindara.

Na jar 334 pred n. l. začal na čele 5-tis. jazdcov, 30-tis. ťažkoodencov a oddielov ľahkej pechoty vojenskú výpravu proti Perzskej ríši. Prekročil Helespont (dnes Dardanely) a postúpil k riečke Granikos, kde porazil vojsko perzských satrapov. Na pochode obsadil Sardy a Efez, dobyl Milét a Halikarnas a oslobodil iónske mestá spod perzskej nadvlády. Od pobrežia zamieril do vnútrozemia a v meste Gordion rozriešil problém s gordickým uzlom (rozťal ho), ktorého rozviazanie podľa dávnej veštby otváralo vládu nad Áziou. V októbri 333 pred n. l. sa stretol s Dareiom III. a v bitke pri meste Issos porazil jeho niekoľkonásobne väčšie vojsko. Zmocnil sa perzského tábora, kráľ ušiel, ale do zajatia padla jeho manželka a celá rodina. Cez Feníciu tiahol na juh, dobyl Týros (dnes Súr) a na prelome 332 a 331 pred n. l. prišiel do Egypta, kde ho vítali ako osloboditeľa. Pri delte Nílu založil mesto Alexandria, v Amonovej veštiarni v Sívskych oázach ho kňazi vyhlásili za potomka faraónov a bohov. Z Egypta znova tiahol na sever, v júli prekročil Eufrat a v októbri 331 pred n. l. pri Gaugamele v tretej bitke s Dareiom III. zvíťazil, Dareios však znova unikol. Babylon, Súzy i hlavné mesto ríše Perzepolis sa vzdali bez odporu. Dareia prenasledoval až do Ekbatany, ale stále mu unikal, až ho vlastní satrapovia zosadili a zabili (330 pred n. l.). Alexander sa stal jeho nástupcom a vládcom Perzskej ríše. Pokračoval ďalej na severovýchod až ku Kaspickému moru, ovládol Hyrkániu a Baktriu (tam sa oženil s Roxanou, dcérou baktrijského aristokrata Oxyarta, *?, †po 316 pred n. l.), prekročil rieky Oxos (Amudarja) a Iaxartés (aj Jaxartes, Syrdarja), dobyl Sogdianu a prenikol až k rieke Indus, ktorú prekročil, a miestni vládcovia sa pridali na jeho stranu. Alexandrovi vojaci sa búrili, odmietali pokračovať vo výprave na východ a chceli sa vrátiť domov. Preto v Pattale vojsko rozdelil, jedna časť sa vracala pod Nearchovým (Nearchos, *360 pred n. l., †?) velením na lodiach po mori, s druhou prešiel cez púšť Gedrosia na západ a na začiatku 324 pred n. l. prišli obidve vojská do Perzie.

Po návrate do hlavného mesta sa venoval organizácii ríše. Zachoval starý systém satrapií, do čela ktorých dosádzal predovšetkým verných Macedóncov. Sám prijímal kráľovské pocty (proskynéza – padanie na kolená, diadém) a podľa vzoru egyptských faraónov a perzských kráľov sa dal uctievať ako boh. Usiloval sa o zblíženie macedónskeho (gréckeho) a perzského obyvateľstva. R. 324 pred n. l. zorganizoval obrovskú svadbu svojich dôstojníkov a vojakov s perzskými ženami, on sám si zobral za druhú manželku Dareiovu dcéru Stateiru (*?, †asi 331 pred n. l.). V hospodárstve sa usiloval o posilnenie gréckeho vplyvu, zakladal mestá (viac ako tridsať Alexandrií), v ktorých dominovali grécki obchodníci a remeselníci. Počas pobytu v Babylone pripravoval ďalšiu vojenskú výpravu na východ, ale vo veku 33 rokov zomrel na malarickú horúčku a vyčerpanie organizmu. Jeho telo bolo prevezené do Egypta a údajne pochované v Alexandrii, no hrobku sa dosiaľ nepodarilo objaviť. Niekoľko mesiacov po jeho smrti sa narodil Roxane syn a budúci dedič Alexander IV. (*323 pred n. l., †309 pred n. l.). V jeho mene vládol regent Perdikkas a velitelia, ktorí si neskôr rozdelili Alexandrovu ríšu (→ diadochovia).

Alexandrove výboje znamenali začiatok novej epochy starovekých dejín (→ helenizmus). Jeho životopis písali už súčasníci, napr. budúci vládca Egypta Ptolemaios I. Sótér, ale zachovali sa až životopisy neskorších autorov, napr. Plutarcha, Curtia Rufa, Arriana (Alexandrova výprava). Populárne bolo najmä dielo anonymného autora z 3. stor. n. l., ktoré sa stalo v stredoveku základom početných literárnych spracovaní dobrodružných románov (→ Alexandreis).

Alexandria

Alexandria, arab. al-Iskandaríja, medzinárodný prepis Al Iskandaríyah — prístavné mesto v sev. Egypte na pobreží Stredozemného mora v záp. časti delty Nílu 183 km severozápadne od Káhiry, administratívne stredisko guvernorátu Alexandria; 314 km2, 4,028 mil. obyvateľov (po Káhire 2. najväčšie mesto štátu, 2006). Priemysel chemický (ropa, olej, asfalt), energetický, strojársky, textilný (bavlnárstvo), potravinársky, papiernický a celulózový, lodiarsky, tabakový; umelecké remeslá. Export bavlny, obilnín, zeleniny, čaju, kávy, stavebného dreva; burza bavlny. Dopravná križovatka, letisko. V centre mesta starobylé štvrte Bruchium (grécka), Rakotis (egyptská), Regio Judaeorum (židovská) a Faros.

Založené 332 pred n. l. Alexandrom III. Veľkým podľa projektov gréckeho urbanistu z ostrova Rodos Deinokrata, ktorý vytvoril šachovnicový pôdorys mesta so širokými ulicami. Za vlády Ptolemaia I. Sótéra (322 – 285 pred n. l.) sa Alexandria stala hlavným mestom krajiny, hospodárskym a kultúrnym strediskom celého helenistického sveta vo vých. Stredomorí, rezidenciou a sídlom umelcov a vzdelancov. Rozprestierala sa medzi sev. brehom Mareotského jazera a pobrežím mora. Uličnú sieť určovali dve hlavné ulice: Dromos, ktorá viedla od brehu jazera k moru, a na ňu kolmá, 34 m široká a viac ako 3 500 m dlhá Mesion Pedon. Na ich priesečníku sa rozprestierala agora. Pri morskom pobreží ležala kráľovská štvrť Basileia alebo Brucheion, na východ od nej židovská štvrť, na západ Emporion. Kráľovský palác obklopovali rozsiahle záhrady, v jeho blízkosti stál Museion (sídlo Múz), v ktorom pracovali významní učenci všetkých odborov (odtiaľ pomenovanie múzeum). Súčasťou vedeckej inštitúcie bola aj rozsiahla Alexandrijská knižnica. V tomto období bol vybudovaný aj Serapeion, chrám zasvätený Serapidovi (s veľkou knižnicou), a pred prístavom na ostrove Faros maják, jeden zo starovekých siedmich divov sveta. Dôležitým centrom a prístavom zostala Alexandria aj po 30 pred n. l., keď cisár Augustus pripojil Egypt k Rímskej ríši. Mala vyše 500-tis. obyvateľov, medzi ktorými vznikali ostré etnické a náboženské zrážky. Za cisára Trajána (98 – 117) tam vypuklo veľké židovské povstanie potlačené Hadriánom. Neskôr sa stala strediskom kresťanského učenia, sídlom biskupa, od 190 tam jestvovala katechetická škola (→ alexandrijská škola). Za Theodosia I. Veľkého (379 – 395), keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, sa systematicky ničili všetky staré pamiatky (napr. bol zničený Serapeion a Pergamská knižnica, ktoré tam boli presťahované z mesta Pergamon). R. 642 sa Alexandrie zmocnili Arabi, čím stratila výsadné kultúrne postavenie. Z helenistického a rímskeho obdobia sa zachovali len skromné zvyšky (Diokleciánov stĺp, rímske katakomby), ostatná časť bola zničená neskoršou výstavbou. Z islamského obdobia sú najvýznamnejšie dve mešity (z 1648 a 1767). V súčasnosti je Alexandria moderným mestom, druhým najväčším v Egypte, najvýznamnejším egyptským prístavom, sídlom vedeckovýskumných ústavov, knižníc (2002 otvorená Bibliotheca Alexandrina, ktorej budova je pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry), múzeí a univerzity (1942). Sídlo pravoslávneho alexandrijského patriarchu, jedno z dvoch sídel (popri Káhire) koptského ortodoxného patriarchu a titulárne sídlo melchitského (gréckokatolíckeho) patriarchu.

Alkibiadés

Alkibiadés, genitív Alkibiada, 451 pred n. l. Atény – 404 pred n. l. Frýgia (zavraždený) — aténsky vojvodca a politik, syn Kleinia (Kleinias, *485 pred n. l., †447 pred n. l.) a Deinomachy (Deinomaché, 5. stor. pred n. l.). Po matke pochádzal z kňazského aristokratického rodu Alkmeónovcov. Po otcovej smrti (447 pred n. l.) vyrastal v dome strýka Perikla, k jeho učiteľom patril Sokrates. Počas peloponézskej vojny inicioval 415 pred n. l. výpravu proti Syrakúzam na Sicílii, jeden z jej troch veliteľov. Keď ho odvolali pre podozrenie zo zneuctenia sošiek boha Herma a zo znevažovania eleuzínskych mystérií (→ eleuzínie), ušiel do Sparty a stal sa poradcom v boji proti Aténam. Po spore so spartským kráľom Agidom (Agis II.) prešiel na stranu Peržanov (ušiel k satrapovi Tissafernovi), odtiaľ opäť na stranu Atén, prevzal velenie nad aténskym loďstvom a 411 pred n. l. mu pomohol zvíťaziť pri Abyde a 410 pred n. l. pri Kyziku, čím obnovil aténsku vládu nad morom. R. 408 pred n. l. sa triumfálne vrátil do Atén a stal sa stratégom s neobmedzenou mocou. Po porážke jeho podriadeného veliteľa 407 pred n. l. bol zosadený, odišiel na svoje majetky a odtiaľ do Frýgie, kde bol na podnet Sparťanov onedlho zavraždený. Stal sa prototypom nadaného, ale vierolomného politika. Postava Platónových dialógov Hostina (Symposion) a Alkibiadés. Jeho životopis napísali Nepos a Plutarchos.

Alkmeónovci

Alkmeónovci, aj Alkmaiónovci — kňazský aristokratický rod v Aténach. Svoj pôvod odvodzoval od mýtického Alkmaióna. Pre čin, ktorého sa dopustil príslušník rodu Alkmeónovcov archón Megaklés (*?, †po 632 pred n. l.), sa s Alkmeónovcami od konca 7. stor. pred n. l. spájal tzv. kylónsky hriech (→ Kylón), po ktorom boli nútení odísť do vyhnanstva. Počas pôsobenia archonta Solóna sa síce mohli vrátiť, ale tyran Peisistratos ich 541 pred n. l. dal opäť vyhnať z Atén. K najznámejším príslušníkom tohto rodu patril Kleisthenés, z rodu Alkmeónovcov pochádzali aj Agaristé (matka Perikla, 5. stor. pred n. l.) a Deinomaché (matka Alkibiada, 5. stor. pred n. l.).

amfiktyónia

amfiktyónia [gr.] — náboženský spolok gréckych antických miest, ktoré sa združovali okolo svätyne niektorého z bohov, aby sa starali o jeho chrám, pozemky a chrámové poklady a aby spoločne organizovali hry zasvätené božstvu. Počas hier sa musel dodržiavať všeobecný posvätný mier (gr. ekecheiria). Jednou z najstarších bola delfská amfiktyónia združujúca 12 miest uctievajúcich Apolóna v Delfách. Od 4. stor. pred n. l. prevládal vplyv Macedónie. Významná bola i délska amfiktyónia sústredená okolo Apolónovho chrámu na ostrove Délos. Na jej základe vznikol neskôr Aténsky námorný spolok. Ďalšie amfiktyónie boli v Boiótii, Korinte a Argolide.

Amfipolis

Amfipolis — antické mesto založené 437 pred n. l. Aténčanmi na rieke Strymón (dnes Struma) na severnom pobreží Egejského mora na východ od polostrova Chalkidiké (dnes Chalkidiki). Dôležitý obchodný prístav, odkiaľ sa vyvážalo predovšetkým drevo z Trácie. V období peloponézskej vojny 424 pred n. l. dobyl mesto napriek húževnatej obrane pod velením aténskeho politika a historika Thukydida spartský kráľ Brasidas (*?, †422 pred n. l.). Keď sa Aténčania 422 pred n. l. pod Kleónovým velením pokúsili mesto znovu dobyť, boli porazení. R. 358 pred n. l. Amfipolis obsadil macedónsky kráľ Filip II.

amfora

amfora [gr.] —

1. grécka hlinená nádoba v tvare džbána s úzkym hrdlom a dvoma zvislými uchami (→ panaténajská amfora, → grécke vázy) slúžiaca na uchovávanie tekutín a sypkých látok, často zdobená. Slúžila aj ako hrobový prídavok, resp. ako náhrobok. Rozšírená i v rímskej kultúre. V archeológii v súčasnosti označenie každej nádoby takéhoto tvaru;

2. grécka a rímska dutá miera, asi 2,3 l.

Amyntas

Amyntas, genitív Amynta — meno kráľov v starovekej Macedónii z dynastie Argeovcov:

Amyntas I., vládol 540 – 498 pred n. l. Uznal nadvládu perzského kráľa Dareia I. Veľkého, začal však nadväzovať styky aj s Grékmi, najmä s aténskymi Peisistratovcami;

Amyntas III., vládol 392 – 384 a 382 – 370 pred n. l., otec Perdikka III. (Perdikkas) a Filipa II. Macedónskeho. Trónu sa zmocnil po krvavých bojoch, ktoré pokračovali aj za jeho vlády, čo priviedlo Macedóniu takmer do záhuby. Stratil hlavné mesto Pellu, bojoval s Ilýrmi i vlastnými macedónskymi obyvateľmi hôr. Pri moci sa udržal len za podpory významných rodín zo susednej Tesálie. Za jeho vlády sa do krajiny šírili grécke vplyvy;

Amyntas IV., na trón nastúpil 359 pred n. l. po svojom otcovi Perdikkovi III. ako neplnoletý. V bojoch o trón mu prišiel na pomoc strýko Filip, ktorý získal na svoju stranu vojsko, porazil Amyntových súperov, ale zároveň sa dal zvoliť za macedónskeho kráľa (Filip II. Macedónsky).

anabáza

anabáza, gr. anabasis — pôvodne názov Xenofóntovho diela, v ktorom opisuje pochod 10-tis. gréckych žoldnierov vracajúcich sa z bojov o trón v Perzskej ríši. Po porážke Kýra Mladšieho 401 pred n. l. ich Xenofón doviedol cez vnútrozemie Malej Ázie až k Čiernemu moru. Arrianos tak nazval aj výpravu Alexandra III. Veľkého do Perzie. Prenesene: ťažký a dlhý návrat.