kolonizácia

Text hesla

kolonizácia [lat.] —

1. proces osídľovania nových, pôvodne neobývaných, resp. riedko osídlených alebo spustnutých území a zakladania nových sídel, kolónií (lat. colonia = sídlo, osada). Podľa pôvodu osadníkov alebo prisťahovalcov sa rozlišuje vnútorná kolonizácia, pri ktorej sa vlastnou populáciou osídľujú vlastné územia spravidla dovtedy nevhodné na obrábanie pôdy, a vonkajšia kolonizácia, pri ktorej sa určité územia osídľujú populáciou z iných krajín.

Kolonizácia pôvodne neobývaných, resp. riedko obývaných území sa uskutočňovala od najstarších čias. V období antiky (Gréci, Feničania, Rimania) sa za kolonizáciu považovalo zakladanie nových osád (kolónií) občanmi materskej krajiny alebo mesta (metropoly) mimo pôvodného územia. V starovekom Grécku prebehli dve kolonizačné vlny, prvá na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. (napr. na pobreží Malej Ázie bolo v 11. stor. pred n. l. založené mesto Milétos, dnes Milét v Turecku), druhá, nazývaná aj veľká grécka kolonizácia, 750 – 500 pred n. l., keď sa predovšetkým pre preľudnenie gréckych obcí alebo hľadanie nových úrodných oblastí či zdrojov surovín, ale aj s cieľom rozvíjať obchod zakladali nové grécke osady na pobreží Stredozemného mora (napr. Syrakúzy v dnešnom Taliansku; Massalia, dnes Marseille vo Francúzsku) a Čierneho mora (napr. Odéssos, dnes Varna v Bulharsku). V 12. – 7. stor. pred n. l. kolonizovali pobrežie Stredozemného mora Feničania, ktorí s cieľom rozvíjať obchod budovali obchodné osady. Cieľom rímskej kolonizácie (od 5. stor. pred n. l.), ktorá mala spočiatku vojensko-strategický charakter, bolo upevniť rímsku vládu na dobytých územiach v Itálii a v rímskych provinciách, neskôr pribudli aj hospodársko-sociálne dôvody (prideľovanie pôdy rímskemu ľudu a vojnovým veteránom, tzv. vojensko-agrárna kolonizácia).

V stredoveku mala kolonizácia rozličné príčiny (obchod, územná expanzia, christianizácia), formy a dôsledky. Pôvodne zo Škandinávie pochádzajúci Vikingovia, ktorí expandovali na juh a na západ (tam nazývaní Normani), zakladali osady na Britských ostrovoch (napr. v Írsku Dublin, 841), na Islande, Faerských ostrovoch, v Grónsku a i., ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) na ostrove Newfoundland v dnešnej Kanade (vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows, okolo 1000 n. l.) i okolo pobrežia západnej Európy a severnej časti Stredozemného mora (kolonizovali o. i. Sicíliu). Vikingovia, ktorí expandovali na východ a odtiaľ na juh, zakladali osady na území dnešného Ruska (tam nazývaní Variagovia, variažského pôvodu bol legendárny Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov). Už od 10. stor. zakladali talianske mestské republiky (Benátky, Janov a i.) na pobreží Stredozemného mora obchodné stanice. Stredoveká nemecká kolonizácia (nem. Ostsiedlung = osídľovanie východu; 9. – 14. stor.) zasiahla širokú oblasť siahajúcu od územia dnešného Estónska na severe až do Slovinska na juhu a na juhovýchode až do Sedmohradska. Spočiatku sa týkala území na východ od Labe a oblasť Pobaltia a bola dôsledkom christianizačného úsilia, ako aj teritoriálnej expanzie Svätej rímskej ríše nemeckého národa a rytierskych rádov (Livónsky rád a Rád nemeckých rytierov). Počas nej boli germanizované a asimilované kmene Polabských a niektorých Pobaltských Slovanov, na juhovýchodnom pobreží Baltského mora niektoré baltské kmene (napr. Prusi). V období vrcholného stredoveku bola charakteristická osídľovaním relatívne pustých alebo spustnutých oblastí strednej a východnej Európy (pol. 12. stor. – začiatok 14. stor.) kolonistami z preľudnených oblastí najmä západnej Európy, kde výrazne napomohla ekonomický rozvoj kolonizovaných území; termín nemecká kolonizácia sa v tomto význame považuje za nepresný, pretože na osídľovaní týchto území sa okrem Nemcov podieľali aj príslušníci iných národov (v Uhorsku nazývaní hostia).

Na území Slovenska prebehla kolonizácia v niekoľkých vlnách. Predpokladá sa, že aj prvá neolitická kultúra na Slovensku – kultúra s lineárnou keramikou, mala invázny charakter, ďalšie vlny osídľovania jednotlivých častí Slovenska možno predpokladať aj v neskorších obdobiach, v bronzovej a železnej dobe či v rímskej dobe (príchod germánskeho obyvateľstva). Od 5. – 6. stor. bolo územie Slovenska osídľované Slovanmi, ktorí spočiatku preferovali úrodnejšie územia, neskôr zakladali svoje neopevnené osady a hradiská i v hornatejších oblastiach. V 10. stor., po vzniku Uhorského kráľovstva, pokračovala vnútorná kolonizácia, počas ktorej dochádzalo k významnejšiemu osídľovaniu nielen nížinných oblastí juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, ale aj severnejších oblastí (Šariš, Spiš a zrejme aj Liptov), osady si zakladali aj kráľovskí strážcovia hraníc neslovanského pôvodu (Sikuli, Pečenehovia a i.). V 12. – 13. stor. prebiehala tzv. zemianska kolonizácia, keď panovníci obdarúvali svojich servientov (vazalov vykonávajúcich službu v kráľovskom vojsku) pozemkami rozličnej veľkosti, ktoré sa nachádzali vedľa chotárnych občín alebo z nich boli vyčlenené, a povyšovali ich na zemanov (→ donačná sústava). Na pridelenej pôde (na tzv. kuriálnych pozemkoch) si obdarovaní zemania zakladali vlastné obydlia a hospodárske dvory (kúrie), ktoré osídľovali domácim obyvateľstvom. Postupne z nich vznikali drobné osady, tzv. kuriálne obce (→ kuriálna dedina), ktorých obyvateľstvo sa riadilo obyčajovým právom. Na vnútornej kolonizácii sa okrem obdarovaných zemepánov podieľali aj staršie veľmožské rody. Vonkajšia kolonizácia sa začala systematickejšie v 12. stor., keď v lete 1147 počas druhej križiackej výpravy povolil kráľ Gejza II. prechod nemeckých a francúzskych križiakov cez Uhorsko a získal spomedzi nich skupiny remeselníkov a obchodníkov z nemeckých a francúzskych krajín, ktorých usadil na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice (mimo územia Slovenska v Srieme a v Sedmohradsku). V 13. stor. po vpáde Mongolov (Tatárov; 1241 – 42) došlo k urýchleniu kolonizácie nielen domácim obyvateľstvom, ale do mnohých spustošených oblastí prichádzali na pozvanie panovníkov a feudálov v čoraz väčšej miere cudzí kolonisti (→ hostia), najmä Nemci (→ karpatskí Nemci), ktorí začali na tomto území (najosídľovanejšie oblasti boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Spiš) podnikať najmä v oblasti baníctva (ťažba striebra), obchodu a remesiel. Nové obyvateľstvo prinášalo nielen hospodárske impulzy (napr. vyspelejšie formy baníctva a obchodu, ako aj poľnohospodárskej výroby), ale aj vlastnú právnu sústavu (→ nemecké právo), čo zrýchlilo proces zakladania stredovekých privilegovaných miest. Táto kolonizácia na nemeckom práve (polovica 12. stor. – začiatok 14. stor.), niekedy nepresne nazývaná aj nemecká kolonizácia (väčšinu kolonistov tvorili síce Nemci, boli však medzi nimi aj príslušníci iných národov i domáci obyvatelia), dosiahla najväčší rozmach v 2. polovici 13. a začiatkom 14. stor., keď boli na základe emfyteutického práva (→ zákupné právo), vychádzajúceho z nemeckého práva a uplatňovaného v dedinskom prostredí, osídľované rozsiahle majetkové komplexy najmä na Spiši, v Šariši, Turci, Gemeri a v Trenčianskej stolici, a zúčastňovalo sa jej najmä domáce obyvateľstvo. Kolonizácia na základe zákupného práva ako forma kolonizácie na nemeckom práve, niekedy nazývaná aj šoltýska kolonizácia (podľa šoltýsa, zakladateľa alebo rozširovateľa dediny na nemeckom práve; → dedičný richtár), sa uplatňovala aj neskôr pri kolonizácii na valašskom práve a pri kopaničiarskej kolonizácii. V 14. stor. sa priebeh kolonizácie spomalil, novou formou kolonizácie bola však valašská kolonizácia, v priebehu ktorej boli osídľované najmä horské oblasti Slovenska, kolonisti (valasi) boli rumunského, poľského alebo rusínskeho pôvodu, venovali sa predovšetkým chovu oviec a ich príchod umožnil (podobne ako v prípade Nemcov) uplatnenie valašského práva. Osídľovanie Slovenska prerástlo koncom 16. stor. do kopaničiarskej kolonizácie, pre ktorú bola typická rozptýlenosť obydlí; kolonisti osídľovali hornaté časti Slovenska dovtedy nevhodné na poľnohospodársku produkciu. Ako chorvátska kolonizácia sa v literatúre niekedy nepresne označuje osídľovanie juhozápadného Slovenska Chorvátmi. V 20. stor. po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej ČSR boli v súlade s prvou pozemkovou reformou (1919) s cieľom zmeniť národnostnú štruktúru obyvateľstva na južnom Slovensku zakladané tzv. štátne kolónie (osídľovanie mal na starosti Štátny pozemkový úrad v Prahe založený v roku 1919 a od roku 1925 pôsobiaci Kolonizačný referát v Bratislave) a súkromné alebo družstevné kolónie (súkromné kolónie zakladali napr. Slovenská liga, Pozemkový úrad v Bratislave, ale aj jednotlivci, napr. Ignác Gessay; družstevné kolónie Kolonizačné družstvo pre Slovensko so sídlom v Bratislave). Usádzali sa v nich najmä Slováci zo severného Slovenska, ale napr. aj Česi a Moravania. Osady (kolónie) sa neskôr transformovali na obce, ako prvé vznikli v roku 1921 Hviezdoslavov a Miloslavov;

2. expanzívne a agresívne podmanenie si cudzieho, spravidla zámorského a hospodársky menej rozvinutého územia obývaného pôvodným obyvateľstvom ekonomicky vyspelejšími štátmi, jeho politické a hospodárske ovládnutie, pretvorenie tohto cudzieho územia na kolóniu a nastolenie koloniálnej nadvlády v ňom, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo spoločensky izolované a diskriminované a v mnohých prípadoch vykynožené (→ kolonializmus). K štátom, ktoré takúto politiku realizovali, patrili Portugalsko, Španielsko, Nizozemsko (Holandsko), Anglicko (Veľká Británia, resp. Spojené kráľovstvo), Nemecko, Belgicko, Rusko, Taliansko, USA a i. Cieľom kolonizácie bolo okrem ekonomickej a politickej nadvlády aj šírenie európskej kultúry (vrátane kresťanstva; → christianizácia);

3. biol. osídlenie organizmu mikroorganizmami, ktoré nie je spojené s ich aktívnou inváziou do organizmu a s vyvolaním infekcie. Koža a väčšina sliznicových povrchov (sliznice gastrointestinálneho, urogenitálneho a respiračného traktu) sú trvalo kolonizované obmedzeným počtom mikrobiálnych druhov, ktoré sú charakteristické pre príslušnú oblasť a vytvárajú bakteriálnu flóru. Fyziologická kolonizácia predstavuje prirodzenú bariéru proti osídleniu potenciálnymi patogénnymi druhmi. Normálna (rezidentná) bakteriálna flóra, ktorej zloženie je konštantné, ak rovnováhu nenarušia vonkajšie (fyzikálne alebo chemické) zmeny, má vplyv na fyziologické funkcie organizmu (vstrebávanie, peristaltiku) a produkuje vitamíny. Jej poruchy často nastávajú pri liečbe širokospektrálnymi antibiotikami.

Zverejnené 14. apríla 2023.

Kolonizácia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-02-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kolonizacia